8. kapitola

Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice nestačili. Akoby aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nevedel rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená - iste po sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej obyčaji, podľa ktorej vždy a všade jednal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v onom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz jej tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očima zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým ani pošepnúť - nieto otvorene zdeliť. Ten starý Bežan je tak prudký - nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu - neviem, čo mali obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je tak krásny, zelený - posiaty ružami. Akiste ten obdivujú...

Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá; jej krok je tým istejší a tvár tým väčšmi žiari blahom.

Akoby nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. po svadbe už musí zložiť mládenecké obyčaje - i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých jančiarkach. Jeho oblek pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel by už krajšieho ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miesta, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa; nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty - teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť medzi dievčatami.

Po sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľný Lenovčania. Hostina i muzika plynuli tak, ako sotva na ktorom veselí. tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť len te, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky. ?Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. nemusíme dlhé parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva - z toho aspoň poznajú dačo.?

?A čo by nezajednal muziky? Var mi nedochodí! Nedám si var dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň mi nebude mať čo vyhadzovať na oči.?

?Veď i ona chce - bez muziky.?

Starý vyvalil na ženu oči. ?Nuž a prečo? Var rozum potratila??

?Len tak - nechce, aby sa nám v dome zhon robil.

Starý pohrozil palicou žene: Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarili - v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi - čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime.?

?Dúbravovcom treba pomoc...? Nadhodila stará. No on tým väčšmi sa popudil.

?Choď mi s takou výhovorkou - stará kvočka! U Dúbravov var nemajú desiatky, aby si kopáčku najali! Len pováž: nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos - vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom! Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú tvoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!?

Starý bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho.

?Povedz mi ty - ty... A ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Var mi deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela - tys? čosi vyparatila. Povedz: prečo nechceš muziky - prečo??

Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila: ?Len - keď je to iba zhon... a to ešte za tri dni...?

?Nuž tak? Jej je to zhon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež zhon? Tisíc okovaných: just zato bude muzika! Ešte dlhšie než inde! Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov vyhodila na oči: Ty čerte diable, ani len svadbu si mi nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!?

Zuzka hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla: ?Ňaňo - nehnevajte sa... ja som len chcela...?

?Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela! Počkaj si ty - teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome - aby ste vy vedeli... A teraz poď sem, pozri mi do očú.?

A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom riekol: ?Choď - choď. A ty stará čertina tu zostaň.

Dievka vošla do komôrky a zaplakala. jej srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne. Teraz, pred samou svadbou, takto hovoriť - takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie! Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca? Jeho hlas i teraz ešte počuť, ako hromuje v izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha.

?Krk ti vykrútim... ty si ich zvádzala...takúto hanbu - ak je nehodna toho venca nosiť...? Zuzka viac nepočula. Buchot srdca prehlušil aj hlas otcov. Po celom dome vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky strany.

O chvíľu vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať...

Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu, predsa sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou na milosť prijal. Mladucha, sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár.

A predsa - predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho? Akoby pred oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu. Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, akoby odpudiť chcela votrelca. No ten tam - vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá a nie Jano.

Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud zmizol. Mladucha vydýchla - akoby jej kameň z hrude spadol! Ach sobáš, tá prísaha, tí diváci, to všetko rozčuľuje fantáziu nevesty: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny okamih minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k svojmu právu.