Čo otec robí, vždy je dobré

Teraz vám budem rozprávať poviedku, ktorú som počul, keď som bol ešte malý chlapec a kedykoľvek si od tej doby na ňu spomeniem, zdá sa mi byť vždy krajšia. Je to s rozprávkami práve tak, ako s niektorými ľuďmi, bývajú vekom vždy krajší a je to tak milé!

Bol si, čitateľu, iste tiež už na vonkove a videl tam pravý sedliacky majetok? Na slamenej streche rastie bylie a mach, bocianie hniezdo visí na hrebeni strechy — pravda ani bocian nesmie tam chybovať. Steny sú krivé, okná nizučké a len jedno z nich možno otvárať. Pec vyčnieva ako malé, tučné brucho z múru a orgovan sa skláňa ponad plot, pri ktorom je močiar s kačicami pod zakrpatenou vŕbou. Krem toho býva tam tiež pes na reťazi, ktorý breše na každého bez výnimky.

Práve taký sedliacky majetok stál na vonkove a v ňom bývali starí ľudia: sedliak a jeho žena. Mali málo majetku, ale mysleli, že by mohli predsa ešte jeden kus postrádať, totíž koňa, ktorý sa pásol na kraji priekopy pri ceste. Na tomto koni jazdieval otec do mesta, susedia si ho časom vypožičali, splácajúc podobnými drobnými službičkami. Ale sedliak a sedliačka mysleli, že by to bolo predsa užitočnejšie, keby koňa predali alebo vymenili za niečo, čo by im mohlo poskytovať ešte väčšie výhody. Ale čo by to len mohlo byť?

„Tomu ty, starký, najlepšie budeš sám rozumeť,“ povedala sedliačka. „Je práve výročný trh v meste, dojdi tam a predaj koňa, alebo ho vymeň, čo ty urobíš, tu bude vždy dobré!“ Potom mu uviazala nákrčník, lebo to vedela urobiť lepšie než on. Urobila mu pekné dva konce, vyzeralo to tak pekne figliarsky. Potom prešla plochou dlaňou jeho klobúk, aby tam ani prášku nezostalo, pobozkala ho na teplé ústa, a on potom odišiel na koni, ktorý mal byť predaný alebo vymenený.

„Veď hej, taťko sa v tom vyzná najlepšie,“ zašopkala si sama pre seba.

Slnko pieklo na bezmračnom nebi, na ceste sa hrozne prášilo, lebo išlo tade mnoho ľudí, ktorí sa tiež vybrali na trh, na vozoch, na koňoch, alebo šli tiež pešo; bez jediného stromu tiahla sa cesta do ďaleka.

Medzi tými, ktorí išli pešo, bol tiež muž, ktorý hnal kravu pred sebou. Krava bola taká pekná, ako len krava byť môže. Vtedy si pomyslel sedliak: „Iste dáva dobré mlieko; kravu za koňa by bola iste dobrá výmena!“

„Počujže, ty s tou kravou, navrhoval by som ti niečo,“ zavolal. „Vidíš, kôň stojí viac než krava, ale mne je to jednostajné, pretože krava je zase užitočnejšia! Zrobíme výmenu?“

„S radosťou!“ povedal muž s kravou a tak si obidvoje vymenili. Keď sa tak stalo, mohol sa sedliak zase obrátiť a ísť domov, veď už vykonal, čo chcel. Pretože však zamýšľal ísť na trh, chcel tam byť skutočne, trebárs by sa tam len tak pozrel, a tak išiel i so svojou kravou ďalej. Ponáhľal sa čo mohol a kravu hnal pred sebou. Po krátkej dobe stretol muža, ktorý viedol ovcu na predaj. Bola to plná, dobre vykrmená ovca s hustou, vlnitou srsťou.

„Tú by som rád mal,“ myslel si sedliak, „pri priekope by mala trávy dosť a v zime by sme ju mohli vziať do izby. Vlastne by to bolo správnejšie, aby sme miesto kravy ovcu držali.“

„Počuj, nevymeníme si tie zvieratá?“ pýtal sa muža s ovcou. Ten prirodzene bol hneď srozumený, výmena bola vykonaná a teraz kráčal sedliak s ovcou ďalej.

Tu spozoroval na chodníčku do cesty vedúcom muža nesúceho pod pazuchou veľkú hus.

„Do paroma, je to krásna hus, ktorú máš!“ oslovil náš sedliak muža. „To bude peria a masti a ako by sa v našej močarine pekne vynímala! To by bolo niečo pre mamu, ako by mohla využitkovať všetky odpadky, vždy hovorila: Keby som len mala hus na krmenie! Teraz by ju mohla mať a bude ju tiež mať! Chceš meniť? Dám ti ovcu za hus a ešte ti pekne poďakujem!“

Muž pravda svolil k výmene a tak dostal sedliak hus. Bol už dosť blízko mesta a stisk na ceste bol vždy väčší a väčší. Hemžilo sa to ľuďmi a dobytkom na ceste i v priekopách a u mýta sa tiesnil zástup na zemiakové pole výberčieho, kam tento priviazal svoju sliepku, aby sa mu v tom zmätku neztratila. Bola to pekná sliepka, s krátkymi perami na chvoste a škúlila na jedno oko. „Kdák, kodkodák!“ hovorila, ale čo si pri tom myslela, to nemôžem povedať, milé dieťa; keď však sedliak sliepku uvidel, pomyslel si: „To je najkrajšia sliepka, akú som kedy videl, tá je ešte peknejšia než kvočka pána farárova. Tú by som chcel mať! Sliepka si vždy najde zrnko, netreba sa vôbec o ňu starať. Myslím, že by to bola dobrá výmena, keby som ju dostal za hus. — „Hoj, vy tam! Nevymeníme si tie zvieratá?“ pýtal sa výberčieho.

