Hájnikova žena

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Hájnikova žena

Obsah:

Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on? čo hladá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka …
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôl, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zašum lesný,
len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný -
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor’,
jak v nebo naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu -
a už ju máme: myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu
tak strie sa, ako dúhy pás…
…Z tej duše pozdravujem vás!

I. kapitola

Jak hniezdo v tesnú parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova.
Tak bezpečne si stáva tu,
bez prepychu, bez závratu,
uprostred okrúhleho lázku,
rozvitom jakby na obrázku:
istejšie, pyšný nežli hrad,
čo predkov neslýchaná sila
do vyše - by ho nedostať -,
však v strachu, že by podkopali -
i tam na samorostlý sklad,
na tvrdé temä žulo-skaly
z balvanov skalných postavila:
skiaď večne pozoruje, číha
- pod sebou majúc šíry kraj,
kút každý jeho, záhyb, taj -
na postup snažieb, udalostí,
na príchod dobrých i zlých hostí,
jak a čo veští kraja kniha…
A obadal-li zlovesť v diali,
mrak pochybný že blíž sa valí,
že čos’ sa jak lesk zbroje mihá,
jak vzbury, války skiaďsi hluk-:
hneď tisíc hotových má rúk:
tie dvíhajú už vzletné mosty,
kým v strmé hradu temeno
tie zas tam prápor sadia rudý
i ohne vatria v náhlivosti
na pokyn kraju, v popud ľudí;
tie, by i v diali vzrušeno -
na vežiach v spechu búrlivom
o zvony tlčú kladivom;
tu opasujú v broň a meč,
tam v ústa titlú suriem reč;
tie zo sklepov zas smrť a skazu
ozávod vlečú k otvorom,
tie odpínajú na reťazu
hradových šelmí toporom,
tie… každá činí, každá stihne -
až všetko v odpor zriadeno,
obrana tak je pripravená:
že na prvý znak povelenia
na valoch, u brán, všade zrazu
hrad - horu zbrojných ramien zdvihne,
a každé jeho rameno
na úder, k paľbe vzťaženo
čnie, pokým vraha dočaká,
až kŕdeľ dôjde čiernych zrád . . .

