O dube a trstine

Pri rieke rástol dub. Bol to veľký strom, pyšný na svoju výšku a silu. „Som najvyšší a najsilnejší spomedzi stromov,“ vyvolával hlasno. „Nik si na mňa netrúfne!“ Neďaleko duba rástla pri vode trstina. Bola pokojná a plachá, jemne šepotala, keď ňou pokyvoval vánok. Raz začal duť krajinou silný vietor. Zavýjal a reval, lámal konáre stromov a odnášal strechy z domov. Dub stál a čelil divému vetrisku. Vždy bol silnejší než akýkoľvek vietor. No toho dňa bol vietor silnejší ako dub. Vyvalil ho z koreňov a zrazil ho k zemi. Ťažko ranený strom padol do trstia. Trstiny sa stále kývali zboka nabok. Vyzeralo to, že vietor ich neznepokojuje. „Nerozumiem tomu“ vzlykal dub. „Ako sa môže niekto taký krehký a útly ako trstina vyhnúť hnevu vetra, ktorý vytrhol silný strom aj s koreňmi?“ „Bol si príliš tvrdohlavý“ zaševelila trstina ... „Stál si a vzdoroval vetru, aj keď bol silnejší ako ty. My trstiny vieme, že sme slabé a krehké, preto sme sa pred ním sklonili a nechali sme ho neškodne prefičať ponad naše hlavy.“

POUČENIE: Ak chceme prežiť, niekedy je lepšie ustúpiť.