Výber poézie

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Výber poézie

Básne:

Zuzka Majerovie

Hodne sedí dedín na okolí;
za leta vše jak by záhradkami boli.
V každej kytka dievok pekných pohotove;
ale najkrajšia je, nech, čo chce, kto povie,
Zuzka Majerovie.
Keď tak za nedele do kostola kráča,
sšustiac oblečením, myslel by si,vtáča
brnklo vedľa: sukne riasne na nej, biela
kosička, stúh kŕdeľ…všetko sťa by kriela,
na nichž preletela.
Ale nielen úbor svedčí jej tak rúče.
Myslel by si, slnka olipli ju lúče:
a z nej tak žiari krása bezúhonná;
z nej, jak rezedy by, fiál so záhona,
oviala ťa vôna…
Toť, jej obraz, zjav - Bol len raz…U chalupy
vetchej, na podstene starena si čupí,
shrblá, zapadlých pŕs; v tvári vrásky šaré,
mrkvot čnie spod šmatky; n nose jej v páre
sedia okuliere.
Trtolí sa, habká, jak kto moc má práce.
Na kolenách kúsi odedz, na tej láce…
zíde sa, bo zderky na nej každá hába.
K uličníkom hurtla: “Poď mi navliecť, žaba!…”
ozaj ježibaba!
Ako zblýskala vtom okrúhlymi oky.
“…Teraz prac sa v čerty!…” Umklo dvoma skoky.
A už kŕpa rukou suchou ani trieska,
čeľusť v kyv…Toť, Zuzka kedys’ krásna, rezká
od Majerov - dneská!
Ako takto zišla? Dlhán kapitola;
moc preds’ rokov tomu, keď mladicou bola.
Mala vohľačov hať pre ten parsún švárny,
hoci málo v truhle, málo na sypárni…
Hja, tá tvár, hoc zmárni.
Dievku, len si dvorí - štvrť ju bár na kusy,
do zrkadla pozrie, navrch žblnknúť musí
prelud jej… Nič prosby-hrozby, reči radné…
Takhľa, oko, čo tkvie v srdci krásky na dne,
nedovidí žiadne!
ROzpoviem preds’ letkom. “…Dievča, pýtajú ťa",
otec k nej. “Čo, ňanko, za kupeec?…” “Nuž, Šuta-”
“Zasa…či som šútá?” “Nepleť!” “Rožky, aha!"-
Tak nech dá pár volov, keď sa krava priaha;
dva, ak som mu drahá-”
“Kebý taký jarmok!… Odpravili sme ho
z fígľa raz. Dnes nechce vena -” “Za takého
isť? Ba!… Nie som špata, ale ani sprostá
Deň-noc by mi túkal: Neprinieslas’ chvosta;
v žene chovám - hosťa!…”
Inokedy jej brat: “Máš ty sestra šťastia!”
“Kde mi vzchodí, ukáž -” “U studne…” “Tá chrasta,
lišaj samá!? Zacloň -” “Veď sa lieni… I veď
ináč šuhaj!…” “Chcel bys’ mi dať oprašivieť?…
Toľko na ten prívet!”
“Ale s kým sa zídem, nedá pokoja mi.
Chlapci: “Nahováraj…” “Nahováraj…” mamy.
“Zanôť im tú moju, kohútom či kvočkám:
‘Ešte sa nevydám, štyri rôčky počkám!…’
kvôli, pozri, očkám…”
“Štyri roky - hojój! Kým sa nepoženia
vrstovníci…? Zvädneš!” “BUdem svieža žena.”
“Tiež sa ovrábiť chcem.” “Urob, vždy ti hudiem -
Jak nevese žiadna, zolvicou jej budem;
z toho slnka ujdem…”
“…Zuzička", k nj mať tak, “ťažko mi, ma mrzí…
Neraz plačem v noci, vo dne prežriem slzy-”
“Prečo, mamko, prečo? Var’ som ublížila
vám čím? Nie som vám dosť dobrá, nie dosť milá?
Odmieňam, čo sila
stačí!…” “Všetko prada. Ale vieš: brat - ňaňo,
i ja - radi by sme -” “Sa ma striasť… šak, áno?”
“Mlč, že striasť… Preberáš-” “Mladosti viem užiť!-
Ó, jak bych sa rada vám povytúžiť…
Vydať sa? Skôr slúžiť!”
“Koľkí pýtali ťa… doseľ unúvajú,
jedináci hodní…” “Nemám ku vydaju
chuti, mamka ešte!…” “Vídaš, poopadla
náhle ružička ti…” “Ja že…?” “Ba som zmladla!…”
kukla do zrkadla.
-Po čase jej všetci domáci: “Čo, povedz,
zmýšľaš?… Mládenci preč!…Prehlásil sa vdovec-”
“Vdovec?” “S deťmi bár, jest na chlieb, na omástku
tiež…Ti čiastku chce hneď zapísať-” “I čiastku?
Zahrdúste - krásku!…”
Pustila sa v nárek, čo by pohol skaly,
že sa len tak steny v izbe ozývali.
“Nikdy!” strhala sa. Ušla do komôrky.
Za ňou mať: “Ach, cit!… Veď neviem výhovorky;
ale siliť, horký!…”
A tak nielen štyri - rad ulieta rokov -
Za pytačmi kvet líc, očú lesk, plň bokov,
smiech, ples… všetko zmizlo za minula bránou!
Zostala - ej, neraz s tvárou vyplakano
v kúte - starou pannou.

K Vám urodzeným, veľkomožným

K vám urodzeným, veľkomožným…
mám veľké, vážne slovo!
Povedzte, ale stranou mam,
vyznajte jasno, bez obalu,
hej srdcom vsetkej úprimnosti možným:
čím zaslúžil si ľud ten môj i váš
to položenie zrovna otrokovo,
na väzoch desnú žernova jak tiaž -
tú súdbu čiernu, plnú strastí, žiaľu,
ten porok - kliatby veno hanlivé -?
Jak prehrešil sa kedy proti vám?
Čím zavinil, že nafúkaní vzdorom
a chladom ste s ním v drsnej protive?
že, úškľab na rtoch, v oku žlče páľu
a v brvách vypínavý mrak,
ste pohrdli ním - odhodili sa ho,
jak prašivého, postihlého morom?
sa v osobité odlúčili cárky,
bášt nastavali, šiancov odovšaď
obrubou spupnou strmo, skalo-naho,
predsudkov splavy narazili v jarky,
ba f áťľom ten vzduch premriežili množným:
nebodaj - aby nevdojak
nevšantročil sa v pyšný Vyšehrad,
v kráž, v sféru… modly nezprevracal tam,
i šľachtické vám nepokváril blaho on:
divok, vlačeň, hladoš… však ver’ tak?
Nuž, vyčítajte! Narezané čiarky chýb jeho riešte!
- a ja poslúcham –

Var’ deckom že je cudzoložným,
tým (akých práve panská roztopaš
vypúšťa roje…) tvorom bezmenným?
či vôbec plemä Kainovo? Nie Tvorca ozaj lásky pudením
ho sformoval; lež satanáš
by bol ho vrhol mrzko, nehotovo
v svet, s bahnom v duši, v hrudi s zvariakom
bezcitným: ohyzdu i potvoru -?
Tak pozdal sa vám podlé, presurovo
v bytosti celej - blbcom, mrzákom?
v tom zhrdy kľúč a hnusu, záporu…
čo?-
Nevidíte na ňom pečať Boha,
i vykrojac sa z velepríbuznosti,
ste takto sami zabili sa v duchu!?

