Kratšia epika

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Kratšia epika

Obsah:

Zuzka Majerovie

Hodne sedí dedín na okolí;
za leta vše jak by záhradkami boli.
V každej kytka dievok pekných pohotove;
ale najkrajšia je, nech, čo chce, kto povie,
Zuzka Majerovie.
Keď tak za nedele do kostola kráča,
sšustiac oblečením, myslel by si,vtáča
brnklo vedľa: sukne riasne na nej, biela
kosička, stúh kŕdeľ…všetko sťa by kriela,
na nichž preletela.
Ale nielen úbor svedčí jej tak rúče.
Myslel by si, slnka olipli ju lúče:
a z nej tak žiari krása bezúhonná;
z nej, jak rezedy by, fiál so záhona,
oviala ťa vôna…
Toť, jej obraz, zjav - Bol len raz…U chalupy
vetchej, na podstene starena si čupí,
shrblá, zapadlých pŕs; v tvári vrásky šaré,
mrkvot čnie spod šmatky; n nose jej v páre
sedia okuliere.
Trtolí sa, habká, jak kto moc má práce.
Na kolenách kúsi odedz, na tej láce…
zíde sa, bo zderky na nej každá hába.
K uličníkom hurtla: “Poď mi navliecť, žaba!…”
ozaj ježibaba!
Ako zblýskala vtom okrúhlymi oky.
“…Teraz prac sa v čerty!…” Umklo dvoma skoky.
A už kŕpa rukou suchou ani trieska,
čeľusť v kyv…Toť, Zuzka kedys’ krásna, rezká
od Majerov - dneská!
Ako takto zišla? Dlhán kapitola;
moc preds’ rokov tomu, keď mladicou bola.
Mala vohľačov hať pre ten parsún švárny,
hoci málo v truhle, málo na sypárni…
Hja, tá tvár, hoc zmárni.
Dievku, len si dvorí - štvrť ju bár na kusy,
do zrkadla pozrie, navrch žblnknúť musí
prelud jej… Nič prosby-hrozby, reči radné…
Takhľa, oko, čo tkvie v srdci krásky na dne,
nedovidí žiadne!
ROzpoviem preds’ letkom. “…Dievča, pýtajú ťa",
otec k nej. “Čo, ňanko, za kupeec?…” “Nuž, Šuta-”
“Zasa…či som šútá?” “Nepleť!” “Rožky, aha!"-
Tak nech dá pár volov, keď sa krava priaha;
dva, ak som mu drahá-”
“Kebý taký jarmok!… Odpravili sme ho
z fígľa raz. Dnes nechce vena -” “Za takého
isť? Ba!… Nie som špata, ale ani sprostá
Deň-noc by mi túkal: Neprinieslas’ chvosta;
v žene chovám - hosťa!…”
Inokedy jej brat: “Máš ty sestra šťastia!”
“Kde mi vzchodí, ukáž -” “U studne…” “Tá chrasta,
lišaj samá!? Zacloň -” “Veď sa lieni… I veď
ináč šuhaj!…” “Chcel bys’ mi dať oprašivieť?…
Toľko na ten prívet!”
“Ale s kým sa zídem, nedá pokoja mi.
Chlapci: “Nahováraj…” “Nahováraj…” mamy.
“Zanôť im tú moju, kohútom či kvočkám:
‘Ešte sa nevydám, štyri rôčky počkám!…’
kvôli, pozri, očkám…”
“Štyri roky - hojój! Kým sa nepoženia
vrstovníci…? Zvädneš!” “BUdem svieža žena.”
“Tiež sa ovrábiť chcem.” “Urob, vždy ti hudiem -
Jak nevese žiadna, zolvicou jej budem;
z toho slnka ujdem…”
“…Zuzička", k nj mať tak, “ťažko mi, ma mrzí…
Neraz plačem v noci, vo dne prežriem slzy-”
“Prečo, mamko, prečo? Var’ som ublížila
vám čím? Nie som vám dosť dobrá, nie dosť milá?
Odmieňam, čo sila
stačí!…” “Všetko prada. Ale vieš: brat - ňaňo,
i ja - radi by sme -” “Sa ma striasť… šak, áno?”
“Mlč, že striasť… Preberáš-” “Mladosti viem užiť!-
Ó, jak bych sa rada vám povytúžiť…
Vydať sa? Skôr slúžiť!”
“Koľkí pýtali ťa… doseľ unúvajú,
jedináci hodní…” “Nemám ku vydaju
chuti, mamka ešte!…” “Vídaš, poopadla
náhle ružička ti…” “Ja že…?” “Ba som zmladla!…”
kukla do zrkadla.
