Němcová Božena

Babička

Predmluva

Jesto knihy, ktorých, ačkoľvek sú populárne, je vždy ešte málo. Taká je i táto, ktorú teraz predkladáme slovenským čitateľom a čitateľkám. Božena Němcová zanechala nám po sebe nesmrteľnú pamiatku, jej najslávnejšie dielo, dieťa jej velikej, ušľachtilej slavianskej duše, svoju „Babičku“. Babička je tak prostá, tak jednoduchá a pri tom tak milá a srdci nášmu taká blízka, že by sme ju chceli mať vždy pri sebe a že by sme ju chceli uviesť i tam, kde ešte nevnikla temer ani slovenská, nie to ešte česká kniha. Nie je ešte tak známa, tak ocenená, ako by mala byť. Sú ešte široké kraje, zapadlé kúty našej milej republiky, najmä ta ďalej na východ, kde je dobrá slovenská kniha zriedkavosťou. Tam, ale aj na iné strany Slovenska by sa mala zaniesť dobrá táto kniha, ktorá by budila, dojímala, potešovala a zabavila. Spolu i roznietila lásku ku ušľachtilej četbe — a túžbe po novom čítaní. — Babička je v Čechách tou najpopulárnejšou a najviac čítanou knihou. Je priamo nesmrteľná, je stará a predsa vždy svieža a živá. Jej reč je taká jednoduchá a predsa obsažná, lebo podáva v ľahúčkom rúchu nejednu životnú múdrosť. Pri čítaní tejto knihy máme dojem, že je písaná nie len neutuchajúcou láskou k predmetu a zvlášť k postave drahej starenky, ale že nám tu podáva časť samej seba; čiastku svojej vrelocítiacej, za všetko krásné nadšenej duše, svojho veľkého umu a nevšedného, samostatne súdiaceho ducha.

Preto je hodná, aby bola uvedená i do našich odľahlých dediniek — a aby bola ešte čítanejšia, prichodí síce v slovenskom rúchu, ale tak, akou bývala, pôvodná, rýdze slavianska. Ide s prívetom slovenským, ale nie strojeným, cudzím. Jej pôvabu a samobytnosti tento preklad nič neodobral. Kde len bolo možno, šetrila som pôvodinu, aby prišla k nám taká milá a vzácna, ako ju pred 70 rokami jej slávna autorka vypravila. — Usilovala som sa, nie len aby som zachovala takrečený odkaz duše najväčšej spisovateľky, ale keby bolo možné, vložila by som i môj neohraničený obdiv a lásku k jej dielu do toho, lebo je Božena Němcová mojím ideálom. Je to jedinečné dielo slávnej spisovateľky.

Písala ho s vrúcnosťou a vďačnou láskou, ktorú cítila k drahej starej mamičke ako sama tá milá, snivá Barunka, ktorú tu opisuje; písala ho v ťažkých, strádania plných dňoch svojho života, vtedy, keď jej vrelé, milujúce srdce krvácalo ešte nad ztratou svojho milého synáčka Hynka, keď i hmotne trpela nedostatkom, ba zápasila s biedou a duševne zronená bola chladnou ľahostajnosťou, neporozumením a nízkou nevďačnosťou.

Prijmite preto vďačne, drahí rodáci, túto knihu a venujte jej svoju pozornosť a priazeň, uveďte ju s láskou a porozumením do kruhov vašich známych, aby vykonala u nás svoje veľké a krásne poslanie.

Banská Bystrica, v novembri 1927

Terézia Vansová

Babička

Dávno, dávno je tomu čo som sa posledný raz dívala do tej milej, jemnej tvári, čo som vybozkávala to bledé líce, plné vráskov, pohliadla do toho modrého oka, v ktorom sa javilo toľko dobroty a lásky; dávno je tomu, čo jej staré ruky ma žehnaly naposledy! — Niet viac dobrej stareny! Dávno už odpočíva v chladnom hrobe!

Mne ale neumrela! — Jej obraz je odtisknutý v mojej duši s celou svojou barvitosťou — a dokiaľ ostane zdravou, dotiaľ bude v nej žiť! — Keby som znala vládnuť majstrovsky štetcom, oslávila by som ťa, milá babičko, inakšie; ale nástin tento kreslený perom — neviem, neviem ako sa komu zaľúbi!

Ty si ale vždy hovorievala: „Není na světe člověk ten, aby se zachoval lidem všem!“ Dosť bude, keď sa najde niekoľko čitateľov, ktorí budú čítať o tebe s takou láskou, s akou ja o tebe píšem.

1. kapitola

Babička mala syna a dve dcéry. Najstaršia žila mnoho rokov pri priateľoch vo Viedni, od ktorých sa vydala. Druhá dcéra šla na jej miesto. Syn, remeselník bol tiež samostatným, a priženil sa do mestského domku. Babička bývala v podhorskej dedinke na sliezskych hraniciach; žila si spokojne vo svojej malej chalúpke so starou Betkou, ktorá bola jej vrstovnica a slúžila už u jej rodičov.

Nežila osamelá vo svojej chalúpke; všetci dedinskí obyvatelia boli jej bratmi a sestrami, ona im bola matkou a pomocnicou, bez nej neskončil sa ani krst, ani svadba, ani pohrab.

Tu odrazu prišiel babičke list z Viedne od najstaršej dcéry, v ktorom jej dáva na vedomie, že jej manžel prijal službu u jednej kňažny, ktorá má veliký majetok v Čechách a síce vzdialený len na niekoľko míľ od dedinky, v ktorej babička býva. Ta že sa teraz s rodinou odsťahuje, ale že manžel bude tam len cez leto, keď sa i pani kňahyňa tam zdržuje. Ku koncu listu bola vrúcna prosba, aby sa babička k nim navždy odobrala a život svoj ztrávila u dcéry a vnúčat, ktoré sa už vopred na ňu tešia. Babička sa rozplakala, nevedela čo má urobiť! Srdce ju tiahlo k dcére a ku vnúčatkám, ktoré ešte nepoznala, dávny zvyk ju pútal k malému domku a k dobrým priateľom! Ale krv je nie voda, túžba premohla dávny zvyk, babička sa rozhodla, že pôjde. Chalúpku so všetkým, čo bolo v nej, odovzdala starej Betke s doložením: „Neviem, ako sa mi tam páčiť bude — a či ešte predsa tu nezomriem medzi vami.“

Keď sa jednoho dňa vozík u chalúpky zastavil, naložil naň kočiš Václav babičkinu maľovanú truhlu, kolovrat, bez ktorého byť nemohla; košík, v ktorom boly štyri chocholaté kuriatka, vrecko s dvoma štvorbarevnými mačiatkami a na pokon babičku, ktorá pre plač ani nevidela pred seba. Požehnaním priateľov vyprevádzaná odišla k novému domovu.

Jaké to očakávania, jakej radosti na Starom Bielidle! Tak totiž nazval ľud osamelé stavanie v rozkošnej dolinke, ktoré bolo vykázané za byt pani Proškovej, babičkinej to dcére. Deti vybehúvaly každú chviľku na cestu vyzerať, či neide už Václav a každému, kto mimo šiel, vypravovaly: „Dnes príde naša babička!“ A samy medzi sebou si ustavične rozprávaly: „Aká, ozaj, tá babička bude?“

Ony znaly viac starých mamičiek, ich podoby sa im v hlave plietly, ale nevedely, ku ktorej majú tú svoju babičku pripodobniť. Tu konečne prichodí k staväniu vozík! „Už ide babička!“ rozľahlo sa po dome; pán Prošek, pani, Betka nesúc na ruke nemluvniatko, deti a dva veľkí psi, Sultán a Tyrl, všetko vybehlo pred dvere uvítať babičku.