Že slabosti má predsa, tiene, vady?
Ach, pravda; ale ukážte mi tiež:
kto bez nich? - Človek k človeku sa radí;
ľud-neľud - darmo cúdiš, oberáš:
sme všetci z tejže Adamovej kosti -
Či mravokárci vy snáď dokonalí? -
- Je rabom brudu, biedy, slepoty:
zas hrdopyšne namietnete vari?
Však ak to značí prísny čela vráž:
aj udať ráčte hneď tie zvláštne dary:
jak pečovali o jeho ste zdravie?
ký kúpeľ očisty mu prichystali?
kde dobra bránu, okná jasnoty
preň otvorili? (Tam snáď, kde ,sa páli’…?).
- I vyprosí si každý takú druž,
z takého spolku na veky sa vzdiali,
otrasie spony, vzťahov ohnivá -
Haliena! - tá var’ plášťom krásy?
a krpec - ten by došuchať mal k sláve,
jak škvorňa, ktorá hrmotí?
Chachacha! ozaj kriela švihotavé! -
Och, tik! och chabec, čvärga - Do zdiva
s tou sprostou hmotou!… Takto asi
by presekli ste uzol? -
Nuž:
či jeho silná, šíra hruď
vám od prvoti nenie základom?
nie živlom vaším jeho krve prúd,
nie šťava jeho vaším odmladom?
Nie na tých jeho pleciach strmých zdvihli ste sa
hor’ panujúcej do výšavy,
bo podložil sa vám jak Atlas pod nebesá
i spodopieral vašich výsad stavy?
Čo nešianate jeho hlavy?
čo kopli ste ho v ľadviny,
strom podo vlastnou podťali si pätou?
Či nedával vám obrok povinný,
kým robotoval vašom na záhone?
nie jeho prácne plásty vám kvapkaly slasť v čaše hostiny,
a neztvŕdal-li jeho čela pot
i menil sa už s tváre žhavým letkom
na perly pre vás, na skvost, na klenot,
a mozole zas v korál, na rubín…?
A samému bár korky zbudly v lone,
z žne v prstoch osti, spočiň na peľasti,
kahanca leda sivý stín -
vždy v boji s hrud’ou rozopätou,
vždy v cudzom jarme: pritomvšetkom
či nectil sa vás bázňou takmer svätou?
- I dneska, kde kvas v svete, zmätky,
kto iný, ak nie jeho hodný syn,
vám svedomitým, verným sluhom?
Kto poháňa vám divé kone,
by nestrhli vás dakam do priepasti?
Kto lány vaše ryje bodrým pluhom,
i háji ešte nezmrhané statky?
Kto hniezda lepí vám i budúnky,
zdnu vystiela ich páperím i kvetom? -
Nie jeho dcéry posiaľ pestúnky,
žien jeho ňadra mliekom vašim deťom?
Ba nebyť prsníkov tých, svalov, žíl,
nech on by bdelý, pilný, pracovitý
čo unavený, omrzený raz zavrel oči, ruky založil:
v tom okamžení ver’ po vašom by bolo bytí - žití!..

A za tie všetky jeho posluhy,
tie námahy, znoj tváre, duše vzdychy
ká odmena mu od vás? Márne nič…
ni povďaky len prívet lichej ceny;
i prehodené k nemu vaše slovo,
bo so strminy padá pýchy,
sa mení pre ňho ťažké na olovo;
a pohľad: spurný s kozia pohonič…
-Však ani nestíha vás pre dluhy,
vám nezazlieva odstrk, povrženie,
nelásku -: bez ponosnej spomienky,
bez výčitiek i jedinkého hlásku
to všetko s nemou slzou v oku znesie
(ba i tú zdrví rožkom halienky,
v jej chlpatom ju zapatroší vlásku);
zahrnie v ranec plánča výsluhy
a do pamäti dôtky, potresty:
i vyhne vám a kde mlk, tiché tiene,
kde nepočuť ho, na moch pokleslý
sa v nárku horkom vyžaluje v lese,
pod chvojou, čo už asi
jediná k nemu súcitne sa chýli,
si zacnie z hĺbky, podumá si
o svojom veľkom, ťažkom neštestí -
Veď, čomu v dejoch príkladu ver’ nenie,
ste vykonali: vetvou odčesli,
ba vrchovcom sa zrovna ulomili -
však poručeno… asnáď potreba
to osudu: nuž spokojí sa s ním;
už postaral sa, stará o seba,
i dúfa v iné lepšie opatrenie,
hej, sám Boh že mu bude pomocným:
a v korunu sa zmôžu kýpťa sily -
Och, bolí ho to! nevýslovné bolí,
a hanbu v lícach počuje až spieť;
no mlčí - nevzpiera sa vašej vôli,
ni nemá, nezná vnád, vás prizvať späť –

Len o to jedno snažne prosí vás,
keď ste sa s ním tak ľahko rozlúčili:
ni ináč nemýlte ho cestou žitia!
nech bez priekorov, bez prekážky,
jak zasvitáva boží čas
a vnútorný mu káže hlas,
svoj úkol včelou naplňuje ťažký,
sa venčí jeho lipka ramenitá.
Naložte, áno, nohám, aby blatom
mu nezbabrili mysle hermelín;
nariaďte rukám, nekyvotať na tom,
čo v desatoro sadil Hospodin;
a vôbec vštiepte smyslom, srdcu, hlave:
je zločin vždy, nech kohokoľvek čin,
pásť na cudzom sa - trebárs na otave.
Zvlášť ale prosí: šetrite mu reč:
to dedictvo, tú pozostalosť predkov
najdrahšiu, ten dar s neba soslaný,
odenie duše nacho-jasné!
reč, ňouž sa ozval v svet už tamto Mlieč,
tam Sitno zas, hoj, krásne, večne-krásne!
(-tiež mohli ste čuť božské varhany:
no váš sluch inou nasýtil sa pletkou -);
reč, pieseň, potešenie jediné
preň v tejto plaču, kríža doline: -
tu odvráťte sa s neprajnosťou všetkou!
tu úmysly už zmarte kruto-desné!
Veď znáte-li aj, čo v jej hlbine
je? aký poklad citu schovaný
i myšlienok, jichž cena nepoklesne?
Či nazreli ste kedy do tej studne,
vystihli výron jej i samoteč?
Tam vody nikdy neubudne
tej pravej, živej… Iďte preč,
preč od nej, nevedomci preč!

Ó, prečo nie som výchrom

Ó, prečo som nie víchrom,
nie búrou hroznou, náramnou?!
Jak zmraštil by som razom čelo, sieť
žil na ňom zhluzil v hnevu spuchliny,
obrvy stiahol, skranmi zasinel,
zbrňavel v obličaji, zblýskal zrakmi,
za bleskom zhrmel kliatbou rachotnou,
vo všetkých článkoch schvel sa zimnične,
zdyhčaný schvátil čierny oblak, pomsty
to na seba plast, rozpal perute
nasiroko i priam ich stulil zas
v klin bodavy, vdol strelil necakanou
nehodou, bicom spraskal tisicoro -
strapcovej kary ponad onen trh,
kde salba rec i tovar, miera, vaha,
a vtrhol valnym prudom nestastia,
komety metlou vtrielil zeravou
tam medzi tlupy cachrujucich lotrov,
klamarov drzych, dennych zlodejov,
prevracal svatokupcie stoly ich,
ich pokryvacne siatry strhal, modly
tron rozkotal - im v stice vrepil sa
paznechty supa, na zem povalil
cudzopasnikov, do ich vantrubov
z mozolov cestnej prace vytucenych
zavrtal smrstou, scupkal ladovcom
po lebkach smilstvom-vilstvom vyplzlych,
lze jazyky im zmiatol babelsky,
dych sirou otravil - a otrasuc
murami stavby do korenov, v nejz
snemuju hresiac, krivdiac kramaria,
ju zrumil celu, a tak pohrobil
v jej vlastny pelech luzu diabolsku…
O, preco som nie morom,
vod spustou vasnou schvatenou!?
Jak vzburil bych sa voskrz, do dna az,
odklopil krutnav desne koryta,
teremy hlbin siro roztvoril:
z nich, temenom z pien mracnych diadem,
jak Neptun vyvstal neskrotitedelny,
hrud prilivom zdul, prudo-ramena
roztiahol mocne sustom, kypenim,
nadrazil vlny rudo-hrebenate,
kudlate pereje i zajal ich
co criedy, krdle vsakych rybich potvor
a oblud, priser obojzivelnych,
ich tlamami vsak vo breh vhryzol sa
a drvil ho a v priepast potapal -
ba, vylejuc sa jednym valom nan,
i splakol takoj jednym omytim
celucky priestor, veletanier plochy:
ze zlesknul by sa v slnku ani ostrov
nadherou vesny prave zroseny,
ni zora jarnym dazdom skupana,
a novou zemou vzkvitol bohate!
Tak ocistil bych od brudu a hmyzu
kus zeme ten - snad lice svarne, snad
materake nadra, milostive useta,
bok srdecny ci lono uprimne,
alebo celo dumy, ducha tema -
tak osetril bych v neduhu ho, vln
obvazom neznym otocil mu rany,
urazy scelil, zdravim ruzovym
zmaloval vsetok, skvostne zasatil,
vystrojil: lebo ochranil bych vraz
ho od havede uchvatitelskej,
od hnusnych pandrav, pozierajucich
zen jeho v rozvitku uz, od hadov,
ovijajucich jeho hajov vetvy,
od vipier z krovin jeho sipiacich -
od seliem, bestij: ktore nestitia
sa oceanu ruhat, protivit,
ked nachlastaly vlah sa jeho duskom,
nan hubovat a kydat potupu,
v sum jeho revat besom divokym,
tak prerusat ho v svetodejnej pejme…
O, preco som nie sopkou,
tou zahou zeme palcivou!?
Jak zhromazdil bych vsetky svoje ohne
v jednotnu vatru, jak vse gazdina
ohrebie svoju - zlucil v silnu pahreb
zerave uhlie, ako vo vyhni
robieva kovac - hlavne, pochodne
blkotajuce skupil v ohniska
stred veleziarom, ako blyskavica
kridlami vichra svoje pohrna
v hranicu noci… A tou tuhobou
pojenych plamo-vzpruh a zihadiel
bych podlozil sa pyche tyranskej
pod tazke dlapy, pod dlaviace paty
a dopekal ju, krvi cievami
az do srdca a strznov vetvovim
az v mozog jej sa sinul vriacou miazgou,
jak ortut stupal pale po stupnoch;
tam horiacim sa rozlial jazerom
a v svedomi, v jej ciernom svedomi
zblbotal lavou svitkajucej muky
a bleskom suzby striekal, bolesti
sa jagal bublinami: ze by vtom
do sialeneho tanca skocila,
hupkala zihom, osrkajuca
pre spenie desne, ofukovala si,
olizovala zvadlym jazykom
pyr podosvi, i zufalstvom sa zvila,
o jednu krupaj chladu zupela
jak onen bohac… chcela nvrznut,
sa vrhnut hoci v morsku mohylu -
No prekazit ju v tom a potrest jej
povysit este po najstrmsi stebel
rebrika kary: razom vypucil
bych koru zeme pod nou v zavratnu
vys a tam vyrkol ortiel: Tron a skvar sa!
A jak by trovou dochadzala uz
na koniec totych trapnych neresti,
co vyhutala sama, nadielala:
bych rozzavil svoj hrozny pazerak,
svoj krater zhuby, lievik Danteho
ten zatratenia - a ju prepadil
ven: v studnu plamu, v pekla kotlinu,
tam spalil ju; no ako samotinu
sprudenych kovov, trosku netrebnu,
nestrovitelny prismud, zo zaludka
i vychrlil zas nekludny jej prach,
privolal vichru: Prazdnom sveta rozmet!
privolal moru: Rozmy, potlac ho,
nech zhynie stopa i jej popola,
inacej ako zniklo Pompeji!…
- Takto, jak som, ach, clovek bezvladny,
bez moci, pridat doraz svato-hnevu
a pohorseniu vykon odplaty:
ked vyvodit zriem zlobu, podlost skviet sa,
a pravdu klesat, pykat nevinu:
co mozem proti…? Do prs vzburenych
pozapriem paste - sklonim biednu hlavu
a horkost duse v slzach vylievam - -

Hory, lesy, dobre vám je!

Hory, lesy, dobre vám je:
z plna miazdy, z celej vlohy
rastiete su do oblohy!
Nik vám väzy nevyláme,
nepodráža zradne nohy -
Vidiac vás tak bezzávadne
vŕšky týčiť, šíriť chvoj,
na čelo mi chmúra padne,
pod vami čo tesne býva,
odjakživa
nehájený národ môj.
Šťastné ste i vy, poľany:
len sneh z vašich bedier skape,
už je zimy po útrape!
Prekvitáte ako panny;
nik vám letníc nepošliape -
Vidiac vás tak skvieť sa v kráse,
z chmúry tej mi slzí prúd
oči zaleje: bo v čase
tom na um mi zíde zase -
čo vás kosieva, jak viete,
po odkvete -
večne tupený ľud môj.
Riavy, riavy, vám tiež nežiaľ:
zo žrediel si vytekáte
čŕstvo, čisto, prebohate!
Tok váš beží si, jak bežal
prv neznajúc puta, hate -
Vidiac vás tak voľne hnať i
hukot čujúc vaších vôd,
v duši mi hnev zblýska svätý
z chmúry tam: bo na pamäti
je mi vždy ten z každej strany
prikovaný
k hrude, nevoľný môj rod…
Vybrané zo Steskov IV

Mňa kedys´ zvádzal svet, mi hovoriac:

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Ta pohoď totú handru, odev vetchú.
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, - no máš ich var’ k letku?
Jak však, keď strapy tebou ovisli!?-
Ja neveril im, zvodcom mladosti,
ni slova na to - snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
ni k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? Reč tá matky nebola by sladká?
Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?
A rozhodlo sa. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym roztočitým
rozplynula sa duše mojej okrajom,
jej vlahou skvitla túžka mládenská;
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: na mňa, hunka slovenská!…
Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som: Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár! - tak váš bľabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť! Plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene:
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Je, vidím, cítim, celok života!
Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pri tom nepremenný!
Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…
Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť ju v slove -
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý
a haviar s tupým, krehkým toporom -
Medzitým ona - v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom…

--- Z Leterostov III ---

Pieseň

Je láska strom, do srdca pôdy
hlboko, mocne vrastený.
Neboj sa, drahá, nepohody,
nelákaj ani jesení;
ten nezná časov premeny.