-Po čase jej všetci domáci: “Čo, povedz,
zmýšľaš?… Mládenci preč!…Prehlásil sa vdovec-”
“Vdovec?” “S deťmi bár, jest na chlieb, na omástku
tiež…Ti čiastku chce hneď zapísať-” “I čiastku?
Zahrdúste - krásku!…”
Pustila sa v nárek, čo by pohol skaly,
že sa len tak steny v izbe ozývali.
“Nikdy!” strhala sa. Ušla do komôrky.
Za ňou mať: “Ach, cit!… Veď neviem výhovorky;
ale siliť, horký!…”
A tak nielen štyri - rad ulieta rokov -
Za pytačmi kvet líc, očú lesk, plň bokov,
smiech, ples… všetko zmizlo za minula bránou!
Zostala - ej, neraz s tvárou vyplakano
v kúte - starou pannou.

Nový život (Venované žene)

Nie plytvať vedieť citu výlevy,
bohatstvom priazne, lásky nádherou,
znať v pýche stavať svetu na odiv
svoj hodváb duše jarý, zlunený
a neskrkvaný mysle zlatohlav,
si vysoko viesť v šťastí, rozkošou
sa spíjať, strojiť hody radosti
i zbytky stačiť vposled z tabule
zmiesť, by aj iní, lósom-otčimom
krivdení, bití, sirí pastorci,
lazári žitia mohli okúsiť,
ochutnať aspoň dobra otrusky,
oprsky slasti nami trovenej —
hoj, všetko to je snadné, lahodné
i pohodlné, uver, družka, mi,
preľahké, samo sebou naskytlé:
kým ešte zväzky, vzťahy trvajú,
čo naopak len roztužujú nás,
nás vyväzujú z úzkoprsosti
kazajky tesnej, aby riasny plášť
veľkodušnosti prihodili nám;
nám povoľujú roztok, výtržnosť,
do hlbín ponor, postup do výšin,
do šíre kola výron slobodný
paprskovania, rozmach objemu
i vôbec celú všeteč miloty;
imž jak by pôde kyprej, úrodnej
zdar ďakujeme svoj i rozvitok,
za opŕchaním zápäť omladu.
Lež ked tak stuhy tie sa osypú
z nás, pukne reťaz ohnív srdečných
i samočlánkom octneme sa vraz;
ked rodinný sa veniec rozpustí
i nájdeme sa na rozcestí kde
vrhnutým kvietkom, aby hynul sám;
ked milé zjavy nám a príbuzné,
tie z rámcov očí našich obrazy
v hmlu kamsi zniknú, v temný pôdorys
sa prepadnú i fátľom postrú sa
nezhrnutelným: jasný obličaj
jak slnko zájde — bez návratu v svit,
viac nevchádza nám, jak prv, v ústrety;
keď spustneme jak lúka v jeseni,
len siný ocún v líci ak nám plá,
ostatne myslou sviežej byľky niet;
keď priclonia nás smútky pošmúrne,
v svoj rozvetvený šiator zahrnú,
v besiedky zápač — slza za slzou
len čo vše hrknúc, osvetlí náš pád
i nechá stezku slzko-ligotnú
čo poodkvaplá hviezda; všetko, čo
nás živilo i vo vzrast pudilo,
deň ruchu plesný, lunu krásnych snov
keď razom zhltí vlna hrobová,
jak keď sa koráb búrou stroskoce
i potopí sa v bezdný oceán
so všetkým lásky, chlúby nákladom,
v zmar: — vtedy umieť začrieť do seba,
do studne siahnuť zbedovaných pŕs
i vedrom plným sily navážiť;
sa vzmužiť, novou vzpruhou hupnúť vhor,
zbleskotať láskou sťaby majákom
v noc ponad more biedy, trampoty;
s nádeje chvojkou z štíta úskalia,
znad hlavy mohýl uzmierené zísť
na cestu, vraziť v koľaj života
späť, povinnosti zbylé fedrovať
zas štedrou hrsťou, nadpriasť diela niť,
tú mrcha sudbou tobôž pretrhlú:
to znamená … to platí rekovstvom!
Ja prvej prešiel školu nerestí
i prestal próbu srdca krvavú
a vydobyl si diplom s pečaťou,
juž čierno udrel sudca Hospodin.
A odetý som v pancier pokoja
už: beriem život, jak je. — Jeho rub
som zdostač poznal; obrátil som ho
i teší ma zas líce rumenné . . .