S voza slieza žena v bielej plachtičke, v sedliackom kroji. Deti ostaly stáť, všetky tri vedľa seba, ani oči nespustily s babičky! Tatík jej podal ruku, maminka ju s plačom objímala, ona tiež s plačom bozkávala dcéru na obe líca, Betka podávala malého kojenca, buclatú Adelku — a babička sa na ňu usmiala, menovala ju drahým dieťatkom a urobila jej krížik. Potom sa obzrela po ostatných deťoch, volajúc na ne tónom najúprimnejším: „Moje zlaté deti, moje gangoľce, čo som sa už natešila na vás!“ Ale deti sklopily oči a ostaly stáť ako primrazené — a až na matkin rozkaz podaly svoje ružové líčka babičke k pobozkaniu. Ako by nie, veď to bola babička docela inakšia, ako všetky tie, čo dosiaľ videly; takú babičku ony, ako žijú, ešte nevidely! Div, že na nej oči nenechaly. Kamkoľvek sa postavila, obchádzaly ju dookola a prezeraly od hlavy do päty.

Obdivujú tmavý kožuštek s dlhými záhybami na chrbte; riasnatú zelenú sukňu, mezulánkou zvanú, obšitú širokou stuhou; páči sa im červeno kvetovaná šatka uviazaná na babku pod bielou plachtičkou; posadajú si na zem, aby si dobre obzrieť mohly červený cvikel (klinček) na bielych punčochách a čierne pantofličky. Vilko pošklbkuje barevné fliačky na rohožovej kapsičke, ktorú babička držala na ruke a Janko, starší z oboch chlapcov, naddvihoval bielu, červeno pásavú zásteru, lebo nahmatal pod ňou niečo tvrdého. Bol tam hodný vaček (kapsář). Janko by bol rád vedel, čo je v ňom, ale najstaršia z detí, Barunka, odstrčila ho, šeptajúc mu: „Počkaj poviem, že chceš siahať do babičkinho vačku!“ To šepnutie bolo ale trochu hlasité — bolo ho počuť až za deviatou stenou. Babička to zbadala, nechala reči s dcérou, siahla do vačku a riekla: „No podívajte sa, čo ja to tu všetko mám!“ A do zástery vykladala ruženec, nožík, niekoľko chlebových kôrok, kúsok tkanice, dva marcipánové koničky a dve bábiky. Tieto posledné veci boly pre deti; keď im to babička podala, doložila: „Ešte dačo vám babička priviezla!“ a hneď vyňala z tašky jablká a kraslice, z vrecka oslobodila mačiatka a z košíka kuriatka. To bolo radostí, to bolo skákania! Babička bola najlepšia babička! „To sú májové mačiatka, štvorbarevné, tie výborne chytajú myší; dobré sú v dome. Kuriatka sú krotké a keď si ich Barunka naučí, budú za ňou behať ako psíčky“ — rozprávala babička a deti sa hneď spytovaly na jedno, lebo druhé, nič sa už neokúňaly (upejpaly), hneď boly s babičkou dobrí kamaráti. Matka ich okríkla, aby daly babičke pokoj a dožičily jej oddychu, ale babička zase riekla: „Dopraj nám tej radosti, Terezka, veď sme rady, že sa máme“ a deti poslúchly babičku. Jedon sedí jej na kolenách, druhý stojí za ňou na lavici a Barunka stojí pred ňou a díva sa jej do tvári. Jednému je divno, že babička má vlasy biele ako sneh, druhému, že má scvrknuté ruky, tretí hovorí: „Ale babička, vy máte len štyri zuby!“ Babička sa usmieva, hladí tmavokaštanové vlasy Barunkine so slovami: „keď som už stará; keď vy budete starí, budete tiež inakší“, a deti to nemôžu pochopiť, žeby tie ich bielušké, hladké rúčky mohly byť dakedy také svráskavené, ako ruky starej mamičkine.

Babička si hneď v prvú hodinu získala srdcia svojich vnúčat docela, ale aj ona sa im celá oddala. Pán Prošek, babičkin zať, ktorého tiež skorej osobne nepoznala, naklonil si jej srdce hneď na prvé videnie svojou milou srdečnosťou a peknou tvárou, v ktorej sa zračila dobrota a úprimnosť. Len jedna vec jej pri ňom vadila, a síce to, že nevedel česky. A že ona to, čo dakedy nemecky vedela, už dávno zabudla. A predsa by si bola tak rada s Jánom pohovorila! — On ju ale potešil tým, že českej reči rozumie; babička počula hneď, že sa v domácnosti vedie rozhovor dvojitý. Deti a slúžky hovorily k pánovi česky, a on im odpovedal nemecky, čomu ony tiež rozumely. Babička sa úfala, že sa časom i ona dorozumie a dotiaľ si pomáhala ako mohla.