Len prezlieka sa po zákonu,
by nový zrobil dobročin.
Chceš kvet, či plod? Chceš med či vôňu?
Či uchýliť sa v svieži stín?
Hľa, lipka, jabloň, rozmarín…
A keď nás nebude viac tuná,
lež tam pod zeme obrusom,
i vtedy - práve vzchodí luna -
i vtedy ponad našim snom
bdieť bude dumným cyprusom.

--- z cyklu Letorosty III ---

Slovákom

Ja skutočne nechápem, jak to možné:
pred vekmi ešte vpadnúť v more tmy,
cez veky strážiť lože to brložné,
neumrieť - a preds’ nevstať až po dneška dni!?
Veď v svete preds’ sa všetko teperí,
hne v mravenčom jak kopci, rojí sťa by z úľu:
odkedy, ľude, clonia tvoje večery:
ten slimák viackrát iste obhnal zemeguľu!
Nechápem veru: kde si bol
cez toľké doby, časy, veky?
Čis’ v krátri zemskom zanikol,
či poľom hviezdnym dal sa na úteky?
Veď divno, čudno! Svety vždy sa boria
a tvoria; hneď krik radosti a hneď povzdych žiaľu;
len tvojho hlasu nečuť tam, kde svetlá horia -
Jak, príval vĺn nomádsky nechal tu len skalu?!
Nie, nerozumiem iste! Kto vysvetlí mi
cez desať vekov prečo tma
vždy ešte nivou touto, prečo mračná, dymy,
jak pred stvorením, hnusná prečo hmla?
Niet snáď ducha v tomto tele
a srdca nieto v tejto hrudi?
Bo veď kde duch: tam žitia plameň plaje smele;
kde srdce: tam sa večný žitia tlkot budí!
Tak dlho, dlho, dlho žiť
a neukázať tváre svojej svetu;
tak hlboko sa ponížiť
a nosiť v čele čiernu hany vetu;
tak večne zdriemnuť v otroctvo,
jak nesvätený ani božím krstom;
tak hlivieť mrzko - ako to?!
No, zapýr sa! Posmech, hľa, teba mieri prstom!
Ja neviem - čo sa ľakáš, čo sa bojíš zory!?
Že rudá je? Hja, čiernym nie je svetlo žiadno.
Ja neviem - potápač si azda v temna mori,
a preto si zapadol razom jeho na dno?
Ak potápačom si: keď vek už neraz strhal
na šnúre tvojej, tak vstaň, vyleť z hlbín hore:
a čo ti pohynulo, abo sám si zmrhal,
tak ukáž, že ti v perlách nahradilo more!