Ty toť si svoju skúšku zložila;
i bolo ti, viem, zobrať mánie síl
do vlásenka, ba nad nemožnosť ich
rozvinúť, napäť, zdravím nadčiniť:
bys’ neprepadla bôlu obeťou.
Však ovládala preds’ si náuky
velpredmet, hroznú smrti záhadu,
švih pretrpelas’ šťastne; víťazne,
hla, vykazuješ priepust dospelých:
že chvie sa ako lístok osiky,
jak citlivky kvet chráni, stuluje . . .
— Nuž, neplač, duša drahá, nežaluj;
daj mojej duši oblak oddúchnuť
z prekrásnej duše tvojej oblohy
i oviať rosu z riasy mihalníc,
tej striešky, pod ňouž sídli si môj skvost,
skiaď žiaria moje hviezdy jediné:
nech popýšim sa v jejich pableskoch —
Zásterku upusť, dožič vlajot jej:
má ona inú v dome úlohu;
rúk ctihodný klúč zdvihni z podolka
i otvor nám zas misiek komôrku:
sú požehnaním pre nás nebeským;
vem perútky, ty včielka snaživá:
a poletíme všetci za tebou,
dorábatelkou blaha, zbierať med,
kde aký chová neveľký nás lán
v hrdielkach kvetín, v kláskov pyštekoch;
nech rozzvučí sa znova hlahol tvoj
jak na svite či ku večeru zvon:
i v horlivý sa zhromaždíme chór . . .
Buď bodrá, čulá hospodárka zas,
čo zájmy kruhu svojho pestuje
jak kvočka kŕdeľ drobných kureniec;
buď paňou domu: onou vznešenou,
čo kraľuje i dáva rozkazy —
i nežnou opäť, ktorej zreteľ už
sám páperím je ľadviam príslušných,
pre hostí však je pravým baršúnom
k pohove v skromnom našom útulku
a uvertúrou zlatej nálady.
— Je prívetivosť kvietím zaiste
úst ženských; vždycky čarokrásny kvet
na krásne skvitlom kvete perí ich:
a kvet ten zvlášte tvojím chovancom
bol, zakvitával vždycky rozkošné,
i nemôž’, verím, ďalej nekvitnúť;
no poznám ešte inú kvetinu,
juž zasadil sám nebies záhradník
ti v ňadrá, schopnú plná rozkvetu’:
kvet čistej, svätej, nepodmienenej
ľudskosti, s farbou nehy, súcitu
priesvitnou, s žertvy ľúbym zápachom,
a žehnatby rosou, s mannou milosti —
Ten lotos z duše tvojej zrkadla
sa vyronivší v svetle neviny
anjelskej, totú vzácnu agávu
stred mysle tvojej v lásky pásme v žiar,
v jas porozvitú: ten kvet budeme,
hľa, šetriť, láskať, strážiť napotom
i opatrovať ako oltár svoj,
božiemu rovný: lebo obetný;
a kvet ten v nové jaro uvedie
nás, životnú púšť v raj nám prečarí. . .
Veď obkliesnení ozaj, obití
sme, úbohá jak jabloň u cesty.
No dokážme: že máme ešte síl
dosť v stržňoch, v srdci túžob zásobu;
že miazga naša nielen zahojiť
je vstave rany vlastné, ale aj
z tých púčkov skromných, takmer zmrazených
nanovo vyhnať bujné mládniky:
strom rozkošatiť v šiator hostinný
s kystovím kvetu, zápäť ovocím
ho ovešať aj v slnku zardelým;
tak pútnictvu ho vzácnym urobiť . . .

Priadka

Na lavičke, čo podľa pece vinie
sa polokruhom (v izbách na dedine
to útulok, kam skromnosť údy skladá),
tam sedáva, kým zimy trvá vláda:
ústreším ciagle, dvorom nakydanô
však snehu, ledva prehrnúť ho ráno —;
tam sedáva, a znajúc ženy údel,
že znamená ho najvlastnejšie kúdeľ,
od predsvitu, až keď už noc je dávna,
si pradie, súce nite neúnavná,
jak matróna by pilná v Ríme starom —
(Veď nemaličkosť: keď tak vystrie jarom
na lúke mladej mnohé plátna kusy:
tú krásu slnko obdivovať musí,
i slnko — nielen babky závistnice:
Ach, zázrak — nikdy! chytro po nožnice! —
i slnko, lenže neprepukne v slove:
Ťaj, krajšie nežli moje laliové —
a vtedy jej je srdno tak, tak milo …)
Len muška, ktorú slnko prebudilo,
či skorej teplo izby, ona, skokna,
čo zbunká vratkým letkom poblíž okna
a drgom o sklo na čas ticho vzruší;
ináče len vrt vretienka čo v uši
vše zbrní, slinky žblnk — snáď jarček hľadá
a zrak len čo tok lesklej nitky zhliada.
