Letorosty II. – 1. – 6.

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Letorosty II. – 1. – 6.

1
Na duše mojej strome
nezvane, nevedome
vyhúkne mládniček.
Mniem: slabý do rozvitku,
len uschne bez úžitku
a - šmyk! ho nožíček.
Však z duše kárny výraz:
a ak preds’ na ňom by raz
bol zapel sláviček! . . .

2
Ako — ked už v poli pusto,
nezapráska ani bič;
mračná nebom tiahnu husto
a pod strechou v hniezde nič:
vtedy chcete, slabé prsty,
preberať sa vo strunách ? V
tedy lýru mi do hrsti
tiskneš, bledá Múza? . . . Ach,
čo si počnem ? Kol svet čuší:
znikiaľ ohlas v sirej duši!
Víchor, pravda, hodne búri,
vidím ruchot, čujem švist;
jedným krídlom trieli chmury,
druhým v sadoch zmetá list.
No v tom podnet hladať k piesni
nebola by bláznivosť ?
A keď v sadoch prchot desný:
jak môž’ z duše letorost. . . ?
Džavot vtače, smavot ruží
budí puky, zvuky druží . . .
Džavot-smavot v rannom vzduchu,
farba krásy, lásky tón:
svitá v oku, zuní v uchu,
k duši vnikne napokon;
a tá ledaže ho príjme,
ako včielka kvietka dar,
už ho v sladkom podá rýme,
tajnej dielne lepotvar:
zlaté zrnká poézie,
vpadlé bielej do ľálie.
V podzim po tom všetkom veta,
smutno, bože, v jeseni;
voláš v diaľne strany sveta,
ale nikde ozveny;
stojíš sťaby v cintoríne,
zieraš hore, zieraš dol:
tmavé hroby, mraky siné,
medzi nimi ale bôľ
valom vetra horekuje,
čiernym fátlom poletuje.
Smutno … A preds’ myseľ moja
hotová je kročiť v čln,
vtrhnúť prosto do príboja
v nárku valiacich sa vĺn;
neviem, ale kýsi vskutku
slastný prenikol ju cit:
inu — sestrou ona smútku,
smutnou tedy musí byť . . .
Šibte z mysle, šibte šumné,
vy cyprusu vetvy dumné!

3
Jak potok, keď mu kvetín vonná
druž brezinami povädla
a už len holých stebiel clona
nad striebrom chvie sa zrkadla:
tak srdce moje stoná.
Jak ružoker, keď roztomilý
skvost z neho kruto strhali
neprajné ruky v ľahkej chvíli
a v druhej už i zmrhali:
tak duša moja kvíli.
A prečo stoná, prečo kvíli
jak potok tam, tu ružoker?
Nádeje hlávky ovesili,
a sotva skvitnú podvečer . . .
Nuž preto stoná, preto kvíli.

4
Často, často zadumám sa,
zadumám sa hlboko,
liece, sadá roj myšlienok
na kvet duše, na oko.
Ktorá pestrá, ktorá tmavá -
pestré vyberajú med,
a tie tmavé, čiernokrídle
nosia síce, ale jed . .

5
Splní-li sa kedy túžba moja žhavá,
dosiahnem-li ozaj kýžený svoj ciel,
prv než mrazom zimy zbelela mi hlava,
než jeseňou mi kvet mysle osinel?
Abo žiadby moje, sny a predsavzatia,
pomyslov a plánov trblietavý zjav,
nimiž klenba ducha hviezdne je posiata,
keď ich vteleniu sa zákaz sudby bráni:
bez splnenia, za nímž mreli od počatia,
všetky - všetkých obsah len tak vyvzdychaný
spadne kedys’ rosou moju na rakev?
Ved dosaváď ozaj robil som jak dieťa,
ktoré z jara k nivám šiblo v svevoli:
hoc kol neho všade roztomilé kvieťa,
predsa krajšie kutí, sliediac po poli,
až prebrodí krížom-krážom celé luhy,
k vencu ale nemá kvetín ešte vždy . . .
Tak pochodil i ja: kvetné srdcom dúhy
vzpláli neraz, a preds’ mluva moja pustá;
no nie nerozhodnosť a či rozmar púhy,
skutočnosť v tom vina: jej hltavé ústa
dýchli ihneď skazou kvet mi na každý.
A ja preds’ vždy ešte mnoho chovám v hrudi,
čo by v svetle božom rado vzplápolať,
lúdi košieľočku, jaknáhíe sa zbudí,
košieľočku slovca, jemný patelat,
dva ružové lístky na spôsob dvoch krílok,
aby letkom mohlo v ten slovenský svet
zaštebotať vtáčkom, skmitať čo motýlok;
hej, citov tam prameň u prameňa tesne,
a čo samochtiac by rýmu do kosílok,
hmyr myšlienok v duši, srdiec, prvkov piesne…
Tak mnoho bych vám mal ešte, mnoho riecť!

6
Ach, veď len osireli,
sú sami, sami dva,
dva vtáčky jak v lese pustom,
keď jeseň nastala.
Dva vtáčky tiché, smutné
na suchej vetvici:
tam dumná péč zvislou hlavou,
tu slza na líci.
Len včude prehovoria
do tupej prázdnoty,
a boľavé sú to reči,
žalostné džavoty.
On spomnie na minulosť,
na zlatý hniezda vek -
a ona slúcha, zrak kryjúc
si clonou krídeliek;
až zjavne pozastoná,
i horko zaplače . . .
On tešil by, lež jak? - Stlpkom
zrie v temno zápače.
Ich mladé vylietali,
tá milá trojička,
a ani len návštevou k nim
nenazrú trošíčka;
bárs oba stárnu, stárnu,
i dni už mrazivé:
nechodia preds’ ich opatriť,
ach, deti, deti zlé …
Najstaršie brnklo v polia,
kde pravá zreje žeň;
i dobre sa mu tam vodí:
tie polia rodia preň.
Najmladšie zasa v iný
kraj nastúpilo let;
lietalo, lietalo dlho -
jak zlietlo, nevedieť.
No stredné - ó, nie orol,
ni s orlom striežiček
nevyletí ver’ v totú výš,
bárs v letku celý vek -
to stredné, to sa vznieslo
nad rmuty zemských chmár,
zasadlo na strome božom,
kde hlása večnú jar.