„Výmena? To by nebolo zlé!“ povedal tento. A tak si to vymenili. Sedliak dostal sliepku a výberčí dostal hus.

Sedliak dobre svoj čas využitkoval. Čo všetko už vykonal! Teplo bolo a on bol ustatý ako sa patrí. Sklenky pálenky a kus chleba bol si už podľa svojej mienky plne zaslúžil a keď stál práve pred hostíncom, chcel vnísť, ale v tejže chvíli vyšiel odtamtiaľ paholok s plným vrecom na chrbte.

„Čo to nesieš?“ pýtal sa sedliak.

„Zhnité jablká.“ odpovedal tento. „Plné vrece pre prasce.“

„Plné vrece jabĺk! Aké to množstvo! To by sa čudovala moja starká! Minulého roku mali sme z našej starej jablone pri humne jediné jablčko, to sme schovávali a stálo na skrini, až shnilo. Ukazuje to vždy na akýsi blahobyt v dome, hovorieva matka. Ale toto by len bol blahobyt, žičil by som jej taký pohľad!“

„Čo by si mi dal za to vrece?“ pýtal sa paholok.

„Dal? Vezmi si moju sliepku.“

A tak zamenil sliepku za vrece jabĺk a vstúpil s týmto do krčmy. Oprel vrece o vykúrené kachle, čoho si ani nevšimnul. V izbe bolo mnoho cudzincov, koňských kupcov, paholkov, a tiež dvaja Angličania. Títo sú všetci tak bohatí, až sa im peniaze z vrecák tisnú, a radi uzavierajú stávky, čo je ich najväčšou zábavou, ako uvidíš.

„Ssss… sssss…“ čo to znelo tak čudne od kachieľ? To sa jablká začaly piecť.

„Čo je to?“ pýtali sa všetci odrazu.

A tak sa potom dozvedeli hneď celú udalosť, od koňa, ktorý bol za kravu vymenený, a ďalej, až to došlo na zhnité jablká.

„No, počkaj, žena ťa vybije, až prídeš domov!“ povedali Angličania, „tým si môžeš byť istý!“

„Čo? Vybije? Pobozká ma pekne a povie: Čo taťko robí, vždy je dobré!“

„Stavme sa!“ povedali Angličania. „Dostaneš zlata viac než dosť, keď vyhráš!“

„Nuž, ja budem spokojný!“ povedal sedliak. „Ja však nemám, čo by som za seba do stávky dal, len tieto zhnité jablčká!“

„Platí!“ zavolali Angličania a tým bola stávka uzavretá. Potom bol objednaný i povoz hostinského a sedliak so zhnitými jablkami i Angličania vyšli do dediny a čoskoro boli pred domom sedliakovým.

„Dobrý večer, mamička!“

„Dobrý večer, starký!“

„Tak som to už vymenil!“

„Nuž, veď ty tomu rozumieš!“ povedala sedliačka, objímajúc sedliaka; ani vreca ani Angličanov sa ešte ani nevšimnula.

„Vymenil som tedy koňa za kravu!“

„Bohu vďaka!“ povedala žena, „teraz môžeme variť z múky a na stôl môže prísť i maslo i syr. To bola dobrá výmena!“

„Ale potom som vymenil kravu za ovcu.“

„To bolo ešte lepšie, ty myslíš vždy na všetko! Pre ovcu máme krmu dosť. Budeme mať ovčie mlieko a syr a vlnené punčochy a nočné kabátky. Krava nedáva vlny, lebo ztráca chlpy.“

„Ale ovcu som vymenil za hus.“

„Tak si predsa toho roku pochutnáme na martinskej husacine. Ale starký, ty vždy myslíš na to, ako by si mi radosť urobil. To bol výborný nápad! Hus priviažeme vonku na povraz a do Martina môže sa ešte vykŕmiť.“

„Ale, starká, hus som vymenil za sliepku.“

„Za sliepku? Tiež dobrá výmena! Sliepka kladie vajcia, liahne ich, budeme mať kuriatka, ba celý slepačí dvor. Ten som si v duchu už dávno žiadala.“

„Ale sliepku som vymenil za vrece zhnitých jabĺk.“

„Teraz ťa predsa musím vybozkať!“ zavolala žena plná radosti. „Ďakujem ti, najdrahší môj mužíček, a hneď ti musím niečo rozprávať. Keď si dnes ráno odišiel, rozmýšľala som, čo by som ti uvarila dobrého, až prídeš domov. Vajcia s pažitkou! Vajcia som mala, ale pažitky nie. Preto som zašla tu vedľa do školy, viem určite, že jej tam majú dosť. Ale pani je lakomá, hoci to nedáva znať. Prosila som ju, aby mi požičala trochu pažitky. Požičať? povedala, v našej záhrade nič nerastie, ani zhnité jabĺčko nie, ani to by som vám nemohla požičať. A ja jej teraz môžem požičať nie jedno, ale celé vrece! To ma teší, otecko.“ A dala mu pekný bozk práve na ústa!

„To sa mi páči,“ povedali Angličania jednohlasne, „čím ďalej, tým viac s kopca, ale vždy rovnako veselo! To stojí veru za peniaze!“

A potom vyplatili sedliakovi, ktorý nebol pobitý, plnú misu zlatákov na stôl. — Pravda, vždy sa to vypláca, keď žena uzná, že tatka je najmúdrejší, a keď vyzná, že to, čo on robí, je vždy dobré.

Hľa, to je moja poviedka!

Počul som ju ako chlapec, teraz si ju ty tiež počul, a vieš, že všetko, čo otec robí, je vždy dobré.