Bo jak tak pradie, neprehodí slova
tá priadka vážna. Zvije niť i znova
len vtápä prsty zlaté vo vlásenie,
šúľne, pravou riadi na vretene,
až vtančí sa jej pod sopúšek kdesi
i hupne zas vhor — také zvádza plesy.
Čo, vari žene, kým priasť musí kúdej,
je priložený aj mlčania údel?
a či by táto jedna z totých bola,
čo pradú život? i nie div, že vôľa
jej tmavá je, bo prísnu sudbu značí. . .?
Nie. Z jej úst len toť, že .Hospodin ráči
sám pastier môj byť . . .’ znela pieseň známa.
Zamĺkla; mlčí, veď je jak prst sama.
I pradie. No bárs slová dušou zvisli,
jak vlákno nad ňou: ja viem, živo myslí,
jej duch až iskrí, vianočná jak hviezda.
Rozmýšľa … o tých, čo jej umkli z hniezda;
i hoci zdá sa pokojná a tichá:
čuť cez vretena šumot, jak vše zvzdychá.
Syn starší pošiel inam; inde robí.
A preds’ i preňho ver’ dosť zbývalo by
tu doma práce, ej, dosť! V zime, v lete
čo všetko zvládať treba!… Nestihnete
už, ruky naše, jak prv, v pretekárstvo;
i ledabolo ide hospodárstvo —
Však či môž’ lepšie? Predsa my dva starí
sme ozaj starí! Nie čud potom, z jari
Či vo zbierky že zostávame nazad,
na chvoste; nemá, nemá ponadviazať
kto strhaných síl, potisnúť kto napred,
kým pohoda sa neodhodlá zaprieť . . .
Nuž, roboty dosť preň, i pre nevestu —
Lež ktože zhádol súdov božských cestu,
kto?! ak tam vskutku božej cesty znavosť;
no obávam sa, že len ľudský závoz,
ten závoz zasa … ktorý vedie k pádu;
aj chránim: Never úlisnému hadu …
Jak Túto by mi bolo syna, ľúto;
on žiť — ja hniť: no i tam cestu túto
bych prežehnavať musela, hej, vera —
A dcéra, dcéra jediná, ach, dcéra!
To moje oko, moja chlúba, chvála:
na ktorú i v snách ešte pomýšľala
som, s prosbou v nebo neustala patriť:
Daj vydať šťastne, dobre zaopatriť,
by presadený ujal sa môj kvietok —
A, hľa, čo vidím? materinských všetok
ký výsledok túh? Vidím znaky zradné:
že moje dieťa bledne, vädne, chradne …
nie dľa srdca mu padla voľba naša:
preň neresť… pre nás odpoveď tým ťažšia;
môj bože! Prečo i ten kalich ešte? —
zač srdce toto v žeravé tie kliešte? —
A, chúďa, išlo vďačne, bez odporu:
nás poslúchalo — prečo radšej k vzdoru
sa neutieklo? — Išla — v obeť, mrúcky;
preds’ vydaj mrcha, výpočet, ach, ľudský,
čo nekončí sa sumou požehnania —
Och, zdravie moje — teraz moja rana,
tá najboľavejšia, páli, žihá, ach, i…
Tu z očí jej dva veľké hrkli hrachy,
dva hrachy ťažké, bôľom zabronelé:
tak zdalo sa, že kvapli spod kúdele,
po nitke bežia čo dve perly šeré;
i jak by boli zotvárali dvere:
za nimi pruh slz dvojný tryskol prerád,
až nestačia zásterkou ich stierať,
polapať — staviť v mokrých duše poliach —
A najmladší tak ďaleko je — v školách.
Vraj, aby sa tak nehrdúsil, ako
sa oni musia, netrampotil všako
a bez prospechu, bez oddychu, bez sna:
lež, kde mu svitne povolania vesna,
si oral vľahce po papieri perom;
var’ vystrábi sa — šťastným zájde smerom,
a vtedy i im môž’ raz padať k duhu: —
nuž uzniesli sa ukradnúť ho pluhu
a chytro, rýchlo poslať za školáka:
nech učí sa (— Ó, nekonečná vďaka
im, v rade tej tým hlavám starostlivým,
tým zlatým srdciam! — Bárby ešte živým
znal odslúžiť sa, podoprieť ich v dačom.
bár …); ona, pravda, púšťala ho s plačom —
— Len kde je, čo je? (včul jej na um schodí.)