Dcéru svoju by bola babička skoro ani nepoznala; videla ju vždycky pred sebou ako veselé, sedliacke dievča a tu ju poznala ako paniu málomluvnú, viac vážnej povahy, v panských šatách, panského držania! To nebola jej Terezka! I to videla babička hneď, že tá domácnosť dcérina je docela inakšia, ako tá, na ktorú bola dosiaľ navyknutá. Prvé dni bola radosťou a prekvapením ako omámená, ale onedlho začalo jej byť akosi nevoľno, nepohodlno v novom domove a keby nebolo tých malých vnúčeniec, ona by sa skoro zase vrátila do svojej chalúpky.

Pani Terezka mala síce niektoré svoje panské zvyky, ale pre tie sa nemusel nikto na ňu horšiť, lebo bola pani veľmi dobrá a rozšafná. Matku svoju milovala pani Prošková nadovšetko a nerada by ju bola pustila od seba, už i preto, že musela zastávať službu kastelánky v zámku a tu doma nemala nikoho, komu by bola mohla sveriť hospodárstvo a deti, tak, ako matke.

Nebolo jej teda milé, keď zbadala, že sa babičke cnie u nich a ona hneď aj spozorovala a uhádla, čo vlastne babičke chybí! Jedného dňa povedala pani Terezka: „Ja viem mamička, že ste zvyklá práci, že by sa vám cnelo, keby ste mala celý deň len s deťmi chodiť. Ak chcete priasť, mám na pôjde ľanu; budeme ho mať hodne, ak sa nám na poli vydarí. Ale najmilšie by mi bolo, keď by ste si nesťažovala prizrieť trocha ku hospodárstvu. S tým dohliadaním v zámku, so šitím a varením strávim všetok čas, to ostatné musím prenechať cudzím ľudom. Buďte mi prosím vás na pomoci a rozkazujte vo všetkom, tak ako sa vám ľúbi.“

„To ti ja s radosťou urobím, keď ti len vyhoviem; vieš, že som ja podobnej práci zvyklá,“ odpovedala babička celá vytešená. Ešte ten samý deň vyliezla na pôjd, aby videla, ako je to s tým ľanom a druhý deň videly deti prvý raz vo svojom živobytí ako sa pradie na vretienko.

Prvé, čo si babička v domácnosti na starosť vzala, bolo pečenie chleba. Nemohla zniesť, že slúžka s darom božím zachodí bez všetkej úcty, ani z dieže, ani do dieže, do pece ani z pece že ho neprežehnáva, akoby len tehly v ruke mala. Babička, prv, než kvas zapravila, lopatkou diež prežehnala a to žehnanie opakovalo sa, koľkoraz sa cesto do ruky vzalo, až bol chlieb na stole. Ale jej ani žiadon rozdrapenec nesmel prísť na blízko, aby jej „boží dar neporiekol“; i Vilko, keď vošiel do kuchyni, nezabudol, že má povedať: „Pán Boh požehnaj.“

Keď babička piekla chlieb, maly vnúčatká hostinu. — Zakaždým dostaly podplameník a po malom bochníčku, plnenom jablkami alebo slivkami, čo sa im predtým nikdy neprihodilo. Musely ale zvykať dávať pozor na drobty. „Drobty patria ohníčku,“ vravievala babička, keď smetala so stola odrobinky a hádzala ich do ohňa. Keď ale niektoré z detí udrobilo chleba na zem a babička to uvidela, hneď mu kázala omrvinky sobrať a povedala: „Po omrvinkách sa šliapať nesmie, to, vraj, duše v očistci plačú.“ Taktiež sa mrzela, keď zbadala, že sa chlieb pri krájaní nezarovná: „Kto sa nezrovnáva s chlebom, nezrovnáva sa s ľudmi,“ povedala. Raz prosil Janík aby mu babička zakrojila po strane do kôrky, že on to rád jie; babička to ale neurobila, hovoriac: „Nepočul si, že keď sa zakrojuje do chleba, že sa ukrajujú Pánubohu päty? Nech je ako je, ale ty sa neuč vymýšlať v jedle.“

Kde aký kúsok chleba ostal ležať, i kôrky, čo deti nedojedly, strčila babička do kapsičky; ak sa trafilo ísť okolo vody, hodila rybám, rozdrobila mravcom, keď išla s detmi, alebo vtáčkom v hore, zkrátka ona nezmarila jediného kúska a vždy napomínala: „Vážte si božieho daru, bez neho je zle, a kto si ho neváži, toho Boh ťažko potresce.“ Keď dieťa chlieb pustilo z ruky, muselo ho pobozkať ako na odprosenie; tak tiež, keby bolo kde ležalo zrnko hrachu, zodvihla ho babička a vyznamenaný na ňom kališok s úctou pobozkala. Všetkému tomu priúčala babička i deti.

Jestli ležalo na ceste husacie pierečko, babička hneď naň ukázala hovoriac: „Sohni sa, Barunka!“ Barunka bola často lenivá a riekla: „Ale, babička, čo je po jednom pierku?“ Z toho ju ale babička hneď pokarhala: „Musíš si mysleť, dievčička, že sa síde jedno k druhému a bude ich viac: a zapamätaj si to príslovie: Dobrá gazdinká má pre pierko cez plot preskočiť.“

Pani Prošková mala v izbách moderné náradie: babičke sa ale nie veľmi pozdávalo. Zdalo sa jej, že sa na tých vypchávaných stoličkách s tými vyrezávanými opierkami nedobre sedí, že musí mať človek strach, aby sa nevyvrátil; a keď sa podoprie, aby sa to nerozlámalo. Na pohovku si sadla len jedinký raz. Keď si prvý raz sadla a perá pod ňou povolily, tak sa chudinka starká naľakala, že div nevykríkla. Deti sa jej smialy, sadly si na pohovku a húpajúc sa, volaly babičku, aby len šla, že sa to nepreborí, ale babička nešla: „Iďte mi,“ povedala: „Kto by si na také kolísačky sadal, to je len pre vás.“

Na lesklé stolíky a kasne bála sa dačo postaviť, aby sa lesk nepokazil — a tá skryňa s tými sklenenými stenami, za ktorými bolo všelijakých pleták naukladané, stála v izbe len pre hriech, ako babička hovorievala. Deti veľmi rady okolo nej skákaly a obyčajne dačo vyparatily, za čo ich matka hodne vyhrešila. Rada si ale sadla, keď varovala malú Adelinku, ku klavíru, lebo dieťa, čo aké rozplakané bolo, zatíchlo, keď mu babička začala zľahúčka na klávesy brnkať. A Barunka učila niekedy babičku jedným prstom hrať: „To sú kone, to sú kone,“ a babička kývala hlavou a nótila si a vždy pri tom poznamenala: „Čo si tí ľudia všetko nevymyslia. Človek by myslel, nie inak, ako že je v tom vtáča zatvorené; jako hlásky to zneje.“

Keď babička nemusela, to do panskej izby ani nešla. Keď nemala ani vonku, ani v domácnosti čo kutiť, sedela najradšej vo svojej izbičke, ktorá bola hneď pri kuchyni a pri čeľadníku.

