7. kapitola

Od toho večera hrubý krajčír dedinský nevedel sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A akoby aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to: tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhosí sa i husár. Dvaadvadsať rokov vedel sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny - a teraz, aby ho jedoval, každý od boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček - aj tak je to len ako psovi mucha - len aby sa mu zľavilo tej roboty.No našťastie totka husárovazas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by sa od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten z rožkami - ženu, krajčírovu ženu. Tá vo veľkej súre priložila ruky k práci a zošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti - takú ženu mať! Ale tá v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: ?Nuž keď je tak ? nechže bude tak! Zbodni mu aj tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravovie. A takýto ešte skôr zaplatí než tí magnáši, čo remeselníka len za nič nemajú.?

A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od nich, zviazala do batôžka, uzavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami.

?No už nebudem otrhaný chodiť - nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola - len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.?

?Ale čo sa máš náhliť. Do rozsadu, Bože môj.?

?Ja - mne klobúk treba...keď je všetko nové. Hm - akoby šiel do kostola... Ozaj - vy hotujete dačo??

?A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť.?

?No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.?

?Už? To už na veselie!?

?Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.?

?Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil - čo neslúchneš??

?Musím pomáhať - čo by povedali??

?Bez teba zaobišli by sa tam dobre.?

No nemohla sa už hnevať naň: veď on ničomu nie vina, ale tie. už dávno vrelo v nej - dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom.

Čakaný okamžik prišiel. pred večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná.

Totka bez všetkých okolkov začala: ?Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto zhubu robiť budete - ty i tvoja dievka. Chlapec nebožiatko bol pri pokoji, nikdy mu nič nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem, čo sme ti kedy urobili! Každému dám pokoj, a predsa každý ťa škubne, kde len môže. Len prečo - prečo??

?A čo si máte želieť: my sme neurobili nič ani vám, ani vášmu chlapcovi.?

?Neurobili! Veď ja viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to nič vám, pôjdem k tvojmu, alebo do Dúbravov a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja, či ešte jest pravda na svete.?

Totka bola ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred mužom obdá, zachvela sa strachom.

?Prosím vás, nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca vám povedám, že nechcela som vám obidu robiť. Ale čo som mala robiť? On ide do poľa, vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov - a ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju doniesol - dobre sa mu od radosti dačo nestalo. už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke neveril, že z neho urobila blázna; ale keď som mu pozrela do tej vytešenej tváre, srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť - srdce by mu bolo puklo. Povedzte len, či sme príčina toho?... Prečo nám ho je tak ľúto - kto to vie? Pol gazdovstva by dala, keby sa to mohlo dáko preinačiť, napraviť.?

?Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie klamať - nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo také dievča! Povedzte, či by aj druhý vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili. Ja len neviem, ako si s ním poradím, keď príde na sobáš. Ale poručenobohu! Keď ste si to vedeli nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď si k nej kľakne pre oltár. Jemu veru nie!?

?Vy mu povedzte sami, čo je vo veci. Vás najskôr slúchne.?

?A myslíš, že srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohli ste mu povedať: vám by uveril - tvojej dievke by bol na jedno slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič - moje slovo je mu ako toto,? a totka pľuvla naprostred izby.

?Ale majteže trpezlivosti akomak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že to takto vypadne. Chcela si s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.?

?Nuž dobre: môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí dačo vykoná... To bude potom vaše.?

?I celkom sa len hneváte? Veď by bol iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!?

?Keď vy tak, i ja budem tak! Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias je koniec.?

?A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý, alebo mladý zať - nech Pán Boh chráni! prišlo by nám potom z tejto dediny utiecť. Prišla by mi dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?? A Bežanka čosi starej pošepla. Totkina tvár predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: ?Planý svet - planý svet.?

?A viete, prečo sa náhlime? Nič pre inšie, len pre vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal. Čím skôr sa odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy; lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby dlhšie chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí. Bože môj - samej mi ho je tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila toto.?

Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala sa jej: ?Nuž, čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel? Ja neviem, čo robiť.?

?Dakde ho poslať,? radila Bežanka.

?A ti pôjde? Čožes? mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš? Veď nebol by on vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa - hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť: koho by to nenahnevalo??

?Keby sme sa my boli o tom nazdali! Ale my sme mysleli, že o svadbe už vie.?

?No už sa stalo. Darmo je!?

?Veď stalo - veď stalo!? A Bežanka s ťažkým srdcom odišla.

Totka tiež zostala smutná, nevidiac pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec neurobil posmech i sebe i druhým. No rady, pomoci - nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec.