Pápež Honorius napomína Ladislava IV. Kumánskeho

Honorius biskup (atď.) drahému synovi v Kristovi osvietenému uhorskému kráľovi Ladislavovi spásu (atď.) Ak by si zbieral roztrúsené semená zasiate z lona matky cirkvi, cítil by si sa účastným Božej milosti, pretože cirkev sama odmeňujúc slávne zásluhy tvojich predchodcov, začala ťa pestovať a dojčiť ako syna, ale kvôli radám (varovaniam) ťa informovala a riadila materinskými osloveniami, aby zdravý zárodok nezahynul, neúnavnou a príhodnou starostlivosťou, najmä od čias blahej pamäti pápeža N., nášho predchodcu (Martina IV.) ako ukazujú spásonosné činy tohto nášho predchodcu. Ale ach bolesť! Ako sme sa s horkosťou dozvedeli z rozličných písiem, správa rozširovania iných zvestí, ty si opustil (zanechal) stopy svojich predchodcov, spreneveriac sa klamlivým tajným dohovorom, hoci časom si dával prednosť bezočivo prestávať (počúvať) výzvy tejže matky (cirkvi), z vlastnej vôle si sa stal vyčnievajúcou zrúcaninou, keď si sa neostýchal pohŕdať Bohom, či pohŕdaš báť sa a ináč rútiš sa do záhuby, s pohŕdaním nezamietajúc zničenie vlastnej povesti, ktorú si málo ceníš; si postavený do pamätihodného divadla národom, že zaslúžiš si byť označovaný ako zločinec, najviac pre to, pretože po odstrčení alebo skôr odvrhnutí kresťanského náboženstva, pohŕdajúc Božím menom hovoríš, že si sa spojil trestuhodným stykom s Tatármi, Saracénmi, Neugermi a pohanmi, najmä spolužitím s týmiže Neugermi bez pravidelného poriadku. Ba dokonca radšej si neľudsky dal do väzenia svoju vlastnúmanželku, a to najdrahšiu sestru v Kristovi našu dcéru Alžbetu, osvietenú kráľovnú Uhorska, veľmi zúriac proti sebe samému a kráľovskému domu Uhorska, ktorý zvykal skvelými plodmi zúrodňovať (dynastiu a kráľovstvo) v tom dome (uhorskom kráľovskom) si sa neobával povoliť vyhostenie manželského lôžka a tak, ak spomínané je pravdivé, pohŕdaš Božským aj ľudským zákonom, si poškvrnený pokleskom zakázaného zločinu na pohoršenie ľudí a vrátiš sa pred tvár Najvyššieho nenávidený. Keďže zo zvereného nám pastierskeho úradu je našou povinnosťou viesť (vykonávať) starostlivosť o duše, cítiac bolesť a podľa zásluhy, ak takúto správu máme o tebe vydávať pre posledný súd a želajúc si, aby si vyhýbajúc sa strate spásy zaslúžil byť zaradený do spoločenstva vyvolených. (Tvoju) kráľovskú vznešenosť napomíname, žiadame a starostlivo vyzývame, rozkazujúc ti apoštolským písmom, aby si zanechal chyby Tatárov, Saracénov, Neugerov a pohanov, ako aj iných neveriacich, ktorých nasledovanie je odkláňaním sa od cesty svetla a ide sa do temnôt, ako učí a zachováva všeobecná cirkev, akoby zasadený v dome Pána sa znova a znova zaoberáš úsilím zbožného obrátenia; a túže kráľovnú vezmi k sebe spať a zachovávaj ju v bezpečnom (bezstarostnom) stave, ako si povinný; venuj jej manželskú lásku tak, že ty plne pochopiac zápal Božej spásy účinnejšie pritiahnutý jej láskou, m6žeš prísť k darom nebeskej milosti a po rozptýlení mrakov rečený (panovnícky) dom Uhorska znova zažiari zvyčajnou slávou jasnosti. A aby sa nezdalo, že otcovská náprava (napomenutia) previneného syna (pápežom) sa stali príliš láskavým, náš mu dôstojnému bratovi ostrihomskému arcibiskupovi (Vladimírovi), ktorého múdrosti a vyskúšanej poctivosti d6verujeme, iným rozdielnym (odlišným) naším listom ukladáme, aby v tejto záležitosti využil Pánom mu dané cnosti, aby ťa odviedol od tak bezbožných (ohavných) chýb, aby ťa horlivou prácou priviedol na cestu spásy. A ak by rečení Tatári, Saracéni, Neugeri a pohani chceli (ďalej) vykonávať svoje zhubné počiny proti vyznávačom katolíckej viery a aby ich ukrutnosť nevzrástla na škodu kresťanskej viery, proti spomenutým Tatárom, Saracénom, Neugerom a pohanom a ostatným k nim patriacim alebo ich v tomto akýmkoľvek spôsobom podporujúcim, nech sú akéhokoľvek stavu a p6vodu, (treba) sa usilovať samostatne, pomocou iného alebo iných s úzkostlivou starostlivosťou vystaviť (pripraviť) hlásanie kríža (krížovej výpravy). A proti tebe osobitne, ak neprijmeš spať spomenutú kráľovnú (Izabelu - Alžbetu) a ak s ňou, ako je (už) povedané, nebudeš dobre zachádzať, nech poverený našou vôľou (vážnosťou) vykoná (vyriekne) nad tebou cirkevný trest. Napokon istým kráľom, vojvodom, grófom a barónom, ako aj ľudu oných krajín (regiónov) píšeme, aby pomáhali v týchto (záležitostiach) arcibiskupovi. Ani v budúcnosti neustúpime, hoc aj neradi, ak bude treba, v čo neveríme, na tvoje polepšenie použijeme úrady apoštolskej starostlivosti, ak to bude užitočné. V tomto liste ťa pozdravujeme vyjadrením zvyčajného požehnania, pretože o týchto nám rozprávaných tvojich činoch ešte nie je zrejmá (jednoznačná) pravda, no nenárokujsi štít (ochranu) dôvery, pretože si viazaný (povinný rešpektovať) názory ľudí aj zákonov, ak by si ich azda prekročil.

Dané v Ríme u Svätej Sabíny štvrtý deň pred idami marca, nášho pontifikátu roku druhého.