Izbička tá bola zariadená po babičkinom vkuse. Pri veľkej peci bola lavica, vedľa steny babičkina posteľ; hneď pri peci za posteľou maľovaná truhla a pri druhej stene posteľ Barunkina, ktorá spávala s babičkou. Na prostriedku stál lipový stôl s trnožami a nad ním visela od povaly holubička na podobenstvo svätého Ducha. Pri obloku v kútiku stál kolovrátok, praslica s nadiatou kúdeľou, v kúdeli zastrčené vretienko; na klinci motovidlo. Na stene viselo niekoľko obrázkov svätých, nad babičkinou posteľou krucifix, okrášlený kvietím. Medzi oknom zelenal sa v kvietniku muškát a bazalka, v plátených vrecúškach visely tam rozličné zelinky, lipový a bazový kvet, horké zelinky a podobné, to bola babičkina apatéka. Za dvermi visela cínová kropenička. V zásuvke v stole bolo babičkino šitie, sväzok nábožných piesní, krížová cesta, sväzok šnúr do zásoby na kolovrat, trikráľová krieda a hromničná sviečka, ktorú babička mala vždy po ruke a včas búrky ju rozsvietila. Na peci bolo práchno, kremeň a ocielka k zakresaniu. V izbe síce užívali k zapaľovaniu sviec skleničky fosforom naplnené, ale babička nechcela s tým šľakovitým nástrojom narábať. Len raz to sprobovala a kto zná, ako sa to stalo, prepálila si zásteru, ktorú mala už dvadsaťpäť rokov; a ešte pritom sa mala zadusiť. Od tej doby nevzala osudné skleničky do rúk. Hneď si zaopatrila to práchno; deti priniesly handry na knôty, robily sirky, zmáčaly končeky do síry a babička, keď mala svoje obvyklé kresacie náčinie na peci, s uspokojenou mysľou si líhala na odpočinok. I deťom to bolo milšie a každý deň sa spytovaly babičky, či nepotrebuje sirky, že jej ich narobia.

Čo sa deťom v babičkinej izbičke najlepšie páčilo, to bola jej maľovaná truhla. Rady si prezeraly na červenej pôde namaľované modré a zelené ruže s brunátnymi listami, belasé ľalije a červenožlté vtáčky pomedzi, ale väčšia bola ešte ich radosť, keď babička truhlu otvorila. Bolo tam na čo sa dívať. Spodnia strana vrchnáka bola celá celučká polepená obrázkami a modlitbičkami, samé to dárky z púti. A bol tam i priečinok a akých to vecí! Rodinné spisy, listy od dcér z Viedne, malý meštek z plátna plný strieborných peňazí, poslaných to babičke na prilepšenie od detí, ktorých ona ale nepoužila a len pre radosť si nechávala. Drevená škatuľka, v nej päť šnúrok granátov, na nich zavesený strieborný peniaz s podobizňou cisára Jozefa a Marie Terezie. Keď tú škatuľku otvorila — a to vždy urobila, keď ju deti požiadaly, hovorievala: „Vidíte, milé deti, tie granáty mi dal nebožtík váš starý otec k svadbe — a ten toliar som dostala od cisára Jozefa vlastnoručne. To bol hodný pán, Pán Boh mu daj slávu večnú! No, až zomriem, bude to vaše,“ doložila vždy, keď škatuľku zatvárala.

„Ale babička, ako to bolo, keď vám cisár pán dal len toliar, rozprávajte nám to!“ prosila raz Barunka.

„Raz mi to pripomeňte, potom vám to poviem!“ odpovedala babička.

Okrem týchto vecí mala babička v tom priečinku dva ružence dotýkané, stužky k čepcom a medzi tým vždy dáka maškrta pre deti.

Dolu v truhle ležala babičkina bielizeň a šatstvo. A všetky tie sukne (mezulánky), fiertušky, kabátky, letnie životky a šnúrovačky ležaly v najlepšom poriadku a na vrchu boly dva škrobené biele čepce, vzadu s holubičkou. V tom sa deti nesmely prehŕňať, ale keď mala dobrú chvíľu, zdvihla kúsok po kúsku a riekla: „Vidíte, deti, túto kanafasku, tú mám už päťdesiat rokov, tento tu kabátik nosievala vaša prababička, táto fiertuška je tak stará, ako vaša matka — a všetko ako nové! A vy máte šaty hneď pokrkvané. Ale to je to, že neznáte, jak drahé sú peniaze! Vidíte, tento hodvábny kabátik stál sto rýnskych, ale vtedy platily bankocedule;“ a tak pokračovala babička ďalej a deti počúvaly tíško, akoby tomu rozumely.