Či zdravý je a ako sa mu vodí?
Či nemá hlad, či v izbe teplo mu je,
jak tu, hľa, doma? Či sa usiluje
a pripravuje do učených stavu,
a predsa veľmi netrudí si hlavu?
Či neobdral sa, odieva, jak sluší,
neobdral bojsa na nevinnej duši?
Či bohu slúži, utieka sa k nemu
v modlitbách, jak som prikázala jemu
i nakazujem, čo raz ulieta mi,
ho povystrojac výstrah peruťami?
Či — ozaj darí sa mu, ako prosím,
vstávam či líham, i vše slzou zrosím
až vrúcnou prosbou, za dar Svätoducha,
kým srdce o tož v bránu nebies búcha? —
Ach … vzhliadla. Moja rozkoš, potešenie —
Veď dieťa dobré … Bez diabla však nenie
svet nikde. A ten obchádza jak rvúci
lev; toho chvatne práve, čo je súci
i hodný — Ó, bráň mi ho, Jezu-Kriste! —
Toť, v dobrej zemi zbujnie tŕnie iste,
v záhradke pleveľ: až sa v lete stydím —
— Len kedy si ho a či ešte vidím!?
Ba, bože!… (tvár jej razom vyjasnela;
zašúľla: bzuklo vretienko ni včela,
poskubom kužeľ schvel sa, ba i nisko);
veď Vianoce sú predo dvermi, blízko:
nuž príde, má prísť… Písal lístok milý
hen v nedeľu; až oba zaslzili
sme, došlý práve keď ho čítal starý,
dosť zťažka čítal — chyba v okuliari,
sa vyhováral, viem však, bola v oku —
Vraj príde, stálo v ňom, hoc cez vysokú
by zámetov mal Tatru … príde predsa …
— ó, Pane, anjelské mu kriela v plecia
daj, spôsob, nech mu bezpečnou je stezka! —
V tie dni že dôjde — zajtra, či už dneska?…
povzdychla; šepla: Príď, príď, dieťa moje —
A pradie bystro; myslí jej však roje
zas v snem sa zlietli: jak zveličiť sviatky,
by synak znal, že v opateru matky
vplul opäť: z náprstka až vo vodierce .. .?
aj naslúchla však: či nevrzgnú dverce?
Snáď čula čos’, bo hupla takmer skokom,
praslicu v ruke, behla ku oblokom,
vretienko kopŕc za ňou — Či preds’ vrzli?
Ach, prelud — Hľadí oknom: sklá už zmrzli,
osuheľ hustla; večer hneď sa zblíži —
Či príde dnes, či…? Blízo bola v kríži,
tak túžobne ho, úzkostlivé čaká —
Vtom vstúpil manžel. Novina var’ dáka?
Až strpia strachom, keď si ku nej sadal.
Mnúc ruky si, sa zmraštil: var’, že zbadal
jej rozpačitosť — a či nebodajný
kýs’ prípad ozaj pomrzel ho, v stajni
čo — paholkove správy nezmyselné?
To prvé bolo čajs’, bo potuteľne
sa usmial — „Starká", riekol: „novo niečo — “
„Nuž?” zdúpla. „Študent nepríde …” „Nie? Prečo?
Kto povedal ti? Písal? Ľudia zniesli;
nemožno!…” ale ruky v klin jej skleslí
preds’, osikou sa striasla — „Už je takô:
ho darmo čakáš; prevýš sa len dáko —
Vraj na Veľkú noc nahradí si škody …”
„Tak, vskutku? Óvi!… Nač nám budú Hody,
nač bez neho? — Ach, nezmysleli ľudia;
je zima, snehy — prestydlo by, chúďa …”
a zaplakala —
Lež tu zdupkal ktosi
u dveriec. Šťukli. Plný zmrzlej rosy
však vpálil dnu syn — Zvítali sa v láske,
v tej tuhej jatí zmlkli na čas páske —
„Oj, otec, zapáľ!” skríkla, „zasvieť predsi!
Ja idem variť — Sem sa, môj syn, k peci,
si premrzol, však? hlad tiež zmoril sily…?
Oj, keď si mi len už tu, syn môj milý!