Chalupa - tá sa neľaká
nič takého. Bo nezastala
si vyzývavo na štít brala,
nadutá vzdorom krutovlád,
nuž nemá príčiny sa báť:
že mam ju zvráti, podtne pád.
Zem sama je, jej nízky kút,
no ale pevná zeme hruď,
kam údy svoje poskladala,
a zem? - ó, tá je verná, stála,
tá nejde spod nej ubehnúť!
A potom: tichá, skromná schrana,
do diaľnych zahrabaná hôr,
necíti k sláve povolania,
nie vôle revniť, sily v spor;
z tých úzkych svojich oblokov
nestrká vo svet bučné hlavy
kdejakých spupných nárokov,
nie hrvoľ zdutý, dravci zor;
nevedie ošemetnej vravy: -
v myšlienkach, túžbach, v hlase, slovu
tá výška zavše, čo jej krovu,
cit prostý, krotučké v nej mravy,
bez kalných sveta prítokov…
Po bleskoch veru nebaží,
svit ranný dosť ju oblaží;
slniečko bielej na podstene:
jej celé žitia pozlátenie,
a luny v okno padlá lúč -
tá k pokladom: ku mieru kľúč.
Pri beláskach a kúsku chleba
nežiada viacej - naskrz dosť -,
len krúžok blankytného neba,
tak jak ho nečujnými tesy,
by zrak mal kade k Bohu dôjsť,
ponad ňu vykrojili lesy.
Veď preto ustúpila z cesty,
po ktorej búrou ženie svet,
že vyhnúť mu ni stihu niet;
hej, skromnosť i tu dosť sa vmiesti,
a bezpeč je, kde spokojnosť…
(Nuž nesypte smeť potupy
na skromné naše chalupy;
sú, pravda, hniezda, iba hniezda
z kostonkov, uschlých letorostov:
no vzácne detvou svojou prostou -
nad nimi klenbou samá hviezda;
nechajte byt ich volným bytím:
nech žijú vlastným, rýdzim žitím!)
No ináč tiež je uistená
tam chalupa, má zruby tiež.
V úzadí: vrchu strmá vež,
časť nezborného ohradenia.
On chráni drsným pred severom,
jak obrovský by vztýčil štít;
i ženú nehody tým smerom,
však musejú sa odraziť.
On chráni drsným pred severom,
čo k zemi primrel nepohnute;
dosť všeličo ho podráži,
no svaly predsa v pokoj skuté.
Tvár tuho, hrubo zbrázdená:
hja, tvrdú službu znamená;
a mnohý šrám sa černie v čele:
zas stopy zhubnej od ocele.
Tam stojí strážou od počiatku,
zbraň nikdy neschodí mu z pliec:
to ona, šišak, chocholec -
čo stupňovanom pri poriadku
vše na ňom zligoce sa, skmitá
podvečer abo k dňu keď svitá,
a v noci jasný nebom bod
tiež jeho jagátový hrot…
Tak stojí strážou do meravá,
zrak v jedno miesto upretý:
na chalupu: či ozaj pláva
si ešte tam, čo labuť biela,
bezpečne v temnom smrečín mori?
či ticho hrajú vlny hory?
či za labuťou vzápätí
loď tajná zradu nevysiela?
A obadal-li zo strážnice,
že čos’ sa kol chalupy kutí:
priam skaboní sa jeho líce,
pŕs šírych postriebrená broň
sa zdme, zrak mrkne na pohon -
i strhne sa, a jako lúty
popadne z pleca desnú zbraň
vo svoju starú, chrabrú dlaň
a už naň mieri - už naň cieli -
vtom durk! - i sype, meče strely,
jak ohnivý by pršal dážď;
a aby ešte preľstil zášť;
čo spásu hľadá na úteku:
prez more smrečín v ťažkom vleku
rozprestrie oblak, svoj to plášť . . .
Navôkol zase bujné lesy:
smrek, jedla, sosna v družnej zmesi,
opreté husto bok o bok,
tak dvíhajúc sa vozvysok
pretekom ku nebeskej báni,
ich úber války nestrhaný…
Sú ako prsteň, kruho-stena,
kam chalupa je uzavrená,
múr preširoký, pavéza
pevnejšia nežli z železa,
tvŕdz tvrdšia z púhych než by skál:
bo hradbou ony, ony val,
zábradlia, stĺpy, bašty, zruby:
čo neporúcha, nepohubí
hocktorý zápas, ledaký
boj nevyvráti svojím vztekom,
čas nezavalí v priekopu,
a ktoré - pravé zázraky -
čím diaľ, tým väčšmi tuhnú vekom,
a ako čierne oblaky
odkiaľsi spoza obzoru -
tak vzchodia, rastú šírym vlekom
vždy vyššie nebies ku stropu.
Tie otáčajú chalupu
a bdením svojho pozoru
vždy sviežim neustále strežú . . .
I ježe-li sa niekdy stane:
že vrchu nebotyčnú vežu
vrah-víchor obehol a v bráne
horského zručal zástupu
od zlosti vztekle, nafúkane,
a v strmom, ťažkom postupu,
na čiernohrivom búro-vranci
tu ťarbavo, tam v bujnom tanci,
v podskoku samý po vrchovec
či divý, pomätený lovec
- blesk a hrom zbroj ou u boku -
sa zabral lesom poľovať,
štvať, márniť všetko, čo v ňom žije:
tu celá vôkol horovať,
jak obrov ríša odokliata
hne z miest sa razom, rušia, chváta
na odpor, na zmar útoku,
rekovné šumiac harmónie:
smrek, jedľa, sosna jakby vlny
vo večnom vzraste, prítoku
sa rozkolíšu, a keď plný
už nimi jaz, až k prelevu
keď zježili a zdvihli šije:
hať sama zachce úlevu,
rozstúpi sa čo velevráta - -
a vlny lesa švistia, plynú
víťazne, víchru k potupe,
naprosto k slabej chalupe,
zo všetkých strán ju obstúpä
a vo chvoj takoj pozavinú …
Vrah-víchor môž’ už potom metať
z tetivy kuše, z pušky tlamy
šíp rudý, biele behanice,
brok, gule a prach chumelice,
môž’ jak chce trepať peruťami,
môž’ škubať spárom lačných supov:
to všetko márne pokusy:
čo zhrčil v krov sa nad chalupou,
hôr uzol neľzä porozpletať!
Ba celá víchra svevoľa
- čo v chate smelo plápolá -
ni svetielka ver’ nezdusí.
To skúsiv, v hanbe pod chvoj šupol - -
Jak hniezdo v skrytú parutí:
tak chalupa v hôr zákutí
uprostred zeleného lázku,
rozvitom sťaby na obrázku.
Kút ozaj skromný, ale milý . . .
Veď neveľmi sa grámorili,
po smrti starca hájnika
keď oprave ho podrobili.
Kde inde starosť všeliká;
tu - v žiadnej neoctli sa núdzi:
les klady mal už naporúdzi,
tie navalili, pokresali
hrbolce kde-tu tešlicami,
zdlž odmerali kročajami,
vtom zápory a hever vzali,
obratne pritkli ku uhlom
a zakrútili, podvážili -
zvrt jeden - dva, i sfrungal dom,
jak koho zrazu podronili -
a keď už visel na šibeni,
vykopli spráchnivelé steny,
hneď brvná, klady dopratali
a šmykli novým podvalom -
ni raz si nepoplujúc dlane,
ni nezaklajúc, by ho hrom - -
Dom tupým práškom sadol na ne,
na brvná totiž. Keď už stál
na mieste pevne, bez kyvotu:
hoj, čo tam zvučných zrazu chvál
ho potkalo! a bez chichotu -
ten to, ten onô povedal -
napríklad: na tom piedestále
vraj tak si sedí jak na skale,
krt veraže ho nepodryje,
ni žiaden príval nepodmyje;
bezmála vraj tak vyzerá,
jak z vaječnej by zo škrupiny;
bezpečne môž’ vraj do dediny,
ba čoby? - zrovna do mesta!
len tomu nie, kto preberá -
lež všetkým ni Boh nevyhovie!
Tak jeden-druhý staviteľ,
až všetci v tom sa zhodli slove,
že nech si hockto, čo chce, povie,
bársaký pravdy rušiteľ:
ten starý hájnik starobu
i chalupy vzal do hrobu,
tak ver’! Kto ináč mieni, súdi,
nech odpustí, lež zrejme blúdi -
obnažil vlastnú chudobu,
ver’ potu práce ešte nepil,
ni hniezda nikdy neulepil,
je turoň - mamľas, ochlasta!…
A potom, ak dač ešte chybí
- a ľudské dielo kde bez chyby? -
keď les tu, chvoj v ňom, mäkký moch
i hojnosť pružnej rašeliny,
hafirčia, páper feračiny:
jak vták-samička v jarných dňoch
doplní snadno nevesta,
nech má len rezkosť horskej ryby.
- Tesárom teda dosť sa zdalo,
že vteružili podstavec,
ostatné, to vraj gazdu vec,
nech pláce, lepí, ondie šaľo -
tak dudrali. No nakoniec,
či chceli, či nie, preds’ sa stalo,
- jak? čo po tom? -: že staré jedli
odlava chaty povalili,
hej, povalili rukou zlobnou,
na biele dosky popílili,
a chalupu, sťa zásterou,
povláčkou opásali zdobnou.
Keď i tá bola hotová:
tu potom si len ešte viedli,
jak nedostižní majstrovia
s najvyššou sebadôverou;
tvrdili a sa zadušali:
že kresaná je jak zo skaly,
vraj i sto chlapov že by zvládla -
s tým hneď aj riadkom vyšli na ňu,
na próbu všetci podupkali,
a nájduc, že je dokonalá,
že nekývla sa pri tanci,
sťa roztopašní šarvanci
vraz chytili sa operadla,
a v horskú zatúkajúc stranu:
„Hohó! hop, chlapci! tuľalala!”
doľ krepkým hupkom poskákali;
zem ťažko zdunela a stuhla -
širákmi tisina sa uhla…
- I okná obrúbili mriežkou,
štít zase cifrovanou strieškou,
a v stredok štítnej polohy
pribili zrutné parohy.
Konečne k dverám dali schody,
šesť schodkov z dosák jedľových
jak papier bielych, po ktorých
priam z pažitného zo dvora
tak hybko v pitvorec sa vchodí,
tak ľahko v stínoch polahody
nakloneného javora…
Napravo záhradôčka malá,
čo treba, aby dochovala -
No bárs je malá, pri tom všetkom,
či dvierkami, či prez plot letkom
i kvetinám dnu voľno vnísť:
toť tam noc čaká fiala,
noc, aby vôňou dýchala -
tu jozefček - tam razmajrín
(ten pospolitej lásky syn)
sa vánkom milo kyvotá -
stred hriadky cyprus pobratim
zas kudlí sa jak chvoje dym -
po krajoch opäť klincov chvist -
tam v kúte božedrievä zase
si drieme, nechtík tuto v jase -
tam panimáriový list -
a iná kvietkov prostota.
Za plôtkom horská riava hučí,
jak z kotla čo by do kotliny
ju prelieval - až zmĺkne v bučí,
obstatá býlím lopušiny.
Čo zvislá plotom, na povoji
jej fŕskot sa to skvie a rojí.
Len ona, ten jej hron a šum,
keď z podmôľ van ho vychytil,
čo preruší vše, prerazí
velebnú tichosť lesných dúm,
jak rinkotanie reťazi -
reťazi, čo však neväzí,
neputná nohy, ani um,
nezviera v svoj kruh ducha, ktorý
sem orlom vletel medzi hory,
by slobodou sa nasýtil,
a duchom že je, pocítil…
Len ona, často čo sa vmieša
vo švihotavý haluz zun,
keď vánkov prsty hravo spešia
náladou ihličových strún -
len ona, čo sa v súzvuk tiesni,
jak drsný, temný barytón,
ku vzletnej penkava keď piesni
najvyšší narazila tón,
keď kolotavá kvíčala,
tá lesa trúchla píšťala,
zapískla tiahlo ponad stráne,
v haluziach zvrelo hrkútanie
jak sprievodom, sťa rujné dudy -
v to hlasný zvonkot hrdlice
sa ozval, v kúre živice
jak v chráme spiež, čo k vzdychu budí,
či švehol z jasal poľnice -,
keď havran roztúžil sa v chválach,
na grúni splašiac srniek zhon,
a drozd, jak na poľane valach
na prste zhvízdal napokon …
keď. . . Ináč - ticho: naslúchanie
jak v celom lesnom okrese,
kyv bezhlučný a kolimbanie;
len z holí prudké vetrov vanie
ak ponad les vše prinesie
so zvesťou zavždy dažďo-sľubnou
tu zvoncov kvil, zas tlkot bubnov -
len vtedy tiež čo vzruch sa stane,
ak totiž poozvú sa jare,
keď statky ženu na košiare,
a vtedy čo sa zvíri znovu,
keď, avšak zriedka, prídu k lovu -
ináčej tichosť, naslúchanie…
Jak v hniezde v skrytú parutí:
tak iste, pokojne tu scela.
Niet pohnutí, niet napnutí -
tu hluku sveta odumrela
naprosto myseľ človeka;
niet vášne, ktorá dopeká
a iskry zloby kreše z čela,
niet citu, ktorý srdce kruší
sťa krehký kameň v nič a v nič,
neznámy zisku pohonič -
niet ostňa, ktorý pára v duši - -
Z doliny úzka ciestka len
čo vedie krivolako k chate:
priúzka, aby vtrielil plen,
jak zvyknul, spupne, prerohate,
širokým, drzým pochodom;
a tajná, klenbou hustej smreči
nadobro skrytá, privalená,
bez svetla, ukazadla mena -
a poneváč sa hadí, prieči
- i sama jaksi sa len kradie,
jak keby bola v nebezpeči -
viac podobá sa podvodom,
než pravde, že by viedla tade:
je cestou, ale - poblúdenia.
Nuž možno-li sem pristúpiť!?
Možno-li sem sa dostať zrade
a kút ten blaha olúpiť? -
Kde pokoj sám je zavrelý,
sám v svojej ticho šedá rade,
nič neuzavrel ku závade;
kde dvorcom čudies deväťsíl,
a v krov sa netresk privesil;
kde hory svoj stín rozstreli,
vchod húšťou svojou zapratali -
v ten svet tak utiahnutý, malý
zhúb príval vrútiť - možné-li…?
- Ach, zloba dvere nájde všade!

