Sonety

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Sonety

1. – 21.

1
Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla
hviezd oky posiate v šír rozstre ponad zem:
jak včely do úľa hneď každý záujem
sa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.
Do seba vstúpi človek, sňatý z motovidla,
kde ako Ixion sa zvíjal tam a sem,
do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,
v sieň, ktorú vyzdobili vidín maľovidlá.
Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,
z pút zmyslov unikol jak vtáča nástrahe,
a žije plným žitím pre seba a v sebe.
Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,
len vtedy octne sa zas človek na dráhe,
po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.

2
Noc v šerom, červánkami obrúbenom šate,
mrak v brvách zlovestný a hrozba úporu,
vtom divo zbúchala na bráne obzoru
a skríkla: Nezmárnils’ ma, tu som — otvor, brate!
Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate
uskočil ku dverám a tisol závoru;
no okno dokorán, ha! — pozde! v komoru
už vlieta čierny vták a klesá kruhovate.
Boj nastal o dedičstvo. — Darmo zježil šticu
brat zlato-lúčovú a napnul svetla sily:
mdlie čím diaľ, vržená jak hlaveň v povíchricu.
A sestra vzteklejšia je samej od Delily:
hoc mrel už, ešte chvatla, čo jej ňadrá kryli,
a v srdce vrazila mu dýku — večernicu.

3
A preds’ som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy
sa noria do tieňov, v ich hynú záveju;
to značí asi jak keď nivy kopnejú
a kde sneh prvej, obraz vteľuje sa túhy,
túžoby po jare. A nie on obraz púhy:
až svetlá bielodňa nadobre zotlejú,
obraznosť v svoju ma hneď pozve aleu,
v stráň, kde kvet, pod nebo, kde najčistejšie dúhy.
To svet, čo zo mňa pošiel, môj svet maľovaný,
nič cudzieho niet v ňom, svit i tieň mojo je,
a končí sa najďalšej hviezdy na rozhraní.
Jak svitlo, bezpečne cieľ honiť ľahko je,
lež keď noc? — podržia ti iba zástoje,
imž na púť svieti vlastná ducha krásopani.

4
Svieť, moja krásopani, lampa obraznosti,
nech stúpam k strminám, bár stmel sa vôkol svet,
a k tomu ostrovu, kde blaha pučí kvet,
nech ponad more trampôt prekleniem si mosty.
Ó, zaveď, kde môj duch sa v pravde pouhostí;
v dňoch týchto pre neho, ach, stravy žiadnej niet,
nadarmo zablúdi do dolín o podnet:
tam rujú sa o korisť, vlastne len o kosti.
Ó, svieť mi, krásopani, ku ponočnej púti,
keď pozemských ciest dusný usadol sa kúdol
a hviezdo-glorie vzpláť čisto môžu prúty.
Pod nami hlboko už bied a nárku údol —
však vyššie, vyššie ešte lúčov na peruti:
bych pamiatky na všetky zdola pozabudol…

5
Svieť, blesku lučezárny, hviezda poézie! —
Keď ľudstvu padlému raj zmizol bez chýru:
ty prvá svitla si mu techou z vesmíru
a sestrou otroku si padla kolo šije.
Vstal titan, kročil — šliape na lernejské zmije;
za rúnom bez bázne sa pustil do víru;
sad skváril Hesperíd, skvost znáša z Ofiru …
a na vzdor Olympským pruh epopejí vije.
Ó, hviezda, tebou človek, hľa, raje odmyká;
znáš prietrž utajenú cherubovmu oku
a noci pod tieňmi vše vpustíš básnika;
tys’ predchuť blaha, kvapkou z nesmrtnosti toku;
ty nemáš zotrvania nebies na vysoku,
ty musíš po ducha - - Ha, zem jak zaniká!