Už — vina otec — skoro nečakala
som ťa; no žart len stváral — bohu chvála …”
Ó, moja mati, zlatopriadka drahá,
už v nebi — spriadaj sebe vlákno blaha,
a nado mnou ho roztoč dúhou pestrou —
Praď, matka dobrá, praďte s dobrou sestrou:
až dočkáte sa — syna ty, tá brata,
nám svitne Vianoc večná radosť zlatá …

Roľník

Keď jaro tu; keď v modrom nebies mori
sa kúpe slnko — jasná králica,
jejž v prúdoch tých vlas každý zlatom horí, —
a každá vlna, prchnúc od líca
tej krásy panej, sama slnkom zdá sa,
jak odtisk verný, tak sa skveje, jasá;
keď vôkol kráľky škovránkov sbor čilý
a spevný, k službe jak by vzlietli vily;
keď i zem celá ľúbych slnka ramien
tak svieti … temný na dne mora kameň;
keď vzkriesenia zvesť nivami sa brodí,
a kde sa tknul ich: pažiť, kvieťa vzchodí;
keď strom, keď ker sťa žobrák u dvier nahý
zas oblieka sa v odev slávy drahý;
keď pieseň zvoní v potoku
a pozdrav vtáčí vábi k obloku;
keď pružných kolies jará muzika
zo dvora vlnou v izbu preniká,
a k dovŕšeniu tisíc jará lahôd
spiež zazvučí a bičov spráska šľahot: —
kto by tu
meškal dnu!? —
Ja neviem, prečo, ale rád sa dívam
tak obďaleč, tu z týchto úvrati
na rorníka, keď orie. Zrakom odpočívam
na obraze, až sa mi zatratí —
Ó, obraz známy, predsa vždy tak nový,
vždy nový každej jará chvíle.
I k závisti i k úteche mi sloví
ten jeho podpis starý a vždy nový,
vždy nový každej jará chvíle:
„Beatus ille …”
Ó, blaha obraz, meškaj ešte oku,
pod rúšku diale hneď mi neodchoď! —
— Spräž čo sneh kráča v tichom jakby toku,
vtom spieže hra: a v prúde chorovod
nad každou hrudou a pri každom kroku.
Tak voľno, tíško preberajú volkov nohy —
To jarmo v šijách, ono netlačí,
od svitu k večernej bár zápači
ho verne nosia, vlečú, ťahajú;
nie, neväzí, veď, hľa, si žviakajú
a časom pyšno jasné vztýčia rohy.
I znajúc gazdu, že on nie jak iný,
že k obedu dá vonnej ďateliny:
bez správy biča, bez pokriku gazdy
vpred rušajú, obrátia v kofaj brázdy.
Včuľ idú ta — jak chvie sa tlstá lýtka …
Po čase však, len pozhovejme chvíľu,
zas budú tu tým chodom bez pomylu,
i sprievod ich — poskočná trasorítka.
Zem kála sa: I temné vidím vlny,
jak na povrch sa sinú z hlbiny;
za brázdou brázda, jedna druhú plní,
kde dol, hneď vrch, kde vrch, spád doliny: —
či morom tiež je zem? Veď tak sa prúdi,
tak vlny hádže, ako rozohnaná
pláň vody … pozor, aby stroskotaná
dák’ nebola loď — varuj! Ó, tie hrudy
či vlny sú: ak ktorá ľvicou v loď sa hodí,
ó!… Márny strach, veď predsa bráni brána!
Kde kotvou pluh: ni more neuškodí! —
A vlny zeme: hrudy, kavaly
aj bez odporu, vzpury proti lodi
si clo brázd k odpočinku ustlali. ..
Zas kruší sa a rýpe zem, čo stena,
by novou maľbou bola ozdobená.
Prieloh, kde zlatých kvetín na tisíce,
len okamih, odvráti pekné líce,
a kde jas kvetu, hrudy mrak sa vhniezdi…
Ha, jak to, zatmie snáď zeme hviezdy?
Hej, zatmenie: by krajšie svitla zaši;
i svitne zas, jej lúče — zlaté klasy!
Ó, zem, rec, koľký obrat to už tvojej tváre,
už koľký, čo sa stáva dnes?!
Jak sčítať rany, v jeseň či na mladom jare
Čo čerieslo ti v ňadrá vrylo kdes’? —
Kto muž ten, ktorý pracnej plný žiare
a kedy zvliekol šat tvoj božský — les!?
Kto orali tu všetko, jak ten, skladom
či rôzorom? a ty — ty ozaj hladom
čis’ nesplácala prácu, čos’ im vzala?
Hej, koľko zŕn si dodnes odchovala,
či udať znáš——Lež ona nemá slova,
len, ako nebo velie, rodí, chová.
Nuž keď jej obrat bez slov, večne nemý:
cez koľko úst tu táto prešla hruda,
kto dopovie mi! ?
— Však mlčia, čušia i jej vlastní ľudia.