II. kapitola

Keď starý Čajka zosnul v Pánu
a jeho zvláštna, nenadála
smrť ozaj bola jaksi snom -
o Jáne stalo sa. Včas k ránu,
keď požltkavým východom
len slabá ešte zora hrala:
vstal z loža celkom čulý, zdravý.
Ač rokov mal už osemdesiat -
tak aspoň udával svoj vek,
keď mimochodom na salaš
tu i tu zbočil na kus vravy,
či aby pipku zapiekol:
i videl chasu krepčať, plesať
a šanty stvárať navôkol;
keď bača fúknul do fujary
a ona, sťaby srdce mala,
tak živo-bôlne zaplakala
tou „Ja som bača veľmi starý -",
a jeden-druhý zurvalec
keď skríknul: „Nu, jak ňanko náš?”
a skokmo k strunge utiekol - -
Ač teda liet mal osemdesiat,
kde obťažou je čokoľvek:
dosť skoro zredikal sa preds’,
vyšnôril dlhej bez šipľavy,
krpčeky zotknul novej spravy,
okrútiac pekne remenec,
obvyklý vtiahol kožuštek
i pozapäl dosť istou rukou,
čos’ do kešienok jeho šukol
- snáď, aby mal čím ohňa skresať;
vtom - znať mu bolo, že má spech,
najskôr sa náhlil na postreh -
poštáral tu-tam, ťapil, kutal
a pritom mrmkal si a hútal,
až spamätal sa: blízko peca
hneď líščiu kapsu z klinka sňal
(ňou, či dnu všetko, pohrkal)
i pušku (tú, čo ženou zval,
odkedy vdovčil, dávno tomu -,
o ktorej neraz znela chvála,
že ešte nikdy nezlyhala)
a jak sa patrí, poriadkom
oboje prehodil cez plecia,
trošička pritom zastenajúc.
Tak vystrojiv sa, vyšiel z domu,
za sebou tíško zatvárajúc
(bo vari šianal čísi sen)
dveriatka staré, vrzgotavé
a zakolkajúc kolčiatkom -
Tu vzozrel: nebo vôkol plavé,
oblohou nikde mrak a tieň;
dennice lúč mu šibla v zrak
a slzu žmykla - vetché líce
vtom ovial svieži horský chlad,
i strmo začal rozvievať
chvist šedín - nedbal, nechal tak,
už po inom sa obzerajúc.
Na dvorci klada rozvalená,
k tej stetelil sa od prístenia,
sem-tam sa strknul hmatave,
až vťatú našiel valašku;
tú vyvážil, ač poťažku,
i za obušok do pravice
vzal, a na ňu sa opierajúc,
drobčivým krokom, drgave -
striasajúc rosu po tráve -
hor’ porastenou mýtinou
uháňal prosto v úval lesný…
Škovránok zahral nad ním v piesni
a vzbúril svitu tíšinou;
to nečiní však prekážku:
sluch starca dební sa a tiesni -
Z hôr tuhý dychot zo živice
sa vyrútil jak vetra val;
ten ocítil, bo zakašlal,
alebo, že kus putoval,
snáď znava - nápad dýchavice…
Jak prišlo, prešlo, snáď bol klam,
bo po prestávke veľmi malej
zas šinie sa vpred, v ruke páku,
ovinka drnčí na širáku
a kapsa lengá strapcom k hrám -
Tma zívla hory - i bol tam,
zaniknul. Les však, ten i ďalej
si odfukoval v lone vesny,
a škovran pokračoval v piesni…
- Čo a jak potom? nevedieť.
Dosť na tom: došiel na poľanu.
A poneváč to cesta hodná
i príkra, ťažká, znojoplodná -
chcel spočinúť var’, posedieť
- jak známo, mal liet osemdesiat,
nuž nečudo, po ukonaniu
ak uložil sa na oddech -
alebo ohňa chcel si skresať
do pipočky, bo fajčiar-človek,
ba zrovna tam snáď čupnul v streh -
to všetko možné … Akokoľvek
sa stalo, bo sa neodstane
skrz žiadne mienok zápasy -
sám príbeh nech sa ohlási:
v ten ešte deň, keď k totej strane
zvrátili oviec kŕdeľ biely
na pastvu, hej, v ten ešte deň,
tam, kde prť hlavná v dve sa delí,
pramienok zurčí hneď povedľa -
pod košatinou starej jedle
natrafili naň valasi.
Na zžlklom mochu o jej peň
si sedel, hovel opretý,
tvár nahor majúc obrátenú,
jak ku pátraniu, k postreženiu -
Kol neho tichosť nemá, pustá -
Napolo otvorené ústa
zrieť, avšak siné; oči vpadlé;
pár krôpok ihrá zžlklým čelom
s pableskmi, ktoré predrali
sa práve sieťou povaly,
by zasvitli tiež pri divadle;
a strúčky vlasov biele, zredlé
vo vánku vedľa prešumelom
tak tuľkajú sa k starej jedle,
jak keby boli lišajníkom -
Mlk, studenosť a údy schradlé -
Po strane valaška i puška
sú pohodené, tejto kres
nie, nebol tknutý ešte dnes -
Z rúk: ľavá jakby do kožúška
siahala ešte častým zvykom;
no pravá klesla, v nej však fajka
vždy ešte jakby v objeme,
bár ohník dávno vytletý -
Hneď priskočili, skríkli krikom,
volali menom, drmali,
z pramienka vodou fŕskali
i treli, zdvihli zo zeme -
lež nadarmo - bol umretý.
Tu chvojeť splietli pospolu,
a stádo zveriac stráži Besa,
okáľom jeho jastrivým -
postupom tichým, vláčivým,
postretú čiernym stinom lesa,
k chalupe niesli mŕtvolu . ..

Keď teda starý hájnik Čajka
sa pominul sťa horský stín,
jak lesa zvuk, jak detská bájka:
tu Michal, hodný jeho syn
(a jedináčik), neotáľal,
neváhal, mnoho neopálal
vo prostom ume, čo a jak?
Bol sám jak palec, neborák,
tým ľahšie mohol uzavierať.
„Ech, nebudem sa ponevierať,”
- pomyslel - „nie viac sem a tam
po službách, dnes tu - zajtra inde,
a ktozná, akej pri merinde,
a s čím sa všetkým postretám?”
Nie ďalej hlivieť, schválne zmierať -
sťa stromec kdesi na ohrade: -
korienky mocné vpustil dnu
v tú zeme trápnu tesnotu,
rezzelenal sa, zvenčil on,
veď sníval, v svojskom že je sade,
kde rozkladať môž’ údy mladé -
však prešiel rok a práve v zime,
kde sto ráz zmrzne, kým sa prijme -
však prešiel rok: i musel von,
a zvädlý odnášal sa stade…
Kto viac chce, než má, musí zbierať,
dosť vzduchom lieta vzácnych pierat;
ver’ líha každý, jak si stelie,
a prv kto vsypal, i prv melie -
tak otec dobrý neraz … „Nuž,”
- tu dupnul nohou ako muž,
podsúkal lepšie svalné ruky,
jak keby hodlal váľať buky,
a čelom zmraštil, naposledy
jak chcel by ešte pňom hnúť biedy -
odstrknuv stranou bičisko -
„keď kade kráčam, borcujem,
ni jak dlaň, mojou neni zem;
ni nejde, by ňou vládli všetcia;
môj otec bez nej vyžil predsa -
nemajúc ani solisko,
zval svojím aspoň porisko;
keď súdené mi, bych sa plúžil
- že súd to, len sa vrkne vše;
Boh delí všetko najlepšie -
ak služba zas: bych lepšiu užil:
nu, inam zvrátim práce snahu:
pod jedno stanem ústrešie,
k jednému prirastiem sa prahu!
Boh vidí, že chcem pracovať,
česť moja pritom zachovaná -
nuž zdaru dá i požehnania
a napomôže milerád …”
Tak asi dumal v letnom znoji,
opretý na vozovom oji.
Vyhútal i priam uzavrel.

Len pánu svojmu, polesnému,
u ktorho týmže časom slúžil,
čo zdelil skorý úmysel,
rozložil, za čím prahnúc túžil.
Ten, počujúc to, čelo zhrúžil
v mrak, prísnym okom fľochnul naň,
pokrútil fúzmi, ústy žmýka
- hja, najlepšieho čeľadníka
prepustiť nikdy nenie milo -,
chcel káravú s ním počať vravu;
lež prenechal - bol dobrý pán -
i v ňom hneď srdce zvíťazilo,
sluhovi svojmu poriadnemu
prial vďačne polepšenie stavu.
Odobril teda predsavzatie,
dotušiac, že to nie od veci,
a sluhu potľapkal po pleci;
O dobro jeho zaujate
sám súriť počal, kázal ísť
priam, čo viac, vtisol do rúk jemu
i odporučný ešte list.
A Michal veraž’ nemeškal.
Sviatočné šaty pošukal
(jak sluha volský, kdesi v stajni
pre svoje veci skryt mal tajný),
len lichý oblek z valaštiny,
no bol jak z ľalíj - bezo špiny,
tá hadiaca sa po ňom šnôra
jak keby dneska bola zhora
zo smreka padla - čečimlaď,
nu, vedel dobre šanovať -
Za otčenáš sa prezvliekol,
vyriadil, ozrel, ofúkol;
vtom čosi vyňal zo schovánky
- zrkadlo bolo, dvermi kmit,
ten sponáhľal sa prezradiť -,
upravil spešne temný vlas,
tvár poobzeral, prešiel skránky
a zrkalce späť ukryl zas -
I vskutku rúči bol a šumný,
jak len ten jaseň na záhumní,
keď ranné slnko po ňom liece…
Vzal širák nový, hunku novú
- tú len tak prehodil prez plece -
a v cestu dal sa; skäroval
zo dvora dolu dedinou.
So žiadnym nepozastal k slovu,
ač mnohých stretal po obci
- vozili sená parobci -,
nuž vetil rečou povinnou,
keď niektorý naň povolal,
a ešte tuhšie stúpal znovu.
V žart s ním sa nikdy nepustili,
zdal sa im jaksi zasmušilý
i znali jeho päsť a sval,
krem toho mali na pamäti,
že toť len otca pochoval…
Len ako popri jednom dome
prechádzal, stíšil náhle krok,
jak človek, ktorý pobádal
dosť ešte včas, že niečo tratí;
znať, že to zrobil povedome:
zrak kradmo hodil na oblok,
paličkou pritom v cestu pichol
a štáral - inu, hľadal zrok -,
lež iste, velkej ku nehode
nezazrel nič, bo valne vzdychol,
na chodník zbočiac popri vode. -
Než slnce stálo na poludní,
tam bol už v diaľnej dedine
vo dvoroch panských. Aby kludný
sa zjavil, úctypovinne,
u brány ešte zašiel v tiene
líp a dubiskov košatých,
kde striasol prach, pot zotrel z čela,
vyfúkal teplo, unavenie -
No druhá chvíľka neminie:
hnul - a po cestách kľukatých
ta zrovna rušal do kaštieľa.
Že musel čakať hodne veľa,
kým prístup bol mu dovolený,
sa rozumie; to ináč neni.
(Za jedno: ľud je iba ľud -
ten čakať môže dokialkolvek,
až ďaka príde vyššej vôli
ku práci: prstom pokynúť -
a toho, ktorý už tam stojí
u dvier a i len stáť sa bojí,
konečne opýtať sa tiahle
a v istom s nevrlosťou boji:
čo búri takto strmo, náhle?
on iste zmýlil chod a púť?
čo chce? čo hladá? čo ho bolí? -
Bo ak sa nezdá vyššia vôľa,
že čakať nechá dokiaľkoľvek,
a čo by bol rok, alebo vek -
tak - počo prišiel? kto ho volá!? -
A potom je to sprostý človek:
keď klope - trepe na dveroch;
v hovädských hnije pomeroch;
nič nevie: i keď bozká ruku,
len zašpiní ju, nekľuda;
je divok, horská obluda,
poklonou síc` čo plaz sa vláči,
no prosí-li: on prosiť „ráči” -
do ohnusenia každý mrav!
Praškoda každé vlákno práv!
A jeho reč - hach, chaos zvuku!
to ucha škripec opravdový -
hles každý trápnu vreští muku -
nie, ňou sa nič - nič nevysloví,
ni slovka, jednoho ni tónu,
čo oprávňuje do salónu!
veď kdeže diela, skvosty spisby,
čo môžu na stôl panskej izby,
kde!? povedz, tvore! - Nikde nič;
nu, paholok, nu, pohonič -
Ech, chrobač, šereď zemeplazu,
brúk, ktorý buní podvečer:
preč s tebou! ta s ním odo dvier!
S ním spolu dýchať tenže vzduch
znamená istú dýchať skazu…
- Hej, ťažký prístup do tých múrov,
pre ľud ten ťažký ešte vždy!
Nečudo: múry sú a skaly,
ohradili sa, zapratali -
vypreli zvonku nový ruch
a pohrdli ním; že však žije
vzdor tomu, i prez žalúzie
sa predierajú jeho chóry,
predsudkov zariekajúc puch
a zeleň novej, sviežej vesny
metajúc v staré koridory: -
to už ich zlobí, už sú desní!
na víchor sadli, zúria búrou -
chceli by zdusiť chladom, chmúrou,
kde aký svit sa zhromaždí;
no on má krídla, svoj vzduch stály,
krídlami ľahko kúdol pretne:
i ponad múry k nebu vzlietne
a tam sa slncom pozapáli,
či požehnaním zadaždí:
ten lživo pomlúvaný duch!…)

Len všade predsa len tak nenie -
náš Michal dostal dovolenie,
bárs tiež len kedy-netedy,
keď viac ráz súril prezvedy;
no ani nešlo to bez pôtky:
kýs’ sluha (sprvu myslel, pán
mal predsa krásny dolomán,
ním samý blysk, a žlté botky)
mu v cestu zastal, zbránil dnu;
keď avšak zvedel, že to sluha -
tu i on prestal hneď byť krotký,
odložil ostych na stranu
a prístup k pánu žiadal stuha,
odvrknúc, že on musí vnísť,
a čo by sluhov celý trh -
má osobnú vec, nesie list -
pričom sa schvel jak perná spruha,
i obdržal nad sluhom vrch.
Zaklepal teda smelo, rázne,
súc plný sebadôvery,
vlas prihladil, odkašlal stúpa -
odchýlil krídlo u dverí
a (v krpcoch sa tak ľahko stúpa)
jak stín by, tíško šupnul dnuka
do veľkej, skvostnej do svetlice.
Na klzkej kľučke ešte ruka,
len jeden pohľad, nímž dnu zrel.
odrazu jakby skamenel,
žas pojal ho či niečo z bázne
(podivno, bol preds’ chlap a smelý!),
hneď vzbĺklo mu, zas zbledlo líce
a oči jakby zaslepneli,
tma - závrat bral ho nehorázne,
i jakby tonul, do halieny
zadrapil prsty . .. cúvnuť chcel,
lež akoby bol primrazený
na pôde z ľadu, ani hnúť -
I zostal teda .. . Prešla zmuť.
Čo predtým nikdy nevidel,
a kde by aj?-: na tisíc skiel
ho žiarnym pooblietlo svetlom,
jak kŕdeľ vtáčat rozdurený,
keď každé peruť lesklú ustre
a na obzore dúhou skvetlom
sa zligá (- bezpochyby lustre -);
a ich svit vrtel sa a víril,
až ťažko očiam prehliadnuť,
nehasnul, vzrastal a sa šíril -
jak riavy prúd o klenbu, steny
vtom narazil, hra zapadla:
no (- vinou iste zrkadlá,
z úbeľu rímsy, štipce, rezby,
hranoly kryštálne a kresby,
skvost bariev v rámcov zášerí
a iné čačky nádhery,
keď slnka tvár v ne nahliadla -)
len chvíľka: a už odrazený
a v množstvo prúdov znásobený
späť vrhá sa, späť v siene stred;
tam trysknul ako vodomet,
i hviezdnym vencom spadá, rinie
prv na ligotné, štíhle skrine,
na jejich slon a obruby,
z tých k operadlám, na stoly,
na pozlátené konzoly,
na skúpy kresiel divnej spleti,
leňošky, lemy, taburety,
nábytok všakej obľuby
a iný prepych, rozhodený
sem-tam na odiv v svevoli -
tak spadá niže j a vždy užšie:
včul v podstavcov, hľa, lezie kruh
a závitky čo lesklý had,
trepení ťažkú zriasil zlať,
s tým mžikom myknul medzi ruže
čalúnov, v purpur-činovať,
a viac - ho niet, sťa svetlý duch
sa rozplynul, alebo snáď
ho zhltla temným svojím okom
parketná, hladká podlaha . . .
Stál v zadivení prehlbokom
vždy ešte. Len keď svetiel brod,
oslňujúca nástraha,
čo najskôr jeho zvinil vchod,
zanikla, štuchla: obzrel sa -
Tu videl seba, votrelca,
jak stojí, videl tuto, tam -
v stých podobách a všade sám,
sám ako dlhým radom stojí,
sťa vojakov šík na pochod,
i čudno mu; no zjav hneď známy:
hej, krpcov to rad s návlakami,
a vyššej šmúha dlhá, čierna,
tiež jeho halienka to verná -
a to, hla, hneď ho uspokojí.
Blíž okien ostro klenutých,
v nádobách stácich, visutých,
(tie zveri tvár, tie krídla mali)
zas celé stromy hájom stáli.
Tak čudesné ich vetvy, zrosty -
Tie vzpäli sa až do povaly,
kde roztáčajú letorosty
a maľujú jak štetce strop;
tie ako labuť zdvihli šíj
a noria do vín drapérij;
tie záclon chytili sa zdob
i stýkajú ich na ihlice;
tie hupkajú jak veverice,
kým tie zas listov zvisnutých
tak skydajú jak vodopád -
Ten na výklenok hlavu sklonil,
ten veľkým kvetom jakby zvonil,
ten skvie sa, jakby slzy ronil -
Ten chmúrny, tlstý, územčistý,
ten štíhly, samá odvaha,
ten chlpatec, ten holobrad,
ten rebrino-, ten piestolistý …
Keď Michal toto uvidel:
Jak? hora v izbe? - pomyslel,
ej, ľa! - i stvrdla, oživela
hneď sedliacka v ňom povaha;
vynašiel sa. Zrak ako strela
už šprihá, liece povoľne.
Tu napnúc, tu zas uhnúc sa,
jak slnečnica kvetúca
sa obracia a zvŕta v strany:
a zvšadiaľ nový, maľovaný
a skvúci s ním sa stretá svet -
Nie, týmto krásam, tomu čaru,
tým tvarom nikde páru niet,
sú viac než zdoby kostolné,
viac nežli krásy na oltáru.
Kdes’ búrne zvuky zašumeli,
jak keby kŕdeľ zlatých včiel
z tých hájikov bol vyletel
a rozbzučal sa okolne:
i naslúchal, bol uchom celý,
stál čujnej plný lakoty -
no zmlkli skoro, uleteli
snáď portálom, čo oproti
je rozkrídlený dokorán,
ta v ďatelinokvetný lán,
či ľadník kde sa v rozkvet spukal…
Tu nahnul sa, jak keby kukal,
kam deli sa tak vraz zo siene -
lež, ajhľa, nové prekvapenie!
zas iné kúzlo púta zrak.
Čo videl, bolo: ako mrak
keď za mrakom sa gúla, valí
po nebies pláni diaľ a diaľ:
do nekonečna nivou hnali
tam bujných stromov paralely,
jak klbká keby kotúľal
kýs’ obor, klbká zo zelene -
pomedzi zase biele pruhy,
jak medzi brehmi tokov stuhy,
pableskmi slnca pozlátené:
dnom jejich samý drahokam,
sihôtky po nich sem a tam,
na každej biele postavy,
jak príšer nočných skamenelý
by pochod - včul v stín miznú stmelý,
no onedlho denný plam
zas obliekne ich v šaty z dúhy,
briliantmi zdaždí na hlavy;
uprostred lesklá hladina
jak zrkadlo, ním svetla let:
tu k spánku víko pritkýna
a hneď zas žiarovito hľadí -
a kde sa stromov schodia rady
tam v diali: ako v gloriet
sa viažu, v oblúk slávy klenú,
až nebies čnejúc ku sklepeniu,
a na každého žhavom štíte
čos’ krídly mácha neurčite,
jak postava by anjela…
I ponoril sa docela
do vidma - díva sa a díva;
i zdá sa mu, že sníva, sníva -
že raja zastal na prahu.

Len v sieni čos’ keď zašumelo:
sa vzchopil. Dlaňou prehnal čelo.
Šum očul, ostrý, náhly švist
jak padal, otrel podlahu,
sťa papier chvatom povržený.
I skiaď sa ruch a pohyb skytal,
ta zvrátil zrak pri onom hesle;
vtom vzpriamil sa jak pri velení -
Dnu vo vlnistom, veľkom kresle
pán hovel si; bol schradlý, malý
a lysák. Noviny bol čítal,
i pohodil; tie sšuchotali,
jak keď zo stromu spadá list.
„Pochválen Ježiš -,” spešne riekol
tu Michal, smelé uprúc zrak,
a čakal - Cas sa míňal, tiekol,
lež odpovede ani mak.
„Pochválen Kristus!” vetil znova
a silno, pery počal hrýzť,
jak koho nedočkavosť páli -
i stŕpal… Siná v kresle tvár
sa strmo zdvihla - udivená,
opierajúc sa na ramená.
na nose zblýskal okuliar,
a „Kto to!? -” chriplé hlesli slová,
až skoro sluch mu sprerážali.
„Som, prosím pekne, ponížene -
som Michal Čajka, sirota,”
- priam chvatom myknul do kešene:
list vyňal trocha ukrkvalý;
na palcoch šupol prez dvoranu,
tam podal lístok k rukám pánu
a na miesto sa vrátil späť -
„var’ veľkomožná dobrota
ma neodženie odo dverí -”
„Si drzec -” vrkla odpoveď,
a bola príkra, omrzela -
„Kto vpustil ťa sem!?? lebo veď
tá vôľa posiaľ nevelela!
Tamvon má priestor žobrota;
tam dá sa jej, oč zuby čerí.
Ty votieraš sa prez závory,
ty vpálils’ ako vietor divý,
jak z hradskej neposedná smeť -
čo teda chceš!? -” Slov týchto rez
ocítil Michal neomylne,
znať bolo: že sa zachvel silne;
o srdce rafli ako kreš,
zrak jeho prudkým ohňom srší -
no súdil: pán je iste chorý,
na odpor sú mu rozhovory -
i skrotnul. „Pane milostivý,”
- tak vetil - „v lese na Podvrší
(a k panstvu patrí onen les)
nedávno zomrel hájnik Čajka.
Boh osláv ho. Bol otcom mojím -”
„No, krátko!” - tak pán mu do reči -
„vieš? v krátce - k veci! a skôr preč.”
„Odpusťte! - Sedliak dlhú reč
mal vždy - hej, nevie, čo sa svedčí -
Som sám a sám, jak tu, hľa, stojím.
Nuž, akže neni chýr a bájka,
čo zmyslel svet - svet zmýšľa rád,
a ja bych nechcel dokladať -:
že otec môj, jak nenie zvykom,
bol zvláštnej priazne účastníkom,
že služobník ač, veľa razy
(ó, nech sa panstvo neurazí!)
nejednu lásky skyvu vzal,
mal prítuľ, voľné slovo mal -
nuž, kde on odprvoti slúžil,
kde započal i dokonal,
kde otec jeho a môj ded
podobne v tej že trval službe,
kde i ja mladý strávil svet:
to miesto je, hľa, oč bych túžil!
ku tej sa prosím pridať družbe
jak ohnivôčko do reťazi -
Nu, nech ho panstvo nevyrazí! -
Ja vtrielil iste ako smeť -
však kto mi tamvon porozumie?”
Pán chvíľku v nemej meškal dume.
V pamäti prebral zbehy všaké,
jak zašli dobou minulou.
Tak prišiel i na jeden lov:
kde mladým žitím už-už platil;
no zavčas ktos’ ta pribehol,
a keď už ináč nemohol:
nasadiac vlastné svoje žitie,
sám vbehnul v objem drapov hbite
a nožom ľútu šelmu sklátil…
To pripomnúc si, zistil: Tak je!
Roztvoril, spešne prešiel list
a riekol: „Inam mal si ísť:
do úradu, tam sluhov berú.
Lež zostaň, v tom sám rozhodnem -
Nuž zomrel Čajka?”
„Zomrel veru,
a v službe. V lese na poľani
ho našli -”
„Buď mu lahká zem.
Chceš teda miesto jeho?” - „Chcem!
ba prosím - pekne ďakujem -
som k všetkým službám odhodlaný -”
„Kdes’ slúžil, povedz, posaváď?”
„Ver’, Bože, ťažko povedať
jak z kŕdla vylúčené zviera
sa sluha sem-tam poneviera;
hrdluje, zháňa, službu cení -
preds’ rečú však: Si prepustený!
Pán horár -”
„- No, dosť. A či vieš,
čo so službou tou podujmeš?
Poď bližšej, synak. - Otec tvoj
bol statočný, bol verný sluha,
nie, nikdy nebol podliakom,
bár prostý človek, znal sa stuha
do toho, čím je poctivosť -
Máš ducha, vieš-li chytať zbroj?”
Tu Michal strmšie vztýčil vzrost,
jak v šíku by - bár skryť ho chcel,
mrak náhle tvár mu preletel,
veď nemilo to zneje sluchu,
keď pochybovať chcú o duchu,
jak bol by plachým oblakom -
„Ja za čas bol som vojakom,”
nakrátce vetil.
„Dobre tedy,
vieš to i to, si mladý, zdravý -
jak smrek sa hodíš do dúbravy,
jak jeleň budeš si tam chodiť;
lež znáš-li s cudzím zaobchodiť
a nesklzneš sa voľakedy?
čo? -”
Michal mlčky sklopil zrak,
bol zarazený. Tvárou mrak
zamenil takoj zápyr studu.
No vzozrel priam; plam vždy viac sála,
kol úst mu hrdosť duše zhrala,
z pozoru srdný oheň srší -
Pán, vidiac pečať česti rudú,
sám skoro koniec zrobil trudu,
s úsmevom vpred sa naklonil
a riekol: „Zajtras’ na Podvrší!”
S tým na posluhu zazvonil
(ten vstúpil, jakby prihnal strelu),
čos’ naznačil na kartu bielu,
a podajúc ju služebníku,
naložil hlasom, jak to v zvyku
- medzitým hladiac sivú bradu -:
„S tým chlapom hneď zájď do úradu!”

III. kapitola

Tak Michal dosiahol, hľa, cieľa,
ku nemuž zamieril bol smele
s chtivosťou tuhšou od ocele -
i bol mu veľmi, veľmi rád.
Kráčajúc švižko od kaštieľa
cez dvory jeho, trávniky:
ni nevedel, či stúpa, a či
perute dostal, ako vták -
tak stešený bol, neborák;
len jedno sa mu v očiach zračí,
to svieti pred ním naporad
a obraz stavia všeliký:
jak bude mu v tom novom hniezde,
jak na nebeskú božej hviezde,
jak vtáčku v tichom, temnom lese …!
I všetko, kadiaľ letí, kráča,
kol neho zdá sa jasať v plese,
brať účasť z jeho radosti:
ju na dubisku hlása vtáča,
na vonných lipách bzučí včela,
kvet ňou sa chlúbi, sviežosti
jas ona luhmi rozostrela,
ňou vôkol ruch a kyn a vzmach,
chodníkmi ona zláti prach;
i slnko jasnejšie sa skveje,
vetierok hravšou svevoľou
si hupká, šumot topoľov
tiež jemu „Nazdar!” prez aleje,
len jemu hudba v olšinách
a v húšti rakýt žurčot kradmý. . .
Tak zajala ho tá, hľa, vec
(a bol už hodne za ohradmi,
bol skoro hradskej na okľuke),
že až i širák zabol v ruke;
len keď mu hunka šupla z pliec,
obadal sa, i pokryl hlavu,
ináče nezmýlil ho ani
paľ slnka, ani nečul v pláni
na ďatelinách koscov vravu,
cveng, škripot osiel preboľastný,
nie výskot dievok kol ostŕv -
tak zaujal ho osud vlastný.
Znal síce, že to ako prv,
tiež služba len, len cudzí chlad
a kút, kam sebe poustiela;
no bol mu predsa veľmi rád:
bo vedel i to, že keď scela
sa oddá službe a vždy riadne
sa bude pri tom spravovať:
že do smrti z nej nevypadne,
len vtedy že z nej vystúpi,
keď vynesú ho z chalupy
tria a tria súdruhovia zrutní
a rechtor verš odspieval smutný,
i hora vzdychla naposled,
len vtedy prejde v službu inú
(i toho nie on znesie vinu),
jak otec jeho, ba i ded …
Znal služby novej povinnosti;
a bolo ich tiež do sýtosti.
No skúsil: keď sa riadne vlní
na žliebku, kadiaľ steká pot:
niet nádoby, bár j ak sa volá
a čo by morskej hlbky bola,
ktorá sa časom nenaplní.
Znal obtiaž svojho povolania;
lež posial či od svitu rána
nenosil po pozdný ju mrk,
až plecia stŕpli, zmŕtvel krk,
a nedvíhal ju svitom znova
tak vďačne trudnej zeme,
by zas ju trímal v objeme,
bárs ťažšia bola od olova …?
Hej, vedel on, kde, čo a jaká
ho povinnosť a ťarcha čaká;
no mužne poddával jej plece
a v jarmo vďačne stoknul väz.
Na horách ľahšie sa to liece
(od mladi les mal za obraz,
za obraz v duše svojej ráme),
tam mlčia pomluvy, jak v chráme,
a to tak srdcu lahodí —
tam nespútané slobody —
tam každá haluz perute
jak brk a každé dýchnutie
vetríka prajná kási sila:
keď človek už-už nevláda,
hneď oboje sa podkladá
na podnos, podlet, zdvihnutie
tej noše, čo ho prikvačila —
i vtáča preto šveholí
tam, by nám bolo po vôli,
a preto zahovára riava,
by v ceste nenastala znava —
ba grúne samy tam jak schody
sa poskladali popred štít,
čo rebrík k vrchu, v jehož temä
tra balvan žitia vyložiť,
skiaď nikdy viac sa nepovalí
(bo rebrík je, nímž, ako vieme,
odhora húf anjelský schodí
na pomoc nemotornej zeme) —
tam ešte posteľou i skaly,
veď preto machom zobrastali, —
a celá hviezdna noci tma,
keď rozprestrie sa nad horami,
na žrdiach smrečín zvislý stín,
jak veľký, slávny baldachýn:
to prítuľ iba tam, hľa, známy,
jediný, čo keď zhasnul deň,
je vstave pravý podať sen,
sen, ktorý všetky slasti má …
Lež človek nazdá sa a míva,
že, pozrel-li v tvár, na oko
druhoví, s nímž sa stretnul v žití
že už ho spoznal, všetok taj
že duše jeho odokrytý,
už vie, čo vnútri svojom skrýva.
Prenáhly výrok nebodaj!
nečudo, keď sa potom javí,
že súdilo sa plane, bludne:
hej, človek súdi skoro, ťahy
vystrežúc, hľadiac na oko,
držanie sprevádzajúc hlavy —
i myslí, už má pojem pravý;
a predsa díval sa — do studne,
kopanej v zemi hlboko …
— Nuž kto by mohol všetko znať,
kto trúfal by si osnovať
každučký mysle vzruch a dej,
čo a jak Michal uvažoval,
čo všetko hútal, plánil, koval
dnu duchom svojím stešeným,
do budúcnosti aké snahy
si predsavzal i aké dráhy,
čo všetko pozacítil — kým
na ceste kráčal spiatočnej …!?
Dosť na tom: stúpal strmo, stuha
už potom prašnej po hradskej;
nezastal nikde ani chvíle —
Pot rinul mu po skráňach, v tyle,
však nedbal nič, len trielil, hnal,
jak keby ho bol poháňal —
zaiste mnohá v duši vzpruha
to pôsobila. Slnka púť
vtom krátila sa očividne,
pal miernil sa, prach usadal —
od západu už zľahka, vlídne
sa žiare letné opierali;
kol cesty vŕby sšepotali,
jak keby chceli vydýchnuť
po sparnú čím skôr, jejich stíny
tiež hodne sa už ustierali
briežkami, poľom zmĺkal ľud —
keď došiel svojej do dediny.
či vedľa domku známeho
i teraz postál a jak predtým
len kradmo kuknul do neho;
to prvé zistiť snadno mi,
to druhé nechám pod otázkou —
Viem, každý, čo i neposvietim,
bez všetkých úvah, čela vráskov
nahliadne: že ver’ šuhaj, jak
dnes Michal, v takom položení
nesklopí k zemi mužný zrak,
nezľakne s’ žiadnej pohromy;
a jak je k tomu naladený:
spred ktorejkoľvek chalupy
si voľne prútik ulomí,
a čo by bola z rozmajrínu;
i nik ho preto nestupí,
ni neprireže mu za vinu.
I pohoničov stretal iste,
lež sotva s nimi reči snoval;
tak bude: po „Pochválen-Kriste”
privolal „Amen” (krátka to vec),
obišiel ťažký drabinovec
a druhov v duši poľutoval…

Ni na tom veľa nezáleží
— svet, známo, i tak chytro beží
jak odobral sa od horára?
jak vystrojil sa v novú postať,
zozbieral zvyšku krupäje?
či zdržiaval ho kto: či riekli
mu prísne: že veď nedohára —
bo žartom: že veď neutiekli
tí, za nimiž tak čenichá,
tak rúti sa a pachteje
jak grúňmi chmúrna ulicha?
a či on predsa nechcel zostať …?
Dosť na tom, nedbal: či je pekne,
alebo či tam búri, prší
a lávky zajme povodeň,
či ten tak, iný inak riekne: —
čo bezprostredne nastal, deň
už tam ho vítal na Podvrší.
Tam udomácnil sa on hneď,
jak vták keď z klietky umknul, z vädby;
nie, netreba tam zažehnatby,
zbytočná každá prípoveď.
Koleso predsa je len kolo,
je vrtké, švižké, frní, hraje,
na cestách sto a sto ráz bolo:
no nevbehne, nie, nevkeruje
tak iste v starý zárez sluje,
jak on hoc novej do koľaje.
Co vystál chuďas hnedky sprva,
kým oprávali vetchý dom!
Chcel čím skôr rozložiť sa v ňom,
a to tak vlečie sa a trvá!
I nechcel dáky stôs len, klietku
z drv, búdu vlčom na ostredku —
Jak duril, súril neprestajne!
(pán u ktorho bol práve slúžil,
pán horár, oč len Michal túžil
a prosil, zvolil dobroprajné),
ponúkal k práci tu i tam;
konečne prichytil sa sám,
a len on pristal silou, v radu,
už išlo to, hneď zdvihli kladu
a pricvíkali v zásek trám,
hneď opäť jednu strhli vadu.
Podvečer, keď už stíchnul kres
a klopot s každou inou vecou:
píl škripot, chrupot nebožiecov —
vše strihol hor’ pod dumný les,
skiaď na domec sa súdne díva:
až doznal: ba sa pomkol dnes;
to pribudlo, to ešte zbýva.
A ani nešiel do koliby
na noclah: tam si ustlal dnu
v tom nehotovom domčeku,
jak keby sa bol toho lákal,
že v noci ktos’ sa prikradne
a jeho navždy podsadne…
Konečne domu niet viac chyby,
stál tam, za akým dychtil, čakal,
stál, nadvihujúc bielu šiju.
Bez meškania ho zriadil zdnuká;
priam u dvier novú almariu
postavil, zdobný pribil rám,
kol zo stien mnohý svätec kuká
a v sviežom rúchu potobôž
(hej, usporil bol ktorýs’ groš,
nuž z toho prúdik cvrknul rúči,
hla, i vo stajni krava mučí), —
len stôl ponechal dubový,
ktozná, po ktorom otcovi —
a keď už každé stálo tam,
kde miesto jeho každým časom
a povolanie neináč:
tu vystúpil von na povlač
(slniečko práve zapadalo
za hory, pozdný pozdrav slalo),
i zaslzený vďakou zor
do zlatých pruhov zaslal hor’,
ta, kde sa už-už porozplynú,
na nebies nanajvyššie bralo —
a šepotävým, traslým hlasom
privolal: „Chvála Hospodinu!”
Bol spokojný.
No myšlienku
mal on i inú zavše pritom,
tú kŕmil horúcim on citom
a kojil duše nápojom,
kdekoľvek postál, kadiaľ chodil;
jak hviezdu pred sebou ju vodil;
potajmu jej sa prihovára,
ju budí, i zas sčičíka,
pokryje hustým pokojom,
by zas z nej závoj poodhodil,
keď závisť odtiaľ uniká —
hej, mal i inú myšlienku.
Keď ešte slúžil u horára,
ba prvej: poznal dievenku
tak rúču ako kvietok z jará,
jak kvietok, nie však makový,
s nímž prvý van je hotový,
lež čerstvý, zdravý, jak vzduch zrána,
tak jak ho vychovala stráňa.
V tom známom domku býva práve,
obhnatom plôtku patyčou,
u boku dobrých rodičov,
čo chránia ju jak oči v hlave.
Snáď nevedeli ani sami,
kde, kedy, jak sa poznali —
no jeden stret: i boli známi;
zrak jeden, hlások prehodený,
prásk biča, zhúkanie na tráve:
a osud ich bol spečatený,
je zapísaný do skaly.
Ba tak sa duše jaksi schodia
v tej zemskej šírej oblasti,
jak prášky vzduchu, v mori voda,
kde potom jedným vánkom hrajú,
i jednou vlnkou žblnkotajú
o večnom blahu, o šťastí…
Jak škoda jejich súzvuk skaziť,
medzi ne klinom búry vraziť,
keď neľzä zdolať nožom, dlátom,
do skúpy smrtným praštiť mlatom,
jak škoda!… Ona bola dcéra
dosť majetná a jediná,
i mala zalietačov vera
do božej vôle, i bohatých,
no žiaden neobdržal pera;
bol pytač dnes, bol pytač včera —
Rodičov už to omína,
mať nutká, otec pohýna:
vraj nadajú jej do rohatých —
už toľko rokov na Všechsvätých —
mať, otec v sile zhasína —
lež nadarmo sú všetky reči,
či láskajúc, či odudrúc:
neskube sa, len ticho sprieči
zakaždým, švíček krkvajúc —
i kľučka vrzgla za pytačom
zas, keď ta pošiel nestrebúc . . .
Tu ozvala sa rodina
(a tú len počúvnuť sa svedčí);
pošepli skoro jazyčnice,
čo značí dievky váhavosť:
i nastal krik a hrozba s plačom,
karhali, kliali celé dni
a nedochádzal posledný —;
tu zaplálo jej studom líce,
na prípecok si u dvier sadla,
tvár v zásterke, tak lkala, vädla —
preds’ nezvolila. Dosť to, dosť
od prostej dievky, dosť to iste
na dôkaz, že ver’ ľúbi čisté,
jarmačný nezvedie ju hlas —
A predsa málo! Ešte próba:
Michala k vojsku zabrali
(snáď i pri tomto vrtla zloba),
kde tráviť musel drahný čas;
i jej sa míňal pomaly,
jak jarček tiekol, ktormu skala
bo koľaj cestu zarezala —
preds’ prečkala ho, dočakala,
že zišli, videli sa zas.

Lež, pravda, vídali sa zriedka,
len chvatom-letkom, ukrývave.
„Však lúbiš?” „Hej!” to vrava všetka,
rúk podaj, to ich celý styk,
a trval tiež len okamžik,
však bol jak voda na žeravé
by železo, ním stvrdla vôľa,
akže by ozaj zmäkla bola.
Jak chuďas sluha, paholok,
ni netrúfal si ver’ ju pýtať;
popredku videl následok:
jak zhŕkli by sa hneď ho zvítať;
hej, znal on z knihy biedy čítať,
pokázal každý na riadok:
kde otázok je trpká veta,
v čom háčik, reťaz záhadok
a čierny bod kde jeho sveta…
A potom: jak ho miloval,
natoľko šetril, ľutoval,
i ľutoval ho: dobré dieťa —
nu, devu, ktorej veľká láska
len zaviní: keď ani kláska
už potom pre ňu neurodí
to šíre pole rodiča.
Jak!? — Schválne do biedy ju hodí?
Má urobiť ju nádennicou
len preto, bo mu prišla k stihu
a v jednom prudkom okamihu
sa stala jeho nevoľnicou?
Za lásku má-li z púhej lásky
jej temné zavčas zbieliť vlásky?
Mal zrieť ju a bez krvácania:
jak jednou choré decko pleká
a druhou lobodienku seká —
korienok žujúc sladiča
(by decku osladila stravu),
čo našla dnes, keď bola svitom
kdes’ v rúbanisku zbierať šmáňa,
by mala pri čom uvariť …?
Ó, to by krutosť neslýchaná!
To značilo by samým citom
chcieť kvieťa zmraziť, opariť —
To rozčeslo by srdce, hlavu!
Nie, nechcel z jednej biedy dve,
nie aspoň núdzu jej, i čakal —
snáď blesne lampa vodiča
v tme, v ktorej kľakal, ba i plakal…

A ona blesla konečne,
jak iste nechcel — Vtedy kmitla,
keď otcovej plam búra schytla,
keď otec umrel; lež či môže
kto za riadenie vyššie, božie?
kto smel by s tým sa boriť, hádať!? —
Dnes teda môž’ už pýtať, žiadať
i slobodne i výrečne
o ruku švárnej svojej Hanky;
má spôsob k tomu, službu istú,
tam obsevok, tu bývať kde - -
Z povlače hľadiac na červánky,
ich hasnúce už pochodne,
vtom vzchopil sa a výsknul: „Bisťu!” .
Nadpriadol skoro návštev niť.
Jaknáhle služba dovolila
(nech bola akákoľvek chvíľa),
zalietal ako sokol mladý
prez hory, grúňov prez závady,
by zas sa mohol ponapiť
zo zdroja, ktorý jemu vre
pod skvitlým šípom v dúbrave,
len jemu v osvež šelesti —
Nie od záhumnia, od záhrady,
nie presádzajúc večer plot,
na očiach klobúk pritlačený,
by, ak ho stretnú, nepoznali —:
už zamiera on od cesty,
je zjavný každý jeho vchod.
Domáci sprvu — prekvapení
sa zmiatli trochu, okúňali
mu v smelý pozrieť obličaj:
jak keby si čo vyčítali,
to — onô, že ver’ nemúdre.
No prijali ho, uvítali,
pýtali bližej ku stolu,
na štíte miesto vykázali —
triafali v reči na vôľu.
Vše zhovor zapliesť chceli iný,
zvlášť jestli dcéra vošla dnu
(činiac sa, že má robotu,
a horký! — len sa pretvárala,
i zvonku iba naslúchala),
však márne: na vec na šteklivú
zas narazili ku podivu —
Tak prešli prvé vohľadiny.
Keď onedlho skrsnul zas:
hneď bolo ináč. Mätež, škripce
sa pozabudli, zmäknul hlas —
i boli mysľou pospolu.
S tým zrovnali sa, a on chodí,
viac neštítiac sa nepríhody.
Mať sama neraz speší štipce
mu otvoriť, keď sa tak zavdá;
(no, otec — čo je pravda, pravda
ten v tichu ešte podudre
i potom — nu, var’ obyčaj).
A Hanka? Kto by sa i pýtal!?
tej zavše nový život svital;
tá lúčinou sa raja brodí:
keď príde on, do silných rúk
keď zabral neveľké jej rúčky,
tu zasa objal potichučky
jak obručou jej hybký driek,
do ušiek milší rečí zvuk
jej slal než všetky vtáčie chóry —
keď zraky sňali jakby v priek
a zamĺkli, že prez komory
tíš nečuť iba srdca tluk…
ó, jak jej vtedy bolo, jak!
A odchádza-li v nočnom čase:
vše prelietne ju kýsi lak,
jak hviezda tamhor’, schvie sa, strasie,
jak v ťažobe sa lapá kľučky,
kým nadobro ho vyprevadí —
no skoro octne späť sa v štestí,
keď privolá jej ešte z cesty:
„Hej, zajtra prídem iste zase!”
Aj závidia mu, vera, mnohí,
i mrzké lužú klebety;
však on už dávno otužel,
on hľadí na to ako v šero,
čo za dňom musí nasledovať.
Nu, nech sa páči oprobovať!
kto silnejší je na parohy —
nech prehradiť mu zálety,
nech okom škuľnúť mu na pero,
na priadkach siahnuť na kužeľ
a čokoľvek si osobovať:
tú papľuž o uhol tak praští,
že zapíše si v pamäť každý
a večité! A klebiet kliatba? —
ech, kto by válčil s bublinami!?
prv-neskôr rozpľasnú sa samy …
S tým prešla dlhá zimy doba.
A jaro svitlo. S jarom svadba —
i boli svoji večne oba.
Tri dni vraj svadba trvala,
tri dlhé dni sa veselili,
tančili, hojne jedli, pili,
O svojich bavili sa zvykoch:
až na štvrtý len nastala
hodina smutnej odberačky,
oddavač sám sa pustil v plačky,
starej šia hlasne fikala —
Pri slovách takej odobierky
nečudo teda, keďže mať
začala žiaľne vykladať,
objímuc dcéru svoju drahú —
keď už boli na vozíkoch,
a spievajúc, jak navykli,
na ošatkaných na koníkoch
zo dvora skoro unikli
a tam už boli bez znamenia,
len pieseň čo sa ozývala:
i vtedy ešte že na prahu,
jak jabloň v jeseň obronená,
meškala, stála, vrávorala,
stierajúc slzy do zásterky.
V poludnie boli na Podvrší.
Keď viezli truhlu maľovanú
po ciestke temným, veľkým lesom
a na nej zhúkla rúšnica:
les celý ozývnul sa plesom,
jak k radostnému uvítaniu;
z čečiny krupaj slasti prší —
v to riava zanôtila zhruba,
jak k oslave, jak v pochod trúba;
hej, celý les sa rozšumel,
jak keby ľuďom rozumel,
bol vzrušený. Len jedlica,
čo stála kde-tu popri ceste,
tá mlčí, čosi zvláštne hľadá:
istotne sliedi po neveste;
i zočiac ju: ha, to je mladá!
hneď zatlieska tiež vetvicami,
na pozdrav šumí, kloní sa,
sťa keby dáka rečnica,
že: vitaj, vitaj medzi nami —
K večeru vrátili sa spiatky,
nechajúc párik osamote.
No bolo skoro po sobote,
i prišli v nedeľný zas deň:
na úctu, rodinka však len,
veselín stroviť pozostatky.
Pobavili sa v svojskom krúžku,
tak jak sa svoji pozabavia.
Tesť-otec už viac nedudre,
skryl navždy zdutý mechúrik;
hľa, sivá týči sa mu hlava —
vstal, plný vznesúc kocúrik,
vtom odkašlal, by prišiel k dúšku,
či aby bolo po múdre,
a riekol: „Drahé moje deti!
nech božia milosť vám vždy svieti!
Kto všetkých darov pôvodca:
nezabúdajte na Otca,
na Otca, ktorý býva v nebi,
skiaď delí, spúšťa dľa potreby
dar všaký do podolka detí,
však, pravda, tých len, čo sú dobré,
čo žijú podľa prikázaní
a k práci neľutujú dlaní —
povrheľ nikda nedožobre,
a planec vždy mal výplat planý!
Ty, zaťku — ja sa s tebou zmieril,
bo videl som, že vytrváš —
i spoznal som ťa — inu, dobre!
maj dcéru, ja ju vďačne zveril —
však buď i potom Tobiáš!
Ty zasa, dcéro, keďže žena
si už, i posla tvoja parta —
i tebe nech tu malý výklad:
Buď verná, prvý poklad z vena,
a starostlivá ako Marta;
tam máš, hľa, matky svojej príklad
(tá v slzách sedí roztúžená).
A keď by predsa nezdar, zloba —
nu, spomnite na muža — Jóba —
Boh zvráti, len ho majte radi
i milujte sa vospolok —”
S tým vypil samý po spodok
a sadnul, vytrúc čosi z oka.
Za ním vstal kmotor, od obloka
čo sedel pri pokrytom stole
(bol starší, lež vždy dobrej vôle,
na tvári žartu rumenec
a na nose mal pupenec),
a vetil, myknúc na opasku
i k ušiam pozahrnúc vlasy:
„Po otcovi sa krstný hlási.
Keď na ten stôl, hľa, hojný hľadí:
nemôže ni on darmo žiť,
za toľké nuky, toľkú lásku
tiež musí niečím osožiť.
Nuž, manželia vy rúči, mladí,
počujte! Ja vám, moji milí,
tiež radu dávam: ovšem, radi
sa majte, nekukajte inam —
tak radi — a tu napomínam —:
by, než sa jeden rôčik schýli,
jak dnes sme — všetkých, moji milí,
ste pozvali nás — na odmlady!
Len toľko som chcel doložiť.”
Smiech nastal vôkol, búrny smiech
jak u stola, tak pri kachliech,
ženičky v päsť sa schichotali,
len nevesta sa pŕli, páli,
až Michal všetko zahovorí. ..
A keď sa takto uhostili,
keď popili i pojedli:
von vyšli; dvorom, pokraj hory
sa porozpŕchli na zhovory,
i aby si tam pofajčili.
(Zhon detí rozbehal sa v šante —)
Pozatým zas si obozreli
hájnický spôsob vôkol celý,
nu, všetky spády; i vo stajni
sa octli, aby uvideli,
jak s tým, čo venom priviedli;
ba neťažilo sa im ani
obsevok pozrieť v ďalšej stráni —
I kde čo — všetko pochválili,
dodajúc prívinš dobroprajný.
A keď už bolo po ovrante,
i slnko dosť na nízkom pánte:
po požehnaní skrz a prez,
po obapolnom ďakovaní
rozlúčili sa. Povysadli
do vozov — a už skryl ich les.
Tu mladí zas sa sami zhliadli -
im tichý nastal žitia ples.