6
Zem níži sa a klesá temna do hlbiny,
jak balvan ozrutný do lona morských vôd;
kde čľupla, lunastý sa zvíril chorovod,
sťa vlny kolocú sa rozmetané stíny.
Jej hory už len ako v okne rozmaríny.
Zdá sa, čos’ jakby zrak mi cez ne mihá: Poď —
no vyššie o štebeľ, o pružný svetla schod:
ni vidom tomu ja, ni slychom nepovinný!
Ty oko, ja ťa znám, ty škúliš zo šera,
si vábom nirvány, bludičkou cmitera,
si, ktoré hesla neznáš nad „memento mori";
duch-fönix v tvojej vyhni tiež len jak strap zhorí.
Nie k prachu, ku svetlu ľne moja dôvera;
i rušaj, orie môj, huš z krážu Kykymory!

7
Viem, vrátiť sa mi príde, vrátiť ešte zpiatky
— sám určiť nemôžem svoj odlet z nízkych hniezd —;
nie že bych zapomnel dač’ s sebou poodniesť,
lež vzal som, čo som nemal — údel zeme-matky.
Ten patrí jej, i dám ho bez odporu, hádky.
Len jednu vyžiadam si s lipy ratolesť
za všetky trpkosti, znoj čela, za bolesť…
hoc clonila tiež, jej chlad bol preds’ vždy tak sladký.
Viem, vrátiť sa mi príde ku tým dolám šerým
i prevŕhať nanovo po ich tvrdej hrude:
však že raz vracaniu sa tomu koniec bude,
že vzlietnem navždy mocným okrídlený perím:
to verím, darmo tajíš, mudrlantský blude —
ja verím v kráľovstvo, moc, slávu ducha, verím!

8
Ja verím! — a s tým šiniem v taj sa nekonečna.
Som atóm, iskra len, lež s jadrom trvalým;
zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim,
púť moju nadpradie mi jasná cesta mliečna.
Ja verím, pravda ducha že je pravda večná;
po desných strminách mi ona zábralím,
ona mi blahovesť, hoc i hrob odhalím,
znad Patma ona znie mi zvonná, sväto-rečná.
Jak voľno v hrudi mi! Nu, v ducha domovine —
nič netiesni ma viac; strach skonal márnych strát,
čo z ducha zrodilo sa, nikdy nezahynie.
Vy svetlá nesmrtné, ichž roj sa vencom vinie
kol božej podnože, ja váš, hoc skromný brat! —
Vtrieď, kam chceš, v službu, len daj svietiť, Hospodine!

9
Ďakujem za tú mrvu svitu v mojej duši,
za štipku frknutých do mysle čistých zŕn,
i za ten čudesný a často ostrý tŕň,
čo bodá v srdci ma, keď v lieni hlivie, čuší.
Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:
Si krovím u cesty, čo? Dviž sa, nezakrň,
prach vánkom nadšenia zduj, popol poodhrň,
i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!
Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;
pod žiarou zápalu nech puky roztvára
a dúha vzlietne krás jak z čaropohára…
Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,
môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!
Lež žiaľ — keď voľno mi: plam jeho dohára -

10
Hach, vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,
ty čarovtáku môj, nes ducha môjho, nes!
Čuj búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes:
máš v kraj, kam ľudská túžba ešte nedolietla.
Čím vyššie, milšie duši, inú prelesť stretla;
vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:
i chváta sadom hviezd jak vtáča skrze les,
jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.
Čím vyššie — sladšie duši: bo sa blíži k paši,
ku nivám, nad nimiž stráž držia anjeli,
ku nivám, chlieb kde žitia, potok čistej slasti.
Itare, rozumiem už tvojej samopaši:
len raz si v nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,
a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.

11
I vznášam sa a šiniem ako stužka plamu,
juž vatre odňala za noci víchrica;
podobná z duše mi žiar šibe do líca
a v oku vidmom dúh sa jeho lúče lámu.
Kam? — na žertvište azda nebeského chrámu,
čo vlákno vtonúť mám do svetiel tisíca?
Môj vznet je teda viac než poľom ohnica,
ja nezapálil v obeť planú, márnu slamu? —
Jak mnohý, než by vzozrel v slávy výšin stropy,
kde márnosť neznáma a šťastie nezmenné,
by plazil sa za ziskom, radšej zrak svoj sklopí!
Hja, z úrody nív oných neľza viazať snopy! —
A predsa bedák on… Len božské nadšenie
má cenu! I keď zhaslo, skvelé nechá stopy!