Hej, tvrdá pôda, len štrk, sloje, skaly —
však dedičná. Nuž drž si svoju zem,
môj rode, bo veď nebesá ti nepridali
perute, vzdušnej vlasti šatný lem:
bys’ sial, keď oblak-úhor v šír sa porozvalí,
sial pieseň veň, kým blýska on a hrmí,
zač potom nebo spevnú čeľaď kŕmi,
ni neznať jak, len keď zas spievať začne,
tu znamenie, že žiadno nenie lačné,
a zasmädne-li, kým hor’ piesne vije,
dosť ľahko, z chmár že zrovna rosu pije —
Ni plutvy rýb nedostals’ údelom,
bys’ perly chytal tmavým mora dnom.
Nies’ kvetinou, tou kráskou Šalamúna,
jejž anjel darom belosť skytá rúna.
Ty nerozprestrels’ oných zvláštnych sietí,
ichž korisťou chlieb do úst, odev k pleciam letí;
loď tvojho žitia nemá miesta v mori:
tvoj večný Ararat toť tieto hory,
a tvojím, čo v nich, medzi nimi väzí —
nu, údel tvoj, hľa — pluh i so železy!
Tak jednou pluhu, druhou Tatier chvoje
sa držiac… neboj, že ťa bieda zmorí
a zajme ti diabol hony tvoje!
— Ach, tvrdá zem … však žils’ z nej predsa stále
i budeš žiť, bo živí preds’ i ona,
a vedz, že život tvoj priam nedokoná
len preto, bo svoj koreň zaryl v skale! —
Ó, obraz blaha! — Farba jeho stála
Veď stálym len, čo ona maľovala,
tá večná príroda: tá matka dobra
i krásy, kojná dieťaťa i obra
tá neklamná — Veď nenie tu do času
ni zeleň lesa, ani zlato klasu.
Veď na tej temnej pôde oráčiny
dnes sejba, zajtra žeň — tak rôzne činy:
preds’ jeden dej a obraz tohož jasu,
ten obraz známy, a preds’ vždy tak nový,
vždy nový každej jara chvíle.
I k závisti, i k úteche mi sloví
ten jeho podpis starý a vždy nový,
vždy nový každej jará chvíle:
„Beatus ille …”
Už zoral roľník, záhon zoral celý.
Hľa, opak obličaja začernelý,
zhon havranov naň sadá, — čiže nájdu,
čo hľadajú? veď zlietlo ono plemä
na korisť z rozorvanej hrude zeme,
na korisť … A opásav oráč zájdu,
keď najprv pozyv svoj bol zaslal v nebe
so vzdychom duše žhavým, holohlave:
už rozsieva, po hrsti sype v tmavé
tie ústa zeme, aby, keď čas príde,
vzal odplatou po celom za hrsť chlebe.
A jak tak nádej sejúc, roľou ide,
zhon vtákov rozpäl krídla trepotavé —
rozosial. Už bráni, aby zrnu
sa mäkko vystlalo, by akonáhle
mu prejde sen, sa švihlo bez zákrnu
z hrúd páperu pozvoľne, letkom náhle —
I ukojené spí nádejí semä,
spí spánok žitia v lone matky — zeme,
jak uložil roľník — otec verný.
Spí krátky sen … až zrazu zobudenie,
ku nohám zvinie plášť sa ťažký, čierny,
a — hlávky vhor zŕn-detí zradostnené! —
S tým skončené dňa dielo, bohu sláva!
Včuľ už len on nech dážď a slnce dáva,
bo obidvojím jedine on vládne;
dľa jeho vďaky z mračien tok vyviera,
on, keď chce, slzy slncom svojím stiera;
či blesne lúč, či krupaj na zem padne,
to z jeho moci — Jeho láske jedno:
či vyviesť slnce z tmy, či zrnko biedno;
a čím to zrnko potom odeje sa:
tak platí uňho, ako oblek lesa! —
Hej, oráču, i nač tak spešne dolu?
Ja čakal tiež, až dobil tým ste stykom
boj hrdinský, pod stínnym šípu kríkom —
nuž tichšie nadol, by sme mohli spolu.
Jak orba dnešná? — „Taká, ako včera.
Nuž tys’ to? I jak si sa vzal tu, synu!?”
— Kde som sa vzal, kde, jak a počo? Inu,
na prírody klin ktože neuberá
sa rád? A tá, hla, túžba dneska chcela
len sem, kde vy, hej, nikam inam vera!
