Historické dokumenty

Dokumenty sú preberané zo stránky http://www.majokral.yw.sk/ .

do roku 1000

Fredegarova kronika o Samovej ríši

r. 623 - 658

kapitola 48
Kniha IV

V štyridsiatom roku panovania Chlotara muž menom Samo, rodom Frank z kraja senonského, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom prezývaných Vinidmi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom nazývaných Hunmi a proti ich vládcovi kaganovi. Vinidi boli už oddávna predvojom (dvojšíkom - dvojplukom) Hunov; keď Huni s vojskom viedli útok proti ktorémukoľvek kmeňu, vtedy Huni stavali svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, Huni vtedy útočili, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl. Huni ich teda nazývali predvojom, lebo pri bojovom stretnutí tvoriac dvojité bojové šíky kráčali pred Hunmi. Huni každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Okrem iných (znášaných:) násilenstiev Slovania odvádzali Hunom poplatky. Synovia Hunov, ktorých splodili z manželiek Vinidov a (:ich:) dcér, neznášali ďalej zlo krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Hunov a, ako som už spomínal, začali sa búriť. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec Samo, ktorého som taktiež spomenul, postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet z nich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť zvolili si ho za kráľa nad sebou, a tu šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé boje proti Hunom. S jeho rozvahou a schopnosťou Vinidi vždy porazili Hunov. Samo mal 12 žien z kmeňa Vinidov, z ktorých splodil 22 synov a 15 dcér.

kapitola 68

V tom roku Slovania, nazývaní Vinidmi, v ríši Samovej usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. Toto bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom, vládcom Slovanov. I poslal Dagobert vyslanca Sycharia k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho (;ľudia:) usmrtili, alebo za tovar, ktorý si neprávom prisvojili, dal riadnu náhradu. Samo nechcel Sycharia vidieť, ani by nebol dovolil, aby (:predstúpil:) pred neho. Sycharius (:teda:) oblečený odevom na spôsob Slovanov prišiel so svojimi pred zrak Samov; všetko, čo mu bolo uložené, mu oznámil. Avšak ako býva (:zvykom:) pohanstva a spupnosti u nešľachetných, Samo nedal nijakú náhradu za to, čo spáchali jeho (:ľudia:), chcel ustanoviť iba rokovanie, aby sa vo veci týchto a iných sťažnosti, ku ktorým medzi stránkami došlo, navzájom zadosť urobilo spravodlivosti. Sycharius ako pochabý vyslanec riekol Samovi prenáhlené slová, ktoré mu neboli uložené, ba aj vyhrážky, že Samo a ľud jeho ríše vraj je povinný službou Dagobertovi. Samo už urazený v odpovedí riekol: ?Aj pôda, ktorú máme, patri Dagobertovi, aj my patríme jemu, ak, pravda, nariadi zachovávať s nami priateľstvo". Sycharius odpovedal: ?Nieje možné, aby kresťania a sluhovia Boží uzavierali priateľstvo so psami". Samo na toto povedal: ?Ak ste vy sluhami Božími a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte, a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať". Sycharius bol odohnaný spred očí Samových. Keď toto Dagobertovi oznámil, Dagobert spupne rozkázal, aby vojsko z celej ríše Austrázijskej vytiahlo proti Samovi a Vinidom. Keď vojsko s tromi oddielmi v šíku zaútočilo na Vinidov, hneď aj Longobardi, podplatení Dagobertom, tak isto nepriateľsky pritiahli proti Slovanom. Slovania na týchto a na iných miestach sa oproti tomu (:vojensky:) pripravovali; do ktorého kraja vkročilo vojsko Alemanov s vojvodcom Chrodobertom, zvíťazilo. Tak isto Longobardi zvíťazili, a Alemani i Longobardi odviedli so sebou veľmi veľký počet zajatcov zo Slovanov. Keď potom Austiázijci obkľúčili hrad

Wogastisburg, kde sa opevnili veľmi početné oddiely udatných Vinidov, v trojdennom boji boli tu mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom a (ostatní) zanechajúc všetky stany a batožinu, ktorú malí, zbabelo sa odtiaľ vrátili do vlastných sídiel. Potom Vinidi viac ráz vtrhli do Durínska a do ostatných krajov Franskej ríše a plienili. Ešte aj Dervan, knieža z rodu Srbov", ktorí pochádzali z kmeňa Slovanov a už dávno patrili k Franskej ríši, pridali sa so jimi k vládcovi Samovi. K tomuto víťazstvu, ktoré Vinidi dosiahli nad Frankami, nedopomohla natoľko udatnosť Slovanov ako práve nerozumnosť Austrázijcov, ktorí medzitým zistili, že upadli do nenávisti Dagoberta a že by boli neprestajne olupovaní.

kapitola 75

V jedenástom roku panovania Dagoberta, keď Vinidi na rozkaz Samov trúfalo páchali ukrutnosti a častejšie, keď prekročili ich hranice, aby plienili Franskú ríšu, napádali Durínsko a ostatné kraje, Dagobert prišiel do mesta Méty, na radu biskupov, ako aj cirkevných hodnostárov a so súhlasom všetkých veľmožov svojej ríše povýšil svojho syna Sigyberta na kráľa Austrázie a dovolil, aby za sídlo mal mesto Méty. Chuniberta, biskupa mesta Kolína, a knieža Adalgysela ustanovili za veliteľa dvora, aby spravoval ríšu. Poklad, ktorý postačoval, odovzdal synovi a primerane, ako sa patrilo, postavil (ho) na jeho čelo. Ustanovil, aby všetko, čo mu daroval, bolo osobitne potvrdené v písomných dekrétoch. Potom sa vlastným pričinením rozhodli zhodne chrániť hranicu a Franskú ríšu proti Vinidom...

Fuldské anály o Svätoplukovi

894

Svätopluk, knieža Moravanov a nádoba všetkej vierolomnosti, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a bažiac po ľudskej krvi obkľúčil, napokon napomínajúc svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej nepriateľmi susedov, nešťastne dožil svoj posledný deň.

Avari, ktorí sa nazývajú Uhrami, v tom čase prešli za Dunaj a spôsobili mnohé nešťastia. Celkom vyvraždili totiž chlapov a staré ženy, iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základu spustošili. V jesennom období Bavori a Moravania uzavreli mier...

Fuldské anály o zrade Svätopluka a následnom zajatí Rastislava Frankami

870.

Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastic veľmi nahneval, synovcovi tajne strojil úklady a rozkázal ho na hostine nič netušiaceho zabiť; avšak s Božou milosťou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo prv ako vošli do domu tí, ktorí ho chceli zabiť, na znamenie dané mu akýmsi zasvätencom do tohto úskoku, vstal z miesta hodovania a akoby zaujatý lovom so sokolmi unikol pripraveným nástrahám. Rastie však, vidiac, že jeho lesť bola prezradená, s vojakmi sledoval svojho synovca, ako by ho zajal; avšak spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú nastrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho poslal do Bavorska pod dozorom vojakov, aby neušiel aby bol pod strážou väznený v žalári až do príchodu kráľa. Karolman potom vnikol do jeho ríše bez každého odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi, vrátil sa... Keď sa potom kráľ Ľudovít zdržiaval v paláci v Aachene, prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a súčasne pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom vytiahol okolo novembrových kalend a prišiel do Bavorska; tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal priviesť Rastica, sputnaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií prinášajúc dary kráľovi, dal odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí.

871.

Svätopluk, Rasticov synovec, obvinený u Karolmana zo zločinu zrady, bol uvrhnutý do žalára. Moravskí Slovieni však domnievajúc sa, že ich knieža zahynulo, ustanovili si za vládcu istého kňaza, príbuzného tohto kniežaťa, menom Slavomíra, hroziac mu smrťou, ak neprijme vládu nad nimi. Ten okolnosťami donútený dal im súhlas, že sa pustí do boja proti Karolmanovým vojvodcom, Engelšalkovi a Vilhelmovi, a vynasnaží sa ich zo zaujatých hradov vyhnať. Tí však, bojujúc proti nepriateľovi s rovnakým zámerom a pobijúc niekoľkých z jeho vojska, jeho zahnali na útek...

Medzitým Svätopluk, keďže mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, Karolmanom prepustený a poctený kráľovskými darmi vrátil sa do svojej ríše, vedúc so sebou Karolmanovo vojsko, akoby sa chystal poraziť Slavomíra; tak totiž ľstivo prisľúbil Karolmanovi, ak sa mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne neobozretných a na seba namyslených stihne potupa, tak sa stalo onomu vojsku, lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní vymeriavali tábor, vošiel do starobylého hradu Rasticovho a podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na svoju prísahu, vynaložil schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, lež na pomstu urážky spôsobenej mu Karolmanom. Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo ostražitých, s veľkým vojskom napadol v tábore a mnohých z nich zajal živých, ostatných, vyjmúc tých, čo sa prv z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pobil; a všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev sa zmenila v smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karolman, veľmi sa zdesil nad záhubou svojho vojska a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, ktorí sa v jeho ríši nachádzali zhromaždiť a vrátiť Svätoplukovi, on však ledva dostal od neho jedného muža, menom Ratboda, aj to polomŕtveho ...

Industriae tue

(Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu vladárovi.)

Tvojej horlivosti (Industriae tuae) chceme dať na vedomie, že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup svätej cirkvi moravskej, prišiel spolu s Tvojím verným Zemežizňom pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla a pred našu pápežskú tvár a prehovoril žiarivou rečou, spoznali sme úprimnosť Tvojej oddanosti i žičlivosť celého Tvojho ľudu, ktoré prechovávate voči apoštolskej stolici a našej otcovskej starostlivosti. Lebo z vnuknutia Božej milosti opovrhol si inými vládcami tohto sveta, z najvernejšej lásky si si spolu so svojimi vznešenými vernými mužmi a s celým ľudom svojej ríše vyvolil blahoslaveného Petra, knieža apoštolského zboru a jeho námestníka, za patróna a pomocníka i ochrancu vo všetkom, a skláňajúc šiju pod ochranu jeho a jeho námestníka, so zbožnou mysľou túžiš s pomocou Božou ostať najoddanejším synom až do smrti. Nuž za túto takú pevnú vieru a oddanosť Tvoju i Tvojho ľudu s otvoreným náručím našej apoštolskej stolice s nesmiernou láskou Ťa objímame ako jediného syna a spolu so všetkými Tvojimi vernými prijímame do svojho otcovského lona ako ovečky Pánove nám zverené a želáme si milostivo (Vás) sýtiť pokrmom života a vo svojich ustavičných modlitbách sa usilujeme odporúčať Ťa všemohúcemu Pánovi, aby si zásluhou orodovania svätých apoštolov mohol premáhať všetky protivenstvá i na tomto svete ,a potom v nebeskej ríši s Kristom, naším Bohom, jasať. Vypočuli sme teda tohto Metoda, Vášho ctihodného arcibiskupa, pred ustanovenými našimi bratmi biskupmi, či vyznáva vierovyznanie pravej viery a pri svätých bohoslužbách spieva tak, ako to v skutočnosti svätá rímska cirkev zachováva a ako to na šiestich svätých všeobecných synodách svätí otcovia podľa hodnovernosti evanjelia Krista, nášho Boha, vyhlásili a podali. On verejne vyznal, že tak zachováva a spieva podľa učenia evanjelia a apoštolov, ako učí svätá rímska cirkev a ako podali (svätí) otcovia. My však po zistení, že je vo všetkých cirkevných náukách pravoverným a v službách (cirkvi) prospešným, poslali sme Vám ho naspäť, aby znova spravoval zverenú mu Božiu cirkev. Prikazujeme Vám, aby ste ho prijali ako vlastného pastiera s dôstojnou poctou i úctou a radostnou mysľou, pretože podľa rozhodnutia našej apoštolskej autority sme mu privilégium jeho arcibiskupstva potvrdili a stanovili, že s Božou pomocou zostane naveky platné tak, ako sú z moci našich predchodcov ustanovené a potvrdené práva i výsady všetkých Božích cirkví. Pravda, v takom zmysle, aby sa podľa kánonickej tradície sám staralo všetky cirkevné záležitosti a vykonával ich akoby pod dohľadom Božím; veď jemu bol zverený ľud Pána a on bude vydávať účty za jeho duše. Aj toho kňaza menom Wiching, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako zvoleného biskupa svätej nitrianskej cirkvi; prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa vo všetkom poslúchal, ako to sväté kánony učia. Želáme si tiež, aby si nám takisto so súhlasom a prezieravosťou samého arcibiskupa vo vhodnom čase poslal aj druhého schopného kňaza alebo diakona, ktorého by sme tiež vysvätili za biskupa pre inú cirkev, kde by si biskupský úrad uznal za potrebný, aby spomenutý Váš arcibiskup mohol potom spolu s týmito dvoma nami vysvätenými biskupmi podľa apoštolského ustanovenia vysviacať (za biskupov) pre iné miesta, v ktorých biskupi majú a môžu dôstojne žiť. Avšak kňazom, diakonom alebo duchovným ktoréhokoľvek stavu, či Slovienom alebo príslušníkom ktoréhokoľvek kmeňa, ktorí žijú na území Tvojej dŕžavy, nariaďujeme, aby sa vo všetkom podriadili a poslúchali nášho už spomínaného spolubrata, Vášho arcibiskupa, aby bez jeho vedomia vôbec nič nekonali. Ak by sa však vo vzdorovitosti a neposlušnosti opovážili vyvolať nejaké pohoršenie alebo rozkol a po prvom, ba ani po druhom napomínaní by sa vôbec nepolepšili, z našej moci nariaďujeme, aby ste ich podľa platnosti (tých) ustanovení, ktoré sme mu odovzdali a Vám poslali, ako rozsievačov kúkoľa ďaleko vyhnali zo svojich cirkví a územia. Napokon právom schvaľujeme slovienske písmo vynájdené nebohým Konštantínom Filozofom, ktorým nech zaznievajú chválospevy patriace Bohu, a prikazujeme, aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho. Veď zvelebovať Pána nielen tromi, lež všetkými jazykmi pripomína nám Písmo sväté, ktoré prikazuje slovami "Chváľte Pána všetky národy a oslavujte ho všetci ľudia" (Ž 117, l). Aj apoštoli naplnení Duchom Svätým hlásali veľké skutky Božie všetkými jazykmi (Sk 2, 11). Preto aj Pavol, trúba nebies, hlása napomínajúc: "Aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán na slávu Boha Otca" (Flp 2, 11). O týchto jazykoch nám dostatočne a zreteľne pripomína aj v Prvom liste Korinťanom, aby sme hovoriac (rozličnými) jazykmi budovali Božiu cirkev (1Kor 14, 4). Veď ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spievať v tomže slovienskom jazyku, či čítať sväté evanjelium alebo sväté čítanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky iné hodinkové pobožnosti, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril na svoju chválu a slávu. Prikazujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch Vašej krajiny čítalo evanjelium pre väčšiu slávu po latinsky a len potom preložené do slovienskeho jazyka zaznievalo do uší ľudu, ktorý nerozumie latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkvách robí. A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.

(Dané v mesiaci júni, v trinástej indikcii.)

Jordanes: O pôvode a dejinách Gótov (opis Hunov)

okolo r. 550

(krátené)


121) Z dávneho podania sme sa dozvedeli, ako títo Huni vznikli. Kráľ Gótov Filimer našiel vo svojom ľude niekoľko čarodejníc, ktoré potom zapudil spomedzi svojich a zahnal ďaleko do pustatiny; tam ich donútil blúdiť.

122) Keď ich uvideli nečistí duchovia, ako sa túlajú po púšti, vzali ich do svojho objatia a splynuli s nimi v pohlavnom spojení. Z tohto zmiešania vzišiel tento vrcholne divý druh ľudí, ktorý žil sprvoti v močarinách, bol drobný, odporný, vycivený. Bol to takpovediac druh ľudí, ktorých bolo možno za ľudí uznať jedine v tom zmysle, že sa dohovárali znakmi, pripomínajúcimi ľudskú reč.

127) Vo vojnovom remesle ich prevyšoval málokto. Nesmiernu hrôzu naháňali svojim výzorom. Na útek obracali súpera svojou strašidelnosťou. Nebola to ani tvár, ale sťaby dáky ? ak to vôbec slobodno tak povedať ? znetvorený hrniec s dierami na mieste očí. Aj voči svojim deťom sa správajú od prvého dňa surovo. Chlapcom rozdriapu líca mečom, aby boli nútení vyrovnať sa so znášaním bolesti ešte prv, než začnú cicať mlieko.

128) Preto ani na prahu staroby nemávajú bradu a ako mladí muži sú vyložene škaredí, keďže ich tvár bola rozbrázdená železom a jazvy ich oberajú o pôvab fúzov primeraný veku. Okrem toho sú územčistej postavy, vyznačujú sa ráznymi pohybmi a najväčšiu záľubu majú v jazde na koňoch. Majú široké plecia, nechýba im vrtkosť v narábaní s lukom a šípmi. Celý život žijú v zverskej surovosti.

Metodovo Napomenutie vladárom

Ak teda vladárom zeme Božie slovo velí milovať spravodlivosť a (:inde:) zasa: Začiatok blaženej cesty je konať spravodlivé (:skutky:), lebo od spravodlivých skutkov začíname blažený život, nech uvidíme so strachom, čo tomu zahubeniu hovorí Boží zákon a nech tomu (:zahubeniu:) nad každý plameň plamennejšiemu a jedovatému uhryznutiu najjedovatejšiemu unikneme.

Lebo príde prorok Mojžiš súc od Boha určený a vládcom prvý hovoriac: Výpoveď lichú, povedal, neprijmeš. A o čom sa hovorí, že je výpoveď lichá? A lichú (:výpoveď:) i bez svedkov iba po spásnom a zjavnom zákonnom skúmaní prijmem. Predovšetkým tí, čo od Boha moc prijali, dobre skúmajú spory ľudí, nachádzajúcich sa v ich (:oblasti:) a s trpezlivým vyskúmavaním každý deň rozsudzujúc. Povinní sú podľa Božieho zákona nemať za lepšieho ani jedného človeka pod nimi súceho, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani iného nikoho, dobre vidiac i mysliac na to, čo bolo v Boží zákon vpísané: Ten, kto povie otcovi i matke svojej: Nevedel som o tebe a bratov svojich som nepoznal, ani synov svojich som nerozoznal. Pre tvoj zákon som zachoval spravodlivosť tvoju. Potom to, čo bolo vpísané v sväté evanjeliá: Ľúbiaci otca alebo matku viacej ako mňa, neje na moju podobu.

Preto je povinné každé knieža, neostýchajúc sa pred nikým, kto je pod jeho mocou, Boží svätý Kristov zákon i (:zákon:) prorokov i apoštolov i svätých otcov vyučovať a všetkým na každý deň prikazovať, aby nekrivdili nikomu zo slabších, aby ani pohanský nejaký obyčaj nekonali, ani pohanskú prísahu, alebo aby v inom niečom neblúdili. Lebo niet ani jedného spájania svetla k tme, ani synov, kresťanov a pohanov. Svätý krst (:treba:) v cti veľkej mať a nie úkorizeň mu činiť.

A nezmiešavať sa (ženbou:) s kmotrami svojimi a s dcérami podľa svätého krstu. Lebo všetko toto sväté, celému svetu všeobecné, snemy prekliali; lež zavrhli aj kniežatá, prekľajúc ich do večného ohňa, ktorí by pozorujúc takého necnosti, nie žeby, ako sa patrí, ich pokarhali príslušným pôstom podľa rozličných okolností.

Bratia, v svätom i spasiteľnom krste povinný je každý kresťan so strachom a chvením to uchraňovať, lebo to isté svätý a blažený apoštol Pavol hovorí k verným: Smilstvo ani nijaká nečistota nech sa u vás nemenuje, akože sa patrí svätým; a nikto z vás nech neklame prázdnymi slovami, lebo kráľovstvo Božie nezdedia ani smilníci, ani klebetnici, ani nadutci. Preto teda prichádza hnev Boží na synov protiviacich sa. Povinný je každý pokrstený samého seba uchovať čistého ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť sa, nič iného ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť.

Teda kto sa odteraz ako pokrstený nájde, a keď činí (:takéto veci:), podľa Božieho zákona nech sa odsúdi.

Rovnako tak, keď sa Boha a Spasiteľa, nášho Ježiša Krista pýtali, či možno prepustiť svoju ženu v každom čase, (:odpovedal:): Každý kto prepúšťa svoju ženu okrem príčiny cudzoložstva, spôsobuje, že ona cudzoloží, a každý kto sa pritiera k prepustenej žene, cudzoloží. Tí (:dvaja:) ľudia, ktorých Boh spojil, nech sa nerozlučujú. Keď skrze proroka Malachiáša zvestoval Boh, povedal: A ženu mladosti tvojej nech neopustíš, ale ak znenávidiac, prepustíš ju, padne neresť na teba, hovorí Hospodin.

Keď tak isto aj svätí apoštolovia a blažení otcovia so svätým zákonom tejto veci veľké a veľmi prísne také posúdenie vypovedali, veľkému skúmaniu a posteniu to podrobili. I povinný je každý kresťan s úctou a bázňou mať tú, ktorá si ho zvolila, podľa Božieho zákona svätého ju súdiť pri každej vyskytujúcej sa rozopre, ako zákon píše.

Nech teda nikto z vladárov, keď ho diabol opantá, i keď ústami svojimi vypovedá, že je verný, nech srdcom ďaleko nestojí od Boha, nepokúšajúc sa brániť pre tmu nevedomosti niečomu z tých písaných (:ustanovení:) alebo nejakej inej lenivosti, alebo telesnej žiadosti a nech sa nedomnieva, že sám nie je podriadený odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu. Usilovne nech premyslí, čo sa stalo prvému kráľovi židovskému Saulovi, a nie za veľké opomenutie, od proroka Samuela. Preto trasúc sa a chvejúc nech zachováva Boží zákon. Lebo riekol k nemu Boh, volajúc hlasom (:proroka:): Či treba Bohu zápalné obety a dary, alebo aby bol uslyšaný Ohlas:) Hospodinov. Poslušnosť je väčšie dobro ako dar. Pretože si prehliadol slovo Pána, zahubí ťa Pán tým, že nebudeš vládcom. A opäť: Spravodlivosť povznáša národ, ľudia však hynú hriechmi a nespravodlivosťami. A mnohé iné, čo sväté knihy hovoria, hrôzu i strach spôsobuje vladárom.

Keď ale porozumejú, že sláva táto prechádza ako sen, nech zvolajú do mysle svojej podľa svätého apoštola Pavla hovoriaceho: Kto nás odlúči od lásky Božej. A podľa svätého zákona: Ani oheň, ani železo, ani iné nič.

A preto tí, čo zachovávajú utvrdenie vo viere a neporušenosť Božieho zákona a panovania, ktoré je od neho uznané za sväté, nech sa veselia v budúcom živote, nech dúfajú, že uslyšia s blaženým hlasom Pána: Blažený sluha i verný, v mále si bol verný, nad mnohými ťa ustanovím.

Moravsko-panónska legenda / Život Konštantína

okolo r. 879

(krátené)

II. V meste Solúne bol jeden bohatý a urodzený muž menom Lev, ktorý zastával hodnosť drungária pod stratégom. Bol zbožný a spravodlivý a úplne zachovával všetky Božie prikázania ako kedysi Jób. Počas žitia so svojou manželkou splodil sedem detí, z nich najmladšie, siedme, bol Konštantín Filozof, náš vychovávateľ a učiteľ. Keď ho matka porodila, dali ho k dojke, aby ho dojčila. Dieťa sa však nechcelo chytiť iných pŕs okrem materských, pokiaľ nebolo oddojčené. Stalo sa tak z Božej Prozreteľnosti, aby bola dobrá ratolesť z dobrého koreňa dojčená nepoškvrneným mliekom. Potom sa tí dobrí rodičia dohodli, že sa nebudú telesne stýkať, ale zachovávať zdržanlivosť, a tak žili v Pánovi ako brat a sestra štrnásť rokov, kým ich smrť nerozlúčila, bez toho že by boli tento dohovor akýmkoľvek spôsobom porušili. Keď však mal (otec) odísť pred súd Boží, plakala matka nad dieťaťom hovoriac: ?O nič iné nemám obavy, iba o toho jediného chlapčeka, ako len bude vychovaný?" On jej však povedal: ?Ver mi, žena, dúfam v Boha, že mu dá takého otca a opatrovníka, ktorý riadi všetkých kresťanov." Tak sa aj stalo.

III. Keď mal chlapec sedem rokov, sníval sa mu sen, rozpovedal ho otcovi a matke hovoriac: ?Stratég zhromaždil všetky dievčatá z nášho mesta a povedal mi: Vyber si z nich, ktorú chceš, za manželku sebe na pomoc a vekom primeranú. Keď som si ich všetky poobzeral a obhliadol, videl som jednu zo všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou a krásne vyzdobenú zlatými šperkami, perlami a všemožnou krásou. Volala sa Sofia, to jest Múdrosť: tú som si vybral." Keď rodičia počuli tieto slová, povedali mu: ?Zachovaj, synu, prikázania svojho otca a nepohŕdaj radami svojej matky, lebo prikázanie je kahancom a rada svetlom. Riekni Múdrosti: Buď mi sestrou a urob si známou rozumnosť. Múdrosť totiž žiari viac ako slnko, a ak si ju privedieš, aby si ju mal za manželku, s jej pomocou sa zbavíš mnohého zla." Keď ho dali učiť sa knihám, vynikal v učení nad všetkými žiakmi pamäťou a neobyčajnou bystrosťou, až sa všetci čudovali. Jedného dňa, ako je u zámožných mladíkov zvykom zabávať sa lovom, vyšiel s nimi do poľa so svojím jastrabom. A len čo ho vypustil, Božím riadením sa strhol vietor, vzal mu ho a odniesol. Chlapec pre to prepadol skľúčenosti a smútku a dva dni nejedol chlieb. Svojou láskou k ľuďom ho totiž milosrdný Boh, ktorý nechcel, aby si zvykol na svetské veci, ľahko ulovil. Ako predtým ulovil Placida jeleňom, tak aj jeho teraz jastrabom. Zamyslel sa nad radosťami tohto života, začal sa kajať hovoriac: ?Taký je teda tento život, že v ňom namiesto radosti prichádza žiaľ? Od tohto dňa pôjdem inou cestou, ktorá je lepšia ako táto, a nebudem márniť svoje dni v zhone tohto života." Dal sa do učenia, sedával vo svojom dome a učil sa spamäti knihy Gregora Bohoslovca. Na stene urobil znamenie kríža a svätému Gregorovi napísal tento chválospev: ?Ó, Gregor, telom človek a dušou anjel. Ty telom človek, anjelom si sa ukázal, lebo ústa tvoje ako jeden zo serafínov Boha oslavujú. Preto aj mňa, čo sa ti odovzdávam s láskou a vierou, prijmi a buď mi učiteľom a osvecovateľom." Tak chválil Boha. Vhĺbil sa tak síce do zmyslu mnohých rečí a získal rozsiahle vedomosti, ale keďže nemohol pochopiť hĺbku, upadol do veľkého zármutku. Bol tam však akýsi cudzinec, ktorý ovládal gramatiku. I šiel k nemu, a padajúc mu k nohám, ho prosil: ?Buď taký dobrý a nauč ma gramatickému umeniu." Ten však svoj talent zakopal a povedal mu: ?Nenamáhaj sa, chlapče, zapovedal som sa, že už vo svojom živote nebudem nikoho učiť." No chlapec znovu, klaňajúc sa mu, so slzami v očiach hovoril: ?Vezmi si celý podiel z domu môjho otca, čo mi patrí, len ma nauč." Pretože ho však nechcel vypočuť, šiel domov a zotrvával tu v modlitbách, aby získal to, čo bolo želaním jeho srdca. Boh však skoro splní vôľu tých, ktorí sa ho boja. Lebo o jeho kráse, múdrosti a vytrvalom učení, do ktorého bol ponorený, sa totiž dozvedel cisárov správca, ktorý sa nazýva logotét. Poslal poňho, aby sa učil s cisárom. Keď sa to chlapec dopočul, s radosťou sa vydal na cestu. Na ceste si pokľakol a takto sa modlil: ?Bože otcov našich a Pane milosrdný, ktorý si slovom všetko stvoril a vo svojej preveľkej múdrosti si stvoril človeka, aby vládol nad tvorstvom tebou stvoreným, daj mi múdrosť, ktorá je pri tvojom tróne, aby som -poznajúc, čo ti je milé - dosiahol spasenie. Pretože ja som tvoj služobník a syn tvojej služobnice." A keď k tomu predniesol nasledujúcu Šalamúnovu modlitbu, povstal a povedal: Amen.

IV. Keď potom prišiel do Carihradu (Konštantínopol, dnes Istanbul), zverili ho učiteľom, aby sa učil. Už po troch mesiacoch zvládol celú gramatiku a pustil sa do ostatných náuk. Naučil sa Homéra i geometriu a u Leva i Fotia dialektiku a všetky filozofické náuky a okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku i všetky ostatné grécke vedy. A naučil sa ich lepšie ako ostatní žiaci, pretože sa uňho spájala bystrosť s usilovnosťou, jedna predbiehajúc druhú, čím sa vedomosti a umenia zdokonaľujú. Ešte viac ako učenosťou sa prejavoval miernou povahou, rozprával sa iba s tými, s ktorými to bolo najužitočnejšie, a vyhýbal sa tým, ktorí sa odchyľovali z pravej cesty. A mysliac na to, ako zameniť pozemské veci za nebeské, vyletel z
tohto tela a žil s Bohom. Keď logotét videl, aký je, dal mu plnú moc nad svojím domom a právo podľa vlastnej ľubovôle vchádzať do cisárovho paláca. A raz sa ho opýtal: ?Filozof, chcel by som vedieť, čo je to filozofia." On mu svojím bystrým rozumom odpovedal: ?Pochopenie Božských i ľudských vecí, pokiaľ sa človek môže priblížiť k Bohu, pretože skutkom učí človeka stať sa obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril." Od tejto chvíle si ho ešte viacobľúbil a ustavične sa ho na všetko vypytoval aj napriek tomu, že to bol významný a vážený muž. On ho poučil o filozofii, vypovediac málo slovami veľké myšlienky. Čím viac sa páčil Bohu pre svoju čistotu, tým obľúbenejším sa stával pre všetkých. Aj logotét mu preukazoval všetku česť a úctu a dával mu mnoho zlata, ale on ho neprijal. Raz mu povedal: ?Tvoja krása a múdrosť ma núti, aby som ťa miloval ešte viac. Mám duchovnú dcéru, ktorej som kmotrom, krásnu a bohatú, z dobrého a vznešeného rodu. Ak budeš chcieť, dám ti ju za manželku. Od cisára dostaneš vysokú hodnosť a kniežatstvo a môžeš očakávať ešte viac. Čoskoro sa staneš stratégom." Filozof mu však odpovedal: ?Dar je to iste veľký pre tých, ktorí ho chcú. Lenže pre mňa nejestvuje nič väčšie ako štúdium. Keď sa mi s jeho pomocou podarí získať vedomosti, budem hľadať česť a bohatstvo svojho pradeda." Keď logotétpočul jeho odpoveď, odišiel k cisárovnej a povedal: ?Nuž, mladý filozof nemiluje tento život. No neprepusťme ho z nášho spoločenstva, ale dajme ho postrihnúť na kňaza a zverme mu úrad. Nech sa stane bibliotekárom u patriarchu pri Chráme svätej Sofie, aby sme si ho udržali aspoň takto." A tak s ním aj urobili. S nimi však pobudol v tejto funkcii iba krátko, odišiel za Úzke more a ukryl sa tajne v kláštore. Hľadali ho šesť mesiacov a ledva ho našli. A do tejto služby ho už nemohli donútiť. Prehovorili ho teda, aby prijal učiteľskú hodnosť a učil filozofiu ľudí domácich i cudzincov so všetkou pomocou a podporou. A toho sa ujal

XIV. Keď sa potom Filozof radoval v Bohu, opäť sa objavila nová záležitosť a úloha nemenšia od predchádzajúcich. Rastislav totiž, knieža moravské, z Božieho popudu sa poradil so svojimi kniežatami a s Moravanmi a poslal k cisárovi Michalovi posolstvo hovoriac: ?Napriek tomu, že náš ľud odvrhol pohanstvo a drží sa kresťanského zákona, nemáme takého učiteľa, ktorý by nám vyložil v našom jazyku pravú kresťanskú vieru, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili. Tak nám, vladár, takého biskupa a učiteľa pošli, lebo od vás vždy vychádza do všetkých krajín dobrý zákon." Cisár potom zvolal snem, pozval naň Konštantína a zariadil, aby si vypočul túto reč, a povedal: ?Viem, Filozof, že ti to nebude po vôli, ale treba, aby si tam šiel. Túto záležitosť nemôže totiž vybaviť lepšie nik iný ako ty." Filozof odvetil: ?Aj keď som telesne vyčerpaný a chorý, rád ta pôjdem, ak majú pre svoj jazyk písmo." Cisár mu riekol: ?Napriek tomu, že to hľadali môj dedo i môj otec i mnoho iných, nič nenašli. Ako to môžem nájsť ja?" Filozof sa však spýtal: ?Lenže kto dokáže napísať reč na vodu a získať si meno kacíra?" Cisár spolu so svojím strýkom Bardom mu znovu povedali: ?Keď to budeš chcieť ty, tak ti to môže Boh dať, lebo ten dáva všetkým prosiacim bez pochybovania a otvára klopajúcim." Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne s inými pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov, a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo (atď.). Zaradoval sa cisár a spoločne so svojimi radcami velebil Boha. Potom ho poslal s mnohými darmi a napísal Rastislavovi takýto list: ?Boh, ktorý chce, aby každý dospel k poznaniu pravdy a usiloval sa o vyššiu hodnosť, uvidel Tvoju vieru a snahu, učinil to i teraz za našich čias a zjavil pre Váš jazyk písmená. To sa nestalo už dávno, iba v prvých rokoch, aby ste sa aj Vy priradili k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojím jazykom. A tak sme Ti poslali toho, komu ich zjavil, muža ctihodného a zbožného, veľmi vzdelaného a filozofa. Teda prijmi dar väčší a hodnotnejší ako všetko zlato a striebro, drahé kamene a pominuteľné bohatstvo. Snaž sa spoločne s ním upevniť reč a z celého srdca hľadať Boha. A nezanedbávaj ani všeobecnú spásu, ale povzbudzuj všetkých, aby nelenili a nastúpili cestu pravdy. Aby si aj Ty, keď ich svojím úsilím privedieš k poznaniu Boha, prijal za to svoju mzdu v tomto i budúcom živote. Za všetky tie duše, ktoré uveria v Krista Boha nášho odteraz až do skonania, a tak zanecháš svoju pamiatku ďalším pokoleniam podobne ako veľký cisár Konštantín."

XV. Keď prišiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav, zhromaždil učeníkov a zveril mu ich na učenie. A (Konštantín) onedlho preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich rannú službu Božiu, hodinky, nešpory, kompletárium i omšové obrady. A otvorili sa podľa slov prorokových uši hluchých, aby počuli slová Písma, a jazyk jachtavých sa jasným stal. Boh sa tomu veľmi zaradoval a diabol bol zahanbený. Keď sa Božie učenie takto rozrastalo, diabol, oddávna zlý závistník, ktorý neznášal toto dobro, ale vstúpil do svojich nástrojov a začal mnohých podpichovať hovoriac im: ?Týmto spôsobom sa Boh neoslavuje. Lebo keby mu to bolo milé, či by nebol mohol učiniť, aby aj títo od začiatku zapisovali svoje slová (vlastnými) písmenami a tak slávili Boha? Ale on len tri jazyky vybral - hebrejský, grécky a latinský, ktorými sa patrí vzdávať Bohu chválu." Takto hovorili latinskí a franskí duchovní, veľkňazi a ich učeníci. A keď s nimi bojoval ako Dávid s cudzincami, získavajúc víťazstvo slovami Písma, nazval ich trojjazyčníkmi, pretože Pilát tak napísal v nápise na kríži Pánovom. Nehlásali však iba túto jedinú vec, ale učili aj iné bezbožné veci hovoriac, že pod zemou žijú ľudia s veľkými hlavami a že každý plaz je diablov výtvor. Ak niekto zabije hada, bude mu odpustených deväť hriechov. Ak niekto zabije človeka, má tri mesiace piť vodu z drevenej čaše a sklenej sa nemá dotýkať. Nebránili ani (Ľuďom) vykonávať obety podľa starej obyčaje a ani uzatvárať nezákonné manželstvá. To všetko ako tŕnie vysekal a spálil ohňom slov hovoriac: ?Prorok o tom povedal: Obetuj Bohu obeť chvály a oddaj Najvyššiemu svoje modlitby. Ženu svojej mladosti však neprepúšťaj, lebo ak ju znenávidenú prepustíš, necnosť pokryje žiadostivosti tvoje, hovorí Pán všemohúci. A tiež: Vystríhajte svojho ducha, aby nikto z vás neopustil ženu svojej mladosti. A tieto veci, ktoré som nenávidel, ste konali, takže Boh bol svedkom medzi tebou a ženou tvojej mladosti, ktorú si opustil. Tá je tvojou pomocníčkou a ženou tvojej zmluvy." A v evanjeliu Pán hovoril: ?Počuli ste, čo bolo povedané starým: Nescudzoložíš. Ja vám však vravím, že každý, kto sa pozrie so žiadostivosťou na ženu, už scudzoložil s ňou vo svojom srdci. A ďalej: Hovorím vám, že ten, kto prepustí svoju ženu (okrem príčiny cudzoložstva), ju núti cudzoložiť. A ten, čo pojme mužom prepustenú ženu, cudzoloží. A apoštol riekol: Tých dvoch ľudí, ktorých spojil Boh, človek nech nerozlučuje." Po tom, čo strávil na Morave 40 mesiacov, vydal sa vysvätiť svojich učeníkov. Po ceste ho prijal Koceľ, panónske knieža, ktorý si veľmi obľúbil slovienske písmo a naučil sa ho. A zveril mu do 50 učeníkov, aby ich vyučil. Preukázal mu veľkú úctu a odprevadil ho ďalej. Nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa zlato, striebro ani nijakú inú vec, ale odovzdal im slovo evanjelia bez pláce. Od oboch si vyžiadal iba zajatcov, a to 900, a prepustil ich na slobodu.

XVI. Keď bol v Benátkach, zišli sa proti nemu latinskí biskupi, kňazi a mnísi ako havrany na sokola a pozdvihli trojjazyčný blud, hovoriac: ?Človeče, povedz nám, prečo si teraz vytvoril pre Slovienov písmená a učíš ich, hoci ich nikto iný nevynašiel skôr, ani apoštol, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My však vieme iba o troch jazykoch, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: po hebrejsky, po grécky a po latinsky." Odvetil im Filozof: ?Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či hádam nedýchame na vzduchu všetci rovnako? Tak vy sa nehanbíte len tri jazyky spomínať a všetkým ostatným národom a kmeňom prikazovať, aby boli slepé a hluché? Povedzte mi, prečo robíte Boha bezmocným, akoby to nemohol dať, alebo závistlivým, že to nechce dopriať? My však poznáme mnoho národov, ktoré ovládajú umenie písma a vzdávajú slávu Bohu svojím jazykom. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abasgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Turci, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a mnoho iných. Ak však nechcete porozumieť podľa tohto, vedzte, čo o tejto veci hovorí Písmo. Veď Dávid volá hovoriac: Spievajte Pánovi všetky zeme, spievajte Pánovi novú pieseň. A ešte: Zvolajte Pánovi všetky zeme. Spievajte, veseľte sa a zaspievajte. A inde zasa: Celá zem nech sa pokloní a nech ti spieva, nech spievajú tvoje meno, Najvyšší. A ešte: Chváľte Boha, všetky národy, velebte ho, všetci ľudia a všetko, Čo dýcha, nech chváli Pána. V evanjeliu sa zasa hovorí: Koľkokoľvek z nich ho prijalo, dal im moc, aby sa stali dietkami Božími. A zasa ten istý: Nielen za týchto sa prihováram, ale aj za tých, ktorí vo mňa uveria, aby všetci boli jedno, rovnako ako i ty, Otče, si vo mne a ja v tebe. Matúš tiež predsa povedal: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Amen. Marek tiež hovorí: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu. Ten, kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Ale ten, kto neuverí, bude zatratený. A pre tých, ktorí uveria, sa objavia tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov a novými jazykmi budú hovoriť. A hovorí aj k vám, učiteľom zákona: Beda vám, zákonníci, farizeji a pokrytci, že zatvárate kráľovstvo nebeské pred ľuďmi, pretože vy nevstupujete a tým, ktorí by chceli vstúpiť, nedovolíte. A ešte: Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania. Sami ste nevošli a tým, ktorí chceli vojsť, ste zabránili. Korinťanom však Pavol povedal: Chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi a navyše, aby ste prorokovali. Ten totiž, čo prorokuje, je väčší než ten, čo hovorí jazykmi, iba ak by vysvetľoval, aby sa cirkev poučila. Teraz však, bratia, Čím by som vám bol osožný, ak by som k vám prišiel a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky. Veď aj bezduché a bezhlasne nástroje, čo vydávajú zvuk, či je to píšťala alebo husle, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa poznalo to, Čo sa píska, alebo to, čo sa hrá. A keby poľnica vydávala neistý zvuk, kto by sa hotovil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydáte zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozmanitých rečí na svete a ani jedna z nich nie je bez hlasu. Ak teda nepoznám moc hlasu, budem cudzincom pre toho, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom pre mňa. Tak aj vy, pretože ste horliví obrancovia vecí duchovných, proste, nech ich máte hojnosť pri budovaní cirkvi. Pretože ten, kto hovorí (cudzím) jazykom, nech sa modlí, aby mohol aj vykladať. Lebo keby som sa modlil cudzím jazykom, modlí sa môj duch, ale rozum to nevníma. Čo teda? Pomodlím sa duchom, pomodlím sa aj rozumom. Zaspievam duchom, zaspievam i rozumom. Lebo ak by si dobrorečil duchom, ako ten, kto zaberá miesto nevedomého, povie po tvojej chvále amen? Veď nevie, čo hovoríš. Ty zaiste dobre blahorečíš, lenže ten druhý sa nevzdeláva. Chvalabohu, že hovorím viacerými (cudzími) jazykmi, ako vy všetci, ale v cirkvi chcem radšej povedať päť slov svojím rozumom, aby som poučil iných, než desaťtisíc slov jazykom. Bratia, nebuďte deti mysľou, ale buďte mladučkí v zlobe. Rozumom však buďte dospelí. V zákone je, ako viete, napísané: Cudzími jazykmi a cudzími ústami budem hovoriť k tomuto ľudu, a ani tak ma nepočúvnu, hovorí Pán. Preto jazyky nie sú znamenie pre neveriacich, lež pre veriacich, ale ani proroctvo pre neveriacich, lež veriacich. Keby sa tak celá cirkev zišla pospolu a všetci by hovorili (cudzími) jazykmi a keby prišiel niekto nechápavý alebo neveriaci, či by nepovedal, že bláznite? Ak však budú všetci prorokovať a vojde iný neveriaci alebo nepoučený, odhalí sa pred všetkými, všetci ho budú odsudzovať a tajomstvo jeho srdca sa stane zjavným. Padol by na tvár, vzdal poklonu Bohu a vyznal: Iste je Boh medzi vami. Čo to teda znamená, bratia? Keď sa schádzate, každý z vás má žalm či náuku, či zjavenie, či dar jazyka, či dar vysvetľovania. Toto všetko nech slúži vzdelávaniu". Týmito slovami a ešte mnohými ďalšími ich zahanbil a odišiel a nechal ich.

XVII. Keď sa o ňom dozvedel rímsky pápež, poslal poňho. A keď prišiel do Ríma, vyšiel mu oproti sám pápež Hadrián6 so všetkými mešťanmi a niesli sviece, pretože sa dozvedeli, že prináša ostatky svätého Klementa, mučeníka a rímskeho pápeža. A tu Boh začal konať zázraky. Človek ranený mŕtvicou sa uzdravil a mnohí iní sa zbavili rozličných neduhov a rovnako aj zajatci, keď vzývali pamiatku svätého Klementa, zbavili sa tých, ktorí ich zajali. Pápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a uložil v Chráme svätej Márie, ktorý sa nazýva Fatné. Potom nad nimi spievali liturgiu a pápež prikázal dvom biskupom, Formosovi a Gauderikovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov. A po tom, čo ich vysvätili, hneď spievali liturgiu v Chráme svätého Petra slovienskym jazykom. A na druhý deň spievali v Chráme svätej Petronely a na tretí deň zasa spievali v Chráme svätého Ondreja a potom ešte u veľkého učiteľa národov apoštola Pavla spievali v chráme v noci svätú liturgiu po sloviensky nad svätým hrobom za pomoci biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia bibliotekára. Ani Filozof so svojimi učeníkmi neprestával za to vzdávať vďaku Bohu. Rimania však ustavične chodili k nemu, vypytovali sa na všetko a prijímali od neho dvojnásobné i trojnásobné vysvetlenie. Aj akýsi Žid chodil k nemu a dohadoval sa s ním. Raz mu povedal: ?Podľa počtu rokov ešte neprišiel Kristus (na svet), o ktorom hovoria knihy a proroci, že sa má narodiť z panny." Filozof mu však zrátal všetky roky od Adama po pokoleniach, vysvetlil mu presne, že už prišiel a že od tých čias podnes je toľko a toľko rokov. Poučil ho a potom ho prepustil.

XVIII. Pretože zakúsil mnohé útrapy, ochorel. A keď po mnoho dní trpel bolestným neduhom, ukázalo sa mu Božie zjavenie a začal takto spievať: ?Nad tým, že mi povedali, vstúpime do domu Pánovho, rozveselil sa môj duch a srdce sa zaradovalo." Potom sa obliekol do svojho ctihodného rúcha a zotrval tak veseliac sa celý deň. Povedal: ?Odteraz nie som služobníkom ani cisára, ani nikoho iného na zemi, ale jedine Boha všemohúceho. Nebol som a stal som sa a som naveky. Amen." Nasledujúceho dňa si obliekol sväté rehoľné rúcho, prijal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. V tomto rehoľnom rúchu zotrval 50 dní. A keď sa priblížila hodina, aby prijal mier a bol prenesený do večného života, vtedy pozdvihol ruky k Bohu a modlil sa so slzami (v očiach) a takto hovoril: ?Pane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo zaklenul, zem založil a všetko, čo je, si z nebytia do bytia priviedol, ktorý si vždy a všade počúval tých, čo vykonávali tvoju vôľu, vypočuj moju modlitbu a ochraňuj svoje verné stádo, ktorému si ma postavil na čelo, neužitočného a nehodného služobníka tvojho. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, Čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojrečový blud a zveľaď cirkev svoju množstvom, všetkých spoj do jednoty, urob ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni mu do sŕdc slovo tvojho učenia. Lebo to je tvoj dar, ak si nás nehodných, prichystaných na dobré skutky a konajúcich to, Čo ti je milé, prijal, aby sme hlásali evanjelium tvojho Krista. Tých, ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam. Spravuj ich svojou mocnou pravicou, schovaj ich pod ochranu svojich krídel, nech všetci chvália a oslavujú tvoje meno Otca, Syna a Ducha Svätého naveky. Amen." Potom pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: ?Nech je blahoslavený náš Boh, ktorý nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a nás oslobodil od ich skazy." A tak spočinul v Pánovi, keď mal 42 rokov, štrnásteho dňa mesiaca februára, v druhej indikcii, od stvorenia tohto sveta v roku 6377 (869). Pápež potom prikázal všetkým Grékom, ktorí boli v Ríme, a rovnako aj všetkým Rimanom, aby sa zišli so sviecami a spievali pri ňom a usporiadali mu pohrebný sprievod, aký sa zvyčajne vystrája pre samého pápeža. To aj urobili. Metod však, jeho brat, žiadal pápeža hovoriac: ?Matka nás zaprisahala, aby ten z nás, ktorý prvý pôjde na (večný) súd, priniesol brata do jeho kláštora a tam ho pochoval." Pápež ho potom prikázal uložiť do rakvy a zatĺcť ju železnými klincami, a tak ho držal sedem dní, konajúc prípravy na cestu. Lenže pápežovi hovorili rímski biskupi: ?Aj keď chodil po mnohých krajinách, Boh ho priviedol sem a tu vzal jeho dušu k sebe. Patrí sa, aby tu bol ako ctihodný muž aj pochovaný." Nato povedal pápež: ?Nuž, pre jeho svätosť a lásku nedodržím rímsku obyčaj a pochovám ho vo svojej hrobke v Chráme svätého apoštola Petra." Jeho (Cyrilov) brat odpovedal: ?Keď ste ma teda neposlúchli a nedali mi ho, ak s tým budete súhlasiť, nech je uložený v Bazilike svätého Klementa, s ktorým sem prišiel." Pápež teda prikázal tak urobiť. Znovu sa zhromaždili všetci biskupi a mnísi a všetci ľudia, aby ho s poctou odprevadili. Keď ho chceli uložiť, hovorili biskupi: ?Otvorme rakvu, nech vidíme, či je celý a Či niekto z neho niečo nevzal." Z vôle Božej ani pri najväčšej námahe nemohli rakvu otvoriť. Tak ho s rakvou uložili po pravej strane oltára v Bazilike svätého Klementa. A hneď sa tam začali diať mnohé zázraky. Keď to videli Rimania, ešte viac si vážili jeho svätosť a ctihodnosť a namaľovali nad hrobom jeho obraz. Začali nad ním svietiť svetlom vo dne i v noci a chválili Boha, ktorý tak zvelebuje tých, čo ho chvália. Lebo jeho je sláva a Česťnaveky. Amen.

Moravsko-panónska legenda / Život Metoda

r. 885

(krátené)

Šiesty deň mesiaca apríla. Pamiatka a život nášho otca a učiteľa Metoda, arcibiskupa moravského. Pane, požehnaj, Otče.

  1. Dobrý a všemohúci je Boh, ktorý stvoril z nebytia bytie a všetky veci viditeľné i neviditeľné a ozdobil ich všetkou krásou, ktorú ktokoľvek čo i len trochu premýšľajúci a zvažujúci môže iba sčasti pochopiť a poznať toho, kto stvoril takéto obdivuhodné a mnohé diela. Na základe veľkosti a krásy diel možno rozmýšľaním poznať aj ich pôvodcu, ktorého ospevujú anjeli trojsvätým hlasom a ktorého všetci pravoverní oslavujeme vo Svätej Trojici, to jest v Otcovi i Synovi, i v Duchu Svätom, to jest v troch hypostázach, ktoré možno nazvať tromi osobami, ale v jedinom Božstve. Pretože pred akoukoľvek hodinou, časom i rokom nad um a netelesný zmysel Otec totiž sám splodil Syna, ako riekla Múdrosť: Pred všetkými vrchmi zrodil mňa. A v evanjeliu hovorilo samo slovo Božie prečistými ústami vtelené v posledných rokoch kvôli nášmu spaseniu: Ja v Otcovi a Otec vo mne. Od toho istého Otca pochádza aj Duch Svätý, ako to povedal sám Syn Božím hlasom: Duch pravý, ktorý pochádza od Otca.
  2. Po týchto všetkých1 milosrdný Boh, ktorý chce, aby bol každý človek spasený a prišiel k poznaniu pravdy, povzbudil za našich čias a pre náš národ, o ktorý sa nikdy nikto nestaral, k dobrému dielu nášho učiteľa blahoslaveného Metoda. Keď porovnávame všetky cnosti a usilovania jeho a tých bohumilých mužov jedného vedľa druhého, nemusíme sa hanbiť. Lebo jedným bol rovný, od iných o málo menší a od ďalších zasa väčší. Výrečných prevyšoval horlivosťou a horlivých zasa výrečnosťou. Tým sa všetkým pripodobnil, lebo sa dal ovplyvniť príkladom všetkých: bohabojnosťou, zachovávaním prikázaní, telesnou čistotou, vytrvalosťou v modlitbe a posvätných úkonoch, slovom prudkým i miernym -prudkým voči protivníkom a miernym voči tým, ktorí prijímali poučenia - prísnosťou, pokorou, milosrdenstvom, láskou, zanietenosťou a trpezlivosťou. Pre všetkých býval všetkým, aby všetkých získal.
         Pochádzal po oboch rodičoch z rodu nie nevzneseného a veľmi dobrého a čestného, známeho predovšetkým Bohu a cisárovi a celej solúnskej krajine, ako o tom svedčila i jeho telesná podoba. Preto aj právnici, ktorí ho od detstva milovali, úctivo o ňom hovorili, až cisár, keď spoznal jeho bystrosť, zveril mu do držby slovanské kniežatstvo2. Akoby bol predvídal, povedal by som, že ho pošle k Slovanom ako učiteľa a prvého arcibiskupa, aby sa naučil všetkým obyčajam slovienskym a postupne si ich osvojil.
  3. Keď prežil v tom kniežacom úrade mnoho rokov a videl veľa ohavných nepokojov v tomto živote, zamenil náklonnosť k pozemským temnotám za myšlienku na nebesá. Nechcel totiž cnostnej duši spôsobiť škodu tým, čo netrvá večne. Keď prišiel vhodný čas, zbavil-sa správy kniežatstva a odišiel na Olymp3, kde žijú svätí otcovia. Podrobil sa postrižinám a odel si čierne rúcho a zotrvával v pokore. Dodržiaval dôsledne celú mníšsku regulu a venoval sa knihám.
  4. Došlo však k takej okolnosti, že cisár poslal po Filozofa, jeho brata, aby šiel ku Kozárom. A on si ho vzal so sebou na pomoc. Boli tam totiž Židia, ktorí veľmi hanili kresťanskú vieru. No on, pretože povedal: "Som pripravený za kresťanskú vieru zomrieť", neodmietol, ale šiel a slúžil svojmu mladšiemu bratovi ako otrok a podroboval sa mu. On ich premohol modlitbou a Filozof zasa slovami, a tak ich zahanbili.
         Keď cisár a patriarcha videli jeho hrdinské úsilie na Božej ceste, presviedčali ho, že ho vysvätia za arcibiskupa na významnom mieste, kde je taký muž potrebný. Napriek tomu, že nechcel, prinútili ho a ustanovili za opáta v kláštore, ktorý sa volá Polychron4a ktorý má príjem 24 hrivien zlata a je v ňom viac než 70 otcov.
  5. Stalo sa však v tieto dni, že Rastislav, knieža slovienske, spolu so Svätoplukom poslali z Moravy k cisárovi Michalovi posolstvo, ktoré prehovorilo takto: "Z milosti Božej sme zdraví. Hľa, prišlo k nám veľa učiteľov kresťanov z Vlách, i z Grécka, i z Nemiec a učia nás rozlične. Lenže my Slovieni sme ľud prostý a nemáme nikoho, kto by nás naučil pravde a vysvetlil zmysel. Tak teda, dobrý vladár, pošli nám takého muža, ktorý nám usporiada všetko právo."
         Vtedy povedal cisár Michal Konštantínovi: "Počuješ, Filozof, túto reč? To nemôže vykonať nikto iný okrem teba. Tu, hľa, máš mnohé dary, vezmi si so sebou svojho brata opáta Metoda a choď. Vy ste predsa Solúnčania a všetci Solúnčania hovoria čisto po sloviensky."
         Vtedy sa neodvážili odmietnuť ani Bohu, ani cisárovi podľa slova svätého apoštola Petra, ktorý povedal: Boha sa bojte, kráľa si ctite. Vypočujúc tú veľkú vec, pohrúžili sa do modlitieb spolu s inými, čo rovnako zmýšľali ako oni. A tu Boh zjavil Filozofovi slovienske písmo, a keď hneď zostrojil písmená a zostavil text, vydal sa na cestu na Moravu, vezmúc so sebou Metoda. Ten potom znovu začal Filozofovi slúžiť, v pokore mu oddaný, a spolu s ním učiť. A keď minuli tri roky, vrátili sa z Moravy, vyučiac žiakov.
  6. Keď sa o týchto mužoch dozvedel pápež Mikuláš, poslal po nich, lebo ich túžil vidieť ako anjelov Božích. Požehnal ich učenie a položil slovienske evanjelium na oltár svätého apoštola Petra. Potom vysvätil blahoslaveného Metoda za kňaza.Bolo však veľa takých ľudí, ktorí reptali proti slovienskym knihám a hovorili, že žiaden iný národ nemá mať vlastné písmo okrem Židov, Grékov a Latinov podľa Pilátovho nápisu, ktorý napísal na kríž Pánov. Tých nazval pápež pilátnikmi a troj-jazyčníkmi a zavrhol ich. Prikázal jednému biskupovi, ktorýi>ol tiež zachvátený touto nákazou, aby vysvätil zo slovienskych učeníkov troch kňazov a dvoch lektorov.
  7. Po mnohých dňoch Filozof, odchádzajúc pred súd Boží, povedal svojmu bratovi Metodovi: "Hľa, brat môj, obaja sme boli záprahom, čo spolu ťahal jednu brázdu. Ja na oranici padám, svoj deň som skončil. Ale ty veľmi miluješ horu, jednako však pre horu neopúšťaj svoje učiteľovanie. Lebo veď čím iným môžeš byť spasený?"
  8. Obrátil sa na pápeža Koceľ a prosil o Metoda, nášho blahoslaveného učiteľa, aby ho k nemu poslal. A pápež povedal: "Nielen k tebe samému, ale aj všetkým tým krajom slovienskym ho posielam ako učiteľa od Boha a od svätého apoštola Petra, prvého zástupcu a kľučiara kráľovstva nebeského." A poslal ho, napíšuc tento list: "Hadrián, biskup a sluha Boží. Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch dobrá vôľa. Keďže sme o Vás teraz počuli, že ste naklonení veciam ducha, čo sme si želali s túžbou a modlitbou pre Vaše spasenie. Počuli sme, že Pán povzbudil Vaše srdcia, aby ste ho hľadali, a ukázal Vám, že nielen vierou, ale aj dobrými skutkami sa patrí slúžiť Bohu. Lebo viera bez činov je mŕtva. Odpadajú tí, čo sa domnievajú, že poznajú Boha, súčasne sa ho však svojimi skutkami zriekajú. Žiadali ste preto učiteľa nielen pri tomto veľkňazskom stolci, ale aj u zbožného cisára Michala, ktorý Vám poslal blahoslaveného Filozofa Konštantína i s bratom, keď sme my ešte nemohli. Oni však, keď zistili, že Vaše krajiny patria pod právomoc pápežskej stolice, neprehrešili sa proti kanonickému právu, ale prišli k nám a priniesli aj ostatky svätého Klementa. My sme však pocítili trojnásobnú radosť a rozhodli sme sa, že pošleme Metoda, syna nášho - keď sme ho preskúšali a spolu s učeníkmi vysvätili - do Vašich krajín ako muža neobyčajne múdreho a pravoverného. Aby Vás učil, ako ste si to žiadali, prekladal knihy do Vášho jazyka v rozsahu úplne celého cirkevného poriadku i so svätou omšou, to jest službou, ako aj krstom, ako to začal už Filozof Konštantín s Božou milosťou a s modlitbami svätého Klementa. Rovnako tiež, ak niekto iný bude vedieť náležité a pravoverne prekladať, nech je to sväté a požehnané Bohom i nami a celou katolíckou a apoštolskou cirkvou, aby ste sa ľahšie naučili Božím prikázaniam. Je však potrebné zachovávať tento jediný zvyk, aby ste pri omši najprv čítali apoštola a evanjelium po latinsky a potom po sloviensky, aby sa tak naplnilo slovo Písma: Chváľte Boha všetky národy, a zasa inde: Všetci budú hovoriť rozličnými jazykmi veľké veci Božie, ako im umožnil Duch Svätý hovoriť. Ak by však niekto z učiteľov u Vás zhromaždených a tých, ktorí lahodia ušiam a odvádzajú od pravdy k bludom, sa odvážil rozoštvať Vás tým, že by hanil knihy vo Vašom jazyku, nech je vyobcovaný nielen od prijímania, ale aj z cirkvi dovtedy, kým sa nepolepší. Lebo sú to vlci, a nie ovce, ktorých treba poznať podľa ich plodov a chrániť sa pred nimi.
         Vy však, dietky milé, zachovávajte Božie učenie a neodmietajte cirkevné nariadenia, aby ste sa stali ozajstnými vyznávačmi Boha, Otca nášho nebeského, spolu so všetkými svätými. Amen."
         Koceľ ho (Metoda) prijal s veľkou poctou a poslal ho znovu k pápežovi, spolu s 20 mužmi, ľuďmi vznešenými, aby ho vysvätil pre biskupský úrad v Panónii, na stolec svätého Andronika6, jedného zo sedemdesiatich, čo sa aj stalo.
  9. Potom však starý nepriateľ, nenávidiaci dobro a odporujúci pravde, podnietil proti nemu nepriateľa moravského kráľa so všetkými biskupmi a tí hovorili: V našej oblasti učíš. On však odpovedal: "Ja sám, ak by som vedel, že je vaša, bol by som ju obišiel. Lenže ona patrí svätému Petrovi. Ak však vy, pravdu povediac, zo žiarlivosti a lakomstva okupujete staré územia proti zneniu kánonov a kladiete tak prekážky Božiemu učeniu, dajte si pozor, aby ste si v snahe preraziť železnú horu kosteným temenom (hlavy) nevyliali svoje mozgy." Nato mu zlostne odvetili: "Zle dopadneš." On odpovedal: "Pravdu hovorím aj pred cisármi a nehanbím sa, ale vy si voči mne počínate svojvoľne. Nie som predsa lepší ako tí, ktorí v mnohých bolestiach prišli o svoj život, lebo hovorili pravdu."Keď si navzájom vymenili mnoho rečí a už mu nevedeli oponovať, povedal kráľ, zdvihnúc hlavu: "Netrápte môjho Metoda, lebo sa už ako pri peci spotil." On povedal: "Je to tak, panovník. Keď kedysi ľudia stretli spoteného filozofa, pýtali sa ho: Prečo sa potíš? On odpovedal: S nerozumnými ľuďmi som sa sporil." Pre tento výrok sa pohádali a rozišli sa. Jeho však dopravili do Švábska a tam ho držali uväzneného pol treťa roka.
  10. Zvesť o tom sa dostala k pápežovi, a keď sa to dozvedel, dal ich do kliatby, nech žiadny kráľov biskup nespieva omše, to jest služby, pokiaľ ho budú držať vo väzení. A tak ho prepustili a Koceľovi povedali: "Ak budeš mať tohto (muža) u seba, nezbavíš sa nás v dobrom." Práve oni však neušli súdu svätého Petra, lebo štyria z tých biskupov zomreli.
  11. Vtedy sa stalo, že Moravania, keď poznali, že nemeckí kňazi, čo žili medzi nimi, im neprajú, ale stroja proti nim nástrahy, všetkých vyhnali a obrátili sa so svojím posolstvom na pápeža: "Ako už predtým naši otcovia prijali krst od svätého Petra, tak aj nám daj Metoda za arcibiskupa a učiteľa." Pápež im ho hneď poslal. A keď ho knieža Svätopluk spolu so všetkými Moravanmi prijalo, odovzdalo mu do správy všetky chrámy a duchovných vo všetkých mestách.
         Od toho dňa sa veľmi rozširovalo učenie Božie, počet duchovných sa začal vo všetkých mestách rozmnožovať a pohania začínali veriť v pravého Boha a zriekať sa svojich bludov. Aj moravská moc začala väčšmi rozširovať všetky svoje územia a porážať bez váhania všetkých svojich nepriateľov, ako o tom sami vždy hovoria.
  12. Mal v sebe aj dar prorocký, pretože mnoho jeho proroctiev sa vyplnilo, z ktorých jedno alebo dve rozpovieme. Veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle hanobilo kresťanov a robilo im príkoria. Poslal však k nemu posolstvo a hovoril: "Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle a vo svojej krajine, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a cudzej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš." To sa aj stalo.
         Raz zasa Svätopluk bojoval proti pohanom a nič nedosiahol, ale vyčkával. Keď sa približovala omša svätého Petra, to jest služba, odkázal mu (Metod) prostredníctvom poslov: "Ak mi sľúbiš, že so svojím vojskom stráviš Petrov sviatok u mňa, verím v Boha, že ti ich čoskoro vydá." Čo sa aj stalo.
         Ktosi iný, veľmi bohatý druh a radca (panovníka), oženil sa so svojou kmotrou, to jest so sesternicou. Napriek tomu, že ich mnoho napomínal, poučoval a povzbudzoval, rozviesť ich nemohol. Iní totiž, ktorí sa tvárili ako služobníci Boží, tajne ich nahlodávali a lichotili im pre bohatstvo, aby ich nakoniec odlúčili od cirkvi. On povedal: "Príde čas, keď vám títo lichotníci nebudú vedieť pomôcť. Veď si vy spomeniete na moje slová, ale už sa nebude dať nič robiť." Náhle, keď Boh od nich odstúpil, zasiahla ich skaza a nedalo sa nájsť ani ich posledné miesto, akoby vietor zdvihol prach a rozvial ho.
         Prihodilo sa i mnoho iných príbehov podobných týmto. Aj tie v podobenstvách jasne vyložil.
         Pretože starý nepriateľ a nenávistník ľudského rodu to všetko neznášal, poštval proti nemu niektorých, podobne ako Dathana a Abirona proti Mojžišovi, jedných otvorene a druhých skryte, ktorí sú zachvátení hyopatorským kacírstvom a slabších odvracajú z pravej cesty. Tí hovorili: "Pápež dal moc nám. Avšak tohto človeka i jeho učenie prikazuje vyhnať preč."
         Keď zhromaždili všetok moravský ľud, prikázali pred ním prečítať list, aby všetci počuli o jeho vyhnaní. A ľudia, ako to už mávajú vo zvyku, zosmutneli a sťažovali sa, že ich zbavujú takého pastiera a učiteľa, pravda, okrem slabochov, ktorých ten úklad rozochvel ako vietor lístie. Keď však prečítali pápežov list, našli tam napísané: "Náš brat Metod je svätý a pravoverný a koná apoštolské dielo. Do jeho rúk sú od Boha i apoštolského stolca vložené všetky slovienske krajiny. Preto nech je prekliaty ten, koho on prekľaje, a nech je posvätený ten, koho on posvätí." A zahanbení sa rozišli so studom ako hmla.
  13. Ani tým ich zloba neprestala, ale doslova riekli: "Cisár sa naňho hnevá, a ak ho chytí, určite si život neuchráni." Ale aby ani v tomto prípade milosrdný Boh nespôsobil svojmu služobníkovi škodu, dal tú záležitosť na srdce cisárovi, pretože cisárske srdce je ustavične v rukách Božích. Ten mu poslal list: "Ctihodný otče, veľmi si želám vidieť Ťa. Preukáž mi tú láskavosť a unúvaj sa k nám, nech Ťa uvidíme, kým si ešte na tomto svete a môžeme prijať Tvoju modlitbu." Keď ta ihneď prišiel, prijal ho cisár s veľkou poctou a radosťou, schválil jeho učenie a nechal si u seba z jeho učeníkov jedného kňaza a diakona spolu s knihami. Splnil každé jeho želanie, nech chcel čokoľvek, a nič nenechal nevyslyšané. Veľmi si ho obľúbil a obdaroval ho. Odprevadil ho zasa slávnostne na jeho stolec. A rovnako i patriarcha.
  14. Na všetkých cestách upadol do mnohých nástrah prichystaných diablom: na pustatinách medzi zbojníkov, na mori do zvíchrených vín, na riekach do nebezpečenstva náhlej smrti tak, aby sa na ňom vyplnilo slovo apoštola: nebezpečenstvá od zbojníkov, nebezpečenstvá na mori, nebezpečenstvá na riekach, nebezpečenstvá od falošných bratov, v prácach, starostiach, v mnohom bdení, v mnohom hlade a smäde a v ostatných útrapách, ktoré pripomína apoštol.
  15. Potom sa vymanil zo všetkých zmätkov sveta a starosť svoju zložil Bohu. Ešte predtým však zo svojich učeníkov určil dvoch kňazov, znamenitých rýchlopiscov,.a v krátkom čase preložil všetky knihy Písma okrem kníh Makabejských za osem mesiacov z jazyka gréckeho do staroslovienčiny. Od mesiaca marca do 26. dňa mesiaca októbra. Keď prácu skončil, vzdal náležitú chválu a slávu Bohu, ktorý mu poskytol takú milosť a pomoc. A keď obetoval s duchovenstvom svätú a tajomnú obetu, oslávil pamiatku svätého Demetra. Spolu s Filozofom totiž predtým preložil iba žaltár a evanjelium s apoštolom a vybranými cirkevnými službami. Teraz však preložil i Nomokánon, nazývaný pravidlom zákona, a knihy otcov.
  16. Keď prišiel do krajín dunajských uhorský kráľ, chcel ho vidieť. Aj keď sa niektorí domnievali a hovorili, že sa nedostane z jeho moci bez mučenia, napriek tomu k nemu šiel. On však, ako sa patrí na vladára, prijal ho s úctou, slávou a radosťou. Pozhováral sa s ním tak, ako sa patrilo s takým mužom viesť rozhovor, prepustil ho s láskou, pobozkal ho, dal mu veľké dary a povedal mu: "Ctihodný otče, pamätaj na mňa stále vo svojich svätých modlitbách."
  17. Keď takto všetky obvinenia na všetkých stranách odvrátil a zavrel ústa mnohovravných, beh života zavŕšil, vieru zachoval, očakávajúc korunu spravodlivosti. A pretože sa tak zapáčil Bohu, bol jeho miláčikom.
         Priblížil sa čas prijať pokoj od (pozemských) strastí a mzdu za veľkú prácu. A opýtali sa ho, hovoriac: "Otče a ctihodný učiteľ, o kom zo svojich učeníkov si myslíš, že by mal byť v učiteľstve tvojím nástupcom?" Ukázal im teda jedného zo svojich oddaných učeníkov menom Gorazd a povedal: "Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný. To nech je vôľa Božia, i vaša láska, ako aj moja."Keď sa potom všetci ľudia zhromaždili na Kvetnú nedeľu, vošiel do chrámu, aj keď sa už nemohol hýbať, a kázal požehnať cisára i kniežatá, duchovných a všetok ľud. Potom povedal: "Strážte ma, deti, do tretieho dňa." A tak sa aj stalo. Keď svitol tretí deň, povedal ešte: "Do tvojich rúk, Pane, vkladám svoju dušu." Na rukách kňazov potom zosnul šiesteho dňa mesiaca apríla, v tretej indikcii v roku 6939 od stvorenia sveta (6. 4. 885).
         Keď ho potom jeho učeníci uložili do truhly, vzdali mu dôstojné pocty. Smútočný obrad slúžili po latinsky, grécky a sloviensky a uložili ho do hlavného chrámu. A pripojil sa k svojim otcom, patriarchom i prorokom a apoštolom, učiteľom a mučeníkom. Keď sa potom zhromaždil nespočetný zástup ľudí, odprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a pastiera. Muži i ženy, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i rabi, vdovy i siroty, cudzinci i domáci, neduživí i zdraví, všetci, lebo všetkým bol všetko, aby získal všetkých.
         Ty však z výšav, svätá a ctihodná hlava, hľaď vo svojich modlitbách na nás, ktorí po tebe túžime, ty, ktorý zbavuješ od rôznych príkorí svojich učeníkov a učenie rozširuješ, ale kacírstvo prenasleduješ. Nech tu žijeme hodní svojho poslania a staneme si potom s tebou ako tvoje stádo po pravej strane Krista Boha nášho, prijímajúc od neho život večný. Lebo jeho je sláva i česť na veky vekov. Amen.

Pseudo-Mauríkios o Slovanoch v diele Strategikon

Kniha XI, § 5. Ako treba bojovať so Slovanmi, s Antmi a inými podobnými kmeňmi

Slovanské a antské kmene majú podobný spôsob života, ako aj obyčaje, a súc navyknuté na slobodu, nedajú sa nijako zotročiť ani podrobiť, najmä (nie) vo svojej krajine. Sú veľmi početné a vytrvalé, ľahko znášajú horúčavu i zimu, i dážď, i nedostatok odevu a potravín. K prichodiacim sú láskaví a ochotne ich sprevádzajú z miesta na miesto, v prípade potreby ich chránia, a ak hosť náhodou pre nedbalosť hostiteľa utrpí škodu, vtedy ten, kto mu ho zveril, začne proti nemu vojnu, pokladajúc si za svätú povinnosť pomstiť hosťa.

Tých, čo sú u nich v zajatí, nedržia tak ako ostatné národy na neohraničený čas, ale určia im isté obdobie, po ktorom ostáva na ich vôli, či sa chcú proti stanovenej náhrade vrátiť k svojim alebo ostať na mieste ako slobodní a priatelia.

Majú veľkú hojnosť všelijakého dobytka i poľnohospodárskych plodín, uložených na hromade v jamách, najmä prosa a pšena. A ich ženy sú počestné nad všetku ľudskú prirodzenosť. Väčšinou pokladajú smrť svojich mužov za svoj koniec a dobrovoľne sa zahrdúsia, nepokladajúc vdovstvo za žitie. Bývajú v lesoch, okolo vôd, močiarov a (neprístupných) jazier. Pre prípad nebezpečenstva robia si mnohé východy zo svojich príbytkov. Potrebné veci zahrabávajú do úkrytov, nenechávajúc nič na otvorenom mieste. A pretože vedú koristnícky život, radi pripravujú útoky na svojich nepriateľov v húštinách, v tiesňavách a na skalnatých bralách.

Radi používaj úklady, nečakané prepady i rabovačky, vymýšľajúc tak v noci, ako aj vo dne rozličné úskoky. V skúsenosti prechádzať rieky prevyšujú všetkých a dokonale znášajú pobyt vo vode, takže často niektorí z nich, keď ich zdržujúc sa doma prekvapí nejaké nebezpečenstvo, ponoria sa hlboko do vody a držia v ústach dlhé trstiny, ktoré sú na ten cieľ prispôsobené, (totiž) po celej dĺžke duté a siahajú až na povrch vody. A ležiac naznak v hlbine, cez ne dýchajú a vydržia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho, lebo ak azda trstinu vidia z brehu tí, čo o tom nevedia, domnievajú sa, že narástla vo vode. Preto takí, čo toto poznajú, odhadnúc trstinu podľa rezu i polohy, alebo im ňou (trstinou) prebíjajú ústa, alebo ich vytrhnúc ju donútia vyjsť z vody, lebo vo vode už ďalej nemôžu vydržať.

Ako zbraň nosí každý dva krátke oštepy, niektorí aj pekné štíty, ktoré pri nosení prekážajú. Používajú i drevené luky a krátke šípy napustené jedom, ktorý hneď účinkuje, ak poranený nevypije protiliek alebo ak si nepomôže inými prostriedkami, známymi skúseným lekárom, alebo ak si prípadne nevyreže ranu, aby sa otrava nerozšírila do celého tela.

Pretože nestrpia (nad sebou) nadvládu a navzájom sa nenávidia, nepoznajú bojový šík a neobľubujú bojovať v uzavretých oddieloch alebo sa objavovať na holých a rovinatých miestach. A ak sa stane, že sa odvážia pustiť do boja, s pokrikom sa posúvajú trochu dopredu, a keď pred ich pokrikom protivníci ustúpia, prudko sa ženú na nich, ak však nie, ustupujú dozadu, neponáhľajúc sa vyskúšať bojom zblízka silu nepriateľov. Vzápätí utečú do lesov, kde nachodia veľkú pomoc, lebo v tiesňavách vedia zručne bojovať. Dokonca í korisť, ktorú vlečú so sebou, ak sa práve z nejakej príčiny naľakali, odhodia a ujdú do lesa, a kým tí, čo prichodia, pobiehajú okolo koristi, pohodlne sa zasa vracajú a spôsobia im straty. A to radi robievajú všelijakým spôsobom na záhubu svojich nepriateľov.

Sú nanajvýš vierolomní a nestáli v zmluvách, ustupujú skôr zo strachu, ako by sa dali zvábiť darmi. Ak medzi nimi zavládne rozličnosť mienok, nedohodnú sa hneď alebo vôbec, alebo ak sa aj dohodnú, vtedy dohody hneď iní porušia, lebo každý má za lubom niečo iné a nikto nechce ustúpiť druhému. Pre nich je v bitke nebezpečné: ostreľovanie z lukov, náhle prepady, zaskočenie z niekoľkých strán, útoky pechoty, najmä ľahkoodencov, ktorí ich môžu ostreľovať. Preto teda treba proti nim postaviť jazdcov i pešiakov, najmä ľahkoodencov alebo kopijníkov a mnoho vrhacích zbraní, nielen striel, ale aj iných druhov kopijí. Treba pripraviť mosty, podľa možnosti tzv. plávajúce, aby sa cez rieky dalo prepravovať bez ťažkostí, lebo v ich krajine je veľa takých (riek), ktoré sa nedajú prebrodiť. A tak podľa skýtskej obyčaje jedni musia stavať most a druhí chrániť a strážiť. Treba mať tiež so sebou mechy z volskej alebo kozej kože, aby sa z nich dali robiť plavidlá a aby v čase náhlych prepadov i prepráv na nepriateľskú stranu v letnom čase mohli vojaci na nich plávať. Výpravy proti nim treba robiť v zimnom čase, keď sú stromy obnažené, neumožnia im úkryt a okrem toho sneh prezrádza stopy utekajúcich. Aj ich zásoby na úteku sú chatrné, nehľadiac na to, že v mraze možno ľahko prejsť i cez rieky. Prevažnú časť ťažných zvierat a zbytočnú batožinu treba nechať na vlastnom území na nejakom bezpečnom mieste s málopočetnou strážou a so zodpovedným veliteľom. Ľahké dopravné člny treba rozostaviť na príhodných miestach. Nato potom treba poslať do cudzej krajiny oddiel jazdy pod dobrým velením sčasti na ochranu vojakov počas prechodu, aby v prípade nečakaného nepriateľského útoku nebolo potrebné rozdrobovať vojská, ktoré prešli cez rieku, a súčasne i s cieľom rozširovať zvesť, že aj na inom mieste sa na nich chystá výpad, aby ani jeden (z ich) veliteľov, lebo každý sa bude pre takéto zvesti a tušenie strachovať o vlastný kraj, nemal príležitosť spojiť sa s druhým a spôsobiť (nášmu) vojsku straty. Taký vybraný oddiel nemá stáť blízko Dunaja, aby nepriateľ, vidiac jeho slabosť, nezľahčoval jeho váhu. Ale nemajú byť ani priďaleko od rieky, aby nezameškali, ak v prípade nevyhnutnosti bude treba pomôcť vojsku, ktoré prešlo na druhú stranu, slovom, majú sa zdržiavať približne na deň pochodu od Dunaja. Prechádzajúce vojsko má sa objaviť v nepriateľskej krajine nečakane a prechádzať otvorenými a rovinatými miestami, jeden schopný dôstojník s vybranými ľuďmi má ísť urýchlene vpred a chytiť zajatca, prostredníctvom ktorého sa budú môcť informovať o situácii u nepriateľa. A pokiaľ možno, treba sa vystríhať toho, aby sa výprava konala v neschodných alebo husto porastených krajoch v letnom čase, a to neopatrne, ako sa stáva, najmä ak sú nepriatelia zhromaždení, skôr ich treba vyhnať pechotou alebo jazdou.

Ak sa treba vrátiť cez tie isté, hoci tesné miesta, treba ich, ako sa povedalo v (predchádzajúcej) kapitole, alebo zasypať a zrovnať, alebo nechať v nich dostatok vojska až do návratu, aby nepriatelia neočakávane alebo z nástrahy nenapadli prechádzajúce vojsko, ktoré obyčajne vlečie korisť.

Aj pri táborení sa treba podľa možnosti vyhýbať lesnatým miestam a nenechávať stany v ich blízkosti, lebo takéto miesta uľahčujú prepady a krádeže koní. Pešiakov treba držať v poriadku vnútri valov, jazdu vonku a stráže (treba) postaviť obďaleč okolo pasúcich sa koní. Ak nemožno zabezpečiť koňom pašu, nech je jazda vo dne i v noci vnútri (valov). Ak dôjde k zrážke s nimi, netreba zbytočne formovať hlboké šíky a útočiť proti nim iba čelom, ale aj z iných strán. Ak zasa, ako sa často stáva, zaujmú pevné postavenie a striehnu i na svoje tylo, čím nedajú možnosť obchvatným akciám ani na úder z bokov, ani z tyla, (vtedy) sa vyplatí použiť úskok, napríklad pred ich očami zdanlivo utekať, aby zvábení nádejou na prenasledovanie vyšli zo svojho postavenia, a vtedy sa náhle treba obrátiť proti nim, keď zatiaľ aj v zálohe ukrytí udrú na nich neočakávane. Pretože u nich je mnoho pohlavárov, ktorí sú medzi sebou nesvorní, odporúča sa získať si niektorých z nich alebo prehováraním, alebo darmi, a to najmä tých, čo sú blízko hraníc, a na ostatných útočiť, aby vojna so všetkými neumožnila ich zjednotenie alebo i vládu jednotlivca. Takzvaných ubehlíkov alebo prebehlíkov, ktorí sa ponúkajú, že ukážu cestu alebo niečo vyzradia, treba pozorne strážiť. Sú takí Rimania, ktorí zabudnúc na svojich, naklonení sú viac nepriateľom. Takýchto ľudí, čo dobre slúžia, treba väčšinou odmeňovať. No ak sa opovážia škodiť, treba ich príkladne trestať. Zásoby, ktoré sa nájdu v pohraničnom kraji, netreba bezhlavo ničiť, ale treba sa usilovať o ich prepravu do vlastnej krajiny na ťažných zvieratách alebo loďkách. Tamojšie rieky totiž samy sa vlievajú do Dunaja, čo uľahčuje dopravu na lodiach. Keďže všetky sídliská Slovanov a Antov ležia jedno za druhým popri riekach a tak sa spolu spájajú, že niet medzi nimi nijakej významnejšej medzery, a pretože sú blízko nich lesy, močiare i vysoká tráva, stáva sa zvyčajne na výpravách podniknutých proti nim, že sa celé vojsko zastaví pri prvom sídlisku na brehu a tým sa zaoberá, ale najbližší susedia, pretože majú blízko lesy, vidiac, čo sa deje, ľahko uniknú tomu, čo ich čaká. A ich mladíci, ktorí nie sú ohrození, vo vhodnej chvíli nenazdajky udrú na vojakov a výsledok býva taký, že tí, čo podnikajú výpravu proti nepriateľovi, nemôžu mu urobiť nijakú veľkú škodu. Preto treba proti nim uskutočňovať náhle prepady najviac cez skryté miesta, keď sa vopred ustáli sled oddielov alebo čiat, aby sa vedelo, ktorý má ísť prvý, ktorý druhý, tretí atď., aby sa nepomiešali a nezapríčinili ťažkosti pri deľbe vojska. Keď prechod nenazdajky uskutočnili, treba podľa možnosti zaútočiť na dve strany a podeliť vojsko na dva oddiely. Jeden z nich prevezme šikovný zástupca veliteľa a bez batožiny a vozov prebije sa neznámymi miestami nejakých 15, ba i 20 míľ bokom, aby zaútočil z redšie obývaného kraja a odtiaľ, keď sa dostane do blízkosti osád, začal plieniť a priblížil sa k oddielu veliteľa. Veliteľ s druhým oddielom je povinný vpadnúť z druhej strany osád. A obidva oddiely majú ísť proti sebe, lúpiac a plieniac, čo nájdu medzi sebou, a večer na tom mieste, kde sa stretnú, hneď založia tábor. Zásluhou toho sa celá výprava končí bezpečne a nepriatelia, ktorí ujdú pred jednými, nenazdajky narazia na druhých a nemôžu sa už znovu spojiť. Na takýchto výpravách netreba nechávať nažive takých nepriateľov, ktorí sú schopní odporovať, ale všetkých, ktorí sa vyskytnú, treba zabíjať a postupovať ďalej, aby sa pre nich nezdržiavali najmä tí, čo prerážajú priechod, a aby sa netratil čas.

Rímska Legenda o živote Konštantína

  1. Teda v čase, keď cisár Michal spravoval cisárstvo Nového Ríma, žil istý muž zo vznešeného rodu pochádzajúci z mesta Solún, ktorý sa volal Konštantín. Ten pre svoje zázračné nadanie, ktorým od útleho detstva nesmierne vynikal, bol nazvaný pravým menom Filozof. Keď dospel, rodičia ho priviedli do hlavného mesta, a kedže vynikal veľkou zbožnosťou a múdrosťou, s prispením Božím dosiahol tam aj hodnosť kňazstva. V tom čase prišli k spomínanému cisárovi vyslanci Kozárov s úpenlivou prosbou, aby im ráčil poslať nejakého učeného muža, ktorý by ich pravdivo poučil v kresťanskej viere, dodávajúc k tomu okrem iného: ?Raz sa nás pokúšajú Židia, druhý raz zasa Saracéni obrátiť na svoju vieru. My sa však nevieme rozhodnúť, ku ktorej sa máme pridať. Preto sme sa rozhodli hľadať radu v záležitostiach našej viery a spasenia u zvrchovaného kresťanského cisára, pretože máme najväčšiu dôveru vo vašu vieru a dávne priateľstvo." Vtedy cisár po porade s patriarchom povolal k sebe spomínaného Filozofa a poslal ho tam s poctami v sprievode svojich vyslancov, pretože mal úplnú dôveru v jeho múdrosť a výrečnosť.
  2. Keď si ten ihneď pripravil všetko potrebné a vydal sa na cestu, prišiel do Chersonu, ktorý totiž leží v samom susedstve Kozárov. Tu krátko pobudol, aby sa naučil jazyk onoho národa. Medzitým z vnuknutia Boha, ktorý sa rozhodol, že už-už zjaví svojim veriacim preveľký a drahocenný poklad, totiž telo svätého mučeníka Kristovho Klementa, začal sa spomínaný muž ako nejaký horlivý vyzvedač vypytovať miestnych obyvateľov. Starostlivo pátral po tom, čo sa dalo Zistiť jednak z písomných záznamov, jednak z ľudového podania o tele svätého Klementa a o chráme, ktorý preňho vybudovali anjelské ruky, alebo o jeho rakve. Ale všetci spomínaní ľudia, keďže neboli starousadlíci, ale prisťahovalci z rozličných krajín, vyhlasovali, že nevedia nič o tom, na čo sa ich pýta. Totiž pre vinu alebo nedbalosť tunajších obyvateľov onen zázrak morského odlivu, ktorý sa v histórii umučenia spomínaného veľkňaza veľmi oslavuje, sa už dávno prestal objavovať a more vylialo svoje vlny späť k pôvodným brehom. Okrem iného bolo toto miesto opustené aj pre časté barbarské vpády, chrám bol zanedbaný a zrúcaný veľká časť tohto kraja sa premenila takmer na púšť a stala sa neobývateľnou. A z toho dôvodu aj sama rakva svätého mučeníka s jeho telom bola zaliata vlnami.
  3. Filozof sa tejto odpovedi začudoval a veľmi sa zarmútil. Oddal sa modlitbám, aby mu Božie zjavenie ráčilo pre zásluhy spomínaného svätého veľkňaza ukázať to, čo nemohol zistiť s pomocou ľudí. Vyzval metropolitu tohto mestečka menom Juraj spolu s duchovenstvom a ľudom, aby za túto vec prosili nebo. Okrem toho im rozprával o utrpení a zázrakoch tohto najblaženejšieho mučeníka a podnietil svojím povzbudzovaním mnohých z nich k tomu, že sa odobrali na spomínané pobrežie, aby tam kopali a hľadali také drahocenné a tak dlho nepovšimnuté perly a aby ich s pomocou Božou vyniesli zase na svetlo. Potom jedného dňa, na tretí deň pred januárovými kalendami (30. 12.), keď bolo more pokojné, nasadli na loď a pod Kristovým vedením sa vydali na cestu. Totiž spomínaný Filozof s biskupom a ctihodným duchovenstvoma s niektorými mužmi z ľudu. A tak sa plavili s nesmiernou zbožnosťou a dôverou za spevu žalmov a v modlitbách k ostrovu, o ktorom usudzovali, že je na ňom telo mučeníka. Obstúpili ho teda zo všetkých strán, prechádzali sa po ňom v jasnej žiare pochodní, čoraz vrúcnejšie sa oddávali modlitbám a na jednom kopčeku, kde sa dalo predpokladať, že skrýva taký veľký poklad, začali horlivo a usilovne kopať. 
  4. Keď dlho a mnoho zápasili vo svätej túžbe a vkladali najväčšiu nádej a dôveru v Božie zmilovanie, konečne riadením Božím nečakane sťa nejaká prejasná hviezda zažiarilo jedno z rebier drahého mučeníka. Uzrúc to, všetci boli naplnení nesmiernym jasotom, a keď ešte viac a horlivejšie už bez akéhokoľvek váhania opreteky prekopávali pôdu, objavila sa potom i jeho svätá hlava. Ak si ťažko vieme predstaviť, koľko hlasov stúpalo k nebesám a koľko chvály a vďaky všetci vzdávali Bohu v prúdoch sĺz, o to ťažšie to možno (slovami) vyjadriť. Totiž všetkých sa zmocnila veľká radosť jednak preto, že sa našli sväté ostatky, jednak pre nesmierne príjemnú vôňu, že blahoželajúc si v nevýslovnej radosti mali dojem, akoby sa ocitli mimo seba niekde v raji. Tu, hľa, po chvíľke opäť akoby z nejakej krypty pomaly a v krátkych intervaloch sa našli z milosti Božej aj všetky ďalšie sväté ostatky. Nakoniec sa našla kotva, s ktorou bol zvrhnutý do mora.
  5. Keď teda všetkých naplnila nesmierna radosť z toľkých Božích darov a svätý veľkňaz tu vykonal najsvätejšie bohoslužby, sám spomínaný svätý muž (Konštantín) zodvihol schránku so svätými ostatkami nad hlavu a preniesol ju na loď za ohromného jasotu všetkých, ktorí ho sprevádzali. Potom ju dopravil za hlasného spevu hymnických piesní a chválospevov do metropoly Cherson. Medzitým, keď sa už približovali k mestu, vyšiel im v ústrety vznešený muž Nikeforos, vladár tohto mesta, spolu s mnohými ďalšími, vzdal poctu posvätným ostatkom a chválorečiac kráčal pred svätou schránkou a s radosťou sa ponáhľal do mesta. Tu tiež za ohromného jasotu všetkých vzdal poctu svätému a ctihodnému znovunájdenému telu. Keď všetkému ľudu vyrozprával tajomstvo jeho nájdenia, a pretože sa už stmievalo a ani pre veľký nával ľudu sa nemohlo pokračovať ďalej, uložili ho pod starostlivým dohľadom do Chrámu svätého Sozonta, ktorý stál v susedstve mesta. Napokon ho však preniesli do Chrámu svätého Leoncia. Keď potom nastalo ráno a zhromaždilo sa všetko obyvateľstvo mesta, vzali schránku so svätými ostatkami, za veľkých chválospevov prešli celým mestom, a príduc do hlavnej baziliky, s poctami ju tam uložili. Nato sa všetci vrátili do svojich príbytkov. 
  6. Potom sa vydal spomínaný Filozof na cestu, a keď prišiel k onomu národu, ku ktorému bol ako kazateľ vyslaný, sprevádzaný milosťou Boha vykupiteľa všetkých, odvrátil ich všetkých svojimi kázňami a výrečnými argumentmi od bludov, ktoré obsahovala nepravá viera Saracénov, ako aj Židov. Preto veľmi rozradostení a v kresťanskej viere upevnení a poučení vzdávali vďaku všemohúcemu Bohu a jeho služobníkovi Konštantínovi Filozofovi. Okrem toho poslali cisárovi list s mnohými prejavmi svojej vďaky, pretože sa ich svojou horlivosťou usiloval priviesť na pravú kresťanskú vieru. Ubezpečili ho, že už chcú natrvalo zostať najvernejšími poddanými jeho ríše. Odprevádzali preto Filozofa s veľkými poctami a ponúkali mu ohromné dary. Tie všetky však, ako pravý filozof, odmietol. Žiadal ich, aby mu namiesto ponúkaných darov prepustili kresťanských zajatcov, aby sa s ním mohli hneď vrátiť. Toto jeho želanie bolo hneď splnené.
  7. Potom sa Filozof vrátil do Konštantínopolu. Keď sa Rastislav, moravské knieža, dozvedel, čo vykonal v kraji Kozárov, podnietený starosťou o svoj národ vyslal poslov k spomínanému cisárovi s takým odkazom, že sa jeho ľud síce odvrátil od uctievania modiel a chce zachovávať kresťanský zákon, ale že nemajú takého učiteľa, čo by ich v tom zákone jasne a dokonale poučil. Že prosí, aby im do oných krajov poslal takého človeka, ktorý by vedel jeho ľudu dôkladne vysvetliť vieru a poriadok zákona a ukázať cestu pravdy. Cisár vyhovel jeho prosbe a požiadal spomenutého Filozofa, aby prišiel k nemu, a poslal ho do krajiny Slovienov spolu s jeho bratom Metodom. Poskytol im značné prostriedky z cisárskej pokladnice na cestu. A keď s Božím požehnaním prišli do oných krajov, miestni obyvatelia, dozvediac sa o ich príchode, veľmi sa zaradovali, najmä keď sa dopočuli, že nesú so sebou aj ostatky svätého Klementa a evanjelium preložené spomínaným Filozofom do ich jazyka. Vyšli im teda z mesta v ústrety a prijali ich so všetkými poctami a s nesmiernou radosťou. Potom sa (Konštantín a Metod) začali horlivo venovať tej činnosti, kvôli ktorej prišli. Ich deti učili písmu, ustanovili cirkevné bohoslužby a meč svojej výrečnosti využívali pri odstraňovaní rozličných bludov, ktoré v onom ľude našli. A tak vyplievajúc a vytrhávajúc z tohto zamoreného poľa mnohorakú burinu nerestí, začali zasievať semeno slova Božieho. Na Morave sa teda zdržali štyri a pol roka, jej ľud priviedli ku kresťanskej viere a zanechali tam všetky knihy, ktoré sa ukazovali potrebné pre cirkevné obrady.
  8. Keď sa o tom všetkom dozvedel preslávny pápež Mikuláš, veľmi sa zaradoval z toho, čo mu o tom povedali, a prikázal im (Konštantínovi a Metodovi) apoštolským listom, aby prišli k nemu. Keď bratia dostali pápežovo posolstvo, veľmi la potešili a ďakovali Bohu za to, že boli uznaní za takých významných, aby boli pozvaní apoštolskou stolicou. Vydali sa ihneď na cestu a vzali so sebou aj niekoľko žiakov, o ktorých sa domnievali, že sú vhodní na to, aby prijali biskupskú hodnosť. Po niekoľkých dňoch prišli do Ríma. 
  9. Pretože však pred málo dňami spomínaný pápež Mikuláš odišiel k Pánovi, Hadrián II., ktorý po ňom získal pápežskú hodnosť, počujúc, že spomínaný Filozof prináša so sebou telo svätého Klementa, ktoré vlastným pričinením našiel, veľmi sa potešil a spolu s duchovenstvom a ľudom, vyjdúc im z mesta v ústrety, prijal ich s veľkými poctami. Medzitým sa začali pôsobením svätých ostatkov a s pomocou všemohúceho Boha diať zázračné uzdravenia. Takže každý, kto bol postihnutý akoukoľvek chorobou, sa po vzývaní svätých ostatkov drahého mučeníka ihneď uzdravil. Preto ctihodný pápež, ako aj všetok rímsky ľud vzdávali Bohu najväčšiu vďaku a chválu, radovali a tešili sa v ňom, že im po takom dlhom čase doprial, aby za svojich dní prijali svätého a apoštolského muža, nástupcu samého Petra, kniežaťa apoštolov v jeho sídle a aby bolo oslávené nielen celé mesto (Rím), ale aj celá Rímska ríša jeho zázrakmi. Keď teda vzdali spomínanému Filozofovi vďaku za toľké dobrodenie, vysvätili jeho brata Metoda za kňaza, ako aj ostatných ich žiakov za kňazov a diakonov. 
  10. Keď však spomínaný Filozof alebo inak Konštantín cítil, že sa blíži deň jeho, skonania, prijal s dovolením najvyššieho veľkňaza meno Cyril ? hovoriac ,že mu to bolo zjavené - a po 50 dňoch zosnul v Pánovi v šestnásty deň pred marcovými kalendami (14. 2. 869). Svätý pápež potom nariadil, aby všetci grécki i rímski duchovní prišli na jeho pohreb so žalmami a spevmi, so sviecami a s kadidlom a aby mu preukázali rovnakú pohrebnú úctu ako samému pápežovi.
  11. Vtedy jeho spomínaný brat Metod prišiel k samému svätému veľkňazovi, padol mu k nohám a povedal: ?Uznal som za slušné a potrebné, aby som pripomenul Vašej Svätosti, apoštolský otče, že keď sme vyšli z nášho domu do služby, ktorú sme s pomocou Pánovou vykonali, matka nás, prelievajúc veľa sĺz, zaprisahávala, že ak by niektorý z nás zomrel skôr, ako sa vrátime, aby žijúci brat preniesol mŕtveho brata do svojho kláštora a tam ho so zaslúženou a náležitou poctou pochoval. Nech teda ráči Vaša Svätosť dovoliť mojej nepatrnosti vykonať túto povinnosť, aby sa neusudzovalo o mne, že azda konám proti matkiným prosbám a zaprisahávaniu." Pápež neuznal za vhodné odporovať tejto žiadosti a želaniu, hoci sa mu to videlo dosť ťažké. Telo mŕtveho starostlivo uložil do mramorovej rakvy a zapečatil ju vlastnou pečaťou. Po siedmich dňoch mu (Metodovi) dovolil odísť. Vtedy rímski duchovní po porade s biskupmi a kardinálmi a šľachticmi mesta prišli k pápežovi a začali takto hovoriť: ?Zdá sa nám veľmi nevhodné, ctihodný otče a pane, aby ste dovolili z akéhokoľvek dôvodu preniesť do inej krajiny takého veľkého a takého znamenitého muža, ktorého zásluhou naše mesto i cirkev získali späť taký vzácny poklad. Boh ho svojou dobrotivou láskou ráčil z takých ďalekých krajín priviesť k nám a z tohto miesta ešte aj do svojho kráľovstva povolať. Nech je radšej s poctami pochovaný tu, ak s tým súhlasíte, pretože by bolo veľmi dôstojné, aby muž s takou slávnou povesťou mal hrob v takom preslávenom meste a na slávnom mieste." Zapáčila sa táto rada pápežovi a nariadil, aby ho uložili v Chráme svätého Petra v jeho vlastnej hrobke. 
  12. Metod vidiac, že sa jeho úmysel takto nesplní, znovu prosil pápeža, hovoriac: ?Keď ste teda odmietli splniť moju malú prosbu, zaprisahávam vás, páni moji, aby bol pochovaný v Bazilike svätého Klementa, ktorého telo s veľkou námahou a horlivosťou našiel a priniesol sem." S takouto prosbou najsvätejší veľkňaz súhlasil. Keď sa zhromaždilo veľké množstvo duchovenstva a ľudu, s nesmiernou radosťou a veľkou úctou ho pochovali v mramorovej rakve, do ktorej ho predtým spomínaný pápež uložil, do hrobky preňho pripravenej v Bazilike svätého Klementa po pravej strane oltára, vzdávajúc za sprievodu hymien a chválospevov vďaku Bohu, ktorý koná na tom mieste mnoho obdivuhodných zázrakov na chválu a slávu svojho mena, pre zásluhy a prosby svojich svätých, ktorý je požehnaný a zvelebený na veky vekov. Amen.

Ustanovenia svätých otcov

  1. Ak niekto spácha vraždu alebo zabije niekoho z príbuzenstva, 10 rokov nech sa kajá v inom kraji a až potom nech ho prijmú v domovine. Ak správne činil pokánie o chlebe a vode, nech mu to pred príbuzenstvom zabitého dosvedčia biskup a kňazi, u ktorých sa kajal. Ak sa dobre nekajal, nech nie je prijatý späť do svojej domoviny.
  2. Ak niekto spácha vraždu neúmyselne, nech sa kajá 5 rokov, z toho 3 roky o chlebe a vode.
  3. Ak sa niektorý klerik dopustí sodomitského smilstva, nech sa kajá 10 rokov, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  4. Ak niektorý klerik zasmilní, nech sa kajá 7 rokov.
  5. Ak niekto krivo prisahá, nech sa kajá 7 rokov. Ak však niekto krivo prisahá pod nátlakom, nech sa kajá 3 roky.
  6. Ak niekto ukradne niečo väčšie alebo dobytok, alebo dom podkope, alebo ukradne niečo užitočné a veľmi drahocenné, nech sa kajá 5 rokov. Ak ukradne iba nejakú maličkosť, nech sa kajá 3 roky.
  7. Ak sa nejaký klerik dopustí smilstva s cudzou ženou alebo pannou, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  8. Ak sa takéhoto priestupku dopustí diakon alebo mních, nech sa kajá 4 roky, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  9. Ak sa takéhoto priestupku dopustí biskup, nech je zbavený hodnosti a nech sa kajá 10 rokov.
  10. Ak niekto zahubí človeka jedom, nech sa kajá 7 rokov, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  11. Ak sa nejaký ženatý laik dopustí smilstva s cudzou ženou alebo pannou, nech sa kajá 5 rokov, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  12. Ak niektorý klerik alebo s vyššou hodnosťou opustí ženu a prijme hodnosť (a potom znovu s ňou obcuje), ak je to diakon, nech sa kajá 7 rokov. Ak je to kňaz, nech sa kajá 10 rokov.
  13. Ak sa niekto dopustí smilstva s mníškou, pretože je jej nadriadený, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  14. Ak niekto pácha smilstvo sám so sebou, nech sa kajá 1 rok.
  15. Ak niekto stratí časť tela Pánovho, nech sa kajá 1 rok.
  16. Ak niekto pomyslí na cudziu ženu, ale nemôže s ňou zhrešiť, nech sa kajá 1 rok.
  17. Ak sa niekto preje a povracia, nech sa kajá trikrát 40 dní.
  18. Ak niekto pre chorobu vyvráti hostiu, nech sa postí 3 dni a to, čo vyvracal, nech hodí do ohňa a zaspieva 100 žalmov. Ak to však zožrali psy, nech sa postí 100 dní.
  19. Ak niektorá žena pridlávi dieťa, nech sa kajá 3 roky, z toho 1 rok o chlebe a vode.
  20. Ak si niekto úmyselne odreže časť svojho tela, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  21. Ak niekto zo žiadostivosti zvedie cudziu ženu, nech sa kajá 3 roky, z toho 1 rok o chlebe a vode.
  22. Ak niektorý prostý človek z nepriateľstva udrie človeka a skrvaví ho, 10 dní nech sa kajá.
  23. Ak niekto z biedy ukradne niečo na jedenie, nech sa kajá 40 dní.
  24. Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  25. Ak niektorá žena potratí dieťa, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  26. Ak niekto s vdovou alebo pannou smilstvo spácha, nech sa kajá 3 roky.
  27. Ak niekto podpáli dom alebo stodolu, nech sa kajá 7 rokov o chlebe a vode.
  28. Ak niekto ukradne niečo z kláštorného kostola, nech sa kajá 7 rokov o chlebe a vode.
  29. Ak niektorý klerik v hneve spúta človeka alebo preleje jeho krv, nech si vyžiada lekára, aby ho ošetril, a nech sa postí 80 dní o chlebe a vode.
  30. Ak je to diakon, tak 7 mesiacov, ak kňaz, tak 1 rok, a ak ide o biskupa, nech sa kajá 5 rokov.
  31. Ak sa niekto nemôže postiť, nech zaspieva 48 žalmov. Ak nemôže, nech dá peniaz, a ak nemá peniaz, nech dá niečo z jedla, čo mu patrí.
  32. Ak niekto prijme od niekoho mzdu za to, aby sa za neho postil, ak to urobil nevedomky, nech sa postí za seba tak dlho ako za onoho a to, čo od neho prijal, nech dá chudobným. Pretože na seba berie cudzie hriechy, nepatrí sa, aby sa nazýval služobníkom Kristovým.
  33. Ak nejaká žena páchajúc smilstvo dieťa v sebe utratí, nech sa kajá 10 rokov, z nich 2 roky o chlebe a vode.
  34. Ak nejaký laik z lakomosti krivo prisahá, a to zanovito, nech dá svoj majetok chudobným, odíde do kláštora a kajá sa.
  35. Ak nejaký klerik spácha smilstvo so štvornožcom, ak má aspoň 30 rokov, nech sa 10 rokov kajá, ak nemá manželku. Ak ju má, nech sa kajá 15 rokov.
  36. Ak sa nejaký kňaz alebo duchovný opije, nech sa kajá 10 dní. Ak je to laik, nech sa kajá 7 dní.
  37. Ak niekto opije svojho priateľa tak, že sa rúha, nech sa obidvaja kajajú 7 dní.
  38. Ak niekto ukradne niečo na jedenie, nech sa postí 40 dní. Ak ide o mladistvého, nech sa postí 7 dní.
  39. Ak má niekto v úmysle spáchať smilstvo, ale nemôže, nech sa kajá trikrát 40 dní.
  40. Ak sa niekto dopustí smilstva s otrokyňou a ona porodí dieťa, nech tú otrokyňu prepustí na slobodu a postí sa 1 rok.
  41. Ak niekomu zomrie nepokrstené dieťa pre jeho lenivosť, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  42. Ak sa niekto hnevá na svojho brata, koľko dní ho hnev drží, toľko nech sa postí o chlebe a vode.
  43. Ak niekto v hneve svojho brata preklína a potom sa s ním zmieri, nech sa kajá 7 dní o chlebe a vode.
  44. Ak niekto je mäso zo zaduseného zvieraťa alebo hovädziu krv alebo obetné zviera bez donútenia a nevie, ako zviera zahynulo, nech sa postí 12 týždňov. Ak to urobil vedome, nech sa postí 2 roky.
  45. Ak niekto neochráni hostiu a obhryzie ju myš alebo sa rozdrobí, nech sa postí 40 dní.
  46. Ak niekto vyleje zo svätého kalicha v čase pozdvihovania, nech sa postí 7 dní. Ak vyleje po pozdvihovaní, nech sa postí 40 dní.
  47. Ak niekto v chráme zaspí a diabol ho v spánku privedie do pokušenia, nech sa postí 7 dní a nech sa 100 ráz za deň pokloní.
  48. Ak niekto okradne mníšku, nech sa 3 roky postí o chlebe a vode a to, čo ukradol, nech dá chudobným.
  49. Ak niektorý duchovný poľuje, ak je to diakon, nech sa 2 roky postí. Ak je to kňaz, 3 roky nech sa postí o chlebe a vode.
  50. Ak sa niekto niekomu zaklína svätými alebo ak sa opije a zvracia, nech sa 40 dní postí o chlebe a vode. Ak je to diakon, nech sa postí 7 dní o chlebe a vode.
  51. Ak niekto vykonáva zaklínania a modlí sa k diablom alebo im dáva ľudské mená, nech sa kajá 5 rokov o chlebe a vode.

Zákaz Štefana V. používať staroslovienčinu pri bohoslužbe

Štefan, biskup, sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovienov. Pretože si sa v horlení za vieru so všetkou oddanosťou zasvätil kniežaťu svätých apoštolov, čiže Petrovi, kľúčnikovi nebeského kráľovstva, a jeho námestníka si si pred všetkými kniežatami tohto pominuteľného sveta vyvolil za hlavného patróna a s veľmožmi a ostatným ľudom krajiny si sa zároveň odovzdal do jeho ochrany, neprestajnými modlitbami vyprosujeme od Boha, darcu všetkého dobra, v ktorého ruke spočívajú všetky práva kráľovstiev, aby Ťa posilňoval svojou priazňou, aby si chránený jeho pomocou a na príhovor apoštolských kniežat Petra a Pavla bol uchránený aj od úkladov diabolských a tešil sa telesnému zdraviu, aby si bez úhony na duši i tele, za dobré skutky večným sudcom oslávený, bol obdarený večnou blaženosťou. Aj my, ktorí zastávame jeho námestníctvo, máme o Teba náležitú starosť a v ktorejkoľvek veci budeš potrebovať pomoc, v tom, čo smeruje k Tvojmu spaseniu, vo všetkom s Božou pomocou nájdeš (v nás) ochrancu. Teba pre zásluhu o vieru so všetkými Tvojimi vernými, keďže nijaká hranica krajín nemôže byť prekážkou, duchovnou náručou sťa prítomného s láskou objímame ako duchovného syna. Keďže sme teda počuli, že dychtivo túžiš po pravej viere, a podľa tohto bezpečného znaku poznávame, že sa Tí zažiadalo obrátiť sa na Tvoju matku, čiže svätú cirkev rímsku, ktorá je hlavou všetkých cirkví, veď výsada bola jej udelená v blahoslavenom Petrovi, kniežati apoštolov, ktorému pravý pastier zveril svoje ovce so slovami: "Ty si Peter (to jest Skala), a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu" (Mt 16, 18), bránami pekelnými nazývajúc ústa rúhajúcich sa pravej viere; tá pričinením Kristovým vyhubila všetky bludárstva a posilnená pomocou svojho Stvoriteľa všetkých pochybujúcich vo viere upevnila, hovoriac s naším Pánom Ježišom Kristom: "Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov" (Lk 22, 31 - 32). Ktože, spytujem sa, ak nie blázon opováži sa vrhnúť do takej hlbokej priepasti rúhačstva, aby Petrovu vieru hanobí!? Pre toho slovo Božie jestvuje v dvoch prirodzenostiach, pretože prirodzenosť služobníka sa spojila s prirodzenosťou Božstva. Tvoju oddanosť, ktorá sa chce poúčať, si vážime (a) aby sme zaslúženou chválou vyzdvihli Tvoju múdrosť, ktorá sa nesnažila zabiehať inam, lež pýtať si radu u tej, ktorá je hlavou, z ktorej aj všetky cirkvi vznikli. Teda opravdivým základom viery, na ktorom Kristus ustanovil svoju cirkev, je toto: Tri skutočne jestvujúce osoby, Otca i Syna, i Ducha Svätého, sú si rovnako večné a seberovné. A tieto tri osoby majú jednu prirodzenosť Božiu, jednu podstatu, jedno Božstvo, jednu velebnosť. V týchto osobách je osobitosť, nie splynutie, rozdielnosť, nie oddelenosť. Vravím rozdielnosť, lebo iná je osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Otec totiž nepochádza od nikoho, Syn od Otca, Duch Svätý od obidvoch, je jednej a tej istej podstaty ako Otec a Syn. A táto Svätá Trojica, ktorá nemá ani začiatok, ani koniec, nie je ohraničená ani miestom, nemení sa ani časom, je jediný a pravý Boh. Otec totiž samojediný nepochádza od iného, a preto jediný sa nazýva nezrodený, avšak Syn je od Otca večným Synom, a preto sa menuje zrodený, Duch Svätý je však Duchom Otca i Syna bez akéhokoľvek prerušenia, v ktorom nie sú mysliteľné nijaké veky, pre ktoré platí (pojem) skorší či neskorší, a preto sa nenazýva nezrodeným ani zrodeným, lež vychádzajúcim, neverí sa ani v dvoch otcov, ani v dvoch synov. O tom, že u Syna je Duch, svedčí apoštol a evanjelista: "Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho" (Rim 8,9), a Pavol apoštol svedčí o tom, že Duch je u Otca i Syna: "Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch" (Rim 8,9). A opäť veľmi zreteľne rozlišuje, že u Otca je Duch, vraviac: "A keď vo vás prebýva Duch Toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, Ten oživí aj vaše smrteľné telá" (Rim 8, 11). Že však Duch je u Syna, svedčí ten istý Pavol: "Pretože ste synmi, poslal Boh do vašich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče" (GaI4, 6). Že vychádza z Otca, hovorí sama pravda: "Duch, ktorý vychádza z Otca, ten bude svedčiť o mne" (Jn 15. 26). Že vychádza zo Syna, potvrdzuje tá istá pravda: "On ma oslávi, lebo vezme a zvestuje vám" (Jn 16, 14). Veď nemožno veriť, že Duch Svätý vychádza z Otca na Syna a zo Syna na posvätenie tvorstva ako po nejakých stupňoch, ale zároveň vychádza tak z Otca, ako i zo Syna. Veď ktože bude popierať, že Duch Svätý je život, a v kom má život Otec, v tom má život i Syn? Ako Otec má v sebe samom život, tak udelil aj Synovi, aby mal život v sebe samom. Nech Ti stačí toto málo povedané z mnohého, ktoré máš bez pochybovania vyznávať jazykom a veriť srdcom, no ne skúmať nad sily; pretože ak lúč slnečnej gule otupuje pohľad očí, o koľko viac jasnosť nevysloviteľného Božstva otupuje ľudskú myseľ. Tejto viery (prenesenej) Pánom na apoštolova apoštolmi založenej pridržiava sa svätá katolícka a apoštolská cirkev rímska. Napomíname ťa, prosíme a zaprisaháme, aby si sa jej pevne pridržiaval. Zistili sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate Kristovi, ako sám hovorí: "Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal" (Mt 10,40). Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne, i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš, aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo, a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo, zatiaľ čo Pán vraví: "Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč vyhnať, iba modlitbou a pôstom" (Mt 17, 21). Prikázaním je totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť, nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten, kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu. Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: "Pána chcem velebiť v každom čase" (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom, siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou, uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť týmito klenotmi. "Daj hladnému svoj chlieb a biednych a potulných voveď do svojho domu" (Iz 58, 7). Vedz, toto sú Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivo u prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej mocirozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.

Zákon sudnyj ľjudem

okolo r. 863

Súdny zákonník pre ľud
  1. Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.
  2. V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudca neprijímali udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachováva, nech je prekliaty.
  3. O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha, modliť sa a s rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo, šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich mužstva. Ak sa nájdu medzi nimi niektorí, buď kmeťovia alebo jednoduchí vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako dostanú tí, čo sa zúčastnili na boji, majú dostať aj tí, čo zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovil prorok Dávid.
  4. Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak sa tento prečin potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo do inej krajiny a suma získaná za ňu sa má rozdeliť medzi chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech strávi vonku a počúva omšu a ďalšie dva roky môže zostať až do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v chráme, ale nech neprijíma. Po uplynutí siedmich rokov na ôsmy rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nejesť nič iné okrem chleba a vody po sedem liet.
  5. Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa (veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí spomínanému pôstu.
  6. Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však uloží pätnásťročné pokánie.
  7. Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného zákona nech sú rozlúčení a nech sa podrobia pokániu 15 rokov. Poriadok pôstu je takýto: päť rokov stáť vonku (pred chrámom) s plačom a počúvať omšu, potom štyri roky môžu byť v chráme do svätého evanjelia a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia pôstnu lehotu, v šestnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa prehreší s vydatou ženou,
    7a. O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca pri každom spore so všetkou starostlivosťou a trpezlivosťou konať vyšetrovanie a neodsudzovať bez svedkov. Treba však hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani obvinenie proti tomu, o kom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosti. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že klamali. Ani v jednom spore sa nemajú prijímať za svedkov tí, ktorých niekedy usvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z prísahy.
  8. Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to i jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za zneuctenie litru zlata, t. j. 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší, nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.
  9. Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá dievčaťu.
  10. Kto zviedol dospievajúce dievča pred dovŕšením trinásteho roku, nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z neho nech sa dá dievčaťu. Podľa cirkevného zákona on i ten, kto sa dopustil násilia na dievčati zasnúbenom mužovi, všetci podliehajú sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri vydatej žene.
  11. Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos.
  12. Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými), nech sú rozlúčení.
  13. Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.
  14. Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí dvojnásobnú náhradu.
  15. Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom obytné budovy, nech ho upália, ak je to v meste. Ak je to na dedine alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ. Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z lenivosti, alebo že nemôže a oheň narobí škody, nech zaplatí a nech je zbičovaný. Ak by však zachoval všetky opatrenia a náhle prišla búrka a preto sa oheň veľmi rozšíril, nech nie je odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť.
  16. Nikto nech nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýli. Ten, čo sa sem utieka, nech oboznámi kňaza so svojou záležitosťou a vinou, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto pokúsi, nech je to ktokoľvek, vyviesť násilím z chrámu toho, kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležité preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal.
  17. Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o svojej ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím pomstiteľom. A ak si takto počína, nech vráti to, čo vzal.
  18. Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo prepustenec ako svedok.
  19. Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.
  20. Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov.
  21. Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.
  22. Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí požičiavateľ odškodniť majiteľa koňa.
  23. Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu.
  24. Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň, nech zaplatí pokutu.
  25. Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá do otroctva okradnutému.
  26. Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvý raz, nech je zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to urobil tretí raz, nech je vystavený trestu, ale až potom, keď vráti všetko, čo odohnal.
  27. Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný.
  28. Kto vnikne k oltáru vo dne alebo v noci a zoberie niečo z posvätných nádob alebo rúch, alebo akúkoľvek inú vec, nech je potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník.
  29. Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi otroctvo.
  30. Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho cenu.
    30a. Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v bytosť, nestvoril rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojením jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej okúsiť aj mužovi, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý prestúpil s manželkou príkaz Boží, od ženy neodlúčil, ale potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však zachoval. Týmto zákonom teda - už zjaveným a evanjeliom potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či je dovolené prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš odpovedal: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje okrem príčiny cudzoložstva - aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú, ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od svojej manželky pre taký hriech, ak bude manželka usvedčená, že strojila úklady proti jeho životu alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči od svojho manžela vtedy, ak jej bude strojiť úklady alebo to vie o iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a sudcom so svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale všetkých deň čo deň vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci verní, nad mnohými vás ustanovím, vojdite do radosti Pána Boha vášho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.
    Amen.

Život Naumov

Dňa 23. mesiaca decembra. Pamiatke ctihodného nášho otca Nauma.

A hľa, bratia, aby nezostal bez pamiatky brat tohto blahoslaveného Klimenta, jeho druh a spolutrpiteľ, s ktorým zakúsil mnohé biedy a trápenia od heretikov, kňaz Naum.

Keď Klimenta vysvätili za biskupa, vtedy pravoverný cár Simeon ustanovil Nauma, jeho druha, na jeho miesto za učiteľa. A ten takú istú námahu z lásky podstupujúc, panictvo zachovávajúc od detstva až do skonania, založil kláštor na východ od Bieleho jazera a kostol svätých archanjelov. Keď pobudol v učiteľstve sedem rokov, zanechal ho a odišiel do kláštora. Prijal mníšske rúcho a žil tu ešte desať rokov. Tak spočinul v Pánovi pokojne 23. dňa mesiaca decembra.

A toto nech je známe: pred šiestimi rokmi spočinul Naum, kňaz biskupa Klimenta. A toto nech je známe všetkým čitateľom, ako sme už predtým napísali, že kacíri jedných ťažko mučili a druhých predali Židom za odmenu, najmä kňazov a diakonov. Tí Židia ich vzali a odviedli do Benátok. A keď ich predávali, Božím prispením prišiel vtedy do Benátok z Konštantínopolu aj cisárov človek, ktorý tu vybavoval cisárove záležitosti. Dozvediac sa o nich, jedných hneď vykúpil a ďalších vzal so sebou a priviedol ich do Konštantínopolu a povedal o nich cisárovi Bazileovi. A znovu boli uvedení do svojich úradov a hodností ako kňazi a diakoni, ako bývali predtým. Dostali platy a nikto z nich nezomrel v otrockej práci Niektorí našli útočisko v Konštantínopole, kde sa o nich postaral cisár. Niektorí zasa prišli do bulharskej krajiny a s veľkou poctou tam našli útočište.

Moravská krajina však, ako prorokoval arcibiskup svätý Metod, pre nezákonnosť ich skutkov a kacírstvo i pre vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré zakúsili od kacírov, ktorým oni uverili, čoskoro prijala od Boha odplatu. Po nemnohých rokoch prišli Maďari, peónsky národ, vyplienili krajinu a spustošili ju. No a tí, ktorých nevzali Maďari v plen, utiekli jednoducho do Bulharska. A ich zem zostala opustená v moci Maďarov.

po roku 1000

Belo IV. určuje povinnosti a počet jobagiónskych synov z Turca

Belo, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska všetkým, čo nazrú do tejto listiny spásu v Spasiteľovi všetkých. Úrad kráľovskej vznešenosti sa má usilovať tak usporiadať postavenie svojich poddaných, aby každý mohol, podľa istého počtu a stavu svojej slobody (postavenia) vykonávať svoje povinnosti bez obťažnosti. Preto, keď synovia jobagiónov v Turci prekročili potrebný a zvyčajný počet, videlo sa nám z hľadiska vlády (potrebným) znížiť ich prílišný počet, ponechajúc potrebný stav štyridsať osôb z týchto synov jobagiónov pre celý Turiec, a to tak, že vždy šiesti z nich sú povinní dať do nášho vojska jedného obrnenca. Osobitne sa medzi nich počítajú štyria synovia Uzdu, a to Mečk, Strmeň, Martin a Drahomil, ktorí príduc k nám ponížene od nás žiadali, aby sme im dobrotivo ráčili dať zem, kde oddávna sídlili. My teda, naklonení ich oprávneným prosbám a zohľadňujúc ich služby, ktoré nám preukázali a môžu preukázať v budúcnosti, dali sme im a ich potomkom žiadanú zem do trvalej držby. A ako nám oznámil náš verný komes Cypov, ktorého sme poslali na preskúmanie veľkosti tej zeme, stačí na osem popluží a z východnej strany susedí riekou Bystrica až po vtok tejto rieky do rieky Turiec s dedinou Vrútky a odtiaľ ide hore po rieke Turiec a tu hraničí s dedinou Modly a tu končia hranice a spoluhraničiaci tejto zeme. Aby táto naša donácia nadobudla silu ustavičnej stálosti, vydali sme túto dosvedčovaniu listinu, potvrdenú silou našej dvojitej pečate. Dané magistrom Smaragdom, zvoleným (prepoštom) Stoličnobelehradského kostola, naším milovaným a verným podkancelárom nášho dvora, roku Pána tisíceho dvestého päťdesiateho piateho, 13. deň pred kalendami septembra, kraľovania nášho (roku)dvadsiateho.

Belo IV. žiada po tatárskom vpáde o pomoc pápeža

Najsvätejšiemu v Kristu otcovi Gregorovi, z Božej milosti najvyššiemu kňazovi presvätej Rímskej cirkvi, Belo, z tejže milosti kráľ Uhorska tak vo všetkom povinnú, ako aj oddanú úctu. Z toho, že katolícka viera v krajoch Uhorska sa Božím pričinením rozrástla, je Vašej Svätosti iste úplne jasné, že naši predkovia so všetkými ich právomoci podriadenými a aj my, keď sme prevzali riadenie kráľovstva, pokladali sme s úprimnou oddanosťou Rímsku cirkev vo všetkej úcte za matku a učiteľku. Preto nešťastné a poľutovaniahodné udalosti, ktoré nás a Uhorské kráľovstvo zastihli vpádom tatárskeho vojska, zúriaceho zvieracou ukrutnosťou, zverujeme Vašej otcovskej láske spoliehajúc (na Vás). Nedávno totiž okolo sviatku Zmŕtvychvstania Pána (31. 3.) vstúpili do Uhorska prudko a vo verkom množstve a bez rozdielu veku a pohlavia, všetkých ktorých mohli zastihnúť pozabíjali, kostoly a miesta zasvätené Božiemu menu ohňom, pobitím ľudí a inými svojimi výčinmi znesvätili, oslavujúc, že všetkých, najmä kresťanov podrobili svojmu panstvu. Navrhujeme a zaprisahávame Vás, nech vystúpi teda starostlivosť Vašej Svätosti na pomoc kresťanského rudu a rada a pomoc nám a Uhorskému kráľovstvu nech udelí vykúpenie a vaša starostlivosť nech ráči predísť skaze sveta, aby omeškanie pomáhajúceho (nespôsobilo) zbytočné zožratie baránka vlkom a nevedelo by sa komu prísť na pomoc. Na tieto aj iné (veci ktoré) Vašej otcovskej láskavosti majú byť obšírnejšie vysvetlené posielame dôstojného otca, nášho milovaného a verného Štefana, vacovského biskupa, doručovateľa tohto (listu), žiadajúc, aby ste tomu, čo Vám prednesie z našej strany, ráčili nepochybne dôverovať (veriť).

Dané v Záhrebe, 15. deň pred kalendami júna.

Bernolákovčina v diele Piľní domajší a poľní hospodár

§ 13 O krumplách

Krumple aľebošto koľempír, podzemské jablka (Erdepfľe), zemnáki, zemáki, švábska repa, švábka. Táto úroda môže sa téš v tíchto našich časoch ľen veľice rozmnožená ke strove počitovať. Jedno jablko prostredné môže sa rozkrojiťna štvoro a dojamek, do zemi poklásť, každí kúšček osve. Lepšej sa sadá krupľe celé svojíma drobníma jablkami. Kdo chce ešče lepšej urobiť, nech sková na semeno také hrubé krumple jako sľepačé vajca, nech jích z jarú saďí, keď mesíc schádza na svetle okolo počátku dubňa. Krumple lúbá lachku, virobenu zem, vlchkí, písečnatí grunt. Ňehasené vápno v prach rospadané je najlepší hnoj pre krumplovú zem, aľe tento prach musí sa hneď zaorať ľebo zakopať, abi ho veter ňeuchiťil. Midlárskí vizváraní popel je téš na to dobrí. Najľepšej schádzajú v téj zemi, v kteréj pominutém roku róstol tabak, repa alebo kapusta. Do nového hnoja ňesaď krumple, ľebo poróstnú do vnaťi. Krumple sada sa hlboko na tri cóľe do jamek, jamki musá biť jedna od druhej daľeko na pól druha strevícu. Keď bi skoro ze zemi vikľiľi a obával bi si sa, že ďenglavá vňať zmrzne, prihádž ju ze zemú. Keď biľina s krumpľí virósťe visoko na 8 cólov, vtedi ponajprv okopávaj a spravuj okolo ňích kopce. Keď sa potom na jednu páď vivíšá a viróstnú, zas jích okopaj. Pohni trošku te predešlé kopce z motikú, sprav jích zas vatšé. Toto často preš jar opakuj a budeš mať s ňích dobrú úrodu, aľe len do počátku mesíca červená, potom jích vícej ňeokopávaj. Vňať s krumpľí ňestrhaj, aš pri konci mesíca srpňa, ľebo prekazíš zrosť jejích jablkám v zemi. Tu vňať nedávaj čerstvú lichve, aľe ju posekaj, uvar aľebo ľen zabar aľebo zakvas na zimu jako kapustu a potom v zime zaobarenu dávaj lichve. Viťahuj a vibíraj krumple ze zeme okolo Michala aľebo po Michaľe pred oberačkami, pred mrazi. To aľe merkuj, abi krumple boli sadené na takém mísťe, na které slnko často svíťí. Keď bude sucho, poľívaj jích. Keď bi bol veľice mokrí rok aľebo bi krumple rostľi ve vlchkich doľinách, tehdi jich ňeňí súco jesť často, ľen dvakrát do tídňa, ľebo v tém roku málo majú slnka aj málo dozrú. Ňedozrúľi, majú vnútri černasté aľebo červenasté fľeki, od takích človek lachko oňezdraví, dostane červenku. Dobre zrelé krumple sú vnútri jednaké, belavožlté, bez fľekov, voňajú pekne jako orechi. Keď sa krumpľe vará, musá biť zarovno z vodu v hrnci zaláté, nemusí biť mnoho vodi nad ňími. Vtedi sú dobre uvarene, keď sa jim koška popuká, keď preš ňe vidľička lahodno sa prepchňe. Čím skorej krumpľe pri silném ohni vrú, tím chutňejšé sú. Po kveťe má krumpľová zeľina na sebe gulki a v ňích drobné semenka. Taká krumpľová vňať musí sa ke kolkom privážať, abi te gulki ňezhinuľi. Potom sa po Michaľe pred mrazi oberú (jestľi jích pri dome sľépki ňezeďá), teto sa vitlačá jako ohárkové zrnka na spodek do vodi, voda sa zleje a semen­ka s tú ľepkavú kasičku rozetrú sa na fluspapír. Keď uschnú, skovajú sa a z jarú sejú rídko do dobrého gruntu. Potom sa téš okopávajú a s kopci obhadzujú. V jaseň sa vihľedajú v ňích malé krumpľe, preš zimu skovajú sa v pivnici do písečnatéj jami, aľe one ňemusá biť zakrité, abi ňevikľiľi. Keď krumpľe prv vikľijú, ňež sa sada, uš majú vadu, uš ňeporóstnú dobre, tak volakteré aj zasadené vihinú. Nasľeduje mnohonásobní, dobrí a veľikí úžitek krumpľí.

§ 17 Smrtonos

Táto planéta neobsahuje v sebe mnoho znamenitého, je omno­ho menšá než Zem. Obsahuje v sebe naskrz ťisíc sto triapaďesát míl a v okruhlosťi triťisíc šéststo dvaadvacať míl. Je od Slnka zdálená na jedenatricať millionov seďemďesaťšésť ťisíc míl. Keď sa na obloze ze Slnkom viďí, tedi jest na dvaapaďesát millionov aj na šéstkrát sto osemadvacať ťisícov míl od Zemi zdálená. Keď aľe stojí proťi Slnku, je ľen ďeseť millionov aj deväťkrát sto šéstadvacať ťisícov míl od Zeme zdálená a skoro tak svoju jasnosť mení jako Krásopanna. Jejá veľikost je znameňitejšá nežľi Dobropána a vícej nám je známi Smrtonos nežľi ta planéta Dobropán, bár oblohu svoju jasnosťú nehrube ozdo­buje aňi volaco znamenitého v ročném behu nespúsobuje. Táto planéta je suchej, vícej horúcej nežľi vlchkéj náturi, bár tedi, keď je ona spravec roku, nekedi pršívá, predca pod jejím panovaním bívá vícej suchích rokov.

Jar običajňe bívá suchí, posmúrní a studení, v kterém nemali bi sa ovce aňi na ozimini aňi na lúki púščať. Jestľi sa pusta, málo bude na nich urodi. Tento jar máva mnoho mrazov, ostré aj studené povetrí aš do mesíca červená.

V každém jarú, aľe najobzláštňejši v temto pod Smrtonosom nech hospodári pozorujú pri konci dubna anebo spočátku mája na pavúkove spúščáňí, o kterém sem písal víše na listu 71. Pre Smrtonosové veľmi horúce leto prorokujú hvezdárske aj hospodárske skusenosťi málo budúceho sena, málo otavi, mnoho vína, mnoho hrušek a jabĺk. Pavúkova práca vatšá je istota budúcej v povetru premení nežľi barometrum anebo thermometrum. Pavúk neľen o volakolko hoďín prv (jako barometrum), aľe aj o volakolko dňí prv predpovedá budúci jasní anebo déšďiví čas, budúcu zimu anebo teplo. K ternu tam víše jeho viloženému kalendáru ešče aj toto dodávam:

Ten pomenší pavúk, kterí svoju pavučinu robí plitko na tri uhľi v kúťe, keď má biť pekní čas, vistrká svoju hlavu aj svoje nohi od seba vistrká tím dálej, čím dálej má bit pekní čas. A ked má pršať, obzláštňe ked má mnoho a dlho pršať, obracá ven k človekovi svoj zadek. Tá trojuhelná pavučina trvá pri pekném čaši a ked má nastávať po déšdivém čaši druhí pekní čas anebo po veľikéj sparnosťi ešče vatšá sparnosť, pavúk ju o dva-tri cóíi rozmnoží, a tak téj pavučini pred nastávajícím jasním anebo pred teplejším časom kamdál vícej pribívá. Ked pavúk vajíčka klade (čo sa stáva v teplém roku aj sedem rázi), je znamení jasného času. Taktéš keď zvisoka spúščající sa pavúk starú kožu vizlíká. Tento istí pavúk (aj križák pavúk) pred nastávajícím déšďom anebo pred budúcim silním vetrom robí malú pavučinu, jejéj hlavné nitki, krajné aj krížne nakrát­ko rostahuje, abi mu jích déšď ani veter nepretrhol, a potom sa sková. Keď má bit jasno anebo vatšá sparnost, tedi pavuci ze svojich kúcikov vindú, po pavučinách behajú, čiščá a kamdál vicej jích rozmnožujú, rostahujú. Na tuto prácu merkuj po západu slnka pri počátku noci, anebo pohlédni ráno na hotovú vatšu pavučinu, pri kteréj skovaní pavúk čeká muchi.

S pavúkovej práce v listopadu podlá mesícovích štvrťí kona­nej môžeš prorokovať (anebo z jeho neprítomnosti), skoro li k nám príjďe zima, bude li lahodná anebo tuhá spočátku. Keď v listopadu aj v budúcich trech zimních mesícoch pri ťichém teplém čaši uvidíš pavúkov silno robiť pavučini, anebo aj bez nich spatríš novotnu pavučinu, prorokuj o volakolko dni tuhu zimu budúcu.

Pavúk je milovník muziki, nad nú prebíhá na podlahi, jako bi tancoval, spúščá sa na muzikanta bez tehoto škodi.

Leto. Pod Smrtonosom bívá najsparnejšé leto, takže nekedi v horách od slnka zažnú sa staré pni, hnilé práchna. Noci bívajú téš veľice sparné. Potoki a studni visíchajú.

Jaseň bívá téš vícej suchá nežíi mokrá, bívá v néj dobré víno. Pred s. Ondrejom ne tak lachko poletuje snach a bár v mesíci rijenu povolakterúc mrzne, predca je listopad z vatšéj stránki teplí.

Zima bívá veľmi studená, vícej suchá nežľi mokrá, veľmi nestála.

Jarná sejba. Jačmeň, keď sa on zaseje do dobrej zemi, a to včas, dá dobru úrodu; keď sa aľe zaseje do štrkovitéj zemi, a to neskoro, buďe krátki aj malej urodi. V jarú malo bi sa zrno téš pod brázdu zaorávať. Buďe málo ovsa, aľe dobrí, na dobrích zemách predca buďe ho mnoho. Hrach, šošovica aj vika musí sa do vlchkích a dobre pripraveních zemi sáť a taktéš dobre porostú. Proso musí sa zavčasu sáť, len nepodarí sa, konope budú malé, ale tenké a dobré. Málo bude sena aj otavi.

Žatvi tvrdej. Režné zrno buďe dobré, hojné, žito prostredno uroďí sa, nech sa len na nem z jarú ovce nepasú.

Podzimná oračka nebude náhla, nebo neskoro sa začne zima, a preto nemaľi bi sa na ozimini ovce vihánať. (Čo má pilní hospodár merkovať v tejto orački a sejbi pri zrnu, abi ono nebolo snetovité, máš viložené víše pod planétu Slnka.)

Ovocí. Vlačo vícej hrušek buďe než jablček. Slív a čerešen bívá málo, téš málo orechov. Málo buďe žaludu, a to drobné­..o

Chmelu nebude mnoho, buďe v nebespečenstvu aj z jarú od mrazov, od ostrého, studeného povetra, aj v lete od búrki. Čo s neho zostane, to buďe dobré.

Víno pod túto planétu v teplej jaseni bívá dobré.

Vetri, búrki a prívali. V takémto roku Smrtonosovém nebívajú mnohé vetri aňi mnoho déšďov, ale veľice hrmívá a nekedi kďe tu uďerí.

Zemeplazi. Bívá mnoho hadov, na lúkách mnoho zeleních koníkov proťi običaje.

Rib v tomto roku pod Smrtonosom ročitím správcom málo bívá.

Bratríci vyhlasujú nepriateľstvo mestu Bardejov

Ruczka s padesati giezdnimy a s tolikez piesimi, Michal se styrzidczeti giezd-nimy a tolikez piessimi, Mikulass Bieli s padesat piessemi, Wladek z Tluczenycz se stem s geznimy Jakub Kopitko s ssestdesati pacholki y my wssiczkny sluzebniczy pyessi pána Weywodiczowi a pána Czaykowi, wedle pána nassieho, wedle vrozeneho pána Jana z Olessnycze, pána lybowlskeho, podolinskeho a mussinskeho protyw opatrným panuom miesta Bardieyowa y wssie obczi y wssyem gegich sluzebnikuom poddaným y przislussiczim tiemto listem wsselíkterakim obiczegem wistrziehamy sie bud gimanym braným y páleným, donyz gsmy v pána nasseho. Dátum na hradie Mussinie, w den Swate Appolonie Anno etc.

Donácia Bela IV. Černekovi na zem Rakovec v Turci

21. 10. 1244

Belo, kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska, všetkým verným Kristovi, čo uzrú toto písmo spásu v pravom Spasiteľovi. Patrí sa kráľovskému majestátu tak otvárať svoju štedrú ruku k svojim poddaným a verným, aby povzbudení štedrosťou kráľovských dobrodení ochotnejšie vykonávali za odmenu povinné služby. Preto chceme znením tejto (listiny) dať na vedomie všetkým, prítomným aj budúcim, že Černek nám od svojich útlych rokov až doteraz verne a oddane slúžil a ako sme z jeho vernosti mohli pochopiť, chce nám po všetky svoje dni oddane slúžiť. My sme mu na odmenu za jeho vernosť a službu dali do trvalej držby (vlastníctva) aj jeho dedičom istú zem Mistríka, odumretého bez potomstva, zvanú * Rakovec ležiacu v Turčianskej provincii. Do majetku tejto zeme sme tohto Černeka dali voviesť naším verným komesom Tekušom. Prvý (chotárny) medzník tejto zeme je na severe, kde sa vlieva Blatnica do rieky Turiec; odtiaľ postupuje cez túže rieku na východ až k riečke Ribe a po tejto riečke vystupuje na južnú stranu a tu je zemný medzník pod akýmsi stromom zvaným červený smrek (wirš fenev); odtiaľ (ide hranica) na západ a tam je medzník pod stromom zvaným brečtan (borfa); odtiaľ ide smerom k vŕšku zvanému Hradek a odtiaľ sa vracia k spomínanej rieke Turiec a tak končí pri prvom medzníku. Aby táto naša donácia zostala vždy pevná a neotrasiteľná, ani nikdy v nijakom čase nemohla byť spochybňovaná, vydali sme tomuže túto listinu potvrdenú silou našej dvojitej pečate.

V roku Milosti 1244. 10. deň pred kalendami novembra, kraľovania nášho roku desiateho.

Erbová listina mesta Košice

r. 1369

My, Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, znením tejto listiny dávame na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že kráľovskou láskavosťou dbajúc na náležitý úžitok našich verných mešťanov a hostí Košíc, chcejúc, aby sa títo vzmáhali darmi milosti, na ich oddanú a poníženú prosbu, z osobitnej náklonnosti, sme dovolili tým istým našim mešťanom Košíc, aby odteraz na tajnej a posielacej pečati na listoch ich mesta a zástave mali právo a mohli naveky užívať formu štítu, vybranú z nášho kráľovského znaku, majúceho zhora jeden tiahnuci sa pás či líniu modrej farby s troma obrazcami ľalií a bočne odspodu štyri línie červené a toľko isto bielych. Svedectvo tejto listiny (:pečatíme:) našou tajnou pečaťou, listinu, ak nám bude predložená, dáme vyhotoviť vo forme náš ho privilégia spečateného našou veľkou pečaťou na prospech tých istých mešťanov.

Dané v Diósgyőri, v pondelok pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána, roku 1369.

Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta

V roku Pána 1329 zomrel kráľov syn Ladislav.

V týchto časoch, keď sa uhorská krajina tešila vytúženej pohode mieru a nepriatelia; ju nikde neznepokojovali, diabol, nepriateľ pokoja a rozsievač nenávisti, vnikol do srdca jedného staršieho vojaka so šedinami menom Felicián z rodu Zachovcov a nabádal ho, aby v istý deň mečom zavraždil svojho pána kráľa Karola a pani kráľovnú Alžbetu, ako aj jej dvoch synov Ľudovíta a Ondreja. Feliciána kedysi (spoločensky) vyzdvihol palatín Matúš (Čák) z Trenčína. Napriek tomu Matúša opustil a prešiel ku kráľovi. Kráľ mu preukázal svoju priazeň, umožnil mu voľný vstup (do paláca) a dvere ku kráľovi mal neobmedzene otvorené. Keď kráľ 17. apríla v stredu po Veľkej noci roku Pána 1330 obedoval vo svojej vile pod hradom Vyšehrad spolu s kráľovnou i s dvoma synmi, znenazdajky pristúpil Felicián ku kráľovskému stolu, vytasil veľmi ostrý meč, vrhol sa zúrivo ako besný pes na kráľa, kráľovnú a ich synov a neľútostne ich chcel prebodnúť. Ale milosrdenstvo láskavého Boha mu prekazilo uskutočniť jeho úmysel. No i tak ľahko poranil kráľovu pravicu a vzápätí, žiaľ, odťal kráľovnej na pravej ruke štyri prsty, ktorými milosrdne rozdávala almužnu chudobným a biednym i opovrhovaným osobám. Tie prsty, ktorými nespočetným kostolom šila rozličné úbory a na oltáre i kňazom neprestajne posielala slávnostné rúcha z drahocenných purpurových látok i kalichy. No keď chcel zabiť stojacich kráľovských chlapcov, ich vychovávatelia syn Júliusa z Kňažíc a syn palatína Jána Mikuláš sa mu postavili na odpor, lež kým spomínaní chlapci ušli, oni utrpeli smrteľné zranenie na hlave. Vtom driečny mladík, Alexandrov syn zo stolice Potok Ján, v tom čase pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku a povalil ho na zem. Dverami sa nato z každej strany hrnuli kráľovskí vojaci šermiari s hrozivými mečmi a naničhodníka rozsekali na kúsky a zmasakrovali ho ako nejakú obludu. Jeho hlavu poslali do Budína, ruky a nohy poroznášali do iných miest. Jeho jediného mladého syna a verného sluhu, ktorí sa dali na útek, no ujsť sa im nepodarilo, priviazali o konské chvosty, kde ukončili svoj život. Ich mŕtvoly a kosti obhrýzali na ulici psy.

A naozaj bolo zaslúžené, aby Felicián, ktorý mnohých kresťanov dokaličil a zbavil končatín, bol podľa spravodlivého Božieho súdu sám pozbavený všetkých údov a neskončil svoj život (zvyčajnou) smrťou ľudí. Aby ten, čo bol nezmieriteľným mučiteľom biednych, zomrel ako pes so psami. Z kráľovského dvora vylúčili aj jeho dcéru, veľmi krásnu pannu Kláru. Ohyzdným spôsobom jej vyrezali nos a pery, takže jej trčali iba zuby, na rukách jej odrezali osem prstov, zostali jej iba palce. Potom ju polomŕtvu niesli na koni cez štvrte a ulice mnohých miest a donútili úbohú prevolávať tieto slová: "Kto nie je verný kráľovi, dostane vždy takúto odplatu." Felicián mal aj druhú, staršiu dcéru Sebe vydatú za istého šľachtica Kopaya. Na príkaz kastelána Levického hradu Imricha Bečeja jej pred hradom odťali hlavu a sám Kopay bol doživotne uväznený. Navyše jeho synov odviezli križiaci na ostrov uprostred mora, aby tak už nikdy nemohli uvidieť rodnú zem. Napokon mnohých šľachticov z Feliciánovho rodu zabili. Nuž biedny Felicián upadol do zločinu urážky Veličenstva, pobúril krajinu, zahubil vlastné potomstvo, stratil a zhanobil svoj rod a stal sa pokrmom psov. Po odchode z tohto sveta pripútaný v podsvetí a pochovaný v pekle je poučením pre neverných. No jednako ťažko možno uveriť, že sa jedného dňa stal taký ohromujúci čin.

Maginova Apológia (Ostne alebo obrana)

r. 1728

... Nuž pýtam sa ja: Boli tí Slováci, čo sa ukryli v rozsiahlych horských jaskyniach, aby ich Maďari nenašli, nájdení a či nie? Ak ich našli, ako ušetrili život Slovákov bezuzdné barbarstvo a neskrotná divokosť vtedajších Maďarov? Prečo nezasvätili aj túto biednu bezvýznamnú čiastku svojmu bohu Marsovi, aby sa na oltároch obetovala obeta celá? Ak ich nenašli, ako sa stali títo nenájdení Slováci trvalými podmanencami Maďarov? Dajme však tomu mudrlantovi (:M. Benčikovi:) z cudzej múdrosti to, čo tam úsilne sníva. Pripusťme, že mesto Trenčín a obyvatelia Trenčianskej stolice sú pozostalí po Svätoplukovi. Čo z toho vyplýva? Protivník musí nevyhnutne pripustiť, že pozostalými po Svätoplukovi sú nielen obyvatelia Trenčína, ale aj Trnavy, Modry, Pezinka, Skalice, ba obyvatelia celých Karpát, ktoré sa dlhočizným hrebeňom tiahnu až do Sedmohradska. Slovenskou rečou všade sa ozýva Bratislavská i Nitrianska stolica na jednej i na druhej strane týchto vrchov, rozložených zhruba až po Nové Mesto popri brehoch Váhu; a tak isto i Trenčianska, Oravská (nehovoriac teraz o iných), Liptovská, Spišská a iné stolice, oddelené od Poľska Karpatmi, ako je to dobre známe ?všetkým, i slepým i holičom".

Je naozaj smiešne, čo blúzni a vymýšľa, že totiž Trnavčania napospol rozprávajú po česky, Skaličania po moravsky, Modrania, Pezinčania a Svätojurania čiastočne po slovensky, Bardejovčania a Prešovčania po rusínsky, Levočania a obyvatelia banských miest opäť po slovensky. Je to, hovorím, veľmi smiešne a je to dôkaz nevedomosti, za ktorú by sa mal hanbiť. Nech povie trnavský prisťahovalec (:M. Benčik:): Odkiaľ prišli a kedy sa nasťahovali do Trnavy Česi, do Skalice Moravania, do Bardejova a Prešova Rusi alebo Rusíni, do Svätého Jura, do Levoče, do Trenčína a do banských miest Slováci? Či Modrania, Pezinčania i Slováci iných mestečiek a miest, v ktorých žije reč slovenská, nie sú príbuzní a nepatria k jednému národu s Trenčanmi...

Mravné ponaučenie kráľa sv. Štefana synovi Imrichovi

r. 1013 - 1015, krátené

Hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane a to všetko okrášľuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. Preto Ti, môj milý syn, nariaďujem, aby si prichádzajúcim ochotne poskytoval zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby zotrvávali radšej pri Tebe ako kdekoľvek inde. Keby si sa totiž usiloval rozboriť to, čo som ja vybudoval, alebo zmenšiť to, čo som jazhromaždil, Tvoje kráľovstvo iste utrpí veľkú škodu...

Notície Mateja Bella

Oddiel prvý O prírode
(úryvok)


§5
II.
Turiec

Druhá rieka je Turiec, vo viacerých ohľadoch slabší než Váh. Pramení u Tekovčanov. Jeho vody sa sčasti zvláštnym systémom privádzajú ku kremnickým rudným baniam. Ostatné vnikajú do našej stolice. Rieka ňou preteká stredom od juhu na sever a rozdeľuje ju na dve dosť nerovnaké časti. Po prekonaní horských skrýš priteká najprv do dedín, ktorým dala pomenovanie zdrobnelým výrazom označujúcim malosť. Spomedzi nich sa jedna, ležiaca bližšie pri prameňoch, nazýva Horný Turček, druhá, o voľačo vzdialenejšia na sever, je Dolný Turček. Odtiaľ tečie Turiec klesajúcim korytom k chotáru obce Sklené, potom sa pritekajúcimi bystrinami z vrchu Rovná hora, ako aj potôčikom Mútnik, zásobí hojnejším množstvom vody, svojím ramenom ju dopraje niekoľkým rybníkom, kým obíduc majer Požehy zavíta do Dubového a ešte väčšmi zväčší svoje koryto dvojicou potokov, a to Dubovským a potokom nazývaným Piešta. Vzápätí zavodňuje lúky Čerňakova, čoskoro nato zmení smer viac na sever, priberie od východu riečku Jasenicu a od západu Čepčinec, pričom na oboch brehoch sa rozkladajú utešené lúky. Podchvíľou však v dôsledku valiacej sa vody spomínaných tokov hladina Turca nadmieru stúpne, ničí lúky a znečisťuje ich bahnom. Nato svojím východným okrajom obmýva dedinu Dvorec a Ivančinú, kde priberá bystrinu Konopotu a pri Laclavej aj potok Polerieka, vyznačujúci sa tým, že nezamrzne ani počas najtuhších mrazov. V týchto miestach vstrebe potôčik Jazernicu takým spôsobom, akoby mal dovtedy smäd. Po týchto prítokoch je bohatší a hojnejší. V dedinkách smerom na západ, a to v Moškovci (kde dychtivo zdrapne prítok Vadzar) a v Turčianskom Ďure jeho hladina ďalšou dvojicou potokov opäť stúpne. Prvým potokom je turčiansko-ďurský, druhý nazývajú Vríca, ktorá častými povodňami spôsobuje škody. Potom sa poihrá v rozmanitých zákrutách a prenikne horou do Bodovíc, Mezóházy a Blažoviec. Z hory Malý Rocovec, za ktorým je Žarnovica, vidieť štubniansky potok s viacerými mlynmi. Nato uchváti potok Černakov a na východnej strane zanecháva dediny Veľké Socovce, Laskár, Valentovú, Malé a Veľké Rakovo. Vzápätí sa bližšie prikradne k dedine Benice, ležiacej na západnom brehu, a povedal by si, že ide v ústrety Valčianskemu potoku, ktorý sa valí od západu. Tu ho preklenuje drevený most, ktorý je však dostatočne pevný proti záplavám. Do našej rieky sa za ním vlieva nepatrný potôčik Rakovec, ktorý pri Príbovciach nasleduje Blatnický potok; aj ten sa vyznačuje tým, že v treskúcej zime nevie celkom zamrznúť. To však nie je koniec s priberaním tokov, takže by si o rieke Turiec mohol s básnikom vravieť: Čím väčšmi rieka vodou oplýva, tým viacej žízni. Lebo zanechávajúc Príbovce a Košťany nad Turcom, kde pribrala v hornej časti riavu Bikor, nižšie Beliansky potok a na opačnom brehu bystriny Turčianskeho Petra a Bystričky, obíde Čoskoro nato rýchlym tokom Jahodníky a mestečko Martin a pri Priekope príjme potok Hradečnica, do ktorého sa vlieva aj Jordán. Napokon sa zmocní s roztvoreným korytom vrútockých prítokov a sotva nasýtený vodami splynie pri Dolných Vrútkach s Váhom. Tu je namieste príslovie: ?Oženil se Lúpták Wáh, pojal sobe Orawu, prijali Turecz za Syna, čo ktosi vyjadril nasledujúcim epigramom: Lipták Oravu si pojal za manželku. Čo z toho? Sú bez potomka! Turiec bude vítaným synom. K úžitkom rieky Turiec sa ráta predovšetkým asi dvanásť mlynov, tak obilných, ako aj na stavebné drevo. Na miestach, kade preteká plytším korytom, jeho hladina ľahko stúpne a prevaliac sa brehmi, spôsobuje podchvíľou veľké škody na lúkach a poliach. Je veľmi bohatý na ryby, medzi ktorými prevažujú pstruhy, lipne, mreny a iné.

Oddiel druhý Politický
(úryvok)
§II

Pokiaľ ide o charakter ľudových vrstiev a tých, čo žijú roľníckym životom, všimli sme si, že sa svojou povahou v mnohom odlišuje od susedov. Hoci sú šťúplejšej postavy než Liptáci a uzavretejšej povahy než Zvolenčania, jednako vo svojom počínaní nezaostávajú ani za jednými, ani za druhými. V porovnaní s nimi majú rovnaké mravy a zvyky. Takmer tými istými obyčajnú vítajú narodenie detí, ktoré opíšeme u Liptákov,14 len s výnimkou toho, že ženy nepripúšťajú mužov na pohostenie, na ktorom sa podľa obyčaja Liptákov majú právo zúčastniť. Svadobné slávnosti usporadúvajú s veľkou a okázalou nádherou, ako aj s nadmieru veselými hodovaniami, vyznačujúcimi sa prostou duchaplnosťou. Nie menšiu starostlivosť venujú vystrojeniu pohrebov. O čo bujarejšou veselosťou oslavujú svadby, o to trúchlivejsie sa zúčastňujú na pohrebných sprievodoch. Trvalo by to dlho podať osobitný výklad o tom, čím sú u Turčanov nezvyčajné obidva druhy povinností. Pokiaľ ide o ďalšiu povahovú črtu, ktorou sa vyznačujú, treba ich zaradiť do skupiny tých, čo nie sú ani príliš otvorení, ani ľstiví, skôr zádumčivej než veselej povahy, iba ak sa naskytne príležitosť, kde akoby si obyčaj vyžadoval roztopašnosť. Vtedy sú totiž bujaro veselí, a tým sebe nepodobní, takže by si sa nazdával, že boli vychovaní v duchu Sabaritov. V čom sa nemenej líšia od svojich susedov, to je odev, v mnohom ohľade iný. Zatiaľ čo Liptáci majú širokú a kratšiu huňu, Turčania ju nosia zúženú a siahajúcu až po kolená. Opasky používajú zriedkavo, čo dalo miesto posmešku a susedia na nich pokrikujú neopásaný Turčan. Doposiaľ si spomínam, že sa na túto uštipačnú prezývku často urazili až do opravdivého rozhorčenia. Ženský odev je ozdobnejší, osobitný pôvab mu dodáva tmavá farba pleti a tiež čierne a bystré oči. Medzi prvými si za krásny kroj získavajú uznanie ženy mestečka Mošovce a tie, čo bývajú na panstve Kláštor pod Znievom. Ich odev je plátenný a pozostáva zvyčajne z košele a z rozmanito zdobenej zástery. Živôtik si obliekajú zriedkavejšie a takmer iba vo sviatočných dňoch. Inak turčiansky ľud sa zamestnáva zväčša len roľníctvom. Poľnohospodárske produkty vyvážajú iba k susedným Kremničanom a Bystričanom. Mnohí, ako sme už spomenuli, sú tiež olejkármi. Je to veľmi prefíkané pokolenie a stvorené na podvody, ktorých sa dopúšťajú na veľmi rozsiahlom území Uhorska, no predovšetkým v Poľsku. Lebo roznášajú na predaj karpatský olej, ktorý sme už spomenuli ako uhorský balzam, a tiež rascu, borievky a skalky, pričom si o účinkoch jednotlivých vecí mnoho vymýšľajú, keďže iba zriedkavo ich pripravujú prirodzenou cestou, lež spravidla nečestným spôsobom. Stoličné úrady vynaložili úsilie, aby týchto nenáležité si počínajúcich ľudí odrádzali od podvodu čo najprísnejšími trestmi. Dozvedeli sme sa však, že to vcelku málo pomohlo. A tak pre nich táto olejonosná rastlina znamená lahodnú vôňu zárobku. Jednako, ak karpatský olej pripravujú s dobrým svedomím, robia to nasledovným spôsobom. Keď už pokročila jar, odtrhávajú veľmi starostlivo ratolesti kosodreviny, potom ich v mažiari roztlčú a viacero dní nechajú vyluhovať vo vode. Potom celú hmotu vložia do medeného kotla, a to nie ináč, než je to zvykom, keď je potrebné za pomoci ohňa pripraviť liehoviny. Takto sa totiž zo vzniknutých pár zráža tekutina, vedie sa rúrkami a zachytáva do podloženej nádoby. V nej sa usadzuje olej, pričom voda odteká bez ďalšieho úžitku do inej nádoby.

Poriadok na ochranu banských miest

r. 1564

Z rozkazu Jeho Majestátu, rímskeho cisára, kráľa Uhorska, Čiech a nášho najmilostivejšieho pána1 skrz urodzených pánov Štefana Deršfiho zo Szerdahelu, plukovníka Jeho cisárskeho a kráľovského Majestátu a poľného kapitána v Uhorsku od Dunaja po Spiš2, pána Štefana Doba z Ruskej, radcu cisársko-kráľovskej Milosti a župana Tekovskej stolice, pána Jána Balašu z Ďarmot, radcu Jeho Majestátu, župana a kapitána zvolenského, Gabriela Dóciho z Veľkej Lúče a Žarnovice i šľachticov pánov Jána Adama Praunfelkhena, radcu Jeho cisárskeho Majestátu, správcu soľného úradu, Pavla Rubigalla z Banskej Štiavnice, Krištofa Khuepachera, radcu Jeho cisárskeho Majestátu a tajomníka Dvorskej komory, a Viliama Ygla, komisárov banských miest, ďalej pánov Ladislava zo Zelemeru, vígľašského kastelána, Matúša Neveriho, kapitána banských robotníkov siedmich banských miest, prijali tento obozretný poriadok na obranu a ochranu týchto kráľovských banských miest, okolitých panstiev a poddaných pred silou a prepadom kresťanských obcí nepriateľskými Turkami a po porade s najmilostivejším Majestátom ustanovili nasledujúce:

  1. Keďže všetky veci pochádzajú od Pána Boha a cez Jeho Božiu Všemohúcnosť sú riadené, kňazi a kazatelia nech napomínajú veriacich, aby viedli bohabojný život, hriechy kajúcne oľutovali, skrúšene sa modlili za bezpečnosť a pokoj, za mier a víťazstvo nad nepriateľom kresťanstva a Všemohúci Boh im bezpochyby pomôže a vojvodca bude vyzbrojený kresťanskou láskou.
  2. Keďže pán plukovník má svoju rezidenciu v Nitre, ktorá je značne vzdialená od banských miest, kým on im a okolitým panstvám v prípade nepriateľského vpádu bude môcť prísť na pomoc, v prípade náhleho nebezpečenstva nech poslúchajú jeho zástupcu. Aj v budúcnosti, kým príde so svojimi ľuďmi, veliť im bude ich kapitán.
  3. Keďže v týchto miestach možno, žiaľ, každý deň očakávať vpád nepriateľa, všetky panstvá a mestá nech spíšu svojich ľudí, zadelia ich do zástupov, vymenujú ich kapitánov, zástavníkov, desiatnikov a rotmajstrov, aby bez dlhých diskusií a straty času vedeli, koho majú v čase nebezpečenstva poslúchať.
  4. Plukovník, iní páni panstiev a miest i poddaní majú poslať na priesmyky schopných vyzvedačov, ktorí zabezpečia dobrý prehľad a vopred ich upovedomia o úmysloch a pohybe nepriateľa.
  5. Okrem toho, aby vpád nepriateľa bol zavčasu známy, treba držať strážnikov, ktorí výstražnými ohňami dajú na vedomie blíženie sa nepriateľa, a to: na vrchu Čabraď, na strážnej veži v Krupine, na vrchu Sitno, na vrchu Pri pekných lipách pri Banskej Štiavnici, na zvolenskom panstve na Pustom hrade. Na vígľašskom a levickom panstve sú už výstražné ohne pripravené pánom Štefanom Dobom. Ďalej ich treba pripraviť na vysokom vrchu zvanom Tawgoschwald pri Banskej Bystrici a ešte jeden na druhej strane Hrona na vrchu Zamrzla. Ďalšie ohne na vysokom vrchu zvanom Hohenstein pri Ľubietovej, na panstve Ľupča na Ostrom vrchu oproti Lučatínu, v svätokrížskej doline na starom hrade, ktorý je nad Vyhňami alebo nad Sklenými Teplicami, na starom hrade v Brezničke a oproti Žarnovici, odkiaľ dovidieť do Svätého Beňadika. Také výstražné ohne má mať každé mesto a panstvo vo svojom okolí, majú ich chrániť čestní ľudia a v prípade vpádu a nebezpečenstva, podľa dohodnutého poriadku, ich zapáliť a aj výstrelmi dať znamenie.
  6. Tieto výstražné ohne treba zapáliť len vtedy, ak príde istý chýr, že nepriateľ tiahne do krajiny. Okrem ohňa, ktorý bude vidieť, jeden výstrel upozorňuje na obozretnosť, dva výstrely znamenajú, že nepriateľ už tiahne a načim sa ozbrojiť, tri výstrely, že nepriateľ je už v kraji.
  7. V tomto prípade, všetci, v čo najväčšom počte, ktorí sú potrební na obranu hradov a miest, nech sa rýchle zhromaždia, a to: Bystričania, Ľubietovci, Brezňania, Vígľašania, Ľupčania a Liptáci do Zvolena, obyvatelia z iných panstiev a miest a svätokrížskej doliny, poddaní pánov Dóciovcov, Kremničania, Belanci, Novobanci a obyvatelia okolitých panstiev, v prípade, že by Turci chceli /napadnúť Pukanec alebo Krupinu, majú sa zhromaždiť v Banskej Štiavnici, ak by chceli napadnúť Svätý Beňadik, zhromaždia sa v Žarnovici. Na týchto miestach zotrvajú do rozhodnutia pána plukovníka alebo jeho zástupcu a títo po porade so skúsenými vojakmi rozhodnú o ďalšom postupe.
  8. Spomínaný Matúš Neverí má postaviť polovicu banského Bratstva, komorský gróf má vymenovať správcu v Banskej Bystrici, ktorý zariadi všetko potrebné a v prípade nebezpečia v každom čase oboznámi s tým svojich kapitánov a bude s nimi tiahnuť. Spolu s Matúšom Neverím zorganizujú hotovosť Bratstva a obaja budú podliehať pánu plukovníkovi alebo jeho zástupcovi. Zhromaždia sa na určených miestach a po porade s pánom plukovníkom a na jeho rozkaz sa, s Božou pomocou, pripravia na tiahnutie proti vpádu nepriateľa.
  9. Panstvá a mestá, podľa starého zvyku, majú zvonením a výstrelmi oznámiť vpád nepriateľa, zariadiť všetko potrebné a v prípade krajného nebezpečia s ním bojovať.
  10. Každý je povinný vpád nepriateľa oznámiť listom pánu plukovníkovi, tak isto páni, dediny a mestá medzi sebou, aby sa mohlo tiahnuť proti nepriateľovi na priesmyky.
  11. Aby sa udržal dobrý poriadok medzi zhromaždenými, nesmie sa dovoliť, aby jedna národnosť znevažovala druhú, ale aby sa v bratskej láske znášali a všetci spolu stáli proti nepriateľovi. Každé porušenie poslušnosti pánu plukovníkovi alebo jeho zástupcovi, rade, kapitánom alebo hanenie Boha sa má potrestať.
  12. Jeho cisárska a kráľovská Jasnosť posiela na ochranu priesmykov, lesných ciest, kráľovských banských miest a okolitých panstiev pred Turkami a martalovcami5 200 drabantov, ktorým velí kapitán Juraj Januš. Títo majú na týchto miestach udržiavať pokoj, obchádzať a strážiť priesmyky a prechody cez lesy. Pritom ich treba rozdeliť takto: 100 do Slatiny, 50 do Dobrej Nivy, 30 na Sitno a 20 do Novej Bane. Budú povinní dennodenne usilovne obchádzať lesy, banské mestá a okolité panstvá, brániť ich pred Turkami a martalovcami a ich sliedičov na priesmykoch chytať. V prípade vojnového nebezpečia sa majú obrátiť na pána plukovníka, na jeho správcu v Banskej Bystrici, okolitých pánov a sedem banských miest a podľa ich rozkazu brániť priesmyky a spolu s nimi tiahnuť. Korisť získaná od Turkov a martalovcov sa má, keď kapitán dostal svoj diel, rozdeliť medzi mužstvo.Aby mužstvo bolo usilovnejšie v chytaní martalovcov, podľa ustanovenia Jeho cisárskeho a kráľovského Majestátu, za každého živého martalovcadostane každý 10 zlatých a za každú hlavu martalovca, ktorú treba preukázať, 2 rýnske zlaté. Ale tých Turkov, od ktorých sa možno o nebezpečenstve niečo dozvedieť, treba ušetriť a predviesť pred pána plukovníka alebo inú osobu cisársko -kráľovského Majestátu. Z lupu pochádzajúceho z majetku kresťanov, ktorý odňali nepriateľovi, nemá mu nič patriť, ale tento majetok sa má vrátiť kresťanom a títo sa majú prepustiť a dostať ochranu. Ku kresťanským poddaným majú byť drabanti najvyššou mierou spravodliví a nemajú im spôsobovať žiadne škody, ináč im hrozí vysoký trest. Nesmú  prekračovať hranice nepriateľskej zeme, aby sa tým neporušil mier, ak však nepriateľ alebo lúpežníci prekročia hranice Jeho cisárskeho Majestátu, vtedy môžu prenasledovať nepriateľa aj na jeho území, tým neporušia mier, bude to len odveta za spôsobenú bolesť.
  13. Pán plukovník chce, aby pre väčšiu bezpečnosť mesta Pukanca bolo pridelených 25 koni, aby mohli prenasledovať Turkov.

Konečne.

Podľa želania Jeho cisárskej a kráľovskej Milosti tento poriadok má neodkladne vstúpiť do platnosti.

K prítomnej listine pán plukovník a všetci vyššie uvedení páni dali privesiť svoje pečate a vlastnoručne ju podpísali.

Dané v slobodnom kráľovskom meste Banskej Štiavnici 17. mája 1564.

Privilégium pre Žilinských Slovákov

r. 1381

My, Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď. dávajúc na pamäť obsahom prítomnej listiny oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka, že zo strany Slovákov, našich mešťanov a hostí zo Žiliny, bola nášmu Majestátu predložená veľká sťažnosť, že podľa starého zvyku a výsad nášho mesta volaného Žilina, z jednej strany medzi nimi a z druhej strany medzi našimi mešťanmi a hosťami Nemcami zo spomínanej Žiliny sa volili za prísažných mešťanov a do (:mestskej:) rady v rovnakom počte (Nemci a Slováci:); teraz ale spomenutí Nemci, naši mešťania a hostia zo spomínanej Žiliny sa zdráhajú pripustiť ich zvolenie (:Slovákov:) za prísažných mešťanov do rady mesta, hoci to tak vyžaduje starý zvyk a (:udelené:) výsady. Pretože oni (Slováci:) rovnako poctivo a úplne platili, prispievali a poukazovali všetky dávky a dane, ako aj akékoľvek služby nám a našim županom, pre nich ustanoveným i tým, ktorí sa v budúcnosti ustanovia, tak isto ako menovaní Nemci, občania a hostia našej spomínanej Žiliny, preto (Slováci) poprosili náš Majestát, aby sme im primerane pomohli. A pretože Slováci, naši obyvatelia a hostia v menovanej Žiline, ale aj v tomže kraji sú početnejší ako naši mešťania a hostia Nemci, neodlišujú sa (:od nich:) pri platení dávok, daní a (poskytovaní:) služieb a rovnako nám platia ako naši mešťania a hostia Nemci, preto z týchto dôvodov nám a našim barónom vyplýva, že by sa z našich mešťanov a hostí Slovákov z jednej strany a z týchže našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany mali za prísažných mešťanov a do rady menovaného mesta voliť a pripustiť v rovnakom počte. Preto po zrelej úvahe s našimi barónmi, aby sa odstránil a úplne vykorenil podklad všetkých roztržiek a sporov medzi spomínanými našimi mešťanmi a hosťami Slovákmi z jednej strany a spomínanými našimi mešťanmi a hosťami Nemcami z druhej strany a všetci mohli žiť v mieri a pokoji, nariaďujeme, aby sa spomedzi menovaných našich mešťanov a hostí z jednej a našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany za prísažných prísediacich volili a ustanovovali vždy osoby v rovnakom počte a aby menovaní naši mešťania a hostia Slováci sa tak isto ako menovaní naši mešťania a hostia Nemci stávali členmi rady spomenutého nášho mesta. Dané v spomínanej Žiline druhého dňa po sviatku svätého Jána pred (Latinskou) bránou roku Pána 1381.

Pápež Honorius napomína Ladislava IV. Kumánskeho

Honorius biskup (atď.) drahému synovi v Kristovi osvietenému uhorskému kráľovi Ladislavovi spásu (atď.) Ak by si zbieral roztrúsené semená zasiate z lona matky cirkvi, cítil by si sa účastným Božej milosti, pretože cirkev sama odmeňujúc slávne zásluhy tvojich predchodcov, začala ťa pestovať a dojčiť ako syna, ale kvôli radám (varovaniam) ťa informovala a riadila materinskými osloveniami, aby zdravý zárodok nezahynul, neúnavnou a príhodnou starostlivosťou, najmä od čias blahej pamäti pápeža N., nášho predchodcu (Martina IV.) ako ukazujú spásonosné činy tohto nášho predchodcu. Ale ach bolesť! Ako sme sa s horkosťou dozvedeli z rozličných písiem, správa rozširovania iných zvestí, ty si opustil (zanechal) stopy svojich predchodcov, spreneveriac sa klamlivým tajným dohovorom, hoci časom si dával prednosť bezočivo prestávať (počúvať) výzvy tejže matky (cirkvi), z vlastnej vôle si sa stal vyčnievajúcou zrúcaninou, keď si sa neostýchal pohŕdať Bohom, či pohŕdaš báť sa a ináč rútiš sa do záhuby, s pohŕdaním nezamietajúc zničenie vlastnej povesti, ktorú si málo ceníš; si postavený do pamätihodného divadla národom, že zaslúžiš si byť označovaný ako zločinec, najviac pre to, pretože po odstrčení alebo skôr odvrhnutí kresťanského náboženstva, pohŕdajúc Božím menom hovoríš, že si sa spojil trestuhodným stykom s Tatármi, Saracénmi, Neugermi a pohanmi, najmä spolužitím s týmiže Neugermi bez pravidelného poriadku. Ba dokonca radšej si neľudsky dal do väzenia svoju vlastnúmanželku, a to najdrahšiu sestru v Kristovi našu dcéru Alžbetu, osvietenú kráľovnú Uhorska, veľmi zúriac proti sebe samému a kráľovskému domu Uhorska, ktorý zvykal skvelými plodmi zúrodňovať (dynastiu a kráľovstvo) v tom dome (uhorskom kráľovskom) si sa neobával povoliť vyhostenie manželského lôžka a tak, ak spomínané je pravdivé, pohŕdaš Božským aj ľudským zákonom, si poškvrnený pokleskom zakázaného zločinu na pohoršenie ľudí a vrátiš sa pred tvár Najvyššieho nenávidený. Keďže zo zvereného nám pastierskeho úradu je našou povinnosťou viesť (vykonávať) starostlivosť o duše, cítiac bolesť a podľa zásluhy, ak takúto správu máme o tebe vydávať pre posledný súd a želajúc si, aby si vyhýbajúc sa strate spásy zaslúžil byť zaradený do spoločenstva vyvolených. (Tvoju) kráľovskú vznešenosť napomíname, žiadame a starostlivo vyzývame, rozkazujúc ti apoštolským písmom, aby si zanechal chyby Tatárov, Saracénov, Neugerov a pohanov, ako aj iných neveriacich, ktorých nasledovanie je odkláňaním sa od cesty svetla a ide sa do temnôt, ako učí a zachováva všeobecná cirkev, akoby zasadený v dome Pána sa znova a znova zaoberáš úsilím zbožného obrátenia; a túže kráľovnú vezmi k sebe spať a zachovávaj ju v bezpečnom (bezstarostnom) stave, ako si povinný; venuj jej manželskú lásku tak, že ty plne pochopiac zápal Božej spásy účinnejšie pritiahnutý jej láskou, m6žeš prísť k darom nebeskej milosti a po rozptýlení mrakov rečený (panovnícky) dom Uhorska znova zažiari zvyčajnou slávou jasnosti. A aby sa nezdalo, že otcovská náprava (napomenutia) previneného syna (pápežom) sa stali príliš láskavým, náš mu dôstojnému bratovi ostrihomskému arcibiskupovi (Vladimírovi), ktorého múdrosti a vyskúšanej poctivosti d6verujeme, iným rozdielnym (odlišným) naším listom ukladáme, aby v tejto záležitosti využil Pánom mu dané cnosti, aby ťa odviedol od tak bezbožných (ohavných) chýb, aby ťa horlivou prácou priviedol na cestu spásy. A ak by rečení Tatári, Saracéni, Neugeri a pohani chceli (ďalej) vykonávať svoje zhubné počiny proti vyznávačom katolíckej viery a aby ich ukrutnosť nevzrástla na škodu kresťanskej viery, proti spomenutým Tatárom, Saracénom, Neugerom a pohanom a ostatným k nim patriacim alebo ich v tomto akýmkoľvek spôsobom podporujúcim, nech sú akéhokoľvek stavu a p6vodu, (treba) sa usilovať samostatne, pomocou iného alebo iných s úzkostlivou starostlivosťou vystaviť (pripraviť) hlásanie kríža (krížovej výpravy). A proti tebe osobitne, ak neprijmeš spať spomenutú kráľovnú (Izabelu - Alžbetu) a ak s ňou, ako je (už) povedané, nebudeš dobre zachádzať, nech poverený našou vôľou (vážnosťou) vykoná (vyriekne) nad tebou cirkevný trest. Napokon istým kráľom, vojvodom, grófom a barónom, ako aj ľudu oných krajín (regiónov) píšeme, aby pomáhali v týchto (záležitostiach) arcibiskupovi. Ani v budúcnosti neustúpime, hoc aj neradi, ak bude treba, v čo neveríme, na tvoje polepšenie použijeme úrady apoštolskej starostlivosti, ak to bude užitočné. V tomto liste ťa pozdravujeme vyjadrením zvyčajného požehnania, pretože o týchto nám rozprávaných tvojich činoch ešte nie je zrejmá (jednoznačná) pravda, no nenárokujsi štít (ochranu) dôvery, pretože si viazaný (povinný rešpektovať) názory ľudí aj zákonov, ak by si ich azda prekročil.

Dané v Ríme u Svätej Sabíny štvrtý deň pred idami marca, nášho pontifikátu roku druhého.

Uhorský klérus opisuje situáciu v krajine po tatárskom vpáde

Najsvätejšiemu v Kristu otcovi a pánovi, z Božej Prozreteľnosti najvyššiemu veľkňazovi Rímskej cirkvi, kapituly Stoličnobelehradská, Ostrihomská, Budínska, Vesprímska, Paťkostolská, opáti, priori a bratia reholí cistercitov, premonštrátov, augustiniánova benediktínov, bratia kazatelia, menší (bratia), špitálnici, templári a bratia iných reholí, župani, rytieri, vojaci, mešťania a iné spoločenstvá obojeho pohlavia v spomenutých mestách, hradoch a župách a na iných opevnených miestach, spoločne z Uhorského kráľovstva zostávajúci (napospas) Tatárom a bozkávajúci zem pred svätými nohami. Keď presvätá Rímska cirkev je matkou všetkých kostolov a učiteľkou a k nej samej ako k lonu matky ostatných kostolov veľmi utláčaných a nevediacich čo majú robil', zostáva jediné zdvihnúť' oči k Bohu a na to z pokynu Božej láskavosti od Vás, Svätý Otče, všeobecná cirkev má predvídať, že Vy príkladom milosrdného a zmilúvajúceho sa Pána, ktorého zastupujete na zemi, prejavujete milosrdenstvo všetkým, najmä tým, ktorí sú trápení poľutovaniahodným urážaním Ukrižovaného; dôverujúc v neho uhorská cirkev nie nezaslúžene, doráňaná mnohými a rozličnými nebezpečenstvami a skoro akoby urobená podobnou ničomu, k Vám ako po Bohu jedinému útočisku akoby pre plač (slzy) nevidiace oči dvíha sa z hlbiny múk, rozumne dúfajúc, a to pevne pamätajúc, že ak mu (Uhorskému kráľovstvu) apoštolská spravodlivosť' rýchlym pokusom o záchranu prispeje na pomoc, (tým mu) skoro dodá odvahu, aby opal' povstalo. Preto Svätosť Vašej otcovskej láskavosti má poznal', že nepriatelia kríža, ktorí sa volajú Tatári, pre naše hriechy ako sa nazdávame, rýchlo a nečakane vpadli do Uhorska, a toto kráľovstvo až po rieku Dunaj veľmi spustošili; pozabíjali biskupov, opátov, mníchov, otcov kazateľov, menších (bratov), templárov, špitálnikov, prepoštov, archidiakonov, kanonikov, kňazov, klerikov, županov, vojakov, túlavé deti a nekonečné množstvo iných ľudí obojeho pohlavia, ktorých nič netušiacich našli, ale aj mladíka, ako kajúce vdovy, takže aj u nás sa naplnil nárek proroka, oplakávajúceho bezútešne množstvo zabitých. Ale aj tí, čo sa akoby obliekali do šarlátu, odchádzali do zajatia rovnako s chudobnými, a - čo je z toho všetkého najpoľutovaniahodnejšie a najneľudskejšie ? spálili v Božích svätyniach kňaza spolu s laikom, relikvie (pozostatky) svätých a aj samé Božie Telo pošliapali nohami pre svoju väčšiu večitú záhubu, kostoly premenili na maštale a hrobky svätých na dobytčie chlievy. V tejto teda noci utrpenia vyzývame vzrušeným hlasom aj srdcom uši Vašej Svätosti najnaliehavejšou prosbou, aby sa dostal do vedomia Vášho milosrdenstva nárek spútaných, aby sa pomstila preliata kry sluhov Božích a urážky mena Ukrižovaného, aby bratovrahovia, ako aj svätokrádežníci a bohorúhači boli odsúdení podľa veľkosti svojej zloby, aby pocítili toho, ktorého sa odvážili prebodnúť. Ale aj my, čo doteraz protivníkom Krista pri Dunaji podľa možnosti odporujeme, vzhliadame o pomoc k matke cirkvi a neprišla; po zamrznutí Dunaja sa im (Tatárom) všade otvorila slobodne možnosť ich príchodu. Napokon po prechode Dunaja sa rozptýlili po krajoch, plní zlých úmyslov, chcejúc naplniť zámery svojej zloby. My však veľmi mnohí a primerane ozbrojení na hradoch Stoličného Belehradu, Ostrihomu, Vesprému, Tihanu, Rábu, Pannonhalmy, Mošona, Šoprona, Železného hradu, Nového hradu, Zaly, Leuky a iných hradov a miest opevnených popri Dunaji, nad Dunajom však (na hradoch) Bratislavy, Nitry, Komárna, Fiľakova, Abovského Novohradu a iných hradov a miest podobne opevnených sme sa zachránili, pevne dúfajúc a očakávajúc z Božieho milosrdenstva pomoc Vašej Svätosti a Božej cirkvi. Pretože, ak zľutujúc sa nad nami, chcete prísť a rýchlou pomocou, spomínaným nepriateľom by bolo možno odporovať, možno (práve) pre ich zákernosť, ktorá je všade medzi nimi väčšia ako sila (moc), mnoho vybojujeme. Preto Vašu otcovskú láskavosť a Svätosť presmutným srdcom a s úpenlivým nárekom prosíme, aby ste magistra Šalamúna najdrahšieho nám v Kristovi stoličnobelehradského kanonika a prepošta stoličnobelehradského kostola svätého Mikuláša a jeho druhov, doručovateľov tejto (listiny), našich osobitných vyslancov, ktorých k nohám vašej zbožnosti posielame, aby od vás žiadali pomoc pre uhorskú cirkev, kvôli Bohu (pre Božie zmilovanie) ste ráčili milosrdne počúvať a vľúdne vypočuť, pretože odklad je pre nás nebezpečný; a pošlite ich čo najskôr ako sa to len dá vybavených k nám spať na česť Božiu a Vašu. Keďže však je nemožné pre nekonečnosť a neľudskosť nášho spustošenia rozprávať o jednotlivostiach, aj aby obsažnosť listu neurazila jemné uši, ráčte prejaviť samým doručovateľom listu vo všetkom úplnú dôveru, čo prednesú z našej strany Vašej Svätosti.

Dané v Stoličnom Belehrade v deň Očisťovania Panny Márie.

Výsadná listina Bela IV. udelená banskobystrickým hosťom

r. 1255

Ja Belo, z božej milostí kráľ uhorský, dalmátsky, chorvátsky, chlmský, srbský, haličský, vladimiersky a kumánsky v [mene] Spasiteľa všetkých zdraví všetkých v Krista veriacich, ako terajších, tak budúcich, ktorí nahliadnu do tejto listiny. Prezieraví a obozretní králi zdobievajú svojich poddaných leskom slobôd, aby sa im podľa zásluhy mohol rozmnožovať počet služobníkov, pretože tým sa uchováva úcta ku kráľovskej výsostí. Preto chceme obsahom tejto listiny dať všetkým na vedomie, že sme svojim hosťom z novej osady Bystrice blízko Ľupče udelili na ich prosbu tú výsadu, aby si spoločne volili farára a sami ho predstavovali ctihodnému otcovi arcibiskupovi ostrihomskému, aby ho natrvalo potvrdzoval pre ich kostol. Okrem toho budú voliť na radu a so súhlasom obce na obdobie jedného roku správcu alebo richtára, ktorý ich bude súdiť vo všetkých ich sporoch, a v celom Uhorskom kráľovstve nebudú môcť byť obžalovaní v žiadnom spore pred iným sudcom. Tiež budú môcť hľadať zlato, striebro a všetky ostatné kovy po celej Zvolenskej župe až po jej hranice, a to ako na poliach, tak v hájoch, lesoch a vodách, a nech vo vnútri nižšie uvedených hraníc majú neobmedzený úžitok zo všetkého s výnimkou poľovačky a chytania rýb. Z bane na zlato budú platiť desiatok, avšak zo striebra a všetkých ostatných kovov nech sú povinní platiť osminu. Ak v ktoromkoľvek spore, ktorý sa rozhoduje súbojom, osoba, ktorá ich napadne, patrí k nim alebo požíva ich slobody a je ich národnosti, musí byť onen súboj vybojovaný s okrúhlym štítom a mečmi, ako je zvykom u Sasov. Ak však bude táto osoba v postavení cudzinca, vtedy o spôsobe súboja rozhodne kráľ. Tiež nebudú povinní na ničie predvolanie dostaviť sa na dvor, iba že by boli predvolaní naším zvláštnym listom; tu sa budú musieť dostaviť k nám alebo k tomu, komu [to] dovolíme [svojím] rozhodnutím. Nadto povoľujeme spomenutým svojim hosťom z Bystrice, že nikto okrem našej výsosti nemôže u nich požívať pohostinstvo, iba tí, ktorých prijmú sami z vlastnej vôle. K tomu dodávame, (že dovoľujeme,) aby boli úplne vyslobodení a vyňatí zo všetkej súdnej právomoci zvolenských županov ustanovených pre [príslušnú] dobu. Chceme tiež, aby neboli povinní nikomu platiť dávky alebo pozemkové poplatky. Pokiaľ ide o výmenu mincí, peňazomenci, ktorí k nim prídu, za sedem dní nebudú mať v záležitosti novej mince nad nimi moc; ako náhle však uplynie oných sedem dní, budú mať všetku právomoc, ktorú majú v Ostrihome alebo v Budíne. Mimo to budú povinní ísť k vojsku alebo na výpravu, na ktorú my osobne pôjdeme, a to riadne ozbrojení a pod našou zástavou. Naviac dovoľujeme svojim vyššie menovaným hosťom z Bystrice, aby sa radovali z takej slobody vo veci mýta, akej sa tešia naši hostia v Banskej Štiavnici, a nadto aby im nikde v celom našom kráľovstve neboli robené ťažkosti. Okrem toho - aby sa mnohé stručne uzavrelo - svojim často krát spomenutým hosťom odovzdávame ornú pôdu, lesy a lúky, ktoré nutne potrebujú, a tam nech sa nikto neopováži ich obťažovať. Aby však budúcne nevznikla pochybnosť, spor alebo omyl, pokiaľ ide o medze alebo hranice, rozhodli sme, aby boli [hranice] vyznačené naším verným radcom Beasom a v tejto listine výslovne uvedené v poradí, v akom sú vytýčené: Prvá hranica začína pri rieke Hron na mieste, kde sa do rieky Hrona vlieva rieka Udvorná, stúpa po rieke Udvornej až po cestu, ktorá vedie do Turčianskej župy; a po tejto ceste smeruje na sever. Potom [ide hranica] pod úbočím veľkej hory až k rieke, ktorá sa nazýva Selnica, po nej zostupuje až k spomenutej rieke Hronu, prechádza túto rieku po akomsi ostrove, vystupuje na vysokú horu a potom sa po temene hory vracia k skôr spomenutej hranici, [t.j. tam,] kde sa rieka Udvorná vlieva do rieky Hrona; na tom mieste [hranica] končí. Naviac sme hosťom odovzdali lúku menovanú Hradská, aby ju večne a slobodne vlastnili. Napokon, aby to, čo predchádza, dostalo trvalú a pevnú platnosť a aby to postupom času nemohlo byť nijako prehlásené za neplatné, vydali sme túto listinu, pevne potvrdenú našou dvojitou pečaťou. Dané prostredníctvom nášho milého a verného radcu Smaragda, stoličnobelehradského prepošta a vicekancelára nášho dvora, roku Pána 1255, nášho panovania však roku dvadsiateho.

Zlatá bula Ondreja II.

r. 1222

V mene svätej a nerozdielnej Trojice. Ondrej, z Božej milosti naveky kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče a Vladimírska. Pretože sloboda tak popredných šľachticov nášho kráľovstva, ako aj iných, ustanovená svätým kráľom Štefanom3 skrz moc niektorých kráľov, niekedy vylievajúcich svoju zlosť, niekedy tiež berúcich ohľad na falošné rady ľudí nespravodlivých a sledujúcich svoj prospech, bola v premnohých bodoch umenšená, mnoho ráz títo naši poprední nás a našich predkov, svojich kráľov, mnohými prosbami a žiadosťami často upomínali ohľadne zlepšenia nášho kráľovstva. My teda chceme učiniť zadosť vo všetkom, ako sa patrí, obzvlášť preto, že medzi nami a nimi... už často došlo k nedorozumeniu; preto... Udeľujeme tak týmto ako aj iným ľuďom nášho kráľovstva slobodu, udelenú svätým kráľom. Iné záležitosti patriace k zreformovaniu našej krajiny nariaďujeme upraviť týmto spôsobom: Nariaďujeme, že každoročne na sviatok svätého kráľa4, ak sa nejaká ťažká udalosť neprihodí, alebo by nám zabraňovala choroba, boli (:sme:) povinní osláviť (:usporiadať snem:) v Stoličnom Belehrade5. A keby sme nemohli byť prítomní, bezpochyby príde namiesto nás palatín a z našej moci vypočuje spory. Všetci servienti, ktorí chcú, nech sa sem slobodne zídu. Chceme tiež, že my ani naši nasledovníci nikdy neuväznia servienta, alebo ho nezničia pre priazeň niektorého veľmoža, kým by neboli vyzvaní a súdom usvedčení. Tiež nebudeme vyberať poplatky a slobodné denáre" na majetkoch servientov. Ani od ľudí (poddaných) patriacich cirkvi.Ak nejaký servient zomrel bez syna, štvrtú časť majetku obdrží dcéra, o ostatnom rozhoduje sám ako chce... Župani9 nech nerozhodujú o majetkoch servientov, iba v sporoch o mince a desiatky10. Hradskí špáni" nech nikoho nesúdia, iba ľud svojho hradu. Zlodejov a zbojníkov kráľovskí bilochi12 nech však súdia pred súdom patričného župana. Ľudia spolu sprisahaní nemôžu menovať zlodejov, ako bývalo zvykom.

Ak kráľ chce viesť výpravu mimo krajiny, servienti nie sú povinní ísť s ním, iba ak na jeho náklady. A po návrate nech sa neprijme nad nimi vojenský súd. Ak však z protivnej strany vpadne vojsko do krajiny, všetci do jedného sú povinní ju brániť. Tiež, ak by sme chceli ísť s vojskom mimo krajiny, všetci, ktorí držia komitáty13, sú povinní ísť s nami na naše náklady. Palatín rozsudzuje všetkých obyvateľov našej krajiny bez rozdielu postavenia, ale spory servientov, za ktoré by mohli byť popravení alebo stratiť majetok, nemôže rozhodnúť bez vedomia kráľa; na svojom dvore môže mať len jedného sudcu. Náš dvorský župan, kým zostáva pri dvore, môže súdiť a spor započatý pri dvore kdekoľvek rozhodnúť; ale, ak zostáva na svojom majetku, nemôže dať pristáva14, ani pozývať stránky. Ak niektorý vazal má česť zomrieť vo vojenskej službe, jeho syn alebo brat nech sa obdaruje rovnakou poctou. A ak servient týmže spôsobom zomrie, jeho syn, ak sa kráľovi zapáči, nech sa odmení. Ak hostia alebo dobrí ľudia prídu do krajiny, nemôžu dosiahnuť hodnosti bez (:súhlasu:) kráľovskej rady. Manželky zosnulých bez potomkov alebo zákonite odsúdených na smrť alebo padlých v boji alebo z iných príčin, . nesmú byť oklamané na svojom vene. Servienti, ktorí nasledujú dvor, alebo ho sprevádzajú, nesmú utláčať a zdierať chudobných. Tiež, ak by sa nejaký župan nedržal čestne vzhľadom na postavenie svojho komitátu, alebo by znivočil svojich hradských ľudí, usvedčený z tohto pred celou krajinou, nech sa hanebne pozbaví svojej hodnosti a vynahradí odňaté (:škodu:). Jazdci, psiari a sokolníci nech sa neodvážia bývať v dedinách servientov. Celé komitáty alebo akékoľvek hodnosti s večným právom na majetky nebudeme udeľovať. Avšak majetky, ktoré niekto dostal za spravodlivú službu, nech sa za nejaký čas neodnímajú. Ďalej servienti, keď sme im dovolili, môžu slobodne ísť k nášmu synovi ako od väčšieho k menšiemu a preto nech sa ich majetky neničia. Nikoho odsúdeného spravodlivým súdom nášho syna alebo začatý spor, prv ako sa o tom istom (:spore:) nerozhodne u neho, neprijmeme a naopak náš syn. Hradskí jobagioni15 nech žijú podľa slobody ustanovenej svätým kráľom Štefanom, podobne nech žijú i hostia, ktoréhokoľvek národa podľa slobody udelenej na začiatku. Desiatky nech sa nevykupujú v striebre, ale nech sa platia ako sa urodilo vína a siatin; ak by tomu biskupi protirečili, nebudeme ich podporovať. Biskupi nech nedávajú desiatky z majetkov (:svojich:) služobníkov od koni a ani ich ľudia nie sú povinní privážať svoje desiatky na kráľovské majetky. Naše bravy nech sa nepasú v lesoch a na lúkách servientov bez ich dovolenia. Naša nová minca nech sa udržuje po celý rok bezo zmeny od Veľkej noci do Veľkej noci a denáre nech sú také, aké boli za čias kráľa Bela16. Komorskými grófmi17, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi nech sú šľachtici kráľovstva, Izmaeliti18 a Židia sa nimi nemôžu stať. Soľné sklady nech sa nedržia uprostred krajiny, iba v Sabolči a v Regéci i na hraniciach. Majetky nech sa neudeľujú mimo krajiny (:cudzincom:). Ak sú také darované alebo predané, nech sa vrátia obyvateľstvu krajiny, aby si ich odkúpilo. Kunie kožky nech sa dávajú podľa zvyku ustanoveného kráľom Kolomanom19. Ak niekto bol riadnym súdom odsúdený, nikto z mocných ho nemôže brániť. Župani nech užívajú svoje komitáty len podľa práva, ostatné kráľovské prináležitosti, totiž sudové, mýta, voly a dve časti hradských príjmov dostane kráľ. Ďalej okrem týchto štyroch jobagionov, totiž palatína, bána, dvorských županov kráľa a kráľovnej, nikto nech nedrží dve hodnosti. Aby toto naše ustanovenie ako nariadenie bolo nami a našimi potomkami na veky zachovávané, nechali sme ho spísať v siedmich rovnakých listinách a potvrdili našou zlatou pečaťou, takže jeden odpis sa pošle pápežovi, a ten ho dá zapísať do svojho registra, druhý nech sa zachová u špitálnikov20, tretí u templárov21, štvrtý u kráľa, piaty v Ostrihomskej kapitule, šiesty v Kaločskej kapitule, siedmy u palatína. Teda tak, aby túto listinu mali vždy pred očami, aby sa v ničom z vyššie uvedeného nezmýlili ani kráľ ani šľachtici, či iní a aby sa nesúhlasilo s omylom, aby i títo sa tešili svojej slobode a preto nám a našim potomkom zostali vždy verní a nezapreli patričné záväzky voči kráľovskej korune. Ustanovujeme tiež, že ak by sme my alebo naši nástupcovia niekedy chceli tieto ustanovenia porušiť, tak biskupi ako aj iní služobníci a šľachtici nášho kráľovstva, všetci jednotlivo, teraz i v budúcnosti, budú môcť nám a našim nástupcom protirečiť a odporovať bez toho, aby sa to považovalo za znak nevery.

Dané rukou Klécia, dvorského kancelára a prepošta jágerského, roku 1222 od narodenia Pána; v prítomnosti ctihodného ostrihomského arcibiskupa Jána, dôstojného Ugrína, arcibiskupa kaločského; biskupov Dezidera, čanádskeho, Róberta, vesprímskeho, Tomáša, jágerského, Štefana, záhrebského, Alexandra, varadínskeho, Bartolomeja, päťkostolského, Kozmu, rábskeho, Brikcia, vacovského; v 17. roku nášho panovania.

Zoborská listina z roku 1111

V Časoch najvíťaznejšieho kráľa Kolomana, ktorého preslávneho svetu vyjavil ligot zvláštnej svätosti, ale aj osvieteného ostrihomského arcibiskupa Vavrinca, muža naplneného bohatými vedomosťami z filozofie, uskutočnilo sa rokovanie o daroch, ktorými obdaroval najsvätejší kráľ Štefan kláštor svätého Hypolita z vrchu Zobor, nie preto, aby to čo svätý muž po zrelej úvahe spravodlivo udelil sa zmenšilo, ale preto, lebo po uplynutí mnohých rokov a nečinnosťou (nedbalosťou) niektorých predchodcov od začiatku boli (akoby) stŕpnutí. A keď týmto spôsobom tak a onak opát Gaufred v tom čase dosť namáhavo o týchto záležitostiach rokoval z povolenia zbožného kráľa na mnohých miestach, (a napokon) sa záležitosť prešetrovala pred spomínaným arcibiskupom Vavrincom; po poctivom skúmaní a podľa pravdy sa zistilo o mýtach celej Nitry, veľkých alebo malých, v mestách aj mimo miest a v Dvoroch (nad Žitavou) ono, čo sa volá Baba, a po celej rieke, ktorá sa volá Váh a na všetkých trhových miestach rovnako, v meste Trenčín, vnútri aj zvonka celkovo a všade, či sa to v priebehu čias zväčší alebo zmenší, tretinu dal svätý kráľ Štefan svätému Hypolitovi. Vyberači kráľovskej pokladnice, ktorých po maďarsky volajú caliz niekedy tento svätý dar zneucťujú, (preto) ja Gaufred opát som dal (tento dar) písomne zachytiť, aby aj budúcnosť poznala správne oných zatratených (zmätených) mužov. Mená týchto zlomyseľných sú: Porkus, ktorý v tom Čase bol stotníkom a Ete jeho druh; s nimi pracovali ich spoločníci Marek a Magiug, ktorí boli aj ich komesmi, ale aj všetci minciari. Proti ich bezočivej nerozvážnosti vystúpili dvanásti bohabojní muži a nitrianski optimáti, ktorých pamäť siahala neprerušene nepochybne od čias svätého Štefana až do čias spomínaného rokovania. Aj tí vydali svedectvo pravde. Prvý z nich menom Una, po mnoho rokov bol županom Nitry; aj druhý menom Bača tiež boí po mnoho rokov županom tejže Nitry. Tretí a štvrtý Deda a Kača, obidvaja synovia župana Bukena žili v meste Nitre už osemdesiat a ešte viac rokov, keď sa konalo toto rokovanie. Iní svedkovia boli Penet, Seiun, Martin syn Marka, Petre, Kup, Subissa, Figa, sudca Peregrin. Keď slovám iba týchto, hoc aj boli poprednými mužmi, kráľ so svojimi spomínanými služobníkmi nechce! veriť, všetci svedkovia kráľa, na príkaz ostrihomského arcibiskupa Vavrinca a ním vyslaného pristalda menom Batona, potvrdili prísahou v tomže meste Nitre v kostole svätých Emeráma, Ondreja a Benedikta (svoje predchádzajúce tvrdenia). Na to, na opätovné potvrdenie svedectva boli pozvaní iní jedenásti svedkovia. Prvý z nich bol Mojžiš, v tom čase župan tohože hradu; Lambert, dekan tohože kostola, v ktorom spomínanú vec potvrdili prísahou; Viliam gramatik, Vavrinec kňaz, Godefrid kňaz, Martin syn kňaza Matúša, Mikuláš syn Pestreia, Hektor syn Vlfoda, Daniel a Posko, kanonici svätých Emeráma, Ondreja a Benedikta; Jaroslav syn pristalda tejže veci Batonu. Títo jedenásti boli v kostole spomínaných svätcov, keď predtým spomínaní dvanásti svedkovia potvrdili spomínané mýta dedičným právom, (čomu) protirečili Porko a Ethe so svojimi druhmi. Udelil totiž najsvätejší kráľ Štefan svätému Hypolitovi v celom Uhorsku zo všetkého jeho ľudu, teda ľudu svätého Hypolita, poddaného alebo slobodného úplný desiatok zo všetkého a všade. Roku 1111, za konkurenty 6, epakty deväť, vo 4. (roku) indikcie, za panovania najzbožnejšieho kráľa Uhrov Kolomana, za ostrihomského arcibiskupa metropolitu pána Vavrinca, potvrdené je toto privilégium svätého Hypolita a spečatené z rozkazu spomínaného kráľa záhrebským biskupom Manasesom. Z ostatných biskupov, ktorí boli potvrdzovateľmi: pán Pavol kaločský, pán Šimon päťkostolský, pán Šimon sedmohradský, pán Matúš vesprímsky, pán Marcel vacovský, pán Juraj rábsky, pán Sixt biharský, pán Volfer jágerský, pán Vavrinec Čanádsky, pán Gregor jadranský, stoličnobelehradský prepošt Felicián, ostrihomský prepošt Róbert. Zo županov (boli potvrdzovateľmi) palatín Ján, Saul z Biharskej, Keletde z Báčskej, Tomáš stoličnobelehradský, Thebald šomoďský, sedmohradské knieža Merkúr.

r. 1423, Listina kráľa Žigmunda na ochranu Cigánov

My Žigmund, z Božej milosti rímsky kráľ, vždy rozmnožiteľ ríše, a kráľ Uhorska, Čiech, Dalmátska, Chorvátska atď. Všetkým našim verným, šľachticom, rytierom, kastelánom, úradníkom, mýtnikom, slobodným mestám, mestečkám a ich richtárom, ustanoveným a jestvujúcim v našom kráľovstve a pod naším panovaním pozdrav a prejav náklonnosti. Dostavili sa k nám osobne verní naši Ladislav, vajda Cigánov, s ostatnými, ktorí k nemu patria, a naliehavo predostreli tu na Spiši v našej prítomnosti ponížené prosby, aby sme im ráčili zabezpečiť rozsiahlejšie milosti. Preto sme im, pohnutí takouto prosbou, udelili túto slobodu a prísne nariaďujeme a prikazujeme Vašim Vernostiam touto listinou, že kedykoľvek príde tento vajda Ladislav a jeho ľud na naše spomínané panstvá, totiž do našich miest a mestečiek, aby ste tohto vajdu a jemu podriadených Cigánov bez akýchkoľvek prekážok a nepokojov podporovali a chránili, ba aj bránili pred všetkými napadnutiami a útokmi. Ak by medzi nimi samými vznikli nejaké nesvornosti alebo nepokoje zo strany kohokoľvek, vtedy nech ich súdi a oslobodzuje (len) tento vajda Ladislav a nikto iný spomedzi Vás. Listinu prikazujeme po prečítaní vždy vrátiť predkladajúcemu.

Dané na Spiši v nedeľu pred sviatkom svätého Juraja mučeníka roku Pána 1423, panovania nášho v Uhorsku 36., rímskeho 12., v Čechách 3. roku.

Štúrov názor na vplyv Židov na slovenský národ v diele Slovanstvo a svet budúcnosti

Štúrova kritika západnej demokracie Francúzskej republike

Francúzska republika je sama o sebe paradoxom a ako taká nemá životnú schopnosť a budúcnosť. O štátnych záležitostiach tam teraz rozhodujú milióny ľudí. Milióny ľudí, z ktorých väčšina je surová, neoboznámená s podstatou a s potrebami štátu a nemajetná, neschopná podriadiť primeraným spôsobom svoj osobný záujem záujmom všeobecným. Ďalšia takzvaná osvietená skupina sa skladá väčšinou z ľudí, ktorí sú rozdelení do rôznych táborov podľa svojich politických názorov, majú vyhranené politické predstavy a usilujú sa ich presadiť za každú cenu. Čo z tohto všetkého nevyhnutne vyplý­va? Čo iné, ako čím ďalej tým väčšmi brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy. Popri tom však bude v rozštiepených názoroch a stranách chýbať jednota, ktorá je potrebná na uskutočňovanie všeobecne platných a ďalej pôsobiacich štátnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu považovala vláda republiky za potrebné značne obmedziť volebné právo, podobným spôsobom obmedzila právo združovať sa a slobo­du tlače a takto sa pokúsila aspoň zdanlivo, násilím a zadnými dvierkami dosiahnuť jednotu, ktorá je nevyhnutná, keď ide o roz­hodnutia štátu. Môže však byť skutočným republikánskym štátom republika bez práva združovať sa, bez slobodnej tlače a bez jednoty chýbajúcej pri štátnych rozhodnutiach, ktoré musia mať svoju pôsobnosť? Ani náhodou! Grécke republiky boli obmedzené na malé územia, takmer len na jednotlivé mestá, tam však bolo možné do­spieť k temer rovnakému názoru v každodennom styku občanov, okrem toho nezáviseli štátne rozhodnutia od toľkých povolaných a kde sa v najdôležitejších prípadoch objavili rozdiely v názoroch, viazali sa vždy na výroky veštby a podľa nich sa aj rozhodovalo. Aj v slobodných gréckych štátoch neskôr dochádzalo priamo k vytvá­raniu protichodných názorov a strán, to však aj znamenalo koniec týchto štátov. Vo Francúzsku vládne okrem toho hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch; nemôže to byť inak, veď predsa neustále počúvame, ako sa Francúzi trpko sťažujú na korupčnosť a predajnosť členov republikánskeho parlamentu. Túto podplatiteľnosť nemožno pripísať na vrub len jednotlivcovi, práve naopak, sme presvedčení, že keby novozvolení členovia nahradili tých predchádzajúcich, boli by v tomto hlbokom úpadku mravov, ktorý sa zmocnil ich života, rovnako prístupní korupcii ako ich predchodcovia. Je však takýto národ schopný sám si vládnuť? Nemala by sa nevyhnutne samovláda nahradiť skôr mocou, ktorá by všetko udržala spolu, tak ako kedysi v dekadent­nom Ríme? Tomuto pokusu a úspešnému dosiahnutiu cieľa by vo Francúzsku napomohli práve uvoľnené mravy, či priamo nemrav­nosť. Vidíme predsa aj terajšieho prezidenta, ktorého neustále za­mestnávajú tieto perspektívy a plány, hoci z veľmi opodstatnených dôvodov pochybujeme o jeho poslaní. Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku. Ďalej treba pripomenúť aj to, že milióny ľudí, ktorí sa majú dnes vo Francúzsku podieľať na politickom živote, opúšťajú svoje životné povolanie vďaka mnohým zhromaždeniam, ktoré sa tu uskutočňujú alebo pri voľbe zastupiteľov, alebo pri prejavoch k národu a vďaka iným politickým agitáciám sa dostávajú do víru, kde im potom ich nedostatočné vzdelanie nedovoľuje zodpo­vedne posudzovať veci a rozhodovať o nich. Títo amatérski politici zanedbávajú svoje skutočné povolania, ubližujú sami sebe a aj celej občianskej spoločnosti, vo svojom novom okruhu robia len samú neplechu a páchajú škody. V Grécku a v Ríme boli politicky činní občania zbavení iného povolania a tak boli nútení podrobne sa oboznámiť s potrebami štátu veď napokon u nich vidíme vysoké vzdelanie a obdivuhodný takt. Domáce práce a ostatné činnosti, ktoré považovali za nehodné svojej osoby, zverovali svojim otrokom. V Severoamerických štátoch sú taktiež otroci. Objavilo sa vari od založenia modernej Francúzskej republiky niečo nové, veliké, pre celok osožné pri účasti toľkých miliónov na vláde? Nezaoberajú sa dobre platení páni reprezentanti celé roky týmito otázkami, ktorých úspešné riešenie by sa nepreťahovalo z týždňa na týždeň, keby boli prizvaní len niekoľkí? A aby sme nezabudli pripomenúť, koľko skutočných politických rečníkov by sa zaskvelo medzi tými mnohý­mi stovkami reprezentantov? Naopak, rečnícke umenie je dnes skôr umením zahmlievania. V predošlých komorách sme videli, ako muži s nesmiernym rečníckym talentom podávali na tribúne skvelé výkony a kochali sme sa v ich veľkolepých prejavoch, teraz však sotva kto z masy rečníkov upúta v Národnom zhromaždení pozornosť. Okrem týchto protikladov je Francúzsko v zajatí ešte jedného kolosálneho protirečenia. V republike si nárokujú na uplatnenie rovnako jednot­livé obce, ako aj okruhy alebo akokoľvek sa už volajú, ako to vidíme aj na príklade Severoamerickej únie, ktorá je mimochodom lepšie usporiadaná; vo Francúzsku je však štátna správa natoľko sústredená do rúk vlády, že môže v tejto oblasti slúžiť za vzor. Správca štátu nevymenúva a neprepúšťa len ministrov, ale aj všet­kých prefektov a podprefektov v departmentoch a okresoch, ba dokonca aj mairov v mestách, kde žije viac ako 5000 obyvateľov. V obciach, v ktorých žije menej obyvateľov, menuje zas mairov prefekt. Okrem toho treba pripomenúť, že všetkých týchto úradní­kov môže správca štátu prepustiť v ktoromkoľvek okamihu, a to bez akéhokoľvek nároku na penziu, preto musia títo úradníci slúžiť svojmu najvyššiemu nadriadenému ako jeho nástroj a byť mu celkom oddaní inak sa vystavujú nebezpečenstvu, že prídu o svoje miesta. Uniforma a módny odev dokonale prispôsobený telu, ktoré francúz­sky národ nosí, sú potom dokonalým výrazom tejto štátnej mašiné­rie. Sám francúzsky život je v každom ohľade sústredený v meste Paríži a toto mesto reprezentujúce celé Francúzsko je aj sídlom všemocnej vlády; nie je toto už samo o sebe monarchia? Ó, vy republikáni bez republiky! Republika bez republikánov, ako sa ktosi trefne vyjadril vo svojom diele o Paríži. Akokoľvek trpí Francúzska republika vnútornými rozpormi, aj vo svojej zahraničnej politike je v zajatí rozporov. Rímska republika, ktorá volala o pomoc a vystie­rala ruky k svojej alma mater, hoci sama mala rovnaké zdravé jadro, ako táto alma mater, potlačila v rozkvete svoju staršiu sestru, ba dokonca ju zahubila: nežičlivá sestra, ktorá chce žiť sama! Predchádzajúca Francúzska republika dala aspoň svojim výtvorom, Batavajskej, Cizalpínskej, Ligúrskej a ostatným republikám svoje vlastné meno a nenamietala, aby ho používali, táto však nechce svojim sestrám dožičiť ani len ľúbozvučné meno; ó, nežičlivá sestra! Francúzsku republiku, ktorá je zapletená do týchto očividných rozporov a nie je schopná vymaniť sa z nich, už nemožno udržať a čoskoro sa zmení na monarchiu, tá však vďaka kvaseniu, ktoré nemožno zasta­viť, uvoľní zanedlho miesto republike! Bez toho, aby sme sa chceli zastávať terajšieho prezidenta nebol by asi celkom v poriadku, keby chcel vyťažiť čo najviac pre seba, súc si vedomý neudržateľnosti republiky. Cavaignac, ktorý chce zachovať republiku a potlačil ko­munistické povstanie, je možno úctyhodným človekom, vo svojich politických názoroch je však rovnako obmedzený, ako kedysi Lafa-yette. Najsmutnejšie na tom je to, že v tomto rozpadávajúcom sa národe a v národoch, ktoré ho budú nasledovať, niet nikde požeh­nani.a

Štúrov názor na vplyv Židov a zemanov na slovenský národ

Aby mohlo zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať a aby tak čím viac vyťažilo v svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto svojom úpadku Židov, ktorým prenajímalo jeho majetky. Mukám a utrpe­niu ľudu nebolo konca-kraja. Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťan­stvo a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech a v prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká anti­patia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu, a na druhej strane silný odpor voči zemianstvu, ktoré ľud považoval za príčinu takéhoto zlého zaobchádzania a cítil sa ním vydaný napospas cudzím, bezcharakterným kramárom. Zemianstvo sa dokonca do­pustilo svojimi výčinmi na národe ťažkého zločinu, a tak nech sa nikto nečuduje, že tento hlboký odpor vyústil na niektorých mies­tach do hrozných katastrôf. Tým, že ruská vláda odňala svojmu zemianstvu všetky politické práva, preukázala tým nielen Rusku, ale aj celému slovanstvu veľkú službu, pretože takto zachránila ruský štát pred možným rozpadom a ochránila poddaných pred bezbrehou svojvôľou statkárov a v kritickom rozpoložení pred morálnou záhu­bou. V Rusku ešte stále jestvuje poddanstvo de iure aj de facto, je však zmiernené patriarchálnou jednotou a vďaka opatreniam vlády obmedzujúcim samovôľu Židov, predovšetkým prenájom majetkov.

Štúrova kritika západnej demokracie v diele Slovanstvo a svet budúcnosti

O Francúzskej republike

Francúzska republika je sama o sebe paradoxom a ako taká nemá životnú schopnosť a budúcnosť. O štátnych záležitostiach tam teraz rozhodujú milióny ľudí. Milióny ľudí, z ktorých väčšina je surová, neoboznámená s podstatou a s potrebami štátu a nemajetná, neschopná podriadiť primeraným spôsobom svoj osobný záujem záujmom všeobecným. Ďalšia takzvaná osvietená skupina sa skladá väčšinou z ľudí, ktorí sú rozdelení do rôznych táborov podľa svojich politických názorov, majú vyhranené politické predstavy a usilujú sa ich presadiť za každú cenu. Čo z tohto všetkého nevyhnutne vyplýva? Čo iné, ako čím ďalej tým väčšmi brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy. Popri tom však bude v rozštiepených názoroch a stranách chýbať jednota, ktorá je potrebná na uskutočňovanie všeobecne platných a ďalej pôsobiacich štátnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu považovala vláda republiky za potrebné značne obmedziť volebné právo, podobným spôsobom obmedzila právo združovať sa a slobodu tlače a takto sa pokúsila aspoň zdanlivo, násilím a zadnými dvierkami dosiahnuť jednotu, ktorá je nevyhnutná, keď ide o rozhodnutia štátu. Môže však byť skutočným republikánskym štátom republika bez práva združovať sa, bez slobodnej tlače a bez jednoty chýbajúcej pri štátnych rozhodnutiach, ktoré musia mať svoju pôsobnosť? Ani náhodou! Grécke republiky boli obmedzené na malé územia, takmer len na jednotlivé mestá, tam však bolo možné dospieť k temer rovnakému názoru v každodennom styku občanov, okrem toho nezáviseli štátne rozhodnutia od toľkých povolaných a kde sa v najdôležitejších prípadoch objavili rozdiely v názoroch, viazali sa vždy na výroky veštby a podľa nich sa aj rozhodovalo. Aj v slobodných gréckych štátoch neskôr dochádzalo priamo k vytváraniu protichodných názorov a strán, to však aj znamenalo koniec týchto štátov. Vo Francúzsku vládne okrem toho hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch; nemôže to byť inak, veď predsa neustále počúvame, ako sa Francúzi trpko sťažujú na korupčnosť a predajnosť členov republikánskeho parlamentu. Túto podplatiteľnosť nemožno pripísať na vrub len jednotlivcovi, práve naopak, sme presvedčení, že keby novozvolení členovia nahradili tých predchádzajúcich, boli by v tomto hlbokom úpadku mravov, ktorý sa zmocnil ich života, rovnako prístupní korupcii ako ich predchodcovia. Je však takýto národ schopný sám si vládnuť? Nemala by sa nevyhnutne samovláda nahradiť skôr mocou, ktorá by všetko udržala spolu, tak ako kedysi v dekadentnom Ríme? Tomuto pokusu a úspešnému dosiahnutiu cieľa by vo Francúzsku napomohli práve uvoľnené mravy, či priamo nemravnosť. Vidíme predsa aj terajšieho prezidenta, ktorého neustále zamestnávajú tieto perspektívy a plány, hoci z veľmi opodstatnených dôvodov pochybujeme o jeho poslaní. Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku. Ďalej treba pripomenúť aj to, že milióny ľudí, ktorí sa majú dnes vo Francúzsku podieľať na politickom živote, opúšťajú svoje životné povolanie vďaka mnohým zhromaždeniam, ktoré sa tu uskutočňujú alebo pri voľbe zastupiteľov, alebo pri prejavoch k národu a vďaka iným politickým agitáciám sa dostávajú do víru, kde im potom ich nedostatočné vzdelanie nedovoľuje zodpovedne posudzovať veci a rozhodovať o nich. Títo amatérski politici zanedbávajú svoje skutočné povolania, ubližujú sami sebe a aj celej občianskej spoločnosti, vo svojom novom okruhu robia len samú neplechu a páchajú škody. V Grécku a v Ríme boli politicky činní občania zbavení iného povolania a tak boli nútení podrobne sa oboznámiť s potrebami štátu veď napokon u nich vidíme vysoké vzdelanie a obdivuhodný takt. Domáce práce a ostatné činnosti, ktoré považovali za nehodné svojej osoby, zverovali svojim otrokom. V Severoamerických štátoch sú taktiež otroci. Objavilo sa vari od založenia modernej Francúzskej republiky niečo nové, veliké, pre celok osožné pri účasti toľkých miliónov na vláde? Nezaoberajú sa dobre platení páni reprezentanti celé roky týmito otázkami, ktorých úspešné riešenie by sa nepreťahovalo z týždňa na týždeň, keby boli prizvaní len niekoľkí? A aby sme nezabudli pripomenúť, koľko skutočných politických rečníkov by sa zaskvelo medzi tými mnohými stovkami reprezentantov? Naopak, rečnícke umenie je dnes skôr umením zahmlievania. V predošlých komorách sme videli, ako muži s nesmiernym rečníckym talentom podávali na tribúne skvelé výkony a kochali sme sa v ich veľkolepých prejavoch, teraz však sotva kto z masy rečníkov upúta v Národnom zhromaždení pozornosť. Okrem týchto protikladov je Francúzsko v zajatí ešte jedného kolosálneho protirečenia. V republike si nárokujú na uplatnenie rovnako jednotlivé obce, ako aj okruhy alebo akokoľvek sa už volajú, ako to vidíme aj na príklade Severoamerickej únie, ktorá je mimochodom lepšie usporiadaná; vo Francúzsku je však štátna správa natoľko sústredená do rúk vlády, že môže v tejto oblasti slúžiť za vzor. Správca štátu nevymenúva a neprepúšťa len ministrov, ale aj všetkých prefektov a podprefektov v departmentoch a okresoch, ba dokonca aj mairov v mestách, kde žije viac ako 5000 obyvateľov. V obciach, v ktorých žije menej obyvateľov, menuje zas mairov prefekt. Okrem toho treba pripomenúť, že všetkých týchto úradníkov môže správca štátu prepustiť v ktoromkoľvek okamihu, a to bez akéhokoľvek nároku na penziu, preto musia títo úradníci slúžiť svojmu najvyššiemu nadriadenému ako jeho nástroj a byť mu celkom oddaní inak sa vystavujú nebezpečenstvu, že prídu o svoje miesta. Uniforma a módny odev dokonale prispôsobený telu, ktoré francúzsky národ nosí, sú potom dokonalým výrazom tejto štátnej mašinérie. Sám francúzsky život je v každom ohľade sústredený v meste Paríži a toto mesto reprezentujúce celé Francúzsko je aj sídlom všemocnej vlády; nie je toto už samo o sebe monarchia? Ó, vy republikáni bez republiky! Republika bez republikánov, ako sa ktosi trefne vyjadril vo svojom diele o Paríži. Akokoľvek trpí Francúzska republika vnútornými rozpormi, aj vo svojej zahraničnej politike je v zajatí rozporov. Rímska republika, ktorá volala o pomoc a vystierala ruky k svojej alma mater, hoci sama mala rovnaké zdravé jadro, ako táto alma mater, potlačila v rozkvete svoju staršiu sestru, ba dokonca ju zahubila: nežičlivá sestra, ktorá chce žiť sama! Predchádzajúca Francúzska republika dala aspoň svojim výtvorom, Batavajskej, Cizalpínskej, Ligúrskej a ostatným republikám svoje vlastné meno a nenamietala, aby ho používali, táto však nechce svojim sestrám dožičiť ani len ľúbozvučné meno; ó, nežičlivá sestra! Francúzsku republiku, ktorá je zapletená do týchto očividných rozporov a nie je schopná vymaniť sa z nich, už nemožno udržať a čoskoro sa zmení na monarchiu, tá však vďaka kvaseniu, ktoré nemožno zastaviť, uvoľní zanedlho miesto republike! Bez toho, aby sme sa chceli zastávať terajšieho prezidenta nebol by asi celkom v poriadku, keby chcel vyťažiť čo najviac pre seba, súc si vedomý neudržateľnosti republiky. Cavaignac, ktorý chce zachovať republiku a potlačil komunistické povstanie, je možno úctyhodným človekom, vo svojich politických názoroch je však rovnako obmedzený, ako kedysi Lafa-yette. Najsmutnejšie na tom je to, že v tomto rozpadávajúcom sa národe a v národoch, ktoré ho budú nasledovať, niet nikde požehnania.

po roku 1918

DOHODA MEDZI NEMECKOM, VEĽKOU BRITÁNIOU, FRANCÚZSKOM A TALIANSKOM, UZAVRETÁ V MNÍCHOVE 29. SEPTEMBRA 1938

Nemecko,Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko sa vzhľadom na už v podstate dosiahnutú dohodu o odstúpení sudetonemeckého územia zhodli na nasledovných podmienkach a spôsoboch tohto odstúpenia a na opatreniach, ktoré sú potrebné pre to urobiť, a vyhlasujú, že podľa tejto dohody je každý jednotlivo zodpovedný za kroky, ktoré sa musia podniknúť, aby sa zabezpečilo jej naplnenie.

  1. Vyprázdnenie sa začne 1. októbra.
  2. Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko sa zhodujú na tom, že vyprázdnenie územia sa uskutoční do 10. októbra, a to bez zničenia akýchkoľvek existujúcich zariadení, a že československá vláda je zodpovedná za to, že vyprázdnenie sa uskutoční bez poškodenia uvedených zariadení.
  3. Spôsoby vyprázdňovania stanoví v detailoch medzinárodný výbor, skladajúci sa zo zástupcov Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska.
  4. Postupné obsadzovanie prevažne nemeckého územia nemeckými jednotkami sa začne 1. októbra. Štyri úseky územia, označené na priloženej mape, obsadia nemecké jednotky v poradí:
    Úsek označený I,1. a 2. októbra, úsek označený II, 2. a 3. októbra, úsek označený III, 3., 4. a 5. októbra, úsek označený IV, 6. a 7. októbra.
    Zvyšné územie prevažne nemeckého charakteru bezodkladne označí vyššie uvedený medzinárodný výbor a do 10. októbra bude obsadené nemeckými jednotkami.
  5. Medzinárodný výbor uvedený v § 3 určí územia, na ktorých sa má uskutočniť ľudové hlasovanie. Tieto územia budú až do ukončenia ľudového hlasovania obsadené medzinárodnými útvarmi. Ten istý výbor stanoví podmienky, za akých sa má uskutočniť ľudové hlasovanie, pričom bude za podklad považovať podmienky ľudového hlasovania v Sársku. Výbor stanoví tak isto deň, kedy sa ľudové hlasovanie bude konať; tento deň však nesmie byť neskôr, ako koncom novembra.
  6. Definitívne vytýčenie hraníc urobí medzinárodný výbor. Tento výbor je oprávnený odporučiť štyrom mocnostiam - Nemecku, Spojenému kráľovstvu, Francúzsku a Taliansku - v určitých výnimočných prípadoch menšie odchýlky od prísne etnografického určenia zón, ktoré majú byť odovzdané bez ľudového hlasovania.
  7. Bude zavedené opčné právo pre presídlenie do odstúpených zón a pre vysídlenie z nich.
    Opcia sa musí uskutočniť v priebehu šiestich mesiacov od okamžiku uzavretia tejto dohody.
    Nemecko-československý výbor stanoví podrobnosti opcie, zváži postup ako uľahčiť výmenu obyvateľstva a objasní zásadné otázky vyplývajúce z tejto výmeny.
  8. Československá vláda uvoľní v priebehu štyroch týždňov odo dňa uzavretia tejto dohody zo svojich vojenských a policajných oddielov všetkých sudetských Nemcov, ktorí si to budú želať. V tej istej lehote prepustí československá vláda sudeto-nemeckých zajatcov, ktorí si odpykávajú tresty odňatia slobody za politické delikty.
  9. ADOLF HITLER

    NEV1LLE CHAMBERIAIN

    MUSSOLINI

    ED. DAIADIER



    DODATOK K DOHODE

    Mníchov 29. septembra 1938

    Vláda Jeho Veličenstva v Spojenom kráľovstve a francúzska vláda sa pripojili k uvedenej dohode s tým, že stoja za ponukou, obsiahnutou v § 6 anglicko-francúzskych návrhov z 19. septembra, týkajúcou sa medzinárodnej garancie nových hraníc československého štátu proti nevyprovokovanému útoku. Ako náhle bude upravená otázka poľskej a maďarskej menšiny v Československu, dajú Nemecko a Taliansko záruku Československu zo svojej strany.

    ADOLF HITLER

    NEVILLE CHAMBERLA1N

    MUSSOLTNI

    ED. DALADIER



    DOPLŇUJÚCE VYHLÁSENIE

    Mníchov 29. septembra 1938

    Štyri prítomné hlavy vlád sa zhodujú na tom, že výbor predvídaný dnešnou dohodou sa bude skladať zo štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí, z veľvyslancov Anglicka, Francúzska a Talianska akreditovaných v Berlíne a z člena menovaného československou vládou.

    ADOLF HITLER

    NEVILLE CHAMBERLA1N

    MUSSOLTNI

    ED. DALADIER



    DOPLŇUJÚCE VYHLÁSENIE

    Mníchov 29. septembra 1938

    Hlavy vlád štyroch mocností vyhlasujú, že problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu - pokým nebude vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami - sa stane predmetom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv vlád štyroch mocností.

    ADOLF HITLER

    NEVILLE CHAMBERLA1N

    MUSSOLTNI

    ED. DALADIER



    DOPLŇUJÚCE VYHLÁSENIE

    Mníchov 29. septembra 1938

    Všetky otázky, vyplývajúce z odstúpenia územia, sa chápu ako patriace do kompetencie medzinárodného výboru.

    ADOLF HITLER

    NEVILLE CHAMBERLA1N

    MUSSOLTNI

    ED. DALADIER

Deklarácia slovenského národa

30. 10. 1918

Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, zhromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov, prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.

Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desaťročia nepoznala vážnejšej úlohy, ako potlačovať všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkové ničila a vykorisťovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.

Nie sú oprávnené na to, aby v mene slovenského ľudu hovorili ani tie tak zvané zastupiteľské zbory, ktoré sú zostavené na základe úzkeho volebného práva, nedopúšťajúceho prejaviť vôľu národa a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch Čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.

Nie sú na to oprávnené ani také zhromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.

V mene slovenského národa na Slovensku oprávnená je teda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada.

Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:

  1. Slovenský národ je čiastka i rečové i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetev.
  2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novoutvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
  3. Žiadame okamžité uzavretie pokoja, a síce na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, žeby medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie.

Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.

Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady.

V Turčianskom Svätom Martine 30. októbra 1918.

Karol A. Medvecký v .r ., tajomník Slovenskej Národnej Rady

Matúš Dula v .r ., predseda Slovenskej Národnej Rady

List Eduarda Beneša poslancovi Markovičovi o rozchode s M. R. Štefánikom na mierových rokovaniach v Paríži

9. 4. 1919

Milý dre Markoviči,

díky za vaše četné dopisy a informace, na než nedal jsem odpovědi. Zatím toto:

  1. Dra Krno bych si eventuelne podržel bude-li souhlasit. Uvidíme; souhlasí by se to vyřídilo, až se vrátím domu.
  2. Vy myslím, že už uváznete na Slovensku - když tak uvažuji skoro myslím, že by bylo škoda aby ste se zavřel v nejaké bureau Slovensko Vás bude potřebovat víc. Ze zpráv Masarykových bych také tak soudil. Tož nepokládejte se zavázána a uvidíte li situace rozhodnete po dohode se Šrobárem.
  3. Se Štefánikem jsem měl konflikt. Je treba aby ste to vědě, ale je to jen pro Vás. Je mezi námi konec - myslím úplné. Zachovejte vše výlučné pro sebe.

Zdraví Vás srdečné Váš Dr. Beneš

List vyslanca pri Sv. stolici K. Sidora ministrovi školstva a národnej osvety J. Sidorovi o jeho pôsobení v Ríme

30. júna 1939

Drahý pán minister,

potešil ma Tvoj list a ďakujem Ti zaň. Ja sa tu doslovne v pote tváre vžívam do môjho nového povolania. Úspechov na tejto dráhe nebude, lebo veď, keď neznáš reči, načo ide. Za diplomata? často rozmýšľam, načo som to len prijal? Mám ti osem pekných oviec hore na Smrekovci. Bol by som k nim ešte niečo prikúpil a dobačovavši dolu, mohol som bačovať hore, na rodných holiach ružomberských. Ale veľkí páni ma nahovárali a ja šiel, lebo ľahko Katku do tanca zvábi., keď chce ísť tancovať!

A tu v Ríme bude tanec ukrutný. Môj žurnalistický nos tuší čosi v povetrí. Rozkladám informačné tykadlá do okolí redakcií a vždy sa niečo spoľahlivého dozviem. Vlastný úrad ešte čuší. Bývam v jednej izbe s msgr. dr. Kapalom v hoteli Flora ? po dobrom ťa tu v ňom spomínajú -, platíme denne vyše 200 lír. Pomocou mojich známych našli sme utešenú samostatnú vilku pre naše vatikánske veľvyslanectvo, poslal som zavčerom týždeň všetky plány a zmluvu o nájme nášmu zahraničnému ministerstvu do Bratislavy, ale to je v olympijských výškach, dodnes mi neodpovedalo. Poslal som mu telegram pred chvíľou, urgujem, lebo sú aj iní záujemci o výhodnú vilu a bojím sa, že nám ju pred nosom predchytia. Aj chcem ti grundovať úrad a nemôžem. Ak ma schytí zlosť, spakujem a slávnostne sa vrátim domov ešte pred odovzdaním poverovacích listín Sv. Otcovi. Noba bene osobne som písal svojmu milému šéfovi dr. F. Ďurčanskému a už by sa svedčilo odpovedať, lebo ani vatikánsky vyslanec nemá nervy v týchto tropických horúčavách zo špagátu. Hja, páni ministri, dokladám, česť výnimkám!

O jednu vec, keď už spomínam ministrov, by som .a veľmi pekne prosil. Paľo Čarnogurský pred mojím odchodom mi hovoril, že dostáva plat učiteľa meštianskej školy v Humennom. Nie je ešte menovaný za prednostu národného školstva. Veľmi by som .a prosil, menuj ho, aby mal nejaký dekrét v rukách. Zaslúži si to, chodí a pracuje ako jeden z najpoctivejších našich poslancov.

Takto už končím. ďakujem Ti ešte raz za milý list a ostávam Ti oddaný.

Karol Sidor

Rím, 30. júna 1939.

Nariadenie o právnom postavení Židov

9.9.1941, krátené

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA.

Vymedzenie pojmu.

§ 1

(1) Za Žida podľa tohto nariadenia sa bez ohľadu na pohlavie pokladá:

a) kto pochádza najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov

b) židovský miešanec, ktorý pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých rodičov [§ 2, písm. a)], ak

  1. dňa 20. apríla 1939 bol alebo po tomto dní sa stal príslušníkom izraelitského (židovského) vyznania,
  2. po 20. apríli 1939 vstúpil do manželstva so Židom [písm. a)],
  3. pochádza z manželstva so Židom [písm. a)], uzavretého po 20. apríli 1939,
  4. pochádza z nemanželského styku so Židom [písm. a)] a narodil sa ako nemanželské dieťa po 20. februári 1940.

(2) Za židovského starého rodiča podľa rasy v zmysle ustanovenia tohoto nariadenia má sa pokladať ten, kto patril k izraelitskému (židovskému) vyznaniu.

§ 2

Za židovského miešanca podľa tohto nariadenia sa pokladá:
a) kto pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých, ak sa podľa § 1, písm.
b) nepokladá za Žida, kto pochádza od jedného podľa rasy židovského starého rodiča

HLAVA II

Označenie

(1) Židia sú povinní nosiť židovské označenie. Podrobnosti o tvare označenia a o spôsobe jeho nosenia, ako aj všeobecné výnimky po dohode s rezortne príslušným ministrom určí minister vnútra vyhláškou v Úradných novinách.

(2) Iné označenia v súvislosti s menom (priezviskom) alebo firmou Žida (židovského sdruženia) môže určiť rezortne príslušný minister.

(3) Kto nenosí, poťažne nepoužíva označenia podľa ods. 1 alebo 2 potresce sa za priestupok okresným (štátnym policajným) úradom peňažným trestom od Ks 100 do Ks 10 000, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15 dní.

HLAVA III

Obmedzenia ohľadom manželstva a mimomanželského pohlavného styku

§ 9

(1) Zakazuje sa uzavrieť manželstvo medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) a medzi Židom (Židovkou) a židovskou miešankou (miešancom) [§ 2].

(2) Kto vedome uzavrie manželstvo proti zákazu v ods. 1, potresce sa pre prečin väznením do 3 rokov a stratou úradu a práva volebného,

§ 10

Vedomý mimomanželský pohlavný styk medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) sa tresce ako prečin väzením do 5 rokov.

§ 11

Trestné pokračovanie pre trestné činy podľa § 9 a 10 patrí do pôsobnosti krajských súdov.

HLAVA IV

Vylúčenie z volebného práva a z verejnoprávnych funkcií.

§ 12

(1) Židia nemajú volebné právo a nie sú voliteľní do Snemu Slovenskej republiky ani orgánov verejnoprávnych korporácií.

(2) Žid nemôže byť ustanovený za funkcionára štátu a verejnoprávnych korporácií a ustanovizní vôbec.

(3) Ustanovenia ods. 1 a 2 platia aj o židovských miešancoch (§ 2) a o nežidovských manželoch Židov, avšak len nakoľko ide o pasívne volebné právo.

§ 13

(1) Žid nemôže byť členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, registrovaných strán národných skupín, ani členom Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, j Freiwillige Schutzstaffel a Deutsche Jugend.

(2) Funkcionárom strán poťažne dôstojníkom alebo poddôstojníkom organizácií uvedených v ods. 1 nemôže byť ani židovský miešanec (§ 2) ani nežidovský manžel Žida....

HLAVA V

Nespôsobilosť k verejným službám

§ 15

(1) Žid nesmie byť zamestnaný v službách štátu, taktiež v službách verejnoprávnych korporácií a verejných ustanovizní vôbec, počítajúc do toho aj nositeľov verejnoprávneho poistenia, a to ani ich alebo nimi spravovaných alebo dotovaných ústavov, podnikov, fondov a zariadení, vyjmúc židovských kultúrnych, kultových a sociálne-zdravotných ustanovizní ako aj Ústredne Židov....

HLAVA VI

Nespôsobilosť vykonávať niektoré slobodné povolania

Diel prvý

Nespôsobilosť k verejnému notárstvu, advokácii a civilnému inžinierstvu

§ 16

(1) Žid nemôže byť:

a) verejným notárom (verejnonotárskym osnovníkom),

b) advokátom (advokátskym osnovníkom),

c) civilným inžinierom, ...

Diel druhý.
Nespôsobilosť k výkonu lekárskej a zverolekárskej praxe

§ 18

(1) Židia nemôžu vykonávať lekársku a zverolekársku prax....

Diel tretí

Nespôsobilosť k výkonu na lekárnickú prax a k právam na lekárne

§ 20

(1) Žid nemôže vykonávať lekárnickú prax.

(2) Žid nesmie byť majiteľom (spolumajiteľom) alebo koncesionárom (spolukoncesionárom) verejnej lekárne...

HLAVA VII
Pracovná povinnosť a obmedzenie slobody osobnej, domovej a listového tajomstva.

Diel prvý.
Pracovná povinnosť.

§ 22

(1) Židia vo veku od 16 do 60 rokov, ak nekonajú práce podľa § 38 branného zákona, sú povinní konať práce, ktoré im prikáže Ministerstvo vnútra.

(2) Pre osoby uvedené v ods. 1 pracovnú príležitosť obstaráva, poťažne prácu organizuje a pracovné podmienky určuje Ministerstvo vnútra....

§ 24

Kto neposlúchne príkaz (§ 22} nastúpiť do práce, taktiež ten, kto prikázanú prácu nekoná, alebo ju vykonáva nedbalé, alebo ju bez súhlasu Ministerstva vnútra zanechá, potresce sa pre priestupok okresným (štátnym policajným) úradom peňažným trestom od 100.- do 10 000.- Ks, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15 dní.

Diel druhý.
Osobné a domové prehliadky.

§ 25

Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek previesť u Židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu.

§ 26

(1) Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek previesť u Židov a u židovských sdružení domovú prehliadku, a to aj bez písomného rozkazu úradu alebo súdu. Inak platia ustanovenia dielu II. zákona č. 293/1920 Sb. z. a n.

(2) Ustanovenie ods. 1 sa vzťahuje aj na podniky (závody) a iné miestnosti Židov a židovských sdružení.

Diel tretí.
Obmedzenie listového tajomstva

§ 27

(1) Žid (židovské sdruženie) alebo odosielateľ akejkoľvek poštovej zásielky (listy, balíky apod.) vo vnútrozemskom styku je povinný uviesť na nej svoju presnú adresu a ľahko zbadateľné označenie (židovskú hviezdu)....

Diel štvrtý.
Obmedzenie ohľadom bydliska.

§ 28

(1) Ústredný hospodársky úrad môže po dohode s Ministerstvom vnútra Židom uložiť povinnosť vysťahovať sa z určitej obce (mesta), pritom môže uložiť súčasne povinnosť nasťahovať sa do určitej obce (mesta).

(2) Ústredný hospodársky úrad môže po dohode s Ministerstvom vnútra určiť obvody okresných úradov, prípadne jednotlivé obce (mestá), do ktorých sa Židia nesmú prisťahovať.

(3) Ústredný hospodársky úrad môže uložiť židom povinnosť vysťahovať sa z určitej časti obce (mesta) a pritom môže súčasne uložiť povinnosť nasťahovať sa do určitej jej častí, a to, všeobecne alebo v jednotlivých prípadoch.

§ 29

(1) Ministerstvo vnútra a jemu podriadené úrady verejnej správy vnútornej môžu pre Židov obmedziť alebo im zakázať pobyt v určitých obciach (mestách) alebo v určitých ich častiach (námestiach, uliciach, parkoch, kúpalištiach a pod.), ako aj obmedziť alebo zakázať návštevu určitých podnikov (kúpeľov, hostincov, kaviarní, výstav a pod.).

HLAVA VIII

Obmedzenie spolkového a shromažďovacieho práva, ako aj tlačovej slobody

Diel prvý.
Spolkové právo a Ústredňa židov.

§ 31

(1) Jedinou organizáciou Židov, žijúcich na území Slovenskej republiky, výlučne povolanou zastupovať ich kolektívne záujmy, je Ústredňa Židov so sídlom
v Bratislave.

(2) Ústredňa Židov je verejnoprávnou záujmovou korporáciou; jej povinnými členmi sú všetky osoby, ktoré sa podľa § 1 pokladajú za Židov....

Die1 druhý.
Shromažďovacie právo.

§ 33

Židia nesmú usporiadať verejné shromaždenia alebo sprievody a nesmú sa zúčastniť na iných verejných shromaždeniach.

Obmedzenie tlačovej slobody a vydávania literárnych a iných umeleckých produktov.

§ 34

(1) Žid nesmie byť vydavateľom, redaktorom (zodpovedným redaktorom), ani prispievateľom nijakého časopisu okrem prípadného časopisu vydávaného Ústredňou Židov.

(2) Židia (židovské sdruženia nesmú mať nijaký ani periodický ani neperiodický časopis. Časopis, slúžiaci ich záujmom, nesmie vydávať ani nik iný....

§ 35

(1) Na území Slovenskej republiky nemožno vydať tlačou ani inak rozmnožiť, poťažne dať do obehu (predvádzať) duchovný (vedecký, literárny, hudobný, výtvarný a pod.) produkt Žida, a to ani pod cudzím (krycím) menom. Týmto sa nevylučuje použitie uvedených produktov na vedecké ciele....

HLAVA IX.
Obmedzenie vo veciach kultu a vzdelania.

Diel tretí
Obmedzenia ohľadom vzdelania.

§ 38

(1) Židia sa vylučujú z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách a učebných ústavoch okrem škôl ľudových a okrem kurzov osobitne pre nich zriadených.

(2) Židia, či už ako jednotlivci, náboženské obce alebo korporácie a ustanovizne, nemôžu si zriadiť nijakú Školu alebo učebný ústav - okrem škôl ľudových a vzdelanie, ktoré podávajú tieto školy alebo učebné ústavy, nemôžu nadobúdať ani súkromným vyučovaním.

(3) Vysvedčenia Židov zo škôl a učebných ústavov, vydané v cudzine, nemožno nostrifikovať....

HLAVA X.
Obmedzenie ohľadom zamestnávania.

Diel druhý.
Zamestnávanie

§ 43

(1) Zamestnávať Žida v hocakom služobnom, pracovnom alebo učebnom pomere možno len po udelení povolenia (ods. 3).

(2) Ustanovenie ods. 1 vzťahuje sa aj na zamestnanie - úplatné aj bezplatné - židovských rodinných príslušníkov, zamestnaných Židmi; povolenie podľa ods. 1 netreba v prípadoch, kde zamestnávateľom je štát, jeho podniky, ústavy, fondy atď. alebo na prípady, kde štátne úrady (orgány) prikážu Žida do práce podľa nariadenia s mocou zákona č. 129/1940 Sl. z, ...

HLAVA XII.
Iné obmedzenia.

§ 51

Židia nemôžu nadobudnúť oprávnenie držať alebo nosiť zbraň.

§ 52

Židia nemôžu nadobudnúť oprávnenie loviť ryby.

§ 53

Žid nemôže riadiť slovenské motorové vozidlo (§ § 1 a 12. zák. č. 81/1935 Sb. z. a n.), ani obdržať povolenie na jeho riadenie....

§ 55

(1) Židom a židovským sdruženiam, ako aj členovi takej domácnosti, v ktorej je aspoň jeden Žid, nemožno udeliť koncesiu na držbu rádioprijímača alebo na držbu rádiovysielača.

(2) Ustanovenie ods. 1 platí aj o nežidovských manželoch Židov....

ČASŤ DRUHÁ.
Majetkoprávne postavenie.

HLAVA I

Obmedzenie v nadobúdaní vecných práv a živnostenských oprávnení.

§ 57

Židia a židovské sdruženia nemôžu nadobúdať vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam, okrem prípadu dedenia.

§ 58

Židia a židovské sdruženia nemôžu preberať ako aj znovuzriaďovať priemyselné, obchodné alebo živnostenské podniky, získavať účasť na takýchto nových podnikoch a nadobúdať alebo preberať živnostenské oprávnenie....

HLAVA IV.
Iné majetkoprávne obmedzenia

Diel druhý.
Nespôsobilosť k držbe niektorých predmetov.

(1) Židia nesmú mať v držbe obrazy, sochy, busty význačných národných a štátnych dejateľov, taktiež nesmú mať štátne znaky, vlajky a zástavy.

(2) Židom sa zakazuje držba fotografických prístrojov, ďalekohľadov, taktiež sa im zakazuje držba gramofónových platní s národnými piesňami (melódiami). ...

ČASŤ DESIATA.
Oslobodenie a výnimky.

§ 255

(1) Prezident republiky môže udeliť oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia.

(2) Oslobodenia môžu byť úplné alebo čiastočné a možno ich viazať podmienkami.

(3) Oslobodenia možno kedykoľvek odvolať2.

§ 256

Výnimky udelené podľa vládneho nariadenia č. 63/1939 Sl ľ. alebo podľa iných právnych predpisov upravujúcich právne postavenie alebo právne pomery Židov platia ako oslobodenia z obdobných ustanovení podľa tohto nariadenia. Ustanovenie § 255, ods. 3 platí obdobne aj o týchto výnimkách....

ČASŤ DVANÁSTA.
Záverečné ustanovenia

§ 270

(1) Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykonávajú ho všetci členovia vlády.

Dr. Tuka v. r.

Dr. Sivák v. r

Mach v. r.

Dr. Pružinský v . r

Čatloš v .r .

Dr. Fritz v. r.

Dr. Medrický v. r.

Stano v. r.

Pittsburská dohoda

Česko-Slovenská Dohoda, uzavretá v Pittsburghu. Pa., dňa 30. mája 1918.

Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady profesora Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.

Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec. Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická. Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dorozumení, prehĺbená a upravená. Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodenýmČechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.

Prednáška J. Siváka o jeho účasti na korunovačných slávnostiach pápeža Pia XII. v Ríme 9. 3. - 14. 3. 1939

Na korunovačných slávnostiach

Vláda Slovenskej krajiny uznala za potrebné dať sa zastúpiť na korunovačných slávnostiach sv. Otca Pia XII., a preto ministerská rada na svojom zasadnutí 27. februára 1939 sa uzniesla vyslať do Ríma moju maličkosť.

Bolo to prvý raz v dejinách slovenského národa, že Slováci delegátom svojej vlastnej vlády mali byť zastúpení na pápežskom korunovaní. A že práve mne pripadla úloha byť týmto prvým delegátom, pokladal som si za veľkú česť. Rád som prijal toto poverenie vlády, lebo som mal príležitosť zúčastniť sa na korunovačnej slávnosti, a to vtedy, keď prozreteľnosť Božia postavila na čelo katolíckej Cirkvi osobnosť tak úšľachtilú, neobyčajne významnú a uctievanú, ako bol kardinál Pacelli. Za osobného tajomníka mi pridelili na cestu dr. Jána Kaššovica, odborového prednostu ministerstva vnútra.

Vo štvrtok 9. marca sme odcestovali z Bratislavy cez Viedeň do Ríma, kde sme prišli v piatok v neskorých hodinách večerných. Keďže náš príchod bol úradne hlásený, v Ríme na stanici nás čakali. Vítal nás dr. Radinský, vtedajší vyslanec republiky vo Vatikáne, a vyslanec Quirináli Čermák, ako i mnohí členovia slovenskej kolónie v Ríme, najmä naši študujúci Slováci ? no a novinári.

V sobotu predpoludním vykonali sme niekoľko úradných návštev, a to hlavne vo vatikánskom štátnom sekretariáte u Jeho Eminiencie arcibiskupa Tardiniho a Montiniho, potom u J. E. kardinála Kašpara, ktorý prišiel na voľbu sv. Otca a býval v kolégiu takzv. Nepomucenum, ďalej u msgr. Rittera, pražského nunciusa.

V sobotu bolo už na Ríme badať, že Večné mesto chystá sa na veľký deň. Slávnostnú náladu povznášal ešte aj usmievavý jarný slnečný jas, čo hojne polieval rímske bulváre a zohrieval chvejúce sa kvieťa, vysadené po uliciach.

Podľa programu korunovačné slávnosti mali za... v nedeľu v ranných hodinách. Preto u. ráno o 7. hodine odišli sme z hotela a uberali sa do Baziliky sv. Petra. O 9. hodine sa obrady začali.

Len asi raz v živote, aj to len mimoriadne šťastnou príležitosťou dožičí sa človeku vidieť niečo také veľkolepé a povznášajúce, ako sú starobylé slávnostné obrady korunovania hlavy Cirkvi. Minul rok od tejto udalosti, ale slávnosť zaryla sa do pamäti tak hlboko a prenikavo a vybavuje sa mi v spomienkach tak živo, ako keby som ju dnes videl rozvinutú v celej veľkoleposti a nádhere, akou len katolícka Cirkev vie oplývať pri najvýznamnejších slávnostiach v takom prostredí, ako je veleba Baziliky sv. Petra! A .o najviac dojímalo, ba uchvátilo, bola majestátna snehobiela postava sv. Otca Pia XII. ako klasická alabastrová socha, vznešene dominujúca nad záplavou jasajúceho ľudu. Tu pocítila duša, čo znamená byť príslušníkom katolíckej cirkvi a akou nevýslovnou radosťou, ba slasťou je byť veriacim človekom!

Zvláštnosťou tejto korunovačnej slávnosti bolo, že do roku 1869 po prvý raz konala sa podľa pôvodného ceremoniálu, keďže Pius XII. je prvý pápež, korunovaný po vyrovnaní sa s Talianskom nielen ako pápež, ale i svetský suverén, čiže panovník.

Po skončení slávnostných obradov vo veľchráme sv. Petra pokračovalo sa v nich vonku na balkóne baziliky, nazývanom loggia delle Benedicioni. Po odbavení korunovačných modlitieb s tiarou na hlave sv. Otec povstal a pravicou požehnal plesajúce zástupy na Námestí sv. Petra: ?Požehnanie Boha Všemohúceho, Otca i Syna i Ducha Svätého nech zostúpi na vás i nech ostáva s vami na veky!?

Keď udrela jedna hodina, na prenosnom tróne odchádzal sv. Otec z balkóna a jasajúce obecenstvo sa pomaly rozchádzalo. Prežili sme chvíle posvätné a nezabudnuteľné, odniesli sme si dojmy hlboké, nehynúce, večné...

Na ukončenie korunovačných slávností podvečer toho istého dňa dával princ Colonna recepciu vo svojom skvostnom paláci, ktorý vlastne nebol ani palácom, ale múzeom krásneho umenia. Recepcia bola dobrou a vítanou príležitosťou zoznamovacou vysokých cirkevných hodnostárov a členov vládnych delegácií. Na druhý de., v pondelok popoludní usporiadal recepciu vatikánsky štátny sekretariát, a to v letnom pápežovom sídle Castel Gandolfo. Po prechádzke rozkošnými pápežskými záhradami hostia pobudli v tamojšom paláci umelecky prebohato upravenom. Domácim pánom bol tu štátny sekretár kardinál Magione, s arcibiskupmi Tardinim a Montinim. Zapaľovali sa u. večerné svetlá a Rím videli sme zďaleka utápať sa v bledej žiare elektrických lámp, keď sme opúšťali pohádkové Castel Gandolfo medzi albénskymi horami.

Slovenska delegácia čakala ešte na posledný akt svojho pobytu v Ríme. Chcela sa s novozvoleným nástupcom sv. Petra rozlúčiť a poprosiť o požehnanie. Zahlásili sme sa na audienciu u sv. Otca; do.lo na .u v utorok v poludňajších hodinách. Moju maličkosť. prijal sv. Otec na osobitnej audiencii. Pri tejto príležitosti stručnými slovami tlmočil som sv. Otcovi hold slovenskej vlády a celého slovenského národa. Poukázal som na historické chvíle, ktoré Slovensko práve prežíva, a pripomenúc tisícročím osvedčenú vernosť. a oddanosť. Slovákov vo viere a prítulnosti k Apoštolskej stolici, prosil som sv. Otca, aby požehnal slovenský národ na prahu jeho nového slobodného života, ktorý práve v tejto hodine nastupuje. Sv. Otec odpovedá, prízvukujúc odovzdanosť. do vôle Božej a neochvejnú vieru v Boha, udelil apoštolské požehnanie a požehnal osobitne Slovensko, jeho vládu a jeho ľud. Dodatočne sme zistili, že apoštolské požehnanie Pia XII. dostalo sa Slovensku presne v prvých chvíľach jeho samostatného štátneho života. O audiencii a jej výsledku upovedomil som telegraficky ministerského predsedu dr. Jozefa Tisu.

Pred nami bol na súkromnej audiencii u sv. Otca bývalý bulharský cár Ferdinand. Keď opúšťal audienčnú sieň, ďakoval za naše pozdravy. Prekvapilo nás, keď sme počuli v našej drahej slovenčine z jeho úst: ?Veľa šťastia vám prajem!? pričom sa zdalo, akoby sa s usmievavým pohľadom blížil k nám, ale vtom u. nám dali pokyn vstúpi. do pracovnej siene sv. Otca.

Po krátkej, ale tiež veľmi srdečnej návšteve u štátneho sekretára kardinála Maglione rozlúčili sme sa s Vatikánskym mestom a v neskorých nočných hodinách toho istého dňa i s Večným mestom Rímom.

Slovenská delegácia na korunovačných slávnostiach Pia XII. splnila svoje poslanie. Na nich salo sa delegáciami zastúpi. 35 štátov z celého sveta ? a medzi nimi na čestnom mieste bola i delegácia Slovenska.

Boli to pamätné dni radosti, že sme my Slováci mali ojedinelú príležitosť holdovať sv. Otcovi, a to hneď pri jeho nastúpení na svätopeterský trón. Jedna tieto vzácne chvíle, strávené v Ríme, ostanú pre nás pamätnými navždy aj ako chvíle vzrušenia a trápnej neistoty. O udalostiach, odohravších sa na Slovensku, dozvedeli sme sa len v piatok 10. marca na stanici v Ríme večer o 11. hodine a uvedomili sme si vážnosť situácie, keď ma vyslanec dr. Radinský oslovil a vítal ako ministerského predsedu... Naša dezorientovanosť väčšmi vzrástala, lebo sme z domu nemali nijakých spoľahlivých správ a boli sme odkázaní iba na zvesti talianskych časopisov, nepresné, skreslené, ba priam neuveriteľné. Hoci by sme sa boli chceli sústrediť celí na udalosti, kvôli ktorým sme do Ríma prišli, jednako nevedeli sme sa opanovať; naša myse. bola ustavične doma na Slovensku. Spomínam si na pozornosť a prítulnosť pána dr. Kaššovica, na jeho upokojujúce slová a na všetku jeho ochotu, a akou mi išiel v ústrety v tých pohnutých dňoch. Tak spoločne sme v cudzom svete akosi ľahšie znášali a pretrpeli bezsenné noci i vzrušujúce dni.

No keď sme sa vrátili, videli sme, že na Slovensku všetko sa na dobré obrátilo. Našli sme slovenský štát.

Jozef Sivák

(Pravdepodobne marec 1940.)

Pristúpenie SR k Paktu troch mocností

Protokol o pristúpení Slovenskej republiky k Paktu troch mocností.

Vlády Japonska, Nemecka a Talianska z jednej strany, a Vláda Slovenska zo strany druhej, konštatujú skrze svojich podpísaných plnomocníkov toto:

Článok 1

Slovensko pristupuje k Paktu troch mocností, podpísanému medzi Japonskom, Nemeckom a Talianskom 27. septembra 1940 v Berlíne.

Článok 2

Ak by spoločné technické komisie, spomínané v článku 4 Paktu troch mocností, preberali otázky, dotýkajúce sa záujmov Slovenska, na porady komisií budú pozvaní aj zástupcovia Slovenska.

Článok 3

Text Paktu troch mocností je pripojený ako príloha k tomuto Protokolu. Protokol tento je spísaný v slovenskom, japonskom, nemeckom a talianskom jazyku, pri čom každý text pokladá sa za prvopis. Protokol nadobúda platnosť dňom podpísania. Na dôkaz čoho podpísaní, ktorí sú svojimi vládami náležité splnomocnení, podpísali tento Protokol a opatrili ho svojimi pečaťami. Vyhotovené v štyroch prvopisoch, v Berlíne, dňa 24. novembra 1940 - v XIX. roku fašistickej éry, ktorýto deň zodpovedá 24. dňu 11. mesiaca 15. roku éry Syówa.


L.S.SABUROKURUSUv.r.

L. S. JOACHIM von RIBBENTROP v. r.

L. S.GINOBUTIv.r.

L. S. VOJTECH TUKA v. r.

Stanovisko 5. ilegálneho vedenia KSS k situácii na Slovensku po 14.4.1939

krátené

A. Hospodárstvo a sociálna otázka....

Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti tým územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru.

Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči. Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, aký pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1-5 násobok úradnej ceny, často držia i pri cene úradnej, kým napr. v Čechách dostupujú až 100-200 násobku. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých Nemecko dnes dlhuje Slovensku 6 miliárd Ks. Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovalo asi 2 miliardy Ks (behom 2 rokov), čo je na Slovensku veľká suma. Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1:1,65 v prospech českej K, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,65 Ks, kupuje sa načierno po 1-2 Ks. Pengó po okupácii Maďarska neobyčajne kleslo.

... Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúseností, že Slovensko je schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady ku konkurencii medzinárodnej...

B. Náboženská otázka.

Otázka židovská tu bola riešená z rasového hľadiska, z cca 87.000 bolo vyše 60.000 vyvezených do Poľska, zbytok tu žije a pracuje. Takmer všetok majetok im bol vyvlastnený. Povrchnému pozorovateľovi by sa zdalo, že spor evanjelikov a katolíkov na Slovensku je nejaký zvláštny problém. Mnoho sa totiž o tom hovorí i píše. Za ČSR vládne strany na Slovensku (agrárnici menovite) vedené boli hlavne evanjelikmi, ktorí boli na špičkách úradov, podnikov a mali všetky výhody vládnej kasty. Bola tu istá hegemónia istých luteránskych rodín, ktoré všetky výhody režimu pre seba a luteránov sa snažili akvirovať. Hlinkovský režim, u ktorého katolicizmus je aspoň polovicou presvedčenia a stúpencov mal a má hlavne u katolíkov, odstránil z vedenia svojich politických protivníkov (a to boli hlavne luteráni) a nasadil svojich ľudí, t.j. hlavne katolíkov. Je to záležitosť majetných vrstiev, jedna relígia kradla z vládnych korýt 20 rokov, druhá kradne už skoro šiestyrok. Z tejto odstavenosti vyplýva do značnej miery i opozičnosť luteránstva voči dnešnému režimu, ačkoľvek evanjelici spolupracovali a ešte dnes spolupracujú vo vláde, v sneme, v strane, v garde ovšem netrpezlivo čakajú, ...

F. Vedúce orgány a osoby.

Tiso postupne sústredil takmer všetku moc do svojich rúk. Je rezidentom a vodcom strany, dnes donútil i gardu k poslušnosti v rámci strany, snem mu paríroval od začiatku. Hlinková strana kontroluje skoro celý štátny život a jediná určuje politickú líniu. Tiso je presvedčený klerikál, jemu vyhovoval ?kresťanský solidarizmus, ovšem diktátorský, ním vedený, proti národ, socializmu nemeckému sa bránil, ovšem iba po jemnú hranicu. Dnes podľa všetkého neverí v nemecké víťazstvo, ťahať chce však káru až do konca. Pomoc čaká od akcie Vatikánu, najmilším by mu bolo vatikánske riešenie veľkého stredoeurópskeho katolíckeho štátu: Slováci, Maďari, Poliaci. V tomto smere Sidor stále niečo pečie vo Vatikáne a má i doma svoju skupinu, ktorá v tomto smere pracuje.... Tuka, ktorý všetky najhoršie akcie proti Čechom, židom a komunistom inšpiroval, bol všeobecne tu vysmievaný ako potrhlý dedek, mad'arón a okrem pár nohsledov nikoho okolo seba nemal. Držali ho Nemci, ktorým robil všemožné služby. Asi rok je chorý a niekoľko mesiacov sa nepatrne zúčastňuje vlády a politiky.... Mach vedie 4 roky políciu, vnútro, s veľkým temperamentom začal nacizmus tu zavádzať, skrachoval však z dôvodov vyššie naznačených. Tiso ho už skrotil a dnes je oddaným služobníkom svojho vodcu. V nemecké víťazstvo neverí. Neželá si ČSR, je rozhodne proti Benešovi a tvrdí, že keď jeho režim skrachne, radšej chce vidieť Slovensko ako súčiastku ZSSR než ako časť ČSR. A to jednak z národných dôvodov, aby národné výdobytky Slovákov zostali, z dôvodu, že on vraj viac nenávidí plutokratov než boľševikov. Ostatné osoby sú určitým odvarom vyššie spomenutých....

Telegram uhorského predsedu vlády grófa Károlyho vedeniu SNR zo dňa 30.10. 1918

Slovenská národná rada v Turčianskom Svätom Martine Sme presvedčení, že hovoríme z duše celého maďarského národa, keď sa v týchto kritických chvíľach obraciame s vrúcnymi slovami úprimne precítenej bratskej lásky na Slovenskú národnú radu.

Maďarský ľud nedelila od Vášho ľudu ani nenávisť, ani protivy záujmov. Delila ho jedine hriešna politika tvrdošijnej triedy nášho národa, ktorá rovnako škodila i slovenskému, i maďarskému národu. Za tie krivdy, ktoré urážali city slovenského národa, nie je zodpovedný maďarský ľud, on nemá s nimi nič spoločné a podnikne všetko, aby túto hriešnu triedu v základoch vykorenil. My stojíme na tom stanovisku, že podľa svätého práva sebaurčovania, patriaceho každému národu, Slovenská národná rada tak rozhodne, ako uzná za najlepšie v záujme slovenského národa. Chceme však povedať, že podľa nášho presvedčenia a svätej viery slovenský a maďarský ľud sú na seba odkázané a že v priateľskej dohode a bratskej spolupráci musíme hľadať podmienky krajšej budúcnostia zábezpeku lepšieho života. Úspešnú prácu prajeme Slovenskej národnej rade a peknú, šťastnú, slobodnú budúcnosť slovenskému ľudu. S bratským pozdravom v mene Maďarskej národnej rady:

Gróf Michal Károlyi, predseda

Trianonská mierová zmluva

r. 1920, krátená

SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ, RÍŠE BRITSKÁ, FRANCIE, ITÁLIE A JAPONSKO,
mocnosti, jež v této smlouvě jsou označovaný jako Čelné mocnosti spojene a sdružené;
BELGIE, ČÍNA, KUBA, ŔECKO, NICARAGUA, PANAMA, POĽSKO, PORTUGALSKO,
RUMUNSKO, STÁŤ SRBSKO-CHORVATSKO-SLOVINSKÝ, SIAM A
ČESKOSLOVENSKO,
tvořící s Čelnými mocnostmi svrchu uvedenými mocnosti spojené a sdružené, se strany jedné;
a MAĎARSKO

se strany druhé; hledíce k tomu, že k žádosti bývalé cisárske a královské vlády rakousko-uherské bylo povoleno Čelnými mocnostmi spojenými a sdruženými dne 3. listopadu 1918 Rakousko-Uhersku příměří, doplněné pokud se týče Maďarska vojenskou úmluvou ze dne 13. listopadu 1918, aby mohla býti uzavřena mírová smlouva; ...

ČÁST II.
HRANICE MAĎARSKA

ČLÁNEK 27

Hranice Maďarska určí se takto (viz připojenou mapu):

1.   S Rakouskem ...
4.   S Československem: ...

Od koty 123 výše popsané2 na severozápad až k bodu, který se vyhledá nad tokem Batáru okrouhle 1 kilometr východně od Magosligetu:  čára, která se určí na místě samém; odtud tok Batáru po proudu; odtud až k bodu, který se vyhledá pod vsí Badalo a blíže této vesnice: tok Tisy po proudu; odtud na severo-severozápad až k bodu, který se vyhledá na místě severovýchodně od Darócze: čára, která se určí na místě samém a ponechává na rusínském území státu československého místa: Badalo, Csoma, Macsola, Asztely a Déda a na území maďarském místa: Beregsurány a Darocz; odtud na severozápad až k stoku Černé Vody (Fekete Viz) s Čarondou: čára, která se určí na místě samém, jde přes kotu 179 a ponechá na rusínském území místa: Mezókaszony, dvůr Lonyay, dvůr Degenfeld, Hetyen, dvůr Horvathi, dvůr Komjathy, a na území maďarském místa: Kerek Gorondtánya, Berkitánya a Barabás; odtud až k bodu, který se určí na místě samém po administrativní hranici mezi komitáty sabolčským a berežským: tok Čarondy po proudu; odtud na západ až k bodu, kde výše dotčená hranice přicházejíc od pravého břehu přetíná tok Tisy: čára, která se určí na místě samém; odtud po proudu až k bodu, který se vyhledá na místě samém východo-jihovýchodně od Tárkány: tok Tisy; odtud celkem na západ až k bodu na toku Ronyvy okrouhle 3700 metrů západně od mostu mezi městem a železniční stanicí Slovenské Nové Město (Sátoraljaújhely): čára, která se určí na místě samém, a ponechává Československu místa: Tárkány, Perbeník, Oros, Kiskóvesd, Bodrogszerdahely, Bodrogszeg a Borša; Maďarsku místa: Dámócz, Lácza, Rozvágy, Páczin, Karos, Felsó-Berecki, jde přes Bodrog a přetíná železniční trojúhelník jihovýchodě od Slovenského Nového Města (Sátorljaújhely) jdouc východně od tohoto města tak, že ponechává na československém území celou železnici Košice-Čop (Csap); odtud vzhůru až k bodu, ležícímu u koty 125 asi 1500 metrů na jih od Michalan (Alsómihályi): tok Roňvy; odtud na severozápad až k místu na toku Hernadu ve výši koty 167 na pravém břehu jihozápadně od Nádoště (Abaujnádasd): čára, která se určí na místě samém, sleduje povšechně čáru vodního předělu oblastí Roňvy na východě a Božvy na západě, ale tak, že jde asi 2 kilometry východně od Pusztafalu, obrací se na kotě 896 na jihozápad a přetíná na kotě 424 silnici Košice - Slovenské Nové Město (Sátoralja) a jde jižně od Nádoště; odtud až k bodu, který se určí na místě asi 1500 metrů jihozápadně od Abaújváru: tok Hernadu po proudu; odtud na západ až ke kotě 330 okrouhle 1500 metrů jiho-jihozápadně od Peřiny: čára, která se určí na místě samém a ponechává Československu místa: Miglec (Miglécznémeti) a Peřinu, a Maďarsku Tornyosnémeti; odtud na západ až ku kotě 291 okrouhle 3500 metrů jihovýchodně od Jánoku: čára vodního předělu oblastí Bodavý (Bodva) na severu a Rakace na jihu, ponechávajíc na maďarském území silnici na horském hřbetu jihovýchodně od Buzity; odtud na západo-severozápad až ke kotě 431 okrouhle 3 kilometry jihozápadně od Turně (Torna): čára, která se určí na místě samém a ponechává Československu místa Janok, Tornahorváti a Bodvavendegi, Maďarsku Tornaszentjakab a Hidvegardo; odtud na jihozápad až ke kotě 365 okrouhle 12 kilometrů jihovýchodně od Plešivce (Pelsócz): čára, která se určí na místě samém-tak, že jde přes koty 601,381 (na silnici Rožňava - Edelény (Rozsnyó - Edelény), 557 a 502; odtud na jiho-jihozápad až ke kotě 305, okrouhle 7 kilometrů na severozápadě od Putnoku: čára vodního předělu mezi oblastmi Slané (Sajó) na západě a Suché a Kelemiru na východě; odtud na jiho-jihozápad až ke kotě 278 jižně od stoku Slané (Sajó) a Rimavy (Rima): čára, která se určí na místě samém a jde tak, že ponechává nádraží Banriev (Bánréve) Maďarsku, dovolí však, v případě potřeby, na území československém konstrukci spojky mezi oběma železnicemi  plešiveckou a lučeneckou (Pelsócz -Losoncz); odtud na jihozápad až ke kotě 485 okrouhle 10 kilometrů východo-severovýchodně od Salgótarjánu: čára, která se určí na místě samém sledujíc povšechně čáru vodního předělu oblastí Rimavy (Rima) na severu a Hangoně a Tarny na jihu; odtud na západo-severozápad až ke kotě 727; čára, která se určí na místě samém a ponechává Maďarsku místo a doly rovenské (Zagyvarona) a šalgovské (Salgó) a vede na jih od stanice Somošové (Somosujfalu); odtud na severozápad až ke kotě 391 okrouhle 7 kilometrů východně od Litkovců (Litke): čára sledující povšechně horský hřbet, ohraničující na severovýchodě údolí Dobrody a jdoucí přes kotu 446; odtud na severozápad až k bodu, který se vyhledá na toku Ipelu (Eipel," Ipoly), okrouhle 1500 metrů severovýchodně od Tarnovců (Tarnócz): čára, která se určí na místě samém a jde přes kotu 312 mezi Tarnovici (Tarnócz) a Kalondou; odtud na jihozápad až k bodu, který se vyhledá na ohbí Ipelu, okrouhle 1 kilometr jižně od Tešmáku: tok Ipelu po proudu; odtud na západ až k bodu, který se vyhledá na toku Ipelu asi 1 kilometr západně od Tieši (Tésa): čára, která se určí na místě samém tak, že vede jižně od stanice Šáhů Ipelských (Ipolysag) a ponechává úplně na československém území železnici vedoucí ze Šáhů Ipelských (Ipolysag) do Čaty, jakož i odbočku do Krupiny (Korpona, Karpfen), ponechávajíc Maďarsku místa Bernecze a Tiešu (Tésa); odtud na jih až ke stoku s Dunajem: tok Ipelu po proudu; odtud až k bodu, který určí asi 2 kilometry východně od Antonienhofu východně od Kopčan (Kittsee)]: hlavní plavební tok Dunaje proti proudu; odtud na západ až k bodu, který se vyhledá na místě, okrouhle 1 kilometr západně od  Antonienhofu [východně od Kopčan (Kittsee)] společného to bodu třem hranicím Rakouska, Maďarska a Československa: čára, která se určí na místě samém...


ODDÍL IV.
STÁT ČESKOSLOVENSKÝ.

Článek 48.

Maďarsko uznává, jak to již byly učinily mocnosti spojené a sdružené, úplnou nezávislost státu československého, zahrnujícího i autonomní území Rusínů na jih od Karpat.


Článek 49.

Maďarsko se vzdává, pokud se jeho týče, ve prospěch státu československého všech práv a právních titulů na území bývalého mocnářství rakouskouherského, která leží za hranicemi Maďarska, tak jak jsou stanoveny v článku 27 ČástiII (Hranice Maďarska), a která jsou uznána za část státu československého touto smlouvou nebo jinými smlouvami uzavřenými pro uspořádání věcí doby přítomné.


Článek 50.

Komise složená ze sedmi členů, z nichž pět bude jmenováno Čelnými mocnostmi spojenými a sdruženými, jeden státem československým a jeden Maďarskem, bude ustavena do čtrnácti dnů po tom, kdy nabude působnosti tato smlouva, aby určila na místě samém hraniční čáru, uvedenou v článku 27 části II (Hranice Maďarska).


Článek 51.

Stát československý se zavazuje nebudovati žádných vojenských zařízení na části svého území, která leží na pravém břehu Dunaje na jih od Bratislavy.


Článek 52.

Podíl a povaha finančních břemen Maďarska, která bude státu československému převzíti za území postavené pod jeho svrchovanost, budou určeny podle článku 186, Části IX (Klausule finanční) této smlouvy. Pozdější úmluvy upraví veškeré otázky, které by nebyly upraveny touto smlouvou a ke kterým by mohlo dáti podnět postoupení řečeného území...


ODDÍL IX. OBECNÁ USTANOVENÍ.

Článek 73.

Nezávislost Maďarska jest nezadatelná, leda by dala k tomu souhlas Rada Společnosti národů. Maďarsko se proto zavazuje, že se, pokud nesvolí řečená Rada, zdrží jakéhokoli jednání, kterým by zadalo své nezávislosti, ať přímo či nepřímo a jakýmkoli způsobem, zejména tím, že by se před přijetím za člena Společnosti národů účastnilo záležitostí některé jiné mocnosti.


Článek 74.

Maďarsko prohlašuje, že již nyní uznává a přijímá hranice Rakouska, Bulharska, Řecka, Polska, Rumunska, státu srbsko-chorvatsko-slovinského a státu československého tak, jak budou hranice tyto stanoveny čelnými mocnostmi spojenými a sdruženými. Maďarsko se zavazuje, že uzná plnou platnost mírových smluv a ujednání dodatkových, jež jsou nebo budou uzavřeny mezi mocnostmi spojenými a sdruženými a mocnostmi, které bojovaly po boku bývalého mocnářství rakousko-uherského; že schválí ustanovení, jež byla nebo budou učiněna o území bývalé říše německé, Rakouska, království bulharského a říše ottomanské, a že uzná nové státy v hranicích, jež jim takto jsou určeny.


Článek 75.

Maďarsko se vzdává, pokud se jeho týče, ve prospěch Čelných mocností spojených a sdružených všech svých práv a právních titulů na území, které dříve náležela bývalému mocnářství rakousko-uherskému a která, ležíce za novými hranicemi Maďarska, tak jak jsou popsány v článku 27 Části II (Hranice Maďarska), nejsou dosud přidělena nikomu jinému. Maďarsko se zavazuje, že uzná opatření, která Čelné mocnosti spojené a sdružené učiní o těchto územích, zejména pokud jde o státní občanství obyvatelů.


Článek 76.

Žádný z obyvatelů území bývalého mocnářství rakousko-uherského nesmí býti znepokojován nebo obtěžován, ať pro svoje politické chování od 28. července 1914 až do konečného rozhodnutí o svrchovanosti nad tímto územím, ať pro úpravu svého státního občanství podle této smlouvy.


Článek 77.

Maďarsko vydá neprodleně zúčastněným vládám spojeným nebo sdruženým archivy, záznamy, plány, listiny a vůbec doklady všeho druhu, týkající se správy civilní, vojenské, finanční, soudní nebo jiné v postoupených územích. Jestliže některé z těchto dokladů, archivů, záznamů, listin nebo plánů byly přemístěny, vydá je Maďarsko na žádost zúčastněných vlád spojených nebo sdružených. Jestliže by se archivy, záznamy, plány, listiny nebo doklady, uvedené v odstavci 1. a nemající rázu vojenského, týkaly zároveň správy maďarské a jestliže by proto jejich vydání bylo pro správu rakouskou spojeno s újmou, zavazuje se Maďarsko, že za podmínky vzájemnosti poskytne vládám spojeným a sdruženým, o které jde, volný přístup k nim.


Článek 78.

Zvláštními smlouvami mezi Maďarskem a každým ze států, kterým bylo postoupeno nějaké území bývalého království uherského, nebo které vznikly rozkouskováním bývalého mocnářství rakousko-uherského, bude postaráno o úpravu zájmů obyvatel, zejména pokud jde o jejich práva občanská, jejich obchod a provozování jejich povolání.

Vianočná dohoda

1943

Ideové smery na Slovensku, ktoré i po 6. októbri 1938 zotrvali na zásadách protifašistickej demokracie a viedli dodnes aktívny odpor proti politickému, hospodárskemu a kultúrnemu znásilňovaniu slovenského ľudu a ktoré dnes reprezentujú skutočné zmýšľanie všetkých vrstiev slovenského ľudu, dohodli sa na vytvorení spoločného politického vedenia, ktorým bude Slovenská národná rada ako jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma.

Úlohou a cieľom Slovenskej národnej rady je:

  1. Jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu, vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci.
  2. V prvej príhodnej chvíli prevziať všetku politickú, zákonodarnú, vojenskú i administratívno-výkonnú moc na Slovensku a vykonávať ju podľa vôle ľudu až do tej doby, kým slobodne zvolení zástupcovia ľudu nebudú môcť všetku moc prevziať.
  3. Po prevzatí moci, len čo to bude možné, Slovenská národná rada sa postará, aby slovenský ľud si voľne a slobodne určil svojich zástupcov, ktorým SNR všetku moc odovzdá.
  4. SNR bude vo svojej činnosti postupovať v dorozumení s č.-sl.vládou a celým zahraničným odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznáva a ju podporuje.

Tu združené smery a zložky dohodli sa na týchto zásadách:

  1. Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej Č-SR, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným.
  2. Želáme si úzku spoluprácu so všetkými slovanskými štátmi a národmi, menovite so ZSSR, v ktorom vidíme záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov vôbec a slovanských zvlášť.
  3. Budúca Č-SR má viesť svoju zahraničnú politiku v duchu týchto zásad, a preto sa má na poli zahraničnopolitickom a vojenskopolitickom opierať o ZSSR.
  4. ...
  5. Vnútorné usporiadanie budúcej Č-SR má byť demokratické, majú sa vykoreniť všetky tendencie fašistické, rasistické, totalitné a také, ktoré budú v rozpore s týmito zásadami. V tomto duchu má byť vnútorný politický režim pevne vedený, pritom však demokratický. Je potrebné vystríhať sa omylov a chýb minulosti. Myšlienku demokracie je treba preniesť a prehĺbiť i na pole hospodárske a sociálne tak, aby rozdelenie národného dôchodku medzi všetko obyvateľstvo bolo čo najrovnomernejšie a aby život každého občana bol ľudský a dôstojný.
  6. Kultúra, školstvo a výchova majú byť vedené spomenutými zásadami. Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má však byť vliv cirkvi na smer a vedenie štátu.
  7. definitívnej úprave týchto otázok rozhodnú ? a to menovite o ústavnoprávnej úprave pomeru slovenského národa k národu českému ? zo slovenskej strany výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa.

Viedenská arbitráž

Viedeň 2. novembra 1938

Arbitrážne rozhodnutie

Na základe žiadosti, ktorú podali kráľovská maďarská a československá vláda u vlády nemeckej a kráľovskej vlády talianskej, aby arbitrážnym rozhodnutím upravili medzi nimi nevyriešenú otázku území, ktoré majú byť odstúpené Maďarsku, ako aj na základe následne na to medzi zainteresovanými vládami vymenených nót z 30. októbra 1938, sa ríšskonemecký minister zahraničných vecí pán Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničných vecí Jeho Veličenstva kráľa Talianska, cisára Etiópie stretli dnes vo Viedni a v mene svojich vlád, po opätovnom rozhovore s kráľovským maďarským ministrom zahraničných vecí pánom Kolomanom von Kánya a československým ministrom zahraničných vecí pánom Dr. Františkom Chvalkovským, vydali nasledovné arbitrážne rozhodnutie:

  1. Územie, ktoré má Československo odstúpiť Maďarsku, je vyznačené na pripojenej mape1. Vytýčenie hranice priamo na mieste sa prenecháva maďarsko-československému výboru.
  2. Vyprázdňovanie Československom územia, určeného na odstúpenie, a jeho obsadzovanie Maďarskom sa začne 5. novembra 1938 a skončí sa do 10. novembra 1938. Jednotlivé etapy vyprázdňovania a obsadzovania, ako aj ich ďalšie modality, okamžite stanoví mad'arsko-československý výbor.
  3. Československá vláda sa postará, aby územie, ktoré odstupuje, zostalo pri vyprázdňovaní v riadnom stave.
  4. Jednotlivé otázky, vyplývajúce z odstúpenia území, osobitne otázky štátnej príslušnosti a opcie, bude riešiť maďarsko-československý výbor.
  5. Maďarsko-československý výbor sa tiež dohodne na podrobnejších ustanoveniach na ochranu osôb maďarskej národnosti, ktoré ostanú na území Československa, a osôb nemaďarskej národnosti nachádzajúcich sa na odstúpených územiach. Tento výbor sa postará najmä o to, aby maďarská národná skupina v Bratislave získala rovnaké postavenie ako ostatné tamojšie národné skupiny.
  6. Ak vzniknú odstúpením územia Maďarsku nevýhody a ťažkosti hospodárskeho alebo dopravno-technického rázu pre územie zostávajúce Československu, urobí kráľovská maďarská vláda všetko, čo je v jej moci, aby takéto nevýhody a ťažkosti v zhode s vládou československou odstránila.
  7. V prípade, že pri realizácii tohto arbitrážneho rozhodnutia vzniknú ťažkosti alebo pochybností, kráľovská maďarská a československá vláda sa o nich dohodnú priamo. Ak by sa pritom nemohli na niektorej z otázok zhodnúť predložia ju na definitívne rozhodnutie nemeckej a kráľovskej talianskej vláde.

Vyhlásenie Slovenskej republiky rád

(pôvodné znenie)

Ku proletarom caleho sveta!

Viťazna svetová revolúcia, ktorú ňe môže prekazac v napredovaní s novimi velkimi višledkami bohaciala svojich zdarí. Na slovenskej zemi, ktorá už ošlebodzena je od jarma imperialistov:

neška se otvori

samostatná Slovenska

Radová Republika.

Perši skutok bul od jarma českich imperialistov višlebodzeneho proletariata, že od imperialistov vikričeniale s skutočnosci zohavenvo samourčujuce pravo sebe zhotoval.

S tim pohnutom slovenské robotnici, vojaci a sediaci dalej budovali totu revolučnú frontu, ktorej cestu ruská a uhorská Radová Republika rovnili, a plaču, vihrali pre velku ideu svetovej Radovej Republiki.

Slovenska Radová Republika, ktorá še teraz narodzila, jak prirodzenich spojení patril viťaznich prjaceli, ruskú a uhorskú Radovú Republiku a medzinárodného proletariata.

Slovenska Radová Republika stáva še pod ochranu vše lepše a lepše vistaveneho jednotného a solidárneho robotnickeho internationala. Perši pozdrav slovenskej Radovej Republiki ešci českim utlačenim proletarom patri Slovenska Radová Republika stoji tješ na fundamentu najobširnejšej proletárskej demokracii, ale doraz ustaví zbroj diktaturi, ktorá ňe šanuje totich, ktoré proti totej čistej, verejnej a ňefalošnej demokracie dačo piano robja, ktoré samourčujuce pravo ohrožovaju. Z teho cilu rozbúri každú našilnost kapitalistov a imperialistov, vipustoši každú možnost vikoristovanie a chista mocnú svetovú revolúciu mocného pracujúceho ľudi.

Mocno a bez pojednané pracuje slovenskí proletariať svoju historickú povolanú a bi verne prenasledoval robote prechod, že bi svojim prikladom povzbudzoval nasledujúci, že bi na proletárske meno hodne buli.

Nech žije svetová revolúcia!

Nech žije komunisticki internacionál!

___________________________

Poznámka autora digitalizácie:

bohaciala = obohacovala
vykričeniale = vyhlásené
patril = považuje
doraz = hneď

Vyhlásenie stanného práva na Slovensku 9.3.1939

Vyhlásenie stanného práva na Slovensku 9.3.1939 Vydáno dne 13. 06. 2007 (500 přečtení)

Vyhláška miestnej verejnosti

V poslednej dobe sme boli svedkami niektorých takých poľutovaniahodných zjavov, ktoré, keby sa opakovali, by viedli k ohrozeniu slobody a života národa slovenského a tým aj česko-slovenského štátu. Toho si akiste žiadny národne uvedomelý a statočný Slovák a občan tohoto štátu nepraje.

Rozhodol som sa preto prevziať na dobu potreby na teritoriume môjho sboru veškerú moc správnu aj sudcovskú do svojich rúk.

Tým zostáva nedotknutá slovenská autonómia

Tieto opatrenia sú namierené len proti zradcom, ktorí nivočia slovenský národ a jeho budúcnosť a proti škodcom a zapredancom národa, ktorých je teraz najvyšší čas odstrániť v záujme spoločného štátu, slovenského národa a ľudu.

V okamihu vylepenia alebo vybubnovania tejto vyhlášky, každý je bezpodmienečne povinný podriadiť sa mojim nariadeniam, ako aj nariadeniam vojenských úradov a orgánov, ktoré v mojom mene budú horeuvedenú správnu a sudcovskú moc vykonávať.

Predovšetkým zakazujem čo najprísnejšie všetky verejné shromaždenia, shlukovanie sa viacerých osôb na uliciach, ako aj akékoľvek kritizovanie tohoto môjho počinu. Oproti tým, ktorí by toho nedbali, bude zakročené s prísnosťou a bezohľadnosťou.

Rovnako zakazujem páchanie týchto zločinov: vraždy, lúpeže, žhárstvo, verejné násilie, poškodzovanie cudzieho majetku, odboja, sbehnutia, navádzanie alebo napomáhanie k porušeniu vojenskej služobnej povinnosti, vzbury, plienenia ako aj násilného sprotivenia sa úradným orgánom i všetkých sabotážnych činov, ktorými by bol rušený normálny provoz verejných podnikov alebo hospodársky život.

Osoby, ktoré pri páchaní týchto činov budú dopadnuté, budú na mieste zastrelené.

Nariaďujem s okamžitou platnosťou, aby všetky podniky, obchody a provozovne ako aj verejné miestnosti boli zatvorené najneskoršie o 19. hodine. Po tejto hodine nie je dovolené žiadnemu, aby sa zdržiaval na uliciach a verejných miestach.

Všetky zbrane, sečné, bodné alebo strelné, ako aj náboje a výbušniny, je povinný každý odovzdať i keď má povolenie k ich držaniu, behom 12 hodín na najbližšom okresnom úrade, najbližšej četníckej stanici alebo policajnom úrade.

Rovnako zakazujem počúvať cudzozemský rozhlas (rádio), ako aj rádiospojenie pomocou vysielacích staníc, nachádzajúcich sa v súkromnom držaní. Zavádzam súčasne prísnu cenzúru listových zásielok, preventívnu cenzúru periodickej tlače a suspendujem domovmi slobodu.

Tí, ktorí neodovzdajú zbrane, budú počúvať cudzí rozhlas, ako aj nebudú dbať ustanovenia o rádiovysielaniu, budú trestaní rovnako ako zločinci.

Občania, zachovajte vo vlastnom záujme naprostý kľud, dôverujte predstaviteľom vojenskej moci, ktorá vždy pracovala len pre blaho nášho spoločného štátu, slovenskej krajiny a slovenského pospolitého ľudu.

Slováci, Slovenky! Uvážte, že ide o Vašu lepšiu budúcnosť!

Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom

podpísaná: Viedeň, 18. marca 1939. Berlín 23. marca 1939.

NEMECKÁ VLÁDA a SLOVENSKÁ VLÁDA

sa dohodli vzhľadom na to, že sa Slovenský štát dal pod ochranu Nemeckej ríše, z toho vyplývajúce dôsledky upraviť zmluvou. Za tým účelom podpísaní splnomocnenci oboch vlád sa dohodli na týchto ustanoveniach:

Článok 1

Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.

Článok 2

Na prevedenie ochrany prevzatej Nemeckou ríšou má nemecká branná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraja Malých Karpát, východného okraja Bielych Karpát a východného okraja pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú. Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozícii nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebná k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby. V pásme popísanom v ods. 1 vykonáva vojenské výsostné práva nemecká branná moc. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané v opísanej oblasti na základe súkromného-zmluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehajú v tejto veci nemeckému súdnictvu.

Článok 3

Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou.

Článok 4

Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.

Článok 5

Táto zmluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto lehoty o včasnom predĺžení tejto zmluvy. Na dôkaz toho podpísali splnomocnenci obidvoch strán túto zmluvu v dvoch vyhotoveniach.

Viedeň, 18. marca 1939. Berlín 23. marca 1939. ZA NEMECKÚ VLÁDU:

von Ribbentrop e. h.

ZA SLOVENSKÚ VLÁDU:

Dr. Jozef Tiso v. r.
Dr. Vojtech Tuka v. r.
Dr. F. Ďurčanský. r.

Zákon č. 1 Snemu slovenskej krajiny o samostatnom Slovenskom štáte

14.3.1939

Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte. Slovenský snem uzniesol sa na tomto zákone:

§1. Slovenská krajina vyhlasuje sa za samostatný a neodvislý Slovenský štát. Snem Slovenskej krajiny pretvára sa na zákonodarný snem Slovenského štátu.

§2. Až do vydania ústavy Slovenského štátu celá vládna a výkonná moc je v rukách vlády, ktorú menuje predsedníctvo snemu.

§3. Všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti Slovenského štátu.

§4. Vláda sa splnomocňuje, aby cestou nariadenia vykonávala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a na zabezpečenie záujmov Slovenského štátu.

§5. Zákon tento nadobúda účinnosti dnešným dňom a splní ho vláda.


Dr. Sokol v.r.

Dr. Tuka v.r.

Dr. Ďurčanský v.r.

Sidor v.r.

Medrický v. r.

Dr. Tiso v.r.

Čatloš v.r.

Sivák v.r.

Dr. Pružinský v.r.


Dr. Tiso v.r. Čatloš v.r. Sivák v.r. Dr. Pružinský v.r.

Zápisnica o z vyšetrovania streľby do Slovákov v Šuranoch

25.12.1938

Spísaná v kancelárii Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Bratislave dňa 8. apríla 1940 s pánom Fridrichom Hronom, žiakom VIII. triedy II. štátneho reálneho gymnázia v Bra­tislave, nar. 26. novembra 1920 v Šuranoch, bytom t. č. v Bratislave, lamačská 357 a s Jánom Kuťkom, žiakom VIII. triedy II. štátneho reálneho gymnázia v Bratislave, nar. 6. augusta 1919 v Šuranoch, bytom t. č. v Bratislave, Krížna 28.  Vec: Žandárska salva 25. decembra 1938 v Šuranoch.

Po vyzvaní, aby hovorili pravdu, udávajú toto:

Asi týždeň pred Vianocami 1938 v budapeštianskom rozhlase bola správa, že prišla do Budapešti delegácia šurianskeho obyvateľstva, ktorá na kompetentných miestach vraj vyhlásila, že Slováci v Šuranoch sú spokojní a že neprajú si byť späť pripojení k Slovensku. Totižto v tých časoch na obsadenom území sa veľa hovorilo, že slovenské kraje majú byť späť pripojené k Slovensku. De­putáciu zaranžovali miestni Maďari, ktorí v obci tvoria asi 5 % obyvateľstva, formálne do deputácie boli pribratí i dvaja Slováci, závislí na miestnych Maďaroch (kostolník Gašpar Ondrušek a jeho syn). Šurianske občianstvo s neľúbosťou sledovalo vyhlásenie tejto deputácie a jej propagačné využívanie budapeštianskym rozhlasom, čo vyvolalo veľké rozhorčenie medzi šurianskymi Slovákmi, ktorí nedali nijaké splnomocnenie deputácii, aby hovorila v menej ta­mojších Slovákov, ktorí tvoria v obci 95 % väčšinu. Preto sa roz­hodli (hlavne mladí), že keď už nemôžu iným spôsobom prejaviť svoj nesúhlas s vyhlásením deputácie v Budapešti a dokázať svoje národné uvedomenie, tak aspoň zaspievajú v kostole na Vianoce 21 decembra v noci slovenskú hymnu, spievanie ktorej ostatne bolo vtedy na obsadenom území údajne povolené. Keď pobožnosť skončila, celý kostol začal spievať slovenskú hymnu Hej, Slováci. Už Počas hymny bolo počuť zvonku výstrely. Žandári totiž, keď sa o chystanom spievaní hymny dozvedeli, obsadili okolie kostola a vychádzajúci ľud začali kolbami rozháňať a biť, čo ešte viac rozohnilo spievajúcich Slovákov, takže o chvíľu po cele] obci, skoro po všet­kých uliciach, ozývala sa nocou slovenská hymna Hej, Slováci. Ináč noc minula pokojne. Na druhý deň na omši o 9. hod., keď začal ká­zať kňaz po maďarsky, celý kostol začal kašlať, takže kňaz bol nútený po niekoľkých okamihoch skončiť v polovici kázeň a pokra­čovať v odbavovaní sv. omše. Rozhorčení veriaci nedočkali ani ko­niec omše, ale opustili kostol pred skončením bohoslužieb. Na ná­mestí pred  kostolom hliadkovali žandárske stráže. O 10. hodine boli znova bohoslužby. Bohoslužby skončili bez výtržností, kázalo sa totiž po slovensky. Keď ľud vychádzal z kostola, niektorí členovia ?magyar nemzeti tanácsu? začali provokatívne vykrikovať s posmechom na slovenských občanov, aby spievali, ak sa neboja, i pred maďarskými žandármi slovenskú hymnu. Nato sa zhŕkli okolo nich niekoľkí Slováci a vyprosovali si, aby urážali Slovákov. Zvlášť ich rozdráždilo, že jeden z Maďarov údajne pošliapal pred zhromažde­ným davom slovenskú zástavku. Dvaja zo Slovákov rozbehli sa za Edmundom Szucsom, ktorý zástavku údajne rozšliapal, a vtom jeden zo žandárov bez vyzvania, bez upozornenia strelil do davu. Výstrel trafil 17-ročnú Máriu Kokosovú, ktorá o niekoľko minút v ordinácii miestneho lekára D. Szlávika skonala. Strela ju zasiahla do brucha. Žandári o niekoľko minút rozohnali ľud. Dňa 25. decembra popoludní oznamoval bubeník, že nikto sa nesmie zdržovať na ulici. Celé popoludnie sa neprihodilo nič zvláštneho, len večer, keď sa zotmilo,  začali zbierať žandári vinníkov vzbury.

Výpoveď Fridricha Hrona:

Večer asi o 21. hod., keď som už spal, vošli do izby traja žandári s nasadenými bodákmi, doprevádzaní p. Kučerom, obecným hájnikom, najsurovejším z tamojších maďarónov. Brat Vojtech a ja sme sa museli rýchlo obliecť a ísť s nimi, zatiaľ čo matka nariekala a prosila ich a babička zamdlievala. Veď ešte nikdy neboli u nás žandári. Obišli sme mesto okolo cukrovaru (nešli sme cez mesto]. Na žandárskej stanici nás prezreli, odobrali nám všetko, čo sme mali vo vreckách a surovo sotili nás na dlážku, pokrytú niekoľkými stebielkami slamy. Medzitým prišla dnu moja matka, ktorej však surovo vynadali a vyhnali von. V miestnosti le­žalo už 21 známych. Spomedzi nich bolo, ako som si všimol, 14 bývalých orlov a Hlinkových gardistov. Noc prešla za ustavičných na­dávok službukonajúcich žandárov. Každý musel ležať, nikto však nie spať. Keď niekto zdriemol, uderil ho žandár surovo kolbou pušky do nôh alebo žalúdka, ako napríklad Vaníčka a iných. Na druhý deň 26. decembra od rána stále pribúdalo zatknutých, takže cez poludnie nás bolo už vyše 50. Hneď popoludní začal sa výsluch. Najprv vyvolali si na výsluch niekoľko mojich priateľov (medzi ni­mi i brata Vojtecha), volali ich po jednom do žandárskej kancelá­rie. Všetci sa vrátili tackajúc sa, neistým krokom, bledí a opuchnu­tí. Potom prišiel sám vyšetrujúci detektív a so slovami ?No most az a pervi hlinkagárdišta? ma zavolal. Vyšiel som s ním a dlhou chod­bou sme sa dostali k dverám kancelárie. Medzi dverami ma zrazu niekto hrozne uderil od zadu po šiji na lebku a sotil dnu. Na napolo omráčeného revali, nadávali a smiali sa. Chlap ako hora, Jóska (tak ho volali ostatní), reval: ?Ide a kezedet?. Ja som vôbec nevedel o čo ide; takto som si totiž nepredstavoval výsluch. Stál som iba, ne­vediac čo robiť, až keď mi zrazu začal jeden zo žandárov dávať od zadu z celej sily facky. Nevediac čo robiť, spadol som na zem, aby som sa uhol fackám. Ruka žandárova mi preletela ponad hlavou. Rozzúrený skočil na mňa a začal ma kopať. Vyskočili i ostatní a tĺkli ma, kopali a vlasy mi trhali, zakiaľ ich nezastavil vyšetrujúci detektív. Vstal som. Jeden žandár mi natiahol ruky a vysvetlil mi, čo vlastne žiadajú odo mňa. Nato ma začal ozrutný ?Jóska? celou silou tĺcť po rukách policajným pendrekom. Cítil som, ako by som už nemal dlane, ale iba horúce páliace gule namiesto nich. Nemo­hol som už vydržať, mykol som jednu ruku a pendrek šiel mimo. Zasa ako by na povel schytil každý, čo mal poruke, či už pravítko, kolbu alebo pendrek a tĺkli ma, kade zasiahli. Pocítil som dutý, tvrdý náraz, niečo tvrdého na hlave. Upadol som do bezvedomia a prišiel som k sebe až na chodbe, kde mi fŕkali do tváre studenú vodu. Keď som ako-tak vedel stáť na nohách, voviedli ma znova do Kancelárie. Konečne teraz sa začal aký-taký výsluch. Povedali mi, že vedia o tom, ako sme sa schádzali, spievali protimaďarské piesne, robili plagáty a pripravovali ?vzburu?. Že sme mali vraj so Slovenskom spojenie, dostali sme stadiaľ inštrukcie, ba dokonca i nejaké peniaze a plat za pripravovanie vzbury. Keď som im vykoktal, že to nie je pravda, tĺkli ma znova tak, ako prv, kým zo mňa nevynútili priznanie: ?áno?. Keď som však prišiel k sebe, znova som im poprel priznanie. Začali ma znova biť. Nevediac však, čo so mnou už robiť, nakoniec ma vysotili von a tak som sa dotackal, z polovice štvornožky, medzi ostatných kamarátov, kde som celé popoludnie ležal v bolestiach. Iba to ma oživilo, keď som videl odchádzať môjho kamaráta Imricha Raka. Tento totiž keď celý dobitý bol pre­pustený a odchádzal domov, odpovedal na poznámku ?Magyar em-bernek nem szabad sírni? sebavedomými slovami ?Én nem vagyok Magyar, én Szlovák vagyok?. K môjmu výsluchu musím podotknúť, ešte, že na bitke zúčastnil sa i jeden civil, maďarón Kučera, ktorý nielen že sa rehotal a robil poznámky, ale ešte nabádal žandárov k väčšej usilovnosti. Popoludní vypočuli ešte takto i ostatných a mnohých z nich prepustili, takže nakoniec nás tam ostalo len asi 10. V utorok 27. decembra nás po jednom vypočúvali od rána až do večera. Priznal som a podpísal jedinú vec: dohodli sme sa, že budeme spievať hymnu a začal som túto v kostole spievať. Poznamenávam, že tieto výsluchy boli už v celkom inom ovzduší. Žandári síce nadávali a vyhrážali ďalej, ale keďže sme boli už na to zvyknutí, mohli sme hovoriť voľne a s rozumom. Vo vyšetrovaní boli vtedy už len: Ján Kuťka, Karol Kuťka, Igor Štekláč, Závodský, Urban, Melen, V. Hron a ja. Zaujímavá bola vec Melenova. Gašpar Melen, 28-ročný mladík, hudobník hral na slávnostnej sv. omši na tambore. Keďže v šurianskom kostole ešte neboli lavice- je to novostavba- mali hudobníci vypožičané stoličky zo susedného domu. Po omši niesol Melen stoličku majiteľovi. Pred kostolom však práve vedia neho zastrelili Kokosovú, ktorá padla jemu do náručia. On ju hneď i zaniesol k Dr. Szlávikovi, lekárovi, kde dievča umrelo. Gašpar Melen bol však zatknutý a obvinený z toho, že si niesol stoličku, na ktorú sa vraj chcel pred kostolom postaviť a rečniť k ľudu. Pri prvom takzvanom ?výsluchu? bol do krvi zbitý. Až v utorok pri jed­nom výsluchu sa mu podarilo vysvetliť žandárom pravé okolnosti. Títo sa mu ?veľkomyseľne? ospravedlnili a večer ho prepustili do­mov. Večer prepustili i mňa domov. Prišiel som domov, ľahol som si, a ani som sa nestačil poriadne perinou zakryť, prišli žandári znova. Teraz to boli tiež traja žandári v sprievode s miestnym policaj­tom. Znova tie isté scény ako pri predošlom zatýkaní: matka pla­kala, babička bedákala, otec hrešil a ja som sa obliekol a šiel som so žandárskym sprievodom na ?laktanyu?. Tam ma čakal znova štvorhodinový výsluch. Vypočúval ma celkom slušný pán, vraj vo­jenský podplukovník, bez mučenia. Výsluch trval od 22. hod. do 2. hod. v noci. Po mne vypočúvali ešte učiteľa Štekláča a robotníka Závodského. Bola to prvá noc, v ktorej som sa mohol aspoň trocha vyspať. Ráno prepustili všetkých, okrem Štekláča, Závodského a mňa. Nás troch zobrali autom do komárňanského väzenia. Tam sme sa dostali pred vojenský súd. Iba tu som pochopil, čo mi vlastne najdôležitejšieho chcú dokázať. Moja šurianska výpoveď bola tak nemožné poprekrúcaná, že som ju vôbec nepoznal. Chceli mi tam dokazovať, že p. učiteľ Štekláč mi priniesol zo Slovenska (on do­šiel na Vianoce do Šurian iba ženu a dieťa navštíviť) inštrukcie a rozkazy, a ja som potom na základe týchto zorganizoval vzburu. Na tom nebolo, pravda, ani slova pravdy. Učiteľ Štekláč prv učil na Šurianskej meštianskej škole, ale po príchode Maďarov bol pre­pustený zo služby. Učil potom na Slovensku. Keď Šiel na Vianoce domov, stretol vraj v Komjaticiach nejakých chlapcov, ktorí rozhadzovali protimaďarské letáky. Jeden si z nich schoval na pamiatku. V noci hneď po utierni ho zatkli žandári a našli u neho leták. Robotník Závodský cez noc bol v hostinci, v Potravnom spolku. Po polnoci počul krik na ulici. Vybehol, počul strieľať, vykríkol niečo i on a žandári ho hneď z miesta zobrali. Vo väzení s nami zaobcházali ako so všetkými ostatnými väzňami. Nebili nás už. Do Ko­márna prišla delegácia Šurančanov: p. Buran, p. Vŕba, p. Hledík a p. Cagáň a prosili o naše prepustenie. Na záruku týchto pánov, že sa budeme lojálne chovať a neutečieme z Maďarska, nás popoludní prepustili. Zo Šurian som odísť nemohol nezákonnou cestou, lebo by som bol narobil nepríjemností pánom, ktorí sa za mňa za­ručili. Vykonal som si preto pas. Medzitým sa úrady chovali ku mne dvojakým spôsobom. Žandári ma stopovali a každú chvíľu boli u nás, na druhej strane však vládny komisár mesta Ján Mihalík ma každú chvíľu volal na obecný dom a prehováral ma, aby som len neodchádzal, že keď chcem, obstará mi i úradnú satisfakciu. Vy­stavil mi i svedectvo o mravnej a politickej zachovalosti, ktoré som však použil na to, aby som si vymenil pas a prešiel som na Slovensko.

Vyhlasujem na svoju česť, že všetky tieto údaje sú pravdivé a ochotný som ich hocikedy znova potvrdiť.?


Zápisnica po prečítaní podpísaná.




E. Dittrich, ako svedok.               Fridrich Hron v. r.


Ján Kuťka v. r.                             Ján Kuťka v. r.

Zápisnica z rokovania Jozefa Tisa s Adolfom Hitlerom dňa 13. 3. 1939

Ďalej boli prítomní:

ríšsky minister zahraničných vecí von Ribbentrop, štátny minister Meissner, generál Keitel, generál Brauchitsch, štátny tajomník Dietrich, štátny tajomník Keppler, minister Ďurčanský.


Vodca pozdravuje ministerského predsedu Tisa a v dlhšom výklade mu opisuje vývoj v Československu. Od jesene minulého roku zažilo Nemecko dve sklamania. Jedno zapríčinilo Československo, ktoré čiastočne vedené zlou vôľou, čiastočne, ako napríklad u Chvalkovského, pre slabosť, nezabránilo, aby sa politické pomery nedostali do koľají, neúnosných pre Nemecko. Len Nemecku môže Československo ďakovať za to, že ho ešte viac neokýptili. S najväčším sebazaprením sa Nemecko vzdalo jazykových ostrovov pri svojich hraniciach, len aby zabezpečilo Československu normálny životný priestor. Vďaky sa za to nedočkalo. Žiadny Čech nestratil v Nemecku zamestnanie. Naopak, prijali sme u nás mnohých Čechov. Nik im neskrivil ani vlas na hlave, nik ich neurážal, ani nenapadol. Celkom inak to vyzerá na českej strane. Čo najprísnejšie opatrenia pri prepúšťaní sa týkali Nemcov.

Tisíce prišli o chlieb. Všade dochádza k všemožným provokáciám voči Nemcom a k ich diskriminácii. Nemci sú aj naďalej pod dozorom, takže ich situácia je ešte horšia ako pred septembrovou krízou. Tento vývoj nezodpovedá dohodám. V tlači sa Nemecko až do pred včerajška usilovalo o absolútne lojálny postoj. Tlač bola zdržanlivá a mnohé z toho, čo sa tam udialo, nezverejňovala, len aby udržala nezakalenú atmosféru. Zatiaľ v tom čase opätovne česká tlač prinášala nepriaznivé správy o Nemecku a určité orgány neustali vo svojom systematickom štvaní. Pokračovala letáková a ústna propaganda. Čechom sa navráva, že súčasný stav je len dočasný, opätovne sa medzi ľudom oživujú nádeje na zmenu nepriaznivú pre Nemecko. Vodca to už Chvalkovskému povedal a vytkol mu, že sa tu neustále prilieva olej do ohňa. Stredná Európa je daný, uzavretý hospodársky priestor, ktorý môže žiť len vtedy, ak je úplne pokojný. Potrebuje uvoľnenie. Geograficky je to už charakterizované tým, že Čechy a Morava sú obkľúčené Nemeckom a Nemecko vo svojom priestore nikdy nemôže strpieť ohnisko nepokojov.

V posledných týždňoch sa pomery stali neudržateľnými. Starý Benešov duch opäť oživol. Český ľud podnecujú k odporu. Situácia je neistá a nepokojná. A včera došlo k tým udalostiam v Brne a Jihlave. Kým my v Nemecku s Čechmi zaobchádzame dobre, v Československu to ide od desiatich k piatim. Takéto pomery nemôže Nemecko trpieť. Aj tamojší Nemci sa bránia, pretože nechápu, prečo by sa im malo vodiť ešte horšie ako predtým. Českú otázku sme vtedy vyriešili v súlade s našim svetonázorovým chápaním. Avšak ak toto riešenie nepovedie k úspechu, tak sme rozhodnutí vyriešiť ju bezo zvyšku, bez ohľadu na tieto ideologické zásady.

Druhým sklamaním pre nás je postoj Slovenska. V minulom roku stál Vodca pred ťažkým rozhodnutím, a to či má dopustiť obsadenie Slovenska Maďarskom, alebo nie. Vodca mal mylné predstavy, veril totiž, že Slovensko sa chce pripojiť k Maďarsku. Tento omyl vyplýval zo vzdialenosti medzi Slovenskom a Nemeckom a z prevahy väčších problémov, ktoré vtedy tento problém zatieňovali. Až počas krízy sa Vodca vzdal tohto názoru. Vtedy po prvýkrát počul a pozoroval, že Slovensko chce žiť vlastným životom. V Mníchove boli Vodcove rozhodnutia vedené nie mocensko-politickými ale národno-politickými záujmami. Urobil niečo, čo mu odcudzilo jeho priateľa Maďarsko, lebo tento princíp presadil aj proti vôli Maďarska. Tento svoj postup pred mesiacmi opätovne vysvetľoval.

A teraz poslal do Bratislavy ako svojho vyslanca Kepplera, ktorému Sidor vyhlásil, že je vojakom Prahy a bude sa vzpierať možnému odchodu Slovenska z československého zväzku. Keby to bol Vodca vedel už skôr, nemusel si znepriateliť svojho priateľa Maďarsko, ale mohol ponechať voľný priebeh všetkému, ako to prebiehalo. Preto teraz dovolil prísť ministrovi Tisovi, aby tak v čo najkratšom čase získal jasno v tejto otázke. Nemecko nemá východne od Karpát žiadne záujmy. Vlastne by mu malo byť jedno, čo sa tam deje. Otázka stojí tak, či Slovensko chce žiť vlastným životom, alebo nie. On od Slovenska nič nechce. Svoj národ, ba ani jediného vojaka by nenasadzoval za niečo, čo slovenský národ vôbec nechce. Chcel by len konečne mať potvrdené, čo vlastne Slovensko chce. Nechce, aby mu Maďarsko predhadzovalo, že konzervuje niečo, čo vôbec nechce byť konzervované. Na nepokoje a demonštrácie sa vo všeobecnosti pozerá veľmi zhovievavo, avšak v tomto prípade sú nepokoje len vonkajším znakom vnútornej neistoty. To nebude trpieť a preto dovolil prísť Tisovi, aby vypočul jeho rozhodnutie. Ide už nie o dni ale o hodiny. Raz bol povedal, že ak sa chce Slovensko osamostatniť, on bude toto jeho snaženie podporovať, ba dokonca garantovať. Splní svoje slovo, ako náhle Slovensko jasne vysloví svoju vôľu po samostatnosti. Ak by však váhalo alebo sa nechcelo od Prahy odtrhnúť, tak on prenechá osud Slovenska vývoju, za ktorý už nebude zodpovedný. Potom už bude vystupovať len v nemeckom záujme, a ten neleží východne od Karpát. Nemecko nemá so Slovenskom nič do činenia. Ono nikdy nepatrilo k Nemecku.

Vodca sa pýta ríšskeho ministra zahraničných vecí, či k tomu chce ešte niečo dodať. Ríšsky minister zahraničných vecí zdôrazňuje aj vo svojom mene, že tu ide o rozhodnutie v rozmedzí hodín a nie dní. Predkladá Vodcovi práve doručenú správu, ktorá hovorí o pohyboch maďarských jednotiek pri slovenskej hranici. Vodca číta toto hlásenie, zmieňuje sa o ňom Tisovi a vyslovuje nádej, že sa Slovensko skoro a jasne rozhodne.

Tiso ďakuje Vodcovi za jeho slová. Už dávno túžil počuť z Vodcových úst, aký je jeho vzťah k jeho národu a jeho krajine a ako sa on pozerá na tieto problémy. Berie na vedomie, čo bolo povedané, a ubezpečuje, že Vodca sa na Slovensko môže spoľahnúť. Prosí o prepáčenie, že sa pod dojmom Vodcových slov nemôže okamžite jasne vyjadriť alebo dokonca prijať nejaké rozhodnutie. Chce sa so svojím priateľom vzdialiť a celú otázku si v pokoji premyslieť, no oni však preukážu, že sú hodní starostlivosti a záujmu, ktorý Vodca preukazuje ich krajine. Tým sa rozhovor skončil.

Ústavný zákon o vysťahovaní Židov

15.5.1942

Snem Slovenskej republiky sa uzniesol na tomto ústavnom zákone:

§1.

Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.

§2

(1) Ustanovenie § 1 neplatí:

a) na osoby, ktoré sa najneskoršie 14. marca 1939 stali príslušníkmi niektorého kresťanského vyznania,
b) na osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s Nežidom (Nežidovkou), uzavretom pred 10.septembrom 1941.

(2) Osoby, ktorým prezident republiky udelil alebo udelí oslobodenie podľa § 255 nariadenia č. 198/1941 Sl. z., ďalej lekári, lekárnici, zverolekári, inžinieri a iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote Slovenska, nemajú byť vysťahovaní dokiaľ je v platnosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní1.


(3) Vyňatie z pod vysťahovania (ods. 1 a 2) platí aj na manželku (manžela), na maloleté deti a v prípade ods. 1 písm. a) aj na rodičov vyňatých osôb.


§3

(1) Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky.

(2) Majetok osôb uvedených v ods. 1 prepadá v prospech štátu. Štát ručí veriteľom len do výšky hodnoty prevzatého majetku.


§4.

(1) Hnuteľný majetok osôb uvedených v § 2 ponecháva sa im v držbe a vo vlastníctve. Nárok na vrátenie hnuteľností, ktoré im podľa doterajších predpisov odňaté z držby pred 15. májom 1942, nemožno uplatňovať súdne.

(2) O živom a mŕtvom poľnohospodárskom inventári platia osobitné predpisy.


§5.

(1) Na vykonanie ustanovení §§ 1 a 3 najmä na zlikvidovanie osobných a majetkových právnych pomerov vysťahovaných Židov, ako aj Židov, ktorí územie Slovenskej republiky opustili, vydá potrebné predpisy vláda nariadením aj keby Ústava vyžadovala úpravu zákonom.

(2) Nariadenie vydané podľa ods. 1 majú platnosť zákona, podpisuje ich predseda vlády a všetci jej členovia a vyhlasujú sa v Slovenskom zákonníku.


§6.

Predpisy o právnom postavení Židov, pokiaľ obmedzujú osobné a majetkové pomery nežidovského manžela (manželky) Žida, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia tohto zákona.


§ 7.

Tento ústavný zákon platí a nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykonajú ho všetci členovia vlády.


Dr. Tiso v. r.

Mach v. r.

Dr. Pružinský v. r. aj za ministra Stanu

Dr. Sokol v. r.

Čatloš v. r.

Dr. Tuka v. r.

Sivák v. r.

Dr. Medrický v. r.

Dr. Fritz v. r.

Čatlošovo memorandum

1944

Slovensko ako štát od Nemecka závislý, ktorého zahraničná politika je zmluvne podmienená správať sa podľa nemeckej, faktickým diktátom muselo vypovedať vojnu ZSSR a jeho spojencom. Dnes nemecká sila sa láme a na Slovensku sa uvoľňujú putá závislosti od Nemecka. Malý národ v položení tak závislom musí sa prispôsobovať mocným susedom. Je len radosťou, keď pritom môže dať výraz svojmu cíteniu. Dnes je čas, že slovanské založenie nášho národa nachádza cestu, aby jeho slobody stal sa zástancom nie cudzí, ale pokrvný brat. Doterajšou obozretnosťou vedení, chceme vyčkať v záujme svojho národa do posledného okamihu, aby sa Slovensko nestalo druhým nešťastným Talianskom. Záujem tak slovenský ako aj ZSSR je, aby sa nerozpútali boje na území Slovenska predčasne, lebo neskoršie to pôjde ľahšie, bez bojov. Teda neútočiť hneď pri dosiahnutí dotyku našich severovýchodných štátnych hraníc. Maďari majú v priestore Košíc najväčšie strategické zálohy, ktorými chcú operovať proti sovietskym vojskám na území východného Slovenska. Usilujú sa aj teraz už vziať si na starosť obranu priesmykov Lupkov a Dukla. My, Slováci, to nepripustíme, a preto robíme všetko tak, aby bolo presvedčenie i na strane nemeckej i maďarskej, že na obranu vlastnými silami vystačíme. V tom nás musí podporovať nepriamo aj ZSSR v jeho vlastnom záujme. Neskoršie, ale už podľa presne dohovoreného plánu, bolo by dobre previesť na tomto úseku demonštráciu delostrelectvom a predstieraným útokom, ktorý by slovenské jednotky tiež dobre markirovanou obranou odrazili, aby Nemci a Maďari nemali dôvodu pre ich pomoc a zásahy a dôverovali by Slovákom.

Slovensko ponúka svoje sily pre spoločnú vec so ZSSR takto: Sovieti nech tlačia intenzívne na priesmyky Užok a južnejšie proti Maďarom, aby tam pripútali čo najviac maďarských síl. Ďalej nech vyvinú ofenzívne úsilie severne Karpát, smerom na Tarnov a Krakov. Bočného protiútoku zo Slovenska nech sa neobávajú, lebo slovenské vojsko by už sledovalo neskoršiu svoju kooperáciu s vojskami ZSSR a v prípade nemeckého a či maďarského zásahu zo Slovenska by včas upozornilo sovietov, ak by samo nebolo vstave čeliť týmto nástrahám. ? Len keby sovieti dosiahli a dobre ovládli priestor Krakova, nastala by možnosť prekvapujúceho a úspešného útoku roti Maďarom a umožnenie ďalších operácií aj proti Nemcom z južných a západných hraníc Slovenska. Slovenské vojsko by pripravilo a umožnilo totiž rýchly a hladký presun sovietskych vojsk cez slovenské územie a samo by sa pripojilo k ťaženiu proti Maďarom. Bezpodmienečným predpokladom však pre toto úspešné uskutočnenie by bola naprostá tajnosť vzájomnej dohody a nijakým náznakom nezviklaná propaganda i spolupráca do tých čias Slovákov s Nemcami i Maďarmi. ? Tým by ZSSR razom a bezpečne urobil veľký a rozhodujúci skok vo vojne na tomto priestranstve. V rozhodujúcom okamihu slovenské vojenské vedenie by urobilo štátny prevrat. Odstránili by sa neželateľné osoby z vedenia a zrušili by sa organizácie, ktoré boli režimom jednostranne vytvorené. Slovenská vojenská diktatúra by našla vo všetkých vrstvách národa porozumenie a podporu, čím by sa stav vecí hneď stabilizoval a poriadok udržal. Zrušila by vypovedanie vojny ZSSR a jeho spojencom, so súčasným vypovedaním vojny Maďarom, čo by ju razom urobilo veľmi populárnou. Cez noc by zneškodnila nemecké vojenské i civilné zariadenie na Slovensku a vytvorila možnosti pre sovietske operácie veľkého rozmeru. Aj tu je predpokladom, že slovenská branná moc by udržala svoju štátnosť, stala by sa však súčiastkou armád ZSSR a kooperovala by aj s československými jednotkami na podklade vzájomnej nezávislosti, lebo inak by nastali obapolné sváry a povážlivé konflikty.

Preto žiada sa, aby v prípade zásadného súhlasu zriadili sa permanentné komisie, ktoré by kontakt udržovali na oboch stranách v blízkosti zázemí a mali ďalekosiahlu vojenskú i politickú oprávnenosť. Na Slovensku by vec predbežne zostala vo vojenských rukách a postupom času by boli priberané aj politické osobnosti. Tajná organizácia slovenských boľševikov by tu sprostredkovala vzájomné styky, ale predbežne by sa do vecí v záujme prirodzeného priebehu a priechodu a tak i zapojenia celého národa, okaté nemiešala.

Štátoprávne dedukcie by vyplynuli beztak po ukončení vojny, aby riešenie vnútropolitické bolo v súlade so záujmami ZSSR. V doterajších ujednaniach sovietsko-československých treba vyhradiť Slovensku právo zaujať k nim svoje stanovisko a preto styk Slovákov so ZSSR sa deje pokiaľ možno priamo.

Žilinská dohoda

6.10.1938

Manifest slovenského národa

usnesený na zasadnutí výkonného výboru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ako právoplatnej politickej predstaviteľky slovenského národa dňa 6.októbra1938:

Mníchovská dohoda štyroch veľmocí podstatne zmenila štátne a politické pomery v strednej Európe. My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.

Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia.

Sme za mierové vyriešenie sporných problémov v duchu mníchovskej dohody.

Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa. Žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine.

Žiadame rýchlu demobilizáciu.

V duchu samourčovacieho práva žiadame okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi. Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.

Nech žije sloboda slovenského

národa!

Nech žije slovenská vláda

na Slovensku!


Vyhlásenie

I. Podpísaní osvojujeme si návrh Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol podaný v poslaneckej snemovni v roku 1938 a uverejnený v Slováku v čísle 129 zo dňa 5. júna 1938. Zaväzujeme sa, že sa všetci všetkými silami vynasnažíme, aby tento návrh bol národným shromaždením ústavne prijatý najneskôr do 28. októbra 1938. Ústavným prijatím tohoto návrhu bude štátoprávne postavenie Slovenska definitívne vyriešené.

II. Vládna a výkonná moc na Slovensku má sa okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády, preto žiadame okamžite poveriť podpredsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany poslanca Dr. Jozefa Tisu, aby ako dezignovaný predseda sostavil v dohode s podpísanými politickými stranami prvú slovenskú vládu pozostávajúcu z predsedu a štyroch členov ministrov a navrhol ju na menovanie.

Podpísaní prijímajú návrh zákona na decentralizáciu vládnej a výkonnej moci tak, ako je k tomuto prehláseniu pripojený. Tento návrh má sa prijať a uskutočniť v najkratšom čase, aby aj do uskutočnenia prvého bodu tohoto vyhlásenia vládna a výkonná moc dostala sa nielen fakticky, ale i právne do rúk Slovákov.

Dané v Žiline dňa 6. októbra 1938.


Návrh zákona o decentralizácii vládnej moci

Národné shromaždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto

§ 1.

Cieľom zabezpečenia prajného vývinu slovenského národa v rámci republiky Československej upravuje sa verejnoprávne postavenie Slovenska a jeho národných, politických, kultúrnych, hospodárskych a sociálnych záujmov a v dôsledku toho decentralizuje sa vládna a výkonná moc na Slovensku.

§ 2.

Vládnu a výkonnú moc na území slovenskej krajiny vykonáva slovenská vláda, pozostávajúca z piatich členov - ministrov. Výnimku tvorí agenda ministerstva zahraničia, národnej obrany, správa štátneho dlhu a uzavieranie pôžičiek pre spoločné potreby štátu.

§ 3.

Jeden z piatich ministrov bude poverený funkciou predsedu slovenskej vlády. Všetci piati ministri sú zároveň aj členmi ústrednej vlády v Prahe.

§4.

Na Slovensko takto prenesená vládna a výkonná moc, rozdelí sa na odbory takto:

  1. Vnútro, spravodlivosť a zdravotníctvo: sem patrí doterajšia agenda ministerstva vnútra, zdravotníctva a telesnej výchovy a spravedlivosti.
  2. Doprava: sem patrí agenda ministerstva pôšt a telegrafov a železníc.
  3. Hospodárstvo: sem patrí agenda ministerstva verejných prác, obchodu, priemyslu a zemedelstva.
  4. Osvetový: sem patrí agenda ministerstva školstva a národnej osvety.
  5. Finančný a sociálny: sem patrí doterajšia agenda ministerstva financií a sociálnej pečlivosti.

Všetky štátne podniky, jestvujúce na území Slovenska, podliehajú rozhodujúcej právomoci slovenskej vlády, ktorá ich zadelí do patričného odboru.

§5.

Úmernú čiastku rozpočtových výdavkov ustáli paritná komisia, určená s jednej strany ústrednou vládou a s druhej strany slovenskou vládou.

§ 6.

Zákon tento nadobúda účinnosti hneď vyhlásením a platí pokiaľ sa ustanoví autonómna vláda za zmenenej ústavy.

§ 7.

Previesť tento zákon ukladá sa ústrednej vláde a slovenskej vláde spoločne.


V Žiline 6. októbra 1938

Návrh zákona podpísali:

P.Teplanský, K.Stodola, J.Ursíny, J.S.Vančo, Ing.J.Líška, J.Lichner, K.Rybárik, O.Devečka, dr.E.B.Lukáč, A.Šelmec, Ing.J.Styk, dr.M.Vančo, dr.J.Paulíny-Tóth, dr.J.Ivák