12
Z nadšenia srší život, ako zo skaliska
sa vzprúdil kedysi mdlým húfom na púšti.
V milostný ono čas sťa dážď by zašuští
túh luhom zmareným, až vzkvitnú zhoreliská.
Len ono vydrží spor, mečom božím zblýska,
jak cherub premáva sa protiv po húšti;
sfíng hádky zmotané len ono rozlúšti;
s ním víťazstvo, bez neho kvil’ba rabstva nízka.
Ó, štedrou spŕchaj rosou, bohatú lej vlahu
do srdca horlivca, ty Ducha prívale!
Dosť sedal posaváď v snoch trudných na skale;
dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia snahu: —
kde Pravda, jejžto trón krás tvoria kryštále;
ta zachcel, namieril let — k tomu veď ho prahu!

13
Môj obzor nezná hraníc. Priestranstvu niet hrádze,
jak guľa ohromná, jejž stredom ja som, hľa,
kol rozstúpilo sa. Zvšiaď záchvev nadvzdušia,
z ciev tajných odvíjanie pášem skvúcej priadze.
Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,
dúh vlanie čudesné a drahokamov hra,
roj kúzel magických, jag, fata morgana —
no oko zemšťana preds’ všetko požiť vládze!
Jak, zostril niekto razom vetchý nástroj tela,
dal v návod výpočet a krídlom teleskop?
Ech, slabá výpomoc a trocha k náuke!
Nadšenie z Boha, to tá sila tvorčia, smelá,
juž priestor nezavre, val nezachváti dôb —
Duch liece vesmírom jak včela po lúke.

14
Čuj, šumot, rachot, hrmot z diale jakby voza.
Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno, vskutku Voz;
spräž v letku nezbednom — no, ničto, Helios,
nie Faeton, poháňa, ničto, žiadna hrôza!
Čo — myšlienky sú putom, krídla duše lozia,
než Pegas rýchlejšie má k cieľu krehká os?
Huš, k mliečnej ceste, huš, kraj cesty na pokos,
kde k hroznu zopäla sa zlatochlpá Koza.
Viem, blízko ľúta Saňa… preto Bereniky
vlas šumný zježil sa, hoc posmel v Srdienci,
a ľakom zsineli i driečni Blíženci;
no márny Labute kvil, márne Kvočky kriky:
toť, Persej už ju zbil, toť, víťaz vo venci!
A spása Pegasa je vesmír preveliký!

15
Čuj, šum, sfér hudba — iste nápev skvostnej Lyry,
zvuk Vegy rozkošný, jak sám by Apol hral;
ku hodom pozýva Sirius, slávny kráľ,
Altair pošiel s vesťou pod pečaťou Miry.
Okamih: Arktur, Regúl… všetci bohatýri
v oruží nádhernom sa hrnú z dial’nych brál.
Orion hupol v kruh a zápas započal;
ryk Aldebarana, čuj — viď, jak okom víri! —
Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.
No turnaj nemá konca, nemá, bársi všetci
sú reci udatní. Nadarmo Korún jas
plá slávou k venčeniu a Panna núka klas,
— kde Herkul? — zvolal kráľ. A onen skrsol vraz;
i najskôr korisť on na bujnom znesie pleci.

16
A vskutku ulovil ju, stúpa, siaži, letí;
svet celý pohýbal, jak búr keď opre sa
presily prsami do stavby pralesa,
že neponechá v kľude ani jednej sneti.
Kam? za ním zabrali sa azda všetky svety?
on centrom stvorenstva a osou kolesa?
on zopäl na reťaz kol žhavé telesá,
že za ním musejú jak pokárané deti?
Lež kam ich vedie preds’, kým smerom svojho prstu,
do školy akej? Roj — do úľa ktorho brala?
Ký cieľ im správa jeho k púti predpísala?
Snáď k svadbe dvojhviezdy, kde rozkoš neskonalá,
sa náhlia? ako k novej sestry slávokrstu?
či ku pohrebu hviezdy, čo sa stroskotala? …

17
Ó, veľkolepí ste, jak kráčate tak v kole,
vy jasní pútnici, hoc mnohí, v zhode preds’;
nie cudzej, vlastnej vy ste každý slávy žnec,
pre krivdu nevchádzate mračnej do nevôle.
Tam svetodejov veľkých nedohľadné pole!
Že kedys’ spíše ich, si trôfa vedomec:
i štára v tajných hmlách a zvŕta nebožiec,
i nebesá rozkrájal ako oráč role.
Vtom domnienok všakových hojnosť rozsial na ne.
Pred sebou predviesť dal rad sústav slnečných;
diaľ skúša, beh, lúč… a už vtáčka chvatol v dlane!…
Ja, pravda, chválim Kosma umné spytovanie;
pri všetkom obdive však preds’ sa prerve vzdych,
vzdych z hlbín k ústam, z úst do výšin v slove: Pane!

18
Ó, krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,
navonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar;
nie púhy staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,
pán, ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.
Zriem svety: vstávajú a zapadajú v lóže;
sú hmoty obrazy, a preto idú v zmar.
Ja smiem však vyvolať: „Non omnis moriar!”
ja červ smiem! — Čože vesmír povie na to, čože?
Dosť videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;
predo mnou rozkrídlené deje arcidielo,
tu v rozkvete už plnom, tamto v čaro-puku —
Dosť — teraz rád bych spatril raz i majstra čelo,
všeslávy obličaj! — Môj vodca, podaj ruku,
po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!

19
„Spät, blúznivče!” hlas z výšin zaznel kárnej vravy.
„Viď hor’ a rec, čo zrieš?” — Zriem hviezdny, jasný Kríž,
tak vetím v žasnutí. „VčuP pozri hodne níž;
čo zrieš?” — Zriem znova kríž, však zatienený, tmavý.
Blesk zkmital: kolo kríža vidím husté davy,
muž na ňom v tiesni muk — ston, osrk — skonal — tíš —
Zem! — skričím — Golgota! — „Hej, tak, jak hovoríš,
— hlas opäť — umrel, sberba chváta od popravy —
Bol vyznavačom pravdy živým, svetlom zeme:
i musel na zmar — zbilo lže a tmy ho plemä;
no trpev za pravdu, ten jasný zobjal Kríž
a patrí Bohu vo tvár všeslávy a lásky! —
Co ty? — kde rany, obeť? — Mlčíš na otázky! —
Tvoj genij vravím: Zpät! — Príď, až mzdu zaplatíš!”

20
S tým zmĺkol. — A ja strezvel, srozumel mu zcela.
Hymn, zdá sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:
„Kto horí za pravdu —", hoc zotlel v márny prach,
nezhynul, nesmrtnosťou trvá svojho diela!
Ach, zloby, neprávosti je na zemi veľa.
Zvlášť jeden záhyb jej je plný bôľov; vrah
tam zdivel k vzteklosti a kmáše slzný hrach —
tam boží trestu bič, meč pádny archanjela!
Ach, hryzovisko, strasť tam dolu na svete:
húf verných v potupe a planstvo vo kvete,
zboj po ducha komore, zradný predaj krve…
A dni, čo svitnú, horšie, nežli boli prvé —
No pravdy stúpenca to všetko nezmätie,
apoštol schopný on vždy každej obete!

21
Z nadšenia srší život, život opravdový!
Lúč jeho nehasne pri žiadnom zatmení;
v milostný ono čas sa zdrojom spramení,
otuží svaly, jazyk operutí slovy.
Dá smelosť, krásu v líce, zaštiepi v ráz kovy,
na zlato prepáli hruď v svätom plameni;
v broň odie, doručí aj prápor zvlnený;
tak k obeti a k činom slávy prihotoví!
A búra zrachotí — zhon ďasov rozveje —
V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje —
a vo svet večne sa zaskvejú trofeje.
O, Ducha povíchre, ó, zostúp z neba; tvor-li
je človek vyšší, dokáž, zapáľ ho, v ňom zhorli: —
z hniezd — tam — až k hviezdam sami povznesú
sa orli!