Tak v prírode i náš cit lahšie tuší,
priam vyzná sa — v tú kročiac domovinu,
v nejž bratom stráne háj, bár o tom čuší,
kde vzájom, spoločnosť kde zrakov, uší,
kde jak by zhrmel, bzuk ked snuje včela,
sťa víchor by, ked šumí prelet vtáčí,
a jakby prales blčal, toľko značí kmit kvieťatka …
Lež van kým neosuší:
nech zotriem krupají vlaž z vášho čela.—
Nuž orba ťažká? Ach, a tieto ruky
od plužiny tak stvrdli? Tvrdá orba?
Ó, že tak veľké sú to súžby, múky,
čo robia tela pokrm, jak tie boli
— na hrnčiarovom rozosiate poli —
čo spásu duše zrodili!… Ó, borba
to orba tá, ja znám. Ó, kde tie moci,
čo skaly tie, tú sloj za jednej noci
by skyprili na melkosť, mäkkosť zeme!?
Kde sily tie, kde zbroj, kde všemocnosť tá:
ten kúkoľ zdusiť, vyvraždiť tie vôstia!?
Ó, človečenstvo, zhynulé ty plemä,
ty raja svojho nikdy viac nenájdeš,
bárs v hľadaní za okraj zeme zájdeš …
nie, nenájdeš, meč všade archanjela
ti nad hlavou, a tŕnie popod nohy —
hľa, roľník — večný Adam preúbohý! —
Jak vaša tvár vám slnkom pohorela,
a ja nie clonou, bytnosť moja celá
nie záštitou vám, ničím … Orba — borba
a ruky — muky, vidím, verím, cítim,
a ľútosť ťažkým, veľkým vlnobitím
mi zmieta dušou, zmieta … borba, muky!…
„No, synak, dosť! — To vôľa božia prvá:
že pracovať tra — tu — tam i kdekoľvek;
bez práce zbytočným je v tvorstve človek;
kde snaha samá, milión zájmov hrádza,
ak darebák on, tak nech nezavadzia,
Ver’ pracuj, človeče, si nebies sluha.
A dôjde i tá vôľa božia druhá
— jak jedna, tak i druhá večne trvá —,
z nejž požehnania v klin ti padne mrva.
Jak zem bez dažďa scivie na mŕtvotu:
tak práca tiež bez rosy čela — potu . . .
Do chôdze nohy a do práce ruky!
Však s hlavou tiež sa uzavretie stretlo:
sťa svieca u vrcholu — dávať svetlo.
Vôsť, bodľač, tŕnie — slabšiu máš v tých rotu;
kto klas chce vyhrať: musí v boj i s buky!
Nuž, ťažká, tvrdá orba — sloje, skaly;
lež ruky sú: kde prvej iskry hrali,
že z totej skaly zrno vykovali,
sú, sú!…”
Ó, otče, jasné zažals’ hlavne:
tak dobre orieš, jak hovoríš správne.
Syn verný teda na zem rodnú, drahú
hán nenachrlí, nenakľaje prahu.
I nech sa múdri, ak chcú, o tom kašu —
len roľník to, kto zachová zem našu; —
on, čo ju proti zradnej sveta tŕži
bez ustania v tých pracných rukách drží,
čo polieva ju slzou, krvou, potom,
by pristrojil jej zlatoriasne šaty,
on!… Hľa, štít Choča posledný svit zláti;
sám avšak nestroví ho, ale rúče,
keď popýšil sa začas v slávy jase,
v hmlu pozavité zašle jeho lúče
na temä vyšších bratov — vrchov… Večné
tak putujú zôr dary, až konečne
sa zjaše nimi obor Tatry svätý.
Nuž, tieto vrchy — hľa, už zase, zase,
zas vďačný podaj vencov — tieto šiatra
nad nimi hrdé stĺpy, tamtá Tatra
— ó, pozrite, včuľ jak to na nej svieti,
sťa lampa Slovenska! — nuž nežehrite
na archy tieto, že veď nasypali
na dedičnú zem ony tvrdej skaly,
chcete-li súdiť, okúpte sa v cite —
Ja želel tiež len pre tie ruky vaše,
že skaly - - ale predsa skaly naše!
„Tak porúčali dedi: vedzte, deti,
tie vrchy tam, to vašej zeme méty,
to pomedzníky! Kým tie čnejú hore
čo stráž: ver’ nik vám zeme neodorie!
Jak vy, ctiť učte ich i svoje deti —
A preto i mne sväté sú a milé,
jak tá zem v lone ich … hej, všetko spolu
je drahým, vzácnym mi!”
… Beatus ille!
A medzitým sme straňou zišli dolu.
Sme u vrát. „Hejsa, volky, hajs, do dvora!”
Tak jednému dňu starosť odobratá. —
Ja, v duši stvrdiac: Nik nám neodorá