Letorosty I. – 13. – 19.

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Letorosty I. – 13. – 19.

13.
Ach, mnoho u nás chúlostivých duší;
či búra, či tíš: čuší každá, čuší. . .
Ni ako trstina;
tá aspoň, keďže nemôž’ v boj,
tá aspoň, keď ju víchor zohýna,
i ešte potom, jak ju z väzby pustí:
nuž ježí sa a hnevom šustí.
No keby jazyk mala,
tož iste by rev jeho prekričala:
„Vbok, víchre, abo stoj! . : .”

14.
Túto spupnosť, túto pýchu
vysmiať, stepať dokonale —
škoda, škoda, velká škoda,
že nežiješ, Juvenale!
Keď však tam i spustlosť hrozná
v tom vedomí rozdulom,
kebys’ žil, nu, kto zná, kto zná:
miesto ostré šípy metať,
vo večných či elégiách
neželel bys’ s Tibullom! ?

15.
Sme ako národ kedys’ Izraela
na púšti v ceste k zemi Kanaánu.
Trampotíme sa, pot nám cíčkom z čela
vtom prší, noha mnohú zdvíha ranu;
no suchopárna dial len pnie sa smelá,
a prápor náš už pólu roztrhanú
má, a niet vodcu, nieto hlásateľa,
čo narazil by smeru ku poznaniu.
Hej, i my mali svojho Mojžiša,
čo faraónskych súžieb zo sluje
nás vymanil a k pastvám zátišia,
kde voľnosť, výslň, rosa, zlatý kvet,
jak dobrý pastier privrátil svoj statok,
nutkajúc: Nono, zbieraj, trhaj, zžínaj;
tak zásoba sa blaha hotuje . . .
No zaznel vyšší povelenia hlas:
i musel hor’ na Sinaj —
Stiaď, pravda, zostúpil bol zas,
prinesúc odkaz boží s sebou,
a čistil odpadlíctva kvas;
vtom avšak povel zaznel druhý raz,
jak hrany kviľ v púšť priletel:
i musel rušať znova na vrch Néboh,
čuť Hospodina prípoveď.
Kol štítu skrúžil ihneď Azrael;
on predsa teší sa a raduje:
bo aspoň v diali vidí slávy cieľ
a budúcnosti môž’ zrieť na zveľatok,
i poznal, boh jak s ľudom jeho mieni;
lež my? . . . My sirote! V kŕdli plach a zmätok,
ďaleko ešte k zemi Kanaánu,
ba ďalej nežli bolo naposled,
a Mojžiša nám neni, neni, neni. ..
Hoj, ktorým srdce tuchou pracuje
a máte neba dar: ó, sypte mannu
a živým prúdom haste ducha smäd,
až … príde Jozue!

16.
Čas ubieha, čas sejby ducha,
nám nevoľno však k dielu otcov v stráň;
prieložiť musí každá vloha, tucha,
a otvorené hrádze dokorán . . .
Sám diabol kukol seje, sadí hložie
ó, nedaj vzrastu, nedaj zdaru, bože!

17.
Jak vrchov našich nerozborné zrázy,
tak tvrdé zachovajme vždycky rázy.
Nerecte: že sú maličkosti,
o ktorých súdiť dá sa všelijak
bez toho, že by súd bol lichý, sprostý;
že doby sú, keď zvrtnúť naopak
plášť patrilo by medzi pravé cnosti,
a miesta sú, kde ľza sa klátiť,
dnes ufujazdiť, zajtra späť sa vrátiť
bez ujmy mužskej na hrdosti …
i žula, hľa, sa skladá zo zrnák,
i žulu tvorí drobotina, mrva;
no v spojení tam všetko ohnivom,
dôsledne sedí jadierce pri jadre
a nepovŕha nikdy stredivom,
ni stredivo ním, hoc je máčny mak:
tým žula žulou je, tým rovnak trvá,
či slnko žihá a či durká hrom.
Tak stvrdli, vzrástli jednobytné skaly
a Tatier štíty nebies do povaly.
A ked byť musí,
že zdrvia ju na kusy:
i vtedy zostala, nu, sú to kvádre,
z nichž pozdvihol sa slávny dóm.

18.
„Koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní!”
Tú spieval pieseň
duch velikého Karia.
Ó, spievajte ju široko;
narazte hlboko,
povzneste vysoko -
by nikdy nikde nezostarla

19.
Ó, mládež, drž sa verne ideálu!
Bo keď sa spustíš vidiny,
zapadneš v nížiny,
i v svojej hrudi nájdeš iba skalu.
Ja nezachytil som ho cele,
len odrobinku . . . život súril už;
no mám ho aspoň na nedele:
raz v týždni blažený som muž!