6. kapitola

V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o ohláškach Jana Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by aj nie! Už i vrabce čvirikali na streche, že veselie bude len o Všechsvätých, po robotách - a tu zrazu ohláška o pollete, akoby z neba spadla! By sa paroma nehovorilo - keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý Bežan tiež už povedal, že všetko bude len o Všechsvätých, a tu ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať - nik iný. Hovorí, že kopáčka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej - a v kopačku by sa už nemohli! No - kto mu uverí?

A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada - tá záhada. Ony chcú mať pred sebou jasno nuž známa je ich pilnosť v hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou práce - ony všetky záhady chcú rozmotať ako tú priadzu. Keď sa im nadhodí uzol - usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú dačo medzi rukami.

Tak i tu prišli k výsledku - no mlčali. Nepochválili sa tým nikomu - verejne. Len po kútoch medzi štyrmi, i šiestimi očima, pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi - čosi cítili. Nemohli zvlášte Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju vše prenasledovali. Zapýrila sa sama pred sebou. Stará tiež porozumela všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, akoby sa chcela pýtať:

?Vo venci pôjde na sobáš a či ako??

Starému veľmi mnoho nešlo do hlavy: zvlášte tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať - mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť. No on má v hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena - ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On - na jeho dušu - bude mať preto hladkú hlavu.

Ondráš husár nevedel o ohláške ničoho. Nemal kto s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesli jesť, žiadna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťali sa s ním do reči, najviac objednali uňho opálku, alebo čo iné. Do Bežanov nešiel, nemal po čo. Ísť nič po nič nemohol, a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela, nerada chodila po dedine - totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly zabýva.

No Machuľa nemal pokoja. Čosi ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou, čo len chvíľku. Ale má ísť do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie, keď opýtajú sa ho: ?Čos? nám doniesol??

?Habarku už majú, i opálku. Mám ešte jednu opálku doniesť - ale tej nemám. Ako len pôjdem; ešte sa nazdajú, že som prišiel za tú habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi; aby sa i ona mala k dačomu. Ale ako ísť... ako?? Ako sa blížil večer, tak rástla i nespokojnosť jeho. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu dakto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil sem i ta. Myslel heď na Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V hlave jeho preháňali sa myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky.

Pred západom slnka dospel konečne k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami. Kto by ho videl, myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte väčšmi tešilo. Jeho oči bystro sliedili, akoby niečo hľadali. Hľa, vprostrd čriedy malý kŕdlik. Zamieril k nemu rovno - črieda nechala mu veľmi ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla, len tri starigy vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato sipeli naň. No hneď utiekli aj ony: kabát začal sa hádzať zboka na bok. Spod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka - oči pochopili, čo sa robí, vidiac pastierovu ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabát je už pod husárovou pazuchou.

?Ale som ťa chytil! No neboj sa - nezabijem ťa.? Pohladil ju po chrbte - no stariga uštipla ho v ruku svojím ostrím zobákom. ?No, no - len sa neboj... neublížim ti.?

Sadol na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz - rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi na nohu.

?No tak - neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú chvíľu aj tak prídem po teba.?

Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň. Kabát prehodil cez plece a - hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac, že večer už tu, samy od seba tiahli domov. Viedla stariga, čo napadúvala na nohu.

Kŕdeľ dostal sa šťastlivo do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru.

Do Bežanov hodil sa tiež malý kŕdlik, šesť ich bolo v ňom. No nešiel tak veselo ako ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: ?Tata-ta...? Bez matere s utrápeným gaudžaním vošli mladé do dvora. Tu, cítiac, sa už po domácky, pustili sa do hlasitého gagotu, akoby chybujúcu starú privolať chceli. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej vyšla gazdiná so žrádlom, hodiac im naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla, že starigy niet. Vybehne na cestu a volá: ?Šura, šura! Šur-šur - šura, na!? Ale odnikiaľ neprichodil dobre povedomý gagot starigy. Bežanka pobrala sa hore dedinou.

?Šura-šura! Šurička moja - šura-šura!?

Nehlásila sa jej.

?Ach, Bože, - nemalo sa to už kedy indy stať. Človek nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami zaháňať. Len či ju dakde neodpásol! Rok po roku vyviedla po dvanástoro... nikdy takej husy nebude! Joj, Bože - i tie syrníky mi prihoria - radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.?

?Kdeže je moja hus?? Zavolala oblokom do izby.

Jej krotká tvár horela hnevom.

Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať všetko - všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pohliadol na ňu svojím krotkým, ohlupeným okom. ?Ale vám neprišla??

Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. ?Nezatárala sa dakde v dedine - za hrtanom??

Tu Bežanka zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala naňho: ?A čo by sa mala moja hus za hrtanom tárať? Var ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!?

?Čože si to zas vyviedol - ozembuch!? ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. ?Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokoš! Čo len zháňa na tej paši! Teraz už bude rozsadz: tri husi odpásť - nemilobohu. Už vidím nedostane ani grajciara.?

?Ale moja hus - moja. Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie po dvanástoro: i toho roku - ale sa zomleli dolu žľabmi.?

?Musela na paši zostať,? nadhodil husár, ale nesmelo.

?Ach, joj - iďže ho v čerty!? zasmiala sa jedovato Bežanka. ?Tá by šla na paši zostať...tá má viac rozumu že desať takých, ako si ty. Tá by zostala! Joj - musím už ísť... radostník mi prihorí. Dobre sa majte!? A už bolo počuť dvercia privrieť. Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez všetkého poriadku.

?Ale sa ho poberáš?? kričala naň totka. Abys? ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.?

Husár odišiel z domu, za husou. ?Nedovediem... just nedovediem... naprotiveň - ale donesiem... aby vedeli, donesiem! A ako sa hnevá...tá Bežanovie - pre jednu hus! No veď sa nebudeš dlho hnevať.? A usmial sa falošne - hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok.

Totka chodila ako v trapiech po dome. Z kuchyne do izby - z izby do kuchyne, zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty. V ruke nosila varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla - paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci.

?Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko preň - všetko! Hriešna stvora - čo sa natrápiš - joj! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo - darmo. Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko - všetko.?

Indy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte pri obloku a hľadela do tmavej noci. konečne buchli dvercia i ozvali sa kroky pod oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou, blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol spod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred toku.

?Nate - to Bežanovie poslali - výsluhu.?

?A hus??

?Ejha, hus je tu! Doniesol som ju z paše.?

Totka zasmiala sa srdečne. ?Ale naozaj? Doniesols? ju? A akos? ju našiel??

?Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si pomôcť.?

?Chvála Pánu Bohu! Keď je len tu!?

Nevdojak pohliadla na syna. Ondráš ponúkol ju ešte raz: ?Nate...doniesol som vám...?

?Nie, nie. Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.?

?Ja? Ja som už zjedol... to je vám.?

Pohliadla na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným materskej lásky výrazom, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto pomyslela: ?Má srdce... oj, srdce má. Dal by i košeľu zo seba. Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho...ani čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho - len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja. Hej, neopustím ho - neopustím.? I utrela slzu z navlhlého oka.

?Sadni si sem - ku mne, na lavicu. Tak!? A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných vlasoch. Pocítil, že totka je zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo:

?Totka - ušije tie nohavice aj tú halenu??

?A akože!? totka veľmi horlivo dokladala. ?Pravdaže musí! Po rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe. Pôjdeš v nich do kostola; pôjdeme spolu, ako si s nebohou matkou chodieval - Pán Boh ju osláv!?

?A nemohol by ich prv ušiť? Povedzte mu do nedele.?

Totkou zas trhlo - nepokoj zavládol v jej duši. No kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: ?A načo by ti boli - na nedeľu? Do kostola nechodíš - ani nič.?

?Nedbal by ísť...?

?A husi??

?Zapasiete vy. Rád by počuť ohlášky - už bude druhá.?

Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, akoby popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila: ?A kto ti to povedal? Kto ti rozprával o ohláškach??

?Kto iný?... Ona. Pekne - pekne...? a s výčitkou pozrel na ňu. Vy mi nežičíte tejto radosti - zamlčíte predo mnou všetko, čo je dobré. Len keď ma treba harušiť - nezamlčíte nič. Keby nie ona, nebol by som ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol. Ani stužky som jej nekúpil.?

?Komu??

?Jej - jej! Mladý zať sa len má preukázať - a ja...?

?Nie, moje dieťa - nekupuj ty jej nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú stranu!?

?Ale pred oddávaním - pred sobášom? Čo by bol svet riekol na to? Pomyslite!?

Starej div srdce nepuklo nad ním. ?Nebožiatko! Čo má s ním...ešte teraz - pred samým veselím! Robila by to, keby mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!?

?Choď moje dieťa - ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.?

Ondráš odišiel, ľahol si - no nezažmúril oka: snil i s otvorenými očima. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po izbe, sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj.