Hviezdoslav Pavol Orzságh

Hájnikova žena

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Hájnikova žena

Obsah:

Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on? čo hladá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka …
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôl, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zašum lesný,
len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný -
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor’,
jak v nebo naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu -
a už ju máme: myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu
tak strie sa, ako dúhy pás…
…Z tej duše pozdravujem vás!

I. kapitola

Jak hniezdo v tesnú parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova.
Tak bezpečne si stáva tu,
bez prepychu, bez závratu,
uprostred okrúhleho lázku,
rozvitom jakby na obrázku:
istejšie, pyšný nežli hrad,
čo predkov neslýchaná sila
do vyše - by ho nedostať -,
však v strachu, že by podkopali -
i tam na samorostlý sklad,
na tvrdé temä žulo-skaly
z balvanov skalných postavila:
skiaď večne pozoruje, číha
- pod sebou majúc šíry kraj,
kút každý jeho, záhyb, taj -
na postup snažieb, udalostí,
na príchod dobrých i zlých hostí,
jak a čo veští kraja kniha…
A obadal-li zlovesť v diali,
mrak pochybný že blíž sa valí,
že čos’ sa jak lesk zbroje mihá,
jak vzbury, války skiaďsi hluk-:
hneď tisíc hotových má rúk:
tie dvíhajú už vzletné mosty,
kým v strmé hradu temeno
tie zas tam prápor sadia rudý
i ohne vatria v náhlivosti
na pokyn kraju, v popud ľudí;
tie, by i v diali vzrušeno -
na vežiach v spechu búrlivom
o zvony tlčú kladivom;
tu opasujú v broň a meč,
tam v ústa titlú suriem reč;
tie zo sklepov zas smrť a skazu
ozávod vlečú k otvorom,
tie odpínajú na reťazu
hradových šelmí toporom,
tie… každá činí, každá stihne -
až všetko v odpor zriadeno,
obrana tak je pripravená:
že na prvý znak povelenia
na valoch, u brán, všade zrazu
hrad - horu zbrojných ramien zdvihne,
a každé jeho rameno
na úder, k paľbe vzťaženo
čnie, pokým vraha dočaká,
až kŕdeľ dôjde čiernych zrád . . .

Chalupa - tá sa neľaká
nič takého. Bo nezastala
si vyzývavo na štít brala,
nadutá vzdorom krutovlád,
nuž nemá príčiny sa báť:
že mam ju zvráti, podtne pád.
Zem sama je, jej nízky kút,
no ale pevná zeme hruď,
kam údy svoje poskladala,
a zem? - ó, tá je verná, stála,
tá nejde spod nej ubehnúť!
A potom: tichá, skromná schrana,
do diaľnych zahrabaná hôr,
necíti k sláve povolania,
nie vôle revniť, sily v spor;
z tých úzkych svojich oblokov
nestrká vo svet bučné hlavy
kdejakých spupných nárokov,
nie hrvoľ zdutý, dravci zor;
nevedie ošemetnej vravy: -
v myšlienkach, túžbach, v hlase, slovu
tá výška zavše, čo jej krovu,
cit prostý, krotučké v nej mravy,
bez kalných sveta prítokov…
Po bleskoch veru nebaží,
svit ranný dosť ju oblaží;
slniečko bielej na podstene:
jej celé žitia pozlátenie,
a luny v okno padlá lúč -
tá k pokladom: ku mieru kľúč.
Pri beláskach a kúsku chleba
nežiada viacej - naskrz dosť -,
len krúžok blankytného neba,
tak jak ho nečujnými tesy,
by zrak mal kade k Bohu dôjsť,
ponad ňu vykrojili lesy.
Veď preto ustúpila z cesty,
po ktorej búrou ženie svet,
že vyhnúť mu ni stihu niet;
hej, skromnosť i tu dosť sa vmiesti,
a bezpeč je, kde spokojnosť…
(Nuž nesypte smeť potupy
na skromné naše chalupy;
sú, pravda, hniezda, iba hniezda
z kostonkov, uschlých letorostov:
no vzácne detvou svojou prostou -
nad nimi klenbou samá hviezda;
nechajte byt ich volným bytím:
nech žijú vlastným, rýdzim žitím!)
No ináč tiež je uistená
tam chalupa, má zruby tiež.
V úzadí: vrchu strmá vež,
časť nezborného ohradenia.
On chráni drsným pred severom,
jak obrovský by vztýčil štít;
i ženú nehody tým smerom,
však musejú sa odraziť.
On chráni drsným pred severom,
čo k zemi primrel nepohnute;
dosť všeličo ho podráži,
no svaly predsa v pokoj skuté.
Tvár tuho, hrubo zbrázdená:
hja, tvrdú službu znamená;
a mnohý šrám sa černie v čele:
zas stopy zhubnej od ocele.
Tam stojí strážou od počiatku,
zbraň nikdy neschodí mu z pliec:
to ona, šišak, chocholec -
čo stupňovanom pri poriadku
vše na ňom zligoce sa, skmitá
podvečer abo k dňu keď svitá,
a v noci jasný nebom bod
tiež jeho jagátový hrot…
Tak stojí strážou do meravá,
zrak v jedno miesto upretý:
na chalupu: či ozaj pláva
si ešte tam, čo labuť biela,
bezpečne v temnom smrečín mori?
či ticho hrajú vlny hory?
či za labuťou vzápätí
loď tajná zradu nevysiela?
A obadal-li zo strážnice,
že čos’ sa kol chalupy kutí:
priam skaboní sa jeho líce,
pŕs šírych postriebrená broň
sa zdme, zrak mrkne na pohon -
i strhne sa, a jako lúty
popadne z pleca desnú zbraň
vo svoju starú, chrabrú dlaň
a už naň mieri - už naň cieli -
vtom durk! - i sype, meče strely,
jak ohnivý by pršal dážď;
a aby ešte preľstil zášť;
čo spásu hľadá na úteku:
prez more smrečín v ťažkom vleku
rozprestrie oblak, svoj to plášť . . .
Navôkol zase bujné lesy:
smrek, jedla, sosna v družnej zmesi,
opreté husto bok o bok,
tak dvíhajúc sa vozvysok
pretekom ku nebeskej báni,
ich úber války nestrhaný…
Sú ako prsteň, kruho-stena,
kam chalupa je uzavrená,
múr preširoký, pavéza
pevnejšia nežli z železa,
tvŕdz tvrdšia z púhych než by skál:
bo hradbou ony, ony val,
zábradlia, stĺpy, bašty, zruby:
čo neporúcha, nepohubí
hocktorý zápas, ledaký
boj nevyvráti svojím vztekom,
čas nezavalí v priekopu,
a ktoré - pravé zázraky -
čím diaľ, tým väčšmi tuhnú vekom,
a ako čierne oblaky
odkiaľsi spoza obzoru -
tak vzchodia, rastú šírym vlekom
vždy vyššie nebies ku stropu.
Tie otáčajú chalupu
a bdením svojho pozoru
vždy sviežim neustále strežú . . .
I ježe-li sa niekdy stane:
že vrchu nebotyčnú vežu
vrah-víchor obehol a v bráne
horského zručal zástupu
od zlosti vztekle, nafúkane,
a v strmom, ťažkom postupu,
na čiernohrivom búro-vranci
tu ťarbavo, tam v bujnom tanci,
v podskoku samý po vrchovec
či divý, pomätený lovec
- blesk a hrom zbroj ou u boku -
sa zabral lesom poľovať,
štvať, márniť všetko, čo v ňom žije:
tu celá vôkol horovať,
jak obrov ríša odokliata
hne z miest sa razom, rušia, chváta
na odpor, na zmar útoku,
rekovné šumiac harmónie:
smrek, jedľa, sosna jakby vlny
vo večnom vzraste, prítoku
sa rozkolíšu, a keď plný
už nimi jaz, až k prelevu
keď zježili a zdvihli šije:
hať sama zachce úlevu,
rozstúpi sa čo velevráta - -
a vlny lesa švistia, plynú
víťazne, víchru k potupe,
naprosto k slabej chalupe,
zo všetkých strán ju obstúpä
a vo chvoj takoj pozavinú …
Vrah-víchor môž’ už potom metať
z tetivy kuše, z pušky tlamy
šíp rudý, biele behanice,
brok, gule a prach chumelice,
môž’ jak chce trepať peruťami,
môž’ škubať spárom lačných supov:
to všetko márne pokusy:
čo zhrčil v krov sa nad chalupou,
hôr uzol neľzä porozpletať!
Ba celá víchra svevoľa
- čo v chate smelo plápolá -
ni svetielka ver’ nezdusí.
To skúsiv, v hanbe pod chvoj šupol - -
Jak hniezdo v skrytú parutí:
tak chalupa v hôr zákutí
uprostred zeleného lázku,
rozvitom sťaby na obrázku.
Kút ozaj skromný, ale milý . . .
Veď neveľmi sa grámorili,
po smrti starca hájnika
keď oprave ho podrobili.
Kde inde starosť všeliká;
tu - v žiadnej neoctli sa núdzi:
les klady mal už naporúdzi,
tie navalili, pokresali
hrbolce kde-tu tešlicami,
zdlž odmerali kročajami,
vtom zápory a hever vzali,
obratne pritkli ku uhlom
a zakrútili, podvážili -
zvrt jeden - dva, i sfrungal dom,
jak koho zrazu podronili -
a keď už visel na šibeni,
vykopli spráchnivelé steny,
hneď brvná, klady dopratali
a šmykli novým podvalom -
ni raz si nepoplujúc dlane,
ni nezaklajúc, by ho hrom - -
Dom tupým práškom sadol na ne,
na brvná totiž. Keď už stál
na mieste pevne, bez kyvotu:
hoj, čo tam zvučných zrazu chvál
ho potkalo! a bez chichotu -
ten to, ten onô povedal -
napríklad: na tom piedestále
vraj tak si sedí jak na skale,
krt veraže ho nepodryje,
ni žiaden príval nepodmyje;
bezmála vraj tak vyzerá,
jak z vaječnej by zo škrupiny;
bezpečne môž’ vraj do dediny,
ba čoby? - zrovna do mesta!
len tomu nie, kto preberá -
lež všetkým ni Boh nevyhovie!
Tak jeden-druhý staviteľ,
až všetci v tom sa zhodli slove,
že nech si hockto, čo chce, povie,
bársaký pravdy rušiteľ:
ten starý hájnik starobu
i chalupy vzal do hrobu,
tak ver’! Kto ináč mieni, súdi,
nech odpustí, lež zrejme blúdi -
obnažil vlastnú chudobu,
ver’ potu práce ešte nepil,
ni hniezda nikdy neulepil,
je turoň - mamľas, ochlasta!…
A potom, ak dač ešte chybí
- a ľudské dielo kde bez chyby? -
keď les tu, chvoj v ňom, mäkký moch
i hojnosť pružnej rašeliny,
hafirčia, páper feračiny:
jak vták-samička v jarných dňoch
doplní snadno nevesta,
nech má len rezkosť horskej ryby.
- Tesárom teda dosť sa zdalo,
že vteružili podstavec,
ostatné, to vraj gazdu vec,
nech pláce, lepí, ondie šaľo -
tak dudrali. No nakoniec,
či chceli, či nie, preds’ sa stalo,
- jak? čo po tom? -: že staré jedli
odlava chaty povalili,
hej, povalili rukou zlobnou,
na biele dosky popílili,
a chalupu, sťa zásterou,
povláčkou opásali zdobnou.
Keď i tá bola hotová:
tu potom si len ešte viedli,
jak nedostižní majstrovia
s najvyššou sebadôverou;
tvrdili a sa zadušali:
že kresaná je jak zo skaly,
vraj i sto chlapov že by zvládla -
s tým hneď aj riadkom vyšli na ňu,
na próbu všetci podupkali,
a nájduc, že je dokonalá,
že nekývla sa pri tanci,
sťa roztopašní šarvanci
vraz chytili sa operadla,
a v horskú zatúkajúc stranu:
„Hohó! hop, chlapci! tuľalala!”
doľ krepkým hupkom poskákali;
zem ťažko zdunela a stuhla -
širákmi tisina sa uhla…
- I okná obrúbili mriežkou,
štít zase cifrovanou strieškou,
a v stredok štítnej polohy
pribili zrutné parohy.
Konečne k dverám dali schody,
šesť schodkov z dosák jedľových
jak papier bielych, po ktorých
priam z pažitného zo dvora
tak hybko v pitvorec sa vchodí,
tak ľahko v stínoch polahody
nakloneného javora…
Napravo záhradôčka malá,
čo treba, aby dochovala -
No bárs je malá, pri tom všetkom,
či dvierkami, či prez plot letkom
i kvetinám dnu voľno vnísť:
toť tam noc čaká fiala,
noc, aby vôňou dýchala -
tu jozefček - tam razmajrín
(ten pospolitej lásky syn)
sa vánkom milo kyvotá -
stred hriadky cyprus pobratim
zas kudlí sa jak chvoje dym -
po krajoch opäť klincov chvist -
tam v kúte božedrievä zase
si drieme, nechtík tuto v jase -
tam panimáriový list -
a iná kvietkov prostota.
Za plôtkom horská riava hučí,
jak z kotla čo by do kotliny
ju prelieval - až zmĺkne v bučí,
obstatá býlím lopušiny.
Čo zvislá plotom, na povoji
jej fŕskot sa to skvie a rojí.
Len ona, ten jej hron a šum,
keď z podmôľ van ho vychytil,
čo preruší vše, prerazí
velebnú tichosť lesných dúm,
jak rinkotanie reťazi -
reťazi, čo však neväzí,
neputná nohy, ani um,
nezviera v svoj kruh ducha, ktorý
sem orlom vletel medzi hory,
by slobodou sa nasýtil,
a duchom že je, pocítil…
Len ona, často čo sa vmieša
vo švihotavý haluz zun,
keď vánkov prsty hravo spešia
náladou ihličových strún -
len ona, čo sa v súzvuk tiesni,
jak drsný, temný barytón,
ku vzletnej penkava keď piesni
najvyšší narazila tón,
keď kolotavá kvíčala,
tá lesa trúchla píšťala,
zapískla tiahlo ponad stráne,
v haluziach zvrelo hrkútanie
jak sprievodom, sťa rujné dudy -
v to hlasný zvonkot hrdlice
sa ozval, v kúre živice
jak v chráme spiež, čo k vzdychu budí,
či švehol z jasal poľnice -,
keď havran roztúžil sa v chválach,
na grúni splašiac srniek zhon,
a drozd, jak na poľane valach
na prste zhvízdal napokon …
keď. . . Ináč - ticho: naslúchanie
jak v celom lesnom okrese,
kyv bezhlučný a kolimbanie;
len z holí prudké vetrov vanie
ak ponad les vše prinesie
so zvesťou zavždy dažďo-sľubnou
tu zvoncov kvil, zas tlkot bubnov -
len vtedy tiež čo vzruch sa stane,
ak totiž poozvú sa jare,
keď statky ženu na košiare,
a vtedy čo sa zvíri znovu,
keď, avšak zriedka, prídu k lovu -
ináčej tichosť, naslúchanie…
Jak v hniezde v skrytú parutí:
tak iste, pokojne tu scela.
Niet pohnutí, niet napnutí -
tu hluku sveta odumrela
naprosto myseľ človeka;
niet vášne, ktorá dopeká
a iskry zloby kreše z čela,
niet citu, ktorý srdce kruší
sťa krehký kameň v nič a v nič,
neznámy zisku pohonič -
niet ostňa, ktorý pára v duši - -
Z doliny úzka ciestka len
čo vedie krivolako k chate:
priúzka, aby vtrielil plen,
jak zvyknul, spupne, prerohate,
širokým, drzým pochodom;
a tajná, klenbou hustej smreči
nadobro skrytá, privalená,
bez svetla, ukazadla mena -
a poneváč sa hadí, prieči
- i sama jaksi sa len kradie,
jak keby bola v nebezpeči -
viac podobá sa podvodom,
než pravde, že by viedla tade:
je cestou, ale - poblúdenia.
Nuž možno-li sem pristúpiť!?
Možno-li sem sa dostať zrade
a kút ten blaha olúpiť? -
Kde pokoj sám je zavrelý,
sám v svojej ticho šedá rade,
nič neuzavrel ku závade;
kde dvorcom čudies deväťsíl,
a v krov sa netresk privesil;
kde hory svoj stín rozstreli,
vchod húšťou svojou zapratali -
v ten svet tak utiahnutý, malý
zhúb príval vrútiť - možné-li…?
- Ach, zloba dvere nájde všade!

II. kapitola

Keď starý Čajka zosnul v Pánu
a jeho zvláštna, nenadála
smrť ozaj bola jaksi snom -
o Jáne stalo sa. Včas k ránu,
keď požltkavým východom
len slabá ešte zora hrala:
vstal z loža celkom čulý, zdravý.
Ač rokov mal už osemdesiat -
tak aspoň udával svoj vek,
keď mimochodom na salaš
tu i tu zbočil na kus vravy,
či aby pipku zapiekol:
i videl chasu krepčať, plesať
a šanty stvárať navôkol;
keď bača fúknul do fujary
a ona, sťaby srdce mala,
tak živo-bôlne zaplakala
tou „Ja som bača veľmi starý -",
a jeden-druhý zurvalec
keď skríknul: „Nu, jak ňanko náš?”
a skokmo k strunge utiekol - -
Ač teda liet mal osemdesiat,
kde obťažou je čokoľvek:
dosť skoro zredikal sa preds’,
vyšnôril dlhej bez šipľavy,
krpčeky zotknul novej spravy,
okrútiac pekne remenec,
obvyklý vtiahol kožuštek
i pozapäl dosť istou rukou,
čos’ do kešienok jeho šukol
- snáď, aby mal čím ohňa skresať;
vtom - znať mu bolo, že má spech,
najskôr sa náhlil na postreh -
poštáral tu-tam, ťapil, kutal
a pritom mrmkal si a hútal,
až spamätal sa: blízko peca
hneď líščiu kapsu z klinka sňal
(ňou, či dnu všetko, pohrkal)
i pušku (tú, čo ženou zval,
odkedy vdovčil, dávno tomu -,
o ktorej neraz znela chvála,
že ešte nikdy nezlyhala)
a jak sa patrí, poriadkom
oboje prehodil cez plecia,
trošička pritom zastenajúc.
Tak vystrojiv sa, vyšiel z domu,
za sebou tíško zatvárajúc
(bo vari šianal čísi sen)
dveriatka staré, vrzgotavé
a zakolkajúc kolčiatkom -
Tu vzozrel: nebo vôkol plavé,
oblohou nikde mrak a tieň;
dennice lúč mu šibla v zrak
a slzu žmykla - vetché líce
vtom ovial svieži horský chlad,
i strmo začal rozvievať
chvist šedín - nedbal, nechal tak,
už po inom sa obzerajúc.
Na dvorci klada rozvalená,
k tej stetelil sa od prístenia,
sem-tam sa strknul hmatave,
až vťatú našiel valašku;
tú vyvážil, ač poťažku,
i za obušok do pravice
vzal, a na ňu sa opierajúc,
drobčivým krokom, drgave -
striasajúc rosu po tráve -
hor’ porastenou mýtinou
uháňal prosto v úval lesný…
Škovránok zahral nad ním v piesni
a vzbúril svitu tíšinou;
to nečiní však prekážku:
sluch starca dební sa a tiesni -
Z hôr tuhý dychot zo živice
sa vyrútil jak vetra val;
ten ocítil, bo zakašlal,
alebo, že kus putoval,
snáď znava - nápad dýchavice…
Jak prišlo, prešlo, snáď bol klam,
bo po prestávke veľmi malej
zas šinie sa vpred, v ruke páku,
ovinka drnčí na širáku
a kapsa lengá strapcom k hrám -
Tma zívla hory - i bol tam,
zaniknul. Les však, ten i ďalej
si odfukoval v lone vesny,
a škovran pokračoval v piesni…
- Čo a jak potom? nevedieť.
Dosť na tom: došiel na poľanu.
A poneváč to cesta hodná
i príkra, ťažká, znojoplodná -
chcel spočinúť var’, posedieť
- jak známo, mal liet osemdesiat,
nuž nečudo, po ukonaniu
ak uložil sa na oddech -
alebo ohňa chcel si skresať
do pipočky, bo fajčiar-človek,
ba zrovna tam snáď čupnul v streh -
to všetko možné … Akokoľvek
sa stalo, bo sa neodstane
skrz žiadne mienok zápasy -
sám príbeh nech sa ohlási:
v ten ešte deň, keď k totej strane
zvrátili oviec kŕdeľ biely
na pastvu, hej, v ten ešte deň,
tam, kde prť hlavná v dve sa delí,
pramienok zurčí hneď povedľa -
pod košatinou starej jedle
natrafili naň valasi.
Na zžlklom mochu o jej peň
si sedel, hovel opretý,
tvár nahor majúc obrátenú,
jak ku pátraniu, k postreženiu -
Kol neho tichosť nemá, pustá -
Napolo otvorené ústa
zrieť, avšak siné; oči vpadlé;
pár krôpok ihrá zžlklým čelom
s pableskmi, ktoré predrali
sa práve sieťou povaly,
by zasvitli tiež pri divadle;
a strúčky vlasov biele, zredlé
vo vánku vedľa prešumelom
tak tuľkajú sa k starej jedle,
jak keby boli lišajníkom -
Mlk, studenosť a údy schradlé -
Po strane valaška i puška
sú pohodené, tejto kres
nie, nebol tknutý ešte dnes -
Z rúk: ľavá jakby do kožúška
siahala ešte častým zvykom;
no pravá klesla, v nej však fajka
vždy ešte jakby v objeme,
bár ohník dávno vytletý -
Hneď priskočili, skríkli krikom,
volali menom, drmali,
z pramienka vodou fŕskali
i treli, zdvihli zo zeme -
lež nadarmo - bol umretý.
Tu chvojeť splietli pospolu,
a stádo zveriac stráži Besa,
okáľom jeho jastrivým -
postupom tichým, vláčivým,
postretú čiernym stinom lesa,
k chalupe niesli mŕtvolu . ..

Keď teda starý hájnik Čajka
sa pominul sťa horský stín,
jak lesa zvuk, jak detská bájka:
tu Michal, hodný jeho syn
(a jedináčik), neotáľal,
neváhal, mnoho neopálal
vo prostom ume, čo a jak?
Bol sám jak palec, neborák,
tým ľahšie mohol uzavierať.
„Ech, nebudem sa ponevierať,”
- pomyslel - „nie viac sem a tam
po službách, dnes tu - zajtra inde,
a ktozná, akej pri merinde,
a s čím sa všetkým postretám?”
Nie ďalej hlivieť, schválne zmierať -
sťa stromec kdesi na ohrade: -
korienky mocné vpustil dnu
v tú zeme trápnu tesnotu,
rezzelenal sa, zvenčil on,
veď sníval, v svojskom že je sade,
kde rozkladať môž’ údy mladé -
však prešiel rok a práve v zime,
kde sto ráz zmrzne, kým sa prijme -
však prešiel rok: i musel von,
a zvädlý odnášal sa stade…
Kto viac chce, než má, musí zbierať,
dosť vzduchom lieta vzácnych pierat;
ver’ líha každý, jak si stelie,
a prv kto vsypal, i prv melie -
tak otec dobrý neraz … „Nuž,”
- tu dupnul nohou ako muž,
podsúkal lepšie svalné ruky,
jak keby hodlal váľať buky,
a čelom zmraštil, naposledy
jak chcel by ešte pňom hnúť biedy -
odstrknuv stranou bičisko -
„keď kade kráčam, borcujem,
ni jak dlaň, mojou neni zem;
ni nejde, by ňou vládli všetcia;
môj otec bez nej vyžil predsa -
nemajúc ani solisko,
zval svojím aspoň porisko;
keď súdené mi, bych sa plúžil
- že súd to, len sa vrkne vše;
Boh delí všetko najlepšie -
ak služba zas: bych lepšiu užil:
nu, inam zvrátim práce snahu:
pod jedno stanem ústrešie,
k jednému prirastiem sa prahu!
Boh vidí, že chcem pracovať,
česť moja pritom zachovaná -
nuž zdaru dá i požehnania
a napomôže milerád …”
Tak asi dumal v letnom znoji,
opretý na vozovom oji.
Vyhútal i priam uzavrel.

Len pánu svojmu, polesnému,
u ktorho týmže časom slúžil,
čo zdelil skorý úmysel,
rozložil, za čím prahnúc túžil.
Ten, počujúc to, čelo zhrúžil
v mrak, prísnym okom fľochnul naň,
pokrútil fúzmi, ústy žmýka
- hja, najlepšieho čeľadníka
prepustiť nikdy nenie milo -,
chcel káravú s ním počať vravu;
lež prenechal - bol dobrý pán -
i v ňom hneď srdce zvíťazilo,
sluhovi svojmu poriadnemu
prial vďačne polepšenie stavu.
Odobril teda predsavzatie,
dotušiac, že to nie od veci,
a sluhu potľapkal po pleci;
O dobro jeho zaujate
sám súriť počal, kázal ísť
priam, čo viac, vtisol do rúk jemu
i odporučný ešte list.
A Michal veraž’ nemeškal.
Sviatočné šaty pošukal
(jak sluha volský, kdesi v stajni
pre svoje veci skryt mal tajný),
len lichý oblek z valaštiny,
no bol jak z ľalíj - bezo špiny,
tá hadiaca sa po ňom šnôra
jak keby dneska bola zhora
zo smreka padla - čečimlaď,
nu, vedel dobre šanovať -
Za otčenáš sa prezvliekol,
vyriadil, ozrel, ofúkol;
vtom čosi vyňal zo schovánky
- zrkadlo bolo, dvermi kmit,
ten sponáhľal sa prezradiť -,
upravil spešne temný vlas,
tvár poobzeral, prešiel skránky
a zrkalce späť ukryl zas -
I vskutku rúči bol a šumný,
jak len ten jaseň na záhumní,
keď ranné slnko po ňom liece…
Vzal širák nový, hunku novú
- tú len tak prehodil prez plece -
a v cestu dal sa; skäroval
zo dvora dolu dedinou.
So žiadnym nepozastal k slovu,
ač mnohých stretal po obci
- vozili sená parobci -,
nuž vetil rečou povinnou,
keď niektorý naň povolal,
a ešte tuhšie stúpal znovu.
V žart s ním sa nikdy nepustili,
zdal sa im jaksi zasmušilý
i znali jeho päsť a sval,
krem toho mali na pamäti,
že toť len otca pochoval…
Len ako popri jednom dome
prechádzal, stíšil náhle krok,
jak človek, ktorý pobádal
dosť ešte včas, že niečo tratí;
znať, že to zrobil povedome:
zrak kradmo hodil na oblok,
paličkou pritom v cestu pichol
a štáral - inu, hľadal zrok -,
lež iste, velkej ku nehode
nezazrel nič, bo valne vzdychol,
na chodník zbočiac popri vode. -
Než slnce stálo na poludní,
tam bol už v diaľnej dedine
vo dvoroch panských. Aby kludný
sa zjavil, úctypovinne,
u brány ešte zašiel v tiene
líp a dubiskov košatých,
kde striasol prach, pot zotrel z čela,
vyfúkal teplo, unavenie -
No druhá chvíľka neminie:
hnul - a po cestách kľukatých
ta zrovna rušal do kaštieľa.
Že musel čakať hodne veľa,
kým prístup bol mu dovolený,
sa rozumie; to ináč neni.
(Za jedno: ľud je iba ľud -
ten čakať môže dokialkolvek,
až ďaka príde vyššej vôli
ku práci: prstom pokynúť -
a toho, ktorý už tam stojí
u dvier a i len stáť sa bojí,
konečne opýtať sa tiahle
a v istom s nevrlosťou boji:
čo búri takto strmo, náhle?
on iste zmýlil chod a púť?
čo chce? čo hladá? čo ho bolí? -
Bo ak sa nezdá vyššia vôľa,
že čakať nechá dokiaľkoľvek,
a čo by bol rok, alebo vek -
tak - počo prišiel? kto ho volá!? -
A potom je to sprostý človek:
keď klope - trepe na dveroch;
v hovädských hnije pomeroch;
nič nevie: i keď bozká ruku,
len zašpiní ju, nekľuda;
je divok, horská obluda,
poklonou síc` čo plaz sa vláči,
no prosí-li: on prosiť „ráči” -
do ohnusenia každý mrav!
Praškoda každé vlákno práv!
A jeho reč - hach, chaos zvuku!
to ucha škripec opravdový -
hles každý trápnu vreští muku -
nie, ňou sa nič - nič nevysloví,
ni slovka, jednoho ni tónu,
čo oprávňuje do salónu!
veď kdeže diela, skvosty spisby,
čo môžu na stôl panskej izby,
kde!? povedz, tvore! - Nikde nič;
nu, paholok, nu, pohonič -
Ech, chrobač, šereď zemeplazu,
brúk, ktorý buní podvečer:
preč s tebou! ta s ním odo dvier!
S ním spolu dýchať tenže vzduch
znamená istú dýchať skazu…
- Hej, ťažký prístup do tých múrov,
pre ľud ten ťažký ešte vždy!
Nečudo: múry sú a skaly,
ohradili sa, zapratali -
vypreli zvonku nový ruch
a pohrdli ním; že však žije
vzdor tomu, i prez žalúzie
sa predierajú jeho chóry,
predsudkov zariekajúc puch
a zeleň novej, sviežej vesny
metajúc v staré koridory: -
to už ich zlobí, už sú desní!
na víchor sadli, zúria búrou -
chceli by zdusiť chladom, chmúrou,
kde aký svit sa zhromaždí;
no on má krídla, svoj vzduch stály,
krídlami ľahko kúdol pretne:
i ponad múry k nebu vzlietne
a tam sa slncom pozapáli,
či požehnaním zadaždí:
ten lživo pomlúvaný duch!…)

Len všade predsa len tak nenie -
náš Michal dostal dovolenie,
bárs tiež len kedy-netedy,
keď viac ráz súril prezvedy;
no ani nešlo to bez pôtky:
kýs’ sluha (sprvu myslel, pán
mal predsa krásny dolomán,
ním samý blysk, a žlté botky)
mu v cestu zastal, zbránil dnu;
keď avšak zvedel, že to sluha -
tu i on prestal hneď byť krotký,
odložil ostych na stranu
a prístup k pánu žiadal stuha,
odvrknúc, že on musí vnísť,
a čo by sluhov celý trh -
má osobnú vec, nesie list -
pričom sa schvel jak perná spruha,
i obdržal nad sluhom vrch.
Zaklepal teda smelo, rázne,
súc plný sebadôvery,
vlas prihladil, odkašlal stúpa -
odchýlil krídlo u dverí
a (v krpcoch sa tak ľahko stúpa)
jak stín by, tíško šupnul dnuka
do veľkej, skvostnej do svetlice.
Na klzkej kľučke ešte ruka,
len jeden pohľad, nímž dnu zrel.
odrazu jakby skamenel,
žas pojal ho či niečo z bázne
(podivno, bol preds’ chlap a smelý!),
hneď vzbĺklo mu, zas zbledlo líce
a oči jakby zaslepneli,
tma - závrat bral ho nehorázne,
i jakby tonul, do halieny
zadrapil prsty . .. cúvnuť chcel,
lež akoby bol primrazený
na pôde z ľadu, ani hnúť -
I zostal teda .. . Prešla zmuť.
Čo predtým nikdy nevidel,
a kde by aj?-: na tisíc skiel
ho žiarnym pooblietlo svetlom,
jak kŕdeľ vtáčat rozdurený,
keď každé peruť lesklú ustre
a na obzore dúhou skvetlom
sa zligá (- bezpochyby lustre -);
a ich svit vrtel sa a víril,
až ťažko očiam prehliadnuť,
nehasnul, vzrastal a sa šíril -
jak riavy prúd o klenbu, steny
vtom narazil, hra zapadla:
no (- vinou iste zrkadlá,
z úbeľu rímsy, štipce, rezby,
hranoly kryštálne a kresby,
skvost bariev v rámcov zášerí
a iné čačky nádhery,
keď slnka tvár v ne nahliadla -)
len chvíľka: a už odrazený
a v množstvo prúdov znásobený
späť vrhá sa, späť v siene stred;
tam trysknul ako vodomet,
i hviezdnym vencom spadá, rinie
prv na ligotné, štíhle skrine,
na jejich slon a obruby,
z tých k operadlám, na stoly,
na pozlátené konzoly,
na skúpy kresiel divnej spleti,
leňošky, lemy, taburety,
nábytok všakej obľuby
a iný prepych, rozhodený
sem-tam na odiv v svevoli -
tak spadá niže j a vždy užšie:
včul v podstavcov, hľa, lezie kruh
a závitky čo lesklý had,
trepení ťažkú zriasil zlať,
s tým mžikom myknul medzi ruže
čalúnov, v purpur-činovať,
a viac - ho niet, sťa svetlý duch
sa rozplynul, alebo snáď
ho zhltla temným svojím okom
parketná, hladká podlaha . . .
Stál v zadivení prehlbokom
vždy ešte. Len keď svetiel brod,
oslňujúca nástraha,
čo najskôr jeho zvinil vchod,
zanikla, štuchla: obzrel sa -
Tu videl seba, votrelca,
jak stojí, videl tuto, tam -
v stých podobách a všade sám,
sám ako dlhým radom stojí,
sťa vojakov šík na pochod,
i čudno mu; no zjav hneď známy:
hej, krpcov to rad s návlakami,
a vyššej šmúha dlhá, čierna,
tiež jeho halienka to verná -
a to, hla, hneď ho uspokojí.
Blíž okien ostro klenutých,
v nádobách stácich, visutých,
(tie zveri tvár, tie krídla mali)
zas celé stromy hájom stáli.
Tak čudesné ich vetvy, zrosty -
Tie vzpäli sa až do povaly,
kde roztáčajú letorosty
a maľujú jak štetce strop;
tie ako labuť zdvihli šíj
a noria do vín drapérij;
tie záclon chytili sa zdob
i stýkajú ich na ihlice;
tie hupkajú jak veverice,
kým tie zas listov zvisnutých
tak skydajú jak vodopád -
Ten na výklenok hlavu sklonil,
ten veľkým kvetom jakby zvonil,
ten skvie sa, jakby slzy ronil -
Ten chmúrny, tlstý, územčistý,
ten štíhly, samá odvaha,
ten chlpatec, ten holobrad,
ten rebrino-, ten piestolistý …
Keď Michal toto uvidel:
Jak? hora v izbe? - pomyslel,
ej, ľa! - i stvrdla, oživela
hneď sedliacka v ňom povaha;
vynašiel sa. Zrak ako strela
už šprihá, liece povoľne.
Tu napnúc, tu zas uhnúc sa,
jak slnečnica kvetúca
sa obracia a zvŕta v strany:
a zvšadiaľ nový, maľovaný
a skvúci s ním sa stretá svet -
Nie, týmto krásam, tomu čaru,
tým tvarom nikde páru niet,
sú viac než zdoby kostolné,
viac nežli krásy na oltáru.
Kdes’ búrne zvuky zašumeli,
jak keby kŕdeľ zlatých včiel
z tých hájikov bol vyletel
a rozbzučal sa okolne:
i naslúchal, bol uchom celý,
stál čujnej plný lakoty -
no zmlkli skoro, uleteli
snáď portálom, čo oproti
je rozkrídlený dokorán,
ta v ďatelinokvetný lán,
či ľadník kde sa v rozkvet spukal…
Tu nahnul sa, jak keby kukal,
kam deli sa tak vraz zo siene -
lež, ajhľa, nové prekvapenie!
zas iné kúzlo púta zrak.
Čo videl, bolo: ako mrak
keď za mrakom sa gúla, valí
po nebies pláni diaľ a diaľ:
do nekonečna nivou hnali
tam bujných stromov paralely,
jak klbká keby kotúľal
kýs’ obor, klbká zo zelene -
pomedzi zase biele pruhy,
jak medzi brehmi tokov stuhy,
pableskmi slnca pozlátené:
dnom jejich samý drahokam,
sihôtky po nich sem a tam,
na každej biele postavy,
jak príšer nočných skamenelý
by pochod - včul v stín miznú stmelý,
no onedlho denný plam
zas obliekne ich v šaty z dúhy,
briliantmi zdaždí na hlavy;
uprostred lesklá hladina
jak zrkadlo, ním svetla let:
tu k spánku víko pritkýna
a hneď zas žiarovito hľadí -
a kde sa stromov schodia rady
tam v diali: ako v gloriet
sa viažu, v oblúk slávy klenú,
až nebies čnejúc ku sklepeniu,
a na každého žhavom štíte
čos’ krídly mácha neurčite,
jak postava by anjela…
I ponoril sa docela
do vidma - díva sa a díva;
i zdá sa mu, že sníva, sníva -
že raja zastal na prahu.

Len v sieni čos’ keď zašumelo:
sa vzchopil. Dlaňou prehnal čelo.
Šum očul, ostrý, náhly švist
jak padal, otrel podlahu,
sťa papier chvatom povržený.
I skiaď sa ruch a pohyb skytal,
ta zvrátil zrak pri onom hesle;
vtom vzpriamil sa jak pri velení -
Dnu vo vlnistom, veľkom kresle
pán hovel si; bol schradlý, malý
a lysák. Noviny bol čítal,
i pohodil; tie sšuchotali,
jak keď zo stromu spadá list.
„Pochválen Ježiš -,” spešne riekol
tu Michal, smelé uprúc zrak,
a čakal - Cas sa míňal, tiekol,
lež odpovede ani mak.
„Pochválen Kristus!” vetil znova
a silno, pery počal hrýzť,
jak koho nedočkavosť páli -
i stŕpal… Siná v kresle tvár
sa strmo zdvihla - udivená,
opierajúc sa na ramená.
na nose zblýskal okuliar,
a „Kto to!? -” chriplé hlesli slová,
až skoro sluch mu sprerážali.
„Som, prosím pekne, ponížene -
som Michal Čajka, sirota,”
- priam chvatom myknul do kešene:
list vyňal trocha ukrkvalý;
na palcoch šupol prez dvoranu,
tam podal lístok k rukám pánu
a na miesto sa vrátil späť -
„var’ veľkomožná dobrota
ma neodženie odo dverí -”
„Si drzec -” vrkla odpoveď,
a bola príkra, omrzela -
„Kto vpustil ťa sem!?? lebo veď
tá vôľa posiaľ nevelela!
Tamvon má priestor žobrota;
tam dá sa jej, oč zuby čerí.
Ty votieraš sa prez závory,
ty vpálils’ ako vietor divý,
jak z hradskej neposedná smeť -
čo teda chceš!? -” Slov týchto rez
ocítil Michal neomylne,
znať bolo: že sa zachvel silne;
o srdce rafli ako kreš,
zrak jeho prudkým ohňom srší -
no súdil: pán je iste chorý,
na odpor sú mu rozhovory -
i skrotnul. „Pane milostivý,”
- tak vetil - „v lese na Podvrší
(a k panstvu patrí onen les)
nedávno zomrel hájnik Čajka.
Boh osláv ho. Bol otcom mojím -”
„No, krátko!” - tak pán mu do reči -
„vieš? v krátce - k veci! a skôr preč.”
„Odpusťte! - Sedliak dlhú reč
mal vždy - hej, nevie, čo sa svedčí -
Som sám a sám, jak tu, hľa, stojím.
Nuž, akže neni chýr a bájka,
čo zmyslel svet - svet zmýšľa rád,
a ja bych nechcel dokladať -:
že otec môj, jak nenie zvykom,
bol zvláštnej priazne účastníkom,
že služobník ač, veľa razy
(ó, nech sa panstvo neurazí!)
nejednu lásky skyvu vzal,
mal prítuľ, voľné slovo mal -
nuž, kde on odprvoti slúžil,
kde započal i dokonal,
kde otec jeho a môj ded
podobne v tej že trval službe,
kde i ja mladý strávil svet:
to miesto je, hľa, oč bych túžil!
ku tej sa prosím pridať družbe
jak ohnivôčko do reťazi -
Nu, nech ho panstvo nevyrazí! -
Ja vtrielil iste ako smeť -
však kto mi tamvon porozumie?”
Pán chvíľku v nemej meškal dume.
V pamäti prebral zbehy všaké,
jak zašli dobou minulou.
Tak prišiel i na jeden lov:
kde mladým žitím už-už platil;
no zavčas ktos’ ta pribehol,
a keď už ináč nemohol:
nasadiac vlastné svoje žitie,
sám vbehnul v objem drapov hbite
a nožom ľútu šelmu sklátil…
To pripomnúc si, zistil: Tak je!
Roztvoril, spešne prešiel list
a riekol: „Inam mal si ísť:
do úradu, tam sluhov berú.
Lež zostaň, v tom sám rozhodnem -
Nuž zomrel Čajka?”
„Zomrel veru,
a v službe. V lese na poľani
ho našli -”
„Buď mu lahká zem.
Chceš teda miesto jeho?” - „Chcem!
ba prosím - pekne ďakujem -
som k všetkým službám odhodlaný -”
„Kdes’ slúžil, povedz, posaváď?”
„Ver’, Bože, ťažko povedať
jak z kŕdla vylúčené zviera
sa sluha sem-tam poneviera;
hrdluje, zháňa, službu cení -
preds’ rečú však: Si prepustený!
Pán horár -”
„- No, dosť. A či vieš,
čo so službou tou podujmeš?
Poď bližšej, synak. - Otec tvoj
bol statočný, bol verný sluha,
nie, nikdy nebol podliakom,
bár prostý človek, znal sa stuha
do toho, čím je poctivosť -
Máš ducha, vieš-li chytať zbroj?”
Tu Michal strmšie vztýčil vzrost,
jak v šíku by - bár skryť ho chcel,
mrak náhle tvár mu preletel,
veď nemilo to zneje sluchu,
keď pochybovať chcú o duchu,
jak bol by plachým oblakom -
„Ja za čas bol som vojakom,”
nakrátce vetil.
„Dobre tedy,
vieš to i to, si mladý, zdravý -
jak smrek sa hodíš do dúbravy,
jak jeleň budeš si tam chodiť;
lež znáš-li s cudzím zaobchodiť
a nesklzneš sa voľakedy?
čo? -”
Michal mlčky sklopil zrak,
bol zarazený. Tvárou mrak
zamenil takoj zápyr studu.
No vzozrel priam; plam vždy viac sála,
kol úst mu hrdosť duše zhrala,
z pozoru srdný oheň srší -
Pán, vidiac pečať česti rudú,
sám skoro koniec zrobil trudu,
s úsmevom vpred sa naklonil
a riekol: „Zajtras’ na Podvrší!”
S tým na posluhu zazvonil
(ten vstúpil, jakby prihnal strelu),
čos’ naznačil na kartu bielu,
a podajúc ju služebníku,
naložil hlasom, jak to v zvyku
- medzitým hladiac sivú bradu -:
„S tým chlapom hneď zájď do úradu!”

III. kapitola

Tak Michal dosiahol, hľa, cieľa,
ku nemuž zamieril bol smele
s chtivosťou tuhšou od ocele -
i bol mu veľmi, veľmi rád.
Kráčajúc švižko od kaštieľa
cez dvory jeho, trávniky:
ni nevedel, či stúpa, a či
perute dostal, ako vták -
tak stešený bol, neborák;
len jedno sa mu v očiach zračí,
to svieti pred ním naporad
a obraz stavia všeliký:
jak bude mu v tom novom hniezde,
jak na nebeskú božej hviezde,
jak vtáčku v tichom, temnom lese …!
I všetko, kadiaľ letí, kráča,
kol neho zdá sa jasať v plese,
brať účasť z jeho radosti:
ju na dubisku hlása vtáča,
na vonných lipách bzučí včela,
kvet ňou sa chlúbi, sviežosti
jas ona luhmi rozostrela,
ňou vôkol ruch a kyn a vzmach,
chodníkmi ona zláti prach;
i slnko jasnejšie sa skveje,
vetierok hravšou svevoľou
si hupká, šumot topoľov
tiež jemu „Nazdar!” prez aleje,
len jemu hudba v olšinách
a v húšti rakýt žurčot kradmý. . .
Tak zajala ho tá, hľa, vec
(a bol už hodne za ohradmi,
bol skoro hradskej na okľuke),
že až i širák zabol v ruke;
len keď mu hunka šupla z pliec,
obadal sa, i pokryl hlavu,
ináče nezmýlil ho ani
paľ slnka, ani nečul v pláni
na ďatelinách koscov vravu,
cveng, škripot osiel preboľastný,
nie výskot dievok kol ostŕv -
tak zaujal ho osud vlastný.
Znal síce, že to ako prv,
tiež služba len, len cudzí chlad
a kút, kam sebe poustiela;
no bol mu predsa veľmi rád:
bo vedel i to, že keď scela
sa oddá službe a vždy riadne
sa bude pri tom spravovať:
že do smrti z nej nevypadne,
len vtedy že z nej vystúpi,
keď vynesú ho z chalupy
tria a tria súdruhovia zrutní
a rechtor verš odspieval smutný,
i hora vzdychla naposled,
len vtedy prejde v službu inú
(i toho nie on znesie vinu),
jak otec jeho, ba i ded …
Znal služby novej povinnosti;
a bolo ich tiež do sýtosti.
No skúsil: keď sa riadne vlní
na žliebku, kadiaľ steká pot:
niet nádoby, bár j ak sa volá
a čo by morskej hlbky bola,
ktorá sa časom nenaplní.
Znal obtiaž svojho povolania;
lež posial či od svitu rána
nenosil po pozdný ju mrk,
až plecia stŕpli, zmŕtvel krk,
a nedvíhal ju svitom znova
tak vďačne trudnej zeme,
by zas ju trímal v objeme,
bárs ťažšia bola od olova …?
Hej, vedel on, kde, čo a jaká
ho povinnosť a ťarcha čaká;
no mužne poddával jej plece
a v jarmo vďačne stoknul väz.
Na horách ľahšie sa to liece
(od mladi les mal za obraz,
za obraz v duše svojej ráme),
tam mlčia pomluvy, jak v chráme,
a to tak srdcu lahodí —
tam nespútané slobody —
tam každá haluz perute
jak brk a každé dýchnutie
vetríka prajná kási sila:
keď človek už-už nevláda,
hneď oboje sa podkladá
na podnos, podlet, zdvihnutie
tej noše, čo ho prikvačila —
i vtáča preto šveholí
tam, by nám bolo po vôli,
a preto zahovára riava,
by v ceste nenastala znava —
ba grúne samy tam jak schody
sa poskladali popred štít,
čo rebrík k vrchu, v jehož temä
tra balvan žitia vyložiť,
skiaď nikdy viac sa nepovalí
(bo rebrík je, nímž, ako vieme,
odhora húf anjelský schodí
na pomoc nemotornej zeme) —
tam ešte posteľou i skaly,
veď preto machom zobrastali, —
a celá hviezdna noci tma,
keď rozprestrie sa nad horami,
na žrdiach smrečín zvislý stín,
jak veľký, slávny baldachýn:
to prítuľ iba tam, hľa, známy,
jediný, čo keď zhasnul deň,
je vstave pravý podať sen,
sen, ktorý všetky slasti má …
Lež človek nazdá sa a míva,
že, pozrel-li v tvár, na oko
druhoví, s nímž sa stretnul v žití
že už ho spoznal, všetok taj
že duše jeho odokrytý,
už vie, čo vnútri svojom skrýva.
Prenáhly výrok nebodaj!
nečudo, keď sa potom javí,
že súdilo sa plane, bludne:
hej, človek súdi skoro, ťahy
vystrežúc, hľadiac na oko,
držanie sprevádzajúc hlavy —
i myslí, už má pojem pravý;
a predsa díval sa — do studne,
kopanej v zemi hlboko …
— Nuž kto by mohol všetko znať,
kto trúfal by si osnovať
každučký mysle vzruch a dej,
čo a jak Michal uvažoval,
čo všetko hútal, plánil, koval
dnu duchom svojím stešeným,
do budúcnosti aké snahy
si predsavzal i aké dráhy,
čo všetko pozacítil — kým
na ceste kráčal spiatočnej …!?
Dosť na tom: stúpal strmo, stuha
už potom prašnej po hradskej;
nezastal nikde ani chvíle —
Pot rinul mu po skráňach, v tyle,
však nedbal nič, len trielil, hnal,
jak keby ho bol poháňal —
zaiste mnohá v duši vzpruha
to pôsobila. Slnka púť
vtom krátila sa očividne,
pal miernil sa, prach usadal —
od západu už zľahka, vlídne
sa žiare letné opierali;
kol cesty vŕby sšepotali,
jak keby chceli vydýchnuť
po sparnú čím skôr, jejich stíny
tiež hodne sa už ustierali
briežkami, poľom zmĺkal ľud —
keď došiel svojej do dediny.
či vedľa domku známeho
i teraz postál a jak predtým
len kradmo kuknul do neho;
to prvé zistiť snadno mi,
to druhé nechám pod otázkou —
Viem, každý, čo i neposvietim,
bez všetkých úvah, čela vráskov
nahliadne: že ver’ šuhaj, jak
dnes Michal, v takom položení
nesklopí k zemi mužný zrak,
nezľakne s’ žiadnej pohromy;
a jak je k tomu naladený:
spred ktorejkoľvek chalupy
si voľne prútik ulomí,
a čo by bola z rozmajrínu;
i nik ho preto nestupí,
ni neprireže mu za vinu.
I pohoničov stretal iste,
lež sotva s nimi reči snoval;
tak bude: po „Pochválen-Kriste”
privolal „Amen” (krátka to vec),
obišiel ťažký drabinovec
a druhov v duši poľutoval…

Ni na tom veľa nezáleží
— svet, známo, i tak chytro beží
jak odobral sa od horára?
jak vystrojil sa v novú postať,
zozbieral zvyšku krupäje?
či zdržiaval ho kto: či riekli
mu prísne: že veď nedohára —
bo žartom: že veď neutiekli
tí, za nimiž tak čenichá,
tak rúti sa a pachteje
jak grúňmi chmúrna ulicha?
a či on predsa nechcel zostať …?
Dosť na tom, nedbal: či je pekne,
alebo či tam búri, prší
a lávky zajme povodeň,
či ten tak, iný inak riekne: —
čo bezprostredne nastal, deň
už tam ho vítal na Podvrší.
Tam udomácnil sa on hneď,
jak vták keď z klietky umknul, z vädby;
nie, netreba tam zažehnatby,
zbytočná každá prípoveď.
Koleso predsa je len kolo,
je vrtké, švižké, frní, hraje,
na cestách sto a sto ráz bolo:
no nevbehne, nie, nevkeruje
tak iste v starý zárez sluje,
jak on hoc novej do koľaje.
Co vystál chuďas hnedky sprva,
kým oprávali vetchý dom!
Chcel čím skôr rozložiť sa v ňom,
a to tak vlečie sa a trvá!
I nechcel dáky stôs len, klietku
z drv, búdu vlčom na ostredku —
Jak duril, súril neprestajne!
(pán u ktorho bol práve slúžil,
pán horár, oč len Michal túžil
a prosil, zvolil dobroprajné),
ponúkal k práci tu i tam;
konečne prichytil sa sám,
a len on pristal silou, v radu,
už išlo to, hneď zdvihli kladu
a pricvíkali v zásek trám,
hneď opäť jednu strhli vadu.
Podvečer, keď už stíchnul kres
a klopot s každou inou vecou:
píl škripot, chrupot nebožiecov —
vše strihol hor’ pod dumný les,
skiaď na domec sa súdne díva:
až doznal: ba sa pomkol dnes;
to pribudlo, to ešte zbýva.
A ani nešiel do koliby
na noclah: tam si ustlal dnu
v tom nehotovom domčeku,
jak keby sa bol toho lákal,
že v noci ktos’ sa prikradne
a jeho navždy podsadne…
Konečne domu niet viac chyby,
stál tam, za akým dychtil, čakal,
stál, nadvihujúc bielu šiju.
Bez meškania ho zriadil zdnuká;
priam u dvier novú almariu
postavil, zdobný pribil rám,
kol zo stien mnohý svätec kuká
a v sviežom rúchu potobôž
(hej, usporil bol ktorýs’ groš,
nuž z toho prúdik cvrknul rúči,
hla, i vo stajni krava mučí), —
len stôl ponechal dubový,
ktozná, po ktorom otcovi —
a keď už každé stálo tam,
kde miesto jeho každým časom
a povolanie neináč:
tu vystúpil von na povlač
(slniečko práve zapadalo
za hory, pozdný pozdrav slalo),
i zaslzený vďakou zor
do zlatých pruhov zaslal hor’,
ta, kde sa už-už porozplynú,
na nebies nanajvyššie bralo —
a šepotävým, traslým hlasom
privolal: „Chvála Hospodinu!”
Bol spokojný.
No myšlienku
mal on i inú zavše pritom,
tú kŕmil horúcim on citom
a kojil duše nápojom,
kdekoľvek postál, kadiaľ chodil;
jak hviezdu pred sebou ju vodil;
potajmu jej sa prihovára,
ju budí, i zas sčičíka,
pokryje hustým pokojom,
by zas z nej závoj poodhodil,
keď závisť odtiaľ uniká —
hej, mal i inú myšlienku.
Keď ešte slúžil u horára,
ba prvej: poznal dievenku
tak rúču ako kvietok z jará,
jak kvietok, nie však makový,
s nímž prvý van je hotový,
lež čerstvý, zdravý, jak vzduch zrána,
tak jak ho vychovala stráňa.
V tom známom domku býva práve,
obhnatom plôtku patyčou,
u boku dobrých rodičov,
čo chránia ju jak oči v hlave.
Snáď nevedeli ani sami,
kde, kedy, jak sa poznali —
no jeden stret: i boli známi;
zrak jeden, hlások prehodený,
prásk biča, zhúkanie na tráve:
a osud ich bol spečatený,
je zapísaný do skaly.
Ba tak sa duše jaksi schodia
v tej zemskej šírej oblasti,
jak prášky vzduchu, v mori voda,
kde potom jedným vánkom hrajú,
i jednou vlnkou žblnkotajú
o večnom blahu, o šťastí…
Jak škoda jejich súzvuk skaziť,
medzi ne klinom búry vraziť,
keď neľzä zdolať nožom, dlátom,
do skúpy smrtným praštiť mlatom,
jak škoda!… Ona bola dcéra
dosť majetná a jediná,
i mala zalietačov vera
do božej vôle, i bohatých,
no žiaden neobdržal pera;
bol pytač dnes, bol pytač včera —
Rodičov už to omína,
mať nutká, otec pohýna:
vraj nadajú jej do rohatých —
už toľko rokov na Všechsvätých —
mať, otec v sile zhasína —
lež nadarmo sú všetky reči,
či láskajúc, či odudrúc:
neskube sa, len ticho sprieči
zakaždým, švíček krkvajúc —
i kľučka vrzgla za pytačom
zas, keď ta pošiel nestrebúc . . .
Tu ozvala sa rodina
(a tú len počúvnuť sa svedčí);
pošepli skoro jazyčnice,
čo značí dievky váhavosť:
i nastal krik a hrozba s plačom,
karhali, kliali celé dni
a nedochádzal posledný —;
tu zaplálo jej studom líce,
na prípecok si u dvier sadla,
tvár v zásterke, tak lkala, vädla —
preds’ nezvolila. Dosť to, dosť
od prostej dievky, dosť to iste
na dôkaz, že ver’ ľúbi čisté,
jarmačný nezvedie ju hlas —
A predsa málo! Ešte próba:
Michala k vojsku zabrali
(snáď i pri tomto vrtla zloba),
kde tráviť musel drahný čas;
i jej sa míňal pomaly,
jak jarček tiekol, ktormu skala
bo koľaj cestu zarezala —
preds’ prečkala ho, dočakala,
že zišli, videli sa zas.

Lež, pravda, vídali sa zriedka,
len chvatom-letkom, ukrývave.
„Však lúbiš?” „Hej!” to vrava všetka,
rúk podaj, to ich celý styk,
a trval tiež len okamžik,
však bol jak voda na žeravé
by železo, ním stvrdla vôľa,
akže by ozaj zmäkla bola.
Jak chuďas sluha, paholok,
ni netrúfal si ver’ ju pýtať;
popredku videl následok:
jak zhŕkli by sa hneď ho zvítať;
hej, znal on z knihy biedy čítať,
pokázal každý na riadok:
kde otázok je trpká veta,
v čom háčik, reťaz záhadok
a čierny bod kde jeho sveta…
A potom: jak ho miloval,
natoľko šetril, ľutoval,
i ľutoval ho: dobré dieťa —
nu, devu, ktorej veľká láska
len zaviní: keď ani kláska
už potom pre ňu neurodí
to šíre pole rodiča.
Jak!? — Schválne do biedy ju hodí?
Má urobiť ju nádennicou
len preto, bo mu prišla k stihu
a v jednom prudkom okamihu
sa stala jeho nevoľnicou?
Za lásku má-li z púhej lásky
jej temné zavčas zbieliť vlásky?
Mal zrieť ju a bez krvácania:
jak jednou choré decko pleká
a druhou lobodienku seká —
korienok žujúc sladiča
(by decku osladila stravu),
čo našla dnes, keď bola svitom
kdes’ v rúbanisku zbierať šmáňa,
by mala pri čom uvariť …?
Ó, to by krutosť neslýchaná!
To značilo by samým citom
chcieť kvieťa zmraziť, opariť —
To rozčeslo by srdce, hlavu!
Nie, nechcel z jednej biedy dve,
nie aspoň núdzu jej, i čakal —
snáď blesne lampa vodiča
v tme, v ktorej kľakal, ba i plakal…

A ona blesla konečne,
jak iste nechcel — Vtedy kmitla,
keď otcovej plam búra schytla,
keď otec umrel; lež či môže
kto za riadenie vyššie, božie?
kto smel by s tým sa boriť, hádať!? —
Dnes teda môž’ už pýtať, žiadať
i slobodne i výrečne
o ruku švárnej svojej Hanky;
má spôsob k tomu, službu istú,
tam obsevok, tu bývať kde - -
Z povlače hľadiac na červánky,
ich hasnúce už pochodne,
vtom vzchopil sa a výsknul: „Bisťu!” .
Nadpriadol skoro návštev niť.
Jaknáhle služba dovolila
(nech bola akákoľvek chvíľa),
zalietal ako sokol mladý
prez hory, grúňov prez závady,
by zas sa mohol ponapiť
zo zdroja, ktorý jemu vre
pod skvitlým šípom v dúbrave,
len jemu v osvež šelesti —
Nie od záhumnia, od záhrady,
nie presádzajúc večer plot,
na očiach klobúk pritlačený,
by, ak ho stretnú, nepoznali —:
už zamiera on od cesty,
je zjavný každý jeho vchod.
Domáci sprvu — prekvapení
sa zmiatli trochu, okúňali
mu v smelý pozrieť obličaj:
jak keby si čo vyčítali,
to — onô, že ver’ nemúdre.
No prijali ho, uvítali,
pýtali bližej ku stolu,
na štíte miesto vykázali —
triafali v reči na vôľu.
Vše zhovor zapliesť chceli iný,
zvlášť jestli dcéra vošla dnu
(činiac sa, že má robotu,
a horký! — len sa pretvárala,
i zvonku iba naslúchala),
však márne: na vec na šteklivú
zas narazili ku podivu —
Tak prešli prvé vohľadiny.
Keď onedlho skrsnul zas:
hneď bolo ináč. Mätež, škripce
sa pozabudli, zmäknul hlas —
i boli mysľou pospolu.
S tým zrovnali sa, a on chodí,
viac neštítiac sa nepríhody.
Mať sama neraz speší štipce
mu otvoriť, keď sa tak zavdá;
(no, otec — čo je pravda, pravda
ten v tichu ešte podudre
i potom — nu, var’ obyčaj).
A Hanka? Kto by sa i pýtal!?
tej zavše nový život svital;
tá lúčinou sa raja brodí:
keď príde on, do silných rúk
keď zabral neveľké jej rúčky,
tu zasa objal potichučky
jak obručou jej hybký driek,
do ušiek milší rečí zvuk
jej slal než všetky vtáčie chóry —
keď zraky sňali jakby v priek
a zamĺkli, že prez komory
tíš nečuť iba srdca tluk…
ó, jak jej vtedy bolo, jak!
A odchádza-li v nočnom čase:
vše prelietne ju kýsi lak,
jak hviezda tamhor’, schvie sa, strasie,
jak v ťažobe sa lapá kľučky,
kým nadobro ho vyprevadí —
no skoro octne späť sa v štestí,
keď privolá jej ešte z cesty:
„Hej, zajtra prídem iste zase!”
Aj závidia mu, vera, mnohí,
i mrzké lužú klebety;
však on už dávno otužel,
on hľadí na to ako v šero,
čo za dňom musí nasledovať.
Nu, nech sa páči oprobovať!
kto silnejší je na parohy —
nech prehradiť mu zálety,
nech okom škuľnúť mu na pero,
na priadkach siahnuť na kužeľ
a čokoľvek si osobovať:
tú papľuž o uhol tak praští,
že zapíše si v pamäť každý
a večité! A klebiet kliatba? —
ech, kto by válčil s bublinami!?
prv-neskôr rozpľasnú sa samy …
S tým prešla dlhá zimy doba.
A jaro svitlo. S jarom svadba —
i boli svoji večne oba.
Tri dni vraj svadba trvala,
tri dlhé dni sa veselili,
tančili, hojne jedli, pili,
O svojich bavili sa zvykoch:
až na štvrtý len nastala
hodina smutnej odberačky,
oddavač sám sa pustil v plačky,
starej šia hlasne fikala —
Pri slovách takej odobierky
nečudo teda, keďže mať
začala žiaľne vykladať,
objímuc dcéru svoju drahú —
keď už boli na vozíkoch,
a spievajúc, jak navykli,
na ošatkaných na koníkoch
zo dvora skoro unikli
a tam už boli bez znamenia,
len pieseň čo sa ozývala:
i vtedy ešte že na prahu,
jak jabloň v jeseň obronená,
meškala, stála, vrávorala,
stierajúc slzy do zásterky.
V poludnie boli na Podvrší.
Keď viezli truhlu maľovanú
po ciestke temným, veľkým lesom
a na nej zhúkla rúšnica:
les celý ozývnul sa plesom,
jak k radostnému uvítaniu;
z čečiny krupaj slasti prší —
v to riava zanôtila zhruba,
jak k oslave, jak v pochod trúba;
hej, celý les sa rozšumel,
jak keby ľuďom rozumel,
bol vzrušený. Len jedlica,
čo stála kde-tu popri ceste,
tá mlčí, čosi zvláštne hľadá:
istotne sliedi po neveste;
i zočiac ju: ha, to je mladá!
hneď zatlieska tiež vetvicami,
na pozdrav šumí, kloní sa,
sťa keby dáka rečnica,
že: vitaj, vitaj medzi nami —
K večeru vrátili sa spiatky,
nechajúc párik osamote.
No bolo skoro po sobote,
i prišli v nedeľný zas deň:
na úctu, rodinka však len,
veselín stroviť pozostatky.
Pobavili sa v svojskom krúžku,
tak jak sa svoji pozabavia.
Tesť-otec už viac nedudre,
skryl navždy zdutý mechúrik;
hľa, sivá týči sa mu hlava —
vstal, plný vznesúc kocúrik,
vtom odkašlal, by prišiel k dúšku,
či aby bolo po múdre,
a riekol: „Drahé moje deti!
nech božia milosť vám vždy svieti!
Kto všetkých darov pôvodca:
nezabúdajte na Otca,
na Otca, ktorý býva v nebi,
skiaď delí, spúšťa dľa potreby
dar všaký do podolka detí,
však, pravda, tých len, čo sú dobré,
čo žijú podľa prikázaní
a k práci neľutujú dlaní —
povrheľ nikda nedožobre,
a planec vždy mal výplat planý!
Ty, zaťku — ja sa s tebou zmieril,
bo videl som, že vytrváš —
i spoznal som ťa — inu, dobre!
maj dcéru, ja ju vďačne zveril —
však buď i potom Tobiáš!
Ty zasa, dcéro, keďže žena
si už, i posla tvoja parta —
i tebe nech tu malý výklad:
Buď verná, prvý poklad z vena,
a starostlivá ako Marta;
tam máš, hľa, matky svojej príklad
(tá v slzách sedí roztúžená).
A keď by predsa nezdar, zloba —
nu, spomnite na muža — Jóba —
Boh zvráti, len ho majte radi
i milujte sa vospolok —”
S tým vypil samý po spodok
a sadnul, vytrúc čosi z oka.
Za ním vstal kmotor, od obloka
čo sedel pri pokrytom stole
(bol starší, lež vždy dobrej vôle,
na tvári žartu rumenec
a na nose mal pupenec),
a vetil, myknúc na opasku
i k ušiam pozahrnúc vlasy:
„Po otcovi sa krstný hlási.
Keď na ten stôl, hľa, hojný hľadí:
nemôže ni on darmo žiť,
za toľké nuky, toľkú lásku
tiež musí niečím osožiť.
Nuž, manželia vy rúči, mladí,
počujte! Ja vám, moji milí,
tiež radu dávam: ovšem, radi
sa majte, nekukajte inam —
tak radi — a tu napomínam —:
by, než sa jeden rôčik schýli,
jak dnes sme — všetkých, moji milí,
ste pozvali nás — na odmlady!
Len toľko som chcel doložiť.”
Smiech nastal vôkol, búrny smiech
jak u stola, tak pri kachliech,
ženičky v päsť sa schichotali,
len nevesta sa pŕli, páli,
až Michal všetko zahovorí. ..
A keď sa takto uhostili,
keď popili i pojedli:
von vyšli; dvorom, pokraj hory
sa porozpŕchli na zhovory,
i aby si tam pofajčili.
(Zhon detí rozbehal sa v šante —)
Pozatým zas si obozreli
hájnický spôsob vôkol celý,
nu, všetky spády; i vo stajni
sa octli, aby uvideli,
jak s tým, čo venom priviedli;
ba neťažilo sa im ani
obsevok pozrieť v ďalšej stráni —
I kde čo — všetko pochválili,
dodajúc prívinš dobroprajný.
A keď už bolo po ovrante,
i slnko dosť na nízkom pánte:
po požehnaní skrz a prez,
po obapolnom ďakovaní
rozlúčili sa. Povysadli
do vozov — a už skryl ich les.
Tu mladí zas sa sami zhliadli -
im tichý nastal žitia ples.

Kratšia epika

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Kratšia epika

Obsah:

Zuzka Majerovie

Hodne sedí dedín na okolí;
za leta vše jak by záhradkami boli.
V každej kytka dievok pekných pohotove;
ale najkrajšia je, nech, čo chce, kto povie,
Zuzka Majerovie.
Keď tak za nedele do kostola kráča,
sšustiac oblečením, myslel by si,vtáča
brnklo vedľa: sukne riasne na nej, biela
kosička, stúh kŕdeľ…všetko sťa by kriela,
na nichž preletela.
Ale nielen úbor svedčí jej tak rúče.
Myslel by si, slnka olipli ju lúče:
a z nej tak žiari krása bezúhonná;
z nej, jak rezedy by, fiál so záhona,
oviala ťa vôna…
Toť, jej obraz, zjav - Bol len raz…U chalupy
vetchej, na podstene starena si čupí,
shrblá, zapadlých pŕs; v tvári vrásky šaré,
mrkvot čnie spod šmatky; n nose jej v páre
sedia okuliere.
Trtolí sa, habká, jak kto moc má práce.
Na kolenách kúsi odedz, na tej láce…
zíde sa, bo zderky na nej každá hába.
K uličníkom hurtla: “Poď mi navliecť, žaba!…”
ozaj ježibaba!
Ako zblýskala vtom okrúhlymi oky.
“…Teraz prac sa v čerty!…” Umklo dvoma skoky.
A už kŕpa rukou suchou ani trieska,
čeľusť v kyv…Toť, Zuzka kedys’ krásna, rezká
od Majerov - dneská!
Ako takto zišla? Dlhán kapitola;
moc preds’ rokov tomu, keď mladicou bola.
Mala vohľačov hať pre ten parsún švárny,
hoci málo v truhle, málo na sypárni…
Hja, tá tvár, hoc zmárni.
Dievku, len si dvorí - štvrť ju bár na kusy,
do zrkadla pozrie, navrch žblnknúť musí
prelud jej… Nič prosby-hrozby, reči radné…
Takhľa, oko, čo tkvie v srdci krásky na dne,
nedovidí žiadne!
ROzpoviem preds’ letkom. “…Dievča, pýtajú ťa",
otec k nej. “Čo, ňanko, za kupeec?…” “Nuž, Šuta-”
“Zasa…či som šútá?” “Nepleť!” “Rožky, aha!"-
Tak nech dá pár volov, keď sa krava priaha;
dva, ak som mu drahá-”
“Kebý taký jarmok!… Odpravili sme ho
z fígľa raz. Dnes nechce vena -” “Za takého
isť? Ba!… Nie som špata, ale ani sprostá
Deň-noc by mi túkal: Neprinieslas’ chvosta;
v žene chovám - hosťa!…”
Inokedy jej brat: “Máš ty sestra šťastia!”
“Kde mi vzchodí, ukáž -” “U studne…” “Tá chrasta,
lišaj samá!? Zacloň -” “Veď sa lieni… I veď
ináč šuhaj!…” “Chcel bys’ mi dať oprašivieť?…
Toľko na ten prívet!”
“Ale s kým sa zídem, nedá pokoja mi.
Chlapci: “Nahováraj…” “Nahováraj…” mamy.
“Zanôť im tú moju, kohútom či kvočkám:
‘Ešte sa nevydám, štyri rôčky počkám!…’
kvôli, pozri, očkám…”
“Štyri roky - hojój! Kým sa nepoženia
vrstovníci…? Zvädneš!” “BUdem svieža žena.”
“Tiež sa ovrábiť chcem.” “Urob, vždy ti hudiem -
Jak nevese žiadna, zolvicou jej budem;
z toho slnka ujdem…”
“…Zuzička", k nj mať tak, “ťažko mi, ma mrzí…
Neraz plačem v noci, vo dne prežriem slzy-”
“Prečo, mamko, prečo? Var’ som ublížila
vám čím? Nie som vám dosť dobrá, nie dosť milá?
Odmieňam, čo sila
stačí!…” “Všetko prada. Ale vieš: brat - ňaňo,
i ja - radi by sme -” “Sa ma striasť… šak, áno?”
“Mlč, že striasť… Preberáš-” “Mladosti viem užiť!-
Ó, jak bych sa rada vám povytúžiť…
Vydať sa? Skôr slúžiť!”
“Koľkí pýtali ťa… doseľ unúvajú,
jedináci hodní…” “Nemám ku vydaju
chuti, mamka ešte!…” “Vídaš, poopadla
náhle ružička ti…” “Ja že…?” “Ba som zmladla!…”
kukla do zrkadla.
-Po čase jej všetci domáci: “Čo, povedz,
zmýšľaš?… Mládenci preč!…Prehlásil sa vdovec-”
“Vdovec?” “S deťmi bár, jest na chlieb, na omástku
tiež…Ti čiastku chce hneď zapísať-” “I čiastku?
Zahrdúste - krásku!…”
Pustila sa v nárek, čo by pohol skaly,
že sa len tak steny v izbe ozývali.
“Nikdy!” strhala sa. Ušla do komôrky.
Za ňou mať: “Ach, cit!… Veď neviem výhovorky;
ale siliť, horký!…”
A tak nielen štyri - rad ulieta rokov -
Za pytačmi kvet líc, očú lesk, plň bokov,
smiech, ples… všetko zmizlo za minula bránou!
Zostala - ej, neraz s tvárou vyplakano
v kúte - starou pannou.

Nový život (Venované žene)

Nie plytvať vedieť citu výlevy,
bohatstvom priazne, lásky nádherou,
znať v pýche stavať svetu na odiv
svoj hodváb duše jarý, zlunený
a neskrkvaný mysle zlatohlav,
si vysoko viesť v šťastí, rozkošou
sa spíjať, strojiť hody radosti
i zbytky stačiť vposled z tabule
zmiesť, by aj iní, lósom-otčimom
krivdení, bití, sirí pastorci,
lazári žitia mohli okúsiť,
ochutnať aspoň dobra otrusky,
oprsky slasti nami trovenej —
hoj, všetko to je snadné, lahodné
i pohodlné, uver, družka, mi,
preľahké, samo sebou naskytlé:
kým ešte zväzky, vzťahy trvajú,
čo naopak len roztužujú nás,
nás vyväzujú z úzkoprsosti
kazajky tesnej, aby riasny plášť
veľkodušnosti prihodili nám;
nám povoľujú roztok, výtržnosť,
do hlbín ponor, postup do výšin,
do šíre kola výron slobodný
paprskovania, rozmach objemu
i vôbec celú všeteč miloty;
imž jak by pôde kyprej, úrodnej
zdar ďakujeme svoj i rozvitok,
za opŕchaním zápäť omladu.
Lež ked tak stuhy tie sa osypú
z nás, pukne reťaz ohnív srdečných
i samočlánkom octneme sa vraz;
ked rodinný sa veniec rozpustí
i nájdeme sa na rozcestí kde
vrhnutým kvietkom, aby hynul sám;
ked milé zjavy nám a príbuzné,
tie z rámcov očí našich obrazy
v hmlu kamsi zniknú, v temný pôdorys
sa prepadnú i fátľom postrú sa
nezhrnutelným: jasný obličaj
jak slnko zájde — bez návratu v svit,
viac nevchádza nám, jak prv, v ústrety;
keď spustneme jak lúka v jeseni,
len siný ocún v líci ak nám plá,
ostatne myslou sviežej byľky niet;
keď priclonia nás smútky pošmúrne,
v svoj rozvetvený šiator zahrnú,
v besiedky zápač — slza za slzou
len čo vše hrknúc, osvetlí náš pád
i nechá stezku slzko-ligotnú
čo poodkvaplá hviezda; všetko, čo
nás živilo i vo vzrast pudilo,
deň ruchu plesný, lunu krásnych snov
keď razom zhltí vlna hrobová,
jak keď sa koráb búrou stroskoce
i potopí sa v bezdný oceán
so všetkým lásky, chlúby nákladom,
v zmar: — vtedy umieť začrieť do seba,
do studne siahnuť zbedovaných pŕs
i vedrom plným sily navážiť;
sa vzmužiť, novou vzpruhou hupnúť vhor,
zbleskotať láskou sťaby majákom
v noc ponad more biedy, trampoty;
s nádeje chvojkou z štíta úskalia,
znad hlavy mohýl uzmierené zísť
na cestu, vraziť v koľaj života
späť, povinnosti zbylé fedrovať
zas štedrou hrsťou, nadpriasť diela niť,
tú mrcha sudbou tobôž pretrhlú:
to znamená … to platí rekovstvom!
Ja prvej prešiel školu nerestí
i prestal próbu srdca krvavú
a vydobyl si diplom s pečaťou,
juž čierno udrel sudca Hospodin.
A odetý som v pancier pokoja
už: beriem život, jak je. — Jeho rub
som zdostač poznal; obrátil som ho
i teší ma zas líce rumenné . . .
Ty toť si svoju skúšku zložila;
i bolo ti, viem, zobrať mánie síl
do vlásenka, ba nad nemožnosť ich
rozvinúť, napäť, zdravím nadčiniť:
bys’ neprepadla bôlu obeťou.
Však ovládala preds’ si náuky
velpredmet, hroznú smrti záhadu,
švih pretrpelas’ šťastne; víťazne,
hla, vykazuješ priepust dospelých:
že chvie sa ako lístok osiky,
jak citlivky kvet chráni, stuluje . . .
— Nuž, neplač, duša drahá, nežaluj;
daj mojej duši oblak oddúchnuť
z prekrásnej duše tvojej oblohy
i oviať rosu z riasy mihalníc,
tej striešky, pod ňouž sídli si môj skvost,
skiaď žiaria moje hviezdy jediné:
nech popýšim sa v jejich pableskoch —
Zásterku upusť, dožič vlajot jej:
má ona inú v dome úlohu;
rúk ctihodný klúč zdvihni z podolka
i otvor nám zas misiek komôrku:
sú požehnaním pre nás nebeským;
vem perútky, ty včielka snaživá:
a poletíme všetci za tebou,
dorábatelkou blaha, zbierať med,
kde aký chová neveľký nás lán
v hrdielkach kvetín, v kláskov pyštekoch;
nech rozzvučí sa znova hlahol tvoj
jak na svite či ku večeru zvon:
i v horlivý sa zhromaždíme chór . . .
Buď bodrá, čulá hospodárka zas,
čo zájmy kruhu svojho pestuje
jak kvočka kŕdeľ drobných kureniec;
buď paňou domu: onou vznešenou,
čo kraľuje i dáva rozkazy —
i nežnou opäť, ktorej zreteľ už
sám páperím je ľadviam príslušných,
pre hostí však je pravým baršúnom
k pohove v skromnom našom útulku
a uvertúrou zlatej nálady.
— Je prívetivosť kvietím zaiste
úst ženských; vždycky čarokrásny kvet
na krásne skvitlom kvete perí ich:
a kvet ten zvlášte tvojím chovancom
bol, zakvitával vždycky rozkošné,
i nemôž’, verím, ďalej nekvitnúť;
no poznám ešte inú kvetinu,
juž zasadil sám nebies záhradník
ti v ňadrá, schopnú plná rozkvetu’:
kvet čistej, svätej, nepodmienenej
ľudskosti, s farbou nehy, súcitu
priesvitnou, s žertvy ľúbym zápachom,
a žehnatby rosou, s mannou milosti —
Ten lotos z duše tvojej zrkadla
sa vyronivší v svetle neviny
anjelskej, totú vzácnu agávu
stred mysle tvojej v lásky pásme v žiar,
v jas porozvitú: ten kvet budeme,
hľa, šetriť, láskať, strážiť napotom
i opatrovať ako oltár svoj,
božiemu rovný: lebo obetný;
a kvet ten v nové jaro uvedie
nás, životnú púšť v raj nám prečarí. . .
Veď obkliesnení ozaj, obití
sme, úbohá jak jabloň u cesty.
No dokážme: že máme ešte síl
dosť v stržňoch, v srdci túžob zásobu;
že miazga naša nielen zahojiť
je vstave rany vlastné, ale aj
z tých púčkov skromných, takmer zmrazených
nanovo vyhnať bujné mládniky:
strom rozkošatiť v šiator hostinný
s kystovím kvetu, zápäť ovocím
ho ovešať aj v slnku zardelým;
tak pútnictvu ho vzácnym urobiť . . .

Priadka

Na lavičke, čo podľa pece vinie
sa polokruhom (v izbách na dedine
to útulok, kam skromnosť údy skladá),
tam sedáva, kým zimy trvá vláda:
ústreším ciagle, dvorom nakydanô
však snehu, ledva prehrnúť ho ráno —;
tam sedáva, a znajúc ženy údel,
že znamená ho najvlastnejšie kúdeľ,
od predsvitu, až keď už noc je dávna,
si pradie, súce nite neúnavná,
jak matróna by pilná v Ríme starom —
(Veď nemaličkosť: keď tak vystrie jarom
na lúke mladej mnohé plátna kusy:
tú krásu slnko obdivovať musí,
i slnko — nielen babky závistnice:
Ach, zázrak — nikdy! chytro po nožnice! —
i slnko, lenže neprepukne v slove:
Ťaj, krajšie nežli moje laliové —
a vtedy jej je srdno tak, tak milo …)
Len muška, ktorú slnko prebudilo,
či skorej teplo izby, ona, skokna,
čo zbunká vratkým letkom poblíž okna
a drgom o sklo na čas ticho vzruší;
ináče len vrt vretienka čo v uši
vše zbrní, slinky žblnk — snáď jarček hľadá
a zrak len čo tok lesklej nitky zhliada.
Bo jak tak pradie, neprehodí slova
tá priadka vážna. Zvije niť i znova
len vtápä prsty zlaté vo vlásenie,
šúľne, pravou riadi na vretene,
až vtančí sa jej pod sopúšek kdesi
i hupne zas vhor — také zvádza plesy.
Čo, vari žene, kým priasť musí kúdej,
je priložený aj mlčania údel?
a či by táto jedna z totých bola,
čo pradú život? i nie div, že vôľa
jej tmavá je, bo prísnu sudbu značí. . .?
Nie. Z jej úst len toť, že .Hospodin ráči
sám pastier môj byť . . .’ znela pieseň známa.
Zamĺkla; mlčí, veď je jak prst sama.
I pradie. No bárs slová dušou zvisli,
jak vlákno nad ňou: ja viem, živo myslí,
jej duch až iskrí, vianočná jak hviezda.
Rozmýšľa … o tých, čo jej umkli z hniezda;
i hoci zdá sa pokojná a tichá:
čuť cez vretena šumot, jak vše zvzdychá.
Syn starší pošiel inam; inde robí.
A preds’ i preňho ver’ dosť zbývalo by
tu doma práce, ej, dosť! V zime, v lete
čo všetko zvládať treba!… Nestihnete
už, ruky naše, jak prv, v pretekárstvo;
i ledabolo ide hospodárstvo —
Však či môž’ lepšie? Predsa my dva starí
sme ozaj starí! Nie čud potom, z jari
Či vo zbierky že zostávame nazad,
na chvoste; nemá, nemá ponadviazať
kto strhaných síl, potisnúť kto napred,
kým pohoda sa neodhodlá zaprieť . . .
Nuž, roboty dosť preň, i pre nevestu —
Lež ktože zhádol súdov božských cestu,
kto?! ak tam vskutku božej cesty znavosť;
no obávam sa, že len ľudský závoz,
ten závoz zasa … ktorý vedie k pádu;
aj chránim: Never úlisnému hadu …
Jak Túto by mi bolo syna, ľúto;
on žiť — ja hniť: no i tam cestu túto
bych prežehnavať musela, hej, vera —
A dcéra, dcéra jediná, ach, dcéra!
To moje oko, moja chlúba, chvála:
na ktorú i v snách ešte pomýšľala
som, s prosbou v nebo neustala patriť:
Daj vydať šťastne, dobre zaopatriť,
by presadený ujal sa môj kvietok —
A, hľa, čo vidím? materinských všetok
ký výsledok túh? Vidím znaky zradné:
že moje dieťa bledne, vädne, chradne …
nie dľa srdca mu padla voľba naša:
preň neresť… pre nás odpoveď tým ťažšia;
môj bože! Prečo i ten kalich ešte? —
zač srdce toto v žeravé tie kliešte? —
A, chúďa, išlo vďačne, bez odporu:
nás poslúchalo — prečo radšej k vzdoru
sa neutieklo? — Išla — v obeť, mrúcky;
preds’ vydaj mrcha, výpočet, ach, ľudský,
čo nekončí sa sumou požehnania —
Och, zdravie moje — teraz moja rana,
tá najboľavejšia, páli, žihá, ach, i…
Tu z očí jej dva veľké hrkli hrachy,
dva hrachy ťažké, bôľom zabronelé:
tak zdalo sa, že kvapli spod kúdele,
po nitke bežia čo dve perly šeré;
i jak by boli zotvárali dvere:
za nimi pruh slz dvojný tryskol prerád,
až nestačia zásterkou ich stierať,
polapať — staviť v mokrých duše poliach —
A najmladší tak ďaleko je — v školách.
Vraj, aby sa tak nehrdúsil, ako
sa oni musia, netrampotil všako
a bez prospechu, bez oddychu, bez sna:
lež, kde mu svitne povolania vesna,
si oral vľahce po papieri perom;
var’ vystrábi sa — šťastným zájde smerom,
a vtedy i im môž’ raz padať k duhu: —
nuž uzniesli sa ukradnúť ho pluhu
a chytro, rýchlo poslať za školáka:
nech učí sa (— Ó, nekonečná vďaka
im, v rade tej tým hlavám starostlivým,
tým zlatým srdciam! — Bárby ešte živým
znal odslúžiť sa, podoprieť ich v dačom.
bár …); ona, pravda, púšťala ho s plačom —
— Len kde je, čo je? (včul jej na um schodí.)
Či zdravý je a ako sa mu vodí?
Či nemá hlad, či v izbe teplo mu je,
jak tu, hľa, doma? Či sa usiluje
a pripravuje do učených stavu,
a predsa veľmi netrudí si hlavu?
Či neobdral sa, odieva, jak sluší,
neobdral bojsa na nevinnej duši?
Či bohu slúži, utieka sa k nemu
v modlitbách, jak som prikázala jemu
i nakazujem, čo raz ulieta mi,
ho povystrojac výstrah peruťami?
Či — ozaj darí sa mu, ako prosím,
vstávam či líham, i vše slzou zrosím
až vrúcnou prosbou, za dar Svätoducha,
kým srdce o tož v bránu nebies búcha? —
Ach … vzhliadla. Moja rozkoš, potešenie —
Veď dieťa dobré … Bez diabla však nenie
svet nikde. A ten obchádza jak rvúci
lev; toho chvatne práve, čo je súci
i hodný — Ó, bráň mi ho, Jezu-Kriste! —
Toť, v dobrej zemi zbujnie tŕnie iste,
v záhradke pleveľ: až sa v lete stydím —
— Len kedy si ho a či ešte vidím!?
Ba, bože!… (tvár jej razom vyjasnela;
zašúľla: bzuklo vretienko ni včela,
poskubom kužeľ schvel sa, ba i nisko);
veď Vianoce sú predo dvermi, blízko:
nuž príde, má prísť… Písal lístok milý
hen v nedeľu; až oba zaslzili
sme, došlý práve keď ho čítal starý,
dosť zťažka čítal — chyba v okuliari,
sa vyhováral, viem však, bola v oku —
Vraj príde, stálo v ňom, hoc cez vysokú
by zámetov mal Tatru … príde predsa …
— ó, Pane, anjelské mu kriela v plecia
daj, spôsob, nech mu bezpečnou je stezka! —
V tie dni že dôjde — zajtra, či už dneska?…
povzdychla; šepla: Príď, príď, dieťa moje —
A pradie bystro; myslí jej však roje
zas v snem sa zlietli: jak zveličiť sviatky,
by synak znal, že v opateru matky
vplul opäť: z náprstka až vo vodierce .. .?
aj naslúchla však: či nevrzgnú dverce?
Snáď čula čos’, bo hupla takmer skokom,
praslicu v ruke, behla ku oblokom,
vretienko kopŕc za ňou — Či preds’ vrzli?
Ach, prelud — Hľadí oknom: sklá už zmrzli,
osuheľ hustla; večer hneď sa zblíži —
Či príde dnes, či…? Blízo bola v kríži,
tak túžobne ho, úzkostlivé čaká —
Vtom vstúpil manžel. Novina var’ dáka?
Až strpia strachom, keď si ku nej sadal.
Mnúc ruky si, sa zmraštil: var’, že zbadal
jej rozpačitosť — a či nebodajný
kýs’ prípad ozaj pomrzel ho, v stajni
čo — paholkove správy nezmyselné?
To prvé bolo čajs’, bo potuteľne
sa usmial — „Starká", riekol: „novo niečo — “
„Nuž?” zdúpla. „Študent nepríde …” „Nie? Prečo?
Kto povedal ti? Písal? Ľudia zniesli;
nemožno!…” ale ruky v klin jej skleslí
preds’, osikou sa striasla — „Už je takô:
ho darmo čakáš; prevýš sa len dáko —
Vraj na Veľkú noc nahradí si škody …”
„Tak, vskutku? Óvi!… Nač nám budú Hody,
nač bez neho? — Ach, nezmysleli ľudia;
je zima, snehy — prestydlo by, chúďa …”
a zaplakala —
Lež tu zdupkal ktosi
u dveriec. Šťukli. Plný zmrzlej rosy
však vpálil dnu syn — Zvítali sa v láske,
v tej tuhej jatí zmlkli na čas páske —
„Oj, otec, zapáľ!” skríkla, „zasvieť predsi!
Ja idem variť — Sem sa, môj syn, k peci,
si premrzol, však? hlad tiež zmoril sily…?
Oj, keď si mi len už tu, syn môj milý!
Už — vina otec — skoro nečakala
som ťa; no žart len stváral — bohu chvála …”
Ó, moja mati, zlatopriadka drahá,
už v nebi — spriadaj sebe vlákno blaha,
a nado mnou ho roztoč dúhou pestrou —
Praď, matka dobrá, praďte s dobrou sestrou:
až dočkáte sa — syna ty, tá brata,
nám svitne Vianoc večná radosť zlatá …

Roľník

Keď jaro tu; keď v modrom nebies mori
sa kúpe slnko — jasná králica,
jejž v prúdoch tých vlas každý zlatom horí, —
a každá vlna, prchnúc od líca
tej krásy panej, sama slnkom zdá sa,
jak odtisk verný, tak sa skveje, jasá;
keď vôkol kráľky škovránkov sbor čilý
a spevný, k službe jak by vzlietli vily;
keď i zem celá ľúbych slnka ramien
tak svieti … temný na dne mora kameň;
keď vzkriesenia zvesť nivami sa brodí,
a kde sa tknul ich: pažiť, kvieťa vzchodí;
keď strom, keď ker sťa žobrák u dvier nahý
zas oblieka sa v odev slávy drahý;
keď pieseň zvoní v potoku
a pozdrav vtáčí vábi k obloku;
keď pružných kolies jará muzika
zo dvora vlnou v izbu preniká,
a k dovŕšeniu tisíc jará lahôd
spiež zazvučí a bičov spráska šľahot: —
kto by tu
meškal dnu!? —
Ja neviem, prečo, ale rád sa dívam
tak obďaleč, tu z týchto úvrati
na rorníka, keď orie. Zrakom odpočívam
na obraze, až sa mi zatratí —
Ó, obraz známy, predsa vždy tak nový,
vždy nový každej jará chvíle.
I k závisti i k úteche mi sloví
ten jeho podpis starý a vždy nový,
vždy nový každej jará chvíle:
„Beatus ille …”
Ó, blaha obraz, meškaj ešte oku,
pod rúšku diale hneď mi neodchoď! —
— Spräž čo sneh kráča v tichom jakby toku,
vtom spieže hra: a v prúde chorovod
nad každou hrudou a pri každom kroku.
Tak voľno, tíško preberajú volkov nohy —
To jarmo v šijách, ono netlačí,
od svitu k večernej bár zápači
ho verne nosia, vlečú, ťahajú;
nie, neväzí, veď, hľa, si žviakajú
a časom pyšno jasné vztýčia rohy.
I znajúc gazdu, že on nie jak iný,
že k obedu dá vonnej ďateliny:
bez správy biča, bez pokriku gazdy
vpred rušajú, obrátia v kofaj brázdy.
Včuľ idú ta — jak chvie sa tlstá lýtka …
Po čase však, len pozhovejme chvíľu,
zas budú tu tým chodom bez pomylu,
i sprievod ich — poskočná trasorítka.
Zem kála sa: I temné vidím vlny,
jak na povrch sa sinú z hlbiny;
za brázdou brázda, jedna druhú plní,
kde dol, hneď vrch, kde vrch, spád doliny: —
či morom tiež je zem? Veď tak sa prúdi,
tak vlny hádže, ako rozohnaná
pláň vody … pozor, aby stroskotaná
dák’ nebola loď — varuj! Ó, tie hrudy
či vlny sú: ak ktorá ľvicou v loď sa hodí,
ó!… Márny strach, veď predsa bráni brána!
Kde kotvou pluh: ni more neuškodí! —
A vlny zeme: hrudy, kavaly
aj bez odporu, vzpury proti lodi
si clo brázd k odpočinku ustlali. ..
Zas kruší sa a rýpe zem, čo stena,
by novou maľbou bola ozdobená.
Prieloh, kde zlatých kvetín na tisíce,
len okamih, odvráti pekné líce,
a kde jas kvetu, hrudy mrak sa vhniezdi…
Ha, jak to, zatmie snáď zeme hviezdy?
Hej, zatmenie: by krajšie svitla zaši;
i svitne zas, jej lúče — zlaté klasy!
Ó, zem, rec, koľký obrat to už tvojej tváre,
už koľký, čo sa stáva dnes?!
Jak sčítať rany, v jeseň či na mladom jare
Čo čerieslo ti v ňadrá vrylo kdes’? —
Kto muž ten, ktorý pracnej plný žiare
a kedy zvliekol šat tvoj božský — les!?
Kto orali tu všetko, jak ten, skladom
či rôzorom? a ty — ty ozaj hladom
čis’ nesplácala prácu, čos’ im vzala?
Hej, koľko zŕn si dodnes odchovala,
či udať znáš——Lež ona nemá slova,
len, ako nebo velie, rodí, chová.
Nuž keď jej obrat bez slov, večne nemý:
cez koľko úst tu táto prešla hruda,
kto dopovie mi! ?
— Však mlčia, čušia i jej vlastní ľudia.
Hej, tvrdá pôda, len štrk, sloje, skaly —
však dedičná. Nuž drž si svoju zem,
môj rode, bo veď nebesá ti nepridali
perute, vzdušnej vlasti šatný lem:
bys’ sial, keď oblak-úhor v šír sa porozvalí,
sial pieseň veň, kým blýska on a hrmí,
zač potom nebo spevnú čeľaď kŕmi,
ni neznať jak, len keď zas spievať začne,
tu znamenie, že žiadno nenie lačné,
a zasmädne-li, kým hor’ piesne vije,
dosť ľahko, z chmár že zrovna rosu pije —
Ni plutvy rýb nedostals’ údelom,
bys’ perly chytal tmavým mora dnom.
Nies’ kvetinou, tou kráskou Šalamúna,
jejž anjel darom belosť skytá rúna.
Ty nerozprestrels’ oných zvláštnych sietí,
ichž korisťou chlieb do úst, odev k pleciam letí;
loď tvojho žitia nemá miesta v mori:
tvoj večný Ararat toť tieto hory,
a tvojím, čo v nich, medzi nimi väzí —
nu, údel tvoj, hľa — pluh i so železy!
Tak jednou pluhu, druhou Tatier chvoje
sa držiac… neboj, že ťa bieda zmorí
a zajme ti diabol hony tvoje!
— Ach, tvrdá zem … však žils’ z nej predsa stále
i budeš žiť, bo živí preds’ i ona,
a vedz, že život tvoj priam nedokoná
len preto, bo svoj koreň zaryl v skale! —
Ó, obraz blaha! — Farba jeho stála
Veď stálym len, čo ona maľovala,
tá večná príroda: tá matka dobra
i krásy, kojná dieťaťa i obra
tá neklamná — Veď nenie tu do času
ni zeleň lesa, ani zlato klasu.
Veď na tej temnej pôde oráčiny
dnes sejba, zajtra žeň — tak rôzne činy:
preds’ jeden dej a obraz tohož jasu,
ten obraz známy, a preds’ vždy tak nový,
vždy nový každej jara chvíle.
I k závisti, i k úteche mi sloví
ten jeho podpis starý a vždy nový,
vždy nový každej jará chvíle:
„Beatus ille …”
Už zoral roľník, záhon zoral celý.
Hľa, opak obličaja začernelý,
zhon havranov naň sadá, — čiže nájdu,
čo hľadajú? veď zlietlo ono plemä
na korisť z rozorvanej hrude zeme,
na korisť … A opásav oráč zájdu,
keď najprv pozyv svoj bol zaslal v nebe
so vzdychom duše žhavým, holohlave:
už rozsieva, po hrsti sype v tmavé
tie ústa zeme, aby, keď čas príde,
vzal odplatou po celom za hrsť chlebe.
A jak tak nádej sejúc, roľou ide,
zhon vtákov rozpäl krídla trepotavé —
rozosial. Už bráni, aby zrnu
sa mäkko vystlalo, by akonáhle
mu prejde sen, sa švihlo bez zákrnu
z hrúd páperu pozvoľne, letkom náhle —
I ukojené spí nádejí semä,
spí spánok žitia v lone matky — zeme,
jak uložil roľník — otec verný.
Spí krátky sen … až zrazu zobudenie,
ku nohám zvinie plášť sa ťažký, čierny,
a — hlávky vhor zŕn-detí zradostnené! —
S tým skončené dňa dielo, bohu sláva!
Včuľ už len on nech dážď a slnce dáva,
bo obidvojím jedine on vládne;
dľa jeho vďaky z mračien tok vyviera,
on, keď chce, slzy slncom svojím stiera;
či blesne lúč, či krupaj na zem padne,
to z jeho moci — Jeho láske jedno:
či vyviesť slnce z tmy, či zrnko biedno;
a čím to zrnko potom odeje sa:
tak platí uňho, ako oblek lesa! —
Hej, oráču, i nač tak spešne dolu?
Ja čakal tiež, až dobil tým ste stykom
boj hrdinský, pod stínnym šípu kríkom —
nuž tichšie nadol, by sme mohli spolu.
Jak orba dnešná? — „Taká, ako včera.
Nuž tys’ to? I jak si sa vzal tu, synu!?”
— Kde som sa vzal, kde, jak a počo? Inu,
na prírody klin ktože neuberá
sa rád? A tá, hla, túžba dneska chcela
len sem, kde vy, hej, nikam inam vera!
Tak v prírode i náš cit lahšie tuší,
priam vyzná sa — v tú kročiac domovinu,
v nejž bratom stráne háj, bár o tom čuší,
kde vzájom, spoločnosť kde zrakov, uší,
kde jak by zhrmel, bzuk ked snuje včela,
sťa víchor by, ked šumí prelet vtáčí,
a jakby prales blčal, toľko značí kmit kvieťatka …
Lež van kým neosuší:
nech zotriem krupají vlaž z vášho čela.—
Nuž orba ťažká? Ach, a tieto ruky
od plužiny tak stvrdli? Tvrdá orba?
Ó, že tak veľké sú to súžby, múky,
čo robia tela pokrm, jak tie boli
— na hrnčiarovom rozosiate poli —
čo spásu duše zrodili!… Ó, borba
to orba tá, ja znám. Ó, kde tie moci,
čo skaly tie, tú sloj za jednej noci
by skyprili na melkosť, mäkkosť zeme!?
Kde sily tie, kde zbroj, kde všemocnosť tá:
ten kúkoľ zdusiť, vyvraždiť tie vôstia!?
Ó, človečenstvo, zhynulé ty plemä,
ty raja svojho nikdy viac nenájdeš,
bárs v hľadaní za okraj zeme zájdeš …
nie, nenájdeš, meč všade archanjela
ti nad hlavou, a tŕnie popod nohy —
hľa, roľník — večný Adam preúbohý! —
Jak vaša tvár vám slnkom pohorela,
a ja nie clonou, bytnosť moja celá
nie záštitou vám, ničím … Orba — borba
a ruky — muky, vidím, verím, cítim,
a ľútosť ťažkým, veľkým vlnobitím
mi zmieta dušou, zmieta … borba, muky!…
„No, synak, dosť! — To vôľa božia prvá:
že pracovať tra — tu — tam i kdekoľvek;
bez práce zbytočným je v tvorstve človek;
kde snaha samá, milión zájmov hrádza,
ak darebák on, tak nech nezavadzia,
Ver’ pracuj, človeče, si nebies sluha.
A dôjde i tá vôľa božia druhá
— jak jedna, tak i druhá večne trvá —,
z nejž požehnania v klin ti padne mrva.
Jak zem bez dažďa scivie na mŕtvotu:
tak práca tiež bez rosy čela — potu . . .
Do chôdze nohy a do práce ruky!
Však s hlavou tiež sa uzavretie stretlo:
sťa svieca u vrcholu — dávať svetlo.
Vôsť, bodľač, tŕnie — slabšiu máš v tých rotu;
kto klas chce vyhrať: musí v boj i s buky!
Nuž, ťažká, tvrdá orba — sloje, skaly;
lež ruky sú: kde prvej iskry hrali,
že z totej skaly zrno vykovali,
sú, sú!…”
Ó, otče, jasné zažals’ hlavne:
tak dobre orieš, jak hovoríš správne.
Syn verný teda na zem rodnú, drahú
hán nenachrlí, nenakľaje prahu.
I nech sa múdri, ak chcú, o tom kašu —
len roľník to, kto zachová zem našu; —
on, čo ju proti zradnej sveta tŕži
bez ustania v tých pracných rukách drží,
čo polieva ju slzou, krvou, potom,
by pristrojil jej zlatoriasne šaty,
on!… Hľa, štít Choča posledný svit zláti;
sám avšak nestroví ho, ale rúče,
keď popýšil sa začas v slávy jase,
v hmlu pozavité zašle jeho lúče
na temä vyšších bratov — vrchov… Večné
tak putujú zôr dary, až konečne
sa zjaše nimi obor Tatry svätý.
Nuž, tieto vrchy — hľa, už zase, zase,
zas vďačný podaj vencov — tieto šiatra
nad nimi hrdé stĺpy, tamtá Tatra
— ó, pozrite, včuľ jak to na nej svieti,
sťa lampa Slovenska! — nuž nežehrite
na archy tieto, že veď nasypali
na dedičnú zem ony tvrdej skaly,
chcete-li súdiť, okúpte sa v cite —
Ja želel tiež len pre tie ruky vaše,
že skaly - - ale predsa skaly naše!
„Tak porúčali dedi: vedzte, deti,
tie vrchy tam, to vašej zeme méty,
to pomedzníky! Kým tie čnejú hore
čo stráž: ver’ nik vám zeme neodorie!
Jak vy, ctiť učte ich i svoje deti —
A preto i mne sväté sú a milé,
jak tá zem v lone ich … hej, všetko spolu
je drahým, vzácnym mi!”
… Beatus ille!
A medzitým sme straňou zišli dolu.
Sme u vrát. „Hejsa, volky, hajs, do dvora!”
Tak jednému dňu starosť odobratá. —
Ja, v duši stvrdiac: Nik nám neodorá

Krvavé sonety

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Krvavé Sonety

1. – 32.

1
Spev o krvi: ký divý pomysel!? -
A o akej? - ak o tej, ktorá žiari
sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,
či jejž crk u decka v smev zabronel,
keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;
alebo o tej, čo sa s duchom spári
veštca v zápal čela na oltári:
tak nech by spev, nech plným dúškom znel!
Ó, krv je vlaha divotvorná! - Skrytá,
jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,
až udrie v ústroj silou vlnobitia;
s tým v tepnách v ruch sa, v mluno prevarí
a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia

2
Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:
o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,
kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,
i z mŕtvej skaly kúzli klas;
o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,
sťa olej vzplanúc - kahan pri kahane -
duševným zrakom denné na svitanie:
a takto chlebom-svetom živý nas,
a vtedy štíti aj, kde nebezpeč je…
Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,
i zúri-búri, ohňom páli, vlečie
povodňou, ro
zmetá svet hŕbou pliev;

3
Nad zemou v letku utkvel na krielach
posupný démon, v pravej hlaveň vojny,
z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…
a k zemi vzal sa splývať v pramenách,
iskriaci síru, meteorov prach -
Rod ľudský dlho spal už nepokojný:
i strhol sa! - ziv sudbinej v tom trojny
zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.
Kam dieť sa, Bože!? (zúpel), k spáse vrátka
kde? rokľa v bralách, zápač pralesa
či morská choboť, loďka čo jak vratká
za útočište?… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesa!

4
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

5
Čo krvi stečie takto prívalom,
jejž pôsobivé v žilách, v svaloch prúdy
skvost leta mohly vyviesť z každej hrudy,
pokroku slynúť rušňom-dvíhalom,
byť odčinom bied, bremien odvalom!
Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,
v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,
pohasne navždy s božským zápalom!
A nad tým v srdcelomnom bolestení
čo prelejú sĺz biedne matere,
predčasné vdovy, siroty! mrk denný
im oviv novým flórom kadere -
A čože ľudstva rozplakaný génij?
ten do večnej sa tône uberie!

6
Hrôz všetkých odstavené príchlopy;
od pólu hajno fúrij tiahne k pólu,
studnice žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;
tvár zohavená sinie Europy…
A ešte blud ten! krivé pochopy,
čo ako rohy strkajú a kolú: -
Čuls’, Bože? Tvoju spokúšali vôľu!
O triumf tlčú nebies na stropy,
Ťa, vznešeného nad ich zmutky-chúťky,
zvú v spor svoj: - Bojuj, vraj, ich na strane!…
Čo si ty Mars, čo krvavé rád skutky?
Baal? Jahve? - Neslýchane trúfané:
Tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!
Súď: je to vzývanie, či rúhanie?

7
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež,
svieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc - žiaľ i
bôľ! - pompu rozvoja kol za padeš!
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý.
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili -
blahoslavení všetci zosnulí!

8
Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Bližného miluj ako seba! zčista
a bez výhrady zplna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

9
Kresťanstvo tvoje - lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije -
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť - evanjelium!…

10
- Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,
i hrdina je pravej slobody,
bo s každým sdieľny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok len, čo rukou kradnou
tak seba, ako iných oškodí
Och, plytkosť srdečná! Och zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohŕdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ta vracia výchova!?

11
Ba pošpatil si iba krásnu zem
tú, samozvanče, pošlú z Tvorca ruky!
Čo vývin na nej, priostril si v muky,
v nástroje zhuby skul jej diadém;
bič zo síl splietol, harmonický snem
jej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:
to tvoje vodcovstvo! z bied zápäť pluky;
ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…
Síď s trónu! Lev nech napozatým králi,
vrah z hladu len, nie pre slasť z azúrov;
alebo zem nech vlasatica spáli
čo brloh tvoj i s tvojou nákazou,
pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,
ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…

12
- Ach, srdce moje čo už prenieslo
osudných úderov v tom dlhom žití!
Jak struny prepiate, sa skúbly city
v ňom; temer sa mi samo rozčeslo,
i koleno mi ducha pokleslo
zúfaním: tak bol ráz ich presrditý!
Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty: -
a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslo
tak nezakrojí v pôdu v orby spechu,
jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;
i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,
na ktorej skvie sa lapidárny súd
- stoletiu, pokoleniu na útechu -:
Vzdelanstvo - cha-cha-cha! - jak ľudožrút!…

13
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvižíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! - a niet, nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného -

14
To ona panovačnosť nadutá,
čo pancier odela a čihá v zbroji;
čo na obzore ako mračno stojí,
žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;
nad zemou visí ako pokuta,
opätok drzý, držiac na pokoji;
tá, dušiaca sa spupne, že sa bojí
len Boha!… Ale zato nehúta,
nerozvažuje veľa vo svedomí
o prísnom v Desatore: “Nezabi!”
lež smelo blesky mece, húka hromy;
sťa jahnence ľud ženie pochabý
na bitúnok -; svet šatí do pohromy,
obúva do spáleníšť pahraby…

15
I hučí válka - Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jak by leviatana,
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,
požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána;
a trosky sú, čo na brah vydáva…
Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitly mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
- Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

16
Včuľ po mraku vše svolá podstena,
čo doma zbudli, všetkých dohromady.
Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;
u nôh mu čupí žena, starena,
sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:
a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí -
V kuchynke nevesta; priam sprace riady
a prisadne k nim, muka zrosená.
Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou
v srdiečku, neboliacou ostatných:
veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou
do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…
Kto odpovie i za tých trpiteľov?
ich strasti, slzy, snáď i straty ich?

17
Ó, kde si, šlachtic srdca, gavalier,
’stoj!’ zavelieť tým sborom v borby prieku?
Či múdrosť sobrals’ striebristého veku,
čis’ v kvete muž, rec: ‘dosť!’ - i budeš ver’
ten najslávnejší sveta bohatier.
Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú na paseku!…
A či sa schýliť musí navečer:
po výčerp? Musí náporná prv sila
s tou odporu boj dobiť preťažký:
až vahadiel zhrá pára rozpustilá,
súc odhodené s cesty prekážky:
tá s víťazstvom si pripne slávy kríla
a v priepasť sfuní miska porážky…?

18
- A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi smier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka,
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda - premoženým?
a menom pomsty beda - víťazom?

19
A či tie hekatomby obetí,
tie rieky krvi v splave po údolí;
ten bezpočet rán, z ktorých každá bolí
viac, než čo osud v zdravie zavätí;
to spustošenie zásluh století;
tie škody na chlebovom ľudstva poli,
plen… všetko vpokon oným na vrcholi
svedomím zachvie, ščernie v pamäti?
I k srdcu pripustia si naučenie,
že nad paloš jest nástroj hotovší,
žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;
že človek nie hmyz pod šľap podošví;
že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: -
i naveky meč skryjú do pošvy?…

20
Veď keby, keby! - Vďačne oplakal
by každý národ svoje straty, hroby,
ichž množstvo mu zem Jozafatom robí;
to všetko povážil by za portál,
za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,
do novej ľza vojsť, šťastnej, zlatej doby,
bez dneška rmutu, nerestí i zloby;
ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,
si istý súc: že železa i krvi
ohromnú nošu navždy šmaril s pliec;
nebude cudzej sláve za ostrvy;
sám svoj vždy, snaživec i poctivec,
pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,
kde cieľ…? - Ach, kiež to palmou nakoniec!…

21
Čo bude, ako bude? len Ty znáš,
ó, Vševedúci! - Ale nespytujem
sa Ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,
že bola by to decka samopaš:
bo nač Ty ako zdržovateľ dbáš,
jak krátkym umom dlho pozorujem,
čnie nedostižne ľudský nad záujem!
nad všetko, zem čo smýšľa, prášok náš,
čo na nej my, jej plemä, vystrájame.
Tej úkol je, kým ináč naložíš,
prísluha slncu vo svetovej dráme;
nám ale - zvláštna milosť nanajvýš! -
preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,
trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…

22
Že trest to, čo sa deje, od Teba
za nadužitie slobodnej vôle?
či skúška, podobná tej v ľudskej škole?
Ach, pojem nízky! - hriešna pochleba,
súc láskou, Tebe toho netreba -
Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,
za jasnej noci hore hviezdne pole:
mne čisto svieti Tvoja veleba,
bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…
Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,
snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy
drgľujú - broj prv, teraz v práci zbroj -:
Len tríbenie - cvik - vývoj ľudstva púhy,
až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…

23
Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
zkaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,
hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jak by uzavretou
zdúpneme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše smysly závrat omámi.
Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v Tvoju šľapaj, k Tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: - hja, bezočivý hosť -
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

24
A predsa - dovoľ, Bože! - Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú; tisíc do úzkostí
upadám za dňa a tie neskoja
ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: -
och, dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja
Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To bych rád znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v Tebe ochraňovateľa?
hu! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj -

25
Či zázrak telom ten sa rozpadne
na články, osobou z nichž pozostáva?
do prachu sfrkne Goliáta hlava?…
A či sa zviecha, vzchopí prípadne
a života už plňou zavládne?
i v službu vstúpi pravdy? vstane práva
obhajcom? trafí, v čom tkvie ctnosť, česť, sláva?
orlicou žalmistovou omladne?
Veď spravodlivosť tmel je, tuží pásky
nad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:
a tej, ach! neznalo; i praskly sväzky
i pokrvné, že trnie, ha! ni prút:
prút v protest… Zľutuj sa však, Bože lásky!
a nedaj mu v tej próbe podľahnúť -

26
Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕt
v ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:
len iným tôniť - obťažiť zem celú
sťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;
a časom rozsypať sa na padrť.
Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,
raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom pelu -
a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…
Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? -
Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;
však pre krv, Bože, v streku na olovo
z rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupuj
s ním v súd, lež daj mu žiť a Tvoje slovo
zvestovať svetu - Tak, ó! pomiluj…

27
Pomiluj, Bože, Bože pomiluj!…
Ťa kolenačky prosí duša moja
dňom-nocou, žertva muky, nepokoja -
Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!
od čoho naveky ho zavaruj! -:
by Slavianstvo len hŕbou bolo hnija
na cudzie lány, po čom chudá sloja
ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…
Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,
zúrodniac, zšľachtiac drsné plemeno,
dosť! - zaháj ho, ó, voči urvateľom!
Nie trus je, lež dúm Tvojich semeno;
len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelom
sa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…

28
(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-sliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono - vyschne ráztoky.
Už príroda, vidz! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…
Ja myslím: duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

29
Cit! - vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota, bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych shŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! - V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa sdieľa s bližným z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov -
Nemusím teda pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utrhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.

30
Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,
nepoletela tobôž pod zástavy?
krv necedí? v plač svojich neodvraví
na ružu rany: oj, nie! nebolí…?
Veď úfa: odzvonené svevoli!
čo popečkovala s jej žitia právy,
jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,
jak by to ľudské zvuky neboly.
Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá
každému decku, prázdna vrtochov;
len, ktorí štedrú pravicu jej vodia
sebecky, tí ju robia macochou;
však s búrkou prejde i tá nepohoda:
to posilou jej v boji! útechou…

31
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť - fakľu sváru - medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy, vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe - práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

32
Nuž, iďte s Bohom, piesne krvavé!
odvité so srdca mi dobou krutou,
listiny s kresbou dojmov, odblesknutou
pri požiarovej neba záplave,
v striel hluku, prerúvanom zdĺhave
bojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;
ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:
nech čítajú vás oči slzavé…
Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,
i ranený som, v srdce bodnutý -
Raz aspoň chcel bych, pozrieť na rod hrdo:
s odplatou za strasť toľkých dotknutí;
to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,
redikaj znad nás, mračno pokuty!…

Letorosty I. – 13. – 19.

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Letorosty I. – 13. – 19.

13.
Ach, mnoho u nás chúlostivých duší;
či búra, či tíš: čuší každá, čuší. . .
Ni ako trstina;
tá aspoň, keďže nemôž’ v boj,
tá aspoň, keď ju víchor zohýna,
i ešte potom, jak ju z väzby pustí:
nuž ježí sa a hnevom šustí.
No keby jazyk mala,
tož iste by rev jeho prekričala:
„Vbok, víchre, abo stoj! . : .”

14.
Túto spupnosť, túto pýchu
vysmiať, stepať dokonale —
škoda, škoda, velká škoda,
že nežiješ, Juvenale!
Keď však tam i spustlosť hrozná
v tom vedomí rozdulom,
kebys’ žil, nu, kto zná, kto zná:
miesto ostré šípy metať,
vo večných či elégiách
neželel bys’ s Tibullom! ?

15.
Sme ako národ kedys’ Izraela
na púšti v ceste k zemi Kanaánu.
Trampotíme sa, pot nám cíčkom z čela
vtom prší, noha mnohú zdvíha ranu;
no suchopárna dial len pnie sa smelá,
a prápor náš už pólu roztrhanú
má, a niet vodcu, nieto hlásateľa,
čo narazil by smeru ku poznaniu.
Hej, i my mali svojho Mojžiša,
čo faraónskych súžieb zo sluje
nás vymanil a k pastvám zátišia,
kde voľnosť, výslň, rosa, zlatý kvet,
jak dobrý pastier privrátil svoj statok,
nutkajúc: Nono, zbieraj, trhaj, zžínaj;
tak zásoba sa blaha hotuje . . .
No zaznel vyšší povelenia hlas:
i musel hor’ na Sinaj —
Stiaď, pravda, zostúpil bol zas,
prinesúc odkaz boží s sebou,
a čistil odpadlíctva kvas;
vtom avšak povel zaznel druhý raz,
jak hrany kviľ v púšť priletel:
i musel rušať znova na vrch Néboh,
čuť Hospodina prípoveď.
Kol štítu skrúžil ihneď Azrael;
on predsa teší sa a raduje:
bo aspoň v diali vidí slávy cieľ
a budúcnosti môž’ zrieť na zveľatok,
i poznal, boh jak s ľudom jeho mieni;
lež my? . . . My sirote! V kŕdli plach a zmätok,
ďaleko ešte k zemi Kanaánu,
ba ďalej nežli bolo naposled,
a Mojžiša nám neni, neni, neni. ..
Hoj, ktorým srdce tuchou pracuje
a máte neba dar: ó, sypte mannu
a živým prúdom haste ducha smäd,
až … príde Jozue!

16.
Čas ubieha, čas sejby ducha,
nám nevoľno však k dielu otcov v stráň;
prieložiť musí každá vloha, tucha,
a otvorené hrádze dokorán . . .
Sám diabol kukol seje, sadí hložie
ó, nedaj vzrastu, nedaj zdaru, bože!

17.
Jak vrchov našich nerozborné zrázy,
tak tvrdé zachovajme vždycky rázy.
Nerecte: že sú maličkosti,
o ktorých súdiť dá sa všelijak
bez toho, že by súd bol lichý, sprostý;
že doby sú, keď zvrtnúť naopak
plášť patrilo by medzi pravé cnosti,
a miesta sú, kde ľza sa klátiť,
dnes ufujazdiť, zajtra späť sa vrátiť
bez ujmy mužskej na hrdosti …
i žula, hľa, sa skladá zo zrnák,
i žulu tvorí drobotina, mrva;
no v spojení tam všetko ohnivom,
dôsledne sedí jadierce pri jadre
a nepovŕha nikdy stredivom,
ni stredivo ním, hoc je máčny mak:
tým žula žulou je, tým rovnak trvá,
či slnko žihá a či durká hrom.
Tak stvrdli, vzrástli jednobytné skaly
a Tatier štíty nebies do povaly.
A ked byť musí,
že zdrvia ju na kusy:
i vtedy zostala, nu, sú to kvádre,
z nichž pozdvihol sa slávny dóm.

18.
„Koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní!”
Tú spieval pieseň
duch velikého Karia.
Ó, spievajte ju široko;
narazte hlboko,
povzneste vysoko -
by nikdy nikde nezostarla

19.
Ó, mládež, drž sa verne ideálu!
Bo keď sa spustíš vidiny,
zapadneš v nížiny,
i v svojej hrudi nájdeš iba skalu.
Ja nezachytil som ho cele,
len odrobinku . . . život súril už;
no mám ho aspoň na nedele:
raz v týždni blažený som muž!

Letorosty II. – 1. – 6.

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Letorosty II. – 1. – 6.

1
Na duše mojej strome
nezvane, nevedome
vyhúkne mládniček.
Mniem: slabý do rozvitku,
len uschne bez úžitku
a - šmyk! ho nožíček.
Však z duše kárny výraz:
a ak preds’ na ňom by raz
bol zapel sláviček! . . .

2
Ako — ked už v poli pusto,
nezapráska ani bič;
mračná nebom tiahnu husto
a pod strechou v hniezde nič:
vtedy chcete, slabé prsty,
preberať sa vo strunách ? V
tedy lýru mi do hrsti
tiskneš, bledá Múza? . . . Ach,
čo si počnem ? Kol svet čuší:
znikiaľ ohlas v sirej duši!
Víchor, pravda, hodne búri,
vidím ruchot, čujem švist;
jedným krídlom trieli chmury,
druhým v sadoch zmetá list.
No v tom podnet hladať k piesni
nebola by bláznivosť ?
A keď v sadoch prchot desný:
jak môž’ z duše letorost. . . ?
Džavot vtače, smavot ruží
budí puky, zvuky druží . . .
Džavot-smavot v rannom vzduchu,
farba krásy, lásky tón:
svitá v oku, zuní v uchu,
k duši vnikne napokon;
a tá ledaže ho príjme,
ako včielka kvietka dar,
už ho v sladkom podá rýme,
tajnej dielne lepotvar:
zlaté zrnká poézie,
vpadlé bielej do ľálie.
V podzim po tom všetkom veta,
smutno, bože, v jeseni;
voláš v diaľne strany sveta,
ale nikde ozveny;
stojíš sťaby v cintoríne,
zieraš hore, zieraš dol:
tmavé hroby, mraky siné,
medzi nimi ale bôľ
valom vetra horekuje,
čiernym fátlom poletuje.
Smutno … A preds’ myseľ moja
hotová je kročiť v čln,
vtrhnúť prosto do príboja
v nárku valiacich sa vĺn;
neviem, ale kýsi vskutku
slastný prenikol ju cit:
inu — sestrou ona smútku,
smutnou tedy musí byť . . .
Šibte z mysle, šibte šumné,
vy cyprusu vetvy dumné!

3
Jak potok, keď mu kvetín vonná
druž brezinami povädla
a už len holých stebiel clona
nad striebrom chvie sa zrkadla:
tak srdce moje stoná.
Jak ružoker, keď roztomilý
skvost z neho kruto strhali
neprajné ruky v ľahkej chvíli
a v druhej už i zmrhali:
tak duša moja kvíli.
A prečo stoná, prečo kvíli
jak potok tam, tu ružoker?
Nádeje hlávky ovesili,
a sotva skvitnú podvečer . . .
Nuž preto stoná, preto kvíli.

4
Často, často zadumám sa,
zadumám sa hlboko,
liece, sadá roj myšlienok
na kvet duše, na oko.
Ktorá pestrá, ktorá tmavá -
pestré vyberajú med,
a tie tmavé, čiernokrídle
nosia síce, ale jed . .

5
Splní-li sa kedy túžba moja žhavá,
dosiahnem-li ozaj kýžený svoj ciel,
prv než mrazom zimy zbelela mi hlava,
než jeseňou mi kvet mysle osinel?
Abo žiadby moje, sny a predsavzatia,
pomyslov a plánov trblietavý zjav,
nimiž klenba ducha hviezdne je posiata,
keď ich vteleniu sa zákaz sudby bráni:
bez splnenia, za nímž mreli od počatia,
všetky - všetkých obsah len tak vyvzdychaný
spadne kedys’ rosou moju na rakev?
Ved dosaváď ozaj robil som jak dieťa,
ktoré z jara k nivám šiblo v svevoli:
hoc kol neho všade roztomilé kvieťa,
predsa krajšie kutí, sliediac po poli,
až prebrodí krížom-krážom celé luhy,
k vencu ale nemá kvetín ešte vždy . . .
Tak pochodil i ja: kvetné srdcom dúhy
vzpláli neraz, a preds’ mluva moja pustá;
no nie nerozhodnosť a či rozmar púhy,
skutočnosť v tom vina: jej hltavé ústa
dýchli ihneď skazou kvet mi na každý.
A ja preds’ vždy ešte mnoho chovám v hrudi,
čo by v svetle božom rado vzplápolať,
lúdi košieľočku, jaknáhíe sa zbudí,
košieľočku slovca, jemný patelat,
dva ružové lístky na spôsob dvoch krílok,
aby letkom mohlo v ten slovenský svet
zaštebotať vtáčkom, skmitať čo motýlok;
hej, citov tam prameň u prameňa tesne,
a čo samochtiac by rýmu do kosílok,
hmyr myšlienok v duši, srdiec, prvkov piesne…
Tak mnoho bych vám mal ešte, mnoho riecť!

6
Ach, veď len osireli,
sú sami, sami dva,
dva vtáčky jak v lese pustom,
keď jeseň nastala.
Dva vtáčky tiché, smutné
na suchej vetvici:
tam dumná péč zvislou hlavou,
tu slza na líci.
Len včude prehovoria
do tupej prázdnoty,
a boľavé sú to reči,
žalostné džavoty.
On spomnie na minulosť,
na zlatý hniezda vek -
a ona slúcha, zrak kryjúc
si clonou krídeliek;
až zjavne pozastoná,
i horko zaplače . . .
On tešil by, lež jak? - Stlpkom
zrie v temno zápače.
Ich mladé vylietali,
tá milá trojička,
a ani len návštevou k nim
nenazrú trošíčka;
bárs oba stárnu, stárnu,
i dni už mrazivé:
nechodia preds’ ich opatriť,
ach, deti, deti zlé …
Najstaršie brnklo v polia,
kde pravá zreje žeň;
i dobre sa mu tam vodí:
tie polia rodia preň.
Najmladšie zasa v iný
kraj nastúpilo let;
lietalo, lietalo dlho -
jak zlietlo, nevedieť.
No stredné - ó, nie orol,
ni s orlom striežiček
nevyletí ver’ v totú výš,
bárs v letku celý vek -
to stredné, to sa vznieslo
nad rmuty zemských chmár,
zasadlo na strome božom,
kde hlása večnú jar.

Sonety

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Sonety

1. – 21.

1
Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla
hviezd oky posiate v šír rozstre ponad zem:
jak včely do úľa hneď každý záujem
sa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.
Do seba vstúpi človek, sňatý z motovidla,
kde ako Ixion sa zvíjal tam a sem,
do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,
v sieň, ktorú vyzdobili vidín maľovidlá.
Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,
z pút zmyslov unikol jak vtáča nástrahe,
a žije plným žitím pre seba a v sebe.
Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,
len vtedy octne sa zas človek na dráhe,
po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.

2
Noc v šerom, červánkami obrúbenom šate,
mrak v brvách zlovestný a hrozba úporu,
vtom divo zbúchala na bráne obzoru
a skríkla: Nezmárnils’ ma, tu som — otvor, brate!
Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate
uskočil ku dverám a tisol závoru;
no okno dokorán, ha! — pozde! v komoru
už vlieta čierny vták a klesá kruhovate.
Boj nastal o dedičstvo. — Darmo zježil šticu
brat zlato-lúčovú a napnul svetla sily:
mdlie čím diaľ, vržená jak hlaveň v povíchricu.
A sestra vzteklejšia je samej od Delily:
hoc mrel už, ešte chvatla, čo jej ňadrá kryli,
a v srdce vrazila mu dýku — večernicu.

3
A preds’ som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy
sa noria do tieňov, v ich hynú záveju;
to značí asi jak keď nivy kopnejú
a kde sneh prvej, obraz vteľuje sa túhy,
túžoby po jare. A nie on obraz púhy:
až svetlá bielodňa nadobre zotlejú,
obraznosť v svoju ma hneď pozve aleu,
v stráň, kde kvet, pod nebo, kde najčistejšie dúhy.
To svet, čo zo mňa pošiel, môj svet maľovaný,
nič cudzieho niet v ňom, svit i tieň mojo je,
a končí sa najďalšej hviezdy na rozhraní.
Jak svitlo, bezpečne cieľ honiť ľahko je,
lež keď noc? — podržia ti iba zástoje,
imž na púť svieti vlastná ducha krásopani.

4
Svieť, moja krásopani, lampa obraznosti,
nech stúpam k strminám, bár stmel sa vôkol svet,
a k tomu ostrovu, kde blaha pučí kvet,
nech ponad more trampôt prekleniem si mosty.
Ó, zaveď, kde môj duch sa v pravde pouhostí;
v dňoch týchto pre neho, ach, stravy žiadnej niet,
nadarmo zablúdi do dolín o podnet:
tam rujú sa o korisť, vlastne len o kosti.
Ó, svieť mi, krásopani, ku ponočnej púti,
keď pozemských ciest dusný usadol sa kúdol
a hviezdo-glorie vzpláť čisto môžu prúty.
Pod nami hlboko už bied a nárku údol —
však vyššie, vyššie ešte lúčov na peruti:
bych pamiatky na všetky zdola pozabudol…

5
Svieť, blesku lučezárny, hviezda poézie! —
Keď ľudstvu padlému raj zmizol bez chýru:
ty prvá svitla si mu techou z vesmíru
a sestrou otroku si padla kolo šije.
Vstal titan, kročil — šliape na lernejské zmije;
za rúnom bez bázne sa pustil do víru;
sad skváril Hesperíd, skvost znáša z Ofiru …
a na vzdor Olympským pruh epopejí vije.
Ó, hviezda, tebou človek, hľa, raje odmyká;
znáš prietrž utajenú cherubovmu oku
a noci pod tieňmi vše vpustíš básnika;
tys’ predchuť blaha, kvapkou z nesmrtnosti toku;
ty nemáš zotrvania nebies na vysoku,
ty musíš po ducha - - Ha, zem jak zaniká!

6
Zem níži sa a klesá temna do hlbiny,
jak balvan ozrutný do lona morských vôd;
kde čľupla, lunastý sa zvíril chorovod,
sťa vlny kolocú sa rozmetané stíny.
Jej hory už len ako v okne rozmaríny.
Zdá sa, čos’ jakby zrak mi cez ne mihá: Poď —
no vyššie o štebeľ, o pružný svetla schod:
ni vidom tomu ja, ni slychom nepovinný!
Ty oko, ja ťa znám, ty škúliš zo šera,
si vábom nirvány, bludičkou cmitera,
si, ktoré hesla neznáš nad „memento mori";
duch-fönix v tvojej vyhni tiež len jak strap zhorí.
Nie k prachu, ku svetlu ľne moja dôvera;
i rušaj, orie môj, huš z krážu Kykymory!

7
Viem, vrátiť sa mi príde, vrátiť ešte zpiatky
— sám určiť nemôžem svoj odlet z nízkych hniezd —;
nie že bych zapomnel dač’ s sebou poodniesť,
lež vzal som, čo som nemal — údel zeme-matky.
Ten patrí jej, i dám ho bez odporu, hádky.
Len jednu vyžiadam si s lipy ratolesť
za všetky trpkosti, znoj čela, za bolesť…
hoc clonila tiež, jej chlad bol preds’ vždy tak sladký.
Viem, vrátiť sa mi príde ku tým dolám šerým
i prevŕhať nanovo po ich tvrdej hrude:
však že raz vracaniu sa tomu koniec bude,
že vzlietnem navždy mocným okrídlený perím:
to verím, darmo tajíš, mudrlantský blude —
ja verím v kráľovstvo, moc, slávu ducha, verím!

8
Ja verím! — a s tým šiniem v taj sa nekonečna.
Som atóm, iskra len, lež s jadrom trvalým;
zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim,
púť moju nadpradie mi jasná cesta mliečna.
Ja verím, pravda ducha že je pravda večná;
po desných strminách mi ona zábralím,
ona mi blahovesť, hoc i hrob odhalím,
znad Patma ona znie mi zvonná, sväto-rečná.
Jak voľno v hrudi mi! Nu, v ducha domovine —
nič netiesni ma viac; strach skonal márnych strát,
čo z ducha zrodilo sa, nikdy nezahynie.
Vy svetlá nesmrtné, ichž roj sa vencom vinie
kol božej podnože, ja váš, hoc skromný brat! —
Vtrieď, kam chceš, v službu, len daj svietiť, Hospodine!

9
Ďakujem za tú mrvu svitu v mojej duši,
za štipku frknutých do mysle čistých zŕn,
i za ten čudesný a často ostrý tŕň,
čo bodá v srdci ma, keď v lieni hlivie, čuší.
Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:
Si krovím u cesty, čo? Dviž sa, nezakrň,
prach vánkom nadšenia zduj, popol poodhrň,
i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!
Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;
pod žiarou zápalu nech puky roztvára
a dúha vzlietne krás jak z čaropohára…
Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,
môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!
Lež žiaľ — keď voľno mi: plam jeho dohára -

10
Hach, vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,
ty čarovtáku môj, nes ducha môjho, nes!
Čuj búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes:
máš v kraj, kam ľudská túžba ešte nedolietla.
Čím vyššie, milšie duši, inú prelesť stretla;
vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:
i chváta sadom hviezd jak vtáča skrze les,
jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.
Čím vyššie — sladšie duši: bo sa blíži k paši,
ku nivám, nad nimiž stráž držia anjeli,
ku nivám, chlieb kde žitia, potok čistej slasti.
Itare, rozumiem už tvojej samopaši:
len raz si v nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,
a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.

11
I vznášam sa a šiniem ako stužka plamu,
juž vatre odňala za noci víchrica;
podobná z duše mi žiar šibe do líca
a v oku vidmom dúh sa jeho lúče lámu.
Kam? — na žertvište azda nebeského chrámu,
čo vlákno vtonúť mám do svetiel tisíca?
Môj vznet je teda viac než poľom ohnica,
ja nezapálil v obeť planú, márnu slamu? —
Jak mnohý, než by vzozrel v slávy výšin stropy,
kde márnosť neznáma a šťastie nezmenné,
by plazil sa za ziskom, radšej zrak svoj sklopí!
Hja, z úrody nív oných neľza viazať snopy! —
A predsa bedák on… Len božské nadšenie
má cenu! I keď zhaslo, skvelé nechá stopy!

12
Z nadšenia srší život, ako zo skaliska
sa vzprúdil kedysi mdlým húfom na púšti.
V milostný ono čas sťa dážď by zašuští
túh luhom zmareným, až vzkvitnú zhoreliská.
Len ono vydrží spor, mečom božím zblýska,
jak cherub premáva sa protiv po húšti;
sfíng hádky zmotané len ono rozlúšti;
s ním víťazstvo, bez neho kvil’ba rabstva nízka.
Ó, štedrou spŕchaj rosou, bohatú lej vlahu
do srdca horlivca, ty Ducha prívale!
Dosť sedal posaváď v snoch trudných na skale;
dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia snahu: —
kde Pravda, jejžto trón krás tvoria kryštále;
ta zachcel, namieril let — k tomu veď ho prahu!

13
Môj obzor nezná hraníc. Priestranstvu niet hrádze,
jak guľa ohromná, jejž stredom ja som, hľa,
kol rozstúpilo sa. Zvšiaď záchvev nadvzdušia,
z ciev tajných odvíjanie pášem skvúcej priadze.
Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,
dúh vlanie čudesné a drahokamov hra,
roj kúzel magických, jag, fata morgana —
no oko zemšťana preds’ všetko požiť vládze!
Jak, zostril niekto razom vetchý nástroj tela,
dal v návod výpočet a krídlom teleskop?
Ech, slabá výpomoc a trocha k náuke!
Nadšenie z Boha, to tá sila tvorčia, smelá,
juž priestor nezavre, val nezachváti dôb —
Duch liece vesmírom jak včela po lúke.

14
Čuj, šumot, rachot, hrmot z diale jakby voza.
Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno, vskutku Voz;
spräž v letku nezbednom — no, ničto, Helios,
nie Faeton, poháňa, ničto, žiadna hrôza!
Čo — myšlienky sú putom, krídla duše lozia,
než Pegas rýchlejšie má k cieľu krehká os?
Huš, k mliečnej ceste, huš, kraj cesty na pokos,
kde k hroznu zopäla sa zlatochlpá Koza.
Viem, blízko ľúta Saňa… preto Bereniky
vlas šumný zježil sa, hoc posmel v Srdienci,
a ľakom zsineli i driečni Blíženci;
no márny Labute kvil, márne Kvočky kriky:
toť, Persej už ju zbil, toť, víťaz vo venci!
A spása Pegasa je vesmír preveliký!

15
Čuj, šum, sfér hudba — iste nápev skvostnej Lyry,
zvuk Vegy rozkošný, jak sám by Apol hral;
ku hodom pozýva Sirius, slávny kráľ,
Altair pošiel s vesťou pod pečaťou Miry.
Okamih: Arktur, Regúl… všetci bohatýri
v oruží nádhernom sa hrnú z dial’nych brál.
Orion hupol v kruh a zápas započal;
ryk Aldebarana, čuj — viď, jak okom víri! —
Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.
No turnaj nemá konca, nemá, bársi všetci
sú reci udatní. Nadarmo Korún jas
plá slávou k venčeniu a Panna núka klas,
— kde Herkul? — zvolal kráľ. A onen skrsol vraz;
i najskôr korisť on na bujnom znesie pleci.

16
A vskutku ulovil ju, stúpa, siaži, letí;
svet celý pohýbal, jak búr keď opre sa
presily prsami do stavby pralesa,
že neponechá v kľude ani jednej sneti.
Kam? za ním zabrali sa azda všetky svety?
on centrom stvorenstva a osou kolesa?
on zopäl na reťaz kol žhavé telesá,
že za ním musejú jak pokárané deti?
Lež kam ich vedie preds’, kým smerom svojho prstu,
do školy akej? Roj — do úľa ktorho brala?
Ký cieľ im správa jeho k púti predpísala?
Snáď k svadbe dvojhviezdy, kde rozkoš neskonalá,
sa náhlia? ako k novej sestry slávokrstu?
či ku pohrebu hviezdy, čo sa stroskotala? …

17
Ó, veľkolepí ste, jak kráčate tak v kole,
vy jasní pútnici, hoc mnohí, v zhode preds’;
nie cudzej, vlastnej vy ste každý slávy žnec,
pre krivdu nevchádzate mračnej do nevôle.
Tam svetodejov veľkých nedohľadné pole!
Že kedys’ spíše ich, si trôfa vedomec:
i štára v tajných hmlách a zvŕta nebožiec,
i nebesá rozkrájal ako oráč role.
Vtom domnienok všakových hojnosť rozsial na ne.
Pred sebou predviesť dal rad sústav slnečných;
diaľ skúša, beh, lúč… a už vtáčka chvatol v dlane!…
Ja, pravda, chválim Kosma umné spytovanie;
pri všetkom obdive však preds’ sa prerve vzdych,
vzdych z hlbín k ústam, z úst do výšin v slove: Pane!

18
Ó, krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,
navonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar;
nie púhy staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,
pán, ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.
Zriem svety: vstávajú a zapadajú v lóže;
sú hmoty obrazy, a preto idú v zmar.
Ja smiem však vyvolať: „Non omnis moriar!”
ja červ smiem! — Čože vesmír povie na to, čože?
Dosť videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;
predo mnou rozkrídlené deje arcidielo,
tu v rozkvete už plnom, tamto v čaro-puku —
Dosť — teraz rád bych spatril raz i majstra čelo,
všeslávy obličaj! — Môj vodca, podaj ruku,
po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!

19
„Spät, blúznivče!” hlas z výšin zaznel kárnej vravy.
„Viď hor’ a rec, čo zrieš?” — Zriem hviezdny, jasný Kríž,
tak vetím v žasnutí. „VčuP pozri hodne níž;
čo zrieš?” — Zriem znova kríž, však zatienený, tmavý.
Blesk zkmital: kolo kríža vidím husté davy,
muž na ňom v tiesni muk — ston, osrk — skonal — tíš —
Zem! — skričím — Golgota! — „Hej, tak, jak hovoríš,
— hlas opäť — umrel, sberba chváta od popravy —
Bol vyznavačom pravdy živým, svetlom zeme:
i musel na zmar — zbilo lže a tmy ho plemä;
no trpev za pravdu, ten jasný zobjal Kríž
a patrí Bohu vo tvár všeslávy a lásky! —
Co ty? — kde rany, obeť? — Mlčíš na otázky! —
Tvoj genij vravím: Zpät! — Príď, až mzdu zaplatíš!”

20
S tým zmĺkol. — A ja strezvel, srozumel mu zcela.
Hymn, zdá sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:
„Kto horí za pravdu —", hoc zotlel v márny prach,
nezhynul, nesmrtnosťou trvá svojho diela!
Ach, zloby, neprávosti je na zemi veľa.
Zvlášť jeden záhyb jej je plný bôľov; vrah
tam zdivel k vzteklosti a kmáše slzný hrach —
tam boží trestu bič, meč pádny archanjela!
Ach, hryzovisko, strasť tam dolu na svete:
húf verných v potupe a planstvo vo kvete,
zboj po ducha komore, zradný predaj krve…
A dni, čo svitnú, horšie, nežli boli prvé —
No pravdy stúpenca to všetko nezmätie,
apoštol schopný on vždy každej obete!

21
Z nadšenia srší život, život opravdový!
Lúč jeho nehasne pri žiadnom zatmení;
v milostný ono čas sa zdrojom spramení,
otuží svaly, jazyk operutí slovy.
Dá smelosť, krásu v líce, zaštiepi v ráz kovy,
na zlato prepáli hruď v svätom plameni;
v broň odie, doručí aj prápor zvlnený;
tak k obeti a k činom slávy prihotoví!
A búra zrachotí — zhon ďasov rozveje —
V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje —
a vo svet večne sa zaskvejú trofeje.
O, Ducha povíchre, ó, zostúp z neba; tvor-li
je človek vyšší, dokáž, zapáľ ho, v ňom zhorli: —
z hniezd — tam — až k hviezdam sami povznesú
sa orli!

Výber poézie

Pavol Orzságh Hviezdoslav
Výber poézie

Básne:

Zuzka Majerovie

Hodne sedí dedín na okolí;
za leta vše jak by záhradkami boli.
V každej kytka dievok pekných pohotove;
ale najkrajšia je, nech, čo chce, kto povie,
Zuzka Majerovie.
Keď tak za nedele do kostola kráča,
sšustiac oblečením, myslel by si,vtáča
brnklo vedľa: sukne riasne na nej, biela
kosička, stúh kŕdeľ…všetko sťa by kriela,
na nichž preletela.
Ale nielen úbor svedčí jej tak rúče.
Myslel by si, slnka olipli ju lúče:
a z nej tak žiari krása bezúhonná;
z nej, jak rezedy by, fiál so záhona,
oviala ťa vôna…
Toť, jej obraz, zjav - Bol len raz…U chalupy
vetchej, na podstene starena si čupí,
shrblá, zapadlých pŕs; v tvári vrásky šaré,
mrkvot čnie spod šmatky; n nose jej v páre
sedia okuliere.
Trtolí sa, habká, jak kto moc má práce.
Na kolenách kúsi odedz, na tej láce…
zíde sa, bo zderky na nej každá hába.
K uličníkom hurtla: “Poď mi navliecť, žaba!…”
ozaj ježibaba!
Ako zblýskala vtom okrúhlymi oky.
“…Teraz prac sa v čerty!…” Umklo dvoma skoky.
A už kŕpa rukou suchou ani trieska,
čeľusť v kyv…Toť, Zuzka kedys’ krásna, rezká
od Majerov - dneská!
Ako takto zišla? Dlhán kapitola;
moc preds’ rokov tomu, keď mladicou bola.
Mala vohľačov hať pre ten parsún švárny,
hoci málo v truhle, málo na sypárni…
Hja, tá tvár, hoc zmárni.
Dievku, len si dvorí - štvrť ju bár na kusy,
do zrkadla pozrie, navrch žblnknúť musí
prelud jej… Nič prosby-hrozby, reči radné…
Takhľa, oko, čo tkvie v srdci krásky na dne,
nedovidí žiadne!
ROzpoviem preds’ letkom. “…Dievča, pýtajú ťa",
otec k nej. “Čo, ňanko, za kupeec?…” “Nuž, Šuta-”
“Zasa…či som šútá?” “Nepleť!” “Rožky, aha!"-
Tak nech dá pár volov, keď sa krava priaha;
dva, ak som mu drahá-”
“Kebý taký jarmok!… Odpravili sme ho
z fígľa raz. Dnes nechce vena -” “Za takého
isť? Ba!… Nie som špata, ale ani sprostá
Deň-noc by mi túkal: Neprinieslas’ chvosta;
v žene chovám - hosťa!…”
Inokedy jej brat: “Máš ty sestra šťastia!”
“Kde mi vzchodí, ukáž -” “U studne…” “Tá chrasta,
lišaj samá!? Zacloň -” “Veď sa lieni… I veď
ináč šuhaj!…” “Chcel bys’ mi dať oprašivieť?…
Toľko na ten prívet!”
“Ale s kým sa zídem, nedá pokoja mi.
Chlapci: “Nahováraj…” “Nahováraj…” mamy.
“Zanôť im tú moju, kohútom či kvočkám:
‘Ešte sa nevydám, štyri rôčky počkám!…’
kvôli, pozri, očkám…”
“Štyri roky - hojój! Kým sa nepoženia
vrstovníci…? Zvädneš!” “BUdem svieža žena.”
“Tiež sa ovrábiť chcem.” “Urob, vždy ti hudiem -
Jak nevese žiadna, zolvicou jej budem;
z toho slnka ujdem…”
“…Zuzička", k nj mať tak, “ťažko mi, ma mrzí…
Neraz plačem v noci, vo dne prežriem slzy-”
“Prečo, mamko, prečo? Var’ som ublížila
vám čím? Nie som vám dosť dobrá, nie dosť milá?
Odmieňam, čo sila
stačí!…” “Všetko prada. Ale vieš: brat - ňaňo,
i ja - radi by sme -” “Sa ma striasť… šak, áno?”
“Mlč, že striasť… Preberáš-” “Mladosti viem užiť!-
Ó, jak bych sa rada vám povytúžiť…
Vydať sa? Skôr slúžiť!”
“Koľkí pýtali ťa… doseľ unúvajú,
jedináci hodní…” “Nemám ku vydaju
chuti, mamka ešte!…” “Vídaš, poopadla
náhle ružička ti…” “Ja že…?” “Ba som zmladla!…”
kukla do zrkadla.
-Po čase jej všetci domáci: “Čo, povedz,
zmýšľaš?… Mládenci preč!…Prehlásil sa vdovec-”
“Vdovec?” “S deťmi bár, jest na chlieb, na omástku
tiež…Ti čiastku chce hneď zapísať-” “I čiastku?
Zahrdúste - krásku!…”
Pustila sa v nárek, čo by pohol skaly,
že sa len tak steny v izbe ozývali.
“Nikdy!” strhala sa. Ušla do komôrky.
Za ňou mať: “Ach, cit!… Veď neviem výhovorky;
ale siliť, horký!…”
A tak nielen štyri - rad ulieta rokov -
Za pytačmi kvet líc, očú lesk, plň bokov,
smiech, ples… všetko zmizlo za minula bránou!
Zostala - ej, neraz s tvárou vyplakano
v kúte - starou pannou.

K Vám urodzeným, veľkomožným

K vám urodzeným, veľkomožným…
mám veľké, vážne slovo!
Povedzte, ale stranou mam,
vyznajte jasno, bez obalu,
hej srdcom vsetkej úprimnosti možným:
čím zaslúžil si ľud ten môj i váš
to položenie zrovna otrokovo,
na väzoch desnú žernova jak tiaž -
tú súdbu čiernu, plnú strastí, žiaľu,
ten porok - kliatby veno hanlivé -?
Jak prehrešil sa kedy proti vám?
Čím zavinil, že nafúkaní vzdorom
a chladom ste s ním v drsnej protive?
že, úškľab na rtoch, v oku žlče páľu
a v brvách vypínavý mrak,
ste pohrdli ním - odhodili sa ho,
jak prašivého, postihlého morom?
sa v osobité odlúčili cárky,
bášt nastavali, šiancov odovšaď
obrubou spupnou strmo, skalo-naho,
predsudkov splavy narazili v jarky,
ba f áťľom ten vzduch premriežili množným:
nebodaj - aby nevdojak
nevšantročil sa v pyšný Vyšehrad,
v kráž, v sféru… modly nezprevracal tam,
i šľachtické vám nepokváril blaho on:
divok, vlačeň, hladoš… však ver’ tak?
Nuž, vyčítajte! Narezané čiarky chýb jeho riešte!
- a ja poslúcham –

Var’ deckom že je cudzoložným,
tým (akých práve panská roztopaš
vypúšťa roje…) tvorom bezmenným?
či vôbec plemä Kainovo? Nie Tvorca ozaj lásky pudením
ho sformoval; lež satanáš
by bol ho vrhol mrzko, nehotovo
v svet, s bahnom v duši, v hrudi s zvariakom
bezcitným: ohyzdu i potvoru -?
Tak pozdal sa vám podlé, presurovo
v bytosti celej - blbcom, mrzákom?
v tom zhrdy kľúč a hnusu, záporu…
čo?-
Nevidíte na ňom pečať Boha,
i vykrojac sa z velepríbuznosti,
ste takto sami zabili sa v duchu!?

Že slabosti má predsa, tiene, vady?
Ach, pravda; ale ukážte mi tiež:
kto bez nich? - Človek k človeku sa radí;
ľud-neľud - darmo cúdiš, oberáš:
sme všetci z tejže Adamovej kosti -
Či mravokárci vy snáď dokonalí? -
- Je rabom brudu, biedy, slepoty:
zas hrdopyšne namietnete vari?
Však ak to značí prísny čela vráž:
aj udať ráčte hneď tie zvláštne dary:
jak pečovali o jeho ste zdravie?
ký kúpeľ očisty mu prichystali?
kde dobra bránu, okná jasnoty
preň otvorili? (Tam snáď, kde ,sa páli’…?).
- I vyprosí si každý takú druž,
z takého spolku na veky sa vzdiali,
otrasie spony, vzťahov ohnivá -
Haliena! - tá var’ plášťom krásy?
a krpec - ten by došuchať mal k sláve,
jak škvorňa, ktorá hrmotí?
Chachacha! ozaj kriela švihotavé! -
Och, tik! och chabec, čvärga - Do zdiva
s tou sprostou hmotou!… Takto asi
by presekli ste uzol? -
Nuž:
či jeho silná, šíra hruď
vám od prvoti nenie základom?
nie živlom vaším jeho krve prúd,
nie šťava jeho vaším odmladom?
Nie na tých jeho pleciach strmých zdvihli ste sa
hor’ panujúcej do výšavy,
bo podložil sa vám jak Atlas pod nebesá
i spodopieral vašich výsad stavy?
Čo nešianate jeho hlavy?
čo kopli ste ho v ľadviny,
strom podo vlastnou podťali si pätou?
Či nedával vám obrok povinný,
kým robotoval vašom na záhone?
nie jeho prácne plásty vám kvapkaly slasť v čaše hostiny,
a neztvŕdal-li jeho čela pot
i menil sa už s tváre žhavým letkom
na perly pre vás, na skvost, na klenot,
a mozole zas v korál, na rubín…?
A samému bár korky zbudly v lone,
z žne v prstoch osti, spočiň na peľasti,
kahanca leda sivý stín -
vždy v boji s hrud’ou rozopätou,
vždy v cudzom jarme: pritomvšetkom
či nectil sa vás bázňou takmer svätou?
- I dneska, kde kvas v svete, zmätky,
kto iný, ak nie jeho hodný syn,
vám svedomitým, verným sluhom?
Kto poháňa vám divé kone,
by nestrhli vás dakam do priepasti?
Kto lány vaše ryje bodrým pluhom,
i háji ešte nezmrhané statky?
Kto hniezda lepí vám i budúnky,
zdnu vystiela ich páperím i kvetom? -
Nie jeho dcéry posiaľ pestúnky,
žien jeho ňadra mliekom vašim deťom?
Ba nebyť prsníkov tých, svalov, žíl,
nech on by bdelý, pilný, pracovitý
čo unavený, omrzený raz zavrel oči, ruky založil:
v tom okamžení ver’ po vašom by bolo bytí - žití!..

A za tie všetky jeho posluhy,
tie námahy, znoj tváre, duše vzdychy
ká odmena mu od vás? Márne nič…
ni povďaky len prívet lichej ceny;
i prehodené k nemu vaše slovo,
bo so strminy padá pýchy,
sa mení pre ňho ťažké na olovo;
a pohľad: spurný s kozia pohonič…
-Však ani nestíha vás pre dluhy,
vám nezazlieva odstrk, povrženie,
nelásku -: bez ponosnej spomienky,
bez výčitiek i jedinkého hlásku
to všetko s nemou slzou v oku znesie
(ba i tú zdrví rožkom halienky,
v jej chlpatom ju zapatroší vlásku);
zahrnie v ranec plánča výsluhy
a do pamäti dôtky, potresty:
i vyhne vám a kde mlk, tiché tiene,
kde nepočuť ho, na moch pokleslý
sa v nárku horkom vyžaluje v lese,
pod chvojou, čo už asi
jediná k nemu súcitne sa chýli,
si zacnie z hĺbky, podumá si
o svojom veľkom, ťažkom neštestí -
Veď, čomu v dejoch príkladu ver’ nenie,
ste vykonali: vetvou odčesli,
ba vrchovcom sa zrovna ulomili -
však poručeno… asnáď potreba
to osudu: nuž spokojí sa s ním;
už postaral sa, stará o seba,
i dúfa v iné lepšie opatrenie,
hej, sám Boh že mu bude pomocným:
a v korunu sa zmôžu kýpťa sily -
Och, bolí ho to! nevýslovné bolí,
a hanbu v lícach počuje až spieť;
no mlčí - nevzpiera sa vašej vôli,
ni nemá, nezná vnád, vás prizvať späť –

Len o to jedno snažne prosí vás,
keď ste sa s ním tak ľahko rozlúčili:
ni ináč nemýlte ho cestou žitia!
nech bez priekorov, bez prekážky,
jak zasvitáva boží čas
a vnútorný mu káže hlas,
svoj úkol včelou naplňuje ťažký,
sa venčí jeho lipka ramenitá.
Naložte, áno, nohám, aby blatom
mu nezbabrili mysle hermelín;
nariaďte rukám, nekyvotať na tom,
čo v desatoro sadil Hospodin;
a vôbec vštiepte smyslom, srdcu, hlave:
je zločin vždy, nech kohokoľvek čin,
pásť na cudzom sa - trebárs na otave.
Zvlášť ale prosí: šetrite mu reč:
to dedictvo, tú pozostalosť predkov
najdrahšiu, ten dar s neba soslaný,
odenie duše nacho-jasné!
reč, ňouž sa ozval v svet už tamto Mlieč,
tam Sitno zas, hoj, krásne, večne-krásne!
(-tiež mohli ste čuť božské varhany:
no váš sluch inou nasýtil sa pletkou -);
reč, pieseň, potešenie jediné
preň v tejto plaču, kríža doline: -
tu odvráťte sa s neprajnosťou všetkou!
tu úmysly už zmarte kruto-desné!
Veď znáte-li aj, čo v jej hlbine
je? aký poklad citu schovaný
i myšlienok, jichž cena nepoklesne?
Či nazreli ste kedy do tej studne,
vystihli výron jej i samoteč?
Tam vody nikdy neubudne
tej pravej, živej… Iďte preč,
preč od nej, nevedomci preč!

Ó, prečo nie som výchrom

Ó, prečo som nie víchrom,
nie búrou hroznou, náramnou?!
Jak zmraštil by som razom čelo, sieť
žil na ňom zhluzil v hnevu spuchliny,
obrvy stiahol, skranmi zasinel,
zbrňavel v obličaji, zblýskal zrakmi,
za bleskom zhrmel kliatbou rachotnou,
vo všetkých článkoch schvel sa zimnične,
zdyhčaný schvátil čierny oblak, pomsty
to na seba plast, rozpal perute
nasiroko i priam ich stulil zas
v klin bodavy, vdol strelil necakanou
nehodou, bicom spraskal tisicoro -
strapcovej kary ponad onen trh,
kde salba rec i tovar, miera, vaha,
a vtrhol valnym prudom nestastia,
komety metlou vtrielil zeravou
tam medzi tlupy cachrujucich lotrov,
klamarov drzych, dennych zlodejov,
prevracal svatokupcie stoly ich,
ich pokryvacne siatry strhal, modly
tron rozkotal - im v stice vrepil sa
paznechty supa, na zem povalil
cudzopasnikov, do ich vantrubov
z mozolov cestnej prace vytucenych
zavrtal smrstou, scupkal ladovcom
po lebkach smilstvom-vilstvom vyplzlych,
lze jazyky im zmiatol babelsky,
dych sirou otravil - a otrasuc
murami stavby do korenov, v nejz
snemuju hresiac, krivdiac kramaria,
ju zrumil celu, a tak pohrobil
v jej vlastny pelech luzu diabolsku…
O, preco som nie morom,
vod spustou vasnou schvatenou!?
Jak vzburil bych sa voskrz, do dna az,
odklopil krutnav desne koryta,
teremy hlbin siro roztvoril:
z nich, temenom z pien mracnych diadem,
jak Neptun vyvstal neskrotitedelny,
hrud prilivom zdul, prudo-ramena
roztiahol mocne sustom, kypenim,
nadrazil vlny rudo-hrebenate,
kudlate pereje i zajal ich
co criedy, krdle vsakych rybich potvor
a oblud, priser obojzivelnych,
ich tlamami vsak vo breh vhryzol sa
a drvil ho a v priepast potapal -
ba, vylejuc sa jednym valom nan,
i splakol takoj jednym omytim
celucky priestor, veletanier plochy:
ze zlesknul by sa v slnku ani ostrov
nadherou vesny prave zroseny,
ni zora jarnym dazdom skupana,
a novou zemou vzkvitol bohate!
Tak ocistil bych od brudu a hmyzu
kus zeme ten - snad lice svarne, snad
materake nadra, milostive useta,
bok srdecny ci lono uprimne,
alebo celo dumy, ducha tema -
tak osetril bych v neduhu ho, vln
obvazom neznym otocil mu rany,
urazy scelil, zdravim ruzovym
zmaloval vsetok, skvostne zasatil,
vystrojil: lebo ochranil bych vraz
ho od havede uchvatitelskej,
od hnusnych pandrav, pozierajucich
zen jeho v rozvitku uz, od hadov,
ovijajucich jeho hajov vetvy,
od vipier z krovin jeho sipiacich -
od seliem, bestij: ktore nestitia
sa oceanu ruhat, protivit,
ked nachlastaly vlah sa jeho duskom,
nan hubovat a kydat potupu,
v sum jeho revat besom divokym,
tak prerusat ho v svetodejnej pejme…
O, preco som nie sopkou,
tou zahou zeme palcivou!?
Jak zhromazdil bych vsetky svoje ohne
v jednotnu vatru, jak vse gazdina
ohrebie svoju - zlucil v silnu pahreb
zerave uhlie, ako vo vyhni
robieva kovac - hlavne, pochodne
blkotajuce skupil v ohniska
stred veleziarom, ako blyskavica
kridlami vichra svoje pohrna
v hranicu noci… A tou tuhobou
pojenych plamo-vzpruh a zihadiel
bych podlozil sa pyche tyranskej
pod tazke dlapy, pod dlaviace paty
a dopekal ju, krvi cievami
az do srdca a strznov vetvovim
az v mozog jej sa sinul vriacou miazgou,
jak ortut stupal pale po stupnoch;
tam horiacim sa rozlial jazerom
a v svedomi, v jej ciernom svedomi
zblbotal lavou svitkajucej muky
a bleskom suzby striekal, bolesti
sa jagal bublinami: ze by vtom
do sialeneho tanca skocila,
hupkala zihom, osrkajuca
pre spenie desne, ofukovala si,
olizovala zvadlym jazykom
pyr podosvi, i zufalstvom sa zvila,
o jednu krupaj chladu zupela
jak onen bohac… chcela nvrznut,
sa vrhnut hoci v morsku mohylu -
No prekazit ju v tom a potrest jej
povysit este po najstrmsi stebel
rebrika kary: razom vypucil
bych koru zeme pod nou v zavratnu
vys a tam vyrkol ortiel: Tron a skvar sa!
A jak by trovou dochadzala uz
na koniec totych trapnych neresti,
co vyhutala sama, nadielala:
bych rozzavil svoj hrozny pazerak,
svoj krater zhuby, lievik Danteho
ten zatratenia - a ju prepadil
ven: v studnu plamu, v pekla kotlinu,
tam spalil ju; no ako samotinu
sprudenych kovov, trosku netrebnu,
nestrovitelny prismud, zo zaludka
i vychrlil zas nekludny jej prach,
privolal vichru: Prazdnom sveta rozmet!
privolal moru: Rozmy, potlac ho,
nech zhynie stopa i jej popola,
inacej ako zniklo Pompeji!…
- Takto, jak som, ach, clovek bezvladny,
bez moci, pridat doraz svato-hnevu
a pohorseniu vykon odplaty:
ked vyvodit zriem zlobu, podlost skviet sa,
a pravdu klesat, pykat nevinu:
co mozem proti…? Do prs vzburenych
pozapriem paste - sklonim biednu hlavu
a horkost duse v slzach vylievam - -

Hory, lesy, dobre vám je!

Hory, lesy, dobre vám je:
z plna miazdy, z celej vlohy
rastiete su do oblohy!
Nik vám väzy nevyláme,
nepodráža zradne nohy -
Vidiac vás tak bezzávadne
vŕšky týčiť, šíriť chvoj,
na čelo mi chmúra padne,
pod vami čo tesne býva,
odjakživa
nehájený národ môj.
Šťastné ste i vy, poľany:
len sneh z vašich bedier skape,
už je zimy po útrape!
Prekvitáte ako panny;
nik vám letníc nepošliape -
Vidiac vás tak skvieť sa v kráse,
z chmúry tej mi slzí prúd
oči zaleje: bo v čase
tom na um mi zíde zase -
čo vás kosieva, jak viete,
po odkvete -
večne tupený ľud môj.
Riavy, riavy, vám tiež nežiaľ:
zo žrediel si vytekáte
čŕstvo, čisto, prebohate!
Tok váš beží si, jak bežal
prv neznajúc puta, hate -
Vidiac vás tak voľne hnať i
hukot čujúc vaších vôd,
v duši mi hnev zblýska svätý
z chmúry tam: bo na pamäti
je mi vždy ten z každej strany
prikovaný
k hrude, nevoľný môj rod…
Vybrané zo Steskov IV

Mňa kedys´ zvádzal svet, mi hovoriac:

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Ta pohoď totú handru, odev vetchú.
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, - no máš ich var’ k letku?
Jak však, keď strapy tebou ovisli!?-
Ja neveril im, zvodcom mladosti,
ni slova na to - snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
ni k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? Reč tá matky nebola by sladká?
Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?
A rozhodlo sa. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym roztočitým
rozplynula sa duše mojej okrajom,
jej vlahou skvitla túžka mládenská;
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: na mňa, hunka slovenská!…
Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som: Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár! - tak váš bľabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť! Plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene:
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Je, vidím, cítim, celok života!
Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pri tom nepremenný!
Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…
Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť ju v slove -
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý
a haviar s tupým, krehkým toporom -
Medzitým ona - v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom…

--- Z Leterostov III ---

Pieseň

Je láska strom, do srdca pôdy
hlboko, mocne vrastený.
Neboj sa, drahá, nepohody,
nelákaj ani jesení;
ten nezná časov premeny.

Len prezlieka sa po zákonu,
by nový zrobil dobročin.
Chceš kvet, či plod? Chceš med či vôňu?
Či uchýliť sa v svieži stín?
Hľa, lipka, jabloň, rozmarín…
A keď nás nebude viac tuná,
lež tam pod zeme obrusom,
i vtedy - práve vzchodí luna -
i vtedy ponad našim snom
bdieť bude dumným cyprusom.

--- z cyklu Letorosty III ---

Slovákom

Ja skutočne nechápem, jak to možné:
pred vekmi ešte vpadnúť v more tmy,
cez veky strážiť lože to brložné,
neumrieť - a preds’ nevstať až po dneška dni!?
Veď v svete preds’ sa všetko teperí,
hne v mravenčom jak kopci, rojí sťa by z úľu:
odkedy, ľude, clonia tvoje večery:
ten slimák viackrát iste obhnal zemeguľu!
Nechápem veru: kde si bol
cez toľké doby, časy, veky?
Čis’ v krátri zemskom zanikol,
či poľom hviezdnym dal sa na úteky?
Veď divno, čudno! Svety vždy sa boria
a tvoria; hneď krik radosti a hneď povzdych žiaľu;
len tvojho hlasu nečuť tam, kde svetlá horia -
Jak, príval vĺn nomádsky nechal tu len skalu?!
Nie, nerozumiem iste! Kto vysvetlí mi
cez desať vekov prečo tma
vždy ešte nivou touto, prečo mračná, dymy,
jak pred stvorením, hnusná prečo hmla?
Niet snáď ducha v tomto tele
a srdca nieto v tejto hrudi?
Bo veď kde duch: tam žitia plameň plaje smele;
kde srdce: tam sa večný žitia tlkot budí!
Tak dlho, dlho, dlho žiť
a neukázať tváre svojej svetu;
tak hlboko sa ponížiť
a nosiť v čele čiernu hany vetu;
tak večne zdriemnuť v otroctvo,
jak nesvätený ani božím krstom;
tak hlivieť mrzko - ako to?!
No, zapýr sa! Posmech, hľa, teba mieri prstom!
Ja neviem - čo sa ľakáš, čo sa bojíš zory!?
Že rudá je? Hja, čiernym nie je svetlo žiadno.
Ja neviem - potápač si azda v temna mori,
a preto si zapadol razom jeho na dno?
Ak potápačom si: keď vek už neraz strhal
na šnúre tvojej, tak vstaň, vyleť z hlbín hore:
a čo ti pohynulo, abo sám si zmrhal,
tak ukáž, že ti v perlách nahradilo more!

Dvetisíc

Od dumných vrcholov ďalekej budúcnosti,
tam kde východ sa zorí, z obrovského pralesa,
nad ktorým nepriezračný závoj vlaje večnosti
a prvosvetným šerom rozpäté sú nebesá -
z tej neprebranej hory, čo večnou sa zeleňou
skrz nevídané ruky v trblietne skvosty šatí:
vyšvihol sa divný vták, na perutiach z plameňov,
s brkami z dúhoskvúcej glórie to Golgaty.
Ten švih krídel prerýchly tým dlhotajným svetom
otriasol, jak víchrica, keď preoráva horu,
že každý konár, každý list večným by hnal sa letom
a blúdil jak zakliata kométa na obzore;
ten švihot i samých sťažňov zmocnil sa všehomíru,
že zastonala zem a nebo plakalo rieky,
nádejný pôrod časov vzal krst v desnom tom víru -
hbite idú a hbite sa približujú veky!
A vták ten prezázračný - on v svojej je už púti,
a letí, letí, letí a nič ho nezastaví;
nie jak ihravý orol, on kolo nezakrúti;
on k nám sa prosto blíži, jeho smer rovný, pravý.
Rozprestrúc mocné krídla, v každom po tisíc brkov,
unáša sa povetrím, veľkým to sveta duchom …
Ako by dve tisícky deň to už tam vybĺkol:
to jatrí sa a plaje však sväto-ticým ruchom.
Hoj, hranica! hoj, medza! hoj, brázda svätosvätá!
Prečiarnutá si na nekonečnom poli.
Teba prekročiť - to nádej tak bohatá;
tu ešte zostať . to kruší, tlačí, bolí.
Však, veku ďaleký, ty nesieš v svojom lone,
čo ten hynúci nemal dať svojim deťom:
ty zaseješ, vychováš hliviacom na záhone
pravú duchom slobodu a pravú vôňu kvetom!?
Ty nesieš dokonalosť nie krvo-žravej strely,
ty nesieš vzduch, v ňomž prápor voľnosti krásne vlaje;
ty nemáš známosť s desnými hromo-dely:
ty len požehnať, nie zbiť chceš naše kraje!
Ty človečenstvo uviesť do posvätného kruhu,
srdce všeľudstva stvoriť máš za úlohu;
ty do tých zväzkov melkých vliať mieniš večnú túhu,
ty k prírode chceš doviesť a skrz prírodu k Bohu!
Ó, vek všelásky, a či snáď byť to nemá,
vždy ešte vášeň tá v krvi ostane stará?
Pieseň slobody ni ďalej skutkov nemá?
A ani tvoja jar nemôže byť jará?
Trónom nesluje ni vtedy oltár srdca,
odkiaľ žiar lásky nad zlato krajšie šľahá?
Korunou nie je šľachetnosť, a nie hrdza? -
Určenie ľudstva nie je spoločnosť blaha!?
Veku preslávny, ty musíš zrodiť znovu;
musíš ukončiť dosaváď choré deje,
vynesúc k svitu slobody žiar ružovú:
i nebo slnce vrelším ohňom odeje.
Na zemi pokoj a v nebi zaľúbenie
nad posväteným všenárodov životom …
Či, národy, vás k tomu túžba neženie,
nevzplápolá vám duša k tomu valným jasotom!?
A vy, Slovan-národy, vy čo rečiete k tomu?
Jak sa chystáte k tej vznešenej veľdobe?
Že prejsť musíte mnohú ešte pohromu,
že ocnete snáď i v hlbokom sa hrobe?!
Nie, nie! Vy vztýčiť máte ten prápor všeslobody;
vám utrpencom úloha to nová…
prileť, preslávny vtáku, nech deň sa ten vyrodí,
a Slovan vztýči prápor voľného stvorstva slova!

Vám iste divné prichodí

Vám iste divným prichodí
to piesní mojich večné žalovanie.
I rieknete: Vem iné dôvody
už raz, zájď v šíre ducha slobody,
kde každým mžikom nová hviezda vzplanie
a nový kvet sa z krásy narodí.
Hej, počujme raz pieseň lahody,
dosť bolo steskov, závoj hoďme na ne! –
Ak, ale ináč spievať nie si v stave
krem kvíliť, žialiť, trúchnuť večito:
kde s najbližšou sa skalou stretneš práve:
– bo nie je k duhu nám, ni tebe k sláve –
o tú tam prašti svoje varyto!
Ľutujem - ticho odvetím -
ach, pravda žaloval som neustále,
a sťažka k jarkej piesni podletím.
Lež rozsúďte, ja mám byť vinen tým:
keď pŕchne kvet a hviezda mizne v diale?
Nekráčame-li denne podsvetím,
a nepadá-li vždy viac rozstretým
tieň krídlom rodných duší na kryštale!?
A básnik, myslím, tiež je rodu členom;
alebo znížite ho na veteš? -
Nu, menujte ho akýmkoľvek menom,
jak lahodí vám, medom, jak nie, blenom:
kým trpí rod, on trpieť musí tiež!
Odčiňte všetky príčiny,
z nichž rinie bôľ a s bôľom žalovanie.
Naplňte voľným žitím doliny
a nakloňte k nim svetla výšiny:
nech nad všetkými blaha slnko vzplanie
a spojuje ich čo krb rodiny …
I uvidíte krásu vidiny!
Nebude steskov, sám noc hodím na ne! -
Tu postúpim do inej umky cviku;
hej, poženie ma k tomu sám cit môj.
A očujete piesne v plesnom kriku:
z tej duše rozsnujú sa, po rebríku
jak Jakubovom anjelikov roj!