Rozprávky

Andersen Hans Christian

... o knihe Andersen Hans Christian

Časť rozprávok je prebraných zo stránky http://rozpravky.wz.cz/

časť je zo stránky https://zlatyfond.sme.sk/ , ktoré zdigitalizovali: Viera Studeničová, Bohumil Kosa, Dušan Kroliak, Janka Šotíková, Zuzana Berešíková, Kristina Woods, Monika Kralovičová, Michal Garaj. Pôvodná publikácia: Hans Christian Andersen. Pohádky a poviedky I. Nákladom „Slovenskej krajiny“. Žilina. 1930. 161. Anton. Macht.

Anjel

Kedykoľvek zomre dobré dieťa, sostúpi na zem anjel boží, vezme mrtvé dieťa do náručia, rozprestre svoje veľké, biele peruti, zaletí na všetky miesta, ktoré dieťa milovalo, a natrhá plnú náruč kvetov, ktoré Bohu donesie, aby v nebi rozkvitly krajšie než na zemi. Dobrý Boh pritisne všetky kvety na svoje srdce, avšak kvetine, ktorá sa mu najlepšie ľúbi, vtisne poceľ a tým sa jej dostane hlasu, tak že môže v nebeskej blaženosti spievať s ostatnými chválu na dobrotu Boha.

Hľa, to všetko rozprával anjel boží, keď mrtvé dieťa do nebies odnášal, a dieťa načúvalo mu ako v snách. Vznášali sa cez miesta rodného kraja, kde sa dieťa hralo, a prichádzali do zahrád, plných rozkošných kvetov.

„Ktoré vezmeme so sebou a v nebi zasadíme?“ pýtal sa anjel.

Bol tu štíhly, skvostný ker ružový, ale čiasi zlá ruka podlomila jeho peň, takže všetky vetve, plné veľkých, polorozvitých pukov boly zvädlé.

„Úbohý ker!“ vravelo dieťa, „vezmi ho, aby hore u Boha mohol rozkvitnúť.“ A anjel ho vzal a pobozkal za to dieťa, načo malučké otvorilo s polovice svoje očká. Natrhali rozmanité nádherné kvety, avšak vzali i opovrhnutú púpavku a divú macošku.

„Teraz máme kvetov!“ jasalo dieťa a anjel prikyvol, avšak ešte neleteli hore k Bohu. Bola noc a kol do kol všade ticho. Zostali vo veľkom meste a poletovali v najužších uliciach, kde ležaly hŕby slamy, popoľa a všelijakých odpadkov. Bola práve doba sťahovania. Ležaly tu črepy z tanierov, rozbité sošky, handry a staré klobúky, čo nevyzeralo veľmi pekne.

Anjel ukázal v tých črepoch na niekoľko črepov z kvetináča a na hrudu zeme, ktorá vypadla a bola spojovaná korienkami veľkej, spadlej kvetiny, ktorá teraz už nebola na nič a preto ju vyhodili.

„Pôjde s nami,“ vravel anjel. „Poviem ti prečo.“

A leteli a anjel rozprával:

„Tam dolu, v úzkej ulici, v nízkom sklepení, býval chudobný chlapec. Keď mu bolo najlepšie, mohol malou izbietkou niekoľkokráť prejsť o berlách; to bolo všetko. V niekoľkých málo letných dňoch padaly lúče slnečné na pol hodinky do podzemnej izby, do sklepenia. Keď tu tak úbohý ten chlapec sedel a teplé slnko nechal na seba žiariť, a v svojich prstečkoch, ktoré si podržal pred očima, červenú krv videl presvitať, hovorievalo sa: „Dnes bol na prechádzke.“ Znal jarnú zeleň lesnú len keď mu syn súsedov doniesol prvú bukovú ratolesť, tú si podržal nad hlavou a sníval potom, že je pod bukami, kde slnko svieti a vtáci spievajú. Kedysi jarného dňa priniesol mu súsedov chlapec tiež poľné kvety a medzi týmito jeden mal náhodou ešte korienky; preto si ho zasadil do kvetináča a postavil u postele k oknu. Kvetina pučala, začala rásť, mala nové výhonky a každého roku kvitla; stala sa chorému chlapcovi najskvostnejšou záhradou, jeho malým pokladom tu na zemi; zalieval ju a ošetroval, a staral sa, aby sa jej dostalo až do posledného každého lúča slnečného, ktorý úzkym okienkom prekĺzol; kvet rástol jeho slzami, lebo pre neho kvitol, voňal a bol potešením jeho oku; k nemu obracal sa v smrti, keď ho Pán Boh volal. Rok bol už teraz u Boha, rok stál kvet zabudnutý na okne, uschnul a preto bol pri sťahovaní vyhodený so smetím na ulicu. A to je tá kvetina, úbohá, suchá kvetina, ktorú vezmeme s našou kyticou, lebo kvetina táto spôsobila viac radosti, než najbohatší kvet v záhrade ktorejkoľvek kráľovnej!“

„Ale odkiaľ to všetko vieš?“ pýtalo sa dieťa, ktoré anjel k nebu niesol.

„Viem to,“ vravel anjel, „lebo ja sám som tým chorým, malým chlapcom, ktorý chodil o berličkách; znám svoj kvet dobre!“

Dieťa roztvorilo svoje oči a zadívalo sa v skvelú, jasnú tvár anjelovu, a v tej chvíli boli už v božom nebi, plnom radosti a blaha. Boh privinul mrtvé dieťa k svojmu srdcu a v tom narástly mu krídla, aké mal anjelský jeho sprievodca, a leteli teraz spolu ruku v ruke. Boh privinul k srdcu všetky kvety, avšak úbohý, suchý poľný kvet poceľoval, takže sa mu dostalo hlasu a spieval so všetkými anjelmi, ktorí Boha obletovali, niektorí zblízku, iní za nimi vo väčších kruhoch a vždy ďalej a ďalej, do nekonečna, ale všetci rovnako blažene. A všetci spievali, veľkí, malí, s dobrým, požehnaným dieťaťom a úbohým poľným kvetom, ktorý bol ležal suchý, zahodený pri sťahovaní v smetí v úzkej, tmavej uličke.

Cisárov slávik

V Číne, ako asi vieš, je cisár Číňan a všetci, ktorých má okolo seba, sú Číňani. Je tomu už mnoho rokov, ale práve preto stojí za to, príbeh ten vypočuť, lebo ináč sa zabudne. Zámok cisársky bol najkrajší na svete, celý z jemného porculánu, tak vzácny, ale spolu i tak krehký, tak citlivý voči každému dotyku, že sa musel mať každý pekne na pozore. V záhrade boly najčudnejšie kvety a na najkrajších boly pripevnené strieborné zvonky, ktoré neprestajne znely, aby nikto snáď neprešiel tade a kvetov si nevšímol. Všetko bolo v záhrade cisárskej čo najmúdrejšie vymyslené a záhrada bola tak rozsiahla, že ani záhradník sám jej konca neznal; keď ste si statne vykročili, vstúpili ste do najnádhernejšieho lesa s vysokými stromami a hlbokými jazerami. Les končil pri mori, ktoré bolo modré a hlboké. Veľké lodi mohly prejažďať pod ovisnutými konármi, a v týchto býval slávik, ktorý tak krásne spieval, že i chudobný rybár, ktorý bol svojou prácou cele uzaujatý, tíško si ľahol a načúval, kedykoľvek v noci si vyšiel, aby rozhodil svoje siete, a čujúc spev, povedal: „Bože môj, ako ten to zná!“ ale potom musel ísť za svojou prácou a zabudol na vtáka. Ale keď tento v nasledujúcej noci zase spieval a rybár tam prišiel, zase riekol: „Bože môj, ako ten to vie!“

Zo všetkých zemí celého sveta prichádzali cestujúci do mesta cisárovho, obdivovali sa mestu, zámku i záhrade, ale keď počuli slávika, povedali všetci: „Ten je zo všetkého to najlepšie!“

Cestujúci rozprávali o tom po svojom návrate a učenci písali knihy o meste, zámku a záhrade, ale na slávika nezabúdali, tomu bolo venované vždy miesto prvé, a tí, ktorí vedeli básniť, písali najkrajšie básne o slávikovi v lese pri hlbokom jazere.

Knihy boly prekladané do všetkých jazykov a niektoré z nich dostaly sa tiež do ruky cisárovej. Tento sedel v svojom zlatom kresle, čítal a čítal a kyvnul každej chvíle hlavou, lebo ho tešilo čítať tieto nádherné popisy mesta, zámku i záhrady. „Ale slávik je zo všetkého predsa len to najlepšie!“ bolo tam napísané.

„Čo to?“ pýtal sa cisár. „Slávik? Toho vôbec ani nepoznám. Je opravdu takýto vták v mojom cisárstve a k tomu v mojej vlastnej záhrade? O tom som nikdy nepočul! A toho sa musím len v knihách dočítať!“

Potom zavolal svojho dvoranína, ktorý bol tak vznešený, že kedykoľvek ho niekto nižší oslovil, alebo len na niečo spýtať sa odvážil, len „P!“ odpovedal, a „P!“ predsa nič neznamená.

„Tu vraj býva veľmi pozoruhodný vták, ktorého slávikom volajú,“ oslovil ho cisár. „Hovoria, že vraj je to to najlepšie z celej mojej ríše! Prečo si mi nikdy nič o ňom neriekol?“

„Nikdy som ho predtým nepočul menovať,“ odpovedal dvoranín, „nebol nikdy na dvore predstavený.“

„Chcem, aby sa dostavil dnes večer a spieval predo mnou,“ pokračoval cisár. „Celý svet vie o tom, čo mám, a ja sám neviem o tom nič.“

„Nepočul som ho nikdy predtým menovať,“ odpovedal dvoranín, „ale pôjdem ho hľadať a najdem ho!“

Ale bolo možné ho najsť? Dvoranín behal po schodoch hore a dolu, sieňami a chodbami, ale nikto, s kým sa sišiel, nepočul nikdy o slávikovi, takže dvoranín zase bežal k cisárovi a tvrdil, že je to iste len smyšlienkou spisovateľov kníh. „Vaše Veličenstvo si ani nevie predstaviť, čo všetko sa spíše. To sú všetko smyšlienky a patria k tak zvanému ,čiernemu umeniu‘.“

„Ale kniha, v ktorej som sa o tom dočítal,“ odpovedal cisár, „bola mi od najmocnejšieho cisára japonského poslaná a preto to nemôže byť nepravda. Chcem počuť slávika! Dnes večer musí byť tu! Teší sa mojej najvyššej milosti! A keď nepríde, dám po večeri celému dvoru bruchá sošliapať.“

„Tsing-Pé!“ povedal dvoranín a zase bežal po schodoch hore a dolu, všetkými sieňami a chodbami. Pol dvora behalo s ním, lebo nikto si nechcel dať rád sošliapať brucho. To bolo dopytovania po čudnom slávikovi, ktorého celý svet poznal, ale nikto pri dvore.

Konečne stretli malé, chudobné dievčatko z kuchyne, ktoré povedalo: „Ach, Bože, čo slávik! Toho dobre poznám! Ten vie spievať! Každého večera smiem svojej chudobnej mamičke doniesť niečo zbytkov. Býva dolu pri brehu morskom, a tak, keď sa vraciam a som ustatá a v lese odpočívam, čujem slávika spievať. Slzy mi pri tom stúpajú do očú, pripadá mi to práve tak, ako by ma moja mamička bozkala.“

„Malá kuchárka,“ povedal dvoranín, „chcem ti opatriť stále miesto v kuchyni a dovolenie videť cisára, ako obeduje, keď nás dovedieš k slávikovi, lebo dnes večer sa má k cisárovi dostaviť a spievať.“

Potom všetci sa vydali do lesa, kde spieval slávik; pol dvora bolo s nimi. Keď boli v najlepšom pochode, začala krava mučať.

„Aj!“ povedal jeden mladý dvoranín, „teraz ho máme! Je predsa cele zvláštna sila v tak malom zvierati. Iste som ho už driev častejšie počul.“

„Nie, to krava mučí!“ povedala kuchárka, „sme ešte ďaleko vzdialení od toho miesta.“

Teraz škrekotaly žaby v močiare.

„Nádherné!“ povedal čínsky zámocký propošt. „Teraz ho čujem; zneje to práve ako malé kostolné zvonky.“

„Nie, to sú žaby!“ odpovedala kuchárka, „ale teraz už, ako myslím, skoro počujeme slávika.“

V tom slávik začal glgotať.

„Tu je!“ zavolalo dievčatko, „čujte! čujte! — a tam sedí!“ a pri tom ukázala na malého, sivého vtáčika hore v konároch.

„Je to možné?“ povedal dvoranín, „tak by som si ho nebol predstavoval! Ako proste vyzerá! Iste obledol, že vidí toľko vznešených ľudí okolo seba.“

„Malý sláviček,“ cele hlasne zavolala kuchárka, „náš najmilostivejší cisár si žiada, aby si mu zaspieval.“

„S najväčšou radosťou!“ odpovedal slávik a potom hneď spieval, až bolo radosť!

„Zneje to práve ako sklenené zvonky,“ povedal dvoranín, „a hľaďte len to malé hrdielce, ako ho namáha! Je čudné, že sme ho driev už nepočuli. Bude mať veľký úspech u dvora!“

„Mám spievať ešte raz pred cisárom?“ pýtal sa slávik, ktorý sa domnieval, že cisár je prítomný.

„Výborný, milý sláviček!“ povedal dvoranín, „je mi veľkým potešením, na dnes večer vás pozvať k dvornej slávnosti, kde máte jeho cisársku milosť svojim rozkošným spevom okúzliť!“

„V zeleni sa to vyníma najlepšie!“ povedal slávik, ale šiel predsa s nimi, keď počul, že cisár si toho praje.

Na zámku bolo všetko v slávnostnom úbore. Steny a podlahy porculánov žiarily v svetle tisícich zlatých lámp. Najkrajšie kvety, ktoré vedely hodne hlasne cengať, boly rozostavené po chodbách. Tu bolo behania sem i tam, i povstal veľký prievan, ktorým všetky zvonky bez prestania zvonily, že nebolo ani vlastného slova rozumeť.

Uprostred sály, kde cisár sedel, bol vytýčený malý, zlatý stĺp, na ktorý sa mal slávik posadiť.

Celý dvor sa tam shromaždil, a malá kuchárečka dostala dovolenie stáť za dvermi, lebo jej naskutku bol udelený titul dvornej kuchárky. Všetci mali na sebe svoje sviatočné šaty a všetci sa dívali na malého, šedivého vtáčika, ktorému cisár pokynul.

Slávik spieval tak ľúbezne, až cisárovi slzy do očú stúpily; slzy stekaly mu dolu lícami a tu spieval slávik ešte ľúbeznejšie a krajšie, až to preniklo až k srdcu. Cisár bol tak veselý a spokojný, že ráčil určiť, že má slávik zlatú topánku okolo hrdla nosiť. Ale slávik ďakoval, dostal vraj už dostatočnej odmeny.

„Videl som slzy v oku cisára, to je mi poklad najbohatší! Slzy cisárske majú podivuhodnú moc! Boh vie, som dosť už odmenený!“ A potom spieval zase svojim sladkým okúzlujúcim hlasom.

„To je najutešenejší spôsob, ako sa stať obľúbeným,“ povedaly dámy a nabieraly vody do úst, aby vzlykaly, keď niekto s nimi bude hovoriť. Považovaly sa potom tiež za slávikov. Ba i sluhovia a komorné vyslovily svoju najvyššiu spokojnosť a to už niečo znamená, lebo práve tí robia najväčšie nároky. Hej, slávik urobil skutočné šťastie.

Mal teraz zostať pri dvore, dostať vlastnú klietku a užívať slobody, dvakráť denne a raz v noci vonku poletovať. Dvanásť sluhov ho malo sprevádzať, ktorí ho všetci držali za stužku na jednej nôžke uviazanú. Neboly žiadnou radosťou takéto výlety.

Celé mesto hovorilo teraz o podivuhodnom vtákovi, a keď sa dvaja stretli, tu riekol jeden „slá“ a druhý riekol „vik,“ potom zavzdýchali a už si obidvaja rozumeli. Áno, jedenásť kramárskych detí bolo pomenovaných po slávikovi, hoci ani jedno z nich ani trochu hlasu nemalo.

Raz bola cisárovi oddaná veľká bedna s nápisom: „Slávik!“

„Tu máme zase novú knihu o našom slávnom vtákovi!“ povedal cisár; ale nebola to kniha, ale malý umelecký strojok, ktorý v skrinke ležal, umelý slávik, ktorý mal živého napodobniť, ale hojne diamantami, rubínmi, safírmi a briliantami bol posádzaný. Sotva bol umelý vták natiahnutý, mohol zaspievať jeden z tých kúskov, ktoré skutočný slávik spieval, a pri tom hýbal chvostom hore a dolu a žiaril striebrom a zlatom. A na hrdle visela mu stužka s nápisom: „Slávik cisára japonského je chudobný pri porovnaní so slávikom cisára čínskeho.“

„To je rozkošné!“ povedali všetci, a ten, ktorý umelého vtáka cisárovi oddal, dostal hneď titul „cisárskeho hlavného dvorného dodávateľa slávikov“.

„Teraz budú spievať spolu, aké to bude duetto!“

A tak museli spolu spievať, ale nešlo to nijako dobre, lebo skutočný slávik spieval podľa svojho spôsobu a umelý slávik podľa válečkov. „Ten tým nie je vinný,“ hovoril majster, ktorý hru riadil, „ten je obzvlášte istý v takte, je cele z mojej školy.“ Teraz mal umelý vták sám spievať. — Mal práve také šťastie, ako skutočný, a okrem toho bol omnoho krajší, lebo len tak sa jagal žiarou, ako náramnice a náprsné ihlice.

Triatridsaťkráť spieval jeden a tenže kúsok a neustal. Boli by ho zase znova od začiatku počuli, ale cisár myslel, aby teraz zase živý slávik niečo predniesol. — Ale kam zmizol tento? Nikto nespozoroval, že otvoreným oknom vyletel preč, k svojim zeleným lesom.

„Ale čo je to?“ pýtal sa cisár; a všetci dvoraníni hrešili a vraveli, že slávik bol vták veľmi nevďačný. „Najlepšieho vtáka máme predsa,“ tešili sa, a tak musel umelý vták zase spievať, a to bolo po štyriatridsiatyráz, čo im tenže kúsok vyhrával, ale neznali ho ešte vždy tak dobre, aby s ním mohli spievať, lebo bol to kus veľmi ťažký. Riaditeľ hry vychvaloval slávika nado všetko, ba uisťoval, že je lepší, než skutočný slávik, a to nielen čo sa týka odevu a tých mnohých žiarivých diamantov, ale i vnútorného zariadenia.

„Lebo ráčte nahliadnuť, moje panstvo a zvlášť Vy, Cisárska Milosť, predovšetkým, u slávika skutočného nikdy nemožno vypočítať, čo sa môže stať, ale u vtáka umelého je všetko presne určité. Tak je to a iné to nebude. Možno z toho počet složiť, možno vtáka otvoriť, výpočtom ľudským dokázať a ukázať, ako válečky ležia, ako sa otáčajú, a ako jedno z druhého sa vyvíňa.“

„To sú cele moje myšlienky!“ tvrdili všetci, a majster hry dostal dovolenie, že najbližšej nedele má ľudu ukázať vtáka. „Nech ho tiež čujú spievať!“ povedal cisár, a počuli ho a boli takí rozveselení, ako by sa boli čajom opili, lebo to je cele čínske. A všetci skríkli: „Ach!“ a vytýčili prst do výšky, čo sa volá „slikpot!“ a kývali pri tom hlavami. Ale chudobní rybári, ktorí počuli skutočného slávika, si mysleli: „To zneje síce cele pekne, a dosť podobne, ale niečo tomu predsa chybuje, sám neviem čo!“

Skutočný slávik bol zo zeme i ríše vyobcovaný.

Umelý vták bol uložený na hodvábnej poduške hneď vedľa cisárskej postele. Všetky dary, ktorých sa mu dostalo, ležaly kol do kola a v titulu postúpil až na „vysokého cisárskeho speváka po tabuli“ a s hodnosťou radcu prvej triedy po cisárskej ľavici. Cisár považoval totiž onu stranu za najvzácnejšiu, kde srdce leží, a srdce i u cisára leží na ľavej strane. Majster hry však napísal dvadsaťpäť silných sväzkov o umelom vtákovi. Bolo to dielo tak učené a tak dlhé, len sa hemžilo najťažšími čínskymi výrazmi, že všetci ľudia tvrdili, že ho prečítali a jemu rozumeli, lebo ináč boli by hlúpi a boly by im bruchá sošliapané.

Tak to chodilo po celý rok. Cisár, dvor a všetci ostatní Číňania znali zpamäti každý tón v speve umelého vtáka, ale práve preto sa im najlepšie páčil. Mohli spolu spievať a robili to. Uličníci pokrikovali: „Cicici klukkluklukkluk!“ a tiež cisár to spieval, bolo to krásne!

Ale raz večer, keď umelý vták práve čo najkrajšie spieval, a cisár v posteli ležal a načúval, zaznelo to vo vnútornostiach vtáka „klap!“ Niečo tam prasklo, „hrrrr!“ Všetky kolieska sa rozbehly a potom hudba zatíchla.

Cisár vyskočil hneď s postele a dal si zavolať svojho životného lekára, ale čo ten mohol pomôcť! Potom poslali pre hodinára a po dlhom vypytovaní a mnohom skúmaní sostavil tento vtáka aspoň tak, že kolieska držaly spolu, ale hneď doložil, že musí byť veľmi šetrený, lebo ozubené kolieska boly už otreté a bolo by nemožné zasadiť tam nové tak, aby hudba iste hrala. I nastal tu veľký smútok! Umelý vták smel spievať len raz do roka, a i to bolo už veľkou odvážnosťou. Ale potom mal riaditeľ hry malú reč a mnohými a ťažkými výrazmi uisťoval, že spieval práve tak dobre, ako predtým, a potom to bolo práve tak dobré, ako predtým.

Uplynulo päť rokov, keď naraz celá zem mala skutočne veľkú príčinu k veľkému smútku. Všetci si vážili veľmi svojho cisára a teraz ochorel a nemohol, ako sa hovorilo, ďalej žiť. Nový cisár bol už vopred vyvolený a ľud stál vonku na ulici a pýtal sa dvoranína, ako sa vodí pánovi.

„P!“ odpovedal dvoranín a potriasol hlavou.

Chladný a bledý ležal cisár v svojej veľkej, nádhernej posteli, celý dvor ho mal už za mrtvého a každý bežal, aby sa poklonil novému cisárovi. Komorníci vybehli, aby o tom pohovorili, a zámocké slúžky si vystrojily veľkú kávovú spoločnosť. Kol do kola vo všetkých sieňach a chodbách boly natiahnuté koberce, aby ani kroku nebolo počuť, a preto bolo všade dookola také ticho, ticho. Ale cisár ešte nebol mrtvý. Stuhnutý a bledý ležal v nádhernej posteli s dlhými zamatovými záclonami a ťažkými zlatými strapcami. Hodne vysoko pri povali bolo otvorené okno, a mesiac svietil sem na cisára a na umelého vtáka.

Ubohý cisár nemohol ani dýchať; bolo mu, ako by mu niečo ležalo na prsiach. Otvoril oči a tu videl, že to bola Smrť, ktorá mu sedela na prsiach. Tá si nasadila jeho zlatú korunu a držala v jednej ruke zlatú šabľu a druhej jeho nádhernú vlajku. Zo záhybov veľkých zamatových nebies nad posteľou dívaly sa čudné hlavy, niektoré veľmi strašlivé, iné zase jemné a mier sľubujúce. Boly to všetky dobré a zlé skutky cisárove, ktoré sa naň dívaly teraz, keď Smrť sedela na jeho srdci.

„Spomínaš si na to?“ šepkala jedna po druhej. „Spomínate si na to?“ a potom mu toho toľko rozprávaly, až mu pot na čele splýval.

„To som nikdy nevedel!“ vzdychol cisár. „Hudbu! Hudbu! Veľký čínsky bubon! Nech nečujem všetko, čo hovoria!“

Ale nezatíchly a Smrť kývala ako Číňan ku všetkému, čo bolo hovorené.

„Hudbu! Hudbu!“ kričal cisár. „Ty malý, milý zlatý vtáčik, spievaj, len spievaj! Ja ti dal zlato a klenoty, ja ti zavesil i svoju zlatú topánku okolo hrdla, len mi zaspievaj!“

Ale vták mlčal. Nebolo tu nikoho, kto by ho natiahol a ináč nespieval. Ale Smrť neprestala sa naň dívať svojimi veľkými prázdnymi dutinami očnými, a okolo bolo tak ticho, príšerné ticho.

Tu zaznel naraz, hneď pri samom okne najnádhernejší spev. Bol to spev živého slávika, ktorý sedel vonku na konáriku. Počul o biede cisárovej a prišiel, aby mu svojím spevom vlial útechu i nádeju. A ako spieval, bledly mátožné obrazy vždy viac a viac, rýchlejšie prúdila krv v slabom tele cisárovom, ba sama Smrť načúvala a hovorila: „Pokračuj, milý sláviček, pokračuj!“

„Áno, keď mi dáš nádhernú zlatú šabľu cisársku, keď mi dáš nádhernú zástavu a korunu cisársku.“

A smrť dala každý klenot za jednu pesničku, a slávik neumdlieval v speve. Spieval o tichom hrobitove, kde biele ruže rastú, kde vonia orgovan a kde svieža tráva je zavlažovaná slzami tých, ktorí po nich zostali. Tu zachvátila Smrť túžba za jej záhradou a ona ako studená, biela hmla odvanula oknom von.

„Vďaka! Vďaka!“ zavolal cisár, „ty nebeský malý vtáčik, ach, poznám ťa, poznám ťa! Teba som vypovedal zo svojej ríše a zeme a ty si práve odspieval zlých duchov od mojej postele i Smrť z môjho srdca si zahnal. Ako sa ti odmením?“

„Dosť som odmenený,“ povedal slávik, „slzy prelievaly tvoje oči, keď som ti po prvý raz zaspieval; toho ti nikdy nezabudnem, to sú drahé kamene, ktoré lahodia srdcu spevákovmu. Ale spi teraz, buď svieži a zdravý. Ukolembám ťa!“

A spieval — — — a cisár upadol do sladkého spánku: bol to ľahký a blahodarný spánok!

Lúče slnečné padaly naň oknom, keď posilnený a zdravý sa prebudil. Ani jeden z jeho sluhov sa dosiaľ nevrátil, lebo ho považovali za mrtvého, ale slávik sedel tu ešte a spieval.

„Musíš vždy zostať pri mne!“ povedal cisár; „budeš spievať len, kedykoľvek sa ti zapáči, a umelého vtáka rozbijem na tisíc kusov!“

„Nerob toho!“ povedal slávik, „to dobré, čo vedel, predsa vykonal; nechaj si ho tak ako skôr! Ja nemôžem bývať v zámku, ale dovoľ, aby som prišiel, kedykoľvek ma chuť sama k tomu doženie! Potom chcem večer tam pri okne sedeť na vetviach a tebe spievať, aby si bol veselým, ale tiež aby si sa zadumal. Chcem spievať o šťastných i o tých, ktorí trpia, chcem spievať o dobrom a zlom, ktoré sa pred tebou zatajuje. Malý speváčik letí odtiaľto ďaleko k úbohému rybárovi, na strechu roľníka, ku každému, kto je ďaleko od teba i tvojho dvora. Tvoje srdce mám radšej, než tvoju korunu, ale predsa i koruna má na sebe vôňu akejsi svätosti. — Prídem a zaspievam ti! Ale jedno mi musíš sľúbiť!“

„Všetko!“ povedal cisár a stál tu v svojom cisárskom plášti, do ktorého sa sám obliekol a položil šabľu z ťažkého zlata k srdcu.

„O jedno ťa prosím! Nerozprávaj nikomu, že máš malého vtáčika, ktorý ti všetko povie, potom bude všetko ešte lepšie!“

A slávik potom odletel.

Sluhovia vošli, aby sa pozreli na mrtvého cisára — tak tam stáli celí zmeravení a cisár im hovoril: „Dobré ráno!“

Cisárové nové šaty

Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné, nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Nestaral sa o svojich vojakov, nedbal o divadlo ani o poľovačky; stále sa chcel ukazovať v nových šatách. Každú hodinu mal iný odev, a ak sa obyčajne hovorí o kráľovi, že zasadá v rade, tak tu sa vždycky vravelo: "Cisár je v obliekárni!"

Vo veľkom meste, kde cisár býval, žilo sa veselo, každý deň prichádzalo veľa cudzincov.

Raz sem prišli dvaja šaľbiari, vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajné farby a vzorku, ale šaty z nej budú mať takú podivuhodnú vlastnosť, že budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad alebo kto je nevýslovne hlúpy.

'To by ale boli znamenité šaty,' pomyslel si cisár. 'Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia zaraz utkať!' A hneď vyplatil šaľbiarom hŕbu peňazí, aby sa mohli pustiť do práce.

Hneď si aj postavili svoje krosná, tvárili sa, akoby pracovali, ale na vretenách nemali vôbec nič. Bez dlhého premýšľania si vypýtali najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si poschovávali do vlastných vreciek, a potom dlho do noci pracovali na prázdnych krosnách.

'Teraz by som rád vedel, koľko už toho natkali!' pomyslel si cisár, ale čudne sa mu zvieralo srdce, keď si pomyslel, že kto je hlúpy alebo celkom nesúci pre svoj úrad, nemôže látku vidieť. Myslel si, pravdaže, že sám o seba sa nemusí obávať, ale jednako len by bol rád niekoho najprv poslal pozrieť, ako to vyzerá. Všetci ľudia v meste vedeli, akú podivuhodnú silu má látka a všetci túžili vidieť, aký neschopný alebo hlúpy je ich sused.

'Pošlem ku tkáčom svojho starého, poctivého ministra!' pomyslel si cisár. 'On najlepšie posúdi, ako látka vyzerá, lebo má rozum a nikto nezastáva lepšie svoj úrad ako on!'

Šiel teda starý dobrý minister do sály, kde dvaja šaľbiari pracovali na prázdnych krosnách. 'Bože na nebi!' pomyslel si starý minister a div si oči nevyočil, 'veď ja nič nevidím!' Ale nahlas nič nepovedal.

Obaja podvodníci ho pozývali bližšie a pýtali sa, či látka nemá krásnu vzorku a nádherné farby. Potom ukázali na prázdne krosná a úbohý starý minister otváral oči, div mu z jamôk nevypadli, ale nevidel nič, lebo na krosnách nič nebolo. 'Bože môj!' zhrozil sa, 'vari som hlúpy? To som sa nikdy nenazdal a nik sa to nesmie dozvedieť! Vari nie som súci pre svoj úrad? Nie, nikomu nesmiem povedať, že látku nevidím!'

"No, nič nevravíte o látke!" prihovoril sa šaľbiar, čo tkal.

"Ó, je nádherná, čarokrásna!" povedal starý minister a pozrel cez okuliare. "Tá vzorka a tie farby! - Veru, musím povedať cisárovi, že sa mi nevýslovne páči!"

"Ach, to nás teší!" povedali obaja tkáči a vymenovali farby i vzorku podľa názvov. Starý minister pozorne počúval, aby to mohol povedať cisárovi, keď príde domov. A tak aj urobil.

Teraz žiadali podvodníci ďalšie peniaze a nový hodváb i zlato, čo potrebovali na tkanie. Všetko vopchali do vlastných vreciek, na krosná nedali ani vlákenko, ale ako predtým i teraz tkali na prázdnych krosnách.

Čoskoro poslal cisár iného poctivého úradníka pozrieť, ako tkáči pokračujú v práci a či už bude látka hotová. Pochodil tak ako minister. Hľadel a hľadel, ale keďže tam boli len prázdne krosná, nemohol nič vidieť.

"No, nie je to pekná látka?" vraveli šaľbiari, vysvetľovali mu a ukazovali na nádhernú vzorku, ktorá vôbec nejestvovala.

'Hlúpy predsa nie som!' pomyslel si dvoran, 'že by som teda nebol súci pre svoj úrad? To je ale smiešne! No jednako, nik to nesmie spozorovať.' Potom pochválil látku, ktorú nevidel, a uistil ich, že má radosť z takých krásnych farieb a utešenej vzorky. "Áno, látka je ozaj čarokrásna!" povedal cisárovi.

Všetci ľudia v meste rozprávali o nádhernej látke.

Teraz i sám cisár chcel vidieť látku, pokiaľ bude ešte na krosnách. Vybral sa k prešibaným šaľbiarom s celým zástupom význačných mužov, medzi ktorými boli aj starí, poctiví úradníci, ktorí tam boli už predtým. Šaľbiari teraz tkali ostopäť, lenže bez jediného vlákna na prázdnych krosnách.

"Ach, veď je to grandiózne!" vraveli obaja poctiví úradníci. "Pozrite len, vaše veličenstvo, na tú vzorku, na tie farby!" a ukazovali na prázdne krosná, lebo sa nazdali, že ostatní istotne látku vidia.

'Čože je to!' pomyslel si cisár, 'ja nič nevidím! To je strašné, som vari hlúpy? Alebo azda nie som súci cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť!' - "Ó, látka je pekná!" povedal teda cisár. "Som s ňou nanajvýš spokojný!" prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí. Celý sprievod, čo prišiel s cisárom, pozeral a pozeral, ale nevidel viacej ako ostatní. No všetci vraveli tak ako cisár: "Ó, látka je veľmi pekná!" a radili mu, aby si šaty z tejto látky po prvý raz vzal na veľkú procesiu, ktorú práve pripravovali. "Je to grandiózne, úchvatné, excelentné!" letelo od úst k ústam a všetci boli s látkou nanajvýš spokojní.

Cisár dal každému šaľbiarovi rytiersky kríž do gombíkovej dierky a titul cisárskeho tkáča.

Pred procesiou celú noc sedeli šaľbiari pri práci a mali zapálených šestnásť svetiel. Ľudia sa mohli presvedčiť, že majú naponáhlo, aby cisárovi šaty zavčasu zhotovili. Tvárili sa, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: "Prosím, šaty sú už hotové!"

Sám cisár ta zašiel so svojimi urodzenýmí gavaliermi a obaja šaľbiari zdvihli ruky do výšky, akoby v nich niečo držali a povedali: "Hľa, to sú nohavice! a tuto košeľa! tu zasa plášť!" a tak pokračovali. "Sú ľahké ani pavučinka! Človek by sa temer nazdal, že nemá nič na tele, ale v tom je práve čaro týchto šiat!"

"Áno!" povedali gavalieri, ale nevideli nič, lebo tam ani nič nebolo.

"Vaše cisárske veličenstvo, ráčte si teraz najmilostivejšie vyzliecť šaty!" povedali šaľbiari. "Potom vám oblečieme nové, tuto, pred týmto veľkým zrkadlom!"

Cisár sa vyzliekol a šaľbiari sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty, ktoré mu ušili; chytili ho okolo pása, a potom akoby mu niečo priviazali a to mala byť vlečka. Cisár sa obracal a zvŕtal pred zrkadlom.

"Ach, či sú len krásne! Ako znamenite pristanú!" vraveli všetci. "Tá vzorka! Tie farby! Je to drahocenný odev!"

"Vonku čakajú s cisárskymi nebesami, ktoré v sprievode ponesú nad vašim veličenstvom!" oznámil hlavný ceremoniár.

"Áno, som pripravený!" povedal cisár. "Nože, pristanú mi?" A potom sa ešte raz obrátil pred zrkadlom, lebo teraz sa chcel tváriť, akoby naozaj obdivoval svoje nádherné šaty.

Komorníci, čo mali niesť vlečku, macali po dlážke, akoby vlečku dvíhali. Držali ruky vo vzduchu a netrúfali si prezradiť, že nič nevidia.

A tak šiel cisár v sprievode pod nádhernými nebesami a všetci ľudia na ulici a v oblokoch vraveli: "Ach, aké nádherné šaty má cisár! Akú čarokrásnu vlečku na rúchu! Ach, či mu len pristane!" Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by nebol súci pre svoj úrad, alebo by bol nevýslovne hlúpy. V nijakých šatách nemal cisár taký úspech.

"Ale veď je nahý!" povedalo ktorési dieťa. "Bože na nebi, čujte ten nevinný hlas!" povedal otec. A ľudia si šepkali, čo povedalo dieťa.

"Veď je nahý, malé dieťa to povedalo, nahý je!"

"Nahý je!" volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: 'Teraz musím vydržať po celý sprievod.' A vykračoval si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo.

Cínový vojačik

Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačkov a všetci boli bratia; lebo všetci boli naraz zhotovení z tejže starej cínovej lyžice. Pozdravovali zbraňou, obracali tvár práve proti nepriateľovi a ich rovnošaty boly veľmi pekné, červené a modré. Prvé, čo počuli na tomto svete, bolo: Cínoví vojaci! keď bolo sňaté víko škatuľky, v ktorej ležali. To radostne zvolal malý chlapec; dostal ich na svoje narodeniny a postavil teraz pekne do radu. Jeden vojak sa podobal pekne na vlas druhému. Len jeden jediný bol trochu iný, mal totiž len jednu nohu, bol zhotovený posledný a vtedy sa cínu už nedostávalo. Ale napriek tomu stál na svojej jednej nohe práve tak pevne, ako druhí na dvoch, a práve tohoto stihnul zvláštny osud.

Na stole, na ktorom stáli, bolo ešte mnoho iných hračiek, ale najkrajší zo všetkých bol nádherný papierový zámok. Malými oknami bolo možné nazreť do siení a pred zámkom stály blízko kúsku skla, ktoré malo predstavovať rybník, malé stromy. Voskové labuti plávaly po rybníku a pozeraly sa do vody. To všetko bolo veľmi nežné, ale najnežnejšia bola panenka, ktorá stála v otvorenom portále zámku. Bola vystrihnutá z papiera, mala však sukničku z najjemnejšieho batistu a malý, úzky modrý pások ako šerpu cez ramená; v prostriedku šerpy bola ligotavá hviezda z pozlátka tak veľká, ako celý obličaj panenky. Panenka dvihala pôvabne obidve ruky do výšky, lebo bola tanečnica a držala jednu nohu tak vysoko, že sa jej cínový vojačik ani konca dohľadeť nemohol a myslel, že ona tiež, ako on, je jednonohá.

„To by bola práve ženička pre mňa,“ myslel si, „ale je iste príliš vznešená pre mňa, lebo býva v zámku a ja len v drevenej škatuľke a to ešte s dvadsiatimi štyrma inými súdruhmi. Nie, to by nebol žiadon byt pre ňu. Chcem to však predsa zkúsiť, či si môžem s ňou urobiť známosť.“ Potom si ľahnul aký bol dlhý na tabatierku, ležiacu na stole. Odtiaľ mohol pozorovať malú nežnú dámu, ktorá vždy stála na jednej nohe a neztrácala rovnováhu.

Večer boli všetci cínoví vojaci uložení do škatuľky, a domáci ľudia šli spať. Teraz si začaly ostatné hračky hrať „na návštevu“, potom „na taniec“ a konečne „na zbojníkov“. Cínoví vojaci začali šramotiť v svojej skrýši, lebo boli by tiež radi bývali pri tom, ale nemohli bohužiaľ shodiť víko. Luskáčik skákal a griflík jazdil samopašne po tabuľke. Nastal taký hurt, že sa i kanárik zobudil a začal do toho hovoriť a to v malých veršoch. Jediní, ktorí sa na svojich miestach ani nepohnuli, bol cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála ani sviečka na palci nohy a mala obidve ruky vydvihnuté, on však bol na svojej jedinej nohe práve tak vytrvalý a neodvrátil pohľad od nej.

Bola polnoc. Bach! vyskočilo víko tabatierky, ale nebolo v nej dohánu, ale malý, čierny škriatok; bolo to dielo umelecké, tak zvaná atrappa.

„Cínový vojak,“ povedal škriatok, „nepozeraj sa neprestajne po tom, po čom ti nič nie je!“

Ale cínový vojak robil, ako by toho nepočul.

„Len počkaj až do rána!“ povedal škriatok.

Keď potom bolo ráno a deti vstávaly, bol cínový vojačik postavený na okno a neviem, či v tom bol škriatok alebo vietor, okno sa otvorilo a cínový vojak spadol s tretieho poschodia po hlave dolu. Bol to šialený pád. Svoju jedinú nohu vystrčil do výšky a zostal, majúc hlavu a bodák dolu obrátené, viseť na dlažbe. Chyžná a malý chlapec sbehli dolu, aby ho vyhľadali, ale div že naň nestúpili, predsa ho nenašli. Keby bol cínový vojak zavolal: „Tu som!“, boly by ho už našli, pretože bol však v rovnošate, nemal to za vhodné, aby kričal tak hlasne.

Potom začalo pršať, najprv tíško, potom vždy silnejšie, až sa z toho stal konečne prudký lejak; keď minul, šli cestou dvaja malí chlapci.

„Pozri sa,“ povedal jeden, „tu leží cínový vojak. Holla, ten pôjde s nami!“

Urobili lodičku z kusu starých novín, postavili do nej do prostriedka vojaka a nechali ho sbehnúť jarkom pod odkvapom. Oba chlapci bežali s ním a kričali. Dobrotivé nebo! Aké vlny dmuly sa v jarku odkvapovom, to bol skutočný prúd! Ale však tiež bol pred tým veľký lejavec! Papierový člnok sa kolísal hore dolu, zavíril občas do kruhu, až cínového vojačka ľadový mráz pojímal. Zostal predsa však chrabrým a vytrvalým, neztratil barvy, hľadel vždy priamo pred seba a držal pevne svoju zbraň na ramene.

Zrazu vkĺzol člnok pod dlhý mostík odkvapu. Tam bola číra tma, práve tak ako v škatuľke doma.

„Kam teraz asi cesta povedie?“ pomyslel si. „Tým všetkým je vinný škriatok, nikto iný. Ach, keby radšej tu so mnou sedela tá panenka, potom by ma mohla hoci i raz taká tma obkľúčiť!“

V tejže chvíli objavil sa veľký potkan, ktorý pod mostíkom odkvapu mal svoje obydlie.

„Máš cestovný pas?“ pýtal sa potkan. „Ukáž mi ho!“ Ale cínový vojačik mlčal a len svoju zbraň držal pevnejšie. Člnok šiel ďalej a potkan za ním. Hu, ako zubami hrozil a kričal na triesku a slamu, ktoré plávaly pomimo: „Chyťte ho! Nezaplatil mýta, neukázal svoj cestovný pas!“

Prúd bol silnejší a silnejší, cínový vojak už mohol rozoznávať jasné svetlo na konci mostíka, ale súčasne tiež počul hučiaci zvuk, ktorý by mohol naľakať i srdce najchrabrejšieho muža. Povážte, že odkvapový jarček ústil práve na konci mostíku do veľkého prieplavu, a to bolo pre cínového vojaka práve tak nebezpečné, ako by za sebou počul veľký vodopád.

A bol tiež už tak ďaleko, že sa viac nemohol držať, člnok sišiel dolu, a cínový úbožiak držal sa, ako len mohol. Nikto nemohol by povedať, že by i len očami zažmurkal. Člnok sa skrútil tri až štyrikráť v kruhu a naplnil sa pri tom až po okraj vodou; musel sa potopiť. Už šla cínovému vojačkovi voda až po krk, a hlbšie a hlbšie klesal člnok. Viac a viac popúšťal papier člnka, voda šla úbohému už vyše hlavy — a tu si spomenul na malú, nežnú tanečnicu, ktorú by nikdy viac už nevidel, a clivo mu znelo v ušiach:

„Buď zdrav, vojak ty statný, zomri, alebo ako víťaz zdatný sa navráť domov zas…“

Teraz sa papier roztrhol a cínový vojak sa prepadol, ale bol v tejže chvíli zhltnutý veľkou rybou.

Hu, tam len bolo tma! Tam bolo ešte horšie, než pod odkvapovým mostíkom, a k tomu ešte to bolo tak úzke! A predsa zostal cínový vojačik chrabro ležať a ležal, aký bol dlhý, so vztýčenou zbraňou.

Ryba lietala divoko a robila najstrašnejšie pohyby, konečne sa cele utíšila; ako blesk prešla ňou ostrá oceľ, za ňou prišiel i jasný lúč, a ktosi skríkol hlasne a udiveno: „Cínový vojak!“ — Ryba bola totiž chytená, donesená na trh a tam predaná. Potom sa dostala do kuchyne, kde ju kuchárka rozrezala veľkým nožom. Chytila vojaka dvoma prstami za telo a doniesla ho do izby a tam sa shromaždili všetci domáci, aby videli toho podivuhodného muža, ktorý cestoval žalúdkom ryby. Cínový vojačik však nebol zato vôbec pyšný. Postavili ho na stôl — ako to čudne chodí na svete — našiel sa v tejže izbe, kde bol predtým, videl známe deti, a tie isté hračky stály na stole, totíž nádherný zámok s malou tanečnicou. Stála dosiaľ na jednej nohe a druhú držala vysoko vo výške, bola tiež tak vytrvalá, ako on. To dojalo cínového vojaka tak, že by bol skoro plakal cínové slzy, ale to by sa predsa neslušalo. On sa pozrel na ňu, ona na neho, ale nič neriekol ani on, ani ona.

Zrazu schytil jeden z chlapcov cínového vojaka a hodil ho nič po nič do kachieľ. Tým bol iste vinný škriatok v tabatierke.

Cínový vojak stál v jasnej žiare, bolo mu veľmi teplo, ale či toto bolo nasledkom ohňa skutočného, alebo jeho nadľudskej ľúbostnej vášne, toho nemohol poznať. Všetka barva sišla s neho, ale či sa to stalo už na jeho ceste, alebo z jeho zármutku, to sa tiež nevedelo. Díval sa na malú panenku a ona na neho. Cítil, že sa topí, ale stál neprestajne so zbraňou v rukách. V tom sa otvorily dvere, víchor uchvátil tanečnicu a táto letela ako sylfa priamo do kachieľ k cínovému vojačkovi, vzplanula v jasných plameňoch a — zmiznula. Vtedy sa cele roztopil i cínový vojačik na malú guľku a keď slúžka najbližšieho rána vyhrabávala popoľ, našla ho v tvare malého cínového srdiečka. Z tanečnice zostala len ona hviezda, ktorú mala na šerpe a tá bola celá do čierna spálená.

Dievčatko so zápalkami

Bola krutá zima, snežilo a súmrak už nastával, bol posledný deň v roku: večer sylvestrovský. V tejto zime putovalo malé, úbohé dievčatko s holou hlavou a bosými nohami mestom. Malo síce papučky, keď vyšlo z domu, ale čo jej tie boly platné? Boly to veľmi veľké papuče. Najprv ich nosila matka, tak veľké boly, a dievča ich ztratilo, ponáhľajúc sa ulicou pred dvoma kočiarmi, uháňajúcimi v šialenom trysku. Tá jedna papuča sa už nenašla, a s druhou odbehol akýsi chlapec; kričal ešte na ňu, že papuče bude užívať ako kolísky, keď raz bude mať deti.

A tak šla malá dievka s bosými nohami, ktoré zimou boly celé červené a modro nabehlé, ďalej. V starej svojej zásterke niesla množstvo zápaliek a jeden balíčok ešte držala v ruke. Po celý deň jej nikto nič neodkúpil a tiež žiadnej almužny nedal. Hladná a mrznúca odvliekla sa ďalej a dívala sa na svet zúfalo a rozpačito, tá úbohá!

Sneh padal na jej dlhé, svetlé vlasy, ktoré sa jej v pletencoch po chrbte vinuly, ale na túto svoju ozdobu veru nemyslela. Zo všetkých okien žiaril veselý jas svetiel a na rohoch všetkých ulíc voňalo to skvostne pečenými husami. Bol večer sylvestrovský, na to myslela dievka.

V rohu medzi dvoma domami, z ktorých jeden bol o niečo viac do ulice než druhý, sa učupila a sadla si na bobok; stiahla nohy k sebe a tak ju vždy viac oziabalo. Napriek tomu, že jej bolo zima, sa neodvažovala ísť domov, pretože ani jediný balíčok zápaliek dosiaľ nepredala a ani jediného haliera neutržila. Bola by iste od otca vybitá a zima bola doma tak ako tu. Bývali cele až pod strechou a vietor s hvizdotom u nich prefukoval, hoci i najväčšie trhliny slamou a handrami boly poupchávané. Ruky zimou úbohému dievčaťu vychladly. Ako dobre by jej robilo teplo jedinej zápaľky! Keby sa len smela odvážiť a vytiahnuť jedinú a zapáliť ju o stenu! Konečne vyňala jednu. Škrk! ako to sršalo a planulo! Keď dieťa držalo prsty nad ňou, vypúšťala zápaľka teplú žiaru ako malé svetieľko! Ach, to bolo podivuhodné svetieľko! Zdalo sa dievčaťu, ako by sedela pred veľkými, železnými kachľami s lisnúcim mosadzným kovaním, oheň planul v nich tak veselo a hrial tak milo! Ach, ako ju to blažilo! Už začala vyťahovať nohy, aby si ich tiež zohriala — keď plamienok zhasnul, kachle zmizly — a ona sedela tam s ohorkom zápaľky v ruke.

Rozsvietila druhú zápaľku. Horela, svietila a kam žiara na stenu padla, stala sa táto priesvitnou ako flór. Dievča hľadelo do izby, kde bol stôl pokrytý snehobielym obrusom a jemným porculánom a kde skvostne voňala pečená, slivkami a jablkami nadievaná hus! A čo bolo ešte skvostnejšie! Hus vyskočila na misu a kolembala sa s vidličkou a nožom v chrbte po zemi a priamo k úbohému dievčaťu. V tom zápaľka zhasla, a pred ňou stála len silná, chladná stena domu.

Dieťa zapálilo novú zápaľku. V tom sedela pod najskvostnejším stromkom vianočným. Bol skoro väčší a bohatšie vyzdobený, ako ten, ktorý na štedrý deň uvidela sklenenými dverami u bohatého kupca. Tisíce svetiel horelo na zelených vetvičkách a mnoho pestrých, barvistých obrázkov, aké bývajú vo výkladných skriniach, pozeralo na dievčatko. Vystierala po nich obidve ruky. — V tom zápaľka zhasla. Množstvo vianočných sviečok stúpalo vyššie a vyššie a teraz videla, že to boly lisnúce sa hviezdy na oblohe. Jedna spadla práve dolu a tiahla dlhý zlatý pruh za sebou.

„Teraz umiera ktosi,“ povedalo dievča; lebo mu starenka, ktorá jediná zo všetkých k nemu bola dobrá, ale teraz už dávno bola mrtvá, hovorievala: „Keď spadne hviezda s neba, vstupuje duša k Bohu do neba.“

Zase rozsvietila zápaľku o stenu, šírila kolkolom jasné svetlo a v jeho strede stála jej starenka, tak jasne a zreteľne, taká bola dobrá a vľúdna!

„Babička!“ zvolala malá dievka, „vezmi ma so sebou! Viem, že zmizneš, sotva zápaľka dohorí, zmizneš ako kachle i nádherná pečená hus a veľký, žiarivý strom vianočný!“ Rýchlo zapálila celý zbytok zápaliek, ktorý bol v škatuľke — chcela babičku zadržať. A zápaľky šírily taký jas dookola, že bolo okolo nej svetlejšie než za bieleho dňa. Ešte nikdy nevyzerala starenka tak veľká a krásna! Vzala dievčatko za ruky a vznášala sa s ňou vysoko v lesku a radosti, tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko. Zima, hlad a strach boly preč — boly u Boha.

Ale v kúte pri dome sedela v chladnom vzduchu rannom dievka s červenými líčkami a s úsmevom na rtoch — mrtvá, zmrzla v posledný deň v starom roku.

Novoročné ráno vznieslo sa nad malou mrtvolou, ktorá tu sedela so svojimi zápaľkami, z ktorých jedna škatuľka bola skoro vypálená. „Chcela sa zohriať!“ hovorili okolostojací. Nikto nevedel, čo krásneho videla, v akej žiari vzlietla so starou babičkou v radosti novoročnej.

Divé labute

Ďaleko, ďaleko odtiaľ, kam lastovice v zime odletujú, býval raz jeden kráľ, ktorý mal jedenásť synov a jednu dcéru. Táto sa volala Elenka. Jedenásť bratov, mladých princov, chodilo s rádovou hviezdou na prsách a so šabľou po boku do školy. Písali diamantovými griflíkmi na zlaté tabuľky a učili sa veľmi dobre; bolo hneď videť, že sú to princovia. Sestra Elenka sedela na stoličke z krištálového skla a mala obrázkovú knihu, ktorá stála pol kráľovstva.

Hej, deťom sa vodilo veľmi dobre, ale dlho to tak nemohlo byť. Ich otec, ktorý bol kráľom celej zeme, oženil sa so zlou kráľovnou, ktorá nemala rada úbohé deti a to mohly spozorovať hneď prvého dňa. Na zámku bola totíž veľká slávnosť a deti sa hraly „na návštevu“. Ale keď inokedy dostaly koláčov a pečených jabĺk a všetkého, čo sa kde len najsť dalo, dostaly teraz od novej kráľovnej len piesok do hrnca na čaj a k tomu im hovorila, že si s tým môžu tak počínať, ako by to bolo niečo dobrého.

Nasledujúceho týždňa odviezla sestru Elenku na vidiek k sedliackej rodine a netrvalo to dlho, zaujala kráľa tak proti mladým princom, že sa o nich už ani nestaral.

„Rozleťte sa von do šíreho sveta a starajte sa sami o seba,“ povedala zlá kráľovná, „leťte ako veľkí vtáci bez hlasu!“ Ale tak zle, ako by si to sama ráda bola želala, to urobiť predsa nemohla. Premenili sa totiž v nádherné divé labuti a s podivným krikom vyleteli zámockými oknami von ďaleko cez les i sad.

Bolo ešte skoro z rána, keď leteli okolo sedliackeho majetku, kde Elenka ešte ležala spiac v svojej postieľke; tam zakrúžili nad strechou, krútili dlhými krkami a bili krýdlami, ale nikto toho nevidel a nepočul a tak museli zase ďalej, vysoko k oblakom, ďaleko do šíreho sveta. Leteli k veľkému temnému lesu, ktorý sa tiahnul až na breh morský.

Úbohá malá Elenka stála v sedliackej izbe a hrala sa so zeleným listom, lebo inej hračky nemala. Urobila dierku do listu a dívala sa ňou k slnku. A tu jej bolo, ako by videla jasné zraky svojich bratov, a kedykoľvek teplé lúče slnečné na líčku jej zaihraly, musela si spomínať na všetku ich lásku a ich bozky.

Deň sa po dni míňal. Keď vietor vanul ponad ružové kríky pred oknami, šepkal ružiam: „Kto je krajší než vy?“ Ale potom ruže zatriasly hlávkami a povedaly: „Elenka je krajšia!“ A keď v nedeľu večer stará pani pred dverami sedela a v spevníku si čítala, tu obrátil vietor listy v knihe a povedal: „Kto môže byť teba pobožnejší?“ — „Elenka!“ odpovedal spevník, a čo spevník a ruže hovorily, to bola čistá pravda.

Keď Elenka mala 15 rokov, mala sa vrátiť domov. Ale keď kráľovná videla, aká je Elenka krásna, naplnilo sa jej srdce proti nej hnevom a zášťou. Bola by ju najradšej premenila tiež na divú labuť, ale toho sa predsa neodvážila, lebo kráľ si žiadal videť svoju dcéru.

Druhého dňa skoro ráno šla kráľovná do kúpeľa z mramoru vystavaného a mäkkými vankúškami a čarokrásnymi kobercami vystrojeného, vzala tri ropuchy, pobozkala ich a povedala prvej: „Sadni si na hlavu Elenky, akonáhle vstúpi do kúpeľa, aby sa stala taká hlúpa, ako ty!“ — „Sadni si jej na čelo!“ povedala druhej, „aby sa stala taká škaredá, ako ty, aby jej otec ju nepoznal.“ — „Spočiň na jej srdci,“ povedala tretej, „a vdýchni jej zlobu, ktorá by i iným zlo pôsobila.“ Potom dala ropuchy do čistej vody, ktorá hneď ozelenala, zavolala Elenku, vysvliekla ju a nakázala jej, aby vstúpila do vody. Akonáhle sa Elenka ponorila, vložila jej jednu ropuchu do vlasov, druhú na čelo a tretiu na srdce; ale Elenka ako by toho ani nespozorovala, a sotva sa zase vzpriamila, plávaly tri červené divé maky na vode. Keby žaby neboly bývaly jedovaté a vybozkané od bosorky, boly by sa premenily na tri ruže, ale staly sa kvetmi predsa, pretože ležaly na hlave a na ňádrach Elenky. Bola veľmi pobožná a nevinná a preto čary nemaly moci nad ňou.

Keď to zlá kráľovná videla, natrela Elenku šťavou zo škrupín orechových, tak že bola celá čiernohnedá, krásnu tvár jej pomazala pachnúcou masťou a rozstrapatila jej nádherné, dlhé vlasy, tak že nebolo možné poznať v nej krásnu, dobrú Elenku.

Keď otec ju takto uvidel, veľmi sa naľakal a s určitosťou vyhlásil, že nie je jeho dcérou. Nikto sa k nej nehlásil, len pes, ktorý ležal v dvore na reťazi, a lastovice, ale to boly len úbohé zvieratá, ktoré musely mlčať.

Neborká Elenka plakala a myslela len na svojich jedenástich bratov, ktorí všetci zmizli. Zarmútená vykradnula sa zo zámku a putovala celý deň cez polia a močiare, až prišla do veľkého lesa. Nevedela ani, kam chce, ale v svojom veľkom zármutku zatúžila po svojich bratoch, ktorí tiež ako ona, boli vyhnaní do šíreho sveta; chcela ich teraz vyhľadať.

Nebola ešte dlho v lese, keď nastala noc. Poblúdila cele s cesty a nevedela kade kam. Tu si ľahla na mäkký mach, odriekala svoju večernú modlitbu a oprela hlávku na kmeň. Bolo cele ticho, vzduch bol mäkký a jemný, všade dookola v machu žiarily svetlušky, podobajúc sa zelenkastým plamienkom a keď sa Elenka poľahúnky dotkla jednej vetvičky, padaly jej žiarivé svetlušky ako hviezdny dážď do dlaní.

Celú noc sa jej snívalo o jej bratoch. Hrali sa ako deti, písali diamantovými griflíkmi na zlaté tabuľky a prezerali si skvostnú knihu pohádok, ktorá stála pol kráľovstva, ale na tabuľky nepísali teraz už, ako kedysi, samé čiarky, ale smelé skutky, ktoré previedli, a všetko, čo videli a zkúsili, a v knihe pohádok všetko ožilo: vtáci spievali, ľudia vystupovali z knihy a hovorili s Elenkou a s jej bratmi; ale keď sa list obrátil, skočili rýchlo zase nazpäť, aby v obrázkoch nenastal neporiadok.

Keď sa prebudila, stálo slnko už vysoko na nebi. Elenka ho nemohla videť, lebo vysoké stromy rozkladaly svoje konáre husto dookola. Ale lúče hraly tam hore ako zlatý flór, skvostná vôňa prúdila zo zelených listov a vtáci priskakovali bližšie, div sa Elenke na ruku neusadzovali. Počula vody šumeť, lebo v lese bolo dosť žriedel, ktoré sa stiekaly do jedného rybníka, na dne ktorého sa ten najkrajší piesok ligotal. Všade dookola bujnela živá húšťava, ale na jednom mieste urobili jeleni veľký otvor a tým išla Elenka k vode, do ktorej sa zahľadela. Voda bola taká jasná, že keby vietor vetvami nehýbal, bola by musela veriť, že konáre a stromy sú na dne namaľované, tak znateľne sa každý lístok vo vode zrkadlil.

Ale sotva Elenka zbadala svoju vlastnú tvár, naľakala sa, taká bola tmavá a škaredá; ale keď svoju rúčku do vody zahrúžila a oči i čelo si pretrela, zabelela sa zase jej bieloskvúca pleť. Potom sa vysvliekla rýchlo zo svojich šiat a vošla do sviežej vody a nebolo krajšej princezny na celom svete.

Keď sa zase obliekla a uplietla si dlhé vlasy, napila sa z jedného pramienka z dlane a začala blúdiť najtmavšou časťou lesa, bez toho, aby vedela, kam. Myslela na svojich bratov a na milého Boha, ktorý ich iste neopustí, a tu On, ktorý všelikým stromom rásť dáva, aby hladných nasýtil, ukázal jej tiež taký hojnými plodmi obťažený strom. Tam sa naobedovala, podoprela konáre, klesajúce pod ťarchou plodov a zašla ešte hlbšie do lesa. Kolkolom bolo úplné ticho, tak že mohla počuť svoje vlastné kroky i každý list, na ktorý stúpila; nikde na okolí nebolo videť ani vtáčka, ani lúč neprenikal veľkými, hustými konármi stromov, vysoké kmene stály tak husto pri sebe, že sa jej zdalo, keď hľadela priamo pred seba, ako by bola obklopená hustými mrežami brván. Ach, taká samota tam bola, akej nikdy predtým nepoznala.

V noci sa zotmelo cele. Ani jediná svätojánska muška nezaligotala sa v machu a smutná ľahla si Elenka k spánku. A bolo jej ako by vrchovce kmeňov nad ňou stranou sa pošmykly a ako by milý Boh vľúdnym okom na ňu sa díval, zatiaľ čo malí, svetlí anjeli nad jeho hlavou a pod jeho ramenami vykukovali.

Keď sa Elenka druhého dňa prebudila, nevedela, či sa jej to snívalo, alebo to bola čistá skutočnosť.

Keď zase kus cesty popošla, stretla starú ženu s košíkom jahôd na ruke. Starenka jej dala hrsť jahôd a Elenka sa jej pýtala, či nevidela jedenástich princov lesom uháňať.

„Nie,“ odpovedala starenka, „ale včera som videla jedenásť labutí so zlatými korunami na hlavách tu cez potok plávať.“

Doviedla Elenku kus cesty ďalej k nízkemu svahu, u jeho päty potok plynul. Stromy na brehu splietly dlhé svoje listnaté konáre, a keď následkom svojho prirodzeného rastu nemohly na seba dosiahnuť, tu vytrhly svoje korene zo zeme a visely nad vody s konármi, do seba vpletenými.

Elenka sa rozlúčila so starenkou a išla pozdĺž potoka, až tam, kde ústil do šíreho, otvoreného mora.

Nádherné modré more vystieralo sa teraz pred dievčatkom, ale nebolo na ňom ani jedinej lodi, ani jediného člnka; ako by sa mohla dostať ďalej? Pozorovala nespočetné kamene na pobreží vodou cele do guľata obrúsené. Sklo, železo a kamenie, krátko všetko, čo tam bolo naplavené, dostalo vodou, ktorá bola mäkkejšia, než jej ruka, svoj tvar. Vtedy si Elenka pomyslela: „Neúnavno sa to valí a valí a tak sa pomaly všetko tvrdé vyrovná, chcem byť tiež taká neúnavná. Vďaka vám za toto naučenie, vy čisté, valiace sa vlny! Raz, to mi moje srdce vraví, ma donesiete k mojim bratom!“

Na vlhkej morskej tráve ležalo jedenásť bielych pier labutích, tie si srovnala do kytice; triasly sa na nich kropaje vody, ale či to boly slzy, alebo rosa, to nikto nemohol rozoznať. Bolo pusto na brehu, ale ona toho necítila; lebo more jej poskytovalo neprestajnú zmenu scenerie. Keď veľký, čierny mrak tiahol nad vodou, bolo to, ako by more chcelo hovoriť: „Tiež mračiť sa viem!“ A potom zadul vietor a vlny sa penily a keď potom oblaky rudou žiarou zaplanuly a vietor sa utíšil, potom vyzeralo more ako lístok ruže, hneď bolo zelené, hneď biele, ale nech akokoľvek kľudne a pokojne more odpočívalo, predsa sa na brehu objavoval vždy nový ruch, voda sa dvihala a klesala tíško ako prsá spiaceho dieťaťa.

Keď slnko bolo na západe, spozorovala Elenka jedenásť divých labutí so zlatými korunkami na hlavách, ako priletovaly na pevninu, jedna za druhou plávala, tak že to vyzeralo ako dlhá, biela stuha. Vtedy vybehla hore na svah a za kriakom sa skryla. Labuti sa sniesly cele blízko k nej a bily svojimi veľkými, bielymi peruťami.

Sotva slnko zmizlo za obzorom, spadly im zrazu rúšky labutie a stálo tam jedenásť krásnych princov, Elenkiných bratov. Elenka skríkla hlasne, lebo napriek tomu, že sa tak veľmi zmenili, predsa vedela hneď, že sú to oni, cítila, že to musia byť oni, a ponáhľala sa im v ústrety a okolo hrdla im padnúc, menovala ich podľa mien. A keď bratia svoju sestričku, ktorá v tej dobe tak vyrástla a skrásnela, videli a poznali, zaradovali sa veľmi. Smiali sa a plakali naraz a skoro sa spolu dorozumeli, aká zlá bola ich macocha na nich.

„My bratia,“ povedal najstarší z nich, „musíme lietať v tvaroch divých labutí, dokiaľ slnko na nebi svieti a len vtedy, keď zajde, dostávame zase svoju ľudskú podobu; a preto musíme vždy toho dbať, aby sme pred slnka západom vždy cítili pod nohami pevnú pôdu, lebo keby sme ešte v tej dobe hore pod oblakami lietali, sleteli by sme v tvare ľudí dolu do hlbiny. Tu nebývame, ale tam za morom, kde je práve tak krásna zem, ako tu, ale cesta tam je veľmi ďaleká. Musíme leteť cez veľké more a nestretneme žiadon ostrov na ceste, kde by sme mohli prenocovať. Len osamelý malý útes skalný vyčnieva z vĺn, práve tak veľký, že v hustom shluku jeden popri druhom si tam môžeme odpočinúť; pri prílive strieka voda nad nami, ale i tak sme milému Bohu za to povďační. Tam prenocujeme v svojej ľudskej podobe, bez ktorej by sme svoju drahú vlasť ani videť nemohli, lebo dva najdlhšie dni potrebujeme k letu. Len raz za rok je nám dovolené, naštíviť domov, tam smieme jedenásť dní zostať a preleteť veľký les, v ktorom môžeme videť zámok, v ktorom sme sa narodili a kde náš otec býva, ako aj vysokú kostolnú vežu, u ktorej spí naša milovaná matka, k večnému snu pochovaná. Tam sa nám zdá, ako by stromy a kere boly nám naklonené, tam uháňajú kone cez ďaleké roviny, ako sme to vídali v svojej mladosti, tam spievajú uhliari svoje staré piesne, pri ktorých sme v detsve tancovali; tam nás to vždy zase ťahá a tam sme i teba našli, sestrička naša drahá! Dva dni smieme tu ešte zostať, potom musíme zase ďaleko za more do onej nádhernej zeme, ktorá však nie je naším domovom. Ako máme však teba vziať so sebou, keď nemáme ani lodi, ani člnka?“

„Čo môžem urobiť, aby som vás vyslobodila?“ pýtala sa sestra. Zabávali sa spolu skoro celú noc, len málo hodín sniesol sa spánok nad ich očami.

Elenka sa prebudila šumotom krídel labutích, ktoré nad ňou zašumely, na labuti zase premenení bratia krúžili vo veľkých oblúkoch vždy vyššie a vyššie, až cele zmiznuli. Ale jeden z nich, ten najmladší, zostal so sestrou. Položil hlavu na jej lono, ona hladkala jeho peruti a zostali celý deň spolu. K večeru prileteli zase ostatní a sotva slnko zapadlo, stáli tam zase v svojej prirodzenej podobe.

„Zajtrá zase odletíme odtiaľto a nesmieme sa po celý rok vrátiť, ale teba tu nechať nemôžeme! Máš odvahu ísť s nami? Moja ruka je dosť silná, aby ťa preniesla cez les, či by krídla nás všetkých nemaly sily, aby more s tebou preletely?“

„Áno, vezmite ma so sebou!“ povedala Elenka.

Celú noc ztrávili tým, aby z pružných vŕbových prútikov a tuhých trstín uplietli veľkú sieť. Do tej si Elenka ľahla, a keď slnko vyšlo, a bratia zase boli na labuti premenení, tu uchytili sieť svojimi zobákmi a vyleteli s drahou sestrou, ktorá tíško spala, vysoko do oblakov. Slnečné lúče padaly jej priamo do tvári; tu sa vzniesla jedna z labutí nad jej hlavu, aby ju zatienila svojím krídlom.

Keď sa Elenka prebudila, boli už ďaleko vzdialení od zeme, a ona myslela, že ešte sníva, tak sa jej to zdalo čudné, že tak vysoko letela unášaná nad morom vzduchom. Vedľa nej ležala kytička zrelých jahôd a viazanička vonných korienkov, tieto sobral najmladší brat a jej ich tam položil. Usmiala sa naň vďačne lebo ho dobre poznala; on to bol, ktorý letel nad ňou a ju svojou peruťou zacloňoval.

Boli teraz tak vysoko, že prvá loď, ktorú pod sebou uvideli, vyzerala ani racek, na vode ležiaci. Vysoko ako hora stál veľký oblak za nimi a na tomto pozorovala Elenka svoju vlastnú tôňu i tôňu jedenástich bratov. Bol to prekrásny obraz, akého dosiaľ nevidela. Ale pomaly, keď slnko vyššie vystupovalo, a mrak ďalej za nimi zostal, zmiznul tento obraz tône, spejúci za nimi.

Po celý deň leteli bez zastavenia ako šíp vzduchom, ale šlo to predsa pomalšie, než inokedy, lebo museli niesť sestru. Strhla sa búrka a večer sa blížil. S úzkosťou pozorovala Elenka, ako slnko viac a viac klesá a dosiaľ nebolo po osamelom útese v mori ani stopy. Zdalo sa jej, ako by labuti robily rýchlejšie údery svojimi krídlami, ach, ona bola vinná, že nemohly rýchlejšie napred! Sotva by slnko zapadlo, museli by sa zase stať ľuďmi a tak sa srútiť do mora a utonúť. Tu sa modlila z najhlbšieho srdca k milému Bohu a prosila o pomoc; ale dosiaľ nebolo útesu nikde videť, skôr čierny mrak sa vždy približoval a silné nárazy víchru hlásaly búrku. Oblaky sa slialy a jedinú zmarom hroziacu spúšť, ktorá sa ako olovo šinula napred; blesk križoval blesk.

Teraz slnko dostihlo skoro už hladiny vodnej; Elenke srdce búchalo. Vtedy labuti letely tak rýchlo dolu, že myslela, že sa už nadol srútia; ale nebolo tomu tak, zase sa vznášaly ďalej. Slnko sa už skoro do polovice vĺn pohrúžilo, keď uvidela malý útes pod sebou. Nebol väčší než tuleň, ktorý svoju hlavu ponad vodu vystrčil. Slnko rýchlo zapadalo; teraz blysknul už len uzúčky pruh jeho nad obzor, v tom sa dotkly ich nohy pevnej zeme, a slnečné svetlo zhaslo ako posledná iskierka dohárajúceho papiera a bratia oblapiac sa ramenami, ostali okolo nej, ale viac miesta než práve pre ňu a bratov na útese nebolo. Vlny hučaly dookola a srážaly sa nad ich hlavami, nebo planulo ako by stálo v plameňoch, a rana hromu za ranou sa rozliehala. Ale sestra a bratia sa držali za ruky a spievali žalmy, z ktorých čerpali útechu i odvahu.

Keď svitalo, bol vzduch čistý a tichý, a sotva slnko vyšlo, letely labuti s Elenkou zase ďalej. More sa ešte dulo, tak že hore nad morom plávajúcim sa zdalo, ako by biele peny na temnozelenom prúde boly miliony labutí na vode plávajúcich.

Keď slnko vystúpilo vyššie, spozorovala Elenka vo vzduchu, plávajúc pred sebou kraj hôrnatý s lisnúcimi sa končiarmi ľadovými a ich stredom tiahnul sa zámok niekoľko míľ dlhý a s niekoľkými radmi stĺpcov nad sebou. V hĺbke vlnily sa palmové lesy a vzácne kvety, veľké ako mlynské kolesá. Elenka sa pýtala, či táto zem je cieľom ich cesty, ale labuti len potriasaly hlavami; lebo to čo videla, bol nádherný, neprestajne sa meniaci oblakový zámok víly Fata Morgany. Tam nesmel nikto z ľudí prísť. Elenka očí od neho neodvrátila a tu sa zrazu hory, lesy a zámok od seba srútily a miesto nich stálo tam dvadsať pyšných chrámov, všetky rovnaké s vysokými vežami a gotickými oknami. Zdalo sa jej, že počuje hlas organu, ale čo počula, bol len hlas hromu a hučanie mora. Už bola cele blízko ku kostolom, ale v tom sa tie premenily na loďstvo, pod ňou plynúce, a keď sa zase pozrela dolu, boly to len morské hmly, nad vodou sa tiahnúce. Večná zmena sa naskytovala jej očiam, ale v tom už uvidela skutočnú zem, ku ktorej smerovali. Tam dvihaly sa nádherné, modré hory s cedrovými lesami, zámkami a mestami a dlho pred slnka západom sedela Elenka na skale pred veľkou jaskyňou, obrastenou jemnými úponkovitými rastlinami; vyzeralo to, ako by to boly tkané koberce.

„Teraz uvidíme, čo sa ti bude dnes v noci snívať,“ povedal k nej najmladší brat a ukázal jej spálňu.

„Daj nebo, aby sa mi snívalo, ako by som vás mohla oslobodiť,“ povedala ona. Táto myšlienka ju neprestajne zamestnávala, modlila sa vrúcne k Bohu o pomoc, ba i v spánku modlila sa v duchu ďalej. Tu jej bolo, ako by letela vysoko vzduchom k oblačnému zámku víly Fata Morgany a ako by jej víla vychádzala v ústrety, krásna a žiarivá a predsa len starenke z lesa podobná, ktorá jej dala jahody a rozprávala jej o labutiach so zlatými korunami.

„Tvoji bratia môžu byť vykúpení,“ vravela, „ale či tiež máš odvahu a vytrvalosť k tomu? Voda je síce tiež mäkkejšia, než tvoje rúčky a predsa kameň pretvorí, ale nepocíti bolesti, ktorú by tvoje rúčky vytrpieť musely, voda nemá srdce a nepocíti úzkostí a muky, ktoré ty musíš vytrpeť. Vidíš tu tie prhľavy v mojej ruke? Toho druhu ich mnoho rastie v okolí jaskyne, v ktorej spíš. Len tieto a ktoré z hrobov na hrobitove rastú, sú tie pravé; to si dobre zachovaj! Len tie musíš trhať, i vtedy, keby sa ti pluzgiere na rukách zrobily. Potom musíš prhľavy nohami trhať. Potom dostaneš ľan, z ktorého jedenásť pancierových košieľ s dlhými rukávmi napliesť a ušiť musíš. Tieto hoď na jedenásť labutí, a kúzlo bude zrušené. Ale pamätaj si dobre, že od počiatku tejto práce až do okamihu, kedy ju skončíš, čo by i roky to boly, ani slovíčka nesmieš prehovoriť; prvé slovo, ktoré by splynulo s tvojich rtov, prešlo by ani smrtiaca dýka srdcom tvojich bratov. Na tvojom jazyku visí ich život, to si dobre pamätaj!“

Víla sa dotkla Elenkinej ruky prhľavou, ruka zahorela pod ňou ani oheň, takže Elenka sa prebudila. Bol jasný deň a práve na mieste, kde spala, ležala prhľava, ktorú vo sne videla. Vtedy padla na kolená, ďakovala milému Bohu a vyšla z jaskyne, aby hneď s prácou svojou začala.

Oboma rukami zasiahla do škaredých prhláv, ktoré ju pálily ako oheň, a skoro boly jej ruky i ramená plné veľkých pluzgierov; ale rada to chcela vytrpeť, len aby tam svojich bratov mohla vykúpiť. Potom začala prhľavy trhať i bosými nohami a začala z nich priasť zelený ľan.

Po západe slnka prišli bratia a veľmi sa naľakali, keď shľadali, že Elenka zanemela. S počiatku mysleli, že je to nové kúzlo ich macochy, ale keď videli jej ruky, pochopili, že sa to deje k vôli nim. Najmladší brat začal plakať a kam slzy jeho padly, tam nepocítila Elenka žiadnej bolesti a pluzgiere zmiznuly.

Celú noc ztrávila prácou; lebo nenachádzala pokoja, dokiaľ by bratov nevykúpila; celý druhý deň za neprítomnosti bratov sedela o samote, ale nikdy jej čas tak rýchlo nemíňal. Jedna pancierová košeľa bola už hotová a hneď začala s druhou.

Zrazu zaznel lovecký roh na horách. Zachvátil ju strach, lebo zvuk sa vždy viac a viac blížil. Teraz počula i brechot psov a rýchlo sbehla do svojej jaskyne, sviazala prhľavy, ktoré už nasbierala a nalámala, do viazaničky a posadila sa na ňu. Zrazu vyskočil z húšťavy veľký pes a hneď za chvíľu boli všetci poľovníci okolo jaskyne shromaždení a najkrajší z nich bol kráľ tejto zeme. Pristúpil k Elenke, jakživ nevidel krajšieho dievčaťa.

„Ako si sa dostala sem, krásna žena?“ pýtal sa. Elenka len potriasla hlavou, veď nesmela hovoriť, lebo tu išlo o vykúpenie a život jej bratov. Ale ruky svoje skryla pod zásterou, aby kráľ nevidel, čo musí vytrpeť.

„Poď so mnou,“ povedal kráľ, „tu zostať nesmieš. Keď si taká dobrá, ako si krásna, chcem ťa obliecť do hodvábu a zamatu, vsadím ti zlatú korunu na hlavu a budeš bývať v mojom najkrajšom zámku.“ A s tým ju podvihol na svojho koňa. Ona plakala a zalamovala rukami, ale kráľ povedal: „Chcel len tvojmu dobru a raz mi za to budeš ďakovať.“ Potom išiel tryskom do hôr, niesol ju pred sebou na koni a lovci uháňali bystro za ním.

Keď slnko zapadlo, ležalo nádherné mesto kráľovské so svojimi chrámami a palácmi pred nimi a kráľ si odviedol Elenku na svoj zámok, kde vo vysokých mramorových sieňach nádherné vodojemy šumely a kde steny a múry boly bohato ozdobené maľbami. Ale ona nemala pre to smyslu, len plakala a trúchlila. Bez vôle dala sa komorným obliecť do kráľovských šiat, napliesť si perál do vlasov a navliecť si rukavice na popálené ruky.

Ako tam stála v plnej nádhere, bola tak oslnive krásna, že dvor sa ešte hlbšie pred ňou uklonil a kráľ si ju zvolil za svoju nevestu, ačkoľvek arcibiskup hlavou vrtel a šuškal, že tá krásavica z lesov je iste len bosorka, ktorá zrak kráľov zaslepuje a srdce mu poblázni.

Ale kráľ toho nedbal, kázal, aby hudba zaznela, a aby boly donesené najvzácnejšie pokrmy, a aby najkrajšie dievčatá pred ňou tancovaly, a potom ju nádhernými sadmi odviedli do nádherných komnat. Ale ani úsmev neobjavil sa jej na tvári, ani v očiach, ktoré javily len nekonečný žiaľ. Teraz otvoril kráľ hneď vedľa jej komnaty tesnú malú komôrku, kde mala spať; táto bola ovešaná najdrahocennejšími zelenými kobercami a na vlas sa ponášala na jaskyňu, kde kráľ Elenku našiel. Na zemi ležalo niečo ľanu, ktorý už bola upriadla z prhľavy, a pod prikrývkou ležala už jedna hotová pancierová košeľa. Všetko to bol vzal jeden z lovcov so sebou ako zvláštnu pamiatku.

„Tu sa môžeš vmyslieť v svoj drievny domov,“ povedal kráľ. „Tu máš prácu, ktorou si sa zamestnávala. V terajšej nádhere ťa poteší, keď si kedy-tedy spomenieš na onú dobu.“

Akonáhle Elenka uvidela, čo jej tak ležalo na srdci, zahral úsmev okolo jej úst a krv sa jej vrátila do líc. Myslela na vykúpenie svojich bratov, pobozkala kráľovi ruku a on ju privinul k srdcu a kázal všetkými zvonami ohlásiť svoju svadbu. Krásna, nemá žena z lesa bola teraz kráľovnou v zemi.

Arcibiskup síce našepkával kráľovi zlé slová do ucha, ale tie neprenikly k jeho srdcu a bola svadba. Arcibiskup sám musel Elenke na hlavu korunu vsadiť. Tu jej vtisol tenkú obrúčku koruny tak hlboko do čela, že ju to iste zabolelo, ale ona necítila žiadnej bolesti telesnej, lebo o mnoho užšia obrúčka tisla jej srdce, a to bola starosť o bratov. Ale zostaly naďalej nemé jej ústa, lebo jediné slovíčko mohlo bratov pripraviť o život. Ale z jej očú hovorila vrúcna láska k dobrému, krásnemu kráľovi, ktorý všetko robil, aby ju potešil. Deň za dňom mala ho radšej a želala si z celého srdca, aby sa mu mohla zdôveriť a vyžalovať. Ale to práve nesmela. A tu sa raz v noci od neho odplížila, odišla do svojej tichej komôrky, ktorá bola upravená ako jaskyňa a plietla tam jednu pancierovú košeľu za druhou; ale keď došlo na siedmu, už nemala ľanu.

Ako vedela, rástly prhľavy, ktoré jedine mohla potrebovať, na hrobitove, a ona ich musela sama natrhať; ako to len mala urobiť?

„Ale čo je všetka bolesť na rukách srovnaná s mukami, ktoré v srdci trpím?“ myslievala si. „Ale ja sa toho musím odvážiť a dobrý Boh mi iste pomôže!“ S úzkosťou, ako by niečo zlého zamýšľala, vplížila sa v lunojasnej noci do záhrady a šla dlhým stromoradím a osamelými ulicami na hrobitov. Tam videla ako na jednom z najširších kameňov náhrobných sedia v kruhu hnusné, staré bosorky. Vysvliekly sa zo svojich handár, ako by sa chcely kúpať a hrabaly dlhými chudými prstami v sviežich hroboch, vyťahovaly z nich mrtvoly a jedly ich mäso. Elenka musela prejsť blízko nich a tu upieraly na ňu oči. Elenka sa však ticho modlila, sbierala prhľavy a vrátila sa s nimi na zámok.

Jediný človek ju videl, totiž arcibiskup. On ešte bdel, keď všetci spali. Teraz myslel, že mal pravdu, keď tvrdil, že nie je u kráľovnej všetko tak, ako by malo byť. Bola opravdu bosorka a preto zmútila kráľa i celý národ.

Druhého dňa rozprával kráľovi v kostole, čo videl a čoho sa obával, ale zatiaľ čo jeho sväté slová plynuly z úst, potriasali vyrezávaní svätí anjeli hlavami, ako by chceli riecť: „Elenka je nevinná!“ Arcibiskup si to však vykladal ináč, tvrdiac, že tak svedčia proti kráľovnej a že potriasajú hlavami nad jej hriechami. Vtedy stiekly kráľovi dve veľké slzy dolu lícami a s ťažkými pochybnosťami v srdci odišiel domov. Nasledujúcej noci robil, ako by spal, a tu spozoroval, ako Elenka vstala a sa vzdialila. To sa opakovalo každej noci a kráľ vždy šiel za ňou a videl, ako vždy potom v komôrke svojej zmiznula.

Každým dňom sa tvár jeho zachmurovala viac. Elenka to dobre videla, ale nechápala prečo. Chovanie sa kráľa pôsobilo jej úzkosť, ale ešte väčšiu cítila v srdci pre svojich bratov. Na kráľovský zamat a purpur tiekly jej slzy, ležaly tam ako iskriace sa diamanty a všetci, ktorú túto bohatú nádheru videli, žiadali si tiež byť kráľovnou. Zatiaľ blížila sa jej práca ku koncu, chybovala jej len jediná pancierová košeľa. Ale nemala už ľanu a ani jedinej prhľavy. Raz, ešte len jediný raz musela na hrobitov, aby niekoľko ich natrhala. S veľkou úzkosťou pomýšľala na tú osamelú púť a na tie strašné bosorky; ale jej vôľa bola práve tak neochvejná, ako jej dôvera v Boha.

Elenka šla. Ale kráľ a arcibiskup ju nasledovali. Videli, ako vchádza do vrát hrobitovných, ako v nich mizne, a keď pokročili bližšie, uvideli bosorky na hrobných kameňoch práve tak, ako ich Elenka vídavala. Vtedy kráľ v úzkosti sa obrátil, lebo sa domnieval, že ona je medzi nimi, ona, ktorej hlava na jeho ňádrach odpočívala.

„Ľud sám nech vysloví rozsudok!“ povedal, a ľud ju odsúdil k upáleniu na hranici.

Z nádherných komnát bola teraz odvlečená do tmavej vlhkej diery, kde vietor prefukoval mrežami. Miesto zamatu a hodvábu dali jej viazanicu prhľáv, ktoré nasbierala, na tie musela hlavu položiť, a tvrdé páľčivé košele pancierové maly jej byť ložom i prikrývkou. Ale nemohli jej dať nič milšieho. Chopila sa hneď svojej práce a modlila sa vrúcne k Bohu. Na uliciach sopliaci spievali posmešné pesničky o nej, nikto ju ani vľúdnym slovom nepotešil.

Tu k večeru zrazu udrela labutia peruť na mreže. Bol ta jej najmladší brat, ktorý konečne sestru našiel.

Zaplakala hlasne radosťou, hoci vedela, že budúca noc bude jej noc posledná, ale teraz i jej práca skoro bude skončená a bratia sú na blízku. Teraz prišiel i arcibiskup, aby s ňou ztrávil jej posledné chvíle, lebo bol to kráľovi prisľúbil. Ale Elenka zavrtela hlavou a prosila ho pohľadom a posunkom, aby zase odišiel. Lebo Elenka v tejto noci musela ukončiť svoju prácu, ináč by bolo všetko marné — všetko, bolesť, slzy i bezsenné noci. So zlými slovami vzdialil sa arcibiskup, ale úbohá Elenka vedela dobre, že je nevinná.

Malé myšky behaly po dlážke a privliekaly jej prhľavy k nohám, aby jej tiež trochu pomohly; drozd si sadol na mrežu okna a spieval celú noc tak krásne a vesele, ako len vedel, aby Elenka neztratila odvahy.

Hodinu pred východom slnka, sotva sa brieždilo, objavilo sa dvanásť bratov pred zámkom a žiadali, aby boli pripustení ku kráľovi. Ale bolo im odpovedané, že je to nemožné, že je vraj ešte noc, kráľ spí a nesmie byť prebudený. Ale bratia prosili a hrozili, až prišla stráž, ba i kráľ sa dostavil a pýtal sa, čo znamená ten krik a hluk. Ale v tejže chvíli slnko vyšlo a bratov už nebolo vidno, len nad zámkom odletelo jedenásť divých labutí.

Z brán mestských valil sa teraz všetok ľud, aby videl, ako budú bosorku páliť. Chudý kôň tiahol vozík, na ktorom Elenka sedela. Obliekli ju do sukne z domáceho hrubého plátna, jej nádherné, dlhé vlasy splývaly jej rozpustené dolu s krásnej hlavy, jej líca boly na smrť bledé, pery sa pohybovaly v tichej modlitbe, a jej prsty dosiaľ plietly zelený ľan. Ani na ceste k popravisku neprerušila svoju prácu, lebo desať košieľ pancierových ležalo hotových u jej nôh a na jedenástej plietla so zimničnou pilnosťou.

„Hľaďteže na bosorku, ako mrmle čosi pred sebou! Ani spevníka v ruke nemá, sedí tam len so svojimi hnusnými kúzlami. Maly by sa jej roztrhať na tisíc kusov!“

Všetko sa tislo k nej a chcelo jej dielo z rúk vytrhnúť — v tom priletelo jedenásť divých labutí, sadlo si dookola na voz a bilo veľkými bielymi peruťami. Zástup ľudí naľakano ustúpil.

„To je znamenie z neba, že je nevinná!“ šopkali poniektori, ale neodvážili sa to vysloviť nahlas.

Teraz ju vzal šarha za ruku. Tu ona v najväčšej súre hodila jedenásť pancierových košieľ na labuti a hneď stálo okolo nej jedenásť krásnych princov. Ale ten jedenásty mal labutie krídlo miesto ramena, lebo práve na jedinej košeli, ktorá nebola cele hotová, chyboval ešte rukáv.

„Teraz môžem hovoriť,“ vravela. „Som nevinná!“ A ľud, ktorý videl, čo sa stalo, klaňal sa pred ňou ako pred svätou. Ale ona klesla v mdlobe do náručí svojich bratov, tak ju napätie, úzkosť a bolesť dojaly.

„Áno, ona je nevinná!“ povedal najstarší z bratov a teraz rozprával všetko, čo sa stalo a medzitým čo rozprával, rozšírila sa okolo vôňa ako z miliona ruží; lebo každé poleno hranice dostalo korene a vyháňalo konáre. Teraz tam stálo celé vonné krovisko vysoko a plne pokryté červenými ružami. Ale najvyššie sedela veľká, biela, svietiaca kvetina, ktorá žiarila ani hviezda, túto si odtrhol kráľ a položil ju na prsia Elenkine. A ona sa prebudila s mierom a blaženosťou v srdci.

A všetky zvony chrámové začaly samé od seba zvoniť; vtáci prilietaly v zástupoch a bol to svadobný sprievod k zámku, tak krásny, akého posiaľ žiadon kráľ ešte nevidel.

Jedlička

Vonku v lese stála pekná jedlička; mala dobré miesto, slnko mohlo na ňu svietiť, vzduchu tam bolo dosť, a kol do kola rástlo tam mnoho menších súdruhov, smrekov a jedlí. Ale jedlička bola by dala celý život za to, keby už bola veľká. Nemyslela na teplú žiaru slnečnú a svieži vzduch, nevšimala si sedliackych detí, ktoré chodily okolo a veselo hovorily, keď v lese sbieraly jahody a maliny. Často prišly s veľkým plným hrncom alebo maly tiež jahody na steblách nastrkané. Potom si sadly vedľa stromčeku a povedaly: „Aký je pekný!“ Ale to jedlička nepočula rada. Najbližšieho roku bola už o pekný výhonok väčšia a po roku ešte väčšia; u jedličiek sa totiž počíta vek podľa počtu ich výhonkov. „Ach, keby som bola už tak veľká, ako druhé stromy!“ vzdýchala jedlička, „potom by som mohla svoje konáre do ďaleka rozpínať a svojimi vrchovcami do ďaleka do sveta sa pozerať! Potom by si vtáci stavali svoje hniezda na mojich konároch, a keby bola búrka, mohla by som tak povznešeno prikyvovať, ako tie ostatné stromy všade!“

Ani slniečko, ani vtáci, ani oblaky z rána i z večera, do červena sa nad stromkom tiahnuce, nerobily mu radosť.

V zime, keď biely ligotavý sneh do kola ležal, prihopkal často zajac a tryskom skočil cez stromok. To bolo urážlivé! Ale tretej zimy bola jedlička už tak vysoká, že zajac ju musel obehnúť. „Rásť, rásť, byť veľkým a starým, áno, to je na svete to najkrajšie!“ myslela si jedlička.

Na jaseň prišli do lesa vždy drevorubači a stínali stromy. To bolo každoročne a malej jedličke, ktorá zatiaľ dosiahla už značnej výšky, bolo vždy ťažko a úzko pri tom, lebo s hlasným praskotom rútily sa na zem, konáre im osekali a boly potom celé nahé, dlhé a úzke, skoro k nepoznaniu.

Potom ich naložili na voz a kone z lesa ich vyviezli.

Kam prišly potom? Čo ich očakávalo?

Na jar, keď prišly lastovice a bociani, pýtal sa ich strom: „Neviete, kam ich odviezli? Nestretli ste ich?“

Lastovička nevedela o tom nič, ale bocian bol akosi zamyslený, pokynul hlavou a povedal: „Zdá sa mi, že to viem. Na zpiatočnej ceste z Egypta stretli sme mnoho nových lodí s vysokými stožiarmi, a to sa domnievam, že to boly ony, lebo rozširovaly smrekovú vôňu. Môžem vás od nich mnohokrát pozdravovať; vyčnievaly nado všetko.“

„Ach, keby som už bola tiež taká veľká, aby som mohla leteť cez more! Čo je to vlastne more a ako vyzerá?“

„To ti nemôžem tak na krátko vyrozprávať,“ povedal bocian a odišiel.

„Raduj sa zo svojej mladosti!“ povedaly slnečné lúče, „raduj sa zo svojho vzrastu a zo svojej sviežej sily!“ A vietor pobozkal strom a rosa plakala slzy nad ním, ale jedlička tomu nerozumela.

Keď sa priblížily vianoce, boly porazené celé malé stromky, ktoré neboly ani tak veľké, ani tak staré, ako naša jedlička, ktorá nemala ani kľudu, ani pokoja, ale chcela neprestajne preč. Tieto malé stromky — boly to práve vždy tie najkrajšie — podržaly vždy svoje halúzky a konáre, boly naložené na voz a kone ich vyviezli z lesa von.

„Kam prídu?“ pýtal sa stromček. „Nie sú väčšie než ja, áno, jeden bol medzi nimi odo mňa menší. A predsa im nechali všetky konáre? A kam ich odviezli?“

„My to vieme! My to vieme!“ čvirikali vrabci. „V meste sme sa dívali do okien; my vieme, kam ich odvážajú. Ach, tie dosiahnu tej najvyššej krásy a nádhery, ktorú si len možno predstaviť! Keď sme sa pozerali do okien, videli sme, že boly v teplej izbe, zasadené a ozdobené najskvostnejšími vecami, pozlatenými jablkami a orechami, medovými koláčmi, všelikými hračkami a viac než sto svetlami.“

„A potom,“ pýtala sa jedlička a chvela sa na všetkých halúzkach, „a čo sa robí potom?“

„Viac sme nevideli, ale to bolo neobyčajne krásne!“

„Či i ja som predurčená k tejto žiariacej ceste?“ myslela si jedlička. „To je ešte lepšie, než leteť cez more. Aká túžba ma trápi, kiež by už radšej boly vianoce! Teraz som práve taká veľká a vysoká, ako druhé, ktoré lanského roku odviezli. Ach, keby som radšej bola už na voze! Keby som už radšej bola v teplej izbe s celou tou slávou a nádherou! A potom — potom iste príde niečo lepšieho a krásneho. Prečo by ma tak nádherne vyzdobili? Musí prísť ešte niečo väčšieho, veľkolepejšieho! Ale čo to len môže byť? Ach, ja trpím muky, zajdem túžbou, neviem sama, čo mi je!“

„Maj radosť zo mňa!“ povedal vzduch, a slnečná žiara povedala: „Raduj sa zo svojej sviežosti na svobode!“

Ale jedlička sa netešila, rástla a rástla v lete i v zime, bola zelená, áno tmavozelená stále v lese. Každý, kto ju videl, povedal: „To je predsa krásna jedlička!“ A keď prišly vianoce, bola jedlička sťatá prvá. Sekera zašla jej hlboko do pňa a s ťažkým vzdychom padla na zem. Cítila prenikavú bolesť a bola blízka mdlobe, že už na nejaké šťastie ani mysleť nemohla. Bola zarmútená, že sa musela lúčiť so svojím domovom, s miestom, kde vyrástla. Vedela, že milých starých súdruhov, malé kere a kvietky už neuvidí, ba ani malých vtáčikov; toto odcestovanie nebolo veru žiadnou rozkošou.

Strom prišiel zase k sebe, keď bol s inými stromami na dvore složený a keď počul, ako mu akýsi muž povedal: „Ten je krásny, ten si vezmeme!“ Potom prišli dvaja sluhovia v slávnostnom úbore a odniesli jedličku do veľkej, nádhernej komnaty. Na stenách visely obrazy a vedľa veľkých kachieľ stály čínske vázy s ľvami na víčkach. Bolo tam stoličiek, pohoviek s hodvábnym povlakom, veľkých stolov, ktoré boly pokryté obrázkovými knihami a hračkami za mnoho sto dolárov. — Tak aspoň deti tvrdily. Jedlička bola vsadená do bedničky pieskom naplnenej, ale nebolo ani vidieť, že je to bednička, lebo bola kol do kola ovešaná zelenou látkou a stála na veľkom, pestrom koberci. Ach, ako sa chvel strom, čo sa teraz bude robiť! Sluhovia ho ozdobili, ba i slečinky pomáhaly. Na konáre navešaly malé, z pestrého papiera vyrezané sieťky, a každá bola naplnená cukríkami. Pozlátené jablká a orechy visely na vetviach, ako by vyrástly, a viac než sto červených, modrých a bielych svetiel bolo tam pripevnených. Malé bábky, ktoré vyzeraly ako živí ľudia, vznášaly sa v zelenom ihličí a cele na vrchole jedličky žiarila zlatá hviezda. Bolo to neobyčajne nádherné!

„Dnes večer,“ hovorili všetci, „dnes večer bude rozsvietený!“

„Ach,“ pomyslel si stromček, „keby už bol radšej večer! Keby sa už svetlá rozsvietily, čo bude potom? Či prídu stromy z lesa na mňa sa pozreť? Či sa vrabci sletia na okná? Či tu zapustím korene a porastiem ozdobený v zime a v lete?“

Prišiel konečne večer a svetlá boly rozsvietené. Aký lesk! Aká nádhera! Strom sa chvel na všetkých vetviach, až niektoré ihlice na jednej strane chytily a začalo sa dymiť z nich.

„Pre Boha!“ skríkly slečinky a rýchlo to uhasily.

Teraz sa strom neopovážil ani zachveť. To bolo hrozné. Bol v stálej úzkosti, aby neztratil niečo zo svojej krásnej, jemnej výzdoby a všetkým tým leskom bol ako omámený. — Potom sa rozletely obidve polovice dverí a vrazil sem zástup detí, ako by chcely celý strom obehnúť; starší ľudia šli pomaly za nimi a deti stály okamih nemo; ale netrvalo to dlho, zase veselo zajasaly, až sa to rozliehalo. Tancovaly okolo stromu a jeden darček za druhým bol z vetví otrhaný.

„Čo asi budú potom robiť?“ myslel si stromček. „Čo asi zamýšľajú?“

Nechali sviečky vyhoreť, potom ich zhasli, a keď posledná sviečka bola uhasnutá, dostali deti dovolenie, aby stromček oberaly. Vrhly sa naň, až to v konároch zapraskalo. Keby nebol býval hrotom a zlatou hviezdou pripevnený k povali, iste by ho boly prevrátily. Deti tancovaly izbou i so svojimi nádhernými hračkami, nikto si viac jedličky ani nepovšimnul, krem starej slúžky, ktorá sa pozorne dívala medzi vetvičky, či tam nebolo snáď zabudnuté nejaké jablčko alebo nejaký orech.

„Pohádku, pohádku, rozprávajte pohádku,“ kričaly deti a tiahly malého tučného mužíka k stromku. Posadil sa práve pod jedličku. „Tak,“ povedal, „teraz sedíme pekne pod zeleným, a stromku to tiež neuškodí, keď bude poslúchať a vezme si z toho naučenia. Ale budem rozprávať len jednu pohádku. Mám rozpávať o „Ivede-Avede“ alebo o „Klumpe-Dumpe“, ktorý so schodov spadol a predsa stal sa zo všetkých najvznešenejším a princeznu dostal?“

„Ivede-Avede!“ volali jedni, „Klumpe-Dumpe!“ kričali druhí. Bol to zmätený pokrik, len jedlička mlčala a myslela si: „Mňa sa nikto nespýta? Ja pri tom nemám cele nič na práci?“ Pravda, ona svoj úkol už vykonala.

A teraz rozprával muž o „Klumpe-Dumpe“, ktorý so schodov spadol a predsa sa stal najvznešenejším a princeznu dostal. A deti sa radovaly a volaly: „Ešte, ešte! Chceme tiež pohádku o „Ivede-Avede“ počuť!“ Ale z toho nebolo nič, a musely sa spokojiť s pohádkou o „Klumpe-Dumpe“. Jedlička tam stála cele sama, tichá a zamyslená; vtáci v lese nikdy nič takého nerozprávali.

„Klumpe-Dumpe“ spadol so schodov a dostal predsa princeznu — áno, áno, tak je to na svete,“ myslela si jedlička a mala to všetko za pravdu, pretože pán, ktorý to rozprával, bol taký vľúdny. „Áno, áno, snáď spadnem tiež so schodv a dostanem princeznu!“ A už sa tešila na budúci deň, kedy zase bude ozdobená sviečkami a hračkami, zlatom a ovocím.

„Zajtra sa nezatrasiem,“ myslela si, „zajtra sa chcem tešiť z celého srdca zo svojej nádhery. Snáď počujem zase rozprávku o ,Klumpe-Dumpe‘ a snáď i o ,Ivede-Avede‘.“

Celú noc stála jedlička tichá a zamyslená.

Druhého dňa zavčas ráno došiel sluha a slúžka.

„Teraz začne nádhera znova,“ myslela si jedlička, ale vyvliekli ju z izby von, po schodoch hore až na pôjd a tam ju postavili do tmavého kúta, kam ani denné svetlo nevnikalo. „Čo to má znamenať?“ myslel si strom. „Čo tu mám začať? Čo mi tam chcú povedať?“ Oprel sa na stenu a dumal a dumal. A času mal k tomu veru dosť, lebo uplynulo mnoho dní a nocí, bez toho, aby človek tam hore došiel a keď konečne niekto prišiel, stalo sa to len preto, aby postavil niečo do kúta. Teraz stála jedlička tak ukrytá, že sa mohlo mysleť, že je cele zabudnutá. „Teraz je vonku práve zima,“ myslela si, „zem je zamrznutá a snehom pokrytá, teraz ma nemôžu ľudia zasadiť, a iste preto mám tu zostať v dobrom zaopatrení. Keby tu len nebola taká tma a tak strašná samota. Ani zajačik si tu neposkočí. To bolo predsa lepšie vonku v lese, kde ležal sneh a zajac okolo mňa poskakoval, ba i keď mňa preskočil. Vtedy ma to síce ani dosť málo netešilo, ale tu hore je to hrozne smutné!“

„Pip, pap,“ povedala zrazu malá myška a mihla sa okolo neho, a hneď za ňou šuchla druhá. Liezly okolo stromku a liezly i po ňom.

„Tu je veľmi zima,“ povedaly myšky, „ale ináč je tu cele príjemne, či nie je pravda, stará jedlička?“

„Ja nie som stará,“ odpovedala jedlička, „je ich mnoho, ktoré sú staršie, než ja.“

„Ako si sem prišla?“ pýtaly sa myši. „Čo si zažila?“ Boly strašne zvedavé. — „Rozprávaj nám o najkrajších miestach na svete. Či si už bola tam, kde ležia veľké bochníky syra na doskách a šunky visia od povale, kde sa tancuje na lojových sviečkach, kam prídeme chudé a odkiaľ vychádzame tučné?“

„Nie, také miesta neznám,“ povedal strom, „ale les znám, kde slnko svieti a kde vtáci spievajú.“ A potom im rozprával poviedku o svojej mladosti. Niečo takého myši dosiaľ nepočuly, načúvaly pozorne a povedaly: „Čo si ty všetko videl, ty si bol opravdu šťastný!“

„Ja?“ odpovedal strom a len teraz rozmýšľal o vlastnej svojej rozprávke. „Áno, boly to veľmi krásné časy.“ A potom im rozprával o večere vianočnom, kedy bol ozdobený sviečkami a cukríkami.

„Ach, ty si bol predsa len šťastný,“ volaly myšky, „áno, šťastný si bol, ty starý stromček!“

„Ale ja nie som starý,“ bránil sa strom, „prišiel som len tejto zimy z lesa a som v najlepších rokoch. Ja len tak silne vyrástol.“

„A ako pekne vieš rozprávať,“ povedaly myšky a najbližšej noci prišly zase, ale so štyrmi inými malými myškami, ktoré tiež chcely počúvať, čo strom bude rozprávať, a čím viac rozprával, tým zreteľnejšie sa rozpomínal na všetko a myslel: „Áno, to boly vtedy predsa len dobré časy! Ale môžu sa ešte vrátiť! Klumpe-Dumpe spadol so schodov a predsa dostal princeznu, snáď ja tiež dostanem nejakú.“ A pri tom musel mysleť na útlu malú brezu, ktorá vonku v lese rástla a ktorá sa mu videla byť živou princeznou.

„A kto je Klumpe-Dumpe?“ pýtaly sa myši. Tu rozprávala jedlička celú tú rozprávku, ako si ju slovo za slovom pamätala, a myšky boly by samou radosťou nad tým div do vrcholku stromu nevyskočily. Budúcej noci shromaždilo sa ešte viac myší okolo stromu, a v nedeľu prišli i dvaja potkani. Ale títo tvrdili, že táto rozprávka nie je pekná, a to rmútilo myšky, lebo teraz i im sa rozprávka omnoho menej páčila, než predtým.

„A znáte len túto jedinú poviedku?“ pýtali sa potkani.

„Isteže!“ odpovedal strom. „Počul som ju v najšťastnejší svoj deň, ale vtedy som ani nevedel, ako som bol šťastný.“

„To je cele biedna rozprávka, neviete žiadnu o slanine a lojových sviečkach? Žiadne rozprávky zo sypární nepoznáte?“

„Nie,“ odpovedal strom.

„Za druhé vám teda pekne ďakujeme,“ povedaly myši a odišly do svojich dier.

Ani myši už neprišly a strom nariekal: „Bolo to predsa len pekné, keď veselé myšky okolo mňa sedely a mňa počúvaly. Teraz to všetko minulo. Ale iste zase bude lepšie, až sa dostanem odtiaľto.“

Ale kedy prišiel tento vytúžený deň? Jedného rána konečne prišli ľudia na pôjd a mali tam čo robiť. Bedny tam boly postavené na iné miesto a strom bol vytiahnutý. Hodili ním predsa len trochu divo na zem, ale hneď ho odvliekol jeden sluha po schodoch dolu, kde denné svetlo žiarilo.

„Teraz začne nový život,“ myslel si strom. Cítil svieži vzduch a prvý lúč! Bol na dvore. Všetko šlo tak rýchlo, že strom zabudol seba pozorovať; bolo toho tam toľko nového! Dvor hraničil so záhradou, kde všetko bolo v kvete; ruže visely svieže a vonné cez ohradu, lipy kvitly, lastovice lietaly a štebotaly: „Kyre, kire, vít, môj muž prišiel!“ ale nemyslely pritom na stromček.

„Teraz chcem žiť!“ povedala jedlička a roztiahla svoje konáre do ďaleka. Ach, aké boly všetky žlté a suché, a ona ležala medzi prhľavami v kúte. Hviezda zo zlatého papiera sedela ešte na jeho hrote a trblietala sa v jasnej žiari slnečnej.

Na dvore hralo sa niekoľko detí z tých, ktoré na štedrý večer okolo stromku tancovaly a tak veselé boly. Jeden z nich, malý chlapec, pribehnul k stromu a strhol s neho zlatú hviezdu.

„Pozrite sa,“ volal, „čo ešte zostalo na tom starom peknom strome!“ a stúpil na konáre, až pod jeho nohami zaprašťaly. Vtedy strom pozoroval samého seba a žiadal si, aby radšej bol zostal v svojom tmavom kúte na pôjde. Myslel na svoju krásnu mladosť v lese, na veselý štedrý večer, na myšky, ktoré tak rady počúvaly rozprávku o Klumpe-Dumpe. „Preč, preč, všetko minulo!“ vzdychal úbohý strom, „že som sa vtedy netešil, keď som mal z čoho! Všetko to tam, všetko to tam!“

Potom prišiel domovník a rozsekal strom na samé malé kúsky; bola ich celá hŕba, a jasne to zaplanulo pod veľkým kotlom v kuchyni. Jedlička zavzdychala hlboko a každý vzdych zaznel ako malý výstreľ; deti sa sbehly, posadily sa okolo ohňa, dívaly sa do neho a kričaly: „Pif, paf!“ Ale pri každej rane, ktorá bola vzdychom, myslel strom na letný deň v lese, na jednu zimnú noc vonku, kedy hviezdy žiarily. Spomínal na štedrý večer a na pohádku o Klumpe-Dumpe, tú jedinú, ktorú počul a vedel rozprávať. A potom bol strom spálený.

Chlapci sa hrali na dvore a najmenší si pripial zlatú hviezdu, ktorú mal strom v najkrajší svoj deň na vrcholku, na svoje prsá. Ten večer už bol dávno ten tam a s ním i strom a jeho poviedka. To tam! To tam! to je osud všetkých rozprávok!

Kovové prasiatko

V meste Florencii v Itálii, neďaleko námestia, zvaného piazza del granduca, je malá priečna ulička, nazvaná porta rossa. V tejto je bývalá tržnica, kde sa predávala zelenina, a tam leží kovové prasiatko, znamenite umelecky vypracované. Čerstvá, svieža voda pramení z rypáku tohoto zvieraťa, ktoré vekom už celé ozelenelo. Len rypáčik sa blyští ani vycibrený, a on je veru leštený stom a stom chudobných detí, ktoré ho oblapia rukami a ústa kladú k rypáčku, aby sa napily. Je to utešený obrázok, videť to pekné zvieratko, oblapené polonahým chlapčekom, ktorý svoje svieže rty prikláňa k rypáčku.

Každý, kto Florenciu navštívi, nech sa spýta trebárs prvého žobráka na kovové prasiatko, a iste ho najde.

Bol pozdný zimný večer, hory boly pokryté snehom, ale mesiac svietil a mesačný svit v Itálii vydáva toľko svetla, že sa vyrovná temnému dňu na severe, ba, je ešte lepší, lebo vzduch svieti, vzduch povznáša, ale severný chladný, šedivý, olovený deň nás tisne k zemi, studenej a mokrastej, ktorá raz zaťaží našu rakvu.

V záhrade veľkovojvodovej, pod krovím pinií, kde i v zime na tisíce ruží kvitne, sedel po celý deň malý, otrhaný chlapec, ktorý mohol predstavovať Itáliu, tak bol krásny, usmievavý a trpiaci. Bol hladný a smädný, nikto mu nedal ani haliera, a keď sa zotmelo a záhrada bola zavretá, vrátnik ho vyhnal. Dlho stál zadumeno na moste nad Arnom a díval sa na hviezdy, ktoré sa odrážaly medzi ním a skvostným mramorovým mostom vo vode.

Vydal sa ku kovovému prasiatku, tu dopoly pokľakol, ovinul mu ruky okolo hrdla, nasadil svoje malé ústa k jeho lesklému rypáčku a dlhými dúškami ssal čerstvú vodu. Hneď vedľa neho ležalo niekoľko listov šalátových a niekoľko gaštanov, to mu bola večera. Na ulici nebolo ani ľudskej duše; bol cele sám, posadil sa kovovému prasiatku na chrbát, naklonil sa ku predku, tak že jeho kučeravá hlávka spočinula na hlave zvieraťa a zaspal skôr, než myslel.

Bola polnoc, kovové prasiatko sa pohlo; chlapec počul, že cele zreteľne povedalo: „Ty, chlapček malý, drž sa pevne, lebo teraz pobežím!“ Potom s ním odbehlo; bol to podivný beh. Najprv sa dostali na piazza del granduca. Kovový kôň, nesúci sochu vojvodovu, hlasne zarehotal. Pestrý štít na starej radnici svietil, ako by bol priesvitný a Michel Angelov Dávid mával svojím kyjakom. Všade sa to hemžilo obdivuhodným životom; skupiny, predstavujúce Persea a únos Sabinky, ožily až priveľa. Smrteľný výkrik niesol sa od nich cez nádherné, osamelé námestie.

U paláca Uffizzi, pod besiedkou, kde šľachta slávila karnevál, kovové prasiatko zastalo.

„Drž sa dobre!“ povedalo, „drž sa dobre, teraz to pojde hore schodami.“ Chlapec ešte vždy ani slova neprehovoril, triasol sa i bojazlivosťou, i šťastím.

Dostali sa do dlhej galerie, ktorú dobre poznal; už tu bol predtým. Steny sa skvely obrazmi. Stály tu sochy a poprsia, všetko v najkrajšom svetle, ako by bol jasný deň, ale najkrajšie bolo, keď sa otvorily dvere k postranným komnatám. Ba, na túto nádheru sa chlapec rozpamätal, avšak tejto noci bolo všetko v najskvelejšej žiare.

Stála tam obnažená nádherná žena, krásna, ako len príroda a najväčší majster mramoru vytvoriť vedeli. Pohybovala pôvabnými údmi, delfíni sa jej vinuli pri nohách, nesmrteľnosť žiarila z jej očú. Svet ju menuje Venušou medičejskou. Jej po oboch stranách sa skvely mramorové sochy, skvostní mužovia. Jeden brúsil meč, menujú ho brusičom; druhú skupinu tvorili zápasníci: a meč bol brúsený a zápasníci zápasili o bohyňu krásy.

Chlapec bol oslepený všetkým tým leskom; steny hýrily barvami a vo všetkom bol život a ruch. Dvakráť sa zjavil obraz Venuše, Venuše pozemskej, bujný a ohnivý, ako ju videl Tizian. Dva skvostné obrazy žien! Krásné, nezastreté údy rozkladaly sa po mäkkých paplonoch, prsia sa dvíhaly a hlava sa pohybovala tak, že bohaté vrkoče splývaly po oblých šijách a tmavé oči vyslovovaly myšlienky. Avšak žiadon obraz netrúfal sa cele z rámca vystúpiť. Sama bohyňa krásy a zápasníci zostali na svojich miestach, lebo ich putnala gloria, žiariaca z Madonny, Ježiša a Jána. Obrazy svätých neboly už obrazmi, ale svätcami samými.

Aký lesk a aká žiara, sieň za sieňou! A chlapec videl všetko; kovové prasiatko šlo krok za krokom všetkou tou krásou a nádherou. Pohľad bol zatieňovaný pohľadom, ale len jeden obraz utkvel cele v jeho duši, to snáď pre tie veselé, šťastné deti, ktoré na ňom videl a ktorým raz už za dňa kynul.

Premnohí iste prejdú okolo tohoto obrazu, a predsa obsahuje poklad poézie: je to Kristus, sostupujúci do pekla, nevideť však okolo neho zatratených, ale pohanov. Obraz ten namaľoval Florenčan Angiolo Brnozino a najkrajšie je na ňom vyjadrená istota detí, že majú prísť do neba: dve deti sa už objímajú, jeden chlapček podáva ruku druhému, stojacemu dosiaľ v hlbine a ukazuje na seba, ako by chcel povedať: „Ja mám ísť do neba!“ Ostatní všetci stoja v neistote, dúfajúc, alebo sa skláňajú s pokorou a modlitbou pred Pánom Ježišom.

Na tento obraz díval sa chlapec dlhšie, než na iné. Kovové prasiatko dlho sa tíško pred ním zastavilo. Bolo počuť tichý vzdych. Vychádzal z obrazu, či z pŕs dieťaťa? Chlapec vztiahol ruku k usmievavým deťom — a v tom už zviera uháňalo odtiaľ, rovnou, otvorenou predsieňou.

„Vďaka! Buď požehnaný, ty znamenitý tvor!“ povedal chlapček a hladkal kovové prasiatko, ktoré s ním skákalo po schodoch dolu.

„Vďaka a požehnanie tebe!“ povedalo kovové prasiatko, „ja som pomohlo tebe a ty si pomohol mne, lebo len vtedy, keď mám na chrbte nevinné dieťa, nabývam síl k behu. Ba, hľa, smiem vstúpiť i pod papršleky lampy pred obrazom Madonny. Môžem ťa zaviesť všade, len do kostola nie. Ale zvonku, keď pri mne zostaneš, môžem sa dívať otvoreným portálom. Nesostupuj s môjho chrbta, lebo keď tak učiníš, budem zase tak mrtvý, ako vo dne, v ulici porta rossa.“

„Zostanem s tebou, ty roztomilé zviera!“ povedal chlapec a ďalej to šlo ulicami florentinskými, až von na priestranstvo pred kostolom Santa Croce.

Veľké dvere sa rozletely, svetlá žiarily od oltára kostolom na osamelé námestie.

Podivuhodný lesk prýštil tu z náhrobku ľavej lodi, tisíce pohyblivých hviezd tvorilo okolo svätú žiaru. Na hrobe vynikal znak, červený rebrík v modrom poli, ktorý horel ako oheň. Bol to hrob Galilea Galilei; je to prostý znak, ale červený rebrík v modrom poli je významný znak a patrí celému umeniu, lebo v ňom vždy vedie cesta hore po plamennom rebríku, avšak k nebesám. Všetci prorokovia ducha vchádzajú tak do neba ako prorok Eliáš.

V ľavej chodbe ako by každá socha bohatých náhrobkov ožila. Tu stál Michael Angelo, tam zase Dante s vavrínami na skráňach, Alfieri, Macchiavelli, odpočívajú tu vedľa seba, rekovia ducha, pýcha Itálie. Je to skvostný kostol, o mnoho krajší, hoci nie tak veľký, ako mramorový dóm florentinský.

Zdalo sa, ako by tie mramorové sochy sa pohybovaly, ako by veľké tie postavy hlavy vyššie vztyčovaly a za spevu harmonických zvukov dívaly sa nocou k oltáru, planúcemu svetlami a barvami, kde bielo oblečení chlapci kývaly kädidelnicami. Silná vôňa kadidla prúdila z kostola až na námestie.

Chlapec vztiahol ruku po žiari svetiel, avšak v tejže chvíli dalo sa kovové prasiatko na útek; chlapec sa musel pevne k nemu privinúť; vietor svišťal mu okolo ušú, počul, ako dvere kostolné sa škripavo vo verejach otáčajú, zavierajúc sa, avšak súčasne ako by ho opúšťalo vedomie, cítil ľadový chlad a otvoril oči.

Bolo ráno; sedel u kovového prasiatka, s ktorého bol sa dopoly sviezol na zem, a ktoré stálo, ako vždy, v ulici porta rossa. Úzkosť a strach premohly chlapca pri spomienke na tú, ktorú nazýval svojou matkou, ktorá ho včera poslala, aby sohnal nejaké peniaze.

Nemal žiadne, bol hladný a smädný. Ešte raz objal kovové prasiatko, pobozkal ho na rypáčik, pokynul mu a potom sa náhlil ďalej do jednej z najužších uličiek, kade by sotva bol prešiel osol s väčším nákladom. Veľké, železom pobité dvere stály tu dopoly otvorené, vyšiel po kamenných schodoch so špinavými stupňami a hladkým povrazom namiesto zábradlia a prišiel do otvorenej galérie, ovesenej handrami. Odtiaľ viedly schody na dvor, odkiaľ boly zo studne tiahnuté silné drôty do všetkých poschodí domu a po nich sa vynášalo vedro za vedrom, valec škripel a vedrá tancovaly vo vzduchu, až voda na dvor striekala. A zase stúpal po rozpadlých schodoch. Dvaja námorníci, Rusovia, skákali veselo dolu a boli by neborkého skoro ovalili; vracali sa z nočných radovánok, ženská postava, nie už mladá, ale silná, bujných, čiernych vlasov, šla s nimi. Bola to chlapcova matka. „Čo nesieš domov?“ pýtala sa chlapca.

„Nehnevaj sa na mňa!“ prosil, „nedostal som nič, celkom nič!“ Chytil matku za sukňu, ako by ju chcel pobozkať. Vstúpili do izby; nebudeme ju opisovať, len to povieme, že stál v nej kotlík so žeravým uhlím, nazývaný „marito“. Tento vzala do rúk, ohrievala si prsty a kričala: „Iste že máš peniaze! Daj sem peniaze!“

Dieťa plakalo, kopala ho nohami, ono hlasno zanariekalo. „Budeš mlčať, ty krikľúň, lebo ti hlavu rozrazím!“ povedala a mávala kotlíkom v ruke. Chlapec sa s krikom učupil na zem. V tom vstúpila súsedka, tiež s maritom v ruke. „Felicita! čo to robíš s tým dieťaťom?“

„Je to moje dieťa!“ odpovedala Felicita. „A keď chcem, môžem ho i zabiť a teba tiež, Gianino!“ a mávala kotlíkom. Susedka podvihla na obranu svoj kotlík do výšky a tak na seba narazily, až črepy, oheň a popol lietaly po izbe — — — ale chlapec bol v okamihu zo dverí, cez dvor a z domu. Chudiatko malé, utekal, až nemohol ani dychu popadnúť. Zastal len pri kostole Santa Croce, pri tom kostole, ktorého hlavný vchod sa pred ním minulej noci otvoril, a vošiel dnu. Všetko žiarilo! Pokľakol pri prvom hrobe; bol to hrob Michel Angelov, a skoro hlasne nariekal. Ľudia prichádzali a odchádzali, bola slúžená svätá omša a nikto sa o chlapca nestaral. Len jeden starší občan zastal, pozoroval ho a potom odišiel ako ostatní.

Hlad a smäd trápily chlapca, bol chorý a blízky mdlobe. Zaliezol do kútika medzi stenou a mramorovým pomníkom a zaspal. Bolo už k večeru, keď bol prebudený tým, že ním niekto zatriasol. Vyskočil a stál pred ním tenže starší občan.

„Si chorý? Kde je tvoj domov? Ty si tu bol celý deň?“ znely niektoré otázky z mnohých, ktoré mu starec dával. Boly zodpovedané a starec ho vzal so sebou do malého domku, ktorý bol na blízku v jednej z postranných ulíc. Bola tam rukavičiarova dielňa; do tej vošli. Malý, biely, boloňský psík, ostrihaný tak krátko, že bolo videť jeho ružovú kožu, poskakoval na stole a ukazoval chlapcovi svoje kúsky, aké vedel.

„Nevinné duše sa poznávajú,“ povedala pani a pohladkala psíka i chlapca. Dobrí tí ľudia dali mu jesť a piť a povedali mu, že smie u nich zostať cez noc. Budúceho dňa potom chcel otec Giuseppe prehovoriť s jeho matkou. Dostal malé, chudobné lože, ale on, ktorý často bol nútený spávať na tvrdej kamenej podlahe, považoval to za lože priamo kráľovské. Spal výborne a sníval o bohatých obrazoch a o kovovom prasiatku.

Otec Giuseppe odišiel budúceho dňa, a úbohé dieťa nič sa z toho netešilo, lebo vedelo, že tá chôdza je za tým účelom, aby ho vrátili jeho matke; chlapec plakal a bozkal malého psíka, a pani im obom kynula vľúdne.

Ale ako sa vrátil otec Giuseppe? Hovoril dlho so svojou ženou, ona kývala a hladkala chlapca. „Je to dobrý chlapec!“ povedala. „Môže z neho byť dobrý rukavičkár, ako ty si býval. Prstočky má jemné a ohebné! Madonna určila, aby sa stal rukavičkárom!“

A chlapec zostal v dome a pani sama ho učila šiť. Dobre jedol, dobre spal, rozveselil sa a začal sa hrať s Bellissimou — tak sa menoval psík. Pani mu pohrozila prstom, vadila sa a hnevala a chlapec si to vzal k srdcu. Zamyslený sedel v svojej komôrke, s oknom na ulicu, kde sa sušily kože. V oknách boly silné mreže — on nemohol spať, myslel na kovové prasiatko a zrazu počul vonku kroky: „Capl! capl!“ To bolo iste prasiatko! Priskočil k oknu, ale nevidel nič, všetko zmizlo.

„Pomôž pánovi odniesť skriňku s barvami!“ povedala ráno pani, keď mladý sused, maliar, sám si ju prinášal súčasne s veľkým kusom sbaleného plátna. Dieťa vzalo skriňku, nasledovalo maliara a dali sa na cestu ku galerii, išli po týchže schodoch, ktoré poznal od onej noci, kedy išiel na kovovom prasiatku. Poznával zase sochy a obrazy, nádhernú mramorovú Venušu a všetkých, ktorí vtedy žili v plných barvách; videl zase Madonnu, Ježiša a Jána.

Potom zastali pred obrazom Bronzinovým, kde Kristus sostupuje do pekla a deti sa okolo neho usmievajú v istej nádeji na nebesá. Ubohé dieťa sa tiež zasmialo, lebo tu bolo v svojom nebi.

„Teraz choď domov!“ povedal maliar, keď chlapec tam stál dotiaľ, dokiaľ maliar rozostavil svoj podstavec.

„Smiem sa dívať?“ pýtal sa chlapec. „Smiem videť, ako ten obraz namaľujete na ten kus bieleho plátna?“

„Teraz ešte nebudem maľovať!“ odpovedal maliar a vytiahol čiernu kriedu. Ruka rýchlo sa pohybovala, oko meralo veľký obraz a sotva sa čierne čiary pod kriedou objavily, hneď sa tu vznášal Kristus ako na barevnom obraze.

„Ale teraz už choď!“ povedal maliar a chlapec tíško putoval domov, posadil sa za stôl a — učil sa šiť rukavice.

Avšak po celý deň dlely jeho myšlienky v obrazárni — a preto sa pichol do prstov a počínal si veľmi neobratno, ale s Bellissimou sa už nehral. Keď nastal večer a dvere na ulicu boly práve otvorené, vykradol sa von. Bolo zima, ale hviezdnato, krásno a jasno. Putoval ulicami, už stíchlymi a skoro zastal pred kovovým prasiatkom. Naklonil sa nad ním, pobozkal jeho lesklý rypáčik a posadil sa mu na chrbát. „Ty si dobré zviera!“ povedal, „ako sa mi po tebe stýskalo! Musíme si spolu dnes v noci zase vyjsť!“

Kovové prasiatko ležalo nepohnuto a svieža voda prýštila mu z úst. Chlapček sedel ako rytier, keď tu zrazu ho niekto zaťahal za rukáv. Obzrel sa, bola to Bellissima, malá, do hola ostrihaná Bellissima. Pes vykradol sa tiež z domu a nasledoval chlapca, bez toho, aby to tento spozoroval. Bellissima zabrechala, ako by chcela povedať: „Hľa, tu som; prečo si sa tam posadil?“ Ani ohnivého šarkana by sa chlapec nebol tak naľakal, ako tohoto psíka na tomto mieste. Bellissima na ulici a k tomu neoblečená, ako stará matka hovorievala — čo z toho bude! Pes v zime nikdy nevychádzal bez pokrývky z ovčieho kožuchu, pekne podšitej a pristrihanej. Kožuštek dal sa pripevniť červenou stuhou na hrdle, kde boly tiež hrkálky pripevnené; tiež pod bruchom bol priviazaný. Pes vyzeral skoro ako kôzľa, keď v zime smel v tomto kroji so signorinou ísť na prechádzku. Teraz bola Bellissima tu a neoblečená — čo z toho bude! Všetky sny zmizly, avšak predsa chlapec pobozkal kovové prasiatko, vzal Bellissimu, trasúcu sa zimou a bežal s ňou domov, čo mu nohy stačily.

„S čím to utekáš?“ volali dvaja strážnici, ktorých stretol, a Bellissima zabrechala. „Kde si ukradol toho krásneho psíka?“ pýtali sa ho a vzali mu ho.

„Ach, vráťte mi môjho psíka!“ nariekal chlapec.

„Keď si ho neukradol, môžeš doma povedať, aby si pre psa prišli na strážnicu,“ a povedali kam a odišli s Bellissimou.

Ach, to bola bieda s núdzou. Nevedel, či má skočiť do Arna alebo ísť domov a ku všetkému sa priznať. Tam ho iste zabijú, myslel si. „Ale ja sa dám rád zabiť, prídem potom k Ježiškovi a k Madonne!“ A šiel domov, hlavne preto, aby ho zabili.

Dvere boly zavreté, nemohol dosiahnuť na kľúčku, a na ulici nebolo nikoho; ale našiel kameň a tým zabúchal na dvere.

„Kto je to?“ volal niekto vnútri.

„Ja som to,“ kričal, „Bellissima je preč! Otvorte a zabite ma!“

To bolo ľaknutie pre Bellissimu, najmä u signoriny. Hneď sa pozrela na stenu, kde visela psova prikrývka, a kožušinka tam tiež visela.

„Bellissima na strážnici! Ty zlé dieťa! Čo si to vykonal, že si ju pustil von? Veď tam zmrzne! Úbohé zviera medzi surovými vojakmi!“

A otec hneď musel ísť. Pani nariekala a chlapec plakal. Všetci ľudia z domu sa sbehli a maliar s nimi. Vzal chlapca na lono, dopytoval sa ho a kúsok po kúsku dozvedel sa celý príbeh o kovovom prasiatku a obrazárni. Nebol veľmi srozumiteľný, ale maliar tíšil chlapčeka a domlúval starej, ale táto sa neuspokojila prv, než starý prišiel s Bellissimou, ktorá sa vrátila veselá. Potom nastala veľká radosť, a maliar hladkal úbohého chlapca a dal mu plné hrsti obrázkov.

Aké to boly znamenité kúsky, aké smiešne hlavy! Ale predovšetkým tam bolo kovové prasiatko ako živé! Niekoľkými čiarami tam bolo naznačené, i dom za ním tam bol nakreslený!

„Kto vie tak kresliť a maľovať, tomu patrí celý svet!“

Druhého dňa chopil sa chlapec v prvej osamelej chvíľke tužky a zkúsil na bielej strane jedného obrázku vykresliť kovové prasiatko; a podarilo sa mu to! Bolo síce trochu krivé, sem a tam hrb, jedna noha slabá, druhá noha silná, ale predsa bolo možné ho poznať; sám nad tým zajasal. Tužka dosiaľ nechcela ísť tým smerom, ako by mala, to spozoroval. Avšak druhého dňa bolo tu nové kovové prasiatko vedľa starého a stokráť lepšie; a tretie už bolo tak dobré, že ho každý poznal na prvý pohľad.

Ale so šitím rukavíc to vyzeralo smutno; v svojom remesle pokračoval veľmi slabo, lebo kovové prasiatko ho naučilo, že všetky obrazy sa dajú preniesť na papier, a mesto Florencia je pravá obrázková kniha, len keď v nej vieme listovať. Na piazza della Trinita stojí štíhly stĺp a na ňom bohyňa spravodlivosti so zaviazanými očami; skoro sa skvela na papieri, a bol to malý rukavičkárov chlapec, ktorý ju tam vpravil. Obrázková sbierka sa množila, ale len mrtvé predmety jej doposiaľ boly látkou. Jedného dňa však priskákala k nemu Bellissima. „Stoj tíško!“ volal na ňu, „budeš zvečnená a prídeš medzi moje obrazy!“ Avšak Bellissima nechcela stáť, preto ju musel sviazať. Priviazal ju za hlavu a za ocas, ona brechala a skákala, bolo treba povraz viac napnúť. V tom vstúpila signorina.

„Bezbožný chlapec! Úbohé zviera!“ to bolo všetko, čo mohla povedať. Odstrčila chlapca stranou, kopala ho, z domu ho vyháňala, nevďačníka, najbezbožnejšie dieťa. A s plačom bozkala svoju malú, dopoly zadusenú Bellissimu.

V tom však sostupoval maliar so schodov a — — — tu nastáva v poviedke obrat.

Roku 1834 bola vo Florencii v akadémii delle Arte výstava: dva obrazy, zavesené vedľa seba, lákaly k sebe množstvo obdivovateľov. Na malom obraze bol namaľovaný svieži chlapec, ako sedí a kreslí. Modelom bol mu malý, biely, krátko pristrihnutý mopslík, avšak zviera, nechcejúce tíško stáť, bolo za hlavu a ocas priviazané niťou. Bol v tom život a pravda, ktoré sa každému páčily. Maliar bol, ako sa rozprávalo, mladý Florenčan, ktorý vraj ako dieťa bol nájdený na ulici a vychovaný starým rukavičkárom. Kresliť sa naučil sám. Iný maliar, teraz už slávny, objavil jeho vlohy, keď chlapec mal byť vyhnaný, pretože sviazal a modelom si urobil malého mopslíka, paninho miláčka.

Rukavičkárov chlapec sa stal veľkým maliarom, to bolo videť z tohoto obrazu a bolo to videť najmä z vedľajšej maľby. Na tej bola len jediná postava, pekný chlapec, v handry oblečený, sedel na ulici a spal. Opieral sa o kovové prasiatko v ulici porta rossa. Všetci diváci znali toto miesto. Ruky chlapcove spočívaly na hlave prasiatka; chlapec stal cele bezstarostne, lampa pred obrazom Madonny vrhala silnú žiaru na bledú, krásnu tvár dieťaťa. Bola to skvostná maľba; bola vo veľkom, zlatom rámci a nad ňou visel vavrínový veniec, ale medzi zelenými listami sa vinula čierna stuha a s venca splýval dlhý smútočný flór…

Lebo mladý maliar v týchto dňoch — zomrel…

Kresadlo

Prichádzal vojak po hradskej pochodom. „Raz, dva, raz, dva!“ Mal svoj batoh na chrbte a šabľu po boku, lebo bol na vojne a teraz bol na ceste k domovu. I stretol na ceste starú bosorku; bola veľmi hnusná, spodná pera visela jej až do polovice pŕs. Povedala: „Dobrý večer, vojak! Akú peknú šabličku máš a aký veľký batoh! Ty si opravdový vojak! Dostaneš peňazí, koľko budeš chceť!“

„Ďakujem pekne, stará bosorka!“ povedal vojak.

„Vidíš tam ten veľký strom?“ povedala bosorka a ukázala na jeden strom, ktorý stál neďaleko. „Je v nútri celý dutý! Keď vylezieš až na vrchol, uvidíš dieru, ktorou sa prešmykneš až dolu hlboko do stroma. Uviažem ti povraz okolo tela, aby som ťa mohla zase vytiahnuť, až ma zavoláš!“

„A čo mám tam dolu v strome robiť?“ pýtal sa vojak.

„Peniaze priniesť!“ povedala bosorka. „Vedz, že keď sa dostaneš na dno stroma, najdeš sa v dlhej chodbe; tam je cele jasno, pretože tam horí viac než sto lámp. Potom uvidíš tri dvere. Môžeš ich otvoriť, lebo je v nich kľúč. Keď vstúpiš do prvej komory, uvidíš na zemi veľkú bedňu, na ktorej sedí pes. Má dve oči tak veľké, ako šálky, ale to ťa nesmie naľakať! Dám ti svoju modro kockovanú zásteru, tu rozložíš po dlážke; priskoč potom rýchlo a uchop psa a posaď ho na moju zásteru, otvor bedňu a vyber peňazí, koľko chceš. Je to všetko samá meď; ale keď chceš radšej mať striebro, musíš vstúpiť do najbližšej komory, tam sedí pes, ktorý má oči ako mlynské kolesá, ale ani toho sa nemusíš ľakať, posaď ho len na moju zásteru a naber si peňazí, koľko sa ti bude páčiť. Keď však chceš mať zlato, môžeš ho tiež mať, koľko ho len uvládneš, keď vstúpiš do tretej komnaty. Ale pes, ktorý tam na bedne sedí, má oči tak veľké, ako guľatá veža. Ver, to je zlý pes. Ale tiež sa ho neľakneš. Posaď ho len na moju zásteru, tak ti nič neurobí, a vezmi si z bedny zlata, koľko budeš chceť.“

„To nie je tak zlé,“ povedal vojak. „Ale čo mám tebe dať, ty stará bosorka? Lebo niečo, to si môžem mysleť, tiež budeš chceť.“

„Nie,“ povedala bosorka, „ani haliera nechcem. Mne len donesieš staré kresadlo, ktoré moja stará mať tam zabudla, keď bola naposledy dolu v strome.“

„Dobre,“ povedal vojak, „uviaž mi povraz okolo tela.“

„Tu je!“ povedala bosorka, „a tu je i modrá kockovaná zástera!“

Potom vojak vyliezol na strom, preliezol dierou dolu a stál teraz, ako to určila bosorka, dolu vo veľkej chodbe, kde mnoho lámp horelo.

Teraz otvoril prvé dvere. Ha, sedel tam pes s očami veľkými ako šálky a zúrivo sa naň pozeral.

„Ty si pekný chlapec,“ povedal vojak, posadil psa na zásteru bosorkinu a vybral si toľko medených peniazov, koľko sa mu do vrecák zmestilo, posadil psa zase na bedňu a odišiel do druhej komnaty. Tisíc tisícov! Tam sedel pes s očami ani mlynské kolesá. „Nemal by si tak veľa sa na mňa dívať,“ povedal vojak, „ľahko by sa mohlo stať, že by ťa oči bolely,“ a s tým posadil psa na zásteru bosorkinu; ale keď uvidel toľko strieborných peňazí, odhodil všetku meď a naplnil si vrecká i batoh samým striebrom. Teraz šiel do tretej komory. Ale to bolo strašné! Pes tam sediaci mal oči naozaj tak veľké, ako guľatá veža, a tie sa mu krútily v hlave sem i tam.

„Dobrý večer!“ povedal vojak a salutoval, lebo takého psa ešte doteraz nevidel; ale keď si ho dlhšie prezeral, tu si pomyslel: „A teraz dosť!“ podvihol ho a posadil na zem a bedňu otvoril. Boh nás chráň! Čo tam bolo zlata! Za to by si mohol kúpiť celú ríšu a všetko, čo je na svete! To bolo peňazí! Teraz vyhádzal vojak všetko striebro, ktorým si naplnil vrecká i batoh, a nabral zlata na miesto neho, ba aj čákov a topánky ním naplnil, že sa sotva hýbať mohol. Teraz bol bohatý! Potom posadil psa zase na bedňu, zavrel dvere a volal potom, aby ho vytiahla bosorka zase hore.

„Vytiahni ma hore, stará bosorka!“

„Máš tiež moje kresadlo?“ pýtala sa bosorka.

„Ale veru,“ povedal vojak, „na to som cele zabudol.“ A potom šiel a vzal ho. Bosorka ho vytiahla hore a tu stál zase na ceste, vrecká, čižmy, batoh a čákov plné zlata.

„Čo budeš robiť s kresadlom?“ pýtal sa vojak.

„Po tom je ti nič!“ povedala bosorka, „dostal si peniaze, teraz mi daj kresadlo!“

„Lárifári!“ povedal vojak, „hneď mi povieš, čo s ním chceš, lebo ináč vytiahnem šabľu a hlavu ti sotnem.“

„Nie,“ povedala bosorka.

A tak jej vojak hlavu sťal. Teraz tam ležala! Ale on sviazal všetko svoje zlato do jej zástery, vzal zásteru ako batoh na chrbát, dal kresadlo do vrecka a šiel rovnou cestou do mesta.

To bolo pekné mesto, a on šiel do najlepšieho hostinca, žiadal najlepšie izby a pokrmy, ktoré jedol najradšej; lebo bol bohatý, majúc toľko peňazí!

Domovníkovi, ktorý mu mal čistiť topánky, zdalo sa, že sú to veľmi zlé topánky na takého bohatého pána, ale ten si dosiaľ nekúpil nových. Len druhého dňa dostal topánky, ktoré boly pekné, a veľmi jemné šaty. Teraz bol z vojaka vznešený pán a rozprávali mu o všetkej nádhere mesta a o kráľovi a aká rozkošná princezna je jeho dcéra.

„Kde je možné ju videť?“ pýtal sa vojak.

„Nemožno ju vôbec videť,“ znela odpoveď. „Býva vo veľkom medenom zámku, kol do kola chránená mnohými múrmi a vežami. Nikto okrem kráľa nesmie ani k nej ani od nej, pretože bolo predpovedané, že sa vydá za praobyčajného vojaka, a to kráľ nemôže strpeť.“

„Chcel by som ju videť,“ myslel si vojak, ale k tomu práve nemohol dostať dovolenie.

Žil teda vesele, ako sa dalo. Chodil do divadla, jazdil do kráľovskej záhrady a rozdal chudobným mnoho peňazí, čo bolo pekné od neho. Vedel ešte z drievnych dôb, aká to je bieda, keď človek nemá ani haliera. Teraz bol bohatý, mal jemné šaty a získal mnoho priateľov, ktorí všetci hovorili, že je dobrý človek, pravý gavalier, a to sa vojakovi veľmi ľúbilo. Pretože však denne peniaze len vydával, ale nič neprijímal, zostaly mu naposledy už len dva haliere a teraz musel z nádherných komnát, ktoré dosiaľ obýval, vysoko hore do podkrovnej izbietky, hneď pod strechu, musel si sám svoje čižmy čistiť a šidlom zašívať a nikto z jeho priateľov k nemu neprišiel, pretože by museli vystupovať po toľkých schodoch.

Bol tmavý večer a on si nemohol ani svetla opatriť; ale tu si zrazu spomenul, že zostal ohorok v kresadle, ktoré vyniesol z dutého stromu, kam mu bosorka pomohla vniknúť. Priniesol kresadlo a vytiahol ohorok, ale v tom, čo kresal a iskry z kremeňa lietaly, rozlietly sa dvere a pes, ktorý mal oči veľké ako šálky, ktorého bol videl tam dolu pod stromom, stál pred ním a povedal: „Čo rozkazuje môj pán?“

„Čo to?“ povedal vojak, „to je čudné kresadlo, keď jeho pomocou môžem dostať, čo len môžem chceť! Opatri mi trochu peňazí,“ povedal ku psovi, a už pes bol preč a hneď zase bol zpäť a držal veľké vrece plné peňazí v gambe.

Teraz vedel vojak, aké to bolo nádherné kresadlo. Keď zakresal raz, vždy prišiel pes, ktorý sedel na bedne s meďou; keď zakresal po druhý raz, prišiel ten, ktorý striebro strážil a keď tretí raz zakresal, prišiel ten, ktorý zlato strážil. — Teraz vojak sostúpil zase dolu do nádherných komnát, ukázal sa v krásnych šatách a tu ho zase poznali všetci dobrí priatelia a veľmi si na ňom zakladali.

Tu pomyslel si raz: „Je to predsa len nápadné, že nemožno princeznu ani videť. Je vraj neobyčajne krásna, tvrdí každý, ale čo to môže byť platné, keď neprestajne musí sedeť v tom medenom zámku s toľkými vežami. Či nie je možné, aby som ju videl?“

„Kde je moje kresadlo?“ Zakresal, a hneď sa objavil pes s očami veľkými ako šálky.

„Je síce hlboká noc,“ povedal vojak, „ale predsa by som veľmi rád videl princeznu, hoci len na okamih!“

Pes bol hneď zo dverí a skôr, než si vojak pomyslel, videl ho zase i s princeznou. Sedela spiaca na chrbte psa a bola taká krásna, že každý mohol videť, že to bola ozajstná princezna.

Vojak sa nezdržal, aby ju nebozkal, lebo bol pravý vojak.

Pes bežal potom zase zpäť s princeznou; ale keď bolo ráno a kráľ s kráľovnou pri raňajkách sedeli, povedala princezna, že mala v noci veľmi čudný sen o jednom psovi a vojakovi. Išla vraj na chrbte psa a vojak ju vraj pobozkal.

„To by bolo niečo pekného!“ povedala kráľovná.

Teraz mala jedna zo starých dvorných dám v najbližšej noci strážiť pri princezninej posteli, aby videla, či to bol skutočný sen, alebo niečo iného.

Vojak roztúžil sa veľmi po princezne a tak prišiel pes zase v noci, vzal ju a utekal čo mohol, ale stará dvorná dáma si natiahla juchtu a bežala práve tak rýchlo za ním. Keď videla, že zmizli v jednom veľkom dome, pomyslela si: „Viem teraz, kde to je!“ a nakreslila kusom kriedy veľký kríž na dvere, potom šla domov a ľahla si spať, a pes zase sa vrátil s princeznou. Ale keď videl, že bol dom, kde býval vojak, označený krížom, vzal tiež kus kriedy a urobil kríž na všetky domy v meste. A to bolo veľmi múdro, lebo teraz nemohla dvorná dáma najsť tie pravé dvere, lebo na všetkých boly kríže.

Skoro ráno prišiel kráľ, kráľovná, stará dvorná dáma i všetci dôstojníci, aby sa dozvedeli, kde bola princezna.

„Tu je to!“ povedal kráľ, keď uvidel prvé krížom označené dvere.

„Nie. Tam je to, môj milý manžel,“ povedala kráľovná, keď videla druhé dvere krížom označené.

„Ale i tu je kríž a tu je tiež kríž!“ volali všetci; kam sa pozreli, tam boly kríže na dverách. Vtedy pochopili, že marné by bolo všetko hľadanie.

Ale kráľovná bola žena neobyčajne múdra, ktorá znala viac, než v kočiari jazdiť. Vzala svoje veľké zlaté nožnice, rozstrihala veľký kus hodvábnej látky a ušila z nej malé, pekné vrecúško, ktoré naplnila jemnou krupicou a priviazala ho princezne na hrdlo, potom urobila do vrecúška dierku, tak že krupica celou cestou, kade princezna prešla, sypať sa musela.

V noci prišiel pes zase, vzal princeznu na chrbát a bežal s ňou k vojakovi, ktorý ju srdečne miloval a bol by veľmi rád býval princom, aby si ju mohol vziať za ženu.

Pes si ani nevšimol, že krupica bola rozsypaná celou cestou, kade s princeznou bežal. Teraz to videli kráľ i kráľovná zreteľne, kde bola ich dcéra, a tu vzali vojaka a vrhli ho do väzenia.

Tam teraz sedel. Ach, ako temno a nudno tam bolo! Tiež mu povedali: „Zajtrá budeš obesený!“ To nebolo práve príjemné posolstvo a k tomu ešte zabudol svoje kresadlo v hostinci. Ráno mohol železnou mrežou svojho malého okienka videť, ako sa ľudstvo ponáhľa z mesta, aby boli prítomní jeho poprave. Počul bubny a videl pochod vojakov. Všetci ľudia bežali k popravisku; medzi nimi bol i jeden obuvnícky učeň v zástere a v papučiach. Utekal tak rýchlo, až mu jedna papuča odletela a to priamo proti stene, za ktorou vojak sedel a mrežami železnými vykukoval.

„Počuj, netreba sa ti tak náhliť,“ povedal mu vojak, „nebude z toho bez toho nič, pokiaľ ja neprídem. Keď chceš dobehnúť do môjho predošlého bytu a doniesť mi moje kresadlo, dostaneš štyri groše. Ale utekaj a sober nohy na plecia!“ Švec chcel si zarobiť štyri groše a letel ani šíp do bytu vojakovho, doniesol kresadlo, dal ho vojakovi a — teraz to počujeme!

Vonku za mestom bola vystavaná veľká šibenica, okolo nej stáli vojaci a mnoho tisíc ľudí. Kráľ a kráľovná sedeli na nádhernom tróne, práve oproti sudcom a celej rade.

Už stál vojak hore na rebríku, ale keď mu chceli povraz klásť okolo hrdla, povedal, že vždy každému úbohému vinníkovi, než trest svoj vytrpí, nevinné prianie sa vyplní. On že by si ešte žiadal zafajčiť fajku dohánu, veď to bude i tak tá posledná, ktorej sa mu na tom svete dostane.

Toho mu kráľ nechcel odopreť, a tak vzal vojak svoje kresadlo a kresal raz, dva razy, tri razy! Hľa, tu stáli všetci traja psi. Ten s očami veľkými ani šálky, ten s očami ani mlynské kolesá a ten s očami veľkými ani guľatá veža. „Pomôžte mi, aby som nebol obesený!“ povedal vojak, a tu vrhli sa psi na sudcov a celú radu, chytili jedného za nohy a iného za nos, a hodili ich mnoho metrov do vzduchu, tak že pri páde sa rozbili na marné kúsky.

„Ja nechcem,“ povedal kráľ, ale najväčší pes chytil jeho i s kráľovnou a hodil ich za tými ostatnými. Vojaci sa naľakali a celý národ volal: „Milý vojak, ty buď naším kráľom a vezmi si krásnu princeznu za manželku!“

Potom posadili vojaka do kráľovského kočiara, a všetci traja tancovali pred ním a kričali: „Hurrá!“ A chlapci pískali na prsty a vojaci vzdávali zbraňou česť. Princezna vyšla z medeného zámku a stala sa kráľovnou, a to sa jej páčilo! Svadba trvala plných osem dní, a psi sedeli tiež pri tabuli a dívali sa, až beda!

Lietajúci kufor

Bol raz jeden kupec a ten bol taký bohatý, že mohol celú hlavnú ulicu a skoro ešte jednu bočnú uličku vydláždiť samými dolármi. Ale neurobil toho, vedel svojich peňazí využiť inakšie. Keď vydal halier, dostal zaň vždy dolár; ba, taký kupec bol — ale konečne musel tiež zomreť.

Teraz dostal všetky tie peniaze jeho syn. Tento žil nádherne v radovánkach, chodil každej noci na maškarné plesy, robil papierových šarkanov z bankoviek a bankovkami si i cigare zapaľoval.

Týmto spôsobom peniaze pravda ubúdaly. Konečne mal už len štyri groše a žiadnych šiat než pár papučí a starý župan.

Teraz sa priatelia už o neho nestarali, keď sa nemohli ukazovať v jeho spoločnosti na ulici. Len jeden z nich, dobrák, poslal mu starý kufor so vzkazom: „Spakuj!“ To bolo síce veľmi pekné, ale nebolo čo spakovať, a tak si sadol do kufra sám.

To bol zázračný kufor! Sotva že stisol zámok, mohol lietať. To kupec urobil a brnk! letel kufor s ním komínom hore a ďalej nad oblaky a vždy ďalej a ďalej. Chvíľami to povážlivo zaprašťalo, a kupec mal veľký strach, aby sa kufor nerozpadol, bol by urobil iste riadny skok! Ale chráň Boh, konečne prišiel cele zachovalý do Turecka. Kufor skryl v lese do suchého listia a vošiel do mesta. Tam sa mohol voľne prechádzať, lebo všetci Turci nosia len papuče a župany.

A stretol dojku s dieťaťom. „Počuj, ty turecká dojka,“ povedal, „čo je to za veľký zámok hneď za mestom, ktorého okná sú tak vysoké?“

„Tam býva dcéra cisárova!“ odpovedala, „bolo jej prorokované, že ju jeden milenec urobí veľmi nešťastnú, a preto nesmie ju nikto navštíviť, keď cisár alebo cisárovná nie sú prítomní.“

„Ďakujem!“ povedal syn kupcov. A šiel do lesa, sadol si do svojho kufra, letel v ňom na strechu zámku a vliezol oknom k princezne.

Táto ležala na pohovke a spala a bola tak prekrásna, že ju musel pobozkať. Tu sa prebudila a veľmi sa podesila, ale on vravel, že je turecký pán boh, ktorý k nej prišiel vzduchom a to sa jej veľmi páčilo.

Potom si sadli vedľa seba, on chválil jej krásne oči a povedal, že sú to najnádhernejšie tmavé jazerá, v ktorých plávajú myšlienky ako sirény. O jej čele hovoril, že je to ľadovec s najnádhernejšími sieňami a obrazmi. A tiež jej rozprával o bocianovi, ktorý nosí pekné malé dietky. Ach, to boly veľmi krásne poviedky!

Potom požiadal o ruku princezninu a ona hovorila hneď „áno“!

„Ale musíte prísť zase v nedeľu večer, vtedy pijú moji rodičia so mnou čaj. Budú veľmi pyšní na to, že dostanem tureckého boha za manžela. Ale postarajte sa o to, aby ste mohli rozprávať peknú rozprávku, lebo to je najmilšou zábavou mojich rodičov. Moja matka má rada rozprávky mravné a vznešené a môj otec veselé, pri ktorých sa človek môže zasmiať.“

„Dobre, nedonesiem nič iného darom, než rozprávku,“ povedal kupec a potom sa rozišli. Ale princezna darovala mu dýku dukátmi vykladanú, a tieto mu boly zvlášte vítané.

Potom odletel, kúpil si nový župan a sedel potom v lese, horlivo básniac o svojej pohádke. Lebo do nedele večer musela byť hotová, a skladanie pohádok nie je vec práve ľahká.

A keď bol konečne hotový, hľa, bola práve nedeľa a večer. U princezny čakal naň cisár a cisárovná a celý dvor, s čajom.

Bol prijatý veľmi vľúdne.

„Chcete nám rozprávať poviedku?“ začala cisárovná, „nejakú hlbokú a vzdelávajúcu?“

„A pri ktorej sa človek tiež môže zasmiať?“ dodal cisár.

„Isteže!“ odpovedal syn kupcov a rozprával. „A teraz dávajte pozor!“

„Bola raz jedna škatuľka zápaliek, ktoré boly veľmi pyšné na svoj vznešený pôvod. Ich rodokmeň, to je veľká borovica, ktorej každá zápaľka bola malou čiastočkou, bol veľmi starý strom vonku v lese.

Zápaľky ležaly medzi kresadlom a medzi starým železným hrncom na rímse v kuchyni a týmto rozprávaly o svojej mladosti.

„Áno, dokiaľ sme boly na sviežej vetvici,“ povedaly, „vtedy nám bolo opravdu dobre. Každého rána a večera bol diamantový čaj, totiž rosa. Celý deň sme maly slnečnú žiaru, lebo slnko svietilo, a všetci vtáci nám museli rozprávať pohádky. Mohly sme tiež vycítiť, že sme boly bohaté, lebo listnaté stromy boly ošatené len v lete, ale náš rod mal prostriedky, že mohol nosiť zelené šaty v lete i v zime. Potom prišli drevorubači a v lese vypukla veľká revolúcia. Náš rod bol roztrieštený.

Otec rodiny dostal miesto ako hlavný sťažeň nádherného korábu, ktorý mal obísť celý svet, keby chcel. Ostatné konáre našly iné postavenie a nám pripadla teraz úloha, aby sme zapaľovali svetlo nižším zástupom a preto sme sa dostaly až sem do kuchyne k urodzeným ľuďom.“

„Ja som mal iný osud,“ povedal železný hrniec, vedľa ktorého zápaľky ležaly. „Od tej doby, čo som videl svetlo sveta, mnoho sa podo mnou kúrilo a mnohokráť som bol rozžeravený. Ja sa starám o to, čo živí, a som preto vlastne prvý tu v dome. Mojou jedinou radosťou je ležať po obede čisto a pekne na svojom mieste a zabávať sa rozumne so svojimi súsedmi. Vynímajúc vedro na vodu, ktoré niekedy sa dostane až dolu na dvor, žijeme tu cele pri zavretých dverách. Jediným naším poslom noviniek je koš, s ktorým sa chodí na trh, ale ten hovorí príliš rebelantsky o vláde a o ľudu. Nedávno spadol jeden starý hrniec ľaknutím nad tým na zem a puknul. Áno, ten koš je svobodomyseľný, o tom vás môžem uistiť!“

„Ty hovoríš až priveľa,“ povedalo kresadlo a oceľ naň bila, až iskry odletovaly.

„Či si neurobíme veselý večierok?“

„Áno, hovorme o tom, kto je z nás najvznešenejší,“ povedaly zápaľky.

„Nie, ja nehovorím rád o sebe,“ odpovedal hlinený hrniec, „ale navrhujem večernú zábavu. Urobím tiež začiatok a budem niečo rozprávať, čo každý sám raz zažil. Možno sa tak ľahko do toho vžiť a každý sa pri tom pobaví. Teda počúvajte: Pri východnom mori u starých bukov —“

„To je pekný začiatok,“ volaly všetky taniere, „to bude iste rozprávka, ktorá sa bude páčiť všetkým.“

„Áno, tam som prežil svoju mladosť v jednej tichej rodine. Nábytok sa vyprášil, dlážka sa umývala a každých štrnásť dní boly povesené nové záclony.“

„Ako zaujímavo rozprávate,“ povedala metla, „človek hneď vycíti, že to ženská bytnosť rozpráva, všetkým tým vanie niečo čistého!“

„Áno, to sa vycíti,“ povedalo vedro na vodu a z radosti nad tým urobilo malý skok, až voda na zem vystriekla.

Hrniec pokračoval v svojej rozprávke a koniec sa cele rovnal začiatku.

Taniere cvendžaly samou radosťou, metla však vytiahla z piesku zelenú petržlen a ovenčila ňou hrniec, pretože vedela, že tým druhých nahnevá. A tiež i myslela: „Keď ja ho ovenčím dnes, ovenčí on mňa zajtra!“

„Teraz si zatancujeme,“ povedaly kliešte pri kozúbku a začaly sa točiť do kruhu. Milý Bože, ako vedely dvíhať jednu nohu do výšky! Stará obliečka na stoličku sa roztrhla pri tomto pohľade.

„Budeme tiež ovenčené?“ pýtaly sa kliešte a stalo sa tak.

„To je všetko len bedač, nič vznešeného,“ myslely si zápaľky.

Teraz mala spievať čajová konvička. Ale predstierala prechladnutie a povedala, že môže spievať len vtedy, keď varí. Boly to však len samé vytáčky, samé vykrúcanie, ona chcela spievať len na stole medzi pánstvom.

Na rímse pri okne ležalo staré pero, ktorým slúžka niekedy písavala. Nebolo na ňom nič zvláštneho, snáď len to, že bolo pohrúžené príliš hlboko do kalamára; ale na tom si ono práve mnoho zakladalo. „Keď čajová konvička nechce spievať, nech nechá tak,“ povedalo. „Vonku v klietke sedí slávík, ten spieva prekrásne; neučil sa síce nič ďalej nového, ale to dobre dnešný večer vypočujeme.“

„Zdá sa mi to v najvyššej miere nevhodné,“ povedal samovar, ktorý zastával úrad kuchyňského speváka, a nevlastným bratom čajovej konvičky bol, „aby sme cudzieho vtáka počúvali. Je to snáď vlastenecké? Vyzývam nákupný koš, aby sa o tom vyslovil.“

„Hnevám sa,“ povedal nákupný koš, „ba, hnevám sa, že si to nik ani predstaviť nevie. Či sa to sluší takto večer tráviť? Či by nebolo o mnoho rozumnejšie, keby sme mohli celý dom naraz usporiadať? Každý by potom dostal miesto, ktoré mu patrí a ja by som bol slávnostným poriadateľom.“

Zrazu sa otvorily dvere a slúžka vstúpila. Teraz stálo všetko tíško a nikto sa neopovážil ani muknúť. V celej kuchyni nebolo hrnca, ktorý by citom svojej urodzenosti nebol hlboko preniknutý. „Hej, keby som len bol chcel,“ myslel si každý, „mohol to byť dobrý večer!“

Slúžka vzala zápaľky a nakládla ohňa. Bože, ako ony zaiskrily a zaplanuly!

„Teraz môže každý videť, že sme my prvé,“ myslely si. „Aký lesk, aký oheň my vydávame!“ A potom zhorely…

„To bola skvostná rozprávka,“ povedala cisárkyňa, „cítila som v duchu, že som medzi zápaľkami v kuchyni. Ba, dostaneš teraz našu dcéru!“

„Áno,“ povedal cisár, „v pondelok dostaneš našu dcéru. Teraz mu tykajte všetci, lebo tým bol prijatý do rodiny.“

Svadba bola teda ustanovená a večer predtým bolo osvetlenie mesta. Pečivo a cukríky sa rozdávaly, ľudia sa tisli po uliciach a kričali „hurrá!“ a pískali na prsty. Bolo to prekrásné!

„Musím tiež pomýšľať na to, aby som nejako prispel k slávnosti,“ myslel si kupcov syn a šiel kúpiť si rakéty, praskacie hračky a iné všelijaké ohňostroje, položil to do svojho kufru a vyletel s tým do vzduchu. Prask! vzplanul ohňostroj, len to praskalo a fičalo. Všetci Turci tancovali a skákali, až im topánky okolo uší lietaly. Také zjavy vo vzduchu ešte nevideli! Teraz len verili, že je to sám turecký pán boh, ktorý si berie princeznu.

Keď sa kupcov syn so svojím kufrom zase sniesol do lesa, pomyslel si: „Sídem a pozrem sa do mesta, aký dojem urobil môj ohňostroj.“ Bolo pochopiteľné, že sa mu toho zachcelo. Čo si ľudia všetko rozprávali! Každý, koho sa pýtal, videl to ináč, ale všetci to nachádzali krásné.

„Ja som videl sám tureckého boha,“ povedal mu jedon. „Mal oči ako žiarivé hviezdy a fúzy ako kypiace vlny.“

„Letel v barevnom plášti,“ oznamoval druhý, „a najľúbeznejšie anjelské hlávky vykukovaly zpod záhybov jeho plášťa.“

Boly to skvostné veci, ktoré kupcov syn počul, a druhého dňa mala byť svadba.

Druhého dňa šiel zase do lesa, aby si sadol do svojho kufra — ale kde bol tento? Spálený. Z ohňostroja zostala jedna iskra a tá premenila kufor na popol. Teraz už nemohol kupcov syn lietať a nemohol sa dostať k svojej neveste.

Táto však stála celý deň na streche paláca a čakala naň. A čaká až do dneška. Ale on chodí svetom a rozpráva pohádky, ktoré však už nie sú tak veselé, ako o zápaľkách.

O dieťati v hrobe

Bol smútok v dome — bol smútok v srdciach, zomrelo najmladšie dieťa, štyriročný chlapec, jediný syn, potešenie rodičov a nádeja budúcnosti. Mali síce ešte dve dcérky, staršia z nich mala byť toho roku birmovaná, boly to dve veľmi milé dievčatá, avšak ztratené dieťa je vždy najdrahšie a toto bolo najmladšie a bol to syn! Bola to ťažká zkúška. Sestry trúchlily a žialily, ako mladé srdcia vedia žialiť, dojaté najmä bôľom rodičov; otec bol smutný, avšak matka bola ťažkou ztratou zúfalá a bez útechy. Dňom i nocou bola na nohách, ošetrovala choré dieťa, brala ho na ruku a nosila. Cítila u poznávala, že to bola časť jej vlastnej bytnosti. Ani si to nemohla predstaviť, že je mrtvé, že má byť vložené do rakve a sovreté stenami hrobu. Domnievala sa, že Boh nemôže jej to dieťa odňať a keď sa tak predsa stalo a vec bola istá, riekla matka v zúfalom žiali:

„Boh o tom nevedel, má na tomto svete neciteľných sluhov, konajúcich, ako na im zapáči, neslyšiacich na vrúcnu modlitbu matkinu.“

Ztratila dôveru v Boha a s tým súčasne sa jej zmocnily ťažké myšlienky, myšlienky na smrť, strach pred večnou smrťou, strach, že sa človek premení v prach a popoľ a tým že sa všetko skončí. A takto smýšľajúc, nemala ničoho, k čomu by sa jej duša upiala, klesla v bezdno strašnej zúfalosti.

V hodinách najťažších už ani plakať nemohla. Nemyslela na svoje mladé dcérky; slzy manželove kanuly jej na čelo a ona sa na neho ani nepozrela; jej myšlienky predlievaly pri mrtvom dieťati a každý jej dych mal jedine ten cieľ, vyvolať spomienku na jej dieťa, na jeho nevinné zažvatlanie.

Nastal deň pohrabu; nespala pred tým ani jednej noci; zrána ju premohla únava a zaspala na krátko. Zatiaľ bola rakva odnesená do odľahlej izby a víko bolo pribité tak, aby nepočula údery kladív.

Keď sa prebudila, vstala a chcela videť svoje dieťa; lež manžel jej riekol so slzami v očiach: „Pribili sme už víko, muselo to byť!“

„Keď Boh je ku mne taký nemilosrdný,“ zavolala matka s horkosťou, „prečo by ľudia mali byť ku mne lepší!“ a začala usedavo plakať.

Rakva bola odnesená, aby mohla byť pochovaná, bezútešná matka sedela u svojich dcér, dívala sa na ne, bez toho, aby ich videla, myšlienky jej sa vôbec nezaoberaly v ničom so zbývajúcou jej rodinou; oddávala sa svojmu smútku a tento ňou šmýkal, ako more loďou, ztrativšou veslo i veslára. Tak minul deň pohrabu a po ňom viac dní v rovnakom, jednotvárnom, ťažkom bôli. Ostatní pozorovali ju so slzami v očiach a smutnými pohľadmi; nepočula ich útešných slov, čo by jej konečne mohli hovoriť, keď sami boli smutní a zarmútení.

Zdalo sa, že nemá už spánku, a len tento jej mohol byť najlepším priateľom, posilniť jej telo a v dušu jej zase privolať mier a kľud. Ale primali ju aspoň k tomu, že sa položila do postele a ležala tíško, ako by spala. Raz v noci počul jej manžel hlboké výdychy a preto sa domnieval s určitosťou, že našla konečne pokoj a osvieženie, preto sopnul ruky, pomodlil sa a skoro zaspal zdravým, pevným spánkom. Preto nespozoroval, že sa dvihla, obliekla sa a potom tíško opustila dom, aby sa dostala tam, kde dňom i nocou dlely jej myšlienky, ku hrobu, ktorý uzavieral jej dieťa. Šla záhradou, vyšla na šíre polia, ktorými viedol chodníčok okolo mesta na hrobitov; nikto ju nevidel a tiež ona nikoho nevidela.

Bola krásna, hviezdnatá noc, vzduch bol ešte vlahý a mierny, bolo to v septembri. Vošla na hrobitov a kráčala k hrobčeku, ktorý vyzeral ako jediná, veľká, vonná kytica. Posadila sa a sklonila hlavu na hrob, ako by vysokou vrstvou hliny chcela uvideť svojho milého chlapca, na ktorého úsmevy tak rada si spomínala. Na utešený výraz jeho očí, aký mal ešte i v chorobe, na ten nebolo možné zabudnúť. Aký výmluvný bol ten jeho pohľad, keď sa nad ním skláňala a keď uchytila jeho mäkkú rúčku, ktorú sám už nemohol podvihnúť. Ako pri jeho posteli, tak sedela teraz pri jeho hrobe; avšak tu sa uvoľnil prúd sĺz, padajúcich na hrob.

„Ty chceš dolu k svojmu dieťaťu!“ zaznel zrazu hlas práve vedľa nej; znel jasno a hlboko, znel jej priamo do srdca. A pred sebou videla muža zahaleného v dlhý smútočný plášť, ktorý kapucu mal shrnutú cez hlavu. Avšak ona pozrela mu pod ňu do tvári, do jeho prísnych, avšak predsa dôveru budiacich čŕt, oči jeho sa lisly, ako keby bol mladý.

„Dolu k môjmu dieťaťu!“ opakovala a znela v tom úpenlivá prosba zúfania.

„Odvážiš sa za mnou?“ pýtal sa muž. „Som Smrť!“

Ona prisvedčila. Zrazu sa jej zdalo, ako by všetky hviezdy nad ňou zažiarily mesačnou skvelosťou, videla pestrú, barevnú nádheru kvetov na hrobe, povrch zemský zvoľna povoľoval ako vznášajúci sa háv, matka klesala a postava rozprestrela okolo nej svoj plášť. Nastala noc, noc smrti; matka klesala hlbšie, než dosiahne rýľ hrobníkov, hrobitov sa rozprestieral ticho nad jej hlavou.

Záhyb plášťa povolil; stála v rozsiahlej sieni, veľkej a útulnej. Šero všade panovalo, ale pred ňou stálo a v tej chvíli hneď sa k nej privinulo jej dieťa. Usmievalo sa na ňu a žiarilo krásou, väčšou než prv. Matka skríkla — nebolo však počuť, lebo hneď pri nej a hneď zase opodiaľ a hneď zase zblízka zaznievala prekrásna hudba. Nikdy pred tým nepočula matka hudby tak krásnej; zaznievaly za hustou, ako noc čiernou oponou, ktorá túto sieň delila od nekonečných krajín večnosti.

„Sladká, drahá mamička!“ vravelo jej dieťa. Bol to známy, milovaný hlas; a bozky sa hrnuly jeden za druhým v nebeskej blaženosti. Dieťa ukázalo na tmavú oponu.

„Tak krásne predsa nie je na zemi! Vidíš, mamička, vidíš všetkých? Aké je to blaženstvo!“

Avšak matka nič nevidela, ani tam, kam dieťa ukazovalo, nič, než tmavú noc; dívala sa zrakom pozemským, nevidela tak, ako dieťa, ktoré Boh k sebe povolal. Počula zvuky a hlasy, nie však slová.

„Musím teraz leteť, mamička!“ povedalo dieťa, „musím leteť so všetkými ostatnými veselými deťmi priamo k dobrému Pánu Bohu. Ja by som tak rád išiel, ale keď ty plačeš, ako teraz, nemôžem sa od teba odtrhnúť, a ja by som tak rád išiel! Či nesmiem? Ty predsa prídeš za krátko sem ku mne, zlatá mamička!“

„Ach, zostaň, len zostaň!“ odvetila, „len ešte chvíľku! Len raz sa chcem ešte na teba podívať, pobozkať ťa, pohladkať!“

A bozkala ho a tisla na prsá. Zrazu zaznelo shora jej meno. Zvuky tie boly plné žiaľu. Čo to bolo?

„Čuješ?“ pýtalo sa dieťa. „To otecko ťa volá!“

A zase po niekoľkých chvíľach ozvaly sa hlboké vzdychy, ako by plačúcich detí.

„To sú moje sestričky!“ povedalo dieťa. „Mamička, či ty si ich zabudla?“

A tu si matka spomenula na pozostalých, zmocnila sa jej nevýslovná úzkosť, dívala sa a videla pred sebou vznášať sa vždy nové postavy, z ktorých niektoré myslela, že poznáva. Vznášaly sa sieňou smrti k tmavej opone a za to zmizly. Či sa objaví i jej manžel a jej dcéry? Nie, ich volanie, ich vzdychy dosiaľ zaznievajú shora; skoro by pre mŕtveho bola zabudla na živých.

„Mamička, teraz znejú zvony nebeského kráľovstva!“ povedalo dieťa. „Mamička, teraz vychádza slnko!“

I k nej preniknul prúd oslňujúceho svetla; — dieťa zmizlo a ona cítila sa byť vynášaná nahor. — Pocítila chlad, podvihla hlavu a videla, že leží na hrobe svojho synka. Ale Boh snom podporou bol jej krokov, svetlom jej rozumu, klesla na kolená a modlila sa:

„Odpusť mi Pane, Bože môj, že som chcela nesmrteľnú dušu zadržať v jej lete a že som zabudla na povinnosti, ktoré si mi uložil k živým!“ Pri týchto slovách sa znateľne uľahčilo jej srdcu. V tom vyšlo slnko, malý vtáčik jej zaspieval nad hlavou a kostolné zvony zvaly k rannej modlitbe. Všade bolo posvätné ticho, ako v jej srdci! Poznala zase svojho Boha, poznala svoje povinnosti a roztúžená ponáhľala sa domov. Sklonila sa k svojmu manželovi, jej vrelé bozky ho prebudily a hovorila k nemu slovami, tryskajúcimi z hĺbky srdca; bola zase silná a shovievavá, ako len žena vie byť, a sama teraz bola mužovi bohatým zdrojom útechy.

„Čo Boh činí, dobre činí!“

A muž sa jej pýtal: „Kde si nadobudla zrazu toľko síl, kto utešil tvoje srdce?“

Pobozkala ho a pobozkala i svoje dve dcérky.

„Udelil mi to Boh, a moje dieťa v hrobčeku.“

O hlúpom Jankovi

Hlboko uprostred ríše ležal starý panský dvorec a tam žil statkár, ktorý mal dvoch synov, ktorí boli tak múdri a vtipní, že keby len dopoly takí boli bývali, dosť by bolo. Títo sa chceli uchádzať o dcéru kráľa, lebo dala oznámiť, že si toho vezme za muža, s ktorým sa najlepšie zabaví. Celý týždeň chystali sa tí dvaja na cestu k princezne. To bola najdlhšia lehota k tomu im dovolená. Ale bola tiež práve dostatočná, lebo mali pekné predbežné vzdelanie, čo je vždy vec veľmi užitočná. Jeden vedel celý latinský slovník ako i tri ročníky „Denného listu“ z pamäti, a druhý bol oboznámený so všetkými paragrafmi zákona, a so všetkým, čo má vedeť každý cechmajster. Tým spôsobom dúfal, že sa vie pobaviť o všetkých záležitostiach štátnych, a okrem toho vedel tiež vyšívať; bol veru veľmi obratný a šibký.

„Ja dostanem dcéru kráľovskú!“ hovorili obidvaja a otec dal každému z nich nádherného koňa. Ten, ktorý vedel slovník a noviny z pamäti, dostal vranka, znalec zákonov, ktorý okrem toho vedel snáď vyšívať, dostal belúša, a k tomu namazali si ešte obidvaja kútiky úst rybäcím tukom, aby ich mali pružnejšie. Čeľaď všetka stála dolu na dvore, aby videli, ako budú na kone vstupovať. V poslednom okamihu objavil sa tretí brat, lebo boli traja, ale toho nik nepočítal, lebo nebol tak učený, ako tí dvaja druhí, a každý mu hovoril krátko: „Hlúpy Janko“.

„Kamže?“ pýtal sa, „veď máte najlepšie sviatočné šaty.“ — „Na dvor kráľovský, chceme sa zabaviť s dcérou kráľovskou a vziať si ju za ženu. Či si nepočul, čo sa po celej zemi vyhlasovalo?“ A rozprávali mu o tom.

„U paroma!“ zvolal Jano, „to tam tiež musím ísť!“ Ale bratia sa mu vysmiali a odišli.

„Otecko, dajte mi koňa,“ povedal Jano, „mám veľkú chuť sa oženiť. Keď si ma vezme, vezme si ma. Keď si ma nevezme, vezmem si ju predsa!“

„Netrep,“ povedal otec, „tebe koňa nedám. Veď ani hovoriť nevieš, tvoji bratia sú oproti tebe praví dvoraníni!“

„Keď nedostanem koňa, vezmem si kozu, tá patrí mne a unesie ma tiež.“ Tak riekol a sadol si na kozu, stisol jej boky ostrohami a odjechal po hradskej. Hop! Hurrá! Ako chytro išiel! „Už idem!“ kričal Jano a začal spievať, až sa to ďaleko široko rozliehalo.

Ale bratia tíško išli ďalej, neprehovorili ani slova, lebo si museli dobre rozvážiť všetky tie dobré nápady, ktoré chceli predniesť.

„Halo! Halo! Hoj! tu som! Pozrite sa predsa, čo som našiel na hradskej!“ S tými slovami ukázal hlúpy Janko svojim bratom mrtvú vranu, ktorú našiel.

„Hlupák!“ povedali. „A čo chceš s tým začať?“

„Dám ju kráľovskej dcére!“

„Len to urob!“ povedali a smejúc sa, išli ďalej.

„Halo! Halo! Už som tu! Pozrite, čo som našiel, to sa nenajde každý deň na hradskej!“

Bratia zase zastali, aby sa pozreli, čo to je.

„Hlupák,“ povedali znova, „veď je to stará drevená topánka, ktorej ešte vŕšok chybuje, či i tú chceš dať dcére kráľovskej?“

„To sa rozumie,“ povedal Jano. A bratia sa smiali a išli ďalej hodný kus cesty.

„Halo! Halo! Hoj! Tu som zase!“ kričal Jano, „je to čím ďalej, tým veselšie, ale, halo, toto je predsa niečo vzácneho!“

„Čo si to zase našiel?“ pýtali sa bratia.

„Ach!“ povedal hlúpy Jano, „to nestojí ani za reč, ale dcéra kráľovská bude mať radosť!“

„Fí!“ povedali bratia, „veď je to len blato, nič len blato z priekopy pri hradskej.“ — „To hej,“ povedal Jano, „a k tomu najjemnejšieho druhu, že ho nemožno ani v ruke udržať.“ A naplnil si tým vrecko. Teraz sa dali bratia do prudkého cvalu, tak že boli o hodinu skôr pred bránou mesta než hlúpy Jano. Ale tam boli všetci nápadníci označení číslom a postavení do radu a šiku a tak tesno, že sa ani pohnúť nemohli, a to bolo veľmi dobré, lebo by sa boli ešte povadili a pobili, ale takto museli pekne stáť jeden za druhým.

Všetci obyvatelia zeme a sídelného mesta sa shromaždili okolo zámku až k oknám, aby videli, ako dcéra kráľovská ženíchov privíta. Ale sotva niektorý vstúpil do siene, ztratil svoju výmluvnosť a bol koniec.

„Nie sú nič hodní!“ povedala dcéra kráľovská, „preč s nimi!“ Konečne prišiel rad na toho z bratov, ktorý vedel celý slovník z pamäti. Ale ten nevedel teraz ani slova, zabudol všetko, zatiaľ čo stál vonku v rade; nad to ešte dlážka vrzgala a povaľ bola jediný kus hladkého zrkadla, tak že videl seba, ako si na hlave stojí; pri každom okne stáli traja pisári a jeden mestský radca, ktorí všetko, čo sa hovorilo, zapisovali, aby to hneď prišlo do novín a mohlo na každom rohu za groš byť predávané. Bolo to hrozné a k tomu bolo ešte v kachliach tak zakúrené, až tam bolo dusno.

„Je tu veľké teplo!“ začal ženích.

„Isteže,“ povedala dcéra kráľovská, „lebo môj otec pečie dnes mladých kohútov.“

Teraz to mal! Stál tam ako kus dreva, lebo na takú odpoveď nebol prichystaný; nedostal zo seba ani slova, hoci by veľmi rád bol riekol niečo vtipného. Tu máš!

„Nie je nič hodný!“ povedala dcéra kráľovská, „preč s ním!“ A tak musel ísť, ako prišiel. Teraz prišiel rad na druhého brata.

„Je tu veľké teplo!“ povedal.

„Isteže,“ povedala kráľova dcéra, „veď sa dnes pečú mladí kohúti!“ odpovedala dcéra kráľovská.

„Čo? Čože? Akože?“ povedal a všetci pisári písali.

„Nie je nič hodný, preč s ním!“ zavolala princezná. Teraz prišiel rad na hlúpeho Janka. Vošiel na svojej koze rovno do siene.

„Ale máte tu teplo!“ povedal.

„Áno,“ povedala kráľovská dcéra. „Veď pečú dnes mladých kohútov.“

„To sa mi práve hodí,“ povedal Janko. „Tu si môžem i svoju vranu upiecť.“

„To môžete,“ povedala princezná. „Ale či tiež máte niečo, na čom by ste ju upiekli, lebo ja nemám ani hrnca, ani pavne.“

„Ach, to sa už voľajak zrobí,“ povedal Jano veselo. „Ja mám výborný kuchynský riad!“ A s tým vytiahol starú drevenú topánku a vložil vranu do nej.

„To stačí tak práve na večeru,“ povedala dcéra kráľovská, „ale kde vezmeme omáčku k tomu?“

„Tú máme vo vrecku,“ povedal Jano, „mám jej toľko, že ňou môžem i plytvať!“ A s tým vysypal bahno z vrecka.

„To sa mi páči,“ povedala dcéra kráľovská, „ty vieš odpovedať i hovoriť a preto si ťa vezmem za manžela. Ale či vieš, tiež, že každé slovo, ktoré tu hovoríme, príde zajtra do novín? Hľaď, pri každom stole sú traja pisári a jeden starý mestský radca a ten je najhorší, lebo nedoslýcha.“ Ale to povedala len preto, aby mu strachu nahnala. Tu sa všetci pisári dali do smiechu a rozliali atrament po dlážke.

„To sú tam tí páni tam oproti?“ povedal hlúpy Jano. „To musím pánovi mestskému radcovi dať, čo mám najlepšieho,“ a s tým obrátil svoje vrecko a vystriekol mu všetko blato do tvári.

„Dobre si si pomohol,“ povedala princezna, „toto by som ja nevedela. Ale ja sa tomu ešte priučím.“

A tak sa stal hlúpy Jano kráľom, dostal kráľovnú a korunu a sedel na tróne, a to všetko máme z novín obecných starších — ale na tie sa nemožno vždy vo všetkom spoľahnúť.

O korenárovej nočnej čiapke

V Kodani je ulica, ktorá sa menuje „domčeková“. Označenie toto býva však dosť komolené, lebo sa podľa malých domčekov pôvodne menovala menom nemeckým, ktoré v ústach ľudu bolo zmenené. Za starých čias — je tomu už mnoho, mnoho rokov — neboly tie domky iné, než drevené búdy, asi také, ako tu i tu sa ešte na trhoch stavajú. Pravda, boly o niečo väčšie a maly okná, ich tabuľky však boly z rohoviny alebo z kožiek zvierat, lebo vo vtedajších časoch bolo sklo vo všetkých domoch vec veľmi vzácna a drahocenná. Ale tomu je už veľmi dávno, že i dedkov dedko to dávnymi časmi nazýval, keď o tom rozprával. Je tomu už niekoľko sto rokov.

Kodaňský obchod bol vtedy ovládaný bohatými obchodníkmi brémskymi a lubeckými; oni sami sem neprichádzali, ale posielali sem svojich predavačov. Títo bývali v drevených búdach v „domčekovej ulici“ a predávali pivo a korenie. Nemecké pivo bolo vtedy znamenité a bolo ho mnoho druhov: brémske, emžské — i brunšvícky ležiak, a potom rozličné korenia, ďumbier, anýž, šafrán a najmä čierne korenie (piepor). Toto bolo najdôležitejšie a preto nemeckí predavači v Dánsku sa volali „korenári“. A to bolo podivné, že týmto ľuďom vo vlasti bolo uložené za povinnosť, že sa v Dánsku nesmú oženiť. Mnohí z nich tak ostareli: boli nútení sami si obstarávať domácnosť, posteľ postielať, oheň zakúriť atď. Niektorí sa cele stránili sveta, ako starí mládenci, a vyznamenávali sa zvláštnym životom duševným a podivnými obyčajmi. Podľa nich tiež každý slobodný, starší muž bol menovaný „korenárom“; a to všetko je treba znať, aby tento náš priebeh bol srozumiteľný.

Starému mládencovi sa ľudia posmievajú, hovoria, aby si vzal nočnú čiapku, stiahol ju cez uši a šiel spať.

„Starý kocúr idúc spať,
čiapku si musí brať,
schová do nej uši,
pekne mu to sluší!“

Áno, tak sa o nich spieva! Smejú sa starému mládencovi a jeho nočnej čiapke — práve preto, že jeho i ju tak málo ľudia znajú — ach, neprajte si nikdy takej nočnej čiapky! A prečo? Teda čujte:

V najstarších dobách nebola domčeková ulička dláždená. Bola tu diera na diere ako vo vyjažďanom úvoze. Ulica bola úzka a domy boly tak proti sebe naklonené, že v lete často od domu k domu naťahovali povrazy a vzduch v nej bol cítiť korením, šafránom a ďumbierom. Za pultom v sklepe nestálo mnoho mladíkov, nie, boli to väčšinou starí chlapci a neboli snáď, ako si myslíme, v parochniach alebo v nočných čiapkach, v nohaviciach len po kolená a vo vestách a kabátoch úzko upiatých; nie, tak sa nosil dedkov dedko a tiež je tak vymaľovaný; korenári však nemali k tomu prostriedkov, aby sa dali maľovať a predsa by dnes pre nás bolo veľmi cenné a zaujímavé, keby sme mali obraz niektorého z nich, ako stojí v sklepe za pultom, alebo ako v nedeľu putuje do kostola. Ich klobúk mal široký okraj a bol neobyčajne vysoký, a často niektorý z mladších predávačov si ho okrášlil pierkom. Vlnená košeľa bola sopnutá preloženým golierom z bieleho plátna, halena, úzko priliehavá, bola zapiatá až cele nahor, cez ňu voľne visel plášť a nohavice končily až v topánkach so širokými zobcami, lebo nenosili punčochy. Za pasom mali nôž a lyžicu, áno i veľký nôž na obranu — toho v tých dobách často používali.

Práve tak šatil sa o sviatkoch starý Anton, jeden z najstarších korenárov v domčekovej ulici, len že nenosil vysoký klobúk, ale čiapku, a pod ňou ešte druhú, malú vlnenú pletenú čiapičku, pravú to nočnú čiapku, ktorej tak privykol, že jej nikdy neodkladal — mal dve tohože druhu a vzoru. Každý maliar by vedel nakresliť jeho podobu; bol vychudlý ani lund, u očí a úst plno vráskov, mal dlhé, kostnaté prsty a šedé, dlhé obočie. Nad ľavým okom splýval chomáč vlasov, čo síce nebolo práve krásné, ale bolo to výborným zvláštnym znamením. Bolo o ňom známo, že je z Brém a predsa vlastne tamodtiaľ nepochádzal, tam býval len jeho pán. On pochádzal z Duryňska, z mesta Eisenachu, hneď pod Vartburkom. O tom pán Anton mnoho nerozprával, tým viac však o tom rozmýšľal.

Starí obchodní sriadenci v tej ulici sa neschádzali často, každý zostal v svojom skliepku, ktorý sa skoro z večera zavrel a potom bolo v celej ulici tma. Len malou tabuľkou z rohoviny predieral sa malý prísvit z podkrovnej komôrky, kde obyčajne v svojej posteli starý pán ležal so svojim nemeckým spevníkom a spieval svoju večnú pieseň. Niekedy pravda tiež dlho do noci bol hore a robil hneď to, hneď ono. Jeho zamestnanie iste nebolo zábavné. Je to horký osud, žiť ako cudzinec v cudzej zemi, kde sa o nás nikto nestará, snáď len ten, komu zavadziame.

Často, keď vonku bola pustá noc a dážď ševelil, bývalo tu dosť nevoľno a pusto. Lampáša ani videť nebolo, okrem jedného, veľmi malého, ktorý bol umiestnený až na konci uličky pod obrazom svätej Panny, namaľovaným na stene. Také večery boly veľmi smutné a veľmi dlhé, keď nič na práci nebolo. Nie je treba denne rozkladať alebo ukladať tovar, robiť vrecúška a čistiť misky váhy; niekedy je tiež treba robiť niečo iného, a to robil tiež pán Anton: plátal si sám svoje jemné plátno a dokonca i na topánky si prišil záplaty. Keď sa konečne vybral spať, nechal si podľa zvyku nočnú čiapku a len ju trochu viac na uši stiahol; ale skoro ju zase vyhrnul, aby sa presvedčil, či dobre svetlo zahasil, ohmatal ho, stisol knôt a potom si zase znova ľahol. Netrvalo to dlho, prevalil sa s boka na bok a zase stiahol čiapku. Často však ho razom napadlo, či tiež dolu v peci uhlie vyhorelo, alebo či ho riadne zadusil. Je možné, že tam zostala malá iskierka, mohla by roznietiť oheň a spôsobiť škodu. A zase vstal, sliezol po rebríku — schody to neboly — a keď prišiel k peci, nebolo v nej iskier a zase sa mohol vrátiť. Často však, sotva bol na polovičnej ceste, nebol si zase istý, či železnú haspru na dverách poriadne zastrčil a či okenice sú dobre zavreté. A potom na svojich tenkých nôžkach zase musel sliezť s rebríka. Bolo mu zima a zuby mu drkotaly, keď si potom zase ľahol do postele, lebo zima sa nás chytí najprudkejšie, keď pozná, že musí ustúpiť. Skryl sa do pokrovca, stiahol nočnú čiapku hlboko do očú a teraz odvrátil svoje myšlienky od obchodu a denných starostí. Ale dobre mu predsa nebolo, lebo teraz sa objavily staré spomienky a rozprestrely pred ním svoje obrazy, a tie bývajú často pripevnené špendlíkmi, ktoré pichajú. „Ach!“ zavoláme, a pichnú až do krvi a spôsobia páľčivú bolesť, až slzy vhŕknu do očú. Tiež starému pánu Antonovi sa tak často viedlo, horké slzy, najčistejšie perly, tiekly mu po lícach. Dopadaly na pokrývku alebo na dlážku a znelo to tak, ako by struna bôľne pukla. Vyvanuly, zaplanuly v jasnom plameni; ale tento mu potom v svojej žiari objavil obraz života, ktorý nikdy nezmiznul z jeho srdca. Keď si potom osušil oči nočnou čiapkou, potlačil slzy i obraz, avšak prameň ich tu bol a zostal, tkvel v jeho srdci. Obrazy sa neobjavovaly tak, ako v skutočnosti po sebe nasledovaly, často sa dostavily len tie najsmutnejšie z nich, tiež vystupovaly iné žiarivé, sladkobôľné, avšak práve tieto vrhaly teraz najtemnejšie tiene.

„Krásne sú bukové lesy Dánska!“ hovorievalo sa, avšak o mnoho krajšie zjavily sa zraku Antonovmu bučiny v okolí Vartburku; mocnejšie a ctihodnejšie zdaly sa mu staré dúbravy okolo pyšného hradu, kde úponkovité rastliny visely cez kamene skalných stien. Sladkejšie voňaly tam kvety jabloní, než v zemi Dánskej. Cítil to a živo to pozoroval: slza mu skanula, zaznela, zasvietila. V jej lesku zreteľne zbadal dve malé deti, chlapca a dievča; hraly sa spolu. Chlapec mal červené líca, plavé, kučeravé vlasy, poctivé, modré oči. Bol to syn bohatého obchodníka, malý Anton — on sám. Dievčatko malo hnedé oči a čierne vlasy, bolo svieže a múdre, bola to Molly, dcéra starostova. Hrali sa s jablkom, triasli ním a počuli, ako jadierka v nútri hrčia. Rozkrojili jablko a každý dostal časť; rozdelili si tiež jadierka a zjedli ich až na jedno, o ktorom dievčatko vyhlásilo, že ho zasadí do zeme.

„Počkaj, uvidíš, čo z toho bude; z toho bude niečo, ani si nepomyslíš, čo, celá jabloň, ale nie hneď.“

A zasadili jadro do kvetináča; oba si pri tom počínali veľmi múdro: chlapec vytlačil prstečkom dierku do hliny, dievča tam vložilo jadierko a obidvaja ho prikryli zemou.

„Ale nesmieš ho hneď zajtra zase vyhrabať a dívať sa, či už má korienky,“ povedala Molly, „to nesmieš! Urobila som to dvakráť na svojich kvetoch, chcela som videť, či rastú. Vtedy som tomu tak nerozumela a kvety mi zomrely, zvädly.“

Kvetináč zostal u Antona, a po celú zimu sa naň každého rána díval, ale videl vždy len čiernu zem. Potom prišla jar, slnko zase teplo zažiarilo a z kvetináča vykľúčily dva zelené listy.

„To som ja a Molly!“ riekol Anton, „to je krásne, utešené!“

Skoro na to sa objavil tretí lístok, koho ten znamenal? A zase prišiel nový a zase nový. Každým dňom, každým týždňom bola rastlinka väčšia a konečne vyhnala v strom. To všetko sa zrkadlilo teraz v jedinej slze, ktorá bola stisnutá a zmizla. Ale mohla z toho prameňa zase vyplynúť, zo srdca starého pána Antona.

Blízko mesta Eisenachu tiahne sa dlhá reťaz skalistých hôr; medzi nimi vyčnieva jedna okrúhla, kuželovitá, na ktorej nie sú ani stromy, ani tráva; menuje sa hora Venušina. Býva v nej pani Venuša, bohyňa z pohanských dôb, ktorá sa v tých dobách menovala pani Holle; to vedelo a ešte vie každé eisenachské dieťa. Tá k sebe získala a zlákala šľachetného rytiera Tannhäusera, básnika lásky z kruhu spevcov na Vartburku.

Často stáli Molly s Antonom pri hore a ona raz riekla: „Odvážil by si sa zaklopať a riecť: Pani Holle! Pani Holle! Otvor, je tu Tannhäuser!“ Ale Anton sa toho neodvážil. Molly sa odvážila, ale len slová: „Pani Holle! Pani Holle!“ riekla hlasne a zreteľne, ostatné zašoptala do vetru tak nejasne, že si bol Anton istý, že vlastne nič neriekla. A vyzerala pri tom taká smelá, ako keď ho niekedy s cudzími dievčatmi zastihla v záhrade, a všetky ho chcely bozkať len preto, že vedely, že sa nechce dať pobozkať a bije okolo seba; len ona sa odvážila ho pobozkať.

„Ja ho smiem bozkať!“ povedala pyšne a chytila ho okolo krku. V tomto smere bola márnivá a Anton si na to zvykol a nič si pri tom nemyslel. Aká bola rozkošná a aká smelá! Pani Holle v hore tiež vraj bola krásna, ale hovorilo sa, že jej krása je hriešne svodná, zlá. Najväčšia krása je vraj tá, akou sa skveje svätá Alžbeta, patronka zeme, zbožná kňažná durynská, povesti a legendy o jej dobrodeniach okrášlily tu tak mnohé miesto. V káplnke bol zavesený jej obraz, obklopený striebornými lampami; Molly sa jej však nepodobala.

Jabloň, ktorú deti zasadily, rástla rok za rokom. Vyrástla tak, že bolo treba zasadiť ju do záhrady, do voľného vzduchu, kde rosa padala, slnko hrialo a strom nabýval síl, aby mohol vzdorovať zime. A keď prestál krutú zimu, vypučal v kvety, ako by tým svoju radosť prejavoval. Na jaseň mal dve jablká pre Molly a Antona; menej jabĺk nebolo by bývalo dobré.

Strom veselo vyrazil do výšky a Molly s ním závodila, bola svieža ako jabloňový kvet. Ale dlho sa jeho oči nemaly radovať z toho kvetu! Všetko sa strieda, všetko sa mení, všetko raz pominie! Mollin otec opustil starý domov a Molly šla s ním ďaleko, ďaleko. Dnes, vlakom, je tá cesta len niekoľko hodín, ale vtedy bolo treba viac než deň a noc, dostať sa tak ďaleko na východ z Eisenachu, až na hranice Durynska, dostať sa až do mesta, ktoré ešte dnes sa volá Výmar.

A Molly plakala a Anton plakal; — — — všetky tie slzy sa slúčily v jedinú slzu, ktorá zažiarila ružovým, skvelým svetlom radosti. Molly mu vyznala, že ho má radšej, než všetky krásy Výmaru.

Minul rok, minuly dva roky, tri roky a v tejto dobe prišly dva listy; jeden priviezol vozár a druhý bol sverený akémusi pocestnému. Cesta, ktorú listy vykonaly, bola veľmi dlhá a ťažká, viedla rozličnými mestami a dedinami.

Ako často počuli Anton a Molly spolu príbeh o Tristanu a Izolde, ako často si Anton v tom páru predstavoval Molly a seba, ačkoľvek meno Tristanovo znamenalo, že vyrástol v smútku. To sa na Antona nehodilo, a tiež by sa nikdy nebol spriatelil s myšlienkou, že „ona naň zabudla!“ Ale Izolda tiež nezabudla na priateľa srdca svojho a keď obidvaja zomreli a po stranách pri kostole boli pochovaní, prerástly lipy na ich hroboch strechu chrámovú a spojily svoje kvitnúce koruny. To sa zdalo Antonovi veľmi krásné a predsa veľmi smutné. Ale s ním a s Molly to nemohlo tak smútno dopadnúť a preto si pískal pieseň lásky, Valtra z Vogelheide:

„Pod lipou, tam na lúkach!“

A zvlášte krásne v tom znelo:

„Pod lesíkom v údolí, holaholalala!
sladko slávik šveholí!“

Túto piesničku mal neprestajne na jazyku, spieval a pískal si ju v mesačných nociach, keď sa chcel dostať do Výmaru a navštíviť Molly. Chcel prísť nečakaný a tiež neočakávano prišiel.

Prijali ho veľmi prívetivo, na privítanú mu podali pohár plný drahého vína, veselá spoločnosť, vybraná spoločnosť ho obklopila, útulná izba a mäkké lôžko bolo prichystané a predsa všetko bolo iné, než si myslel a než o tom sníval. Nerozumel sebe, nerozumel ostatným, ale my tomu lepšie môžeme rozumeť. Možno byť v dome, v rodine, a predsa tam nie sme ako doma; rozprávame si, ako vo vlaku, známe sa, ako z vlaku; jeden druhému zavadzia, prajeme si byť preč, alebo aby náš sused išiel do paroma. Takého niečo cítil Anton.

„Ja som poctivé dievča,“ riekla mu Molly, „poviem ti to sama. Mnoho sa zmenilo od tých dôb, ktoré sme strávili v detských hrách; v nútri i vonku všetko podľahlo zmenám. Zvyk a vôľa nemajú moci nad naším srdcom. Antonko, nerada by som, aby si na mňa spomínal v zlom, teraz, keď tak skoro odídem odtiaľ ďaleko — ver mi, vždy ťa verne zachovám v pamäti, však tiež ti pravdu povedám, keď ti vyzradím, že som ťa nikdy neľúbila tak, ako teraz viem, že iného celou dušou možno ľúbiť! — Do toho sa musíš vpraviť! — Buď s Bohom, Anton!“

A Anton tiež dal „s Bohom!“ ani slza mu do očú nevstúpila, ale cítil, že jeho láska k Molly zmizla z jeho srdca, žeravé i mrazivé železo rovnako nám drásajú kožu s retov, keď ho pobozkáme a on bozkal rovnako mocne v láske i v nenávisti.

Ani celého dňa nepotreboval Anton na návrat do Eisenachu, ale kôň, na ktorom šiel, bol strhaný.

„Čo je na tom!“ volal, „ja som tiež strhaný a zničený a zničím všetko, čo by ma na ňu pripomínalo, tiež teba, pani Holle, pani Venuša, žena pohanská! Jabloň vyvrátim i s koreňom. Nikdy už nesmie kvitnúť, nikdy už nesmie na nej ovocie dozreť!“

Ale strom nevyvrátil, svoje vlastné sily podkopal a v horúčke sa zmietal na lôžku. V čom, kde bola preňho pomoc? A tu sa dostavil liek, ktorý ho vedel vyliečiť, najtrpkejší, aký bolo možné najsť, ktorý zoslabnuté telo a vyčerpanú dušu zase priviedol k životu: Antonov otec nebol už bohatým obchodníkom. Ťažká doba, doba zkúšky stála pri dverách, prišla pohroma; ako veľké vlny bila v dom, ktorý bol raz tak bohatý. Otec zchudobnel, vyšiel na mizinu, starosť a nešťastie ho ochromily. I bolo Antonovi mysleť na iné veci než na strasť svojej lásky a na svoj hnev na Molly. Bolo mu nahrádzať v dome otca i matku, riadiť, pomáhať, byť naporúdzi a potom v ďaleký svet sa vydať, za chlebom.

Dostal sa až do Brém, naučil sa znať núdzu a ťažké dni, čím myseľ stvrdne alebo zmäkne, často až príliš zmäkne. Aký ten svet a tí ľudia boli v skutočnosti cele iní, než si to Anton v svojej mladosti predstavoval! Čím mu teraz boly piesne o láske? Nič, len hluché slová. Tak si myslel niekedy, ale inokedy zase prechvievaly ho tieto sladké spevy, dušou mu zunela sladká hudba a potom zase bol pobožnejší.

„Čo Boh činí, dobre činí!“ riekol si potom, „dobre tak bolo, že Boh srdce Molly ku mne nepriputnal; kam by to bolo viedlo, keď sa karta teraz tak zle obrátila. Odvrátila sa odo mňa, že znala alebo predvídala nastávajúci obrat osudu. Boh bol ku mne milostivý, je to tak najlepšie, ako sa to stalo. Všetko sa deje len z múdrej vôle Božej! Ona za to nemohla a ja som sa na ňu tak rozhneval!“

A prešly roky, otec Antonov zomrel, cudzí ľudia bývali v jeho rodnom dome. Jeho bohatý predstavený ho poslal na obchodné cesty a na týchto prišiel i do svojho rodného mesta Eisenachu. Starý Vartburk tu stál ešte cele nezmenený vysoko na skalnom končiari, so skamenelými podobami mnícha a mníšky. Mocné duby obkľúčovaly všetko starými obrysmi, tak ako za jeho detstva. Lysá hora Venušina len neznateľne sa odrážala v údolí svojim šedkastým zabarvením. Rád by bol zavolal: „Pani Holle! Pani Holle! otvor mi horu, zostanem aspoň na pôde domoviny!“

Bola to hriešna myšlienka a on sa pobožne prekrižoval. V tom zaspieval vtáčik blízko v krovine a stará pieseň ľúbostná zase sa prebudila v jeho pamäti:

„Pod lesíkom v údolí,
sladko slávik šveholí!“
holaholalala!

Také sladké spomienky zase vyvstaly v jeho duši, v slzách zase všetko prežil. Rodný dom jeho stál zase ako prv, ale záhrada bola čiastočne pozmenená. Poľná cesta viedla jedným kútom záhrady a jabloň, ktorej neznivočil, stála tu ešte, ale už nie v sade, bola na druhej strane cesty. Slnko žiarilo na ňu práve tak, ako pred rokami, rosa ju osviežovala ako kedysi, mala bohaté ovocie, konáre sa skláňaly až na zem.

„Tá rastie!“ riekol, „ona môže!“

Ale jeden z veľkých konárov bol nalomený, akési zlé ruky ho poškodily — veď stojí pri ceste!

„Trhajú jej kvety, nepoďakujúc sa, kradnú jej ovocie a lámu jej konáre. Tu by sa dalo povedať, keby sme o stromoch mohli hovoriť ako o ľuďoch: nepredvídalo sa pri tvojej kolíske, že tu tak budeš stáť. Tvoj život počal tak krásne — a čo z neho teraz zostalo? Si opustená a zabudnutá, strom u záhrady, vedľa poľa, pri ceste. Stojí tu bez ochrany, otriasaný, otrhávaný, s polámanými konármi. Neuschne preto síce, avšak časom bude vždy menej a menej kvetov, ovocie prestane a potom — ba, potom bude po všetkom!“

Na to myslel Anton tam pod stromom, na to myslel mnohú noc v osamelej komôrke svojho dreveného domku v cudzej zemi, v domčekovej ulici v Kodani, kam ho jeho bohatý pán, brémsky kupec, poslal s podmienkou, že sa neožení.

„Ženiť sa — hahaha!“ zasmial sa tak hlasne a akosi podivne.

Zima skoro nastala, mrzlo len to prašťalo a vonku bola suchá fujavica, tak že každý, kto len mohol, zostal doma pri peci. Preto sa tiež stalo, že susedia Antonovi nespozorovali, že jeho sklep po dva dni nebol otvorený a on sám že sa ani neukázal. Kto by za takého času vychádzal, keby to nemuselo byť!

Boly smutné, tmavé dni a v sklepe, ktorého okenné tabule neboly sklenené, panoval len súmrak, potom šero a potom tma ako v noci. Starý pán Anton po dva dni neopustil lôžko, nemal k tomu už síl. Krutú nepohodu už dávno cítil v svojich údoch. Opustený ležal tu starý ten mládenec a nemohol si pomôcť, sotva že mohol k ústam podvihnúť krčah s vodou, ktorý si postavil vedľa seba, a konečne bola voda vypitá do poslednej kvapky. Nebola to horúčka, nebola to choroba — staroba to bola, čo ho trápilo. Tam hore, kde ležal, panovala okolo neho vždy noc. Malý pavúčik, ktorého nemohol videť, snoval nad ním spokojne a čulo svoju sieť ako by tu aspoň nový, smútočný závoj mal zaviať, keby starčekovi oči zapadly!

Aký dlhý a ospalý bol ten čas! Sĺz nemal, ani bolestí; Molly nežila už v jeho myšlienkach. Cítil, že svet a jeho život nemá už s ním nič spoločného, že je už stranou všetkého. Veď si naň nikto ani nespomenul. V jednej chvíli sa mu zdalo, ako by mal hlad a bol smädný — áno, cítil to! Ale nikto ho neprišiel osviežiť, nikto neprichádzal. Spomenul si na tých, ktorí už odišli, spomenul si, ako svätá Alžbeta, keď ešte bývala na tomto svete, ona, tá svätica jeho domoviny a jeho detstva, šľachetná vojvodkyňa durynská, pani vznešená, i do najchudobnejších kútikov sostupovala a prinášala chorým útechu a osvieženie. V jasnom lesku vznášaly sa jej šľachetné činy pred jeho dušou. Spomínal na to, ako prichádzala k trpiacim a hovorila k nim slová útechy, ako rany úbožiakom vymývala a hladným pokrmy prinášala, hoci jej prísny manžel sa preto na ňu hneval. Spomínal si na povesť, ako šla kedysi s košom plným vína a zrazu jej manžel, ktorý striehol na každý jej krok, na ňu vystúpil a spýtal sa, čo to nesie? Naľakaná odvetila, že sú to ruže, ktoré v záhrade natrhala, a keď on potom podozrivo strhol pokrývku s koša — na spásu zbožnej ženy sa stal zázrak a víno a chlieb a všetko, čo v koši bolo, zmenilo sa na ruže.

Tak žila tá svätá v duši Antonovej, tak vznášala sa stelesnená pred jeho slabým zrakom, pri jeho posteli v neútulnej, drevenej búde v ulici domčekovej. Obnažil hlavu, hľadel do jej láskavých očú a všetko dookola bolo zaliate jasom a ružami a tieto šírily celou komôrkou takú ľúbeznú vôňu! Zrazu prenikla k nemu sladká vôňa jabloňová; videl, ako kvitnúca jabloň nad ním skláňa svoje konáre, bola to tá istá, ktorú Molly a on ako malé jadierko zasadili.

Strom striasol svoje vonné kvietky na jeho horúce čelo a ochládzal ho. Padaly na jeho prahnúce rety a bolo mu, ako by chlieb a silné víno ho osviežily. A bolo mu tak voľno, úprimne sa tešil na spokojný spánok.

„Teraz spím!“ zašoptal tíško; „spánok mi prospeje, zajtra budem zase zdravý a na nohách! Prekrásne! Jabloň, láskou vypestovanú, vidím v plnej kráse!“

A spal.

Deň na to, bol to už tretí deň, čo sklep bol zavretý, sneh už tak husto nepadal a súsedia pátrali po starom pánu Antonovi, ktorý ešte vždy sa neukazoval. Ležal tam natiahnutý, mrtvý, tisnúc rukou svoju starú nočnú čiapku. Nedali mu ju do rakvi, veď mal ešte jednu čistú, bielu.

Kde boly teraz slzy, ktoré vyplakal? Kde boly tie perly? Zostaly v nočnej čiapke — keď sú pravé, nedajú sa vyprať — s čiapkou boly uschované a zabudnuté. Staré myšlienky, staré sny, všetky zostaly ešte v korenárovej čiapočke. Len si jej nežiadaj! Rozpálila by tvoje čelo, uviedla by krv v rýchlejší chod, priniesla by ti také sny, ako by boly skutočnosťou. Zkúsil to hneď prvý, ktorý si ju nasadil a bolo to predsa o pol storočia pozdejšie a bol to sám pán mešťanosta! Sedel so svojou manželkou a jedenástimi deťmi v bezpečnom úkryte medzi svojimi štyrmi stenami. Avšak hneď sa mu zdalo o nešťastnej láske, úpadku a o starostiach o výživu.

„Hu! Ako tá nočná čiapka hreje!“ zvolal a strhol ju a pri tom skanula tu perla a po nej druhá perla; svietily a vydaly zvláštny zvuk. „To je pakostnica, lámka!“ riekol mešťanosta, „pred očami sa mi robia mžiky!“

Boly to slzy, o pol storočia pred tým vyplakané, vyplakané pánom Antonom z Eisenachu.

Ktokoľvek pozdejšie čiapku si nasadil, pravidelne mal sny a videnia, ktoré jeho život menily v život pána Antona. Bola z toho celá pohádka, ba, bolo ich mnoho, ale nech ich rozpráva ktosi druhý. My sme rozprávali prvú a končíme so slovami: Nežiadaj sebe nikdy korenárovej nočnej čiapky!

O lístku s nebies

Vysoko jasným sviežim vzduchom letel anjel, nesúc kvet zo záhrady nebeskej, a pritisnúc ho k perám, ulomil malý lístok, ktorý spadol do prostriedku lesa do vlhkej pôdy a hneď zapustil korienky a jeho výhonky vypučaly medzi ostatnými bylinami.

„To je podivuhodná sadzenička!“ vravely tieto a žiadna sa k nemu nechcela znať, ani pichláč, ani prhľava.

„Je to bezpochyby niečo záhradného!“ riekly posmešne a potom o tom vtipkovaly ako o rastline záhradnej. Ale lístok rástol a rástol ako žiadna iná rastlina a široko rozkladal svoje vetve a ratolesti.

„Kam sa ženieš?“ riekol vysoký pichláč s bodlinami na všetkých listoch, „rozťahuješ sa bezhranične, nemáš nikdy dosť miesta. My tu nemôžeme stáť na tvoju podporu!“

Nastala zima, sneh zakryl rastlinu, rov snehový však nad ňou žiaril, ako by ním zo spodka slnko svietilo. Na jar stál tu kvitnúci ker, najkrajší z celého lesa.

Vtedy prišiel profesor rastlinopisu, majúci vysvedčenia, že je tým, čím je; pozoroval rastlinu, ochutnával ju, avšak v jeho rastlinopise nič o nej nebolo; nemohol vypátrať, do ktorej triedy patrí. „Je to iste nepodareného čosi!“ riekol, „neznám toho; nesúhlasí so žiadnym systémom.“

„Nesúhlasí so žiadnym systémom!“ vravely prhľavy a pichláče. Veľké stromy počuly, čo sa hovorilo a tiež ony videly, že to nie je strom ich druhu, ale neriekly nič, tak ani onak, a to je pre hlupcov to najbezpečnejšie.

Potom prichádzalo lesom chudobné, nevinné dievča; jej srdce bolo čisté, myseľ bola zjasnená vierou, jej podielom na svete bola stará biblia, ale z jej listov vravel jej boží hlas: „Keď ti budú ubližovať, pamätaj na príbeh Jozefov: Smýšľali zle v srdci svojom, Boh však zmenil všetko na dobré.“ Keď trpíš nepravosťou, zneuznaním a posmechom, pamätaj na Najčistšieho a Najlepšieho, ktorému sa posmievali a ktorého ukrižovali, a on sa pri tom modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“

Zastala pred zázračnou rastlinou, ktorej zelené listie sladko a príjemne voňalo a ktorej kvety lisly sa v žiari slnečnej všetkými barvami; a z každého kvetu to znelo, ako by skrýval v sebe tisíce piesní, ktoré nikdy nebudú vyčerpané. V zbožnom zanietení pozorovala všetku tú božiu nádheru. Sklonila k sebe jednu ratolesť, chtiac sa podívať zblízka na tieto kvety a vdýchnuť do seba ich vôňu; a v mysli sa jej rozjasnilo a v srdci jej bolo blaho. Ráda by si bola utrhla kvet, bolo jej ho však ľúto, veď ulomený by zvädnul. Vzala si preto len jediný jeden lístok, odniesla si ho domov a uložila v biblii a tam ležal svieži, vždy svieži a nevädnúci.

Ležal skrytý medzi listami biblie, a s bibliou bol položený dievčaťu pod hlavu, keď za niekoľko týždňov v rakvi ležala, s posvätným výrazom smrti na zbožnej tvári, ako by v pozemskom tom prachu bolo vyjadrené, že teraz duša jej stojí pred Bohom.

Avšak vonku v lese kvitla zázračná bylina, zmohutnela v statný strom a všetci vtáci prichádzali a klaňali sa mu, najmä bocian a lastovica. „To sú cudzokrajné mravy!“ vravely pichláče a lopuchy, „tak my doma sa nikdy nezahodíme.“

A čierni slimáci lesní pľuli na krásny strom.

Pozdejšie prišiel pastier prasiat, vytrhol strom so všetkým, i s koreňom, chcúc to spáliť na popoľ. Celý zázračný strom vyvrátil a všetko sviazal do jednej otepi i s ostatnými raždinami.

Asi za rok počal kráľ tej zeme trpeť hlbokou ťažkomyseľnosťou; pilne sa zamestnával prácou, ale to nepomáhalo; boly mu predčítané najduchaplnejšie spisy, aké sa len sohnať daly, ale nepomohlo to. — V tom prišlo posolstvo od najznamenitejšej veličiny, ktorej sa opýtali; oznámili, že jesto bezpečný prostriedok, ktorý chorého môže posilniť a uzdraviť. „Vo vlastnej ríši kráľovej rastie v lese bylina nebeského pôvodu, vyzerá tak a tak, nemožno sa vôbec mýliť,“ a pripojený bol výkres rastliny, podľa ktorého ľahko bolo ju poznať. „Zelená sa v zime v lete; vezmite večer čo večer nový list a položte ho kráľovi na čelo, potom sa myšlienky jeho zase rozjasnia a krásny sen v noci ho posilní na budúci deň!“

To bolo dosť zreteľné, a všetci lekári a profesori rastlinopisu vydali sa na cestu do lesa. — Ale kde je tá rastlina?

„Iste že som ju odniesol i s ostatnou chamraďou!“ vravel pastier prasiat, „je to už dávno spálené, ja som z toho nemal rozum!“

„On z toho nemal rozum!“ volali všetci. „Nevedomosť! aká obrovská nevedomosť!“ Tieto slová si pastier prasiat mohol zapísať za uši, lebo tým mienili len jeho.

Ani lístku nebolo možné najsť, jediný ležal v rakvi mrtvého dievčaťa, a to nikto nevedel.

Kráľ sám, skľúčený svojou ťažkomyseľnosťou, prišiel do lesa na ono miesto. „Tu stál ten strom!“ vravel, „je to miesto posvätné!“

Ohraničili potom to miesto zlatou mrežou a vo dne v noci tam stála stráž.

Profesor rastlinopisu napísal pojednanie o nebeskej kvetine a bol za to vyznamenaný, čo ho veľmi tešilo. Vyznamenanie jemu i rodine veľmi lichotilo a to je to najuspokojivejšie z našej poviedky, lebo rastliny už nebolo a kráľ trpel svojou ťažkomyseľnosťou — „ale tým trpel kráľ driev už tiež!“ hovorila stráž pri mreži.

O najkrajšej ruži sveta

Žila raz mocná kráľovná, ktorá mala v záhrade svojej najkrajšie kvety všetkých možných končín sveta, ale najviac milovala ruže, a preto mala najrozmanitejšie druhy ruží, počínajúc planými a len prosto voniacimi, až po najkrajšie ruže cudzokrajné. Ruže zarastaly steny zámocké, okružovaly stĺpy a oblúky okenné, šírily sa chodbami a vinuly sa po stenách všetkých siení; všetky závodily vôňou, tvarom i barvou.

Avšak zámok bol pohrúžený v smútok a žiaľ. Kráľovná ležala na smrteľnej posteli a lekári predpovedali, že zomre.

„A predsa by bolo možné ju zachrániť!“ riekol najmúdrejší z nich. „Prineste jej najkrajšiu ružu sveta, tú, ktorá je obrazom najväčšej, najčistejšej lásky; keď jej oko ju uvidí skôr než zapadne, potom nezomre.“

A mladí, starí, z široka i ďaleka prichádzali s ružami najkrajšími, ktoré kedy rástly v záhradách, ale hľadaná ruža nebola medzi nimi. Mala byť prinesená zo záhrady lásky, ale ktorá jej ruža bola výrazom a obrazom najväčšej, najčistejšej lásky?

Básnici ospevovali najkrajšiu ružu sveta, každý vzýval tu svoju.

A po celom kraji boli vysielaní poslovia ku všetkým srdciam, láskou bušiacim, k ľuďom všetkých stavov a každého veku.

„Tú ružu ešte nikto neoznačil!“ riekol mudrc. „Nikto dosiaľ nepoukázal na miesto, ktoré dalo vypučať jej skvostnej kráse. Nie sú to ruže s hrobu Romeovho a Juliinho, ačkoľvek i tieto ruže budú večne voňať v povestiach a piesňach, nie sú to ruže pučiace z krvi, prúdiace z pŕs hrdinových, keď umiera za vlasť, ačkoľvek nie je smrť sladkejšia a niet ruže, ktorá by bola červenejšia, než táto krv. A ruža tá nie je ani zázračný kvet, ktorého pestovaniu muž po veky obetuje v bezosných nociach celý svoj život, nie je ňou magická ruža vedy.“

„Viem, kde kvitne,“ vravela blažená matka, pristupujúca s dieťaťom k posteli kráľovninej. „Viem, kde je najkrajšia ruža sveta, ktorá je výrazom a obrazom najväčšej a najčistejšej lásky. Kvitne na červených líčkach môjho sladkého dieťaťa, keď posilnené spánkom otvára očká a celou svojou láskou sa na mňa usmeje.“

„Krásna je tá ruža, ale sú ešte krajšie!“ riekol mudrc.

„Áno, o mnoho krajšie,“ povedala iná žena. „Videla som ich, vznešenejšie, svätejšie ruže nikde nekvitnú; sú tak bledé. ako lístky čajovníka. Videla som ich na tvári kráľovninej; odložila svoju kráľovskú korunu a v dlhej trúchlivej noci sama chovala svoje choré dieťa, plakala preň, bozkala ho a modlila sa zaň, ako len matka v úzkosti sa vie modliť.“

„Svätá a zázračná je moc bielej ruže smútočnej, avšak tá tu neprináša spásy.“

„Nie, ružu najkrajšiu videl som pred oltárom Pána!“ riekol pobožný starý biskup. „Žiarila tvárou anjelskou. Mladé dievčatá pristupovaly k stolu Pána, obnoviť záväzok svätého krstu a na sviežich tvárach rdely sa bledé ruže. Bolo medzi nimi mladé dievča; pozeralo k Bohu s celou čistotou a láskou celej duše svojej. Bol to výraz lásky najväčšej a najčistejšej.“

„Boh jej požehnaj!“ riekol mudrc, „ale nikto z vás dosiaľ neoznačil najkrajšiu ružu sveta.“

Zrazu prišlo do kráľovninej spálne dieťa, syn kráľovnej; slzy stály mu v očiach a na lícach, niesol veľkú, otvorenú knihu, viazanú v aksamite a pobitú strieborným kovaním.

„Mamička!“ riekol synček, „počuj, čo som čítal.“ A dieťa sa posadilo vedľa matky na posteľ a predčitalo z knihy o Ňom, ktorý sám sa obetoval spáse ľudstva i pokoleniam, dosiaľ nenarodeným. Väčšej lásky byť nemôže.

I zaiskril sa rumenec na líci kráľovninej, oči jej sa otvorily a vyjasnily, lebo videla, že z listov knihy najkrajšia ruža sveta vykvitá, obraz ruže vypučanej v krvi Kristovej na dreve kríža.

„Vidím ju!“ povedala. „Nezomre, kto túto ružu videl, najkrajšiu na svete.“

Pod vŕbou

Okolie mesta Gjöge je lysé a prázdne; mesto síce leží na morskom brehu, čo je vždy krásne, ale mohlo by byť krajšie, než je: kolkolom len plochý kraj a kus cesty do lesa; ale keď sa niekde cítime opravdu doma, najdeme tam vždy niečo, po čom sa nám i v najkrajšej končine sveta stýska. A musíme doznať, že v odľahlej časti mesta Kjöge, kde sa niekoľko chudobných záhrad prestiera až k potoku, ktorý neďaleko odtiaľ priamo do mora vteká, že tam v lete môže byť dosť pekne. To si myslely najmä dve deti zo súsedstva, Knut a Hanička; hravaly sa tu spolu pod krami angreštovými. V jednej záhrade stál ker badzový, v druhej stála vŕba a pod touto sa deti veľmi rady hraly a bolo im to dovolené, napriek tomu, že vŕba stála tesne pri potoku, do vody jeho mohly deti veľmi ľahko spadnúť; lež dobrý Boh nikdy neodvracia zraku svojho od malučkých, ináč by to s nimi často veľmi zle dopadlo. Deti tiež boly veľmi opatrné, ba chlapec bol v tomto ohľade tak bojazlivý, že nebolo ho ani v lete možné primať, aby sa, sediac na brehu, vo vode kúpal, zatiaľ čo všetky deti ostatné veľmi rady stúpaly do vody až po kolená, odvážnejšie až po pás, a kúpaly a hraly sa v nej. Preto často bolo mu počuť posmešné poznámky svojich kamarátov a dosť vytrpel ich posmechom. Raz sa však snívalo súsedovej Haničke, že plávala zátokou u Kjöge na člnku a Knut že šiel priamo k nej; voda vraj mu šla najprv až po krk, a potom sa nad ním zavrela. Od tej doby, kedy Knut o tomto sne počul, nestrpel, aby sa mu vysmievali, že sa bojí vody, ale poukazoval na Haničkin sen; bol jeho pýchou — avšak do vody predsa nešiel.

Ich chudobní rodičia často sa schádzali, a Knut a Hanička hrali sa v záhradách a pri hradskej, pozdĺž ktorej sa po oboch stranách tiahly priekopy, vrúbené radom vŕb. Pekné neboly tieto stromy, ich koruny boly osekané, ale veď tu neboly pre okrasu, lež pre úžitok. Krajšia bola stará vŕba v záhrade a pod touto často spolu sedávali.

V Kjöge býval starý, slávny trh, a tou dobou boly tu celé ulice búd s hodvábnymi stuhami, topánkami a všetkým možným. Pri tom panovala tu vždy veselá tŕma-vŕma a obyčajne tiež pršalo a potom bolo cítiť výpary z hrubých sedliackych šiat, avšak tiež medovníky sálaly sladkou vôňou. Bola ho tu plná búda a najpeknejšie pri tom všetkom bolo, že muž, ktorý ho predával, býval vždy v dobe trhu u Knutových rodičov a prirodzene že tu i tu Knut dostal kus medovníka, z ktorého sa kúsok i Haničke ušiel. Ale ešte peknejšie bolo to, že medovnikár vedel rozprávať podivuhodné rozprávky a to o čomkoľvek i o medovníkoch; ba o tomto ráz večer rozprával takú krásnu poviedku, ktorá na deti pôsobila mocným dojmom, že na ňu nikdy nezabudli, a preto bude najlepšie, keď si ju tiež vypočujeme, najmä preto, že je krátka.

A rozprával: „Raz boli na búde dva perníkové panáky; jeden mal podobu muža s klobúkom na hlave, druhý podobu panenky bez klobúka, ale s troškou peny na hlave pre okrasu. Obličaje mali len na tej strane, ktorou ležali navrch, a s tej strany bolo treba ich pozorovať a nie zo zadu, odkiaľ sa nikdy ma ľudí nemáme dívať. Muž mal na ľavej strane horkú mandľu, ktorá bola jeho srdcom, panenka bola z čistého marcipánu. Ležali v búde medovnikárovej na ukážku, ležali dlho a tak sa do seba zaľúbili, len že si to navzájom neriekli, a to je predsa nutné, keď z toho má niečo byť.

„On je muž, on sa musí najprv vysloviť,“ myslela si ona, ale bola by sa spokojila zvesťou, že jej láska je opätovaná.

On bol v svojich myšlienkach chtivejší, čo je vždy tak u mužov; zdalo sa mu, že je živým chlapcom, že má šesták, že si ju kúpil a zjedol.

Dni a týždne ležali na búde, až uschly; a myšlienky panenkine zjemnily a zoženštily. „Stačí mi, že som vedľa neho ležala na stole!“ vravela a pukla práve v prostriedku.

„Keby bola znala moju lásku, bola by dozaista trochu dlhšie vydržala!“ myslel si on.

„To je celá poviedka a tu sú obidvaja!“ skončil medovnikár. „Sú pamätihodní svojím životom a svojou mlčanlivou láskou, ktorá nikdy nikam nevedie. Hľa, tu ich máte!“ a potom dal Haničke panáka ešte celého, a Knut dostal puklú panenku — deti boly poviedkou tak dojaté, že nemaly tak zlé srdce, aby panenku zjedly.

Druhého dňa šly s nimi na hrobitov, kde stena hrobitovná bola porastlá rozkošným brečtanom, ktorý ju v zime i v lete pokrýval najkrajším kobercom. Do brečtanových haluzí postavily medovníkové panáky na slnko a rozprávaly hŕbe sbehlých sa detí poviedku o mlčanlivej láske, lebo poviedka tá bola roztomilá, ako všetci vyhlásili. Keď sa potom zase ozreli na medovníkových zaľúbencov, zbadali, že akýsi výrastok z čírej zlomyseľnosti zjedol puknutú panenku. Deti ju oplakaly a potom — pravda len preto, aby chudák medovníkový mládenec nebol na svete tak osamelý, zjedly ho tiež, ale na rozprávku o ňom nikdy nezabudly.

Deti boly vždy spolu a to alebo pod badzou, alebo pod vŕbou a dievčatko striebrojasným hláskom spievalo utešené piesne. Knut bohužiaľ nebol v hudbe zbehlý, ale rozumel aspoň slovám a to je predsa niečo. Ľudia v Kjöge, dokonca i starinárka, sa zastavovali a načúvali, keď Hanička spievala. „Tá malučká má sladký hlások!“ hovorievali.

Boly to utešené a rozkošné dni, ale netrvaly večne. Súsedia sa rozlúčili; matka dievčaťa zomrela, otec sa chcel v Kodani opätovne oženiť a mal sa tam dostať do úradu; bolo mu sľúbené miesto posla, a to vraj bolo zamestnanie veľmi výnosné. Súsedia sa rozlúčili srdečne a najmä deti horko plakaly. Ale starí si sľúbili, že si budú aspoň raz ročne písať. Knut bol daný do učenia k obuvníkovi, rodičia ho nemohli nechať len tak sa povaľovať. A potom bol birmovaný.

A rád bol by šiel v slávnostný tento deň do Kodane, uvideť milenú Haničku, ale nedostal sa tam a tiež tam ešte nikdy nebol, ačkoľvek Kodaň je od Kjörge len päť míľ. Ale Knut videl už veže, čnejúce za zálivom, keď bolo jasno v deň birmovania, videl zreteľne i zlatý kríž, lisnúci sa na kostole Panny Marie.

Ach, ako myslieval na Haničku! Či si ona naň ešte spomína? Iste! — O Vianociach došiel list od jej otca pre Knutových rodičov; vedie sa mu vraj v Kodani nad pomyslenie dobre a Hanička vraj urobí veľké šťastie svojím hlasom. Bola prijatá u divadla, tam, čo sa spieva; dostala za to tiež už peniaze, a z tých posiela milým súsedom v Kjörge celý tolár, aby si na sviatky niečo mohli dožičiť. Nech pijú na jej zdravie, to sama pripísala v dodatku, a ešte tam stálo: „Knuta pekne pozdravujem!“

Plakali všetci napriek tomu, že to bolo veľmi potešiteľné: plakali radosťou. Denne predlievaly Knutove myšlienky u Haničky a teraz videl, že i ona spomína. Čím bližšia bola doba, kedy sa mal stať tovarišom, tým jasnejšie čítal v svojej duši, že Haničku vrúcne ľúbi a chce, aby sa stala jeho drahou ženou. Zahral úsmev na jeho rtoch a ráznejšie ťahal dratvu a noha prudkejšie napínala kožu, z ktorej topánky šil. I šídlom sa bodol do prstu, ale to mu nevadilo. On dozaista nebude taký, ako tie medovníkové panáky; tá poviedka bola mu naučením, dodávajúcim neohrozenosť.

A tak sa stal tovarišom a sviazal si batôžok. Konečne mal prvý raz v živote sa dostať do Kodane a mal tam už i majstra. Ako Haničku prekvapí a poteší! Bolo jej teraz sedemnásť a jemu deväťnásť rokov.

Už v Kjöge chcel jej kúpiť zlatý prsteň, potom si to predsa rozmyslel, že v Kodani dostane iste prsteň o mnoho krajší. Potom sa rozlúčil s rodičami a na jaseň, nedbajúc dažďa, vydal sa pešo na cestu. Listie padalo so stromov, premoknutý až na kožu vstupoval prvý raz do Kodane a predstavil sa svojmu novému majstrovi.

Najbližšej nedele mienil navštíviť Haničkinho otca. Navliekol si nové šaty a nasadil si nový, ešte v Kjöge kúpený klobúk, ktorý mu veľmi pekne stál. Pred tým chodieval vždy len v čiapke. — Našiel hľadaný dom, a stúpal po mnohých schodoch. Až závrať sa oň pokúšala, ako tí ľudia v tých mestách sú na seba stisnutí v nerozlúštiteľnej tŕme-vŕme ulíc.

Zariadenie bytu svedčilo o bohatstve a blahobyte a Haničkin otec prijal ho veľmi vľúdne. Jeho druhá pani, ačkoľvek Knuta neznala, predsa mu podala ruku a naliala kávy.

„Hanička sa bude veľmi tešiť, až ťa uvidí!“ riekol otec. „Z teba sa stal pekný mladík! — Teraz sa uvidíte! Chlapec môj, Hanička, to je dievča! Robí mi veľkú radosť a s božou pomocou ešte mnoho mi jej urobí! Býva v svojej osobitnej izbe a platí nám z nej nájomné.“ Potom zaklopal otec na jej dvere, ako by bol cudzí, a na jej „vstúpte!“ vošli dnu. Ako to bolo skvostné všetko, takej izby iste nebolo v celej Kodani, ani kráľovná sama nemala krajšej! Podlahu pokrývaly koberce, záclony splývaly až na zem, ba veru, bola tu i zamatová lenoška, všade kvety a obrazy, i zrkadlo tam bolo, veľké ako dvere, takže si musel dávať pozor, aby si doň nestupil. Knut všetko to badal jedným pohľadom, a predsa videl len Haničku, stojacu tu pred ním, dospelé dievča: bola cele iná, než si ju predstavoval; v ničom sa nepodobala svojim rovesníčkam v Kjöge, a aká bola jemná a vznešená! Ale na Knuta sa dívala cudzo. Avšak len na okamih, potom mu letela v ústrety, ako by ho chcela pobozkať. Neurobila tak, ale mnoho nechýbalo. Bolo na nej badať úprimnú radosť, že vidí priateľa z detstva; slzy radosti stály jej v očiach. Vypytovala sa veľmi mnoho a mnoho rozprávala, od rodičov Knutových až po badzový ker a starú vŕbu, ktorých tiež nazývali otcom a matkou, ako by tie stromy ľuďmi boly. Tiež o medovníkových panákoch si porozprávali, o ich nemej láske, ako ležaly na medovníkárovej búde a ako pukly a srdečne sa tomu smiali. Ale krv horela Knutovi na lícach a srdce bilo prudkejšie, než inokedy! — Nie, pyšnou sa Anička rozhodne nestala! — Ona tiež spôsobila, že jej rodičia pozvali Knuta i na večer. Ona nalievala čaj, sama mu nabídla šálku a potom vzala knihu a čítala. Knutovi sa zdalo, že to, čo prečíta, práve o jeho láske pojednáva, tak to súhlasilo s jeho myšlienkami. Potom zaspievala prostú pieseň, ale v jej ústach sa stala veru poviedkou, bolo to, ako by jej vlastné srdce pretekalo. Ba, iste že mala Knuta rada. Mimovoľne mu tiekly slzy po lícach. Nemohol prehovoriť ani slovo, myslel, že je tak hlúpy, ale ona mu predsa stisla ruku a vravela: „Máš dobré srdce, Knut! Zostaň vždy taký, aký si!“

Bol to večer nevyrovnateľnej krásy; nebolo možné po ňom spať, a Knut tiež nespal. Pri rozchode riekol mu Haničkin otec: „Snáď na nás cele nezabudneš; nenechaj uplynúť celý mesiac, aby si sa k nám nepodíval.“ Preto v nedeľu môže zase smele prísť a tiež si to predsavzal. Ale každého večera po práci — a oni pracovali pri svetle — vychádzal Knut; prechádzal ulicou, kde Hanna bývala a díval sa v jej okno, ktoré skoro vždy bolo osvetlené. Ktoréhosi večera dokonca uvidel tôňu jej milej tvári na záclone; bol to krásny večer! Majstrová to nemala rada, že sa každého večera potuľuje, ako ona to nazývala a krútila nad tým hlavou, ale majster sa smial: „Veď je mladý!“ hovorieval.

„V nedeľu sa uvidíme, a ja jej to poviem, ako len ona celú moju dušu naplňuje a že sa musí stať mojou milou žienkou; hoci som len chudobným obuvníckym tovarišom, môžem sa stať majstrom, budem pracovať a snažiť sa —! Áno, poviem jej to, nemá láska nevedie nikam, to som sa naučil od perníkových panákov.“

A nastala nedeľa a Knut prišiel, ale stala sa nehoda! Všetci boli kamsi pozvaní a jemu museli odriecť. Hanička mu tisla ruku a pýtala sa: „Bol si už niekedy v opere? Tam musíš! V stredu budem spievať a keď máš čas ísť, pošlem ti lístok. Otec vie, kde tvoj majster býva.“

Ako to bolo pekné od nej! V stredu na poludnie skutočne došiel zapečatený list, bez slovíčka, ale bola v ňom vstupenka a večer šiel Knut prvý raz v svojom živote do divadla a čo videl? Videl Haničku, zázračne krásnu, opravdu pôvabnú. Bola síce vydatá za kohosi cudzieho, ale to bola len komédia; niečo, čo len hrali, to Knut vedel, ináč by predsa nebola taká a neposlala mu lístok, aby sa na to díval. Všetci ľudia tľapkali a vyvolávali ju a Knut volal: „hurá!“

Sám kráľ sa na Haničku zasmial, ako by tiež on sa z nej radoval. Bože, ako neskonalo malučkým si pripadal Knut, ale miloval ju tak vrúcno a tiež ona ho mala rada a predsa je na mužovi, aby sa vyslovil prvý, ako medovníková panenka myslela; v tej poviedke skutočne bolo skryté mnoho.

Budúcu nedeľu k nej Knut zase došiel. Myšlienky jeho boly tak slávnostné, ako pri posvätnom predsavzatí. Hanička bola sama a otvorila mu; nemohlo sa to lepšie vydariť.

„Dobre, že ideš!“ vravela, „už som po teba chcela poslať otca, ale mala som tušenie, že dnes večer prídeš; musím ti povedať, že v piatok odcestujem do Francie, je to nútné, aby som to niekam priviedla.“

Knutovi bolo razom, ako by izba sa s ním zatočila, ako by mu srdce pukalo, ale ani slza mu nevstúpila do očí, ačkoľvek bolo vidno, ako hlboko tou zprávou bol dojatý. Hanna to videla a tiež jej bolo do plaču. „Poctivá, verná duša,“ vravela — a toto prívetivé oslovenie rozviazalo Knutovi jazyk a on doznal, ako vrúcno ju ľúbi a že sa musí stať jeho milovanou ženou. Hovoriac to, spozoroval, ako Hanna na smrť bledne; pustila jeho ruku a vážne a smútno vravela: „Nerob seba i mňa nešťastným, Knut! Zostanem ti vždy dobrou sestrou, na ktorú sa môžeš spoliehať — ale ničím viac!“ a mäkkou rukou svojou hladkala ho po vlasoch na horúcom čele. „Boh dá nám k mnohému silu, len keď chceme!“

V tejže chvíli vstúpila jej macocha.

„Knut je celý zúfalý, že tak skoro odcestujem!“ vravela. „Buď predsa mužom!“ a pri tom potlapkala Knuta po pleci; robila, ako by neboli hovorili o inom, ako o ceste. „Dieťa!“ vravela, „teraz musíš byť zase tak dobrý a rozumný, ako vtedy, keď sme boli deťmi a hrali sme sa pod vŕbou-matičkou!“

Knutovi bolo, ako by sa bol utrhol kus sveta, myšlienky jeho boly ako uvoľnené vlákno, bezmocne v šanc vydané vetrom. Zostal, nevediac, či ho pozvali, ale boli prívetiví a dobrí. Hanna nalievala mu čaj a spievala, ale to nebol starý zvuk a predsa bol tak nevyrovnateľne krásny; srdce sa mu pri tom chcelo utrhnúť; a potom sa rozlúčili. Knut jej ani ruky nepodal, ale ona ho vzala za ruku a riekla: „Podáš predsa svojej sestre ruku na rozlúčku, brat môj milý, z detskej, šťastnej doby!“ Usmiala sa v slzách, ktoré jej voľne stiekaly po krásnych líčkach a opakovala: „Brat môj!“ Ba, čo naplat! — To bola rozlúčka.

Ona odcestovala do Francie a Knut putoval špinavými ulicami Kodane. — Ostatní tovariši v dielni dopytovali sa ho, prečo tak bez cieľa a smútno blúdi a o čom rozmýšľa; zvali ho do zábav a na rozličné miesta, veď je v ňom snáď tiež mladá krv!

Šiel s nimi do tanečnej siene. Bolo tu mnoho krásnych dievčat, ale prirodzene žiadna taká, ako Hanna, a tu, kde sa domnieval, že na ňu bude môcť zabudnúť, práve tu je stále jasne pred jeho dušou. „Boh dá nám k mnohému silu, len keď chceme!“ tak mu riekla. Vrúcna zbožnosť opanovala jeho myseľ, sopial ruky — a husle ľkaly a dievčatá tancovaly… Naľakal sa, napadlo mu, to že nie je miesto, kam by mohol uviesť Hannu, a ona predsa neprestajne bývala v jeho srdci — a preto odišiel preč, pobiehal ulicami a šiel i okolo domu, v ktorom bývala. Bolo tam tma, všade bolo tma, pusto a prázdno; svet šiel svojou cestou a Knut tiež.

Bola zima a vody zamrzly, bolo, ako by všetko sa chystalo na smrť. Ale keď nastala jar a prvý parník odplul, zatúžil Knut ďaleko, kamsi ďaleko preč odtiaľ, do cudziny, ďaleko do sveta, len nie na blízko Francie.

Sviazal si tedy svoj batôžok a putoval do Nemecka, od mesta k mestu, bez kľudu a pokoja. Len keď dospel starého, krásneho Norimberka, zmocnil sa ho zase kľud a bol v stave zostať.

Je to podivuhodné mesto, Norimberk, ako vystrihnuté z obrázkovej knižky. Ulice idú ako sa im zachce, domy nezakladajú si na tom, aby stály v jednom rade. Parkany a arkiere s vežičkami, stĺpkami a okrasami vynikajú až nad chodník a hore so striech podivno zašpičatených vybiehajú až do ulice strechové žľaby v podobe šarkanov a psov.

Tam stál Knut s batôžkom na chrbte; stál pri jednej studni, kde medzi pyšnými vodotryskami sú rozostavené skvostné kovové postavy z biblie i z dejín. — Šumné dievča tam bolo práve pre vodu; občerstvila Knuta sviežim dúškom a z kytice ruží, ktorú mala v ruke, dala mu jednu, a to sa mu zdalo dobrým znamením.

Z blízkeho kostola prenikal k nemu zvuk organu; znel tak slávnostne a po domácky, ako by vychádzal z kostola v Kjöge a Knut preto vstúpil do veľkého chrámu. Slnko svietilo pomaľovanými oknami medzi vysokými, štíhlymi stĺpami. Dušu jeho premohla zbožnosť, kľud sa dostavil do jeho mysli.

Hľadal a našiel dobrého majstra v Norimberku a zostal tam a naučil sa tamojšej reči.

Staré hradobné priekopy okolo mesta sú premenené na malé kuchyňské záhrady, avšak dosiaľ sú tam vysoké múry s ťažkými vežami. Povrazník robí tu svoj povraz na drevenom stojane pri múre, a všade zo škár stien a múrov vyrastajú badzové kry, vešajúce svoje sneti a haluze nad malé, nízke domky u vnútornej strany hradobnej steny. V jednom takom domku býval majster, u ktorého Knut pracoval, a cez okno podkrovnej komôrky, kde spal, rozprestieral ker voňavej badzy svoje vetvičky.

Býval tu cez leto i cez zimu, ale keď prišla jar, nemohol to dlhšie vydržať; badza bola v plnom kvete a kvitla tak po domácky, ako v záhrade v Kjöge — a preto Knut majstrovi dal výpoveď a odsťahoval sa k inému, kde badzy nebolo.

Dielňa jeho bola tesne pri starom, kamennom moste, a hneď pod dielňou stál nízky mlyn, večne klepotajúci. Za ním prúdila, dravá rieka, ktorá sa tiež vinula medzi dvoma radmi domov, na ktorých boly všade prilepené malebné, starobylé besiedky. Vyzeralo to, ako by sa chcely vrhnúť do vody. Tu nerástla ani badza, ani iných kvetov tu nebolo, ale práve oproti stála stará vŕba, ktorá sa primykala k blízkemu domu, aby ju prúd nestrhol. Rozpínala svoje konáre nad rieku, práve ako vŕba pri potoku v Kjöge.

Skutočne presťahoval sa od otca badzy k matke vŕbe. Tento strom, zvlášte pri svite mesačnom, vyznamenával sa čímsi, pri čom cítil

„… jak doma v Dánsku,
keď luna plá!“

Ale nebol mesiac toho príčinou, nie, bola to stará vŕba.

Nemohol toho sniesť; a prečo? Opýtaj sa vŕby, opýtaj sa kvitnúcej badzy! — a tak dal svojmu majstrovi v Norimberku „s Bohom“ a putoval ďalej.

Nikomu nerozprával o Haničke; na dne srdca ukrýval svoj žiaľ a poviedke o perníkových panákoch prikladal zvláštnu dôležitosť. Teraz pochopil, prečo mal panák na ľavej strane horkú mandľu, tiež on cítil nahorklú príchuť a Hanička, vždy tak mierna a usmievavá, tá bola len z marcipánu. Zdalo sa mu, že remeň jeho vaku ho veľmi tisne, že sotva dýchať môže; uvoľnil ho, ale nič to nepomohlo. Len polovica sveta bola mimo neho, druhú polovicu nosil v sebe a tak tomu bolo!

Len keď uvidel vysoké hory, zjavil sa mu svet väčším, myšlienky jeho sa zase vrátily na tento svet a slzy mu vystúpily do očí. Alpy sa mu zdaly ako složené krýdla zemegule. Čo, keby ich podvihla, keby rozprestrela svoje mocné perute s pestrými obrazmi čiernych lesov, hučiacich vôd, mračien a večných, večných snehov!

„V deň súdny dvihne zem svoje veľké krýdla, vzletí k Bohu a zanikne ani bublina mydlová v jeho jasných lúčoch! O, keby už radšej bol deň súdu!“ riekol.

Ticho putoval krajom, ktorý sa mu zdal žírym ovocným sadom; z drevených besiedok kynuly mu dievky, paličkujúce čipky, vrcholy hôr planuly v rudom slnku večernom, a keď uvidel zelené jazerá v tmavom stromoví — tu si spomenul na breh u zálivu v Kjöge; a stesk, nie však bôľ, naplnil jeho prsá.

Tam, kde sa Rýn ako jediná dlhá vlna napred valí, rúti, pení a v snehobiele mraky mení — a dúha nad ním ako voľná stuha sa mihá a trepotá — tam si spomenul na mlyn u Kjöge, kde voda hučí a sa pení.

Rád by bol zostal v tichom meste nad Rýnom, ale bolo tu príliš mnoho krov badzových a niekoľko vŕb — a preto spel ďalej, cez vysoké, mocné hory, rozsadlinami skalnými a po cestách, ktoré na skalných stenách ako lastovičie hniezda boly prilepené. Voda hučala v hlbinách, mraky táborily pod ním; po proteži a alpských ružiach a snehu kráčal v teplom slnku letnom — a potom dal „s Bohom“ krajom severným a sostupoval pod gaštany, medzi vinohradmi a kukuricovými poľami. Pohorie vystavalo hrádzu medzi ním a starými spomienkami a tak to malo byť.

Pred ním rozprestieralo sa veľké, nádherné mesto, volalo sa Milán a tu našiel majstra, ktorý ho prijal do práce. Dostal sa do dielne starých, ctihodných manželov. Tí si skoro obľúbili tichého tovariša, ktorý síce málo hovoril, ale tým viac pracoval a bol tak skromný a zbožný. Jemu sa tiež zdalo, že mu Boh to ťažké bremä sňal už so srdca. Najväčším potešením mu bolo vystúpiť na strechu veľkého mramorového chrámu, ktorý sa mu zdal byť vytvorený zo snehu jeho otčiny, odkiaľ videl rozmanité sochy, obrazy, hrotité veže a otvorené siene, plné kvetín. Z každého kútika, každého hrotu, každého oblúka usmievaly sa naň biele stĺpy. — Nad sebou mal modré nebo, pod sebou mesto a zelenú, do ďaleka sa rozprestierajúcu rovinu Lombardie, a k severu vysoké pohorie s večným snehom a tu spomínal na kostolíček v Kjöge, porastlý brečtanom po červených múroch — ale netúžil tam, tu za horami chcel byť pochovaný.

Žil tu rok; uplynuly už tri roky od onoho dňa, kedy opustil domovinu, keď raz jeho majster ho zaviedol do divadla, nie do cirkusu, kde by videl krasojazdcov, nie, do cirkusu, nie, ale do veľkej opery, a to bola veru budova a sály, ktoré stály za podívanie. Vo všetkých siedmich poschodiach nad sebou visely hodvábne záclony a od podlahy až k povali v závratnej výške sedely najvznešenejšie dámy s kyticami v rukách, ako by išly do plesu. Páni boli v plnom lesku a mnohí jagali sa od zlata a striebra. Sál planul svetlami ako vo dne a zrazu zavírila hudba, hurtom, ale prekrásne. Bola tu nevyrovnateľne väčšia nádhera, než v opere Kodaňskej, ale tam bola Hanička — — Akože? Boly to kúzla, či čo? Opona sa rozhrnula a tiež tu stála Hanička, oblečená do zlata a striebra, so zlatou korunou na hlave. Spievala, ako len anjel boží môže a vie spievať; predstúpila, čo mohla, usmievala sa tak, ako len ona to vedela; dívala sa práve na Knuta.

Chudák Knut chytil majstra za ruku a zvolal hlasno: „Hanna!“ Ale rušná hudba na šťastie prerušila zvolanie. Majster prisvedčil: „Áno, menuje sa Hanna!“ a potom mu ukázal tlačenú ceduľu, kde stálo jej meno, celé jej meno.

Nie, nebol to sen! Všetci poslucháči jasali nadšením a hádzali jej vence a kytice a sotva odišla, zase bola vyvolávaná; odchádzala a zase a zase prichádzala.

Vonku na ulici shromaždili sa ľudia pri jej povoze a tiahli ho a Knut bol zo všetkých prvý a najšťastnejší. Keď došli k jej nádhernému skvelo osvetlenému domu, stál Knut tesne pri dvierkach kočiara. Tie sa otvorily a ona vystúpila. Svetlo padalo práve na jej rozkošnú tvár a ďakovala prívetivo sa usmievajúc. Dívala sa Knutovi priamo do očú, avšak nepoznala ho. Akýsi pán s hviezdou na prsách nabídnul jej ramä — hovorilo sa, že sú spolu zasnúbení.

Knut šiel domov a sviazal si svoj batôžok; chcel a musel domov, odpočinúť si pod badzovým krom a pod vŕbou — ach, pod vŕbou!

Prosili, aby zostal; nič ho nemohlo zadržať; pripomenuli mu, že tiahne zima, že v horách už sneh napadal — ale nadarmo.

A neprestajne a bez únavy stúpal hore k horám a šiel cez doly a hory, už bol vysilený a vyčerpaný a predsa nikde domu nevidel. Už hviezdy nad ním vzplanuly a nohy zamdlievaly, hlavu pojímala závrať. Hlboko v údolí zasvietily teraz tiež hviezdy, akoby nebo i pod ním sa prestieralo. Cítil sa chorý. Hviezdy v údolí sa množily a stávaly sa jasnejšími, a žmurkaly sem i tam. Bola to malá dedinka, z ktorej svetlá sa jagaly a len vtedy, keď si to uvedomil, napnul posledné svoje sily a potom sa mu v dedine dostalo skrovného útulku.

Zostal tam po celý deň, lebo jeho telo vyžadovalo kľudu a pečlivosti. V údolí bolo hmlisto a daždivo. Keď však ráno došiel kolovrátkar a zahral pesničku z Knutovej domoviny, z Dánska, nemohol to už dlhšie sniesť — šiel mnoho, mnoho dní a tak náhlo, ako by tam mal dojsť prv, než všetci zomrú. Ale nikomu nepovedal o svojej túžbe, nikto netušil, že srdce jeho sviera bôľ, najťažší a najžeravejší bôľ, aký kedy bol. On sa uzavieral svetu, nedožičí si žiadneho potešenia, uzavieral sa i priateľom, on nemal priateľov. Cudzí putoval cudzími krajmi k domovu, na sever. V jedinom liste z domova, ktorý mu pred rokom rodičia poslali, bolo napísané: „Nie si pravým Dánom, ako my ostatní doma; my sme ešte zo starej školy, ale ty máš zaľúbenie len v cudzích krajinách!“ Tak písali rodičia — ako málo ho znali!

Bol večer — šiel osamelou širokou cestou, počalo mrznúť; krajina bola plochá a polia a lúky sa prestieraly do nedohľadnej diaľky. Tu pri ceste stála veľká vŕba; a všetko bolo ako doma, v Dánsku! Posadil sa pod vŕbu, bol zomdletý, hlava mu klesala, oči sa zavieraly, on však cítil a pozoroval, ako vŕba k nemu skláňa svoje vetve. Strom pripadal mu ako stará, mocná postava, bola to sama matka vŕba, ktorá ho brala do náručia a vyčerpaného synka niesla domov do dánskej zeme, na šíre, piesčité pobrežie, v rodné mesto Kjöge, v kvetnatú záhradu jeho detstva. Áno, bola to vŕba z Kjöge, vyšla ho do sveta hľadať a našla ho a odniesla do záhradky pri potoku, a tu stála Hanička v svojej sláve so zlatou korunou na hlave, ako ju naposledy videl, a volala mu: „Buď vítaný!“

A práve pred nimi stály dve podivné postavy, vyzeraly už ako ľudia, i ony sa zmenily. Boly to medovníkove panáky.

„Ďakujem ti!“ vravely Knutovi, „ty si rozviazal naše jazyky, naučil si nás, že je nutné svoje myšlienky nahlas vyjadrovať, síce z ničoho nič nie je! Ale teraz z toho predsa niečo pošlo! — Sme zasnúbení!“

Potom šli mestom, ulicami, šli rovnou cestou do kostola a Knut s Haničkou ich nasledovali. Tiež oni šli ruku v ruke. Kostol tu stál ako predtým, s červenými múrmi, zarastenými bujným brečtanom. Hlavný vchod sa otvoril dokorán, organ znel a oni po dvoch pristupovali k oltáru. „Milostivá vrchnosť najprv!“ vraveli, „medovníkoví snúbenci!“ S tým ustúpili Knutovi a Haničke a oba párky pokľakly pri oltári. Hanička sklonila hlávku svoju k jeho tvári a ľadové slzy jej kanuly z očú. Bol to ľad, ktorý okolo jej srdca jeho vrelá láska roztopila, kanuly na jeho planúce líca, a — on sa tým prebudil a sedel pod starou vŕbou v cudzej zemi, v mrazivej noci. Ľadová srieň mu pokrývala tváre.

„To bola najkrajšia chvíľa môjho života!“ riekol, „a tá bola len sen. — Bože môj, daj mi ho ešte raz snívať!“ A zavrel oči, spal, sníval…

K ránu napadal sneh, pokryl nohy. Knutove, ale on spal. Dedinčania išli do kostola; hľa, tu sedel akýsi tovariš, mrtvý, zmrznutý — pod vŕbou-matičkou…

Ružový škriatok

Uprostred záhrady rástol ružový ker, plný ruží. V jednej z nich, v najkrajšej zo všetkých, býval škriatok; bol taký malunký, že ho ľudské oko ani nemohlo zbadať. Za každým ružovým lístkom mal svoju spálňu. Bol tak dobre vychovaný a tak krásny, ako deti bývajú, a s ramien mu siahaly krýdla až k nohám. Ó, aká vôňa naplňovala jeho izby a aké čisté a krásne boly ich steny! Veď to boly jemné, bledé lístky ruží.

Celý deň sa veselil v teplom svite slnečnom a lietal s kvetu na kvet, tancoval na krýdlach letiaceho motýľa a počítal, koľko by musel zrobiť krokov, keby chcel prejsť všetky chodníčky a cestičky v lipovom liste. Čo my menujeme na liste žilkami, považoval on za cesty a chodníčky. Ba, boly to preň cesty priamo nezmerné, lebo slnko zapadlo skôr, než došiel k svojmu cieľu. Bezpochyby, že sa na svoje putovanie vydal veľmi neskoro.

Teraz už nastal chlad, padala rosa a dvihal sa vietor. Bolo najlepšie vrátiť sa domov. Ponáhľal sa, ako mohol, avšak ruža sa zavrela — nemohol sa dostať do nútra — ani jediná ruža nezostala rozvitá. Ubohý malý škriatok sa veľmi naľakal. Nikdy dosiaľ ešte nestrávil noc vonku, vždy sladko driemal za teplými lístkami ružovými. Ach, to bude jeho smrť!

Na druhej strane záhrady bola, ako dobre vedel, besiedka, porástla krásnou jerišskou ružou. Jej kvety sa podobaly veľkým, pestro maľovaným rohom; do niektorej z nich zamýšľal vklznúť a vyspať sa tam do rána.

Letel tam. Čuj, v besiedke boli dvaja ľudia; mladý, pekný muž a prekrásne dievča sedeli vedľa sebe a želali si, aby tento okamih trval večne. Mali sa veľmi radi; radšej, než najlepšie dieťa miluje svojich rodičov.

„A predsa sa musíme rozlúčiť,“ riekol mladý muž, „tvoj brat nepraje našej láske. Preto musím ja odísť za jeho rozkazom ďaleko cez hory a doly! S Bohom, moje sladké dievča, lebo moja si a moja zostaneš!“

Potom sa pobozkali a mladé dievča plakalo a darovalo mu ružu. Avšak prv, než mu ju podala, vdýchla na ňu bozk, tak oddaný a vrúci, že sa kvet roztvoril. Malý škriatok hneď do nej vletel a oprel si hlávku o jej jemné, vonné steny. Nepozorovano sa takto stal svedkom nežnej rozlúčky a cítil, že ruža bola umiestnená na mladíkovej hrudi. Ó, ako mu srdce bilo! Mladý škriatok ani nemohol zaspať, ako srdce búchalo!

Avšak ruža nespočívala mu dlho na hrudi; mladý muž ju vzal a pobozkal ju, a bozkal ju neprestajne, kráčajúc sám tmavým lesom, a bozkal ju tak často a tak pevne ju tisol na pery, že mladý škriatok sa bál, že ho rozgniavi. Cítil to i cez lístky, ako mladíkove pery boly horúce, ako planuly a ruža sa rozvila, ako v poludňajšom slnku.

Zrazu prišiel iný muž, zamračený a plný zášti a nenávisti. Bol to brat onoho mladého dievčaťa. Vytiahol nôž, dlhý a ostrý, a zatiaľ čo mladík tisol ružu na svoje vrelé pery, zlý muž ho prebodnul, hlavu mu odrezal a pochoval i s telom pod lipou do mäkkej prsti.

„Teraz zmizol a je zabudnutý,“ pomyslel si zlý brat; „ten sa už nevráti. Nech si ide na ďalekú cestu cez hory a vrchy a vody, tam ľahko môže prísť o život, a to sa mu veru i tak stalo. Nevráti sa a mňa sa sestra nikdy nesmie po ňom pýtať.“

Potom nahrabal nohou suchého listia na rozrytú zem a šiel temnou nocou zase k domovu. Ale nešiel sám, ako sa domnieval; sprevádzal ho malý škriatok. Sedel v suchom, svinutom liste lipovom, ktorý zlému mužovi pri jeho strašnom čine sa sniesol s lipy do vlasov. A pretože si muž zase potom nasadil klobúk, bola tam taká tma, že sa škriatok celý chvel a triasol strachom i hnevom nad tým zlým činom.

Len na svite sa ten zlý človek dostal domov. Odložil klobúk a šiel do spálne svojej sestry. Tam ležalo to krásne dievča v plnom rozkvete a snívalo sa mu o tom, ktorého tak ľúbila a o ktorom sa domnievala, že putuje cez hory a lesy. Zlý brat sa nad ňu naklonil a pri tom sa smial tak výsmešne a posupne, ako len diabol sa smiať vie. Pri tom spadol mu zvädlý list z jeho vlasov na prikrývku; on však toho nespozoroval a šiel, aby sa do rána ešte trochu vyspal. Avšak škriatok vyletel zo zvädlého listu, pritúlil sa k uchu spiaceho dievčaťa a rozprával mu, ako sen, o strašnej vražde, popísal mu miesto, kde jej brat ho zabil a mrtvolu jeho pochoval, rozprával o kvitnúcom strome lipovom hneď vedľa a dodal: „Aby si nemyslela, že to všetko, čo ti túto rozprávam, je len púhy sen, najdeš na svojom lôžku zvädlý list!“ — A ona ho našla, keď sa prebudila.

Ako usedavo plakala, a predsa sa nikomu nesmela sveriť so svojím žiaľom. Okno zostalo po celý deň otvorené, tak že sa malý škriatok ľahko mohol dostať k ružiam a ostatným kvetom, avšak nebol v stave, aby zarmútenú dievku opustil. Na okne stál trs mesačných ruží; v jednej z nich sa usadil a odtiaľ úbohú pozoroval. Jej brat prišiel k nej niekoľkokráť do izby, hneď bol veselý, hneď zase mrzutý, avšak ona ani slovíčkom sa neodvážila zmieniť sa o svojom žiale.

Keď nastala noc, vykradla sa z domu, vyhľadala v lese miesto, kde stála lipa, odhrabala listie zo zeme, kopala tam a skoro našla zavraždeného. Horko plakala a prosila Boha, aby ju tiež skoro k sebe povolal.

Rada by bola vzala mrtvolu k sebe domov, avšak to nebolo možné. Vzala tedy aspoň bledú hlavu so zapadlými očami, pobozkala chladné ústa a vytriasla zem z jej krásnych kučeravých vlasov. „Ty zostaneš moja!“ riekla a keď bola mrtvé telo uložila do zeme a do listia, vzala hlavu a vetvičku jasmínu kvitnúceho v lese, tam, kde jej miláčok bol zabitý, a odniesla domov.

Vrátivší sa do svojej izby, vyhľadala najväčší kvetináč. Tam položila hlavu nebohého, zasypala ju zemou a zasadila onu sneť jasmínovú.

„S Bohom! S Bohom!“ zašepkal mladý škriatok. Nemohol sa dlhšie dívať na jej trúchlenie a odletel k svojej ruži do záhrady. Avšak tá už zatiaľ odkvitla; na zelenom kriaku viselo niekoľko bledých lístkov.

„Ako skoro pominie všetka krása a všetko dobro!“ vzdýchol si škriatok. Konečne zase našiel ružu a za jej jemnými, vonnými lístkami si našiel nový domov.

Každého rána zaletel k oknu úbohej dievky, ktorá vždy plačúc stála pri kvetináči. Jej trpké slzy padaly na vetvičku jasmínovú, a čím viac sama bledla, tým sviežejšia bola ratolesť. Výhonok sa objavoval za výhonkom, malé, biele púčky sa rozvíjaly v kvety, ktoré pokrývala bozkami. Avšak zlý brat ju hrešil a pýtal sa jej, či má zdravý rozum. Nevedel, čie oči tam zapadly a čie pery sa tam menily v prach. Sklonila hlávku nad jasmínom a malý škriatok ju tam našiel spiacu. I podkradol sa jej k uchu a rozprával jej o onom večeru v besiedke, o vôni ruží, o láske víl a škriatkov. Tak sladko snívala a vo sne jej prchal život. Tichá smrť sa k nej sklonila, a ona sa ponáhľala do neba za tým, ktorého tak ľúbila.

A kvety jasmínové roztvorily svoje biele, veľké kalichy; voňaly zázračne sladko; nemohly ináč nebohú oplakávať.

Avšak zlému bratovi sa páčil krásny, kvitnúci ker, prisvojil si ho ako svoje dedictvo a postavil ho do svojej spálne hneď k svojej posteli, lebo bola radosť sa naň dívať a jeho vôňa bola sladká a príjemná. Malý ružový škriatok ho nasledoval a poletoval od kvetu ku kvetu. V každom bývala nežná bytnosť a týmto rozprával o zavraždenom mladom mužovi, ktorého hlava sa rozpadla v zemi, rozprával o zlom bratovi a úbohej sestre.

„My to vieme!“ vravely bytnosti vo všetkých kvetoch, „my to vieme. Či sme nevyrástly z očú a pier zavraždeného?“ a podivne pri tom pokyvovaly hlavami.

Ružový škriatok nevedel pochopiť ich zdanlivý kľud a vzletel k včielkam, sbierajúcim med, rozprával im príbeh o zlom bratovi, a včely podaly o tom zprávu svojej kráľovnej, ktorá rozkázala, aby nasledujúceho rána vraha usmrtily.

Avšak v noci pred tým — bola to prvá noc po smrti sestrinej — keď brat spal na svojej posteli hneď pri vonnom kvete jasmínovom, otvorily sa všetky kalichy. Neviditeľné, avšak so všetkými hrotmi vystúpily duše kvetov, usadily sa najprv pri jeho ušiach a rozprávaly mu hrozné sny. A potom sa vrhly na jeho rty a zabodly svoje jedovaté hroty v jeho jazyk. „Teraz sme mrtvého pomstily!“ vravely a uchýlily sa zase v biele kvety jasmínu.

Keď nastalo ráno a okno spálne bolo zrazu otvorené, priletel ružový škriatok s kráľovnou včiel a celým rojom, chcúc ho usmrtiť.

On však už bol mrtvý. Pri posteli stáli ľudia, tvrdiac: „Vôňa jasmínu ho usmrtila.“

Teraz len pochopil ružový škriatok pomstu kvetov a rozprával to kráľovnej včiel, a táto bzučala s celým svojim rojom okolo jasmínu. Nebolo možné včely odohnať. Vzal tedy jeden muž jasmín, aby ho odniesol, avšak jedna z včiel ho bodla do ruky, tak že jasmín upustil a tento sa rozbil.

Tu uvideli bledú lebku umrlčiu a poznali, že nebohý tu na posteli bol vrahom.

A kráľovná včiel bzučala vzduchom a spievala o pomste kvetov a o ružovom škriatkovi a o tom, že i za najmenším lístkom býva niekto, ktorý môže o spáchanom zlu rozprávať a zlo to pomstiť.

Snehová kráľovná

I. pohádka. O zrkadle a črepoch

Dobre, teda začneme. Až budeme na konci poviedok, budeme vedeť viac, než na počiatku. Bol raz zlý kúzelník, jeden z najhorších, ba vtelený diabol sám. Raz bol vo veľmi dobrej nálade, lebo dokončil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a krásne, čo sa tam zobrazovalo, takrečeno na nič sa scvrklo, ale všetko, čo za nič nestálo a zle sa vynímalo, patrne vystupovalo a vždy ešte horšie bolo. Najnádhernejšie kraje vyzeraly v ňom ako rozvarený špenát, a najlepší človek bol špata a stál bez drieku na hlave, črty jeho boly tak zpotvorené, že neboly k rozoznaniu, a keď niekto mal pehy, tu sa mu iste roztiahly cez nos i ústa. To je neobyčajne veselé, myslel si čert.

Keď zbožná a dobrá myšlienka spela dušou človeka, tu bolo videť v zrkadle škľabenie, že sa čert-kúzelník nad svojím objavom sám musel smiať.

Všetci, ktorí chodili do kúzelníckej školy — čert bol majiteľom takej — rozprávali ďaleko-široko, že sa stal zázrak. Teraz len — mysleli — je možné poznať, ako svet a ľudia doopravdy vyzerajú. Žiaci behali so zrkadlom po svete a konečne nebolo zemí ani ľudí, ktoré by v ňom neboly karikatúrami. Konečne chceli so zrkadlom až do neba, aby s anjelmi, ba i s Pánom previedli svoju diabolskú hru. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým viac sa škľabilo, sotva ho mohli udržať. Ale leteli stále vyššie a vyššie a približovali sa tak vždy viac a viac k Bohu a anjelom. Tu sa zrkadlo v svojom škľabení tak strašne zatriaslo, že im vykĺzlo a na zem sa srútilo, kde sa na sto milionov, ba bilionov, a ešte viac kusov rozbilo. Ale tým bolo nastrojené ešte väčšie nešťastie, než bolo pôvodné; lebo z črepov boly niektoré sotva tak veľké, ako zrnko piesku. Tieto sa rozletely ďaleko po svete a kde ľuďom padly do očú, tam zostaly väzeť a tak videli ľudia všetko prevrátene a znamenali vždy prevrátenú stránku všetkého, lebo každý črep podržal vždy tú istú silu, ktorú malo zrkadlo celé. Niektorým ľuďom napadly tieto črepy i do srdca a to bolo najhoršie zo všetkého, lebo potom stuhlo srdce na pravý kus ľadu. Niektoré kusy boly tak veľké, že ich bolo užité ako tabulí do okien; ale nebolo dobre, keď niekto týmito oknami sa díval na svojich priateľov. Iné kusy zase boly dané do okuliarov a to bolo priamo desné, keď si ľudia takéto okuliare nasadili, aby dobre videli a správne posudzovali.

Satan sa smial, div že sa nepotrhal, a to mu robilo veľmi dobre. Ale ešte poletujú vonku malé čriepočky vzduchom, a teraz, počujeme, čo s nimi bolo.

II. pohádka. Malý chlapec a malé dievčatko

Vo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, takže nemôžu všetci ľudia mať dostatočné miesto pre zahrádku, a musí sa väčšina z nich uspokojiť kvetmi v kvetináčoch, žily teda raz dve deti, ktoré malý predsa o niečo väčšiu zahrádku, než kvetináč. Neboli brat a sestra, ale mali sa predsa práve tak radi. Ich rodičia bývali tesne vedľa seba v dvoch podkrovných izbietkach, práve tam, kde strecha jedného domu sa dotýkala strechy domu súsedného a odkvapový žlábok pozdĺž striech sa vinul. V každom dome bolo okno, a stačilo prekročiť len žlábok, aby sa dostal človek od jedného k druhému.

Rodičia obidvoch detí pripevnili zvonka drevenú truhličku, kde si pestovali potrebnejšiu kuchynskú zeleninu. Tiež bol v každej truhličke malý, ružový ker, ktorému sa skvostne vodilo. Teraz prišli rodičia na myšlienku, položiť obidve truhličky naprieč cez žlábok odkvapu, takže skoro siahaly od jedného okna k druhému, že teraz vyzeraly cele ako dva násypy kvetín.

Úponky hrachu visely dolu s truhličky, vyháňaly dlhé vetievky, krútily sa okolo okien a prepletaly sa navzájom; tvorily takrečeno víťaznú bránu z kvetov a zelených listov.

Pretože truhličky boly veľmi vysoké, a deti videly, že nesmú liezť hore, dovolilo sa im z okien vychádzať, a tu sadaly na svojich malých stoličkách pod ružami a hraly sa znamenite.

V zime, pravda, bolo po tejto radosti. Tu bývaly okná husto zamrznuté, ale deti zhrievaly červené haliere na peci, pridržiavaly ich na zamrznuté tabule okien a tým sa tam utvorila pekná dierka, cele guľatá a svetlá a za tou žiaril pár šťastných detských očú, a to vždy za každým oknom jeden.

Jeden patril malému chlapcovi a druhý malému dievčatku.

On sa menoval Janko a ona sa volala Oľga. V lete mohli sa skokom dostať k sebe; v zime však museli najprv štyri poschodia dolu a potom zase štyri poschodia hore.

Vonku poletoval sneh.

„Teraz sa roja biele včely,“ povedala starenka.

„Majú tiež svoju kráľovnú?“ pýtal sa malý chlapec, lebo on vedel, že skutočné včely majú kráľovnú.

„Isteže,“ povedala starenka, „a lieta vždy tam, kde biele včely najhustejšie sa roja. Kráľovná je najväčšia snehová vločka a nezostane nikdy ležať na zemi tíško, ale vylietne zase vždy k čiernemu mraku zpäť. Často lieta v zimných nociach ulicami miest a nazerá do okien, potom tieto tak divukrásne zamrznú, ako by boly samými kvetami posiate.“

„Áno, to sme už videli,“ zavolaly obidve deti jednými ústami a teraz vedely, že bolo tak tomu naozaj.

„Môže kráľovná sem do nútra?“ pýtalo sa dievčatko.

„Ach, nech len príde,“ zavolal chlapec, „posadíme ju na teplú pec a roztopí sa.“

Ale starenka pohladkala ho nežne po hlave a rozprávala iné pohádky.

Večer, keď bol malý Janko zase doma a už dopoly odstrojený, vyliezol na stoličku pri okne a díval sa malým otvorom von. Niekoľko snežiniek tam poletovalo a jedna z nich, práve tá najväčšia, zostala viseť na kraji jednej truhličky s kvetmi. Snežinka rástla a rástla, až konečne bola ako žena, zahalená v najjemnejší biely flór z milionov hviezdkovitých snežiniek sotkaný. Bola krásna a jemná, ale ľadová, z oslepujúceho žiarivého ľadu a predsa bola živá. Jej oči žiarily ani dve jasné hviezdy, ktoré však bez oddychu a kľudu blúdily dookola. Pokynula k oknu a zamávala rukou. Tu sa chlapec naľakal a rýchlo soskočil so stoličky a tu sa zdalo, ako by veľký vták vonku okolo okna preletel.

Druhého dňa bol ešte jasný mráz — ale potom začal sa sneh topiť, konečne slávila jar svoj vjazd. Slnko svietilo, tráva pučala, lastovice si stavaly hniezda, okná sa otváraly a malé deti sedely zase v svojich zahrádkach nad odkvapom, vysoko nad všetkými poschodiami. Tohoto leta kvitly ruže obzvlášte krásne. Dievča sa naučilo piesni, v ktorej bola reč tiež o ružiach a pri ružiach myslela vždy na svoje doma. Potom zaspievala pieseň chlapcovi a on spieval s ňou:

„Skvitajú ruže v údoliach,
malučký Ježíško hovorí v nich.“

A deti sa vzaly za ruky, bozkaly ruže, dívaly sa do jasného slnka a hovorily k nim, ako by tu milý Ježíško naozaj bol prítomný.

Aký krásny letný deň to bol! Ako osviežujúce to bolo vonku, medzi trsami ružovými, ktoré sa zdaly kvitnúť neprestajne.

Janko a Oľga prezerali si obrázkovú knižku s toľkými zvieratkami a vtáčikmi a tu sa stalo — hodiny na veľkej veži bily práve piatu — že Janko hovoril:

„Ach, čosi ma bodlo pri srdci a teraz mi padlo niečo do oka.“

Dievčatko mu padlo okolo hrdla, on žmurkal, ale v oku nebolo nič videť.

„Myslím, že je to už preč,“ povedal. Ale nebolo to preč, bol to jeden z oných čriepkov z toho kúzelného zrkadla, ktoré pôsobilo, že všetko veľké a dobré, čo sa v ňom odrážalo, i každá chyba na všetkom boly hneď patrné. Úbohý Janko! Zrnko čriepku padlo mu i do srdca a teraz muselo sa toto skoro v kus ľadu premeniť. Už ho to síce nebolelo, ale bolo to tam.

„Prečo plačeš?“ povedal. „Taká si špatná, veď mi nič nie je. — Ale fí,“ zvolal zrazu, „tá ruža tu v tom kvetináči je červom rozožratá, a druhá zase je cele skrivená. To sú ale opravdu hnusné ruže. Sú práve tak nepekné, ako tie truhličky, v ktorých stoja.“ Pri tom prudko kopol do truhličky a utrhol obidve ruže.

„Janko, čo to robíš?“ skríklo dievča. Ale on, vidiac jej úžas, odtrhol ešte jednu ružu, skočil s ňou do svojho okna a nechal malú, vľúdnu Oľgu vonku o samote.

Kedykoľvek potom prišla s obrázkovou knižkou, tu hovorieval posmešne: „To sa hodí pre nemluvňatá!“ A keď starenka rozprávala pohádky, tu mal pravidelne svoje „ale“ a ako len mohol, priblížil sa za ňou, nasadil si okuliare a opičil sa po starenke. Vedel ju tak dobre napodobniť, že sa ľudia hlasne smiali a skoro vedel napodobniť i všetkých ľudí z celej ulice, i spôsob ich reči a chôdze. Všetko, čo bolo zvláštne a nepekné, vedel Janko výborne napodobniť, a ľudia hovorili potom o ňom: „Ten chlapec má výbornú hlavu!“

Ale tým bola vinná len tá sklenená črepinka, ktorá mu vletela do oka, ba, tá črepinka, ktorá mu sedela v srdci.

Často hneval malú Oľgu, ktorá ho predsa mala rada z celého srdca.

Hry jeho nabúdaly teraz cele iného rázu; boly tak rečeno rozumné. Raz, jedného zimného dňa prišiel so zväčšovacím sklom, nastavil cíp svojho modrého kabátu von oknom a nachytal naň niekoľko snehových vločiek.

„Podívaj sa sklom, Oľga,“ povedal. Tu bola každá snežinka o mnoho väčšia a vyzerala ako nádherná hviezda s deviatimi hrotmi. To bol nádherný pohľad.

„Hľaď, aké je to umelé!“ povedal Janko. „Je to o mnoho zaujímavejšie, než skutočné kvety. A tiež niet na nich chybičky, sú cele pravidelné; škoda, že sa tak skoro roztopia.“

Skoro nato prišiel Janko k Oľge s rukavičkami a sánkami na chrbte. Šoptal jej do ucha: „Smiem s druhými chlapcami sa hrať na veľkom námestí a jazdiť v sánkach!“ A už bol ten-tam.

Na námestí uviazali často najdivší chlapci svoje sánky k vozom sedliackym a svážali sa s nimi kus cesty. To bol vlastne ten najväčší žart. Keď boli v najlepšej hre, prišly veľké, biele natreté sánky.

V nich sedel ktosi zahalený v biely drsný kožuch s bielou čiapkou na hlave. Sánky obišly dvakráť námestie a Jankovi sa podarilo, že pripevnil svoje sánky k veľkým saniam a šiel s nimi. Rýchlejšie a vždy rýchlejšie šlo to práve do najbližšej ulice. Osoba, sediaca v saniach, obrátila hlavu a pokyvnula vľúdne na Janka, ako by sa už spolu znali.

Kedykoľvek chcel Janko svoje sánky odviazať, pokynula zase a zase a tak zostal Janko sedeť. Teraz vyšli mestskou bránou, a tu sa rozbesnila tak prudká fujavica, že chlapec už ani ruku pred očami nerozpoznal, zatiaľ čo išiel neprestajne ďalej. Konečne upustil palicu, aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nespomohlo to nič, jeho malý povoz bol pevne pripiatý a rýchlosťou vetra išli ďalej.

Janko volal hlasne o pomoc, ale nikto ho nepočul; sneh víril dookola a sane uháňaly vždy vpred, časom cítil náraz, ako by išli cez priekopy a cez ploty. Janko bol celý zdesený, chcel sa modliť Otčenáš, ale nemohol sa na nič rozpamätať, len na veľkú násobilku. Snehové vločky boly vždy väčšie a hustejšie, že vyzeraly ani biele kurence. Zrazu kone utrhly stranou, sane zastaly, a osoba, ktorá v nich sedela, sa dvihla. Kožuch a čiapka boly plné snehu. Bola to dáma, vysoká a štíhla, oslnivo biela: bola to kráľovná snehu.

„Išli sme riadne,“ povedala. „Ale prečo by si mal mrznúť? Poď, vlez si pod môj medvedí kožuch!“ Potom ho posadila vedľa seba do saní a zahalila ho kožuchom; a tam mu bolo, akoby klesal do snehovej hromady.

„Je ti ešte zima?“ pýtala sa a pobozkala ho na čelo. Ha, to bolo ešte studenejšie než ľad a vniklo mu to práve do srdca, ktoré bez toho bolo už kusom ľadu.

Jankovi bolo, ako by mal zomreť — ale trvalo to len okamih — potom mu bolo práve tak príjemne a necítil už vôbec zimy, všade dookola vládnucej.

„Moje sánky! Nezabudni moje sánky!“ Nato sa ešte pamätal. Tieto boly naložené na jedno z tých bielych kureniec, ktoré teraz vedľa saní s nimi letelo. Potom pobozkala kráľovná snehu Janka ešte raz, a tu zabudol už na malú Oľgu, starenku, a všetkých doma.

„Teraz ťa už nepobozkám, lebo by som ťa k smrti ubozkala.“

Janko sa pozeral na ňu; bola prekrásna, múdrejšiu a ľúbeznejšiu tvár si ani nevedel predstaviť. Teraz mu ani nepripadala ako tvár z ľadu, ako vtedy, keď sedela vonku pred oknom a jemu kynula. V jeho očiach bola dokonalou bytnosťou a on sa jej tiež už cele nič nebál, ale jej rozprával, že vie veľmi dobre z hlavy rátať, ba aj so zlomkami, že zná štvorcové míle a počet obyvateľov všetkých zemí, a ona sa vľúdne naň usmievala. Tu sa mu zdalo, že vlastne všetko, čo vie, je veľmi nedostatočné, a zadíval sa do veľkého, diaľneho priestoru vzduchového. Tu sa snehová kráľovná s ním vyniesla vysoko, až k čiernym oblakom, zatiaľ čo búrka hučala a jačala, ako by jej hlasné piesne spievala.

Leteli cez lesy a jazerá, cez moria a zeme. Pod nimi hučal studený vietor, v hĺbke vyli vlci, sneh žiaril a ligotal sa a čierne, škrečiace vrany lietaly nad ním v diaľku. Ale jemu svietil mesiac, veľký a jasný a k nemu sa díval Janko po celú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne však spal pri nohách kráľovnej snehu.

III. poviedka. Kvetinová záhrada ženy, ktorá vie čarovať

Ale ako bolo malej Oľge, keď sa Janko nevracal? Ach, kde len zostal! — Nikto to nevedel, nikto nevedel povedať o tom nijakej zprávy. Chlapci len rozprávali, ako videli, ako Janko svoje sánky priviazal k veľkým, nádherným saniam a že tieto s ním tak vyšly z mestskej brány, ale nikto nevedel, čo sa ďalej s Jankom stalo.

Tieklo mnoho sĺz, malá Oľga plakala dlho a horko. Potom sa hovorilo: je mrtvý; najskôr v rieke, ktorá blízko mesta tiekla, sa utopil.

Ach, boly to tmavé a dlhé noci zimné!

Konečne prišla jar s teplým svitom slnečným.

„Janko je mrtvý,“ plakala malá Oľga.

„Neverím tomu,“ povedal slnečný svit.

„Janko je mrtvý,“ rozprávala lastoviciam.

„Tomu neveríme,“ povedaly tieto; a konečne tomu malá Oľga ani sama neverila.

„Obetujem svoje nové, červené črievičky,“ povedala raz ráno; „tie, ktoré Janko ešte nevidel, a potom sídem sama k rieke dolu a spýtam sa jej po ňom.“

Bolo skoro z rána, keď sa vybrala, pobozkala starenku ktorá ešte spala, obula črievice a šla sama bránkou k rieke. Zdalo sa jej, ako by jej vlny tak čudne kynuly. Tu vzala svoje červené črievičky — bolo to to najmilšie, čo mala — a hodila ich do rieky, ale spadly hneď k brehu a vlny ich zase vyniesly na breh. Bolo to, ako by ju rieka nechcela olúpiť o jej najmilší majetok, zvlášte keď tam v nej ani malého Janka nebolo. Ale Oľga myslela, že nehodila črievičky dosť ďaleko, a vyšplhala sa teda k člnku, ktorý ležal v tišine. Šla až na koniec člnka a hodila črievičky znova do vody. Člnok však nebol priviazaný a pohybom, ktorý Oľga urobila, odrazil sa od brehu. Oľga to hneď spozorovala a chcela rýchlo na pevninu, ale než sa jej to podarilo, bol člnok už na meter od breha vzdialený a hnal sa už bleskurýchlo s prúdom.

Tu sa Oľga veľmi naľakala a začala plakať. Ale okrem vrabcov nikto ju nepočul, a vrabci nemohli jej pomôcť na breh; ale lietali pozdĺž brehu, ako by ju chceli tešiť, a čviríkali: „Tu sme! Tu sme!“

Člnok bol hnaný prúdom, a malá Oľga sedela v ňom už tíško. Jej malé červené črievičky plávaly za ňou, nemohly však dopluť až k člnku, pretože tento bol hnaný prúdom.

Po oboch stranách sa rozkladaly krásne brehy: nádherné kvety, staré stromy, ovcami a kravami oživené stráne, ale človeka nebolo ani videť.

„Snáď ma odnesie rieka k malému Jankovi,“ myslela si Oľga. A pri tejto myšlienke bola zase veselá, vztýčila sa a pozorovala po mnohé hodiny tie krásné, zelené brehy. Potom išla okolo veľkej čerešňovej záhrady, kde stál domček so zvláštnymi červenými a modrými oknami.

Bol krytý šindľami a pred dverami stáli dvaja drevení vojaci, ktorí pred okoloidúcimi vzdávali česť zbraňou.

Oľga myslela, že to sú živí vojaci, a zavolala ich, oni pravda neodpovedali. Teraz prišla k nim cele blízko, lebo prúd ju hnal priamo na breh. Oľga kričala a kričala vždy hlasnejšie, a tu vyšla z domu veľmi stará matička, podopierajúca sa na berličke. Ako ochranu proti slnku mala veľký klobúk najkrajšími kvetami pomaľovaný.

„Ty, milé, úbohé dieťa,“ povedala stará pani, „ako si sa dostala na divú rieku a vydala sa tak ďaleko do sveta?“ Potom pristúpila až na pokraj rieky, pritiahla svojou berličkou člnok na breh a vytiahla malú Oľgu na suchú zem.

Oľga bola rada, že sa dostala z vody, ale predsa sa trochu bála cudzej starej ženy.

„Poď predsa a rozprávaj mi, kto si a ako sem prichádzaš?“ pýtala sa.

A Oľga jej potom všetko vyrozprávala. Stará pani kývala hlavou a povedala „hm, hm!“ Keď Oľga jej všetko vysvetlila a jej sa pýtala, či nevidela malého Janka, odpovedala žena, že nešiel pomimo, ale že príde, len aby nebola smutná, aby radšej jedla čerešne a prezrela si jej kvety, ktoré sú krajšie, než v obrázkových knihách a z ktorých každý vie rozprávať pohádku.

Potom vzala Oľgu za ruku, vošla s ňou do domku a zavrela dvere za sebou.

Okná boly veľmi vysoké, maly červené, modré a žlté sklo, takže denné svetlo sem vpadalo všetkými barvami. Na stole stály tie najkrajšie čerešne, na ktorých si Oľga so svolením panej podľa ľúbosti pochutnala. Zatiaľ čo dievča jedlo, srovnala mu pani vlasy zlatým hrebeňom a tu sa jej kučeravela jej zlatistá, milá a vľúdna tvárička, ktorá bola guľatá a kvitla ani ruža.

„Po takej malej, zlatej panenke som už dávno túžila,“ povedala stará. „Uvidíš, ako spolu budeme dobre nažívať.“

A čím dlhšie česala vlásky malej Oľgy, tým viac táto zabúdala na svojho malého priateľa Janka; lebo tá stará pani vedela čarovať, hoci nebola zlá bosorka. Čarovala a kúzelničila len tak trocha k svojej zábave a chcela si podržať malú Oľgu. Preto vyšla do záhrady, roztiahla svoju berličku nad všetkými ružami a hoci tieto nádherne kvitly, ponorily sa predsa všetky razom do čiernej zeme a nebolo ich videť, ani miesta, kde predtým stály. Starká sa totiž obávala, že by Oľga pri pohľade na ruže spomínala na svojich domácich a tým si pripamätala i malého Janka a jej snáď utiekla.

Potom odviedla Oľgu do kvetinárskej záhrady. Aká vôňa a nádhera tam bola! Všetky možné kvety stály tam v najbujnejšom rozkvete; žiadna obrázková kniha nebola pestrejšia a krajšia!

Oľga skákala radosťou a hrala sa, až slnko zašlo za vysokými stromami čerešňovými. Potom dostala peknú postieľku s ružovými vankúšikmi a duchnami z hodvábu, ktoré boly popretkávané modrými fialkami a potom spala a snívala tak dobre ako kráľovná v svoj deň svadobný.

Druhého dňa zase si smela hrať v teplej žiari slnečnej a tak to chodilo niekoľko dní.

Oľga znala každý kvet podľa mena. Ale čo ich tam bolo, vždy sa jej zdalo, že jeden druh medzi nimi chybuje; nevedela však, ktorý.

Tu si všimla jedného dňa klobúku starej panej s maľovanými kvetmi, z ktorých práve ruže boly najkrajšie. Stará zabudla odstrániť ju s klobúka, keď všetky živé ruže do zeme ponorila. Tak to býva, keď svoje myšlienky nemáme pohromade.

„Ako,“ povedala Oľga, „či tu niet vôbec žiadnych ruží?“ Rýchlo šla medzi záhony, hľadala a hľadala, ale ruží tam nebolo. Potom si sadla a plakala. Jej vrelé slzy padaly práve na miesto, kam jeden ružový ker sa bol ponoril. A keď vrelé slzy zem skropily, tu sa podvihol zase ker zo zeme, ako sa tam bol ponoril. Oľga ho objala, pobozkala ruže, pomýšľala na domov a súčasne tiež na malého Janka.

„Ach, čo času som premrhala!“ zvolala. „Veď som ťa chcela hľadať! — Neviete, kde je?“ pýtala sa ruží, „myslíte, že je mrtvý?“

„Mrtvý nie je,“ odpovedaly ruže, „my sme boly v zemi a tam sa dostanú všetci mrtví. Ale Janka tam nebolo.“

„Ďakujem vám tisíckráť,“ zvolala malá Oľga, potom šla i k druhým kvetom, dívala sa do ich kalichov a pýtala sa: „Neviete, kde je malý Janko?“

Každý kvet stál v slnku a sníval svoj vlastný sen alebo svoju vlastnú rozprávku. Malá Oľga ich počula veľmi mnoho, ale ani v jednej nebola zmienka o malom Jankovi.

„Čo vraví ohnivá ľalia?“

„Keď čuješ bubon, bum! bum! Sú to vždy len dva zvuky, vždy len bum! bum! Čuješ kvílenie žien? Čuj volanie kňaza! V svojom dlhom červenom šate stojí žena Hindova na hranici, hltavo obklopujú plamienky ako jazyky ju a jej mrtvého manžela a tryskajú do výšky. Ale žena Hindská myslí len na živého v kruhu divákov, na neho, ktorého oko nad oheň plamennejšie horí a z ktorého jej plamene šľahajú v ústrety, ktoré viac jej srdce prenikajú než tie, ktoré skoro jej telo v popoľ premenia. Môže plameň srdca zhasnúť v plameňoch hranice?“

„To je mi cele nesrozumiteľné,“ povedala malá Oľga.

„To je moja pohádka,“ vysvetľovala ohnivá ľalia.

„A čo vraví svlačec?“

„Do úzkej horskej cesty visí starý hrad rytiersky. Hustý zimzelen pripína sa na červené múry a šplhá do výšky a pokrýva celý altan, na ktorom stojí krásné dievča. Ukláňa sa nad zábradlie a díva sa dolu do cesty. Žiadna ruža nekvitne sviežejšie na svojej ratolesti ako táto panna, a žiadon jabloňový kvet, ktorý vietor od stromu unáša, nesplýva ľahšie než ona. Ako šuštia skvostné, hodvábne šaty! Či ešte neprichádza?“

„Myslíš Janka?“ pýtala sa malá Oľga.

„Hovorím len o svojej pohádke, o svojom sne,“ povedal svlačec.

„Čo povie konvalinka?“

„Medzi stromami visí na povrazoch úzka doska; to je hintovka. Dve najutešenejšie dievčatká — ich šaty sú biele ani sneh a dlhé, zelené stuhy vlajú s ich klobúkov — sedia a hintujú sa. Brat, o niečo vyšší než ony, tiež stojí na hintovke. Má ramä otočené okolo jedného povrazu, v druhej ruke má malú misku a hlinenú fajočku, z ktorej vyfukuje mydlové bubliny. Hintovka sa kníše a bubliny lietajú lisnúc sa pestro vo výške. Posledná visí ešte na okraji fajočky a kolembá sa vo vetre. Čierny psík sa vztyčuje na zadné nohy, tiež by sa rád hintoval. Hintovka letí nazpäť, pes sa prevráti, breše a je nahnevaný. Deti sa škádlia, bubliny praskajú — kníšuca sa doska a puklá bublina — to je moja pieseň!“

„Čo ty tu rozprávaš, je veľmi pekné, ale ty to rozprávaš tak smútno a nevieš nič o malom Jankovi. — Čo rozprávajú hyacinty?“

„Boly raz tri krásne sestry, veľmi nežné a spôsobné. Šaty jednej boly červené, druhej modré a tretej cele biele. Ruku v ruke tancovaly pri tichom jazere v jasnom svite mesiaca; ale neboly to víly, ale ľudia. Tam to voňalo tak sladko a dievky zmizly v lese. Vôňa bola vždy silnejšia — tri rakve, v ktorých krásne dievky ležaly, sošmykly sa z húšťavy lesnej na jazero a plávaly ďalej, lesklé svetlušky poletovaly ako vznášajúce sa lampáše dookola. Spia tie sladké dievky, alebo sú mrtvé? — Vôňa kvetov vraví, že sú to mrtvoly. Zvony večerné mrtvým vyzváňajú!“

„Ty sa cele rozsmútiš,“ povedala malá Oľga. „Ty voniaš tak silne, že si musím neprestajne mysleť na tie dievky. Či i malý Janko je opravdu mrtvý? Ruže predsa boly dolu pod zemou a tie to popierajú!“

„Bim-bam!“ zvonily zvony hyacintové. „Nezvoním za malého Janka, veď ho ani nepoznáme! Spievame si len svoju pieseň, tú jedinú, ktorú poznáme.“

„Je zbytočné sa pýtať kvetov,“ povedala si potom malá Oľga, „vedia len svoju vlastnú pieseň a žiadna mi neodpovie.“

Potom si vyhrnula svoju sukienku, aby mohla rýchlejšie bežať. Ale narcis zavadil o jej nohu, keď cezeň skočila. Oľga zastala, pozorovala kvet na vysokom stonku a povedala: „Vieš ty snáď niečo?“ Sklonila sa hlboko až k nemu a — čo rozprával kvet?

„Môžem videť samého seba! Môžem videť samého seba!“ začal narcis. „Ach, ako voniam! — Hore v podkrovnej izbietke stojí polooblečená malá tanečnica. Hneď stojí na jednej, hneď na oboch nohách; celý svet šliape nohami. Ale nie je to nič než prelud, vidina. Vylieva vodu z čajovej konvičky na kus látky, ktorý má v ruke. Je to jej šnúrovačka. Áno, áno, čistota je pol života, pol zdravia! Biele šaty, ktoré tam na vešiaku visia, boly tiež tak vyprané a na streche usušené. Až si ich oblečie, uviaže si ako zlato žltý pás šatku okolo hrdla a šaty tým budú ešte belšie! Môžem samého seba videť, samého seba videť!“

„To ma nezaujíma,“ povedala Oľga, „a nie je to tiež vhodná rozprávka pre mňa!“ A potom bežala až k plotu záhrady.

Dvere boly síce zavreté, ale sotva stisla starú hrdzavú kľúčku, táto povolila, dvierka sa rozletely a potom vybehla malá Oľga bez topánok a punčošiek do šíreho sveta. Sadla si na veľký kameň, a keď sa poobzerala okolo seba, bolo leto už preč a bola už pozdná jaseň. To v krásnej záhrade, kde vždy slnko svietilo a kvety kvitly v každej ročnej dobe, ani pozorovať nebolo.

„Ach, čo času som ztratila!“ nariekala malá Oľga. „Nadišla jaseň, už nemôžem dlhšie meškať!“

A vybrala sa, aby šla ďalej. Aké mdlé a ustaté boly jej nôžky, a ako studeno a drsno bolo všade dookola! Dlhé listy vŕb maly žltú barvu a vo veľkých kropajach kvapkala rosa na zem. List za listom snášal sa vírom nadol, len hloh mal ešte ovocie, ktoré bolo trpké a ústa sťahovalo.

Ako chmúrne a úzko bolo v šírom svete!

IV. poviedka. Princ a princezna

Oľga si zase musela odpočinúť. Na snehu, práve kde sedela, skákala veľká vrana; pozorne si dievčatko prezrela a naostatok začala kývať hlavou.

„Krá, krá, dobrý deň!“ škrečala. Lepšie to ani nevedela. Ale myslela to s dievčatkom len dobre a pýtala sa, kam sama sa poberá v tom veľkom, šírom svete.

Slovu „sama“ rozumela Oľga až pridobre a cítila celý jeho význam príliš hlboko. I rozprávala vrane celý svoj osud a pýtala sa jej, či Janka nevidela.

Vrana kývala povážlivo hlavou a povedala: „Možná!“

„Myslíš to naozaj?“ pýtala sa Oľga a pobozkala vranu tak prudko, div že ju nezahrdúsila.

„Len rozumne, len rozumne!“ povedala vrana. „Bol to asi malý Janko, ale teraz už na teba k vôli princezne cele zabudol.“

„Býva u princezny?“ pýtala sa Oľga.

„Hej, ale počúvajže. Ako mi je to ťažko, hovoriť tvojou rečou. Nerozumieš snáď reči vrán? Tu by som ti mohla lepšie rozprávať.“

„Nie, tej reči som sa nenaučila,“ odpovedala Oľga. „Moja starenka vedela ňou hovoriť. Škoda, že som sa to od nej nenaučila.“

„Nerobí nič,“ povedala vrana, „budem rozprávať, ako viem, ale pôjde to pomaly.“ A potom rozprávala, čo vedela.

„V tomto kráľovstve býva veľmi múdra princezna, prečítala už všetky časopisy, ktoré v svete vychádzajú a zase to zabudla. Taká je múdra. Nedávno sedela na svojom tróne, čo nie je veľmi zábavné, a znenazdania si zaspievala túto pieseň: „Prečo by som sa nemala vydávať?“ A tiež hneď že áno, a hneď sa rozhodla, že sa vydá. Chcela však mať muža, ktorý by jej mohol odpovedať, keď s ním hovorí, nielen takého, ktorý len stojí a vznešene vyzerá, lebo to je únavné. I dala svolať všetky dvorné dámy a keď tieto sa dozvedely o jej úmysle, tešily sa z celého srdca. „To sa mi páči!“ volala každá z nich. „Na to som už tiež sama dávno myslela.“

„Uisťujem ťa, že každé slovo, ktoré tuto hovorím, je čistá pravda,“ prerušila vrana svoju rozprávku. „Mám totíž krotkú milenku, ktorá voľne chodí po zámku a tá mi všetko rozprávala.“ Rozumie sa, že milenka bola tiež vrana, lebo vrana ku vrane si sadá, rovný rovného si hľadá, a to je pre vranu vždy vrana.

Časopisy vyšly hneď s okrajom zo samých sŕdc a s podpisom princezny. Mohlo sa tam čítať čierne na bielom, že je každému mladému mužovi pekného zovňajšku voľno, aby prišiel na zámok a zabával sa s princeznou. Ten, o ktorom sa dalo dúfať, že by sa k svojmu budúcemu postaveniu najlepšie hodil, má sa stať manželom princezny. — „Áno, áno,“ povedala vrana, „je to tak pravda, ako že tu sedím!“

Potom prichádzali ľudia v zástupoch so všetkých strán. Bol to shon, ale žiadnemu zo ženichov sa nepodarilo, aby princeznu zaujal, ani prvý, ani druhý deň.

Dokiaľ boli dolu na ulici, tu vedeli výborne hovoriť, ale sotva že vstúpili do zámockej brány a telesné stráže v ich striebrom tkaných rovnošatách a hore sluhov v zlate a veľké, nádherné komnaty videli, zmútili sa všetci dokonalo. A keď konečne stáli pred trónom, na ktorom princezna sedela, tu mohli vždy len jej posledné slová opakovať, a to nechcela princezna ani počuť. Bolo to práve tak, ako by tí ľudia boli zmútení a omámení a len keď zase prišli na ulicu, mohli znova hovoriť. V dlhých radoch stáli nápadníci od mestskej brány až k zámku. „Bola som tam tiež, aby som to videla,“ uisťovala vrana. „Všetci boli hladní a smädní. Ale v zámku nedali im ani dúšok vody. Pravda, že sa múdrejší z nich zaopatrili aspoň chlebom a maslom, ale o ten sa so svojimi súsedmi nerozdelili. Mysleli si, že je to len dobre, keď niekto vyzerá vyhladnelý, potom si ho princezna iste nevezme.“

„Ale čo Janko, malý môj Janko?“ pýtala sa Oľga. „Prišiel tiež? Bol tiež v tých zástupoch?“

„Len nie tak náhlivo! Však sme už u neho! Tretieho dňa prišiel ktosi bez koní a bez kočiara, veselý a v dobrej vôli kráčal priamo do zámku. Jeho oči žiarily ako tvoje a mal dlhé a krásne vlasy, ale ináč bol oblečený cele chudobne.“

„To bol Janko!“ radovala sa Oľga. „Už som ho našla!“ A pri tom rúčky jej zatľapkaly radosťou.

„Niesol tiež čosi na chrbte,“ povedala vrana.

„Hej, to boly iste jeho sánky,“ povedala Oľga. „Odišiel so svojimi sánkami.“

„To je možné,“ povedala vrana. „Nedívala som sa tak podrobne, ale toľko viem od svojej milenky, že sotva vstúpil do zámku a telesné stráže v ich striebrotkaných rovnošatách a hore lakajov v zlate videl, vôbec neprišiel do rozpakov, ale im pokynul a povedal: „To je nuda, viďte, takto vždy musieť stáť na schodoch! Ja idem radšej do nútra!“ Tam boly siene jasne osvetlené, tajní radcovia a excellencie chodili po palcoch a nosili zlaté príbory, pri ktorých už mohlo byť človekovi úzko. Jeho topánky strašne vrzgaly, ale to ho vôbec neznepokojovalo.

„To je iste Janko!“ zvolala Oľga. „Viem, mal nové topánky, počula som u starenky, ako vrzgaly.“

„Pravdaže vrzgaly, ale preto šiel odvážne k princezne, sediacej na perle tak veľkej, ako koleso od kolovrátku. Všetky dvorné dámy so svojimi komornými a podriadenými boli rozostavení po komnate.

Čím bližšie boli ku dverám, tým pyšnejšie sa tvárili. „To bolo asi hrozné!“ povedala malá Oľga. „A ako dostal Janko princeznu?“

„Keby som nebola vranou, bola by som ju dostala ja, hoci som už zasnúbená. Janko vraj hovoril tak dobre, ako ja, keď hovorím v reči vrán. To mi moja krotká milenka rozprávala. Bol veselý a čulý, ale neprišiel sem s úmyslom na ženbu, ale len preto, aby poznal múdrosť princezninu a táto sa mu páčila. A on sa princezne tiež páčil.“

„Áno, to bol iste Janko,“ zavolala Oľga. „On je neobyčajne múdry a vedel i zlomky z hlavy počítať. Ach, prosím ťa, zaveď ma do zámku!“

„To sa ľahko povie,“ myslela vrana, „ale ako to previesť? Chcem sa o tom dorozumeť so svojou krotkou milenkou. Snáď nám pomôže, ale to ti môžem riecť, že tak malé dievča, ako ty, sa tam iste nedostane.“

„A predsa sa tam dostanem!“ zavolala Oľga, „keď Janko počuje o mojom príchode, iste vyjde von a odvedie si ma.“

„Čakaj na mňa tam naproti pri plote,“ odpovedala vrana, pokynula ešte raz Oľge a odletela.

Bolo už cele tma, keď sa vrátila. „Krá, krá!“ povedala. „Moja nevesta ťa mnohokráť pozdravuje. Tu je kus chleba pre teba, ktorý ukradla z kuchyne, kde je chleba dosť a ty máš iste tiež hladu dosť. — Je nemožné, aby si sa dostala do zámku, pretože si bosá. Stráže v rovnošatách popretkávaných striebrom a lakaji v zlate by ťa tam nepustili. Ale neplač, dostaneš sa tam predsa. Moja milenka vie o zadných schodoch, vedúcich do spálne, a vie tiež, kde je kľúč od nich.“

Potom šly do záhrady veľkým stromoradím, kde list za listom už opadával. A keď v zámku jedno svetlo za druhým zhaslo, priviedla vrana malú Oľgu k malým zadným dvierkam, ktoré boly len privreté.

Ach, ako Oľge búchalo srdce úzkosťou a túžbou! Bolo jej, ako by mala niečo zlého v úmysle, a predsa len chcela vedeť, či je tam malý Janko. Áno, iste tam bol! Pamätala sa tak dobre na jeho múdre oči a dlhé krásne vlasy. Zdalo sa jej, že sa usmieva ako vtedy, keď sedeli doma pod ružami. On by sa iste tiež tešil, keby ju mohol videť a počul, že ona k vôli nemu tak ďalekú cestu podnikla, a keby sa dozvedel, ako doma všetci boli zarmútení, keď sa nevrátil. Ach, to bol strach a radosť súčasne!

Teraz už boly na schodoch. Malá lampička horela na skrini, ale uprostred na dlážke stála krotká vrana, krútila hlavou na všetky strany, dívala sa na Oľgu, ktorá sa jej poklonila, ako ju tomu starenka naučila.

„Môj ženích mi o vás, slečinka, mnoho pekného rozprával,“ začala krotká vrana. „Váš osud je opravdu dojímavý. Ráčte, prosím, vziať túto lampu a ja pôjdem pred vami. Pôjdeme tu rovno a nikoho nestretneme.“

„Mne sa zdá, ako by niekto za mnou kráčal,“ povedala Oľga. A opravdu, niečo okolo nich zašumelo, skĺzlo to ako tône po stene, kone s vlajúcimi hrivami a štíhlymi nohami, honci a paholci, páni i dámy na koňoch.

„To sú len sny,“ povedala vrana. „Prichádzajú a odvádzajú myšlienky panstva na poľovku. To je pre vás veľmi dobre, aspoň ich v posteli môžete dobre pozorovať. Ale to očakávam od vás, aby ste, až dosiahnete hodnosti a pocty, ukázala, že dobré srdce máte.“

„Načo o tomto ztrácať slová,“ odpovedala divá vrana. Vstúpily teraz do prvej siene, ktorej steny boly pokryté ružovým atlasom, do ktorého boly utkané umelé kvety. Tu okolo nich sny už vírily, ale lietaly tak rýchlo, že ich Oľga ani nezbadala. Jedna sieň bola krajšia než druhá; konečne došli až do spálne. Povaľ sa podobala veľkej palme s drahocennými zelenými listami a uprostred siene visely na silnom zlatom kvete dve postele, z ktorých každá mala tvar ľalie. Tá jedna, kde princezna ležala, bola biela, tá druhá však bola červená a tam mala Oľga hľadať malého Janka. Odhrnula jeden z listov stranou a uvidela hnedú šiju. Áno, bol to Janko.

Zavolala hlasne jeho meno a držala lampu tak, že svetlo naň padalo — rýchlo tryskly zase sny na koňoch do izby, on sa zobudil, obrátil hlavu — ale nebol to Janko.

Princ sa mu podobal len šijou, ale bol tiež mladý a krásny. Teraz vykukla tiež princezna z bielej ľaliovej postele a pýtala sa, čo sa tam robí. Tu sa dala malá Oľga do plaču a rozprávala im celú historiu a tiež to, čo pre ňu vrany urobily.

„Úbohé dieťa!“ povedal princ i princezna. A chválili vrany a uistili ich, že sa na nich nehnevajú, ale aby po druhý raz to predsa nerobily. Tentokráť sa im za to dostane odmeny. „Chcete obidve lietať na slobode?“ pýtala sa princezna. „Alebo milší by vám bol pevný úrad ako dvorných vrán so všetkým, čo z kuchyne odpadne?“

Tu sa obidve vrany uklonily a prosily o pevný úrad. Lebo myslely na pozdejšiu dobu a uvažovaly, že je to predsa len pekná vec, mať starobu bez starostí zabezpečenú.

Teraz sa podvihol princ zo svojej postele a dovolil, aby Oľga tam spala. Viac opravdu už urobiť nemohol.

Ale ona sopnula rúčky a myslela: „Akí dobrí sú ľudia a aké dobré sú zvieratá!“ Potom zavrela oči a sladko spala. Sny zase prišly, a tu vyzeraly ako anjeli. Tiahly malé sánky a v nich sedel Janko a kynul jej.

Ale to všetko bol len sen, a preto to všetko zmizlo hneď, keď sa Oľga prebudila.

Druhého dňa obliekli ju od hlavy až po pätu do zamatu a hodvábu. Vyzvali ju tiež, aby zostala a žila s nimi v nádhere a radosti. Ale ona prosila len o malý kočík s jedným koňom a o pár topánok a potom že pôjde zase do šíreho sveta a bude hľadať Janka.

I dostala vyžiadané topánky, ale tiež rukávnik a pekné šaty. Keď chcela odísť, zastal pred dverami malý kočiar z rýdzeho zlata, na ktorom znak princa a princezny ako hviezda žiaril; kočiši, sluhovia — ba i bežec — mali zlaté koruny na hlavách.

Princ a princezna pomohli jej sami do voza a priali jej šťastnú cestu. Divá vrana, ktorá sa už vydala, odprevádzala ju prvé tri míle a druhá vrana stála medzi dverami a trepotala krýdlami na pozdrav.

Neišla s nimi, lebo od svojho definitívneho ustanovenia dostávala z priveľkého jedenia silné bolenie hlavy.

Voz bol v nútri vyplnený cukríkami, pečivom a sedadlá pod vankúšikmi boly plné ovocia a muškátových orieškov.

„S Bohom! S Bohom!“ volali princ a princezna. Malá Oľga plakala, a vrana tiež plakala — a tak to šlo prvé tri míle. Potom dala i vrana s Bohom, a to bolo to najťažšie lúčenie. Vyletela na strom a bila čiernymi peruťami, dokiaľ ešte voz, ktorý svietil ani jasné slnko, videť mohla.

V. poviedka. Malé dievča zbojnícke

Oľga išla teraz tmavým lesom, ale jej koč svietil do diaľky ako fakľa. To bodalo zbojníkov do očú, ten koč nemohli nechať prejsť bez úhony.

„Zlato, zlato, rýdze zlato!“ skríkli, vyrútili sa, padli koňom v úzdy, pobili behúňa, kočišov i sluhov a vytiahli malú Oľgu z koča.

„Tá je pekne tučná, ach, aká je vábna, je cele orieškovými jadrami vypasená!“ zvolala stará žena zbojnícka, ktorá mala dlhý, špicatý nos a cez oči dlhé, husté obočie a fúziská na brade. „Tá bude tak dobrá, ako malý veľkonočný baránok, to si pochutnám!“

Pri týchto slovách vytiahla blýskavý nôž a ten sa iskril, že už to mohlo človeku strachu nahnať. „Ach!“ skríkla baba zrazu. Jej vlastná dcérka, ktorú niesla na chrbte, ju uhrýzla do ucha.

„Ty nespôsobné vyžľa!“ hnevala sa matka. A s tým sa nedostala k tomu, aby Oľgu usmrtila.

„Nech sa hrá so mnou!“ zvolalo malé dieťa zbojnícke. „Nech mi dá svoj rukávnik a svoje pekné šaty. Nech spí so mnou v mojej posteli!“

Pri tom uhrýzla svoju mamu znova do ucha. Táto vyskočila do výšky a krútila sa v kruhu, až všetci zbojníci sa smiali a povedali: „Hľaďte, ako tá tancuje s tým svojím faganom!“

„Ja chcem do toho kočíka!“ kričalo malé dieťa zbojnícke. A muselo presadiť svoje, bolo veľmi rozmaznané a zanovité. I sadla tam s Oľgou a išli cez húšťavy i kamenie vždy hlbšie do lesa.

Malé dievča zbojnícke bolo práve tak veľké, ako Oľga, ale bolo silnejšie, plecitejšie a tmavšej pleti. Malo veľké, čierne oči a skoro smutný pohľad. Zrazu objalo malú Oľgu a vravelo: „Nesmú ťa zabiť, dokiaľ sa ja na teba nerozhnevám. Ty si iste akási princezna!“

„Ale kdeže!“ odpovedala malá Oľga a potom jej vyrozprávala všetko, čo zažila a ako má vrúcno rada malého Janka.

Zbojnícke dievča sa na ňu vážne podívalo, kývalo hlavou a povedalo:

„Nesmú ťa oni zabiť a keď ja sa na teba rozhnevám, zabijem ťa sama.“

Potom usušila Oľge oči a vložila svoje vlastné ruky do jej rukávnika, ktorý bol tak mäkký a tak teplý.

Voz zastal. Prišli na dvor zbojníckeho hradu, ktorý bol už celý v srúcaninách. Havrani a vrany lietali z jeho dier a veľkí psi, z ktorých každý vyzeral, ako by hravo človeka zhltol, skákali vysoko, ale nebrechali, lebo to im bolo zakázané.

V prostriedku vo veľkej rozľahlej sieni planula veľká vatra. Dým sa tiahol pod povaľou a musel si sám hľadať východisko.

Vo veľkom kotle varili polievku a zajace a králiky piekli na ražni.

„Budeš dnes v noci spať so mnou a so všetkými mne milými zvieratami,“ povedalo zbojnícke dievča. Keď sa najedly a napily, odišly do kúta, kde ležaly pokrývky a slama. Hore na latách sedelo veľké množstvo holubov, zdalo sa, že spia, ale predsa sa trochu zakývali, keď dievča prišlo.

„Tí sú všetci moji!“ povedalo malé zbojnícke dievča. Pri tom chytilo jedného z najbližších za nohy, zatriaslo ním, až krýdlami zatrepotal.

„Daj mu bozk!“ zavolalo dievča a nastavilo vtáka Oľge temer až k obličaji.

„Tam oproti sedí moja lesná banda,“ pokračovalo a ukázalo na rad tyčí a kôlov, vrazených pre dieru vysoko v múre. „Tí dvaja sú naozaj lesná banda, odletia hneď, keď nie sú dobre zavretí, a tu je môj najväčší miláčok!“ Pri tom vytiahlo za rohy soba, ktorý mal lesklý medený kruh okolo hrdla a bol uviazaný. „Toho musíme vždy priviazať, ináč utečie. Každý večer šteklím ho svojim ostrým nožom pod hrdlom a toho sa on veľmi bojí.“

Pri týchto slovách vytiahlo dievča dlhý nôž z pukliny v múre a šteklilo ním hrdlo úbohého zvieraťa. Sob začal vyhadzovať, ale zbojnícke dievča sa tomu len smialo a stiahlo potom Oľgu k sebe na posteľ.

„Necháš si nôž pri spaní pri sebe?“ pýtala sa Oľga a tvárila sa veľmi naľakano.

„Spím vždy s nožom vedľa seba,“ povedalo dievča zbojnícke, „nikto nevie, čo sa môže stať. Ale rozprávaj mi ešte raz, čo si mi pred tým o malom Jankovi rozprávala a prečo si sa vydala do sveta.“

Tu rozprávala Oľga zase svoju poviedku od začiatku, zatiaľ, čo lesní holubi v svojej klietke hrkútali. Potom ovinulo malé zbojnícke dievča svoje ruky okolo hrdla Oľginho a držiac v druhej ruke nôž, zaspalo hlboko a tvrdo. Ale Oľga nebola v stave zažmúriť oči. Nevedela, či snáď ráno už nebude musieť zomreť.

Zatiaľ sedeli zbojníci okolo vatry, spievali a pili, a žena zbojnícka pila. Ach, tento pohľad bol hrozný pre malú Oľgu! Zrazu začal lesný holub hrkútať: „Kurre, kurre, hrkú, hrkú! Videli sme malého Janka! Biela sliepka tiahla jeho sane; ale on sedel na koči snehovej kráľovnej, ktorá uháňala cez les, kde sme my ležali v hniezde. Dýchla na nás, malé holúbätá a všetci pomreli, okrem nás dvoch. Hrkú, hrkú!“

„Čo vravíte?“ pýtala sa Oľga, „kam cestovala snehová kráľovná? Viete niečo o tom?“

„Iste do Laponska, lebo tam je vždy ľad a sneh. Spýtaj sa len soba, ktorý je tamto priviazaný!“

„Áno, tam je ľad a sneh. Je to dobrá a krásna zem!“ odpovedal sob „Tam sa to skáče po vetviach, vo veľkých lesknúcich sa údoliach! Áno, snehová kráľovná má tam svoj letný stán, ale jej pevný zámok je hore na severnom póle, na ostrove zvanom Špicberky!“

„Ach Janko, drahý Janko!“ zavolala Oľga.

„Teraz však už musíš byť ticho!“ zavolalo zbojnícke dievča. „Ináč ti vrazím nôž do srdca!“

Druhého dňa rozprávala Oľga zbojníckemu dievčaťu všetko, čo lesní holubi rozprávali; tá sa veľmi vážne na to pozerala, kynula hlavou a povedala: „To je jedno! Vieš, kde leží Laponsko?“ pýtala sa soba.

„Kto by to vedel lepšie, než ja?“ odpovedal tento so žiarivým zrakom. „Ja som sa tam predsa narodil a tam vyrástol a tak sa tam do vôle nabehal na snežných planinách!“

„Počuj teda!“ povedalo zbojnícke dievča Oľge, „ako vidíš, sú všetci chlapovia teraz preč, ale moja matka je tu a zostane už dnes doma. Na raňajky sa napije hen z tej veľkej fľaše a potom si pospí — a potom ja pre teba niečo urobím!“

Vyskočila rýchlo zo svojej postele, padla svojej matke búrlivo okolo hrdla, zaťahala ju za bradu a povedala: „Moja milá, dobrá holubička, dobré ráno!“ A matka dala dieťaťu frčku, až nos mu očervenel a do modra nabehol, ale to všetko bolo zo samej nežnosti.

Keď sa potom matka z flaše napila a si pospala, šlo zbojnícke dievča k sobovi a povedalo: „Mala by som tisíc chutí ťa poštekliť po hrdle, lebo potom vyzeráš veľmi smiešne, ale teraz už je to všetko jedno. Chcem rozviazať tvoj povraz a pomôcť ti von, aby si mohol bežať do Laponska. Ale musíš utekať zo všetkých síl a toto dievčatko tu dopraviť do zámku snehovej kráľovnej, kde jej priateľ predlieva. Vypočul si predsa všetko, čo rozprávala, hovorila dosť hlasne a ty predsa rád načúvaš.“

Sob vyskočil radosťou do výšky, zbojnícke dievča vysadilo naň Oľgu, dalo jej vankúšik miesto sedla a priviazalo ju pevne povrazom. „Teraz už je to jedno,“ povedalo, „tu máš svoje kožené topánky, lebo tam hore ti bude zima, ale rukávnik si nechám, lebo je veľmi pekný. Ale veď nezamrzneš preto. Tu máš veľké rukavice mojej matky, tie ti budú stačiť až po lakte. Obleč si ich! Teraz vyzeráš na rukách práve tak, ako moja škaredá mama!“

Oľga plakala radosťou.

„Toho nevidím rada!“ povedalo dievča zbojnícke. „Nechaj nariekania a buď veselá! Tu máš ešte dva chleby a šunku, aby si cestou hladu netrpela!“

A priviazala to na soba. Zbojnícke dievčatko otvorilo dvere, vlákala do nútra všetkých psov, prerezalo potom povraz soba a povedalo k nemu: „Teraz utekaj, ale daj na dievčatko dobrý pozor!“

Oľga vztiahla ruky s veľkými rukavicami za dievčatkom a dala mu s Bohom. A potom letel sob cez kamenie i húšťavy veľkým lesom, cez močiar i step, tak rýchlo, ako len mohol.

Vlci vyli a havrani skrečali. Na nebi sa ukázala rudá záplava, ktorá bola vždy jasnejšia.

„Ach, to je moja žiara severná!“ povedal sob. „Pozri sa, ako planie!“

A potom bežal ešte rýchlejšie celú noc a celý deň.

Chlieb bol zjedený i šunka, a potom už boli v Laponsku.

VI. poviedka. Lap a Čudka

Konečne zastali pred malým domkom; ten bol taký chudobný. Strecha siahala až na zem, a dvere boly také nízke, že obyvatelia mohli len po bruchu liezť, aby sa dostali tam a von.

Okrem jednej starej Laponky, ktorá na lampe z rybäcieho tuku ryby piekla, nebol nikto doma. Sob jej rozprával celú historiu Oľgy, ale najprv svoju, ktorá sa mu zdala o mnoho dôležitejšia; Oľga bola zimou tak skrahlá, že ani hovoriť nemohla.

„Ach, vy nebožiatka,“ povedala Laponka. „To máte ešte ďalekú cestu! Musíte ešte vyše sto míľ až do Čudska, lebo tam má snehová kráľovná svoj letný byt, kde každého večera bengálske ohne zapaľuje. Napíšem vám tu so pár slov na sušeného slanečka — lebo papiera nemám — ten donesiete odo mňa tam Čudke, ktorá vám dá lepšie zprávy, než ja!“

Keď sa Oľga zase zohriala a niečo pojedla a sa napila, napísala Laponka niekoľko slov na sušenú rybu a nariadila Oľge, aby to dobre uschovala. Potom zase zaviazala malú Oľgu pevne k sobovi, a tento s ňou zase odbehol.

Ako iskry sršalo to vzduchom, a po celú noc svietily najkrajšie severné žiare na nebi. Potom prišli do Finska a zaklopali na komín Čudky, lebo táto nemala ani dverí do svojho domku.

Ale aká desná horúčosť bola tam v nútri, tak desná, že i Čudka skoro nahá po izbe chodila. Bola veľmi malá a plná špiny. Hneď rozviazala šaty malej Oľgy, stiahla jej rukavice i topánky, lebo nebola by to v tej horúčosti vydržala na sebe, položila sobovi kus ľadu na hlavu a potom čítala, čo bolo na rybe napísané. Prečítala to pozorne trikráť za sebou a keď to vedela nazpamäť, vhodila rybu do hrnca, mohla byť dobre zjedená a Čudka nikdy nič nezahodila.

Potom rozprával sob najprv svoju vlastnú historiu a potom i historiu malej Oľgy. Čudka blýskala múdrymi očami, ale nehovorila nič.

„Ty si múdra žena,“ hovoril sob, „a ja viem, že môžeš všetky vetry z celého sveta sviazať nitkou. Keď rozviaže plavec jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže i druhý, potom má rozbúrené more, a keď rozviaže i tretí, má takú búrku, až lesy sa lámu. Nechcela by si tomuto dievčatku dať nápoj, aby malo sily so dvanásť mužov a mohlo premôcť snehovú kráľovnú?“

„Silu dvanástich mužov?“ odpovedala Čudka, „ach, to by veľa nespomohlo!“ Potom pristúpila k doske v stene, vyňala odtiaľ veľkú sbalenú kožu a rozvinula ju. Bolo tam mnoho čudných písmen, a Čudka ich študovala, až jej bohaté kropaje potu na čele stály.

Ale sob prosil tak úpenlivo za malú Oľgu, a táto sa pozerala na Čudku tak prosebnými očami, slzami naplnenými, že táto začala očkami svietiť a zatiahla soba do kúta, kde mu, zatiaľ čo mu zase kus ľadu na hlavu položila, pošepkala: „Malý Janko je u snehovej kráľovnej. Má tam všetko podľa svojej žiadosti a ľúbosti, pripadnul mu najlepší lós na svete. Ale to je tým, že mu sklenená trieska padla do srdca, a sklenené zrnko do oka. Tieto musia najprv zase von, lebo nebude z neho poriadny človek, a snehová kráľovná bude mať vždy nad ním svoju moc.“

„A nemôžeš malej Oľge nič vnuknúť, aby dostala nadvládu nad zlom?“

„Väčšiu moc, než ona má, už jej dať nemôžem. Nechápeš, aká veľká je táto moc? Nevidíš, ako jej slúžiť musí zviera i človek, a že, hoci bosá, tak ďaleko svetom sa dostala? Ale nesmieme sa o to pričiniť, aby si bola tejto moci vedomá, sedí v jej srdci a tkvie v tom, že je dobré, nevinné dieťa. Keď sama nemôže vniknúť do zámku snehovej kráľovnej a malého Janka sprostiť toho zla, potom ani my jej nemôžeme pomôcť. Dve míle odtiaľ je záhrada snehovej kráľovnej, tam môžeš dievča doniesť. Dones ju až k veľkému kru, ktorý stojí v snehu, pokrytý červenými jahodami. Tam ju slož a vráť sa ku mne. Ale ponáhľaj sa a nezdržiavaj sa dlhými rozprávkami!“

Potom posadila Čudka malú Oľgu zase na soba, ktorý čo najrýchlejšie s ňou odbehol.

„Ale ja nemám ani svoje topánky, ani svoje rukavice!“ volala malá Oľga, ktorá sa celá triasla zimou.

Ale sob sa nechcel zastaviť. Bežal, až prišiel na miesto, kde stál ker s veľkými červenými jahodami. Tam složil Oľgu, pobozkal ju na ústa, pri čom dobrému zvieraťu jasné slzy cez tvári splývly, a potom utekal čo mohol zase nazpäť.

Teraz tam stála úbohá Oľga bez topánok a bez rukavíc, v chladnom, divom Finsku.

Ako len mohla, utekala ďalej. Tu jej prišiel v ústrety celý šik snehových vločiek. Ale nepadaly snáď z neba — to bolo celé čisté a žiarilo severným svetlom — ale vločky sa hnaly šikmo cez povrch zeme a čím viac sa približovaly, tým boly väčšie. Oľga si pripamätala, aká veľká a umelá bola raz taká vločka pod zväčšovacím sklom, ale tu sa objavily v útvaroch ešte väčších a hrúzu vzbudzujúcich. Boli to živí tvori, predné stráže snehovej kráľovnej. Mali tie najpodivnejšie podoby. Niektorí vyzerali ako hnusní veľkí dikobrazi, iní zase ako svitky hadov, vystrkujúcich hlavy na všetky strany, iní zase ako tuční medvedi s ježatými chlpami, ale všetci sa liskli bielo a všetci boli živí. Tu sa pomodlila malá Oľga Otčenáš. Bola taká zima, že videla svoj vlastný dych, ktorý ako dým z jej úst vystupoval. Dým bol hustší a hustší a z neho sa utvorili malí svetlí anjeli, ktorí sotva že sa zeme dotkli, rýchlo rástli a všetci mali šišaky na hlavách a oštepy a štíty v rukách. Bolo ich vždy viac a viac, a keď Oľga Otčenáš dokončila, bolo ich okolo nej celá legia. Bodali svojimi oštepmi do strašných snehových vločiek, a tie sa trieštily na tisíce kusov, a malá Oľga kráčala nimi zmužilo napred.

Anjeli jej hladkali ruky i nohy, tu cítila zimu menej a rýchlo sa blížila k zámku snehovej kráľovnej.

Ale skôr musíme vedeť, ako sa zatiaľ viedlo Jankovi. Nepomyslel ani na malú Oľgu a najmenej tušil, že bola vonku pred zámkom.

VII. poviedka. Čo sa v zámku snehovej kráľovnej a potom ďalej stalo

Múry zámku boly z nakopeného snehu a ostré vetry vytvorily z neho okná i dvere; viac než sto siení bolo tu v jednom rade, ako boly fujavicou nahromadené. Najväčšia sála tiahla sa na mnoho míľ do diaľky, všetky boly silnou severnou žiarou osvetlené, ale všetky boly prázdné, pusté a studené a žiarily jasne.

Nikdy tu nebolo veselia, ani malého plesu medvedieho, pri čom mohla búrka vyhrávať a bieli medvedi tancovať a svoje jemné spôsoby prejavovať. Nikdy nebolo tam spoločenských hier, ani malé pletky a klebety pri káve pre malé biele líščie slečinky; prázdno, pusto a studeno bolo v sieňach snehovej kráľovnej. Žiare severné planuly tak pravidelne, že sa mohlo dobre vypočítať, kedy stály najvyššie a kedy najnižšie. Uprostred nekonečného a prázdneho priestoru snehového bolo zamrznuté jazero, ktoré síce bolo popukané na tisíc kusov, ale každý kus rovnal sa druhému až do toho najmenšieho, že to bolo pravé dielo umelecké.

Uprostred tohoto jazera sedela snehová kráľovná, keď bola doma a vtedy tvrdila, že sedí na zrkadle rozumu, a to že je to prvé a najlepšie na celom svete.

Malý Janko bol celý modrý zimou, ba skoro čierny; ale on toho nepozoroval, lebo kráľovná snehu chránila ho pred všetkým mrazom, a srdce jeho bolo ako kus ľadu. Privalil sem niekoľko hranatých, plochých ľadových balvanov, ktoré najrozmanitejším spôsobom poskladal, aby tvorily určitú vzorku, tak, ako skladáme malé domy, sostavujúc ich najsamprv na malé skupiny, čo sa „čínska hra“ menuje.

A tak skladal Janko najumelejšie vzorky. To bola ľadová hra rozumu. V jeho očiach boly tieto vzorky krásne a najvyššie dôležité. A to všetko bolo len z toho zrnka skla, ktoré mu utkvelo v oku. Často utvoril celé figúry, ktoré spolu tvorily celé slovo; ale nepodarilo sa mu nikdy složiť jedno slovo, o ktoré sa obzvlášte namáhal, a to slovo bolo: Večnosť. A predsa mu povedala kráľovná snehu: „Keď dokážeš toto slovo sostaviť, budeš svojim pánom, potom ti dám celý svet a ešte pár bruslí k tomu.“

A práve toto slovo on nikdy nemohol sostaviť.

„Teraz odídem do teplých zemí,“ povedala kráľovná, „chcem tam sa pozreť na moje čierne hrnce.“ Tým myslela oheň chrliace hory Etnu a Vesuv. „Chcem ich trochu nabieliť, to prospieva citronníkom a révam!“

Potom odletela a Janko sedel sám v prázdnej, na míle ďalekej sieni ľadovej, pozoroval ľadové kry a rozmýšľal a rozmýšľal, až to v ňom riadne prašťalo. Cele stuhnutý a tichý tam sedel, mohlo sa mysleť, že zmrznul.

V tom vstúpila malá Oľga hradnou bránou do zámku. Ostré vetry duly jej v ústrety. A ona sa modlila svoju večernú modlitbu, a tu sa vetry utíšily, ako by si k spánku ľahly. Oľga vstúpila do veľkého prázdneho priestoru a hneď uvidela Janka. Poznala ho hneď, letela mu na prsá a držala ho v pevnom objatí a volala: „Janko, milý môj drahý Janko, konečne som ťa našla!“

Ale on tam sedel cele tíško, studený a stuhnutý. Tu začala malá Oľga plakať a jej slzy padaly mu na prsá. Vnikly mu do srdca, roztopily ľadovú kôru a s ňou i malú triesočku skla z diablovho zrkadla. Teraz sa on na ňu pozrel a ona zaspievala verš:

Skvitajú ruže v údoliach,
malúčky Ježíško hovorí v nich.

Vtedy Janko zaplakal. Plakal tak prudko, že zrnko skla zo zrkadla bolo slzami odplavené, a teraz poznal malú svoju priateľku a radoval sa: „Oľga, malá moja milá, kdeže si bola tak dlho a kde som bol ja?“ Udivene sa obzrel dookola. „Hu, aká je tu zima, ako prázdno a pusto!“ Úzkostlivo objal Oľgu, ktorá radosťou sa smiala i plakala. To bola sladká chvíľa; i ľadové kry tancovaly radosťou dookola a keď potom ustaly, utíšily sa a utvorily práve tie písmená, o ktorých hovorila snehová kráľovná, že keby ich Janko sostavil, že bude svojim pánom, že mu dá potom celý svet a k tomu ešte pár nových bruslí.

Oľga bozkala jeho líca, tie zase očervenely, pobozkala ho na oči, tie zažiarily, ako jej vlastné, pobozkala ho na nos a ruky, tie boly razom zdravé a čulé. Teraz mohla len kráľovná prísť domov, jeho prepúšťajúci list, slovo „Večnosť“ stálo žiarivými ľadovými balvanmi tam napísané.

Potom si podali ruky a odišli spoločne z veľkého zámku. Hovorili o babičke, o ružiach na streche, a kade šli, tíšily sa vetry a slnko žiarilo. Keď došli až ku kru s červenými jahodami, stál tam už sob a čakal ich. Mal iného mladého soba so sebou, ktorého vemeno bolo plné; tento dal deťom svoje teplé mlieko a pobozkal ich na ústa. Potom odniesol sob Oľgu a Janka najprv k Čudke, v ktorej teplej izbe sa zohriali a o ceste k návratu sa poučili, a potom k Laponke, ktorá im zatiaľ nové šaty ušila a svoje sane pre nich upravila.

Oba sobi skákali okolo a vyprevádzali ich až na hranice tej zeme. Tam, kde pučala prvá zeleň, rozlúčily sa deti s Laponskom i so zvieratami. „S Bohom! S Bohom!“ volali všetci, a tu už čviríkali tiež prví vtáci, les vyháňal zelené puky, a z neho vyšla na krásnom koni, ktorého Oľga dobre poznala — veď bol zapriahnutý do zlatého kočiara — mladé dievča s červenou, do diaľky svietiacou čiapkou a s pištolami za pasom. Bola to mladá dievka zbojnícka, ktorej bolo doma príliš nudno a ktorá chcela najprv na sever a pozdejšie, keby k tomu dostala chuť, i iným smerom cestovať. Poznala hneď Oľgu a Oľga ju. To bola radosť!

„Ty si pravý tulák!“ povedala malému Jankovi. „Rada by som vedela, či si toho tiež zaslúžiš, aby sa za tebou bežalo až na koniec sveta!“

Ale Oľga ju pohladkala tvári a vypytovala sa na princa a princeznu.

„Odcestovali do cudziny,“ povedala zbojnícka dievka.

„Ale čo vrana?“ pýtala sa malá Oľga.

„Vrana je mrtvá!“ odpovedala. „Jej krotká družka je vdovica a chodí s čiernou vlnenou stužkou na nohe. Trúchli a narieka; ale to všetko je tiež len na oko. — Ale teraz mi rozprávaj, ako si ho našla, a ako sa ti vodilo.“

A Oľga a Janko všetko rozprávali.

„A šnip — šnap, šume a baselme!“ povedalo zbojnícke dievča. A s tým im obidvom podala ruku a sľúbila im, že ich navštívi, keď raz sa dostane do ich mesta, a potom odišla do ďalekého, šíreho sveta.

Ale Janko a Oľga šli ruku v ruke a ako šli, nastalo okolo najkrajšie jarné počasie s kvetami a sviežou zeleňou. Kostolné zvony vyzváňaly a oni poznali tie vysoké veže. To bolo ich rodné mesto. Rýchlo ním prebehli a hneď k dverám starenky, po schodoch hore a do izby, kde všetko stálo na svojom mieste, ako prv. Hodiny zvučaly svojim „tak, tak“ a ručičky na nich sa točily. Ale keď prešli dverami, spozorovali, že sa z nich stali dospelí ľudia. Ruže sa dívaly z odkvapu strechy do otvorených okien, a tu stály ešte ich staré detské stoličky. Janko a Oľga sadli si každý na svoju, ale vždy sa pevne držali za ruky. Ako na špatný sen, zabudli na studenú nádheru u snehovej kráľovnej. Starenka sedela na Božom teplom slniečku a čítala v biblii nahlas: „Leda kdybyste se obrátili, a byli jako deti, jinak nepřijdete do království Božího.“

Tu sa Janko a Oľga pozreli jeden druhému do očú a teraz razom pochopili starú pieseň:

Skvitajú ruže v údoliach,
malučký Ježíško hovorí v nich.

A tak sedeli tam obidvaja dospelí ľudia, ale predsa deti, deti srdcom, a bolo leto, teplé, požehnané leto!

Čo otec robí, vždy je dobré

Teraz vám budem rozprávať poviedku, ktorú som počul, keď som bol ešte malý chlapec a kedykoľvek si od tej doby na ňu spomeniem, zdá sa mi byť vždy krajšia. Je to s rozprávkami práve tak, ako s niektorými ľuďmi, bývajú vekom vždy krajší a je to tak milé!

Bol si, čitateľu, iste tiež už na vonkove a videl tam pravý sedliacky majetok? Na slamenej streche rastie bylie a mach, bocianie hniezdo visí na hrebeni strechy — pravda ani bocian nesmie tam chybovať. Steny sú krivé, okná nizučké a len jedno z nich možno otvárať. Pec vyčnieva ako malé, tučné brucho z múru a orgovan sa skláňa ponad plot, pri ktorom je močiar s kačicami pod zakrpatenou vŕbou. Krem toho býva tam tiež pes na reťazi, ktorý breše na každého bez výnimky.

Práve taký sedliacky majetok stál na vonkove a v ňom bývali starí ľudia: sedliak a jeho žena. Mali málo majetku, ale mysleli, že by mohli predsa ešte jeden kus postrádať, totíž koňa, ktorý sa pásol na kraji priekopy pri ceste. Na tomto koni jazdieval otec do mesta, susedia si ho časom vypožičali, splácajúc podobnými drobnými službičkami. Ale sedliak a sedliačka mysleli, že by to bolo predsa užitočnejšie, keby koňa predali alebo vymenili za niečo, čo by im mohlo poskytovať ešte väčšie výhody. Ale čo by to len mohlo byť?

„Tomu ty, starký, najlepšie budeš sám rozumeť,“ povedala sedliačka. „Je práve výročný trh v meste, dojdi tam a predaj koňa, alebo ho vymeň, čo ty urobíš, tu bude vždy dobré!“ Potom mu uviazala nákrčník, lebo to vedela urobiť lepšie než on. Urobila mu pekné dva konce, vyzeralo to tak pekne figliarsky. Potom prešla plochou dlaňou jeho klobúk, aby tam ani prášku nezostalo, pobozkala ho na teplé ústa, a on potom odišiel na koni, ktorý mal byť predaný alebo vymenený.

„Veď hej, taťko sa v tom vyzná najlepšie,“ zašopkala si sama pre seba.

Slnko pieklo na bezmračnom nebi, na ceste sa hrozne prášilo, lebo išlo tade mnoho ľudí, ktorí sa tiež vybrali na trh, na vozoch, na koňoch, alebo šli tiež pešo; bez jediného stromu tiahla sa cesta do ďaleka.

Medzi tými, ktorí išli pešo, bol tiež muž, ktorý hnal kravu pred sebou. Krava bola taká pekná, ako len krava byť môže. Vtedy si pomyslel sedliak: „Iste dáva dobré mlieko; kravu za koňa by bola iste dobrá výmena!“

„Počujže, ty s tou kravou, navrhoval by som ti niečo,“ zavolal. „Vidíš, kôň stojí viac než krava, ale mne je to jednostajné, pretože krava je zase užitočnejšia! Zrobíme výmenu?“

„S radosťou!“ povedal muž s kravou a tak si obidvoje vymenili. Keď sa tak stalo, mohol sa sedliak zase obrátiť a ísť domov, veď už vykonal, čo chcel. Pretože však zamýšľal ísť na trh, chcel tam byť skutočne, trebárs by sa tam len tak pozrel, a tak išiel i so svojou kravou ďalej. Ponáhľal sa čo mohol a kravu hnal pred sebou. Po krátkej dobe stretol muža, ktorý viedol ovcu na predaj. Bola to plná, dobre vykrmená ovca s hustou, vlnitou srsťou.

„Tú by som rád mal,“ myslel si sedliak, „pri priekope by mala trávy dosť a v zime by sme ju mohli vziať do izby. Vlastne by to bolo správnejšie, aby sme miesto kravy ovcu držali.“

„Počuj, nevymeníme si tie zvieratá?“ pýtal sa muža s ovcou. Ten prirodzene bol hneď srozumený, výmena bola vykonaná a teraz kráčal sedliak s ovcou ďalej.

Tu spozoroval na chodníčku do cesty vedúcom muža nesúceho pod pazuchou veľkú hus.

„Do paroma, je to krásna hus, ktorú máš!“ oslovil náš sedliak muža. „To bude peria a masti a ako by sa v našej močarine pekne vynímala! To by bolo niečo pre mamu, ako by mohla využitkovať všetky odpadky, vždy hovorila: Keby som len mala hus na krmenie! Teraz by ju mohla mať a bude ju tiež mať! Chceš meniť? Dám ti ovcu za hus a ešte ti pekne poďakujem!“

Muž pravda svolil k výmene a tak dostal sedliak hus. Bol už dosť blízko mesta a stisk na ceste bol vždy väčší a väčší. Hemžilo sa to ľuďmi a dobytkom na ceste i v priekopách a u mýta sa tiesnil zástup na zemiakové pole výberčieho, kam tento priviazal svoju sliepku, aby sa mu v tom zmätku neztratila. Bola to pekná sliepka, s krátkymi perami na chvoste a škúlila na jedno oko. „Kdák, kodkodák!“ hovorila, ale čo si pri tom myslela, to nemôžem povedať, milé dieťa; keď však sedliak sliepku uvidel, pomyslel si: „To je najkrajšia sliepka, akú som kedy videl, tá je ešte peknejšia než kvočka pána farárova. Tú by som chcel mať! Sliepka si vždy najde zrnko, netreba sa vôbec o ňu starať. Myslím, že by to bola dobrá výmena, keby som ju dostal za hus. — „Hoj, vy tam! Nevymeníme si tie zvieratá?“ pýtal sa výberčieho.

„Výmena? To by nebolo zlé!“ povedal tento. A tak si to vymenili. Sedliak dostal sliepku a výberčí dostal hus.

Sedliak dobre svoj čas využitkoval. Čo všetko už vykonal! Teplo bolo a on bol ustatý ako sa patrí. Sklenky pálenky a kus chleba bol si už podľa svojej mienky plne zaslúžil a keď stál práve pred hostíncom, chcel vnísť, ale v tejže chvíli vyšiel odtamtiaľ paholok s plným vrecom na chrbte.

„Čo to nesieš?“ pýtal sa sedliak.

„Zhnité jablká.“ odpovedal tento. „Plné vrece pre prasce.“

„Plné vrece jabĺk! Aké to množstvo! To by sa čudovala moja starká! Minulého roku mali sme z našej starej jablone pri humne jediné jablčko, to sme schovávali a stálo na skrini, až shnilo. Ukazuje to vždy na akýsi blahobyt v dome, hovorieva matka. Ale toto by len bol blahobyt, žičil by som jej taký pohľad!“

„Čo by si mi dal za to vrece?“ pýtal sa paholok.

„Dal? Vezmi si moju sliepku.“

A tak zamenil sliepku za vrece jabĺk a vstúpil s týmto do krčmy. Oprel vrece o vykúrené kachle, čoho si ani nevšimnul. V izbe bolo mnoho cudzincov, koňských kupcov, paholkov, a tiež dvaja Angličania. Títo sú všetci tak bohatí, až sa im peniaze z vrecák tisnú, a radi uzavierajú stávky, čo je ich najväčšou zábavou, ako uvidíš.

„Ssss… sssss…“ čo to znelo tak čudne od kachieľ? To sa jablká začaly piecť.

„Čo je to?“ pýtali sa všetci odrazu.

A tak sa potom dozvedeli hneď celú udalosť, od koňa, ktorý bol za kravu vymenený, a ďalej, až to došlo na zhnité jablká.

„No, počkaj, žena ťa vybije, až prídeš domov!“ povedali Angličania, „tým si môžeš byť istý!“

„Čo? Vybije? Pobozká ma pekne a povie: Čo taťko robí, vždy je dobré!“

„Stavme sa!“ povedali Angličania. „Dostaneš zlata viac než dosť, keď vyhráš!“

„Nuž, ja budem spokojný!“ povedal sedliak. „Ja však nemám, čo by som za seba do stávky dal, len tieto zhnité jablčká!“

„Platí!“ zavolali Angličania a tým bola stávka uzavretá. Potom bol objednaný i povoz hostinského a sedliak so zhnitými jablkami i Angličania vyšli do dediny a čoskoro boli pred domom sedliakovým.

„Dobrý večer, mamička!“

„Dobrý večer, starký!“

„Tak som to už vymenil!“

„Nuž, veď ty tomu rozumieš!“ povedala sedliačka, objímajúc sedliaka; ani vreca ani Angličanov sa ešte ani nevšimnula.

„Vymenil som tedy koňa za kravu!“

„Bohu vďaka!“ povedala žena, „teraz môžeme variť z múky a na stôl môže prísť i maslo i syr. To bola dobrá výmena!“

„Ale potom som vymenil kravu za ovcu.“

„To bolo ešte lepšie, ty myslíš vždy na všetko! Pre ovcu máme krmu dosť. Budeme mať ovčie mlieko a syr a vlnené punčochy a nočné kabátky. Krava nedáva vlny, lebo ztráca chlpy.“

„Ale ovcu som vymenil za hus.“

„Tak si predsa toho roku pochutnáme na martinskej husacine. Ale starký, ty vždy myslíš na to, ako by si mi radosť urobil. To bol výborný nápad! Hus priviažeme vonku na povraz a do Martina môže sa ešte vykŕmiť.“

„Ale, starká, hus som vymenil za sliepku.“

„Za sliepku? Tiež dobrá výmena! Sliepka kladie vajcia, liahne ich, budeme mať kuriatka, ba celý slepačí dvor. Ten som si v duchu už dávno žiadala.“

„Ale sliepku som vymenil za vrece zhnitých jabĺk.“

„Teraz ťa predsa musím vybozkať!“ zavolala žena plná radosti. „Ďakujem ti, najdrahší môj mužíček, a hneď ti musím niečo rozprávať. Keď si dnes ráno odišiel, rozmýšľala som, čo by som ti uvarila dobrého, až prídeš domov. Vajcia s pažitkou! Vajcia som mala, ale pažitky nie. Preto som zašla tu vedľa do školy, viem určite, že jej tam majú dosť. Ale pani je lakomá, hoci to nedáva znať. Prosila som ju, aby mi požičala trochu pažitky. Požičať? povedala, v našej záhrade nič nerastie, ani zhnité jabĺčko nie, ani to by som vám nemohla požičať. A ja jej teraz môžem požičať nie jedno, ale celé vrece! To ma teší, otecko.“ A dala mu pekný bozk práve na ústa!

„To sa mi páči,“ povedali Angličania jednohlasne, „čím ďalej, tým viac s kopca, ale vždy rovnako veselo! To stojí veru za peniaze!“

A potom vyplatili sedliakovi, ktorý nebol pobitý, plnú misu zlatákov na stôl. — Pravda, vždy sa to vypláca, keď žena uzná, že tatka je najmúdrejší, a keď vyzná, že to, čo on robí, je vždy dobré.

Hľa, to je moja poviedka!

Počul som ju ako chlapec, teraz si ju ty tiež počul, a vieš, že všetko, čo otec robí, je vždy dobré.

Dobšinský Pavol - Prostonárodné slovenské povesti

Bibliografické poznámky k pôvodnému vydaniu Dobšinského rozprávok

Rozprávky zozbieral Pavol Dobšinský. Vyšli v rokoch 1880-1883 pod názvom: „Prostonárodnie slovenské povesti“ v 8 zošitoch. Boli písané v nárečí. Po tomto vydaní vychádzali jednotlivé rozprávky v iných vydaniach (Párička, Salva) spolu s inými rozprávkami a úplné vydanie vyšlo až po prvej svetovej vojne v r 1919-1922 v 12 zošitoch. Po druhej svetovej vojne vyšlo nové vydanie s veľkými zásahmi spolu s rozprávkami z vydania A. H. Škultétyho. V 50-tych rokoch vyšlo vydanie s pôvodnými textami, ale upravené do spisovnej slovenčiny. Boli ponechané len typické nárečové výrazy. V 70-rokoch vyšlo vydanie, kde už bol celý text preložený do spisovnej slovenčiny. Pôvodné nárečové výrazy si môžete pozrieť v slovníku.

Zošity v pôvodnom vydaní z roku 1880-1883 obsahovali tieto rozprávky:

Prvý zošit, 1880:

Či jesto pravda na svete? Podali: Samo Ormis z Gemera, Adolf Ghillányi z Liptova, Štefan Daxner z Malohontu,

O sirote. Podal a rozpráva Jonathan Cipka z Malohontu,

Druhý zošit, 1880:

Cesta k slncu. Podal Štefan Daxner od Rimavy,

Ľubka a Kovovlad. Podal Samo Chalúpka z H. Lehoty vo Zvolenskej,

O dvanástich mesiačikoch. Podala Božena Nemcova z Trenčianska, od slúžky Marky, čo slúžila u nej v Bal. Darmotách,

Plavčík a Vratko, Čo osúšajú slzy sveta. V Liptove v Železnom počul od valachov na salaši Andrej Krno,

Drevená krava. Podali: Samo Ormis z V. Revúce, Amáh Sirotková, rodená Šidlay z Hájnik vo Zvolene a Štefan Lukáílk z Veľhontu; sporiadal P. Dobšinský,

Čert slúži. Podal a rozpráva Jonathan Cipka z Tisovca,

O troch grošoch. Podáva Štefan Daxner od Rimavy,

Tretí zošit, 1880:

Hádač, strúhaš, strelec, poprac. Zo zbierky J. Rimavského,

Kubove príhody. Podal Bojoslav Martin Šebek z Novohradu,

Nebeská sláva. Podal a rozpráva Štefan Marko Daxner z Malohontu,

Svenči gazda, zvieracej reči vedomý. Podal Ctiboh Zoch, farár a senior v Jaseňovej v Orave, však z okolia Zvolenského,

Štvrtý zošit, 1881:

Prorok Rak. Podľa zbierky Važeckej a vlastného znatia podáva Pavol Dobšinský,

Psota. Podal nemenovaný prostonárodný pisateľ z Važca,

Petor a Otec nebeský v širokom údolí. Podala Božena Némcová z Trenčianska v knihe ?Slovenské pohádky a povesti? r. 1858,

Nebojsa. Podali: Samuel Reuss a Amália Sirotková zo Zvolenskej, Ľud. Reuss a Gemerskej, Eugen Vrahobor Šparnensis z Liptovskej stolice,

Klinko a Kompit kráľ. Podali: Bojoslav Martin Škultéty, Martin Šebek, Ján Banšel v Štiavnickom Zábavníku a Pavol Dobšinský,

Piaty zošit, 1881:

Kráľ času. Podáva Janko Rimavský,

O Viťazkovi. Podala Božena Nemcova z Hornej Lehoty,

Smrť kmotra a zázračný lekár. Podali Jonathan Dobroslav Cipka z Malohontu, Pavol Dobšinský z Gemera a Samo Ormis z okolia B. Štiavnice,

Múdry chlapec. Podal Samo Ormis z Muránskej doliny,

Sirôtky. Podal a rozpráva Štefan Marko Daxner z Malohontu,

Šiesty zošit, 1882:

Pamodaj šťastia, lavička. Podal Ľudovít Reuss z Veľkej Revúcej,

Popelvár najväčší na svete. Podal Adolf Reuss z Muránskej doliny, v Gemerskej,

Ženský vtip. Podali: Adolf Reuss a Pavoi Dobšinský z Gemerskej a Eugen Vrahobor Šparnensis z Liptovskej stolice,

Cigáň čerta ošialií. Podal Janko Rimavský a Malohontu,

O Peterkovi. Podala Amália Sirôtkovä z Hájnik a Zuzana Mydielková z Liptova,

Siedmy zošit, 1882:

Cesta k Slncu a k Mesiacu. Rozprávali B. Nemcovej Janko a Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčian-skej,

Zelezník. Podal Michal Laciak spod Zelezníka v Gemeri,

Ôsmy zošit, 1883:

Múdry Maťko a blázni. Podáva Odoliena r. Medvecký zo Zvolenskej,

Statočný valach. Podal Št. Marko Daxner z Malohontu,

Pravda. Podal Samo Ormis z Gemera a Drahotín Belohradský z Turca; dľa nich zostavil a rozpráva P. Dobšinský,

Túto digitálnu knihu vytvorili:

Slovník nárečových slov použitých v pôvodnom vydaní Dobšinského rozprávok

ačak = všakže
avde = tu, hľa
bamble = zvieracie vnútornosti, črevá
batyk = kyjak
belušnica = žena z príbuzenstva, ktorá oblieka mladuchu
bičaštek = nožíček
budkáč = hlinený krčah s úzkym vysokým hrdlom
budúnok = obydlie
cúdenica = čistina
čankať = zvádzať klamným lichotením
čeľuste = otvory do pece
července = medené peniaze
čím = kým; keď, ako
činovať = ľanová tkanina so vzorkou, utvorenou z útku a z osnovy
čuť = cítiť, vedieť
dach = strecha
Demitra = (Demetra), 26. októbra
dobakať sa = dohmatkať sa, dokrivkať sa
dokučovať = dotierať sa
doliar = toliar (dvojzlatník)
dotušovať - potvrdzovať
dudy = kožené vrecia
dúškom = hneď
dvorania = ľudia, bývajúci na tom istom dvore
gazdovské stavy a pripravy = hospodárske budovy a zariadenia
harovať = hýriť, veseliť sa
haštra = druh jedle
hlavný: hlavný sused = slávny, chýrny
hoden byť = vládať, môcť
hran: na taký hrán = tak chytro
chlieb: sedliacky chlieb = sedliacky stav
chotošne = nohavice
imä = iba
ircha = koža
jucha = polievka
kalpak = ozdobný klobúk
kermenovať = kormidlovať (na plti)
kila = merica (31 litrov)
kolimaha = krytý koč
kostonka = kostrnka
kostrba = kostra
kremä = iba
križla = tľapkavý kameň
kruh = ker
kúcheň = biely koláč (neplnený)
kvaky = podkovičky (koláče)
lašovať = striehnuť
lika = farba
lôm = prales
luna = vlna
manie = imanie
Mitra = (Demetra), 26. októbra
mrváň = koláč, plnený makom, orechmi alebo tvarohom
nadbe = treba
nádobný = švárny
nahodiť = natrafiť
najtro = zajtra
nakriatnuť = nahovoriť
namietať = krivdiť
neočatý = bezočivý
odrobiť = odčarit
ohenná metla = ometlo
otemnieť = oslepnúť
perac = praclík
pinta = dutá miera, dve holby
pirť = chodník pre ovce
pláň = široká vodná hladina
počty = účtovanie
podšpotiť sa = potknúť sa
pohodiť = potrafiť, utrafiť
pôloh = pôrod
pôložnica = šestonedieľka
poručiť = v závete odkázať
posekanec = hrčavá palica, kyjak
pospolu = hneď
posporiť sa = znáhliť sa
posprávať sa = poobliekať sa
postavisko = lešenie
pougár = boženík
pravo = priamo, rovno
prisloniť si = pricloniť si
psica = druh málohodnotnej trávy
ramár = nabíjadlo do pušky predovky
rozkuštraný = rozstrapatený
rozluky = piesne, ktoré mladej neveste spievajú družice pred sobášom
rozpepriť sa = nasrdiť sa
rozvod = rozriešenie
rúdny = kamenistý
rýnsky, rynštiak = rýnsky zlatý (dve tretiny toliara v striebre)
síce: Už viac síce neujdeš = veru
slivník = slivkový sad
spopáckať = dochytiť
stan = vestička ženského kroja (zapína sa na chrbte)
stojme = hneď
súrka = náhlenie
surovica = huňa, dlhý kabát z domáceho súkna
šupieť = triasť (od strachu)
ťaršaná = samodruhá
temľov = mechy na gajdách
temný = slepý
toľme = toľko
turák, turáčk = jeden a pol strieborného grajciara
učestit = uctiť
uchnúť = muknúť
úlošinka = rovinka v hore
utyť = stučnieť
vatráľ = pastierska palica
vera = zasnúbenie
viselnica = šibenica
voľme či nevoľme = voľky či nevoľky
vryznút = vraziť
vykladal: ženy vykladali = nariekali
vylúčit sa = vyhodiť sa, vyskočiť
výsoľ = zasolenie
vytrieliť = vyviesť, vykázať
vývod = poučenie
záhybeľ = záhuba, nešťastie
zámyk = zápora
záručnô = prvý darček medzi snúbencami
zaviazaný: zaviazané vajce = oplodnené vajce
zbáčiť = zazrieť
zistiť: sen sa zisti = sen sa splní
známä = znak
znik: do zniku = úplne, dočista
zobidovať sa = pohoršiť sa, rozkričať sa
zospiežiť = nasporiť
zveriť = dať na veru, na úver
žiaden: žiadnych desať kíl = ani desať kíl

Ako šlo vajce na vandrovku

Ako šlo vajce na vandrovku? - Nuž urobilo si aj ono, ako si každý robieva: Kotúľ! zakotúľalo sa a pustilo sa, kadiaľ mu bolo ľahšie, kadiaľ by nezavadilo do tuhšieho od seba. Jednak stalo sa to ešte za starých časov, nuž veľa ani neopytujte sa, ako to mohlo byť; dosť, čo je o tom rozprávka.

Za starých časov išlo teda Vajce na vandrovku a stretlo tam raka.

„Kde ty ideš?“ rečie mu ono.

„A tyže kde?“ rečie mu on.

„Ja idem na vandrovku!“

„A veď ani ja nechcem byť horší od teba; pôjdem i ja!“

Už teda boli dvaja a bolo im hneď smelšie. Idú, idú; stretnú kačicu.

„Kde ty ideš?“ opytuje sa vajce.

„A vyže kde?“ rečie táto.

„My ideme na vandrovku; poď, budeme traja.“

Kačica pristala; už boli traja. Všetko dobré do tretice!

Idú, idú; stretnú moriaka.

„Kde ty ideš?“ rečie vajce.

„A vyže kde?“ rečie tento.

„My ideme na vandrovku; poď do kamarátstva!“

Moriak pristal; boli štyria.

Idú, idú; stretnú koňa.

„Kde ty ideš?“ rečie vajce.

„A vyže kde?“ rečie kôň.

„My ideme na vandrovku; poď, budeme piati.“

Kôň šiel; bolo ich, koľko na ruke prstov.

Idú, idú; stretnú vola.

„Kde ty ideš?“ rečie vajce.

„A vyže kde?“ rečie tento.

„My ideme na vandrovku; poď, väčšia hŕbka pýta viac.“

Vôl pristal; už boli šiesti.

Idú, idú pekne v hŕbke; stretnú ešte kohúta.

„Kde ty ideš?“ rečie vajce.

„A vyže kde takto rozbehli ste sa?“ rečie kohút.

„My ideme na vandrovku; poď, budeme všetci siedmi!“

Dobre teda, už boli všetci siedmi dobrí tovarišia spolu!

Vandrovali, koľko vandrovali, až raz v temných smrečinách omrkli a nevedeli ani sem, ani tam, a boli veru už aj hladní. Kdeže tu prichýliť sa? Ako tu opatriť sa? Veru bolo na čase trocha pohnúť rozumom. Ale vajce aj malo rozum za všetkých. Poslalo ono kohúta na vysoký smrek a ten odtial zazrel hneď svetielko, ale ešte ďaleko od nich v tmavom lese. Radostne naň zakikiríkal. Vajce zvolalo:

„No, len zleť skoro v tú stranu proti svetlu; ukážeš nám cestu. Ta pôjdeme, a čo by priam všetci čerti tam boli, musia nám dať jesť a musia nás prenocovať.“

Kohút zletel v tú stranu a poberali sa tatam všetci ako na hotové.

Aj našli chyžku v horách, v ktorej svietilo sa. Povie vajce koňovi, aby zabúchal na dvere. Ten zabúcha a z izbičky vyjde stará baba.

„Čo tu chcete? Čo tu hľadáte? Chytro choďte preč, bo keď moji chlapci domov dôjdu, všetkých vás tu zmelú na kašu!“ spustila baba na nich.

„Ech, zmelú-nezmelú; ty nestaraj sa o to, ale nám siedmim tovarišom daj jesť,? vraví vajce.

„A čo vás všetkých parom poberie, pre takých kadejakých zo sveta pozbieraných šklbanov nemám nič!“ durila sa baba.

Tu vajce rozkázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol do lesa. Vôl to aj urobil a hodil ju tam dakde do jamy a pribehol naspäť.

Vnišli všetci do izby a tam našli pre siedmich stôl zastretý, aj pečiva a variva dosť. Lebo to tam pritrimovali sa siedmi zbojníci a baba im just teraz bola prihotovila dobrú večeru. A títo všetci už aj prichádzali s hrmotom, lomozom, len tak hora prašťala.

Čo tu robiť? Dobrá rada stojí vždy za volač, vajce ju hneď vedelo. Kohútovi kázalo vyletieť hore na pánty, vola postavilo do pitvora, koňa do izby za dvere, moriaka poslalo na pec, kačicu pod lavicu, raka do krhly a samo zahrabalo sa do pahreby; svetlo vyhasili.

Zbojníci dôjdu a svetla v chyži nevidia.

„Čo či tá baba zaspala, či čo je to?“ povedajú si.

„Hneď sa nazrieme, čo je to! Len vy trocha tu počkajte, aby ste nazbíjané veci na hromadu nestrepali!“ povie najväčší z nich a pobral sa dnu.

Vstúpi do pitvora. Tu vôl vezme ho na rohy a hodí otvorenými dvermi do izby. Tam spoza dvier buchne kôň doňho kopytom.

„Ej, kýže je toto čert? Počkaj, hneď ti posvietim do očí!“ rečie zbojník a skočí ku pahrebe, že svetlo roznieti.

Ako rozhrnul pahrebu a začal fúkať, pripieklo žeravé uhlie na vajce. Fúk! puklo vajce a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár i oči horúcim popolom. Ako podstrelený skočil ku krhle, že si tvár i oči vymyje. Ale ako načrie rukou, chytí mu rak prsty do štipcov. Zbojník trhne rukou, prevrhne krhlu a narobí velký hurt! Na ten hurt strepoce kačka krídlami a zakáčka: ták, ták, ták! Moriak zahrmotí na peci lopatami a kývajúc hlavou, zahudruje: hudrý, hudrý! Kôň ešte len teraz vyhodil zadnými nohami náležité zbojníkovi do chrbta a vysotil ho do pitvora, tam vzal ho zasa vôl na rohy a vymrštil von na dvor; k tomu všetkému kohút na pántoch celým hrdlom sa ozýval: kikirí, kokoré!

Došliapaný, doráňaný zbojník doletel ako bez duše ku kamarátom.

„Ká skaza robí sa to tam?“ opýtajú sa ho títo. A tento len tak chytá dych do seba, aby im odrazu všetko vypovedal:

„Hja, bisťuže dade, tam je veru zle. Chcel som sa prikrásť len tak na prstoch, a oni sami strčili ma tadnu medzi seba. Ako si chcem roznietiť, abych aspoň videl, s kým má do činenia, fúk! vybúšil mi spod kochu puškár zrovna do tváre, dobre že mi oči nevytiekli; čiahnem rukou do krhly, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami leban mi všetky prsty odstrihol; a tobôž medzi lavicami tkáč rozohnal krosna, tresol ma člnkom po hlave a volal: tak, tak! Na peci pekár chytal na mňa lopaty a dudlal: udri, udri! Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma ešte len teraz kopytom a vystrčil do pitvora. Tu šelma sedliak vzal ma na železné vidly a vyhodil von. Šťastie moje, že nedal som sa mu vyhodiť hore na pánty, bo tam už ako na hotových viselniciach čakal na mňa kat a volal: sem s ním, sem ho hore!“

Nečakali zbojníci, kým by to všetko vyhrnulo sa na nich z chalupy, ale pobrali päty na plecia a zanechali tam aj všetku hotovizeň, čo kedy nazbíjali.

Naši ale tovarišia a sedmorí remeselníci zasadli si potom k stolu a k hotovému jedeniu. Jedli pili, harovali tam, kým čo stačilo. Potom nebodaj každý pošiel svojou stranou a neviem, kedy zídu sa zasa takto dovedna, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.

PrílohaVeľkosť
40.jpg451.62 KB
41.jpg173.83 KB

Bača a šarkan

Raz, bolo to v jeseni, keď idú hady do zeme spať, zastal si milý bača pri jedli, podoprel sa na vatráľ a zahľadel sa pred seba, dolu do hustej hory. Tu div dobre že nepodlomili sa mu kolená! Sila hadov hrnula sa zo všetkých strán a priliezali všetci ku zápoli, milému bačovi zrovna pred oči. Keď k zápoli doliezli, vzal každý had na jazyk akúsi zelinku, čo tam rástla, dotkol sa zelinkou skaly, a tá otvorila sa mu sama od seba. Hady, jeden po druhom, mizli v tej skale, len akoby boli pre­padli sa.

Bača hútal, hútal, čo by to bolo, až i sám rozhútal sa na voľač. Prikázal psovi Dunajovi, aby ovce zavracal, a sám poď k zápoli.

„Musím ja,“ rečie si, „vyskúsiť, čo to za zelinka a kde to tie hady lezú.“

Zelinka bola ako zelinka - neznal aká; keď ju ale odtrhol a dotkol sa ňou skaly, skala otvorila sa i jemu. Vošiel dnu „ a tu jaskyňa priestranná, jej steny len tak ligotali sa od zlata a striebra, ako čo by to bolo hviezdami posiato. Naprostred jaskyne stál zlatý stôl, na stole ležal pokrútený velikánsky starý had; ostatné hady takže ležali okolo stola a po jaskyni. Spali už všetci, ani nehli sa, keď bača vnišiel.

Bačovi páčila sa jaskyňa, nuž poobzeral si ju zo všet­kých strán. Potom ale pomyslel si aj na ovce a na salaš.

„Eh,“ rečie, videl som, čo som chcel, idem naspäť.“

Bolo mu ľahko riecť „idem“, ale ako von? Zápoľa za­vrela sa i za ním, ako i za hadmi, a on veru nevedel, čo robiť, aby otvorila sa mu. Milý vtáčik v klepci robúval i tak i tak, ale skala bola neústupná.

„Nuž čože? Keď nemôžem von, budem i ja spať,“ roz­myslel sa konečne, ukrútil sa do širice, ktorú na šťastie se­bou vzal, ľahol si a usnul.

Nezdalo sa mu, že by dlho spal, keď ho tu akýsi šust a šumot prebudil. Strhol sa, ký čert mu to po kolibe šuští, lebo nazdal sa, že spí v kolibe na salaši. Ale keď oči pretrel, zasvitlo mu, kde je. Zaligotali sa mu steny jaskyne a naprostriedku zlatý stôl. Starý had ležal ešte vždy na ňom pokrútený, ale ostatné hady dvíhali hlavy, lízali zlatý stôl a tu i tu zasipeli: „Či už čas?“ Starý had, ten počúva ich sipenie, až i sám zdvihne pomaly hlavu a povie: „Už čas!“

Ako to vypovedal, natiahol sa od hlavy do chvosta ako prút, zliezol zo stola na zem a pobral sa von. Všetky hady liezli za ním. Bača tiež roztiahol sa, ako bol dlhý, stačil si pár ráz ešte aj zívnuť, a tak pobral sa za hadmi, mysliac si pre seba: „Kadiaľ ony pôjdu, pôjdem i ja.“ Ľahko riecť „pôjdem i ja“, len ako? Starý had dotkol sa skaly, tá otvorila sa a hady vyliezli von. Za posledným chcel aj bača, ale zápoľa zavalila sa pred ním, len mu tak v očiach mrklo. A starý had zvonku hvízdajúcim hlasom zasyčal:

„Eh, človiečku, musíš ostať tu!“

„Eh, čo by som tu robil?“ ozve sa bača. „Gazdovstvo tu nemáte, robotu mi nedáte a spať naveky nebudem. Pusťte ma von, mám ovce na salaši a doma zlú ženu: bude ma hrešiť, keby včas neprihnal.“

„Ty skorej odtiaľ nevyjdeš, dokiaľ nezložíš trojná­sobnú prísahu, že nebudeš vravieť, kde si bol a ako si sa dostal k nám,“ zahvízdol had.

Čo mal bača robiť? Vďačne zabožil sa im do tretice, nie, že nepovie, len aby ho pustili von.

„Ak nebudeš prísahu držať, veru povodí sa ti zle-nedobre!“ zahrozil sa had bačovi, keď ho von vypúšťal.

Ale tu ešte len vtedy, keď na biely svet vystúpil, začali sa pod bačom kolená podlamovať. Preľakol sa toho, čo videl. Veď ti tu namiesto jesene už rozvité bučky a stráne okopnelé zelenajú sa jarnou pašou!

„Beda mne!“ zalomil rukami, „ja človiečik-sprostáčik, čo som to urobil! Veď som ja zimu prespal vo skale! Jaj, ovce moje, kde vás nájdem! Jajže, žena moja, čo tá povie „tá mňa tu umučí!“

Tak bedákajúc, pobral sa v tú stranu, kde jeho koliba stála. Pri kolibe zazrel ženu, že tam voľač upratuje. Bojac sa, že hneď nanosí sa mu do vlasov, schoval sa za košiar. Ako tam čupí, vidí ti raz, že tu odvoľakiaľsi prikvitol akýsi pekný človek a dopytoval sa jej, kde má muža. Ba­čova pustila sa do plaču a rozprávala tomu pánovi, že jej muž ešte hen v jeseni odišiel za ovcami a viac nevrátil sa. Pes Dunaj že ovce podvečer priviedol, ale o bačovi niet viac ani chýru, ani slychu.

„Iste toho vlci zožrali, alebo bosorky na kusy po hore rozvláčili,“ nariekala bačova.

„Ej, neplač, žena moja,“ ozval sa na to bača spoza košiara, „veď som ti ja tu! Nezožrali ma vlci, ani ma bo­sorky po hore nerozvláčili; lebo som sa bol tu, hľa pod lesice uložil, zaspal som a prespal som zimu v košiari.“

Ej, ale si to milý bača zle poradil! Ako bačova slová jeho začula, nechala plač byť plačom a pustila sa nemilo-bohu do hrešenia, až hora ozývala sa.

„Bodaj ti sto hrómovitých bohov do duše udrelo, ty pochábeľ, ty pľuhák! Si ty statočný chlap? Aký si ty bača? Poručí ovce do vôle božej a sám ľahne pod košiar a spí ako had v zime! Či to kto slýchal?“ Bača si pomyslel v sebe: „Tá to už len uhádla“. Ale mlčal ako peň, lebo pravdu povedať nesmel. Ten pekný človek povedal jeho žene, aby len utíšila sa, že to nebude tak, ako muž povedá, že ten musel kdesi inde zimovať; ale že im to ešte na dobré vypáli, keď len muž pravdu povie, kde bol. Hja, ale bačova začala rozhadzovať sa ešte len teraz, aby muž dúškom vyjavil, kade túlal sa, kde u kadejakých zimoval. Ktovie, čo by z toho porobilo sa, keby ten pekný pán ne­bol bačovej voľač do hrsti šuchol a nahovoril ju, aby už len ticho bola a šla radšej domov do dediny, že je už aj tak nepotrebná na salaši, keď je sám bača tu a zariadi si všetko.

Keď bačova odišla, vzal pekný pán na seba svoju opravdivú podobu a tu videl bača pred sebou černokňaž­níka z hôr. Poznal ho hneď, pretože černokňažník má v čele tretie oko. Černokňažník je človek veľmi mocný, sám premení sa na akúkoľvek podobu, a kto by chcel sprotiviť sa mu, toho urobí hneď trebárs i baranom alebo capom. Nie div, že preľakol sa i bača náramne, mal pred ním ešte väčší strach ako pred ženou.

A černokňažník vzal si naozaj baču na mušku, a len aby hneď a naraz vravel, kde bol, čo videl. Bača zanemel, zarazil sa; mohol ho kresať ako drevo, nebol by údom pohol, bál sa starého hada, bál sa ešte zrušiť prísahu; nuž mlčal. Keď ale černokňažník po druhý, po tretí raz, a už hrozným hlasom pýtal sa, kde bol a čo videl, ba keď postava černokňažníkova rástla pred ním ako zo zeme, tu zabudol bača na hada i na prísahu. Priznal sa, kde bol, ako dostal sa do skaly a čo tam skúsil.

„No, dobre,“ riekol černokňažník, „teda poď so mnou; ukážeš mi tú skalu i tú zelinku.“

Bača musel stúpať.

Keď prišli pod zápoľu, odtrhol bača zelinku, položil na skalu a skala otvorila sa. Černokňažník ale nešiel dnu, ani baču nepustil; len vytiahol akúsi knihu a začal z nej čítať, a čítal len a čítal. Bača triasol sa na celom tele ako prút.

Zrazu zatriasla sa zem: zo skaly ozývalo sa syčanie, hvízdanie a von vyliezol ukrutný šarkan, na ktorého bol premenil sa starý had. Z papule mu siahal plameň, hlava bola hrozitánska, chvostom ťal napravo i naľavo a ktorý strom zasiahol, ten prerazil.

„Hoď mu tú ohlávku na hrdlo!“ kázal černokňažník, podávajúc bačovi akési opraty, pritom ale oči z knihy ne­spúšťal. Bača vzal ohlávku, ale bál sa čo len pristúpiť k šarkanovi. Iba keď mu to černokňažník po druhé i po tretie rozkázal, vôl-nevôľ, poslúchol.

Jaj, ale beda bačovi! Ako mu už ohlávku na šiju hodiť chcel, šarkan zvrtol sa len raz, a bača ani nezbadal sa, ako sedel šarkanovi na chrbte, a ten zdvihol sa s ním ponad hory, ponad doly. V tom okamžení urobila sa číra tma, len plameň, čo šarkanovi z papule a z očí vyšlahoval, svietil im na cestu. Zem otriasala sa, kamenie sypalo sa z vrchov dolu. Strašne šibal šarkan chvostom na všetky boky; ktorý buček, ktorú jedlinu zasiahol, zlomil ako prú­tik a vody toľko hrčalo z neho na zem, že tiekla po stráňach vrchov dolu ako Váh. Strach na dač takého len pomyslieť. Bača nebol už ani živý, ani mŕtvy; len troška marilo sa mu, že je ešte pri živote.

Pomaly, pozvoľna utichoval predsa hnev šarkanov, neoháňal viac chvostom, prestal vodu púšťať, z papule nešľahal mu oheň. Bačovi hneď odľahlo na srdci, vydýchol si a čakal už len na to, kedy započne šarkan spúšťať sa dolu. Ale šarkanovi na tom dosť nebolo; zaumienil si ešte len teraz milého človiečika strestať. Pomaly, pomalunky zdvíhal sa s ním od zeme dohora, vždy vyššie a vyš­šie, až zdali sa bačovi vysokánske vrchy a hole kremä ako mravčie kôpky, a ešte vyššie vyzdvihoval sa šarkan, až bača nevidel nič viac, len slnce, hviezdy a mraky. Tu zastal s ním šarkan v povetrí visieť.

„Jaj, bože, čože si počnem, tu visím v povetrí; ak skočím dolu, nezostanú zo mňa ani franforce, a do neba vyletieť nemôžem!“ bedákal bača a plakal ako decko.

Šarkan ani neuchnul.

„Šarkane, veľkomožný pane šarkane, zmilujte sa!“ prosil, že by kameň bol pohnul sa na jeho prosby. „Oj, zleťteže, zleťte dolu, prisámbohu vás do svojej smrti nepohnevám.“

Šarkan iba čo fučal a fŕkal, ale neriekol ani be ani ce, ani nehnul sa.

Tu zrazu donáša sa k ušiam bačovým hlas škovránka. Zaradoval sa bača. A milý škovránok priletoval k nemu vždy bližšie a bližšie; keď už nad ním zatrepotal krídelencami, prosil sa mu bača:

„Škovránku, vtáčku bohu milý, prosím ťa, doleťže ty k Otcu nebeskému a vypovedz mu moju biedu! Povedz mu, že ho pozdravujem nastokrát, že volám o božiu pomoc!“

Škovránok zaletel k Otcu nebeskému a rozpovedal tam, ako volá bača o božie zmilovanie. I zmiloval sa Otec nebeský nad úbohým bačom, napísal čosi zlatým písmom na blanku brezového listu, dal lístok škovránkovi do zobáčka a prikázal mu, aby ho spustil šarkanovi na hlavu.

Letel škovránok povetrnými výšavami a zletel nad šarkanovu hlavu, pustil na ňu brezový, zlatým písmom popísaný lístok. V tom okamžení spustil sa šarkan s bačom potichučky na zem.

Keď opamätal sa bača, videl, že stojí pri svojej kolibe na salaši, videl, že Dunaj, ako čo by nič nebolo stalo sa, zavracia ovce dnu do košiara k dojeniu; videl na vŕbe zvonec, rozprávce koniec!

PrílohaVeľkosť
34.jpg37.39 KB
38.jpg63.02 KB
47.jpg255.87 KB

Cesta k Slncu

V jednom kráľovskom dvore bol raz jeden popolvárik. Ale trebárs bol len popolvár, predsa to bol na vzrast taký driečny šuhajček, že keby ho bol do panských šiat poobliekal, neviem, či by bolo bývalo aj v celej krajine poriadnejšieho a krajšieho chlapčeka. Mal tam kráľ aj dcérku, voľač mladšiu, ako bol náš popolvárik. A deti ako deti - skamarátili sa spolu, až to natoľko prišlo, že nebolo dňa, čo by neboli bavili sa vovedne a milá kráľova dievčička prechodila sa až milo ruka v ruke s popolvárikom po kráľovskej záhrade.

Kráľovým radcom to hneď nebolo po vôli, že „tak a tak - kňažná jediná a s popolvárom zapodieva sa!“ Starý kráľ sprvu jedným uchom dnu, druhým von, ale naveľa prevrávania pomrzelo ho to a dal rozkaz, aby popolvárika preč odprášili. Jaj, ale tu mladá kňažná pustila sa do plaču a nariekala zle-nedobre, ak by len boli dotkli sa jej popolvárika. Starý kráľ nechcel počúvať jej nariekania, nuž dal jej po vôli:

„Veď je,“ povedá, „ešte len dieťa, časom sama príde k lepšiemu rozumu.“

Ostalo teda všetko, ako bolo: deti hrávali sa spolu a nik im viac neprekážal. Po kuse prestali byť aj deťmi, ale ich zábavky neprestávali. Po kuse prichodili i do rozumu, ale staré priateľstvo začalo ešte len teraz medzi nimi prekvitať, čo deň to tuhšie, čo ďalej to krajšie a milostnejšie.

Mladá kňažná bola už hodná na vydaj! Zo všetkých strán prichodili vohľači, a to samí kráľovskí synkovia, a to čo jedni odišli, to druhí hrdší nadišli. Veruže ich mala na každý prst desať, veruže mohla preberať si v nich ako v hnilých hruškách milá kráľovská panička. Ale ona zavše len akoby bola zmizla, tak podela sa od nich, a už ju mohli inde nehľadať kremä pri jej milom popolvárovi. A kedykoľvek otec tak medzi rečou nadštrkol, že ktorý by páčil sa jej z toľkých hrdých vohľačov, ona povedala mu zavše doprosta:

„Otec môj, veru by ja darmo inak povedala: najlepšie ľúbi sa mi len náš popolvár, a ak ma máte vydávať, nuž vydajte ma za neho.“

Sprvu kráľ i to prepočúval, ale čo mnoho, to mnoho, napokon namrzel sa. Ale kdeže by aj nie?! Toľko kráľovských synov, a popolvár.

Povolal svojich radcov pred seba a predložil im už teraz, čo tu robiť? Tu títo hneď, aby dal popolvára zabiť, že bude po všetkom! Ale dobrému kráľovi videlo sa zaveľa, takto nič po nič nevinného šuhaja dať zmárniť.

„No, najjasnejší kráľ,“ povedal už ako ten najmúdrejší z tých radcov, „keď to za veľa pokladáš, pošlime my popolvára dobrým spôsobom na takú cestu, z ktorej nevráti sa, čo by za sto rokov putoval. Pošlime ho ku slncu, aby prezvedel sa, prečo ono do poludnia naveky hore ide a vše väčšmi a väčšmi pripeká, od poludnia ale prečo kloní sa dolu a vše slabšie hreje?“

„A veru je to rada múdra!“ dosvedčili všetci radcovia a samému kráľovi pozdalo sa to, že jeho dcéra najskôr odvykne od popolvára, ak ho za dlhší čas nevidí.

Tu hneď zavolali popolvára, dali mu nové šaty, dali mu peňazí na cestu a vypravili ho k tomu slncu na tie výzvedy. Plačúc lúčila sa s ním kráľova dcéra a on tiež s ťažkým srdcom poberal sa na ďalekú cestu. Naučenia si nemal od koho pýtať, nik ho ani len v tom naradiť nevedel, v ktorú stranu pustiť by sa mal. Ale on sám pohol rozumom. Nepustil sa proti slncu, ale držal sa za slncom „ prosto, kde ono zapadá.

Ide, ide pustými horami, rudnými cestami, až po mnohom chodení príde do cudzej krajiny, kde jeden veľmi mocný, ale slepý kráľ panoval. Ten dopočul o našom popolvárovi, kde ide, ináč ide. Hneď ho dal zavolať pred svoj zlatý trón, bo aj jemu bola dobrá rada potrebná, akej krém slnca nikto nemohol mu dať.

Príde ta, a milý kráľ, ako čoby len svojim ušiam chcel veriť, opýtal sa ho:

„Či to ty, syn môj, ideš k tomu slncu?“

Že veru on, smelo povedal šuhaj.

„No, keď ty ta ideš, opýtaj že sa ho, čo je to za príčina, že ja, mocný kráľ, na moje staré dni takto oslepol som. Ak mi to vykonáš, polovinu môjho kráľovstva prepustím ti hneď.“

„Oj, vykonám, vykonám. Čože by nevykonal, keď raz tam budem?“ prisľúbil popolvár. A kráľ kázal mu dať peňazí a čoho mu len bolo treba na cestu.

Stúpal on za tým slncom ďalej. Stúpal hustými horami, pustými dolinami, kde ani hlasu človečieho slýchať, ani šľaku vídať nebolo, až prišiel na kraj mora. More bolo široké a hlboké. Neprichodilo mu obrátiť sa ani napravo, ani naľavo, lebo slnce práve za morom sadalo. Ale ako cez more? Chodí po brehu sem i tam a húta si: „Čo tu robiť?“ Ako tak chodí a húta, príde k nemu jedna veliká ryba. Dopoly bola vo vode a odpoly von z vody, brucho jej bolo svieže ako druhým rybám, ale chrbát uhorený ako uhlík, a to od slnečnej žiary.

„Kdeže si sa tu vzal, človeče?“ vraví mu tá ryba. „Len kde ty chodíš? Čo ty chceš?“

„Kdeže chodím? Čože chcem? Rád by som ta za more, lebo „ tak a tak idem k slncu na výzvedy.“

„K slncu?!“ divila sa ryba. „Ale veru ty dač povedáš. I mňa len to slnce opeká. Mohol by si sa prezvedieť, prečo ja veľká a ťažká ryba nemôžem nikdy na spodok vody sadnúť ako druhé ryby. No, či prezvieš sa?“

„Ej prezviem, prezviem,“ rečie popolvár. „Ale akože sa prezviem, keď som tu a slnce hentam za morom?“

„No, veď ťa azda prenesiem, len si sadaj!“ A naradovaný popolvár sedel už na širokom chrbte ryby, ktorá ho šťastne na druhý breh preniesla.

„Aleže zas sem prídi! Tu ťa budem čakať,“ volala ryba za ním, keď on zrezka poberal sa ďalej. A stúpal ešte len teraz pustatinami, kde ani vtáčka ani letáčka vidno nebolo, nieto dákeho človiečika. Už nemusel byť ďaleko od kraja sveta, lebo slnce pred ním k zemi sadalo. Poponáhľal sa, koľko mu len para postačovala.

Keď prišiel ta, už vtedy slnce na lone svojej mamičky oddychovalo si. Poklonil sa pekne, aj pekne mu zaďakovali. Začal rozprávať, a počúvali ho. Spýtal sa:

„Ej, moježe ty milé slniečko, povedzže ty mne, ako je to, že ty do poludnia vše hore a hore ideš a vše väčšmi a väčšmi pripekáš a od poludnia dolu sadajúc, už len slabneš a slabneš?“

I povie mu slnce:

„Hja, braček môj zlatý, spýtajže sa ty tvojho pána, ako je to, že on od narodenia vše len rástol na tele a na moci, a teraz na starosť prečože on schyľuje sa k zemi a slabne? I so mnou je to tak. Mňa moja mamička každé ráno, ako pekného chlapčeka, znovuzrodí, a každý večer, ako slabého starčeka, do svojho lona prijíma.“

Tu zas ďalej rozprával popolvár, prečo ten a ten krá! na svoje staré dni otemnel, keď on predtým taký jasný a dobrý zrak mal.

„Hja, prečože ostal temným? Oslepol, keď spyšnel. Bo chcel rovnať sa bohu a dal vystavať si sklené nebo, posiate zlatými hviezdami, aby tak, sediac vysoko, roz-. kazy vydával po celom svete. Ak poníži sa pred pánom bohom do prachu a dá stroskotať to sklené nebo, hneď vyjasnie na svet pred očima jeho a bude vidieť ako prv.“

„A tá ryba prečo nemôže ako druhé ryby sadnúť na spodok vody?“

„Preto, že nejedia človečieho mäsa. Aleže jej to nevyjav skôr, len keď budeš za morom a to na hodnom kuse od brehu!“

Poďakoval sa popolvár za dobrú radu a poberal sa preč. Ale ho slniečko ešte zadržalo. Dalo mu taký oblek, čo spratal sa mu do jednej orieškovej škrupiny. A to boli, hľaďteže, deti moje, slniečkové šaty.

Ide si on už teraz naspäť a príde k tomu moru. Hneď ho ryba začne obracať, aby jej povedal, čo jej slnce odhadlo. Ale on nedajbože vyjaviť jej čoby len slova, kým neprenesie ho na druhý breh.

Sadne na chrbát, ryba pláva s ním, že len tak stávajú zákruty za ňou. Naprostred mora zastane s ním a vraví mu:

„Tu ťa zvrhnem zo seba, ak mi nepovieš!“

Ale on na to ani neuchol, nuž milá ryba pobrala sa a niesla ho ako predtým. Ale pri kraji skočil on ako strela z jej chrbta, ale tak na tri siahy na breh „ a pustil sa v úteky. Keď už bol na hodnom kuse, zavolal jej naspäť:

„Ani ty nikdy nesadneš na dno, kým sa nenaješ človečieho mäsa!“

Ako keby sto čertov bolo do nej skočilo, tak rozpajedila sa tá ryba. Čľapla na more chvostom, takže vyčľapená voda siahala popolvárovi do pása. Ale predsa po takej malej vode nedoplávala ryba až k nemu, bo bola veľmi veliká.

„Keď ma teraz čert nevzal, už ma viacej nevezme!“ vydýchol si popolvár a zrezka stúpal ďalej, všade už teraz proti slncu, aby z cesty nezablúdil.

Po mnohom putovaní prišiel k tomu temnému kráľovi.

„No, čo si mi vykonal, syn môj, či vieš, prečo som oslepol?“

„Preto si oslepol, že si spyšnel a chcel si rovnať sa bohu. Ak ponížiš sa pred bohom do prachu a dáš stroskotať toto sklené nebo, hneď vyjasní sa svet pred tebou a budeš vidieť ako predošlé.“

Poslúchol kráľ. Stroskotal to sklené nebo nad sebou, ponížil sa až do prachu. A hneď mu svitlo v očiach, akoby ho z hrobu na boží deň bol vyviedol.

V tom okamžení udelil popolvárovi pol kráľovstva.

Hoc bol náš popolvár už kráľom ako druhý, predsa nepozhovel ani chvíľku, len ponáhľal sa domov. A dobre, že posporil sa, nech len hodinu zmešká, už ti mu je po všetkom.

Ešte zďaleka počul, že tam dnes na všetkých zvonoch prezváňajú, a keď ku kostolu došiel, otvárali kostolné dvere dokorán.

„Čo to tu za novina?“ opytuje sa ľudí.

Že to veru kráľ svoju jedinú dievku vydáva, že to veru práve teraz zvonia a kostol otvárajú na sobáš, to vravia mu všetci a len toľko, že ho nevysmejú, že on o tom nevie, že veď o tom už aj vrabce na streche čvirikajú.

Hneď si on rozmyslel, čo má urobiť. Vytiahol z vrecka orechovú škrupinku a zo škrupinky slniečkové šaty, obliekol sa a zasadol si do prvej stolice pri oltári.

Po chvíľke ide bohatý rad kráľovských svadobníkov. Díva sa tu každý na bohatého hosťa v prvej stolici a pošepkávajú si: „Kto to? Čo to za jedného?“ Ale nik ho nepozná, nikto nevie, kde vzal sa tu, len ti ho chvália, že toľkého bohatstva na ňom, že ten veru aj mladého zaťa zatieni.

Vedie tu aj mladú nevestu družba pred oltár. Nebolo jej treba spytovať sa, kto to tam v tej prvej stolici. Poznala si ona svojho popolvára, ako dakedy upopoleného, tak aj teraz v slniečkové šaty odeného. Vyšuchla sa družbovi spod pazuchy, a šuch, bola už pri svojom milom popolvárovi. A nedajbože viac od neho, nedajbože o sobáši s druhým ani len počuť.

Tú vec leteli hneď oznámiť starému kráľovi. Ten dal hneď slnkového šuhaja pred svoj zlatý trón povolať. A jeho zlatý trón zaligotal sa ešte len teraz, keď slniečkový šuhaj postavil sa pred ním. Vyrozprával popolvár od počiatku až do konca všetko, ako vodilo sa mu.

„Nuž, ako je to, ako s tým slniečkom? Povedzže nám ty to ešte raz, syn môj!“ povie napokon kráľ.

„A veru ho mamička jeho každé ráno ako jarého chlapčeka znovu rodí a každý večer ako slabého starčeka do svojho lona prijíma,“ rečie šuhaj.

„A veru to i ja rástol som a bol som mocný, ale teraz zoslabol som a schýlil som sa dolu. Vy, deti moje, pôjdete hore!“ doriekol kráľ a dal im svoje požehnanie. Popolvár vzal kňažnú pod pazuchy a viedol ju pred oltár. Bol sobáš, bola svadba, bolo šťastné slniečkového šuhaja kraľovanie!

Cigáň čerta ošialil

Išiel čert k babe, aby mu dala jesť, že už dobre od hladu kopytá nevytrčí. Ona dala mu vajce. Ale keď ho prehltol, nastrašila ho, že to vajce bolo zaviazané, a tak aby hotovil sa, že zľahne a bude mať chlapca. Nastráchaný čert pribehol k Cigáňovi do poľa, kde tento svine pásol. Prosil ho, aby mu nej ak spomohol.

„Oj, vďačne ti spomôžem,“ hovorí Cigáň, „len si ľahni horeznačky.“

Čert si ľahol a ten pľask ho vatráľom po bruchu, že ho hneď vo dve hubky skrčilo od toho úderu a zjajknuť mu ani nedalo, čo mu hrdlo zatislo. V tom ale vyskočil z blízkeho krovia tým pľaskom naplašený zajac a utekal poľom do hory. Cigáň ukazuje ho čertovi:

„Či vidíš, tamto zaberá tvoj chlapec; toho viac nemáš čo obávať sa, že by vrátil sa ti.“

„No, chlap si!“ chváli ho čert a Cigáň na to:

„Veru som chlap! Či by si takto nemal vôľu skúsiť sa so mnou?“

„A prečo by nie!“

„No,“ rečie náš more, „kto z nás vytlačí zo skaly mlieko?“

Čert schytí žabicu a ako ju stisol, všetka rozmrvila sa mu v hrsti. Cigáň ale ukradky vložil do mlieka omočený chlieb medzi dve skaly a vytlačil z neho mlieko. Čert naľakal sa ho; ušmykol a nestavil sa iba pri svojej materi.

A mať hovorí mu:

„Čože si taký naplašený?“

„Takto a takto,“ rozpovedal čert, ako povodilo sa mu s Cigáňom.

„Ej, to je nedobre,“ rečie čertova mať. „Ten Cigáň oddal by sa hockedy do teba, ty toho musíš skántriť. Iď ešte raz k nemu a daj sa s ním na skusy! Ak vydrží, dáš mu za vrece peňazí, ak nie, zmámiš ho.“

Dobre. Bežal čert k Cigáňovi:

„Cigáň, hybaj sa ešte raz na skusy! Dám ti za vrece peňazí, ak vydržíš. Ak nie, zmámim ťa.“

„A veď dobre, keď tak chceš,“ povedal Cigáň.

Prvé dali sa na to, kto viac slivák unesie. Čert oberal do košov a Cigáň začal z koreňa vyvracať celé stromy a ukladal na hromadu.

„Čože ty to robíš?“ diví sa mu čert.

A Cigáň vraví:

„Čože mám motkať sa s každou márnou slivočkou? Takto si zaberiem odrazu všetko, aj teba s tým stromom, čo na ňom dučíš - a zanesiem domov.“

Naľakal sa čert, že by takto prišiel o celú záhradu, ba ešte aj s ním samým zle by malo byť:

„Nuž,“ rečie, „nechajme toto tak a poďme skusovať sa na inšie.“

Druhé dali sa na to, kto viac dreva unesie. Čert začal horu rúbať a veru tá len zmizla pod jeho sekerou. Cigáň vzal dlhý povraz a začal opasovať celú horu od duba k dubu.

„Čože to ty zasa vystrájaš?“ spytuje sa čert.

„Nič,“ odpovedá Cigáň, „len nechce sa mi po každom polienci na plece klásť, nuž takto opášem si celú horu, potrhnem a odnesiem si od koreňa.“

Nalákal sa čert, že by prišiel o horu, nechali aj to tak.

Tretie bolo, kto viac vody unesie. Čert pozbieral vari všetky dudy zo sveta a naberal tej vody, aby mu ani kvapka neušla z nej. Cigáň nabral dosák a brvien a jal sa hatať celý potok.

„Čože haceš?“ spytuje sa čert.

„Čože by som hatal?“ odpovedá Cigáň. „Zastavím všetky vody a unesiem si preč odrazu.“

Nalákal sa čert, že príde o všetky vody.

„Daj,“ povedá, „pokoj a radšej si len vezmi za vrece peňazí. Tu sú ti!“

Cigáň vzal si za vrece peňazí a nebolo mu treba viac s čertom skúšať sa, lebo ten umkol kade ľahšie!

PrílohaVeľkosť
02.jpg66.66 KB

Drevená krava

Veď vám to bol dakedy inakší svet ako teraz, kde každé iba pod nos hľadí a chmúri a utrápa sa od svitu do mraku. Kedysi ľudia neskrývražili toľme, neumárali sa, aby čím viac zospiežili: ale čo mali, to zjedli, zapili, zasmiali sa. Lepšie im to potom strovilo. Vtedy - ak si neznal dačo na žart povedať, nebolo ti ani ukázať sa medzi ľuďmi, lebo všetci boli veselí, zhovorčiví, žartovliví. No, už to pozde zasa tak bude!

Len ešte hen vtedy žila jedna kráľova dievka. Tá zas nedajbože usmiať sa, ani len svojim vohľačom. A tých by bola mala na každý prst po desať, taká bola krásna a bohatá. Rodičia si nevedeli s ňou rady. Napokon dali vytrúbiť po celej krajine, že toho človeka zlatom odvážia, kto by ju rozsmiechotil. Tu iste hrnuli sa smiechotári zo všetkých strán, lenže každý s dlhým nosom odišiel. Konečne nikto viac nedával sa na to. Ale vraj, naveky nájde sa majster do remesla.

Pán kráľ utrápený sedeli pri panne dievke, aby ju trocha rozvraveli, keď tu nachýlia sa dvere a ktosi strčí ta dnuká rozčuchranú hlavu:

„Prosím ponížene, či sú pán kráľ doma?“ „A kto ty? Čo ty tu chceš, huncút?“ okríkol ho kráľ. „Prosím ponížene, prišiel som pravdu si potvrdiť!“ „Čo za pravdu? Či nemáš doma richtára a stolicu?“ I tak by premilého hosťa bol kráľ vyhnal, keby nie vážna panna dievka, čo teraz po prvý raz od troch dní ústa otvorila, že tak a tak, kráľ je na to kráľom, aby nikoho neodbil.

„Len vy,“ rečie, „rozpovedzte, čo za galibu máte.“

„No veď, hľa, na to som prišiel!“ ozval sa Kubo, bo to on bol, Kubo, náš kraviar z dediny.

I veru zosňal teraz baranicu z rozčuchranej hlavy, ovesil si ju na vatráľ, a postavil sa tak, ako bol, v surovici, v opasku, v chološniach a v krpciach, pred pána kráľa a pred tú jeho dievku. Začal si on to len tak po svojom, po sprosté, ale pán kráľ už teraz počúval, keď len počúvala aj tá jeho dievka, čo každého odbila, ako ústa otvoril. Počúvajmeže i my!

Vybubnovali v dedine, že každý, či má kravu, či nemá, kraviara splácať musí, aby každému bolo narovno.

„Čerta ti mi je narovno,' pomyslel si pán Krajec, ,keď ja kravy nemám, ani len nebožiatka teliatka. Počkaj, kmotre, veď ja ti podkúrim! Nebudem ti nič po nič hotovú plácu do pažeráka pchať!“

Vykresal kravu z dreva a dal pastierovi na pašu, ešte mu pohrozil, aby ju dobre napásal, a každý večer pekne ako druhé do domu dopravil.

„Bude z toho pes!“ hútal kraviar a škrabal sa za ušima. Ale kravu prijať musel, bo mu pláca od nej šla. Inak mu neprichodilo, len drevenú kravu pekne rúče nosiť na pleciach za stádom a každý večer pánu Krajcovi domov doniesť.

Na zlú záhybeľ padol v jeseň mráz a kraviarovi zašiel za nechty. Na šírom poli drevo nebolo. Pochytil to drevené telivo, porúbal a pokládol na oheň. Zohrial sa, ale bolo mu teplo ešte len potom!

„Kde ti krava?“ volá večer starý Krajec, keď kravy nebolo.

„Veru som ja tú tam v poli porúbal,“ povie kraviar.

„No počkaj, Kubo, veď ty za ňu zaplatíš!“

Kraviar len uhol plecom, že veď bude, ako bude, ale starý Krajec, chytrá líška, bežal za horúca k pánu richtárovi:

„Pán richtár,“ vraví, „mal som kravu, splácal som od nej, ako ste prikázali, aj mi ju ten Kubo celé leto pekne pásol s druhými. Len dnes čo neurobil? Porábal kravu v poli, ani mi len znaku z nej nedoniesol, čože vy na to poviete?“

„A veru, môj milý Krajec, ja na to len tak poviem, ako pánboh prikázal: kravu za kravu.“

Dúškom poslali pougára ku kraviarovi, aby svoju kravu priviedol pred slávny súd.

„Nesúca je, pán pougár, vonkoncom je nesúca pred slávny súd. Povedzte, nech málo pozhovejú, kým ju trochu občešem, obriadim!“

S tým dopravil kraviar pougára a pomyslel si, lebo občul, čo to má byť:

„Od zubov pánom richtárom! Nebudete si vy s mojou teličkou gamby mastiť. Pretiahnem vám popod nos inakším mastným piercom?

Vyviedol on kravu na tok a tam zabil. Mäso povešal na pánty, že ho ako na drvihý deň bude predávať a kožu vypchal na drevené štuligy, že veď to i Krajcova krava len na takých drevených štuligách stála. Ale tu pán richtár vydali zákaz, že kto opováži sa od kraviara čo len za babku kúpiť, utratí i mäso i peniaze a ešte ho zavrzgnú do klady. Neboráčik kraviarčik neutŕžil nič, bo ľudia báli sa prestúpiť richtárov zákaz. No našli sa aj takí, čo nebáli sa toho. A bol to sám farárov Dunčo aj s kamarátmi. Tí postavili sa na tok pod pánty a oblizovali si pysky, hľadiac hore na mäso i krútiac chvostmi.

„Aha,“ povie kraviar, „vy by ste radi kúpiť, ale ačak nemáte peniaze? No nič to, veď ja vám zverím, len či na dlžobu pristanete, a keď si prídem pýtať, zaplatíte?“

S tým zosňal cely hnát z pánta a kamaráti vycerili zuby do toho:

„Aha,“ povedá, „už nemôžete ani dočkať, kým vám ho dám. No, tak sme na jednostajnosti!“

I tak hodil im hnát a farárov Dunčo prvý zaťal zubmi do pečienky, druhých nebolo načim ponúkať.

Ale čo s ostatným mäsom? Aj tomu ľahký obriadok!

„Dám ja toho,“ pomyslel si, ,navariť, nadusiť, nasmažiť, zavolám všetkých susedov na hostinu, veď azda potom len oko zohnú a budú ma rad-radom častovať aj so ženou aj s deťmi, tak voliako prechovám sa cez zimu.

Ako si pomyslel, tak urobil a milých hostiniarov ak núkal, tak núkal:

„Jedzteže mi, moji milí páni susedi, jedzte ako doma, berte si ako zo svojho: pánboh ma opatril mäsom, opatrím si teraz i ja vás!“

Milí páni susedi najedli sa, napili sa, zaďakovali a rozišli sa. Ale ďalej ani neozreli sa o kraviara.

Od susedov mal svätý pokoj, ale doma žena každý bohovitý deň len tú jednu pieseň húdla:

„Daj mi už teraz do hrnka, keď si si kravu zmámil! Či nevidíš, že ti deti na peci od hladu dobre nepomrú?“

Milý kraviar dobre tam neošedivel! Po nečase príde mu na pamäť, že veď on má na fare dlžníka. Ide pravo tatam a hľadá, vyzerá ho ako ihlu po celom dvore, po kôlni, po stodole, po stajniach, po všetkých kútoch, ale milý čučko dobre bol popratal sa.

„Keď sa mi ani na oči neukážeš,“ pomyslel si pastier, ,veď ti ja ľahko prejdem cez rozum, počkaj, obžalujem ťa pred pánom!'

Iba čo hlavu nastrčil na dvere do farárovej svetlice, zazrie ti na jedno oko slepého Dunča rozťahovať sa pod stolom.

„Či si tu, ty pes slepý?“ zavolá. „Zaplať, čo si dlžen!“

Ale pri stole stál aj sám pán farár a nadbe vám vedieť, že aj pán farár bol na jedno oko slepý a na druhé nedovidel a že si teraz inak nemyslel, len že to pastier naňho zavolal. Tu akoby bol hrom doňho strelil, tak skočil na kraviara.

„Nuž ale ty mňa ešte slepým psom nazývať! Či nevieš, kto som ia? A čože som ja tebe dlžen, ty žobrák, ty ničiga?!“

Jaj, už vám pastier nebol viac vo dverách, už zaberal von z domu a Dunča zahuckal za ním, dobre mu tam päty neobtrhal.

Ale to ešte nebolo nič, čo ho len psom za jeho spravodlivú dlžobu vyhuckali z domu. Pán farár by bol za tú neúctu kraviara na škripec ťahal, keby ten nebol pobral nohy na plecia.

„Ale,“ rečie farár, „počkaj, šelma! I tak mi neujdeš.“

A pobral sa hneď pred slávnu stolicu a tam neprestal žalovať, kým len pán slúžny nenasúdili kraviarovi sto kyjov kyjovatých.

Chudák kraviar iba vtedy zvedel, keď mu dráb aj so šiestimi chlapmi pred pastierňou postavil sa, aby ho pod holými vidlami odviedli do stolice. Druhej raty nebolo, iba zadnými dvermi do poľa a z poľa do šíreho sveta.

Chodí, chodí po tom šírom svete od dediny do dediny od mesta do mesta. Raz si tu v meste zastane, oprie sa o vatráľ a čuduje sa, čuduje, lebo to ešte predsa nevidel taký vysoký a k tomu ešte všetok zelený dom.

,Ej,' húta si, čiže tu divné vápno rastie, keď takto na zeleno bieli. A tie obloky, to sú ako u nás dvere. Hej, a či idú vysoko nad jedno druhé! Ba či tu ozaj sliepky vládzu vylietať hore na pánty, keď je to taká výšava? A len kde tu chlievce pre svine a stajne pre kravy, keď tu ani statočných vrát, ani dvora, ani nič?!'

A tu rozchichocú sa mu ľudia za chrbtom, čo pozastavili sa pri ňom, že čudoval sa ako tela na nové vráta, a čo ho tu vypočúvali, ako táral.

„Nuž ty hňupák,“ vravia mu, „či ty ani nevieš, kde si? Veď tu stojíš pred kráľovskou palotou!“

„Ale ja - pred kráľovskou palotou? Ej, tak mi bisťu svete, voľač aj o kráľovi povedzte!“

Tu by ste ich ešte len boli počuli, ako sa tí smiali, že veď to už aj malí chlapci vedia, že pán kráľ sľúbili toho zlatom odvážiť, kto by ich pani dievku rozosmial - a nechali ho tam ako blázna stáť.

„Takto zlatom odvážiť sa, to by nebolo zle! I tak nemáš ničoho nič a doma deti plačú!“ pomyslel si kraviar a už len ako by mohol dostať sa ta dnu!

A tam brána ta dnu široká, - ale čože? Pred bránou prechodí sa víťaz s holou šabľou, len tak iskrila sa mu, čo bola veľmi nabrúsená, a on to bol už dávno počul, že taký víťaz šabli len povie: „Šablička rúbaj!“ a hneď je každému hlava dolu. Ej, do tej brány nebol by vkročil ani za svet!

Ale čo, len takým víťazom to si on ešte trúfal prejsť cez rozum.

„Nechže si,“ povedá, „tú dieru tu vartuje, vtáčik preletí inokade!“

I začal obchádzať okolo domu, že veď len dakde dvor a záhradu mať bude, tam ľahko prešvihne sa cez plot a potom na dvore čo by sto psov chovali, tých dobrý pastier neľakne sa, len raz zahvizdne na palci, hneď budú okolo neho chvostmi krútiť. Lenže tu, čo ďalej obchádza, to horšie naňho.

Veď vám tam nebolo ako u nás na dedine poriadneho plota okolo domu, len zasa brány a brány a pod každou zasa aj po dvaja víťazi s iskriacimi šabľami. Raz predsa - ale ďaleko, vari až hen u desiateho suseda, bol pustý múr.

„Poručenobohu! Od susedov do susedov voliako popreskakuješ až hen do pána kráľa,“ pomyslel si a bol už za múrom. Bola to tam nebodaj záhrada. Ale povážte, prosím vás, tú hlúposť: trocha petržlenu alebo mrkvy nikde, ako to treba poriadnym gazdinám, iba kvety a kadejaká tráva a kriaky. Hoj! a piesku čo tam bolo navyvážaného! Naša celá dedina by tatam nechcela chodiť vyvážať. A ako ti ho ešte pekne poudŕvali, pouhládzali ten daromný piesok!

„Hop,“ myslí si, „to predsa nebude na žart, tatam nesmieš v tvojich uprášených bačkoroch kročiť!“

Pustil sa teda len po tej tráve a pomedzi kvety. Nikdy ste nevideli, ako nasrdili sa na tom jedni traja, čo tam v tých kvetoch voľač paprili, či ich pleli a či z prachu ofukovali a či čo? Tí zo troch strán do kraviara ako psi štekajúci:

„Ty loptoš, ty niktoš, ty nám tu budeš kvety šliapať!“

Hej, a boli by ho statočne papekmi vyobracali, keby Kubo kraviar nebol mal desať ráz lepšie nohy ako všetci takí na masle vychovaní. Keď tí z jedného boku, skočil on na druhý bok, keď tí zo troch strán, umkol on štvrtou stranou. Aspoň ich trochu vytancoval po tych hriadkách. No ale bolo mu už i toho dosť. Nechal ich dakoľko sto krokov za sebou, a čo nevideli, šmyk on jednými dvierkami zo záhrady von.

Ani nevedel o šťastí, že už bol na dvore u pána kráľa. Hej, bisťuže dade! Ale on to za dvor! Čoby len jednej smeti na ňom! Jeho stará nikdy tak izbu nezametie. Nuž ale predsa kdeže tu z toľkého domu smeti podievajú, veď ich vari len do kasne neodkladajú? A hnoj že, odpytujem pekne, kde vynášajú? Veď ho len ako ihlu ukryť nemohli! Zabral sa on smetisko a hnojisko po všetkých kútoch hľadať. Ale to mu ešte len málo na zlé poslúžiť. Iba keď ho odrazu aj piati zaobkolesia a za pačesy pochytia a obkríknu sa naňho:

„Čo ty tu, šelma stonohá, po kráľovskej palote špehuješ? Zastreľte špehára! Na šibeň s ním!“

Ej, to by už len nebolo bývalo s kostolným riadom, takto nič po nič človeka na šibeň doniesť!

„Ale, ľudia,“ hovorí im, „veď ste vari len pochabé huby nepojedli? Veď ja kraviar z našej dediny, iba to hľadám, kde si tu pri takom gazdovi, ako sú pán kráľ, trus vynášate. A potom rád by som ku pánu kráľovi jeho pani dievku rozosmiať.“

Priam tichšie struny natiahli, všetci sa odstúpili, iba jeden ostal, a to čo najkrajšie oblečený z nich.

„No veď je nič, dobrý človek, veď vám ja nedám ublížiť,“ tak ten začal pekne okolo kraviara. „A veď vás ja,“ vraví ďalej, „upravím pravo k pánu kráľovi, len mi štvrtú čiastku sľúbte z toho, čo dostanete, keď kráľovu dcéru rozosmejete.“

„Prečo nie? vravel kraviar, „len ma tu počkajte!“

Nuž ten si sadol čakať a kraviara na pravú cestu nariadil, aj ho ešte naučil, ako má cez tri varty prejsť.

Išiel si on tak pekne, smelo. Lenže ešte aj tu mal z nôh spadnúť, keď tu každá varta ako hrom zarevala:

„Stoj, chlape! Čo tu chceš?“

Posmelil sa predsa a riekol každej:

„Idem ku pána kráľovej pani dievke na smiechy!“

Nuž tu každá varta pekne okolo neho, vydrankali si po štvrtine z toho, čo dostane, keď kráľovskú dcéru rozsmiechotí.

„A tak tu som vám, pane kráľu,“ rečie už teraz. „Lebo Kubo kraviar z našej dediny, to je nikto inší len ja sám, ako ma tu vidíte. A porozprával som vám všetko, ako čo vodilo sa mi a rád som, že vaša pani dievka pri tej rozprávke aspoň tu i tu pod jeden kútik usmiala sa.“

„Dobre si urobil, synok,“ potľapkal ho pán kráľ po pleci, „už teraz len čo žiadaš za tú rozprávku?“

„A veď som vám hneď spočiatku povedal, že som si prišiel pravdu potvrdiť. Pravdu, pán kráľ, len čo je pravda, to mi potvrďte: mojich, od slávnej stolice nasúdených, sto kyjov kyjovatých!“

„Kubo, Kubo,“ vravel pán kráľ, „veďže už nežartuj! Veď ja to myslím naozaj, že ťa dám zlatom odvážiť, keď si mi len dcéru rozveselil.“

„Ej, pane kráľu, to i ja myslím naozaj, aby ste mi potvrdili a to pod pečaťou mojich sto kyjov kyjovatých, ako môj vlastný diel za to, že som vašu pani dievku rozveselil, aby som tým štyrom tam vonku nič dlžen neostal, čo si odo mňa po štvrtine z toho vydrankali.“

„Tak je tak, otecko, len ty to potvrď,“ rozosmiala sa kráľovská dievka a zatľapkala rukami, „veď naše neočaté stráže dávno tú príučku zaslúžili!“

Tak sa i stalo. Kráľ podpísal súd aj pečaťou potvrdil na tých sto kyjov kyjovatých, pre smiechotkára Kuba, ale na nohavice tým štyrom, čo si vydrankali po rovnej štvrtine z toho, keď nášho Kubíka inak pred kráľa pustiť ne chceli. A Kubo, kraviar z našej dediny, tiež len pod jeden bajúz zasmial sa, keď tým statočne nohavice vyprášili. Ale tak nič po nič ani nášho Kubíka od seba prepustiť nechceli. Kráľ mu dal ukázať, kde má svoje stajne, aj čo k tomu patrí - odpýtam pekne vaše poctivé hlavy - to hnojovisko. Vyviezli ho na štyroch paripách von do poľa. Tam na kraj hory stála kráľovská stajňa a v nej celá črieda, sto pekných kráv. Povedali mu, že od týchto čias bude nad tou čriedou kráľovským kraviarom a že si smie aj ženu aj deti k sebe pojať. Kubovi teda od tých čias bolo dobre aj so ženou aj s deťmi. A čo viac, kráľ mu daroval z tých sto kráv jednu na výber. A tá krava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec.

PrílohaVeľkosť
30.jpg178.68 KB
36.jpg50.08 KB
49.jpg178.35 KB

Hop sa, hor sa - zem otvor sa!

Dvaja bratia podelili sa s otčizňou. Hej, ale bola to za deľba! Starší zabral si ovce, kone, voly, všetky statky, oral a sial, i kupčil ešte k tomu býval na hrdom dvore. Mladšieho vypravotil do vedľajšej chalupy, a čo dolezlo sa mu, to mal, biednych pár volkov. Na týchto chodil do hory, rúbal javory a z toho dreva robil doma lyžice, taniere a tak predával.

Išlo to, kým v hore javory trvali a bolo z čoho strúhať a točiť. Ale tu raz už potom nedajbože v celej hore na voľač súceho javora nájsť! Voly pásli sa mu tam dakde na voliakej paseke okolo voza a on sám naštúlal sa po hore celý deň od rána do večera, a ešte nič pod sekeru nenašiel. Na mrkaní predsa vyzrel na vysokej zápoli krásny javorový strom.

„No, veď len teba mal som ešte dostať do remesla!“ riekol sebe a vydriapal sa na zápoľu.

Už chcel zaťať do milého javora, keď tu počuje pod sebou kroky. Pozrie dolu a vidí dvanástich chlapov ako jedle, že vlečú plné vrecia na pleciach. Uťúpil sa za strom a ani nedýchol. Chlapi ale prišli pred zápoľu a predný zavolal:

„Hopsa, hor sa - zem, otvor sa!“

Hneď otvorila sa zem a tí všetci poskladali svoje vrecia tadnu. Ten predný zasa zavolal:

„Hopsa, hor sa - zem, zatvor sa!“

Zem zatvorila sa a tí všetci ako prišli, tak odišli. Cho­dili vraj tam dakde do hostinca na celú noc harovať, keď takto svoje poklady uložili.

Chudobný človek ver nerozmýšľal dlho, stroma zotínať viac nesmel, bo by to tí na odchode boli začuli alebo potom zvedeli, že tam dakto pletie sa im, a šlo mu už o skapanie či tak, či tak keď do remesla dreva nebolo, zviezol sa teda dolu a postavil sa pred zápolu:

„Hopsa, hor sa - zem, otvor sa!“

Hneď otvorila sa zem a on vnišiel do zápole. Bola tam vraj nesmierna sila bohatstva, až aj naľakal sa, čo to len zablysklo sa mu pred očami. No dvanásť vriec bolo hotových, pozaväzovaných a plných peňazmi. Tie si po jednom vydvíhal na plece a poodnášal na paseku na voz. Keď s ostatným odchodil, nezapomenul zavolať:

„Hopsa, hor sa - zem, zatvor sa!“

Zápola zatvorila sa, on potíšku odišiel, zapriahol a „čale, Bodor, hejsa, Sivoň,“ popoháňal voly a nestavil sa kremä pred svojou chalupou.

Žena doňho ako do repy, čo tak pozde prichodí. Ale keď videla peniaze, uradovaná, ani nevedela, čo robiť, len nasilu ak merať, tak merať peniaze. Dosť jej on, aby tomu pokoj dala, tá nespočinula, kým nevypravila dievča k bohatému susedovi po mýtovnicu. Nuž merali tie pe­niaze a veru ich namerali, čo by ani vo snách nebolo pozdalo sa im o toľkom bohatstve. Mýtovnicu ani neozerali, len poslali hneď naspäť.

Ale tam za obruč zavadil sa zlatý peniaz. Bohatá bratova zle-nedobre zaškúlila naň a hneď do dievčaťa:

„Dievča, čo ste to merali?“

„Nuž čože by?“ vravelo dievča. „Hrach doviezli otec za riad, nuž ten sme merali.“

„A veru pekný okrúhly hrach, hľa, tu zavadil sa vám jeden!“

Dievča len zdúpnelo, keď pani stryná vyňala spoza obruče zlatý peniaz, a viac netajilo, čo to merali a do komôrky vysýpali.

Ešte prv, ako dievča, postavila sa bohatá švagrová u chudobného švagra, ktorý pred ňou nestačil ani komôrku zaprieť, kde to boli tie peniaze vysypali. Nuž tá doňho hneď tam nad hŕbou:

„Ačak sa mi už tajiť nebudete, vy hlavní remeselníci, z čoho žijete! Veď ja to dávno vravím, že to u vás nejde po dobrom - len kde by ste brali na toľké deti?! Veď teraz inakším ľuďom, ako ste vy, nepostačuje. Povedzte pravdu, koho ste to ozbíjali, lebo ak nie, ešte tej noci vás hore podám pred právo!“

A tak mlela, štekala jazykom, kým len milý švagor nevyrozprával všetko, čo a ako stalo sa.

„No, to je už inšie, môj milý pán švagor,“ hovorila naposled bratova, „takže si len majte, čo máte, zíde sa aj vám.“

Sama v sebe si ale pomyslela: „Zješ ty psa, že by si mal aj to ostatné bohatstvo z tej zápole odvláčiť. Dobrá psu mucha a to ostatné bude nám!“

A doma nasadila si muža, aby ešte v tú noc šiel ta pre to ostatné bohatstvo, keď zbojníkov doma nieto. Naučila ho, ako to má vravieť pri tej zápoli. Ten zapriahol štyri najlepšie voly do voza a zatiahol rovno pred zápoľu.

„Hopsa, hor sa - zem, otvor sa!“ zavolal.

Hneď otvorila sa zápoľa a bohatstvo zablysklo sa.

„Hej,“ povedá, „toto mi bude dosť aj pre detné deti, a čo nikdy krížom slamy nepreložia, len čo budú troviť a jesť a piť!“

S tým skočil dnu, že bude zaberať a na voz nakladať. Ale tu zápoľa s praskotom zarútila sa za ním. Iba ho mráz prejal a v strachu aj zapomenul, ako to má povedať, aby zápoľa tvorila sa znovu. Tam ten čupel zavrznutý, mal aspoň času spomínať na svoje staré hriechy.

Z polnoci ale prišli zbojníci domov.

„Aha, tu si, dobrý vtáčik!“ zahrmeli naňho. „Čože ty tu robíš?“

„Jaj, veď to nie ja, veď to môj brat odvláčil vám tie vrecia. Jaj, mne dajte pokoj!“

„Dáme ti nevôľu, keď len lapil si sa do klietky,“ povedali zbojníci, rozštvrtili ho a telo jeho povešali na ten javor ako pôlty slaniny, aby ho tam vietor prefukoval.

Žena čaká muža domov, čaká ho až do bieleho rána - a tu nik neprichodí. Hneď si pomyslela, že už zle povodilo sa s ním. Ale kto tu jej aspoň dáky vývod dá o skapanie či tak, či tak, keď do remesla dreva nebolo.

„Švagre,“ hovorí „toto je, na moju vieru, zle s vami.“

„A čože by bolo?“ hovorí tento.

„Nuž čože by bolo? Môj muž šiel tej noci na to miesto, kde ste tých peňazí nabrali, a nevrátil sa naspäť.“

„Nuž a čo mne do toho? Ja som mu nekázal!“

„Ale ja som ho ta vypravila, bo nebudete len vy všetko požívať. A teraz alebo si mi muža vystanovíte, aj moje štyri voly, čo s nimi ta šiel, alebo bežím pred právo a jednako len rozpoviem celú celučičkú vec, aby vás prvého zavrzli, lebo vy musíte mať obchod s tými zbojníkmi. Nože, no, veď ak by to len tak bolo na ,hopsa, hor sa,' môj muž by dávno musel tu byť.“

Ako ju oddávna znal, videl, že s touto dračicou ni­kam nezájde, keď si tá raz boky podoprie a oddá sa do dakoho. Nuž ju len hľadel utíšiť, že veď on podvolí sa na všetko a že ešte dosť bohatstva môžu dovliecť z tej zápole.

„Ale či naozaj, švagrík môj drahý?“

„Naozaj, naozaj, pani švagrinka. Len viete, čo? Keď ten ta šiel na štyroch voloch, pôjdem ja už teraz na štyroch koňoch a dáte mi dvanásť sudov z pivnice. Ale ne­lákajte sa! Veď to len čo jeden bude plný, tamtie ostatné môžu byť aj prázdne.“

Podvolila sa čo len na jeden plný, keď tamtie sudy budú prázdne. A on naložil jedenásť sudov prázdnych na voz, ale ten dvanásty naozaj plný, a to dobrým, tuhým vínom. Vybral sa ako zemiár, ktorý do ďaleká víno vezie, a zatiahol tadiaľ tou horou.

Príde neďaleko zápole a ak „čihy?, tak „hio? z ce­lého hrdla, ako by bohzná akú ťarchu viezol a cele na bezpečnom bol. A tu dvanásti pri velikej vatre práve dopekali si tie štyri tučné voly, čo po tom boháčovi tam boli našli. Hneď poskákali na nohy a predstáli ho, že čo to vezie.

„A ver ja víno po svete rozvážam,“ povie tento, „na­pite sa ho, koľko chcete, len mne pokoj dajte!“

„O pokoj sem-tam,“ hovoria zbojníci, „naposledok sa poráceme. Ale teraz naozaj ku pečienke vína daj! V ktoromže sude máš najlepšie? Hovor pravdu, lebo pustíš ušu!“

Nadstavil liehy k vozu, spustil sud a priváľal im ho ku vatre. Jedli, pili a on musel s nimi. Keď už bolo po večeri, hovoria mu zbojníci:

„Čože obzeráš sa ty toľko na ten javor, vari ty vieš, čie to údy tam údia sa?“

„A čo bych neznal?“ hovorí on smelo. „Veď ho celý svet poznal - boháča tu zo susednej dediny. A veď aj toto víno od jeho ženy veziem.“

„Hm,“ rečú mu, „ty zdáš sa byť dobrý majster. Po­vedal by si nám, ako dostali by sme sa najľahším spôsobom do jeho komôr? Chceli by sme mu vrátiť, čo on nám tu chcel vykázať.“

„Čo len to, to je veru ľahučká vec.“

„Nuž ako?“

„Nuž, hľa, takto. Dáte mi tie údy a ja vrátim sa s nimi k jeho žene, akoby som ich len tak v hore pri ceste bol našiel, a vás zaveziem tiež. Veď na to práve spôsob máme. Tie sudy na mojom voze jednako sú prázdne, keď mi ona bez gazdu viac vína dať nechcela. Zadebním do každého po jednom z vás, v noci poskladám vás tam z voza a pošepkám každému, ako čo stojí v dome. Kedy za najlepšie uznáte, oddebním vás a urobíte si, ako sami budete chcieť.“

Podnapitým chlapom pozdalo sa to, že takto aj vyspať sa môžu v prázdnych sudoch a potom za čerstvá bo­háčov dom vyzbíjať.

Tu ich on pekne-rúče zadebnil do prázdnych sudov, telo bratovo zosňal a večer zatiahol so všetkým do bratovej dvora, odkiaľ bol ráno vyšiel. Bolo tam bedákania, jajkania nad rozštvrteným telom mužovým. Ale čo už bolo robiť? On ju prehovoril, aby ani veľa nebedákala, len telo pekne pozošívala, aby ho aspoň pochovať mohli, a on že jej zatiaľ opatrí voz, i sudy, i všetko. A len aby dobre pouzavierala sa, aby ľudia nedoznali sa o všetkom.

Tá teda v tom strachu pozamykala sa a zošívala to telo, a už tam aj vykladala nad ním, ako vedela. Dajme jej tam pokoj a prizrime sa nášmu majstrovi! Len ten zvolá čeľaď a káže v kotloch olej na vriaco hriať a sám ide k tým v tých sudoch a pošepká im, že ich dá zrovna do pitvora poskladať, len aby už potom pozor dali, keď im príde druhý raz šepkať, keď už bude všetko v dome spať. I tak hneď milé sudy vyváľali všetky do pitvora a obrátili hore vránkami.

Ako najlepšie varil sa olej, len stoľko, že už nezažínal sa, kázal majster sluhovi načierať a prišiel k prvému sudu, vránku odrazil a zavolal:

„Či spíš, braček?“

„Nespím.“

„No, nadlož ústa, nalejem ti vína, aby si bol smelší, keď ťa oddebním.“

Zbojník ústa nadložil, a ten šuch! vylial mu vriaci olej do nich, že odrazu zadusil sa. A tak urobil všetkým dvanástim.

Potom už nechal tam bratovu to mŕtve telo zošívať a pochovávať. Sám šiel domov a zobral ešte v tú noc svoje peniaze na svoj voz a odišiel bývať do mesta, kde si kúpil najkrajší dom. Ale ešte aj potom, keď mu trocha schyblo, tašiel pod tú zápoľu a rozkázal si, ako vo svojom:

„Hopsa, hor sa - zem, otvor sa!“

Zem otvárala sa a na jeho rozkaz zasa i zatvárala sa a on vyberal tam odtiaľ bohatstvá na dosť pre neho a pre jeho detné deti, a čo by nikdy neboli krížom slamy pre­ložili, len čo si vedeli tej zemi rozkazovať.

Hádač, strúhač, strelec, poprac

Jeden otec mal štyroch synov a žiadneho imania, Akože ich tu zaopatriť?

„Dám ich,“ pomyslel si, „vyučiť, prebijú sa svetom aj bez imania a pánboh ich sám najlepšie zaopatrí.“

Dal ich teda na učňovstvo do mesta. Vyučili sa každý inému remeslu: prvý bol hádač, druhý strúhač, tretí strelec a štvrtý poprac. Tento posledný vedel popratať aj tam, kde si nič nepoložil.

Prišli z učenia domov a hneď, že oni preukážu sa každý vo svojom remesle. Otec zvolal celú dedinu na diváky a vyšiel s nimi na širokú lúku. Tu hádač vyhádal, na ktorom strome v ďalekej hore vták na hniezde sedí, poprac hneď ta bežal a popratal do svojej kapsy vajcia tak, čo vtáka nesplašil, iba potom ho už zduril z hniezda, strelec namieril a vtáka v tom letku zostrelil, že padol k nohám divákov, ale vajcia ako potrepali sa v kapse, kým ten s nimi na to strelenie dobehol, nuž ich strúhač tak zalátal, zaokrúhlil, že tam švíka nebolo poznať a boli ešte pevnejšie ako prv.

„No, majstri ste!“ riekol otec. „Ako som vás vyučiť dal, tak už teraz opatrite sa sami.“ A ľudia zas len híkali na to všetko a chýry šli o týchto majstroch po celom svete.

Doletel chýr o nich aj ku kráľovi, a tomu práve vtedy, ani nevedieť kde, podela sa dcéra. Dúškom povolal ich k sebe, aby ju vyhádali a vydobyli, že toho bude, kto najlepšie zaslúži si ju.

Hneď hádač vyhádal, že ju veliký vták uniesol za more a tam tríme vo svojom zámku. Strúhač razom vystrúhal člnok a všetci previezli sa za more. Zbojník paničku ukradol, keď vták o poludní na okamženie zdriemol, a pekne doniesol ju do činka. Už boli s ňou naprostred mora. Tu prebudený vták doletel za nimi a zakrútil koleso, že spustí sa na nich, zďobe ich zobákom a pannu zase unesie v pazúroch. Strelec ho zastrelil „ ale keby dáko inak! Lež tu zas padol im vták dolu hlavou zrovna pred nosy a vybil im pyskom velikú dieru naprostred činka. Voda im ho hneď zaliala a boli by tam prepadli sa do bezdna, keby nie vrtkého strúhača, ktorý ako raz zaťal kresačkou, už bol člnok zaplátaný, ani kvapka vody viac doňho nepresiakla. Šťastne dopravili paničku domov a jej otec oddal ju aj s pol kráľovstvom strúhačovi: bo ten najviac urobil, bo bez neho ani ta by neboli zašli, aj boli by potopili sa vtedy, keď už pannu v hrsti mali.

Aj tým druhým sľuboval panstvá, ale oni nechceli byť menej od svojho brata, a preto pustili sa ďalej.

Išli, išli, prišli tam k jednému hostincu, v ktorom bolo vyhlásené, že kto tam za jednu noc postačí troviť a hotovým platiť, dostane kráľovu dievku za ženu a s ňou aj kráľovstvo.

„Toto je pre mňa,“ povedal hádač bratom. „Len či mi ešte v čom-tom poslúžite.“

„V čom takom?“ opýtali sa bratia.

A hádač im hovoril:

„Ten vták, čo sme ho tam na mori nechali, bol iba na jedno krídlo podstrelený. Voda ho vyniesla za nami na breh, ale že už nevládal naspäť zaletieť za more, sedí teraz tamto v hore na hniezde a nesie zlaté vajcia. Ty, strelec, musíš mi ho teraz aj s hniezdom zostreliť a ty, poprac, už vtedy musíš tam byť a doniesť mi ho. Čím viac budem troviť, tým viac zlatých vajec mi nanesie, a tak už len pochopíte, že vydržím. A vy, dá boh, tiež opatríte sa ešte!“

Pristali na tom a urobili mu tak. Ten potom už haroval aj s nimi celú noc, a že vždy hotovým platil a naráno obliekol sa do zlata, vďačne podala mu kráľova dievka ruku.

Tamtí dvaja preniesli sa už len do voľač lacnejšieho hostinca, bo tuná bolo trocha aj nebezpečno, keď každého o hlavu kratším urobili, kto za trovu nezaplatil. V tom druhom hostinci pili potom ako dúhy. Raz strelcovi rozleje sa pivo po stole. Veľká sila múch nasadla si naň. A ten pác dlaňou na to, zabil ich päťdesiat. Dal si potom ú zámočníka urobiť erb, na ktorom stálo:

„Len raz čapil, päťdesiat ich zabil!“

Ale oba popíjali si len ďalej.

Raz viezol sa tadiaľ kráľ. Poslal si tadnu sluhu pre pohárik na občerstvenie. Sluha vráti sa a len tak triasol sa mu pohár v ruke.

„Čo si taký najašený?“ opytuje sa ho kráľ.

„Ach, najjasnejší pane,“ odpovedá sluha, „ako by nebol predesil sa, keď mi prišlo čakať na toto víno vedľa toho, čo len raz čapil a päťdesiat ich zabil. Bál som sa, že ak len prstom pohne, nebudem vám viac víno nalievať.“

„No, veď by teba aj s povrieslom vystrašil,“ rečie kráľ. „Čože si sa mal toľme najašiť? Či nevieš, že iba toho hľadám? Smelo tadnu a zavolaj mi ho do služby!“

O chvíľu už sedeli strelec a poprac pri kráľovi na koči, keď sa im len voľač nadhodilo do roboty. A to vám, hľaďteže, voliaky obor toho kráľa nepokojil, aby mu dal dcéru za ženu, a obra nikto prevládať nemohol. A už ho museli aj chovať v kráľovskom zámku a vypil na každé posedenie tri sudy vína a hnúť nechcel sa, kým mu svadbu neurobia. Alebo, vraj, nech strieľa sa s ním, kto sa vie. A ten obor bol taký strelec, čo na tisíc krokov diaľky mušku v povetrí zhodil.

Strelec dal sa na to, len vraj: „Budete aj nás tak chovať za dva týždne ako toho obra, kým k silám prídeme.“

Chovali ich ako pavúkov, a oni zas len pili ako dúhy. Ale tu dva týždne chýlili sa ku koncu a ešte nič nevyhútali, ako toho obra prevládzu. Tu veru už milému strelcovi všakovak bolo okolo srdca a neraz sa mu zavzdychlo: „Miško, ty ješ a piješ, ale nač tvoja krv vyjde?!“

A to všetko počul obor vo vedľajšej izbe, ktorý na nich pozor dával, Čo to za jedni, čo s nimi prichodí mu biť sa. A milého obra veru tiež volali Miškom, nuž všetko tak nazdal sa, že to ho upomínajú, nač jeho krv vyjde. Šupelo mu, že tí to slovo tak často pripomínajú a začal vždy viac obávať sa o svoju kožu.

Len už na ustanovený deň ráno priplichtí sa milý obor k týmto dvom do izby .a začne ich prehovárať, aby si pušky nenabili, aby bili sa len tak naoko, čo nič nestane sa ani jednému.

„Radšej,“ hovorí, „oboríme sa oba na kráľa, zabijeme ho, zaberieme si všetko a podelíme sa.“

A tu, kým obor takto púšťal sa do jednačky so strelcom, zatiaľ poprac vytiahol sa von a už obrovi nábitok z pušky vyťahal. Ako vykradol sa, tak i prikradol sa naspäť do izby a na svojho brata len pomihal. Priam tento vedel, koľko asi bilo.

„No, nič je z toho,“ hovoril strelec, „Čiaže by bola kráľova dcéra, tú by sme si na dvoje preseknúť nemohli. Len ty, obor, poberaj sa strieľať! Tvoj je prvý výstrel, ale to ti povedaní, ak ti puška zluhá, už vtedy budeš ležať.“

A tak aj stalo sa. Obrovi puška zluhala. Ale vtedy sa aj prestrel, ako bol dlhý, náš strelec zastrelil ho do smrti. Bola svadba hneď, a to hrdá!

Na svadbe, ako najlepšie hodovali a jeden z prísediacich kráľov chcel pripiť mladému páru na zdravie, tu obadá sa, že len pred okamihom mal zlatý pohár pred sebou a že toho viac niet a niet.

„Ej, veď vari neprepadol sa, ani krídla nemal, žeby bol uletel!“

Vyzerali popod stôl, všade, ale pohára len nebolo a nebolo!

„No,“ rečú, „už ho musel dakto vziať.“

„A beda tomu, kto opovážil sa toho pri kráľovskom Stole!“ doložil starý kráľ. A chytrý poprac na to:

„Hľadať treba, u koho nájde sa, to bude najistejšie.“

Tu mladé, staré hľadalo, mátalo po vreckách, ale každé volalo:

„Ani ja ho nemám, ani ja, ani ja!“

„No, veď ani nikoho sme nevideli z miesta vstať, kdeže je, kdeže je?“ volali podruhí.

Iba keď milý sobášny kňaz očervenie ako oparený rak a ešte raz nepokojnejšie matá si po vreckách. Tam mu bol spravodlivý ten skapaný zlatý pohár. No, už to zas všetci svedčili, že ten nepohol sa z miesta a žeby už len kňaz ako kňaz ani nemohol sa dopustiť dačoho takého. Tu aj sám kráľ hneď uhádol, čo to asi byť môže, a povedal:

„Čo fígeľ, to groš, nech sa prizná, kto to urobil, zlatý pohár bude jeho!“

A mladý zať už aj prstom ukazoval na šelmu brata svojho, a keď tento ešte okúňal sa priznať a len tak pod jeden bajúz usmechoval sa, tu milý brat predsa len chcel s pravdou von a vyrozprával všetkým o svojom bratovi popracovi, akému tento remeslu vyučil sa a ako im všetkým trom bratom bol dosiaľ na pomoci. Už potom ani poprac sám tajiť sa nemohol.

To ale tak zapáčilo sa tomu kráľovi, čo spred neho ten pohár skapal, že povedal:

„No, milý poprac, keď si ty taký kunštár a ešte si pri tom nikomu neublížil, ja potrebujem just takého. Len v jednom ešte preukážeš sa mi. Ak ty do zajtra rána ukradneš mojej dcére, čo ešte okrem mňa žiadnemu duchu nikdy nič nedala od seba, prsteň z malého prsta, prijmem ťa za zaťa a viem, že ti potom aj ona vďačne podá ruku, bo za toho sľúbila ísť, kto si ten prsteň od nej vymôže. Ale zase ak to nevykonáš, syn smrti si. Taký u nás zákon.“

„A veď už bude, ako boh dá,“ povedal poprac a pristal na všetko.

Veselie dokončilo sa veselo a po veselí rozišli sa hostia po zámku, každé do svojich izieb. Kráľ, ktorý tú stávku urobil, obzeral sa už len, či poprac dakde za nimi nesliedi, ale o tomto nebolo ani chýru ani slychu. Nuž celkom ubezpečený vyzliekol sa vo svojej izbe, veď i tak dcéra jeho spala hneď vo vedľajšej, a ak by zavolala, ľahko by doskočil na pomoc. Len ako už vyzliekol sa, prišlo mu na um, že ešte zabudol sluhom rozkázať, aby tiež pozor dali na všetko. Iba tak ako bol, vyzlečený, vybehol k tým sluhom. Za okamženie už vrátil sa, ale v tom aj voľač inšie svitlo mu v hlave a šiel prosto na druhé dvere k svojej dcére.

„Dievka moja,“ hovorí, „daj ten prsteň ko mne! Tu ho poprac hľadať nebude.“

„Čože sa vám robí, otec môj?“ hovorí dcéra, „veď som vám ho len teraz dala!“

„Nuž ale kedy, ako?“

„Nuž len teraz terazučky boli ste tu celkom oblečený a vrátili ste sa do vašej izby aj s prsteňom. Len tomu čudujem sa, ako mohli ste sa na taký hrán aj zobliecť.“

Kráľ hneď letel do svojej izby k svojim hábam, ale už ani tých tam nebolo. Iba kukne do otvoreného obloka a tam celá postava popracova, ako chce just spúšťať sa dolu po rebríku.

„Aha, šelma, tu si predsa!“ chmatne ho za krk. A tu ti bábolka slamou vypchatá v hábach popracových! Hneď pochopil, koľko uderilo, že to poprac bábolku tam nastrojil, a kým on k sluhom chodil, zatiaľ si jeho šaty obliekol a tak vypýtal prsteň od kňahyne, „ ale veru zatiaľ aj dokonale ufujazdil.

Ráno mu s prsteňom oddal aj ruku svojej dievky a táto nevzpierala sa, keď to bol majster nad majstrov a pritom šuhaj kaľavný.

Čo remeslo, to remeslo, predsa len pomáha na zelenú ratolesť a má vraj i zlaté dno.

Jelenček

Bol raz jeden chudobný horár a mal už druhú ženu. Od prvej ženy mu ostalo dvoje detí, jedno dievčatko a jeden chlapček; volali ich Evičkou a Janíkom. Tieto nebožatá veľa vystali pri mrchavej macoche; nikdy im pekného slova nedala, nikdy oko na nich neohriala, len sa jednostajne vadila a každý bohovitý deň ich drvila a mlátila.

Po tie časy bolo veľmi úzko medzi ľuďmi a najmä u horárov ako najbiednejšie vyzeralo, že daraz aj za tri dni nemali v dome ani kúska chleba.

V jedno ráno spýtal sa ten horár:

„Žena! Čo dáme jesť našim deťom?“

„Čo sa ma to máš spytovať?“ povie na to žena. „Choď do hory, azda tam dač nájdeš.“

On sa vybral do tej hory, chodil, sliedil do samého mraku, ale okrem jedného vtáčika nemohol viacej zastreliť.

„Tu máš,“ povie žene, „uvar nám tohoto vtáčika!“

Vtáčok sa uvaril, a čo sa komu došlo obliznúť, na tom musel pristať.

Na druhý deň sa ohlásil zasa ten horár:

„Bože môj, bože môj, čože budeme jesť?“

A žena mu na to odsekla:

„Eh, bože-nebože, čo mi tu máš za ušami božekať, radšej choď a opatri niečo!“

Vybral sa zas do hory a čosi-kamsi pošťastilo sa mu zastreliť zajačika. Naradovaný odniesol ho žene, aby ho upiekla na večeru; on že ide ešte probovať šťastie a s tým sa vrátil do hory. Macocha obriadila zajačika a už ho chcela položiť na paveň, skôr si ale ešte išla po vodu. Vtom sa priplichtila mačka, milého zajačika uchytila a zožrala. Ako sa s tou vodou vrátila a nevidela zajaca, dobre ju hneď tam neporazilo aj od ľaku aj od jedu. V strachu pred mužom, že ju bude paratiť, schytila nôž, odrezala si prsník a hodila na paveň. Muž sa večer vrátil domov a ona mu dala jesť. Ako tak je, tu i tu pokrúca hlavou:

„Ešte som,“ povedá, „takúto pečienku nikdy nejedol. Žena, či ty nejdeš so mnou jesť?“

„Ach, mne sa nechce, dnes som celý deň dáka planá,“ vyhovárala sa macocha.

A tak zjedol všetko sám.

Na tretie ráno ešte ani dobre nesvitalo, zasa len začal ten horár:

„Ach, žena, žena, čo budeme jesť?“

A tá sa ho chytro spýta, či bola dobrá tá včerajšia večera?

„Veru bola,“ prisvedčil jej on.

Tu mu vyjavila, čo to bola za večera.

„A teraz,“ povedá, „vieš ty, muž, čo? Porežme my tie tvoje pľuhavé deti!“

Čert vymyslí, diabol poslúchne.

„Ja pristanem, “ povie na to horár, „ale sa skorej sedem ráz sprisahajme, že nikdy na seba nevyvoláme.“

Zakliali sa sedem ráz a potom sa uradili, že skorej chlapca a za chlapcom dievča zmámia. Keď sa starí takto medzi sebou radili, Janík si na peci chrápal, ale Evička už chvíľku nespala a vypočúvala všetko. Nebožiatko, triasla sa na celom tele ako osika, ale ani len nemrkla.

Ako ráno povstávali, zavolá zlostná macocha:

„Deti, stúpajte do hory nazbierať suchého rážďa, budeme pečienku piecť!“

Evička, Janíček sa zachytili a šli. Ako to rážďa zbierajú, povie sestrička bračekovi:

„Či znáš, Janík, na čo my toto rážďa zbierame?“

„Nuž na pečienku!“

„Veru na pečienku! Na tvoju!“ A tu mu vyrozprávala, ako sa otec s macochou radili, že ich jedno za druhým chcú porezať.

„Ale sa ty,“ povedá, „nič neboj! Len keď prídeme domov, ja budem macochu pýtať, aby ma kus začesala. Ty prídeš do izby a uchytíš mi stužku. Ja vybehnem za tebou a potom oba spolu utečieme.“

Doniesli to rážďa na dvor a macocha ich chválila, že sa tak poponáhľali. Tu Evička prosila macochu, aby ju trochu začesala.

„Priam,“ povedá, „priam, len bež ešte, postav vodu do toho veľkého hrnka!“

Evička postavila vodu, vybehla na pôjd, kde mala odložené dve plánočky, tie si vzala a šla ku macoche. Nôž ako britva naostrený blyšťal sa na stole. Macocha jej vrkoč rozplietla, stužku na bok odložila a začala ju prečesávať. Vtom pribehol Janík, stužku uchytil a poď von dverami! Evička sa schytila za ním a volala:

„Daj mi moju stužku! Daj mi moju stužku!“

Macocha po chvíli vyšla na dvor, bo ich nepočula vravieť; a tu vidí, ako tí zaberajú a boli už blízko hory. Zbadala, čo je vo veci, náramne sa rozpajedila a v zlosti kričala za nimi:

„Bohdaj ste sa na to premenili, z čej stupaje sa napijete!“

Braček, sestrička utekali horami dolami, kde ich dve oči viedli. Ale slnko pripekalo a Janíka začal trápiť smäd. Prišli na medveďaciu stúpaj, kde dažďová mláčka stála.

„Evička sestrička, ach, ja by som pil!“

„Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to medveďacia stúpaj, ostal by si medvedíkom. Na ty radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.“

Janík pohrýzol plánočku a smäd mu pominul.

Idú, idú zas na hodnom kuse, tu prišli na vlčiu stúpaj a Janíka trápil ešte väčší smäd.

„Evička sestrička, ach, ja by som veľmi pil. Napijem sa z tejto mláčky!“

„Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to vlčia stúpaj, ostal by si vlekom. Na ty radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.“

Janík pohrýzol plánočku a bolo mu ľahšie.

Idú, zasa idú, ale čo ďalej stúpali, slnko vždy viac pripekalo a Janíkovi šlo už na zamdlenie.

„Sestrička Evička, daj že mi ešte, daj jednu plánočku!“

„Ach, braček môj premilený, veď už viacej nemám. Ale len kus ešte dočkaj, bude nablízku studnička.“

Prišli k jeleňacej stupaji.

„Sestrička Evička, ja nevládzem ďalej, ja sa musím napiť.“

„Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to jeleňacia stúpaj, ostal by si jeleníkom.“

Ale len čo sa obzrela, on sa zohol ku tej mláčke a hneď ostal jelenčekom.

Ako ho takého zazrela, zalomila bielymi rúčkami a pustila sa do plaču:

„Ach, bože, prebože, môj nešťastný braček, čože si ja teraz s tebou počnem? Ach, prídu psi, tí ťa potrhajú, prídu poľovníci, tí ťa dostrieľajú!“

A smutný jelenček stúpal jej po pravom boku.

Neprešli ani na desať krokov, stála tu pekná studnička, len ako to najčistejšie sklo. Dievča sa napilo do chuti a tu sa jej hneď zaligotala na čele zlatá hviezda a aj vlasy jej ostali zlaté.

Od tej studničky pobrali sa ďalej a prišli na jednu čistinku, na ktorej stála kopa sena.

„Ach, braček jelenček, tu my,“ povedá, „budeme bývať, tu nás macocha nenájde!“

Vydlabali si do tej kopy dieru a tam sa v noci pred vetrom a pred dažďom kryli. Keď slniečko vychádzalo, Evička si sadla na kopu a prečesávala si vlásky, zlaté prezlaté vlásky a s plačom vykladala:

„Ach, keby toto moja mamička vedela, že sa ja na tejto kope trasiem a svoje zlaté, prezlaté vlásky češem! Moja mamička za deviatimi kachli plátence vyšíva!“

Jelenček sa chodil pásť a ona sa jahôdkami a korienkami živila.

Tak to trvalo za drahný čas.

Do tej istej hory chodieval na poľovačku mladý kráľ. Ako tak raz tu von sedela a vlásky si prečesávala, pribehol vypachtený jelenček a zápäť za ním pes. Jelenček šuchol do kopy a pes, ako dievča zazrel, pomrdal chvostíkom a vrátil sa nazad ku svojmu pánovi.

Pán mu hodil kus pečienky; on ju shytil do pysku a poď rovno k milému dievčaťu; pečienku jej na lono vypustil a zas bežal k pánovi. To tak spravil aj po druhý raz. A pánovi bolo divno, kde tú pečienku vláči. Zahodil mu ešte jeden kus, a keď zasa len v tú stranu bežal, mladý kráľ sa pustil za ním a pekne-krásne prišiel ku Evičke.

„Nuž čože ty tu robíš?“ spýtal sa jej.

A Evička mu vyrozprávala všetko, čo a ako sa im vodilo.

„A či by si neprišla so mnou?“ povie na to kráľovič.

„Nie ver ja, lebo by ste vy mne toho jelenčeka zastreliť dali.“

„Neboj sa,“ povedá, „ja ti ho nedám zastreliť; len poď, pri mne vám dobre bude.“

Na tie pekné reči pristala ísť s kráľovičom; posadali do koča a odviezli sa do zámku.

Tu Evička našla všetko, čo jej bolo treba. Aj bračeka jelenčeka dobre opatrili. Šaty mala na výber, jedny od druhých krajšie, že len tak v nich prekvitala. Pritom ju dali učiť vo všetkom, čo kráľovnej vedieť treba, a keď dorástla, vzal si ju mladý kráľ za ženu. Ale sa jej skorej musel zaprisahať, že nedopustí nikdy jelenčekovi ublížiť.

Dobre lebo nebárs, bývala v kráľovskom zámku jedna stará baba a túto veľmi zlostilo, že sa mladý kráľ takto oženil, lebo sa nazdávala, že si jej dievku vezme.

Kráľ musel odísť do vojny a tu poručil tej starej babe, aby kráľovnú statočne opatrila, lebo o krátky čas mala prísť do polohu.

Narodil sa chlapček utešený, na čele mu svietila zlatá hviezdička; ale kráľovná pri pôrode oslabla veľmi. Tu si pýtala trochu vody, ale stará baba jej povedala:

„Popod oblok Dunaj tečie, nachýľ sa a pi!“

„Ach, bože môj, akože sa ja mám nachýliť, keď som taká ubolená!“

„Komu ako vďaka,“ zahundrala baba, „ty sa neschýliš a ja ti tiež vody nedám!“

Kráľovná nemohla ďalej od smädu, nuž sa schýlila cez oblok, a ako bola tak nachýlená, strčila ju stará baba do vody a hneď na jej miesto svoju dievku uložila do postele. Chlapčeka so zlatou hviezdou sa jej nevidelo odmárniť; dosť jej bolo, že mohla dievku podstrčiť.

Kráľovná sa neutopila, len sa na zlatú kačku obrátila a s druhými kačkami po Dunaji plávala.

Ale chlapček nebožiatko, ako matku nečul, začal plakať a vrieskať a vonkoncom sa nedal učičíkať. Vtom pribehol jelenček do izby a knísal rožkami na znak, aby mu to dieťa na ne položili, že ho bude hintať. Stará baba si už neznala s ním rady, nuž mu ho položila na tie rožky:

„Choď,“ povedá, „zlomte oba grgy!“

Jelenček sa zachytil dolu brehom Dunaja, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:

„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?“

„Videli, videli v tom Úrokom sádku,“

odpovedali kačičky.

A vtom už letela zlatá kačka ku brehu, premenila sa na krásnu paniu, vzala dieťa a povedala mu:

„Môj zlatý synček, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“ ? a to sa priam všetko stalo.

Potom ešte raz vyobjímala, vybozkávala dieťa, a tak ho jelenčekovi na rožky zložila. Tu sa zas spravila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.

To tak šlo za hodný čas: Jelenček každý deň nosieval dieťa k Dunaju a bolo hodno, krásno ako ruža.

Navela odpísal kráľ z vojny, že aby ho vtedy a vtedy čakali domov. Tu hneď stará baba rozkázala dievke, aby si do postele ľahla a chorou sa stavala. A keď kráľ príde, aby si len z toho jelenčeka mäso pýtala.

Král sa šťastlivo vrátil domov a veľmi sa zradoval krásnemu dieťaťu. Ale nad tou, čo na posteli ležala, nemohol sa prenačudovať a najviac mu bolo divno, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu a zlaté vlasy. Tu stará baba vedela hneď vykrútiť, že to veru chorosť nikoho nepopraví a že zlatá hviezda a zlaté vlasy prešli z kráľovnej na dieťa.

A tá z tej postele začne volať:

„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla, dajte mi toho jelenčeka zarezať!“

„Ej,“ povie na to kráľ, ?veď som ti musel prisahať, že nesmie nikto jelenčekovi ublížiť. Akože je to, že ho teraz sama kážeš zarezať?“

A tá nič, len ešte väčšmi volala:

„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla. Hneď mi dajte toho jelenčeka zarezať!“

Naveľa kráľ privolil a hneď začali nože brúsiť, vodu hriať, Že ho budú rezať a variť.

Vtom sa prebudí dieťa a začne plakať a vrieskať. Na ten plač pribehol hneď jelenček a knísal rožkami.

Dosť ho stará baba čičíkala; ale to veru nechcelo utíchnuť a jelenček jednostaj len kýval tými rožkami. Kráľovi divno bolo, čo to ten jelenček robí? A stará baba mu povedala, že chce to dieťa na rožkoch kolembať. Nuž kráľ rozkázal, aby mu ho položili. A ten, ako ho na rožky dostal, vybehol von dvermi. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu zle nepovodilo, zachytil sa tiež. Jelenček šiel rovno dolu brehom, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:

„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?“

„Videli, videli v tom širokom sádku.“

Tá hneď vyletela z toho Dunaja, premenila sa na krásnu paniu, vzala na ruky dieťa a povedala mu:

„Môj zlatý synček, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“

To sa priam všetko stalo. Potom ho ešte začala objímať a bozkávať:

„Ach,“ povedá, ?čože robí ten tvoj drahý otec: Ach, keby on vedel, čo mi urobili, keby vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila!“

Tu kráľ spoza kríka vyskočil a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tom okamžení urobila na zlatú kačku a potom bohvie ešte na aké potvory. Ale kráľ ju mocne držal a:

„Nepustím ťa,“ povedá, ?nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, ako si pred tým bola.“

Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasá žena a miesto jelenčeka kolembal na rukách dieťa švárny mládenec.

Vytešení pobrali sa všetci do zámku a kráľ voviedol kráľovnú s dieťaťom a so švagrom do osobitnej izby, takže o tom nikto druhý nevedel. Stará baba sa nazdala, že jelenček aj s dieťaťom dakde skazu vzal a bola rada.

Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal mnoho panstva zavolať. Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dievku za vrchstolom pri kráľovi sedieť. Keď najlepšie jedli a pili, vstal kráľ a takto sa ohlásil:

„Milí páni! Mám vám jednu otázku predložiť. Povedzte mi, čo by zaslúžil ten, ktorý chcel dvoch nevinných o život pripraviť a tretiemu šťastie pokaziť?“

A stará baba chytro na to povie:

„Ten nezaslúži inšie, len aby ho so všetkým parapúťom do suda klincami vybitého zadnili a dolu vrchom pustili ho jelenčekovi na rožky zložila.“ Tu sa zas spravila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.

To tak šlo za hodný čas: Jelenček každý deň nosieval dieťa k Dunaju a bolo hodno, krásno ako ruža.

Navela odpísal kráľ z vojny, že aby ho vtedy a vtedy čakali domov. Tu hneď stará baba rozkázala dievke, aby si do postele ľahla a chorou sa stavala. A keď kráľ príde, aby si len z toho jelenčeka mäso pýtala.

Král sa šťastlivo vrátil domov a veľmi sa zradoval krásnemu dieťaťu. Ale nad tou, čo na posteli ležala, nemohol sa prenačudovať a najviac mu bolo divno, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu a zlaté vlasy. Tu stará baba vedela hneď vykrútiť, že to veru chorosť nikoho nepopraví a že zlatá hviezda a zlaté vlasy prešli z kráľovnej na dieťa.

A tá z tej postele začne volať:

„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla, dajte mi toho jelenčeka zarezať!“

„Ej,“ povie na to kráľ, ?veď som ti musel prisahať, že nesmie nikto jelenčekovi ublížiť. Akože je to, že ho teraz sama kážeš zarezať?“

A tá nič, len ešte väčšmi volala:

„Jaj, jeleňacie mäso by som jedla. Hneď mi dajte toho jelenčeka zarezať!“

Naveľa kráľ privolil a hneď začali nože brúsiť, vodu hriať, Že ho budú rezať a variť.

Vtom sa prebudí dieťa a začne plakať a vrieskať. Na ten plač pribehol hneď jelenček a knísal rožkami.

Dosť ho stará baba čičíkala; ale to veru nechcelo utíchnuť a jelenček jednostaj len kýval tými rožkami. Kráľovi divno bolo, čo to ten jelenček robí? A stará baba mu povedala, že chce to dieťa na rožkoch kolembať. Nuž kráľ rozkázal, aby mu ho položili. A ten, ako ho na rožky dostal, vybehol von dvermi. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu zle nepovodilo, zachytil sa tiež. Jelenček šiel rovno dolu brehom, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:

„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?“

„Videli, videli v tom širokom sádku.“

Tá hneď vyletela z toho Dunaja, premenila sa na krásnu paniu, vzala na ruky dieťa a povedala mu:

„Môj zlatý synček, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“

To sa priam všetko stalo. Potom ho ešte začala objímať a bozkávať:

„Ach,“ povedá, „čože robí ten tvoj drahý otec: Ach, keby on vedel, čo mi urobili, keby vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila!“

Tu kráľ spoza kríka vyskočil a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tom okamžení urobila na zlatú kačku a potom bohvie ešte na aké potvory. Ale kráľ ju mocne držal a:

„Nepustím ťa,“ povedá, „nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, ako si pred tým bola.“

Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasá žena a miesto jelenčeka kolembal na rukách dieťa švárny mládenec.

Vytešení pobrali sa všetci do zámku a kráľ voviedol kráľovnú s dieťaťom a so švagrom do osobitnej izby, takže o tom nikto druhý nevedel. Stará baba sa nazdala, že jelenček aj s dieťaťom dakde skazu vzal a bola rada.

Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal mnoho panstva zavolať. Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dievku za vrchstolom pri kráľovi sedieť. Keď najlepšie jedli a pili, vstal kráľ a takto sa ohlásil:

„Milí páni! Mám vám jednu otázku predložiť. Povedzte mi, čo by zaslúžil ten, ktorý chcel dvoch nevinných o život pripraviť a tretiemu šťastie pokaziť?“

A stará baba chytro na to povie:

„Ten nezaslúži inšie, len aby ho so všetkým parapúťom do suda klincami vybitého zadnili a dolu vrchom pustili.“

Vtom sa roztvorili bočné dvere, kráľovná s dieťaťom na rukách a švárny mládenec vstúpili do izby a kráľ rozpovedal všetko, čo a ako sa stalo. Starú babu aj s dievkou naskutku odviedli a ako sa sama odsúdila, tak sa im zviedlo.

Kráľ ale posadil k sebe z pravej strany kráľovnú, z druhej strany švárneho Janka a tak sa teraz naozaj radovali všetci spolu a radujú sa doteraz, ak nepomreli.

PrílohaVeľkosť
20.jpg242.33 KB
23.jpg45.34 KB
24.jpg148.5 KB

Klimko a Kompit kráľ

Kompit kráľovej krajine bola jedna dedina a v tej dedine býval otec a mal troch synov, z ktorých nemohlo nič byť. Vyviedol ich raz do hory, aby ich skúsil, z ktorého by predsa čo vystalo. Ak tak chodia po tej hore, zazrie najstarší krivý hrb a zavolá:

„Ej, otec, čiže by tento hrab súci bol na bahry!“ „No dobre,“ povie otec, „z teba bude kolesár.“ Stredný syn zazrie o chvíľku javor a zavolá: „Ej, otec, čiže by to boli za korytá z tohto javora!“ „No dobre“, povie otec, „z teba bude korytár.“ Napokon zazrel aj najmladší mladú plánku jablone a zavolal:

„Ej, otec, páčte len na tú plánku, ja si ju vysekám, budeže to za posekanec!“

„Len na čo by ti bol posekanec?“ vraví otec. „Vari len nepustíš sa s ním po zboji?“

„A trebárs aj po zboji!“ riekol syn a hneď si aj vy­sekal ten posekanec.

Otec tých dvoch dal hneď na tie remeslá. Na druhú jar i tento najmladší odťal z plánky svoj posekanec, obielil a opálil ho „a šiel tiež po svojom remesle. Po akých tam chodníčkoch chodil, po takých chodil, dosť na tom, že v podjeseň už zasa prikvitol milý Klinko „lebo ho tak volali „do domu, že on už aj naďalej ta vyžije zo svojho remesla.

Začul o tom voľač aj Kompit kráľ, akému to remeslu vyučil sa náš Klinko. Dal ho zavolať pred seba a tento aj smelo postavil sa pred neho.

„Ty, Klinko,“ hovorí mu, „či je to pravda, že ty dal si sa po zboji?“

„A už to si zas vyprosím za slovo,“ odpovedal Klinko. „Po zboji nedal som sa ešte, ale vyučil som sa aj tomu.“

„Hm, hm,“ pokrútil krá! hlavou, „a či rozumieš sa do svojho remesla?“

„Ako by som sa nerozumel? Skúste, ak chcete.“

„No veď aj to som si umienil, že ťa skúsim. A preto, hľaďže, dnes moji rátaj i orú pod ozimné na štyroch voloch; ak im dva predné voly ukradneš a žiadnemu neublížiš, nuž sú tvoje; ak ale nie, posadím ťa ako zbojníka, keď raz priznal si sa k tomu remeslu, do chládku a potom nahľadíš sa, kedy na božie svetlo vykukneš.“

Dobre; stávka stála.

Nachytal si Klinko čiernych kurčiat po dedine a ukryl sa milým ratajom vedľa role do chrasti. Ako dôjdu s brázdou k úkrytu, vypustí pred nich tie kurence.

„Aha, mladé drozdy! Aha, mladé drozdy!“ volali rataji a pustili sa kurence po chrasti chytať.

Klinko zatiaľ vyšiel z kruhu, dvom predným volom odrezal chvosty a zadným vopchal do pyskov; odpäl okyp­tené a nezastavil sa s nimi iba doma v chlieve. Ratajom klepli ústa naprázdno, bo kurence rozutekali sa a pokryli sa im po chrasti. Ale ešte len keď vrátili sa k záprahu, dobre od divu neskapali. Veď ti tu zadným volom iba chvosty predných z pyskov trčali! Hneď bežali ako bez duše k pánovi, že to raz inak byť nemôže, iba že tie zadné voly ta zjedli predný záprah, že keď o chvíľku dobehli, už iba chvosty z neho v pyskoch omáľali.

„Veru zjedli vám váš rozum, ak ste si ho prv dakde neprepili,“ rečie kráľ. „Či som vám neodkázal, že Klinko príde predné voly ukrásť, a vy predsa dali ste sa mu takto ošvábiť“! „No ale už je pozde o tom i reči tratiť,“ dokladal, keď rozmyslel sa. „Veď ho my na druhý raz spopáckame, keď raz pustil sa do toho!“

Voly boli Klinkove, ale čože? Kráľ ho znovu dal zavolať pred seba.

„Ty, Klinko,“ rečie „to nebol žiaden kunšt s tými volmi, ale ak mi do rána neodvláčiš všetko zbožie z toku, čo tam majú moji mlackovia na hŕbe vymlátené, nuž jednako len ta dostaneš sa, kde je pre takých vtáčikov, ako si ty, najlepšie miesto.“

Klinko podvolil sa znovu a kráľ prihrozil žatým mlackom svojim, aby žeby celú noc nespali a Klinka cepami dobili, ak by ukázal sa.

Mlatci nespali; dobre si oči nevyježili, tak striehli na všetky strany. Raz prikráda sa im voľač, všetkým činom ako Klinko, zboku do kúta na tok a prosto ku hŕbe. Hej, nelenili tí! Pochytili cepy a cupilupy! cupilupy! kadiaľ za­chytili po hlave, čo nohách, po drieku; dunelo to ani na dáke bamble. No, nehlo to viac ani nohou ani rukou. Keď mu už tak odzvonili, ľahli si a spali do bieleho rána ako bezpeční. Ráno hŕba zbožia fuč! Či ju zmok odvláčil, či ju do povetria uchytilo? A to šibal Klinko bol doma tie voly na výsoľ zabil a iba bamble z nich poukrúcal do povriesel na podobu chlapa a v svojich šatách im podstrčil. Presvedčili sa i sami, na čo to mlátili a tam to ani povedať netreba, že kým spali, Klinko hvízdajúc vo vreciach odvláčil celú hŕbu zbožia. Mal už k mäsu aj na chleba!

Ale kráľ Kompit pomyslel si aj teraz:

„Počkaj, šelma, nepríde ti tak ľahko! Musím ťa privábiť do domu.“ Dal Klinka zavolať a povedal mu:

„Alebo ti pôjde už teraz o kožu, alebo si vykradneš všetku moju slaninu. Pozri, tu údi sa v kochu!“

Klinko si to naozaj obzrel a odišiel. Kráľ ale postavil hneď zvečera stráž poď koch a prikázal, aby si nabili na ostro a strieľali, ak by najmenšie v kochu šustlo.

Milí ostrostrelci naozaj striehli a raz aj počujú, že sústa sa voľač dolu kochom a urobí „jaj“! Traja hneď vy­strelili hore kochom a to len vyfúklo, akoby para z neho vyletela a zmlelo sa dolu kochom, tam im odgeglo pred nohy ako bezdušné telo. Na výstrel dopálil hneď z izby sám kráľ so svetlom. Prizrú sa na bezdušného Klinka „a ono ti tu gajdy s prestreleným, vyfúknutým temľovom; bo to gajdy nastrojil Klinko zvrchu do komína, tie to zjajkli, keď o steny pritlačil sa nafúkaný temľov, tie i paru zo seba vyfúkli, keď ich prestrelili. Títo posvietia hore do kochu, už zatiaľ slanina fuč! Už Klinko dakde doma oblizoval si prsty od masninky. Hneď krá! i posielal z druhej strany domu na strechu chytať zbojníka. Tam im Klinko iba prázdny pristavený reber zanechal. Mohli si už len za­spievať: „Aknáhle sa zmrkne, hneď slanina sfrkne, i sadlo.“ Klinko naozaj mal aj s otcom na zimu omasty dosť!

Mrzelo Kompit kráľa; ale ešte raz chcel skúsiť, ako by porátal sa s Klinkom sám. Dobre. Mal Kompit pri dvore husárov a tí už len vyučení boli striezť, či vo vojne, či kdekoľvek a nemohol by ich prekabátiť vari ani sám čert. Každému držal po sedlovom a tí by radšej boli dali oko si vyklať ako o koňa prísť. Na týchto už cele uistil a ubezpečil sa kráľ, a preto Klinkovi len toľko povedal:

„Ej Klinko, Klinko, ty si predsa len pes! Ale ak ty ešte tejto noci môjmu najprednejšiemu husárovi neukradneš koňa z maštale, nuž ťa dám rozštvrtiť. O toľké veci si ma už priniesol!“

Tomu ale najprednejšiemu husárovi prihrozil: „Ty, hľaďže, ak ty dáš ukrásť si toho koňa, ty mi naveky peši chodiť budeš za druhými!“

Ej, tu už išlo husárovi o poctivosť. Tento teda rozostavil stráže pred vráta, pred maštale, do každého kúta v maš­tali po troch; ešte jeden musel koňa za kantár držať a dru­hý za chvost a sám prednák sadol si na koňa, že by nahľadel sa, kto by mu koňa ukradol, keď na ňom bude sedieť. Tak tí už len s vytiahnutými šabľami a s karabínami na pleciach striehli na psa Klinka.

Večierkom ide si tadiaľ voliaky kramár s trakáčom.

„Stoj, chlape, čo to vezieš?“ pristavila ho varta.

„Ach, nuž, čože by? Trocha slivovičky, trocha borovičky v týchto dvoch súdočkoch. A veru prepusťte ma, bo mu­sím ešte dnes na susednú dedinu domov a bojím sa potme, aby ma pes Klinko neozbíjal.“

„A či ty poznáš Klinka?“

„Že či ho poznám? Veď vari celé noci píjal u mňa aj s kamarátmi, kým učil sa svojmu remeslu. Len by som rád kožu mu zodrieť, bo čo celý rok napil, za všetko ma iba s tým odbavil, že mi zaplatí na ostatné fašiangy.“

„Hop, chlape, tak sme my kamaráti!“ pristavila ho varta naozaj a nedali sa mu ani hnúť, kým od svojho prednáka nedoniesli heslo.

A tu heslo také, aby kramár zatiahol dnu, že im aspoň Klinka pozná, ak by došiel s kamarátmi; bo tu že len Klinka samého treba spopáckať. Kramár vzpieral sa ešte, ale tí strhli mu traky zo šije a hybaj so všetkým dnu do maštale na psa Klinka čakať.

Klinko nechodil. Nebolo mu treba, keď už tam bol. Ale staval sa ako nie ten a len čakal, kým to daromné streženie a vyčkávanie naozaj nedomrzelo všetkých. Raz im povie:

„Chlapci, ale sme my blázni! Takto mať z čoho a ne­užiť!“

„A veru pravdu máš,“ povie sám vrchnák. „Tu zmyšiem sa o hlade a smäde na tom koni. Daj za sklenku!“

Kramár dal za sklenku tuhého nápoja; ale keď po sklenke vypili a chlapi sa rozjarili, potom už sklenka nahá­ňala sklenku. Kým polnoc prišla, chrápali tí už každý v svojom kúte a ten na tom koni colingal sa z boka na bok, dobre že nespadol a krk si nevyslopil. No a to si náš kramár nechcel na svedomie vziať, preto potíšku priniesol truhlicu, posadil toho z toho koňa na ňu a popriväzoval ho povrieslami, aby nestala sa mu nijaká nehoda. Ešte aj tomu, čo kantár držal, no aj tomu, čo mal chvost v ruke, zastrčil po povriesle do rukú. S tým na koníka vysadol sám a odcválal preč pekne po husársky. Mali tí na čo podívať sa, keď ráno popretierali oči!

„Klinko, Klinko, ty si šelma podkovaná! S tebou iba aby peklo dalo sa na skusy! Ostaňme radšej každý pri svojom,“ hovoril ráno kráľ, keď presvedčil sa, ako si to Klinko pekne navliekol i proti tým jeho husárom.

Ale ono to skoro prišlo aj na tie skusy so samým peklom. Kompit kráľovi nezadlho skapala jediná dcéra a že ju vraj čerti uniesli. Naprosil sa Klinkovi aj vo tri vrhy, aby mu ju z toho pekla ukradol. Ale tento už teraz nič, iba keď kráľ vyhlásil, že tomu dá svoju dievku za ženu, kto ju z toho pekla vyvedie. Vtedy Klinko vypýtal si od neho kriedu, čo by vo troje písala, tri funty temianu a tri tehly a s tým pošiel.

Do pekla ako prišiel, urobil okolo seba kráž s tou trojitou kriedou, zakadil temianom a rozostavoval tie tehly. Náhle čerti temian zavoňali, hneď zhŕkli sa okolo neho:

„Klinko, čo tu chceš, čo tu kadíš?“

„A veď vidíte, kostol staviam a kadím si, aby ste vo­pred znali, ako to bude, keď kňazia budú kadiť vám tu pod nos.“

Čertom len tak kýchalo sa od temiana, nemohli to zdržať, nie to ešte dopustiť, aby im tam dakto kostol staval.

„Jaj, Klinko, nestavaj! Radšej ti dáme, čo chceš.“

„No, veď vy blázni, hneď ste mali vedieť, po čo som prišiel. Dajte mi von pánovu paničku!“

Doviedli mu tam akési dievča bez ruky.

„Ach, vy osli, či sa ja dám s takým odpraviť!“ riekol Klinko a kadil ešte tuhšie a staval ten kostol.

Doviedli mu zasa druhé dievča bez nohy.

„Ach, vy hovädá, vy,“ osopil sa Klinko na nich. „Dáte mi dúškom tú spravodlivú“!“

Čerti mu tam ku krážu postrkali dvanásť rovnakých paničiek a len čo mu zavrešťali:

„Vyberaj si, ktorá ti je!“ a už utekali v druhú stranu pekla, lebo tam pre temian obstáť nemohli.

Klinko iba pozeral sa po paničkách: všetkým prskalo sa od temianu, iba tej pokonnej nie. Tú si vzal a šiel vo meno božie von s ňou. Ide, ide horami, dolami; dobehne za ním prvý čert.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“

„A čiaže by bola?“

„Toho, kto skôr dobehne a stratí sa za tým vrchom.“

„No dobre, bratku, ale ja som ti nie roveň; ja som od dlhej chôdze už ustatý; tamto pod lieskou môj mladší brat vydýchaný. Poklop na kruh a ubehuj sa s tým!“

Čert pobúchal na kruh, z kruha vyskočil zajac a kým čert spamätal sa, už ten bol za vrchom.

Ide ďalej horami, dolami; dobehne druhý čert za ním.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“

„A čiaže by bola?“

„Toho, kto druhého o zem hodí.“

„Vari šalieš, žeby ja pasoval sa s tebou, čo konám cestu i ta i naspäť a ty len sem. Ja som ukonaný; ale tam, kadiaľ si vyšiel pod zápoľou môj starší brat. Pasuj sa s tým!“

Čert poď pod zápoľu! A tam starý medveď privítal ho dlabami a hodil ním, že iba nad dierou pekla zastavil sa, ak nebodaj aj nezmlel sa tadnu.

Ide ďalej horami, dolami; dobehne za ním tretí čert.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“

„A čiaže by bola?“

„Toho, kto hlasnejšie zahvízdne.“

Čert zahvízdol, až vŕšky stromov otriasli sa a hen siedma hora ohlásila sa mu. Klinko počne po hore chodiť a mladé brezy vytínať.

„Čo to vytínaš?“ opytuje sa čert.

„Musím najprv sebe a paničke, potom ale aj celému peklu hlavy zahužviť, aby neroztrieskali sa, keď zahvízdam. Len krúť, brachu, húžvy, ak chceš, aby skôr bolo!“

Uľakol sa čert toho a nechal Klinka tam.

Klinko potom šťastne došiel i s paničkou až do domu. Kráľ ako sľúbil, tak mu ju dal za ženu a s ňou aj polovicu panstva. Klinko zavesil svoje remeslo na klinec, keď len Kompit kráľovu dcéru dostal a keď už radšej mal čo obhajovať, ako takto kupovať za päť prstov šiest dlaň.

PrílohaVeľkosť
50.jpg156.5 KB

Kmotra smrť a zázračný lekár

Kde bolo, tam bolo, v jednej tesnej doline bolo, do ktorej celý boží deň leda raz slnce nakuklo. Stál tam drevený domček a v tom domčeku býval ovčiar, Čo mal na každý prst dvoje detí, ale chleba už nemal, ani Čo by za necht spratalo sa. Dakedy, vraj, mával sa dobre a živil sa ovčím mliekom aj mäsom; ba i chleba ešte nakúpil, keď tak pri konci týždňa zaniesol hrudy syra, oštiepky a parenice do mesta a tam všetko za dobrú cenu popredal. Ale toľké deti kohože by nevyjedli? Pomaly pomíňali sa všetky ovce na zárez a syra nebolo ako dorábať, nebolo teda kde vziať ani do seba ani na seba. A keď už potom ani na prsty nedali sa vyrátať tie páriky (hladných deťúreniec, ale žena zľahla mu už s dvadsiatym štvrtým, vtedy ešte len bola bieda nad biedy! Nikto viac neobzrel sa oňho. Deti vrešťali, ktoré na peci, ktoré pod pecou, ktoré v ktorom kúte. Žena stenala na slame a len to jedno honila, čo z toho bude, keď im už nemá kto ani to dieťa do krstu zaniesť. Ovčiar by bol deti ešte voliako spokojil, aby len šli spať, že naráno najedia sa po hrdlo, bo že bude krstenie, ale tá žena, tá mu už len húdla a uspokojiť sa nedajbože!

Poď on ešte raz po všetkých susedoch a známych modlikať sa, ale veru v ten večer nadarmo sa ustával. Nevrátil sa ani domov, ale pustil sa do pustej noci, že koho stretne, toho volať si bude vo kmotry. Kráča, stúpa a znoj mu tečie z Čela! Už mohlo byť okolo polnoci a ešte živej duše nestretol. Všetka jeho bieda poschodila mu na pamäť a začal božekať, bedákať, z čoho on na ráno to krstenie pripraví, ako on ukáže sa žene na oči bez tých kmotrov.

Raz ozve sa mu za chrbtom hlas:

„Nenáhli, neujdeš!“

Ozrie sa - a tu len tak zmihoce sa mu v očiach stvora vysoká, vyziabla, bielou plachtou zastretá, ako Čo by aj tam bola, aj nebola.

„Milý mocný bože! Ktože si, čože si tu pri mne?“ zavzdychlo sa mu.

„To nikdy neopytuj sa, kto som, Čo som,“ vraví tá stvora. ,,Ja som naveky každému človeku za chrbtom! Povedz radšej, čo tak božekáš a bedákaš?“

Tu vyrozprával bedár všetku svoju biedu, lebo jemu už všetko jedno bolo komu, len či už mal, ako vyžalovať sa tak od srdca.

„Keďže je tak,“ povie tá stvora, „ja ti už len pomôžem. Ale vidíš, dar za dar a zadarmo nič. Nuž aj ty mne voľač kvôli urobíš. Idem ja až hen spoza mora a prvý raz na svete ustala som, čo náhlim sa sem za horu do mesta. Ak ma na chrbte zanesieš a čo len pred bránu, pomôžem ti, ibaže nesmieš zastenať, že som ti ťažká. Ak raz zjajkneš podo mnou, nebude z nášho kmotrovstva nič.“

Utrápený bedár zdvihol oči a tu zdalo sa mu mesto už len na tri kroky.

„Ej,“ pomyslel si, „bol by aj to beťah, ak by mne táto chuderka mala oťažieť na tých dakoľko krokov, veď ja dakedy vláčil som centy syra na pleciach.“ - Ihneď privolil.

Stará chuderka bola mu už na chrbte a zdala sa mu byť ľahučkou ako pierce. Krotí s ňou prvý krok, tu mu oťažie ako sto centov a kolená podlomia sa mu.

„Človeče, či som ti ťažká?“ opytuje sa stará.

„Ach, nie!“ chcel povedať zrezka, ale ledva to vystenal. V tom okamžení odľahčela mu ani pierce.

Kročí druhý krok a kolená podlamujú sa mu zase; bo tá na tom chrbte oťažie mu ešte raz toľme a len opytuje sa, akoby nič nebolo:

„Človeče, či som ti ťažká?“

Ledva vysilil z hrdla, že „nie", ale v tom okamžení zdalo sa mu, že už nič nenesie.

Kročí tretí krok, ale ho dokročiť nevládze, bo tá na chrbte priľahne naňho toľkou ťarchou, že len zadusiť a zadusiť. A ešte opytuje sa:

„Človeče, či som ti ťažká?“

„Jaj, bože môj!“ skríkne človek od ľaku, bo už inak neprichodilo mu, kremä priznať sa, že je veru ťažká. Ale vtom i bremä zmizlo, i vidí on, že sú veru už pred bránou.

Ozrie sa na tú divnú stvoru a vidí ju pred sebou všetkým činom takú, ako už o nej slýchal: temä holé, miesto očú jamy, čo by päsť vošla do nich, miesto nosa len diera doprostred tvári, zuby ako koly, hrdlo iba kostonky, rebrá holé, nohy ako dve palice, v dlhej suchej ruke ostrá kosa - a celá kostrba, čo pohne sa, to kosti hrkocú, akoby zosypať sa mali na hromadu.

I uhádne, že to pokonná kmotra každého Človeka - Smrť! Chce utekať, ale nohy prikovane k zemi, chce volať na ratu, ale mu jazyk onemie- A Smrť ozve sa:

„Mňa si niesol, človeče, a vidíš, že i mňa uniesť vládzeš. Ja som tvoja kmotra naveky. Ale tebe budem od týchto čias ešte vernejšou ako trebárs komu druhému. A neboj sa ma, čo som sľúbila, splním, len či si nepovedal, že som ti ťažká. Žeby som ukázala sa naráno za bieleho dňa pri krste tvojho decka, o tom síce nech ani nesníva sa ti. Lež poradím ti, ako aj kmotrov dostaneš, aj detí nachováš, aj pôložnicu opatríš, aj sám dobre obstojíš. Len ani jedinkého slova nepusť pomimo, čo ti ďalej poviem.“

„Počujže teda,“ rečie Smrť. „V tomto meste leží kráľ chorý na úmor. Ani mu dokonať, ani mu ožiť, kým ja k nemu nekročím. Nahlo mi bolo ešte len pred chvíľkou zoťať ho mojou kosou, ale pristavilo ma tvoje božekanie. Tebe kvôli mu nateraz odpúšťam. Naber si ty tej zelinky, čo tu okolo rastie, kadiaľ si ma niesol. Iď s ňou rovno do paláca a oznám sa, že ty kráľovi pomôžeš. Mňa uvidíš stáť pri jeho nohách. Nuž len pospieš si a pomäj tú zelinku chorému nad hlavou! Ja odstúpim a ten stane na nohy. Dajú ti hneď, Čo si zažiadaš, ty ale zažiadaj si, len koľko ti treba, aby si aj ženu aj deti opatril. - A od týchto čias toto bude tvoje remeslo. Budú ťa rozvážať na všetky strany ku chorým, pri každom iba na to pozoruj, či mňa pri nohách a či pri hlave človeka zazrieš. Keď budem pri nohách, urobíš, ako ti pri tomto prvom kážem a každý ozdravie, keď ale ja pri hlave chorého zastanem, ten je už môj, tomu už dohára, ty iba stan si k nemu a prežehnaj ho, aj seba. No ale budem ti na pomoci a ty v krátkom čase zbohatneš. Iba vieš čo, človeče? Chráň sa lakomstva, lebo zhynieš!“

Vtom zadul tichý raňajší vetrík a o kmotre Smrti nebolo viac ani šľaku ani znaku.

„Pane bože, či to len tak snilo sa mi a či bolo naozaj?“ zavzdychol si človek. „A veru najskôr bude to naozaj, lebo ma ešte všetko telo bolí, čo som ju niesol.“

Bieda ho i krém toho poháňala, nuž chytro nazbieral tej zelinky tam, kadiaľ tú Smrť niesol, a poponáhľal sa do mesta, pravo do kráľovského paláca. - Tam bolo plno ľudstva nahrnutého, čo už od večera iba na to striehli, kedy kráľ dušu pustí. Všetci iba na prstoch chodili, ale nebránili ani cudziemu človeku pristúpiť až ku posteli. Kmotra Smrť stála pri nohách. Nikto ju nevidel, iba nás bedár a ten zaradoval sa, keď mu ešte aj pokývla, aby len urobil, čo urobiť má. Pomäl zelinku kráľovi nad hlavou - a hľa! milá vôňa miesto umrlčiny rozniesla sa po celej palote. Smrti už nebolo a milý kráľ posadil sa a pýtal jesť. O chvíľku obliekol sa a chodil ako celkom zdravý. Všetko to vypratalo sa von, ostal tam dnu kremä nás zázračný lekár a 'kráľovi domáci.

„No, človeče, kto si, odkiaľ si, nevieme,“ hovoril kráľ, „ale ktokoľvek si, dobrý skutok si urobil nado mnou, len čo už teraz žiadaš za tvoje ustávanie?“

Bedár rozpovedal kráľovi všetku svoju biedu. Kráľ hneď kázal priahať do koča, nasypal mu plný koč peňazí a riekol:

„Iďže teda, keď ti je tak naponáhlo. Zavolaj si kmotrov, viem, že ti už prídu. Na krstenie zavoláš trebárs aj mňa, miesto toho, čo bys' mne ty bol býval na kare. A len nezabývaj aj druhým tak pomáhať ako mne.“

Od toho času bolo všetko inak u dakedajšieho bedára z dreveného dumku v tesnej doline. On stal sa zázračným lekárom, vychýreným na všetky strany sveta. Bo kmotra Smrť pomáhala mu verne, a kde zavolali ho liečiť, tam len k nohám chorých stávala. Ľahko mu bolo zázračnú zelinku pomäť a peniažky odkladať, Z tesnej doliny preniesol sa na bývanie do mesta, z drevenej chyžky do hrdých svetlíc. O biede a smrti ani chýru v jeho dome?. Kmotra jeho k nemu sni nenakukla.

Ale čože, keď to človek i stvrdne i zhrdne, len či dobre vodí sa mu! Dakedajší bedár z tesnej doliny v meste tiež zhrdol i stvrdol. Zbohatnúc kremä tých liečil, čo mu vopred dobre platili. To kmotru Smrť mrzelo. Jednak ho vopred varovala, aby chránil sa lakomstva, lebo že zhynie. Ani inšie neostávalo už naposled, len aby toto naplnilo sa aj na ňom.

Raz ochorel zase ten istý kráľ, čo prv. Vyhlásili všade, že kto by ho vyliečil, dostane plné vrece dukátov.

„Plné vrece dukátov!“ to Šklblo naším lakomcom. Poď on pravo do kráľovej paloty. Ale tu ešte len dvere otváral, už mu kmotra Smrť od hlavy kráľovej pohrozila, že on tam viac prístupu nemá. Iným časom bol by bál sa prestúpiť jej zákaz. Hej, ale teraz tam stálo aj plné vrece dukátov pre toho, kto by od kráľa smrť odvrátil. Nehľadel on na smrť, iba na to vrece. Rozkázal hneď štyrom mocným chlapom, aby posteľ pochytili a odrazu zvrtli, žeby krát dostal sa nohami k jeho kmotre. Sám ale priskočil už teraz k hlave kráľovej, pomäl nad ňou zázračnú zelinku, prv ako kmotra Smrť z miesta na miesto preskočiť mohla - a milý kráľ ozdravel aj teraz.

Bolo to už k večeru a zdravý kráľ zdržiaval nášho zázračného lekára u seba, že kde by Šiel proti noci. Ale lakomca pálili tie dukáty, chcel ich čím skôr doma na hŕbke mať. Nedal zadržať sa, pobral sa nočnou hodinou do domu.

Ide, ide, a čím ďalej ide, to väčší mrak padá na hory. Nevidí už ani pred seba, ani za seba. Nie div, že cestu pomýlil a zblúdil, ani sám nevedel kde. Zamotal sa do jednej tesnej doliny a na konci k jednej temnej diere. V strachu pred nocou utiahol sa do nej. A tu ti, ako na varte, stojí kmotra Smrť pred ním a víta si ho:

„Vitaj, kmotríček môj premilený, vitaj! Dávno čakám v tomto mojom paláci už len na teba. No keď si mi len došiel! Ale nestrachuj sa ma ani najmenšie, veď mňa jednak žiaden neobíde, ani ty si ma raz obísť nemohol. Ale ani o to neboj sa, že by u mňa svetla nebolo. No, čo desíš sa!“

A tu pojala ho pekne za ruku a voviedla ďalej dnu ako do nejakej paloty. Tam ako v nejakom nádhernom kostole plno voskových sviec horí po stenách navešaných: jedny ešte len Čo zažínajú sa, druhé už blčia, ako najkrajšie a veselo, tretie spolovice už odhorené, nešľahajú už tak plameňom, ale svietia a horia ticho, pomenšie, štvrté rozlievajú sa a dohárajú.

Nášmu človeku vzdychlo sa tu zhlboka! Keď trocha opamätal sa, zhodil z pleca to vrece dukátov, pod ktorým paril ga až dotiaľ. Potom posmelil sa a začal takto aj opytovať sa o jednodruhom:

„Ale, kmotrička, čože vy to tu máte? Načože vám toľko tých sviec?“

„Hja, kmotríček môj, to je tak. V mojich palotách horí pre každého človeka svieca života. Ktorí rodia sa ešte len na svet, tých sviece teraz zažínajú sa, ktorí žijú a mladnú, tých sviece veselo horia, u ktorých už popoludní, tichšie im to svieti, a k večeru života, vidíš, že aj tuná každému dohára. Pozri naprostred paloty na tú velikú sviecu, tú zažala som aj proti mojej vôli tomu kráľovi, ktorého si teraz vyliečil.“

„A moja svieca že je ktorá?“ opýta sa on naskoro.

„A veru tá vpravo, vedľa kráľovej sviece,“ povie mu Smrť.

A tá svieca ti mu už dohárala, len stoľko, že nevyhasla. Milého lakomca iba striaslo, že Či by ozaj už len taký kúštik toho mal! Začal prosiť a modlikať sa:

„Ach, kmotrička Smrť, lenže mi len zažnite aspoň pol sviečočky ešte. Rád by som si požiť pri týchto dukátikoch. Nože no, aspoň kým si ich domov zanesiem!“

Ale Smrť uprosiť sa nedala. Tu lakomec, čo nasilu chcel žiť, pochytil sám druhú sviecu a chcel si ju zažať na tej dohárajúcej. Ale čože? Ruky už triasli sa mu, iba čo dohárajúci knôtik sám si postrčil a vyhasil. Bolo po ňom!

Koza odratá a jež

Bola koza rohatá, do pol boka odratá; utekala horami a kryla sa dierami. Skryla sa do líščej diery.

Tu prišla líška domov a chcela si vnísf do diery. Tu ti jej už cudzí zver v brlohu. A dvíha sa hore, dupoce nohami a volá:

Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem ta rohami.

Zľakla sa líška, utekala, nariekala po horách. Stretne ju vlčko:

„Čo plačeš, líštička, sestrička?“

„Ach, vĺček, braček, akože by som neplakala? V mojej diere divné zviera!“

„Poď, ja ti ho vyženiem!“ „Šli spolu ku diere a vlčko zavolal: Kto si, zvere, v líščej diere? A koza zadupoce:

Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem ta rohami.

Zľakol sa i vlčko. Oba utekali a nariekali po horách. Stretne ich medveď:

„Čo plačeš, líštička, sestrička?“

„Ach, môj milý medveďu, daj labu, akože by som neplakala? V mojej diere divné zviera!“ „Poď, ja ti ho vyženiem.“ Šli všetci ku diere a medveď zavolal:

Kto si, zvere,

v líščej diere?

A koza zadupoce:

Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem ťa rohami.

Zľakol sa aj medveď. Utekali, nariekali po horách. Stretne ich ježa:

„Čo plačeš, líštička, sestrička?“

„Ach, akože by som ja neplakala? V mojej diere divné zviera - a my všetci nemôžeme ho vyhnať!“ „Poďte, veď ho ja vyženiem.“

„Ach, ty ježa, malé biežä, čože by si ty? Veď sme tam už my boli, kráľovia, pánovia, a nič sme nevykonali,“ rečú tamtí.

A ono im:

„Hoc som ježa, malé biežä, predbehnem vás ta!“ A bežalo, bežalo, lebo skrčilo sa do gule a tak kotúľalo sa dolu horou. Tí už len za ním. Príde ono ku diere a zavolá:

Kto si, zvere, v líščej diere? A koza zadupoce:

Ja som koza rohatá, do pol boka odratá; cupy-lupy nohami, prebijem ťa rohami.

A ja jež - prebijem ťa tiež! zvolá tento a zagúli sa dnu do diery a začne stôsať do toho odraného boku. Zbliakala koza od bolesti a vyskokla von.

Na to dobehli tamtí. Vlk uchytil kozu a rozdrapil. Mali všetci večeru: medveď vypil krv, vlk požral mäso a líštička s ježom obhrýzali koštialiky.

Od tých čias líštička býva spokojne vo svojej diere. Vlk a medveď odišli po hore sliediť. Ježko ale mal tiež neďaleko dieru, tam uložil sa na mäkké a hrýzol plánočky, čo si podjeseň bol nazbieral.

Deti (oslovia rozprávača): A akože si ich zbieral, keď rúk nemá?

Rozprávač: Jaj, deti moje, každej veci spôsob!

Deti: Nuž ale ako?

Rozprávač: Nuž zgúli sa do gule a kotúľa sa popod plánku, kde v jeseni plno napadaných jabĺčok v hore. Tie napichajú sa mu na picháče. Potom už potichu vystrčí nôžky a ide si pozorne ku diere. Kým pchá sa dnu, iste poodpadajú z neho plánočky, ale tam sú mu už pred dierou. Povnáša si ich po jednom v pyšteku. Ale netreba mu pre každú pod jabloň behať.

Deti: A akože to zgúli sa do guľky?

Rozprávač: Jaj, vy by ste už chceli všetko vedieť, a toto jedno by ste museli vidieť. Počkajte si, kým vyschne blato a bude leto. Ak budete dobré, ulapím vám potom ježka na záhumní. Bude zgúlený, ale položíme ho do válovca pri studni a nalejeme vody, hneď vystrie nohy a bude ježko-bežko. Potom ho pustíme a zgúli sa vám pred očima.

Deti (radujú sa a tľapkajú): Jaj, zgúli sa nám ježko!

Rozprávač: A bude gúliť, kotúľať sa s picháčmi trkavým, rozbehavým deťom do boku! (Rozprávač pritom popichá deti prstami pod pazuchy a tieto rozbehajú sa na všetky strany.)

Kráľ času

Boli raz dvaja bratia. Trebárs boli jedného otca, jednej matere synovia, predsa to nevyzeralo medzi nimi tak ako medzi bratmi. Ten starší bol lakomý a skúpy, a preto i bohatý, a ten mladší bol chudobný, ale na statočnosť nemal páru v celej dedine. Ten mladší nie raz šiel prosiť sa ku bohatému staršiemu bratovi o pomoc, lebo ho núdza často tak priprela, že nemal čo do úst položiť. Mnoho on nepýtal, len preboha prosil, aby mu dal dačo pojesť. - Ale boháč, akoby mu ani bratom nebol, vyvadil sa naň a „tu ja“ - povedá - „budem darebákov chovať“ a vystrčil ho von.

Raz ho brat tiež tak nemilosrdne odpravil, a ešte nikdy predtým nebol v takej biede ako práve vtedy. Už si vonkoncom nevedel inak poradiť, šiel do hory, že si vraj aspoň dákych korienkov pohľadá. I hľadal on, hľadal a motal sa po tej hore, a nemohol nič nájsť, iba pod jednou jabloňou napadaných plánok. Nedbal on, že sú kyslé a že mu zuby tŕpnu od nich, naobhrýzal sa ich do chuti, potom sa prevalil na zem a zaspal, sám nevedel ako. A ako tak spal, prisnilo sa mu, že ho ľavá ruka svrbí a že vo svojej chalupe vidí oheň.

Keď sa prebudil, bol celkom premrznutý, triasol sa ako osika, a už začal i mrak padať.

„Ach, kdeže sa ja hriešny človek teraz zohrejem,“ hovoril sám pre seba. „Brat ma do svojho domu nepripustí a v mojej chalupe dávno nebolo ohňa.“

Stojí, premýšľa, čo urobiť, až mu zrazu svitlo v hlave.

„Sprobujem,“ povedá, „ísť na sklený vrch, ľudia hovoria, že tam naveky oheň horieva. Poručeno pánubohu!

Keď sa ľudia nechcú zmilovať, azda sa tam dakto zmiluje nado mnou.“

I zobral sa a šiel.

Už zďaleka videl na sklenenom vrchu veľký oheň blčať a okolo neho dvanásť divných ľudí sedieť. Ako bližšie prišiel a tých dvanásť ľudí zazrel, stŕpol od strachu a všakovak si myslel. Ale si naostatok pomyslel, že veď i tam bude pánboh s ním a šiel rovno ta. Keď už ta prišiel, poklonil sa a začal sa prosiť:

„Ach, dobrí ľudia, zmilujteže sa nado mnou, som chudobný človek, nikto sa o mňa ani neobzrie, strašne som premrzol a v mojej chalupe nemám ani ohňa ani dreva. Dovoľte mi zohriať sa trochu pri tomto vašom ohni.“

Všetci dvanásti sa naňho poobzerali a preriekli:

„Synak! Sadni si medzi nás a zohrej sa od daktorého z nás.“

Sadol si medzi nich, a keď všetci mlčali, bál sa i on slovo prehovoriť, len sa díval do toho ohňa a prizeral sa na tých dvanástich. Ako sa tak prizeral, videl, že tí dvanásti rad-radom miesta premieňajú. A keď obišli oheň dookola a zasa každý bol na svojom mieste - zázrak na zázraky! Z plameňa vyzdvihol sa starý človek so šedivou bradou až do pása a s plešivou hlavou a takto prehovoril k nemu:

„Človeče! Nekráť tu dni života svojho, usiluj sa a statočne spravuj! Naber si trebárs z tohto žeravého uhlia, veď by sme ho my i tak všetko strovili.“

Tu hneď dvanásti povstávali, nasypali uhlia do hodného vreca a zodvihli mu ho na plece. On sa im pekne poďakoval a vykračoval si za chodníkom s plným vrecom ešte ľahšie ako ta idúci naprázdno, lebo sa bol zohnal a vrece sa mu veľmi ľahkým byť videlo.

Príde domov, tu naradovaný, že už aspoň toho ohňa mať bude, začal vysýpať to uhlie naprostred izby. Ale, čo to zasa za zázrak! Každá iskrička, sotvaže doletela na zem, premenila sa na zlatý peniaz. Môžete si pomyslieť, ako mu bolo a že neprestal sypať, kým všetko nevysypal. Tu stála hromada peňazí pred ním a všetky boli jeho. Ani vlastným očiam nechcel uveriť, len keď za hrsť dukátov zahrnul, uveril, že je predsa len pravda. Tu padol na kolená a ďakoval pánubohu, že ho tak podivným spôsobom požehnal a pomohol mu zo všetkej biedy.

Potom mu prišla vola tú hromadu peňazí premerať, ale nemal čím. Nuž šiel k svojmu bratovi a prosil ho, aby mu požičal merice.

„Merice požičať!“ rozosmial sa boháč. „Nuž čože budeš s ňou robiť, ty trhan?“

A on celkom pokorne odpovedal:

„Sused mi bol za súsek žita dlžen, teraz mi ho vrátil, nuž by ho chcel premerať.“

Brat síce neveril, ale mu dal tú mericu, už len aby zvedel, čo chce ňou merať, a preto jej dno pomazal smolou.

Ten mladší brat ak meral, tak meral tie peniaze a nameral ich mnoho. Keď domeral, vzal mericu a zaniesol ju bratovi. Ale bohatý brat hneď spozoroval niekoľko dukátov na dne prilepených a s veľkým hnevom okríkol brata:

„Ty taká a taká potvora! Chcel si ma oklamať, ale ti nevypálilo, nazdal si sa, že sa na tvoje dukáty ulakomím? Či by boli hodné. Ale mi naskutku vyjav, kde si vzal tie peniaze, síce stojme bežím a obžalujem ťa, že si tie peniaze ukradol.“

Mladší brat, ako statočný človek, všetko vyrozprával, ako prišiel k tým peniazom.

Takýmto činom mal už i mladší brat dosť požehnania. Kúpil si zeme i statok a hospodáril z pomoci božej, ako najlepšie rozumel. Ale pri gazdovstve potreboval i gazdinú, nuž sa oženil. Vzal si driečne dievča za ženu a žil s ňou v pokoji a radosti.

Ale ten starší brat neprestal závidieť mladšiemu bratovi bohatstva, a trebárs sám mal dosť, predsa sa mu len vždy viac a viac žiadalo. Čo neurobil? Vybral sa na sklený vrch, že veď i on môže tak dobre pochodiť ako jeho brat.

Príde on na ten sklenený vrch, príde i ku ohňu a začne sa prihovárať k tým dvanástim:

„Dobrí ľudia, dovoľte mne chudobnému zohriať sa pri tomto vašom ohni. Nočná zima ma celkom zdrobila, vonkoncom nevládzem ďalej a nemám sa kde zohriať.“

Ale mu jeden z tých dvanástich odpovedal:

„Synak, ty si sa v šťastnú hodinu narodil, máš bohatstva dosť, ale si zlý a skúpy. Pred nami luhať nesmieš, a že si zluhal, za to ťa neminie pokuta.“

Akoby bol hrom doňho uderil, tak sa preľakol boháč, sadol si medzi dvanástich, ale sa bál už potom aj len škrknúť.

Dvanásti si zas premieňali miesta, a keď každý zasa prišiel na svoje, vyzdvihol sa z plameňa človek so šedivou bradou až do pása a s plešivou hlavou a takto prehovoril:

„Zle sa vodí zlým ľuďom. Tvoj brat je človek statočný, preto je i požehnaný, ale ty si zlý, preto ťa trest neminie.“

Vtom jeden z dvanástich pochytil milého boháča, trhal ho nemilosrdne a podal ho druhému, druhý ho ešte horšie ponamietal a hodil ho tretiemu, tretí štvrtému, štvrtý piatemu, piaty šiestemu, a tak rad-radom až do posledného, a posledný, keď ho dobre potrhal, ponamietal, hodil ho tomu starému človekovi. Tento ho schytil, mäso z neho driapal a jedol, a bezbožný boháč kričal:

„Nešťastný je počet trinásty, ale nešťastnejší som ja.“

Dvanásti jedli žeravé uhlie, a keď kohút v dedine zaspieval, zmizlo všetko. Na druhý deň hľadali, vyvolávali boháča, ale sa nikde nemohli dozvedieť o ňom. Mladší brat síce badal, čo sa stať mohlo, ale nepovedal nikomu ani slova.

Ten mladší brat žil si v pokoji so svojou ženičkou. Až si tak bláhali, že im bolo dobre, a vďačne pomáhali i iným. Ale to ich šťastie netrvalo dlho. Bol sa raz náš milý vybral do poľa, a keď sa večer domov navrátil, nemohol nájsť nikde svoju milú ženičku. Chodil sem i ta, volal, spytoval sa, vyzeral, ale o jeho žene ani slychu. Utrápený hľadal a vyzeral ju deň po dni, ale vždycky nadarmo. Už ho potom nič netešilo a nemal nikde pokoja. Vo svojej žalosti vybral sa do sveta, že si svoju milú ženu, čo by kde bola, predsa vyhľadá.

Šiel on, chudáčik, smutný, kade ho dve oči viedli, šiel za veľa dní, až sa naostatok dostal k jednému jazeru, kde jedna chalupa stála.

„Tu si,“ povedá, „trochu vydýchnem, a môž byť, že sa i dačoho dopočujem.“

I vnišiel dnu. Ale ho tam zle privítali. V chalupe nebolo nikoho, iba jedna žena, ktorá ako ho zazrela, nastráchaná vykríkla:

„Jaj, pre večného pána boha, človeče, čože ty tu chceš, čože tu hľadáš, ak sa môjmu mužovi na oči ukážeš, hneď ťa zje.“

„A ktože je váš muž?“ opýtal sa pocestný.

„Nuž, či to nevieš?“ odpovedala žena. „Môj muž je kráľ vody, ktorý všetko, čo je mokré, má pod svojou mocou. Utekaj, preboha, utekaj, bo akonáhle príde, naskutku ťa zožerie.“

„Ach, veďže sa len zmilujte nado mnou, kdeže sa mám pustiť proti noci, skryte ma dakde, kde by ma nezbadal.“
Tak prosil pocestný, až ženu i uprosil a ona ho skryla za pec.

Po chvíli prišiel kráľ vody a ešte len bol pred dvermi, už kričal:

„Žena, človečina smrdí, naskutku mi ju vystanov, lebo zle bude i s tebou.“

Darmo by bola tajila, voľky-nevoľky vydala nešťastníka. Tento chudáčik triasol sa ako prút a počal sa vyhovárať, že veď on nič zlého neurobil a že sa len opýtať prišiel, či dačo nechyrovať o jeho žene.

„No, keď si taký statočný,“ zahomral kráľ vody, „už ti len odpustím, ale ti pomôcť nemôžem, lebo o tvojej žene ničoho nechyrujem, kremä včera som videl pár kačíc po vode plávať a medzi tými len azda nebude. Medzitým vieš ty čo? Choď k môjmu bratovi, ten je kráľ nad ohňom, hádam ti ten bude vedieť viac povedať.“

Náš pocestný bol rád, že po toľkom strachu mohol si v pokoji oddýchnuť. Hneď na druhý deň stúpal zasa ďalej, až prišiel ku kráľovi nad ohňom. Ale mu ani ten nevedel viac povedať a upravil ho k tretiemu bratovi, a ten bol kráľom nad vetrom. Ako ta prišiel a rozpovedal mu, kde ide, zamyslel sa kráľ nad vetrom, krútil hlavou a nevedel mu dať istoty. Naveľa mu aspoň toľko nadštrkol, že sa mu vidí, akoby bol takú a takú ženskú pod skleneným vrchom videl.

Akonáhle to náš pocestný počul, pospolu sa vrátil tou istou cestou, ktorou prišiel, lebo sklenený vrch bol neďaleko jeho dediny, ale domov ani nenakukol, len sa obrátil hore potokom, ktorý tiekol popod sklenený vrch. V tom potoku kúpalo sa mnoho kačíc a tie volali za ním:

„Dobrý človek, dobrý človek, nechoď ta, lebo tam zahynieš.“

Ale on nedal sa mýliť a len šiel ďalej, až prišiel pod samý vrch.

Pod vrchom ukázala sa mu diera do vrchu a on pustil sa tou dierou a šiel vždy ďalej a ďalej, až prišiel do veľa chýž. Rad-radom pochodil všetky chyže a naostatok prišiel do tej najväčšej. Tu ho obstalo mnoho stríg a strigôňov a zo všetkých strán ho okrikovali:

„Čo tu chceš, čo tu chceš?“

„Prišiel som si,“ povedá, „hľadať ženu, lebo mi povedali, že ju tu videli.“

„Ej, tu ti je, tu,“ kričali strigy okolo neho. „Ale ju nedostaneš, iba ak si ju medzi sto ženskými poznáš.“

„Nuž,“ povedá, „akože by som si ju nepoznal?! Aha, hľahľa, veď je tu!“ a ešte nebol ani dobre dopovedal, už jej bol okolo hrdla.

I žena ho objímala a tak sa tešili oba, že boli zasa spolu. A ako sa tak láskali, pošepkala mu žena do ucha:

„Teraz si ma len poznal: ale neviem, či ma i zajtra poznáš, lebo nás bude dvesto rovnako poobliekaných. Ale vieš ty čo! Choď v noci ta na sklenený vrch, tam je kráľ nad časom a má dvanásť sluhov, spýtaj sa ho, ako by si ma mohol poznať. Ak si dobrý, pomôžu ti, ale ak si zlý, zožerú ťa, že ani koštialik neostane z teba.“

„Dobre, dobre,“ odpovedal jej i on do ucha, „pôjdem sa spýtať, ale mi skôr povedz, prečo si mi tak nenazdajky zutekala?“

„Ja som,“ povie žena, „nezutekala: ale ma jeden poľovník vyvábil na potok, a keď som prišla, len čo ma a seba vodou pofŕkal, naraz mi a jemu krídla narástli, on krídlami strepotal a v tom okamihu sme sa premenili na kačice. Už som potom voľky-nevoľky šla za ním, až ma doviedol sem a tu ma zasa premenili na ženu. Ale už teraz pôjdem s tebou, ak si dobrý, lebo ma len tak budeš môcť poznať.“

S tým sa rozlúčili. Ona šla medzi druhé a on sa pobral na sklenený vrch.

Sluhovia kráľa času sedeli okolo ohňa, a keď prišiel k nim náš pocestný, hneď ho poznali a spytovali sa, že čo chce.

„Rád by som,“ povedá, „zvedieť, ako by mohol naráno poznať moju ženu medzi dvesto ženskými.“

„Jaj, dobrý človek, my ti v tom porady neznáme, ale počkaj málo, a snáď náš pán bude vedieť.“

O chvíľu sa zdvihol z plameňa starý človek so šedivou bradou až do pása a s plešivou hlavou, a keď mu pocestný svoju žiadosť predniesol, odpovedal:

„Vnuk môj! Všetky budú rovnako poobliekané, len tvoja žena bude mať na pravej nohe v krpčeku čiernu cverničku.“

Poďakoval sa pekne za dobrú radu a ponáhľal sa dolu. Na druhý deň medzi dvesto rovnako poobliekanými vyzeral si svoju ženu a po čiernej cverničke ju i poznal.

Keď raz čo mal uhádnuť, uhádol, nemohli mu ju ani strigy odškriepiť. Nuž mu ju vydali a vypravili ich, ako sa svedčilo.: Dali im peňazí, zbožia i kravu a tá krava mala zvonec, - už je tej rozprávke koniec.

PrílohaVeľkosť
01.jpg27.8 KB
03.jpg31.95 KB
04.jpg26.75 KB

Kubove príhody

Bolže to šuhaj volakedysi, ten náš Kubo! Celé leto minulo sa mu na holiach na salaši, dolu do dediny ani nenakukol, nevedel ani, čo je, či je, kde je čô v dedine. Podjeseň, keď mali prísť košarovať role do poľa, povedal mu otec, aby pokošaroval tú roľu, čo tam mali neďaleko dediny na pokraj isku hory.

Kubo zohnal ovce z hole na polia, postavil košiare a pokošaroval roľu, že v tej mohlo už len urodiť sa toho žitka raz toľko ako na susedovej. Otec nato príde ku košiaru a len rukami zalomí:

„Nuž, Kubo, čože si ty to urobil?“

„Nuž čô? Pokošaroval som vám zem!“

„Pokošaroval si veru susedovu, ale nie moju!“

„Ej, bisťuže dade, aj to by bolo?“

„A už to inak nemáš, z toho sa nám roľa neomastí.“

„A veď by som sa bol prisahal, že je toto naša. No ale, otec, nič to preto. Každej veci spôsob, aj tomu spomôžeme!“

Zavolal si honelníka na pomoc a chytili oba zem, jeden za jeden, druhý za druhý koniec, ako dajaký obrus, a prehodili so všetkou omasťou na svoju vlastnú roľu. Tak bola roľa omastená. Otec šiel s pokojom domov a Kubo pošiel ku kolibe.

Naraz obzrie sa na roľu, „ len čo ti nevidí?! Konopa vyrástla zatiaľ na nej, a to taká až do neba! Chytil sa Kubo rozumu a poď za živa do neba. Tatam vyškriabal sa vám po tej konope ani dáky chrúst až do samého samučičkého neba, že on už tam bude na Abrahámovej lúke ovce pásť. Jaj, ale mu tam ovce pásť nedali a on inšie robiť nevedel. Dobre by mu vraj bývalo so všetkým, lenže on takto bez tej robotičky hrozne unúval sa. Aj mu zišlo na um, čo je tu dolu s jeho košiarom a s ovcami. Nuž v tom už len čím skôr chcel tu dolu byť.

Hore bolo ľahko, ale dolu ako? Na zemi bola zatiaľ búrka a konopu mu zvalila. Skočiť? To bolo privysoko. Krídla? Tie mu nenarástli. Zachytil sa on po nebi povrazníkov hľadať,

čo by mu usúkali povraz, po ktorom spustil by sa, ale tam povrazníkov nebolo, nebolo ani len z čoho usúkať si, keby sám bol chcel oddať sa do remesla. Vrátil sa zasa k dverám neba a škrabal sa za ušima, čo si on tu počne. Vtom zazrie za dvermi plný sud otrúb. Usúkal si skoro z nich motúz, ktorý mu síce dosahoval, ale bol pritenký. Bál sa, aby nepretrhol sa mu hneď pri vrchu a on aby takto nezgegol dolu a nedogegol na večné časy. Splietol si ho vo dvoje a spúšťal sa už potom smelo dolu. Pekne zliezol až na koniec motúza, ale bol ešte ďaleko od zeme. Poručenobohu i tak! Zažmúril oči, aby ani nevidel, koľko letí, a skočil. Letel ako anjel a padol ako čert, zaryl sa do zeme!

Akože tu von? Rozbehol sa domov po motyku a vykopal sa von. Ej, čiže si vydýchol, ani kto si sto centov z pliec zhodí!

Potom doma druhej roboty nebolo, iba postarať sa o ten milý ohrev na zimu. Zabral sa on, viete, tam do toho vysokého javoria drevo rúbať a vzal si sekeru „tú s tým veličizným obuchom. Na to by nebol ani pomyslel, čo v tom obuchu trčí. Položil si ju na plece a ide. Tu ti mu začnú štebotať škorce za ušima. Obzerá sa, ale nič nevidí, vždy mu to len za samými ušima šteboce.

„Pane bože, kdeže sú teraz tie škorce, či sú v mojej hlave a či v tom obuchu? Len tu dakde byť musia!“

Hlavu najprv tresnúť dakde o skalu? Ej, to by predsa bolelo! Pochytil sekeru a tresol tým obuchom o skalu. Vysypalo sa mu toľko škorcov, ako čoby všetky z celého chotára boli utiahli sa na zimovisko do toho obucha.

Čo teraz s nimi? Vreca nemal, ale do jedného vreca ani by neboli popratali sa. Mal na šťastie so sebou dlhý tenký povrázok. Na ten ich skoro postýkal, a aby mu to nezavádzalo, okrútil okolo seba a podskočil od radosti, ako si to dobre poradil. Lež v tom rozopnú sa milým škorcom krídla a človeka podchytia a vynesú vysoko, vysoko, hore do povetria. Milý Kubo lietal s nimi tam dakde ponad Čierno more.

Tam, ako zazreli ho ľudia, zbehli sa na brehy a kričali:

„Černokňažník, Černokňažník letí, zraz ho, zviaž ho!“

Dopočul, ale tak, že mu to volajú: „Rozviaž, rozviaž!“ Aj doletúvali škorce ku brehu, nuž si i sám pomyslel, že čas bude rozviazať.

Rozviazal povrázok a zbavil sa krídel, „ale privčas. Ďaleko od brehu odcupol do šíreho mora. No, plávala tadiaľ ryba po vrchu vody, na tú treskol, že hneď zgegla a vyvrátila sa hore bruchom. Víťaz Kubo posadil sa na ňu ako na koňa. Ale čože? Keď tu pripäli dvanásť párov volov za reťaz, reťaz trhala sa, ale Kuba s tou rybou nevládali na breh vytiahnuť. Naveľa, naveľa dobehol ku brehu jeden bezrúk. Ten pochytil rybu aj s Kubom ako pierce a ukazoval ako na dlani divákom, ktorí na to iba ústa otvárali a to tak veliké ústa, že ten bezrúk strčil to všetko tomu pokonnému do papule. Tento potom zaplatil za kašu. Lebo aby mu to vyňali, musel nasypať nahému plnú kapsu peňazí, o ktorú bezrúk a nahý podelili sa, ešte aj jednému slepému žobrákovi dolezlo sa voľač z nich. Slepec potom doviedol nášho Kubíka z tých ďalekých krajín domov.

Doma ako bol, viezol raz do mlyna raž na chleba zomlieť. Zastal pred mlynom, a že bolo mäkko, zastrčil bič do blata, že mu tam lepšie bude stáť ako napred voza za lesicou, aby nestratil sa mu. Bič iste nestratil sa, kým on z voza poskladal, ale páčte len zasa, Čo tu stalo sa!

Bičisko vyrástlo mu zatiaľ na vysokú osiku a bič triasol sa tam na vrchu na nej zasídlený. Nič to preto! Mal Kubo dlhé vlasy, chytil sa za šticu, vymrštil sa hore do povetria a odlomil si vŕštek osiky aj s bičom, just iba toľko, koľko mu bolo treba na bičisko. Šibol kone a bol doma.

Raz potom veľmi ochorel. Baby pozháňali všetky lieky, ale pomôcť mu nemohli naozaj ani všetky baby sveta. V noci prisnilo sa mu, že čoby tam nemoc, žeby len podvíhal sa a nachytal si do starého hrnca rýb a rakov a najedol sa ich do chuti. Bolo to práve v tú noc pred svätým Janom Krstiteľom. Na deň na Jana tedy podvíha sa a ide s tým starým hrncom na jarok. Tu celý potok zamrznutý ako sklo! Trepe tým hrncom na ľad, že si vybije prielubu, ale hrniec rozletel sa mu na kúsky. Nahneval sa, schytil svoju vlastnú hlavu z pleca a tresol ňou na ľad. Hneď urobila sa mu prieluba.

Ale do čoho tu už chytať? Pobral sa domov pre druhý hrniec. Ako ide, počuje tam v jednom humne mlátiť.

„Ej“, káže toto skaza „o Jane a mlátia!“

Ide ta a tam naozaj mláti gazda aj s troma kohútmi Kubo mu povie:

„Či si rozum potratil, že si si najal takých mlatcov! Či nevidíš, že čo zrno vymlátia, každé vyzobú a prehltnú, „ty blázon, ty!“

„Blázon si ty,“ povie mu gazda, „ked bez hlavy po svete chodíš!“

Vtedy opamätal sa náš Kubo, že je naozaj bez hlavy. No toľko ešte vedel, že si ju naposled tam nechal na tom jarku. Vrátil sa po ňu. Hlava tam bola na ľade, ale čože, keď zatiaľ prileteli vrany a všetok rozum mu z nej vyzobali, ak ho mal!

Ale vraj, potom už nazbieral si rozumu do hlavy, aby mu prázdna nebola!

PrílohaVeľkosť
09.jpg36.12 KB
17.jpg210.66 KB

Laktibrada

Jeden chudobný človek mal od svojej prvej ženy jednu dcéru. Nezadlho, ako mu tá prvá žena umrela, vzal si druhú ženu, a tá tiež mala od svojho muža dcéru, rovesnicu tamtej. To dievča, čo od tej prvej ženy mal, bolo veľmi statočnô a poriadno, ale toto druhô nedobre sa správalo a nikdy nič robiť nechcelo. A predsa tá macocha vždy len svoju dievku vychvaľovala, že aká to robotnica, aká to statočná dievka, a tú svoju pastorkyňu bila a naháňala a ustavične ju hrešila, že aký to darobník, aký leňoch.

Chodievali tieto dve dievčatá spolu na priadky. Tá macochina dievka naveky na priadkach len smiech a zhon robila a nikdy vreteno nenapriadla, táto druhá zase vždy ticho sedela, priadla a domov aj po dve, aj po tri plné vretená donášala. Ale macocha i pri tých priadkach len svoju vychvaľovala a ukazovala si mužovi tie vretená, čo tá jeho dievka napriadla:

„Pozri,“ povedá, „tvoja dievka nič nevie a moja akú peknú priadzu má.“

A tak aj pred druhými ľuďmi svoju chválila a tamtú ohovárala a hanobila.

Raz išli tieto dve dievčatá večer z priadok do domu. Len tu, ako už mali pri dome cez lesu prekráčať, prebehne tá macochina dcéra túto a skoro prekročí cez lesu. Ako už bola za lesou, povie ku nej:

„Ach, sestrička moja drahá, dajže, daj, zadržím ti tie tvoje vretená, kým prejdeš cez lesu, aby si dáko nespadla a na ne sa nepreklala.“

Táto nič zlého nemyslela a podala ich. Sotva boli vretená v ruke, hybaj tá popredku k materi aj k otcovi, a začala sa chváliť, že koľko ona napriadla a jej sestra že nič.

Ešte len teraz nastal krik a zvada pre neborkú sirotu!

„Vidíš,“ povedá macocha k mužovi, „tá tvoja chýrečná dcéra je len taká daromnica. Dobrou sa stavia a neurobí ani čerta. Ja ti takého hniliaka viacej v dome trpieť nebudem. Urob si s ňou, čo chceš, zajtra ráno ti ju vypravím z domu.“

*

Ráno ešte za tmy naviazala macocha do starých handár a mieškov miesto múky popola, miesto kaše piesku, miesto slaniny kusy z dosák, miesto chleba skáľa a povedala si mužovi: „Tu som ti jej nahotovila strovy, slaniny a chleba na cestu, pakuj sa mi s ňou z očí a daj ju dakde do služby, kde môžeš, nech ju viac nevidím.“

Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcérou preč a zaviedol ju do hory. Tu nazotínal stromov a vystavil jej jeden domček. A neďaleko na buka pripravil jedno kladivce, aby klopalo, keď naň vietor zaveje. Potom jej povedal:

„No, ostaňže ty dievka moja len tu, a ja ti ešte idem dreva narúbať, čo si pri ňom jesť uvaríš. Veď ma ty počuješ, kde budem rúbať.“

A on ju tam nechal a sám odišiel domov.

To kladivce na tom buku vietor neprestal pohybovať, nuž ono naveky klopalo: klop, klop! A milá dievka sa vždy nazdávala, že to otec to drevo rúbe a čakala, kým s narúbaným sa vráti. Len tu veru raz už večer prichodí a milý otec sa ešte nevracia. Vyjde von obzrieť, či ho dakde nevidí, tu počuje kladivce na strome: klop, klop! Vtedy sa, neborká, spamätala a poznala, že ju to otec oklamal. Bola už aj lačná, nuž išla dnu ten svoj batôžtek rozviazať, že si aspoň kus chleba zaje. A tu miesto chleba skaly, miesto múky popol a miesto kaše piesok.

Rozžalostila sa, neborká, a začala veľmi plakať. Vtom, ako tak plače, príde jeden starý zarastený žobrák ku nej do chyže.

„Pán Boh daj šťastia, dievka moja!“ riekne ku nej staručký žobrák.

„Pán Boh daj i vám, starý otec!“ odpovie dievča. „Vitajteže pri nás, vitajte!“

„Ďakujem pekne, dievka moja, či by si ma trochu nezmyla, aj večeru či by si mi nedala?“

„Ach, veru by som vás vďačne aj zmyla aj nachovala, ale vidíte, ja tu ani vody nemám, ani do čoho nabrať, keby aj bola. A moja macocha mi miesto múky popola, miesto kaše piesku do batôžka naviazala.“

„No, nič to, dievka moja, len ty choď von na dvor, nájdeš tam studničku.“

Ona ide na dvor, tu tam studnička, pri nej vedierce. Načrela vody a niesla dnu. Príde dnu, tu tam po stenách tanieriky, aj misky nakvačané a na polici hrnce. A starý žobráčik už bol za ten čas ohňa rozdúchal. Ani dobre svojím vlastným očiam neverila. Ale chytro len postavila tej vody, aby oletnela. Rozviazala ešte ten svoj batôžok, či ešte dač v ňom nenájde, a tu: miesto popola múka, miesto piesku kaša, miesto dosák pôlty slaniny a miesto skáľa chlieb. Hneď postavila večeru.

Potom staručkého pekne poumývala, obriadila, nachovala a do tej svojej komôrky na tie svoje handričky uložila. Sama si ľahla do izbičky na lavičku a usnula.

O polnoci klope voľač na dvere a volá:

„Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada,
otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“

Ona skočí a otvorí, tu vidí jednu Laktibradu pred sebou. Laktibrada prišla dnu a veľa dukátov a zlata jej doniesla.

„Toto ti,“ povedá, „za to, že si ma tak dobre vyslúžila. Bo ten starý žobrák, to som ja. A teraz choď, ľahni si sama v komôrke do postele.“

A vtom Laktibrada zmizla.

Ona šla do komôrky a tu miesto starých handár pekná posteľ odpravená a jedna truhla, plná šatami! Nikdy sa jej ešte tak sladko nespalo ako tej noci.

Na tretí deň ju šiel otec z domu opáčiť. Myslel si, že alebo od hladu skapala, alebo že ju tam divé zvery roztrhali, a tak že aspoň kosti z nej pozbiera. Tu príde ku dievke, a tá v peknej chyži sedela a priadla.

„No, akože sa ty tu máš, dievka moja?“

„Dobre, otec môj, veru ste ma do lepšej služby nemohli zaviesť,“ hneď sa mu pochválila a začala rozkladať, ako sa jej vodilo. Potom mu dala za obrus dukátov so sebou.

Milý otec ide s dukátmi domov. Ešte len zďaleka išiel, už ho doma sučka zazrela a začala štekať:

„Pred ním ide cen, cen,
za ním ide cen, cen!“

„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa macocha, „ale:

„Pred ním ide hrk, hrk,
za ním ide hrk, hrk.“

Ale sučka neprestala:

„Pred ním ide cen, cen
za ním ide cen, cen!“

Tu príde gazda do chyže a povie:

„Ženo, daj košiar!“

A ona:

„Ešte by ja na tvojej dievkine kosti dala košiar?“

Iba keď začne dukáty z obrusa sypať, vtedy žena chytila košiar a zbierala, čo sa bolo rozsypalo.

„No, aleže už teraz aj moju dievku odveď slúžiť, keď si tvoja tak dobre vyslúžila,“ hovorila macocha.

A hneď začala tú svoju dievku vyprávať. Dala jej peknú novú posteľ so sebou, aj šiat od výmyslu sveta, aj strovy, aj omasty, koľko len stačila uniesť. A s tým šiel i s touto milý tatko do hory, vystavil jej domček aj komôrku a nechal ju tam.

Sedí ona, sedí v tej chyži a rozmýšľa, čo si bude variť. Večer príde dnu starý žobrák:

„Pán Boh daj šťastia, dievka moja! Či by si ma nezmyla?“

A ona vezme metlu:

„Ešte som len teraz prišla a už ťa čert doniesol!“

A vybila ho von.

„No, veď je nič, dievka moja!“ povedal žobráčik a tašiel.

Ona si navarila, najedla sa a ľahla si do postele a spala, len tak odfukovala.

O polnoci príde Laktibrada a volá:

Na piaď chlap, na piaďchlap, na lakeť brada,
otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!

Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal, že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.

Na tretí deň ide otec z domu po dcéru, a žena mu nový novučičký obrus dala so sebou. Prichodí ku domčeku, a tu vidí hlavu a zuby z obloka strčať.

„Ej,“ povedá, „musí jej dobre byť, ešte len zďaleka idem a už sa mi usmieva.“

A tu príde dnu, tam iba kosti na jednej hŕbke a koža na dverách zavesená a hlava v obloku zastrčená. Nepovedal nič, len zobral, čo našiel do obrusa, a poď domov.

Prichodí ku domu, tu ho zazrie sučka a začne:

„Pred ním ide hrk, hrk,
za ním ide hrk, hrk.“

„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa mater, „ale:

„Pred ním ide cen, cen,
za ním ide cen, cen.“

Ale milá sučka neprestala:

„Pred ním ide hrk, hrk,
za ním ide hrk, hrk.“

Žena vzala metlu a odbila ju.

Otec prišiel dnu do chyže a ona skoro doniesla kôš, že sa jej budú sypať dukáty. Tu sa vysypú samé obhryzené kosti.

Mechúrik-koščúrik a kamaráti

Mechúrik-Koščúrik bol sirota. Doma nemal už nikoho a ničoho, pustil sa teda po vandrovke, dobrých kamarátov hľadať.

Ide, ide, vandruje. Pribehne k nemu myš a volá naňho:

„Bože daj šťastia, Mechúrik-Koščúrik, vezmi ma so sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som myška-chocholuška.“

„No, poď!“

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik s myškou chocholuškou, a vandrujú. Stretne ich žabka:

„Bože vám daj šťastia! Ej, vy ste už dvaja a ja ešte sama v svete, vezmiteže ma sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som žabka-rapotačka.“

„No, poď!“

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška a žabka-rapotačka. Stretne ich had:

„Bože daj šťastia! Postojteže, vezmiteže i mňa sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som po tráve šmyk!“

„No, poď!“

„Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka a had po tráve šmyk. Stretne ich zajac:

„Bože daj šťastia! Vezmiteže i mňa sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som po lese skok!“

„No, poď!“

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka, had po tráve šmyk a zajac po lese skok. Stretne ich líška:

„Bože daj šťastia! Vezmite ma sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som líštička-kmotrička!“

„No, poď!“

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka, had po tráve šmyk, zajac po lese skok a líštička-kmotrička. Stretne ich vlk:

„Bože daj šťastia! Vezmite ma sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som horský trubač!“

„No, poď!“

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška-chocholuška, žabka-rapotačka, had po tráve šmyk, zajac po lese skok, líštička-kmotrička a vlk horský trubač. Stretne ich medveď:

„Bože daj šťastia! Vezmite ma sebou!“

„A ktože si ty?“

„Ja som morský mrmláč!“

„No, poď!“

Ak tak putujú, tak putujú Mechúrik-Koščúrik s myškou-chocholuškou, s žabkou-rapotačkou, s hadom po tráve šmykom, so zajacom po lese skokom, s líštičkou-kmotričkou, s vlkom horským trubačom i s medveďom morským mrmláčom a prídu v pustých horách ku jednému domčeku, kde ježibaba svadbu strojila.

„Hej,“ povedajú si, „ukážmeže teraz, čo vieme!“

Tu zastali si na dvore do radu a Mechúrik-Koščúrik, ako všadiaľ, tak i teraz, stal sa napredok.

Mechúrik-Koščúrik nafúkal sa a pripravil si huk, že len tak hučalo, myška-chocholuška píšťala, žabka-rapotačka rapotala, had po tráve šmyk ťahal ako sláčikom na husliach, zajac po lese skok vyskakoval pred nimi a pekne prepletal nohami, líštička-kmotrička, akoby na krstení bola, tak vyťahovala a vyspevovala, vlk horský trubač trúbil, medveď morský mrmláč mrmlal. Ozývala sa hora naširoko a tí tamdnu triasli sa, čo to za hudci prišli im na svadbu. Tu Mechúrik-Koščúrik chcel ešte lepšie preukázať sa, i veru nafúkol sa ešte raz. Vtom prásk! roztresol sa. Jeho kamaráti tak náramne rozchichotali sa na tom, a tí tamdnu tak naľakali sa toho tresku a chichotu, že rozutekali sa na všetky strany. A ježibaba, keď videla, ako svadobníci zaberajú, parila ešte popredku.

Títo potom vnišli do domu, posadali sa za prikryté stoly, jedli a pili z hotového. A aby im svadba nebola len tak pri slamenom snopku, postavili si medveďa za starejšieho, vlk si vzal líšku za ženu a dosvadbili sa pri peknom poriadku. Vlk s líškou žijú aj doteraz, ak nepomreli.

Medveď a komár

Zišiel sa medveď s komárom. Povie medveď:

„Ty, komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká krv je najsladšia?“

Povie mu komár:

„A veru je ľudská krv najsladšia.“

Dobre; vybral sa medveď na tú ľudskú krv. Postretne chlapca:

„Stoj! Či si ty človek?“

„Ja ešte len budem!“ podskočil si chlapec hrdo, akoby bol chcel podrásť hneď na celého človeka.

„No, len si poskakuj,“ mrmlal medveď, ?z toho mi i tak nič, čo ešte len bude.“

Ide ďalej, stretne žobráka:

„Stoj! Či si ty človek?

„Ja som už bol!“ zakašlal žobrák a ukrčil sa, aby ho vidieť nebolo.

„No, len sa krč,“ mrmlal medveď; ?čo už bolo, z toho mi ani toľko.“

Ide, ide, stretne husára na koni:

„Stoj! Kto si?“

„Človek s hlavou!“ zahrmel husár a popchol koňa.

Ale medveď zápäť za ním, len doňho a doňho. Tu zvrtol sa husár a prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho. Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol ešte karabín z pleca a vypálil za ním.

Zišiel sa medveď zasa s komárom:

„Ty, komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najsladšia. Aleže ma viacej nenavnaď na ňu!“

„Nuž a prečo?“ smial sa komár.

„Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len oddával som sa doňho, už ti vyplazil na mňa jazyk, ale taký veliký, čo ma aj na siahu pred sebou ním zasiahol, a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho potom i tam nechal, ale ten obrátil sa ešte, zapľuval za mnou a vari jasnou strelou chriakol mi do boka, že som mal skapať oď bolesti; ešte mi aj teraz pod kožou speje!“

Švizký komár triasol sa od smiechu na neokrôchanom medveďovi, len stoľko, že ho nepuklo. Ale to, vraj, už nemôž byť, lebo nemá sadla, trebárs z každého stvorenia krv cicia.

Mátaj

Bol raz jeden bohatý mlynár, ktorý mal pod rukou sedem kameňov. Chýr mu šiel ďaleko, lebo ľudia rozprávali o ňom, že dukáty a toliare mýtnicou meriava. A mal ten mlynár i peknú, driečnu ženu, že jej naokolo nebolo páru. Ale mlynára to všetko neveľmi tešilo pre tú príčinu, že nemohol dožiť sa potomka.

Chodieval on každé tri roky raz na ďalekú cestu, aby si opatril nové kamene, a vždy šťastlivo obchodil. Po jeden čas vybral sa zasa. I naložil na voz kameňov, koľko myslel, že ich šesť koni uvládze. Pomaly vracal sa domov. Asi v polceste prišlo mu prejsť jeden strmý briežok. A predo dňom bol šuchol hodný dážď. Len tu veru, ako začal lapať sa do toho briežku, odrazu mu zaviazli všetky štyri kolesá až po samé hlavy do blata. Pošibe kone, ale voz nepohýna sa.

„Bude to,“ povedá „pekná robota!“ - a skočí dolu.

Tu ak hijó, tak hijó, začne rúbať bičom. A šesť mocných koni sa vzoprie znovu, ale voz ani piaď ďalej, iba čo hlbšie viazol.

,Nech si kus vydýchnu, potom ho skorej vytrhnú,' myslel si mlynár.

Kone si vydýchli, vzopreli sa znovu z celej sily, ale všetko darmo. Voz len trčal v blate.

Mlynár šibal kone, až ho naveľa všetka trpezlivosť nechala.

„Vari ťa,“ povedá, „čert drží v tom blate!“

„Ej, veru, aby si vedel, že som tu,“ ozval sa čert spoza voza.

„Ale čo mi dáš, ak ťa vytiahnem?“

„A čo by si chcel?“ opýtal sa mlynár.

„Ja peniaze nechcem, mám ich ako pliev,“ odsekol čert, „ale daj mi, o čom doma nevieš.“

Mlynár, ako dobrý gazda, nazdal sa, že o všetkom doma zná; nuž mu prisľúbil dať, o čom by neznal.

„Dobre,“ povie čert, „ale mi na to vydaj písmo!“

Mlynár i na to pristal. Tu čert chytrý, pustil mu krv z malého prsta a mlynár musel podpísať si meno tou krvou. Keď čert raz písmo v hrsti mal, zachytil voz za oje a vytiahol ho ako pierce.

„O dvadsaťštyri rokov prídem si pre moje!“ zavolal mlynárovi a zmizol ako hmla.

Mlynár vysadol na voz a dal koňom po vôli stúpať. Ale čo viac blížil sa k domu, to viac myslel a hútal, čo by to mohlo byť, o čom by on doma nevedel. Darmo si lámal hlavu, nevyhútal nič, až i pekne-krásne pritiahol do mlyna. Naradovaná žena vybehla mu v ústrety, objala a bozkávala dávno nevideného muža - a on v sladkom objatí milej ženy zabudol na čerta, na sľub a na podpis. Ale ako prah na izbe prekročil, zazrel pri posteli kolísku a v kolíske utešeného chlapčeka. Tu akoby mu najostrejší nôž do srdca vrazil, zdúpnel od laku a obledol ako stena; iba teraz opamätal sa, že bol nechal ženu samodruhú. Pustil sa do plaču a žena i susedia plakali s ním, lebo nazdali sa, že plače od veľkej radosti nad synom tak dávno vyžiadaným. Po chvíli susedia utreli si oči, i žena prestala plakať. Ale minuli dni, minuli mesiace aj roky, a na očiach mlynárových neobschýnali slzy.

Mlynár býval jednostajne smutný a zamračený, nikomu, ani len vlastnej žene nedal pekného slova a na toho pekného chlapca ani len nepodíval sa. Dosť ho neborká žena všakovak zaobchádzala, dosť naprosila sa mu, aby jej povedal, čo takého stalo sa mu. Ale on zakaždým odvrátil sa preč a ako skamenený neodpovedal ani slova.

Chlapček z roka na rok rástol a bol z neho hodný, bystrý šuhaj. Chodil on po školách a všade medzi všetkými býval samý prvý; všade ho mali radi, všade ho nemohli ani dosť prenachváliť, že aký to poriadny a múdry šuhaj. Ale čím bol chlapec starší a čím ho viacej ľudia chválili, otec jeho býval tým smutnejší a vyzeral už len ako dajaká tôňa. Keď ho ten jeho syn takého videl, neraz prosil sa mu so zopätými rukami:

„Ach, otec môj drahý, prečože sa, prečo tak na mňa hneváte? Povedzteže mi,, povedzte, v čom by som vám nemal byť po vôli?“

Otca v taký čas zaliali slzy - a to bola všetka jeho odpoveď; odvrátil sa preč a zas len smútil sa a trápil ako drelej.

Po kuse prichodil už dvadsiaty štvrtý rok. To ako tristocentový kameň zaľahlo na mlynárovo srdce a strach ho nadchodil veliký. V noci mu nedalo ani len oka zažmúriť a vo dne vždy marilo sa mu, že už čert ide s podpisom. Nemohol ďalej vydržať; zavolal ženu a syna a rozpovedal im od počiatku do konca, čo za nešťastie postretlo ho vtedy a vtedy a ako nevedomky zapísal syna čertovi. Matka od ľaku dobre tam neomdlela a pustila sa do náramného plaču. Ale syn nepredesil sa ani ako máčny mak.

„Netrápte sa,“ povedá, „otec môj drahý, aj vy, matka, neplačte! Vyberiem sa ja s pomocou božou na cestu, azda pošťastí sa mi to peklo vynájsť a ten podpis z čertových rúk vymôcť! Vari som nadarmo do tých škôl chodil?“

Tu zasa nastráchaná matka:

„Božechráň,“ povedá, „žeby si ty bežal samochtiac čertom do pazúrov. Ja ťa ani na krok od seba nepustím!“

„A už, matka moja,“ vraví na to syn, „všetko mi jedno, zhynúť tak alebo inak. Ale poručeno bohu, azda i z pekla vymôžem sa. Ani na okamženie ma nezdržujte!“

I veru nedal zdržať sa, ale objal otca, objal matku - a šiel vo meno božie hľadať to peklo.

Išiel on, išiel, kde ho oči viedli, a neobzeral sa veľa, či to vrch, či dolina, až dostal sa do jedných velikých hôr. Dlho motal sa sem a tam po tých horách, kým neprišiel na jednu čistinu. Naprostred tej čistiny bol dom od spodku dovrchu zo samých človečích hláv, iba navrch štíta ešte jedna chýbala. Predo dvermi domu stál zrutný, ako medveď obrastený strašný chlap, a v ruke držal veliký kyjak. Milý žiak stŕpol, keď zazrel ten dom a toho chlapa, ale len kráčal bližšie a poklonil sa pekne:

„Pánboh daj šťastia!“

„Dobre, že ideš, sto hrmených páralo sa cez tvoju dušu!“ zareval zruták. „Práve mi chýba ešte jedna hlava dovŕšiť štít; a tá hlava bude tvoja. Prežehnaj sa, hneď si syn smrti! Lebo aby si vedel, ja som Mátaj, a kto dostal sa do mojich rúk, ešte každý dušu vypustil!“

„Ej, nieže tak, nie,“ prosil sa mu žiak, „veď vám z toho lahodný osoh, keď ma zabijete, ale by ste mi radšej mohli ukázať cestu do pekla.“

„Kde? Do pekla?“ opytuje sa zadivený zbojník. „Vari by si ty chcel ísť do pekla? A načo?“

„Tak a tak,“ rozpráva žiak, „otec ma podpísal čertovi, nuž idem, keby som mohol nazad dostať ten podpis.“

„To je inšie,“ preriekol Mátaj, „tak ti darujem život, ale musíš popri svojom aj pre mňa dač vykonať. Dozvedaj sa v tom pekle, aká je tam moja posteľ, a spýtaj sa, ako by som sa mohol od nej oslobodiť. Prisahaj, že mi to vykonáš a že nazad idúci ohlásiš sa u mňa.“

Žiak bol rád a vďačne zložil tú prísahu. Teraz už Mátaj celkom inakšie ukázal sa. Zavolal šuhaja dnu, nachoval ho, napojil ho do dobrej chuti, ešte mu aj do kapsy nakládol.

„No a,“ povedá, „vezmi si od príhody aj túto šablicu, môže zísť sa ti dakde. A už len šťastlivo putuj!“

Náš šuhaj si šablicu vzal, a keď už na kuse prešiel, Mátaj ešte volal za ním:

„Aleže nezabudni na tú moju posteľ! A tadiaľto sa mi vráť!“

Ide on zasa dlho horami, dolami, až naveľa stretol staručičkého žobráka. A to bol anjel.

„Pánboh vám daj dobrý deň, starý otec!“ poklonil sa žiak.

„Pánboh daj aj tebe!“ zaďakoval staručký. „Kdeže ťa pánboh sprevádza, syn môj, kde?“

„Idem do pekla pre úpis, čo tam otec za mňa dal,“ povie nato žiak. „Ale už dlho sem i tam blúdim a nikde nemôžem to peklo nájsť. Či by ste vy, starý otec, nenaradili ma?“

„Náradím, syn môj, náradím ťa vďačne; veď ja tu len na teba čakám. Choď len pravo za tou cestou; prídeš ku samej skale, čo tak odpoly zo zeme trčí. Pri tej skale je vchod do samého pekla. Na pravej strane od skaly vyviera studnička a nad studničkou uvidíš tri šípové prúty. Na ty túto sväteľnicu, do nej si načrieš z tej studničky. Potom tie tri šípové prúty odlom a šibni každým po ráze kdekoľvek okolo tej skaly. Naraz otvorí sa ti zem. Sväteľnicu a šípy drž mocne! Tak vnídeš dnu a zem za tebou zatvorí sa zasa. Ty už v samom pekle budeš, diať sa tam bude všeličo okolo teba, ale ty neobzeraj sa na to, aby si dáko do strachu neprišiel a neschytili ťa čerti. Keď oni budú oddávať sa do teba, ty ich len tou svätenou vodou krop a len krop a pýtaj si ten úpis! Neboj sa, veď ti ho oni vydajú; nevydržia oni dlho to kropenie. Keď si vykonáš svoje, vráť sa tou istou cestou k zátvore pekla a udri zas každým šípom po ráze, otvorí sa ti hneď a bezpečne vyjdeš von. Teraz choď zbohom, syn môj, a drž sa, ako som ti prikázal.“

Poďakoval sa žiak staručkému a šiel vo meno božie. Tu príde ku tej skale. A hľa! Napravo studnička a nad ňou tri šípy. Načrel do sväteľnice, šípy odlomil, pošibal zem a peklo otvorilo sa hneď. On vstúpi dnu a tu všade strach a hrôza. Na jednom mieste topila sa smola s olovom nad veľkou vatrou, na druhom mieste čerti hádzali zlých ľudí do tej horúcej smoly, na treťom zas druhých žeravými kliešťami trhali a mučili. A na všetky strany krik, plač a škrípanie zubov týchto prenešťastných. Žiak ale neobzeral sa na to, len rovno stúpal ďalej.

Ako ho čerti tak idúceho videli, hneď zhŕkli sa zo všetkých strán okolo neho, a že čo tu vraj chce? Aby naskutku pobral sa preč! Ale žiak začal ich mocne kropiť a šibať a pritom jednostaj volal:

„Dajte mi moje, dajte mi moje!“

Čerti zvíjali sa od bolesti ako hady a vrešťali strašne:

„Čo sme ti urobili? Čo nás biješ?“

„Budem vás,“ povedá, „biť, ani vás neprestanem, kým mi nevrátite písmo, čo môj otec na mňa vydal.“

A len ich kropí a len ich šibe. Tu tí zas do kriku:

„Ja ho nemám! Ani ja! Ani ja! Jaj, jaj, jaj!“ - A to tak radom všetci. Ale on na to nič nedbá, len kropí a šibe:

„Dajte mi moje, dajte mi moje!“

Keď už čerti ďalej tú bolesť vydržať nemohli, začali vykrikovať:

„To písmo akiste tamten krivý Lucifer má! Pýtaj od neho! Pýtaj od neho!“

Žiak obráti sa k tomu krivému a začne ho kropiť a šibať. Ale veru krivý na jeho kropenie a šibanie nič nedbal a štekal proti nemu ak - „nedám“ - tak „nedám“. I veru na žiaden spôsob dať nechcel, až žiak začal zasa všetkých ostatných dobre kropiť, dobre šibať. Tu tí v hneve vrešťali všetci na toho krivého:

„Dáme ťa na Matajovu posteľ, keď nechceš to písmo vydať.“

Krivý, trebárs bol najväčší v pekle, keď počul, že ho chcú na Matajovu posteľ hodiť, preľakol sa náramne - a hneď to písmo zahodil od seba. Žiak ho uchytil a skryl dobre pod pazuchu.

V tej trme-vrme bolo mu zišlo z umu, čo to bol Ma-tajovi sľúbil, ale na šťastie sami čerti upamätali ho na tú posteľ. On si pomyslel, že teraz, priam za horúca, bude najlepšie. Otobôž začne čertov kropiť a šibať. Čerti ak kričia, tak kričia:

„Čože to zasa robíš? Prečo nás už toľko biješ?“

„A budem vás ešte biť, kým mi len neukážete Matajovu posteľ.“

„Ej, čo teba do toho?“ zbliakol krivý. „Máš už svoje, choď!“

„Počkaj, veď ju ty ukážeš hneď!“ vraví žiak a kropí a šibe celou silou poznovu.

„Tu ju nemáš, tu ju nemáš, choď ta ďalej!“ zoškre-čali čerti.

Ide, ide, príde ku druhej bráne. A tá bola zo samého žeravého železa, hen na päť siah pálilo od nej.

„Otvor!“ zavolá na čerta.

„Kto chce tadnu, nech si otvorí,“ povie čert.

Žiak mu frkol medzi oči svätenej vody a čert zjajkol od ukrutnej bolesti, i vylúčil sa na sto siah do výšky. Keď nazad padol, vyhrabal z popola kľúče a otvoril bránu. Žiak vníde dnu; tu všetko plameňom blčalo, ale spáliť sa nič nemohlo. Iba čerti pražili sa a skučali, až človeka mráz prejímal. Ale kam žiak kročil, tam všade plameň hasol.

„Či tu Matajova posteľ?“ opýtal sa.

„Nie!“ zoškrečali čerti. „Ešte o bránu ďalej!“

Ide zasa, ide, príde ku tretej bráne, čo zo samých ohnivých hadov upletená bola. A tí hadi len tak sipeli, jazyky vyplazovali a plameň im blnkal z pyskov.

„Otvor!“ zavolá na čerta.

„Kto chce tadnu, nech si otvorí,“ povie čert.

Žiak mu frkne medzi oči; naraz vylúčil sa na tristo siah, a keď dolu padol, vyhrabal z popola kľúče a otvoril bránu. Žiak vstúpil smelo dnu a spýtal sa:

„Či tu Matajova posteľ?“

Tu mu ju ukázali hneď pri samej bráne. Jeden jej roh ešte von trčal. Mátaj mal ešte len jedného človeka zabiť a bola by celá pošmykla sa tadnu. Žiak dobre z nôh nespadol, taká strašná ukázala sa mu tá posteľ. To len tak voľačo na nej ihralo ako oheň alebo voda, ale to nebolo ani oheň ani voda. I vytiahol tú šablicu, čo mu Mátaj od príhody dal. A mihne len tak v povetrí ponad tou posteľou, a tu iba rukoviatka z nej ostala mu v ruke.

„Ej, Mátaj, Mátaj, veru tebe nechýrno bude ležať tuto!“ vzdychol si žiak a potom opýtal sa, ako by Mátaj oslobodiť sa mohol od tej postele?

„To ti nepovieme,“ stavali sa čerti.

„Nepoviete?“ zavolal žiak a začal ich kropiť a šibať.

„Jaj, povieme ti, povieme; len nám už daj pokoj,“ škrečali čerti.

„Nuž akože vyslobodí sa?“

„Nuž akože vyslobodí sa!“ začal jeden čert nasilu a každé slovo viazlo mu v gágore. „Vyslobodí sa, keď - keď - ale či ty to musíš vedieť?“

Žiak mu zahrozil sväteľnicou a čert štekal ďalej:

„Keď na tej vysokej skale, skade na ľudí striehol, holými palci jamu vyhrabe a zasadí do nej ten kyjak, ktorým ludí ubíjal. Potom musí z tej studničky, z ktorej najviac píjaval vodu, v ústach holokolenáčky a hololak-ťačky na tú skalu nosiť a ten kyj polievať. Ak kyj prijme sa mu a obrodí, nuž oslobodí sa Mátaj, ale inak nie!1'

Žiakovi viac nebolo treba vedieť; neobzeral sa ďalej po čertoch, ale poberal sa naspäť. Prešiel tretiu aj druhú bránu, a keď k prvej prišiel, šibol zas po ráze každým šípom. Brána otvorila sa hneď a on šťastlivo dostal sa na biely svet.

Staručký pri studničke čakal a sotvaže zazrel žiaka prichádzať, hneď ozval sa peknými rečami:

„No, syn môj, akože vodilo sa ti?“

„Oj, dobre, starý otec, dobre! Podpis otcov je tu. Aj Mátaj ovi som vykonal, o čo ma žiadal. Tu vám oddávam svätelnicu aj tieto tri šípy - a ďakujem vám pekne za dobrú pomoc.“

„Nie mne ďakuj,“ povie staručký, „ale ďakuj bohu, lebo aby si vedel, on sám poslal ma sem, aby som ti bol na pomoci. No, a teraz už choď s pánombohom šťastlivo domov!“

A sotva to doriekol, zmizol mu spopred očú. Tu žiak padol na kolená a vzdychol vďačným srdcom k bohu, že ho vytrhol z večitej skazy! Potom pobral sa a stúpal po tej istej ceste naspäť.

Ešte bol na dobré strelenie od Matajovho domu, už tento volal proti nemu:

„No, akože je? Či si vykonal svoje i moje?“

„Vykonal, vykonal!“ ozval sa mu žiak, a keď bližšie prišiel, začal mu rozkladať.

„Tu je, hla, otcov podpis a aj tvoju poste! som videl, ale tú ti veru nežičím. To len tak trasie sa na nej ako oheň lebo voda, ale je to ani oheň ani voda. Vidíš, z tvojej šable, len raz mihol som ponad tú posteľ, iba táto ru-koviatka tu! Neznám živo, kde šabľa skapala.“

Tu Mataja prejal strach. Obledol ako stena, kyjak mu z ruky vypadol, ruky zložil a, hádam, prvý raz vo svojom živote vzdychol:

„Ach, bože, bože!“

Slzy ho zaliali a hodnú chvíľu mlčal. Potom obrátil sa ku žiakovi a opýtal sa ho:

„A dozvedel si sa, ako by ešte oslobodiť som sa mohol od tej postele?“

„Takto,“ začal mu vykladať žiak. „Musíš na tej skale, z ktorej striehol si na ľudí, holými palci jamu vyhrabať a do nej svoj kyjak, ktorým si ľudí ubíjal, zasadiť. Potom z tej studničky, čo si z nej najviac píjaval, holokolenáčky a hololakťačky budeš nosiť vodu v ústach a kyjak polievať. Keď prijme sa ti a obrodí, tak si od tej postele oslobodený, ale ak nie, zatratený si na večné veky.“

Mátaj to všetko pozorne vypočúval, a keď žiak prestal hovoriť, ďakoval mu veľmi, že prísahu splnil.

„A teraz,“ povedá, „poď máličko za mnou!“

Tu ho viedol chodníkom, až prišli na samý vrch vysokej, machom obrastenej skaly. A Mátaj ohlásil sa:

„Toto je tá skala. Tuto mám tento môj kyjak posadiť. Ale by som rád vedieť, na aký stav hotuješ sa ty.“

A žiak mu odpovedal:

„Ja posvätím sa len bohu - budem kňazom.“

„No, keď je tak,“ ohlásil sa Mátaj, „nechže bude tak! Jestli mi to dá pánboh, že prijme sa mi tento kyjak, budem vedieť, že po smrti prídem do neba. A ty mi sľúb, že ma ešte prídeš na toto miesto opáčiť, a ak bude treba, aj ospovedať.“

Žiak mu to prisľúbil a s tým rozlúčili sa.

Tu hneď Mátaj kľakol na kolená:

„Ach, bože, pomáhajže!“ zhlboka vzdychol a začal palcami do skaly hrabať.

Bolaže to radosť, keď žiak prišiel domov, keď otec a mať uvítali syna! Ani nemohli dosť naobjímať a naboz-kávať sa ho. Ale on nemeškal dlho doma; šiel dokončiť školy a stal sa kňazom. Ako kňaz, pre svoju múdrosť a pobožnosť, dosť skoro prišiel do chýru a tak dostal sa na hodnosť biskupa.

Dávno už rodičia jeho práchniveli v hrobe. I sám biskup bol už šedivý ako holub a mladé časy marili sa mu pred očami už len ako dávny sen. Vybral sa on raz, ako to biskupi mali vo zvyku, po svojom biskupstve cirkvi prezerať. Rozumie sa, že na koči. Ale dáko zmýlili si cestu a zablúdili do jedných hôr. Tu ho zarazila utešená vôňa jabĺk.

„Choď,“ povie si jednému sluhovi, „vyhľadaj tie voňavé jablká a dones mi z nich dakoľko!“

Sluha skočil a po chvíli prišiel k širokej jabloni, na ktorej krásne červené jablká viseli. Ako chcel z nich odtrhnúť, tu počuje volať:

„Netrhaj, nesadils'!“ Ale nikoho nevidel. Sluha v strachu bežal nazad a povedal biskupovi, čo počul. Biskup poslal druhého sluhu po tie jablká. Ako tento načahoval sa, i tomu ohlásilo sa: „Netrhaj, nesadils'!“

Ale tento bol smelší, horko-ťažko, ale predsa len odtrhol jedno jablko. A tu mu z neho krv dolu rukou tečie. Šmarí jablko na zem a obzerá sa dookola. Tu zazrie na boku človeka s dlhou šedivou bradou, nohy mal len po kolená a ruky po lakte a bol celkom machom obrastený. Sluha, udivený, letel ako bez duše ku koču a „takto i takto? rozpovedal vec.

Len teraz opamätal sa biskup. Zišiel z koča a šiel samotný k Matajovi. Mátaj zodvihol hlavu z machu a biskup opýtal sa ho:

„Nuž, Mátaj, či ty ešte žiješ?“

„Ach, žijem, žijem,“ zašeptal tento. „Veď azda vieš, čo si mi bol sľúbil. Ach, ospovedaj ma, ospovedaj!“

Tu zložil dovedna kýptiky a začal vykladať svoje hriechy: „Zabil som brata!“ Vtom hneď odpadlo jedno jablko, premenilo sa na holúbka a holúbok letel do neba. Tak vyznal sestru a druhých z rodiny i všetkých, čo po-márnil. Zakaždým odpadlo jablko a z jablka vyletel holúbok. A Matajovi odľahúvalo na duši, akoby mu po cente odber al.

Už všetky jablká poodpadúvali, len v samom vrchov-ci viseli ešte dve najväčšie. Mátaj prestal menovať a len díval sa a díval do toho vrchovca. Biskup nazdal sa, že hádam myslí a chce opamätať sa, nuž mu dal za chvíľu pokoj. Ale keď Mátaj len nehovoril a nehovoril ďalej, biskup spýtal sa ho: „No kohože si ešte zabil?“

„Ach, to už nepoviem, už nemôžem povedať.“

„Keď nepovieš,“ ohlásil sa biskup, „daromné ti je všetko, lebo kým nepriznáš sa aj k poslednému hriechu, neprijme ťa pánboh na svoju milosť.“

„Ach, bože, zmiluj sa!“ vyriekol sťažka Mátaj. „Jeden je otec a druhá mať!“

Tu odpadli aj tie dve jablká a z nich dva holúbky leteli do neba. Biskup dal rozhrešenie Matajovi a tento v tom okamžení skonal. Ešte raz prežehnal ho biskup, a ako riekol „amen“, mŕtvy premenil sa tiež na holuba a letel za ostatnými do neba.

Po skončenej práci biskup šťastlivo vrátil sa domov. Ale ako do izby vkročil, spadol z nôh a dušu poručil aj on pánubohu.

Múdry Maťko a blázni

Vošiel Maťko na vohľady, pekne ho uvítali, ešte aj ten prach z miesta poutierali, kde si mal sadnúť. Keď si už takto na posedkách i pobesedovali s ním domáci, povie tu otec domový:

„Mati, zabehniže ty do tej komory, veď vieš po čo!“

A mati len na to čakala, odbehla hneď do komory, trocha toho občerstvenia doniesť. Ale mali sa jej načakať, tamtá kdesi zavrzla! Otec povie:

„Iďže ty, dievka moja, kde tá naša mater toľké časy mešká.“

Dievka dobehla, ale neprichádzala ani tá.

„Ej, kýho paromaže tie tam toľko kutia? No čakajte! Veď vás ja dovediem!“ Rozpepril sa otec a vybehol za nimi.

Milý vohľač. Maťko ak vyčkáva, tak vyčkáva, ale nemôže vyčkať nikoho. Takto už aj zívlo sa mu niekoľko ráz, aj ponaprával zhasínajúci oheň na kozube, aj všelijak inak preberal si driemoty, a tých len nebolo a nebolo.

„A už,“ rečie, „či svedčí sa, či nie, len idem pozrieť, čo tí toľko robia v tej komore, vari tam primrzli, a či by ich bol dakto klincami popribíjal.“

Ide - a tam v komore už temer celá svieca dohára, čo mať sebou vzala, a tí traja tam! Ak nariekajú, tak nariekajú, že to ozývalo sa až do tretích susedov.

„Nuž, čože vy tu nariekate?“ volá, prosí Maťko preboha, ale z tých nemôž vyvábiť ani slova, len všetci traja ak nariekajú, tak nariekajú.

Naveľa, naveľa spustí mater ešte na hrubšie struny a začne mu vykladať:

„Nuž vidíš, Maťko môj drahý,- tadiaľto je rebrík z komory na povál a tu, hla, sekera na ňom zavesená. Keď už len tak zoberiete sa s touto mojou Dorkou a budete mať už potom aj dieťa, ak to dostane sa voliak sem do komory pod tú sekeru, potrasie rebrík a tá sekera odpadne nebožiatku na hlavu a zabije ho, to bude zármutok! Nuž hla, preto my tu teraz nariekame. Ach, nebožiatko, chúďatko s rozvalenou hlavou!“ bedákala mati ďalej a s ňou dievka aj otec.

Maťkovi bolo všelijako, aj do smiechu, aj nie. Ledva ich utíšil. Napokon ale povedal:

„Ak ja nájdem na svete ešte piatich takýchto bláznov, ako ste vy, potom si vezmem vašu dievku. Majte sa zbohom!“

S tým pobral sa v šíry svet.

Ide, ide na tie skusy a dlho nemôže nič skúsiť, až raz príde do akejsi dediny. Tu vidí veliké gazdovské stavy a prípravy.

„Idem,“ povedá sebe, „pozrieť, ako tam ľudia gazdujú.“

A tam vidí, ako gazdiná bije, šklbe, trepe o zem kvočku.

„Čože tú kvočku tak nemilosrdne šklbete, trepete?“ spytuje sa.

„Ej, psia mať,“ vraví gazdiná, „má dvanásť kureniec a nechce im dať cicať!“

Naučil tú gazdinú, ako má vajíčko uvariť, obieliť, na drobno s pažítkou posekať alebo žltej kaše upariť a tak kurence nachovať. Ináč nemohol ju presvedčiť, že kurence nikdy necicajú svoju mater, iba keď už pred ňou pekne zobkali a žrali. Zaplatila mu dobre. Maťko ale našiel prvého blázna, keď nie väčšieho, aspoň takého, ako tamtí boli.

Nuž dobre, toto bol už prvý blázon.

Ako dochodil do druhej dediny, počul na všetkých zvonoch vyzváňať. Proti nemu uberal sa von z dediny pohrebný sprievod a to, ako čo by mal byť súdny deň, všetko bolo na nohách. Chlapi niesli truhlu, ženy vykladali za truhlou a zalamovali rukami, mládež, stárež okolo nich. Truhla bola odkrytá, vrchnák z nej len tak niesli: bo krásne mladé dievča ležalo v nej živé.

„Ach, povedzteže mi, dobrí ľudia, čo vy to predsa robíte?“ doveduje sa Maťko.

„Ach, nuž čože by sme robili?!“ vravia mu. „Chúďa dievča richtárovo išlo po vodu, voliak si vopchalo ruku do budkáča a teraz nemožno mu ju nijakým činom von dostať. Dosť už celá dedina nalámala si na tom hlavu, dosť natrápilo sa dievča, a predsa nič! Malo by dievča tento ozrutný budkáč vždy takto na ruke nosiť, bohvie čo by z toho bolo. Nuž volíme ho odrazu zbaviť trápenia a pochovať za živa!“

„Nuž ale vy ste blázni!“

Bol by si za to slovo od celej dediny utŕžil! Ale Maťko, nelenivý, roztrepal, čím to riekol, aj budkáč a milé dievča oslobodil.

Hneď ho celá dedina odprevádzala pravo do poctivého richtárskeho príbytku. Jednak už všetko bolo hotovo na kar, urobili z toho veselú hostinu. A napokon zbierku - naskladali milému mudrcovi plnú misu dvadsiatnikov.

Dobre teda, toto mu už boli druhí blázni, čo dobre platili.

Na tretej dedine chceli mať kostol zvonka-zdnuka pekný bielušký. Len, vravia, z čoho kam najbelší vystavať? Ktosi im bol poradil, že najbelší bude z tvarohu. Hneď a zaraz, kde aké mlieko mali, robili tvaroh a postavili z neho kostol, - ale bez oblokov. Zvonku bol pekný, biely. Ale čože? Zdnuka horší od temnice. Jali sa nosiť svetlo vo vreciach.

Všetko darmo. Nezadlho ale prileteli z hory vtáčiky, vyďubali diery do tvarohu a v kostole zasvietilo sa.

„To pánbohovia, keď oni také svetlo robia! Nachytajme si ich do toho kostola, budú nám v ňom vo dne v noci svietiť.“

Nedali si to dva razy povedať, bo ten, ktorému vyrieklo sa to prvému, aj to znal, kde tí nosia sa v hore na vysokom strome.

Pochytili hneď dlhočizný rebrík a niesli ho na pleciach do hory. Ale tu milý reber zavadil sa im o každý strom a kde bola väčšia húšťava, tam už nedajbože ani sem ani tam. I veru odtínali po kuse z rebríka, kdekoľvek zavadili. Šťastne dostali sa týmto činom až k vysokému stromu, ale čože, keď z rebríka nemali už len tri kolky, všetok ho boli poutínali. Lež čo chlapi, to chlapi! Podvíhali sa oni jednodruhému na plecia, chlap na chlapovi stál rovno, pevne. Ten najvyšší dočiahol až k hniezdu a dostal ho aj s vtáčkami do hrsti. Ale ako od radosti zvolal „tu sú“, obzrel sa ten najspodnejší hore, aby tiež voľač videl. Tu podšmykla sa mu noha, skydol sa. Popadali všetci a vtáci uleteli. Daromná všetka robota, iba čo komu ruka, komu noha, komu hlava dodrúzganá.

Na túto nehodu došiel Maťko k nim. Naučil ich stavať kostol z kamenia, nechať, kde treba, obloky a múry, steny pobieliť vápnom. Ešte len to bol kostol pekný, bielušký! Dali mu viac peňazí, ako čo ich ten kostol stál.

Dobre, popri peniazoch našiel si Maťko už aj tretích bláznov.

Vo štvrtej dedine bývali ľudia už trocha onakvejší, a títo mali poriadny múraný kostol. Ale počujte len! Ťahali povrazmi oviazaného bujaka hore na kostol. Maťko ani svojim očiam neveril, ale bolo predsa tak. I pýta sa ich:

„Nuž ale, dobrí ľudkovia, čože vy tuná robíte?“

„Čože by sme robili? Umrel u nás bohatý mäsiar a poručil bujaka na kostol, nuž ho tatam dať chceme, kde je poručený.“

Maťko im bujaka predal a rozpovedal im, ako majú speňaženého na kostol vynaložiť. - Odmena rozumnej rady neminula ho ani tuná.

Dobre, našiel tuná štvrtých bláznov.

„Len či ozaj skoro nahodím aj na piatych,“ hútal si, „hoci ak to ide takto na svete, ktovie, či mu aj tí budú pokonní?“

A veru mu zas nebolo ďaleko chodiť. V piatej dedine, ako dali jedlo na stôl, tak ľudia odstúpili sa, myši pribehli zo všetkých kútov domu, napapali sa dosýta a ľudia iba to jedli, čo tieto nechali.

„Ľudia, ľudia, čože je to u vás?“ hovorí Maťko. „Veď by som ja radšej hladom pošiel, ako by som mal takto len za myšami jedávať!“

„A veď spočiatku aj nám taká bola hodina,“ rečú mu, „ale keď to človek navykne sa aj na šibenicu, navykli sme aj my na to. Dosť aj pasce staviame, celú vojnu proti myšiam vedieme a ubrániť sa im nemôžeme. Vari z celého sveta zbehli sa sem na nás!“

„A zbehnú sa ešte len, ak nepomôžete si,“ povie im Maťko.

„Ej, človiečku, spomôž nám, ak si z boha!“ prosia sa mu.

Maťko - rozumie sa, za dobrú plácu - opatril im také zvieratko, čo iba myši chytalo, drhlo a žralo.

Ale tu milých dedinčanov nadišiel strach náramný, čo bude žrať to divotvorné zviera, keď všetky myši vydrhne. A o tom poradiť sa s Maťkom neprišlo im na um, len keď ho už obohateného vyprevádzali za dedinu a on bol dosť ďaleko od nich. Kričali ešte za ním.

„Čo vás po tom!“ zvolal im Maťko naspäť a bol už za vŕškom.

Oni rozumeli: „Čo? -.Vás potom!“

Nuž veru pozdejšie, keď už myší nebolo a kocúra nijak dolapiť nemohli, čo tí nevytrielili? Vypratali, čo mohli, a podpálili dedinu zo všetkých strán, aby tam aj ten čert s ňou zhorel. Keď pohorelo všetko, zazreli kocúra sedieť v cinteri na navyššom náhrobnom kríži. Ani vlások mu nebol oškvŕkol. A kde vzala sa, tam vzala sa, sedela pri ňom už aj mačka. Mačiek naplienilo sa im, ale od týchto, ako aj od myší, mali napotom pokoj. Kremäže ako blázni, museli konečne len svojou škodou zmúdrieť.

Maťkovi ale nebolo treba hľadať viac bláznov. Ktovie, koľko by ich bol ešte našiel! Nebola mu ale ani starosť o peniažky do gazdovstva. Vrátil sa domov a povedal:

„Predsa jest veľa bláznov na svete, piatich som naschvál vyhľadal, šiesta bude moja žena a siedma celá perepúť!“

Ale mu vraj dobre bolo s ňou, bo ako vravia: „Múdremu mužovi netreba múdrej ženy, ako je sám? a „Len jeden múdry, a veľa bláznov popri ňom vyžije.“

Múdry chlapec

Jedna matka mala dvoje detí: chlapčeka a dievčatko. A ten chlapček bol už taký smelší aj rozumnejší. Nahovoril raz sestričku, aby vypýtali sa na jahody. Mamka ich dlho nechcela pustiť, že by zablúdili. Ale keď ju neprestávali unúvať, nuž ich pustila. Dala im košíčky a do košíčkov po skytke chleba a prihrozila im, aby nebavili sa dlho a tam dakde do hôr aby nezatárali sa.

Veselo poskakovali si milé deti až do hory a tam našli celé mestiská jahôd veľkých ako vrabäcie hlavy, sladkých ako med a červených ako krv, len akoby to bol vláde červeným súknom zatiahol.

„Jaj, čiže sú krásne ako krv! Jaj, čiže sú veliké ako bombolce!“ volala sestrička na bračeka, aby k nej išiel zbierať.

„Poď ty sem, tuná len tak odvísajú ako zvonce!“ volal braček na sestru. A tak vyvolávali a predbehúvali sa zbierať; ani nevedeli, iba keď im už plné boli košíčky. Už im prichodilo len domov pobrať sa. Len Čože? Boli tam ešte krajšie jahody a ešte ich viac bolo.

„Vieš čo, braček? Vysypme my tieto jahody a nazbierajme týchto krajších, budeže naša mamka rada!“ hovorila sestrička a vysypala hneď svoje jahody do trávy. Braček nechcel špatnejších doniesť ako sestrička, nuž vysypal aj on svoje. Ale im to veru na zle vyšlo. Kým oni tam motkali sa ešte za krajšími jahodami, zatárali sa do tých hôr a iba vtedy zvedeli, keď už bol večer nad nimi. Už by boli domov utekali, ale kade teraz? Hora hustá ako hrebeň a pomaly prikradla sa aj tma, že nevideli ani na krok.

Sadli si pod buka a tam čupeli a milá sestrička triasla sa ako osika aj od strachu aj od zimy.

„Ej, sestrička moja,“ povie braček, „my tuná takto nenabudneme. Počkaj, veď ja pohľadám, kde by sme sa uchýlili.“

Vydriapal sa na toho buka a pozeral na všetky strany, kde by dačo videl. A tu pod nimi na jednej úložinke svetielko! Priam pobrali sa tatam a prišli k jednému domčeku. Ticho bolo všade, nikde nič ani len nehleslo; nuž si aj oni len potichučky šuškali, či majú ta dnu ísť, alebo nie.

„Veď nás tam,“ vraví sestrička, „nepoznajú, akože by Brne šli k takým neznámym?“

„Veru nie,“ vraví braček. „A bohvie čo za jedni môžu byť! Hľaďže, utúlime sa tuná pod strechu, a kade dník svitne, pustíme sa za chodníčkom od tohoto domku a tak pohodíme domov. Veď už kadiaľ títo sem chodia, tadiaľ i my dostaneme sa do dediny.“

Pekne pritisli sa milé deti ku samej stene, akoby ich bol prikoval, ani údom nehli. Ale sestrička bola lačná, bo ten kúsok chleba od rána dávno sa jej minul a jahody vysypali sa im všetky z košíkov, keď po noci po kladách a po chrasti sem sa trieskali.

„Ach, braček môj, ja som hladná; veru si aspoň z tej steny odlúpim.“

„Ach, čože by si si zo steny lúpala, veď je to nedobré. Aj vieš čo, sestrička? Počuli by nás tam dnu!“

Ale sestrička bola si už odlúpila a bolo to mäkké ako chlieb a sladké ako medovník. Ponúkla aj bračeka. Lúpali oni, lúpali, až vylúpali dieru do izby.

„Aha, tu ste mi už ledačiny, čo mi naveky stenu lúpete, ale mi ho už odpokutujete!“ zarúkla ich stamdnu stará ježibaba a pochytila chlapca za šticu a vtiahla ta dnu, a potom i dievča. Tam už boli v klepci a starej v pazúroch!

Ale im stará ďalej nič neurobila, ešte ich pekne pohladkala, aby sa viac nebáli a uložila ich do postieľky. Len ráno, keď pýtali sa k mamke, nechcela o tom ani počuť, Že veď im u nej dobre bude. Aj navarila im mrveničky s mliekom, aj napiekla im postruhníkov a chovala ich ako pavúkov. Ono ich to srdce vždy len domov tiahlo, ale čože, keď od tej chalupy nebolo chodníčka ani sem ani tam, nuž ani nevedeli, kadiaľ by pustiť sa mali. A stará veru striehla na nich ako mačka na myši, aby jej neuvrzli.

Raz stará voľakdesi odišla a chlapec pustil sa do hory cestu hľadať. Ale mu veru aj to zle poslúžilo. Kamsi čosi bola mu stará už za chrbtom, pochytila ho za pačesy a dovliekla domov, ešte ho po ceste prútom vyšibala.

A doma bolo ešte len potom horšie. Stará ich oboch zatvorila do chlievca a iba kedy-tedy na slniečko vypustila poihrať sa, keď ona doma bola.

„Len čo tá s nami chce, braček môj?“ hovorila raz sestrička.

„Veď to, sestrička moja, čo tá s nami chce? To si ja už dávno myslím. Ale počkaj len, veď ono vykľuje sa.

A tu ti raz príde stará ku chlievcu - a bola taká nedovidná - a vraví:

„Nože, chlapček, ukáž mi malý prst, tadiaľto tu von na škárku!“ A on jej tam nastrčí kúsok drevka ako malý prst. A ona vytiahne z vrecka žabykláč a začne do toho drevka rezať.

„Ale si,“ rečie bába, „ešte chudý, ešte môj bičaštek nezavadil do mastného.“

S tým odišla.

„Už ja viem, sestrička moja, čo tá s nami zamýšľa,“ hovoril braček, keď videl, že baba aj z domu voľakamsi preč nohy vytiahla.

„Nuž čo, braček môj?“

„Tá ti nás, veru bože, kŕmi na voliaku hostinu. Ale sa neboj, veď mi jej prejdeme cez rozum. Len vieš čo? Ona nedovidí, hovorme jej od týchto čias, že sme už utyli, že ani hnúť sa nemôžeme.“

I tak urobili. Keď ich stará prišla na slniečko vypúšťať, povedali jej, že nevládzu sa ani hnúť, že im už ťažké sadlo. A ona ti dovliekla voliakesi táčky a na tie ich kládla a tak vozíkala na slniečku, aby sa prevetrili. A oni zakaždým po ťažšej skale brali si do lona, aby starej pozdávalo sa, že sú deti vždy ťažšie.

Dobre i nedobre! Mal byť akýsi sviatok strigônsky. Ježibaba zakúrila do pece, že tie dietky už upečie. I pekne vyhrabala, iba ich ta dnu posádzať, aby škvarili sa. Príde k deťom:

„Deti moje, poďte von, budeme presúšať sa na slniečku.“

„Veď viete, že nevládzeme a to ani toľko ako predvčerom, zase nám sadla pribudlo,“ povie chlapec.

„Dobre, dobre,“ zachechtala sa baba, ..keď vám ho len pribudlo. Veď vás už len po jednom budem vozíka ť.“

A vtom ide pre táčky, ale už pre železné. Chlapcovi hneď znevidelo sa, že ich už bude vozíkať po jednom a že táčky nie ako predtým drevené, ale železné, i že v dome pec vykúrená.

„Sadni si najprv ty, chlapček, do tých tácok,“ povie baba.

„Keď je tam tvrdo v takých železných,“ povie chlapček.

„Počkaj, podsteliem ti,“ vezme ježibaba slamy a poupráva do tácok, aby si už sadol na mäkké.

„Keď je veľa slamy a nie je usedené,“ vyvráva sa múdry chlapec.

„Veď si ty usedíš, len ľapni do nich!“

„Utlačte mi vy skôr, potom si sadnem.“

Ježibaba ľapla do tácok a utláčala miestisko.

Chlapec nelenivý pochytil táčky a zavolal:

„Tiskaj, sestrička!“

A tu milé deti poď so starou pred pec a prosto s ňou do čeľúsť, strčili ta dnu so všetkým. Hneď ta slama okolo nej zblnkla, aj šaty na starej zažali sa. Ona počne metať sa ako had. Hodila sa dohora, tam ju vrch pece popálil; hodila sa dolu, tam bola pec ešte horúcejšia - a tak po všetkých kútoch.

„Vytiahni ma von!“ zavrieskla na chlapca a hodila sa naspäť do tácok; ale tam pripieklo ju teraz do živého, bo železo medzi tým časom rozpálilo sa nahorúco. A chlapec veru neťahal von. Lenže teraz už stará nebrala na žart a driapala sa sama von na čeľuste, zufomi sekala a ručala:

„Počkajte obludy, budete sa mi ho smažiť, horšie ako smažila som sa ja.“

A už by bola naozaj von aj cez pahrabu vyliezla. Ale chlapec pochytil metlu z kúta a tou metlou prskal jej živý oheň do očú. A to bolo ich Šťastie, lebo ta metla mala tú moc, že z jej prútkov porobili sa samé dlhé a ostré ostne ako žihadlá, tie z tej pece nikoho von nepustili, ani samú ježibabu. Nuž tá veru už iba zdúvala sa a fučala ako mechy, jazyk vyplazila, bielky na očiach jej vyskokli ako upečené vajcia, sila z nej vybehla a telo upieklo sa na škvarku.

„Ej, sestrička moja,“ povie braček, „ešte sme my tu nie so všetkým na pokoji. Pozriže, veď ti tu stoly poprikrývané, tá veru hosťov čakala na nás, keby sme sa jej boli usmažili a len by tí hostia nezmleli sa nám na krk!“

„Ej, veď to, braček môj; veď vo mne srdiečko len tak trasie sa ako trblietka!“ odpovedala mu sestrička.

„No nič to,“ rečie zasa braček. „Veď my tých sem nepustíme! Len mi skoro pozhľadávaj dáke motúzky, po veď ich tu dosť bolo, kým ešte hrávali sme sa izbe!“

I tak sestrička šla ako na hotové do košíka, čo v izbe na drúčku visel a tam boli motúzky. Braček ale za ten čas odhrabal pahrebu na stranu, vzal háčik a vytiahol za ním z pece aj tácky aj na nich upečenú ježibabu naprostred izby. Babu posadil na tácky, ako dalo sa, do jednej ruky priviazal jej ožeh a do druhej tú metlu a na to zase popriprával dlhé motúzky, takže ožeh i metla mohli hýbať sa v jej rukách, ako čoby živá bola, keď za tie motúzky ťahal.

„A teraz,“ vraví, „len pozor, kadiaľ budú mlieť sa hostia, či na dvere a Či dolu kochom.“

Nebolo im nadbe dlho čakať. Var všetky strigy zo sveta doleteli sem a obsadil celý dach a robili huk, ako keď včely roja sa. Čakali, kedy stará vyjde vítať ich. A tú, hľa, podstrčil teraz múdry chlapec na táckach zrovna pod koch a sám i so sestričkou ukryli sa pod lavičku. Nezadlho šudruje sa voľač dolu kochom. A to tie strigy, čo im pečienka spod kochu hore zavoňala a už im slinky tiekli na ňu.

„Ťahaj, sestrička!“ pošepne chlapec a ťahali obaja. Ožeh i metla kývali sa v rukách uškvarenej baby. A na tej metle narobili sa zase ostré ostne ako žihadlá, čo nikoho dnu nepustili, čo by priam kto bol býval. Dopichané, dokrvavené strigy začali Šomrať a kliať na starú, že čo im to za hostinu robí. Ale braček a sestrička len ťahali za tie motúzky a tým nebolo dnu prístupu. Naposledok ešte s väčším hukom, ako boli prišli, pobrali sa preč.

„Sestrička moja, už sme iba dobre!“ povie braček, keď strigy boli už dakde za horami, za dolami.

„Už ti nám ozaj len to vyhľadať, kade mala sem chodníky táto stará ježibaba, čo by sme vymotali sa za nimi von z húšťavy. Hádam ich už teraz len nájdeme, keď nám ona nebude vždy za chrbtom.“

Jali sa hľadať. No ale mali sa tí tých nahľadať! Stará ježibaba nepotrebovala chodníkov, ona na čiernom capovi sem i tam chodievala, čo ani stopy za sebou nenechával, kadiaľ - či húšťavou, či poľom - prebrnkol. Nuž aj tieto deti iba čo by horšie zamotali Ba do húšťavy. Ale múdry chlapec si aj to rozhútal a vrátili sa naspäť do domku.

Nebožiatka boli už aj vyhladli od tolikej roboty a] od tolikého strachu. Kutili, dulovali po izbe, kým voľač na zahryznutie nenašli, aj ujedali si potom smačne. Tu ohlási sa voľač nad nimi:

„Jete,“ vraví, „jete! A mne nič nedáte?“

Obzrú sa, a tu ti nad stolom na hrade zavesená klietka a v tej klietke krásna pinka, ktorú predtým nikdy tam nevideli. Priam jej chlapec otvoril dvierka a ona zlietla dolu, pekne im zapinkala a omrvinky si pozobkala.

Hneď ale začala:

„Bolo zle, bolo by horšie! Poďte za mnou!“

„Čo to, duša moja, Čo?“ opytuje sa chlapček a pinka zase:

„Bolo zle, bolo by horšie! Poďte za mnou!“

„A Či vieš cestu, vtáčik môj zlatý?“

A pinka len zapinkala poznovu a brnk von na dvere a deti za ňou. A tá vždy ďalej „pink, pink, penik, penik!“ pomedzi húšťavu a oni zase za jej hlasom. Tak ich pekne previedla na jednu čistinku a z tej na druhú a tak von z hory na lúky a z lúk na pole.

Keď už boli neďaleko domu, sadne si milá penička dievčatku na plece a ono ju bozkávalo, obzeralo. Až raz vidí, že má voliaku obrúčku na hrdle.

„Dívaj sa, dívaj, braček môj, čo ti ona má, akú obrúčku!“

„Zosním ju, veď jej to ťažko a, chuderka, koľké časy už s tou ohavou liece!“

„Čo myslíš, braček, že s ohavou? Páč len, ako jej to pekne, ako pristane sa jej! Ešte by nahnevala sa nám, že jej to berieme.“

Ale braček neponáhľal a veľmi pozorne sňal obrúčku dole. A tu - čo sa stalo, čo nestalo?! - Milá penička obrátila sa na peknú paničku.

Dobre tam neskapali od divu! Ale pekná panička uhladkala, ubozkávala si ich a vravela:

„Ďakujem vám, deti moje, ďakujem, že ste ma vyslobodili! Vidíte, ja som z tretieho mesta rodená kráľova dcéra a tá striga ma ukradla a tú obrúčku mi na hrdlo zastrkla. aby som jej ako penička naveky v tej klietke penikala. S vami ešte horšie malo byť, vás mali strigy na hostinu zjesť a teraz keď ste ich aj odohnali, ešte raz prídu ta o polnoci a ten domček spália na prach. No ale môžu si ho už, keď nás tam nieto! - A ďalej nie netrápte sa ani o mňa, ani o seba. Ja tajdem k mojim a budem na svete vždy pekná. A vy choďte k mamičke a bude vám vždy dobre!“

Tak aj bolo. Mamka si uvítala dietky s radosťou. Ale ako by aj nie, keď už pol roka bolo minulo, odkedy nikdy nič o nich nechyrovala a teraz odrazu prikvitli jej ako kvietky, zdravé, tučné a veselé! A ten chlapček bol vždy múdrejší a to dievča vždy krajšie a tak sa radi videli braček so sestričkou ako dva anjeliky!

Na boha s kyjom

No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. A koniec že si dobre zachovajte!

Len veru, raz bol človek mocný a na všetko odvážny. Iba toho neprevládal, do koho neoddal sa, iba tú robotu neurobil, do ktorej neprichytil sa, a púšťal sa vždy do každého remesla. Ale hoc mu nikto nič odoprieť nemohol a zarábal deň i noc, predsa nikdy k ničomu prísť nemohol. Druhí ľudia vždy mali, čo im bolo treba, a on vždy iba vtedy opamätal sa, keď zas bol na holej dlani so ženou aj s devätoro deťmi.

Domŕzalo ho to, aj ho domrzelo.

„Ej,“ pomyslí si, „takto to naveky nepôjde. Toto už sám boh tak nerovno delí: druhým všetko a mne holú dlaň. Ale donútim ho, čo kde je, aby už raz aj mne nadelil, a keď nie, aspoň vyvŕšim sa!“

Ako si zamyslel, tak schystal sa. Pochytil z kúta kyj a z klinca prázdnu kapsu.

„Čože chceš, kdeže pôjdeš?“ opytuje sa ho žena.

„Na boha s kyjom!“ odvrkne jej len tak cez plece.

„Čože robí sa ti? Kdeže boha nájdeš?“

„A už keď je svet bohov, dakde v svete aj on byť musí! A ty nestar sa mi do toho!“

S tým vyletel ako pochabý z domu a kadial chodil, kadiaľ nechodil, kto by za tým pochodil?!

Sám nevedel, kde zašiel, ale boha ešte nenašiel. Raz podvečer príde na jednu lúku, čo nemala ani konca, ani kraja.

„Ej,“ hovorí „tu by už raz mohol byť, tu! Bolo by aspoň kde ponaháňať sa s ním. Ale už kohokoľvek tu dopálim, na tom vyvŕšim sa; aspoň ma trocha zlosť minie; veď toto človek neslýchal, toľký svet tárať sa a takto nadarmo!“

Vtom zazrie tam starého žobráčika o barle. Ide pravo na neho.

„Kdeže ideš, kde, človeče?“ opytuje sa ho žobráčik.

„Na boha s kyjom! A vámže čo do toho?“

„Čože by mi bolo, trebárs i nič! Lenže more nevypiješ, horu neprevalíš, boha neprevládzeš!“

„A veď už i sám tak voliako hútam,“ rečie náš človek. ?A preto zaumienil som si, že koho prvého nájdem, na tom vyvŕšim sa: a to ste vy!“

Vtom už dvíhal kyj, že starčeka ovalí. Ale stretli sa im oči. Hneď mu kyj ovisol a divoch skrotol ako baranček. Lebo tvár toho starčeka bola taká milá, taká prívetivá, že kto raz nazrel do nej, hneď ho to premklo, hneď oči zohol.

Tak tu stáli proti sebe, starček prívetivý a tento hnevlivec s opusteným kyjom.

O chvíľku preriekol starec:

„Vidíš, vidíš, človeče, čože zdoláš, že ideš na boha s kyjom? Čože mu urobíš? Ale vezmi si odo mňa tento obruštek a choď naspäť! Netreba ti viac aspoň o to starať sa, čo zješ a čo vypiješ, lebo tento obruštek dá ti všetko, čo si živo zažiadaš, len čo mu povieš: Obruštek, prestri sa!“

Ako nevedieť, kde vzal sa žobráčik na tej lúke, tak čo nevidieť zmizol mu zasa spred očí. A náš človek si na tom ani veľa hlavu nelámal, len už chcel vyskúsiť ten obrus.

„Ale,“ vraví, „nie tuto, ale kde ma svet vidí, čo ja už teraz mám.“

I pobral sa hneď tam neďaleko do hostinca na noc. A tu pred všetkými vytiahol z kapsy obrus a rozkázal si: „Obruštek, prestri sa!“ Čo len živo zažiadal, priam bolo všetko na obrúsku, samé vyberané jedlá a pečienky. Vínko, rozumie sa, chýbať nesmelo. A toho dobre potúžil sa a zaspal. Hostinská kremä na to čakala; spravodlivý obrúsok vzala a miesto neho podstrčila mu falošný, iba naoko tamtomu podobný. Nevedel o ničom nič; nuž ráno len schystal sa a poď pravo domov, nachovať ženu a deti a jesť a piť do sýta.

Príde domov, ešte vo dverách kričí:

„Ženo, ženo, sem sa! Zažiadaj si jesť, piť, čo len živo chceš, hneď bude na stole; ale chytro, chytro len si naň pomysli, čo žiada sa ti, už ako by ti do úst liezlo.“

Vytiahne obrus a zavolá: „Obruštek, prestri sa!“ Ale tu nič! Nasrdený zakričí:

„No, hneď prestri sa, a kaša s mliekom aby už tu bola!“

Ale ani tak nič a nič, čo ako srdil sa a kričal. Ako bol nasrdený, na inšie nepomyslel, len že ho to žobráčik oklamal, dal sa mu len raz najesť a naďalej už nepamätal ani preňho, ani pre ženu a deti.

„Ale počkaj si mi ho, veď mi to odbydneš; tam ťa ešte dodrúzgam!“

S tým vyletel z domu ako sršeň, zasa na boha s kyjom.

Ide, ide, ďaleko už zašiel, „ podvečer príde na tú lúku. Tam stál zasa žobráčik a díval sa po širokom svetle. A tento sršeň dvíhal už kyj z pleca, že ho ovalí. Ale ako pozrel do prívetivej tváre starčekovej, hneď cele skrotol a kyj mu ovisol. A starček mu povie:

„Nedávaj sa na to, na čo si nenarástol. Jednako si si sám na príčine, že sa ti ten obrus tak prevrátil. Aj ti už obrus nedám, ale volač inšie, pri tom zadržíš sa lepšie. Tu máš, hľaďže, túto kuru; kedy chceš, vtedy ti plné hniezdo zlata nanesie.“

Žobráčik zmizol a náš človek iba vtom opamätal sa, že už mal kuru pod pazuchou. Pobral sa a prišiel zasa do toho istého hostinca. Hostinská ho veľmi pekne privítala a škúlila tak z boku, čo zas vytiahne. A ten strhne klobúk z hlavy a posadí naň sliepku ako na hniezdo a povie:

„Kura, daj zlata!“

Hneď mal plný klobúk zlatých peňazí. Rozkázal si večeru „ panskú čo viac! Hostinská ho ešte uponúkala ako jedením, tak aj dobrým tuhým vínkom. Pohár šiel za pohárom a nášmu človeku udrelo to z ruky do hlavy. Spievajúci mohla mu hostinská prečarať kuru, aj mu ju prečarala.

Ako sa prebudil, hneď letel, ani nezastavil sa nikde, iba doma, a volal na ženu:

„Poď, starká moja; teraz vidíš, čo si ešte nevidela!“

A aby to skorej bolo, zas iba klobúk podložil a uhniezdil kuru naprostred stola a rozkazoval:

„Kura, daj zlata!“

Rozkazoval, rozkazoval až do tretice, ale tu nič a nič. Dobre ho už teraz od zlosti tam nevychytilo. Otrepal klobúk aj so sliepkou o zem a vyletel ako zbesnený z domu, že ešte len teraz ide na toho boha s kyjom.

Paril zasa tou istou cestou a raz potom podvečer dobehol zasa na tú istú lúku. Vetril na všetky strany očima, že kde mu ten žobráčik, čo ho zasa takto oklamal, aby ho už teraz tým kyjom na prach zmlel. A žobráčik aj tam stál naprostred lúky a v ruke držal svoju barlu. Náš chlap, ako bol rozpaprčený, tak zrovna naňho kyjom. Lež iba čo raz stretli sa im oči, už chlap skrotol a kyj mu ovisol. A starček prívetivo k nemu:

„Človeče, človeče, na čo sa to dávaš, keď ani toľko nezdoláš ako biedna muška? Ale aby si konečne videl, že ťa rád mám, daj sem ten kyj a tu máš moju barlu; ako jej raz povieš: Barla, bi! hneď potom všetko bude dobre.“

Žobráčik zmizol a náš človek ani nevedel, ako prišiel o svoj kyj a mal v ruke starcovu barlu. A teraz už hútal:

„Nepustím sa len tak treskom-pleskom do sveta, skúsim ja najprv tu, kde som sám, čo to za barla. I veru povedal:

„Barla, bi!“

A barla začala biť, lomiť, ale keď tam nebolo nikoho, nuž len jeho samého. Ej, veru mu povystierala údy a kosti v ňom prašťali. Keď už ledva zdýmal od bolesti a tam omdlieval, vtedy sa mu voliak predsa zavzdychlo: ?Ach, barla moja, prestaň!“

Barla hneď prestala biť a ako sama podala sa mu do ruky.

„Ej,“ vzdychá si už potom, „na takúto príučku som nečakal. Ale nech si je! Ešte môžem i ja takéto príučky po svete rozdávať!“

'Zatiahol i teraz pravo do toho hostinca na noc. Hostinská okolo neho ako vrtielka, že čo si rozkáže na večeru.

„A veď si voľač len rozkážem,“ hovorí jej; „ale neviem, či ľúbiť sa vám bude potom výplačka!“

„A čo by sa mi neľúbila?“ šteboce táto okolo neho. „Iba si rozkážte, čo vám duša zažiada, hned1 bude všetko na stole.“

Narozkazoval si on toho dosť a bolo toho ešte aj viac a hostinská len štebotala okolo neho a bola by ho vínom zaliala, a to všetko len preto, že chcela z neho vyvábiť, či ešte dač takého nemá ako prv. Ale on nedal znať sa ani v najmenšom. Iba naposled, ako to obyčaj v hostincoch, opýtal sa aj on:

„No, pani hostinská, čože som dlžen?“

A milá prepelička zas len prepeľuje:

„Čože by ste boli dlžni? Veď sa to nájde! Veď sa ešte len pobavte u nás! Ešte si zajedzte a zapite!“

A bola by ho ešte unúkala, uhostila, „ a to všetko preto, že na všetok pekný spôsob chcela k tomu prísť, čo by takého sebou niesol, čo by mu zameniť mohla a dať plané za dobré.

Ale tu zvrtlo sa koleso. Lebo on povedal zrovna:

„No nič; už vám len dám výplacku, a hneď uvidíme aj to, ako ľúbiť sa vám bude. „ Barla, bi!“

Barla začala hostinskú biť, lomiť, čo len tak prašťali kosti v nej. Hostinská začala metať, hádzať sa a kričať zle-nedobre na neho, že či jej tak platí. Ale on nič, a barla len bila a lomila a bola by každého dodrúzgala, kto by bol priblížil sa. Konečne hostinská nevládala už ani kričať a len tak ciepčala ako kurča, keď omdlieva:

„Jaj, jaj, človeče, prestaňte, už vám všetko zradím!“ ?Čo takého?“ opýtal sa náš človek.

„Jaj, jaj, váš spravodlivý obruštek u mňa!“

„No, veď som si to hneď myslel; ale kura kde?“

„Jaj, jaj, „ aj kura tam v kasni pri obrúsku na zlatom hniezde sedí.“

Hneď bežal pravo do kasne, a keď dobre prizrel sa, hneď aj poznal, že sú toto jeho spravodlivé veci, a tamtie, čo domov priniesol, že museli byť iba podstrčené.

Zanechal hostinskú tam aj s príučkou a nestavil sa nikde iba doma.

„Žena, deti!“ kričal ešte vo dverách. „Tu je už všetko tak, ako malo byť. No len skoro, čo si zažiadate jesť? Vravte, vravte!“

Deti, nebožiatka, čo ak zdýmali od hladu „ aj kdeže by nie, od toľkých čias iba to mali v ustiech, čo im dobrí ľudia nadelili „ predsa len schápali sa dovedna okolo otca a volali:

„Kašu s mliekom, kašu s mliekom!“

Hneď to bolo na stole, len čo rozkázal:

„Obruštek, prestri sa!“

Najedli sa všetci do dobrej sýtej vôle. A keď najedli sa, zavolal otec:

„No a teraz, deti, či chcete zlaté kajka?“

„Chceme, chceme!“ volali už teraz, čo im hrdlo dalo.

„No, postávajte si dookola naprostred izby.“

Ako postávali si, vzal sliepku so zlatým hniezdom a rozkázal jej, a tá niesla zlaté vajcia. Deti poskakovali okolo a tľapkali si rukami:

„Jaj, zlaté kajka! Jaj, zlaté kajka!'1

„No, vidíte, takto bude vodiť sa vám, keď budete dobré,“ riekol otec.

Vtom ale hneď vytiahol barlu a povedal:

„Barla, bi!“

Barla začala milé deti mastiť, keď najlepšie tľapúškali si. Deti rozplakali sa všetky.

„No, vidíte,“ riekol otec, „takáto vám bude hodina, keď plané budete!“

Ale aby zahojilo sa im, kázal barle prestať od bitia a deťom dovolil, aby si pobrali po zlatom kajku a zabávali sa.

Hneď bolo všetko v dome na pokoji a od tých čias aj tomuto človeku lepšie šla hodina, ale nestrojil sa viac na boha s kyjom!

Nebeská sláva

Bol raz jeden bohatý pán a mal jediného syna, ktorého volali Vilkom. Ten pán bol už veľmi starý, šedivý ako holub a slabý ako muška, so všetkým už len do hrobu hľadel. Ale Vilko bol mocný, zdravý ako ryba vo vode a pritom šuhaj krásny, že len tak lipli dievčatá za ním.

Otec ho neslýchané rád mal a okrem neho ani nemal inej potechy na svete, iba to jedno nezdalo sa mu, že Vilko nemal žiadnej chuti do ženenia a že naveky len táral do sveta, že sa on veru neožení skorej, iba keď napred nebeskú slávu uvidí.

Otec dal dočasu tomu pokoj, bo si myslel, že to synovi z hlavy vyvetrie. Ale ani nevedieť ako, minulo sa Vilkovi dvadsaťpäť rokov a on o dievčatá ani neozrel sa. Tu otec videl, že týmto činom nebude nič a že už musí sám zamiešať sa do toho.

„Ej, syn môj, syn môj,“ začne mu raz dohovárať, ale len pekne, „ty si už, chvalabohu, šuhaj na mieste a nechybí ti nič, len aby si sa šťastlivé oženil. Hľadže, hľaď, mňa starého už nič na tom svete neteší. Ale by ma ozaj potešilo, keby som mohol zaveseliť sa ešte na tvojej svadbe. Ožeň sa, syn môj, ožeň! Vidíš, už ti dvadsaťpäť rokov minulo, a ty si dosiaľ ani nepomyslel o veci.“

„Hej, ba veru som pomyslel,“ povie Vilko, „ale som sa len tak namyslel, že sa skôr neožením, len keď uvidím nebeskú slávu.“

Zarmútil sa dobrý otec nad takouto odpoveďou a zabolelo ho srdce veľmi. I Vilkovi bolo ľúto, že nemohol po vôli urobiť dobrému otcovi, ale on si to už raz tak bol zamyslel. I teraz zabral sa do svojho kostolíka, kde aj predtým modlieval sa, aby mu pán boh dovolil, čo len kľúčovou dierkou podívať sa do nebeskej slávy. Otec i rodina ešte aj potom nahovárali Vilka, aby len oženil sa, ale to len tak šlo každý od boha deň, že Vilko modlieval sa na kolenách v svojom kostolíku, „ a neženil sa a neženil. Napokon nechali všetko tak.

Prešli mesiace, prešli i roky a Vilkova žiadosť nevypĺňala sa. Naveľa naveľa počal sám na inakšie myšlienky prichádzať a prisľúbil otcovi, že už raz ožení sa.

Otec neboráčik, keď toto od Vilka počul, hneď o desať rokov omladol. Ani nevedel, čo má od radosti počať, že jeho ostatná žiadosť voľakedy už raz vyplní sa. Hneď kázal robiť neslýchané prípravy ku svadbe. Najkrajšie dievča v celej krajine malo byť jeho mladou nevestou. Kde aký pán, každý bol povolaný na hostinu. Súdok peňazí míňal sa za súdkom, lebo starý pán nič neľutoval nakúpiť, čo len bolo drahého a vzácneho na svete, takže to mala byť svadba, akej od pamäti sveta nebolo.

Všetko bolo v najlepšom poriadku. Kňaz stál už pred oltárom, družice pripravili veniec na hlavu mladej nevesty a družba čakal naporúdzi, že ju povedie k sobášu. Tu milý Vilko, práve v najlepší čas, keď všetko už len naňho čakalo, vykradol sa potichu spomedzi svadbaníkov a bežal do toho svojho kostolíka pomodliť sa ostatný raz pánu bohu, aby ho pripustil, čo len na okamženie, do nebeskej slávy.

Modlí sa, modlí kľačiaci na holých kolenách. Ako tak modlí sa, príde k nemu starý, staručičký človiečik, a to bol boží posol.

„No, Vilko, čo sa ty tu modlíš?“ opytuje sa ho staručký.

„Ach, čože sa modlím! Zariekol som sa, že neožením sa skôr, iba keď prv nebeskú slávu uvidím. A hľa, už mám ísť na sobáš a ešte som nevidel nič, ani len ako za mak.“

„Nuž, a či by si predsa len chcel vidieť tú nebeskú slávu?“

„Ach, chcel, starý otec, chcel.“

„No, keď si to tak veľmi žiadaš, sadni si na môj chrbát!“

Vilkovi to nebolo treba dva razy povedať, vysadol si, a len čo si vysadol, zmizol mu spopred očú svet. Nikto nevedel, čo stalo sa, nikto nevidel, kde podeli sa, ktorou stranou zaleteli starec aj Vilko. Len, vraj, zašuchotalo to a taká utešená vôňa rozľahlá sa po celom svete, že si ľudia nestačili ani zdravkať, čo sa im tak veľmi kýchalo.

Posol boží s Vilkom v okamžení doletel k nebeskej bráne. Tu ho zložil dolu, vyzliekol mu šaty, zavesil naň nebeský oblek a tak ho pustil do neba.

Ale žiaden človek, čo by hneď sto ráz múdrejší bol od toho najmúdrejšieho, nevie povedať, ako vodilo sa Vilkovi tam v tom nebi, len to je isté, že mu veľmi dobre muselo byť, lebo zabudol na otca i na nevestu i na všetko, čo mu tu dolu milé bolo. A keď posol boží prišiel k nemu, aby už šiel domov:

„Eh,“ povedal mu Vilko, „ešte som len jednu hodinku tu, doprajže mi, dopraj, nech sa pobavím ešte za jednu.“

Minula i druhá hodinka tak ľahko ako milý sen a Vilkovi nechcelo sa ešte dolu, bo keď ho volal posol, prosil sa mu zasa:

„Ach, nože ma, no, nechaj ešte aj za tú tretiu hodinku, veď ti už potom pôjdem.“

Staručký dal sa uprosiť a Vilko tešil sa zas v tej nebeskej sláve. Ani nebadal, ako mu chytro preletel čas, iba keď už tretí raz prišiel posol boží k nemu:

„No, Vilko, už ti mohlo dosť byť, teraz musíš dolu!“

A neborák Vilko voľky-nevoľky poberal sa von. Pred bránou ho staručký zase preobliekol, vzal ho na chrbát a zaletel s ním na to isté miesto, skadiaľ ho bol odniesol. Tu Vilko kľakol zasa na kolená a ďakoval pánu bohu, že dal mu podívať sa do nebeskej slávy.

Len čo pomodlil sa, vstal hore:

„No, už teraz“, povedá, „rád pôjdem na sobáš“, a šiel von.

Ale aký tu zázrak! Ukazovalo sa mu to všetko inak, ako to predtým vídaval. Pretiera si oči, ako zo sna prebudený, obzerá sa okolo, ako kto sám sebe neverí. Či mu to od tej nebeskej slávy tak pomútili sa oči, či čo je to?

Ten istý kostolík, ktorý sám dakedy dal vystavať. Ale už teraz vyzerá voliaky čierny, obšarpaný, čo už azda hen desiate šindle na ňom dohnívali. Pri kostolíku pred troma hodinami bol cmiter a teraz tam zelenali sa oziminy. Kde predtým mlynská voda tiekla, tam bola teraz vynosená cesta, po ktorej hore-dolu vozy behali.

Zo všetkého toho nechápal neborák Vilko ani najmenšie. Celý kraj mu bol cudzí, neznámy, akoby ho po prvý raz bol videl. Iba tie veliké zápole na východ slnka, tie stáli nezmenené a on ich poznal, že sú tie isté, čo na ne ešte za chlapectva rád dívaval sa.

„Ach,“ myslí si sám v sebe, „predsa to len pán boh musí byť veľmi mocný, keď on toto všetko pod tak krátkym časom tak veľmi mohol premeniť!“

Príde do otcovho zámku. I ten bol taký dáky starý, učadený, akoby ho boli pred pamäťou sveta stavali. Vníde dnuká, tu mu samí neznámi ľudia pred oči prichádzajú. A on klania a prihovára sa každému prívetivé, bo nazdáva sa, že to tí hostia, čo boli prišli na svadbu.

„Hneď, hneď,“ vraví, „hneď už môžeme ísť na sobáš, už som si ja moje veci pokonal.“

A tu ľudia dívajú sa naňho vyvalenými očima, počúvajú ho otvorenými ústami a nikto nesmie opýtať sa ho: Kto si, čo si, skadiaľ si? Len divia sa divnému človeku a Vilko ešte väčšmi diví sa nad ich predivením.

Na šťastie bol tam jeden starý popelvár, čo mal vyše tristo rokov. Ten poznal svojho mladého pána a zavolal ho po mene.

„A ktože si ty, dobrý človek?“ opýta sa ho Vilko.

„Nuž a či ma nepoznáte, svojho popelvára?“

„Popelvára!“ opamätal sa Vilko. „Nuž a vari ty, môj popelvár, bol by si sa mi tak ostarel?“

„Jaj, veru ostarel! Čože robiť, keď ma pán boh nechce k sebe povolať?“

„A kdeže je môj otec, moja nevesta?“

„Jaj, kdeže nevesta, kdeže otec? Nevesta vydala sa za druhého a dávno už pominula sa i s ním. Otec rozsypal sa už na prach. Veď od toho času už tristo rokov pominulo!!“

Tu svitlo Vilkovi v hlave! Tristo rokov! A on nazdal sa, že to ani tri hodiny! „Pozrel do neba, pozrel na zem a od toho okamženia navidomoči starnul a starnul. Oči stemnievali sa mu, líca opadúvali, brada púšťala sa mu biela ako sneh a telo zhrbilo sa mu k zemi, že v niekoľko okamihoch nevyzeral ani za mak mladší od popelvára. Tak si tu stáli zoči-voči dvaja vyše tristoroční starci!

V tom zavial ponad nich tichý vetrík a obidvaja rozsypali sa na prach!

PrílohaVeľkosť
58.jpg61.42 KB
60.jpg44.93 KB

Nebojsa

Kdesi kedysi mal jeden bohatý kupec jedného syna, ktorý nebál sa – no, ale ničoho na svete, čo by to čo bolo bývalo! Keď druhým ľuďom už pri rozprávke vlasy dupkom vstávali, on kade o tom počul, hneď to vyhľadal. Jemu bolo všetko jedno, či na poludnie, či na polnoc pochodiť všetky pusté zámky, kostoly, kostnice, cintoríny, krížne cesty a kde len ľudia povrávali, že voľač ukazuje sa, alebo tak a tak strašne máce. Raz už potom umienil si sveta skúsiť.

„Keď tuná,“ vravel, „niet čoho ani naozaj naľakať sa, trebárs ľudia dosť o tom táru, pôjdem, pokiaľ neskúsim, čo je to báť sa!“

Na takéto reči synove otec iba na tom trúdil si hlavu, ako by mu ešte doma dal najesť sa strachu, žeby do sveta nechodil a tam dakde o život neprišiel. Ale veru milý otec zo svojej hlavy nevyhútal nič takého. Poď on ku kňazovi a sľúbil tomuto vopred veľa peňazí, ak nájde spôsob nastrašiť toho jeho syna, čo by tomuto odnechcela sa tá cesta.

„Nič ľahšie ako to,“ hovoril kňaz, „len ho vy, môj drahý, pošlite ku mne ešte dnes večer.“

Medzi tým časom kňaz poradil sa voľač so svojím zvonárom a otec poslal večer svojho Nebojsu na faru.

„Čože dobrého, pán farár?“ opytuje sa tu Nebojsa. „Nuž čože by?“ hovorí mu pán farár. „Pletka – pravá pletka, môj drahý Nebojsa! Znenazdajky umrel mi zvonár a niet človeka, čo by mi večer na deviatu zazvonil. Všetci vopred táru, že ten zvonár tej noci na veži mátať bude, lebo že je to nie s kostolným riadom, keď tak nanáhle pominul sa. I veru bojí sa toho každý. Ja som si pomyslel, že veru ty si nedáš takto z prázdneho mecha strachu nahnať.“

„Čo len to, nestarajte sa ani máčny mak; veď ja zazvoním,“ hovoril Nebojsa.

A kňaz pomyslel si: Choď len, choď, veď ty nadídeš. Lebo bol dal pripraviť na zvonovú váhu šibenca.

Ledvou dočkal sa Nebojsa tej deviatej. Pobral sa na vežu, makajúc po tme hore schodmi až pod zvony, a tu miesto povraza domlatal sa šibencových nohú. Druhého by vari hneď tam bol zrádnik vychytil, ale Nebojsa, hoc inak ani nemyslel, len že to ten mŕtvy zvonár tam visí, pochytil predsa šibenca za nohy:

„No počkaj,“ povedá, „odnechce sa ti tárať sa po smrti!“

A ťahal, koľko ťahal za tie nohy, aj statočne zazvonil. Ale aj šibenec odtrhol sa mu od váhy a hlava skotúľala sa na jednu stranu a telo odkväclo na druhú, len tak zdrochlo.

„No, dvíhaj sa už teraz! Keď si mohol vyštverať sa na vežu, môžeš aj dolu!“ riekol Nebojsa a nechal ho tam.

Pod vežou ale čakal ho už cele napláchaný kňaz:

„Nuž čože, akože tam? Či nestalo sa ti dačo?“

„I horkýže stalo!“ povie Nebojsa. „Neviem, čo by sa mi malo stať?! Ale ten zvonár, či je mŕtvy a či je živý a či ako je s ním, ten veru pochodil! Pomyslite si, veď vám ten tam bol obesený na váhe. Čo som mal robiť s ním! Vyzvonil som za jeho nohy, a to statočne, ako ste počuli. Lenže, chudák, nevydržal, odtrhla sa mu hlava a tam ten zdrochol so všetkým dolu.“

„Jaj, preboha, to je zle!“ zdúpnel kňaz. „Nuž akože to teraz bude? Veď sme my zvonára ešte zvečera uložili do truhly v malom kostolčeku, kde mŕtve telá bývajú; aj svetlá sme zapálili okolo neho. Len či ten na tej veži ostane a či zasa na svojom mieste bude? A keby mi aspoň nebolo treba ísť o polnoci k nemu svetlá poutierať!“

„To je najmenej,“ povie Nebojsa, „tie poutieram i ja miesto vás; aspoň presvedčím sa, ako je to, čo je to s tými mŕtvymi.“

Kňaz iba to chcel, aby Nebojsa išiel sám k tomu mŕtvemu. Bo naozaj, ako boli uzrečení, zvonár tam ležal za umrelca v bielych plachtách okrútený a už vedel, čo robiť má.

Keď tu potom o polnoci Nebojsa sviece poutieral, dvíhal sa tento pomaly z tej truhly a začal temným hlasom, akoby to z hrobu ozývalo sa:

„Čo ty mňa tu nepokojíš? Stoj! Tu umrieš! Ľahni na moje miesto ja pôjdem miesto teba po šírom svete chodiť.“

Nebojsa prikročil k nemu a najprv len pekne povedal:

„Nuž, čože ti je? Či si dobre nedomrel! Ľahni si a buď na pokoji! Ja s mŕtvymi nemám nič.“

Ale ten z truhly len udvihoval ruky, nohy a naposled chcel ho objať. Nebojsa na to nahneval sa:

„Čoby ti,“ rečie, „hrom do matera! Mne sa vidí, že nerozžehnal si sa nadobro s týmto svetom. Počkaj; dám ti na prípinok na druhý svet!“

I vylomil nohu zo stolca a milého zvonára tresk po hlave! Naraz mu krvavé opekance z nosa i z úst vyfrkli a jak dlhý bol, tak prestrel sa naspäť do truhly.

Bolože ti na ráno vo fare aj u kupca behania a strachu, aké pletky už teraz u súdu mať budú, keď zvonára nijakovským spôsobom vzkriesiť nemohli. Radili sa sem i tam; ale aj sto radám jeden koniec býva. Aby Nebojsa, aspoň kým sa to pozabudne, stratil sa ľuďom z očí – pustili ho do sveta. Otec mu dal zbroj, koňa a peňazí na cestu; mati pripravila na rozlučné dobrý obed: mrvenicu s mliekom, lokše s makom a údeninu s krúpou; do kapsy mu ukrútila postruhníkov, koľko spratalo sa, k tomu oštiepok a parenicu. A Nebojsa tomu rád, pustil sa hneď, čo aj proti noci, smelo šírym svetom.

Prenocoval v hore a oznov kradol sa len húšťavami, kde ani dňa pred sebou ani slnka nad sebou dobre nevidel. Kadejakými pirfami poprechodil strmé úbočiny, hlboké doliny a zas zrutné zápole a vysočiny, čo by ich iba vták popreletúval. Tu i tam nadhodila sa mu dáka poTanka alebo i valašské lúky a cúdenice v haštrových horách; ale čo ďalej to kremä hustejšie hory, častejšie bariny a neprechodné lômy! Ledva kde-tu dáku úložinku vyhľadal si na nocľah. Potrava mu vyšla, iba čo kde tu dákusi tú čučoriedku alebo brusnicu našiel, alebo živil sa korienkami a koňa na psici popásal. Tak mu to trvalo za veľa týždňov.

Zmorený, vyhladovaný došiel konečne k jednému zámku. Zámok veľký, utešený, ale pomyslite si, na takej okrúhlej skale vystavený, ako čoby len to vajce. A ešte, čo ani nevedel, bol ten zámok od dvanástich duchov zakliaty. Len kadiaľ ta dnu? Dosť obchádzal zo všetkých strán; ale prístup nikde. Tam by mu bol býval zámok pred nosom a on predsa na holej zemi celú noc od zimy drkotal, keby večerom nebola otvorila sa mu brána sama.

Vníde, a tu maštaľ a v maštali koňa iba ulapiť; bo seno za rebrinou nametané, sečka s ovsom na válove nasypaná, voda v putni prichystaná! Ide po izbách – všetko vymretô! Iba v jednej palote stôl prikrytý pekným činovaným obrusom, na stole chlieb a soľnička i pohár vína, a na pohári nápis: „Toto pre občerstvenie putujúcemu!“ Zasadol si, zapil si – a jedlá mu šli na stôl, ani sám neznal, ako a odkiaľ. Po večeri ani nepomyslel na inšie, iba ako by už raz aj vyspal sa po chuti. V bočnej izbe našiel posteľ pekne odpravenú. Ľahol si a spal si ako v oleji.

O polnoci zobudí ho tresk-plesk po celom zámku! Zrazu otvoria sa dvere a dnu hrnú sa potvory tí dvanásti duchovia s kyjakmi. A naskočia naňho:

„Či si ty ten, čo sa nebojíš ničoho? Počkaj, nadženieme ti my strachu! Takto vrútil sa nám dnu do zámku ako zbojník! Už viac síce neujdeš!“

A nedali mu ani ceknúť a strhli ho medzi seba a mlátili na ňom od hlavy po päty ako na dakom snope. Tam by mu boli dodrúzgali všetky hnáty; ale v tom uderila hodina duchovia prepadli sa!

Po biede dorazil k posteli a na svoje šťastie našiel tam masť, ktorou keď potrel rany, priam mu nebolo nič a on spal už potom, akoby ho bol zarezal, až do bieleho dňa. Ráno, iba čo skočil na nohy a posprával sa, už bolo toho pre občerstvenie putujúcemu dosť na stole. Aj zajedol si on do chuti.

„Ale,“ vraj, „počkajte si, potvory, veď vás ja vykutím! Ešte ti mi večer ani k slovu nedali prísť, len ma lomili. No veď, pozhovárame sa teraz.“

Ale veru nadaromne kutil a všetko sprevracal. V celom, celučičkom zámku ani živej duše, iba čo ten koník v maštali vyčesaný, naobročený veselo zarehotal naňho a hrabal kopytami.

Čo tu robiť? Prechodil sa oznov po zámku a ešte raz každý kútik v ňom prekutal. Naposledy našiel v jednej stene maličké dvierka, že ozaj uhnúť sa mu prišlo do nich. Ako ich otvorí – tu krásna záhrada! Naprostred záhrady jazero ako oko a v jazere pekná panna, ale zamorená až po pazuchy vo vode.

„Čože ty tu robíš, pekná panna?“ opytuje sa Nebojsa. „Prečože nejdeš von?“

„Veď by som dosť rada, ale nemôžem; veď ja som tu zakliata!“

„A ktože ťa sem zaklial?“

„Ktože ma zaklial?! Bývala som tu ja s otcom aj s materou na pokoji. Ale raz oborili sa na nás dvanásti duchovia. Otcovi, materi nič urobiť nemohli, pretože mali kráľovské pomazanie na sebe. Nuž tých len ďaleko odtiaľto za more zahnali. Ale ja tu trpím už od dvanástich rokov. Nemôžem ani pod vodu, ani nad vodu a ani s tebou zhovoriť by sa nemohla, keby už prv nebol vytrpel si za mňa. A ak ešte zadržíš sa dobre po dve noci, vyslobodíš ma celky. Lenže už teraz tie potvory prídu ťa napred čankaf, vábif, prehovárať, aby si čo len slova preriekol, a ak prerečieš, nuž skapeš. Potom ešte horšie strašiť a mučiť ťa budú, len aby si sa naľakal. Ak ani neprerečieš, ani nenastráchaš sa, nuž uvidíš ten div, čo tu stane sa.“

„A veď už ako mi pán boh bude na pomoci!“ preriekol Nebojsa a tešil tú paničku, aby ani ona nebola v starosti oňho a už len vyčkala až do pokona.

Na druhý večer zas všetko ako predtým: chutná večera na stole a Nebojsa len si ujedal a upíjal. Po večeri uložil sa, ale už usnúť nemohol. Mrvil sa, akoby mu po chrbte mravce hniezdo robili, keď už blížila sa tá hodina. I prihrnú sa jeho milí hostia. Ale teraz už pekne okolo neho, prihovárajú sa mu, vyspytujú sa, zaliečajú sa mu, len aby slova vyvábili z neho. On ale mlčal ako stena. Tu tí napajedení obskočia ho, pochytia medzi seba a nadúchajú ho ani dáky mech, dobre tam nerozpukol sa. Potom si ho hádzali po palote od kraja do kraja i nadrážali si ho tými kyjačiskami a chytali ho ako dáku loptu. On ti ani nezastenal, ani nepredesil sa, len vytrpel. Keď hodina udrela, duchovia prepadli sa. Istenky horko-ťažko mu bolo dobakať sa k posteli, ale ako potrel sa tou masťou, pospolu ozdravel a spal ako v masle.

Keď ráno do záhrady prišiel, už panička bola až po pás odkliata a raz krajšia ako predtým. Celý deň iba s ňou zhováral sa a prechodil sa okolo jazera.

I na tretí večer chutná večera na stole a Nebojsa ujedá si a upíja. Ale mu to už tak nechutilo ako predošlé. Omykal sa, čo to asi tretí raz s ním bude. Ani nezaspal. A veru mu to trocha aj šupelo, keď ho tie potvory razom obhŕkli a aj najväčšia z nich postavila sa s velikým železným ražnom pred samu posteľ. Ale tie i teraz najprv len pekne ho vítali, všakovsky vábili, aby čo len slova z neho vyvábili. Až raz zvreštia:

„Keď ty nič, nuž my dač! Veď ty zasteneš, keď budeš piecť sa!“

Hneď ho natiahli na ten ražeň a piekli za živa na ohni. Keď už dopekal sa, strhli ho z ražňa a revali:

„Ak ti ešte nebolo dosť, teraz ti dodáme, keď po kúsku z teba pečienku trhať budeme!“

Ale vtom udrela hodina a potvory prepadli sa! Najtiaž mu bolo dostať sa k masti, potom už spal zasa ako v oleji, keď ňou potrel sa. A veru pospal si hodne po toľkej robote!

Ráno pretiera oči – a tu sluhovia chodia okolo na prstoch, aby ho neprebrali, a ak by prebral sa, aby mu boli naporúdzi. I tak keď vstal, doniesli mu nádherné šaty. A keď poobliekal sa do nich, tá panička tiež utešene vyobliekaná uvítala ho už v palote. Ďakovala mu za vyslobodenie a darovala mu krásny biely ručník, na ktorom bolo vyšité i jej vlastné i jej  otcovo a matkino meno.

„Toto ti,“ povedá, „bude na záruku, že som tvoja. Ale to by všetko nebola stála vec, ak by si ma nezaviedol k môjmu otcovi. Preto ak ma rád máš, poď! Tam budeme svadbu držať.“

I neodstála a neodstála od svojho, kým jej neprisľúbil, čo ako nezdalo sa mu to.

Dobre lebo nebárs! O krátky čas schystajú sa oni na cestu a uberajú sa veselo na koňoch. Len ti im raz príde nocovať v akomsi tam hostinci medzi horami. Krčmárila tam stará striga ježibaba a tá mala dievku, ktorú hneď z prvého videnia chcela vydať za Nebojsu. Len ako to navliecť? Ale ježibabe bola ľahká vec porobiť mu. Vzala ihlu, pichla mu ju do kabáta a Nebojsa vyvrátil sa ako mŕtvy. Ráno jeho kňažná temer o rozum prišla od veľkého trápenia. Ale už inak nebolo. Pochovala ho, oplakala ho a pustila sa i bez neho k svojmu otcovi.

Len čo kňahyňa nohu vytiahla z hostinca, už stará striga Nebojsu vyhrabala, ihlu mu zo šiat vyňala a on ožil. Na bábinu dievku ani hľadieť nemohol, nuž iba čo tmolil sa sem a tam a naveky len tú svoju milú vyzeral a hľadal. Daromná i to robota. Baba mu tak počarila, že od hostinca ani ďaleko odísť nemohol, a čoby ako ďaleko bol zašiel, vždy naspäť pripliesť sa musel.

Raz predsa v tých horách stretne sa s jednou Múdrou ženou. Všetkým činom vyzerala taká ako tá ježibaba, lenže mu táto dobre chcela.

„Ej, Nebojsa,“ rečie táto, „keby si ty vedel, čo porobilo sa s tebou?“

I rozpovedala mu, ako čo je s ním. Ale Múdrej žene tiež ľahko bolo odrobiť mu.

„Na ty,“ povedala mu, „túto zelinku! Vlož si ju do Ťavej čižmy pod slamu a choď prosto do hostinca naspäť! Tvoja gazdiná urobí sa na mačku a bude do teba skákať. Ty ju len kopni lávou nohou, pospolu rozleje sa na kolomaž. Potom zober svoje veci a príď sem ko mne! O ďalej netráp sa nič!“

Dosť na ďalekom bol ešte od hostinca, už veliká čierna mačka proti nemu vybehla, a aký mravk, taký mravk, prosto doňho, oči mu vydriapať. Nebojsa iba raz kopol do nej, pospolu rozliala sa na kolomaž. On si veci zobral a vrátil sa ku starkej.

„No, stará matka, poraďteže už! Tu som!“

„Ej, poradím, poradím,“ hovorila starká. „O tú tam viac ani neozri sa! Tam tá bude rozliata, kým ja nápravu neurobím. Ty ale choď touto prostrednou cestou! Nevykroč ani na jednu ani na druhú stranu, len pravo sa drž! Prídeš k vysokému a strmému vrchu, na ktorý iba po stupajách dostaneš sa. Na vrchu nájdeš záhradu a v tej záhrade bude každý kvietok človečou kosťou pritlačený. Tie koštialiky do jedného pozbieraj a zahrab! Ak to neurobíš, vedz, že na to prídeš, že aj tvojimi kosťami druhé kvety popritískané budú. Ak ale tým kostiam pohreb urobíš, príde k tebe potvora, ktorú si už predtým na zakliatom zámku videl. Ale ti ona nič neurobí, ešte pochváli ťa a opýta sa, čo žiadaš za ten skutok. Ty si inšie nežiadaj, len aby ti povedala, kde je teraz tvoja kňahyňa. Tá potvora to môže, lebo je nad všetkými štvornohými zvieratami kráľom.“

Nebolo mu treba dva razy povedať, iba čo poďakoval sa, už stúpal ďalej a pekne-krásne dostal sa na ten vrch až do záhrady. Ako tie kosti pozbieral a pochoval, pospolu očerstveli omdlené kvetiny. Tu stála už pred ním potvora, len akoby bola zo zeme vyhúkla. Chválila ho za ten skutok a naposled aj opýtala sa, čo si žiada za to.

„Nič inšie nežiadam,“ rečie šuhaj, „len mi povedz, kde je moja stratená kňahňa!“

„To ja, bratku, neviem. Ale pozhovej, zvolám mojich poddaných z celého sveta; tí tebe oznámia, ak ju len dakde zbáčili.“

I zatrúbila potvora, až zem otriasla sa. Kde aká zver, všetka hrnula sa sem a potvora od najmenšieho do najväčšieho vyzvedala sa, že či takú a takú kňahňu voľakde nezbáčili. Ale tie tú veru nikde nezbáčili.

„No, nič to preto; vyschne blato, bude leto,“ hovorí potvora. „Čo moji poddaní neznajú, to môžu znať vtáci. Choď tamto do druhej záhrady! Tam nájdeš môjho brata, kráľa vtákov.“

Nebojsa šiel do druhej záhrady. I tam hneď potvora k nemu:

„Čože ty dobrého tu hľadáš?“

„Čože by som hľadal, len mi povedzte, kde by našiel moju kňahňu?“

„Stane sa ti po vôli,“ vraví kráľ vtákov, „lebo páči sa aj mne, čos' ty v môjho bratovej záhrade vykonal. Od tých čias aj moje kvety kvitnú ako najkrajšie. Len trocha pozhovej!“

Vtom zatrúbi, až zem pukala sa. Ako čoby všetky hory druzgom lámali sa, tak zahučalo v povetrí, čo to všetko vtáctvo sveta valilo sa sem.

„Či ste nevideli takú a takú kňahňu?“ opytuje sa kráľ od najmenšieho do najväčšieho.

A tu každé len, že veru nevideli. Už by z celého vtáckeho rákoša nič nebolo bývalo, ale vtom zašuchoce to ešte raz horou a veliký starý orol zakrútil koleso nad záhradou a spustí sa dolu.

„Čože ty tak pozde chodíš, keď ja raz zatrúbim?“ hrozí sa mu kráľ. „Ci si azda nedopočul?“

„Ej, dopočul, pane môj. Ale som prenášal až ta za Čierne more kňažnú Čiernomorského kráľa.“

„Veď to je ona!“ zvolal Nebojsa vytešený, akoby ho bol na koňa posadil. „A či je,“ rečie, „zdravá?“

„Ako by nebola,“ hovorí orol, „keď práve teraz stroji sa na sobáš!“

„A s kým?“

„Hja, tam s voliakym kňazovičom!“

„A či by sme mohli doletieť ešte k tomu sobášu?“

„Aj mohli, aj nemohli,“ vraví orol. „Ja som už starý a vlády v sebe nastoľko nečujem. Ľahko by sme mohli prepadnúť sa tam doprostred mora.“

„Ach, orlíčku môj drahý, lenže ty skús ešte svoje sily! Veď už ako bude, tak bude s nami!“

„Dobre; ale to tebe bude na duši, ak zhynieme.“

„Bude, ako boh dá!“ povedal Nebojsa a už sedel na ozornom orlovi.

Šťastlivo preleteli za more a spustili sa dolu pri samom meste, kde jej kňažnin otec býval. Tu Nebojsa začal orlovi ďakovať za jeho ustávanie a neprestal unúvať ho, čo mu je za to dlžen.

„Za dobré dobrým,“ rečie orol napokon. „Ťahaj teda meč – a zotni mi hlavu!“

„Ale ja tebe, orlíček môj drahý? To nikdy!“

„Ťahaj meč!“ hrmí orol. „Lebo priam aj to ti pozde bude a ty nikdy nezídeš sa s tvojou kňahňou. A hneď, hľaďže, ako mi hlava odpadne, vytrhni srdce zo mňa a rozrež tak, aby ešte po druhej strane spolu držalo sa. Kedykoľvek roztvoríš ho potom, akých drahých vecí si zažiadaš, takých budeš mať dosť. Len ty ťahaj a tni, nech už raz i ja spočiniem: veď už dosť naslúžil som sa svetu.

Voľ-nevoľ odťal mu hlavu a srdce z neho vytrhol. Ako ho rozkrojil, zažiadal si len tak na skusy sto dukátov. Boli mu tam!

Už len do mesta bežal a obsadnul tam v hostinci. Ale tu hostinský iba krútil naňho hlavou, že čo je zaňho, keď tak nerobí, ako druhí ľudia teraz všetci robia.

„A akože je to, môj drahý pán hostinský?“ opýtal sa Nebojsa.

„Nuž, tak je to, môj pane,“ rečie mu hostinský, „že iba slepý nevidí a hluchý nepočuje. Veď u nás rozkaz na každej bráne pribitý a počujte len, ako i teraz trúbia mestom, že náš pán kráľ robí svadbu a každý aby tatam stúpal, nielen najesť a napiť sa do dobrej sýtej vôle, ale ešte za to dostane na každú hodinu dukát.“

„Aj to je voľač!“ povie Nebojsa. „Ale keď u pána kráľa tak, tuná u nás musí byť ešte viac!“

Hostinský len oči vyvaľoval, či tomuto človeku rozum čistí sa, či čo mu je. Ale keď Nebojsa sypal len a sypal dukáty, že až zemi ťažko bolo, priam inak pozeral.

„A teraz,“ hovorí, „kúpte pre mňa zlatý koč, tátoše, zjednajte mi čeľaď! Jedlá hotujte na výber, nápoje dajte na stôl aké najlepšie! A každý, kto ku mne príde na svadbu bo i ja žením sa – dostane päť dukátov na hodinu!“

Keď toto rozhlásilo sa po meste, kráľovské paloty ostali prázdne. Čo len nohy malo, hrnulo sa do hostinca jesť, piť veseliť sa, dukáty zhrabúvať. Keď kráľ videl, čo to robí sa, poslal k Nebojsovi pekne prosiť, aby mu to nerobil, radšej aby páčilo sa jemu na kráľovskú svadbu.

O chvíľu letel už Nebojsov koč do kráľovho zámku. Lenže miesto pána sedel v ňom preoblečený sluha a sám pán tiež preoblečený za sluhu posadil sa s kočišom na bok. Nebojsa chcel si takto urobiť žart zo svojej zverenice, či ho ešte pozná.

V zámku Nebojsovho sluhu hneď vzali veľkí páni medzi seba, predkladali mu vyberané jedlá, nalievali mu drahé vína a zdravkali sa s ním. Naposled ponúkli ho aj do tanca, a žeby smelo šiel zaviesť si mladuchu. A tento, od pána napred vyučený, jedol a pil hodne, len už do toho tanca odvrával sa, že on je vraj, do toho nesúci; ale že má so sebou čeľadníka ozaj kaľavného, ktorému do tanca na svete páru niet. Sama mladucha to no, len tak jedným uchom dopočula. A len tak, ako nie tá, prehodila, že by ona veru vykrútila sa s takým šuhajom, ktorému do tanca na svete páru niet. A veru Neboj sa vedel pekne-rúče zavolať a pojať si mladuchu do tanca. No, veď on bol naozaj kaľavný čeľadník! Tu, ako najlepšie vykrúca sa s mladuchou, pustí na zem ten ručník, čo mu ona bola darovala ešte na zakliatom zámku. Pospolu ona ručník poznala. zdvihla a zvolala:

„Nebude ten mojím mužom, čo som mu voľky-nevoľky prisahala, ale ten, kto tento ručník stratil!“

Pod tým časom bol Nebojsa uskočil von. Hneď stala sa trma-vrma a všetci hľadali ho. On iba čo obliekol si svoje šaty, vystúpil sám naprostred paloty. Tu všetci oka nespustili z krásneho šuhaja. Aj kňahňa ho hneď poznala a tam pred všetkými objala.

PrílohaVeľkosť
11.jpg143.29 KB
12.jpg126.31 KB
13.jpg253 KB
18.jpg117.49 KB

O Peterkovi

Kde bolo, tam bolo, čo nás tam do toho, keď len bolo! Bola raz jedna kráľovná krásna, premilená, že si na nej ľudia len tak oči pásli, keď ukázala sa. Páru nemala v šírom svete, iba jej dcéra, tá podobala sa jej. Len ti tu raz ochorie kráľovná, že úfania nebolo, aby z tej choroby vyšla. Povedala kráľovi:

„Tyže si neber inakšiu, len ako som ja bola!“ S tým tašla aj na druhý svet.

A kráľ dal všade rozhlásiť, dal všade hľadať, kde by sa našla taká, ako tá predošlá bola. Ale nikde nič a nič nezjavilo sa. Raz ti tu milý otec ak prizerá, tak prizerá sa na tú svoju dcéru a povie:

„Dievka moja, predsa to len ty musíš za mňa ísť.“

A ona mu skoro:

„Ej, otec, to som nikdy nepočula, žeby dcéra za otca šla.“

A otec zas:

„Ej, ale ty jediná podobáš sa matke a vieš, čo mi ona poručila, keď umierala.“

„To viem, ale vy nemusíte ženiť sa.“

„Ale ja sa musím!“

„Ale to predsa nikdy nebude, žeby si dcéra otca zvala mužom!“

Nahnevaný otec čo neurobil? Dal jej odrezať ruky a zašiť ju do medveďacej kože a tak z domu vyhnať.

Blúdila chudera sem i tam a omdlievala od bolesti i od hladu. Akosi domotala sa predsa do jedného kráľovej záhrady, kde jabĺčka na stromoch tak nízko viseli, že si ústami dočiahla. Obhrýzala teda a tie ohryzky tam nechávala visieť na stopkách, veď ani tie nemala čím na stranu hádzať.

Príde si kráľ do záhrady a vidí si tam taký nečin. Osopí sa na záhradníka:

„Čo to tu máš za záškodníkov, čo mi takýto nečin robia?“

„A veď ja neviem, najjasnejší pane, veď som ja to sám nikdy neslýchal, iba Čo ho teraz vidím. No ale veď ho ja dostrežiem.“

I dostriehol „ potvoru v medveďacej koži. Ale sa jej preľakol a bežal kráľovi povedať. Ten sám pochytil kušu, a ako ju zazrel, natiahol, že strelí. Vtom ale prizrel sa lepšie, ako to obhrýza, nuž vidí, že to ľudský parsún má. Hneď dal zvolať sluhov a obkolesiť tú potvoru, aby voliak neumkla. Potom už ako na bezpečné zavolal:

„Kto si, čo si, stoj! Lebo viac neujdeš.“

„Ja som to, čo si ty,“ odpovedala mu. „Len nedaj tu kožu zosňať zo mňa pred všetkými, lebo by som skapala od hanby.“

Aj ona šla na jeho rozkaz pekne dnu do zámku a on tam mal akúsi starú babu, tej rozkázal, aby ju z tej kože vypárala a pekne obliekla. Ako ju oblečú, tu ti z medveďacej potvory zas krásna panička, ibaže rúk nemala. Čo deň bola krajšia a milšia kráľovi, až si ju napokon aj za ženu vzal.

Žili oni spolu, ako pánboh prikázal, a mali sa radi ako dva holúbky, čo vždy okolo jednodruhého hrkútajú. Tu ti raz musel kráľ do vojny. Naručil starej babe, aby mu kráľovnú varovala ako perlu a písala mu do vojny, ako s ňou bude, bo mala prísť do polohu.

Kráľ odišiel a stará baba vždy sama okolo kráľovnej, ani nikoho nepripustila k nej. Mladá kráľovná porodila nezadlho krásneho chlapca. Baba sadne a napíše list, že veru kráľovná porodila šteňa a sama veľmi ošpatnela, že čo majú robiť. Ten v tej vojne iba hlavou pokrútil, ale odpísal, aby všetko tak nechali, že on už nezaveľa dôjde a presvedčí sa sám. Baba list hodila do ohňa a podstrčila druhý, kde to stálo, aby kráľovnú aj s dieťaťom vyšibali, odkiaľ prišla, že jemu už taký bezrúk nepotrebný, že na čo tej dieťa, čo si ho nemá ako ani povarovať.

A baba chytrá aj nastrojila všetkých v dome, aby to tak urobili hneď. Tí ako kráľovmu rozkazu poslušní, uviazali dieťa matke pred prse a vysotili ju z domu.

Blúdila zase sem i tam a dieťa chúďatko plakalo jej na prsiach, keď sa jej žmýkalo a prsníka si nájsť nemohlo a ona mu tiež nemala ako do ústičiek podať a napraviť si ho. Ešte prvý deň bolo ako bolo, ale hneď na druhý deň videla, že jej ide aj s dieťaťom na skapanie. Usadila sa na zem a ako dieťa plakalo, tak ona nariekala s ním.

Išiel tadiaľ Pán Kristus aj so svätým Petrom.

„Ženo,“ rečú jej, „čože ty tu tak nariekaš?“

A ona im rozpovedala všetku svoju biedu.

„Už ti aspoň to dieťa k prsom priložíme, aby aspoň to zatíchlo,“ vravel Pán Kristus. „A okrstíme ho, ak je ešte ani neokrstené.“

Ona prisvedčila, že je veru ešte ani neokrstené.

„Nuž akéže mu meno dáme?“ A Petor ozval sa skoro, že aby volalo sa na jeho meno.

„Dobre, ak mu budeš krstným otcom,“ riekol Pán Kristus a Petor pristal aj na tom.

Pán Kristus pokrstil teda to dieťa na meno Petrovo.

Keď už bolo po krste, povie Pán Kristus Petrovi:

„Ale teraz, keď si už kmotrom, čože si dáš krstnaťu do krstu?“

„Ja by som mu,“ vraví Petor, „len to dal, aby hneď stalo sa, čokoľvek zažiada si náš malý Peterko, a aby hneď mohol chodiť a vravieť.“

„Nuž nechže mu bude,“ hovoril Pán Kristus. „A ja zase urobím pamiatku jeho matke. Keď si tu do tejto studničky, kde sme toto dieťa okrstili, kyptíky omočí, nech jej znovu ruky narastú!“

Stalo sa všetko tak. Aj ukázali jej tam v horách jeden domček, kde by s Peterkom bývala. Potom zmizli.

Dobre. Bývala tá v tom domčeku a malý Peterko hneď okolo nej obehúval a štebotal jej a rozveseľúval ju.

Dobre ale. Prišiel tam aj mladý kráľ z vojny domov. Hneď len, kde mu žena a trebárs aj to šteňa. Tu dvoraníci, že veď urobili tak, ako sám prikázal.

„A akože som prikázal?“

„Tak a tak stálo v liste, kráľovnú sme vyhnali aj 8 dieťaťom.“

„Vy nešťastníci! Tam tá bez rúk zahynula aj s dieťaťom! Zahyniete aj vy!“ Naveľa dal uprosiť sa kráľ a nasúdil iba tej babe smrť, čo bola príčinou všetkého. Tú hneď aj zmámili.

Kráľ ale zavrel sa do svojej izby a ani von nevychodil a ani nikoho k sebe nepripustil. Ak aj voľač prišli k nemu, keď už bolo v súrke, na každého vyvadil sa, s každým nakladal zle, nedobre. Najväčší kríž mal s ním jeho kuchár. Sprvu kráľ nechcel ničoho nič ani okúsiť, potom zas preberal si v jedlách a nikdy ani jedno jedlo nebolo mu po vôli.

Ten kuchár bol ale šelma prefíkaná. Vymýšľal jedlá všakové. Ale raz „ len nedáva a nedáva žiadnej pečienky na stôl. A to tak za viac času.

„Čože je to,“ povie mu kráľ, „či mňa ty chceš hladom umoriť, že na mojom stole už od týždňa pečienky nebolo?“

„Ach, nuž veď, najjasnejší pane, veď“

„No, čože je za veď? Von s ním!“

„Veď, keby ste si takto sami išli zapoľovať, to by hádam bola najlepšia pečienka.“

„A veru, hádam pravdu máš, aspoň na tej zveri vyvŕšim sa, keď nemám sa na kom!“

Tu kráľ naozaj zobral sa na poľovačku a kuchár 'en na to myslel:

„Poď si, poď! Dobrá tebe bude aj kuľaša, keď ťa tam von prefúka.“

Vyšli na tú poľovačku a poľovali celý deň, ale nedostali ani srsti. Podvečer stratili sa ešte od družiny sami dvaja, kráľ s kuchárom. A nebolo ani kde prenocovať, ak len nie v jednom domku, ktorý z vrchu zazreli ďaleko pod sebou v doline, čím došli k nemu, bola už tma a tu ani nevedeli dobre, kde sú. Vnišli dnu a prosili si nocľah, ale vraj aj dáku večeru, bo už aj sám kráľ bol vyhladol. A to, hľaďteže, pohodili oni ďo toho istého domku, kde kráľovná aj s Peter-kom bývala. Nuž ich ona aj pekne uvítala, aj večeru im sľúbila dobrú. O chvíľku aj kázala malému Peterkovi na stôl zastrieť. A ten kuchár vyšiel von obšmietať sa, čo to bude za večera, keď v kuchynke ani ohňa nebolo. Ako Peterko zastrel, vyšiel von ku mamičke a tá mu povie:

„Peterko, nože si ty zažiadaj kráľovské jedlá, aby tomu pánovi šmakali.“

Lebo ona poznala, že je to jej muž, ale neriekla nič viac, keď ju tí nepoznali. Ale ako by aj, keď mala ruky a Peterko bol už hodný chlapec! Lež vtom boli už aj vyberané jedlá v kuchyni a ona ich nosila na stôl a ten kuchár to všetko počul a len dobre od divu z nôh nespadol, ako to tam robilo sa všetko, ako aj tie jedlá i len voňali, až milo. Kráľ zajedol si chutne, aj naspal sa dobre. Ešte mu tak dobre nebolo, odkedy tak nič po nič prišiel o ženu aj dieťa.

Hej, ale mal ten kuchár ešte len potom doma s ním galibu. Tu mu zase nič nechutilo a iba kuchár trpel za všetko, že či už nevie ani takých jedál pripraviť ako tá mizerná žena v tom domku. Len čo ten kuchár nepremyslel? Poď on raz k tomu domku a nabral si všelijakých ihračiek so sebou. Ako malý Petrík baví sa pred domom a mamky tam nebolo, začne mu ukazovať to koníka, to šabličku.

„Ačak by to, Peterko, bolo pre teba?“

„Ej, veru bolo,“ povie Šuhajček.

„No, poď so mnou, dám ti toho ešte viac.“

Takto pekne odvábil chlapca so sebou a držal ho u seba ako kuchtíka.

Bolo doma všetko dobre. Kuchár iba povedal Peterkovi, čo si má zažiadať, a ako si tento zažiadal, tak boli hneď jedlá na výber. Kuchár ich iba nosil na stôl a kráľovi chutilo vždy. Ale tu raz začne Peterko za mamkou plakať a čo deň to horšie. Už ani hračky nestáli nič, čo aké vymýšľal mu ich. Len ti tu ten kuchár premyslí, že čo by mal takto ustavičnú prácu mať hneď s kráľom, hneď zase s chlapcom, keď tomu jesto spôsob, aby odrazu sám mohol byť viac ako sám ten kráľ.

„Hej,“ povedá, „Peterko môj! Ačak by to predsa len lepšie bolo pri mamke. Tam by som ti i ja ešte raz lepší bol, ako som ti dosiaľ býval.“

„Ej, veru by tak lepšie bolo!“ vzdychol si Peterko.

„No, zažiadaj si, aby sme boli aj s tvojou mamkou, ale ani nie tam v tom domku, ale ešte v krajšom zámku, ako je tento, a to až za morom.“

Hneď si Peterko zažiadal a stalo sa všetko tak: Mladá kráľovná iba keď našla sa v zámku za morom, spolu s Peterkom aj s kuchárom.

Dosiaľ ona v tom domčeku iba nariekala a vyvolávala na všetky strany Peterka, lebo nič nevedela kde by mohol podieť sa. I úfala sa, že hádam z voľaktorej strany hory pribehne, alebo zažiada si pri maminke byť, keby zacnelo sa mu za ňou a tak po všetky de dni len čakala. Ale tu za morom priam predesila sa, čo to z toho má byť. Bo aj spoznala hneď, že ten kuchár milého Peterka tými hračkami a kadejakými sľubmi cele opantal a že tomu ver nič dobrého nevyzerá z očú. No rada bola predsa svojmu synkovi a on jej. Čakala už len, čo ten kuchár počne.

A zrádzky kuchár čo ti teraz nezačne?! Začne ti ju tu najprv len pekne prehovárať, že ako im tuná už teraz dobre bude, že ju on veru rád má a naposled, že čo by im len ten chlapec tu nezavádza!, keď už majú kráľovský zámok a v ňom všetko, čo treba. Ona na to všetko bola i hluchá i nemá. Ten potom už začal vyhrážať sa zle nedobre, že i ju i chlapca zo sveta znesie, ak mu nebudú po vôli. Chlapec v taký Čas striasol sa ako prút. A tu raz, ako ho najlepšie nabaláchal, povie mu:

„Peterko, Či vieš, ako ti budem zase dobrý?“

„Nuž ako?“ rozplakal sa chlapec.

„Idem ti teraz vtáčika zastreliť, a to takého zlatého, čo ti bude pekne spievať, vieš, to si ešte nemal a bolo by to veľmi pekne. Ale zatiaľ neurob mamke nie kvôli, potom už budeš môcť všetko jej kvôli robiť a ona bude radovať sa veľmi.“ Chlapec dal nadať sa a prisľúbil a odbehol ihrať sa v tej radosti. Potom ale obrátil sa ku kráľovnej a prihrážal jej ešte tuhšie, že ak mu neukáže srdce na tanieri z toho chlapca, kým on vráti sa z poľovačky, že ju zabije a že ak by mu zatiaľ ušla, popadne ju, čo by kraj sveta bola. A s tým aj odišiel na poľovačku.

Kráľovnej už nebolo ani tak, ani tak. Peterka ani nenahovárala, aby zažiadal si s ňou inde byť, bo vedela, že by pred tým kuchárom nikde na svete pokoja nemala. Syna zmámiť? Na to nedalo jej srdce ani pomyslieť. Uchýlila prasiatko, zarezala a srdce z neho položila na stôl na tanieri. Peterka ukryla pod koryto, keď kuchár mal už nadísť. Ten nadíde a vidí tam to srdce na tanieri:

„Či je toto srdce z toho chlapca?“

„Vidíš ho, čo je,“ povedala smutná kráľovná. A ten skoro zavolá:

„Peterko, kde si? Doniesol som ti zlatého vtáčika.“

„Jaj, dajte mi ho, dajte mi ho!“ ozval sa Peterko a vymykal sa spod koryta.

„Nuž takto opovažuješ sa ty mňa klamať?“ osopil sa kuchár na kráľovnú, zabil ju a zahrabal. Ej, to už Peterko nečakal, že mu mater zabije, keď vždy staval sa mu takým dobrým. Tu aj on inak si pomyslel a povedal:

„Ty ukrutník, ty, čo si mi matku zmámil! Teraz ti rozkazujem, abys' bol hneď psom, aby ja s tebou od týchto Čias poľúvať mohol.“

Aj tak on tam za čas s tým psom poľúval.

Ale takto o samote iba čo vždy väčšmi dounúval sa. Nuž si on to inak premyslel. Tomu psovi kázal rozliať sa na smolu, aby nikdy za ním nemohol. Sám pobral sa ešte odobrať na matkin hrob. A tu na tom hrobe vykvitla zatiaľ voňavá ľalia. Tú si odtrhol a pomyslel si, aby bol pred toho kráľovým zámkom,

kde s tým kuchárom kuchtíkoval. Hneď tam bol. Tu zaradovali sa nesmierne, že keď aspoň kuchtíka majú, bo odkedy kuchár skapal, nevedeli si ani tak rady s omrzlým kráľom, čo tomu žiadna duša na svete v ničom vyhovieť nemohla.

Išlo všetko zas dobre, bo také jedlá nikto ani navariť nemohol, aké Peterko prinášal na stôl. Bolo to všetkým čudno a najčudnejšie to, že do svojej kuchyne nikdy nikoho nepripustil a ani dreva nekázal si nosiť, ani z komína nikdy nekadilo sa, iba tie jedlá boli vždy na dvanástu hotové. Len Fasovali za ním a vyfasovali na kľúčovú dierku, ako on iba k tej Tálii privoniaval a objímal ju, a keď prišla dvanásta hodina, porozkladal misky po stole a hneď na každej bolo, čo si zažiadal. Vybúšili mu sluhovia dvere a hneď po celom zámku rozišla sa vôňa z tej ľalie ešte inakšia ako z tých jedál.

Dobehol na to aj kráľ, čo to za buch a zas Čo to za neslýchaná. Nemohol Peterko tajiť sa ani za okamženie. Vyznal sa kráľovi vo všetkom.

„No, dosvedč ešte aj predo mnou, že na tvoje slovo postaví sa všetko,“ riekol kráľ naostatok. „Zažiadaj si, aby z tejto ľalie bola tá z toho hrobu živá a pekná ako za mladi.“ Peterko si to zažiadal. Iba keď ti stane pred zadiveným kráľom jeho spravodlivá manželka, ako bola vtedy, keď ju najradšej mal, ibaže ruky mala a zdala sa mu už raz krajšia.

Ani ona viac netajila a vyznala všetky veci. Bola radosť nad radosti. Peterko si nemal viacej čo žiadať, lebo mu pri dobrých rodičoch nechýbalo vari ani to vtáčie mlieko.

O sirote

Opustená ako prst ostala Hanka na šírom svete. Pred troma rokmi zomrela jej dobrá matka. Otec oženil sa znovu, a to bolo jeho nešťastie, lebo mu zlostná žena hrýzla srdce, takže pod rokom vyschol ako trieska. Otec, matka, braček, sestra, všetko vymrelo, len Hanka ostala, aby trpela krivdu od ukrutnej macochy. Neborkej ústa boli spuchnuté od zauškovania, chrbát očernetý od palice, ruky doškriabané od roboty, oči červené od plaču, tvár bledá od žiaľu, líca vpadnuté od hladu, Kto ju len videl, zaplakal nad non. Miesto múky popol, miesto kaše piesok, miesto chleba skalu dávala jej mrchavá macocha. A k tomu nebolo toho hniliaka, toho žráča, toho daromníka, do ktorého by jej nebola nadávala.

I zabrala sa nevoľná sirota na cintorín, aby zaplakala nad hrobom matkiným a vyžalovala biedu svoju otcovi. Jasne svietil mesiačik na vysoké topole, ktoré povyrastali z hrobov a Hanka stojí pred bránou cintorína. Rada by dnu, ale nemôže, lebo sú dvere mocne zamknuté. Tu zalomí rukami a počne žalostne nariekať. Ako tak narieka, postaví Ba pred ňou jeden staručký žobráčik a pekne sa jej opýta:

„Kdeže, kde, dievka moja, tak pozde?“

Vyžalovala Hanka krivdu svoju a prosila, aby jej otvoril bránu, že ide Žalovať sa matke, otcovi, sestre, bratovi.

„Ach, dievka moja,“ povedal jej ten staručký, a to bol Pán Kristus „veď ťa tvoji rodičia nepočujú, ale na ty tento šípový prútik, šibni tri razy ním na hroby tvojich milých a v tom okamžení otvoria sa!“

Brána rozletela sa a Hanka kráčala ponad staré i nové hroby k svojim milým. Príde k sestrinmu hrobu, šibne prvý raz šípovým prútikom naň a z hlbokého hrobu ozve sa hlas sestry:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, sestrička moja, otvorže mi, otvor!“ zaplače Hanka. Šibne prútikom druhý i tretí raz a sestrin hrob otvorí sa, V bielej plachtičke ukrútená sedí v ňom sestra. I žaluje Hanka svoju biedu a umrelkyňa plače s ňou. Po chvíli jej slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, sestrička, obzri, kde ti braček leží!“

Hanka sa obzrie, sestra zmizne, hrob zavrie sa.

Ide ďalej k bračekovmu hrobu, šibne naň prvý raz šípovým prútikom a z hlbokého hrobu ozve sa hlas brata:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, braček môj, otvorže mi, otvor!“

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz a hrob bratov otvorí sa- V bielom kepeni ukrátený sedí v ňom brat. I žaluje Hanka svoju biedu a umrlec plače s ňou a po chvíli slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, sestrička, obzri, kde ti otec leží!“

Hanka sa obzrie, brat zmizne, hrob zavrie sa.

Nevoľnica kráča k otcovmu hrobu: Šibne naň šípovým prútikom prvý raz a z hlbokého hrobu ozve sa otcov hlas:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, otec môj drahý, otvorteže mi, otvorte!“

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz, hrob rozletí sa a v ňom sedí umrlý otec. I rozpráva Hanka krivdy svoje, žaluje na macochu a umrlec plače s ňou a o chvíľu slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, dievka moja, obzri, kde ti matka leží!“

Nešťastná dcéra sa obzrie, otec zmizne a hrob zavrie sa.

Slzy ju od žiaľu zaliali a tak sa pobrala na matkin hrob, ale si umienila, že už viacej neobzrie sa. Šibne šípovým prútikom na zarastený matkin hrob prvý raz a z hlbokého hrobu počuje volať matku:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, matka moja drahá, otvorteže mi, otvorte!“ plače Hanka.

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz, hrob rozletí sa a v ňom sedí umrlá matka. I rozpráva Hanka krivdy svoje, žaluje sa na macochu a dobrá matka plače s ňou. Po chvíli prerečie žalostným hlasom:

„Obzriže sa, dievka moja, obzri, aký tam mládenec stojí!“

Hanka ale odpovie:

„Veru sa ja, matka moja, neobzriem, lebo by ste sa mi skryli!“

I objíme dobrá matka opustenú sirotu, zem strasie sa a zasype matku i dcéru! Hanka leží pri vlastnej materi!

O troch grošoch

Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ voľakdesi šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka:

„Povedzže mne ty, môj drahý, akú máš plácu na deň za túto ťažkú robotu?“

„Ha, najjasnejší kráľu, ja mám na deň tri groše.“

Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch vyžiť.

„Jaj, Vaša Jasnosť, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko, ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a kremä na tom treťom sám žijem.“

Ale tu veru kráľ nerozumel, čo to znamená, trel si rukou čelo, že si rozhúta, čo by to, ako by to mohlo byť. No nevyhútal nič, len pekne-krásne priznal, že on veru nerozumie, ako by to mohlo byť, z troch grošov i vracať i požičiavať i vyžiť.

„Nuž, najjasnejší pane“, povie chudobný človek, „to je takto! Chovám si otca už starého a nevládneho, tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i jedného malého syna: tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem sa. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť.

„No dobre, keď je tak,“ zaradoval sa kráľ. „Vidíš, môj drahý, ja mám doma dvanástich radcov a čím väčšiu im plácu dávam, tým väčšmi ponosujú sa mi, že nemajú z čoho žiť a troviť. Teraz im ja zahádam túto hádku, čo si mi ty povedal. Ale ak by prišli k tebe opytovať sa, nepovedzže im, čo to znamená, - pokým len môj obraz neuvidíš.“

Ako to dopovedal, daroval ešte sedliakovi za hrsť dukátov a odišiel domov. Len čo došiel, dal zavolať tých dvanástich radcov pred seba:

„Vy“, povedá im, „čo na toľkých peňazoch nemôžete vyžiť, jesto tu v krajine jeden človek, ktorý má na deň kremä tri groše a ešte aj z tých jeden vracia, druhý požičiava a iba na tom treťom sám žije - predsa statočne vyžije. Teraz, keď ste múdri, povedzte mne vy, ako je to možno, lebo ak mi do pozajtrajška nepoviete, dám vás všetkých z krajiny vyhnať, aby ste mi aspoň darmo chlieb nejedli.“

Pobrali sa slávni radcovia s ovesenými nosmi domov a zasadli do rady, čo ako by to bolo. Každý chcel byť múdrejší a ono za rozum prostého človeka žiaden pohodiť nemohol. Minul deň, míňal sa i druhý, na tretie ráno mali už postaviť sa pred kráľa a ešte nevedeli tej veci ani vývod ani rozvod. Naveľa, naveľa voľakto im pošepol, kde by vyhľadali toho chudobného človeka, že im ten najskôr spod závozu pomôže. I vyhľadali ho a dostavili sa hneď všetci k nemu. Prosbou, hrozbou, zle, nedobre dotierali doňho, aby im povedal, ako je to s tými troma grošmi. Ale on veru nezľakol sa ich. Rozpovedal kráľovský rozkaz a že kremä ešte ak by mu kráľov obraz ukázali, tak by mohla byť z tej raži múka.

„Kdeže ti my hriešni ľudia kráľov obraz ukážeme,“ hovorili títo, „veď kráľ na naše slovo k tebe nepríde a ty ani tak nesmieš pred neho?! Len daj voliak ináč nakriatnuť sa na tú rozpoveď.“

„A už keď ani to neviete, tak z tej múky chleba nenapečieme!“

Pokúsili sa aj o to ostatné: Nasľubovali mu hory, doly, navláčili mu veľa peňazí, že veď už aj bez kráľovej milosti má na čom žiť, aby im tú vec len rozpovedal. Ale on nič! Iba keď už peniaze naozaj na hŕbu nosili a on už dosť navysmieval sa im, že takí múdri páni nevedia si porady, vtedy vytiahol z vrecka jeden z tých dukátov, čo mu kráľ podaroval a riekol:

„No vidíte, tuná je kráľov obraz, sám mi ho podaroval, vidím ho dobre, nemám čo obávať sa, že by som prestúpil kráľov rozkaz. A tak vám čo chcem, vyjaviť môžem.“ - A vyjavil im hádku!

Tu potom na tretí deň radcovia ľahko rozprávali s kráľom, keď im chudobný človek svojho rozumu požičal. Ale aj kráľ zavoňal, čo je vo veci, lebo dal zavolať chudobného človeka a opýtal sa ho:

„Povedzže mne ty, ako je to, že si ty ináč statočný človek a teraz predsa previnil si sa proti môjmu kráľovskému rozkazu?“

„Neprevinil som sa, najjasnejší kráľu, lebo som mlčal ako kameň, kým som neuvidel váš spravodlivý obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sami ste mi ho darovali? - a vytiahol dukát s obrazom kráľovým a rozpovedal mu všetku príhodu s tými dvanástimi, i ako hrozili i prosili, i nadarúvali sa mu, i ako on navysmieval sa im.

„No,“ povedal na to kráľ, „keď si ty taký múdry, že ty viac rozumu máš ako moji dvanásti radcovia, nebudeš ty viac priekopy kopať, ale budeš ako veľký pán v mojom dvore prebývať a vedľa mňa v rade zasadať.“

„A vy?“ - to zas k tým radcom hovoril. - „Či sa vy nehanbíte? Čože, akože teraz s vami? - Vám nielenže platy nepovýšim, ale vám ešte aj z toho utiahnem, čo máte!“

Neprišli tí viacej kráľa o plácu unúvať.

O vlku, čo si dal šiť čižmy

„Hmm,“ hútal si raz vlk, ako je to dobre tým ľuďom! Dočím nás bosých honia, nedoráňajú si nohy o skáľa a drvia, lebo ich majú obuté. Ale prečo by som ja tiež nemohol mať čižmy?“

Poď on k čižmárovi na pokraj inku dediny, akoby len k svojmu susedovi, mohol smelo, bo chudobný čižmárik nemal iba jedného vyhladovaného krivého psíka a ten nezabrechal, utiahol sa radšej pred vlkom za chlievce. Vhupol teda do izby, akoby bol z neba spadol. Deti pokryli sa od ľaku, ktoré za pec, ktoré do kúta, ktoré materi pod zásteru. Sám čižmár vyvalil oči, čo to za hosťa má.

Pán hosť ale začal pekným spôsobom, vraví:

„Pán sused, či by ste mi neušili čižmy?“

„Prečo nie,“ hovorí čižmár, „len by bola dostácia, ale viete, že ko mne ľudia iba na plátanku nosia?“

„A čo by to bolo treba na tú dostáciu?“

„Viete, z čoho dobrý remeň: nuž tak napríklad tučná jalovica z hôlnej čriedy?“

„Na večer ju tu máte na záhumní, len si na to pozor dajte! Viete, tak okolo polnoci?“

Hej, a bolaže to za jalovica tučná, mastná, čo vlk čižmárovi dovliekol, len aby čižmy boli čím lepšie. Hej, a bolaže to potom za hostina v dome čižmárovom! Čižmárka po tri dni iba mäso dusila a všetci jedli tak, ako na hody. Jednako voľač mastnejšieho už oddávna nedostalo sa im na zuby. Kožu ale naozaj dali do výrobku.

Na tretí deň prišiel si vlk po čižmy.

„Nuž akože, pán sused, či sú my čižmy už hotové?“

„Boli by, pán sused môj drahý,“ začal už náš príštepkár prívetivej šie, „keby len bolo na dratvy. Keby ste vy to ešte zaopatrili voľač konôp a lanu?“

Bolo toho tam pri močidlách dosť už vymoknutého a vyvláčeného, vlk naznášal mu toho kopu cez noc na záhumnie. Pani príštepkárka na druhý deň už vysúšala, trela a tešila sa, ako bude priasť a tkať a deti si zašatí.

O tri dni ale prišiel zasa vlk po čižmy:

„Pán sused, či čižmy už hotové? Aha, tu sú, no, veru sú hodné, ej, čiže mi budú!“

Lebo tam stáli na lavici naozaj čižmy nové, ušité z remeňa, čo grznár zborgoval vopred na jalovičinu, aby príštepkár mohol raz zasa aj celé čižmy šiť. Ale milý, už teraz naozaj čižmár, začal poznove, ako predtým:

„Ej, boli by vám boli, pán sused môj drahý, ale to je ten beíah, že si tieto rozkázal pán richtár z dediny a vaše mám ešte len v robote. Lež čože mi z týchto i z vašich, keď ich nemám ešte čím vymastiť. Ešte takto na tú mastku zaopatrite jedného vepra zo žíru. Ak mi to splníte, na tretí deň budete už čižmy nosiť“

Cez polnoc bol zasa tučný, mastný vepor na záhumní. Bolo potom aj v dome čižmárovom omasty, žena tešila sa, že bude mať aj čím zasmážať, aj na čom vypekať.

Keď vlk na tretí deň prišiel, čižmár ukázal mu naozajstné čižmy, nuž ale vlk to obuť alebo nosiť nemohol.

„Eh, to ste mi,“ vraví, „piano ušili“.

„No, veď je nič, pán sused,“ hovoril čižmár, „veď tu nájdu sa čižmy ešte aj pre vás, len som vám chcel ukázať, že vy nemôžete nosiť čižmy ako druhí ľudia. Pripravil som ja to inak, poďte len za mnou von.“

Šli a prišli tam na dvore ku jednej jame, do ktorej bol narobil majster blata z belastej hlinky.

„No,“ vraví, „pokial chcete mať čižmy obuté, potial skočte sem dnu nohami“

Vlk skočil, a keď potom dostal sa von, leskli sa naozaj nohy jeho od hlinky.

„No, vidíte, susedko, tu ich máte hneď dobre obuté, lesklé, belasté, krajšie, ako druhí nosia. To som vám ja tak pripravil, aby ste ma pamätali, kedy ste si dali u mňa čižmy šiť. Len to jedno vám povedám: po skalách, po strá-ňach behajte v nich, kolko chcete, ale do vody alebo na rosu ani raz nohou! To, hlaďteže, iba nám čižmárom žatva, keď v čižmách po vodách!“

Posledné naučenie čižmárovo vlk už ledva i dopočul, bo hrdý v čižmách uháňal už záhumním. A keď bol raz v čižmách, to si hútal:

„Nebudeš viac túlať sa po hore, budeš chodiť po cestách, kadiaľ chodia druhí ľudia, keď máš čižmy ako oni.“

Aj si vykračoval vždy hrdšie po hradskej ceste. Ale tu šli proti nemu voziari, a keď priblížil sa k nim, paholci doňho bičmi a gazdovia poskákali z vozov so sekerami.

„Aha, vlk, aha, vlk!“ že ho zabijú.

V tom pomykove nevedel, kadiaľ z konopí, skočil do rieky a šťastie jeho bolo, že rieka bola široká, hlboká, cez ktorú nemohli za ním. Ale keď preplával na druhý breh, bolo po čižmách - voda mu ich zlízala. No bolo aj po radosti! Keby tam bol býval majster, čo ho tak zaobul, bol by ho v zuboch rozsekal, tak ich ceril, tak sekal a vrčal a hneval sa.

Hybaj prosto k čižmárovi naspäť a nepočúval nič na jeho výhovorky, len ho vyvolal, aby zajtra v tú a tú hodinu hotovil sa do bitky, aby si zaopatril dvoch kamarátov, vlk že si tiež zaopatrí svojich a že biť sa budú na život a na smrť, tam a tam, pri tom dube v hore.

Dobre teda. Vlk si zavolal veverku a diviaka na pomoc a čakali tam pod tým košatým dubom. Čižmár dlho nešiel. Raz už potom povie vlk veverke:

„Vyjdiže ty na toho duba a pozri, či ten ide k nám a či ho máme ísť tatam roztrhať na kusy aj s celou jeho klamárskou perepúťou!“

Veverka vybehla a len zhíkla:

„Jaj, bože môj, veru ten už ide aj s dvoma kamarátmi: za jedným samé krvavé paloše opálajú sa a ten druhý čo krok kročí, to zohne sa a skaly zbiera. Jaj, to je strach!“

A nechcela viacej ani dolu zo stromu. Aj diviak dal si strachy nahnať a zaryl sa pod stromy do lístia, čo mu ani ňufáka nebolo vidno. Čo mal robiť vlk opustený? Pustil sa behom do lesa, nič nedbajúc, že je zasa len bosý a nohy si pred človekom dotlčie a doráňa.

Čižmár naozaj došiel o chvílku až k dubu aj s kamarátmi: so svojím kohútom, ktorého červené piera na chvoste vietor rozháňal a pred ktorým veverka i teraz triasla sa na dube, akoby to boli ohnivé paloše, so svojím krivým psíkom, ktorý čo kročil, to kľocnul a predkom do zeme ňufol, akoby ozaj kamene bol zbieral, a kľocnul i tu naposled a veverka ukryla sa za konár, aby ju voliak tým posledným kameňom nedohodil. Diviak spopod lísťa ani nevykukol, vlk bol dosiaľ za horami, čižmárik ako prišiel, tak odišiel. Bolo po strašnej bitke, keď jej ani nebolo.

Ale náš vlčko poskoril sa radšej, kde by dačo dostal pod zuby, veď od rána bolo už ďaleko a on bol hladný, naozaj ako vlk. Pásla sa tam dakde na doline pri jazere kobyla aj so zriebäťom. Vyceril na ňu zuby a zavrčal:

„Kobyla, daj mi to žriebä pod zuby, bude ti raz krajšie. Či podobrotky, či pozlotky, dať musíš!“

A kobyla povie:

„Dobre, dobre, ale je ešte nie okrstené, pred krstom len nemôže na máry“

„No, veď ti ho ja okrstím!“

„Nedbám, keď nasilu chceš byť kňazom. Staň si na breh, dovediem ti ho k vode“

Vlk si stal, kobyla sa pohla a žriebä za ňou. Vlkovi už tiekli slinky a jazykom zalizoval. Vtom ani nepobadal sa, ako kobyla vyhodila kopytami, ako ho zahodila až naprostred jazera.

„Splákni si ústa od pečienky!? zavolala mu kobyla a ušla aj so zriebäťom bezpečne, kým ten voliak po psote, po biede vybŕdol.

Pustil sa už druhou stranou na polia. Tu neďaleko jedného humna počuje starú kozu bľačať, kozľa ležalo pri nej.

,Keď na prvé nič, bude voľač na druhé,“ pomyslí sebe vlk a ide ku koze a spytuje sa:

„Čože tak bľačíš?“

„A veď vidíš, čo mi je, kozliatko mi odkapalo.“

„Podaruj mi ho, veď z toho jednako už nič nemáš.“

„Akože ti ho dám, keď je ešte neoplakané, neospievané? Pomôž mi ho aspoň pekne oplakať, ospievať.“

Vlk začal zavýjať, a čo ďalej hlasnejšie, páčil sa sebe, ako dáky spevák na pohrebe. Počuli ho mlackovia tam na tom humne, dobehli sem aj s cepami a „cupy-lupy?, doskošili mu do chrbta a temer mu kožu zodreli. No spamätal sa dosť zavčasu a umkol im do hory.

V hore vlk pán, vykračuje si zasa hrdo - trebárs mu od hladu tam dnu škvŕka a zvonku hnáty dodrvené. Poletuje si zas tam dakde vtáča zo stromu na strom a skacká z konára na konár. Prikráda sa za ním náš vĺčko, že si schmatne. Ale vtáča mu vždy uletelo a chmatol zakaždým naprázdno. Namrzený zavolá:

„Stoj, vtáča, prehltnem ťa!“

„Ešte som nedorástol tebe pod zuby,“ ozve sa vtáčik. „A čo by ti z toho prišlo, čoby si ma i prehltol? Ale ja ti ukážem, kde sa môžeš aj najesť aj napiť, ako ti chuť príde, len či ma počúvneš. Veru ti tam bude, ako na svadbe, na výber.“

Dal sa vlk nahovoriť a skákal, kade vtáča letelo. A vtáča videlo už predtým, kadiaľ ženy niesli plné nose jedenia a pitia, kamsi tam na voliaku hostinu. Nuž k týmto ta letelo, a keď ich už videli cez húšťavu, kázalo vlkovi za nimi ľašovať a samo preletelo pred ženy a tam prplilo sa v prachu na chodníku. Keď ženy zazreli vtáča, nuž zavolali:

„Aha, mladé vtáča, uchyťme ho, budú mať s čím zabávať sa nám deti doma.“

Pekne-rúče poskladali svoje nose na chodník a pustili sa za vtáčaťom.

Vtáča ich vždy ďalej vábilo, a keď ich už na hodnom kuse odvábilo od húšťavy, vzalo sa na krídla a mihom preletelo naspäť na chodník, kde boli nose zložené.

Ono si sadlo na kraj koša a tam do chlebíčka ďubkalo pyštekom, bo toho vlk ani neofúkol, keď ten tam, odzadu priskočiac, našiel aj mäsa a už ho bol všetko aj s koštiaľmi pohltal. Ešte chcel aj nalokať sa, nuž strčil hlavu do plného hrnca a lokál. Vtom ale došli už aj ženy naspäť z húšťavy a porobili krik náramný:

„Sem sa,“ volali, „sem sa, chlapi, s cepami, drúkmi a valaškami, tu vlk!“

Vtáčatko hneď odletelo a nebolo mu viac ani chýru, ani slychu. Ale náš vlk ešte len teraz nastráchal sa ciep a drúkov a valašiek ešte k tomu. V tom strachu chcel vytrhnúť hlavu z hrnca, ale to nešlo, zastrčil si ju ešte hlbšie tadnu a hrniec zatiesnil sa mu dokonale na hlavu. Ženy, ako to videli, priskočili odzadu s voliakymi papekmi, čo tam pochytili, a lomili ho, čo len tak praskalo, po chrbte. Nechcel si dať kríže zlámať, nuž len pustil sa behom, sám nevedel, kade letí.

Letí, letí za vidna potme. Raz tresne hlavou do stromu a hrniec rozletel sa mu na márne kusy. Vtedy voliak po biede pretrel si oči prednými dlabami a už si len raz aspoň vydýchol a sadol. Hladí, hladí, prizerá sa: že je čas už podvečer a on sedí pod tým spravodlivým dubom, kde za rána mal biť sa s čižmárom. Kamarátov tu už nebolo - bohvie kde tí na bezpečnom! Strachy ho objali a hrôza primrazila ho na to miesto, kde sedel, že ak by čižmár ešte len teraz došiel so svojimi a privítal ho s kopytom a skálím a nadovšetko s tými ohnivými palošíkmi. V tom strachu už len oči zatvoril, aby ani nevidel, čo bude robiť sa.

Ale bolo všetko ticho, ani len muška nepreletela.

,Bože môj, bože môj,“ začne si tu rozmýšľať, ,veruže som opustený, už nikde ani priateľa, ani len nepriateľa, čo by ma aspoň z miesta splašil. Ale tak je to, keď som nechodil po svojom remesle a dával som sa na to, na čo mi nebolo treba. Môj otec nedával si ani čižmy šiť, nedával sa ani za kňaza, ani za kantora, ani po svadbách nechodil, a šíre hory i polia boli predsa jeho, kým nestavil sa, kde staviť sa mal - u kožušniera na klinci. A čože si ja už teraz počnem? Život ma už domrzel, umrieť by sa mi ešte nechcelo! Bože, bože, kadeže sa dám?“

Chcel oči otvoriť, ale už ani to nestačil, bo vtom z jednej strany pif! z druhej paf! vrazili mu dve guľky odrazu do srdca. Dvaja horári, čo ho tam vídali pliesť sa, vyšli v pravý čas sem na postriežku a zastrelili ho. Stavil sa milý vlčko naposled tam, kde stavili sa už toľkí - u kožušniera na klinci!

PrílohaVeľkosť
59.jpg45.01 KB

O človeku, ktorý nikdy nehrešil

V jednej dedinke býval raz veľmi chudobný, ale pritom aj veľmi statočný a pobožný človek, lebo hoc už bol šedivý ako holub, predsa ešte nikdy za života nezhrešil, nikomu neublížil ani čo by len najmenším slovom, nikomu nič neprevinil, nikoho neukrivdil. I mrzelo to čerta v pekle, škrabal sa za ušami a vravel:

„To je predsa len do popukania s tým človekom. Druhý, čo ak statočný, aspoň raz za živa mi poslúži, ale tento dnes-zajtra zomrie, a ešte neurobil mi v ničom po vôli. No, ale počkaj si ho, veď ti ja vykážem!“

Chudobný človek nevedel o ničom nič a najmenej o čertovi, ako stroji sa naňho. Žil spokojne vo svojom domčeku, modlil sa bohu každý deň, neublížil nikomu, nepožiadal veci cudzej a spravoval sa vo všetkom podľa prikázania božieho.

Tu raz - kde sa vzal, tam sa vzal, bodaj sa radšej prepadol ta do Sitna až na dno! - čupne mu do izby čert, a to taký, ako ho pánboh stvoril: zuby mal ako koly, nohy ako kôň, na hlave rožky a - pekne prepytujem - na zadku ešte aj chvost, a hneď začal:

„A hejže, ty vieš, kto som ja? Od tvojho narodenia neprestajne chodím za tebou, a ešte ani raz nemohol som spopáckaf ťa pri hriechu. Teraz vyvoľ si, čo chceš: alebo zabiješ človeka, alebo budeš rúhať sa bohu, alebo opiješ sa! Z tých troch hriechov, chceš-nechceš, jeden urobiť musíš! Zajtra zasa prídem, aby som počul, ktorý si si vyvolil.“

Ako dopovedal, vyletel hore kochom. A statočný človek čo? Veru neľakal sa tak veľmi, lebo vedel, že kto s bohom, s tým aj pánboh. Už len premýšľal, premýšľal celý deň, čo má urobiť. Ale mu to nijak nešlo po remesle. Čítal celý od boha deň v pobožných knihách a naostatok aj pomodlil sa a zavzdychol si: „Neuvoď nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého.“

Ale čože? Na druhý deň ráno zas len zviezol sa dolu kochom čert a zastal pred ním:

„No, rozmyslel si si už?“

„Ej, rozmyslel, rozmyslel! Keď si ty čert, idi do pekla, kde ťa Pán Kristus zatvoril, a daj statočným ľuďom pokoj. Už ja raz tebe kvôli nezhreším!“

„Ale ja ti zas povedám, že ty tomu nevyhneš: lebo niet, ani nebude na svete človeka, ktorý by nezhrešil aspoň raz za života. Ak budeš protiviť sa tomu, tak ti porobím, že dopustíš sa všetkých tých troch hriechov. Dobre si to rozhútaj! Zajtra zasa prídem.“

Vtom hybaj čert, pobral sa hore kochom.

Chudobný človek sám ostal za stolom s hlavou o dlane podopretou. Myslí, myslí o veci. Čím ďalej láme si hlavu, tým viac presvedčuje sa, že ten čert voľač popovedal.

„A veru ten predsa mal pravdu,“ tak hútal sám sebe, „veď sme všetci hriešni; veď by azda Pán Kristus nebol nadarmo zomrel aj za mňa „ a ja som ešte nezhrešil. Ej, veru ten čert môže mať pravdu! No, nebudem ťahať sa s ním za palce. Ale človeka zabiť? Ej, to by bol veľký hriech! Veď cez celý život neublížil som nikomu, ani najmenšiemu dieťaťu, ani len čo by maličkým prstom nedotkol som sa nikoho „ a teraz odrazu človeka zabiť? Z toho nebude nič! Pánu bohu rúhať sa, aj to by bol veľký hriech! Veď od mojej mladosti chránil som sa aj ľuďom povedať zlé slovo, a teraz na moje staré kolená mal by som rúhať sa pánubohu? Ani to neurobím! Opiť sa? Hm, to by azda bol najmenší hriech, veď s tým nikomu nezhreším! Čože? Opijem sa, prídem domov, vyspím sa „ bude koniec veci, a mám pred čertom pokoj!“

Takto premyšľoval statočný človek a pri ostatných slovách vstal od stola a pošiel do hostinca, kde plným skleniciam hodne podíval sa na dno.

Príde domov. Tu hneď proti svojmu obyčaju začal robiť garazdu. Na nešťastie rozplakalo sa malé vnúčatko a on chcel ho udrieť po chrbte „ udrel ho po hlave, že hneď na večnosť onemelo. Tu naraz nebolo hroma, ani paroma, ani čerta, ani svätého, ani boha, ktorého by nebol pospomínal, ktorému by nebol rúhal sa.

Tak, hľa, čo nerobí ožranstvo! Keby nebol opil sa, mohol svätý umrieť „ a potom nebolo väčšieho zlolajca, zlodeja a zbojníka od neho! Bo, vraj, najtiaž len raz opiť sa, potom to ide ako po remesle. A ten čierny v pekle radoval sa mu a raduje sa podnes, že nie nadarmo vymyslel pálenku!

PrílohaVeľkosť
54.jpg17.4 KB
57.jpg27.5 KB

Otcov hrob

Bol raz jeden starý kráľ a mal troch synov a tri dcéry, a čo viac synovia boli driečni a mocní, dievčatá zas jedna od druhej krajšia. Iba to jedno bolo piano, že dvaja starší neradi poslúchali a otec sa neraz pomrzel na nich.

Mladí po kuse dorastali, ale starý neborák zo dňa na deň slabol, až i raz obľahol, ani viacej nevstal. Keď videl, že mu je už blízko hodina, kázal zavolať synov a dcéry, aby ešte ostatný raz k nim prehovoril. Synovia a dcéry prišli hneď a on sa im takto ozval:

„Deti moje! Mne je už raz koniec, musím sa s vami rozlúčiť. Ja som vám chcel byť dobrým otcom. Keď umriem, dajte ma pochovať, ako sa svedčí. Ale aby sa videlo, že ste ma aj vy radi videli, prídete po tri noci na môj hrob plakať, a to síce prvú noc najstarší syn s najstaršou dcérou, druhú noc stredný syn so strednou dcérou a tretiu noc najmladší s najmladšou dcérou.“

Tu synovia a dcéry pokľakli okolo smrteľnej postele a otec ich radom požehnal, potom raz ešte dookola pozrel, oči prevrátil a umrel.

Na tretí deň bol slávny pohreb a po pohrebe veľký kar. Tu pomaly prišiel aj večer a bol čas, aby sa najstarší brat s najstaršou sestrou vybrali plakať na otcov hrob. Ale ten sa vzpieral odprevádzať sestru, lebo si otca nerád videl a bál sa jeho hrobu najmä v noci. Tak začal prosiť bratov, aby ho či jeden či druhý ako najstaršieho odmenili, až sa najmladší dal nahovoriť, pojal najstaršiu sestru a šiel.

Ticho bolo dookola, brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Tu práve o polnoci zahučal tuhý vietor, a len čo sa najmladší brat obzrel, zmizla mu od boku sestra na ohnivom voze odnesená.

Medzitým jeho bratia bez starosti, čo sa v svete robí, jedli, pili a boli veselí. Ráno sa najmladší vrátil domov, a tí ako videli, že samotný ide, už zďaleka volali na neho:

„A sestra ti kde?“

„Na večer príde na vás rad,“ preriekol on, „na otcovom hrobe dostanete odpoveď!“

Ale tí, akoby ani neboli počuli, hodovali, tancovali zasa celý deň. Až keď zapadlo slnko a prišla noc, tu začalo srdce stredného brata strachom ovievaf, lebo aj on nerád poslúchal za živa otca a bál sa jeho hrobu.

„Chorý som, chorý,“ začal pred najmladším bratom vykrúcať: „bolí ma celo telo, nože ma, no, odmeň!“

Naveľa sa dal aj tomu nahovoriť, pojal strednú sestru a šiel.

Ticho bolo dookola, brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Ale ako prišla polnoc, tu zasa zavial tuhý vietor a v okamihu skapala mu od boku sestra na ohnivom voze odnesená.

Smutný sa vrátil domov, kde si jeho bratia po včerajšej hostine ešte v mäkkých perinách hoveli, a keď sa ho spýtali, kde sestru nechal, neodpovedal nič, len sedel smutný celý deň. Tak sa priblížil aj večer a on si myslí:

„Či mám a či nemám ísť na ten hrob? Ach, poručeno bohu, keď som za bratov vedel poslúchnuť otca, poslúchnem ho už len i za seba!“

S tým pojal najmladšiu sestru a šli plakať na otcov hrob. Ale čo sa mu po dve noci prihodilo, to ho ani teraz neminulo. O polnoci priletel v tuhom vetre ohnivý voz a uchytil mu sestru.

Čože mal robiť? Doma ho nečakalo inšie, iba hriech.

„Eh,“ povedá, ,pôjdem svetom, dokým si nenájdem sestry!“

Ale ako už chcel odísť, tu zazrie pred sebou svojho otca, starého, bledého, suchého, ako ho pokonný raz na smrteľnej posteli videl.

„Ticho, syn môj, ticho,“ ozval sa otec, „ešte i viac musíš na svete podstúpiť, aby sa ti potom dobre darilo. Ty jediný si hoden, aby som ťa synom pozval, lebo si len ty moju ostatnú vôľu vyplnil a tak i to, čo by tí boli mali dostať, ty dostaneš, a tých neposlušníkov na večné veky zaklínam, aby sa im nikdy dobre nevodilo. Tu máš tieto tri píšťalky, jedna je medená, druhá strieborná, tretia zlatá. Na akej zapískaš, hneď sa ti taký tátoš i s takým oblekom pre teba ustanoví. Teraz buď zdravý, nech ťa pánboh požehná, aby si bol šťastným na svete!“

A vtom mu spopred očí zmizol.

Najmladší brat si odložil tri píšťalky a vrátil sa domov. Ale tam už medzi tými dvoma bola rada o ňom, lebo ho nenávideli veľmi, nie pre stratené sestry, ale že bol krajší, statočnejší, smelší od nich. Zriekli sa, že ho musia zo sveta zniesť. Hneď ako im na oči prišiel, začali zle-nedobre na neho:

„Ty naničhodník naničhodný, kde sú ti sestry? A ty by si sa chcel s nami deliť o dedičstvo otcovskô? Ty taký a taký oplan, čo si naveky žaloval na nás pred otcom. My ťa teraz dáme skántriť, lebo by si ty ešte aj nás zmár-nil, ako si zmámil naše sestry.“

A tak čím ďalej, tým horšie, chceli ho dať zabiť. On sa im ale len prosil, že nechce tretinu kráľovstva, aby ho len nechali pri živote, že im bude radšej ako popolvár slúžiť.

„No,“ ozval sa na to najstarší, „aký si si sám vyriekol súd, takô budeš mať právo!“

Zdriapali z neho kráľovský oblek a v popolvárskych hábach posadili ho na ohnisko do kúta.

V tie časy kráľ v susednej krajine mal jednu jedinú dcéru, ktorej na krásu nebolo páru v celom svete. Všakoví ju pýtali, ale ona nemala vôľu ani za jedného z nich. Starý kráľ už na všakové myšlienky prichádzal, ako čo má urobiť, aby ju vydal. Až sa ona sama napokon ozvala:

„Hoj, otec môj drahý, veď je to veľmi ľahko!“

„Nuž akože myslíš, dievka moja?“

„Takto,“ rečie, „spravte: Dajte vystaviť jednu baštu. Ja si stanem na ňu a v ruke budem držať zlato jablko. Kto až ku mne na koni vyskočí a to jablko mi vychytí, za toho vám vďačne pôjdem.“

Toto sa i starému kráľovi zapáčilo. Hneď dal jednu vysokú baštu vystaviť a rozhlásil po krajinách, aby sa rytierstvo zišlo na ten a na ten deň, na tú aj na tú hodinu.

Ten chýr sa do uší dostal aj popolvárovým bratom. Tu tí začali hneď rozkazy vydávať, aby sa chystalo, čo treba, sluhovia behali jeden sem, druhý tam: to ku kupcom, aby dali drahé striebrom-zlatom popretkávané súkna, to ku krajčírom, aby šili z drahého súkna šaty, to zas ku remenárom, aby hotovili zlatom a diamanty vybíjané kantáre zubadla, pritom zháňali, čo naj inakšie kone do kráľovského dvora.

Neborák popolvár sedel v kúte, nikto sa oň neobzrel, i on sa do nikoho nepostarel a predsa by bol rád vedel, čo to všetko má znamenať? Či azda má byť hostina? Ale veď by sa tak na ohnisku pražili pečienky. Či má byť vojna? Ale veď by tak brúsili šable. Spýtal sa teda kuchtu:

„Nač to taká behačka po celom paláci?“

„Hej, braček,“ odpovie mu kuchta, „ja by ti povedal, aleže nič nehovor! Tu susedný kráľ má jednu krásnu dcéru na vydaj a nechce ju dať len tomu, kto k nej na koni vyskočí a vytrhne jej zlato jabĺčko z ruky. Naši páni by ju chceli dostať. Preto je taká behačka po celom paláci. Ak bude svadba, azda sa aj nám voľač dostane z kuchyne.“

Zasmial sa na tom milý popolvár, lebo dobre vedel, Čia bude nevesta. Ale nepovedal nič. Až keď už boli odišli jeho bratia, vytiahol sa ukradky zo dvora, umyl sa, učesal sa, zapískal na medenej píšťalke a hneď sa taký tátoš i s oblekom pred ním ustanovil. On sa obliekol do medených šiat, vysadol na tátoša a potľapkal ho:

„Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, udri ich kopytom do chrbta, aby mali pamiatku z cesty.“

Len čo dopovedal, tátoš sa vychytil, zaskočil pár ráz a už ich dohonil. Tu ako pečať na liste odtlačil im na chrbte svoju podkovu.

V kráľovskom meste bolo už sila cifrovaných rytierov zo všetkých strán, ktorí sa hore-dolu motali a obzízali okolo tej bašty. Tu sa začalo skákanie a rytieri skákali jeden za druhým, ale nikto nemohol ku princezke vyskočiť. Prišiel rad aj na popolvárových bratov. Darmo, aj tým bolo privysoko.

Až napokon prikvitne medený rytier na medenom tátošovi, všetko sa len tak ligotalo na ňom. Dakoľko ráz sa len tak pomedzi pánov prešiel, až jeden raz skrútne tátoša a tak vám ľahko hore vyletel ako vták, vychytil princezke jablko z ruky, obrátil sa a skapal.

Keď sa jeho bratia domov vrátili, on už sedel zasa vo svojom kúte. Tu tí na neho:

„Hoj ty, popolvár, hnusná tvár, keby si bol tam býval, kde sme my boli, bol by si videl najkrajšieho rytiera na svete!“

„Daj ti mi bože,“ povie na to popolvár, „veď som ja ho skorej videl ako vy! A nože ukážte chrbty, čo tam máte za znaky?“

Bratia sa zapálili i od hnevu i od hanby a zatíchli.

Susedný kráľ čakal a čakal, že sa azda ten medený rytier so zlatým jablčkom vráti a príde si po princezku, ale milý rytier nešiel a nešiel. Tak dal poznove rozhlásiť, aby sa na ten aj na ten čas rytierstvo zišlo, a že kto princezke zlatú hrušku z ruky vychytí, ten ju dostane za ženu. Ako to bratia popolvárovi počuli, tu sa hneď zasa začali strojby a všetko bolo na nohách. Kupci merali zlatom pretkávané súkna, krajčíri, remenári a druhí remeselníci robili o dušu, kone čo najinakšie sa zháňali do kráľovského dvora. A popolvár sa spýtal kuchtu:

„Čo má zasa tá behačka znamenať?“

„Ha, braček,“ povie kuchta. „Susedný kráľ má peknú dcéru na vydaj, a že mu zať so zlatým jablkom neprichádza, dal rozhlásiť po svete, že ju len tomu dá, kto jej zlatú hrušku z ruky vychytí. Ak sa našim pánom dajednému pošťastí, potom aj nám dač odpadne zo stola.“

Zasmial sa milý popolvár, lebo dobre vedel, čia bude nevesta. Ale nepovedal nič.

Až keď už bratia hodný kus cesty boli ubehli, zapískal na striebornej píšťalke a v tom okamžení strieborný tátoš veselo zamihikal pred ním. On sa obliekol do strieborných šiat, vysadol na tátoša a potľapkal ho.

„Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, udri ich kopytom po hrudiach, aby mali pamiatku z cesty!“

Tátoš zaskočil pár ráz, dohonil ich hneď a poznačil im hrude kopytom.

Čosi-kamsi boli v kráľovskom meste, kde už rytieri skákali, načahovali sa za zlatou hruškou, ale všetko nadarmo. Ako sa strieborný rytier ukázal, tu sa všetci na neho zahľadeli a on len tátoša skrútol. Vyletel hore ako vták, zlatú hrušku princezke vychytil, obrátil sa a zmizol.

Keď sa jeho bratia vrátili, on už hodnú chvíľu čušal vo svojom kúte. Tu tí zasa do neho:

„Hoj, ty popolvár, hnusná tvár, keby si bol tam býval, kde my, bol by si videl princa, akého niet na svete.“

„Daj ti mi bože,“ ohlásil sa ten z kúta, „skorej som ho ja videl ako vy. A ukážtcže, aké to máte znaky na hrudiach?“

Zapálili sa bratia hnevom i hanbou a neozvali sa viac.

Kráľ s princezkou zasa len čakali a čakali, že sa azda strieborný rytier so zlatou hruškou ukáže. Ale čas za časom sa míňal, o striebornom rytierovi ani slychu. A kráľ by len bol rád dakedy si už dcéru vydať. I začal ju po-znove pätiť, aby toľko nepreberala.

,“ No, otec môj,“ povie zasa princezka, „sprobujme ešte takto: Dajte vy tu vo dvore postaviť vysoký trón, kto ma na tom tróne sediacu v skoku pobozká, za toho vám vďačne pôjdem.“

Kráľ i na to pristal, dal postaviť vysoký trón na dvore a rozhlásil všade, aby sa rytierstvo vtedy a vtedy zišlo.

Ako to bratia popolvárovi počuli, dostali chuť ešte raz šťastie probovať. Mysleli si, že im azda zasa teraz nepadne tak vysoko skákať. Tu sa hneď zasa v kráľovskom dvore začalo všetko mieždiť, sluhovia behali sem a tam, kupci, remeselníci jedni prichádzali, druhí odchádzali.

„Čože sa to zasa robí u nás?“ spýta sa popolvár kuchtu.

„Čo sa robí?“ povie na to kuchta. „Ten kráľ, že mu strieborný rytier so zlatou hruškou nejde, dal postaviť na svojom dvore trón, a kto vraj princezku sediacu na tom tróne v skoku pobozká, ten že ju dostane za ženu. Neboj sa, braček, nič, ak sa našim pánom pošťastí, viem, že si nebudeme oblizovať suché prsty.“

Usmial sa náš popolvár, lebo dobre vedel, čia bude nevesta. Ale nič nepovedal.

Až keď už bratia jeho neďaleko cieľa boli, vykradol sa potichu, umyl sa, učesal a zapískal na zlatej píšťalke. Tu sa hneď ustanovil zlatý tátoš a pyšne otriasol zlatou hrivou pred ním. On sa obliekol do zlatých šiat, vysadol na tátoša a potľapkal ho:

„Hoj, tátošík môj, keď pôjdeme popri bratoch, vytlač im podkovy tvoje na čelá, aby mali pamiatku z cesty.“

Dva skoky zaskočil, tri kroky zakročil tátoš a pod tým časom poznačil čelá bratov kopytom i zastal pred bránou dvora kráľovského, kde na vysokom tróne krásna princezka sedela. Bola tam sila krásnych paríp, ale všetka ich krása dovedna ani sa len tieňavy tátošovej nechytila. Sedelo na tých paripách mnoho hrdých rytierov, ale keď videli prichádzať rytiera v zlate, všetci mu hneď vystúpili z cesty.

Tátoš dva razy obehol ľahkými skoky ohradu dvora, na treťom ráze vyletel popod vysoký trón a ústa rytierove sa dotkli hladkého líca princezky. A v tom okamžení stará vedomkyňa spoza chrbta princezky hodila mu na hlavu jeden veniec, ktorý tú moc mal, že ho žiaden živý duch krém samej vedomkyne nemohol sňať.

Tátoš jedným skokom doskočil na zem, druhým skokom bol už ďaleko na ceste domov. Rytier prepustil zlatého tátoša, obliekol si popolvárske háby a sadol do svojho kúta. Tu začal ten veniec z hlavy trhať, ale čary vedomkyne boli mocnejšie od neho, nemohol ho žiadnym činom dolu zdrapiť, a keď videl, že si darmo vlasy šklbe, nuž si celkom hlavu zapopolil, aby mu ten veniec neza-zreli a čušal vo svojom kúte.

Po chvíli sa vrátili aj jeho bratia a zasa len pichali do neho:

„Hoj, ty popolvár, hnusná tvár, keby si tam bol býval, kde my, bol by si uvidel najslávnejšie knieža na svete!“

„Daj ti mi bože,“ ohlásil sa z kúta, „skorej som ho ja videl ako vy. A akéže to máte pečate na čelách?“

Tí sa hnevom a hanbou zapálili a divili sa veľmi nad smelou rečou popolvára, skade on to všetko môže vedieť? Od tých čias ho začali ešte väčšmi nenávidieť a mysleli zasa na to, akoby ho mohli pod pekným spôsobom zo sveta odpraviť.

Ale susedný kráľ, len čo zlatý rytier zmizol, vypravil hneď na všetky strany poslov, aby ho hľadali a poznávali po tom všade, až naveľa prišli k popolvárovým bratom. Tu sa jeden z tých poslov ohlási:

„Prichádzame od mocného kráľa, otca najkrásnejšej princezky, hľadáme strateného zaťa so zlatým vencom na hlave, hľadáme ho po celom svete, aby vedel náš pán, či jeho zať, ktorý pobozkal krásnu princezku, bol z toho, či z tamtoho sveta. I prinášame vám od mocného kráľa pozdravenie, aby ste dovolili ruky naše vztiahnuť na vaše kráľovské temená.“

Vztiahli poslovia ruky na temená dvoch bratov a potom makali radom hlavy každému od najväčšieho do najmenšieho, ale kde nič tu nič. Už sa i smutní začali odbe-rať preč, tu jeden z nich zazrel popolvára v kúte.

„Hop,“ povedá, „počkajme málo, tohto sme ešte ne-poprehliadali!“

„Eh,“ ohlásili sa bratia, „čože by ste mohli krém ránd na hnusnom popolvárovi nájsť?“

„Aj, nie je to tak,“ povie ten posol, „náš kráľ nám rozkázal, aby sme ani toho najmladšieho žobráčika na ceste neprenechali.“

Tu hneď sluhovia začnú popolvára von z kúta ťahať, a hľa, vypadne mu z ruky zlato jablko so zlatou hruškou. Začnú poslovia hlavu jeho makať, a hľa, nájdu tam zlatý dávno hľadaný veniec. Tu bratia vyvalili škaredné oči, ale naradovaní poslovia klaňali sa pred popolvárom a chceli ho na ruky brať ako svojho budúceho kráľa. Ale popolvár nelenivý vyskočil predo dvere, zapískal na zlatej píšťalke, vyšvihol sa na tátoša, a kým sa tí z predivenia opamätali, už on bol ďaleko, ďaleko, azda hen pri svojej neveste, ktorej sa tak zapáčil, že ani nevedela, akým okom sa má na neho pozerať. Ľúbil sa šuhaj dievčaťu, ľúbilo sa dievča šuhajovi, i zaradoval sa kráľ nad krásnym párom a s ním sa radovalo celo poddanstvo.

Tu sa hneď strojila slávna svadba. Hodovali, veselili sa za mnoho dní a nocí. Bolo tam drahých jedál a nápojov od výmyslu sveta, bolo hudby a tanca a všakovej zábavy. Jedným slovom všetko tak, ako na kráľovskej svadbe.

Po skončenej svadbe žil si mladý pár za drahný, drahný čas v pokoji. Tichými večery rozprával kráľovič manželke o svojich mladších časoch a mladej kráľovnej sa zachcelo poznať bratov svojho muža.

„Otec môj drahý,“ začala sa prosiť, „pusťteže vy nás do cesty, rada by som poznať mojich švagrov.“

„Ach, nejditeže, deti moje, nejdite, veď vám je tu doma dobre,“ odhováral ich starý kráľ.

Ale mladý pár prišiel aj druhý, aj tretí raz prosiť otca o dovolenie a neprestali ho unúvať dovtedy, až i on na to pristal.

„No, tak už len,“ povedá, „iďte zbohom šťastlivo! Ale to vám prikazujem: Nesprobujte dať nič žiadnemu žobrákovi na ceste!“

Mladý pár bol rád a hneď posadali do hrdého koía. Vezú sa oni, vezú na tom hrdom koči a stretávajú mnoho žobrákov. Tí prosia, kľakajú, volajú za nimi. Ale sa pri každom opamätali na otcov príkaz a len tak prešli.

Iba keď už blízko cieľa boli, vidia na ceste v blate mizerného starého žobráka, ako proti nim vystiera vychudnutú ruku. Mladej kráľovnej ľúto prišlo nad ním, nemohla sa zdržať a podávala mu za hrsť dukátov. Ale vtom ju chytil žobrák za ruku, vytrhol z koča a prepadol sa s ňou, bohzná kde hej, kde nie „ hlboko pod zem na druhý svet. Skočil kráľovič za ženou, skočili sluhovia za kráľovnou. Ale zem sa už bola zavrela. Márne boli ich kriky a strachy, nikde rady, nikde pomoci, lebo kto zná, za koľko sto rokov by sa mohol človek prekopať na druhý svet!

Tu v hneve a v žiali veľkom zvolá kráľovič: „Kto mi z vás vyslobodí ženu? Dám mu pol kráľovstva!“

Ale sluhovia, akoby im ústa zakladal, neohlásili sa ani jeden.

„No, keď sa nikto z vás nechce osanovať, osanujem sa sám!“ preriekol kráľovič. „Tájdite vy len domov a pozdravte starého kráľa, že sa len tak vrátim k nemu, keď nájdem, čo som stratil.“

Sluhovia išli jednou stranou naspäť domov. Kráľovič išiel druhou stranou ďaleko šírym svetom, kde ho viedli oči, kde ho niesli nohy.

Bohzná, kade chodil, kade nechodil. Ale ďaleko musel zájsť, lebo mu už slnko i s hviezdami za chrbtom ostávali. Naveľa, naveľa prišiel ku jednej diere.

.Poručeno bohu,“ myslí sám v sebe, ,ako bude, tak bude, idem ja len dolu.“

Pustil sa tou tmavou dierou, a čím ďalej dolu dochodil, tým väčšia, tým svetlejšia bola diera, až z vychádzajúceho mesiačika badal, že je na druhom svete. Čo mal robiť neborák? Nikde vtáčika ani živého ducha. Hlad ho už dávno moril a nemal čo do úst položiť.

Ako sa po tom druhom svete obzerá, vidí neďaleko jeden malý domček a v ňom i svetlo. Hneď zamieril kroky na tú stranu, vstúpi dnu, a hľa, čo by sa nebol nikdy po-nazdal: najstaršia jeho sestra sedela tam za stolom a s veľkou radosťou ho privítala.

„Ach, braček môj, ach, braček môj, kdeže si sa ty tu vzal. Veď tu ani vtáčika ani letáčika nevidno, nie to dákeho človiečika!“

Hneď sa ale zasmútila a posielala ho preč:

„Tájdi,“ povedá, „utekaj, tu si nie na bezpečnom mieste, lebo keď môj príde, ten ťa naraz zje.“

A on jej na to povedal:

„Ach, sestrička moja, nedajže ma, nedaj, radšej ma dakde ukry!“

Len čo ho ukryla sestra pod koryto, vstúpi do izby trojhlavý drak.

„Hoj, žena moja, človečina smrdí, sem s ňou!“

„Ach, mužík môj, čože by ti smrdela, veď to azda tvoj švagor ťa prišiel navštíviť.“

„No, keď je tak, to je inšie, priveď mi ho sem a daj nám jesť!“

Smelo už teraz pozdravil kráľovič svojho švagra a pri večeri mu vyrozprával, čo chodí, nač chodí. Najedli, napili sa, naspali sa.

Ráno povie drak:

„Veru ja, švagrík môj, neviem, kde tvoja nevesta. Ale tájdi k môjmu bratovi, čo má tvoju druhú sestru, ten azda bude vedieť. Tájdi len prosto za mesiačikom, veď ty nepoblúdiš cestu. A na ty spolu aj tento list, nech mu ho oddá tvoja sestra.“

S východom mesiačika odobral sa kráľovič od rodiny a pri západe mesiačika dochodil ku strednej sestre.

„Ach, braček môj, braček,“ zvolala tá, „kdeže si sa ty tu vzal? Veď tu ani vtáčika, ani letáčika neslýchať, nie to dákeho človiečika! Ak môj domov príde, azda ťa naraz zje.“

„Ach, sestrička moja, ukryže ma dakde, ukry, a keď príde domov tvoj muž, daj mu tento list.“

Sotvaže ho ukryla pod koryto, vstúpil dnu šesťhlavý drak.

„Hoj, žena moja, človečina smrdí, sem s ňou!“

„Ach, milý môj, čože sa ti to sníva, veď to len tento list tu od tvojho brata.“

Drak prečíta písmo.

„Tak je to,“ vraví, „môj švagor tu? No priveď ho sem, nech ho privítam, a daj nám jesť!“

Ako dobrého priateľa pozdravil drak kráľoviča. Potúžili sa, vyrozprávali sa, naspali sa.

Ráno povie drak:

„Tájdi ty len k môjmu mladšiemu bratovi, čo má tvoju najmladšiu sestru. On bude vedieť, kde tvoja nevesta.“

S východom mesiačika pustil sa zasa do cesty a pri západe mesiačika dochodil do domu najmladšej sestry. Táto vystrela proti nemu náručie:

„Ach, braček môj, braček, kdeže si sa mi tu vzal? Veď tu ani vtáčika, ani letáčika nevidno, nie to dákeho človiečika! Ak môj domov príde, naraz ťa zje.“

„Nedajže ma, nedaj, sestrička moja, radšej ma dakde ukry a daj tvojmu tento list!“

I tá ho ukryla pod koryto, a len čo ho ukryla, vstúpil dnu drak deväťhlavý.

„Hoj, žena moja, smrdí človečina, sem ju!“

„Ach, kdeže by sa ti tu človečina vzala, veď to len tento list od tvojho brata.“

Ako dočítal list:

„No,“ povedá, „keď je môj švagor, priveď ho sem, azda mi dáku novinu povie z tamtoho sveta, a daj nám jesť!“

Smelo pozdravil kráľovič draka a pri večeri mu povedal svoje nešťastie. Najedli sa, napili sa.

Ráno mu povie drak:

„Hej, švagrík môj, viem ja, kde tvoja nevesta, ale ju bude ťažko dostať! Tamto na tom vrchu býva jeden šarkan! Ty musíš k nemu, lebo tam tvoja drahá. On ťa síce roztrhá, ale neboj sa nič! Tu máš túto starú kobylu, a keď dôjdeš ta, povedz tvojej žene, aby kúsky tvojho tela do jedného vreca pozbierala a všetko na kobylu vyložila. Kobyla príde ku mne naspäť a ja budem vedieť, čo mám robiť.“

Kráľovič sa poberal ďalej, aj veselý aj smutný, a keď mesiačik zapadal, vnišiel do domu, kde jeho žena bývala. Ale len čo sa pozdravil s drahou, len čo jej rozpovedal, ako má robiť, navrátil sa starý šarkan z poľovačky a v jednom okamžení bol kráľovič popod všetky lavice, stoly, ohniská, kúty na kusy rozmetaný.

Po chvíli, keď už bol vykypel jed zo šarkana, sadol si ku večeri.

A kráľovná, jeho slúžka, začala po izbe do vreca zbierať rozmetané telo svojho milého.

„Hoj, keď si ty kráľova dcéra,“ zadudral šarkan, ?čo sa s tou mrcinou zapodievaš.“

„Hoci som ja kráľova dcéra,“ rečie ona, „predsa pozbieram a pochovám telo dobrého človiečika, čo sa nevedomky sem bol zatúlal.“

Plačúci pozbierala, plačúci vrece na kobylu priviazala, plačúci ju pustila svetom a hľadela za ňou dlho, dlho, ktorou stranou zamerí kroky.

Pred nízkym prahom, na širokej skale sedel deväťhlavý drak, a keď videl prichádzať kobylu, zavolal proti nej:

„Hoj, verný môj sluha, či mi nesieš moju nádeju?“

I vzal vrece, kusy roztrhané na koryte pekne poumýval, dovedna poskladal, pomastil a horúcou parou zadúchol po nich. A hľa! Kráľovič sto ráz krajší než predtým vyskočil z koryta na bystré nohy.

„Oj,“ povedá, „načože si ma zobudil, ako sa mi dobre spalo!“

„Hej, nie to, nie,“ odpovie drak, „inšie teraz budeme robiť. Na, tu máš túto skalku, ktorá pre teba tú moc má, že sa obrátiš, na čo len chceš. Tájdi ty teraz ku svojej žene a povedz jej, aby sa vyspytovala od starého šarkana, v čom záleží jeho moc? Ty sa ako mucha skry za hradu a počúvaj! Ak sa ti ho pošťastí zabiť, nachytaj do nádoby z jeho krvi. Lebo vedz, že ten šarkan je nás troch bratov otec, čo nás zaklial, aby sme podobu ľudskú na seba nevzali, pokým sa v jeho krvi neumyjeme. Vedz, že náš otec je ten žobrák, čo sa s tvojou ženou prepadol.“

Kráľovič sa zabral nazad, tou istou cestou. Rozpovedal žene, čo, ako má robiť, a sám sa ako muška za hradu ukryl. O krátky čas prihrmí starý šarkan, sadne za stôl a hlce do seba surovo mäso, pije sudy vína, že mu ani tiecť nestačilo.

„Ach, bože môj, pane môj,“ ozve sa kráľova dcéra, ?už dávno slúžim u teba a ešte si mi ani len to nepovedal, v čom tvoja moc záleží.“

Zahomral šarkan a staval sa, akoby nič nebol počul.

„Ach, bože môj, pane môj!“ ozve sa po chvíli znovu, ?aká som ja nešťastná! Veď ma ty ani nepočúvaš, keď sa ťa spytujem, v čom tvoja sila záleží?“

„Tamto pod tou metlou!“ zadudral starý šarkan. Tu sa ona hneď zachytí a kľakne si pred tou metlou, akoby bohvie čo bola.

„Hoj, nie je tam moja sila, nie,“ rozrehoce sa šarkan, ?ale tu na tej a tej lúke jesto studnička, čo biela hus po nej pláva, v tej husi jesto jedno vajce, v tom je moja sila!“

Dobre to počula mucha za hradou, a keď šarkan odišiel, milý kráľovič sa zabral ku studničke, na ktorej biela hus plávala. Tá sa mu dala ľahko ulapiť a on z nej vyňal vajce. Tak ozbrojený vrátil sa ku žene a čakal príchod šarkana.

Nezaveľa bolo počuť strašnô mrmlanie, to sa už vracal nahnevaný šarkan. Ale ako otvoril dvere, kráľovič mu praskol do čela to vajce. Vajce sa rozpuklo na mnoho kusov a s ním sa rozpukla i hlava obludy. Tu tieklo krvi mnoho. Tieklo najskôr do nádoby a potom po celej izbe, akoby zaklal desať vykŕmených volov.

Po šťastnom víťazstve utekali z diabolského hniezda k najmladšiemu švagrovi, a len čo ho prvou kvapkou krvi pokropil, razom sa premenil z deväťhlavého draka na krásneho mladého chlapa. Tak pokropil aj stredného a aj ten sa na krásneho chlapa obrátil. Ako k tretiemu švagrovi dochádzali, ten už vedel, čo za novinu nesú.

„Hoj,“ zvolal proti nim, „len si posadajte na môj chrbát! Tam na druhom svete pokropíte ma otcovou krvou, aby celkom zrušené boli jeho čary.“

A tak sa aj stalo! Pod božím slnkom všetci sa priateľsky pozdravili a všetci ďakovali svojmu švagrovi za oslobodenie.

Ale kráľovič málo na to slúchal.

„Až budeme,“ povedá, „tam, kde máme byť, potom sa potešíme, ako sa náleží.“

Zachytil sa teda popredku a viedol celú rodinu domov.

Išli, išli ďalekými krajinami a kde sa koľvek dovedali ľudí, čo by bolo nového, všade im rozprávali, že tam a tam v tej krajine sedeli dvaja bratia na tróne, ale boli zlí a dovtedy sa medzi sebou vadili, dovtedy jeden s druhým bili, až sa i pobili. 2e ešte má byť ich tretí brat dakde vo svete, a pretože za tým čakajú, a len tak bez kráľa trvajú.

Kráľovič vedel hneď, kto je to ten tretí brat, a len sa čím skorej s celou rodinou ponáhľal ku svokrovi. Ale čo sa ako ponáhľali, predsa strmšie šla pred nimi povesť o nich samých a starý kráľ vyšiel im ďaleko v ústrety s veľkou slávou. Tu bola neslýchaná radosť a rozprávok bez konca-kraja, keď do kráľovského paláca došli.

Vtom sa dostavili aj poslovia tamtej krajiny, aby tretiemu bratovi oddali kráľovskú korunu. Ale on korunu neprijal:

„Mám ja,“ povedá, „dosť po mojej žene. Medzitým, čo by po otcovi na mňa malo pripadnúť, to ja prepúšťam mojim trom sestrám a trom švagrom, aby sme mali každý svoje vlastné.“

Potom ešte raz slávili všetci svadbu a po svadbe panovali pokojne a šťastne, ale najšťastnejšie predsa náš bývalý popolvár.

A tak sa vyplnilo pri ňom slovo jeho otca, čo mu bol nad hrobom povedal: Syn môj, syn môj, ešte i viac musíš na svete podstúpiť, aby sa ti potom dobre darilo!

PrílohaVeľkosť
56.jpg47.52 KB
64.jpg27.37 KB

Pamodaj šťastia lavička

Mal raz jeden vdovec dcéru. A táto často chodievala do susedov, či to na priadky, či s inakšou robotou, ako to dievčatá chodievajú. Bo u susedov mala dobrú kamarátku a tiež vdovicinu dcéru. Nedbala na to nič, čo ľudia o jej kamarátkinej matke hovorili, že je ježibaba. A táto vždy pekne ukazovala sa k nej, tak zaobchodila i s ňou, akokoľvek aj s vlastnou dievkou. Či to postruhníkov napiekla, či čo takého v dome mala, vždy obom dievčatám rovnako z toho nadelila. I vaše dievča si veru ju tak pokladalo, ako čo by mu vlastnou matkou bola.

Raz ako tak prišla na priadky, sadli si obe dievčatá pod praslice a priadli. Ježibaba, ako čo by to naozaj nemyslela, klipla bokom na dievčatá a preriekla:

„Ej, čiže by pristalo sa vám, deti moje, v jednom dome bývať, vždy takto vovedne si sedávať. No, tak ste mi už teraz ako dve sestričky! A veď by si ty, susedka moja,“ hovorila ďalej, „mohla otcovi a Čo len tak zboku nadštrknúť, že by veru zišla sa mu aj pomoc v dome. Ach, a vám by vedno tak dobre bolo, že len no!“ Mladá susedka nič neriekla, ale v sebe si myslela, že by to veru dobre bolo.

A keď prišla domov, hovorila si otcovi:

„Otec, veď vy by ste mohli oženiť sa, veru zišla by sa vám pomoc a mne, sirote, mať, veru pristala by som aj na dobrej macoche. Mohli by ste si vziať našu susedu, tá mi je vždy taká dobrá!“

„Ach, dievka moja,“ povedal otec, „o nasej susede hovoria ľudia, že je striga, nuž akáže by ti to bola macocha „?

„Len si vy ju vezmite, veru mi to dobrá bude, veď to ľudia dosť všeličoho natárajú, aj Čo je nie pravda.“

A zaobchodila si pekne toho otca, kým len nezobral sa s tou susedou. Ale čo tu nestalo sa? Ešte ani svadba dobre neodstala, už macocha začala pastorkyňu namietať a namietala ju tak, že to ani niet vypovedanej veci. Do roboty ju popchla do každej a mozoliť jej dala od rána do večera. A potom ešte ani jesť, ako by svedčalo sa, na jeden čriepok so psíkom jej tam akési poplaky oddieľala, posúšky jej z popola pekávala, a Šaty len také odmetky oddelila pre ňu, čo už jej dievka nosiť nemohla. Ej, ale preto, neboj sa, že by ti vlastnej dcéruške bola ukrivdila! Táto chodila vystrojená ako páva a mastných postruhníkov alebo sladkých lakôt mávala vždy plné vrecká. A pritom nebola lepšia ako jej mať. Zavše prišla ku pastorkyni a tam, kde táto mozolila sa, vyškierala sa jej taká strojná a sýta:

„Či vidíš, aké ja mám pekné šály, a ty nič, iba handry! Či vidíš, aké ja jem dobré postruhníky, ale ti nedám nič tebe!“

To by nebola sponazdala sa od dakedajšej dobrej kamarátky. Neborka pastorkyňa! Zavše len rozplakala sa už potom, dobre že nepuklo sa v nej srdiečko od žiaľu. Šla tam k jednej studničke a pri tej vynariekala sa.

Raz ako pri tej studničke plakala, zazrel ju tam otec.

„Vidíš, dievka moja,“ preriekol k nej, „dobre som tí povedal, že ti to nebude dobrá macocha. Ale je už raz tak. Už teraz len trp, kým pánboh aj toto všetko nepremenil?

„Ach, dobre ste povedali, otec môj! Veď som sa dostala na to, čomu by som nikdy nebola ponazdala sa,“ vravela dcéra. „Ale si ja aj v tom pomôžem. Tajdem radšej do sveta, hľadať si dáku službu.“

„A veď, keď aj sama tak myslíš, vyber sa,“ povie na to otec.

Vyberala sa teda. Pýtala si od macochy, aby ju vypravila z domu, ako svedčí sa. Táto iba zobidovala sa na ňu, že ako ju vypraviť, že čo ešte chce, či nemá dobré šaty na sebe, či nemá ruky, aby si dač vyrobila. I nedala a nedala jej nič, iba tie handry, čo dosiaľ mala. A potom jej tam ešte dakoľko postruhníkov s popolom ušúľala. Takto odišla a šla, kade ju dve oči viedli.

Ako tak šla, prišla k jednej lavičke na vode. „Pamodaj šťastia, lavička!“ poklonila sa pocestná.

Pamodaj aj tebe, dievčička!“ zaďakovala jej lavička. „Kdeže ideš, kde?“ „Idem si hľadať službičku.“

„Ach, preložže ma, prelož na druhý bok,“ prosila lavička. ?Ľudia už od rokov chodia mi len po tomto jednom boku a žiaden nedomyslí sa prevrátiť ma na druhý bok. Nože ma, no, ty prelož, veru ti budem na dobrej pomoci.“ Dievčička lavičku preložila a šla ďalej. Ako tak šla, prišla k jednému črvavému psíkovi. „Pamodaj Šťastia, psíček!“ poklonilo sa dievča. „Pamodaj aj tebe, dievčatko!“ zaďakoval jej psík. ?Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Ach, nože ma ober z týchto červíkov! Už veľa ľudí prešlo stadeto a nikto nezmiloval sa nado mnou. Veru ti budem na dobrej pomoci!“ prosil sa psíček.

A dievča ho pekne občistilo. A keď ho občistilo, pohlo sa ďalej. Nezadlho prišlo k jednej starej hruške.

„Pamodaj šťastia, hruštička!“ poklonilo sa dievča.

„Pamodaj i tebe, dievčička! „ Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Ach, strasže ty zo mňa tie hrušky, straš! Vidíš, že ich už ani udržať nemôžem a nikto ich zo mňa neoberá. Veru ti budem na dobrej pomoci!“ prosila sa hruška.

Pocestná hruštičku aj všetky konáriky na nej dobre poobtriasala, že jej hodne obľahčelo. Potom pobrala sa ďalej a čochvíľa prišla k bujačikovi, ktorý tam pásol sa na peknej zelenej lúčke. ?Pamodaj Šťastia, bujačik!“ „Pamodaj i tebe, dievčatko! Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Nože ma. no, z tej lúky vyžeň! Už od rokov pasiem sa tuná a nemá ma kto ani len zavrátiť. Veru tí budem na dobrej pomoci!“ prosil sa jej bujačik.

Bujačika z lúky vyhnala a ponáhľala sa ďalej. Došla k jednej peci, v ktorej ustavične oheň horel.

„Pamodaj šťastia, piecka!“

„Pamodaj i tebe, dievča! Kdeže ideš, kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Ach, nože ty vyhrab zo mňa ten oheň, už od rokov ma tu páli a nikto mi ho nevyhrabe. Veru ti budem na dobrej pomoci!“

Pri samej peci stálo opreté ohreblo, pocestná bo chytila a ním oheň z pece vyhrabala. Potom si ale posporila ďalej, keď pri toľkých prácach toľko zmeškala sa.

Ale jej tu prišlo už ísť velikými horami. Ide, ide tými veľkými horami, starými cestami, a tu nikde nič. Naostatok dostala sa predsa do jednej hôrky. V tej hôrke stál osamotený domček. Vnišla dnu. Ale nenašla v ňom nikoho, iba jednu starú ženu. Aj tá vyzerala ako naozajstná ježibaba.

„Pamodaj šťastia, gazdiná!“ pokloní sa babe.

„Pamodaj i tebe, dievčina! „ Len kde vybehala si sa ty až sem, kde?“

„Idem si hľadať službičku. A veru ohlásila som sa aj u vás, či by ste ma neprijali?“

„Ej, ba veru ťa prijmem. A vidíš, nič inšieho mi robiť nebudeš, ako týchto jedenásť izieb vymetať.

To si poľahučky každý deň vykonáš. Len či vidíš, za tými je izba dvanásta „ do tej mi ani nenakukneš.

„Ako mi rozkážete, tak vám robiť budem,“ povedalo dievča a oddalo sa do roboty, iba čo si z cesty kus oddýchlo. I vymetala ona tých jedenásť izieb, vymetala deň po deň, a do tej dvanástej podívať sa, to jej ani na um nezišlo. Naveľa ale predsa divno videlo sa jej, prečo je to, ako je to, že do tej dvanástej ani len nazrieť! Hádala, čo by v nej mohlo byť takého, ale nič nevyhádala. Potom začala premýšľať, ako by dozvedela sa o tom. Naostatok zavzala si do tej dvanástej izby čo len jedným očkom nakuknúť.

Ježibaba odišla raz kdesi do kostola. To bola nasej dievčine voda na mlyn. Keď myslela, že už ježibaba najlepšie sedí si dakde tam v kostole, zahodila metlu do kúta, prikradla sa pomaly k dverám, odchýlila ich len tak, čo jedným očkom mohla dnu nazrieť sa. Tam naprostred izby stáli tri veľké kadiečky.

„Ej,“ povedá, „čože to môže byť v tých kadiach?“

Dvere väčšmi roztvorí a vidí: v jednej července, v druhej striebro a v tretej zlato. Už by ju viac nič nebolo zadržalo, ale ako čoby jej dačo bolo pošeplo, skočila do toho zlata a skúpala sa v ňom celá a pozlátila.

„Aspoň,“ vraj, „budem mať pamiatku.“

Ale si hneď aj pomyslela, že tam viacej nenabudne. I pustila sa v úteky a utekala, ako jej len para stačila.

Dobre, lebo nebárs. Príde tu ježibaba z kostola domov. Chyže nepozametané, na dvanástej dvere roztvorené a zlata plno po zemi narozlievaného. Už vedela, koľko bilo. Schytila železné hrebienky, sadla na trlicu a hybaj-hajde za ňou!

Bola by ju hneď pri tej peci pekne rúče dochytila. Ale piecka prepustila dievčinu. A keď ježibaba dochádzala, rozvalila sa pec a vykydla všetok oheň na babu. A bolo toho už zase hodne nahoreného! Ježibabe trlica na prach zhorela, sama len tak omdlievala od horúčosti, aj popálila sa veľmi. Naše pozlátené dievča odbehlo na ďalekom.

Ježibaba musela už nohy vziať na plecia. Ale jednak ju pri bujačikovi zase doháňala a pľuhavo vyvolávala za ňou:

„Ty taká a taká, počkaj, zdriapem z teba tými hrebienkami tú pozlátku!“'

Ale bujačik dievčinu prepustil a oddal sa rohami do baby. Zahnal ju, bohviekde v stranu.

Naše dievča prebehlo zase hodný kus cesty. Ale pri hruške bola ježibaba zas len zápäť za ňou. Tu hruška zvalila sa na ježibabu a len stoľko, že ju nezadlávila.

Kým tá morcovala sa spopod tej hrušky, bola dievčina už pri samom psíkovi.

„Ach, psíček môj, pomáhaj mi!“ zvolala dievčina. A mala času ponúknuť ho, bo ježibaba už tam za ňou! Ale psík bol už čerstvý, zdravý. Zaskočil ježibabe cestu, podriapal a dohrýzol ju.

Iba za lavičkou obzrela sa naša dievčina, do tých čias vždy utekala. Dobre, že už bola za vodou. Lebo ježibaba tiež už na lavičku dokračovala. Ale ako kročila, prevalila sa lavička naschvál pod ňou na druhu stranu „ a ježibabsko šmyk do vody po samé uši. Začala sa priam topiť, ale ešte vyvolávala za utekajúcou:

„Máš ty času, ty naničhodná opica! Bola by som ja teba dopálila, nebola by ani koža na tebe ostala. Ty, či vidíš, tie hrebienky, ty!“

Ale daromné bolo všetko jej zastrájame a vyhrážanie sa, za vodu nesmela.

Naša zlatá dievčina dochodila už do domu. Ako dochodila, zaspieval kohút na otcovom pánte:

Kukurikú

na pántiku!

Naša kňahňa

domov tiahne.

Pred ňou cink,

za ňou blink!

Ale naša zlatá dievčina dnu nechcela. Bála sa macochy. Šla ona k tej studničke, kde predtým plakávala, a zasadla si tam. Tam ju zazrela macochina dievka a bežala si hneď k materi:

„Mamo, mamo, veď tá z tej služby už prišla, a keby ste vedeli, všetka vám je zlatá!“

„Ale čo ty nepovedáš?!“

„A už vám tá tam sedí pri tej studničke.“

Pribehla k nej macocha hneď. A opica, pretvárila sa a začala ju pekne volať do izby. A to len čo zvedieť chcela, kde bola a kde by aj jej dievka mohla pozlátiť sa tak. Keď pastorkyňa do izby vkročila, len tak zligotalo sa všetko od nej. Tu macocha ešte krajšie okolo nej, začala ju obzerať zo všetkých strán a vychvaľovať až do neba a svoju dievku haniť a hrešiť: „Tak je to, hľa, tak! Kto do sveta ide, vždy vyslúži si čo to. Ale ty mi nevieš, iba doma dučať. Nože, no, nádobná dievka, vybrala by si sa aj ty z domu, či by voľač z teba bolo?“

„Eh,“ odvrkla jej dievka, „veď ja veru aj pôjdem. Čože by som nešla, len nech mi povie, kade mám ísť.“

Pastorkyňa rozpovedala jej všetko, kade má ísť. „ A macocha pre svoju dievku už teraz všetko inak ako predtým. Napiekla jej mastných postruhníkov na cestu, kázala jej obliecť si celkom nový oblek a vyprevadila si ju na ďalekom, ešte jej aj batôžok sama preniesla. A tá si už len hrdo vykračovala do tej zlatej služby.

Ako si tak vykračuje, príde k tej lavičke. Ani nepokloní sa, ani nič. A keď prosí sa jej lavička, aká je už ušliapaná na ten jeden, aby ju už obrátila na ten druhý bok, iba odvrkne:

„Eh, čo by som tu zapodievala sa s tebou?“ Príde aj k psíkovi, aj ten prosí sa, aby ho občistila, že jej bude na dobrej pomoci, ale ona maznavá, že s takým pľuhavstvom červivým ani babrať sa nebude. Na tú hrušku ani neozrela sa, bujačika ešte zďaleka obišla. Prišla aj k peci a táto bola ešte len teraz celá v plameni. Prosila sa jej preboha, aby jej len nedala zhorieť, že jej ešte bude na dobrej pomoci. Ale ona urobila sa aj hluchou aj nemou. Naostatok prišla aj do tej hôrky, k tomu domčeku. Vníde dnu a ježibabu nájde sedieť za stolom.

„Pamodaj šťastia, gazdiná!“ pokloní sa tu.

„Pamodaj i tebe, dievčina! Kdeže vzala si sa tu, kde?“ privíta ju ježibaba.

„Prišla som, či by ste ma nevzali do služby.“

„Čože by som ťa nevzala? Len či mi budeš mojich jedenásť izieb vymetať. Ale či vieš čo? Tamto do dvanástej nesprobuj ani podívať sa, lebo beda bude tvojej koži!“

„Dobre, gazdiná, dobre. Veď vám ja to dajak len vykonám.“ A s tým usalašila sa hneď ako doma.

Vymetá ona tých jedenásť izieb začas, vymetá. A už ani nemôže dočkať sa, kedy by ježibaba von z domu nohu vytiahla. Raz táto aj odišla preč, do toho kostola. Macochina dievka poď pravo do dvanástej izby, a ako tam to zlato zazrela, skočila do kade a celá celučičká, tak ako bola, plačkala sa v ňom, že by jej bol mohol vlasy a šaty z neho žmýkať. Taká umáčkaná poď už potom vnohy!

Ježibaba našla zlato po všetkých chyžiach pokvapkané a rozvláčené.

„No, počkaj, kľampa! Veď ono odnechce sa tebe!“ zvolala.

Pochytila železné hrebienky a stiahla si na nohy železné čižmy, v ktorých čo krok to na míľu zeme zakročila.

Pribehla dievka k peci. Táto všetok oheň na ňu vychrlila, v ktorom stopilo sa zlato z dobrej polovice. Dobehla k bujačikovi, ten ju začal klať a do cesty stavať sa jej. Spopáckala ju tu ježibaba a driapala z nej zlato hrebienkami. Potom ju pustila a zlato si zbierala. Kým si ho zbierala, pribehla dievka k hruške. Hruška zvalila sa na ňu a pridlávila ju konármi, že ani vymordovať sa nemohla. Baba ju zas dopálila a zdriapala z nej temer všetky šaty. A čože jej spomohlo, hoc ju zas pustila? Skočil jej psík do cesty a driapal ju aj sám. Baba hneď dobehla za ňou a doškriabala na nej holé telo, že krv z neho na všetky strany síkala. Keď macochina dievka naostatok cez lavičku prebehúvala, táto zvrtla sa pod ňou a ona odcupla do vody. Ježibaba ešte aj v tej vode doškriabala ju na posmech.

Horko-ťažko vybŕdla z tej vody a taká doškriabaná vliekla sa už len z nohy na nohu. Keď domov dochádzala, zaškrečal kohút na pánte:

Kukurikú

na pántiku!

Naša kňahňä

domov tiahne.

Pred ňou pľušť,

za ňou ľušť!

Báli sa k materi. Šla teda k tej studničke a tam nariekala:

„Ach, ja nešťastná nešťastnica, veď som si ja vyslúžila, veď som ja pochodila! Len ako ukážem sa ľuďom na oči?!“

Mať si ju zaslúchla. Ale na to nešťastie ani by nebola pomyslela. Nuž pribehla celá vytešená:

„Ach. dievka moja milá, keď si mi len tu! A čože máš okúňať sa mi? Veď už len ukáž aj ty, čo si vyslúžila,“

A tu na nej nič, iba doškriabané telo!

„No veď si mi ho vyslúžila. No, bodaj teba, aby teba, naničhodné dievčisko, tam bolo porantalo, kde si chodila!“

Takto a ešte horšie kliala, že ľudia vybehovali na priedomie, čo to robí sa. Od toho času macocha svoju vlastnú dievku ani vystáť nemohla, bo vedela, že taká doškriabaná Škrata nikdy sa jej ani nevydá.

Po našu ale zlatú dievčinu prišiel si nezadlho bohatý mladý pán. Vypýtal si ju od otca, aj vzal si ju. A bol jej ešte len potom svet!

Peter a otec nebeský v širokom širokom údolí

1. Petrova čapica

Keď chodili svätý Peter s Otcom nebeským po širokom údolí, dostali sa raz v jednej dedine na krstiny. Baby zhrnuli sa okolo Petra, aby dieťaťu niečo udelil, ale že nemal čo dať, vzala mu babka čapicu a posadila ju chlapčekovi na hlavu. Rozhneval sa Peter, lež Otec nebeský mu riekol:

„Keď to spôsob, nechže si ju má to dieťa tú čapicu.“

Zatým odišli.

Chlapček rástol a bol neslýchané krásny. Keď odrástol, pásaval matkino stádo. I šiel raz zasa polom, kde chlapec pásol, Peter s Otcom nebeským. Povie tu Peter Otcu nebeskému:

„Otče nebeský, koľko rokov chodíme už po širokom údolí, ale veru som ešte nevidel takého krásneho chlapca ako tohto pastierika!“

„To je ten chlapček, čo sme mu boli na krstení a čo baba tebe vzala čapicu,“ povie Otec nebeský.

„Bodaj babu!“ hneval sa Peter a prosil Otca nebeského, aby premenil chlapca na škaredého.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.

Chlapec prihnal ovce domov a šiel k materi pýtať si večeru. Matka iba oči vytreštila, čo to za chlapčisko prišlo do domu a ešte pýta si aj večeru. A keď jej povedal, že je on jej syn, pochytila ohennú metlu a vykúrila ho von volajúc:

„Choď mi z očí! Môj syn bol švárny, pekný až milá vec, a ty si len ohava!“

Plačúci šiel chlapec do hory. Prišiel tam k jednému pustovníkovi a prosil si pre božie zmilovanie hoci len korku chleba. Pustovník povyspytoval sa ho, kto je, čo je, odkiaľ je, a keď mu chlapec všetko vyrozprával, dal mu chleba a uložil ho.

Ráno, keď sa naspali, povie pustovník:

„Ale, chlapče, keď teba tak doma nechcú poznať, mohol by si aj u mňa ostať. Mám i ja kŕdelec oviec, pásol by si mi ich. No, či zjednáme sa?“

Zjednali sa tak, že staré ovce ostanú pustovníkove, ale potom z jahniat a z mladých že polovica bude vždy chlapcova.

Chlapec na to šiel pásť a mal dobrú hrivnu: staré ovce kotili pekné jahňatá s rúnom až po zem. Keď pustovník videl, že chlapec takto dobre opatruje ovce, odišiel preč na ďalekú cestu a chlapcovi povedal len toľko:

„Všetkože mi dobre opatruj ako dosial, aby ti žiadna ovca neskapala. No, veď uvidím, keď prídem, či mi pravdu povieš!“

Chlapec pásal a opatroval ovečky aj ďalej. Ale bol toho už veru pekný kŕdeľ. Tu šiel zasa popri kŕdli Peter s Otcom nebeským. Divil sa Peter peknému stádu, ale keď mu Otec nebeský riekol, že to stádo onen chlapec v jeho čapici pasie a polovica krásnych jahniat že je chlapcova, prosil Peter Otca nebeského, aby tú vec tak urobil, žeby tie chlapcove jahňatá odkapali.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.

Chlapec pretrpel ešte i túto škodu. A keď vrátil sa pustovník, povedal pravdu, ako stalo sa, pustovníkovi oddal jeho ovce a zo svojich ukázal mu len kože. I radil mu pustovník, aby šiel do mesta, irchy predal, za utŕžené peniaze zbožia nakúpil a to zasial. Chlapec poslúchol dobrú radu.

Z požehnania božieho rástlo mu všetko ako z vody a mal tak krásno siaťa, že tomu rovného v celom širokom údolí ani vidieť nebolo. / Zasa šiel Peter s Otcom nebeským okolo role a Peter divil sa tomu krásnemu siaťu. Keď mu ale Otec nebeský riekol, že to krásne zbožie je toho chlapcovo, čo má jeho čapicu, prosil Peter Otca nebeského, aby mu naň poslal krupicu.

Otec nebeský urobil mu to kvôli.

Prišla hŕmava a krupica a znivočila všetko v poli, chlapcovi nezostalo ani byle. Chlapec pretrpel i túto nehodu.

I radil mu pustovník, aby šiel do mesta ku kráľovi, ktorý má tri dievky, aby si len smelo pýtal jednu z nich, takže ešte stane sa kráľovým zaťom. Chlapec i v tom poslúchol pustovníkovu radu.

Pobral sa rovno do mesta, predstúpil smelo pred kráľa a pýtal si jednu z jeho troch dievčín za ženu. Doviedol ho kráľ k svojim trom dcéram a hovoril im:

„No, dievčatá, ktorá by z vás mala vôľu ísť za toho šuhaja?“

„Eh, radšej sa obesím na topoľ, ako by si svet zaviazala s takým strapákom!“ ozvala sa najstaršia a odvrátila sa preč.

„Ja by som radšej skočila do Váhu, ako by takú ohavu svojím pomenovala!“ riekla stredná a nechcela na to ani hľadieť.

„Ej veru, otecko, ja si ho vezmem, keď je nie pekný, bude dobrý!“ ozvala sa najmladšia a vzala si ho.

Bolo veselie. Šiel Peter s Otcom nebeským tým mestom a prišli aj na to veselie. Prijali ich pekne a uhostili štedro. I spytuje sa Peter Otca nebeského, čo to za príčina, že sa priam na tomto veselí zastavili a kto to ten mladý zať.

„Ten chlapček, čo mu baba dala tvoju čapicu, či ho nepoznáš?“ odpovedal na to Otec nebeský.

Tu milý Peter keď nazrel do utešenej tváre mladuchy a pozrel sa na škaredú tvár ženícha, prosil Otca nebeského, aby urobil ho zasa takým pekným, akým býval. Otec nebeský ale urobil ho dva razy takým pekným, akým býval, že až celá svetlica osvietila sa od krásy šumného mladého zaťa. Nevestine hrdé sestry tak rozmrzeli sa nad tým, že jedna obesila sa na topoľ a druhá skočila do Váhu. Šuhaj ale so svojou najmladšou kraľoval šťastne.

2. Peter ako ranostaj

Raz, keď zasa chodil Peter s Otcom nebeským po širokom údolí, nemohli dostať nocľahu. Konečne prijal ich na nocľah jeden sedliak a opatril ich náležité dobrou večerou. Po večeri ukázal im na pec a Peter poponáhľal sa ľahnúť si k lopatám, že tam teplejšie býva, Otec nebeský uložil sa len tak na prípecok. Peter chválil si sám v sebe, že i na teplom leží, i dobrú večeru mal a ráno, nebodaj, že ešte lepšie počastujú ich.

Len čo zbrieždilo sa, už sedliak vstával a hneď aj volal na pocestných:

„Hore, hore!“

Peter čakal, či bude Otec nebeský vstávať, ale keď ten nehýbal sa, ostal ležať aj on. Po chvíli zvolal sedliak zasa:

„Hore, chlapi! Keď ste mali večeru aj nocľah, choďteže aj do roboty!“

A keď Peter zasa nehýbal sa, chytil milý gazda lopatu a vylátal ho.

Krivo videlo sa to Petrovi a obanoval, že si ľahol k lopatám. Medzitým akoby nič nebolo, prosil Otca nebeského, aby tento preľahol si už ako na to teplejšie miesto, k lopatám. Otec nebeský urobil mu i v tom po vôli.

O chvíľku vráti sa sedliak a zahreší:

„I bodajž ťa, veď ten pri tých lopatách ešte vždy drichme ako medveď v zime! A čože tento na tom prípecku?“ Buchol tohto statočne do chrbta, v domnení, že i druhému voľač dostane sa na príučku. Keď ale Peter predsa nehýbal sa, namrzený sedliak šiel sám po svojej robote.

Peter ale prosil Otca nebeského, aby čím skorej odišli zo stavania tohto hugáňa, kde takto na raňajšok častujú. Otec nebeský bol už podvíhal sa hore, neriekol ani tak ani tak, len usmial sa trocha a pobrali sa preč, Peter za ním. I šli zasa ďalej.

3. Peter lakomec

Ako tak chodia ďalej po širokom údolí, pošle raz Otec nebeský Petra, aby kúpil pečenú hus. Peter kúpil hus pečenú, ale lakomec oblizol, napačmal sa „ a zjedol po ceste celé stehno. I spýtal sa ho Otec nebeský:

„Peter, kdeže ti má hus druhú nohu?“

„Tá nemala druhú!“ odsekol Peter nakrátko.

„Ach, či si to kedy videl, aby hus len jednu nohu mala?“ riekol mu na to Otec nebeský.

„Ľaľa. Otčíčku nebeský, tamto stojí hus o jednej nohe!“ ukázal Peter na kŕdelec hús, medzi ktorými jedna stála len na jednej nohe na ľade.

Otec nebeský nepovedal ani tak ani tak a šli ďalej.

Prišli do velikej hory a tam našli poklad. Otec nebeský vyňal poklad zo zeme a rozdelil na tri diely. Peter díval sa, díval na tie hromádky, behali mu oči z jednej na druhú aj na tretiu, až i spýtal sa Otca nebeského:

„Komuže bude, Otče nebeský, ten tretí diel, keď sme iba dvaja?“

„Jeden bude mne, druhý bude tebe a ten tretí tomu, kto tú nohu zjedol!“ vyriekol Otec nebeský.

„No, Otčíčku nebeský, ja som ju zjedol, keď som bol hladný,“ priznal sa Peter.

Otec nebeský pomrzel sa trochu na Petra, že ho ocigánil, ale hneď zasa udobril sa a dal mu tú tretiu hromádku, lebo mal Petra rád.

4. Petrova košeľa

Ale Peter jaksi nechýrne gazdoval si s pokladom: bo keď chodili zas po širokom údolí, roztrhala sa mu košeľa a nemal za čo kúpiť si novú. Prišli k jednému plotu, na ktorom viselo dakoľko košiel chudobnej ženy. Rečie Peter Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme. Otec nebeský nechcel na to privoliť, ale Peter riekol:

„Ech, predsa si ju len vezmem!“

Aj vzal si ju. Otec nebeský pokrútil hlavou, ale riekol len toľko:

„Keď si vzal, majže si, ale večer pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť.“

Keď večer prišla baba košele zberať z plota a zbadala, že jedna chybí, vravela:

„Eh, čo tam, to tam, nech ju Otec nebeský tomu požehná, kto si ju vzal.“

Zradoval sa naslúchajúci za plotom Peter takým rečiam a šiel Otcu nebeskému to oznámiť. Otec nebeský mu ale kázal, aby košeľu hneď zasa na plot zavesil, bo že nemôž ukradenú vec podržať si tam, kde zlodeja požehnávajú. Voľ-nevoľ poslúchol a šli ďalej.

Prišli žatým k druhému plotu, na ktorom viselo mnoho košieľ bohatej gazdinej. Rečie zasa Peter Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme, že ich je tam mnoho. Ale Otec nebeský nechcel mu privoliť. Peter ale vzal si predsa tú košeľu.

„No, keď si vzal, majže si, ale večer pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť,“ riekol mu Otec nebeský.

Peter šiel večer na posluchy. Keď prišla baba zberať košele a videla, že jedna chybí, začala hrešiť:

„Bodaj toho čerti do ohenného pekla odvliekli, kto mne tú košeľu ukradol!“

Keď to Peter Otcu nebeskému oznámil, riekol Otec nebeský, aby si Peter tú košeľu podržal.

To vraj preto, že baba Petra k čertom posielala, aby Peter vedel, ako je ťažko ukradenú vec podržať.

PrílohaVeľkosť
55.jpg59.6 KB

Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy sveta

Raz jeden kráľ potajomky, nenazdajky pustil sa po svete vidieť a skusovať, ako majú sa ľudia. Noc zastihla ho v pustých horách, kde len jedna rubárska chalupa stála. Ale čože? V chalupe stenala rubárova žena k pôrodu, ani mu tam miesta nebolo. Rubár vyviedol ho na povál, aby si tam odpočinul, ako bude môcť a sám pobral sa k stenajúcej žene.

Unavený kráľ usnul sladko, a keď prebudil sa z prvého sna, bolo už v dome všetko ticho, iba ako čo by boli dovrávali sa voľač tam dnu v izbe. Nadložil ucho a cez tenkú povál dobre počul, ako baba vraví:

„Tento chlapec bude veľmi šťastný, dostane susedného kráľovu dievku za ženu, ktorá tiež tej noci narodila sa.“

Kráľovi iba teraz svitlo v hlave, že veru aj on nechal doma ženu samodruhú, a bol by nočnou hodinou letel domov, ale mu zas aj to nedalo len tak nič po nič odísť, že by tu narodený rubárik mal byť dakedy jeho zaťom. Rozhútal si to.

Dočkal rána, a keď všetci povstávali, začal jednať sa s rubárom, zač by mu toho chlapca do opatrovania dali, že takto a takto, dieťa je utešené, zaslúžilo by trocha lepšej opatery, ako v rubárskom dome mať bude, on že aj rodičom pošle, čo len žiadať budú, aj syna im na pána vychová. Títo rodičia tiež už dávno túžili za týmto dieťaťom a nechceli mu ho prepustiť, ale keď im čo ďalej to viac nasľuboval a povedal, že je on kráľ, konečne mu ho sľúbili. Kráľ pobral sa preč a povedal, že si pošle sluhu pre toho krásneho chlapca.

Nezadlho potom dostavil sa v rubárskej chalupe kráľov sluha na peknom malom kočíku. Doniesol rodičom pekný dar a plačúcich tešil tým, že veď si môžu prísť synáčika zapáčiť, kedykoľvek bude ľúbiť sa im, keď už nebudú núdzu trieť a budú mať aj spôsobu aj peňazí na cestu. S tým dieťa vzal aj s kolískou na koč a odišiel. Ale ako bol za vŕškom, zabočil inou cestou, pravo k jednej velikej rieke, do ktorej hodil dieťa so všetkým, tak ako bolo, a vrátil sa domov ku kráľovi, že kráľovské rozkazy navlas vyplnil.

Chúďa dieťa plávalo v kolíske širokou, hlbokou riekou, ale nepotopilo sa. Dostalo sa až k jednému mlynu, kde ho mlynár so všetkým chytil a zaradoval sa mu veľmi, lebo sám žiadnych dietok nemal. Mlynárova žena ešte väčšmi zaradovala sa dieťaťu, nachovala si ho hneď mliečičkom a opatrovala verne, ako vo dne, tak i v noci. Chlapčeka nazvali Plavčíkom, pretože im takto pekne po vode priplával. Z malého Plavčíka vyrástol skoro poriadny čeľadník, ktorý svojim novým rodičom dobre odsluhoval sa.

Po rokoch stalo sa, že kráľ poľujúci zastavil sa pri tom mlyne a pýtal si vody. Mlynár hneď zavolal:

„Plavčík, ty si najrezkejší, dones pohár vody pre jeho milosť pána kráľa.“

Plavčík postavil sa pred kráľom a ponúkal ho vodou. Milý kráľ ak hľadí, tak hľadí na poriadneho čeľadníka a všetko zdá sa mu, že do tej tvári už dakde dakedy hľadel.

„Ty, mlynár, veď si ty žiadnych detí nemal, kde si vzal tohto čeľadníka?“ opytuie sa kráľ.

Mlynár rozpovedal verne, ako chytil chlapca na vode a nazval ho Plavčíkom.

Kráľ trocha zamyslel sa. Zvrelo to v ňom, že rubárske dieťa nezhynulo. Lež ako by nič nebolo, obrátil sa k mlynárovi a prosil ho, aby mu na chvíľku prepustil Plavčíka, že ho pošle do zámku s listom ku kráľovnej, bo že zabudol voľač jej naručiť, keď na poľovačku odchodil. Mlynár vďačne privolil a Plavčík podskočil od radosti, že má kráľovské posolstvo vykonať. Hodil sa do svojich sviatočných Šiat a o chvíľku bežal už s listom v ruke ku kráľovskému zámku.

Ako beží, tu ak volá, tak volá za ním jedna žena:

„Plavčík, postoj, krstná matka ťa volá!“

„I, či ja viem, kto mi krstná mať! Ja len to viem, že nemám kedy zabávať sa,“ zvolal Plavčík a preskakoval bučky, pníčky i klady.

Keď to krstná mať videla, pustila za ním tmu velikú a sen tak prudký, že hneď tam usnul, iba čo oprel sa o jedného pniaka pri ceste. Krstná pristúpila, vyňala list z kapsy a prečítala toto:

„Moja milá kráľovná! Ak ma rada máš, tohto posla daj naskutku zabiť.“

Krstná iba raz otočila list okolo pása, podajúc si ho z ľavej ruky poza chrbát do pravej, už stálo v ňom toto:

„Moja milá kráľovná! Ak ma rada máš, tohto posla daj naskutku zosobášiť s našou dcérou.“

Tento druhý list vstrčila mu do kapsy, vzdialila tmu i sen a Plavčík bežal ďalej, akoby nič nebolo stalo sa, bo jednak vždy bol na nohách, ani o ničom nevedel.

V kráľovskom zámku poriadneho čeľadníka vďačne prijali a kráľova dcéra neodporovala ani mak, keď ju šli s ním zosobášiť. On iba ako vo sne díval sa, čo to robí sa s ním.

Tu ale prišiel kráľ z poľovačky a rozhnevaný nad tým, že Plavčík ešte žije a s jeho dievkou objíma sa, chcel dať všetkých katovi pod meč, keby kráľovná nebola ukázala list, ku ktorému kráľ ako k svojmu priznal sa. Lenže vlastným očiam neveril, že by to sám bol prikázal, aby jeho jedinú s takým chudobným čeľadníkom zosobášili. Hneď vzal Plavčíka naprísno, čo a jak vodilo sa mu po ceste, a keď vyrozumel, ako tohto krstná volala, zaraz stíchol a slzy ho zaliali.

„Vidím,“ rečie, „že už nenaprotivím sa. Ale vedz aj to, že moje slzy neuschnú a moju dievku nebudeš volať svojou, kým mi nedonesieš od Vratká tri zlaté vlasy.“

Keď to kráľovná i jej dcéra počuli, ronili tiež veliké slzy, tak veliké, že keby , , tie slzy , , boli , , spojili , , sa

v jedno, nuž by boli zatopili celé polia. Aj povedali, že ich oči nikdy neobschnú, ak Plavčík pri Vratkovi zahynie. Plavčík ale tešil ich, že on to všetko vykoná, a ak boh dá, slzy im osuší.

Kráľovská rodina aj všetci dvorani slzili a Plavčík šiel, kam ho oči niesli, pre tri zlaté vlasy ku Vratkovi, čo slzy osúša.

Po ceste prišlo mu ísť cez jedno mesto. Tu, koho na ulici stretol, každému slzy v očiach.

„Čože je toto, dobrí ľudkovia, že vy plačete?“ opytuje sa Plavčík.

A tu ešte len pustili sa ľudia do náreku a vykladali mu, ako oni mali jedinú studňu, čo ich všetkých napájala a zrazu im vyschla, takže mrú za kvapkou vody.

„Ale,“ rečú mu, „kdeže ideš ty, človeče z ďalekých krajín?“

„Ja,“ rečie Plavčík, „idem ku Vratkovi, čo slzy osúša.

„Nuž, človeče,“ vetia mu zarmútení ľudkovia, „spýtajže sa ho aj to, prečo tá naša studňa vyschla, aby studňa bola plná a radšej naše slzy obschli.“ „ To im on vďačne prisľúbil a šiel.

Keď zase hodne naputoval sa, prišiel k druhému mestu, kde tiež ľuďom slzy neusýchali.

„Čože je vám, dobrí ľudkovia, že vy tak plačete?“ opytuje sa i týchto.

A títo žalujú sa mu, ako im vyschol strom, čo rodil veľmi pekné a zdravé ovocie, od ktorého každý

nemocný ozdravel. Teraz že už nevídať len samých nemocných a plačúcich v celej krajine.

I týmto sľúbil, že im vykoná, čo treba, u Vratká.

Šiel zase a šiel, až prišiel k jednej velikej vode, cez ktorú priechodu nebolo. Tu zočil jedného starého prievozčíka, tomu prosil sa, aby ho previezol.

„Preveziem,“ vraví tento, „ak mi tam za vodou vyhľadáš Vratká a opýtaš sa ho, ako sprostím sa tohto prevážania, bo vidíš, tu ostarel som sa a na starosť už len sužujem sa, ani mi slzy neosýchajú od trápenia, keď už nevládzem kermenovať.“

„Ej, vyhľadám, vyhľadám,“ rečie Plavčík, „veď hádam k nemu idem.“

Sadli si ako dobrí kamaráti na plť, prievozčík ho previezol a sľúbil čakať naňho tam na tom druhom brehu.

Chodil Plavčík tam po pustých brehoch, chodil zadlho. Až raz prišiel k jednej ozrutnej skale, v ktorej Vratko býval. Na šťastie nebolo ho doma, iba jeho mater sedela rozkuštraná v bráne.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ sloví Plavčík.

„Pánboh daj aj tebe, syn môj!“ zaďakovala mu stará. „Ale kde berieš sa tu, človiečku? Či ty nevieš, že kto sem príde, zhynúť musí?!“

„Ach, matka dobrá, zľutujteže sa, zľutujte nado mnou a nad tými, čo plačú vo svete. Veď som ja prišiel o vývod pre všetkých.“

A potom jej aj rozpovedal všetko, ako a po čo on chodí. Samej starkej vypadla slza z oka nad toľkou ľudskou biedou a sľúbila mu, že pri synovi sama všetko vykoná. Plavčíka ukryla v kúte pod jeden sud a prihrozila mu, aby tam čušal a len počúval, čo by priam čo robilo sa okolo neho.

Sotvaže pár ofcamžení ležal tam učupený, už doletel Vratko s hrozným revom:

„Mama, tu človečina smrdí. Huj, dajte mi 'ho sem, nech ho skántrim!“

„Nieže tak, syn môj, nie,“ krotila ho mati. „Poľutuj sa už raz aj ty nad plačlivým svetom a osuš mu slzy, veď je1 tu len ten, čo svetu pomáhať chce. Daj mu pokoj!“

Na takú reč Vratko pomaly tíchol a pýtal si jesť. Mati ho dobre nachovala a on si položil hlavu na jej lono, aby mu v hlave poískala. íska mu, íska a vytrhne mu zlatý vlas.

„Ej, mama, veďže ma nešklbte!“ povie Vratko.

„Ach, veď som to len zdriemla, nuž som ťa potrhla,“ povie mati. „Voľač marilo sa mi?.

„A čo takého?“ opýtal sa Vratko.

„Nuž pletky. Že tam a tam, v tom a v tom meste, studňa vyschla a teraz ľuďom ani oči neobschýňajú od sĺz, čo ich smäd morí,“ vravela matka.

„No, veru, je to naozajstná pletka, majú tam naspodku v studni žabu, nech tú vyhodia,“ vravel Vratko a zase usnul.

0 chvíľku vyšklbla mu mati druhý vlas. Vratko nahneval sa a zavolal:

„Ej, mama, nekváčte ma!“

„No, lenže len nehnevaj sa,“ vravela mati. „Veď to snilo sa mi, že tam a tam plačú ľudia za stromom, čo im prestal pekné, zdravé hrušky rodiť.“

„Nuž a Či tí ľudia nevedia, že musia mať pod tým stromom hada, ktorého načim vykopať a vyhodiť?“ divil sa Vratko a hneď zase usnul.

0 chvíľku vyšklbla mu mati aj tretí vlas. Vratko nahneval sa:

„Ej, mati, to je už priveľa! Máte ma tak trhať, radšej si nedám ani ískať.“

„No, veď ti už pokoj dám,“ rečie mati. „Len mi tak pri driemaní prišlo na um, ako by ten náš starý prievozčík mohol sprostiť sa už dakedy toho prevážania, veď ten usúži a uplače sa pri tom.“

„Keď nevie prvému, čo nadhodí sa mu, veslo do ruky hodiť,“ zašomral Vratko.

Usnul už potom ticho a chrápal až do rána. Ráno šiel do sveta po svojej robote.

Plavčík vypočúval všetko v tom sude. Stačil ešte i sám vyspať sa. A keď ráno staručká oddala mu tri zlaté vlasy, poďakoval sa pekne a šiel aj on svojou cestou.


Keď prichodil k prievozu, tam starý prievozčík vopred volal naňho:

„No, akúže mi radu nesieš?!“

„Veď ti poviem, keď ma prevezieš,“ rečie Plavčík.

Ale starý mu na to nepristal, chcel hneď počuť, čo mu Vratko odkázal, a že veru ani dušu neprevezie, kým Plavčík nepovie pravdu.

„Ej, nieže tak, staručký, nie,“ prehováral ho Plavčík. „Ale najprv si zarobte a potom plácu pýtajte! Mňa to bezmála život stálo, kým dozvedel som sa o všetkom. Lenže ma len najprv prevezte!“

Tak aj inak dal staručký uchlácholiť sa a vzal ho na plť. Lež keď boli naprostred vody, chcel Plavčíka hodiť do hlbočiny, ak mu hneď a zaraz nepovie. Plavčík vysmial sa mu, že veď ak ho do vody hodí, nikdy nedozvie sa nič, bo že to už sotva bude, žeby dakto dakedy odvážil sa ku Vratkovi. Tak ho starý len previezol. Keď Plavčík na breh vyskočil a dosť ďaleko odbehol, vtedy mu zavolal naspäť:

„To ti Vratko povedá, že vtedy zbavíš sa tejto služby, keď prvému, koho prevezieš, veslo do ruky hodíš. Ten musí potom miesto teba prevážať!“

Nahnevaný prievozčík hodil veslom po Plavčíkovi tak prudko, že by ho bol zabil, keby nebol za jednu svrčinu uskočil.

Potom ale šiel si Plavčík svojou cestou pokojne ďalej.

Keď prišiel do tej krajiny, kde bol ten uschnutý strom, dal ho pekne obkopať a hada spod neho vyňať a zabiť. Strom začal navidomočú zelenať sa, kvitnúť a rodiť. Hneď slzy všetkých obschli a ľudia veselej tvári naznášali Plavčíkovi darov a bohatstva, koľko len vládal sebou nabrať.

Keď ďalej došiel do tej krajiny, kde studňa vyschnutá bola, dal im ju vyčistiť, zospod žabu vyňať a zabiť. Priam studňa naplnila sa čistou ako zlato vodou až dovrchu „ a slzy všetkých oschli. Kráľ toho mesta dal štyri paripy zapriahnuť do koča a prepustil Plavčíka s veľkou radosťou a velikými darmi domov.

Chýry ale o ňom šli napred až k samému kráľovi, ktorý i s kráľovnou i s dcérou vyšiel mu teraz v ústre ty. A keď Plavčík oddal mu tri zlaté vlasy, vďačne objal si ho tento ako zaťa a dcéru mu oddal.

Hneď slzy všetkých oschli. Plavčík pamätal ešte potom aj na mlynára, aj svojho otca rubára vyhľadal. A bolo všetkým dobre!

Popolvár, najväčší na svete

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom, za skleneným vrchom a za drevenou skalou bolo jedno mesto a v ňom býval kráľ, ktorý mal troch synov. Dvaja starší holí takto naoko poriadni Šuhajci, ale ten tretí, to bol len taký Popolvár, čo spoza pece ani nevyzrel. Raz postaví si ti ich otec pred seba a rečie:

„Synkovia moji, už ste, chvalabohu, chlapi na miesto, mohli by ste sveta skúsiť, či z vás dačo vystane. Pôjdete po staršom!“

A najstarší, hneď do toho hotový, vypýtal si od otca hodne peňazí, dobrého koňa, ligotavú zbroj, odobral sa a išiel vo meno božie! Putoval celý rok po horách, po dolách, po pustatinách, až naostatok prišiel k medenej hore.

„Dosť som sa už natúlal,“ povedal si. „Ale mi ani nebude ľúto, keď len z tejto hory pamiatku so sebou donesiem.“

Uprizeral sa, uprizeral na tú medenú horu a odlomil si z nej jednu halúzku.

Keď domov došiel, ešte zďaleka volal na otca:

„Otec môj, otec môj, bolže som vám ja ďaleko! Či vidíte, táto halúzka je až hen z medenej hory!“ Ale otec odpovedal:

„Načo si sa to aj púšťal z domu a túlal sa toľko? Veď ja s tvojou materou chodieval som dakedy k medenej hore na raňajšok. Z teba, ako vidím, slabý chaseň vezme svet. Poďže ty, môj stredný, čo si ty vyberieš na cestu?“

Vybral si aj ten stredný dobrého koňa, ligotavú zbroj, nabral peňazí na cestu, odobral sa pekne od domácich „ a šiel! O rok prišiel aj on k medenej hore a odlomil si z nej halúzku na pamiatku. Ale stúpal ďalej, bo už vedel, že by ho otec len vyhanbil, ak by len toľko skúsil ako jeho brat. Chodil, blúdil po horách, po dolách, po pustatinách, až zase po roku prišiel k striebornej hore.

„Hej,“ povie si, „tuto môj brat nebol. Ale to človek ani neslýchal takýto zázrak, takáto krásna strieborná hora!“

Uprizeral sa, uprizeral na tú horu a odlomil si z nej strieborný prútik, aby mu uverili, kde on hen bol.

Keď domov dochodil, ešte zďaleka volal:

„Otec môj, otec môj, bol som vám ja ešte ďalej! Pozrite, tento prútik je až hen zo striebornej hory!“

Ale otec odpovedal:

„Veru nemáš čím pochváliť sa ani ty. Veď ja s tvojou materou chodieval som dakedy k striebornej hore dopoludnia. Vidím len, že je z vás dvoch nič. A čože z teba tretieho?!“

„Čo boh dá, to bude!“ povedal na to ten tretí. „Keď je už na mne rad, skúsim i ja svoje šťastie!“ A tu milí bratia dobre nezašli sa od smiechu, že ešte aj Popolvár chce pustiť sa do sveta, ktorý dosiaľ od pece nebol ani na krok. A otec, akosi zamyslený, nezastal ho. Tu nás Popolvár rozžialil sa, že ho tak za nič nemajú, a nechal ich tam.

Rozžialený chodil po dvore a ani nevedel, ako dostal sa ku kope hnoja. Na hnoji ohrieval sa jeden prašivý koník a ten Popolvára takto oslovil:

„Popolvár, nežiaľ sa ty nič! Budeme my dvaja dobrí kamaráti spolu. Predstúp ty ešte raz smelo pred otca a nevyžiadaj si na cestu nič inšie, iba mňa a ten zhrdzavený paloš z komory, veď tvoj otec vie ktorý. Nebude ti bo chcieť dať, ale ty stoj len na svojom a bude všetko dobre.“

Poďakoval sa Popolvár koníčkovi za radu a predstúpil ešte raz pred otca.

„Nuž, čože ty, akože ty, Popolvár? Vari by si predsa chcel do sveta?“

„Chcel, otec môj!“ odpovedal Popolvár smelo. „A čože si Žiadaš na cestu?“

„Nič inšie, otec môj, len ten zhrdzavený paloš z komory a toho prašivého koníka na hnoji!“

Pokrútil otec hlavou a sprvotky nechcel mu to dať, že nač by mu to bolo, ale potom na všetko mu privolil. Opásal si Popolvár zhrdzavený paloš, ulapil koníčka na povrieslo a viedol. Tu ešte len zachodili sa bratia od smiechu a ľudia po meste stávali na diváky, ako podlamujú sa koníkovi kolená, ako viazne do blata a Popolvár musí dvíhať si ho sám za každým tretím krokom. Ale podvíhal si ho verne a nerobil si z toho všetkého nič.

Po psote, po biede vyknísali a vyvliekli sa z mesta von. Tu Popolvár zosadol, že si koníčka radšej povedie. Ale milý koník len striasol sa a hneď bol z neho krásny tátošík.

„Ej,“ povedá, „veďže si ty, Popolvárko, nemysli, že som ja hoďasaký koník, veď som ja tvojho otcov tátoš. Ani ten paloš ti je nie ako druhé paloše. Ale čo mu rozkážeš, všetko do kolena zrúbe. Mňa si ale naobročíš, dáš mi za korýtko ovsa a za korýtko ohňa!“

Rád bol Popolvár, že také veci má, a doniesol hneď svojmu tátošovi za koryto ovsa a za koryto ohňa. Ten to všetko chytro pohltal a len tak žilky v ňom ihrali.

„Sadaj, Popolvár,“ rečie tátoš, „bo ďalekú cestu máme!“

Vysadol Popolvár a už leteli ponad doly, ponad hory, že tieto len ako mraveniská mrvili sa pod nimi. O chvíľku tátoš zastal:

„Tu je," povedá, "hora medená, po ktorú tvoj najstarší brat za rok došiel a po ktorú ja tvojho otca s materou na raňajšok nosieval som. Zosadni a daj mi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa!“

Nič nemeškal, naobročil si tátošíka a leteli zas, že len tak menili sa im doly, hory pred očima. O chvíľku tátoš zadupotal:

„Tu sme,“ povedá, „na striebornej hore, po ktorú tvoj starší brat za dva roky chodil a po ktorú tvojho otca, mater dopoludnia nosieval som. Zosadni a daj mi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa!“

Len čo nahltal sa tátoš ovsa a ohňa, už leteli zase, len tak preletúvali popod nich doly, hory, akoby okom mihol- O chvíľku zastal tátoš ešte raz:

„No, tu sme už na zlatej hore, kde tvoji bratia nikdy neboli. Ale naobroč ma ešte raz, donesiem ťa k tvojmu otcovmu priateľovi na noc!“

Popolvár si tátoša ovsom a ohňom naobročil. Len dakoľko skokov urobili a tam ti už stáli na dvore velikého zámku.

Vnišiel Popolvár dnu a poklonil sa pekne pánovi, ako svojho otca priateľovi.

„Ej, ej, synak môj,“ čudoval sa mu kráľ do očú, „Či by to ozaj tak bolo, žeby som ja ešte na moje staré dni živého človeka videl a žeby si ty bol môjho priateľov syn? No, ale ti aj z očú dobre vyzerá, a keď si dnes prešiel cez tri hory, to len môj priateľ mohol svojho syna tak ku mne vypraviť. Ej, veď takých priateľov ani nebolo, ani nebude, ako sme my boli s tvojím otcom, kým sme za mladi bojúvali proti tej ježibabe „ veď ti hádam otec povedal o nej?“ „Vravieť, nevravel nič takého,“ rečie Popolvár, „ale mi paloš sebou dal!“

„Ej, veď ten paloš dosť nazrážal Ba bábinho vojska! Ale čože! Čím viac ho zrážal, tým viac rojilo sa ho zo zeme. Na staré kolená nechali sme to potom všetko tak!“

„No, skúsia to moje mladé ruky,“ povie Popolvár. „Ačak nebudete mať nie proti tomu?“

„Ej ba, šanoval by ťa, mladú krv. Aj radšej vráť sa! Lebo ježibaba zohnala všetko vojsko proti mne a ešte do rána udrie na nás. Ja, ako ja, čo aj zhyniem, len či ty mladý ostaneš. Aspoň chýr o mne otcovi zanesieš.“

Ale Popolvár neustúpil. Ledva svitalo, už sedel na tátošovi a poberal sa s kráľovským vojskom proti ježibabinmu vojsku, ktoré ako dáko more bolo rozlialo tam na jednej lúke. Vprostred vojska stála ježibaba sama na jednom postavisku, z ktorého očima iskrila a rozkazy vydávala.

„Len sa smelo do nich!“ zvolal Popolvár a sám pustil sa popredku. Svojmu palošíku rozkázal rúbať a ten stínal všetko do kolena. Hlavy padali ako makovice, ale to všetko nič nepomohlo, keď bábino vojsko ako i zo zeme rástlo a čo ho raz postínali, to ho vždy viac pribúdalo. Predsa Popolvár prerúbal sa s palošíkom až k tomu bábinmu postavisku a rozkázal palošíku, aby už teraz to stavisko zrúbal. Hneď bola ježibaba z neho dolu na zemi a vláda jej opadla. Popolvár kázal ju na márne kusy rozsekať. Keď bolo po ježibabe i jej vojsko zmizlo, len akoby bolo odrazu prepadlo sa do zeme.

Bolže starý krát rád, že si na svoje staré dni od tej ježibaby oddýchne a chcel Popolvára hostiť u seba, dokiaľ by sa mu len bolo páčilo. Ale Popolvár nemal pomeškania, bo si myslel, že už predsa voľač vo svete vykonal, s Čím by mohol pred otca predstúpiť. I tak vybral sa hneď domov a nebavil sa ani po ceste, iba kým pri zlatej, striebornej a medenej hore tátoša ovsom a ohňom naobročil a kým si z každej hory po ratoliestke odlomil.

Keď pred rodinné mesto došli, tátoš premenil sa zase na prašivého koníka a len tak nohami zapletal. Ľudia na diváky stávali a zachodili sa od smiechu. Bratia robili si posmešky z neho. Ale otec pýtal sa vážne:

„No, syn môj, kdeže si mi chodil?“

„Pozrite, otec môj!“ vravel už teraz Popolvár. „Odkiaľ je táto medená halúzka, tam som bol na raňajšok, odkiaľ je tento strieborný konárik, tam som bol dopoludnia, odkiaľ je táto zlatá ratolesť, tam som bol spoludnia a večer som obsadol na noc za zlatou horou u vášho priateľa. Pozdravuje vás srdečne!“

„Ďakujem za pozdravenie! A ty, synak, chlap si, keď si mi ho doniesol. Ale môj starý priateľ ešte žije? Neskazila ho tá prekliata ježibaba, čo sme my proti nej bojúvali? No, hovorže, hovor!“

„Chcela ho, ale mu viac nič neurobí. Tej sme i postavisko zrúcali, i ju palošík na márne kusy rozsekal, i vojsko prepadlo sa jej do zeme!“

Otec bol nad tým cele uvelebený a vyrozprával milému synkovi ešte aj o troch svojho priateľových dcérach, z ktorých bola jedna krajšia ako druhá. Ale že tie tej ježibabini synovia, draci, odvliekli a tam dakde v dierach držia. Aleže to by bol víťaz, kto by tie vyslobodil.

A Popolvárovi bolo treba len to počuť, hneď bol na všetko hotový. Otec by rád bol už býval, aby sa mu ani nebolo vyrieklo, bo chcel mať hodného syna pri sebe a vec to bola nebezpečná. Ale keď Popolvár sám chcel, nuž mu naposledok privolil ísť a šťastie skúsiť.

Šiel Popolvár rovno k tátošikovi svojmu a rečie mu:

„Koníček môj, pôjdeme ešte do cesty!“

„Viem,“ povedá tátošík, „čo chceš. Ale podobral si sa na veľa. Bo tých drakov ešte nikto neprevládal, aj ty neviem, ako obídeš.“

„Ako boh dá, tak bude,“ povie Popolvár. „Ani ježibabu dosiaľ nepremohli a my sme ju predsa skántrili. Len my, tátoško môj, poďme!“

„Keď už len tak chceš,“ preriekol naostatok tátoš, „lenže sa teda vyberme!“

Ráno na svitaní šli a veru len tak ako prv: cez to mesto ledva vliekli sa a ľudia smiali sa im. Hej, ale za mestom striasol sa tátošík, nahltal sa ovsa a ohňa a už leteli, až preleteli i medenú i striebornú i zlatú horu a na noc stavili sa zase u otcovho priateľa vo velikom zámku. Tam im boli radi a kráľ by bol Popolvára na rukách nosil od samej radosti, že ho zase vidí. A len ho už unúkal, aby si posedel, aby si pohovel, aby pohostil a pobavil sa u neho.

„Ej, nie mi je tak na pohovenie, na pobavenie,“ hovorí Popolvár. „Radšej hádam pôjde i vám len o to, ako by som vaše dcéry vyslobodil.“

„Tie najlepšie ani nespomenúť,“ zasmútil sa kráľ. „Tie sú už tam a nik nevymôže ich z pazúrov tých drakov. Na to, synak, nedávaj sa ani ty, bo tam zahynieš.“

„Zahyniem, nezahyniem, poručenobohu. Ale mne vy už aspoň cestu ukážete k tým drakom.“

Dlho krútil kráľ hlavou, či mu má na to privoliť, či nie. Ale naostatok mu len prisľúbil, že poč možno, odprevadí ho a ukáže mu cestu k tým dieram podzemným, kde tí draci bývajú.

Na druhý deň vybrali sa a šli za drahný čas cez tú samú krajinu, Čo boli vybojovali od tej ježibaby, až prišli na samý samučičký kraj. Tu ukázal mu kráľ pozďaleka jednu dieru a vravel:

„Vidíš, tam je moja najstaršia u draka s troma hlavami. Ak podarí sa ti toho zbiť, ona sama ti ukáže cestu ku svojej sestre. Iďže teda zbohom!“

„Zbohom putujte aj vy naspäť a nezabývajte na mňa!“ Tak rozžehnal sa Popolvár s kráľom i s jeho družinou a šiel už potom sám do tej diery.

Dlho kutal po nej sem i tam, kde by toho draka vykutal, ale nie. Až raz zazrie svetlo. Ide proti tomu svetlu a príde pred krásny zámok. Smelo vníde dnu a tam ti mu príde v ústrety pekná kňahyňa, najstaršia dcéra kráľova, a víta ho, ale neveselo:

„Jaj, človeče boží, kde vzal si sa tu? Od toľkých rokov som tu zakliata a ešte som ľudský parsún nevidela! Ale škoda ťa, pekný mládenec, škoda ťa! Ak môj muž príde, hneď ťa zožerie!“

„Ako boh dá, tak bude!“ povie Popolvár. „Ale by som už len rád merať sa s ním a teba vyslobodiť.“

Vtom zahrmel na dvore dvadsaťpäťcentový budzogáň, až zem zatriasla sa.

„Jaj, to je môj muž a viac nikto nemôže ani von ani dnu,“ vykríkla predesená kňažná. „Tu máš tento prsteň, keď skrútneš si ho na prste, za sto chlapov sily dostaneš. A len uchýľ sa voľakde, aby ťa priam nezdrapil.“

Ledva dopovedala, už drak vpálil dnu, poňuchal na všetky strany a zareval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, že ho zjem.“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa tu človečina? Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika ani vrábika, nie že by to človiečika.“

„No nič, ženo! Človečina smrdí, sem s ňou! Lebo hneď teba zožeriem,“ reval drak ešte horšie a vyplazenými jazykmi vylizoval si rozďavené pysky.

Tu Popolvár postavil sa sám pred kňažnú, aby ju drak voliak neschmatol a povedal:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„Ba ty so mnou? A či si ty chlap, že tak smelo odpovedáš?“

„Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie mu Popolvár.

„Keď tak chceš, nedbám. Poď von na tok, kde nám bude aspoň priestrannejšie,“ povie drak.

Vyšli na ten tok. Popolvár si paloš odpásal a prsteň na ruke okrútol. Hneď očul v sebe za sto chlapov sily. Drak špatné zamumlal, pochytil Popolvára a vrazil ho po kolená do hliny. Ale Popolvár zrezka vyskočil, pochytil draka a uderil ho po pás do zeme. Sťažka podvíhal sa drak, ale vrazil ešte potom Popolvára tiež po pás do tej hliny. Len teraz pozbieral sa Popolvár a tak mrštil drakom na jeden myk do hliny, že tomuto iba hlavy von trčať ostali. Nehnul sa drak, iba rozďavené pysky jazykmi zalizoval a plameň z nich púšťal, dobre Popolvár tam nezhorel. Ale rozkázal palošíku a ten sfaklil hlavy draka, že krv ako z hocakého hoväda na všetky strany syčala.

Keď Popolvár prišiel ku kňažnej, tá ho od radosti bozkala a bola by hotová bývala vybrať sa hneď s ním domov. Ale Popolvár nemal ani strpenia, kým mu len neukázala cestu ku svojej mladšej sestre. Dosť sa mu tá naprevrávala, že tam drak strašnejší so šiestimi hlavami, ale on vo meno božie len šiel.

Prišiel k druhému zámku a vnišiel dnu. Tam stredná kňahyňa. I táto len rukami od divu zalomila:

„Jajže, človeče boží, kde vzal si sa tu? Od toľkých rokov tuná som zakliata a ešte som ani podoby človeka nevidela. Ale utekaj, krásny mládenec! Môj muž hneď tu, zožerie ťa!“

Nebolo jej ani to dopovedať, už v povetrí zahučalo a päťdesiatcentový budzogáň tresol na dvor, až zatriasla sa zem.

„Jaj, to môj muž a viac nikto nemôže ani von ani dnu,“ vykríkla predesená kňažná. „Tu máš skoro tento prsteň, keď okrútneš si ho na prste, za dvesto chlapov sily dostaneš. A už len maj sa na pozore!'

Uchýlil sa Popolvár a mal času. Bo drak vpálil dnu, ňuchal na všetky strany a reval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, nech ho zjem.“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa ti človečina? Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika ani vrábika, nie že by to človiečika.“

„No nič, ženo, človečina smrdí, sem s ňou! Lebo i hneď teba zožeriem!“ reval drak ešte horšie a vyplazenými jazykmi vylisoval si rozďavené pysky. Popolvár postavil sa hneď sám pred kňažnú, aby ju ozaj drak voliako neschmatol a povedal:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„A tyže červík, čo? Len či si ty naozaj chlap, keď tak smelo odpovedáš?“

„Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie mu Popolvár.

Drak iba mumlal, že s takou potvorou zapodievať sa musí, ale vyšli von na tok, na priestranstvo. Pochytil drak šuhaja a vrazil ho po pás do zeme. Ale tento si už bol skrútol prsteň a mal za dvesto chlapov sily. Vyskočil teda ako nič, stisol draka cez poly, že kosti v ňom sprašťali. I mykol ho odrazu do zeme, že mu iba hlavy von trčali. V strachu a v jede vyplazil drak jazyky a z rozďavených pyskov púšťal dym a oheň na Popolvára. Zavolal tento na palošík a hneď hlavy fŕkali a krv na všetky strany syčala ako z hoväda. V horúcom plameni aj palošík ustával. Ale mu Popolvár jednostaj privolával, aby len ťal do toho, kým len všetkých šesť hláv nesfaklil.

Vydýchol si Popolvár a vrátil sa ku kňažnej. Táto ho srdečne objala a bola by hotová bývala vybrať sa hneď s ním. domov. Ale on nemal ani pozhovenia, kým mu len neukázala cestu k svojej najmladšej sestre.

„Akože by sme,“ povedá, „aj ukázali sa otcovi na oči, keby som mu vás všetky tri nepriviedol?“

S tým šiel vo meno božie ďalej.

Šiel dlho starými horami, rudnými cestami, až prišiel k tretiemu zámku, kde u dvanásťhlavého draka bola tá najmladšia. I táto len zhrozila sa a rukami zalomila:

„Jaj, človeče boží, kde berieš sa tuná? Od toľkého času som tuná zakliata, čo som obraz ľudský nevidela, a teraz bádam teba uvidím prvého i posledného. Ach, utekaj, krásny mládenec, utekaj! Môj muž hneď tu, zožerie ťa!“

Ani to nedopovedala a už stocentový budzogáň tresol na dvor. Zhučalo to, až všetko triaslo sa a viac nikto nemohol ani von ani dnu.

„Jaj, čože to bude, už sme v klepci! Ale vezmi skoro tento prsteň, keď okrútneš si ho na prste, za tristo chlapov sily dostaneš. A už len varuj sa!“

Už drak dvere otváral, ňuchal na všetky strany a reval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, nech ho tu skmášem!“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa ti človečina?“ krotila ho ona. „Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie že by to človiečika!“

„Nič nenaprevrávaš, ženo! Tu človečina smrdí, sem s ňou! Ak nie, teba zožeriem!“ reval drak ako sto hromov a vyplazenými jazykmi vylizoval si rozďavených dvanásť papúľ.

Popolvár skočil pred kňažnú, aby ju ozaj ten drak voliako neschmatol. I rečie:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„Ba ty, červiačik, čo tu hľadáš? Len či si ty naozaj chlap, že tak smelo odpovedáš?“

Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie Popolvár.

Drak iba mumlal, že taká pačmaga pletie sa mu tuná do cesty, ale vyšli pekne von na tok, na priestranstvo.

„No, chyť ma, ty črvotoč,“ vraví drak, „lebo ak by som ťa ja chytil, viac by si kasu nedúchal, nevedel by som ani to, Či som dakedy v dákych rukách bol, či nie.“

A veru milý Popolvár chytil draka, že tomuto trocha aj v očiach mrklo, a mrštil ním po kolená do zeme. Jaj, ale čože to bolo drakovi? Ten vyskočil a vrazil Popolvára po pás do zeme. Pozbieral sa Popolvár a skrútol si ešte raz všetky tri prstene na prstoch, hneď mu sily pribudlo, akej ešte nemal. Pochytil už teraz draka cez poly, čo len tak prašťalo, vrazil potvoru do zeme, že jej iba hlavy von trčali, i rozďavila pysky, vyplazila jazyky, ale aj dym a plameň valil sa z nich na všetky strany. Sám Popolvár omdlieval od horúčosti. Tu palosík vyskočil z pošvy sám. Keď to Popolvár videl, len jednostaj volal naň a povzbúdzal ho:

„Palošíček môj zlatý, tni, sekaj, kým len všetko nezrúbeš!“

Aj s palošíkom bolo v ohni všelijak, ale čo raz hlava odfrkla, to menej pálilo ho, nuž ich len postínal všetky.

Vydýchol si Popolvár ešte len teraz a šiel ku kňažnej. Tá iba milým okom pozrela naňho, a keď tak aj on pozrel na ňu, veru popáčila sa mu, lebo bola oveľa krajšia od tých druhých. Ale nebolo Času na meškanie. Zobrali v tom zámku, čo tam bolo drahého, položili všetko na tátoša a Šli. Šli po strednú i po najstaršiu sestru, všade nabrali bohatstva dosť a tátoš doniesol ich so všetkým pekne do otcovského zámku.

Starý kráľ mladol od radosti, keď svoje dcéry videl pred sebou, krajšie ešte a urastlejšie ako prv boli. Nechcel o inšom ani počuť, ako o svadbe, a Popolvár aby si už len vybral tú najmladšiu. Ale Popolvár o tom ani počuť. On náhlil sa len k otcovi rozpovedať, ako čo stalo sa, a potom aby už otec jeho urobil, čo za dobré uzná.

I tak odobral sa a letel na svojom tátošovi ponad hory, doly, iba čo zastavil sa pri zlatej, striebornej a medenej hore, kým si na znamä konáriky z nich poodlamúval a tátoša ovsom a ohňom naobročil.

Keď domov pred mesto došli, premenil sa tátoš na prašivého koníka a dovliekol sa ako dolámaný do kráľovského zámku. Ale otec už vyzeral syna a zazrel ho dívajúci sa von oblokom. Hneď zavolal:

„Chvála milému bohu, môj najmilší syn ide!“ A bežal mu naradovaný v ústrety na dvor.

Radosti a otázkam nebolo konca-kraja, kým Popolvár nerozpovedal všetko, ako drakov pobil a tri kňahyne domov doprevadil.

„No chlap si!“ potľapkal ho otec po pleci. „Teraz by už prichodilo len svadbu robiť. Traja ste a tam tiež kňahyne tri, jedna krajšia od druhej!“

A tí dvaja, čo nič nevykonali, miesto toho, čo by holi mali oči zohnúť až k zemi, hneď do toho hotoví. Vybrali sa razom k otcovmu priateľovi, kde dve staršie kňahyne si vypýtali aj domov doviedli ako nevesty. A veselili sa ti a radovali, akoby už celý svet ich bol.

Ale Popolvár len krútil hlavou na to všetko a chodil akýsi zamyslený.

„Čože ti je?“ opytovali sa ho bratia. „Vari ti sliepky chlieb pozobali?“ Ale on im na také reči neodpovedal ani slova.

Raz už potom aj otec opýtal sa ho: „Ej, Popolvár môj, Čože je tebe, že si taký zachmúrený, keď druhí rozveseľujú sa? Rozveseľže sa mi už aj ty, veď si už veľa vykonal na svete!“

Veľa, neveľa, otec môj drahý,“ rečie Popolvár, „ale mne len to pokoja nedá, či ozaj jesto ešte dakto na svete, čo by väčší bol odo mňa?“

Otec urobil sa, akoby nedopočul a začal syna prehovárať, ako by to pekne bolo, keby si aj on doviedol nevestu a prežíval, zažíval si s ňou v milej láske, úprimnosti, ako to pánboh prikázal. Ale Popolvár zas len krútil hlavou a zas len opytoval sa: „Otec môj, či jesto ešte dakto väčší na svete?“ „Jest, syn môj, jest ešte Železný Mních,“ rečie mu na veľa opytovania zasmútený otec. „Ale toho nik neprevládze, bo ten zná všetko, načkoľvek si pomyslí, alebo čokoľvek zvedieť zažiada si a len slovo vyriekne, premení, koho chce, nač chce. K tomu hľaďže, nemôž ani zblížiť sa.“

„Ej, ani k ježibabe nik nesmel, ani k jej synom drakom a tam sú už dakde v pekle na dne. Len ja idem aj o tomto poradiť sa k môjmu tátoškovi,“ povedal Popolvár a Šiel hneď k svojmu tátošovi.

Smutný stál tátoš na dvore s ovesenon hlavou. Lebo už vedel, čo si pán jeho zamyslel a že to nepriam na dobré vypadne.

„Ej, tátoško môj, čože si mne ty taký smutný?“ opytuje sa ho Popolvár.

„Ej, pán môj,“ rečie mu tátoš, „akože by som ja nebol smutný, keď ty ideš, kde ja ani postaviť sa nemôžem s tebou. Ačak vyberáš sa k Železnému Mníchovi? Ešte len zďaleka budeme, už nás ten premení, na čo chce, a my všetku vládu potratíme. Ja s tebou pred Železného Mnícha nepôjdem.“

„Keď pred neho nepôjdeš, aspoň mi toľko sľúb, že ma až k jeho bydlisku zanesieš,“ povie Popolvár.

„Toľko ti ešte prisľúbiť môžem, ale viac odo mňa nežiadaj,“ povie tátoš.

Popolvár ani viac nežiadal a šiel zase len otca unúvať. Tento ho chcel ešte vždy na inakšie myšlienky nakriatnuť. Ale napokon nechcel mu ani vôľu zlomiť a pustil ho. Dal ale hneď celý zámok čiernym súknom obtiahnuť, ako Popolvár z neho vykročil, a povedal: „Ani to súkno nikdy z neho nezíde, ak nevráti sa môj Popolvár.“

Preletel Popolvár na tátošíkovi ponad medenú, striebornú i zlatú horu a už spúšťal sa k otcovho priateľovmu zámku. Tu ti aj tento zámok čiernym súknom obtiahnutý.

„Milý bože, čože je toto?“ myslí si Popolvár. „Veď tu ešte ani veselie nemalo odstať a už smútok majú!“

A veru bol smútok u otcovho priateľa, lebo dočím veselili sa tam, najmladšia kňahyňa vyšla na prechádzku „ a tu ti vraj, spustil sa na ňu Železný Mních a uniesol ju.

Nemal Popolvár ani tak strpenia, a už len aby skôr tam bol, kde Železný Mních býva. Tátoš zaniesol ho až neďaleko zámku Mníchovho, ale tam zastal a povedal mu:

„Vidíš, ako trasie sa tam na kuracej nohe, to je Železného Mníchov zámok! Máš času ešte vrátiť sa, lebo istotne viem, že dostaneš sa do Železného Mníchovej moci. Ale urob si, ako chceš, ja ešte tu počkám na teba, čo to s tebou bude!“

„A už poručenobohu, čo bude, ja už len idem!“ povedal Popolvár a šiel pravo do zámku.

Železný Mních myslel si práve na Popolvára, nuž vedel všetko, čo robí sa. Čakal ho vonku na dvore aj s kňahyňou. Kňahyňa milo pozrela na Popolvára, ale Železný Mních len zaškúlil naňho a povedal:

„Už mi ho síce neujdeš! Staň sa prosom!“

V tom okamžení rozsypal sa Popolvár na proso. Neďaleko bolo smetisko a na tom smetisku hrabal kohút. Mních zavolal na kohúta:

„Kohút, pozobaj proso!“ Kohút pozobal proso do zniku a bolo po Popolvárovej moci!

Aj by ten tam bol zanikol, keby nie tej kňažnej. Ale táto hútala, hútala, koľko hútala, čo tu robiť? Až ti pekne prišla k Železnému Mníchovi a naoko ukázala sa mu milá, prívetivá ako nikdy predtým:

„Hľa, teraz páčíš sa mi už, keď takéto divy robíš. Lebo vidím, že tebe rovného na svete niet. Ale počuješ, to by ešte len dač bolo, keby to, čo raz tak premení sa, možno bolo zas na také urobiť, ako prv bývalo.“

„Ale iď mi s tým!“ odišiel Železný Mních od nej. Ale ona za ním. Neprestávala ho unúvať dovtedy, kým len jej nevyjavil, že tam a tam v tej svetlici visia na stene dva paloše, ktoré vo dne v noci bez zastatia proti sebe sekajú a keď zakliatu vec medzi ne hodí, i tú síc na márne kusy rozsekajú, ale tá hneď odkľaje sa a bude, čo prv bola.

Nebolo jej viac treba. Vykradla sa na dvor a „ci, kohútik, ci, ci, ci, cibuška, cip, cip, cip!“ privábila k sebe kohúta, chytila a zabila. Proso mu zo zobola vypárala, poutierala a poď s ním do tej svetlice „ hodila ho medzi tie dva paloše. Paloše proso na márne kusy rozsekali, ale Popolvár vyskočil z neho raz krajší. Nedala mu ani ďakovať, ba ani slova šepnúť, aby - preboha - Železný Mních najmenšie neobadal, ani na nič nepomyslel. Len ho zaviedla do jednej hlbokej temnej komory. Tam aby ani nečuchol, kým ona ďalej cestu neprekliesni. S tým vrátila sa k Železnému Mníchovi, akoby nie nebolo.

Líškala sa mu ešte raz krajšie. A to len, čo chcela prezvedieť sa, v čom on má tú svoju moc. Ale z toho veru nič nebolo. Železný Mních ju naveky od seba odstrčil, kedy o tom najmenšie nadštrkla. A keby si ešte bol pomyslel, prečo doveduje sa ona o tom, nuž by bol hneď o všetkom vedel a bolo by bývalo aj po všetkom. Ale na šťastie teraz mu ani najmenšie na um nezišlo, keď iba domŕzal sa pri nej.

Ale kňažná vždy zápäť za ním, líškala sa mu dovtedy, kým len nepreriekol:

No keďže by si už bez toho zaspať nemohla, poviem ti. Tamto na more priletúva každých sedem rokov zlatá kačka. Kto tú kačku ulapí, zlaté vajce z nej vypáre a zje, ten dostane tú moc, čo ja teraz mám: na čo si pomyslí, alebo čo zvedieť chce, to zvie, koho chce, premení, nač chce, len čo slovo prerečie. Dnes míňa sa tých sedem rokov a kačka priletí na more hneď teraz zvečera. Zajtra, dá boh, stanem sa zase na nových sedem rokov pánom a ty ešte len potom budeš moja na veky.“

„Tak, Mníšek môj zlatušký, tak!“ uľulkala a učičíkala ho kňažná, kým len neusnul. Zatiaľ veru i zmrklo sa a ona išla k moru zlatú kačku vyzerať. I zazrela ju, plávajúcu po širokom mori. Hneď bežala s novinou k Popolvárovi a rozpovedala mu celú vec.

„Iď, Popolvár, iď,“ dokladala, „týmito dvermi von z tejto temnice, jednako je už z polnoci. Ale aby si mi na úsvite už ty pánom bol, lebo ináč bude po mne aj po tebe!“

Vyšuchol sa Popolvár ako nie z temnej komory a iba letel k tomu moru. Po mori plávala kačka zlatá, a keď ju začal vábiť „káč, káč, kačička?, sama mu prišla v ústrety. Ale čože? Ledva ju chytil a vajce z nej vypáral, tu stojí nad ním i Železný Mních a driape mu vajce z úst. No, aj Popolvár bol rezký šuhaj! Ruku mu od svojich úst odrazil a ešte ani dobre neprezrel to vajce, už volal naňho: „Buď divá sviňa!“

V tom okamihu premenil sa Železný Mních na divú sviňu a zutekal do hory.

Už bol Popolvár najväčší na svete, lebo všetko vedel, na čo len pomyslel si, alebo čo zvedieť chcel a oproti postaviť sa jemu „ no, tej vlády vari už nik viac nemal, ani mať nebude!

Veselo si išiel k oslobodenej kňažnej a tá usmievajúci prišla mu v ústrety. Už boli na veky svoji. Bohatstva nabrali, čo by vari pre celý svet postačovalo.

A tátošík len veselo zarehtal, keď ich niesol domov. Stavili sa najprv u jej otca a teu už vopred, ako ich videl prichodiacich, dal čierno súkno strhnúť a zámok červeným obtiahnuť. Veselilo sa tu všetko poddanstvo. Mladý párik ale vybral sa hneď aj s otcom k Popolvárovmu otcovi, kde chýry o nich popredku šli, a tu už zámok i mesto na znak radosti tiež červeným súknom obtiahnutô bolo. Starí králi a priatelia objali sa teraz srdečne, a keď len svoje deti šťastné videli, utiahli sa cele do pokoja a všetko kraľovanie poručili na najmladšieho Popolvára.

Slávne kraľoval potom Popolvár najväčší na svete, a kráľuje si ešte aj dosiaľ, ak nezomrel.

Pravda

Žili si jedni traja bratia, žili pekne vovedno, kým im otec žil, čo ich krotil a meril. Ale keď im otec umrel a o deň ho pochovali, začal hneď starší:

„Podelíme sa!“

A stredný, do toho hotový, len sa spýtal:

„Nuž akože sa podelíme?“

„Akože by sme sa? Po pravde! Mne tak ako tebe!“ doriekol mu najstarší.

Najmladšieho ani nespýtali sa, ako, čo; lebo o ňom naveky len to vraveli, že ten sečku nosí pod klobúkom. A keď už prišlo naozaj na deľbu, „mne tak ako tebe?, tu dvaja starší vybrali si, jeden napred domu izbu, druhý nazad domu komoru obývať a najmladšiemu oddelili starú stajeň. A keď pri celej deľbe dostalo sa tomuto z každej veci iba, ako vravíme, „porisko zo sekery?, a keď sa na to sťažoval, ohriakli ho hneď oba:

„Čuš! Či nepočuješ, že ti pri každom trúbime do ucha: Mne tak ako tebe! - A to je pravda!“

Á milá deľba ešte len šla, ako šla, kým každému z každého dolezlo sa čo to. Ale kravu zanechal im otec kremä jednu jedinú. Ako si tú podeliť, aby celá ostala? Dlho hútali i tak i onak, i predať i nepredať ju; až tí starší múdrejší vyhútali, že si oni vystavajú na dvore nové stajne vedľa tej starej, ktorú najmladšiemu oddelili, a do čej stajne potom krava vníde sama od seba, ten si ju zadrží.

O niekoľko dní už hrdé dve stajne stáli na dvore vedľa tej starej a tí dvaja vopred hrdili sa, že vyhrajú; bo, vraj ani krava nemá otruby v hlave a radšej už len vníde do novej stajne, než do starej, ošarpanej. Nakládli ešte ovsa a sena do jasieľ, aby hneď mala k čomu zastať. Najmladší nemal ovsa, sena; zapichol len tak, aby dačo bolo, bukovú zelenú chvoju nado dvere. Keď krava išla večer z poľa, veselo zaručala na zelenú chvoju, strhla si ju do pysku a stala si na dávne svoje miesto v starej staji, trebárs pred prázdne jasle.

„To je nie po pravde!“ zavolali bratia. „Krava pomýlila sa; ale my to už urobíme po pravde.“

I tak hneď na druhý deň zabili kravu, sebe pobrali loj a mäso a najmladšiemu hodili odratú kožu. Čo mal robiť? Akú mu pravdu nadelili, takú si vzal a vystrel kožu na slnce. Sila múch, komárov, ôs a sršňov nasadala na páchnucu kožu.

„No, teraz už len rezko a vrtko!“ pomyslel si najmladší; kožu zachlopil, pozašíval, vyhodil na plece, vzal palicu do ruky a hybaj takto do sveta s tou svojou pravdou.

Večierkom príde do jedného mlyna a prosí o nocľah. Ale mlynárka ani počuť, že takto a takto, ona sama, čeľaď sa jej rozbehla, keď gazdu doma nieto; a ten že pošiel voľakdesi až za Hron po mlynské kamene; ona že sa bojí cudzích chlapov prenocúvať.

„Oj, nieže tak, mlynárčička moja drahá, nie!“ prosí sa pocestný. Vidíte, toto je tu celé moje bydlo, všetka moja pravda; ešte by ma aj o tú ozbíjali, ak by ma dakde v poli noc zastihla. Lenže ma len prichráňte aj s ňou! Veď už ja ako ja, trebárskde do kútika zaleziem, len či moja pravda bude na bezpečnom.“

A s tým hodil milú pravdu pod posteľ, len tak zahučalo v nej. Mlynárka, či že preľakla sa huku, či už čo, dala sa mu naprosiť, ak na povaline do najzadnejšieho kúta zalezie a tam do rána ani nečuchne. Dobre i tak! Zaliezol na povál a tam čupel.

Len ti tu raz počuje veselú vravu a chichot pod sebou a voľač zasvieti sa mu. Pozrie dolu škárou a tam vo svetlici mlynárka už za stolom aj s voliakymsi pánikom. Ujedajú si koláčov a pečienky, zapíjajú vínkom, žartujú a chichocú sa až radosť.

„Aha!“ myslí si, ,preto si tá vykúrila všetku čeľaď z domu a mňa na povál, že sa chlapov bojí!“

Vtom ale začuje búchať zvonku na dvere a krik:

„Žena, otvor!“

A žena tamdnu s frajerom nevedia, kde trhnúť sa.

„Vari všetci čerti toho môjho starého teraz domov nesú,“ hovorí ona. ?Len sa ta do komory, frajer môj milý zlatušký! Skry sa mi tam hneď pri dverách do toho suda s perím, tam ti bude aspoň mäkuško a vykutiť ťa tam nevykutí ten môj starý. Veď už potom bude ako bude - a ja všetko popracem.“

Milý zlatušký frajer skočil v tej komore naozaj do suda, ale v strachu a v súrke do kolomažného, a len keď z tohto horko ťažko vyliezol, vyhľadal druhý a ukrútil sa do peria. Žena popratala koláče pod periny, pečienku a víno za pec. Starý vonku mal nabúchať sa na dvere, kým mu žena prišla odomknúť:

„Ach?, vraví, „lenže sa mi nehnevaj, mužíček môj drahý premilený! Bola som trochu zdriemla a preľakla som sa ria to búchanie. Nuž veru som sa neopamätala priam a zaraz, čo sa to robí. Ale je už všetko dobre, keď si mi len tu!“

„Ej, tu som ti tu! Hnáty dodrgané, voz na planej ceste dolámaný, hlava plná bolesti, - a ešte jachám o dušu až hen z tretieho chotára domov. Zabudli sme si sekeru a nemohli sme si ani ponaprávať, čo sa nám na voze rozhubilo. Veru by ma ani na tri vozy nezobral, taký som nadurdený - a hladný; to si mala už vedieť!“

„Ach, nuž veď len čo ti tu dám? Veď vieš, že keď teba doma nieto, pre seba nič nevarievam; ani by mi nič bez teba nechutilo. Okrem trocha tej kyslej juchy, čo si sa jej nachlípal, keď si mi odchodil, nemám ničového nič.“

„Nič nemáš?! A to čo máš za dudy, čo spod tej postele trčia? Bolo ti mi treba aj na tie podšpotiť sa, nedosť doráňal som si nohy po ceste?!“

„Jaj, veďže sa mi len nehnevaj! Veď to nič! Voliaky pocestný si to tam zložil, že je to všetka jeho pravda.“

„A kde ten pocestný?“

„Kdesi na povale spí.“

„Zavolaj mi ho! Budem sa s ním trocha o tej pravde dovrávať, aspoň si vrtochy z hlavy vyženiem.“

Pocestný zavítal z povaliny:

„Pánboh s nami a zlé preč, môj milý hospodárku!“

„Pánboh uslyš spoločne! - Poďteže! Čože to za pravdu máte?“

„Pravdučičkú pravdu! Všetko povie, nič netají. Iba mi touto palicou na ňu pobúchať treba.“

„No, pobúchajteže, čo povie.“

Pocestný pobúchal palicou na tú kožu. Muchy duchy sa pobúrili a hučali, len tak dunčalo.

„Ká zlá nevôľa že to hučí v tej pravde?“ spytuje sa mlynár.

„Môj milý hospodský, veď to tie duchy-proroky, čo spravodlivo pravdu vravia.“

„Nuž a čože vravia?“

„Hm, veru tým tie koláče voňajú, čo sú pod perinami schované.“

„Len aspoň netárajte! Ešte koláče - kde by sa tu vzali?“

Odkryjú periny a tu na výber: makovníky, lekvárniky, bryndzovníky, kúchne, kvaky, perace, pletence, mr-váne. Hneď si zasadli za stôl a zajedli si do chuti. Pravda ešte hučala, trebárs len ticho.

„Len čo to ešte hučí v tej pravde?“ rečie mlynár.

Pocestný poklope, prikľakne, nadloží ucho a skočí s radosťou:

„Dobre sme, gazdíčko! Za pecou pečienka a víno!“

Idú, hľadajú a tam ešte temer celé prasa na pekáči, kašou obkladané a plná pinta tokajčiny. Hej, čiže sa oddali schuti aj do toho ako dobrí kamaráti, trebárs mlynárka hľadela do toho ako moriak s oveseným nosom a nadureným perím. Keď ale takto pri vínečku aj rozveselili sa trochu, povie mlynár:

„Nože, bratku kamarátku, či by tá pravda ešte voľač nezaprorokovala?“

„Oj, čože by nie? Veď vám tá uhádne, o čom by sa vám ani nesnilo.“

Pocestný poklopal, pravda zadunčala. Ale ten veru len hlavou pokrútil, keď ucho priložil.

„No, čože je? Veď je vari nie zle?“ spytuje sa mlynár.

„Ale je so všetkým nie ani dobre. Hádam to už nechajme tak!“

„A už to zasa nie. Keď je pravda, von s pravdou!“

„Nuž keď už ináč byť nemôže, teda von s pravdou! Vo vašej komore čierny operený čert v sude!“

„Ej, aj to by bolo?“ krútil mlynár hlavou.

„A už to inak nemáte. Len berme kyje, čo mu chrbát namastíme, aby kocúrovi odnechcelo sa chodiť na cudziu slaninu!“

Keď posvietili do komory, vytiahli za pačesy zakolomaženého opereného čerta zo suda a mlátili, až mu kosti prašťali, kým len neprosil sa im:

„Joj, nebite, už nebite! Radšej vám dám sto zlatých!“

Keď vysádzal z vačku peniaze, samé dvadsiatniky ako srieň, pustili ho. A ten s namasteným chrbtom dobre vedel, kde mlynár dvere nechal, keď dom robil.

Spali potom ako v oleji. Iba keď ráno vzal pocestný dudy na plecia, nevidelo sa to mlynárovi nič po nič tú pravdu opustiť.

„Pán bratko,“ vraví, „mne by nebodaj i ďalej bola tvrdá hodina v dome bez tej pravdy. Či by ste mi ju nepredali?“

„Vďačne, pán brat! Veď je to moje remeslo pravdu po svete roznášať, - i tak jej niet.“

„A za čože ju dáte?“

„A veď viete, čo sme pri nej zarobili.“

Hneď mu odčítal tých sto zlatých, čo čert za bitku zaplatil, a rozišli sa: ten v tú stranu za vozom, celkom ubezpečený, že má pravdu v dome na stráži, tento vyte-šený s turáčikmi domov.

Ale ešte nebolo žiadnych sto krokov od mlyna, keď tu mlynárka za ním volá:

„Postojteže, pán bratko, postojte - aspoň na jedno slovo!“

A už ti mu bola za chrbtom. Ale ho negalibila, len pekne okolo neho, že to veru nebude dobre v dome s tou pravdou; načo by to muž hneď o každej pletke vedel; že len ako by ona mohla sprostiť sa tej pravdy a veď že by to nežiadala darmo.

„Keď vám,“ hovorí, „dal môj muž sto zlatých, ktoré ste si krém toho zaslúžili, dám vám ja dvesto, len aby tej pravdy nebolo!“

A nasilu mu strčila mešec s dvadsiatnikmi do kapsy. No, i on nespieral sa tak veľmi a povedal jej, aby rozrezala na tej koži dieročku, čo by sa do nej spratal tenký koniec lievika, a mala už vriacu vodu naporúdzi, tou aby tie muchy, duchy, proroky oparila; ale pozorne, bo ak by vyleteli, na večraé veky by tú pravdu po dome hučali.

„Keď je len to, veď ja ju zriadim tú milú pravdu!“ - a ponáhľala sa urobiť tak.

Šiel s batohom, prišiel s hotovým grošom najmladší brat a vystavil si nový novučičký dom aj s komorou. Len akoby to bolo za deň a za noc zo zeme vyrástlo! Aj kravu si kúpil z toho zárobku a tamtým prichodilo otcovské tu-ráčiky načať, keď chceli kravy mať. Závideli mu a len, že ?kde on to všetko vypriadol?“

„Hja, kdeže páni zámky berú?“ odpovedal im. „To mi dohnala tá pravda, čo ste mi nadelili. A veď vy to ani neviete, ako tam za horou nájde sa hlúpy, čo kúpi. Za pletku, nie to ešte za pravdu, dobre zaplatia, len treba rozumu užiť.“

Títo neleniví, pobili svoje kravy; mäso pohádzali psom, že načo im bude, keď i tak zbohatnú; kože vystreli na slnce, a keď muchy duchy doleteli, pozašívali, vzali na plecia a poď ho do toho mlyna:

„Či si nekúpite pravdu?“

„Ej, veď si ho vy kúpite odo mňa!“ zahrmel oklamaný mlynár a letel s drúkom na nich. A za mlynárom čo len ruky a nohy malo a kto čo kde pochytil, s tým do nich. Odhúdli im tú pravdu na chrbtoch; ešte aj psov zahuckali za nimi.

„No, veď sme my prešli pri tebe!“ oborili sa títo dodrvení a dohryzení na najmladšieho, keď domov doliezli.

„Nože no, či to dakto slýchal, takú škodu, taký posmech! Aj o kravy prísť, aj takto na kožu si utŕžiť!“

„Aj, veď ja z toho nemôžem,“ rečie najmladší, „keď ste vy hlúpejší od hlúpych, že ani hotový tovar predať neviete.“

„Nuž ale ty nám ešte nadávať budeš?“

Z reči do reči, tam by ho boli zabili, keby nebol pobral nohy na plecia. Ale sa aj vyvŕšili; roztrepali všetko v dome na márne kúsky: obloky, sklenice, hrnce, misy, rajnice, čo len roztrepať sa dalo. Nenechali iba hromadu črepov z celého nábytku.

Ale najmladší nezarmútil sa tak veľmi ani nad tým, len si pomyslel: „Od blázna múdry skutok nečakaj.“ „A veď je vari nikdy nie tak zle, žeby z toho lepšie byť nemohlo.“ I tak pozadebnúval črepy do súdkov, naložil na voz, pripriahol koníčky, čo si bol medzi tým časom zadovážil - a „čihy, bihy,“ zabral sa do sveta nové šťastie hľadať.

Išiel horami, kadiaľ tí najchýrečnejší chlapci poza bučky chodievajú a na noc zatiahol rovno do hostinca v tých horách.

„Čo za tovar veziete, furmanko?“ spytuje sa hostinský.

„A ver sú to, môj drahý pán hostinský, kráľovské peniaze v tých troch súdkoch. Páni mi kázali len k vám na noc zatiahnuť, aby vedeli, kde hľadať, ak by sa mi voľač prihodilo. Dobre mi to tak urobíme, ak tie súdky na noc do vašej pivnice založíme a tam zamkneme. Viete, že to potom aj páni voľač na to dajú, keď takto kráľovské imanie prichránite.“

Hneď zložil súdky do pivnice; hostinský spustil závory na dverách a náš furman si už len koníčky v stajni opatril, prišiel do izby a urobil sa, akoby spal.

Ale nespal; šípil on, čo v takom hniezde bude robiť sa. O polnoci prišli dvanásti zurvalci, takí dobrí chlapci, čo znajú po horách každý chodník. Dovliekli za súdok peňazí a hneď na hostinského:

„Dobreže uschovaj i tieto k tým dvom súdkom plným, čo v pivnici tam za dverami máme; na ráno podelíme sa so všetkým. A daj jesť a piť, bo nám už žalúdky na chrbát vyliezli a v gágoroch pípce narástli.“

Jedli, pili, harovali a nad ránom všetci pospali.

Tu náš furman vzbudí potíšku hostinského a povie mu:

„Dajteže mne vy von tie súdky! Viete, že s takým tovarom ani hodinku zmeškať nesmiem, aby ma vojsko hľadať neprišlo.“

„Jaj, človeče, akože ti ich dám? Ak by títo zbadali, že som sa len pohol, priam by nám boli za pätami. Veru to už nebude, iba keď títo odídu.“

„A mne zasa treba byť za horou, prv ako títo prebudia sa. Ale urobte si, ako chcete, ak vám tak milšie, žeby ma vojsko kráľovské sem hľadať prišlo.“

„Teda vám radšej dám kľúče a zoberte si peniaze sami.“

Náš furman hostinského navlas poslúchol, pivnicu si otvoril, zbojnícke súdky s peniazmi vyváľal na voz a oje obrátil. Zaberal, že by ho ozaj ani na troch koňoch nedohonili.

Keď zbojníci povstávali a k deľbe sa mali, nenašli v súdkoch len črepy. Dosť sa ho nadoháňali, nastriehli na tej ceste, kade mal ísť ďalej; všetko nadarmo. To im voliak ani na um nezišlo, že furman mohol aj oje obrátiť; tak im to hlavy pomútilo, že sa našiel majster nad majstrov.

A náš majster nezastal iba na vlastnom dvore a poslal hneď k starším bratom po mericu, že bude peniaze merať. Hneď tam boli obidvaja s mericou a híkaliže tí, keď tento meričku za meričkou nosil z voza, všetko toliare a dukáty, ako čoby ich dnes boli razili.

„Len kde si vypriadol zasa tolké peniaze?“ vravia mu.

„A veď vám dávno hovorím, že človek len dotiaľ k dačomu nepríde, kým rozumom nepohne. Viete tam v horách ten hostinec? Tam hostinský zavzal sa na to, zo starého nové robiť; preto aj mne za tie črepy zaplatil dukátmi, že ešte žiadne nehodili sa mu tak do remesla ako moje.“

„Čo len to,“ pomysleli si bratia,“ z nášho bydla vy-stanú aj inakšie črepy!“

Potlkli, potrepali všetko v dome na hŕby; črepy zadebnili, na vozy naložili a ak „hijó? tak „hijó? jeden pred druhým do toho hostinca. Tu zbojníkom číhajúcim nebolo viac treba, len súdky zazrieť, hneď ich obskočili:

„Ahá, vtáci, už ste v klietke!“

Zobrali im všetko i s vozmi aj so statkom, aj ich temer do nahá vyzliekli a tak vyšibali do hory.

„Či vám to,“ hovoria „bolo treba bláznom, takto chytiť sa do pasce? A môžete radi byť, že vás živých prepúšťame!“

Ten najmladší iba usmial sa: ,Mne tak ako tebe, to je po pravde!' keď ich videl, ako vliekli sa domov, bosí, nahí, vyšibaní. Ale na druhý deň nebolo ani jemu tak celkom do smiechu, keď tí uzrečení hneď na svitaní vrútili sa mu do domu, a čím opamätal sa, už ho poviazali, že ani hnúť údom nemohol.

„Už nám teraz neumkneš, ty stonoha kadejaká!“ hovorili mu. ?Pripravil si nás o všetko; aj o zdravie a životy nám šlo a tak i tebe pôjde o život. Mne tak ako tebe! Či rozumieš? Len akú si smrť vyvolíš?“

„Čože tu mal robiť? Už im len to povedal, aby si robili s ním, ako sami chcú, len aby krv nevylievali, keďže oni všetci traja jednu mater sali.

„Ako si si vyvolil, tak ti bude; krv tvoju ani nechceme, ale ťa hodíme do Hrona,“ povedal na to najstarší. A stredný dokladal:

„A zašijeme ho do vreca, aby nevidel, kade ta a kade naspäť, ak by ešte voliako aj poviazaný vyplával. Ačak to múdre bude?“

„Múdre, bratku, múdre,“ dovetil najstarší, „len vrece sem!“

I tak ti ho strčili do vreca a zaniesli na samý kraj Hrona.

„Hop, bratku,“ povie stredný, „len aby sme nepomýlili sa už teraz! Akože ho tadnu hodíme, či dolu hlavou a či dolu nohami? Ako by to lepšie bolo?“

„A veru pravdu máš, ako by to lepšie bolo?“

„Poďme poradiť sa múdrych ludí, veď ho máme už vo vreci. Zatial sa môže aspoň pomodliť.“

Hajda tí do dediny k múdrym ľuďom! A ten v tom vreci ak volá, tak volá:

„Nebudem kráľom, nebudem!“

Prišiel tatam bača pasúci s kŕdľom oviec.

„Čo to voláš v tom vreci, čo?“

„Nebudem kráľom, nebudem!“

„Ešte čo, že kráľom? Ktože ťa chce za kráľa?“

„Jaj, bože! Nuž ktože? Umrel im tu na zámku kráľ a druhého nemajú; nuž ti mňa chcú postaviť za kráľa, že som ja najmúdrejší. A že som sa im spieral, chcú ma hodiť do vody. A just za to: Nebudem kráľom, nebudem!“

„Čo je len to,“ rečie bača, „veď ja budem. I tak už zunovalo sa mi deň po deň iba to jedno, za ovcami chodiť. Čarujme sa!“

Čara bola hneď hotová. Bača vliezol do vreca a tento ho pozašíval, aby ho naozaj tam našli. Potom ale prehodil si novú bačovu širicu cez plece, vzal posekanec a fujaru, ovce zavrátil za vŕštek, kde našiel brod a prehnal hneď kŕdeľ na druhú stranu rieky. Bratia sa vrátili ako na hotové a tu počujú krik z vreca:

„Už budem kráľom, už budem!“

„Počujže ho, ešte kráľom chce byť nad nami; no aj to by bola pravda!“ vraví najstarší.

„Taká jemu pravda: dolu hlavou do Hrona, keď sa ešte i na to chce dávať, na čo nenarástol,“ povedal stredný.

Pochytili vrece za oba konce a hodili baču dolu hlavou do Hrona. Ale si ešte nedôverovali a hľadeli dlho za hodeným, či voliako nevypláva von. No ten istotne tam s rybami a žabami skamarátil sa na dlhší čas, ako čo: by oni boli mohli von dočkať.

Zrazu ale počujú títo voliake cenganie a bľačanie z druhého brehu rieky. Zodvihnú oči a tu ti ich opravdivý brat tam! Len čo si bol dohnal kŕdeľ oviec nad vodu a popásal ich a preberal na fujare až milo.

„Hľaďže ti ho, hľaď, veď je ten už tam!“

„A veru je tam! Brat, či si ty, či nie ty?“

„A veru som ja, tak ako ma tu vidíte!“

„A kde si vzal ten kŕdeľ a tú širicu i fujaru?“

„Dar, bračekovci, dar! Kýchlo sa mi na lačné, keď ste sa mi ani najesť nedali a dnes je pondelok. Ba načo sa to aj spytujete? Či ste nikdy neslýchali, aký svet pod vodou? Tam sú vám krásne zelené lúky, háje, polia. A také, hľa, kŕdle pasú sa po nich. Tento kŕdeľ mi sám bača ponúkol, aby mi bolo na osoh, čo blázni vystrájajú na moju škodu.“

A milí blázni zahľadeli sa ešte raz do vody, či by to ozaj pravda bola, čo to tam pod vodou! A tam naozaj na širokej pláni zrkadlilo sa stádo a zelená lúka z druhého brehu a všetko sa im tak zdalo, ako čoby to pod vodou bolo. Nič nečakali, kým by poradili sa, ako budú skákať, len hybaj dolu hlavou pod vodu. Tam tí pasú ovce až podnes na Abrahámovej lúke!

Múdry ale zahnal si kŕdeľ oviec domov a potom oženil sa, keď už mal na čom. A ešte aj svojim detným deťom vravieval:

„Blázni ako blázni - sebe jamu kopú!“ a „Lakomý o všetko príde!“

Prorok Rak

Šelma sedliak nemal už nič na svojom bydle, kremä jednu kravu.

Pri jeho hlúpej žene bolo prešlo sa mu všetko, čo kedy mal. Pomyslel si: „Predám aj tú kravu, - načo mi je? Jednak moja žena neopaternica skoro naučila by mi ju nič nejesť a za kožu neviem, čo by som dostal. Hm, ale čo, keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať, nájde sa, hádam, aj pre mňa voliake remeslo na svete, z ktorého vyžijem.“

Ako si zamyslel, tak urobil, hnal kravu do trhu. Ako to jeho žena vidí, volá za ním:

„Aleže ak ju predáš, kúp mi sukňu - trebárs akú úzku!“

„Dobre, dobre, aj sám som na tej mysli, že voľač donesiem pod zuby,“ volal jej naspäť a s tým už bol voľakdesi až hen na konci dediny.

Na trhu predal kravu hneď. Kúpil kalendár, no i pečenú húsku. To strčil do kapsy a ostatné peniaze prepil na víne. Sedel pri ňom až do druhého dňa.

Jeho žena tu doma zakúrila si pec, a keď takto pred pecou zohriala sa, pomyslela si, že keď jej už teplo, načo by jej bola stará sukňa i dovtedy, kým muž dôjde s novou. Zvliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. V peci nielen sukňa stlela, potlel aj všetok oheň, vychladla aj pec aj izba, kým muž tam kdesi pri tom víne sedel. Nuž táto tuná triasla sa od zimy v tej voliake j, i to dosť biednej košelici, čo ešte ostala na nej. Raz už potom došiel milý muž, a len čo dvere otváral, už táto volala spoza tej pece:

„Mužíček môj, dajže mi skoro tú sukňu.“ „Akú sukňu? Veď som ti ja sukňu nekúpil.“ „I bodajže ťa, a veď som ti volala, žebys mi kúpil už trebárs akú úzku.“

„A veď húsku som kúpil, aj tebe dám z nej, len čuš!“ A veru bolo jej len čušať tam pod kochom, bo takto ako bola, o tej biednej košelici, nemohla ľuďom na oči. Dobre, že ešte hodil jej muž tam voľač pod zuby.

A muž len to chcel, aby žena dakde čušala, keď on raz mal tú zázračnú knihu, v ktorej ide znamä na znamä, čiary-čary, haky-baky, jesú na všetko. Najsamprv dal vyhlásiť sa po dedine, že on všetko uhádne, čo komu kde skapalo, aby len išli k nemu ako k dákemu prorokovi. A tú zázračnú knihu, to jest kalendár, obrátil pred seba hore nohami a dolu hlavou, bo literky nepoznal, ale hľadel do toho, akoby vedel všetky knihy a všetku múdrosť lyžicou bol pochlípal do seba. Dlho mu nik neprichodil. Ale raz, ako tak sedí za stolom, vpáli mu sused do izby. „Susedko,“ začne.

„Nič susedko, ty grobian! Či to tak chodia k prorokovi? Vyjdi von, pekne zaklop, a ak ti zavolám: Slobodno, nuž prídeš a klobúk zosnímeš. Potom budeš dovrávať sa so mnou pekne po pansky ako s prorokom.“

Milý sused musel von, prikloniť sa pekne po pansky a potom už začať:

„Pán prorok, skapali mi dva voly, či by ste nevedeli, kto mi ich vzal? Veru vám dám dvadsať rýnskych aj kilu hrachu, takého vyberaného ako zlato.“

„Nuž vidíš, kujon, mal si sa hneď takto prikloniť, aj bez naučenia. Teraz ale prines dvadsať rýnskych aj kilu hrachu! Tvoje voly nájdu sa.

Uradovaný sused, akoby už voly boli doma, hneď doniesol peniaze aj kilu hrachu.

„Poď sem,“ vraví prorok, „a pozri, ak máš oči! Tento tuná s týmto krivým kolenom,“ - ukazoval v kalendári na znamä, „odviazal ti ich v noci. Ale ak ti ich do zajtrajška rána na miesto nepostaví, nuž uvidíš, že najmieň aj na to druhé koleno okrivie a potom ho už máme za šticu.“

Ako hrom roznieslo sa po dedine, že tak a tak, skapané voly vynájdu sa a že s tým o tom krivom kolene zle bude. A nebol to nikto inší iba krivý Kubo z dolného konca. Ten priletel ako bez duše a už znal, ako má zaklopať i pekne prikloniť sa:

„Pán prorok, pán veštec, či ste doma?“

„Doma. Čože chceš, krivá duša?“ riekne prorok ten naspäť:

„Ach, veď duša ako duša, tá dosť vzdychala, ale telu chcelo sa krásť. Nuž, veď viete, o tie dva volky som prišiel, len aby horšie nebolo.“

„A čože dáš, aby horšie nebolo?“

„Oj, veď som var hoden ešte i ja toľko dať ako ten váš hlavný sused dal, len už potom aby všetko dobre bolo.

Všetko dobre bolo: peniaze i hráštek bol hneď zasa u proroka, voly do rána na mieste. A takto pomaly nachodili sa pokapané veci i tomu i tamtomu a meštek i komora u proroka naplňovali sa. Ženu choval dobre, ale tú sukňu len nekupoval a nekupoval, už trebárs akú úzku, bo si vždy myslel:

„Dobre tej za kochom, aby mi voliak remeslo nepokazila.

A ju to predsa škrelo, trebárs zjedla i húsku i prasiatko, ešte potom i všeličo požúlila za tým kochom, čo takto ku prorokovi doputovalo.

Raz ti tu skape panej v kaštieli zlatý sobášny prsteň, a len ho nebolo a nebolo, ani nikoho, kto by o tom bol vedel i najmenšie nadškrknúť. Chýry rozniesli sa, ako pani ponúka už aj sto rýnskych tomu, kto by jej prsteň vynašiel, a ako toho na kolese lámať budú, kto ho vzal. Za chýrmi doletel raz potom i sluha od pánov k nášmu prorokovi a vpálil tiež do izby s tým, že či vie, čo panej skapalo, aby to vyhľadal, keď je taký prorok.

„Čo tvojej panej skapalo,“ rečie tento, „lepšie viem ako ty. Ale ty si neokrôchaný surovec, keď nevieš, ako máš prikloniť sa prorokovi.“

Vyhnal i tohto von. Iba keď pekne zaklopal a uklonil sa, prijal ho, aj to hneď začal:

„A pani veľkomožná mali tiež vedieť, že prorok k takým pánom peši nechodí, keď pošlú po mňa hintov, potom prídem.“

Pani poslala hintov a prorok, s otvoreným kalendárom pred sebou, hrdo doviezol sa na ňom do kaštieľa. Vypýtal si osobitnú izbu, sedem dní času a samé vyberané jedlá a vínečka dosýta, kým by vyčítal, kde je ten prsteň. Pani privolili, keď i tak bola pani v dome a pán práve na celý týždeň bol odišiel z domu.

Milého proroka chovali ako pavúka, pil na to ako dúha, a už čo snoval, to snoval za tých sedem dní. Ale tej jeho žene nebárs bolo doma za tou pecou o hlade a zime. Núdza zobúdza, zobudila aj túto. Kým čo hotového našla, vykutala v dome - a potom, hoc just v košelici, pustila sa z domu a hybaj pravo do kaštieľa za mužom. A ten mládenec, ktorý chodil po proroka, čo mu už len chcel voľač na protiveň urobiť, pustil ju k nemu. A milý prorok čože si mal s ňou počať? Chlácholil ju, aby už teraz čušala, že tu dobre naje sa, ani jedlá nepočíta, toľké dajú na stôl.

„A páč len,“ vraví, „už sme pri prvom!“ Bo práve počul prvého mládenca s večerou na schodoch. Mládenec to zaslyšal a iba ho striaslo, lebo on bol prvý z tých, čo prsteň ukradli a na inšie ani nepomyslel, len že to prorok naňho vraví. Zasa keď druhý niesol jedlo, zavolal prorok:

„Ženička moja, už sme pri druhom!“ Aj tohto mládenca striaslo od ľaku. Zasa keď tretí niesol:

„Či som ti nepovedal, že dočkáme sa aj tohto tretieho!

A tento tretí mládenec nestačil ani jedlo na stôl položiť, už padol pred prorokom na kolená:

„Ach, čože tajiť, keď nás tak poznáte, veru sme to my traja ten prsteň potisli. Ale čože, keď tak ľahko zošmykol sa do vačku?! Len vás už o to prosíme, navlečte to voliak, aby ste nás neprezradili, veď vám, hádam, ani my nechceme zadarmo. Ešte aj u nás nájde sa nejakých tých sto rynštiakov. A pani rada bude, keď len prsteň tu bude, kým pán domov príde.

„No, veď som si hneď na vás myslel,“ zaprorokoval tu milý prorok - a vážne, po starokňazovsky. „Ale jasne ukázalo sa mi to len teraz, keď ste túto pokonnú večeru na stôl nosili. A že vás aj sám ľutujem, preto som vás upamätal a privolal som vám to takto naozaj do duše! Bo zajtra bolo by vám bývalo jaj beda! Aj bude vám ešte, ak neurobíte, ako vám rozkážem. Peniaze doneste hneď a na ráno dajte prsteň zožrať tomu najväčšiemu moriakovi na dvore. Tam to už bude moja starosť!“

Peniaze boli hneď tu. Tamtým ešte šupelo, čo to, ako to bude na ráno, ale náš prorok spal pokojne.

Ráno skoro by bolo všetko rozišlo sa na tom, že pani nechcela dať najkrajšieho moriaka zarezať, že kde by sa tam vzal jej prsteň.

„A už toho inde nemáte, ani k tomu inak neprídete,“ povedal prorok, „veď azda znamä neklame!

Nuž už len oľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, tam ti mu bol v zobole! Hneď odčítala prorokovi sto rýnskych - a už len aby poberal sa, kým pán nenadíde.

„A veď ja idem,“ rečie tento, „ale akože o hanbu za bieleho dňa tamto s tou, čo prišla sem večer o tej jednej i to biednej košelici?

Pani kázala jej dať svoje najčervenšie šaty. Nuž viezol sa prorok hrdo s hrdou von za bránu kaštieľa.

Tuná ale stretne ich už pán a zastaví, čo to, ako to, že taká osoba vezie sa v najkrajších paniných šatách. Tajiť nebolo ako, vyšlo všetko pekne rúče najavo.

„No, keď ste taký prorok, vyskúsim vás ešte i ja!“ riekol na to pán. Dal pripraviť hostinu velikú. Jednak moriak bol už zarezaný a druhí dvanásti páni boli prihlásili sa mu just dnes za hosťov.

Na stôl priniesli i jedál dvanástoro na otvorených misách, len trináste jedlo bolo na prikrytej. Bolo jedlo také, čo pán sebou doniesol a ešte tohto roku nebolo na stole, kremä dnes po prvý raz. Prorok mal uhádnuť na prvý raz, čo by to bolo, a veru nevedel.

„No hádaj, ale skoro!“ durí ho pán.

A ten v súrke nevedel, kade von z konopí, nuž len vzdychlo sa mu:

„Ej, Raku, Raku, s tebou je zle!“ lebo ho volali Rakom. A pán:

„No chlap si predsa!

I odkryje misu, a tu na mise - veľký morský rak, uvarený na červeno.

Všetci iba oči otvorili, už neviem, či len na toho červeného raka, či aj na tú prorockú múdrosť. Ale, vraj každý z tých pánov dal ešte potom prorokovi na oferu po sto rýnskych a so všetkým dali ho pekne zaviezť domov, aby múdrosť peši nechodila.

Mal už zasa s čím gazdovať. Len s tou ženou mal ešte neraz pračku i omykačku, trebárs mala už tú sukňu novú, a veru nie úzku. Lež požičal jej vždy trocha zo svojho rozumu, nuž už potom len lepšie žili spolu. Len, vraj, ako jej to požičiaval? Dobrý prorok a chlap na svet súci aj to vedel.

PrílohaVeľkosť
07.jpg108.6 KB
08.jpg36.64 KB

Psota

Bol jeden pán a jedna pani, mladí a bohatí, a veľmi pekne spolu žili. Raz pribehne k nim akýsi maličký chlapec a povie im:

„Vyberte si, či chcete teraz v mladom veku, či vprostred veku a či v starom veku byť chudobní. Jedno z toho splní sa vám istotne, lebo aby ste vedeli, ja som Psota a mne nikto neujde. O tretí deň prídem zasa.“

O tretí deň príde a povie:

„No, ako ste sa dopravili?“

„Tak sme sa dopravili,“ odpovie pán, „keď ináč byť nemôže, radšej aby sme len v mladom veku psotu, biedu treli, lebo vprostred veku ani tak by sa nám to nechcelo a v starosti nebudeme vládať.“

Chlápä Psota zmizlo a neprichodilo viac a tí mysleli, že to už naveky. I tak veselili sa, akoby nič nebolo. Len tu raz, ako boli v susednom meste na tanci, strhne sa krik, že tam voľakde horí. Vyjdú von „ a to veru ich spravodlivý dom aj s celou dedinou v plameni. Raty nebolo, všetko im zhorelo.

„No vidíš, duša moja, už je psota, bieda tu, poďme my svetom lepšie šťastie hľadať.“

Tak hovoril pán a pani pristala.

Ľuďom svojim v tej dedine povedali, aby len pracovali a zmáhali sa za sedem rokov. Potom že ako bude, tak bude.

Pobrali sa preč a prišli do jednej hory, tam si sadli a bedákali. Prišiel k nim starý človek:

„Čo tak bedákate?“

Pán rozpovedal mu všetok spôsob.

„Oj, čo len to, tomu ľahká pomoc,“ hovoril starý. „Daj mi tvoju ženu, dám ti za ňu mešec dukátov. Jej bude u mňa dobre, lebo som človek bohatý, tebe ale pomôžu peniaze z biedy.“

Pani pristať nechcela, ale pán pristával, že to veru najlepší spôsob psotu oklamať. Nuž naposled pristala i ona. Posla so starým a mladého pána nechali tu i mešec dukátov pri ňom.

A ten tu myslí si a myslí a veru nič dobrého nenamyslel.

„Mojej žene,“ hovorí, „bude hotová psota, so starým a mne bieda bez nej na svete. Veru sme len seba oklamali!“

Trápilo ho to veľmi a v tých trapiech aj usnul tam. Raz zakrúti sa nad ním havran, zlietne dolu, uchytí mešec a poď, odkiaľ priletel.

Ešte len potom, keď prebudil sa, veril mladý pán na psotu, lebo ani ženy ani mešca nikde viac nebolo! Samotný ako prst pobral sa ďalej. Nadhodili sa mu tam tesári, čo v tej hore tesali drvá na staviská. Popáčilo sa mu to remeslo, stal teda medzi nich a robil tam za drahný čas ako tovariš a rekladal tú psotu z pleca na plece. Pomaly už aj zabúdal na všetky nehody.

Raz voliaka pani tam neďaleko chcela stavať nový dom na pohorenisku. jednala sa s tým majstrom, u ktorého tento bedár bol za tovariša. Majster poslal práve tohto tovariša ešte i s druhým do hory nastínať brvien k tej stavbe. Zotnú oni jednu vysokú jedľu, na ktorej bolo krkavčie hniezdo. A tu z hniezda vypadne mešec dukátov. Náš tovariš poznal si ho hneď, že je to ten istý, čo mu dakedy starý človek bol dal za ženu. Chcel si ho prisvojiť, ale ten druhý tovariš nechcel mu ho dať, že on mešec ešte prv zazrel a že rovnak rúbali, že teda jemu patrí aspoň polovica. Ale tento zasa, že tak a tak, že je to spravodlivý jeho mešec so všetkým, ktorý mu dakedy nebodaj len tí krkavci mohli vziať a sem zaniesť.

Vec prišla pred právo a to právo mala rozsúdiť tá istá pani, čo ten dom stavať dala, lebo to bola aj jej hora, kde títo rúbali. A tá pani zasa nebol nikto inší, len spravodlivá žena toho dakedajšieho mladého pána a teraz tesárskeho tovariša. Priam ho ona poznala, keď pred ňou ustanovil sa, ale on ju nepoznal. Ona prisúdila celý mešec tomu druhému tovarišovi, ktorý ho prvý zazrel. Tu si tento vzdychne:

„Bože, či už moja psota nikdy neodíde odo mňa?“

A ona povie:

„Neboj sa, odíde! Len lepšie otvor oči na každú vec!“

On pozrie sa jej lepšie a pozná, že to jeho žena. Hneď objali sa!

Od tých čias bolo im dobre, lebo ona to dala ten ich dávňajší dom na zhorenisku znovu stavať z toho, čo jej po onom starom človeku bolo stalo.

Psota koho-toho aspoň raz za života pohľadať musí.

PrílohaVeľkosť
53.jpg27.17 KB

Rovnopekný pár

Stalo sa. Keď sa nestalo, už sa ani nestane, lebo sa už prestali robiť divy, aké sa za blahoslavenej pamäti kau-koňkráľa robili.

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná a tí mali bohatstva toľko, že sa im žiaden druhý kráľ na svete nemohol rovnať. Ale to všetko bohatstvo neveľa ich tešilo, ba čo viac z roka na rok boli smutnejší, lebo nemali žiadneho potomka.

„Ach, komuže my, komu po smrti našej toto kráľovstvo a všetky naše poklady zanecháme!“ horekovala kráľovná. „Ktovie, do akých sa to planých rúk dostane a potom príde všetko na skazu!“

Aj kráľovi tie myšlienky nedali pokoja, ale len predsa tešil kráľovnú:

„Ej, netrápže sa, duša moja, netráp, ešte všetko dobre môže byť, ešte aj nás pán boh môže požehnať.“

A pán boh ich naozaj požehnal, lebo o rok porodila kráľovná krásneho syna. Tu bola radosť neslýchaná! Na všetky strany bežali poslovia zvolávať panstvo z celej krajiny. Hostina trvala za celé tri týždne a hudba vyhrávala deň i noc. Lebo by to kráľ nebol dal za celý svet, že sa mu jeho najväčšia žiadosť vyplnila.

Kráľovskí rodičia sa tešili vo svojom synovi, až z neho vyrástol hodný chlap. Tu otec aj matka počnú ho nahovárať, aby sa oženil.

„Urobže nám,“ vraj, „syn môj, tú radosť, aby sme sa ešte na tvojej svadbe na naše staré dni hodne poveseliť mohli!“

Radili mu hneď túto, hneď tamtú princezku, jednu od druhej krajšiu, aby si vybral po vôli. Ale jemu sa ani jedna nepáčila, a keď mu len predsa pokoja nedali, napokon im povedal, že sa on veru nebude ženiť. To sa kráľovi veľmi nepáčilo.

„Akože by to,“ vraj, „bolo, keby si sa neoženil?“

Tu by po jeho smrti krajina zasa len bez dediča ostala.

I veru zasa ho len prehovárali a všakovak zaobchádzali. Aj to nestálo nič.

Tu keď videl kráľ, že už po dobrote nikde s ním nezájdu, natiahol struny a začal milého syna tuhšie obracať. Ale všetko darmo.

Naostatok sa kráľ tak rozhneval, že ho dal do jednej izby zatvoriť, kde doteraz ešte nikto nebýval, a postavil k nemu za vartu jedného sluhu.

Predo dvermi, tam, kde princa zatvorili, bola hlbočizná studňa, v tej studni bývala jedna striga. Okolo polnoci, keď už v zámku všetko spalo, vytiahla sa von a tu sa jej svetlo cez kľúčovú dierku zablysne. Lebo pri princovi, aj keď zaspal, musela svieca horieť. Strige to divno bolo:

„Čože sa to,“ vraj, „v tejto izbe svieti? Musím ja to vidieť.“

Pokukne kľúčovou dierkou a zazrie princa na posteli. Hneď sa spravila na mušku, vletela dnu a dívala sa na neho, dívala, i pokrúcala hlavou:

„Akýže si mi ho,“ vraj, „krásny!“

Keď sa už do sýtosti nadívala, vyletela zasa von a išla po svete blúdiť.

Ako tak hore-dolu blúdi, stretne sa s jedným vysokým chudým chlapom, a to bol tiež strigôň. Hneď sa vám oni poznali.

„Skadeže, vraj, ideš?“ spýta sa jej strigôň.

„Od môjho krásneho princa,“ odpovie mu striga. „A ty že odkiaľ?“

„Od mojej krásnej princezky!“

„Od tvojej krásnej princezky?“

„Od mojej krásnej princezky. A aby si vedela, že nad tú niet krajšej na svete.“

„Dajže si pokoj,“ povie na to striga, „môj princ je sto ráz krajší, a keď neveríš, bež, dones tú tvoju princezku; potom sa nahľadíš.“

Ako strela vychytil sa strigôň a o chvíľku doletel aj s princezkou. Dobre. Milú princezku zanesú do princovej izby a položia ju do postele k nemu. Tu sa začnú zasa škriepiť:

„Princ je krajší!“

„Princezka je krajšia!“

A tak za chvíľu trvalo. Naveľa už strigu namrzelo:

„No, čakaj,“ povedá, „hneď ja urobím hádke koniec.“

A vtom dupla nohou, len sa tak celá izba striasla. Tu sa naprostred izby jazerná priepasť otvorí a najvyšší sudca z pekla postaví sa pred nimi:

„No, čo chcete?“ povedá; „čo mi zasa nedáte pokoja?“

„Nehnevajže sa, nehnevaj,“ krotila ho striga, „len sme sa tu trochu poharkali, že kto je z týchto dvoch krajší? Ja hovorím, že princ, a tento zasa, že princezka. Čože ty na to povieš?“

„To sa ukáže hneď,“ zadudral sudca z pekla, „uvidíme, ako sa jedno k druhému budú mať.“

Tu sa všetci traja premenili na mušky a sudca z pekla brnkol popod nos princovi, že sa hneď prebudil. Ako zazrel pri sebe princezku, začudoval sa veľmi a vlastným očiam neveril, lebo sa mu zdalo, že sa mu to len sníva. Ale keď sa lepšie rozhľadel, videl, že predsa len nespí. Tu začal horekovať na svojich rodičov:

„Čože si,“ vraj, „oni myslia? Pretože mi ju neukázali vo dne?“

I díva sa na ňu, díva a čím viac sa díva, tým väčšmi sa mu páči.

„Ej, keby mi,“ vraj, „túto boli ukázali, ani slova by som nebol riekol. Akáže si mi krásna, akáže si mi utešešená!“

Medzi takou rečou premenil svoj prsteň s princezkiným. Tu zbrnkla zasa mucha: Princ usnul a teraz princezku zobudili. I tá, keď princa pri sebe zazrela, sprvu sa začudovala veľmi a potom si ťažkala na rodičov, že prečo jej ho neukázali vo dne? Díva sa na neho, díva, a čím viacej sa díva, tým väčšmi sa jej páči.

„Ej, keby mi,“ vraj, „tohto boli ukázali, ani slova by som nebola riekla. Akýže si mi krásny. Akýže si mi utešený!“

Nato chcela svoj prsteň s princovým prečaraf, ale tu vidí, že je už premenený.

Vtom zbrnkla mucha a princezka zaspala. Muchy sa premenili zasa, ako boli skorej.

Teraz sudca z pekla aký súd vyniesol, že sú rovní v kráse. S tým sa prepadol a strigôň zaletel s princezkou, odkiaľ ju bol doniesol.

Striga sa spustila do svojej studne.

Ráno, akonáhle sa princ prebudil, hneď sa spytoval sluhu, čo je to za jedna, ktorá tej noci pri ňom spala? Neborák sluha, ktorý o ničom nevedel, čo sa robilo, lebo spal ako zarezaný, všakovak sa sprvu vyhováral a napokon zo žartu povie, že sa mu to azda len tak snívalo.

Ale princ sa na to nahneval veľmi, schytil sluhu a chcel ho do tej studne predo dvermi hodiť. Len horko-ťažko sa mu vydriapal z rúk a celý prestráchaný bežal ku kráľovskému komorníkovi, že vraj mladý princ nemusel dobre s rozumom pochodiť, že sa ho za dáku paničku dovedoval, čo pri ňom v noci spala, a že keď mu nič o nej povedať neznal, že ho do studne chcel hodiť.

Komorník nebral vec na žart. Naskutku šiel ku princovi.

„Dobro ráno! Akože ste spali?“

Ale namrzený princ mu odsekol:

„Čo sa to máš spytovať? Radšej mi povedz, čo to za jedna, ktorá tej noci pri mne spala?“

„Ja,“ vraj, „o žiadnej neviem,“ vyhováral sa zadivený komorník.

A keď sa ho princ len mocne pätil, aby povedal, lebo ak nie, že zle bude, tu aj on počal myslieť, že sa veru princ z rozumu musel pohnúť, „ a ponáhľal sa ku samému kráľovi.

Keď kráľ počul, čo sa s princom stalo, predesil sa veľmi a zalomil rukami:

„Bože môj, bože! Čoho som sa na moje staré dni dožil. To ma už musí do hrobu priviesť! Ach, keby som len nebol tak tvrdo s ním zachodil! Keby som ho len nebol do tej izby zatvoril!“

Tak bedákajúci prišiel k synovi.

„Akože sa,“ vraj, „syn môj drahý, máš? Čože sa ti stalo?“

„Veď vy dobre viete, čo sa mi stalo,“ odpovedal princ. „Ale, otec môj, to by som sa predsa nebol ponazdal, že so mnou také žarty budete vystrájať.“

Darmo sa kráľ i tak vyhováral, že on o ničom nevie, princ sa nedal upokojiť a len vtedy uveril, keď mu otec na kráľovskej korune prísahu zložil.

Ako sa to stalo, princ naskutku ochorel a uľahol.

Tá princezka, ktorá v noci pri princovi bola, bolo tiež tak vyžiadanô jedinkô dieťa bohatých kráľovských rodičov. Keď už dorástla na vydaj, pýtali ju na všetky strany bohatí princovia, ale sa jej ani jeden nepáčil.

Naveľa sa otec pohneval a dal ju tiež do samotnej izby s jednou starou slúžkou zatvoriť.

Po tej noci, akonáhle sa prebudila, hneď sa spytovala za toho princa. Tu keď jej o ňom nikto nič nevedel povedať a napokon sám otec na kráľovskej korune prísahu zložil, aj ona naskutku ochorela a obľahla.

Kráľ s kráľovnou, v strachu veľkom za princezku, dali hneď zavolať doktorov a každý radil, čo vedel. Ale to všetko nič nespomáhalo a princezke bolo zo dňa na deň horšie.

Na šťastie tá stará slúžka mala jedného syna vojaka. Ten sa chytil rozumu a prosil kráľa, aby ho prepustil, že vraj on, čo hneď na kraj sveta pôjde, musí vynájsť takého doktora, ktorý princezku vylieči. Dobre. Hneď na druhý deň vybral sa na cestu.

Už sedemdesiat šesť krajín prešiel ? a ešte po vôli doktora nenašiel. Tu v sedemdesiatej siedmej príde do toho mesta, kde ten chorý princ ležal.

„Čo tu,“ vraj, „za novina?“ spytuje sa ludí.

„Smutná novina!“ dostal odpoveď, „Kráľov syn je na úmor chorý.“

I vyrozprávali mu celú vec. On naradovaný pobral sa hneď do kráľovského zámku a ohlásil sa, že je on taký a taký zo sedemdesiatej siedmej krajiny doktor a sľuboval, že princa vylieči.

„Daj si pokoj,“ povedal mu kráľ; „dosť tu bolo už doktorov a žiaden nemohol spomôcť.“

Naveľa mu ale predsa len dovolil, aby proboval šťastie.

„No, dobre,“ vraj, ?len sa teraz odstúpte málo a nechajte ma samého s chorým!“

Všetci odišli z izby a on sa posadil k posteli princovej. Tu začal rozprávať o tej princezke, a čo len vedel, vyrozprával všetko.

Ako to princ vypočul, nebolo mu treba inšieho lieku, naskutku zmocnel tak, že mohol sedieť. Vtom sa kráľ s kráľovnou vráti a tu vidia, že im syn už sedí. Od veľkej radosti plakali ako deti. O týždeň bol princ chlap celkom na mieste.

Tu povie doktor princovi, že je už čas, aby sa na cestu dali, lebo že by medzitým princezka od veľkého žiaľu ľahko aj zomrieť mohla. A hneď sa medzi sebou uradili, čo a ako spravia?

Prichystali si oni ukradomky po páre šiat a pýtali sa od kráľa na poľovačku. Potom dali osedlať kone; vzali so sebou jedného sluhu a šli do najbližšej hory. Keď už hodne hlboko zašli, skočili dolu a kone priviazali o strom. Tu sa princ obráti k sluhovi a povie mu, aby šiel nazbierať suchého dreva, že si budú oheň klásť.

Ako sluha odišiel, rozsekali jeho koňa, chytro preobliekli šaty a tie, v ktorých z domu vyšli, pofŕkali krvou. Posadali zasa na kone a cválali ďalej. Tu príde sluha s drevom, vidí rozvláčeného koňa a zakrvavené šaty. Zdesil sa prenáramne, lebo sa nazdal, že ich divá zver roztrhala. I bál sa vrátiť domov a len sa hore-dolu potĺkal.

Príde poludnie, princa s doktorom doma čakajú. Príde i večer „ tu ešte nič. Kráľ s kráľovnou prestráchaní, celú noc nemohli oči zažmúriť, a ledvaže sa brieždiť počalo, hneď vyslali dvanástich chlapov, aby šli princa hľadať. Chlapi sa vrátili skoro a vyrozprávali, čo videli a čo našli. Tu bol plač a smútok v celom kráľovskom meste.

Ale princ s doktorom leteli deň i noc, až prišli do zámku, kde chorá princezka ležala. Vojak vošiel popredku do izby sám. Tu princezka na posteli, viacej už mŕtva ako živá a kráľ s kráľovnou plačú, nariekajú nad ňou.

„No, nič vraj, neplačte,“ ohlásil vojak, „už som našiel doktora, ten ju istotne vylieči.“

„A kdeže je? Čo si ho hneď nedoviedol?“ kráľ s kráľovnou razom sa spytujú.

„Tu je, nebojte sa,“ povie na to vojak; „ale vás prosí, aby ste sa trochu odstúpili, lebo že vraj musí skorej samotný s princezkou hovoriť.“

Kráľ s kráľovnou sa odstúpili do bočnej izby a vojak zavolal princa.

Ako princ dnu vkročil, princezka ho naskutku poznala, vystrela proti nemu ruky a preriekla slabým hlasom:

„To je on! To je on! Ach, vitaj, vitaj! Dobre, že si prišiel. O hodinu bolo by už pozde!“

Ej, bol to za doktor! Chorá pri ňom okrievala navidomoči, a keď sa rodičia vrátili, nevedeli od radosti, čo robiť, že ich dcéra za takú malú chvíľku k sebe prišla.

Princ sedel jednostaj pri svojej milej, ale sa rodičom do známosti nedal, a aj princezke povedal, aby bola ticho. Len keď už celkom ozdravela, vyjavila svojim rodičom, že je to on, po ktorom sa dovedala, „ a on sa im predstavil ako kráľovský syn. O krátky čas bola svadba rovnopeknému páriku!

A keď sa tu dakoľko pobavili, vybrali sa všetci, starí i mladí, k princovým rodičom, ktorí ho dosiaľ ako mŕtveho oplakávali. No, a tu len ešte potom bolo radosti, vítania, objímania, hostiny, hudba, tanec, a čo len všetko nie!

Po smrti starých kráľov pripadli obe krajiny na mladého princa.

Na vŕbe zvonec, rozprávke konec.

Salaš na Čertovici

Pri redikaní, t. j. pri prenášaní sa a prechodení z jedného salaša na druhý, napríklad keď z bližších jarných salašov sťahujú sa ďalej na hole, kde cez leto pobudnú, aj inokedy, pri takomto teda redikaní nechže si bača nezabudne vatru z koliby von vyhádzať a strungy na košiari čečinou zaklásť, lebo ak to zamešká, tedy na takom mieste zlý duch - bodaj sa prepadol! - moc svoju provodí.

Raz redikali sa valasi a zabudli vatru vyhasiť a z koliby vymetať a strungy čečinou zaklásť. Tú noc zablúdil jeden pocestný v tých horách a bol rád, keď po dlhom sem i tam sa táraní na túto kolibu nahodil a v nej ohník našiel. Ohrial sa pri ohníčku a ľahol si na lavičku a zaspal.

Okolo polnoci len ho prebudí zvonenie zvoncov, bľačanie oviec a húkanie valachov. Valasi zohnali ovce na strungy a vstúpili do koliby.

„A kto to tu?“ zavolal jeden z mladších.

„A čo teba do neho?“ okríkol ho bača. „To dáky pocestný ustal, nech si odpočinie. Keď odvaríme, potom ho zobudíme a nachováme.“

Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot stal mu na čelo. Neosmelil sa len jedným polokom kuknúť, čo robí sa to okolo neho. Valasi, chlapi ako buci, zaťali valašky do zrubov, zhodili z pleca cedidlá, nabili a zapiekli si pípky, umyli ruky a odišli na strungy dojiť.

Teraz dostal pocestný trochu ducha, zodvihol hlavu a ako sa zadivil? V kolibe, ktorú bol prázdnu našiel, stálo všetko, čo len na salaši treba. Tam popod strechu tiahol sa čistý podišiar; nad ním naložené na kolkoch krásne vyrezávané čerpáky. Nad ohňom na kumháre visel kotál a len tak jasal sa od vatry. Všetko, čo bolo v kolibe, bolo čisto, krásno, lenže akýsi zádušný sírový tuch zavieval. Zavoňal pocestný, aká to tu čeliadka peleší sa; pomodlil sa, prežehnal sa, vzal do ruky modlitebnú knižku a uložil sa znovu.

Sotva sa uložil, tu už počuje navracovať sa svojich hospodárov. Dvaja z nich pritrepali veličiznú geletu mlieka a bača sadol si a kľagal. Keď zaklagal, odcedil a vyňal hrudu syra za polmece velikú; potom dali mlieko na kotál a varili urdu.

S úzkosťou čakal pocestný, čo z toho bude. Keď odvarili a ochladili, nalial bača za čerpák a odkrojil syra ako ovčí pysk a niesol pocestnému.

„No, vstaňže, vstaň, už je večera hotová; čo máme, dáme; zajedz si, zapi si s nami!“

„Zaplať vám pánboh tisícnásobne!“ poďakúval sa pocestný. „Ustal som, blúdil som, teraz mi nejde chuť do jedla; najlepší mi pokoj boží.“

„Pokoj boží?“ zaškľabil sa bača na pocestného. „Ba veru je dobrý aj kus syra a čerpák žinčice! Len sa ty napi a zajedz si: potom môžeš spať, trebárs do súdneho dňa.“

„Ďakujem vám pekne!“ odpovedal zasa pocestný. „Odložte vy mne to len na ráno. Potom mi lepšie padne.“

„Dobre padne vtedy, keď jesto, a zle, keď niet!“ zarehotal sa bača hrozným rehotom a celá čeliadka za ním, takže sa zdalo, že celo stádo koni po hore erdží, až pocestnému vlasy dúpkom stáli.

„Len sa vy napite,“ núkal ho bača ďalej, strieľajúc naň očima. „Veď viete, že my valasi to neradi, keď nás niekto ohrdie; potom sa nám ovce zle daria.“

„Ale čo sa mu toľko ponúkaš?“ obrýkol sa jeden vúzač na baču, vyskočil od vatry a všetci ostatní za ním. „Capni mu syrom medzi oči! Nuž my jemu dobre, a on nám zle? Do kotla s ním!“

Bača zahnal sa rukou, že mu syr medzi oči začapí, a ostatní priskočili, že ho do kotla hodia; ale pocestný bol bystrejší: prežehnal sa a bačovi modlitebnú knihu prásk do tváre! Bačovi vystrelil oheň pyskom i očima a ostatní hegli sa od kríža, akoby ich bol vatráľom po pysku zavalil. Z kotla začala smola kypieť; hnusná smradľavá para kudlila sa z neho a s parou vystupovali všakové čudné potvory a začali tancovať „odzeme? okolo pocestného, ktorý medzitým zasa popadol svoj modlitebník a ním koleso okolo seba urobil. Už mu bolo na zadusenie!

Vtom zakikiríkal ďaleko v dedine kohút a len raz zahvízdlo - ale to nebolo, ako keď valach na ovce zahvízdne, ale ako keď víchor v škuline medzi dvoma skalami zasekne sa a zakvičí bolestne, - len raz zahvízdlo, a všetko prepadlo sa a belasý plameň vybuchol zo zeme.

Pocestný ostal bez seba na zemi ležať. Už bolo slnko vysoko, keď prišiel zas ku sebe; vzal si svoju kapsu na plece, tri razy sa prežehnal, a modliac sa pátriky, utekal z nečistého miesta.

Sirôtky

„Ach, bože môj, bože!“ tak horekoval raz jeden chudobný sedliačik, „len čo to už s tebou, so svetským bedárom, bude sa robiť? Doma ti dvanástoro nahých detí od hladu narieka, žene treba do hrnka, a až jej nedáš, sám nebudeš mať pod zuby, a čože jej dáš, keď na celom bydle nemáš ani toľko ako kostolná myš?“

I začal vyvracať všetky vrecká a prevracať staré kapsy, či by v nich ešte dačo nenašiel. Ale kde nič, tu nič, lebo deti ešte včera všetko až do najmenšej omelinky boli vyzbierali.. Tu ho zabolelo srdce veľmi a on neborák - čože mal robiť? - pustil sa cestou do sveta.

„Azda že mi,“ povedá, „dajeden statočný človek udelí kúsok chleba, keď mu vyrozprávam všetku svoju biedu.“

Ide, ide po prášnívej ceste a ešte neprešiel žiadnych sto krokov, keď stretne dakoľko Chudobných ľudí, čo práve vtedy vracali sa z pauštiny domov. Tu sa im on hneď začne prosiť, že tak a tak, Že už nevie, ani kde sa má podieť od hladu, aby sa len zmilovali nad ním.

„Už je,“ povedá, „tretí deň, čo som nemal kúska chleba v ústach. Ale ja, ako ja, ja by som si len spomohol, ale doma dvanástoro detí a k tomu ešte aj žena. Nože ma, no, len dák poratujte, veru vám to sám pánboh vynahradí.“

A tak božeká, tak vykladá, že by aj ten kameň slzy zaliali. Ale chudobní ľudia, čo by aj od srdca radi, spomôcť mu nemôžu, lebo sami nemajú ničoho.

„Veru, dobrý človek, len sa ďalej majte, kde nič nieto, tam ani smrť neberie.“

Tu sa on rozžehnal s tými poctivými ľuďmi a smutný kráčal ďalej. Ale ani by sa nebol ponazdal, iba keď vidí na cifrovaných hintovoch bohatých pánov, čo mali plné vačky peňazí. Začne sa im prosiť, ako prv tým chudobným, žaluje im svoju biedu, naťahuje proti nim chudobnú dlaň, ale páni nevideli, ani nepočuli chudobného sedliačika pod sebou, lebo boli veľmi bohatí, a práve preto nenadelili mu ničoho.

Hoci si on už dosť biedy pojedol na tomto svete, ale predsa mu ešte tak ťažko nepripadlo nikdy ako práve teraz, až sa mu dvíhalo od srdca, už aj od hladu aj od toho velikého žiaľu.

„Tak, hľa,“ žaloval sám sebe, „chudobní nemajú, bohatí nedajú. Keď to dajeden človek len na biedu a trápenia rodí sa na svet!“

Užialený, utrápený, ani sám neznal, kade išiel, len keď už hodne zvečera zastavil sa v jednej dolinke pri potôčiku. Potôčik, čistý ako krištáľ, tiekol jarčekom, jelšami husto zacloneným, po ňom bolo plno vymytých hlbočiniek a v hľbočinkách plno tých najkrajších pstruhov.

„Bože!“ povedá, „či je to naozaj, Či sa mi to len sníva, že tu toľko tých pstruhov?“

I veríl i neveril svojim očiam, kým mu len tých najkrajších štrnásť pstruhov v kapse nebolo. Tu potom kľakol na kolená, poďakoval sa pánu bohu, že ho zaopatril, vzal kapsu pod kabanicu a ako znovuzrodený stúpal hodnými krokmi domov, kde ho vyhladnuté deti plačom i radosťou uvítali.

Za akomak uvarila matka večeru. A keď položila plnú misu na stôl, môžete si pomyslieť, že to netrvalo dlho a bolo po pstruhoch. Ale potom po večeri, potom len bolo, Čo bolo! Miesto plaču samé veselé reči a to všetko o pstruhoch. Otec vykladal, ako ich nachytal, a tie deti, to sa jedno nad druhé chválilo pred matkou:

„A môj pstruh bol väčší!“

„A môj lepší!“

,,A ja som sa po toto najedol!'*

„A ja po toto!“

Lebo aby ste vedeli, že na týchto pstruhoch spočívalo požehnanie božie a čo len kúsok z jedného, už by dosť bolo bývalo na ukojenie hladu.

Od toho času nevedela viac rodina nič o hlade. Otec sám chodieval každý od boha deň na tie pstruhy do toho potôčika. Ale nikdy nezanedbal ďakovať pánu bohu za tie dary. Len to mu bolo divno, Že štrnásť pstruhov naveky poľahku ulapil, ale toho pätnásteho, čo sa mu len tak okolo nôh plietol, nikdy nijakým činom dolapiť nemohol.


Dobre lebo nebárs! Len sa tu raz stalo, že ten otec umrel. Matka, nehorlia, i s dvanástimi sirotami oplakávala ho a vykladala na jeho hrobe horkými slzami svoju biedu celý boží deň, iba keď ju už okolo večera hlad začal upomínať na pstruhy, vstala, utrela si slzy a deti tiež s ňou prestali plakať. Potom zahrala ea ku potôčiku. Ta idúc, tešila sa, že už odteraz naveky zvýši sa im ten štrnásty pstruh, keď ich je o jedného menej. Jaj, ale to sa nestalo tak, bo len čo vstúpila do vody, trinásť pstruhov ulapila hneď, ale štrnásteho nedajbože dostať, a to ani teraz ani potom nikdy. Krútila hlavou nad takým poriadkom a pozdejšie ju to aj mrzelo. A čím viac zapomínala na smrť svojho muža, tým väčšmi jej vrčal ten štrnásty pstruh v hlave. Lebo si myslela: Ešte si ty nie taká veľmi stará, žeby si nemohla zapáčiť sa komu tomu, ešte by takto aj onakvejší človek mohol prísť a čímže ho ponúkneš, keď na celom bydle ani skybky chleba, keď tu ani masti ani pästi. A tak sa mrzela, tak premýšľala a nemala pokoja, kým len nevymyslela spôsob, že to veru dobre bude dvanásť pstruhov uvariť a trinásteho odložiť na stranu, keby ju tak nevdojak dakto navštívil. A od toho Času boli ukrivdené dietky, lebo nedostávalo sa im viacej po celom pstruhu, keď matka jedného vše odkladala na stranu.

I díval sa pánboh z vysokého neba na všetko, ako tá žena s jeho božím darom hospodári, a nahneval sa nad jej neprávosťou veľmi. Zavolal teda svojho posla, aby posol tašiel povedať smrti, žeby tú ženu priviedla pred jeho božský trón, skôr ešte akoby do väčších neprávostí upadla. Posol šiel vykonať podľa

rozkazu a že práve večer dostúpil na zem a príbytok tých dvanásť sirôtok bol mu po ceste, zažiadalo sa mu veľmi poznať tú rodinu, o ktorú pánboh tak milostivo pečuje. Ako starý Žobráčik vstúpil do toho domčeku, že či by ho len túto jednu noc neprenocovali. I obzrela sa vdovica na starého žobráčika a keď videla, že je len Žobráčik, začala sa mu vyhovárať, že ho ona veru nemá ani čím ponúknuť, ani kde uložiť, aby len tašiel ďalej, azda ho dakde inde prijmú. Ale keď žobráčik len prosil a prosil sa, že takto a takto, on jesť nepotrebuje a uloží sa hockde do kútika, tak mu vdovica na veľa prosenia dovolila k dverám do kútika si sadnúť.

Utúlil sa on do toho svojho kútika a ukrčil sa ako najlepšie, že bude spať, ale tu veru nemohol celú noc ani oka zohnúť, čo tie deti neprestajne nepokoj robili. Hneď jedno pýtalo sa von, hneď druhé zakryť, tretie začalo nič po nič plakať, štvrté mrnčalo, aby ho poškrabkala. A tak to šlo celú noc a matka ku každému vstávala, každé vysluhovala, aby len neplakalo. A ráno bolo ich treba riadiť, česať, umývať, obliekať.

Toto všetko pohlo božieho posla k ľútosti. On miesto toho, žeby bol tašiel s rozkazom k smrti, vrátil sa naspäť do neba k pánu bohu, Že keby len smel povedať, čo on tej noci videl a skúsil.

„No, čože si videl a skúsil?“ ozval sa pánboh.

„Hej, Hospodine, bože môj drahý, čože som ja videl a skúsil!“ Len som ja tej noci tašiel na nocľah k tej vdovici. Ale ja len to poviem, že ak my tú ženu preč vezmeme, tak tie deti jedno za druhým vykapú - nikdy z tých ľudia nebudú. Veď som ja celú noc nemohol oka zohnúť, čo to jedno pýtalo sa von, druhé kričalo „zakry?, tretie plakalo - a ktože mal každému poslúžiť? Len tá biedna matka sto ráz vstávala a sto ráz každé vyslúžila. A ráno všade plno riadenia, to česania, to umývania, to obliekania! Ej, veru by sa zišlo, čo by sme ju ešte kus nechali, pokým aspoň jedno alebo dve z tých detí odchová.“

„Hm, hm,“ zakýval Hospodin hlavou a začal , k svojmu poslovi takto:

„Či vidíš tamto na mori, na samom prostriedku, tú zápoľu? Tajdi ty teraz ta! Rozdrv tú zápoľu na malé kúsky až do samého dna a potom mi príď povedať, čo si v nej našiel.“

Uposlúchol posol rozkaz svojho pána. Zostúpil dolu lámať tú zápoľu, a keď ju už celkom až do dna morského bol vylámal a rozdrvil, vrátil sa naspäť do neba.

„No, či si rozlámal tú zápoľu?“ „Rozlámal.“ „A čo si našiel v nej?“

„Ach, nič, čo by bolo do reči, kremä v samom prostriedku našiel som jedného maličkého chrobáčika, takého ani ten máčny mak!“, - A či ten chrobáčik ešte žil?“ „Žil, ešte sa mrvil, keď som sa ho dotkol.“ „A akože ten tam mohol žiť?“. - „Hja,“ kývol posol plecom. - „to ja neviem.“. „No, ale ja viem,“ povedal Hospodin. „Ja by som bol vedel aj to, ako mám tých dvanástoro sirôt vyživiť aj bez ich matky. Ty ale za pokutu svojej neposlušnosti odstúp odo mňa! Tam tebe od týchto čias bydlo na zemi. Ani sa mi ho viac neukáž pred mojou tvárou!“

V tom okamžení zhrmel posol dolu na zem, kde potom miesto nebeskej slávy zemskú biedu trel a paril sa ako druhí ľudia. Jeho jedinké potešenie bolo, keď si pomyslel na tých dvanástoro dietok, o ktorých sa nazdával, že je on ich osloboditeľom, že im on zadržal matku nažive.

I zabral sa posol jeden raz k nim na návštevu, aby videl, ako vodí sa im už teraz, či lepšie a či horšie.

Jaj, ale tu už teraz celky inakšie vyzeralo ako dakedy! Oplan, starý vojak, bohzná skade sa bol pritúlal a že nenašiel na celom svete miesta, kde by svoju plešivú hlavu pred dažďom bol ukryl, vzal si tú vdovicu za ženu a držal s ňou svadbu. Ešte hneď vo svadobný deň vykapali pstruhy z čistého potôčika, ani sa tie viac nevrátili doňho. Na druhý deň nemala už žena čo dať jesť mužovi a on ju začal lomiť a biť a lomil a bíjal ju i s dielkami od toho času každý od boha deň, že jej taký bol chrbát osinetý ako to súkno.

„Načo si ma,“ volal jej, „brala za muž, keď ma nemáš čím chovať a napájať?“

A dietky, nebožiatka, toľko trpeli od nového otca, že to ani nevypovedanej veci, lebo to bol polčertom. Aj vtedy, keď ich teraz boží posol navštívil, ubité a od hladu umorené sedeli tamvon na smetisku. Ten posol boží ledvou ich mohol poznať, čo ich tak bola premenila tá veliká bieda.

A keď mu ešte vyrozprávali, ako sa im to už teraz vodí, ako ich ten nový tatuško bije, ako sa oko materino nikdy na nich neohreje, vtedy ešte len zhrozil sa ten posol boží nad tým, čo jeho neposlušnosť narobila. Padol na kolená a od toho času nikdy inšie nerobil, len sa modlil pánu bohu, aby tie dietky pre tú jeho neposlušnosť takú velikú pokutu netrpeli. Na mnoho, mnoho modlenia dal sa uprosiť pánboh, prijal posla na milosť a rozkázal mu, aby dušičky všetkých tých dvanástoro dietok k nemu priniesol. Tu posol boží ako tuhý sen priľahol jednu noc na prsia tým dvanástim dietkam a v tom tuhom sne, sám pánboh zná ako, pobral z nich dušičky a priniesol ich do neba pred pána boha. Pánboh ale pokládol ich hneď ako malé hviezdičky na nebeskú oblohu, kde ešte aj teraz ako sirôtky ligocú sa ticho za jasnej noci.

Soľ nad zlato

Jeden kráľ mal tri dievky, ktoré si varoval ako oči v hlave. Keď mu už údy slabli a hlava sniežikom pripadala, často mu prichádzalo na um, ktorá by z jeho troch dievok po jeho smrti kráľovnou byť mala. Ťažko mu bolo voliť medzi nimi, bo všetky boli driečne a všetky rovnako rád mal. Konečne mu prišlo na rozum, aby tú ustanovil za kráľovnú, ktorá by ho najradšej mala. Zavolal svoje dievky pred seba a takto im vravel:

„Dievky moje, starý som, vidíte, a neznám, či dlho ešte budem s vami. Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás po mojej smrti kráľovnou bude. Skôr by som ale rád vedieť, dietky moje, ako ma ktorá ľúbite. Nuž, dcéra najstaršia, povedz ty najprv, ako ľúbiš svojho otca?“

„Eh, otče môj, milší ste mi nad zlato!“ odpovedala dcéra najstaršia a otcovi pekne pobozkala ruku.

„No, dobre, a ty, stredná, akože ty ľúbiš svojho otca?“

„Jaj, otče môj drahý, ja vás ľúbim ako môj vienok zelený!“ riekla tá stredná a ovíjala sa otcovi okolo hrdla.

„No, dobre, a ty, dcérko najmladšia, akože ty mňa, ľúbiš?“

„Ja, tatuško, ľúbim si vás ako soľ!“ povedala Maruška a pozrela milo na otca.

„Eh, ty naničhodnica, či ty otca len zatoľko máš ako soľ?“ rozkríkli sa na ňu staršie sestry.

„Veru ľúbim si ho tak, ako tú soľ!“ prisvedčila Maruška ešte raz a ešte ľúbeznejšie pozrela na otca.

Ale ani u otca nezdolala ničoho. Otec rozhneval sa náramne, že či dieťa len zatoľko má mať vlastného otca ako tú márnu soľ, ktorú každý medzi prsty berie a rozsýpa.

„Idi, idi mi z očí!“ okríkol sa na ňu, „keď si ma zaviac nevážiš, len ako soľ! Až nastanú také časy, že bude soľ viacej platiť ako zlato, potom sa ohlás, budeš kráľovnou.“

Maruška od ľútosti ani slova preriecť nemohla, keď otec jej lásku takto zaznával. Zvyknutá bola otcovo slovo navlas poslúchnuť a vedela, že by pred sestrami neobstála sa viac v dome, nuž zobrala svoje hábky a pobrala sa preč. Dala sa do povetria cez hory a doly, až prišla ďaleko do tmavého lesa. Tu „ kde sa vzala, tam sa vzala „ postavila sa jej do cesty stará žena.

„Maruška, Maruška, povedzže mi, kdeže ideš a čo si taká uplakaná?“

„Ach, starká moja, čože vám to mám rozprávať, keď vy mne spomôcť nemôžete!“

„Ej, devojno, lenže mne ty len rozpovedz svoju vec, azda nájde sa ti ešte u mňa porady. Či nevieš, že kde sú šedý, tam bývajú i vedy?“

Maruška rozpovedala staruškej všetku svoju príčinu, a len toho si žiadala ešte dožiť, aby otec presvedčil sa, že ho ona veru rada má. Starušká popredku vedela, čo jej Maruška má povedať, bo to bola múdra žena, veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala ju hneď so sebou, aby stala u nej do služby. Maruška bola rada, že dakoho našla, komu vyžalovať sa mohla, a vďačne pobrala sa za starkou, kde táto pod lesnými svrčinami v malej chyžke prebývala. Čo majú, to dajú, nachovala aj starká Marušku, čím mohla, a tejto aj zišlo sa trocha občerstvenia, lebo bola už aj hladná aj smädná.

„A teraz,“ povedá starká, „zrezka do roboty. Len či mne ty znáš priasť, motať, navíjať, tkať? Či mi takto ovečky napasieš a či mi ich aj podojíš?“

„Neznám ešte, starká moja, ale naučím sa, len či mne vy to raz ukážete,“ povedala Maruška.

„No, veď ja ti to všetko poukazujem, až doba dobu nájde, zíde sa ti to dobre všetko.“

I tak bola Maruška hneď do roboty ako osa, bo hoc ešte nevedela všetko, ako u chudobných ide, ale privykla hneď k všetkému. Vysúkané rukávy a biela zásterka k tomu svedčili jej ako na svet súcej devojnej.

Doma za ten čas bolo sestrám hrdo. Ustavične otca hladkali, kolo hrdla ovíjali sa mu a boli by ho vari zjedli od samej lásky, bo dával a strojil, čo len živo zažiadalo sa ktorej z nich. Najstaršia obliekala sa čo deň do drahších šiat a našila sa zlatom, prostredná vystrájala hostiny a tance, obe si hoveli, ako si kedy zamysleli. Skoro obadal sa otec, že staršej dcére milšie je zlato ako otec, a keď mu prostredná vyjavila, že by rada ísť za muža, poznal, že so zeleným vienkom skoro aj láska k otcovi uvädne. Naraz mu prišla na um aj Maruška, ale čože? O tej už nebolo ani rozprávky.

„Eh, čo?“ zaháňal si pamiatku na ňu. „Veď ma len tak rada mala ako márnu soľ.“

Raz mala byť v zámku zasa veliká hostina, vari i vohľačia mali už prísť tej strednej. Tu priletí kuchár ako bez duše.

„Pane kráľu,“ jachtal, „veliká galiba, veliká galiba!“'

„Nuž čože ti je, vari si rozum potratil?“ povie kráľ.

„To, to, pane kráľu, rozum mi zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či rozmokla sa, či len ako prepadla sa do zeme, ale niet jej viac ani omrvinky. Čím ja budem soliť?“

„Ale si ty blázon! Nuž pošli pre druhú!“

„Kdeže pošlem, keď tak stalo sa v každom dome a v celej krajine soli niet!“

„Nuž soľ voľačím inším, alebo var také jedlá, do ktorých soli netreba!“ odpral konečne nevrlý kráľ kuchára od seba.

Kuchár si pomyslel, ako pán káže, tak byť musí, a varil jedlá bez soli, najprv aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to divné hostiny, neslané! A hostia pomaly porozchodili sa od kráľa a noví neprichodili viac. Načo by aj, keď tu ani toho nemohlo byť, čoho inde u najchudobnejšieho, „chleba so soľou a s dobrou vôľou?. Omrzelý chodil kráľ, dcéry boli ako oparené, kde podeli sa im ich zlaté časy! Ba, hľa, zlata dosť, ale soli ani omrvinky a čo by vari kraj sveta boli po ňu posielali. Tá zmizla a zmizla!

Pomaly odpadala ľuďom všetka žiadza na jedlá: len už tej soli čo len ako márny mak bol by si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statky trpeli, kravy a ovce dojiť prestali, pretože nemali soli. Ľudia chodili ako omámení a padali do chorôb. Kráľ a jeho dievky vyzerali už len ako tône, ani by ich už nebol poznal od choroby. Bola to božia kára na celú krajinu. Za omrvinku soli boli by teraz zlatom odvážili toho, kto by im ju bol doniesol.

Teraz poznával kráľ, aký vzácny dar boží je soľ, ale biedu svoju bol by ešte pretrpel, keby mu Maruška nebola na svedomí bývala, a akú jej krivdu urobil!

Medzitým našej Maruške vodilo sa veľmi dobre. Nebolo takej roboty, ktorú by nebola naučila sa a k čomu by nebola privykla, o biede neznala nič. Nevedela ani o tom, čo porobilo sa v otcovskom dome a v jeho krajine. Ale múdra žena o všetkom vedela, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolala Marušku a takto jej povedala:

„Dievka moja, veď som ti vravela, že doba dobu nájde, čo celý svet prejde, doba tvoja došla, čas je, aby vrátila si sa domov.“

„Ach, starušká moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otec nechce?“ povedala Maruška a pustila sa do plaču.

„No len neplač, dievka moja, všetko bude ešte dobre. Stala sa tam soľ drahšia nad zlato, smieš sa i ty hlásiť k otcovi.“

A s tým rozpovedala veštica všetko, o čom ešte Maruška neznala, a naostatok doložila:

„Statočne si mi slúžila, nuž vrav už teraz, čo si žiadaš za tú vernú službu?“

„Dobre ste ma radili, dobre ste ma chovali, stará matko! Za všetko vám iba ďakujem. Nič si nežiadam, iba za zmeň soli, čo by som otcovi doniesla výsluhu.“

„A inšieho nič si nežiadaš? Či nevieš, že ti ja všetko môžem vykonať?“ spytovala sa ešte raz múdra žena.

„Nič nežiadam viac, len tú soľ!“ odpovedala Maruška.

„Nuž, keď si tak vážiš soli, nech ti nikdy nechýba,“ vravela naposled veštica. „Ale ti nič viac nedám len tento prútik. Ako najprv vietor od poludnia dúchať bude, idi po vetre, idi cez tri doliny, cez tri vrchy, potom zastaň a šibni tým prútikom na zem! Kde šibneš, tam otvorí sa zem, a ty idi dnu! Čo tam nájdeš, všetko tvoje, to tebe bude za svadobné rúcho.“

Poďakovala sa Maruška za všetko, vzala sebou zlatý prútik i plnú sajdačku soli a smutno brala sa preč „ smutno veru, bo jej u staruškej vždy dobre bývalo. Ale tešila sa, že veď nelúči sa na večnosť s dobrou starkou, že si ešte príde pre ňu, len či doma otec udobrí sa. Starušká len usmievala sa na to a vravela jej:

„Zostaň ty len, dievka moja, dobrá a statočná, a dobre ti bude naveky. O mňa netráp sa ani najmenšie!“

Medzi rozprávkou došli až na pokraj lesa. A keď tu Maruška ešte raz chcela dobrej starkej ďakovať, už tej viac nebolo, „ kde zmizla, tam zmizla, ale Maruška ostala samotná ako prst. Tým hlasnejšie vzdychlo sa jej teraz za otcom, „ i zrezka pospiechala v tú stranu ku otcovmu zámku.

Došla medzi svojich, ale jednak že ju už dávno nevideli, jednak že mala hlavu v obrúsku zavinutú, nepoznali ju, ani ju nechceli pustiť pred kráľa.

„Ej, lenže ma pusťte,“ nástojila Maruška, „veď ja nesiem pánu kráľu dar nad zlato, a to taký, čo od toho lieku iste vystrábi sa!“

Riekli to kráľovi a ten hneď prikázal, aby ju k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej podali chlieb. Krá! jej ho kázal priniesť, lež vzdychlo sa mu pritom zhlboka:

„Chleba máme, ale soli nemáme!“

„Čo nemáme, to mať môžeme!“ riekla Maruška, odkrojila otulec chleba, rozviazala sajdačku, posypala chlieb a podala kráľovi.

„Soľ!“ zaradoval sa kráľ. „Ej, ženičko, to je vzácny dar, ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“

„Nič nežiadam, tatuško, len ma radi majte ako tú sol!“ povedala Maruška takým milým hlasom, ako dakedy hovorievala k svojmu otcovi, a hlavu si odkryla.

Tu kráľ div neomdlel od radosti, keď si poznal svoju drahú Marušku. Prosil ju, aby nebanovala, čo stalo sa. Ona si otca len láskala a objímala a toho milého oka svojho ani nepustila z neho. „Veď to, vraj, všetko dobre stalo sa!“

Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra prišla a že priniesla soli. Tomu každý zaradoval sa. Radovali sa aj Maruškine sestry, nie tak sestre, ako tej soli, že ešte aj im dostane sa aspoň obliznúť. A Maruška zabudla na príkorie, čo jej sestry robili, a uvítala aj tieto osoleným okrúškom chleba. A každému, kto len prišiel, nadelila soli zo svojej sajdačky. A keď otec v strachu, aby zasa neostali bez soli, napomínal, aby všetku preboha nerozdala, „že, vraj, pomaly s dobrým?, ona vždy len to odpovedala:

„Dosť jej tu ešte, tatuško!“

A naozaj, čo by jej koľko bola odberala, vždy ešte dosť soli mala pre každého, len ako by to naveky bolo v tej sajdačke. Všetko okrialo ako na slnci!

I kráľa všetka choroba pominula, len akoby ju bol z neho zosňal. V radosti nad tým dal zvolať staršie hlavy

mesta i krajiny a Marušku ustanovil za kráľovnú. Tu, keď Marušku za kráľovnú pod vysokým nebom vyhlásili, pocítila ona, že jej teplý vetrík zavial do tváre, dul od poludnia. Zverila sa hneď otcovi so všetkým, čo a ako jej múdra žena naručila. Šla po vetre, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala s prútkom a šibla ním na zem. Ako šibla, rozstúpila sa zem a Maruška vnišla pravo do zeme.

Zrazu „ ani nevedela, kde sa tam vzala „ prišla do veličiznej paloty, ktorá bola celá ako z ľadu: povala, steny a podlaha, všetko to lisklo a blyšťalo sa, akoby bolo iskry sypalo. Po stranách boli také lesklé štôlne a z týchto pribehúvali maličičkí ľudíci s horiacimi kahancami a Marušku vítali:

„Vitaj nám, vitaj, kráľovno, už ťa čakáme, naša pani nám prikázala, aby sme ťa všade povodili a všetko ti ukázali, lebo že je to všetko tvoje!“

Tak okolo nej štebotali, kahancami harcovali a točili, po stenách hore-dolu lazili ako mušky, a steny ligotali sa kolom dokola ako drahé kamenie. Maruška chodila ako oslepená toľkou krásou. Ľudíci vodili ju po chodbách a štolniach, kde z povalín viseli ľadové strechulce, blyštiace sa ako len to striebro. Zaviedli ju aj do záhrady, kde boli červené ľadové ruže, stokrásky a všelinejaké kvety nä podiv sveta. Ľudíci odtrhli najkrajšiu ružu a podali svojej novej kráľovnej. Ona privoňala, ale ruža nevoňala.

„Ale, čože je toto?“ opytovala sa kráľovná. „Veď som ja ešte nikdy takú krásu nevidela!“

„Toto je všetko soľ!“ odpovedali jej ľudíci. „Aleže či ozaj? To že rastie soľ?“ divila sa kráľovná a myslela si, že by škoda bolo z toho i najmenšie brať. Ľudíci ale uhádli, čo myslí, a volali: „Ba len ber, Maruška, ber len, koľko páči sa ti, nikdy nedoberieš sa jej, nikdy viac neschybne ti!“

Maruška pekne poďakovala sa ľudíkom, odobrala sa od nich a vyšla von zo zeme. Ale zem zostala za ňou otvorená.

Keď vrátila sa domov a otcovi ružu ukázala a všetko mu rozpovedala, tu videl kráľ, že veru tá starušká z chyžky jeho dcéru bohatším svadobným rúchom obdarovala, ako by ju on bol mohol vystrojiť. Ale ani Maruška na staruškú z chyžky nezabúdala. Dala hneď zapriahnuť do krásneho koča a pobrala sa aj s otcom staruškú vyhľadať, že si ju nikdy viac od seba nepustia.

Dobre vedela Maruška cestu, dobre poznala v lese každý chodníček, ale čo sto ráz krížom-krážom poprechodili les, na všetky strany ako makové zrno vyzerali, o chyžke nebolo ani znaku a o staruškej ani hlásku. Len teraz presvedčili sa, čo to bola za starušká a že by všetko hľadanie daromné bolo. Vrátili sa domov. V darovanej sajdačke viac soli nebolo, ale Maruška vedela už, kde soľ rastie: brali, brali, a nikdy nedohrali sa jej, nikdy viac im nechýbala.

PrílohaVeľkosť
15.jpg120.78 KB
16.jpg132.39 KB

Starý Bodrík a vlk

Mal bača psa Bodríka, ktorý mu už od rokov čujno varoval ovce, ako vo dne, tak i v noci, že vlk ani zblížiť sa nesmel ku košiaru. Ale čože, keď už starý Bodrík ochromel a nemal ani zuba?

„So starým psom iba na smetisko!“ riekol bača. „Načo chovať starú psinu, keď viac nevládze?“

Mladého psíka ale nachovali, pohladkali a pustili von ku košiaru.

Ležal starý Bodrík o hlade na smetisku a bolo mu ľúto, čo to porobilo sa s ním. Prišla noc. Mladý pes zaliezol do búdy a vystieral sa tam na podstlanom pazderí. Starý Bodrík čujno spával; obadal vlka aj teraz. Chcel preskočiť cez plot, ale nohy nevládali, lebo bol vyhladovený. Smutno uľahol zasa a pomyslel si: „Keď ja nemám čo, nech má vlk pod zuby!“ Ani nezaštekal.

Ide si ráno bača ovce dojiť, a tu jedna chybí. Po nečase svitlo bačovi v hlave: „Ech, veru, keby starý Bodrík bol striehol, nebol by vlk ovcu odniesol!“

Nuž veru starého Bodríka privolal zasa k sebe, pekne ho pohladkal a dobre nachoval. Starý Bodrík ovíjal sa mu okolo nohú a skákal od radosti. Večer neležal na smetisku, ani v búde, ale obchádzal okolo košiara, bo vedel, že kde vlk navnadil sa raz, tam príde aj druhý raz. Vlk si aj prišiel, ako na bezpečné.

Ale tu postavil sa Bodrík proti nemu:

„Čože ty tu chceš?“

„Nuž, čo chcem, ovcu chcem!“ povie vlk.

„Choď, oplan, ja ti ovce nedám!“ zavrčal na neho Bodrík.

„No, len mi ju daj, bude nám do spolku; jednak ťa gazda nechová.“

„S vlkom spolky - čert berie ovce i volky!“ odpovedá mu starý Bodrík. „Mňa včera gazda nenachoval, bol som lačný a slabý, nuž tebe ľahko bolo ovcu odniesť; ale ma dnes gazda nachoval dobre, zasa som mocný dosť, a ovcu ti nedám.“

„Keď mne ty ovcu nedáš, hotuj sa so mnou na potýčku! Či vieš, čo je to?“ duril sa vlk.

„A veď, keď ti taká ďaka, hotuj sa ty sám. Čím odbavím si postriežku okolo košiara, hneď za rána postavím sa ti tamto v hore a budeme potýkať sa! Či vieš?“

Vlk na to iba zavrčal a bežal do hory zháňať, lebo chcel vyvŕšiť sa už teraz na starom Bodríkovi. Vyhľadal si medveďa a líšku, aby mu pomáhali.

Pes už dobre poznal vlčie obyčaje, nešiel sám do hory, ale vzal so sebou prašnú sviňu a starého kocúra, ako dávnych dvoranov svojich. I sám síce už napadúval na jednu nohu, i títo už neboli mladí, ale zato verní a vyskúsení kamaráti.

Keď medveď a líška zazreli prichádzajúcich, preľakli sa náramne.

„Ľa, bračekovci,“ zvolal medveď, „páčte, ako ten prvý neprestajne zohýna sa; ten iste skaly zbiera, ktorými nás ubije.“

Pes napadúval a medveď myslel, že čo raz uhnul sa, to skalu zdvihol.

„Ľaľa, ten druhý,“ zvolala líška, „seká šabľou okolo bokov!“

Oháňal sa kocúr chvostom dohora, a líška myslela, že to šabľou blýska.

A keď ešte začuli sviňu rochtať, poznali ju po hlase, že je prašná a že tá v takom spôsobe žartu nezná, nuž veru ani oni nebrali vec na žart, medveď vydriapal sa na strom a líška uskočila do tŕnia.

Keď naši kamaráti došli do hory, kocúr vrčal si veselo: „vrní-vrní-vrní.“ Líška rozumela, že v „tŕní, v tŕní?, a chce zrovna na ňu skočiť. Nečakala, vyskočila z chrasti a zaberala preč. Prašná sviňa začala pod medveďom roch-taf: „hr-hr-hr.“ Medveď rozumel „hor-hor?, že zná, že je on tam hor a ona chce pod ním korene stromu podryť, bo i kruté rýpala rypákom svojím. Tu ani tento nemeškal, ale skočil dolu a bol aj on za horami, za dolami. Ostal vlk sám a bol rád, keď len mohol ufujazdiť aj on s celou kožou.

Starý Bodrík ale zahavkal, až hora ozvala sa. Bol rád, že mu kamaráti pomohli a divokov zahnali ďaleko za hory. Od tých čias bolo mu na košiari dobre až do smrti.

Starý človek a dvanásť oviec

Počúvajte, deti! Idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli, aleže dajte pozor, aby ste si ju dobre zapamätali.

Nuž mal raz jeden chudobný otec troch synov, s ktorými sa veľmi psotne živil. Hockedy im prišlo tak, že si už ledva životy obrániť mohli. Tu raz zavolá otec všetkých troch dovedna a takto k ním prerečie:

„Synovia moji drahí, my takto konečným koncom nenabudneme, ale musíme pohynúť, ak len inakším spôsobom nezaratujeme sa medzi ľuďmi. Ja som si to tak premyslel, aby dajeden z vás šiel do sveta, azdaže dač vyslúži, čím si aspoň na čas biedu odtisneme. Čože vy poviete na to?“

„Čože by sme povedali,“ ohlásili sa synovia, „my pristávame na vás a pôjdeme trebárs aj všetci.“

Ale ich otec nechcel pustiť všetkých naraz, že vraj čo by si on starý doma osamote počal. Vypravili teda najskôr toho najstaršieho.

Ide ten najstarší syn, ide neboráčik dlho, a o živej duši nikde ani chýru, ani slychu. Navela sa stretol s jedným staručkým.

„Kdeže ideš, syn môj,“ povedá, „kde?“

„A veru, starý tatko, sme traja bratia v dome so starým otcom a veľmi sme chudobní, nuž som sa ja pustil do sveta hľadať si dáku službičku.“

„Dobre, syn môj, dobre,“ povie na to staručký, „aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si mal vôľu.“

„Nuž a čože by ste mi dali za robotu?“

„Nič inšie, syn môj, len dvanásť oviec pásť. Veď ovce pásť znáš?“

„Znám, starý tatko, znám.“

„No, keď znáš, poď so mnou!“

A pobral sa za staručkým človiečikom.

Hneď na druhý deň pojal staručký sluhu a zaviedol ho k tým svojim dvanástim ovciam.

„No,“ povedá, „syn môj, toto sú tie moje ovce, takže mi ich, hlaďže, dobre pas a nepusť ich z očú, veď ti ja za tvoje ustávanie statočne zaplatím. A nezaháňajže ich dáko, len ich slobodne pusť, nech idú, kde sa im len páči, veď sa ti ony budú samy pásť. Tu máš túto kapsičku, tam si nájdeš, čo ti treba. A na ty aj túto píšťalku, na tej si môžeš preberať.“

Sluha vyviedol ovce na pašu a pískajúc na píšťalke šiel len tak z nohy na nohu za nimi, kadiaľ sa mu roz-pásali, až pomaličky prišli ku jednej rieke. Tu milé ovce rozbehli sa rovno do vody a preplávali na druhý breh. Sluha by bol rád za nimi, ale sa mu nedalo, rieka bola široká a veľmi hlboká. Nuž tu v strachu o ovce pustil sa do plaču, čo bude robiť, keď sa mu nevrátia. Dlho chodil hore-dolu brehom a pozeral smutný na druhú stranu. Potom sa prevalil na zem a pekne krásne zaspal a spal, spal, iba pred večierkom sa prebudil. Ako sa prebudil, prvé mu bolo pozrieť na druhý breh, a hľa, milé ovce blížili sa práve ku brehu i pekne-krásne preplávali naspäť.

„Ach, chválaže ti, milý panebože, keď ste sa mi len šťastne vrátili!“

Tak si vzdychol a veselo pískajúci šiel zasa pomaly za ovcami až k samému domu.

Tu ho ten staručký už chvíľu vyzeral.

„No,“ povedá, „či si mi tie ovce napásol?“

„Veru som ich, starý tatko, napásol!“

„Nuž a akože sa ti vodilo? Nože mi, no, dačo vykladaj!“

Sluha vyrozprával všetko, ako sa mu vodilo, že pekne išiel pískajúc na píšťalke za ovcami až k jednej rieke, tam že mu ovce cez vodu prešli a ta kdesi odišli a on že nijakým činom prejsť nemohol, že potom veľmi plakal a v trapiach usnul, a večer, keď sa prebudil, ovce už dobre napasené cez vodu prechádzať videl, ale že on veru nezná, kde sa tak dobre napásli, ani kde chodili.

„No, dobre, syn môj, dobre,“ riekol staručký. „A teraz mi povedz, čo chceš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš: či spasenie večné a či peňazí.

A sluha mu na to odpovedal:

„Hej, starý tatko, veru by bolo treba aj toho spasenia večného, ale my sme veľmi chudobní, nuž nám dajte radšej len tých peňazí!“

Nuž mu dal tých peňazí, koľko si len uniesol.

Ako prišiel domov, všetci sa mu veľmi zaradovali, lebo vyslúžil pekný peniaz.

Nezadlho vypravili zas toho stredného, a tomu sa všetkým činom tak vodilo, ako tomu najstaršiemu.

Naostatok vybral sa aj ten najmladší a vravel:

„Keď sa vám tak dobre vodilo, i ja ešte skúsim šťastia!“

Zachytil sa tou istou cestou, ktorou chodili jeho bratia, a idúci rozmýšľal i tak i tak, ako mu to bude v tom svete. Zrazu stretne sa aj on s tým staručkým človiečikom.

„Kdeže ideš, syn môj,“ rečie starec, „taký zamyslený, kde?“

„Ach, kdeže idem, starý tatko! Idem do sveta, hľadať si u dobrých ľudí dáku službičku. Doma sme traja bratia s otcom už starým a nemáme sa ako preživiť. Nuž už dvaja starší bratia boli v službe, každý doniesol peňazí, teraz ale zachytil som sa ja probovať šťastia.“

„Dobre, syn môj, dobre,“ hovorí staručký. „Aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si chcel prísť.“

„Ozajže by nechcel, ba veru chcel, len by som sa do takej práce rozumel, akú by ste mi dali.“

„Či ovce pásť znáš?“

„Znám, starý tatko, znám.“

„No, keď znáš, poď so mnou!“

A zaviedol ho ta, kde býval.

Na druhý deň ráno pojal staručký sluhu a zaviedol ho k tým svojim ovciam.

„No,“ povedá, „syn môj, toto sú tie moje ovce. Dvanásť ich je, ako vidíš. Táže mi ich dobre pas a nespusť ich z očú, veď ti ja statočne zaplatím. Ale ich dáko ne-zaháňaj, len ich pusť slobodne, kadiaľ sa im samým páčiť bude. A tu máš túto kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za ovcami.“

Sluha zabral sa s ovcami a tie pekne šli svojou cestou, ani sa mu nerozbehúvali, ani nič, a on len pomaly za nimi pískajúci na píšťalke. Tu prišli k rieke a milé ovce schytili sa a rovno do vody. Ale najmladší brat nerozmýšľal veľa. Chytro zachytil sa jednej ovci za rúno a pekne-krásne preplával s ňou na druhý breh. A zas len obďaleč pískajúci na píšťalke vykračoval za tými ovcami.

Čosi-kamsi prišli ovce na jednu lúku a na lúke tráva taká až do pása a v nej plno oviec, ale také chudé ako len tie chrty.

„Ach,“ pomyslel si ten najmladší brat, „milý mocný bože, čože je to za príčina, že sú tie ovce také chudé v takejto utešenej tráve?“

A zas len šiel za tými ovcami, lebo sa tie tam ani neobzreli, ale akoby ich bol na povrázku viedol, šli ďalej na druhú lúku, na ktorej trávička len veľmi malá rástla, ale musela byť veľmi užitočná, bo ovce, čo sa na nej pásli, boli také krásne, také utešené, akoby ich z tisíc kŕdľov po jednej navyberal. Tu sa aj tých dvanásť oviec zastavilo a pásli sa, že to bola len milá vec na ne pozerať. A kde sa tie ovce len pohli, jedno veľmi milé vtáča všade poletúvalo nad nimi. Keď sa tie ovce už napásli, obrátili sa samy od seba a pobrali sa pomaly tou istou cestou, ktorou boli prišli. Tak prišli zas k tej rieke, a keď prechodili cez vodu, najmladší brat zachytil sa jednej za rúno a tak prešiel na druhý breh. Pred samým večierkom navrátil sa s dobre napasenými ovcami domov. Staručký ho už chvíľu vyzeral.

„No,“ povedá, „či si mi ovce dobre napásol?“

„Veru som ich, starý otec, chvalabohu, dobre!“

„Nuž a či si môj príkaz zachoval? Akože sa ti vodilo? Nože mi, no, voľačo vykladaj!“

„Ej, veru som zachoval všetko tak, ako ste mi prikázali, lebo som ja za ovcami všade len obďaleč pomaličky išiel.“

A potom vyrozprával všetko, ako sa mu prihodilo: ako sa prepravil cez tú vodu, ako tam prišli na lúku, kde tráva bujná, ale ovce chudé, a že jeho ovce tam sa ani nezastavili, ako šli rovno na druhú lúku, kde tráva bola len maličká, ale sa ovce veľmi dobre napásli. A že ich naveky jedno veľmi utešené vtáča obletúvalo.

„No, dobre, syn môj, dobre,“ pochválil ho staručký, „spokojný som s tebou. Teraz mi už len povedz, čo si žiadaš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či spasenia a či peňazí?“

„Ach, starý tatko,“ povie na to sluha, „pravda, že sme traja synovia s otcom už starým a sme veľmi chudobní, ale veď už starší bratia dačo vyslúžili, už sa azda dáko ta vyživíme: dajte vy mne len toho spasenia.“

„Dobre, syn môj drahý,“ potľapkal ho staručký, „keď si žiadaš spasenia, máš ho mať, lebo si ty statočný človek, ktorému je spasenie viacej ako peniaze. A krém toho dostaneš ešte aj peňazí. Vidíš, syn môj drahý, ja som Kristus, tých dvanásť oviec, čo si pásol, to sú moji dvanásti učedníci, tá lúka s bujnou trávou je rozkoš svetská a tie chudé ovce na nej sú synovia sveta tohoto, tá lúka s tou drobnou trávou je cnosť a tie utešené ovce sú ľudia statoční. Ako na tamtej lúke úžitku žiadneho niet, tak je na tejto druhej veliký. A vtáča, čo ponad ovcami poletúvalo, som bol ja, lebo ja som s mojimi učedlníkmi naveky.“

Takto vykladal ten staručký človiečik. Potom požehnal toho najmladšieho brata a dal mu aj peňazí, koľko si len uniesol.

Tak, Ma, najmladší brat pre svoju statočnosť dostal aj spasenia aj peňazí, a jeho bratia len peňazí, lebo sa tým len peniaze žiadali.

Statočný valach

V jednej sedliackej izbičke za bielym lipovým stolom sedelo raz dakoľko dobrých susedov, zhovárajúcich sa medzi sebou o gazdovských veciach.

Jeden sťažoval sa, že má mrcha kone:

„Ani neviem,“ povedá, „ká zlá nevôľa stala sa im, či ich sluha dakde prehnal, či sú ochvátené, či ká im je skaza?! Ale čože robiť - človek nemôže vždycky sluhovi za pätami chodiť, ako mu zaobchodí so statkom.“

„Eh, ba moje volky sú ta!“ povedal druhý. „Môj Ďuro je naoko dosť ťarbavý, ale ku statku je dobrý, a moje volky poprávajú sa od polroka tak, akoby kládol na ne.“

„A už, susedia moji,“ povie domáci gazda, „viete, že ja nerád veľa hovorievam, ale čo poviem, to stojí. Keď je reč o čeľadi, nuž ja vám len toľko poviem, že nad môjho valacha nieto v celom svete statočnejšieho, čo by tak verne slúžil a v ničom gazdu neoklamal. A - veď vám je to radosť len pozrieť na tie ovce, čo ten pasie, a nikdy ešte nič pri nich neschyblo.“

„Pekné sú, pekné, tie vaše barance,“ povie sused, „lebo na to už každý len prisvedčí, že ten váš valach rozumie sa do svojho. Ale oklamať, neoklamať, to sem-tam. Keby tak na to prišlo, verte mi, že je aj váš valach len taká stonoha ako ktorýkoľvek druhý.“ „Ale môj Janko?“

„Veru, váš Janko - je taká stonoha ako ktorýkoľvek druhý.“

„A už to zas nie!“ povie gazda.

„A už to veru hej! A keď sa vám vidí, že len z pestva hovorím, čo stojí stávka - no!“

„Pre mňa trebárs sto zlatých!“

„Dobre, stojí tých sto zlatých,“ povie sused, podávajúc gazdovi ruku. „Ak mi váš valach nepredá najkrajšieho baranca a nepovie vám, že mu ho alebo vlk chytil, alebo čo také - ja vám dám tých sto zlatých!“

Ostatní susedia potvrdili stávku, že „nebude statočný človek, kto nedá.“

Na tretí deň, ešte len brieždiť sa začalo, už milý sused bol ďaleko za dolami, za horami. Stúpal hore chodníkom na sálaš.

„Hej, sto zlatých - pekný groš pre sedliaka!“ podskočil si; ba dobre, že z kože nevyskočil od radosti, lebo ich držal už ako v hrsti. ?Čože? Dám mu pekné slovo a tvrdý toliar - ten sa mu tiež pekne v očiach zablyští!“

Už popredku videl, ako mu valach vysadí baranca. A medzi takýmto premýšľaním tak ľahko minul sa mu čas, že ani nevedel, kde sa vzal, len keď už psi zhučali naňho pri samej kolibe.

„Pánboh daj šťastia, Janko! Akože sa máš?“

„Pánboh daj, pánboh daj! Ta - ďakujem pekne - vitajte!“

Z reči do reči pustili sa do rozprávky - ako obyčajne na salaši. Rozprávali si bohvie o pom, len o baranovi nie. Lebo statočnosť valachova ukazovala sa z každého slova, čo len preriekol. A táto statočnosť hneď spočiatku akoby bola sama zavrátila milého kupca nastoľko, že si tento nijak netrúfal len tak nič po nič pustiť sa do veci. Už sa aj bál, že bohdaj ak nepríde o tých sto zlatých. A v tom strachu aj pozabúdal všetko, čo si bol popredku cestou premyslel. Ani nevedel, čo má ďalej povedať a jak to navliecť.

Azda že by bol pri poctivosti ešte aj odišiel, ale ho to len omínalo a tie nešťastné barance zbľačali v košiari. Nebodaj obadali svoj čas, keď ich valach vypúšťať zvykol. Aj že už bola rosa obschla, tašiel tento vyhnať si ovečky na zelenú pašu.

„Alebo teraz, alebo nikdy!“ posmelil sa sused a začal hneď k veci.

„Ej, čiže to pekné barance! Koľkože ich máš?“

„Malo by ich byť päťdesiat a sto; ale veru som ich ja už dávno nečítal.“

„Ej, tam ten s s tým zvoncom, čiže je pekný! Či by si mi ho nemohol prepustiť?“

„Ej, čože by vám ho nie? Ba veru vám ho prepustím, aj krajšieho vám vyberiem; len skorej musím gazdovi povedať.“

„Eh, čože tam po gazdovi! Azda gazda o všetkom musí vedieť? - Janko!“ tľapol mu sused na plece a pozrel mu do očú, „Janko! - Ja - a ty!“

„Ja - a vy? Hm!“ zahľadel sa milý Janko do neba, akoby za bieleho dňa chcel hviezdy čítať, lebo nechápal, čo to má znamenať.

„Veď ti ja to azda darmo nežiadam,“ hovorí sused, podávajúc mu tvrdý toliar, „no na, na-na, len si vezmi! Čože máš cifrovať sa, lepšie zíde sa to tebe ako tvojmu gazdovi - a len mi daj toho baranca - ešte sa ti môžem dobre odslúžiť; - veď to azda nie celý svet, čo len jeden baranec - daj ti mi bože!“

A tak ďalej prehováral, cifroval, ako vedel najlepšie.

Dobrý valach už mu aj päť ráz chcel dať toho baranca na toľké unúvanie, ale bohvie čo mu to nedopustilo; dosť i chcel a predsa nemohol. Aj napokon mu ho len nedal a nedal; takže pán sused musel s prázdnou kapsou naspäť do domu.

Príde domov, tu ani kyslé mlieko! Zamosúrený, namrzený, nemal nikde posedenia, nikde spočinku: jesť sa mu nechcelo, spať nemohol; ľúto mu bolo, že valacha pokúšal, ale mrzelo ho aj, že nevykonal, čo chcel.

„Bodaj ťa, aby ťa, veď si toto len neslýchal; to mi čert musel pošepnúť tú celú stávku!“

Domáci ľutovali svojho dobrého gazdu, lebo ho radi mali; ale najväčšmi ho ľutovala jeho krásna jedinká Hanka, lebo ho aj najradšej videla.

„Ale tatko, pekne vás prosím, povedzteže mi, povedzte, čo sa vám to stalo? Veď ste ráno taký veselý vyšli z domu a teraz ste taký ako obarený!“

A dotial ho unúvala, dotiaľ chodila za ním, kým jej všetko nevyrozprával, čo prihodilo sa mu.

„Už by,“ povedá, „neľutoval tých sto zlatých, čert tam po nich, len by som mohol dák dostať toho baranca; veď by som hľadel potom aj valacha odškodovaf.“

Zelené hory, krásny háj! Pod ním v hlbokej doline počuť hrkotanie bystrého potôčika; nad ním počuť zvonce pášucich sa po zelenej pažiti barancov. Pekné sú to baran-ce, poslušné ako dobré deti, lebo ich aj dobrý šuhaj pasie, - spravodlivý, čo nikdy v ničom svojho gazdu neoklamal.

„Hoj, nieže tam, barance moje, krajom húšťavy, nie! Tam ešte rosa neobschla; sem sa na čistinku, sem, - budem vám gajdovať, aby ste sa mi lepšie pásli!“

Zahučali gajdy a valach preberá na nich dierky. Ale hoci on jak krásne preberá, predsa ešte sto ráz krajšími hlasy ozývala sa k nemu blízka húšťava.

„Ej, ba či by moje gajdy tak pekne vedeli gajdovať?“ pomyslí si šuhaj a pristúpi k húšťave. A hľa, na kraji húšťavy vidí susedovie Hanku, ako spievajúc zbiera okolo kríkov zrelé jahody. Prestali gajdy a Janko, akoby sa nič nesťalo, zohol sa, aby odtrhol pred nohami peknú jahôdku, potom druhú, tretiu, a čo ja viem, koľko - všetko to najkrajšie jahody. Len keď už ich mal hodné pierko, osmelil sa a podal ich dievčaťu. Usmialo sa dievča na pekné jahody, zaradoval sa šuhaj nad úsmevom dievčaťa. Pierko a úsmech oboznámili dve duše tak, že potom popri jednodruhom kráčajúc, zbierali krajom húšfavy jahody.

Až keď už plný bol košík jahôd a plné bolo srdce šuhajovo krásou dievčaťa, sadli si obidvaja ku pokojne pášucemu sa stádu pod tôňou konáristého buka. Zahrávalo sa tu dievča s bielym barancom a zabával sa šuhaj s krásnym dievčaťom; bozkávalo dievča krásneho baranca a dal bozkávať sa baranec. Ale keď šuhaj dievča chcel bozkať pekné dievčatko, uhlo ono hlávkou.

„Daj mi,“ povedá, „daj mi skorej tohoto baranca!“

„Ach, veru by ti ho dal, duša moja! Dal nielen jedného, ale aj viac pekných barancov, keby tak boli moje, ako sú nie. Ale čože by mi potom povedal gazda?“

„Veď o tom gazda nemusí vedieť; a ty mu ľahko povieš, že ti skapalo.“

„Nuž veď je tak. - Ale hop, to by nebolo dobre, veď by to bolo cigánstvo! - Ach, ta choď len, ta! Radšej ťa nebozkám, akoby potom pre teba mal cigániť.“

Nezahrávala sa viacej Hanka s tichým barancom a nezabával sa Janík s krásnym dievčaťom. Ona odchádzala smutná domov a smutný dlho za ňou pozeral šuhaj.

„Prídi,“ tak volá, „prídi zajtra! Azda namyslíme sa inak, alebo ty, alebo ja.“

Sotva znovu vyšlé slnce obsušilo studenú rosu, vyhnal valach stádo na pašu, aby páslo sa ponad húšťavou a on aby čakal na krásnu Hanku. I prišla ona zasa, a obšmietajúc sa okolo šuhaja, hladkala a objímala jeho biele barance. - Ale keď ju on chcel objať, vyšmykla sa mu ako ryba.

„Daj mi, „povedá, „daj mi skorej tohoto baranca; veď ty ľahko povieš gazdovi, že ti skapalo.“

Myslel neborák valach, myslel, čo má urobiť, nebolo mu ani tak, ani tak.

„Uverí mi môj dobrý gazda, uverí; čože by mi neuveril? Ale, keď to zas len nemôže byť dák po pravde. - Eh, ta choď ta! Radšej ťa nebozkám, ako by som mal pre teba gazdu oklamať!“

Prestalo dievča hladkať baranca a smutné poberalo sa preč. Ale ešte smutnejší za ňou pozeral valach. Ľúto mu bolo aj dievčaťa aj baranca, už ju aj naspäť chcel volať, že jej ho dá; ale to nešťastné cigánstvo zavše ho odradilo od toho.

„Prídi,“ tak volá za ňou, „prídi na ráno, ak inak nebude, možno že ti ho len dám, toho baranca.“

Na tretí deň ráno zdalo sa nášmu valachovi, akoby i to slnce bolo popreobliekalo sa do krajších bleskov, akoby tie jeho barance boli krajšie, poslušnejšie; obliekol si teda aj on čistú košeľu, pristrojil sa ako do kostola a tak vyhnal svoje stádo na zelenú pašu ku hrubému buku.

Hľadali si barance mäkkú trávičku. Onedlho došlo i dievča a hľadalo krajom húšťavy zrelé jahody a to vedno i s dobrým valachom. Až keď už plný bol košík jahodami a plné bolo srdce šuhajovo láskou k dievčaťu, zasadli si pod starý konáristý buk. Hladká tu dievča biele barance a hladká šuhaj líce dievčaťa; bozkáva ono tiché barance, ale keď ju chce šuhaj bozkať, uhne skoro hlávku.

„Sľúbil si mi, „povedá, „sľúbil si mi toho baranca.“

„Ach,“ zavzdychlo sa dobrému Jankovi, „sľúbil som ti ho, sľúbil; nuž poručeno pánubohu, keď inak nie, už si ho len vezmi!“

A hľa, dievča stalo sa tiché ako jahniatko a neodchýlilo viacej hlávku od dobrého šuhaja.

Dobre lebo nebárs. Prišla tu po kuse noc a chladný vetrík ochladil horúcu krv valacha. Neborák valach! Včera, pokým bavil sa pri boku krásneho dievčaťa, trápila ho láska; a dnes, len čo prebudil sa, hneď začala ho obracať stará poctivosť, volajúc k nemu neprestajne: „Valach, valach, kde ti baranec?!“

Ako čo by už na tretí deň nič nebol jedol, tak smutno vypúšťal z košiara kŕdeľ. Či by to naozaj tak bolo s tým barancomľ - Prečíta kŕdeľ, ale čo chybí, to chybí: nemohol nikdy dočítať do tých sto a päťdesiat! Čím ďalej, tým väčšmi kaboní sa. Pozerá hneď na barance, hneď do doliny k hrubému buku; ale tu nemáš ani baranca ani dievčaťa.

„Eh!“ zahrozí proti húšťave päsťou, „keby si mi teraz prišla, veru by ti nedal toho baranca, čoby si sto ráz krajšia bola! Ale čože? Na Mitra budú počty - a baranca nieto! Akože povieš gazdovi?“

Podoprie sa na valašku a myslí, myslí za hodnú chvíľku; tu i tu poškrabe sa za ušima, tu i tu zakyvká hlavou, ale dák nič nemohol vymyslieť. Zrazu vyskočí naradovaný:

„No,“ povedá, „už viem, takto: Spýta sa ma gazda: .Valach, kde ti je baranec?“ Ja mu poviem: ,Hja, gazda, kdeže baranec! Keď som pásol na úslní stádo, zablúdil baranec do húšťavy a tam ho čert vzal!“ - Ale veď mi ho čert nevzal, veď som jej ho sám dal. No, z toho je nič, nepoviem tak; to by bolo cigánstvo!“

Ako prvej, zas len zamyslí sa neborák valach; čo pobehne zaháňať barance, to postane a na valašku podopretý myslí - myslí: ,Poviem, že mi ho vlk schytil. Hm, - to by bolo, veď vlk neraz uchytil baranca; ale čože, veď mi zas len vlk neschytil. No, aj to by bolo cigánstvo, ani tak nepoviem. Ale mu len predsa dačo musím povedať. - Gazda sa ma spýta: „Valach, kde ti je baranec?“ -

„Ja, nuž? kývnem plecom. ,Či ti ho ukradli?“ „Nie!“, ,Či ti ho vlk schytil?“ „Nie ,Či si ho sám predal?“ „Nie!“ „Nuž, kdeže ti je v pekle?“ No, akože teraz poviem? Eh, poviem, že som ho dal peknému dievčaťu, aby sa mi dalo bozkať.“

„No, na moju pravdu, hľa, to bude; to je aspoň nie cigánstvo. Tak poviem, nechže mi gazda stiahne zaň, veď ja preto ešte budem chlap!“

Príde tu Demitra, gazdovia sa schádzajú, aby odobrali počty a baču a valachov vzali na otázku. Ale náš statočný valach veru povedal pravdu a milý sused musel tých sto zlatých zložiť.

„Hej, kmotre!“ ozvali sa druhí susedia, „to bol drahý baranec!“

Svenči gazda, zvieracej reči vedomý

Keď dakedy Pán Kristus aj s učeníkom Petrom po svete chodili, raz unavení prišli vraj na noc ku Svenči gazdovi. Tento ich prijal, ako druhých pocestných prijímal a opatril, ako svedčalo sa. Nič nevedel, čo to má za hosťov.

Ráno pri odchode spýtal sa ho Pán Kristus:

„No, Svenči gazda, dobre si nás opatril; čože ti za to dáme?“

„A čože by ste za to dali? Dobré slovo a viac nič!“ odpovedal Svenči gazda.

„No, len si ty voľač zažiadaj! My ti to nechceme darmo.“ Tak Pán Kristus. A Peter pošepol Svenčimu do ucha:

„Pýtaj si slávu večnú.“

„Eh, čoby tam slamu večnú či jačmennú, či akú tam, tej mám i tak dosť!“ hovoril gazda, bo slová Petrove nedopočul dobre.

„Už keď tak nechcete darmo, ja tiež inšie nechcem, iba naučte ma, čo to pes breše, kôň erží, sviňa kvičí; slovom, čo zvieratá medzi sebou hovoria. Ja som si na tom už dosť hlavu nalámal a nemôžem tomu rozumieť. A vy keď ste takí radodajní a múdri na všetko, dáte mi aj to.“

Dobre. Naučili ho. Ale mu prihrozili, žeby v tom nezjavil sa nikomu, lebo že hneď skape. A on pristal aj tak.

Vybral sa potom Svenči gazda na sálaš aj so svojou ženou ťaršanou. On si sadol na koňa a ona na kobylu žrebnú. On šiel popredku a kôň predbehol kobylu na hodnom kuse cesty. Tu kôň zaeržal:

„Ponáhľaj sa skorej za mnou!“ A kobyla mu naspäť zaeržala:

„Dobre tebe, keď si len samodruhý; ale mne ťažko samoštvrtej.“ Svenči to rozumel a rád bol, že mu to tí dvaja zistili.

Prišli na sálaš. Tu ako vrátili sa ovce z paše a vohnali ich do košiara, prikrádal sa vlk z húšťavy, že skočí na ovce. Starý pes ho zaňuchal a začal brechať:

„Poď len, poď, ale ťa hneď roztrhám.“ Šteňa ale zabrechalo:

„Príď si, vlčko, príď po tučnú jalovku; budem aspoň koštialiky oberať.“ I to rozumel a šteňa zastrelil.

Domov ako išli a starý pes s nimi, začne ho žena unúvať:

„Ty, ale povedzže mi, prečo si zastrelil to šteňa, veď iba čo zabrechalo?“ On dlho nič, ale tá neprestala dopekať ho, až jej i sľúbil, že jej povie doma. Starý pes hneď ovesil chvost a kľuckal už len ako oparený za nimi.

Náhle prišli domov, dali psovi žrať. Tento ale nechcel, ale plakal, až mu slzy do šaflíka padali, také ako hrachy. Pribehol k nemu kohút:

„Dunčo, prečo ty nežerieš, veď si sa prebehol?“

„Nechce sa mi,“ odpovedal Dunčo.

„Nuž ale prečo by nechcelo sa ti? Páč len, aké mastné pomyje a aké dobré kúsky od obedu po nich plávajú!“ Vyberal si kohút po jednom. Ale rozžialený Dunajík zas mu len vraví:

„Nechal by si si to radšej na kar, keď si taký pahltný.“

„Nuž ale komu na kar?“

„Neborákovi nášmu gazdovi. A veru mi ho je aj Túto, že tak nič po nič skapať musí. Pomysli si, on chce vyjaviť sa žene, že našu reč rozumie.“

„Ale by bol blázon,“ povie naposledok kohút. „Vari by nevedel spraviť si poriadok s jednou? Veď ja ich mám na dvore aj desať, a náhle mi jedna dač takého zakrákorí, hneď ju dochytím a vyšticujem!“

Svenči gazda to dopočul a hneď si inak pomyslel.

A žena tiež už za ním, aby jej teda už povedal, čo je to, ako je to s tým šteňaťom, prečo si to tú smrť zaslúžilo; veď vraj, šteňa ako šteňa, to vždy breše. On ju len počúval, koľko počúval; ale raz zvrtne sa a vylepí jej po ústach:

„Toto tebe, keď budeš dovedať sa na také, čo tebe vedieť nepatrí sa!“ Žena hneď zatúchla a odišla do komory a tam vyrumádzgala sa. Neunúvala ho potom vraj nikdy viac.

Vtom ale zakvičali malé prasce na dvore. Behali za matkou a vyvolávali:

„Kde si, kde si?“

Svenči gazda vybehol na dvor, čo to tam robí sa. Vtom dobehla stará prasucha a prasatá začnú jej dohovárať:

„Čože si ty za mať, keď nám cicať nedáš? A toľké časy! Veď už tu pokapeme od hladu!“

„Čušte deti,“ zarochce stará. „Vy o tom nič neviete! Ryla som ja v sade a vyryla som gazdovi poklad, aby nás mal aj naďalej čím chovať; keď i tak spoliehal sa, ako nemal sa, a gazdiná rozfrňadila už vyše polovice, čo dosiaľ bolo.“

Svenči iba za nos chytil sa, že veru stará sviňa vie, kde a načo rýpať. Išiel ale do sadu, poklad si vyňal, gazdoval opatrnejšie a žije a rozumie podosiaľ, čo zvieratá medzi sebou hovoria. No ale ak by medzi tým časom bol zomrel, nuž poručil na druhých, aby dovtípili sa toho a robili, ako on robieval.

Svetská krása

Za dávnych časov, za starých bohov bol raz jeden krá! - bohatý, ale bez detí. Každučký deň aj s kráľovnou modlievali sa bohu, aby im len syna požehnal. Na veľa modlenia vyslyšal ich boh. Kráľovná bola už na samom zlažení, keď tu kráľovi prisnilo sa, že naozaj bude syn, ale aby mu za krstného otca toho zavolal, koho ráno najprv na ceste zazrie. Ráno pozrie von oblokom a zazrie tam po ulici idúceho starého žobráčika. A tu ti mu aj prídu oznámiť, že tej noci šťastne narodil sa mu syn. Nebárs mu to s tým žobráčikom bolo po vôli, ale v radosti nad synom dal staručkého dnu zavolať, vyumývať, vyobliekať a pekne ku krstu synovmu postaviť.

Pri krste boli i páni a zemani. Títo krstniatku do križmy nametali plný vankúšik zlatom, striebrom. Starý žobráčik nemal ničového nič, ale napokon ohlásil sa:

„Keďže každý svoje dávate, neodtiahnem sa ani ja. Zapisujem nášmu krstnému Svetskú krásu za ženu!“

Kňaz to naozaj zapísal a písmo odložil. S tým pominulo sa na tento čas všetko.

Krásny chlapec pomaly odrastal a dobre sa učil. Raz, ako doloval po otcovej kasni, prišlo mu pod ruky aj to písmo o Svetskej kráse. Hneď ho prečítal a bežal s ním k otcovi.

„Či to,“ povedá, „mne tú Svetskú krásu do križmy zapísali?“

„Čo by to tam tebe? Horkáže tvoja Svetská krása! Kde by vzala sa ti? Veď to len také balamutiny!“ zahováral otec, a to čo nechcel, aby jediný syn šiel túlať sa po svete.

Ale milý syn naveky len o Svetskej kráse vyhutoval, že by to na daromnicu neboli napísali a že ak mu aj nepovedia o nej, pôjde vyhľadať si ju sám. Keď deň po dni húdol túto jednu pesničku rodičom poza uši, pustili ho naposled tú Svetskú krásu hľadať. Dali mu na cestu zlata, striebra a čo len z domu, aj jedného starého vojaka za sprievodčíka.

Osedlali kone a šli horami-dolami, rudnými cestami, až pritúlali sa k slncovej materi.

„Kdeže vzal si sa mi tuná, synak môj,“ rečie slncová mať kráľovičovi: „veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika!“

„Nuž, hľa, pani matka, prišiel som spýtať sa slnka, či nevie, kde býva Svetská krása?“

„To je voľač inšie, keď si ty na to prišiel. Ibaže neviem, ako pred mojím synom obstojíš, bo ten príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mu šiel na oči. Poď ale, schovám ťa dakde.“

Vopchala ho pod koryto, aby ho slnce nezazrelo.

Večer vrátilo sa slnce domov a ledva do izby vkročilo, už volalo:

„Mamo, človečina smrdí, von s ňou, nech ju zjem!“

„Ach,“ odpovie mu mať, „kde by ti tu človečina bola? Veď ti to ešte páchne, čo si cez deň tuho svietil pomedzi ľudí.“

Pekne-krásne ho uchlácholila, až naostatok povedal:

„No, von s ním, ktokoľvek je, nič mu neurobím.“

Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a slnce mu riekne:

„Čože si to prišiel, braček, čo?“

„Ach, čože by,“ vraví šuhaj, „len či tu voľač nechyrujete o Svetskej kráse?“

„O Svetskej kráse? Hm, hm . . .“ zamyslelo sa slnce. „O tej ti ja nič neviem povedať. Ale choď k vetríkovi, ten ešte aj za mnou dúchal, azda ju dakde vydúchal.“

Pobrali sa preč a doputovali k tomu vetríkovi. I tam kremä mater doma našli a tá hneď ku kráľovičovi:

„Kdeže berieš sa mi tu, synak môj? Nuž veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika!“

„Nuž, hľa, pani matka, prišiel som sa spýtať vetríka, či nevie, kde býva Svetská krása.“

„To je voľač inšie, keď si ty na to prišiel. Ale neviem, ako obídeš, bo môj syn príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mu šiel na oči. Poď ale, schovám ťa dakde.“

Vopchala ho pod koryto, aby ho vetrík tak ľahko nevyňuchal.

Večer vrátil sa vetrík domov a ledva do izby vkročil, už volal:

„Mamo, človečina smrdí, von s ňou, nech ju zjem.“

„Ach, kde by ti tu človečina bola? Veď ti to ešte páchne, čo nabral si sa tou duchotou po svete.“

Pekne uchlácholila ho, až naostatok povedal:

„No, von s ním, ktokoľvek je, nič mu neurobím.“

Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a vetrík mu riekne:

„Čože si to prišiel, braček, čo?“

„Ach, čože by, len či tu voľač nechyrovať o Svetskej kráse?“

„O Svetskej kráse? Hm, hm?, zamyslel sa vetrík. „A veru som všetko zhurtoval, ale o tej ti ja nič povedať neviem. Pôjdeš k mesiačikovi, ten i druhý svet zvysoka vidj, ten ti o nej povie.“

Pobrali sa preč a doputovali k mesiačikovi. Toho už doma našli.

„Čože ty tu hľadáš, braček?“ spytuje sa mesiačik.

„Čože by som hľadal?“ rečie kráľovič. „Len mi to jedno povedz, či tu voľač nechyrovať o Svetskej kráse.

„Ba veru chyrovať, bratku! Vysvietil som ju predošlej noci. Oj, a či to krása! Čiže je to utešená duša! Keby si ju videl, aj rozum by si tam nechal. Ale býva na druhom svete. A či by si ty naozaj rád k nej?“

„Veru naozaj, povedz, ako?“

„Ako? Aj tomu jesto spôsob. A keď len tak chceš, sám ťa zavediem.“

Ani za okamih nemeškali, len šli a šli. A ešte by boli šli, ale došli k jednému mostu. Tu riekne mesiačik:

„Zober z toho vojakovho koňa všetko dolu a tak pošli vojaka popredku, veď priam budeš vedieť, prečo.“

Kráľovič pozoberal všetko a vojaka s prázdnym koňom vypravil cez most. Ledva dupol kôň na most, vyrútil sa spod mosta ozrutný drak a koňa aj s neborákom vojakom prehltol, potom skrútil sa zasa pod most a ležal, ani sa nehnul.

„Vidíš,“ vravel mesiačik, „ten drak len toho, kto prvý ide cez most, prehltne. Teraz už iď ty sám smelo a bezpečne.“

Kráľovič prešiel cez most bez galiby. Za mostom blúdil zlými barinami, dlhými poľami, až napokon prišiel do krajiny, kde práve vtedy veliká vojna bola odstala. Potoky krvi tiekli tuná, že mu kôň po brucho po nej brodil, a čo ďalej, to hlbšie zamáral sa, len stoľko, že tam nezakapali. Na šťastie dohonil ich zasa mesiačik a cestu im ukázal. Šli ešte len a šli, až prišli ku jednej diere, ktorá do hlbočiny viedla, rovno na ten druhý svet.

„Tadiaľto tebe cesta už samotnému!“ ukázal mesiačik. „A ja spustím ťa dnu po žinke. Keď si všetko vykonáš, príď sem, potras zinku, a ja ťa zasa vytiahnem.“

Keď kráľovič dostal sa na dno diery a vykrútil sa z povrazu, prebehol ešte dobrý chlp cesty, kým došiel k jednému zámku, neďaleko ktorého stará ježibaba puľky pásla.

„Daj boh šťastia, stará matka!“ poklonil sa kráľovič. „Či by ste ma nevzali do služby?“

„Ale ja?“ riekne ježibaba. „Ledvou živím sa sama. Tamto drž sa hore na zámok. Tam prepustili dnes mládenca zo služby, tam ťa hádam prijmú, ak len voľakedy dostaneš sa ta hore k nim.“

„Nuž a prečože by som nedostal sa?“

„Nuž len preto, že tatam žiadem duch nedostane sa, ak mu ja cestu neukážem.“

„Ej, nuž, duša moja zlatá, veďže mi ju tak len ukážte, veď vám ja hádam darmo nežiadam.“ A vtisol jej dukát do hrsti.

Ježibaba hneď druhé struny natiahla a zaviedla ho do zámku do paloty. Tam ho priam a priam za mládenca prijali a dali mu okolo stola obsluhovať. K pánovi zámku chodila na obed aj pánova sestra. A to bola tá, čo ju volali Svetskou krásou, preto, že jej na krásu v čelom svete rovnej nebolo. Ako všetkým, čo Svetskú krásu prvý raz videli, povodilo sa aj nášmu šuhajovi: zaiskrilo sa mu v očiach, keď ju zazrel, a ak by ho neboli zachytili, bol by z nôh spadol. Od tých čias ale len za ňou mrel.

Takto cez sklo med lízať, nadaromne ju vídať, nijak nevidelo sa mu. Poď on dolu k starej žene a už vopred nesie jej dukát.

„Pani matka,“ vraví, „nebanujte, že vás unúvam. Ale prišiel som si k vám po dobrú radu.“

„Po akúže, synak?“

„A veru poraďteže mi, ako by ja mohol Svetskú krásu dostať?“

„Oj, synak, čo len poradiť, to ti ja poradím: ale či ju dostaneš? Ak si nie dobrý strelec, ani nedávaj sa na to, a ak moje slová navlas nezachováš, nuž ti iba to bude z toho, že ťa svet vysmeje. Lebo aby si vedel, Svetská krása chodí do záhrady na pleso kúpavať sa aj so svojimi dvanástimi dievčenci a ona je medzi mimi trinásta. Tam ukry sa a čakaj, kým prídu a začnú kúpať sa. Potom, hľaďže, dobre mier, aby si tej najkrajšej dievčici strelil pravo do srdca. Ak alebo napred zbadajú ťa, alebo nezhodíš, tam skapeš. Ak ale zhodíš tej najkrajšej dievčici pravo do srdca, začne Svetská krása nad ňou vykladať a pozabudne pritom na svoju korunu, ktorú pri kúpaní ukladá si do trávy a bez ktorej ináč byť nemôže. Ty prikradni sa, korunu z trávy uchyť, polož sebe na hlavu a utekaj, utekaj! Aleže neozri sa, ani korunu jej nikdy potom nedaj, lebo prehráš všetko.“

Dobre lebo nebárs. Keď prišiel čas kúpania, kráľovič už tam čupel v chrasti, ani nemukol. Svetská krása zložila si korunu do trávy a spustila sa do rybníka aj s dvanástimi dievčenci. Ako najlepšie kúpala sa, šuhaj namieril a najkrajšiu dievku jej zastrelil pravo do srdca. Ona ju vzala na ruky a vykladala nad ňou, aká jej dobrá bývala a len prečo tak nemilobohu zahynúť musela. Kráľovič pritiahol sa potíšku ku korune, postavil ju sebe na hlavu a utekal odtiaľ, čo mu para stačila. Svetská krása zložila to zostrelené dievča do trávy, vzala sa na krídla i s jedenástimi kamarátkami a letela za šuhajom. Keď k nemu dolietla, začala volať:

„Ach, môj drahý pán, obzriže sa, obzri, aké krásne líčka mám!“

Ale on veru neobzrel sa, čo koľko volala. Dostal sa šťastne až ku žinke a mesiačik ho vytiahol hore.

Svetská krása vyletela za ním aj hore. Mesiačik nespustil z nej oka - taká krásna bola. Keď už dosť naprizeral sa jej, zavolá:

„Ach, čiže je krásna, čiže je utešená! Ale by ešte krajšia vyzerala, keby si jej tú korunu postavil na hlavu!“

Kráľovič si pomyslel: „Prečo by som to neurobil, veď sme už von z prepadliny a Svetská krása mi je v rukách, hádam mi z nich už len neujde.“

I veru položil jej korunu na hlavu a chcel sa i sám naprizerať sa jej do dobrej vôle. Ale Svetskej kráse nebolo viac treba, len zasa korunu mať na hlave: už ti mu zmizla. Zaletela do svojho predošlého mesta aj s družicami.

Mesiačik rozžialil sa nad tým tak veľmi, že od žiaľu i umrel a tašiel pochovať sa do čiernej doliny. Kráľovičovi ani znať nedal o sebe, kde mu zmizol. Chudák kráľovič ani nevedel, ako ostal odrazu bez všetkej potechy, bez pomoci, bez priateľa. Čo mal robiť? Vybral sa cez hory-doly hľadať, blúdil hore-dolu a nemohol nič nájsť. Skedy-neskedy dostal sa predsa ku včelám a zastavil sa pri nich:

„Ach, včielky, včielky, povedzteže mi, či tu nechyrovať mesiačika?“

„Ej, ba veru chyrovať,“ riekli včely. „Tam v tej smutnej doline leží a na jeho hrobe kvitne tulipán. Ak ten tulipán voľakto odtrhne, hneď mesiačik, ešte raz krajší mládenec, hore vstane.“

Kráľovič šiel ku hrobu, tulipán odtrhol a mesiačik-mládenček vyskočil čerstvý z hrobu:

„Ej, bratku kráľovič, čiže spalo sa ti mi chutne!“

„Ej, spalo, spalo,“ rečie tento, „ale na večnosť, keby som nebol vyhľadal ťa!“

„No, nech ti pánboh odplatí, keď si ma len vzkriesil!“ povedal mesiačik a boli zasa svoji.

Potom poradili sa, že ešte raz pôjdu Svetskú krásu hľadať. Mesiačik pohodil hneď zasa k tomu vchodu na druhý svet a spustil kráľoviča dolu dierou. Tento šiel zrovna ku starej žene. Len čo zazrela ho, hneď ho okríkla:

„Ej, už si mi ty zaňho! Či som ti nepovedala, aby si jej tú korunu nikdy nedal, že ti uletí? Škoda ťa byť, že nevieš zavarovať si ani to, čo raz v hrsti máš. Takto veru nič z teba nebude!“

„Oj, lenže len nehnevajte sa mi, stará matka, bude to ešte všetko dobre!“ riekol šuhaj, a vtisol jej zas dukát do dlane.

Nie tak priam dala sa mu utíšiť a ešte durdila sa. Ale napokon utíšila sa predsa a hovorila mu:

„Synak, ešte raz, ale už ostatný raz, poradím ti. Keď Svetská krása bude mať prísť ku plesu, sprav sa už teraz na chrobáka a vlezni tam do tej konskej hlavy, čo pometuje sa na brehu. Keď ona zloží si korunu na zem, vylezni razom a sprav sa na človeka, korunu uchyť a pober sa v nohy! Aleže pozor maj na seba! Bo ak tá zbáči, že v tej konskej kotrube najmenšie pohne sa, pošle po motyku a rozdrví všetko na prach.“

Poďakoval sa za radu a šiel rovno ku plesu, ukryť sa do konskej kotrby. Nebolo mu ani čakať. Svetská krása prišla kúpať sa a zložila si korunu do trávy. Lež iba čo trošíčka zmrvil sa v tej kotrbe, že ako von vylezne, už ona zbadala ho: motyku doniesť kázala a drvila, až melili sa koštiale na prach pod obuchom. Ale on vždy hlbšie medzi kosti zaliezal a nedal vyduriť sa von.

„Ach, obluda, nebudem pľuhačiť sa s tebou! Veď už viem, že si tu, korunu si vziať nedám,“ preriekla napokon Svetská krása a motyku odhodila.

Len čo obrátila sa chrbtom k nemu, že ako do vody vkročí, už on vyskočil, korunu uchytil - a zaberal ten, že by ho ani na tátošoch nebol dohonil. Ona zasa v letku za ním, a keď ho už doháňala, nuž volala:

„Obzriže sa, obzri, môj pane, aké pekné hrdlo mám!“

Ale ho darmo vábila, darmo potom aj modlikala sa mu. On prosto ku diere, potriasol zinku a mesiačik vytiahol ho von. Musela ona za ním a jej dievčatá za ňou, lebo bez tej koruny nemohla byť tam na tom druhom svete. On ale dobre varoval si už teraz korunu a Svetská krása ostala pri ňom.

Žatým hneď poberali sa k jeho rodičom a mesiačik

s nimi.

Na noc prišli do akéhosi hostinca. On i ona šli do izby, mesiačik uložil sa pod prah, dievčatá premenili sa na holubice a vyleteli na vrch dachu nocovať. Všetko ticho. Iba tie holubice na tom dachu počnú raz medzi sebou hrkútať a rozkladajú:

„Nášho pánov otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlátiť a úradník otrovou obliať, ak náš pán doňho sadne i s paňou ho otroví. A kto tieto slová vyriekne, nech kamennym stĺpom ostane!“

Mesiačik všetko vypočúval, ale nepovedal nikomu nič.

Na druhú noc prišli do druhého hostinca. Pán s paňou šli do izby, mesiačik uložil sa pod prah a holubice vyleteli na dach. O polnoci zasa medzi sebou hrkútať začali:

„Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel za nášho pána dať. A on chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú. A kto tieto slová Vyrečie, nech kamenným stĺpom ostane!“

Mesiačik všetko vypočúval, ale nepovedal nikomu nič.

Keď už k domovnému zámku prichodili, leteli proti nim koče, ktoré im v ústrety poslal kráľovičov otec. Prvý koč bol jasný, samým zlatom obitý. Mladý zať i s mladou nevestou chcel si sadnúť do toho prvého koča. Ale mesiačik skoro dobehol k nemu a povedal mu:

„Braček, poslúchni! Nesadaj do toho zlatého koča, ale sadni i s mladou nevestou do samého pokonneho!“

„Neviem,“ vraví kráľovič, „prečo by som nemal sadnúť si, ako mladý zať, do samého prvého, a to čo mi sám otec poslal? No ale, že si mi ty vždy dobre radil a verne pomáhal, nuž ťa už len poslúchnem.“

I sadol si do ostatného randavého koča aj so Svetskou krásou.

Zlatý koč priletel prázdny do zámku. Všetci naľakali sa, i ľudia, čo boli zhŕkli sa na diváky, a rodičia ešte väčšmi, že kráľovský syn aj s mladou dakde skazu vzali. Zámok, domy, kostoly i veže čiernym súknom zastierať kázali a plaču bolo dosť.

Raz ti vidia, že ešte dáky koč ide - starý a randavý. Ale v ňom sedel mlady kráľ a Svetská krása s ním. Priam čierne súkna pozberali a ľudia od radosti ujúkali, ťuťúkali, len tak ozývalo sa po meste. Každé to už teraz na jedinú Svetskú krásu hľadelo, dobre si oči nevyhľadelo. Kráľ dával hostinu za hostinou, všetko jedlo, pilo, skákalo, ihralo od velikej, neslýchanej radosti.

Len sám mesiačik ani nejedol, ani nepil, vedel on, čo to ešte má byť. Išiel si on paloš brúsiť, podčím druhí harovali. Večer, keď už mladých uložili v komore, prikradol sa potichu mesiačik a stal si ku samým dverám na vartu.

O polnoci dvíha sa šarkan spod prahu, že tých mladých zožerie. Ale mesiačik namieri paloš a dotiaľ rúbal, ťal, sekal, dokiaľ všetky hlavy zrutnému šarkanovi od drieku nepoodtínal. Zo šarkana cedila sa krv cez prah do pitvora a z pitvora pozatekal krvou celý dvor.

Vtom dobehne na tú krv úradník, čo toho šarkana choval, a porobí krik, že tak a tak, mesiačik s palošom v ruke hnal sa už na mladého a na mladú, aby ich pobil. Hneď bolo všetko na nohách a na mesiačika bolo aj zle-nedobre. Mladý kráľ radšej by sa bol vari pod zemou videl, ako čo takéto žaloby na svojho bračeka-mesiačika počúvať musel. Sprvu ani nepodbal na reči. Ale keď ten úradník žalovať neprestával a všetci iba to tvrdili, že je veru mesiačik neverný, že to len strach a hrôza s holým mečom hnať na kráľa, nuž tu naposledok vypovedal naňho smrť.

Keď ho už na smrť viedli, zastavil sa mesiačik na ceste a prosil mladého kráľa, aby ho ešte raz vypočúval:

„Už či tak, či tak, umrieť mi je jedno,“ hovoril mesiačik. „Poď, nech vyspovedám sa ti. Či ty vieš, keď sme v tom prvom hostinci nocovali? Všetci ste spali, len ja som nespal a dobre som vypočúval, ako tie holubice tam na dachu hrkútali: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlatif a úradník otrovou poliať, ak náš pán doňho sadne, i s paňou ho otroví.' A tak už vieš, prečo nedal som ti sadnúť do zlatého koča. Ale či vieš zasa, keď sme v tom druhom hostinci nocovali? Všetci ste spali, len ja som pod prahom počúval, keď holubice na dachu hrkútali: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dievku a tú dievku chcel dať za nášho pána. A ten úradník chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú.' A tak už vieš, čo som robil s palošom v ruke pri vašej komore: toho šarkana som zabil. Ale tie holubice ešte i takto povedali: ,A kto tieto slová vyrečie, nech kamenným stlpom ostane!“

Ako mesiačik tieto slová doriekol, priam kamenným stĺpom ostal.

Všetko zdúpnelo od laku a mladý krá! iba hodil sa na ten stĺp a nariekal, nariekal si nad priateľom, ktorý takto po tých cestách a ešte ani doma nemal spania ani v noci, len aby jemu bol na vernej pomoci. A ako dnes, otobôž každé ráno polieval ho slzami, aby mu ožil. Ale mesiačik len neožíval a neožíval.

Po drahnom čase mala Zemská krása prísť do polohu. Pred samým pôrodom prisnilo sa otcovi, aby tomu dieťaťu, hneď, ako narodí sa, malý prst podrezal a tou krvou aby kamenný stĺp pomazal. Ako to urobil, hneď kliatba prestala, a mesiačik, desať ráz krajší, ožil a s priateľmi svojimi žil ešte potom dlho, dlho - veľmi dlho.

Traja zhavranení bratia

Mala raz jedna chudobná matka troch synov a jedno veľmi utešené dievčatko. Chlapci boli už hodní, ale dievčatko bolo ešte malé, ešte ani nebehalo, ani nevravelo.

Chlapci, ako obyčajne chlapci, boli samopašní a všeteční. Ale by to bolo ešte ta ušlo, keby len neboli bývali neposlušní, bezbožní a paškrtní. Nebožiatko matka mala s nimi kríž!

Keď sa stala kde aká škoda, tú iste jej chlapci urobili; kde sa aký hriech strhol, to iste boli jej chlapci na príčine. A doma! Keď si niečo z poludnia odložila k večeri, mohla byť istá, že jej ho vyňuchajú a vypaškrtia. Ba neobstálo sa jej ani mäso v hrnci. Keď len mohli prikradnúť sa k nemu, už ho oni vyvláčili a i nedovarené pohltali. Už si nevedela s nimi rady. Napomínala ich, prosila, trestala, bila. Všetko nadarmo. Naostatok celkom vyšla z trpezlivosti.

Raz mala ísť do kostola. Pristaví obed k ohňu a zahrozí sa chlapcom:

„Chlapci! Nesprobujteže mi to mäso vyvláčiť, kým budem v kostole, lebo ak sa mi ho len dotknete, nikdy to mať deťom ešte neurobila, čo vám ja urobím. Veď ja uvidím, či nezložíte tú ohavnú obyčaj, vy nehaneblivci!“

Chlapci sa jej do očú rozchichotali a ona rozhnevaná odišla do kostola.

Sotvaže vytiahla nohu z izby, milí chlapci poď rovno ku ohnisku, mäso vyťahali a pojedli.

Matka sa z kostola navrátila v tej nádeji, že sa chlapci prísnym zahrozením odstrašili od paškrtenia; ale prídeku ohnisku, nazrie do hrnca „ hrniec prázdny. Tu sa neslýchaným hnevom rozpálila a v hneve vykríkla:

„Bohdaj ste sa zhavraneli, aby ste sa zhavraneli, žeby ste jeden z druhého mäso trhali!“

Sotva to vypovedala, v tom okamžení premenili sa chlapci na troch havranov, čiernych ako uhol, strepotali krídlami a trhajúc jeden druhého a strašne kŕkajúc leteli, sám milý pánboh zná, kam. Matka v hneve svojom neznala spamätovať sa a ešte, keď havrany leteli, za nimi volala:

„No leťte, pľuháci, a lietajte po svete dovtedy, kým vás vaša najbližšia rodina nevyslobodí!“

O chvíľu hnev prešiel, matka prišla ku sebe, srdce jej stislo, rozplakala sa plačom usedavým a zalamovala rukami nad nešťastnými synmi a nad svojím ťažkým zakliatím. A tak plakala, dobre si oči nevyplakala, každý boží deň.

Prešli roky, a o synoch nebolo ani chýru, ani slychu. Medzitým malé dievčatko vyrástlo v hodné dievča, a to dievča krásne, utešené, biele ako hus, červené ako ruža, že mu naďaleko-široko nebolo páru. Krásne dievča bolo milé, veselé, pracovité; kde prišlo, všade ho radi mali „ a matke pomáhalo či okolo domu, či v poli, ako pravá ruka. A že bolo také veselé a spokojné, matka opatrne ukrývala pred ňou svoj zármutok nad nešťastnými synmi, ba ani jej to nevyjavila, že dakedy bratov mala.

Ale to veľmi padlo do očí nášmu dievčatku, že ono ani brata ani sestry nemá, a druhí ich majú i po viacej. I spytovala sa matky tu i tu, že či nemala bračeka alebo sestričku; ale matka zavše len vzdychla zhlboka a zavše len odpovedala, že nemala. Spytovala sa druhých ľudí a tí jej povedali, že ona veru mala bratov, a to troch, ale že tí zrazu skapali a už od viac rokov o nich ani nechyrovať.

Tu prišlo zas k materi.

„Ach, maminka moja sladká,“ povedá, „ľudia povedajú, že som mala troch bratov; povedzteže mi, kam sa podeli?“

„Dievka moja,“ odpovedala matka, „tí šli svetom,“ „ a slzy ju zaliali.

„Nuž, a načože šli svetom? Kamže odišli? Kedy? Či sa viacej nevrátia? Veďže mi už len povedzte, čo a ako sa stalo s nimi.“

„Ach, nuž, dievka moja, čo a akože sa stalo s nimi?!“

Tu vyrozprávala matka všetko úprimne, akí boli, aj ako ich v hneve svojom zakliala, aby sa zhavraneli a aby dovtedy lietali po svete, kým ich najbližšia rodina nevyslobodí.

„Uspokojte sa, drahá mati!“ prerieklo dievča na matkine reči. „Najbližšia rodina ich vyslobodí, inší nikto. Najbližšia rodina som ja. Ja pôjdem, mať moja, pôjdem, vyhľadám ich a vyslobodím, čo by mi to ako ťažko padlo.“

„Ach, dievka moja, nestrojže sa tak, nestroj, lebo sa darmo strojíš. Veď ich ty nenájdeš, čo koľko krajín pochodíš. Pánbohvie, kde tí lietajú. Nuž a mňa či by si na staré dni takto nechala bez všetkej ochrany?“

„Nebanujte, matka, že vás zanechám. Mne je súdené mojich bratov vyslobodiť a ja ich vyhľadám a vyslobodím, čo by hneď v sedemdesiatej siedmej krajine lietali.“

I nedala a nedala sa odhovoriť a naostatok i matka horko-ťažko privolila a po dakoľko dňoch ju vypravila do cesty.

Šla ona, horami a dolami, pustými poľami zadlho, a čo z domu vyšla, ešte nevidela človiečika. Naveľa prišla ku mesiačikovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ pokloní sa pocestná.

„Pánboh daj, dievka moja, i tebe,“ odpovedala domáca. „Nuž, kdeže si sa ty tu vybehala? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie žeby to človiečika.“

„Ach, nuž kdeže som sa vybehala! Prišla som sa vás opýtať, či by ste mi nevedeli dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, ti ja, dievka moja, povedať neviem; ale počkaj, kým môj syn príde domov, spýtam sa ho, a snáď on bude vedieť. Ale aby si dáko zle neobišla, škri sa tuto pod koryto, lebo by ťa mohol zjesť, ak by ťa uvidel; aleže sa ani nepohni!“ I utiahla sa pod koryto a čakala, čo bude ďalej. Nezadlho prišiel mesiac z cesty. Sotva skočil do izby, hneď zavolal:

,,Mamo, človečina smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!“ „Ach, kdeže by sa ti tu človečina vzala,“ odpovedala matka, „veď znáš, že k nám nikto nechodí. To sa ti len tak vidí, čo si tuho svietil. Na, tu máš večeru, najedz sa a potom si oddýchni, lebo si sa dokonal.“

Udobrený mesiačik sa chutne najedol. Ako sa najedol, začalo sa mu driemať, a aby skôr zaspal, matka mu v hlave ískala. Keď zaspával, pošklbala ho matka za vlasy. „Mamo,“  zobiduje  sa zdurený,  „čože ma tak kváčete?!“

A mať mu odpovie:

„Bola som i ja trochu zadriemala a tu sa ti mi snívalo, že sa dakto spytoval, či si troch zhavranených bratov nevidel.“

„Ej horkýže videl! Slnce lepšie vidí, to ich skôr mohlo vypáčiť.“

„Nože, no,“ povedala matka, veďže len spi!“ Keď sa mesiačik naspal, šiel do cesty a jeho matka preriekla ku krásnej pocestnej:

„Dievka moja, tu sa nedopýtaš; ale choď zbohom ďalej touto dolinou popri tom potoku, tam nájdeš slniečkovú matku, azda ti jej syn dačo poradí.“

Šla ona tou dolinou a blúdila horami, dolami, pustými pólami veľmi dlho, až sa naostatok predsa dostala ku slniečkovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ poklonila sa pocestná.

„Pánboh daj, dievka moja, i tebe. Nuž kdeže si sa ty tu zakonala, veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, kdeže by to človiečika.“

„Ach, nuž, drahá pani matka, prišla som sa vášho syna opýtať, či by mi nevedel dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, či bude vedieť povedať, ja neznám, medzitým sa ho opýtať môžeme. Ale si ty, dievka moja, zle nadišla: keď môj syn príde, ľahko ťa zje, lebo on ľudí rád jedáva.“

„Ach, drahá pani matka, veďže sa už len zmilujte nado mnou,“ prosila pocestná; „skryte ma dakde, kde by bola bezpečná.“

I skryla ju pod koryto.

Sotvaže ju skryla, prišlo slnce a hneď volalo:

„Mamo, človečina smrdí, dajte ju sem, nech ju zjem!“

..Ach, syn môj, kdeže by sa ti tu vzala, to sa ti len tak vidí, čo si tuho svietil a čo si sa tou parou po svete nabral. Tu máš večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a ľahni si, lebo si sa dokonal.“

Slniečko sa najedlo a po chvíli začalo driemať, a aby skôr zaspalo, matka mu v hlave ískala. Keď už zaspávalo, pošklbla ho matka za vlasy.

„Ej, mamo!“ zobidovalo sa zdurené na matku, „čože ma tak kváčete?!“

„Veď som ťa ja nechcela,“ odpovedala matka; „ale som bola i ja zadriemala, a tu sa mi snívalo, že sa dakto opytoval, či si troch zhavranených bratov nevidel.“

„Kdeže by som ich videl, veď ja do každého kúta nesvietim; ale vetrík všetko predúcha, ten bude skôr vedieť o nich.“

Vtom zaspalo a spalo až do rána.

Hneď zavčas rána šlo slniečko do cesty a jeho matka zbudila pocestnú a takto jej preriekla:

„Dievka moja, môj syn nevedel nič povedať; ale sa ti kázal u vetríka ohlásiť. Choď teda k nemu! Či vidíš, za hentým vrchom býva.“

Slniečková mati pocestnej cestu ukázala, pekne ju vyprevadila, a ona šla horami a dolami, pustými poľami, až prišla ku vetríkovej materi.

„Pánboh daj šťastia, pani matka!“ poklonila sa pocestná.

„Pánboh daj, dievka moja, i tebe!“ zaďakovala vetríkova matka. „Kdeže si sa tu vzala, veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, kdeže by to človiečika!“

„Prišla som sa vášho syna opýtať, či dakde nechyroval o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“

„O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch? Dobre, opýtam sa ho, keď príde domov, asnáďže bude vedieť. Ale čože tu s tebou urobiť? On rád je človečinu. Ak domov príde, veru ťa zje.“

„Veďže ma už len, moja drahá pani matka, dáko zachráňte,“ prosila pocestná; „skryte ma dakde, kde by ma nedopáčil.“

I skryla ju pod koryto a prísne jej prihrozila, aby ani nečuchla.

Vetrík prišiel celý nafúkaný domov.

„Mamo, človečina smrdí, sem ju, nech ju zjem!“ za-homral ešte vo dverách.

Matka prikročila k nemu a pekne ho prehovárala:

„Ozajže človečina? To ťa len tá ludská duchota zaráža, čo si velmi tuho dúchal; horký človečina, kdeže by sa tu vzala?“

Kým bol v ceste, prihotovila mu mať celého upečeného vola a celý okov piva, predložila mu teda chytro večeru, aby ho ukrotila.

„Tu máš,“ povedá, „syn môj, večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a potom si ľahni, aby si si oddýchol.“

Vetrík sa chutne najedol, a keď sa najedol, preriekla k nemu matka:

„Dokonal si sa, synak, poď, lahni si, poískam ti, chutnejšie zaspíš.“

ískala mu, ískala, a keď už mal zaspať, pošklbla ho za vlas. Vetrík sa z driemot strhol a špatné sa zobrykoval na matku, že čo ho tak šklbe.

„Veďže sa len upokoj!“ krotila ho matka. „Veď som to bola i ja zadriemala, a tu sa mi snívalo, že sa dakto opytoval, či si o troch zhavranelých bratoch nechyroval.“

„Ba videl som ich; bývajú na sklenenom zámku, tam ich vídam každý deň obletávať,“ zahomral vetrík, obrátil sa na druhý bok a zaspal.

Ako sa naspal, šiel do cesty a vetríkova mati privolala krásnu pocestnú k sebe a takto k nej preriekla:

„Dievka moja, ty si sa na veľkú vec podobrala. Tvoji bratia sú na sklenenom zámku a sklenený zámok je za hentam tými horami; ale neviem, ako sa ta dostaneš. Medzitým dočkaj, upečiem ti jedného vtáčika, toho cestou poobhrýzaš, ale si koštialiky z neho dobre poodkladáš. Keď prídeš pod zámok, urobíš si z tých koštialikov rebrík, a tak vyjdeš hore ku tvojim bratom.“

Krásna pocestná za dobrú radu poďakovala a keď sa vtáčik dopiekol, odišla ďalej.

Šla ona pólami, hustými horami, kadiaľ jej vetríkova mati ukázala, dlho, veľmi dlho. Cestou koštialiky obhrýzala a pilne ich odkladala. Naveľa prišla i pod sklenený zámok. Zámok bol veľký, krásny a hladký ako oko. Cesty ani schodov nebolo naň žiadnych. I urobila si z koštialikov poodkladaných rebrík a šťastlivo sa dostala oblokom do zámku.

Vkročila do krásnej svetlice, v ktorej naprostriedku stál stôl pre tri osoby prikrytý.

„To je večera mojich bratov,“ preriekla sama ku sebe, „už nezadlho prídu.“

S tým prikročila k jednému tanieru, odjedla z neho trochu polievky a potom sa utiahla pod posteľ.

O chvíľu strepotali traja havrani krídlami pri obloku, a ako na oblok posadali, hneď sa popremieňali na hodných mládencov, poskákali do izby a čľapkali si studenou vodou rany, ktoré si boli, trhajúc jeden druhého, narobili. Potom si sadli ku stolu. Keď sadli, zvrtli sa všetkým taniere.

„Hop!“ povie najstarší, „tu musí byť dakto z našej rodiny! A mne dakto i z polievky odjedol.“

„Ale čo by to tam, pletky, kdeže by sa ti tu vzal,“ preriekli druhí a jedli pokojne ako inokedy.

Najstarší sa síce ešte i ďalej škriepil, že dakto na zámku byť musí, a zostrojil sa vyhľadať ho po večeri. Ale po večeri zabudol a zabudol i na druhý deň. Keď sa ráno najedli, vyšli na oblok - hneď sa premenili na havranov, strepotali krídlami a leteli strašne kŕkajúci a trhajúci mäso jeden z druhého, sám pánboh vie kam.

Keď sa k večeru chýlilo, stál stôl pre tri osoby prikrytý a tri postele boli odpravené. Pocestná sa spopod postele vytiahla, z jedného taniera odjedla a z jedného pohára odpila z vína, a zasa sa utiahla pod posteľ.

Večer navrátili sa bratia domov, povymývali si rany a sadli ku stolu. Keď sadli, zvrtli sa všetkým taniere.

„Ej,“ povie stredný, „predsa si ty, brat, včera darmo nehovoril, že je tu dakto z našej rodiny. A hľa, hľa veď mi i z polievky i z vína chybí. Nech sa len najem, veď ho ja vynájdem, kto je a kde je.“

Najmladší brat ho prehováral, že sa mu to len tak vidí, že kde by sa tu vzal; ale stredný sa zastrojoval, že ho on vynájde, kto je a kde je. Medzitým si po večeri ľahol a len v posteli mu prišlo na um, na čo sa bol zastrojil. „No nič to,“ pomyslel si, „veď ťa ja ráno nájdem“, a ráno zabudol, odletel a nehľadal.

Na tretí večer sestra zasa odjedla z jedného taniera, odpila z jedného pohára a pováľala sa po jednej posteli.

Keď sa bratia domov vrátili, rany si studenou vodou povymývali a sadli ku večeri. Keď sadali, zvrtli sa všetkým taniere.

„Ej,“ povie najmladší, „už je to predsa dačo vo veci. Taniere sa každý večer zvrtnú, a už teraz mne chybí i polievky i vína.“ Obzrie sa na posteľ. „A posteľ mi je pováľaná. Veď ho ja vyhľadám, keď ste vy zavše zabudli.“

S tým skočil od stola, schytil meč a začal hľadať po celej svetlici. Pozrie pod posteľ a tam vidí pekné dievča utiahnuté.

„Aha, tu si!“ vykríkol; „poď len von, poď, nech vidíme, či si dobré, či si zlé.“

„Ach, dobré som, dobré,“ preriekla sestra, vychádzajúc spod postele. „Veď som ja vaša sestra; prišla som vás vyslobodiť.“'

Bratia ju hneď poznali a veľmi sa jej zaradovali. Dlho sa tešili a rozprávali si bratia o svojom zakliatí a sestra o matke a o svojej ceste. Naostatok preriekla:

„Keď som sa už sem zakonala a toľko vystála, nože mi povedzte, ako vás mám vyslobodiť z tohoto vášho zakliatia.“

„Jaj, sestra naša!“ preriekli bratia, „čo ti i povieme, to ty nevyvedieš, lebo ten, čo nás má vyslobodiť, nesmie za sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín ani slova prehovoriť; ak len slovo prerečie, všetko nič nestojí, a my zostaneme na večné veky zakliatymi.“

„Ťažké je to, ťažké,“ odpovedala sestra; „ale poručeno pánubohu, ja sa i na to vezmem, keď som sa raz zakonala, a nevrátim sa domov dovtedy, kým vás nevyslobodím.“

Keď bratia pri sestre takýto pevný úmysel videli, vôľu jej zlomiť nechceli. Ale aby jej ľahšie bolo sľub vyplniť, vyrúbali do jedného hrubého stromu dieru, v ktorej bezpečne stáť mohla, zapravili ju tadnu a len jeden oblôčik nechali, ktorým jej jesť podávali.

O istý čas, vari o dva, alebo o tri roky, viezol sa mladý kráľ na štyroch krásnych koňoch vedľa skleneného zámku. Cesta viedla práve okolo toho hrubého stromu. Ako prišli ku stromu, kone beh zrazu sekli a nedajbože z miesta, čo by len na vlas. Iba sa spínali a metali, keď ich pohonič pošiboval. I nemohol a nemohol mladý kráľ ďalej a musel sa vrátiť.

Nezadlho vybral sam ladý kráľ zasa v tú istú stranu, vzal si druhé kone, že asnáď bude šťastnejší; ale sa mu práve tak povodilo ako prvý raz. Po strom kone leteli ako tátoše, pri strome zrazu sekli a nešli napredok, čo by ich tam bol pobil.

Netrvalo to dlho, čo sa vybral i po tretí raz, lebo ho už mrzelo, že od toho stromu nikam nemohol. Dal zapriahnuť zasa nové kone a letel na nich ako na šarkanoch. Kone leteli až po samučičký strom, ale od stromu ani hnúť. Spínali sa, durili, fŕkali, hrabali, ale napred ani krok. Tu mladý kráľ skočí z koča a ide ku stromu.

„Už ja to,“ povedá, „musím prezrieť a vypáčiť, čo je to za strom, že sa moje kone tak duria pri ňom.“

Obzerá ho, obzerá, až nájde ten oblôčik; nakukne dnu a v strome zhliadne utešenú ženskú tvár. Hneď pochytil šabľu i s pohoničom a začali obidvaja schuti rúbať do stromu, až po hodnej práci milé dievča vyrúbali. Bolo síce len tak posproste, i to už otrhané oblečené, ale pri tom všetkom bolo predsa také krásne, že mladý kráľ, ako ho uvidel, tak sa doň zaľúbil, že si umienil vziať si ho za ženu.

Ale sa ho spytoval, kto je, skadiaľ je, čo robí v strome, neodpovedalo ani slova. Na druhé otázky mu len hlavou pokývalo alebo pokrútilo. A keď sa aj naostatok spýtal, či by chcela s ním ísť na jeho zámok, iba oči sklopila a uhla plecami. Tu ju mladý kráľ, uradovaný, do koča vysadil a viezol si ju na svoj pekný zámok, mysliac si, že sa časom osmelí a prehovorí.

Keď prišli do zámku, dal jej mladý kráľ hneď a hneď pekné šaty popreobliekať, a keď ju poobliekali, sto ráz sa mu lepšie páčila. Bol jej veľmi rád, tešil sa v nej a prosil ju, aby prehovorila; ona sa tu i tu lahodne usmiala, na otázky len hlavou kývla alebo pokrútila, ale nikdy neprehovorila.

Naposledy si umienil s ňou zosobášiť sa. Ako si umienil, tak i urobil; ale ona ani pri sobáši ani slova nepreriekla, len hlavou kývla, že chce kráľovi vernou ostať až do smrti.

Od tých čias boli už celkom svoji a žili šťastlivo. Ale to šťastie dlho netrvalo. Kráľ mal nepriateľov, musel odísť do vojny a svoju krásnu ženu zanechať. Rozlúčil sa s ňou veľmi rozžialený a zanechal ju pod ochranou jednej starej ženy, čo na zámku bývala - a to bola ježibaba.

Táto ježibaba mala tiež dievku, ale špatnú, ktorú chcela, aby si ju kráľ vzal za ženu, ale ju kráľ naskrze nechcel. Preto sa ježibaba veľmi hnevala na kráľa, ešte väčšmi na nemú kráľovnú, a nezadlho zavdala sa jej i príležitosť vyliať hnev na ňu. Kým kráľ bol na vojne, prišla kráľovná do polohu a mala krásneho chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Tohoto krásneho chlapčeka ježibaba kráľovnej ukradla a podhodila jej šteňa. Potom pribehla ku obloku, že chlapca vyhodí do vody. Ale popod oblok práve preletel havran. Keď ho ježibaba zazrela, vyhodila chlapca za ním a zavolala:

„Na, ty havran, na!“

A havran chlapca uchytil a odniesol ho, pánboh zná kam.

Ježibaba hneď po celom meste rozchýrila, že kráľovná porodila šteňa, a túto vymyslenú novinu odpísala i samému kráľovi. Nad takou novinou zarmútil sa kráľ; ale si ženu veľmi rád videl a akoby ježibabe veriť nechcel, odpísal, že je to nič, že sa to všelijako prihodí, len aby to šteňa dobre opatrovali, kým sa navráti.

Keď prišiel domov, našiel namiesto syna šteňa a veľmi smutnú kráľovnú, že sa očistiť nemohla z takého hrozného podozrenia. Medzitým ju rád vidieť neprestal a žil s ňou ako predtým.

Nezadlho zasa bolo treba kráľovi odísť do vojny a kráľovnú blízko k pôrodu nechal zasa pod ochranou ježibabe. Nuž čože sa stalo? Kráľovná zasa porodila krásneho chlapčeka so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Ježibaba chlapčeka ukradla, havranovi, ktorý práve popod oblok preletel, ho vyhodila a kráľovnej podvrhla mača. Potom po meste zase rozchýrila a kráľovi na vojnu odpísala, že kráľovná porodila mača.

Nad týmto chýrom sa kráľ veľmi zarmútil, ale ženu rád vidieť predsa neprestal, a keď sa domov vrátil, taký bol naproti nej ako predtým, len ho srdce zavše bolelo, kedykoľvek sa podíval na to šteňa a na to mača.

Po istom čase sa zasa strhla vojna, kráľ odišiel a kráľovná v jeho neprítomnosti porodila utešené dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. I toto dievčatko ježibaba ukradla, von oblokom havranovi vyhodila, kráľovnej trúchlo drevo podhodila a kráľovi na vojnu zasa len odpísala, že kráľovná miesto dieťaťa, trúchlo drevo porodila.

„Čo je mnoho, to je mnoho!“ preriekol kráľ rozhnevaný, keď prečítal list ježibabin. „Ani nehovorí a miesto detí rodí mi kadejaké potvory; iba ma do posmechu uvedie pred svetom. Ja to ďalej trpieť nebudem.“

Umienil si, že ju dá zmámiť.

Keď sa vrátil z vojny, odsúdil si ženu bez všetkého práva na smrť, a ona, nebožiatko, aby bratov vyslobodila, ani slova nepreriekla ku svojej obrane. Kráľ ju kázal vyviesť do poľa a tam ju mali stínať.

Už kat dvíhal meč. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme, priletí jeden havran, nesúci utešeného chlapčeka so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele, a zvolá:

„Hop, kate, stoj! Tu máš tohoto pekného chlapčeka, pozabávaj sa s ním,“ a zložil chlapca dolu.

Kat zastal, díval sa na utešeného chlapca a zabával sa s ním a zabával sa s ním i kráľ, až i na stínanie zabudli.

Tu sa kráľ spamätal a zavolal:

„Kate, do roboty!“

Kat meč zodvihol, ale ako sa chcel zahnať, priletel druhý havran, nesúci druhého utešeného chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele, a zavolal:

„Hop, kate, stoj! Tu máš tohoto pekného chlapca, pozabávaj sa s ním!“

Kat meč zložil, zaihrával sa s pekným chlapcom a zaihrával sa s ním i sám kráľ.

Po hodnej chvíli sa kráľ spamätoval a zavolal:

„Kate, do roboty!“

Kat meč zodvihol, zahnal sa, a len na vlase sa zadržalo, že nezaťal. Vtom priletel tretí havran, nesúci utešené dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele, a zavolal:

„Hop, kate, stoj! A ty, sestra, vrav!“

Práve bolo pominulo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín; traja havraní premenili sa na troch hodných mládencov a kráľovná prehovorila:

„Už som si, chvalabohu, bratov vyslobodila, už ti teraz, môj najmilší, rozpoviem, prečo som nehovorila, a ako ťa ježibaba oklamala, keď mi podhodila šteňa, mača a trúchlo drevo namiesto krásnych detí, ktoré som ja porodila a ktoré ona von oblokom povyhadzovala.“

Tu rozpovedala všetko od počiatku až do konca, ako sa stalo, a vyslobodení bratia dodali, že vyhodené deti oni pochytali, na sklenenom zámku až dosiaľ opatrovali a teraz ich rodičom naspäť doniesli.

Keď počul kráľ svoju krásnu ženu prehovoriť a keď videl svoje utešené deti, zaliali ho slzy radosti. Hlboko pohnutý odpytoval ženu, aby mu odpustila, že oklamaný tak nemilosrdne nakladal s ňou „ čo ona i rada urobila. Potom ju s veľkou slávnosťou naspäť odviedol do svojho zámku.

Naraz dal pristrojiť velikú hostinu a mnoho panstva povolať. Pred hostinou držal súd, na ktorom ježibabu na smrť odsúdil. Na hostine predložil hosťom hádku, že sa tam, kde on bol na vojne, tak a tak prihodilo, nuž čo myslia, čo by zaslúžil ten, čo takto štyroch nevinných ľudí chcel pripraviť o život? Ježibaba nevedela, že sa už všetko vyzvedelo a že kráľ ju myslí, nuž vykríkla:

„Hja, čože by zaslúžil? Nič inšieho, len aby ho do suda klincami vybitého zapravili a z vysokého vrchu dolu spustili.“

„No, ty stará striga,“ preriekol kráľ, „ty si tak chcela moju nevinnú ženu a moje nevinné deti o život pripraviť. Aký si si súd vyvolila, také právo budeš mať.“

Sud čochvíľa vyhotovili, ježibabu doň zapravili a spustili ju z vysokého vrchu, aby sa rozdrvila na márne kusy.

Od tých čias žil kráľ s kráľovnou spokojne. Vyslobodení bratia tiež ostali pri kráľovskom dvore, kam i matku na kráľov rozkaz doviedli, a všetkým sa dobre vodilo, kým nepomreli.

PrílohaVeľkosť
25.jpg39.77 KB
26.jpg78.7 KB
28.jpg109.7 KB
31.jpg197.08 KB

Tri citróny

Žil raz jeden veľmi bohatý starý kráľ a ten kráľ mal jedinkého syna, krásneho ako ruža, mocného ako dub. Tohto syna opatreného vidieť, to bola jeho ostatná a najsrdečnejšia žiadosť. I zavolá ho raz pred seba a vážnym hlasom prerečie:

„Syn môj, radosť moja! Vidíš, že sa mi hlava zabelela, ako tá jedľa, keď ju biely srieň pokryje, a ja schýlil som sa k zemi, ako zrelý klas, keď blíži sa k žatve. Dnes-zajtra oči zatvorím a ešte neznám, v akom stave ťa zanechám. Žeň sa, syn môj, žeň! Nech ťa vidím zaopatreného a nech ťa požehnám skôr, ako mi oči zatlačíte.“

Otec zamlkol a milý syn zamyslel sa. Myslel, na čo dosiaľ ešte nepomyslel. Ale nič nevymyslel, čo by bol povedal na to drahému otcovi, len taký zamyslený aj od otca odišiel.

Sedemdesiatsedem dní od toho času pominulo a mladý kráľovčík neženil sa. Všetko na svete, aj toto rád by bol urobil otcovi po vôli - ale čože, keď nebolo dievčaťa srdcu jeho milého.

Tisíc a tisíc ich videl, krásnych ako ľalie, ale ešte žiadnej svojmu srdcu milej. Kde ju vziať, kde ju nájsť a otca spokojiť, o tom jednom hútal naveky.

Raz, ako tak do seba zamorený v záhrade sedí - kde sa vezme, tu sa vezme - postaví sa pred neho stará hrbatá žena.

„Choď na sklený vrch, odtrhni tri citróny, a budeš mať ženu, ktorú tvoje srdce zaľúbi!“ prerečie, a ako skrsla, tak zmizne.

Ako jasná strela prelietli tieto slová cez dušu kráľovčíkovu. V tom okamžení sa schytil a umienil si, že neustane, podčím nevyhladá sklený vrch a nedostane tie tri citróny. Hneď šiel k otcovi a vyjavil mu všetko. Otec, pokývajúc šedivou hlavou, zvolil mu na to, požehnal ho na cestu a dal mu peňazí, koňa i zbroj.

Hustými horami, pustými pólami putoval náš kráľovčík dlho, veľmi dlho, ale o sklenom vrchu a o troch citrónoch ani chýru, ani slychu. Dlhý cesta vytrovila ho pomaly z peňazí, predal potom koňa, popredal zlaté prstene a čo drahého mal na sebe, predal i zbroj, len ešte striebornú otcovskú šabľu nechal si pri boku. Unavený, utrápený blúdil tam tými horami.

„Ach, bože môj, bože, len či ťa ja dakedy nájdem?“ vzdychol si taký utrápený zhlboka a hodil sa pod širokú lipu do chládku.

Ako tak hodil sa, zazvonila otcovská šabľa na zemi a na vrchu širokej lipy zakŕkalo dvanásť havranov, čiernych ako uhoľ. Hrkotom šable splašené, schytili sa na krídla a leteli vo víchor ponad vysoké stromy, sám pánboh vie, kde.

„Hm, už som živého tvora dávno nevidel,“ preriekol kráľovčík sám k sebe. „Pôjdem v tú stranu, v ktorú havrany leteli, azda sa mi dáka nádeja ukáže.“

Tri dni a tri noci pominuli, čo šiel nanovo, až naostatok ukázal sa mu zďaleka jeden vysoký zámok, a nad zámkom dvanásť čiernych bobuliek kolembalo sa sem a tam v povetrí. Akoby mu bol novej sily nalial, pustil sa zrezka ďalej, bo si pomyslel, že tam predsa dakoho nájde. Zámok bol zo samého olova, okolo neho obletúvalo dvanásť havranov, na dvore stála stará žena, o dlhú olovenú palicu opretá.

„Jaj, syn môj, kdeže sa ty tu berieš? Veď tu ani vtáčika, ani letáčika nechyrovať, nie že by to človiečika!“ rečie starká kráľovčíkovi. „Ale utekaj, ak ti je život milý, bo keď môj syn príde, ten ťa zje.“

„Ach, nestrašteže ma tak, stará matka, nie!“ prosí sa jej kráľovčík. ?Veď som len na poradu prišiel k vám, či by ste o sklenom vrchu a o troch citrónoch voľač nevedeli.“

„O sklenom vrchu a o troch citrónoch neslýchala som ja, syn môj, nikdy. Ale počkaj, zavolám mojich sluhov, azdaže tí dač budú vedieť.“

Tu vytiahla olovenú píšťalku, zapískla na nej tri razy a dvanásť havranov zletelo k nej dolu. Dlho s nimi čosi mrmlala, až zvolala:

„Syn môj, darmo ti je, ani oni o tom nevedia!“

Kráľovčíka slzy zaliali, bo nevedel, kde sa už teraz obrátiť má.

„No, nesmúť sa ešte,“ rečie na to starká, „veď je ešte nie po všetkom. Príde môj syn domov, spýtame sa toho. Veď ťa už len dáko pred ním zachránim. Skryješ sa pod metlu a tam budeš čušať, kým ti nepoviem, aby si von vyšiel.“

Zahučali hory, zatriasol sa zámok a starká ukryla kráľovčíka pod metlu, že to jej syn ide.

„Fuj, fuj, človečina smrdí!“ skríkol ten jej syn ešte vo dverách a velikým oloveným kyjakom dupol na zem, ako čoby sto hromov odrazu bolo durklo. „Kde je, čo je zaňho? Lebo hneď vás zjem, mamo!“

„Ach, nieže tak, syn môj drahý, nie!“ krotí ho mať. „Veď to prišiel jeden krásny mládenček, chce poradiť sa s tebou o voľačom.“

„O čom takom?“

„Veď ti on to sám povie, len či mu nič neurobíš?“

„Neurobím, nech len vylezie von ten črviačik.“

Vyliezol kráľovčík spod metly, trasúci sa ako prútik v lese, bo videl pred sebou ozoru, ktorá keď horou prechádzala, i tie najvyššie jedle hlavou prevyšovala.

„No, ty chrúst, čo sa bojíš?“ skríkol obor a buchol oloveným kyjačiskom kráľovčíkovi zrovna pred nos. „Skiaď si? Čo chceš? Hovor, ak ešte duša v tebe!“

Ale kráľovčík odsanoval sa už na všetko a povedal smelo:

„Čože by som chcel? Potulujem sa, už sám neviem odkedy, po týchto horách a hladám sklený vrch a na ňom tri citróny. Či bys' mi ty o tom dač povedať nevedel?“

Ozrutný obor zmraštil čelo, oči mu lietali ako hromové blesky, akoby bol chcel prehliadnuť odrazu všetko, čo kedy vídal. Ale po chvíli už tichším hlasom preriekol:

„Ó sklenom vrchu tu nechyrovať. Ale pôjdeš k môjmu bratovi na strieborný zámok, azdaže ti ten bude vedieť dačo povedať. No, ale počkaj, lačného ťa nepustím. Matka, sem tie halušky!“

Matka položila velkú misu na stôl a jej ozrutné synsko zasadlo si k miske.

„Poď a jedz so mnou!“ skríkol na kráľovčíka a dupol oloveným kyjakom.

Kráľovčík vezme prvú od kraja halušku medzi prsty, nesie ju do úst, zahryzne, a v strachu ani nevie, že si dva zuby vylomil - lebo to boli halušky olovené.

„No, čože neješ?“ spytuje sa ho obor. „Azda sa ti nepáčia?“

„Ach, ba sú dobré, ale sa mi teraz nechce.“

„No, keď sa ti teraz nechce, naber si do kapsy, zješ cestou.“

Milý královčík, voľky-nevoľky, musel si nabrať olovených halušiek do kapsy. Potom už odobral sa a šiel ďalej.

Šiel on, šiel za celé tri dni a tri noci, a čím ďalej šiel, tým väčšmi zatúlal sa do hustej tmavej hory. Pred ním pusto, za ním pusto, nevídať nikde ani len živého tvora.

„Ach, bože môj, bože, len či ťa dakedy nájdem?!“ vzdychol si utrápený a slzy mu v očiach zahrali.

S tým prevalil sa na zem. Zvuk striebornej šable roz-lietol sa široko. Nad ním zakŕkalo štyriadvadsať havranov, brinkotom šable splašených, a schytiac sa na krídla, leteli vo víchor.

„Dobrý znak!“ zvolal kráľovčík a bystro skočil zo zeme.

Pobral sa v tú stranu za havranmi a šiel, šiel, až ukázal sa mu - ale veľmi ďaleko - vysoký zámok. Nad ním kolimbalo sa štyriadvadsať čiernych bobuliek. Ale múry zámku blyšťali sa, že ani dobre podívať sa nemohol na ne, lebo ten zámok bol z čistého striebra.

Na dvore stála hrbatá žena, o dlhú striebornú palicu opretá. I táto kráľovčíka len s tým privítala:

„Jaj, syn môj, kdeže sa ty tu berieš? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika, nie že by to človiečika! Ale ak ti je život milý, utekaj, bo keď môj syn domov príde, ten ťa zje.“

„Ach, stará matka, nezje ma, nezje, keď mu poviem, že ho brat z oloveného zámku pozdravuje, aj vás pozdravuje vaša sestra!“

„Čo? Bol si u mojej sestry?“

„Ja, veru bol! A tu mám ešte aj halušky, čo mi dali na cestu.“

Tu boli svoji a starká vďačne vypočúvala kráľovčíka, kde a po čo on to chodí. Zamyslela sa, potriasla hlavou, pokašlávala tu i tu, ale o troch citrónoch ani ona nič nevedela.

„Počkaj,“ vraví, „azda budú vedieť moji sluhovia!“

Tu vytiahla striebornú píšťalku, zapískala na nej tri razy - a štyriadvadsať havranov, čiernych ako uhoľ, zletelo k nej. Mrmlala s nimi, šeptala čosi, až zvolala:

„Nič je, syn môj, nič, ale príde môj syn domov, azdaže ti ten bude vedieť dač povedať. Skryješ sa ale pod posteľ a neohlásiš sa, kremä keď ťa zavolám.“

Zahučali hory hlasom stocentovým a zámok striasol sa. Náš pocestný vedel už, čo je to, a len čušal pod tou posteľou.

„Fuj, fuj, človečina smrdí!“ zrevalo ozrutné chlapis-ko ešte vo dverách a strieborným kyjačiskom duplo na zem, že striasol sa celý zámok poznove. „Kde je, čo je zaňho? Von s ním, mamo, lebo hneď vás zjem!“

„Ach, nieže tak, syn môj, nie! Veď to len jeden mládenček prišiel, doniesol ti pozdravenie od brata z oloveného zámku a chce voľač poradiť sa s tebou.“

„No, to je inšie, tak mu ani ja nič neurobím.“

Kráľovčík sa už posmelil, vyskočil spod postele a zastal si k nemu. Ale mu nebol iba po kolená. A obor, keď takto podíval sa naňho:

„No, ty chrúst,“ rečie mu, „či si bol pri mojom bratovi?“

„Nuž veru som bol! A tu mám ešte aj halušky, čo mi dal na cestu.“

„No, chlap si. Verím ti, lebo môj brat také halušky jedáva. Teraz mi povedz, čo chceš?“

„Ach, čože chcem? Prišiel som sa ťa spýtať, či nevieš dač o sklenom vrchu a o troch citrónoch.“

„Hm, počul som ja o tom dakedy, počul, ale sa mi to len tak, ako vo sne, marí. Ďaleko je to, viem, lenže na cestu iba ak môj brat zo zlatého zámku ťa upraví. Keď si sa už sem prikonal, pôjdeš ešte aj k nemu. Ale počkaj, lačného ťa nepustím. Mamo, sem tie halušky!“

Na veľkej striebornej miske doniesla stará halušky a položila ich na strieborný stôl.

„No, jedz!“ zvolal syn a dupol strieborným kyjačis-kom na zem, že miska na piaď od stola odskočila.

Kráľovčík zmúdrel už pri olovených haluškách, nuž aj teraz na strieborné povedal len to, že sa mu nechce jesť, ale že si naberie na cestu, ak mu dá.

„Naber si, koľko len chceš,“ povedal obor, „aby si pamätal, kedy si bol na striebornom zámku. A choď, pozdrav mi brata aj tetku!“

Kráľovčík si nabral, ani nečítal koľko, pekne zaďa-koval a odobral sa ďalej.

Už tri dni boli pominuli, čo náš pocestný po hustých horách blúdil, ani nevediac, či sem, či ta. Rozžialil sa náramne:

„Bože môj, bože môj! Len či ťa ja dakedy nájdem!“

Utrel si vyznojené čelo a hodil sa pod širokého buka, aby si kus oddýchol, zazvonila otcovská šabľa na zemi a jej strieborný hlas rozlietol sa široko. „Kŕ-kŕ-kŕ!“ zakŕkalo nad pocestným množstvo havranov splašených a letelo vo víchor.

„Chvalabohu, zlatý zámok nebude ďaleko!“ zvolal kráľovčík a zabral sa v tú stranu, skiaď mu havrany cestu ukázali.

Sotva vyšiel z doliny na briežok, tu ti krásna široká lúka. Naprostred lúky stál zlatý zámok, kŕdeľ čiernych havranov obletúval ho a pred bránou stála stará zhrbená žena, opretá o zlatú palicu. Ani čo by sa bol do slnka podíval, tak ligotalo sa to všetko. I zakryl si oči rukou a kráčal ako voslep, až ani nevedel, iba keď starká naňho zavolala:

„Syn môj, syn môj, čože ty tu hľadáš? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika, nie že by to človiečika! Ale utekaj, bo ťa môj syn zje.“

„Haj, stará matka, ozajže ma zje?“ nebál sa už kráľovčík nič. „Veď mu varí nesiem pozdravenie od brata zo strieborného zámku. Hľa, tu aj halušky, čo mi dal na cestu.“

„Ach, čo ty nepovedáš! Teda si ty bol na striebornom zámku? Nuž a moja sestra čo? Či ešte žije?“

„Pravdaže žije, dala vás pekne pozdraviť.“

„Ďakujem ti, ďakujem. No, veď keď ťa ona opatrila, opatrím ťa ešte aj ja. Len ozaj, čo ťa sem priviedlo?“

„Ach, nuž čože by ma? Hľadám sklený vrch a tri citróny.“

„Sklený vrch - tri citróny,“ homre si stará pod nos, potriasa hlavou a pokašláva. „Marí sa mi, marí voľač aj o tom. Ale počkaj, čo povedia sluhovia.“

I zapískala tri razy na zlatej píšťalke a kŕdle havranov zlietli pred ňu. Mrmlala, homrala s nimi a havrany jeden za druhým poodletúvali, až ostala sama a obrátila sa ku kráľovčíkovi:

„Tamto ponad tie hory, vidíš, černie sa maličká bobuľka, to je čierny vrch, za ním je aj sklený. Ale to ti už iba môj syn povie, ako tri citróny z neho dostaneš. Poď už len dnu, ukryjem ťa pod stôl, aby sa ti dač nestalo.“

Zahučali hory, zatriasol sa zámok, už ten jej syn pri-chodil. Vo dverách zlatým kyjačiskom udrel o zem, až zámok striasol sa nanovo a jeho zlatý zvuk odrazil sa od sedemdesiatej siedmej doliny. Ale volal zle-nedobre:

„Mamo, tu človečina smrdí, sem ju, nech ju zjem!“

„Tichšie, syn môj, tichšie,“ krotí ho mať, „veď to len jeden krásny mládenček prišiel a doniesol ti aj pozdravenie od brata zo strieborného zámku.“

„No, veď keď ho môj brat živého prepustil, ani ja mu neurobím nič. Kdeže je?“

Vytiahol sa kráľovčík spod stola, ale vyzeral popri tej ozrute, ako čo by bol dakde pod vysokou vežou stál.

„No, povedzže mi, ty chrúst, čo chceš a nač moceš sa tu?“ spýtal sa obor.

„Hľadám sklený vrch a na ňom tri citróny!“

„A veď by ti tu už aj malé dieťa ukázalo tamto nad horami tú bobulku. To je čierny vrch a tam je aj sklený. Na sklenom vrchu stojí strom utešený, čo mu na celom svete páru niet, a na tom strome visia tri citróny, čo na sedem míl dookola voňajú. Vyjdeš na vrch, kľakneš si pod strom a nadložíš ruky. Ak sú ti tie citróny súdené, odpadnú ti samy od seba do rúk, ak sú ti nie súdené, neodtrhneš ich, čo by si čo robil. Ak ich predsa dostaneš a na ceste domov idúc zlacnieš, rozkroj hocktorý z nich, i naješ sa i napiješ sa z neho . .. Ale počkaj, lačného ťa ani ja nepustím od seba, abys' mi pamätal, kedy si bol na zlatom zámku. Matka, sem tie halušky!“

Matka postavila zlatú misku na stôl a milý syn dupol kyjačiskom na zem, že misa za pol hodiny na stole tancovala.

„A teraz jedz,“ vraví, „a ak nechce sa ti, naber si, zíde sa ti to ešte.“

Kráľovčík poslúchol, nabral si, poďakoval sa za uctenie i za radu a pobral sa vo meno božie ďalej.

,A čo zoderiem nohy po kolená, ruky po lakte, pôjdem, kým f a nedostanem!' zaumienil si, keď z brán zlatého zámku vychádzal.

A veru aj mal čo ísť! Na siedmy deň zarazila ho vôňa milá, premilá! Vedel, že je už len sedem míľ od vrchu. Aj sa mu ten skoro zamihotal v očiach, čistý, jasný, ako oko. Rozbehol sa od radosti a nestavil sa iba pod vrchom. Ale tu zastal ako skamenený. Vrch bol vysoký do neba, hladký ako ľad a zádrapky na ňom žiadnej! Čo tu robiť? Pustil sa už len hore vrchom. Šlo mu to ako tak, kým vrch bol plytkej ši, ale na prvej strminke vyšmykli sa mu nohy, a on hybaj! dolu stranou. Našiel sa na holej zemi! Pozbieral sa po psote, ale o chvíľku bol zasa len tam, kde prvej. A čo raz čím vyššie vyšiel, tým hlbšie zhrmel dolu.

Malo sa mu srdce puknúť, keď pozrel dohora a tam rozchvieval krásny strom konáre, v jeho vrchovci kolimbali sa voňavé citróny, ale k nim dostať sa, nedajbože!

„A veď sú mi to tie halušky na závade, veď ma to tá ťarcha dolu ťahá,“ rozmyslel si napokon a začal halušky vyhadzovať z kapsy. Zahodí prvú, hľa! haluška prilipne sa na sklený vrch, zahodí druhú i tretiu, a vidí pred sebou tri schody. Už bolo dobre. Halušky hádzal po jednej pred seba a po tých schodoch kráčal hore vše vyššie a vše vyššie, až pekne-krásne dostal sa na samý hrebeň skleného vrchu.

Kľakol pod rozkonárený strom, vzdychol si zhlboka a ruky nadložil. A hľa! tri krásne citróny zleteli mu do hrsti samy od seba, strom skapal, sklený vrch zmizol, - a keď kráľovčík opamätal sa, už len šíra rovina rozkladala sa pred ním.

Hej, či sa pobral naradovaný domov! Nejedol, nepil, nevidel, nepočul - len či mal tri citróny v kapse. Ale na tretí deň začne ti mu v bruchu svitať. Bol by sa oddal už aj do olovených halušiek, keby len boli bývali! Vtom ti mu svitne aj v hlave, čo mu obor na zlatom zámku povedal. Vytiahol z kapsy najväčší citrón a rozkrojí ho napoly. Čo sa ti nestane?! Z citróna vyskočí krásne dievča, nahé ako prst, ukloní sa mu a zavolá:

„Či si mi prihotovil jesť, či si mi prihotovil pif, či si mi prihotovil pekné šaty?“

Královčík iba zobzeral sa na všetky strany, ale kde nič, tu nič: kapsa prázdna a dokola všade pusto, holo ako na dlani.

„Nemám, krásna stvora, nemám ti ani čo dať jesť, ani čo dať piť, ani do čoho ťa obliecť!“ zažalostil on - a krásne dievča pľaslo tri razy bielymi rúčkami, uklonilo sa a zmizlo.

Z rozkrojeného citróna kráľovčík aj najedol sa, aj napil. Ale už vedel, čo to za citróny a umienil si, že už druhý nerozkrojí, čo priam čo bude. Ale na tretí deň hlad tri razy horší opásal ho a zmorilo ho to tak, že už ledva nohy za sebou vliekol.

,Či mi zhynúť, či bez teba byť?' myslel si a len sa vliekol.

,Ale veď mi ešte tretí citrón ostane!' pomyslel si napokon.

Vyňal aj ten druhý z kapsy a rozkrojil ho. Raz krajšie dievča vyskočilo z citróna - ako ho pánboh stvoril - a uklonilo sa mu:

„Či si mi prihotovil jesť, či si mi prihotovil piť, či si mi prihotovil pekné šaty?“

„Neprihotovil, duša drahá, neprihotovil!“ zažalostil kráľovčík.

Krásne dievča pľaslo do tretice bielymi rúčkami, uklonilo sa a zmizlo. Iba čo zas občerstvil sa a kráčal ďalej. Ale si už zaumienil, že radšej zahynie, ako by ten tretí citrón rozkrojil.

Ide si deň, potuluje sa aj na druhý holými pustatinami, a čo by len dáku jahôdku bol našiel na občerstvenie! Hlad i smäd morí ho a on omáľa i tretí citrón v rukách, či ho rozkrojiť, či tam skapať.

„Ale už ako bude, tak bude so mnou: do tretieho rána ešte dočkám!“ povedal si naposled a tmolil sa ďalej, až tam kdesi aj usnul. Raz prebudí sa a pretiera oči na to tretie ráno. Tu ti mu pred očima zablysnú sa pozlátené veže otcovho zámku! Zakračoval, čo mu nohy stačili, a už nebol ani hladný, ani smädný od samej radosti.

Doma ho dávno za mŕtveho pokladali - a tu ti im ako z neba spadol. Staruškého otca iba slzy zaliali a nemohol ani dosť vyustískať, vyobjímať sa s ním. A v ten deň potom nebolo opytovačkám konca-kraja, kde chodil, čo skúsil, čo doniesol. Na druhý deň ale pristrojili hostinu velikú, stoly prikryli a vyberané jedlá i nápoje na ne nakládli. Krásne šaty na výber povešali na rámy. Všetko panstvo bolo už tu a čakalo len, čo to bude z toho tretieho citróna. Kráľovčík rozkrojil ho sám. Panička tri razy krajšia vyskočila z neho a:

„Či si mi prihotovil jesť, či si mi prihotovil piť, či si mi prihotovil pekné šaty?“ uklonila sa pred ním.

„Prihotovil, duša moja drahá, prihotovil, čo ti len srdce zažiada!“ povedal už teraz kráľovčík a podal jej zlaté šaty.

A na milú dievčinu len akoby ich bol ulial. Všetci zhíkli nad nevídanou krásou, keď obliekla sa do nich. Starý kráľ iba pojal dievčinu i syna za ruky, zrukoval ich a požehnal si ich ako svoje deti.

Bola hostina, bola svadba nad svadbami a všetko, čo tam bolo, skákalo už len od radosti, a najmä keď starý kráľ oddal ešte v ten deň všetko mladému kráľovi do ruky a sám chcel už len pri pokoji si žiť a skonať pri svojich milých dietkach.

Aj nežil on už potom zadlho, keď len syna opatreného videl. Ale synovi po otcovej smrti nebárs išla hodina. Ešte otcovi ani dobre oči nezatlačil, už susedný kráľ vzkázal mu vojnu a zobral proti nemu vojsko veliké. Aj mladého kráľovo vojsko nebolo menšie a rúbať sa vedelo. Na tom by teda nebolo bývalo pochyby. Ale kde tu podieť mladú žienku proti vojne?

Mali tam záhradu velikú a vprostred záhrady jazero široké. Nad tým jazerom dal mladý kráľ postaviť na vysokej veži zlatý trón. Tam ubytovala sa mladá kráľovná tak, že k nej hore nik nemohol, kremä komu ona hodvábnu šnúru spustila a tak ho k sebe vytiahla. Tam teda bola už ako na bezpečnom a mladý kráľ odišiel do vojny.

Hej, ale bývala ti tam dakde aj tá stará baba, čo to kráľovčíkovi o tých troch citrónoch povedala, a teraz hnevala sa, že kráťovčík tam dakde nezahynul, ale ešte aj toľkú krásu za ženu dostal. Mala tá pri sebe Cigánku, ktorá jej každé ráno na tom jazere vodu načierala. Raz, ako Cigánka vodu načiera, vidí tam tvár utešenú. I tresne krčahom o skalu, že hneď na sto kusov rozletel sa, a zvolá:

„Ba či by tá stará striga hodná bola, žeby som ja jej ešte po vodu chodila - ja, toľká nevídaná krása na svete!“

Ale vtom pozrie aj dohora na vežu a vidí tam kráľovnú ponad vodu nachýlenú. Hneď obadala sa, že to veru nevidela seba v tej vode, ale tamtú na veži - krásu naozaj nevídanú. Spustila oči k zemi a od hanby utekala preč, zabudla čo by len znak z roztrepaného krčaha domov doniesť.

A doma čakala ešte len búrku na seba. Ale sa jej to u starej na tento čas prepieklo. Stará vedela vopred o všetkom a ešte ti ju pekne zaobchodila:

„Ačak je len pekná tá kráľovná! Ačak jej tam len dobre! Ačak by tebe bolo na jej mieste byť! A vidíš, aj to môžeš. Len vypýtaj sa hore k nej, že ju budeš začesávať. A na, vezmi túto gombačku, a keď ti pri česaní prvý raz zdriemne, zapichni jej ju do hlavy. Neboj sa, môžeš sa už potom ty v zlatých šatách nazerať sa do jazera!“

Nebolo treba Cigánku veľa nahovárať. Poď tá k jazeru a začne sa tam kráľovnej vyškierať:

„Jaj, akáže ste pekná! Ach, čiže ste mi pekná! Hej, ale by ste ešte sto ráz krajšia boli, keby ste sa mi dali učesať, veru by vám tie zlaté vlásky tak pozapletala, že by sa váš pán musel zaradovať.“

A tak plietla a vyškierala sa, až kráľovná hodvábnu šnúru spustila a vytiahla ju hore.

Češe pľuha Cigánka zlaté vlásky, preberá, zapletá, až

krásna kráľovná zdriemne. A tá ti jej vpichne tú gombačku do hlavy. Biela holubica zaletela zo zlatého trónu do neba a po kráľovnej neostali tam iba zlaté šaty, ktoré Cigánka chytro poobliekala na seba a tak nazerala sa zo zlatého trónu do jazera. Ale jazero Cigánke - čo priam v zlatých hábach - len Cigánku ukazovalo.

Mladý kráľ pobil svojich nepriateľov a šťastne vrátil sa z vojny. Prvé mu bolo bežať do záhrady a obzrieť tam svoje potešenie, svoju žienku, či jej dač nechybí. Keď tú tam videl, iba oči odvrátil a slzy ho zaliali. Ledva čo preriecť mohol:

„Ach, moja milá, premilá, ako si sa mi premenila!“

„Premenila veru, lebo ma žiaľ moril za tebou! Ach, žiaľ veliký, keď teba nebolo!“ vyškierala sa Cigánka aj jemu a že si ho ide objať.

Ale takej špate dať sa objímať! To už z neho nevystalo. Ušiel oď nej preč.

Od toho času nemal ani dňa, ani noci, jednostaj len na tom hútal, ako jeho krásna žena mohla premeniť sa na takú špatu, ale nič nenahútal, iba čo vždy väčšmi rozžialil sa. Taký rozžialený prechodí sa raz po záhrade. Tu priletí mu krásna biela holubica na ruku a díva sa očičkami milými do jeho žiaľnej tváre.

„Ách, čože je tebe, holubička? Vari aj tebe holúbok ošpatnel, ako mne moja krásna žena, že sa ty ku mne túliš?“

Hladká si ju, hladká, a vtom omlace jej na hlave akúsi hrčku. Rozfúkne pierca, a hľa! tam hlávka z gombačky.

„Ach, čože to boli za ľudia, čo tebe to sem zapichli?“ povie a gombačku vytiahne.

V tom okamihu smutná holubička premenila sa na jeho krásnu ženu.

Vyrozprávala mu, čo a ako stalo sa jej. Kráľ dal hneď Cigánku aj starú babu chytiť a bez všetkého práva zmámiť.

Od tých čias ale nemal čo báť sa ani sily nepriateľov, ani zlosti mrcha ludí, žil si teda so svojou krásnou žienkou v pokoji a v láske, v pokoji aj so svojimi poddanými kraľoval šťastne a slávne - sám pánboh vie dokedy.

Tri práčky

Kedysi v hore bývali tri ženy. Mužovia im voľakedysi predtým, a to všetci traja odrazu, skapali, len tak, ako čo by boli prepadli sa bez chýru a stopy. Ženičky už potom iba z toho živili sa, čo bohatým ľuďom z neďalekého mesta šaty prali.

Raz horko-ťažko vyrobili si z toho prania na jednu meričku zbožia. Pekne si ho zomleli, múku na korytce preosiali a večer zápravu do toho dali, že ešte pred polnocou vstanú toho chleba napiecť, lebo už oddávna ani korky z neho nevideli. Aj vstali a že dobre bolo skyslo, i zamiesili. Tu už mali pec kúriť, ale v dome ani iskierky ohňa, voliak im bol všetok vyhasol a kresivo stratilo sa im kdesi, že ho konečným koncom nájsť nemohli. Čo bolo robiť? Iba skoro do mesta bežať, ohňa požičať a doniesť.

Bežala poň tá najstaršia, ale dlho neprichádzala, a na koryte už hodne bolo skyslo.

„Len kde tá moce sa?“ povie tá stredná a odbehla oproti tamtej, aby posporila sa.

Tu najmladšej doma cesto už von z koryta prekýsalo, a tie ešte neprichádzali. A veru jej aj clivo bolo samotnej, potme. Vyšla na priedomie a vyvolávala, ale sa jej nik neohlásil. Nuž aj ona chcela pustiť sa oproti tým dvom, ale si ešte pomyslela, že to veru dobre bude upiecť si aspoň kúsok cesta na uhlí, keď tie dve stretne s tým ohňom, bo ju už aj hlad upomínal. Vbehla teda dnu, odtrhla si rovnaké kúsky z toho cesta a pustila sa tým dvom v ústrety.

Beží, letí ako bez duše, aby čím skôr stretla sa s nimi a prehrýzli si koľko-toľko. Lež ani nevedela, iba keď zablúdila na akýsi pustý závoz. Cesta tu hlboká, brehy strmé z oboch strán, nevie, ako von, ani či napravo, či naľavo dobrú cestu hľadať: nuž v tom strachu len beží a letí vždy ďalej.

Tu stretne akéhosi bieleho pána na bielom koni a psíček-belko bežal popred nich, všetci traja boli veľmi vychudnutí.

„Bože daj šťastia, biely pánko,“ pokloní sa žena. „Či ste nestretli tu dakde dve práčky, just také ženy, ako som ja?“

„Horký môj stretol, veď ja na tejto ceste ani vrábika nestretám, nie to ešte ľudský parsún. Ale choď, stretneš môjho kamaráta, čo za mnou chodí, azda ti ten dačo povie o nich.“

Už by bola prešmykla popri ňom, ale vtom jej ľúto prišlo:

„Ach, ale akí ste vy všetci vychudnutí, vy iste leban ani raz do týždňa varené nejedáte. Vezmiteže si aspoň tento koláčik.“

A s tým hodila jeden kúsok z toho cesta, čo doma umiesila. Psíček ho hneď uchytil a na troje rozdelil.

Už bežala, uháňala zasa tým závozom. Nezadlho stretla bledého pána na bledom koni a psíček-bledko bežal popred nich. Títo traja boli ešte vychudnutejší od predošlých.

„Bože daj šťastia, bledý pánko,“ pokloní sa žena. „Či ste nestretli tu dakde dve práčky, just také ženy, ako som ja?“

„Horký môj stretol, veď ja na tejto ceste ani vrábika nestretám, nie to ešte ľudský parsún. Ale choď, stretneš môjho kamaráta, čo za mnou chodí, azda ti ten dačo povie o nich.“

Už by sa bola prešmykla popri ňom, ale vtom jej ľúto prišlo:

„Jaj, bože môj, vy ste ešte vychudnutejší ako tamtí, nate aspoň tento koláčik.“

A s tým hodila druhý kúsok z toho cesta, čo doma umiesila. Psíček ho hneď uchytil a na troje rozdelil.

Zas bežala, uháňala tým závozom. Nezadlho stretla čierneho pána na čiernom koni a psíček-černuš bežal popred nich. Títo traja boli už akísi najvychudnutejší na tom svete.

„Bože daj šťastia, čierny pánko,“ pokloní sa žena. „Či ste nestretli tu dakde dve práčky, just také ženy, ako som ja?“

„Stretol, nestretol, čože tebe do nich?“

„Nuž veď sú to moje kamarátky, išli po oheň do mesta. .. Jaj, ale, aha! Veď ste vy akí najvychudnutejší na tom svete, nateže, nate aspoň tento koláčik.“

S tým hodila i ten tretí kúsok cesta psíčkovi a ten ho hneď na troje rozdelil a podal po kúsku tamtým.

Ona by bola vari zas len prešmykla sa popri ňom kamarátky hľadať, ale ju teraz už zastavil sám ten čierny.

„Stojže málo,“ hovorí jej, „a počuj, čo ja tebe poviem. Ale si zachovaj každé slovo, lebo ak nie, zle bude s tebou aj s nami. Ty by si z tohto závozu nikdy nevyšla, lebo ten točí sa kolom dookola ako koleso. Ale zablysne sa ti hneď tu stranou svetielko: k tomu choď! Tam na dvore klietka dreva a nad ňou visí lampa. Tá ti posvieti, kadiaľ dnu do domu. Nad prvými dvermi visí kantár, ten zosním potichučky, aby si ani nešuchla. Ponáhľaj sa s ním cez tri izby a ani nemukni, čo by si tam čo videla. V tej tretej izbe spí za stolom na lavici strigôň. Hoď na neho ten kantár, ale odrazu! On síc premení sa ti na šarkana, ale ty na to nič nedbaj, len ho vyveď na dvor a posaď na tú klietku dreva a podpáľ tou lampou, nech tam zhorí. Vyslobodíš i seba, i nás, i svoje kamarátky. Času máš dosť. Lebo, že si i mňa i mojich kamarátov takto zastavila a nachovala, budeme sa my baviť na ceste, aby sme pozdejšie obišli ako inokedy. A najdlhšie zabavím sa ja sám, bo keď chceš vedieť, ja som toho strigôňova noc, ten predo mnou je jeho mesiac a ten prvý jeho deň. Tu my tomu slúžime a on nám práve len toľko dáva jesť, aby sme ani prirýchlo, ani prineskoro nebehali. Ale teraz ja tých predo mnou duriť nebudem a tí tiež mali pri čom pomeškať sa: nuž hovorím ti, že máš času dosť, len urob, ako som ti rozpovedal. Ale že môj jeden krok a tvoje tri!“

Čierny pán sa pohol, a ona tiež meškať nesmela. Nuž tu nevoľná stvora len bežala, bežala, až zablyslo sa jej to svetielko stranou od závozu. Prišla na dvor a lampa jej posvietila, kadiaľ dnu do domu. Tam nado dvermi visel remenný kantár. Ani nedýchla, ani nešuchla, kým ho zosnímala. Vníde do kuchyne, tu plno všelijakého riadu, a to všetko z umrlčích kostí. Len teraz ešte predesila sa. Ide do prvej izby, tu všelijaké mordárske náčinie: kuše, nože, paloše, putá, reťaze a bohvie, čo ona o tom nikdy ani nechyrovala. Bože ty môj, dobre tu z nôh nespadla od strachu. Ale nič, len ide do tej druhej izby. A tu zas samé klietky ako pre vtákov a ľudia v nich pozatváraní. A to, čo si ich ten strigôň kŕmil na pečienku. Tuná boli už aj tie jej kamarátky, každý v okremitej klietke. Na šťastie spalo to tam všetko, keď ešte noc trvala, a tak nemal kto kriku porobiť. Prekradla sa len tak na prstoch ku tretej izbe.

V tretej zlatej palote spal sám strigôň za stolom, nad ktorým mu naveky lampa horela.

„Aha, tu si mi!“ zareval na ňu, ako dvermi vrzgla a dvíhal sa hore.

Just natoľko nadvihol sa jej, ako bolo treba ten kantár na neho zahodiť. A veru ona poobracala sa a zahodila mu ho na krk. Hneď premenil sa na šarkana a reval a metal sa náramne. Ona tým tuhšie chytila ho za ten kantár. Nuž tu, keď už videl, že je v jej moci, dal sa jej viesť ako kuriatko.

Ona ho vyviedla na dvor, posadila na tú klietku dreva a tou lampou podpálila. Hneď drevo praskalo, plameň a dym zdvihol sa do neba a strigôň zhorel tam na prach a popol. Keď doháralo, blížil sa už ten biely pán pozďaleka, a keď všetko vytuchlo, bol už tam, bol už biely deň.

„A či ma ty,“ rečie ten biely, „už nepoznáš? Veď som ja ten spravodlivý, najmladší tvoj, ako najmladšej z vás troch muž!“

Vtedy ona oči otvorila a poznala, že jej to jej muž. Vtedy vraj i z tých umrlčích kostí tam ľudia ožili, aj tí z tých klietok povychodili a medzi nimi aj kamarátky. A došli už ako oslobodení aj tí dvaja, čo ich bola stretla. A to boli zasa jej kamarátok muži. Nuž tu všetci len jej jedinej za oslobodenie ďakovali. Aj mali čo ďakovať, lebo strigôňa nebolo viacej a v dome jeho nabrali si bohatstva, čo potom každému dostačovalo na celý život.

Víťaz kuchta

Bol raz jeden kráľ a mal jedného múdreho radcu. Čo tento radil, obyčajne vždy dobre vypadlo a kráľ by ho nebol ani neviem zač na svete od seba pustil. Raz medzi inšou rečou prerečie ten radca:

„Najjasnejší kráľ, mal by som vám jednu vec predložiť.“

„Čo takého,“ povie kráľ, „radi by sme počuť.“

A radca začal rozkladať:

„Vaša Jasnosť dobre zná, čo za požehnanie máme po celej krajine. Nehodní sme zaďakovať bohu za tú bohatú úrodu, čo nám už od toľkých rokov praje. Vaši poddaní sú šťastní, majú, čo im len srdce zažiada. Dal by boh, aby to tak aj naďalej bolo! Ale mne sa všetko vidí, že na tieto dobré roky ľahko môžu padnúť tvrdšie časy. A tak by som myslel, že by dobre bolo teraz, keď je všade toľko zbožia, dať nastavať po krajine sypárne a odložiť do nich čím najviacej zrna.“

Kráľovi sa táto rada zapáčila.

Potľapkal ho a pochválil, že popredku takú starosť má o jeho poddanstvo a kázal mu urobiť poriadky, aby sa tak všetko stalo.

Tu sa hneď po celej krajine začalo budovať. Sypárne za sypárňami rástli ako z vody a napokon jednu zo všetkých najväčšiu vystavili v kráľovskom meste, na samom brehu morskom.

Požehnanie za čas ešte len trvalo. Ale sotvaže boli sypárne plné, tu akoby uťal, bolo po všetkej úrode. A teraz sa ukázalo, že ten radca viac mal v jednej hlave ako tí ostatní všetci. Keby nie jeho, boli by hádam od psoty pohynuli, lebo z toho, čo vysiali, ani semä sa im nevracalo. Takto ale boli pri pokoji.

Kráľ rozkázal, aby sa chudobným zrno darmo rozdávalo. Títo od radosti žehnali dobrého kráľa a toho radcu dobre na rukách nenosili.

Raz ale do očí padlo kráľovi, že sa mu zo sypárne na morskom brehu počína dák veľmi míňať. Prišlo mu na um, či to zrno ozaj dakto v noci nekradne a naskutku dal postaviť ku sypárni vartu. Vartáš vartoval a nič nevyvartoval, zbožie kapalo a kapalo.

„Ej, nech som dobrý,“ pomyslel si vartáš, so mnou to zle bude, keď sa kráľ dozvie, že žito len kape a ja som nič nevystriehol. Napokon ešte povedia, že som na varte zaspal.

Čo teda neurobil? Hneď večer vzal k sebe dvanásť dobre ozbrojených chlapov, rozostavil ich po sypárni a sám si naprostred žita zastal.

„Uvidím sa ja,“ povedá, „či ťa nedostriehnem, kto si čo si?“

Stoja tam tak a vartujú do samej polnoci. Zrazu ten v prostriedku zbadá, že sa spopod neho žito dole melie; prizrie sa lepšie a tu vidí, že dáka potvora s veľkou lopatou žito von do lode vláči.

„Sem sa, chlapi, tu je!“ zvolá na ostatných.

Tu tí hneď zo všetkých strán priskočili, milého zbojníka poviazali a do chládku zatvorili.

Vytešený vartáš, ešte ani dobre nesvitalo, bežal ku kráľovi s novinou. Kráľ ho statočne obdaroval a po chvíli zabral sa sám toho zbojníka opáčiť. Díva sa na neho, díva a prezerá zo všetkých strán, koncom nemohol uhádnuť, čo to môže byť za stvora. Zdalo sa mu, že sa na človeka ponáša, ale človek nebol. A zasa sa zdalo, že je dáko hovädo, ale ani hovädo celkom nebolo.

„No,“ povedá, „keď si ty taká neobyčajná potvora, budeš mať aj neobyčajnú temnicu. Úradník, daj mu vystaviť s troma železnými dvermi a len s jedným maličkým oblôčikom!“

Na rozkaz kráľa bola temnica skoro hotová. Zavrzgnutý zbojník škrípal od jedu zubami a jačal.

Akonáhle sa chýr rozletel o divnej potvore, tu sa hrnuli ľudia na diváky a sám kráľ dal oznámiť okolitým kráľom a veľkým pánom, aby sa im ráčilo prísť podívať na ten zázrak svetský. Hostia sa schádzali zo všetkých strán, v kuchyni sa varilo a pieklo.

Práve vtedy bavil sa na dvore mladý synček kráľov; mal pri sebe loptu, s tou sa zaihrával. Hneď ju hodil dovysoka, hneď zas vylúčil na strechu alebo metal o stenu. Ako ju tak vyhadzuje, tu raz milá lopta myk oblôčikom do temnice. Malý hráč zastane, pomútený nezná, čo má spraviť. Ale po chvíli vyškriabe sa ku oblôčiku, kukne dnu a splašený skočí nazad.

„Neboj sa,“ ozval sa hrubým hlasom zbojník, „ja ti nič neurobím. Tvoja lopta je tu, ale ju skorej nedostaneš, len keď ma stato von vypustíš.“

Milý šuhaj dlho nerozmýšľal, bežal si ku matke a začal ju prosiť, aby mu kus poískala, a hneď hlavu do jej lona položil. Ako mu tak matka íska, on potíšku ťahá z vrecka kľúče. Keď ich už dobre v ruke držal, vybehol von z izby a tu rovno ku temnici; poskrúcal na dverách zámky, zbojníka vypustil.

„No,“ povedá tento, „tu máš svoju loptu, budem sa ti ešte chcieť odslúžiť.“

A s tým skapal.

Chlapec pospúšťal zas všetky zámky, prilíškal sa k matke, aby mu ešte kus poískala a medzi ískaním pustil kľúče ta, kde skorej boli.

Po chvíli prišlo poludnie a kráľ vyťal nádhernú hostinu. Jesť a piť mal každý, koľko len kto vládal. Po hostine šli hľadieť zbojníka. Temničiar otvorí prvé dvere, diváci sa tisnú za ním, odomknú sa druhé, všetko vyvaľuje oči. Roztvoria sa tretie, tu temnica prázdna!

Ako by ich bol vyplieskal, všetci ovesili nosy a kráľ dobre od hanby nezhorel, málo chybelo, že ho tam hneď neporazilo.

 ?A čo by hneď môj vlastný syn, neodpustím žiadnej duši, ktokoľvek mi toto spravil, musí to smrťou zaplatiť,“ zastrojil sa rozhnevaný kráľ a hostia museli pristať, že sa aspoň hodne pohostili.

Od tejto hostiny prešlo viacej rokov a tu sa videlo, že kráľ na to všetko aj na svoje zastrájanie dávno už zabudol. Len ti tu raz bolo treba šuhajovi pred otcom spomenúť, že veru toho zbojníka on vypustil. Kráľ sa náramne rozžialil, lebo syna veľmi rád mal. Ale darmo, čo raz bol odsúdil, od toho odstúpiť nechcel. Dal zavolať svojho poľovníka a kázal mu, aby jeho syna vyvolal do hory a tam ho zo sveta zniesol. Na znak ale aby mu doniesol z neho srdce. Poľovníka, keď ten rozkaz počul, zabolela duša. Ale čože? Sprotiviť sa nesmel. Vzal na plece flintu, do ruky motyku s košiarom a tak šiel zavolať kráľovského synka. Nebožiatko, dobre z kože nevyskočilo od radosti, že mu otec predsa už raz dovolil vyjsť na poľovačku. Prevesil si flintičku a šiel celý vytešený usmievajúc sa a ozberajúc, či sa ľudia naňho dívajú.

Dostali sa ku dúbrave a tou dúbravou šli dobrú hodinu. Tu sa opamätá šuhaj a spýta sa poľovníka:

„Načo mu je tá motyka s tým košiarom?“

Poľovník, ako nemý, vzdychol si zhlboka a stúpal ďalej. Len keď už zas na hodný kus zašli, tu postoji a všetko mu vyrozpráva, na Čo ho sem otec poslal a čo mu s ním spraviť kázal. Tu neboráčik, pustil sa do plaču a začal sa prosiť, že by sa skala bola musela pohnúť. Aby ho len nezabil, že sa on nikdy otcovi svojmu pred oči neukáže. Poľovník bol ľútostivý človek a dal sa uprosiť.

„,No,“ povedá, „už ti len darujem život, choď, kde ťa oči povedú, ale sa ho domov neopováž zblížiť!“

A s tým ho pustil od seba. Potom zabil svojho psa, vyňal z neho srdce a v košiari miesto princovho zaniesol kráľovi.

Mladý princ, samotný ako palec, motal sa, túlal sa po tej hore, nikde cesty ani chodníčka. Tu sa zrazu strhne , víchor, tma po samú zem zaľahne, začne sa krížom-krážom blýskať, hrmieť a cediť, akoby mal všetkému byť  koniec. Neborák, nemal sa inde kde utiahnuť, ako pod jeden hustý dub. Ale už aj tam začalo na neho kvapkať.

Tu sa poznove zblysne, akoby sa nebo otvorilo, a on vidí neďaleko seba jednu dieru do skaly. Vbehne do tej diery, a to bolo jeho šťastie! Lebo len čo odskočil sa zablysklo, strašne schrapšťalo a do toho istého duba ohnivá strela udrela a na štvoro ho rozpárala.

Ani v tej diere nebol celkom ochránený. Vietor s dažďom šibal dnu na neho, že sa vždy ďalej musel pomykovať, až tu zrazu hup, do hlbočiznej jamy sa prepadol. Na šťastie sa neuderil veľmi, ale čože? Keď bol celkom premoknutý, preziabnutý, vylačnetý, a čo viac, tu v takej strašnej jame! Nemyslel si inak, len že už tam musí skapať. Vtom sa obzrie nabok. Tu sa ti mu spozďaleka zaserie svieca a pri svieci vidí ako svoju loptu. Hneď mu na um prišiel ten zázračný zbojník, ktorého z temnice vypustil. Vtom sa zem zatrasie a ten istý zázrak zrovna k nemu kráča.

„No, vitaj,“ povedá, „u nás. Dobre, že si tu, aspoň sa ti budem môcť odslúžiť, lebo aby si vedel, ja som podzemský kráľ, a keď sa budeš dobre správať, u mňa ti dobre bude. Len to jedno ti povedám, aby si sa ticho držal, lebo moji vojaci takých ľudí ako si ty, nemôžu vystáť.“

Vtom ho chytil za ruku a vyviedol ho do jednej osobitnej izby:

„Tu,“ povedá, „v tejto izbe budeš teraz bývať, a keď sa ticho zadržíš, krém mňa nikto tu o tebe nezvie.“

Žil si on v tej osobitnej chyži ticho ako muška, a čo mu bolo treba, podzemský kráľ to vždy na istý čas donášal. V jednej skrinke stáli pokladené knihy, z tých mu najskorej dal jednu do ruky:

„Tu máš,“ povedá, „čítaj!“

A keď tú vyčítal, dostal druhú, a tak ďalej do radu, ale zavše len po jednej, k tomu ešte cvičil ho každý deň dva razy vo zbroji a k vojenským veciam ho priúčal.

Tak prešli dva roky. Po dvoch rokoch dal mu do ruky jednu trúbku a takto ho oslovil:

„Vieš ty čo, ty si sa už pri mne dosť všeličoho naučil, mohol by si už aj svet sprobovať. Pôjdeš tu neďaleko do jedného mesta ku kráľovi do služby. Ale nikdy nesmieš vyjaviť, že si kráľovský syn. A keď budeš dač potrebovať, len vyjdi do hory, tri razy na tejto trúbke do zeme zatrúb a ja ti naraz prídem na pomoc. Ale si na trúbku daj pozor!“

Vtom ho zasa chytil za ruku, vyviedol von až k samému mestu, ešte raz ho napomenul, aby si na trúbku pozor dal, a naraz sa mu z očí stratil.

Kráľovský syn sa zachytil do mesta a v meste zrovna do kráľovského dvora. Tu sa zišiel s kuchárom a pýtal si od neho dáku službu.

„Dobre, že si prišiel,“ povie tento, „práve potrebujem kuchtu; ak sa ti páči, môžeš u mňa ostať.“

„Dobre,“ odpovedal kráľovský syn, „ja pristanem aj na to.“

A dal sa hneď do svojej roboty.

V tejto službe sa náš šuhaj vo všetkom statočne držal a kuchár ho nemohol dosť prenachváliť, že, povedá, nemal ešte pri sebe tak hodného kuchtu. Čo viac ešte, mladý kuchtík bol aj švárny šuhaj, krásny ako ruža, s ľuďmi sa vedel pekne zhovárať a tu i tu rozumel sa kus aj do žartu. To sa najmä mladej kráľovej dcére páčilo. Často sa vykradla do záhrady a tam sa s pekným kuchtíkom zabávala. Aj kráľ ho rád videl a neraz ho do izby zavolal, aby sa s ním jeho dieťa poihralo, lebo ho aj sám vďačne okolo seba mával.

Takto si kuchta prežíval v tom kráľovskom dvore. Sám by sa nebol ponazdal, že mu tak dobre bude.

Ale tu raz priletí zlý chýr kráľovi, že susedný kráľ s veľkým vojskom na neho ide. Kráľ sa toho chýru veľmi zdesil, lebo nepriateľ bol kde mocnejší. Čože ale bolo robiť?

Musel sa oproti postaviť. Zohnal, koľko mohol, chlapov a tak šiel do vojny. Dcéru svoju vzal tiež so sebou, bo ju nechcel od seba nechať, tak ju veľmi rád mal.

Náš kuchta dostal veľkú vôľu ísť na vojnu. Pýtal sa od kuchára, aby ho pustil do toho a toho mesta, že si tam má dač pokonať, a kuchár ho pustil. Nešiel on do toho mesta, ale rovno do dúbravy. Vzal do ruky trúbku, tri razy do zeme zatrúbil, a tu naraz, kde sa vezme, tu sa vezme, zastane pred ním podzemský kráľ a spytuje sa ho, čo žiada? Kuchta pýtal pomoc proti tomu a tomu kráľovi a ešte ani dobre nedopovedal, čo si žiada, už celo vojsko podzemských ľudí v rade stálo. On si musel také šaty obliecť, ako tamtí mali a podzemský kráľ ho postavil za hlavu celému vojsku; ale mu prikázal, aby dal na seba pozor a do predku sa veľmi nepúšťal.

Práve sa už mala bitka začať, keď došli na pomoc. Prestrojený kuchta prosil kráľa, aby ho s podzemským vojskom popredku do ohňa pustil, a len keby ho nepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. Kto bol radšej ako kráľ? On na to vďačne privolil. Vojna sa začala strašná, ale čosi-kamsi bolo nepriateľskô vojsko strepanô a sám kráľ len horko-ťažko umkol. Víťaz kuchta vystúpil si hrdo, poklonil sa kráľovi a nečakajúc na ďakovanie, odišiel aj s vojskom do dúbravy. Tam tri razy do zeme zatrúbil, podzemský kráľ sa pred ním postavil, vojsko a šaty mu oddal a za pomoc sa mu poďakoval. Keď sa už mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ jedno zlato jabĺčko. Domov, pravda, kus pripozde prišiel, ale pichol kuchárovi dač do hrsti a zas bolo dobre.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal pripraviť veľkú hostinu. Po hostine začal vychvaľovať toho cudzieho víťaza, a milá princezka na to zašteboce:

„Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predsa nie inakší, ako je náš kuchta!“

Tu ho dala hneď zavolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Medzi zábavou ukáže jej to zlato jabĺčko. Zlato jabĺčko sa princezke veľmi zapáčilo.

„Daj mi,“ povedá, „to jabĺčko!“

„Dostaneš ho,“ povie kuchta, „ak mi nohy po členky ukážeš.“

„Ach, no! Veď to nič takého, budem mať zlato jabĺčko.“

A po chvíli privolila. Kuchta jej dal jabĺčko a ďalej sa zabávali.

Ten druhý kráľ dusil v sebe jed, rád by sa bol vypomstil. O krátky čas zobral ešte strašnejšie vojsko a šiel na tohoto kráľa. Voľky-nevoľky schystal sa i tento krajinu si brániť. Kuchtovi zas prišla vôľa vybrať sa na vojnu. Zaobišiel si kuchára a kuchár ho pustil.

Ide rovno do dúbravy, tri razy do zeme zatrúbi, kráľ podzemský pred ním sa postaví a spýta sa, že čo žiada.

„Prišiel som ťa zas o pomoc prosiť,“ povie na to kuchta.

A sotva to dopovedal, stáli rady podzemského vojska dva razy toľké ako skorej. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho za hlavu celému vojsku:

„Len,“ povedá, „daj pozor na seba, do predku sa veľmi nepúšťaj!“

A s tým zmizol.

Práve sa už mala bitka začať, keď kuchta dobehol s vojskom. Prosil kráľa, aby ho zas s podzemským vojskom popredku pustil, a len keby ho nepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. Kráľ vďačne na to privolil.

Tu hneď ako jasná strela zrazili sa vojská. Sekali, rúbali jeden druhého, hlavy padali ako makovice. Tak sa prali obe strany za hodnú chvíľu, ani jedna ani druhá popustiť nechcela. Tu sa tí podzemskí rozpajedia a pustia sa ako besní. Čosi-kamsi stratilo sa tamto vojsko a sám kráľ len horko-ťažko mohol s daktorým uniknúť.

Víťaz kuchta vystúpil si hrdo, poklonil sa kráľovi a nečakajúc na ďakovanie, odišiel aj s vojskom do dúbravy. Tu tri razy do zeme zatrúbil, podzemský kráľ pred ním sa postavil, on mu vojsko a šaty oddal a za pomoc sa poďakoval. Keď sa mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ zas jedno zlato jabĺčko. Domov, pravda, i teraz kus pripozde došiel, ale pichol kuchárovi do hrsti, a bolo po všetkom.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal ešte hrdšiu hostinu pripraviť. Po hostine nemohol sa dosť nachváliť toho cudzieho víťaza a milá princezka zas len zašteboce:

„Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predsa nie inakší, než je náš kuchta.“

Tu ho dala privolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Kuchta vytiahne druhô jabĺčko, ona si ho pýta.

„Dostaneš ho,“ povie kuchta, „ak mi nohy po kolená ukážeš.“

Princezka kus rozmýšľala, rozmýšľala:

„Ach, no! Veď to nič takého, budem mať už druhô jabĺčko.“

A po chvíli privolila. Kuchta jej dal zlato jabĺčko a ďalej sa zabávali.

Kráľ sa celkom nazdával, že je už bezpečný a bude mať pokoj .Len ti tu zas doletí chýr, že ten druhý kráľ s náramnou silou cez hranice prišiel, a čo pred sebou zachytí, všetko morduje a páli. Veľký strach obišiel nášho kráľa. Tak nachytre sotva pár tisíc chlapov mohol do zbroje postaviť. V takom strachu vzdychal v srdci:

„Ach, len by som mohol vedieť, či ten príde, či nepríde? Ak nepríde, jaj, beda nám, jaj, beda celej krajine!“

Poručeno bohu, už len šiel s tou hŕstkou vojska a dcéru vzal sebou.

Sotva prešli míľu zeme, kuchta sa zas pýtal od kuchára, aby mu dovolil ísť tam a tam do toho mesta. Kuchár ho prepustil a on hybaj rovno do dúbravy. Tu vezme do ruky trúbku, tri razy do zeme zatrúbi, kráľ podzemský pred ním sa postaví a spytuje sa, čo žiada?

„Pre seba nič,“ povie kuchta, „len pomoc pre môjho kráľa, ten druhý kráľ zas ide na neho!“

A sotva to dopovedal, stáli rady podzemského vojska tri razy toľké ako skorej. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho za hlavu celému vojsku:

„Len,“ povedá, „daj pozor na seba, do predku sa veľmi nepúšťaj!“

A s tým zmizol.

V strachu veľkom čakal kráľ začiatok bitky. Vtom priletí prestrojený kuchta a hneď pýta, aby ho s podzemským vojskom popredku do ohňa pustil, a len keby ho nepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. Kráľovi odľahlo na srdci a dal mu vďačne po vôli. Ako hrom rútili sa na nepriateľov, títo stáli radom ako múry. Tri razy udreli podzemskí na tých, tri razy museli ustúpiť nazad. Kuchtovi dlho už trvala tá bitka, začal byť netrpezlivý. Skočil doprostriedka nepriateľov, rúbal a sekal na všetky strany. Ale keď najlepšie sekal, aj jemu do nohy sekli a on spadol na zem.

Boli by ho iste posekali, došliapali, keby nie zopár jeho vojakov. Ale títo ho schytili a zaniesli do kráľovského šiatra. Tu hneď krásna kráľovská dcéra vlastnou rukou vyšívaným ručníčkom zaväzovala mu ranu a za ten čas jeho vojaci zdrúzgali nepriateľa, len máličičko chybelo, že aj samého kráľa nezajali.

Keď sa vojsko vrátilo, vychytil sa kuchta a nečakajúc na ďakovanie, odišiel i s vojskom do dúbravy. Tri razy do zeme zatrúbil, kráľ podzemský pred ním sa postavil, kuchta mu šaty aj vojsko oddal a za pomoc sa poďakoval. Ale mu podzemský kráľ vzal z ruky i trúbku:

„Už ti je,“ povedá, „táto trúbka viac netreba, ani moja pomoc, lebo sa už tvoje šťastie približuje, a preto už ani mňa viac neuvidíš. Na pamiatku vezmi si ešte toto jabĺčko a obráť ho sebe k dobrému. Proti ktorému si bojoval, vedz, že je to tvoj vlastný otec!“

„Môj otec?“ spýtal sa mladý víťaz celkom udivený.

Ale čože bolo robiť? Čo sa stalo, viac sa neodstane! Ešte sa chcel podzemskému kráľovi za všetku lásku poďakovať, ale ten mu spopred očí zmizol. Obrátil sa domov a tu kuchár začal sa už mrzieť, že tak pozde ide; ale mu pomastil ruku a zas bolo dobre.

Kuchta konal svoje práce ako predtým, ale sa musel premáhať, aby dakto nezbadal, že na jednu nohu kríva.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a tu len ešte bola hostina! Po hostine vychvaľovali do neba toho cudzieho víťaza, a tá štebotá, princezka, zasa sa len zamiešala:

„Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predsa nie inakší, než je náš kuchta.“

Tu hneď dala ho zavolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Kuchta vytiahol tretie jabĺčko; ona si ho pýta.

„Dám ti ho,“ odpovedal kuchta, „ak budeš so mnou spať, ale tak, že medzi nami holá šabľa bude ležať, dvanásť sviec v chyži horieť, dvanásť vojakov aj s tvojou komornou v chyži vartovať.“

Princezka si rozmýšľala, rozmýšľala:

„Ach, no! Veď je to tým poriadkom nič takého. Budem mať tretie jabĺčko.“

A privolila aj bez vedomia otcovho.

Večer v princezkinej svetlici dvanásť sviec sa zajasalo, dvanásť vojakov aj s komornou postavilo na vartu, holú šabľu naprostriedok do postele položili a tak sa princezka s kuchtom uložila.

Kuchta sa zadal, že spí, ale nespal. Tu, akoby sa chcel na druhý bok obrátiť, zaviazanú nohu von vyloží tak, že aj ručník bolo vidno. Ako ten ručník komorná zazrela, bežala hneď ku kráľovi rozpovedať vec. Kráľ naskutku pribehol do tej svetlice a presvedčil sa, že je to jeho dcérin spravodlivý ručník a ten mládenec nikto inší, ako ten ranený víťaz.

Vojakov a komornú poslal naraz von, šabľu vzal preč, sviece zahasil a nechal ich tam v pokoji.

Ráno, keď vstali, dal zavolať kráľ teraz už známeho víťaza, ďakoval mu za pomoc, ako vedel naj inakšie, a prosil ho, aby mu povedal, kto je, skadiaľ je?

Tu tento začal rozprávať od začiatku až do konca, ako sa s ním vodilo. Keď sa kráľ dozvedel, že ten kráľ, proti ktorému bojoval, bol jeho ochrancov otec, vypravil hneď poslov k nemu, aby nemeškal prísť, lebo že jeho syn je pri ňom a že mu ako driečnemu a statočnému šuhajovi svoju dcéru za ženu prisľúbil.

Keď sa ten druhý kráľ od poslov dozvedel, čo je vo veci, nevedel, či má svojim vlastným ušiam veriť. Dal zavolať toho poľovníka a vzal ho na tvrdo, aby povedal, čo s jeho synom urobil. Tento videl, že by sa darmo tajil, vyznal všetko, ako bolo, a to srdce, čo doniesol, že je z jeho psa. Kráľ sa mu za túto novinu a za ten statočný skutok nemohol dosť naďakovať a bohaté ho obdaroval.

Nato hneď dal do koča zapriahnuť, pojal so sebou kráľovnú a šiel k susednému kráľovi. Bolo tam radosti, akej nikto, ako je svet svetom, ešte nepamätal. Rodičia našli svojho zabitého syna a zabitý syn svojich rodičov. Rodičia jedni dostali hodného zaťa, druhí hodnú nevestu, mladí samých seba; nepriateľskí kráľovia sa pomerili a od tých čias boli najlepší priatelia.

O krátky čas bola svadba. Po svadbe pojal mladý zať svoju nevestu a odobral sa ku svojmu otcovi. Po otcovej smrti stal sa kráľom, a keď svokor umrel, zdedil aj toho kráľovstvo a tak panoval nad dvoma kráľovstvami šťastlivo a panuje až doteraz, ak neumrel.

Zakliata hora

V neveľkom domčeku žila si jedna chudobná vdova so dvoma synmi, a tí boli akoby jeden druhému z oka vypadol; vlastná matka ich ledva vedela rozoznať. Bratia títo vo všetkom pekne sa rovnali a matka by ich nebola dala za šíry svet. Tak prechádzal rok za rokom a bolo všetkým dobre.

Ale ako šuhaji dorástli a videli, že druhí do sveta odchádzajú, začalo aj ich von z domu ťahať a povedali matke, že sa chcú do sveta podívať. Tej to nebolo po vôli:

„Ach,“ povedá, „či vám je nedobre doma, že sa chcete do sveta púšťať? Ktovie, čo by sa vám tam mohlo prihodiť, len vy radšej seďte doma a samú ma nenechajte!“

Ale všetko prehováranie neosožilo nič; čo si raz do hlavy vzali, to si nedali vyraziť. Neborká matka plakala deň i noc a všetky kúty vyoblievala slzami.

„Ach, mamo ľúba,“ tešili ju synovia, „už len toľko nenariekajte a nebojte sa tak za nás, „ veď azda nejdeme prví do sveta a o tri roky nás máte tu; čo vám dovtedy bude treba, „ popredku vám opatríme.“

Tu hneď začali znášať žita, múky, strovy, omasty, dreva, aby všetkého na tri roky bolo dosť. Ako to matka videla, odľahlo jej trochu na srdci a ona im tiež jedno druhé chystala na cestu.

Všetko bolo už pohotove, len ešte kus dobrej pečienky chybelo.

„Deti moje, mohli by ste,“ povedá, „vybehnúť dač zastreliť, „ bez mäsa by som vás nerada pustila.“

Chodia, blúdia po tej hore od rána do poludnia, od poludnia do večera; ani len na dáky šľak neprišli. Zobrali sa, že sa vrátia domov.

Tu zo dvoch strán vybehnú dva vlci a začnú sa medzi sebou ruvať. Bratia aj mali aj nemali vôľu do nich streliť:

„Ak by sme,“ povedá, oboch dobre nezlahodili, mohol by sa napaprený vlk do nás oddať; ale sprobujme im hodiť po kúsku slaniny s chlebom.“

Ako im to zahodili, vlci sa prestali ruvať a ako psi šli ticho za bratmi, až ich pekne-krásne ku samému domu sprevodili. Vlkov zatvorili do maštale a oni vošli do izby.

„No, čože ste zastrelili?“ opýta sa matka.

„Nič sme,“ povedá, „nezastrelili, „ ale sme doviedli dvoch vlkov a do maštale sme ich zatvorili.“

„Jaj, beda mne,“ skríkla matka, „už je tam po mojej krave! Poďte, bežte ju obrániť!“

Bežali všetci do maštale; tu kravička stála pekne na svojom mieste a vlci čušali v kúte; na pyskoch mali veľké zámky. Nemohli sa nad tým dosť prenačudovať.

Na druhô ráno poznovu sa vybrali na tú poľovačku, ale zas nezastrelili nič, „ len nazad idúci zazreli, ako sa dvaja medvedi medzi sebou trhajú. Hodili im po kúsku slaniny s chlebom, „ medvedi sa prestali trhať a šli za bratmi ku samému domu, kde ich do maštale zatvorili.

Matka, keď počula o medveďoch, zase sa veľmi preľakla; ale ako šli opáčiť, bolo všetko pri pokoji, aj medvedi mali na pyskoch zámky.

Na tretí deň pohotove nezabili nič, len dvoch levov, čo sa medzi sebou driapali, upokojili a doviedli domov.

„Ako vidím,“ povie matka, „z vašej pečienky je nič!“

A tak čo inšieho bolo, pokládli si do kapseľky, „ od matky sa pekne odobrali a tie zvery vzali so sebou.

*

Tri dni, tri noci stúpali bratia spolu, až prišli na krížne cesty; tam stála jedna lipa.

„Brat môj,“ povie starší, „na medzi sme, „ tu sa musíme rozlúčiť. Ty choď tamtou cestou a ja sa obrátim touto. Ale vieš ty čo? Keď sa či jeden, či druhý z nás bude stadiaľto vracať, aby vedel, ako sa druhému vodí, vyrežme si tu do tejto lipy mená a pozapichujme nože![7] Kto sa skorej vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena, a keď vyjde krv, môže vedieť, že mu je brat živý, ale ak potečie voda, istotne je mŕtvy.“

Mladší brat na to pristal, hneď si povyrezávali mená a pozapichovali nože. Potom sa podelili so zvermi, podali si ruky a šiel každý svojou stranou.

*

Za veľa chodil starší brat sem a tam hustými horami, krásnymi poľami, kým sa dostal do jedného mesta, a to bolo celkom čiernym súknom obtiahnutô.

Vnišiel do hostinca a opýtal sa hostinského:

„Čo tu dobrého slýchať?“

„Hja, veru nič dobrého, ale zlého hej,“ povie na to hostinský. „Tu v meste máme len jednu studňu, z ktorej všetci pijeme, ale nám tá voda draho padne, lebo v jednej diere za mestom býva drak s dvanástimi hlavami, ktorému každý deň jednu paničku musia dať zožrať, lebo ak by mu nedali, nikoho by na tú studňu nepustil a museli by sme od smädu pohynúť. Už z dom na dom podávali mešťania svoje dievčatá, a teraz je rad na kráľovej dcére. Zato rozkázal kráľ mesto čiernym súknom obtiahnuť, „ ale aj to dal ohlásiť, že kto by sa taký našiel, ktorý by toho draka zabil, že mu tú svoju dcéru s pol kráľovstvom dá za ženu a po kráľovej smrti že dostane celú krajinu.“

Ako to náš šuhaj počul, hneď dostal chuť na hrdô zaťovstvo a povedal, že on chce toho draka zabiť, ak len bude môcť.

Hostinský bežal naraz ku kráľovi, že u neho je taký a taký hosť s troma zvermi, ktorý sa dáva na to, zabiť toho hada; že je síce len prosto oblečený, ale pri tom všetkom že musí byť mocný, keď také divé zvery vedel skrotiť.

Kráľ sa tej novine veľmi zradoval; poslal mu hneď pekné šaty a odkázal, aby nemeškal prísť k nemu. Náš šuhaj sa poobliekal a šiel do paláca aj so svojimi zvermi. Tam mu všetci boli vďační a kráľ mu prisľúbil, že ak toho draka zmárni, istotne jeho dcéru dostane.

On ale pýtal, aby jeho zverom dali na každého po dva barany a jemu aby prichystali ostrú šabľu.

Ešte len svitať počalo, kráľova dcéra vysadla do koča. Koč sa pohol a za kočom kráčal šuhaj so svojimi zvermi, s ostrou šabľou v ruke. „ Keď už boli neďaleko diery, kázal kočišovi zastať. Kráľova dcéra zišla z koča a sadla na koňa.

„Tak,“ povedá, „len sa mocne držte, „ a teraz prešvihnite popred dieru, aby sme draka vyklamali von; koč ostane tu.“

Kráľova dcéra preletela popred dieru ako guľa, drak to zaňuchal a vytrčil hlavu, „ ale miesto peknej paničky zablyšťala sa mu v očiach ostrá šabľa. Šuhaj nelenivý: odfrkla drakovi hlava. Drak sa na tom nahneval a vytrčil tri druhé hlavy, z ktorých strašne plameň šibal.[8] Tu priskočili zvery a začali potvoru zo všetkých strán šklbať; pritom milý šuhaj sekal, rúbal z celej sily a už štyri hlavy boli dolu.

Ale čože? Drak vytrčil naraz zase osem hláv i šibal strašným plameňom. Ukonaný, ledvaže už udržal šabľu; aj vlk s medveďom už nedovladovali a len tak zboku obskakovali. Tu sa milý lev rozbehne, vyskočí drakovi na chrbát a mocnými pazúrmi všetkých osem hláv aj s krkom od hnusného tela odtrhol. Drak sa skydol a tie hlavy sa ešte aj po zemi za hodnú chvíľu metali.

Šuhaj vytiahol nôž, povyrezával jazyky drakove, odložil do kapsy a bežal k oslobodenej kráľovej dcére. Táto od veľkej radosti nemohla sa mu dosť naďakovať, objímala ho a láskala. Potom vzala svoj prsteň, na dvoje ho rozlomila a jednu polovicu jemu dala.

On ukonaný položil si hlavu na jej lono a zadriemal. Aj zvery si políhali a zaspali.

Ako to oplan kočiš videl, že tak všetci spia, „ uchytil šabľu a milému šuhajovi odťal hlavu; princezku ale sedem ráz zaprisahal, že ho nesmie prezradiť. Hlavy z draka pobral na znak, akoby on bol potvoru zabil a potom letel s princeznou ku kráľovi.

Keď sa zvery prebudili, „ tu vidia zabitého pána. Od veľkého žiaľu zrevali a zavýjali strašne. „ Na to hneď lev rozkáže vlkovi:

„Bež chytro touto cestou, tam stretneš hada, ktorý v pysku zelinu nesie, aby vzkriesil svojho brata, ktorého vozy pridlávili. „ Pýtaj od neho polovičku z tej zeliny, a ak by ti podobrotky nechcel dať, vezmi mu nasilu!“

Vlk sa naraz zachytil cestou, ale tam stretol furmanské vozy. Ako ho ľudia zazreli, pochytali drúky a on v strachu zachytil sa nazad.

„No, ty si sprosták,“ povie lev, „bež ty, medveď, a dones tú zelinku!“

Medveď sa rozbehol a trafil tiež na tie vozy; ale keď furmani videli medveďa, pokryli sa do vozov, ako myši do diery pred mačkou. Medveď prišiel ku hadu a prosil od neho polovicu zelinky; ale neprajník odmáhal a chcel medveďovi jed do tela pustiť. Tento sa namrzel, „ milého hada dlabou pritisol a nasilu mu polovicu zelinky odňal. Ako blýskavica doletel k levovi a tento hneď potrel zelinkou hrdlo pánovo a hlavu priložil, ale nedobre; lebo mu tvár bola ku chrbtu obrátená.

Ako lev zbadal, že pán zle chodí a len tak sa potkýna, voľky-nevoľky prevalil pána na zem, „ hlavu pánovi odtrhol, zelinkou potrel a teraz ju už dobre postavil, ktorá sa hneď prirástla. Šuhaj prišiel k sebe, skočil na nohy a vzdychol si:

„Chuť!“ povedá, „ako sa mi dobre spalo.“

Akoby sa nič nebolo stalo, zachytil svoje zvery a šiel, kde ho oči viedli.

O mesiac sa dostal zase do toho mesta a teraz ho videl červeným súknom obtiahnutô. Obsadol na tom istom hostinci, kde predtým a spýtal sa, čo tam majú za novinu.

„Dobrú novinu,“ povie na to hostinský, „už sa za naše dcéry nemáme čoho báť, lebo kočiš kráľov zabil draka; práve teraz mu je zdávka a zajtra pôjde s kráľovou dcérou na sobáš.“

Ako to náš šuhaj počul, zamyslel sa; veľmi mrzelo ho, že ho ten kočiš z takého šťastia odtisol. Ale len zrazu vyskočí a povie hostinskému:

„Stavme sa, že ja z tej svadby budem hosť!“

Hostinský to nechcel veriť, „ nuž sa stavili.

Šuhaj si vypýtal jeden košík „ napísal lístok, do ktorého tú polovicu z prsteňa zavinul, list položil do košíka, „ košík dal do pysku medveďovi a poslal ho do paláca.

Príde medveď do dvora, tu hneď všetci psi a kopovy začnú do neho brechať, ale on si len stúpal ticho ďalej; „ len keď väčšmi do neho dodievali, zložil košík a rozohnal havkáčov, vrátil sa pre košík a vošiel do tej samej izby, kde pri stole sedeli páni a hodovali. Medveď kráčal prosto ku kráľovej dcére a podal jej košík z pysku. Ako kočiš medveďa zazrel, hneď tri hlavnice spopod neho vypadli.

Princezka prečítala lístok, vstala od stola, nakládla čo najlepšie kusy do košíka, položila aj plný pohár s vínom, do ktorého obe polovice z prsteňa pustila a to všetko medveď odniesol pekne pánovi.

Hostinský prehral stávku a šuhajovi dobre padlo, čo mu kráľova dcéra poslala. Keď sa do chuti najedol, vzal pohár a vypil ho na jeden dúšok. Tu vidí naspodku prsteň, lebo sa tie dve polovice boli pekne zrástli. To bol šuhajovi znak, že mu dnes šťastie dobre praje.

Hneď sa aj so zvermi pobral do paláca „ a rovno stúpal do tej izby, kde hodovali. Ako ho kráľova dcéra zazrela, naradovaná skočila mu v ústrety a pred všetkými ho objala. Kráľ a hostia sa dívali, že čo sa to robí a oplan kočiš triasol sa ako osika; všetky hlavnice spopod neho vyfrkli. Tu princezka musela vyrozprávať všetko a šuhaj na dosvedčenie toho ukázal jazyky z draka.

So zlostníkom-kočišom urobili krátko právo, dali ho tým zverom na márne kusy roztrhať. Kráľ bol veľmi vytešený a oddal dcéru svoju jej opravdivému osloboditeľovi. Náš šuhaj sa stal kráľovským zaťom, dostal pol kráľovstva a bolo mu dobre, že si ani sám lepšie nežiadal.

*

V jedno ráno, ako ho mládenec obliekal, „ vyzrel von oblokom „ a tu na jednej strane videl krásne zelené hory, na druhom boku ale bola hora smutná, ožltnutá, ako v jeseň. To sa mu veľmi divnô videlo, lebo vtedy práve stála najkrajšia jar.

„Čo je to,“ povedá, „že všetky hory naokolo sú tak pekne rozvité, a len tá jedna je taká ožltnutá?“

„Pane,“ povie na to mládenec, „to je zakliata hora, „ tam už veľa ľudí pohynulo, lebo kto sa raz do nej dostane, ten sa stadiaľ viacej nevráti.“

On len počúva a nič na to nepovie, ale ho tá hora mrzela.

Dobre lebo nebárs, povie on raz svojej žene, že ide na poľovačku, „ zachytil zvery a šiel.

Sotvaže bol za záhradou, kde sa vezme, tu sa vezme, vyskočí proti nemu jedna líška. Pustil sa za ňou aj so zvermi, ale ju niako nemohli dohoniť a na strelenie sa nezblížila.

Tak to šlo za hodnú chvíľu: Líška hneď trochu postála, hneď zas vopred utekala, a to len aby ich vždy ďalej a ďalej vábila. Kráľovmu zaťovi bolo už do nestrpenia, namrzel sa a zaklial, čo predtým nikdy ešte nebol urobil. A líška len to čakala, lebo nad nevinným nebola by mala moci. Tu mu zrazu skape z očí a on sa videl v hustej hore. Okolo neho tma ako o polnoci. Počalo mu byť úzko a rád by sa bol na slobodnô dostať. Ale sa on veru len vždy hlbšie a hlbšie zamotával, lebo ho tá hora mámila.

Pod jedným dubom zastal a že bol lačný, nakládol si ohňa a začal si slaninku piecť. Tu počuje nad sebou volať.

„Zima mi, zima mi!“

On sa obzrie a vidí na strome jednu skrčenú starú babu sedieť.

„Keď ti zima, poď sa zohriať,“ ten tu dolu povie, a na to ostalo ticho.

Zase sa len po chvíli ohlási:

„Zima mi, zima mi!“

„Povedám ti, keď ti zima, poď sa zohriať.“

Bolo zase ticho.

Po tretí raz sa ohlási:

„Zima mi, zima mi!“ a tento jej namrzený zavolá:

„Poď sa zohriať, alebo mlč!“

„Veď by som sa išla, ale sa tých tvojich zverov bojím, na ti tento prútik, pošibaj ich, potom zídem.“

On pošibal zvery a striga zišla dolu, odbehla na stranu, a čosi-kamsi doniesla na drevci zopchnutú žabu a počala ju obracať nad ohňom. Ako tak tú žabu obracia, len ti ho počne prekárať:

„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu, „ mne bude slanina a tebe žaba.“

A pritom hneď na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala.

Keď mu to tak dakoľko ráz opakovala, on sa nahnevá a zahucká svoje zvieratá do nej; ale tie sa nepohýnali z miesta, lebo od toho prúta skameneli; obráti sa k nim, ale vtom ho striga prútikom pošibala, a on naraz tiež tam skamenel.

Potom ho schytila a zavliekla do jednej jamy, kde už mnoho ľudí bola odmárnila.

V kráľovskom paláci ak čakajú, tak čakajú mladého kráľa, ale prešiel deň, prešiel i druhý, a on sa len nevracal.

Boli všetci smutní a nemysleli inak, len že musel do zakliatej hory poblúdiť a tam zahynul.

Mladší brat sa vracal domov a prišiel na krížne cesty.

„Akože sa,“ povedá, „môjmu bratovi vodí?“

Vytiahne zapichnutý nôž a tu sa cedí jedným krajom krv, druhým krajom voda.

„No,“ myslí si, „toto je nedobre; ten je aj živý aj mŕtvy; musím ho ja ísť vyhľadať?.

A hneď sa pustil tou cestou, ktorú si brat jeho bol vyvolil.

Ide, ide, aj so svojimi zvermi, ide hustými horami, krásnymi poľami, až sa dostal do toho paláca, kde sa jeho brat bol priženil.

Kráľova dcéra stála práve na dvore, a keď ho zazrela, naradovaná bežala mu v ústrety:

„Ach,“ povedá, „kdeže si mi tak dlho, ako ťažko za tebou čakám!“

Poznávala ho za svojho muža, lebo ako vieme, boli rovní ako jeden.

On sa vyhovoril, ako vedel, lebo sa hneď spamätal, že je u bratovej ženy.

Keď už bola noc a išli si políhať, mladší brat medzi seba a bratovu ženu zabodol do postele meč. Táto nevedela, čo si má myslieť, že jej muž pod tým časom od nej tak odstydol, a cez celú noc plakala.

Ráno pozde vstával, lebo bol veľmi dokonaný. Keď ho mládenec obliekal, zazrel i on tú smutnú ožltnutú horu a opýtal sa:

„Čo je to, že všetky hory naokolo sú tak pekne rozvité a len tá jedna je taká ožltnutá?“

Mládenec vyvalil oči.

„Veď som vám,“ povedá, „o tom už raz rozprával. Či nepamätáte?“

„Nepamätám, že by si mi bol o tom rozprával,“ povie na to mladší brat.

A mládenec mu rozpovedal, že je to taká a taká zakliata hora, a kto sa raz do nej dostane, ten stadiaľ nevyjde viacej.

Nebolo mu treba viacej počuť, hneď si pomyslel, že jeho brat tam dakde musel zle pochodiť.

Vybral sa i on na poľovačku a všetkým činom sa mu s tou líškou vodilo ako jeho bratovi, lenže tento mladší brat nezaklial.

Prišiel k tomu dubu, nakládol ohňa a začal si slaninku pražiť. Zvieratá stáli na boku a lízali svojich skamenených bratov.

„Zima mi!“ ohlási sa stará striga z duba.

„Keď ti zima, poď sa zohriať,“ zavolá ten zdola.

„Veď by som sa išla, ale sa tých tvojich zverov bojím; na ti tento prútik, pošibaj ich, potom zídem.“

Šuhaj sa obrátil a tu pri svojich zveroch zazrie aj tie skamenené. Hneď mu svitlo v hlave:

„Počkaj,“ myslí si, „veď ja teba zriadim.“

Nepošibal zvery svoje, ale zem.

Striga zišla dolu, „ doniesla na drevci napichnutú žabu a začala ju obracať.

„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu, mne bude slanina a tebe žaba!“ prekárala šuhaja, „ a hneď mu na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala. Šuhaja to namrzelo, „ dal jej zaucho. Tu striga do neho: len zahrdúsiť a zahrdúsiť, ale on zavolal na zvery a tie sa oddali do nej. Tu striga v strachu začala sa prosiť, aby ju nedal roztrhať.

„Vzkries,“ povedá, „tieto zvery, potom ťa pustím!“

Ona vyzula svoje čižmy a dala mu ich obuť; aby sa vyškriabal na strom, že tam nájde zlatý prútik, tým aby pošibal zvery. On urobil všetko tak; pošibal zlatým prútikom zvery a naraz ožili.

„Ulapte ju i vy,“ zavolá zase, „a driapajte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela.“

Striga nemohla vydržať bolesť, dala mu jednu masť, „ aby tam a tam šiel do tej jamy a tou masťou bratovi hrdlo potrel; naraz ožil a prišli oba ku zverom.

Ale len počujte, čo sa vám tu teraz stalo. Zvery bez všetkého huckania samé sa oddali do strigy; čepiec jej odfrkol do ohňa a prašťal strašne; roztrhali ju na franforce. Keď bolo po strige, „ naskutku sa dookola rozvidnilo, a celá hora sa utešene vyzelenala.

A teraz len ešte bolo, čo bolo! „ Tie prvé zvery, ktoré boli skameneli, „ naraz sa na ozbrojených rytierov obrátili a tie zvery, čo neboli skameneli, na drobné kúsky rozsekali a na jednu hŕbku pokládli. Sotvaže ich tak pokládli, už vstávali z toho posekaného mäsa traja tým podobní rytieri; tu sa všetci po bratsky pobozkali a viny svoje si odpustili.

Na všetko toto s divom hľadeli naši bratia a temer vlastným očiam neverili. Tu sa ohlási jeden z tých šiestich:

„Nedivte sa, dobrodincovia naši, ale počujte, čo vám máme povedať! My sme šiesti bratia z kráľovského rodu, ale rodičia nás nechali nepodelených, „ tak sme sa vždy medzi sebou vadili, kto z nás má byť kráľom? Za to nás jedna z rodiny našej zakliala, že bohdaj sme sa ako vlci, medvedi, a levi medzi sebou bili, dokiaľ nás len dvaja nevinní bratia neupokoja a my si jeden druhému dobre neurobíme. A takto už viete všetko, čo sa stalo, ako sa stalo a ako sa malo a muselo stať. My ale vám darujeme všetko naše bohatstvo a pod vašou opatrnosťou chceme život náš dokončiť.“

Vrátili sa všetci do kráľovského paláca. Tam bol rozoznaný muž od nemuža, brat od brata a držali ešte sto ráz väčšiu slávnosť, ako bola skorej.

O malý čas doviedli dobrí synovia aj svoju matku. Starší brat ostal tu kráľom a mladší sa odobral s tými šiestimi do ich krajiny, kde mu z vďačnosti prepustili kráľovskú korunu a pomerení žili medzi sebou pokojne a šťastne.

Čert slúži

Jeden chudobný rubár vybral sa do hory s posledným kúskom chleba, ktorý si v plátennej kapsičke niesol; lebo o tom kúsku chleba mal byť celý deň. Keď do hory prišiel, kapsieku zavesil na haluz a dal sa do roboty. Rúbal, neborák, rúbal a kálal hrubé duby, až mu tak z čela tieklo. Tu čosi-kamsi priplichtil sa čierny zasmolenec z najhlbšieho pekla ku kapsičke a ukradol mu ten ostatný kúsok chleba.

Ako sa vrátil do pekla, hneď začal chváliť sa kamarátom:

„Hľaďteže, toto malo byť jednému rubárovi na celý deň a ja som mu to ukradol!“

„Čo to tam, čo?“ ohlásil sa na to Lucifer.

A keď vyrozumel, čo je vo veci, zhrozil sa nad ukrutnosťou toho zlodeja, že smel takému chudobnému človeku ostatný kúsok chleba vziať. I naskutku mu vyriekol súd: aby stojme stúpal slúžiť do roka tomu rubárovi.

Na druhý deň zberal sa znovu do hory ubiedený rubár a kládol ťažkú sekeru na plece. Tu otvoria sa dvere a mladý, silný parobok vkročí do izby.

„Dobrý deň, gazdo!“ poklonil sa príchodzí. „Či by ste ma nevzali do služby?“

„Ach, syn môj, načože by si mi bol?“ odpovedal rubár. „Sám nemám čo jesť a v kúte, či vidíš, plače hŕba lačných detí!“

„No, len ma vezmite! Ja vám za službu nič nežiadam a uvidíte, že pri mne dobre sa mať budete.“

„Nuž, pod'že teda so mnou do rúbania, keď už len tak chceš,“ povedal rubár a podal mu do ruky sekeru.

Neminuli tri dni a hora, ktorú by rubár sám do roka nebol zrúbal, ležala na hromade, až to bola radosť hľadieť na rovné rady poukladaných siah. Od toho času počalo sa nášmu rubárovi dobre vodiť a deti jeho neplakali viac od hladu v kúte; boli veselé a zdravé ako ryby, lebo boli sýte.

„No, gazdo,“ povie raz ten sluha, „vy po kuse len rúbajte, a ja pôjdem dakde na mlatbu, aby ste mali na zimu chleba, aj všetkého nadostač v dome.“

„Choď len, choď,“ odpovedal rubár, „ja budem zatiaľ rúbať, čo budem môcť.“

Na jednej veľkej pustatine býval bohatý pán. Tristo stohov zbožia stálo mu na poli a v chlievoch ležalo tristo kŕmnych volov a tristo kŕmnych bravov. U toho pána zastavil sa rubárov sluha a ponúkol sa za mlatca.

„Nuž a kdeže ti kamarátstvo?“ opýtal sa ho pán.

„O kamarátstvo sa vy nestarajte! Len či dáte to zbožie mlátiť?“

„Pravdaže dám; ale ho azda sám nebudeš mlátiť?“

„Ej, či sám, či nesám; veď sa to potom nahľadíte!“

„Nuž a čože budeš žiadať na výmlatok?“

„Nič, pane, len čo si naraz odnesiem,“ odpovedal sluha.

„No,“ pomyslel si pán, „veď žiadnych desať kíl neodnesieš.“ A privolil k tomu.

Keď bolo blízko polnoci, tu okolo stohov ozve sa odrazu tritisíce cepíkov: cup cup cup, cap cap cap! cup cup cup, cap cap cap! Čerti z horúceho pekla zbehli sa pomáhať svojmu kamarátovi, takže do rána všetko zbožie bolo vymlátenô, vyviato i pomeranô. Ešte len svitať počalo, zabral sa mlatec k pánovi, aby prišiel robotu opáčiť. A ten sa nemohol predívať na tej skorej robote. Ale bol rád, že zbožie bolo dobre vyrobené a povedal mlackovi, aby si výmlatok bral.

Milý mlacko káže si vykladať zbožie na široké pleciská a pánova čeľaď vyloží mu na ne dobrých desať kíl pšenice.

„No, či ti to dosť?“ spytuje sa ho pán. „Hoj, čože by to bolo?“ rozosmeje sa mlatec. „Len ešte klaďte! Veď vidíte, že ešte pod ním vyskočím.“ I výkladu mu všetko zbožie   na   plecia   a   pánovi dupkom stávajú vlasy od strachu.

„No, či ti to dosť?“ spytuje sa poznovu, ale sa mlatec zase rozosmeje, že čoby to ešte bolo.

„Len klaďte,“ povedá, „čo máte; veď vidíte, že ešte vyskočím, ako čo by som nič nemal.“

Sto tučných, vykŕmených bravov valí sa z chlievov a mlatec poberie všetko na chrbát.

„No, u čerta, už ti to len azda dosť bude?“

Ale čert sa len smeje, ľahko vyskakujúc a káže

klásť. Pána pučí od zlosti; ale v „slove si stoj!“ „ od slova odstúpiť ani on nemôže.

„Vypusťte sto vykŕmených volov,“ zakričí na čeľaď; „tie azda len nepoberie!“

Ale mlatec zoberie aj tieto a rozosmejúc sa do očú nahnevaného pána, uteká, ako čo by nič neniesol, k svojmu gazdovi.

„No, gazdo, tu máte!“ zvrhne bremä vo dvore rubára. „Myslím, že sa už nebudete báť hladu, trebárs vás i tu nechám, lebo mi už vychádza rok. Ale či viete, kto som ja? či pamätáte, keď vám v hore ten ostatný kúsok chleba bol skapal?“

Rubár pokýval hlavou:

„Pamätám,“ povedá, „pamätám!“

„No, tak vedzte, ja som čert; ten kúsok chleba ja som vám bol ukradol a za pokutu musel som vám do roka slúžiť. Majte sa dobre!“

Vtom sa stal okolo domu smiech, ako čo by tritisíc koňov bolo zarechtalo. Boli to čerti, ktorí vysmievali svojho kamaráta, že musel u chudobného rybára slúžiť.

Či jesto pravda na svete

V jednej dedine vychoval raz jeden otec dvoch synov a potom umrel. Len čo otcovi oči zatlačili, chceli synovia hneď každý robiť po svojom, preto ihneď podelili sa so všetkým, čo po otcovi ostalo. A podelili sa ako rodní bratia narovno; dostalo sa im po tisíc zlatých. Podelení pustili sa svetom.

Idú, idú jeden vedľa druhého a ustavične dohadujú sa medzi sebou hneď o jednom, hneď o druhom; až ti im príde dohadovať sa o tom, či jesto pravda na svete.

„Brat môj zlatý?, povie mladší, „už je to raz darmo, pravda musí byť na svete; lebo inakšie rozpadol by sa svet!“

„A už či rozpadol, či nerozpadol,'1 povie starší, „ale pravdy nemáš; lebo tá dávno zahynula.“

„Nezahynula!“

„Ba zahynula!“

„Ba ver nezahynula!“

„Ba veru zahynula!“

Tak šlo to medzi nimi čím ďalej, tým tuhšie. Napokon povie mladší, keď ho to už dopálilo:

 ?No počkaj, veď ešte aj krém nás jesto ľudia na svete, opýtame sa tých. Ale ak pravda zahynula, hneď ti dám tých mojich tisíc zlatých!“

Staršiemu nebolo viac treba, hneď pristal na stávku.

Tu ide za nimi v bohatom koči veľký pán s červenými bajúzmi, s červenou bradou ako plameň.

„Ach, pán veľkomožný, prosíme vás ponížene len na jedno slovo,“ volajú bratia.

„No, čože by ste radi?“

„Oj, nože nám no, ako múdry pán, povedzte: Či jesto pravda na svete?“

„Škoda vám o tom aj dohadovať sa. Mali ste už dávno vedieť, že viac pravdy nieto. Oj, bračekovci, to celý svet vraví, že tá už dávno zahynula!“

Tu starší brat hneď odobral mladšiemu tých tisíc zlatých a skryl si do vrecka.

Idú ďalej ticho, akoby to už ani tí neboli. Starší len tak poťuťme usmieval sa za chrbtom mladšieho, že ho tak nie po nič pripravil o otčizen. Mladší len krútil hlavou a hrabal sa za ušima; lebo mu nijak nešlo do rozumu, že by pravda bola zahynula. A preto zas len začal dohadovať sa.

„Sem,“ povedá, „tých tisíc zlatých; lebo pravda nemohla zahynúť!“

„Ej, ba veru tie nemáš,“ riekol starší; „lebo pravda dávno zahynula!“

„No, už tá nezahynula; veď azda viem!“

„Ba veru tá zahynula; veď si počul, veď by azda páni tak nevraveli,“

„Zahynula!“

„Nezahynula!“

Šlo to medzi nimi vždy horšie, až zase ten mladší zavolal:

„No, ak pravda zahynula, dve oči mám, aj tie ešte vyklať si dám za ňu!“

„Nuž teda dobre,“ povie starší brat, „opýtame sa ešte koho-toho.“

Sotvaže zatíchli „ kde sa vzal, tam sa vzal „ ale šiel po ceste jeden páter. I ten mal červené vlasy.

„Ach, pán prevelebný, prosíme vás ponížene, lenže nám len povedzte: Či jesto pravda na svete?“

„Jah, deti moje,“ vzdychol si pán páter sťažka, „ani si na tom hlavy nelámte! Pravda dávno zahynula, my ju už len po chýre známe.“

Pán páter zašiel za vŕšok a starší brat vyňal spoza opaska nôž a vylúpil mladšiemu bratovi obe oči. A keď mu ich vylúpil, začal ešte aj posmievať sa mu:

„Ty škriepnik taký a taký, či ti to bolo treba? Teraz ťa tu nechám!“

A to bál sa už, že ho chytia a do chládku posadia; ale práve preto zas o chvíľku začal:

„Choď si ty pravdu hľadať, kde chceš „ a ja si pôjdem svojou cestou!“

A len nasilu odísť a odísť, a toho neboráka že tam nechá.

Ale mladší brat chytil sa mu za šaty a nespúšťal sa ho. Prosil sa mu, že by vari ten kameň bol mohol obmäkčiť, nieto ešte srdce ľudské:

„Brat môj, brat môj, keď si ma už takto aj o peniaze aj o svetlo božie pripravil, nože ma už teraz aspoň zaveď dakde pod panskú stenu, kde by mi ľudia hoc len od hladu skapať nedali!“

Na veľa prosenia zaviedol ho, ale miesto pod panské steny, ta pod viselnice. Myslel si, že ho tam cez noc čerti uchytia „ a to aj s tou jeho pravdou.

Už opustenejšieho na svete nebolo, ako tohto tu pod tými viselnicami Vedel, že je noc, lebo svrčky svrčkali okolo neho; ale nevedel, kde je, či je ozaj dakde medzi ľuďmi a či pánu bohu za chrbtom. Myslí, počúva, nastŕča uši na všetky strany, ale nikde ništ. Kaz okolo polnoci zaslúchne nad sebou akúsi vravu. A to vám tam boli čerti, čo na tie viselnice schádzali sa zo všetkých strán sveta, aby vyrozprávali si, čo kto skúsil, alebo vykonal.

„Hej,“ ozve sa prvý čert, „ja som si zarobil dneska pečienku. Dohonil -som dvoch bratov, dohadujúcich sa, či jesto pravda na svete. Pomáhal som staršiemu, lebo ten s nami držal. A pomáhal som mu dovtedy, kým len mladšieho neolúpil o otčizeň a nevyklal mu oči?

„Veru zaslúžil si si dnes večeru,“ povie druhý čert, „už je ten starší náš! A ten slepýže čo robí?“

„Neviem; zunuje dakde život, odpraví sa zo sveta a bude aj ten náš!“

„A jak ľahko pomohol by si!“ ozve sa tretí čert. „Nič by mu nebolo treba, iba čoby potieral si tou rosou jamky, ktorá tu na tieto zeliny padá, nuž by mu druhé oči narástli.“

Vtom doletel druhý kŕdeľ čertov a jeden z nich začal chváliť sa, že v tom a v tom meste pozapchával všetky studnice tak, že tam ľudia za kvapku vody budú jedno druhé zabíjať a do pekla posielať.

„A akože si to urobil?“ opytujú sa tamtí.

„Akože som urobil?! Tak som to urobil, že na sedem míľ dovôkola pozháňal som všetky pramene na jedno miesto a prichlopil som veličiznou zápoľou, ktorú ani tisíc chlapov z miesta nepohne,“

Vtom uderila hodina a všetci čerti prepadli sa dakde do horúceho pekla až na dno. Ale ich rozprávku vypočúval ten slepý a pomyslel si:

„I čert môže dať dobrú radu; dakedy keby aj nechcel.“

Sotvaže na úsvite dopadla rosa, tu on hneď na rukách, na nohách pustil sa po zelenej pažiti a potieral si jarou rosou prázdne jamky očné a hneď mu začali aj oči rásť. Kým slniečko na prvé ráno obsušilo rosu, už ich mal ako trnky; na druhé ráno už mu boli ako hodné hrachy a na tretie ráno doplnili sa mu jamky krásnymi očima a videl dobre.

Hneď poberal sa do toho velikého mesta, čo čerti v ňom zahatali pramene. Veľa mu nebolo treba dopytovať sa na cestu; chýry o tom šli ďaleko a viedli ho ako za nosom ta, kde to ľudia bijú sa o každú kvapku vody. Keď ta doputoval, hneď dal vyhlásiť sa, že on prišiel tak a tak z ďalekej krajiny, aby to mesto oslobodil od tej skazy, aby mu len dali tisíc chlapov na pomoc.

Ľudia ako ľudia! Jedni tak, druhí inak vraveli o ňom: Jedni ho držali za blázna, že ako by on to vykonal, čo nikto nemôže; druhí hrozili sa mu, aby neposmieval sa im v biede, lebo že ho zabijú.  Ale našli sa aj takí, čo si pomysleli: Nádeja je u človeka a pomoc u pána boha. Títo hneď hotoví s ním „ a nazbierala sa ich pekná čiastka „ že ho vo všetkom poslúchnu.

Tu on obliekol sa najskôr do kňazských hábov, vzal si svätenú vodu, a tak išiel za mesto ku tej zápoli. Príde tatam, pomodlí sa najskorej pánu bohu za dobré darenie, pokropí zápoľu zo všetkých strán svätenou vodou a rozkáže chlapom do roboty! Chlapi podkopú zápoľu, založia kolíky, zaprú sa „ ale ništ!

„Nolen, chlapi, ešte raz!“ zavolá im. Ale zase ništ!

„Ej, lenže len, zaprite sa, poprúžte sa! volá znova na nich. Chlapi zaprú sa, poprúžia sa „a zápoľu nadvihnú! Tu hneď začne valiť sa krásna čistá voda a valí sa taká, že temer všetky mlyny mala pozaberať ? len akoby ju bol z Dunaja narazil. Ale akoby aj nie, keď to zo všelkých prameňov tu bola voda zohnatá a teraz už sama podmývala si zápoľu!

Teraz by ste už boli mali vidieť, čo dialo sa tuná! Čo len nohy malo, bežalo k vode na ruvačky-mačky. To s hrnkom, to s debničkou, to s kúpou, to s vedrom, to so šafľom, to i so d ž barmi a so sudmi prichodili ľudia a načierali a naberali si; druhí len tak dobehli piť; tretí doháňali hneď aj statok napojiť. Lebo nazdávali sa, že to len za chvíľku tak potečie a potom prestane. Iba keď vždy viac vody pribúdalo, vtedy opamätali sa, že ich ten človek predsa len neoklamal. Tu už potom mladí, starí, malí, veľkí, chudobní, bohatí, všetci zhŕkli sa okolo neho a od radosti nosili ho na rukách ako dieťa. Naznášali mu aj darov a peňazstva hrúzu, že aj sedem ráz mohol odvážiť sa samým zlatom, a chceli ho aj pánom ustanoviť nad sebou.

Ale on ništ! On nechcel byť veľkým pánom. Jemu najlepšie páčil sa kremä stav kňazovský. A že ešte bol šuhaj mladý a mal pri rukách spôsob, vyučil sa na to kňazovstvo a stal sa v tom istom meste kňazom-

Dobre lebo nebárs! Bol on už teda tým kňazom „ slávnym a rozhláseným po celej krajine i pre svoju múdrosť i pre svoju pobožnosť. Kde len aký hriešnik, každý k nemu chodil na spoveď; kde len aký chudobný človek, každý poberal sa k nemu, keď mu bolo tesno o pomoc a poradu. A všetky deti, čo on krstil, boli vraj najlepšie a manželstvá, ktoré on spojil, najšťastnejšie. Takto on kňazoval za mnohé a mnohé roky, až ho napokon i šedivá staroba doháňala. Ale čím väčšmi beleli jeho vlasy, tým viac a ďalej šli o ňom chýry. Planí ľudia báli sa aj jeho mena a dobrí spomínali ho zakaždým a nedajbože prestúpiť jeho porady a naučenia; bo on nikdy ništ takého nepovedal, ani ništ takého neurobil, čo by nebolo bývalo po pravde a spravodlivosti.

I veru žil tam dakde akýsi veľmi starý, pritom aj veľmi hriešny žobrák a stenal od mnohých rokov na veľmi veliké bolesti. Lebo vraj všetky hriechy, čo za živa spáchal, obrátili sa mu na hmyz a hrýzli ho po celom tele do živého. Oddávna už ani nežil, ani neumieral, a hoci ho už sedemdesiatsedem kňazov spovedalo, predsa ešte nemohol dokonať.

Tu ľudia, čo im už ľúto bolo starého hriešnika, zmilovali sa nad ním a sami prišli k tomuto nášmu spravodlivému kňazovi prosiť sa, aby mu spomáhal, lebo že tomu ani sedemdesiatsedem druhých kňazov nespomohlo. I vybral sa spravodlivý kňaz ku starému hriešnikovi. Milý, mocný bože! Kohože on tu videl? Svojho staršieho brata, čo mu bol dakedy oči vyklal! Ale nedal sa bratovi naraz do známosti; bo chcel, aby napred vyspovedal sa mu zo všetkých hriechov. Spovedá ho, spovedá zadlho „ veľmi dlho; lebo koľko hmyzu na žobrákovom tele, toľko hriechov na jeho duši. Napokon prestal žobrák vravieť.

„No, či si už viac hriechov neurobil?“

„Nie!“ vraví žobrák.

„Ej, ba veru si ešte nie čistý. Ešte si dačo zatajil; lenže len vyspovedaj sa zo všetkého!“

Že už nie a nie, tajil starý hriešnik zle-nedobre a nebol by ani kliešťami vytiahol z neho čoby len slova. Naveľa, naveľa začne kňaz:

„A či ty vieš, keď hádal si sa o tú pravdu; keď olúpil si brata o otčizeň, aj oči vyklal si mu a zaviedol si ho pod viselnice „ akože povodilo sa s tým tam? Ačak ty to nevieš? Ale ja viem, čo si ty porobil. Lebo aby si vedel, ja som ten istý tvoj brat, čo chcel skaziť si ma, ale pánboh nedal! Či už teraz veríš, že jesto pravda na svete?“

Tu ožila v starom hriešnikovi duša ako na ostatné okamženie a poznal svojho brata a zavzdychol:

„Ach, verím, verím!“

V tom okamžení i dokonal a bolo po ňom.

Ale spravodlivý kňaz žil ešte aj potom a len potom ešte vedel ľuďom vyložiť, ako pravda nezhynula, ako pravda jest a bude na svete po všetky časy a veky!

Keď konečne zaľúbilo sa pánu bohu povolať ho k sebe, tu všetko: malé, veľké, mladé, staré, bohaté, chudobné plakalo a vykladalo na jeho hrobe; lebo každé vedelo voľač o ňom povedať: „Toto a toto „ toto a toto dobrého mi urobil!“

Železník

Bola jedna mať a mala jedného syna. Nemali ništ, iba jeden slivník a dva voly. Keď bola zima, museli aj ten slivník vyrúbať, aby sa voliak zohriali; keď prišla jar, zapriahol syn voly a zoral ten slivník a nasial maku, aby sa voliak vyživili. Ale keď mak dozrieval, všetky vtáčky iba na ňom sedeli a boli by im ho iste skazili, keby syn nebol ešte dakde z kúta vytiahol kušu, čo mu po otcovi ostala. Nuž s tou kusou tam striehol.

Raz, ako tak strežie, spustí sa mu mladý jastrab na ten mak. Janko pochytí kušu a prásk odstrelil jastrabovi krídlo.

„Hej, varovčík, načo si mi to krídlo odstrelil?“ ozve sa mu jastrab.

„A ty načo si mi mak kváril?“ ozval sa varovčík naspäť.

„Načo som kváril, nato som kváril, - bol som hladný!“ povie zasa jastrab. „Ale to vedz, že je môj otec všetkých jastrabov kráľom. Ak ty mne to krídlo nedáš zastrábiť, všetci jastraby sa ti tu zhrnú, aj mak ti skazia, aj oči ti vyďobú.“

„No, ver je tak zle nedobre, jastrabík môj! Počkaj, zanesiem ťa k materi.“

I zaniesol ho k svojej materi.

A tu mať, mala tá roboty, kým kdejaké zelinky poznášala a to krídlo obložila; kým stolára vyhľadala, čo mu ho do doštičiek zapravil, aby sa zrástlo. Naveľa, naveľa jastrab vystrábil sa; ale boli aj dva voly preč, čo to jastrab pahltný naveky len mäso pýtal. Bolo to už ako na holej dlani!

„Ej, braček, gazdíček, my takto viac nenabudneme!“ povie jastrabík, keď už poletovať mohol.

„A akože nabudneme?“ spytuje sa Janko; lebo ho tak volali, toho syna tej matere.

„Nuž tak nabudneme: My dvaja pôjdeme k môjmu otcovi, aby ti dal dáku vynáhradu, čo som ti tie voly stro-vil. A tvoja mater bude zatiaľ tu u kráľa pece kúriť, aby voliak vyživila sa.“

Mater teda ostala u kráľa na zámku pece kúriť a títo dvaja pobrali sa svetom. Jastrabík vždy poletoval vopred a Janko držal sa už len za ním. Prišli až k moru. Jastrab mladý preletel hneď, ale Janko ostal tam na brehu rumádzgať, keď viac za ním nemohol.

„Nerumádzgaj, nerumádzgaj,“ zavolal mu jastrabík z druhého brehu. „U môjho otca nájde sa spôsob aj na to, ako by človek cez more prešiel.“

A hneď ta letel a nezadlho priletel s jednou červenou plachtou. Tú plachtu prestrel na more a tá ich hneď oboch preniesla na druhý breh.

Keď už boli tam na druhom brehu, povie jastrabík:

„No, braček, gazdíček, už je nateraz všetko dobre. Najsamprv ti darúvam túto červenú plachtu, aby si mohol putúvať aj cez moria. A teraz ťa zavediem tamto na tú horu k môjmu otcovi. Ten ťa nijak naprázdno neprepustí. Zavedie ťa do troch podzemných komôr. V prvej budú samé července, v druhej strieborné a v tretej zlaté peniaze. Z každých ti bude ponúkať. Neber ani z jedných! Len v tej tretej komore bude za dverami stará truhlica; tú si vypýtaj, s tou ponáhľaj sa domov; bude ti ešte, ako ti nikdy nebolo.“

Jastrab kráľ vďačný bol synovi i Jankovi, keď sa mu tam postavili a rozpovedali všetko. Hneď ho viedol do tých komôr a ponúkal mu, aby si len bral. Janko nič, iba tú starú truhlicu pýtal, čo tam v tretej komore povaľovala sa za dverami.

„Ej braček, aký si ty mudrák,“ hovoril kráľ. „Ber si všetko, len mi truhlicu nechaj!“

A Janko zasa nechcel nič, ak mu truhlicu nedá. Naposled mu ju už len dal a prepustil ho domov.

Rezko kráčal si náš Janko naspäť, nebál sa už mora; preniesla ho cezeň červená plachta. Ale za morom chcel si už vypočinúť. I uložil sa tam na jednej širočiznej lúke a veru sa bol už aj vylačnel. Len mu tak voľač pošeplo, že hádam v tej truhlici bude dačo na zjedenie. Otvorí v nej krajnú priepravu. A tu vyhrnie sa z priepravy ukrutne mnoho statku všakového, väčšieho, menšieho; volov, koňov, oviec, kôz, hús, sliepok, kačíčeniec bolo tu do nedovidenia v celých čriedach a kŕdľoch.

„Toto iba keby si choval, nie žeby ťa ono nachovalo,“ pomyslí si Janko a otvorí priepravu z druhého kraja. Tu zas vyhrnie sa ukrutne ukrutečne mnoho vojska, že to bol len strach, a ešte mu vraveli, že ich ani tretia čiastka nevystúpila von.

„Títo iba čo by mne uši objedli,“ pomyslel si Janko a nazrel sa aj do prostrednej priepravy. V tej sa ligotali zlaté peniaze a hoc by koľko bral z nich, nikdy by neboli odspárali sa, iba ešte prispárali. Nuž si potom tam dakde voľač kúpil a zajedol.

,Hej, chlape, bolo by už poberať sa ďalej!' zhováral sa Janko sám so sebou, keď tam nikoho nemal. ,Ale ako? Či tie čriedy, kŕdle, vojská tu nechať, či čo s nimi robiť? Akože ich zasa dnu vpratať?' Nevedel tej veci nijaký spôsob, nuž len sedel a sedel tu utrápený, umučený, akoby ho boli na kríž pribili. Ako tak sedí, prikmotrí sa ku nemu chlapisko ozrutné ako dáka hora a čierne ako uhoľ. A to bol Železník.

„Ačak by ti už bolo tie čaty dnu zohnať?“ hovorí mu Železník.

„Bolo, bolo,“ povie Janko, „len či vieš na to dajaký spôsob?“

„Ej, akože by som nevedel, keď som k tebe prišiel! Aj  ti ich zoženiem, len či mi na holých kolenách odprisaháš, že si kráľovu dievku za ženu nevezmeš.“ Spravili  sa,  že si  ju nevezme,  lebo dosiaľ  nikdy na ženenie ani nepomyslel. Keď už bolo po správe, Železný chlap iba obehol okolo statku a okolo vojska, hneď zhrnulo sa všetko naspäť do truhlice.

Rozišli sa každý svojou cestou, iba čo ten Železník Jankovi ešte zavolal:

„Aleže pamätaj, načo si mi dnes prisahal; lebo ak nie, kde ťa pochytím, tam ťa na márne kusy roztrhám!“

Prišiel Janko domov a ukázal matke truhlicu. Tá sa mu iba vysmiala, že by ona za to ani predo dvere nebola vyšla a že načo mu truhlica, keď nemá, čo by v nej trímal. Ale Janko kázal materi len pastierov jednať, že však tam sú celé stáda. Tá ísť nechcela. Unúval ju dovtedy, kým sa len nepobrala. Ale ju tam ľudia iba vysmiali, čo priniesla na závdavky? Dal jej z tej prostrednej priepravy za zásteru dukátov na tie závdavky. Tu ešte len mala čo napočúvať sa od ľudí, načo im pastieri, keď tu ničoho nikde nič, keď i tak kremä dva volky mali, aj tie si prejedli.

„No, veď som ti,“ vraví mu, „prišla s obnôškou do domu; bez toho mohla som zaobísť sa.“

„A veď je nič,“ hovoril syn. „Ale môj statok musí predsa na pašu.“

I vypustil ho von. Čriedy, kŕdle vyhrnuli sa, len tak zaľahli zem. A tu ti pastierov ani nebolo treba, lebo tam pri každom kŕdli hneď aj jeho pastier a kŕdle rozpásali sa na šír, na diaľ, až milá vec.

Vypúšťal Janko svoje statky a tým bolo dobre, lebo chodili po širočizných kráľových lúkách. Ale tu raz, keď prišla mati tie pece kúriť, rozhneval sa kráľ a zle-nedobre do nej, či to jej synove čriedy, že keď je taký mocnár, aby hotovil sa naraz ráno proti siedmim rotám do boja. Prišla mati so strachom domov.

„Oj, nebojteže sa, mamo moja, nebojte,“ povie syn. „Keď ich kráľ má sedem, mám ich ja sedemdesiatsedem.“

Naráno vypustil Janko svoje vojsko na lúku, kde sa mali biť. Spýtal sa Janko svojho vojska:

„Koľkíže ste dosť oproti siedmim rotám?“

„Aj mňa je viac ako dosť!“ vyskočí jeden krivý, ale vrtký sprostred vojska. I tak, keď už prišlo na bitku, zrazil tento jeden malým prstom sedem rôt kráľových.

Kráľ sa nahneval a kázal hneď druhým siedmim rotám stúpať do poľa. A tento krivý i druhých i tretích i vari ešte aj štvrtých sedem rôt tak zbil ako tých prvých, kým len všetko kráľovo vojsko nepohynulo.

Teraz ale už Janko inak obrátil. Odkázal on kráľovi voľačo. Že, vraj, ak mu nedá svoju dievku za ženu. aby sa hotovil aj s ňou jemu pece kúriť, tak ako jeho matka kúrievala. A dal si hneď kaštieľ postaviť a kúpil si hrdé šaty. Keď to kráľ videl, vďačne mu sľúbil svoju dcéru za ženu, aspoň radšej, ako čo by bol mal tie pece podkurovať.

Viezli sa na sobáš v krásnom hintove. Iba kde sa vezme, tu sa vezme ten Železník a letí pravo na Janka. Janko nemal tu truhlice, nemal obrany, nuž len skočil a utekal, ako vládal.

Železný chlap sa iba zarihotal a zavolal za ním:

„Len si ho utekaj! Mám ja času vojsko z truhlice vypustiť a pannu dať zaviesť pre seba, kde sám chcem; mám času teba ešte tri razy dohoniť!“

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami, dobehol k jednej izbičke. Tam bývala ježibaba. Zaklope a vníde dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!“ „Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale sa nič neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Ďalekohľad, a keď tvoj Železník bude ešte na tri míle ďaleko, zabrechne prvý raz; keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz; keď bude na míľu, zabrechne tretí raz a už ťa vtedy zobudím.“

Sadol si, zajedol si, pospal si, a keď pes tretí raz zabrechol, zobudila ho starká, na cestu zastrčila mu do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami. Dobehol k druhej izbičke. I tam bývala ježibaba. Zaklopal a vnišiel dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!“

„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale sa nič neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Ďalekosluch, a keď tvoj Železník bude ešte na tri míle zeme, zabrechne prvý raz; keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz; keď bude na míľu, zabrechne tretí raz a už ťa vtedy zobudím.“

Sadol si, zajedol si, pospal si, a keď pes tretí raz zabrechol, zobudila ho starká, na cestu zastrčila mu do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Utekal Janko, utekal pustými horami, rudnými cestami. Dobehol ku tretej izbičke. I tam bývala ježibaba. Zaklopal a vnišiel dnu:

„Bože vám daj dobrý deň, pani matka!“

„Bože daj i tebe, syn môj! Viem, pred kým utekáš, ale sa nič neboj! Sadni si, zajedz si polievky a mäsa, vyspi sa! Môj psík je Mocný, a keď tvoj Železník bude ešte na tri míle zeme, zabrechne prvý raz; keď bude na dve míle, zabrechne druhý raz; keď bude na míľu, zabrechne tretí raz a už vtedy ťa zobudím.“

Sadol si, zajedol si, pospal si, a keď pes zabrechol tretí raz, zobudila ho starká, na cestu zastrčila mu do kapsy postruhník a kázala mu utekať.

Dobehol Janko k moru, keď mu Železník bol už za pätami; bol by ho už roztrhal. Ale Janko mal vždy svoju červenú plachtu okolo pása okrútenú. Odpásal si ju hneď, rozprestrel a tá ho preniesla na druhý kraj. Železník nemal tej pary za ním za more, nuž sadol si tam a tam vyčkával. Ale aj Janko bol už zmorený a ľahol si a spať, hen za tri dni!

Na tretí deň zodvihne hlavu, ale tu dobre od ľaku neskapal! Traja psiskovia - ako jalovice - ležali okolo neho zo troch strán! Nemal sa kade hnúť. Čiahol do kapsy, že im podhodí z tých postruhňov, že ho hádam voliak prepustia. A tu z postruhňov ani omrvinky, lebo to tie po-struhne boli premenili sa na psov a psi neboli žiadni druhí len ten Ďalekohľad, Ďalekosluch a Mocný, čo mu takto ježibaby dali na pomoc. Tie začali teraz okolo Janka chvostami krútiť a zaliečať sa mu, akonáhle obadali, že už Janko prebudil sa. Hneď vedel, že mu už nič neurobia; zobral sa ďalej a traja psíkovia všadiaľ s ním.

Ako tak išli, prišli do jedného zámku, v ktorom iba jednu paničku našli samotnú ako prst. Janko stal u nej do služby, keď takto nemala nikoho, kto by jej zámok obhajoval aj šíre hory okolo neho. Tu Janko každý deň aj s troma psy chodieval na poľovačku po tých horách a vždy len na noc prichodil zámok hájiť.

A tá panička zasa chodievala každý deň k tomu moru na prechádzky a tam voľač vyzerala. Vyzerala ona toho Železníka, že sa vráti na Jankovej plachte, keď ho dohoní a roztrhá. Lebo to bola ona, čo viezla sa s Jankom na sobáš a Železník ju sem dopravil s vojskom i s truhlicou a už teraz len naňho čakala a Janka už nepoznala, ani on ju.

Raz už potom zazrel sám Železník paničku z druhej strany mora a volá na ňu. Hneď sa mu ozvala a poznala ho aj ona. Pekne sa dohovorili proti Jankovi, ako čo majú robiť.

Nevedel Janko nič; večer vrátil sa ako inokedy domov, navečeral sa, poobzeral sa po celom zámku, a keď nikde nič nečul, ľahol si spať s pokojom a najmä nad ránom tuho usnul. Vtom prikradla sa k nemu na prstoch milá panička, potíšku odviazala mu spravodlivú červenú plachtu a druhú tej podobnú priviazala na pás. Len čo Janko nohu vytiahol zo zámku, už ona poď k moru! Priviezla sa na plachte k Železníkovi a naspäť i so Železníkom do zámku. Tam mu ona ukázala, kde Janko spáva v izbe a kde psy pred ním v pitvore; aby vedel, ako má si čo nastrojiť, bo Železník pred psami ani ukázať sa nesmel.

Vykopal si teda jamu podo dvere v tej izbe, kde Janko nocúval a tam ľašoval naňho. Večer, keď Janko vracal sa z poľovačky, stratil sa od neho Ďalekohľad; ani nevedel, kde podel sa. Čudoval sa veľmi, bo tie tri psy nikdy neodišli mu od boku. Iba keď ti ho nájde doma ležať podo dvermi, a to na tom Železníkovi, o ktorom Janko nazdával sa, že je ešte vždy za morom. Dosť volal psa k večeri, kým druhí okolo stola obskakovali a uhrýzali si, čo im podhodil; ale ten nehnul sa z miesta celú noc.

Na druhý deň vykopal si už Železník jamu pod ohnište a tam sa skryl. Večer ale dobehol vopred Ďalekosluch a ľahol si na Železníka. Janko zas len hlavou krútil, volal i bil psa, aby šiel ku stolu, ale ten nehnul sa až do rána.

Na tretí deň vykopal si Železník jamu pod samý stôl a myslel si, že Janka pri večeri čo len za nohu dochytí. Ale tu večer zas zavalil sa ten Mocný na neho, že do rána ani údom hnúť nemohol. Museli si to len inak nastrojiť, ak voľač vykonať chceli.

Len tu milá panička pekne okolo Janka, že tak a tak, tie psy musia choré byť, keď tak ani žrať nejdú, ani sa nepohnú, aby ich doma nechal aspoň raz, kym si oddychnu, že ich ona bude dobre chovať. Dal sa Janko nahovoriť a pochytal psov do komory na reťaze, aby za ním nemohli.

Skučali psy na reťaziach, kým Janko blúdil sám po horách a Železník tri zámky na komoru priprával, aby psy von nemohli.

Blúdi Janko, blúdi a nič zastreliť nemôže; iba jedna myška pletie sa mu ustavične popod nohy. Naposledok ju chcel už odkopnúť.

„Ej, Janko, neodkopniže ma, neodkopni!“ ozve sa myška. „Či ty nevieš, ako tebe tvoja prísaha draho prichodí a ešte ti drahšie príde, ak sa nezoberieš. Tam Železník zámky zakladá na tvojich psov, a ak ich pozakladá, dobehne za tebou a roztrhá ťa na márne kusy. Ponáhľaj sa, aby si ty dobehol, kým tie zámky dobre nepozakladá. Ak by ti predsa bolo pripozde, vybehni na tú vysokú vŕbu pri vode, a keď ťa bude Železný chlap volať dolu, zhadzuj mu, čo môžeš, zo seba! Veď už potom uvidíš, ako bude.“

Poslúchol Janko myšku a bežal, čo mu para stačila. Ale ako dobehúval, už Železník poslednú zámku zakladal. Nuž len skoro vydriapal sa na tú vŕbu. Železník vyskočil zo zámku ako zbesnetý a volá naňho na tú vŕbu:

„Poď dolu, bo ťa aj s tou vŕbou na márne kusy roztrhám!“

Janko zhodil mu klobúk; hneď bol klobúk na márne franforce rozdriapaný. Železník zas len volal a Janko mu zhadzoval po jednom zo seba, čo len na sebe mal a Železník to všetko rozdriapal, že z toho ani nite nezostalo.

Keď už Janko nemal čo zhadzovať zo seba, rozbehol sa Železník proti tej vŕbe, že ho hneď dolu strasie. Vtom ale odtrhol sa z reťaze Ďalekohľad, roztrepal dvere a zámky, pribehol a oddal sa do Železného chlapa. Železník len raz otrepal psa, hneď bolo po ňom.

Rozbehol sa zasa proti vŕbe a už ju tak rozkyvotal, dobre Janko z nej nesfŕkol. Vtom odtrhol sa Ďalekosluch, bil sa so Železným chlapom. Otrepal Železník Ďalekoslucha o zem; priam bolo po ňom.

Rozbehol sa zasa proti vŕbe a hádam by ju bol už z koreňa vyvrátil, keby nie ten Mocný. Ten odtrhol sa z reťaze naposled a bil sa so Železným za pol dňa. Raz ho predsa otrepal o zem tak, čo iba hlina ostala z neho. A to toľko tej hliny sa tam navalilo, že z toho povstal celý vrch. Ale to bola hlina len na povrchu, tam dnu bola samá merná ruda na železo. Od tých čias nazvali ten vrch Železníkom a kopali aj kopú v ňom rudu na železo.

Ten pes Mocný vzkriesil potom aj tých svojich dvoch kamarátov a všetci traja oddali sa do tej paničky, že Jankovi bola neverná. Túto potom na márne kusy roztrhali.

Keď sa to stalo, premenili sa na ľudí, aj ten zámok, aj tie hory pusté ožili a bolo tam ľudí mnoho. Janko našiel v zámku aj svoju truhlicu a vypustil z nej svoje stáda a tie už mali kde pásť sa na vlastnom a vypustil z nej aj svoje vojsko a s tým nebál sa už nikoho; a peňazí si vyberal, koľko kedy chcel a bol už teraz bohatý.

Poslal si po matku a oženil sa s tou najkrajšou paničkou v celej krajine.

PrílohaVeľkosť
19.jpg67.16 KB

Ženský dôvtip

Kedysi, ale nebodaj i to dosť dávno, boli dvaja dvorania: jeden chudobný a druhý bohatý. Chudobný nemal iba jedno prasiatko; aj tomu nebolo čo podhadzovať, keď na celom bydle ako na dlani. Bohatý mal zo desať tých ošípaných a často im podhadzoval jačmeňa, aj na válovci vždy mali čo lokať. Že to bolo na jednom dvore, prasiatko aj tri razy dňa dobehlo medzi čriedu bohatého dvorana a uchytilo si jačmeňa, nalokalo sa aj na válovci. Len to raz boháča domrzelo, pochytil kyjanicu, puk prasa po čele. Hneď sprplilo sa v prachu a bolo po ňom.

Chudobný človek šiel žalovať sa k stoličnému, aká škoda stala sa mu. Bohatý bránil sa, aká i jemu škoda diala sa, a nechcel platiť za prasa. Pán stoličný nemohol ich porovnať.

„No dobre,“ povie naostatok, „obom stala sa vám škoda a toho bude vynáhrada, kto z vás zajtra ráno vyháda: Čo je najtučnejšie, čo je najrýchlejšie a čo je najčistejšie?“

Oba prišli domov s ovesenými nosmi.

Toho bohatého privítala žena:

„No, čože chodíš ako oparený?“

„Ej, daj mi aspoň ty pokoj,“ odvrkol jej, „veď by to ani čert nevymyslel! Ešte ti nám hádky zahádal, že vraj toho bude právo, kto ich uhádne.“

„Nuž, čo za hádanky?“

„Že vraj, čo je najtučnejšie, čo najrýchlejšie a čo najčistejšie?“

„Nuž ale ešte aj na tom hlavu lámeš, ty trubiroh, ty?! Veď si si to hneď mohol pomyslieť: čože by bolo tučnejšie ako naša kŕmnica, ktorú už od troch rokov kŕmime; čože by bolo rýchlejšie ako naše kone, čo ich každý deň obrokujeme; a čože by bolo čistejšie ako naša studňa, do ktorej každý rok dva centy soli vrhneme!“

„A veru pravdu máš, žena moja!“ vyjasnila sa tvár boháčovi, akoby už bol aj to právo vyhral, aj ho pán po pleci potľapkal, že je múdry človek.

Keď tamten chudobný cez dvere dnu šiel, vstala mu od stola v ústrety jediná šestnásťročná dcéra a hneď mu na očiach čítala, že je to so všetkým nie dobre:

„Nuž, čože vám je, apko? Bol by to hrom, nie robota, ak by ste boli prehrali!“

„Prehrať som ešte neprehral, ale ani neviem, čo dohrám,“ rečie otec a rozpovie si dcére celú vec.

„Nič nebojte sa, apko; veď ja si to do rána premyslím,“ povedala dcérka, - a s tým potom uložili sa aj na pokoj.

Ráno dcéra iba voľač pošuškala otcovi do ucha, priam šiel tento vytešený pred stoličného. Tam čakal už aj bohatý a hrdo postavil sa prvý do radu. Oj, ale by ste boli videli, ako utiahol sa, keď pán stoličný na jeho hádanie len to riekol, aby mu s takými pletkami ani do domu nechodil.

„Nuž a ty že? Čože si vyhútal?“ obrátil sa k tomu chudobnému.

„Nuž prosím ponížene pána urodzenkého, ja len tak poviem, že najtučnejšia je naša matička zem, lebo z nej všetci tyjeme; najrýchlejší je ale mesiac, bo ten každé štyri týždne zem i nebo obehne; a najčistejšie je slnce, lebo naveky rovnak pekne svieti.“

„Chlap si!“ potľapkal ho pán stoličný po pleci. „Tento tvoj bohatý dvoran ani nemal zač, pre trocha toho jačmeňa, zabiť tvoje prasiatko. Na vynáhradu dá ti tú tučnú kŕmnicu, ktorú už od troch rokov kŕmia.“

S tým právo odstalo. A bohatý hrdoš odišiel ticho, ani ho čuť nebolo. Nesnilo sa mu, že ho pán stoličný tak zahanbia a ešte mu aj do tučnej kŕmnice utrú ústa.

Ale keď chudobný poďakoval sa za právo a akoby už po všetkom odchodil, tu pán urodzený zakyvkal ho naspäť, že vraj ešte na jedno slovo.

„Ty,“ hovorí mu pán, „ty si to sám nevyhútal, čo si mi na tie hádanky odpovedal, lebo na tých už mnohí múdri ľudia a páni lámali si hlavy a nič vyhádať nemohli. Povedz mi hneď a zaraz, kto ťa to naučil!“

Chudobný nemal čo tajiť, nuž povedal hneď, že jeho vlastné dievča tak si to cez noc premyslelo a ráno mu do ucha pošeptalo.

„No, keď ty máš takú múdru dievku,“ vraví na to pán, „na, zanes jej túto zmeň lanu; just mi ju prvú z poľa doniesli. Nech mi ju pod troma dňami oriafka, urosí, usuší, vytrie, vyhladí, vyčeše, spradie a z priadze plátna natká í vybieli; z toho plátna nech ušije pre mňa peknú bielu košeľu na sobáš. Ak mi to urobí, ju si povediem na ten sobáš; ak to neurobí, tak budem s ňou zachádzať ako s takou, čo miešala sa mi do práva a môj súd porušila. A teraz poberaj sa mi z očú!“

Ej, veď poberal sa! Radšej by nikdy nebol chodil na to pravo, alebo prehral ho trebárs tri razy. Zo zmene ľanu celú peknú pánsku košeľu, a to ešte pod troma dňami vyhotoviť! To tiež ešte človek neslýchal! - Ale keď doma dievčaťu rozpovedal vec, ono nerobilo si z toho nič, len odlomilo zo stromu jeden jedinký mládniček a podalo ho otcovi do ruky.

„Vezmite, apo môj,“ rečie, „choďte ešte raz k tomu pánovi, že som mu odkázala, že keď mi z tohto prútika vyhotoví do rána trlicu, kužeľ, vreteno, motovidlo, zvíjadlá, krosna, kolovrat a čo ešte k tomu treba, nuž mu i ja všetko vykonám, ako si rozkázal.“

Milý pán iba teraz zvedel, s kým to pustil sa do jednačky. Ale už ako hej, ako nie, to my nevieme, dosť na tom, že on jej to všetko tak vyhotovil, ako mu odkázala. Potom už aj ona jemu tú sobášnu košeľu na tretí deň poslala.

„Dobre,“ hovorí stoličný otcovi, „keďže je tvoja dcéra taká majstrovkyňa, nechže už teraz príde na sobáš. Ale nech mi príde ani vo dne ani v noci, ani pešky ani vezky, ani nie na koni, po ceste i nie po ceste, ani oblečená, ale ani nahá, a nech mi pritom donesie aj dar aj nie dar!“

Ej, aj toto ešte bolo treba počuť!

Otec na takú robotu krútil hlavou, ale dcéra uspokojila ho, aby ešte aj toto len na ňu nechal. A ten pán od tej hodiny neodišiel viac od obloka, čo ju naveky vyzeral; ba ani dočkať sa jej nemohol, lebo vedel, že jej niet rovne široko-ďaleko na krásu.

Na tretí deň ráno ešte všetok svet spal, bo práve len čo začalo zasvitávať, ale milý pán už stál v otvorenom obloku. A vidí, že dievčina mladá ide oproti jeho palote, a to veru takto ani vo dne ani v noci, lebo bolo na svite; ide si ani pešky ani vezky ani nie na koni, lebo sedela na capkovi a aj sedela aj nohami ešte dostupovala na zem; šla aj po ceste aj nie po ceste, bo cap kráčal koľaj ou, ani oblečená ani neoblečená, lebo mala sak na sebe, prepásaná zásterkou; a na lone mala voľač zakryté - a to akiste dar aj nie dar. Hneď jej poslal komornice v ústrety s krásnymi sobášnymi šatami, aby už len v tých priniesla mu ten dar aj nie dar.

Krásna ako ruža v puku vstúpila mu do izby a podávala mu dva holúbky. Ako ich chcel do ruky vziať, ona ich pustila. Tieto strepotali a uleteli otvoreným oblokom do šíreho sveta. Tak mu predsa podala dar aj nie dar; lebo ich mal, ale hneď nemal.

„No, duša moja,“ hovoril pán, „my sme od tejto hodiny svoji. Ale práve zato, že si ty taká múdra a ja tiež mám svoj rozum, sama uznáš, že by mne piano išli kolesá, keby aj naďalej miešala si sa do môjho práva. Preto ti to ešte pred sobášom pripovedám, žeby si nikdy nepostarala sa mi do práva. Ak by som dač najmenšieho zbadal, ešte v ten deň odpravil by som ťa z domu.“

Ona na to privolila a tak šli rovno pred oltár.

Len akoby ste tie holúbky boli videli v páre, tak si oni žili začas, kým ona nepostarala sa mu do richtárskej palice. Ale čo stať sa malo, to nevystalo.

Postavili sa raz pred súd dvaja pocestní. Jeden hnal z trhu čriedu koni, druhý stádo volov a oba nocovali popri jednodruhom. V noci koniarovi ožrebila sa kobyla a nezbadal. Žriebä zatáralo sa medzi voly; voliar našiel si ho pod volom a nechcel ho tamtomu prepustiť. Pán stoličný prisúdil žriebä voliarovi, keď tento, hádam, lepšie vedel mastiť.

,Čoby aj takú pravdu všetci čerti schytiliľ dudlal sebe pod nos namrzený koniar, keď ho pani stretla.

„Čože vám je, dobrý človek?“ pýta sa ho pani.

„Nuž hľa, vidíte, pani moja, prišli sme sem na pravdu a tu pravda taká, že vôl ožrebil sa a nie kobyla.“

I rozpovedal jej celú vec.

„No, netrápte sa nič, dobrý človek,“ vraví mu pani. „Len vy mňa poslúchnite, nuž všetko ešte dobre bude. Popoludní pôjde môj muž tamto na tú lúku vedia potoka na prechádzky. Vy si vezmite sebou kosu i sak. Keď on dôjde až k vám, ulapte kosu a koste vo vode; potom vyskočte na breh a robte tak s tým sakom, ako čoby ste po tráve ryby chytali. To keď zazrie môj muž, hneď zastarie sa do vás a vynadá vám do oslov. Vy iba toľko povedzte: ,Jaj, pán stoličný, skôr to môže byť, že ja vo vode trávy nakosím a na tráve rýb nachytám, ako to, žeby vôl ožrebil sa.' Ako mu to poviete, uvidíte sa, že žriebä bude vaše. Aleže, preboha, nevyzraďte ma, lebo ja by som sa viac v jeho dome neobstála a vidíte, že vám len dobre chcem a pravdu hradám.“

Povedala a bežala dnu k mužovi. A takou svätou stavala sa, ako čoby o ničom nevedela.

K večierku vyšiel si pán na prechádzky. A tu čo nevidí? Toho koniara po vode kosiť a po tráve sak na ryby nadstavovať!

„Nuž, čože ty tu robíš naopak sveta, ty osol Pána Kristov?“

„A veru,“ odpovedal ten smelo, „darmo mne vy, pán stoličný, do oslov nadávate. Skôr to môže byť, že ja vo vode trávy nakosím a na tráve rýb nachytám, ako to vaše, žeby vôl ožrebil sa.“

Ako to povedal, hneď rozvidnilo sa pánovi, čo ten tu chce; ale mu hneď to aj svitlo, kto ho mohol na to napraviť.

„Nuž tak?“ hovorí. „Ty opovažuješ sa mi moje pravo prevracať? To z tvojej hlavy nevyšlo! Povedz naraz, kto ťa to naučil?“

„A veď, hla - pán stoličný - nuž hla - veď sa?

„No, veď sa už zamoceš! Či nevieš hneď von s pravdou? Povedz, bo ináč žriebä nedostaneš. Ačak ťa to moja žena tak naučila?“

Keď už nemohol von z konopí, priznal sa ten človek, že to veru pani urodzená tak nasnuvali.

„No vidíš,“ hovoril pán, „mohol si ani nešamotiť; krém toho hneď som to vedel. Teraz iď za tým voliarom, aby ti žriebä hneď naspäť dal, že som ja kázal, - či vieš?“

„Viem, prosím ponížene, pán urodzený,“ - a už podskočil si a bežal uradovaný po svoje spravodlivé žriebä.

Ale pánovi - tomu nebárs veselo žilky hrali. Radšej by bol dožil sa neviem čoho, ako tohto. Bo svoju milú, hrkútavú hrdličku čím ďalej tým radšej mal a už nepri-chodilo mu inak, kremä z domu ju prepustiť, keď si chcel v slove stáť. I veru, ako došiel domov, priam jej vypovedal hospodu.

„Vezmi si,“ rečie napokon, „čo najlepšieho lúbi sa ti, a iď mi z domu!“

Ona nič neodvrávala, kremä to si naposled vyžiadala, aby mu smela pripraviť večeru, akú najinakšiu, aby ešte raz spolu povečerali. Pán privolil. Večera bola chutná a dobré vínko k tomu. Sama mu ho nalievala ?ešte naostatok,“ a milý pán veru podíval sa pintovke až na dno - i usnul. Mohol by z neho pásy drať, nebol by prebudil sa.

A pani mala koč už napohotove. Dala pána posadiť do koča a sama sadla si k nemu a kázala zatiahnuť rovno na jej otcov dvor. Skočila z koča, svoju sedliacku posteľ odpravila a muža si do nej uložila.

Ráno mal čo napretierať si oči urodzený pán stoličný, kde je, čo je, či by ozaj jeho panská palota takto za jednu noc bola premenila sa na sedliacku chyžu? Tu ona prišla k nemu a riekla:

„Ačak si mi dobre spal, milý môj? Vidíš, dobre sa to spáva aj v sedliackej chyži. A veru dobre nám tu bude; tu môžeme zostať trebárs aj naveky.“

„Nuž, ale akože to, čože si to porobila so mnou?“

„Nuž nezabývaj si, milý môj, že len včera večer odpravil si ma z domu; dovolil si mi kremä to vziať sebou, čo najlepšie ľúbi sa mi. Vzala som si teba!“

„No, predsa žene nikto cez rozum neprejde!“ povedal pán - a bolo zasa všetko dobre. Vrátili sa. I otca pojali so sebou. A pán ešte len teraz viezol hrdo svoju nevestu do domu!

Ezopove bájky

Ezopove bájky

Ezop údajne putoval po starovekom Grécku a rozprával svoje bájky. Nikdy ich nezapísal, zapísali ich až iní. Z každej bájky plynie poučenie do života.

Prebrané zo stránky: www.numerologia.sk .

Použitá literatúra: BRONNEN Arnolt: Ezop, Praha: Státní nakladatelství krásné literatúry a umení, 1962. Ezopove bájky, Bratislava: Junior, 1993. ISBN 80-7146-098-2, Ezopské bájky, Bratislava: Smena, 1974.

O Herkulesovi a povozníkovi

Istý človek viedol voz s koňom po rozbahnenej ceste. Kolesá uviazli hlboko v blate. Muž zostúpil z kozlíka a len tak očistom skúšal voz potlačiť, no nepomohlo to. Voz sa ani nepohol. Človek dvihol hlavu a zúfalo zvolal: „Vari sa mi všetko zlé musí prihodiť?! Prečo mi nepríde niekto na pomoc? Kde je napríklad mocný Herkules? Je to najsilnejší človek na svete. Kde je práve teraz, keď ho potrebujem?“ Herkules začul, že ho ktosi volá, a šiel sa pozrieť, čo od neho chce. „Prestaň nariekať a zapri sa do voza,“ povedal povozníkovi prísne. „Ako môžeš čakať pomoc od iných, keď si sám nevieš pomôcť? Ak ukážeš, že rád urobíš svoj diel práce, aj ja ti pomôžem.“

POUČENIE: Ostatní pomôžu ochotne tomu, kto sa sám chytí roboty!

O Jupiterovi a korytnačke

Kedysi dávno korytnačka nenosila na chrbte pancier ako dnes. No potom sa stalo čosi, čo spôsobilo, že ho má ustavične na sebe. Začalo sa to tým, že boh Jupiter pozval zvieratá na hostinu. Prišlo všetko živé, okrem korytnačky. Jupitera to rozladilo. Dúfal, že jeho pozvanie prijme každé zviera pod slnkom a korytnačka to pokazila. „Možno ochorela“ pomyslel si a vybral sa ju pozrieť. Keď tam prišiel, zistil, že korytnačka je v poriadku. „Prečo si neprišla na hostinu?“ spýtal sa vľúdne, „Nechcelo sa mi, radšej som zostala vo vlastnom dome“. „Naozaj?“ spýtal sa boh Jupiterrozhnevane. „Keď je to tak, odteraz budeš nosiť, svoj dom so sebou, kdekoľvek sa pohneš!“

POUĆENIE: Dávajme si pozor na to čo hovoríme, lebo ľudia nás môžu chytiť za slovo.

O Jupiterovi a opici

Medzi zvieratami zavládlo veľké vzrušenie. Boh Jupiter sa rozhodol odmeniť, ktorý príde ukázať najkrajšie mláďa. Poschádzali sa všetky zvieratá, prišli z vrchov, údolí, oblakov, stepí ba aj riek a všetky mali so sebu mláďatá. Jupiter chodil medzi zvieratami a pozorne pozrel na každé mláďa. Bola tam aj opica a mláďa. Jupiter sa jej spýtal čo tu robí, veď jej mláďa je škaredé má tupý noštek a holú hlavu. Opica zosmutnela nad jeho pýchotu a povedala: „Mne je jedno čo si ty veľký boh alebo ktokoľvek iný myslíš o mojom mláďati, ale pre mňa jeho matku, je to najkrajšie storenie na svete!“

POUČENIE: Ten koho máme radi, je vždy najkrajší na svete v našich očiach.

O Merkúrovi a drevorubačovi

V lese žil so svojou rodinou poctivý drevorubač. Celý deň ťažko pracoval, stínal stromy sekerou. Raz kráčal popri hlbokej bystrine so sekerou v ruke. Sekera sa mu vyšmykla a spadla do vody. Drevorubač, začal bedákať, pretože bez sekery nemohol pracovať a bál sa o živobytie pre svoju rodinu. Drevorubačov nárek začul Merkúr - boh vody. Uľútostilo sa mu a vytiahol z rieky sekeru z čistého zlata a ponúkol mu ju. Ale drevorubač si ju nevzal. Merkúr sa opäť ponoril a vytiahol sekeru zo striebra. Ani tú si však drevorubač nevzal. Po tretíkrát mu vytiahol jeho starú sekeru. Drevorubač sa veľmi potešil, pretože takou sekerou si mohol ďalej zarábať na živobytie. Merkúrovi sa jeho čestnosť zapáčila a tak mu daroval aj zlatu, aj striebornú sekeru. V dedine kde býval sa to dozvedel iný drevorubač a zaraz bežal k rieke, kde hodil svoju sekeru a volal na Merkúra, aby mu pomohol. Merkúr sa opäť zjavil, vytiahol z rieky zlatú sekeru a podal mu ju. Naradostený drevorubač skríkol: „Ďakujem, to je moja sekera!“ To Merkúra rozhnevalo a zlatá sekera zmizla. Darmo drevorubač vyvolával, nariekal - jeho sekera zostala na dne rieky ležať naveky...

POUČENIE: Byť čestný sa vypláca.

O Mesiaci a jeho materi

Mesiac bol rúči mládenec, no pochytila ho márnivosť a chcel vyzerať lepšie a krajšie. Požiadal matku, aby mu ušila šaty, v ktorých by sa mohol prechádzať po oblohe. Na jeho prekvapenie matka smutne pokrútila hlavou. „Žiadaš odo mňa, čo ti nemôžem nikdy splniť“ riekla. „Prečo nie?“ fňukal sklamaný mesiac. V tej chvíli mu na šatách záležalo väčšmi ako na čomkoľvek na svete. „Porozmýšľaj trochu“ poradila mu matka „a uvidíš, že ti nikdy nemôžem ušiť šaty, čo by ti boli dobré.“ Ale Mesiac nástojil a stále s pýtal prečo to nie je možné. „Pretože si vždy iný“ odvetila matka. „Niekedy si taký tenký, že poľahky prekĺzneš popod zatvorené dvere. A inokedy si zasa taký plný a okrúhly, že si ťa ľudia mýlia s bochníkom syra. A medzičasom si ani tučný, ani tenký, ale každý deň iný.“

POUČENIE: Ťažko je vyhovieť tomu, kto chce zakaždým niečo iné.

O chlapcovi a lieskovcoch

Maškrtný chlapec uvidel na stole pohár s lieskovcami. Vopchal dnu ruku a nabral si za plnú hrsť orieškov. Ajhľa, nemôže vytiahnuť ruku, lebo je plná. Od zlosti začal plakať. Ak oriešky pustí, vytiahne ruku, ak nepustí, ruku nevytiahne. Mládenec čo sa prizeral, mu dal dobrú radu: „Nebuď taký nenásytný, naber si menej orieškov a ruku poľahky z pohára vytiahneš.“

POUČENIE: Nechci mať naraz priveľa.

O chlapcovi a vlkovi

Po lúke sa potuloval vlk a hľadal si niečo pod zub. Na lúke sa hral chlapec a keď zbadal vlka, chceš sa rozbehnúť preč. No uvedomil si, že vlk by ho raz dva dochytil, a tak sa radšej ukryl vo vysokej tráve. Vlk onedlho chlapcov úkryt našiel a s vycerenými zubami skočil k chlapcovi. Chlapec ho ako prvý oslovil: „Prosím ťa vlk, nezožer ma“. Keď vlk videl ako sa chlapec trasie na celom tele, tak trochu zaváhal. Pôvodne ho chcel zabiť a zožrať, no v duchu si uznal, že v ten deň už chytil celú kopu menších zvierat a nie je až taký hladný. Rozhodol sa, že si s vystrašeným chlapcom radšej trochu zažartuje a povedal mu: „Dobre teda chlapče, ušetrím ti život, ak mi povieš tri tvrdenia, ktoré sú pravdivé a nemožno s nimi súhlasiť.“ Chlapec začal bleskovo premýšľať, lebo vedel, že od troch odpovedí závisí jeho život. Po chvíľke mu svitlo a povedal prvú odpoveď: „Nuž škoda že si ma uvidel“ povedal a vlk uznal že prvá odpoveď ho uspokojila. To chlapca posmelilo a pokračoval druhou odpoveďou: „Škoda, že som sa ti dal uvidieť“. Vlk aj teraz uznal, že druhá odpoveď ho uspokojila a s očakávaním čakal na tretiu odpoveď: „Po tretie poviem ti takto - ľudia neznášajú vlkov, lebo bez príčiny napádajú ovce.“ Vlk sa na chvíľu zamyslel. Chlapec sa začal báť, že bol prismelý. No tento vlk nebol voči nemu zaujatý a povedal: „Myslím, že z tvojho hľadiska je to pravda, zvládol si skúšku a môžeš pokojne odísť.“

POUČENIE: Nezaujatý človek sa vždy usiluje posúdiť spornú vec zo všetkých hľadísk.

O chvastavom cestovateľovi

Istý cestovateľ sa všade chválil, kde všade už bol a čo všetko tam vykonal. Jeho poslucháčov to skoro omrzelo. „Raz“ rozprával cestovateľ chvastavo, „keď som bol v Afrike, zúčastnil som sa skokanskej súťaže. Skočil som dvakrát toľko, ako tak kedy kto skočil. Ak mi neveríte, choďte do Afriky a opýtajte sa tam“ „Hm ... ak naozaj viete tak ďaleko skočiť“ - povedal jeden z poslucháčov, „netreba chodiť do Afriky, ale dá sa urobiť niečo iné.“ „A čo také?“ vyzvedal prekvapený cestovateľ. A ten človek odpovedal: „Môžete skákať tu a dokázať nám to...“

POUČENIE: Lepšie je menej konať ako viacej hovoriť...

O dube a trstine

Pri rieke rástol dub. Bol to veľký strom, pyšný na svoju výšku a silu. „Som najvyšší a najsilnejší spomedzi stromov,“ vyvolával hlasno. „Nik si na mňa netrúfne!“ Neďaleko duba rástla pri vode trstina. Bola pokojná a plachá, jemne šepotala, keď ňou pokyvoval vánok. Raz začal duť krajinou silný vietor. Zavýjal a reval, lámal konáre stromov a odnášal strechy z domov. Dub stál a čelil divému vetrisku. Vždy bol silnejší než akýkoľvek vietor. No toho dňa bol vietor silnejší ako dub. Vyvalil ho z koreňov a zrazil ho k zemi. Ťažko ranený strom padol do trstia. Trstiny sa stále kývali zboka nabok. Vyzeralo to, že vietor ich neznepokojuje. „Nerozumiem tomu“ vzlykal dub. „Ako sa môže niekto taký krehký a útly ako trstina vyhnúť hnevu vetra, ktorý vytrhol silný strom aj s koreňmi?“ „Bol si príliš tvrdohlavý“ zaševelila trstina ... „Stál si a vzdoroval vetru, aj keď bol silnejší ako ty. My trstiny vieme, že sme slabé a krehké, preto sme sa pred ním sklonili a nechali sme ho neškodne prefičať ponad naše hlavy.“

POUČENIE: Ak chceme prežiť, niekedy je lepšie ustúpiť.

O dvoch nádobách

V rieke plávali dve nádoby. Jedna bola kovová, druhá bola z hliny. Vlny boli veľké a tak sa bezmocne plavili dole prúdom. Kovová nádoba oslovila hlinenú: „Poď ku mne bližšie, ja budem na teba dávať pozor, aby sa ti niečo nestalo! Som veľmi silná, nič ma len tak ľahko nerozbije, maximálne sa trochu otlačím.“ Ale hlinená nádoba to odmietla, čo kovovú nádobu urazilo. Nato jej však hlinenná nádoba povedala: „Viem, že svoju ponuku myslíš dobre, ale ty si tvrdšia ako ja. Trochu do mňa drgneš nechtiac a ja sa rozsypem na márne kúsky!“

POUČENIE: Rovný rovného si hľadaj.

O hvezdárovi

Hvezdára na svete nezaujímalo nič, len hviezdy. Každý večer chodieval von a skúmal oblohu. Raz si ako zvyčajne vykračoval, hlavu vyvrátenú do oblohy a oči upreté na hviezdy. Nezbadal, že v ceste mu stojí hlboká studňa. Potkol sa a spadol do nej. „pomoc! pomôžte mi niekto!“ kričal. Sedel na dne studne, celý premočený, volal o pomoc. Okoloidúci človek začul jeho krik a pozrel do studne. „pomôž mi prosím, tak uprene som hľadel na hviezdy, že som nezbadal túto studňu“ vzlykal. „to je tvoja chyba!“ povedal okoloidúci človek, „máš sa pozerať, kadiaľ kráčaš.

POUČENIE: Neoplatí sa upriamovať myseľ iba na vysoké ciele a nevšímať si, čo sa robí okolo nás.

O jeleňovi pri jazierku

Statný jeleň si prišiel uhasiť smäd k lesnému jazierku. Keď sa dosýta napil, zahľadel sa na svoj obraz vo vode. Jeho veľké, košaté parohy vyzerali prekrásne. „Naozaj mám rozkošné parohy“, povedal si pyšne. „pôsobia veľmi vznešene“. Keď sa obrátil, uvidel vo vode aj svoje nohy. Na tie však nebol taký hrdý. „Škoda, že nemám také silné nohy ako parohy“ povedali si smutne, „veru tak, nohy mám slabé a tenké, mal by som ich dajako vylepšiť“. Zatiaľ čo sa jeleň zdržiaval pri jazierku, prikradol sa k nemu lev a chystal sa neho skočiť. No jeleň mu ušiel. Pred sebou mal voľnú čistinku a nohy mu dobre poslúžili. Čoskoro bol daleko pred levom a vbehol do lesa. No tu sa nešťastné parohy zaplietli do konárov a on sa nemohol pohnúť. O chvíľu ho lev dobehol. „Aký som len bol hlúpy!“ zvolal nešťastne jeleň, keď lev na neho skočil. „Nohami, čo mi tak dobre slúžili, som pohrdal, kým parohy, na ktoré som bol taký pyšný, ma zradili...“

POUČENIE: To čo má pre nás najväčšiu cenu, si zvyčajne ceníme najmenej.

O kobylke a mravcoch

Mravce po celé dlhé letné dni usilovne pracovali a zhromažďovali potravu na zimu, keď sneh hrubou vrstvou pokryje zem. Kobylka nič nerobila, len sa prizerala a smiala sa im, že vraj sú blázni keď pracujú. Svieti predsa slniečko, treba sa hrať, spievať - presviedčala ich. Mravce si ju ale nevšímali, pracovali, aby nazbierali toľko jedla, že vydrží celú zimu. Kobylka si zatiaľ pospevovala a hrala sa v tráve. Leto sa čoskoro skončilo. Prišla jeseň a po nej zima. Zem prikryl sneh a ľad. Nikde sa nedala zohnať potrava, ani omrvinka. Kobylka hladovala a ledva sa dokrivkala ku skladu, kde mali mravce jedlo. Začala ich prosiť: „Prosím mravce, som veľmi hladná, dajte mi najesť z vašich zásob“ ale mravce jej povedali: „Na to si mala myslieť v lete, keď si sa nám vysmievala. Leto si prespievala, zimu pretancuj a o jedlo sa nemusíš starať“ Kobylka sklopila hlavu a smutná a hladná odišla preč.

POUČENIE: Vždy treba myslieť na budúcnosť.

O komárovi a býkovi

Komár bol síce malý, no veľa si o sebe myslel. Jedného dňa, ustatý z lietania, zosadol na roh obrovskému býkovi, ktorý sa pásol na lúke. Býk si komára ani nevšimol. Keď si komár oddýchol a nabral sily, zdvorilo sa pred odchodom prihovoril býkovi. „Žiaľ už musím ísť, ale ďakujem ti za to, že si mi dovolil oddýchnuť si na tvojom rohu. Rád by som ostal, ale naozaj už musím.“ Býk začudovane odpovedal: „Mne je jedno čo urobíš, nevšimol som si kedy si prišiel a nezbadám ani keď odídeš.“

POUČENIE: Často sa sami sebe vidíme dôležitejší ako iným.

O koňovi a jazdcovi

Bol krásny jarný deň a mladý zámožný muž sa vybral na prechádzku na svojom novom koni. Žiaľ nevedel, že kôň ešte nie je celkom skrotený. Len čo sa vyšvihol do sedla, kôň sklopil uši a divo vyrazil do cvalu. Mladý jazdec sa pokúšal koňa ovládnuť. A tak sa pevne držal nakoniec jeho krku. Priateľ, ktorý to všetko sledoval za ním zavolal: „kam sa tak ponáhľaš?“ a mladý muž odpovedal: „ako to mám vedieť? ja o tom nerozhodujem, ale radšej sa spýtaj koňa!“

POUČENIE: Nepúšťaj sa do vecí, ktorým nerozumieš.

O krabovi a jeho materi

Krab žil so svojou matkou na dne mora. Matka bola na svojho syna veľmi pyšná, no ustavične ho nabádala aby bol lepší a lepší. Raz ráno si všimla, že krab beží po dne mora bokom tak ako všetky kraby. Ona chcela, aby chodil rovno, vraj by to bolo krajšie a tak ho stále žiadala aby sa naučil chodiť rovno. Syn jej však odpovedal: „Budem chodiť rovno mama, ale najskôr mi to ukáž ako sa to robí“ Mama to skúsila ale zistila, že inak ako bokom to nejde.

POUČENIE: Nemali by sme ľudí kritizovať za to, za čo nemôžu.

O kúpajucom sa chlapcovi

Istému chlapcovi sa zažiadalo zaplávať si v rieke. Kamaráti ho vystríhali, že voda je hlboká, no on ich nepočúval. Na chvíľu sa ponoril a zistil, že voda je naozaj veľmi hlboká a zľakol sa. „pomóc!!!“ začal kričať, lebo sa topil. Popri rieke kráčal akýsi človek zo psom a nahnevane skríkol na chlapca! „Ty hlúpe decko, nevieš že táto rieka je nebezpečná?! Pochábeľ jeden!“ Chlapec mu z posledných síl odvetil: „Prosím vás pane, nemohli by ste ma najskôr vytiahnuť až potom karhať?“

POUČENIE: Keď sme v núdzi, potrebujeme pomoc, nie poučenie.

O labuti a vrane

Bola raz čierna vrana, ktorá chcela byť bielou labuťou. Tak ako ostatné vrany, žila na strome, mohla mať pevné hniezdo, pokojný život, ale ona nebola spokojná. Pozorovala labute, aké sú krásne a túžila byť jednou z nich. Pomyslela si, že keď sa bude usilovať, určite sa jej to podarí. Opustila hniezdo, a odišla bývať k labutiam. Začala ich napodobňovať. Naučila sa plávať v tečúcej vode. Každý deň si naprávala čierne perie, aby zbelelo. Živila sa rovnakou potravou ako labute. Nič nepomáhalo. Jej telo bolo stále čierne. Potrava labutí pre nu nebola dobrá, stále chudla a krídla z máčania vo vode sa oslabili a zredli. Nakoniec si vrana uvedomila, že labuť z nej nikdy nebude a odletela smutná preč.

POUČENIE: Môžeme zmeniť svoje zvyky, ale nikdy nezmeníme svoju podstatu.

O lampe

Lampa bola na seba veľmi pyšná. Celá sa ligotala a bola naozaj krásna. Dali do nej oleja a keď ju zapálili, vrhala mäkké svetlo po celej miestnosti. „Len sa na mňa pozrite“ vravievala pyšne, „som tá najúžasnejšia lampa. Dávam toľko svetla ako striebristý mesiac na oblohe. Svietim tak krásne, ako mesiac a hviezdy dokopy. Ba čo viac, svietim krajšie ako samotné slnko!“ V tej chvíli zadul do izby cez otvorený oblok vietor. Bol taký silný, že zahasil lampu a izba sa ponorila do tmy. „Vidíš aká si smiešna?“ povedal jej pán domu, keď lampu znova zažínal ...“ako sa opovažuješ prirovnávať k slnku, mesiacu a hviezdam? Ony svietia večne a teba zhasne obyčajný vietor ...“

POUČENIE: Pýcha predchádza pád.

O levovi a myške

Lev je pyšné a silné zviera - kráľ zvierat. Raz keď mu po tvári v spánku prebehla drobná myška, chytil ju mocnou labou a druhou sa zahnal, že ju rozdrví, taký bol nahnevaný. Myška zapišťala: „Mocný lev, nezabíjaj ma prosím a nechaj ma ziť. Ak ma pustíš, možno ti budem raz osožná.“ To leva celkom rozveselilo. Predstava, že také malé bezvýznamné zvieratko by mohlo niekedy pomôcť jemu - kráľovi zvierat bola smiešna a tak sa zľutoval a pustil ju. O pár dní prišli do džungle poľovníci a nastražili siete na levov. Lev pri svojich potulkách sa do takej siete chytil. Ako tak smutne čakal na svoj osud, prišla k nemu malá myška, ktorú nedávno pustil. Myška sa dala do práce a prehrýzla v sieti oká, čo levovi umožnilo ujsť na slobodu.

POUČENIE: Niekedy môžu aj malí a slabí pomôcť veľkým a silným.

O líške a bocianovi

Líške raz prišlo na um, že si s bocianom zažartuje a pozvala ho k sebe na obed. Keď bocian prišiel, ponúkla ho polievkou na plytkom tanieri. Bocian sa trápil, ale do zobáka žiadnu polievku nabrať nemohol. Namrzený, ako sa nechal dobehnúť pozeral, ako líška zjedla všetku polievku. Rozhodol sa že jej to oplatí a o pár dní pozval líšku na obed on. Polievka bola v krčahu s úzučkým hrdlom. „Dobrú chuť!“ zaželal líške a výdatne si nabral do zobáka polievku z krčahu. Líška všeliako skúšala, ale k polievke sa nedostala, hrdlo bolo úzke, ona široký pysk a labkami sa polievka jesť nedá. Bocian pokojne dojedol polievku a líška celá od zlosti namrzená odišla domov.

POUČENIE: Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.

O líške a diviakovi

Líška bežala lesom a vôbec si nevšimla, aký je tam pokoj. Nepočula zvuky zápasiacich zvierať, nepočula ani poľovníkov hľadajúcich korisť. Zdalo sa jej to krásne a po chvíli postretla diviaka, ktorý si brúsil ostré kly o strom. Líška ho chvíľu pozorovala a spýtala sa: „Načo si brúsiš kly? Vôbec ti to netreba, veď dnes je v lese pokoj, ani poľovníci, ani nikto kto by ťa chcel napadnúť“. Diviak odpovedal: „Možno máš pravdu ale čosi ti poviem: Keď sa ocitnem v nebezpečenstve, musím byť pripravený na obranu. Lebo potom nebudem mať čas nabrúsiť si kly“ a spokojne pokračoval v brúsení.

POUČENIE: Buď vždy na všetko pripravený.

O líške a jej chuti na hrozno

Líška bežala cez pole v zlatistom slnečnom dni. Končisté uši mala nastražené, vetrila nosom či nezachytí, známky nebezpečenstva. Ľudia ju nemali radi. Zastala na okraji vinohradu. Po drevenných koloch sa popínali stovky viničov. Z nich viseli obrovské strapce šťavnatého hrozna. „Uchmatnem si z nich, kým príde gazda“ pomyslela si líška. Natiahla sa a chňapla po najbližsom strapci. Bol však privysoko. Vrčiac od zúrivosti zacúvala, rozbehla sa, vyskočila do vzduchu a klapla mocnými čelusťami naprázdno. Po viac neúspešných pokusoch vyla od zlosti a skúšala to znova a znova. Celú hodinu behala, skákala ale hrozna sa nedočkala. Napokon to vzdala a odtiahla preč. „Veď to hrozno ja vlastne vôbec nechcem - určite bude kyslé a zlé!“ - mrmlala si pre seba...

POUČENIE: Keď niekedy nemôžeme získať to, čo sme chceli, tvárime sa, že sme o to vlastne vôbec nestáli...

O líške a vrane

Líška sa potulovala po lese a márne hľadala čosi pod zub. Deň uplynul a ona zostala hladná. Jej srdce túžilo po kúsku syra. Práve zastala pred stromom, na ktorom sedela vrana a v zobáku držala krásny kus syra. Líška si oblizla pysk a napadlo ju, že ten syr musí dostať. Začala sa vrane zaliečať: „Vrana vranička, aká si len krásna, máš také jemné perie, krásny a mocný zobák a keby si tak mala aj taký krásny hlas aká si sama krásna...“ Vrane to veľmi zalichotilo, otvorila zobák a hlasno zakrákala, aby líške ukázala, že aj hlas má krásny. V tej chvíli jej syr vypadol a líška ho schmatla a so smiechom zjedla.

POUČENIE: Dávaj si pozoro na falošné lichotenie.

O líške a černicovom kríku

Líška bola ustatá a hladná. Celý deň sa túlala po lese a zháňala si potravu. Teraz sa vracala domov a nemala najmenšiu chuť niečím sa zdržiavať. Prišla k živému plotu, čo stál na ceste k jej brlohu. Bolo treba ísť popri ňom a nájsť dieru, cez ktorú by sa dalo preliezť. Líška však bola priveľmi unavená a znechutená a nechcelo sa jej dieru hľadať. Rozhodla sa, že sa dajako prepchá cez krovie. Skočila cez jarok k živému plotu. No pošmykla sa a labami sa zakvačila o černice, aby nespadla. Ker ju však škaredo poškriabal. „Lepšie by som urobila, keby som bola spadla a nečakala pomoc od teba“ zahundrala trpko. Ker jej však odpovedal: „Máš mať viac rozumu a nechytať sa černice!“

POUČENIE: Nečakaj pomoc od toho, kto ti nemôže pomôcť

O mestskej a poľnej myši

Poľná myš smutne pozorovala, ako si jej priateľka mestská myš balí kufre. Mestská myš strávil niekoľko neveľmi štastných dní u poľnej myši na návšteve. Nepáčilo sa jej, že poľná myš žije v biede, živí sa len korienkami rastlín a obilím. Preto ju zavolala do mesta, že jej ukáže čo je život. Dve zvieratká sa vydali do veľkomesta, kde žila mestská myš. Najprv sa život v meste videl poľnej myši úžasný. Ešte nikdy nevidela také dobroty v komore, ktorú jej ukázala priateľka. Práve sa pustila do ďatlí, keď sa otvorili dvere. „Rýchlo!“ zapišťala mestská myš, „musíme sa skryť do úkrytu!“ V okamihu sa tlačili obe v malej a tesnej diere, kde bolo horúco. Po dlhej chvíli mestská myš povedala, že už môžu vyjsť. Povystierali zmeravené údy a poľná myš sa opäť pustila do svojeho jedla, no kým sa stihla zahryznúť, znova sa otvorili dvere a opäť ten istý cirkus sa rýchlo schovať! Obe sa opäť tlačili v úzkej diere, nemohli ani myknúť fúzami a srdcia im divo bili. To už bolo na ňu veľa a povedala priateľke: „Máš tu síce dobré jedlo, ale načo ti je, keď sa nemôžeš spokojne najesť? Idem domov!“ A tak si poľná myš zbalila kufor a cupkala mestkými ulicami, kým neprišla na svoje rodné pole. Spokojne vliezla do svojej poľnej diery a povedala si:“ Sem patrím, páči sa mi keď môžem pomykať fúzami a švihnúť chvostom kedykoľvek sa mi zachce. Nech si mestská myš sedí vo svojom meste a komore! Ja to mám rad tu.“

POUČENIE: Všade dobre, ale doma je najlepšie.

O myši a býkovi

Bezočivá myška sa priblížila k býkovi, keď sa pásol. Zrazu vyrazila vpred a uhryzla ozrutné zviera do nosa. Býk zaručal od bolesti. Myška sa zvrtla a utekala preč. Býk sklonil hlavu a vyrazil za drobným stvorením. Zdalo sa že býk už už myšku dochytí a naberie na rohy, no maličké zvieratko dobehlo k svojej diere v múre a vhuplo dnu. Býk pred dierou fučal, hrabal kopytami a vyzýval myš aby sa mu postavila zoči voči. Myš sa mu však len vysmievala. To bolo na býka priveľa. Ustúpil pár krokov, rozbehol sa a udrel hlavou do múru. A potom znova a znova. Pevný múr sa však ani nezachvel. Zato býka poriadne rozbolela hlava. Zatmilo sa mu pred očami a padol na kolená. Na toto myška čakala. Keď sa vyčerpaný býk zvalil na zem a hlavu mal len kúsoček od diery, vyletela von a znova ho uhryzla do nosa! Tentoraz sa býkovo zlostné ručanie nieslo široko ďaleko ponad polia. Býk sa pozviechal a chcel myš udupať. No bol priveľmi pomalý. Myš opäť skočila do svojej diery. Býk ručal a dupotal nohami, až sa triasla zem. Viac urobiť nemohol. Myška z bezpečného úkrytu v múre zapišťala tenkým hláskom : „Vieš, ani tí najväčší siláci nemusia vždy vyhrať...“

POUČENIE: Telesná veľkosť a sila nie sú vždy rozhodujúce.

O myšiach a lasiciach

Myši s lasicami viedli už celé mesiace vojnu. Lasice boli väčšie a silnejšie a vyhrávali bitku za bitkou. Myši, čo prežili, napokon zvolali schôdzu. „Mám nápad“ povedala jedna myš. „Prehrali sme všetky bitky, lebo nemáme vodcov. Hlasujem za to, aby sme vybrali štyri myši ako našich generálov, čo nás budú viesť v boji“. Ostatné myši súhlasili. Vybrali teda štyri spomedzi seba, čo budú generálmi a povedú ich vo vojne. Aby bolo vidieť, že sú to generáli, dostali prilby s chocholmi z peria a na krky si zavesili veľké metále na stuhách. Čoskoro sa generáli začali cítiť veľmi dôležití. Každú chvíľu mali schôdze, každú chvíľu plánovali ako poraziť lasice. Viedli také smelé reči, až sa po nich cítili veľkí a silní. Keď už mali pocit, že nadišla pravá chvíľa, vyrazili na čele ostatných myší do boja. No beda! Napriek všetkému plánovaniu opäť utrpeli porážku. Po zúrivom boji sa myši obrátili na útek. Väčšina sa dostala do bezpečia. Aj generáli utekali z boja, ale v prilbách s chocholmi a metálmi boli nemotorné, že k dieram dobehli poslední. A keď konečne boli pri nich, veľké a ťažké prilby im znemožnili dostať sa dnu. Lasice úbohých generálov dobehli a premohli.

POUČENIE: Domýšľavosť nesvedčí o veľkej rozumnosti.

O myšom sneme

Mačka ustavične prenasledovala myši a mnoho z nich zabila. Myši zvolali veľký snem, aby spoločne vymysleli, ako sa pred mačkou chrániť. Snem trval veľmi dlho. Myši predniesli mnoho návrhov, ale ani jeden nebol dosť dobrý. Nakoniec jedna myš skríkla: „Mačka nás preto toľko vždy chytí, lebo ju nepočujeme prichádzať. Preto potrebujeme niečo, čo nás bude varovať vopred, že mačka prichádza. Musíme mačke na krk priviazať zvonček. Vždy keď budeme počuť zvonček, ukryjeme sa!“ Tento návrh zožal veľký ohlas a všetci sa tešili ako sa už budú mať dobre. Vtom sa ozvala jedna stará múdra myš a povedala: „Nápad je to dobrý, ale má niekto z vás odvahu mačke zvoniec na krk priviazať?“ Nik neodpovedal...

POUČENIE: Načo sú dobré nápady, keď ich nemá kto zrealizovať?

O márnotratníkovi a lastovičke

Istý muž prišiel k bohatstvu. Namiesto toho, aby si odložil peniaze na starobu, začal ich najrýchlejšie míňať. Bol márnotratný, chcel mať všetko na čo mu oko padne a srdcu sa zažiada. Takto prehajdákal celé bohatstvo, zostal mu len kabát, no nerobil si z toho ťažkú hlavu. Veril totiž, že sa to samo dá nejako doporiadku. V jedno jarné ráno sa vybral na prechádzku, slniečko svietilo, nad hlavou lietali vtáky, až zbadal lastovičku. To ho veľmi potešilo, lebo keď vidno lastovičku, prichádza leto. Pomyslel si že je po problémoch, lebo už nepotrebuje kabát, predá ho, za peniaze kúpi jedlo a bude sa mať dobre. Kabát predal. Na druhý deň sa však počasie zmenilo a prišli chladné dni. Márnotratný človek našiel na zemi telo zamrznutej lastovičky a potichu si zašomral: „kvôli tebe som predal kabát a teraz tu zamrznem ako ty!“

POUČENIE: Jedna lastovička ešte leto nerobí.

O nenásytnej líške

Pastieri si každé ráno skryli jedlo do dutiny v strome. Potom sa pustili za ovcami na pašu. Všimla si ich líška. Niekoľko dní ich z úkrytu pozorovala, kým nezískala istotu, že si po jedlo prídu o niekoľko hodín. Raz ráno líška zasa sledovala pastierov, ako si odkladajú jedlo a potom odchádzajú. Vyčkala, kým sa stratia z dohľadu a rozbehla sa k dutému stromu. Otvor v kmeni bol síce úzky, ale keď stiahla brucho, pretisla sa dnu. Ihneď sa pustila do jedenia. Jedla a jedla, kým vládala. Potom sa chcela pretisnúť cez otvor von, ale na svoje zdesenie zistila, že to veru nepôjde. Tak sa nažrala, že sa jej brucho vydulo ako balón. Nech sa namáhala, ako chcela, vtiahnuť brucho nevládala. Bola v pasci. Začala tak zavýjať, až ju začula jej kamarátka a pribehla k stromu. „pomôž mi“ nariekala líška, „tak som sa najedla, že sa nemôžem pretisnúť von“. Kamarátka je poradila takto: „môžeš urobiť len jedno a to počkať kým ti spľasne brucho, a potom vyjsť von.“

POUČENIE: Aj dobrého veľa škodí.

O orlovi a chrobákovi

Orol a chrobák sa dostali do sporu. Stali sa z nich nepriatelia. Stalo sa to takto: Raz orol naháňal po poli zajaca. Zajac bežal ako splašený, ale orlím pazúrom neunikol. Videl to náš malý chrobák a zavolal na orla: „Orol, pusti toho zajaca, je pod mojou ochranou!“ Orol sa pravdaže iba zasmial. Chrobáka to veľmi nazlostilo, a preto sa vyšplhal po strome do orlieho hniezda a všetky vajcia orolovi vykotúľal z hniezda a zhodil na zem, kde sa rozbili. Orol si nevedel dať rady, lebo chrobáka nemohol chytiť, tak sa vybral za bohom Jupiterom a žiadal ho o pomoc. Ten mu poradil, aby vajcia nakládol do jeho lona, tam sa chrobák neodváži. Ale nevedeli aký je chrobák odvážny a odhodlaný. Počkal kým orol nakládol vajcia k Jupiterovi, a potom hodil Jupiterovi na kolená hrudku blata. Keď Jupiter, zbadal blato na odeve, vstal a oprášil sa. No zabudol na orlie vajíčka vo svojom lone, ktoré vypadli a rozbili sa. Vraví sa, že odvtedy si orly robia hniezda na takých nedostupných miestach, že tam nevylezie žiadny chrobák.

POUČENIE: Skutočné odhodlanie prekoná všetky prekážky.

O pastierovi a koze

Zvečeriavalo sa. Pastier kôz nepokojne pobiehal po svahu a zháňal kozy, čo mal na starosti. Kým sa zotmie musí byť na gazdovstve. Všetky kozy postupne prišli na jeho zavolanie, len jedna chýbala. Po dlhom hľadaní ju našiel, videl ako v diaľke poehuje a na jeho volanie vôbec nereaguje. Vedel, že bez nej sa vrátiť nemôže a tak ho to veľmi nahnevalo, chytil kameň a hodil od zlosti do nej. Lenže beda, kameň trafil koze roh a odbil z neho kus. Pastier začal nariekať a prosiť kozu aby sa nehnevala, a aby ho neprezradila gazdovi čo jej spravil. Lenže koza mu odpovedala: „Ty si hlúpy pastier, či nevidíš, že zlomený roh gazdovi prezradí, čo sa stalo?“

POUČENIE: Zbytočné je skrývať to čo sa skryť nedá.

O poľovníkovi

Človek, ktorému celkom vypadali vlasy, si kúpil parochňu z pravých ľudských vlasov a raz sa vybral s priateľmi na poľovačku. Keď cválal cez pole, prudký vietor mu strhol z hlavy klobúk a s klobúkom odniesol aj parochňu, takže zostal holohlavý. Ostatní poľovníci si myslel, že ich priateľ sa bude zlostiť za to čo sa mu stalo.. No keď prišli k nemu, videli že sa smeje a spýtali sa ho čo je mu také smiešne na tom, že mu vietor odniesol parochňu. A on odvetil so smiechom: „Pomyslel som si, že ked vlasy z ktorých bola parochňa urobená neostali na hlave majiteľa, ako som mohol čakať, že ostanú na mojej hlave?“

POUČENIE: Zasmej sa a uvidíš, že aj ostatní sa budú smiať.

O poľovníkovi a drevorubačovi

Poľovník vyzbrojený puškou nebojácne kráčal lesom nahlas opakoval, že hľadá leva, aby ho mohol zastreliť. V duši, však taký smelý nebol, len chcel aby to ľudia nevedeli. Po dlhej chôdzi prišiel k drevorubačovi, čo stínal strom. Pristavil sa pri ňom. „haló“ zavolal, „hľadám stopy leva, neviete kde by som ich našiel?“ Drevorubač odložil sekeru a prikývol. „pravdaže, poďte so mnou a ja vám ukážem nielen stopy ale aj leva“. Keď to poľovník počul, zbledol a roztriasli sa mu kolená. „N-n-nie, netreba“ začal jachtať, obrátil sa a ponáhľal sa preč a ešte zavolal „ja nehľadám leva, iba jeho stopy“

POUČENIE: Ľudia nie sú vždy takí smelí, ako sa zdajú.

O prasati a ovci

Prasaťu s a raz podarilo ujsť z chlieva. Pripojilo sa k čriede oviec na lúke. Jedna ovca sa s prasaťom spriatelila a dovolila mu ostať s nimi. Potom však priešiel gazda. Keď uvidel prasa, chytil ho a niesol preč. „vezmem ťa k mäsiarovi“ povedal. V tej chvíli začalo prasa hrozne kvíčať, mykalo sa a chcelo ujsť. Pasúce sa ovce to prekvapilo. „čo robíš taký krik?“ spýtala sa jedna z nich. „my takto nevyčíname, keď nás gazda nesie preč.“ „Vy asi nie“ kvičalo prasa, „ale odo mňa chce gazda oveľa viac ako od Vás. Od Vás chce vlnu, ale odo mňa chce mäso.

POUČENIE: Nemali by sme robiť závery, kým nepoznáme celú pravdu.

O psovi a kúsku mäsa

Pes našiel veľký kus mäsa a niesol ho v zuboch, že si to niekde v pokoji zožerie. Prišiel k potoku, ponad ktorý viedla lavička a pustil sa po nej na druhú stranu. Uprostred zastal a pozrel dolu. Z vodnej hladiny hľadel na naň jeho vlastný obraz. Pes si neuvedomil, že vidí sám seba. Myslel si, že pozerá na iného psa s kusiskom mäsa v pysku. „Jeho mäso je väčšie ako moje“ pomyslel si pes závistlivo. „Vytrhnem mu ho a ujdem.“ A tak otvoril papuľu a pustil svoje mäso, ktoré čľuplo do potoka a kleslo ku dnu.

Poučenie: Uspokoj sa s tým čo máš.

O psovi a levovi

Pes sa jedného dňa rozhodol, že sa vyberie do džungle a zistí, čo tam je. Ešte nikdy v džungli nebol a nevedel, aké zvieratá tam žijú. Ani mu na um nezišlo, že by mal byt opatrný. V jeho domove ho pokladali za skvelého lovca. Uštval a zabil veľa všelijakých zvierat. Bol si istý, že aj v džungli sa ho budú všetky zvierat Pes sa jedného dňa rozhodol, že sa vyberie do džungle a zistí, čo tam je. Ešte nikdy v džungli nebol a nevedel, aké zvieratá tam žijú. Ani mu na um nezišlo, že by mal byt opatrný. V jeho domove ho pokladali za skvelého lovca. Uštval a zabil veľa všelijakých zvierat. Bol si istý, že aj v džungli sa ho budú všetky zvieratá báť. Onedlho uvidel pred sebou leva. Ešte nikdy nijakého leva nevidel a tak sa ani trošku nezľakol. Pomyslel si, že aj toto veľké zviera sa stane jeho korisťou. Pes chvíľu kráčal za levom. Potom sa rozbehol, a keď bol tesne za ním, pripravil sa na skok. Vtedy sa majestátne zviera obrátilo a uprelo na svojho protivníka pohľad. Psa čosi varovalo, že zver, ktorý stojí pred ním, je oveľa silnejší a neľútostnejší ako zvieratá, ktoré doposiaľ stretol. Obe zvieratá sa chvíľu premeriavali očami. Potom lev otvoril papuľu a zareval. Pes ešte nikdy nepočul taký hrozný zvuk. Rev leva sa niesol pomedzi stromy. Pes sa od strachu nevládal ani pohnúť, nemohol odtrhnúť zrak od krvilačných tesákov. Uvedomil si tiež, akú má lev mohutnú hruď. Vtedy sa otočil a dal sa na útek. Bežal džungľou, ako najrýchlejšie vládal, srdce mu divo bilo. Mal iba jedno želanie - aby bol čo najďalej od zvera, ktorý tak hrôzostrašne reve a má také strašné zuby. Líška, ktorá celú scénu pozorovala, sa nahlas zasmiala a zavolala za upaľujúcim psom: „Veľa ti nebolo treba, aby si zutekal, milý priateľ!“ á báť. Onedlho uvidel pred sebou leva. Ešte nikdy nijakého leva nevidel a tak sa ani trošku nezľakol. Pomyslel si, že aj toto veľké zviera sa stane jeho korisťou. Pes chvíľu kráčal za levom. Potom sa rozbehol, a ked' bol tesne za ním, pripravil sa na skok. Vtedy sa majestátne zviera obrátilo a uprelo na svojho protivníka pohľad. Psa čosi varovalo, že zver, ktorý stojí pred ním, je oveľa silnejší a nelútostnejší ako zvieratá, ktoré doposial stretol. Obe zvieratá sa chvíľu premeriavali očami. Potom lev otvoril papuľu a zareval. Pes ešte nikdy nepočul taký hrozný zvuk. Rev leva sa niesol pomedzi stromy. Pes sa od strachu nevládal ani pohnúť, nemohol odtrhnúť zrak od krvilačných tesákov. Uvedomil si tiež, akú má lev mohutnú hruď. Vtedy sa otočil a dal sa na útek. Bežal džungľou, ako najrýchlejšie vládal, srdce mu divo bilo. Mal iba jedno želanie - aby bol čo najďalej od zvera, ktorý tak hrôzostrašne reve a má také strašné zuby. Líška, ktorá celú scénu pozorovala, sa nahlas zasmiala a zavolala za upaľujúcim psom: „Veľa ti nebolo treba, aby si zutekal, milý priateľ!“

POUČENIE: Skôr ako sa pustíme do zápasu, mali by sme o súperovi vedieť čo najviac.

O psovi a zajacovi

Zajac sa spokojne hral na poli, keď k nemu pribehol poľovnícky pes. Zajac zapišťal od strachu, lebo si myslel, že pes ho zabije. Pes po ňóm chňapol hroznými zubiskami. Zajac zavrel oči a čakal to najhoršie. No na jeho veľké prekvapenie ho pes nepohrýzol. Namiesto toho prestal vrčať a cvakať zubami. Zajac otvoril oči a pozrel na psa. „Poď sa so mnou hrať“ volal pes a vrtel chvostom. Ale zajac pokrútil hlavou že nie, z čoho pes zostal sklamaný, ale zajac mu to vysvetlil takto: „Neviem čo si mám o tebe myslieť. Ak si môj priateľ, prečo ma chceš uhryznúť, a ak si môj nepriateľ, prečo sa chceš so mnou hrať?“

POUČENIE: Očakávame od ľudí, že nám ukážu pravú tvár.

O pávovi a žeriavovi

Žil raz jeden páv, ktorý bol veľmi pyšný a márnomyseľný. Pred každým sa hrdil svojim krásnym pávím chvostom a sám sa obdivoval vo vode. Ostatné vtáky to hnevalo, že je takýto nadutý a s nikým sa nechce prieateliť. Vyziabnutý žeriav dostal nápad ako si z namysleného páva urobiť žart. Jedno ráno sa žeriav vybral na prechádzku a išiel okolo páva. Páv si ako zvyčajne čistil a šuchoril perie. Páv hneď začal posmešne: „Žeriav, prečo nechceš vyzerať trochu krajšie? Pozri aký si všedný, obyčajný a nezaujímavý, niet čo obdivovať na tebe!“ Žeriav pokojne kráčal ďalej, potom sa zastavil a odpovedal mu: „Možno máš krajšie perie páv ako ja, ale všimol som si že nevieš lietať. Tvoje krásne perá nie sú také silné ako moje, ktoré ma vynesú na oblohu kedykoľvek chcem.“

POUČENIE: Príroda nám niekde ubrala, niekde pridala.

O pútnikoch a strome

Bolo horúce, dusné popoludnie. Po ceste kráčali dvaja pútnici. Boli veľmi ustatí, lebo išli od skorého rána. Po celý čas pieklo slnko a široko ďaleko nebol tieň. Zrazu uvideli v diaľke vedľký samotný strom. Srdcia im poskočili od radosti a obaja rezko vykročili k stromu. Keď k nemu došli postavili sa pod jeho konáre a klesli k zemi a oddychovali, tešiac sa z pocitu že aspom na chvíľu unikli páľave slnka. Ako tak ležali po chvíli jeden z nich prehovoril: „Tento strom je vlastne zbytočný, nerodí žiadne ovocie“ Strom si to vypočul a pomyslel si trpko: „Akí nevdačníci, radi sa ukryli pod mojimi konármi pred horúcim slnkom a miesto poďakovania ma urážajú slovami aký som zbytočný!“

POUČENIE: Nie sme veru vždy vďační tomu, kto nám naozaj pomôže.

O pútnikovi a jeho psovi

Istý človek sa chystal na ďalekú cestu. Bole veľmi poriadkumilovný a chcel mať všetko v poriadku. Na cestu sa pripravoval mnoho dní, poupratoval, pripravil zásoby jedla. Keď všetko dorobil, obli