Dvetisíc

Od dumných vrcholov ďalekej budúcnosti,
tam kde východ sa zorí, z obrovského pralesa,
nad ktorým nepriezračný závoj vlaje večnosti
a prvosvetným šerom rozpäté sú nebesá -
z tej neprebranej hory, čo večnou sa zeleňou
skrz nevídané ruky v trblietne skvosty šatí:
vyšvihol sa divný vták, na perutiach z plameňov,
s brkami z dúhoskvúcej glórie to Golgaty.
Ten švih krídel prerýchly tým dlhotajným svetom
otriasol, jak víchrica, keď preoráva horu,
že každý konár, každý list večným by hnal sa letom
a blúdil jak zakliata kométa na obzore;
ten švihot i samých sťažňov zmocnil sa všehomíru,
že zastonala zem a nebo plakalo rieky,
nádejný pôrod časov vzal krst v desnom tom víru -
hbite idú a hbite sa približujú veky!
A vták ten prezázračný - on v svojej je už púti,
a letí, letí, letí a nič ho nezastaví;
nie jak ihravý orol, on kolo nezakrúti;
on k nám sa prosto blíži, jeho smer rovný, pravý.
Rozprestrúc mocné krídla, v každom po tisíc brkov,
unáša sa povetrím, veľkým to sveta duchom …
Ako by dve tisícky deň to už tam vybĺkol:
to jatrí sa a plaje však sväto-ticým ruchom.
Hoj, hranica! hoj, medza! hoj, brázda svätosvätá!
Prečiarnutá si na nekonečnom poli.
Teba prekročiť - to nádej tak bohatá;
tu ešte zostať . to kruší, tlačí, bolí.
Však, veku ďaleký, ty nesieš v svojom lone,
čo ten hynúci nemal dať svojim deťom:
ty zaseješ, vychováš hliviacom na záhone
pravú duchom slobodu a pravú vôňu kvetom!?
Ty nesieš dokonalosť nie krvo-žravej strely,
ty nesieš vzduch, v ňomž prápor voľnosti krásne vlaje;
ty nemáš známosť s desnými hromo-dely:
ty len požehnať, nie zbiť chceš naše kraje!
Ty človečenstvo uviesť do posvätného kruhu,
srdce všeľudstva stvoriť máš za úlohu;
ty do tých zväzkov melkých vliať mieniš večnú túhu,
ty k prírode chceš doviesť a skrz prírodu k Bohu!
Ó, vek všelásky, a či snáď byť to nemá,
vždy ešte vášeň tá v krvi ostane stará?
Pieseň slobody ni ďalej skutkov nemá?
A ani tvoja jar nemôže byť jará?
Trónom nesluje ni vtedy oltár srdca,
odkiaľ žiar lásky nad zlato krajšie šľahá?
Korunou nie je šľachetnosť, a nie hrdza? -
Určenie ľudstva nie je spoločnosť blaha!?
Veku preslávny, ty musíš zrodiť znovu;
musíš ukončiť dosaváď choré deje,
vynesúc k svitu slobody žiar ružovú:
i nebo slnce vrelším ohňom odeje.
Na zemi pokoj a v nebi zaľúbenie
nad posväteným všenárodov životom …
Či, národy, vás k tomu túžba neženie,
nevzplápolá vám duša k tomu valným jasotom!?
A vy, Slovan-národy, vy čo rečiete k tomu?
Jak sa chystáte k tej vznešenej veľdobe?
Že prejsť musíte mnohú ešte pohromu,
že ocnete snáď i v hlbokom sa hrobe?!
Nie, nie! Vy vztýčiť máte ten prápor všeslobody;
vám utrpencom úloha to nová…
prileť, preslávny vtáku, nech deň sa ten vyrodí,
a Slovan vztýči prápor voľného stvorstva slova!

Vám iste divné prichodí

Vám iste divným prichodí
to piesní mojich večné žalovanie.
I rieknete: Vem iné dôvody
už raz, zájď v šíre ducha slobody,
kde každým mžikom nová hviezda vzplanie
a nový kvet sa z krásy narodí.
Hej, počujme raz pieseň lahody,
dosť bolo steskov, závoj hoďme na ne! –
Ak, ale ináč spievať nie si v stave
krem kvíliť, žialiť, trúchnuť večito:
kde s najbližšou sa skalou stretneš práve:
– bo nie je k duhu nám, ni tebe k sláve –
o tú tam prašti svoje varyto!
Ľutujem - ticho odvetím -
ach, pravda žaloval som neustále,
a sťažka k jarkej piesni podletím.
Lež rozsúďte, ja mám byť vinen tým:
keď pŕchne kvet a hviezda mizne v diale?
Nekráčame-li denne podsvetím,
a nepadá-li vždy viac rozstretým
tieň krídlom rodných duší na kryštale!?
A básnik, myslím, tiež je rodu členom;
alebo znížite ho na veteš? -
Nu, menujte ho akýmkoľvek menom,
jak lahodí vám, medom, jak nie, blenom:
kým trpí rod, on trpieť musí tiež!
Odčiňte všetky príčiny,
z nichž rinie bôľ a s bôľom žalovanie.
Naplňte voľným žitím doliny
a nakloňte k nim svetla výšiny:
nech nad všetkými blaha slnko vzplanie
a spojuje ich čo krb rodiny …
I uvidíte krásu vidiny!
Nebude steskov, sám noc hodím na ne! -
Tu postúpim do inej umky cviku;
hej, poženie ma k tomu sám cit môj.
A očujete piesne v plesnom kriku:
z tej duše rozsnujú sa, po rebríku
jak Jakubovom anjelikov roj!