Pani Prošková chcela síce, aby sa babička preobliekla do iných šiat, ako sa v dobrom úmyslu domnievala, aj pohodlnejších, ale babička nezmenila na sebe ani ten najmenší švíček a vždy hovorila: „Pán Boh by mňa, starú ženu, potrestať musel, keby som sa chcela sveta chytať. Také novoty sú už nie pre mňa, môj starý rozum by sa už do toho nehodil.“ Ostalo teda pri starom. Skoro na to sa robilo v dome všetko podľa babičkinho slova, každý ju menoval babičkou a čo babička vykonala alebo povedala, to bolo dobre.

2. kapitola

V lete vstávala babička o štvrtej, v zime o piatej hodine. Samé prvé jej bolo prežehnať sa a pobozkať krížik na klokočovom ruženci zavesený, ktorý vo dne vždy pri sebe nosila, v noci ale pod hlavou mala. Potom v mene Božom vstala a keď sa obliekla, pokropila sa svätenou vodou, vzala vretienko a priadla, prespevujúc si pri tom raňajšie piesne. Ona sama chudinka, stará, nemala už spania, ale vedela, aké je sladké, dopriala ho iným. Asi o hodinu za tým ako vstala, bolo počuť odmerané klopkanie pantofličkou, vrzly jedny, druhé dvere, babička sa objavila na podstienke. V tom samom okamihu zagágaly husy, v chlieviku svine zakrochkaly, krava zamúkala, husy zatrepotaly krýdlami, mačky pribehly odkiaľsi a otieraly sa jej okolo nôh. Psi vyskočili z búdok pretiahli sa a jedným skokom boli pri babičke; keby sa bola nechránila, zaiste by ju boli povalili a slamienku so zrnom pre drúbež z rúk vyrazili. Babičku maly všetky zvieratá tak veľmi rady — a ona ich tiež. Bože chráň, aby videla, aby dakto týral zbytočne, čo by len i červíček bol býval. Čo je človeku ku škode alebo k úžitku a zabiť sa musí, no s Pánom Bohom zabite to, len nie mučiť, hovorievala. Deti ale nesmely sa dívať, ani keď sa kura rezalo, len preto, že by ho ľutovaly a ono by zomrieť nemohlo.

Raz sa ale veľmi rozhnevala na oboch psov Sultána a Tyrla; ale bola aj príčina ku hnevu! Veď sa prehrabali do chlievika a za jednu noc roztrhali desať kačičiek, pekných žltých, ktoré sa radovaly životu a boly na svet súce, až milo. Babičke ruky klesly, keď otvorila ráno chlievik a hus s pozostalýma troma kačičkami vybehla von zdesene gágajúc, akoby nariekala za svojimi zavraždenými mláďatkami, ktoré vysedela na miesto ich nestálej a túlavej kačky — roditeľky. Babička mala v podozrení kunu záškodníčku, ale podľa stopy sa presvedčila, že to vykonali psi. Psi, tí verní strážcovia! Babička ani svojim očiam veriť nechcela. A ešte prišli a lichotili sa akoby nič a to babičku najviac rozhnevalo! „Preč odo mňa, vy zlostníci! Čo vám urobily tie kačičky? Či máte hlad? nemáte; to ste vykonali z púhej svevole! Preč odo mňa, nechcem vás ani vidieť, preč!“ Psi zchúlili chvosty, zaliezli do búd, babička ale zabudnúc, že je ešte privčas, šla do izby povedať dcére, čo sa prihodilo.

Pán Prošek nemyslel inšie, ako že sa zlodeji vlámali a vykradli komoru, alebo že je Barunka mrtvá, keď videli babičku uslzenú, bledú vchodiť do izby. Ale keď vypočul celý prípad, musel sa babičke usmiať! Čo že jemu bolo o pár kačičiatok! On ich nenasadzoval, on nevedel, ako sa z vajíčok vyďubaly, aké sú roztomilé, keď plávajú na vode, keď hlavičku strčia pod vodu a nôžkami nad vodou capkajú. Pánu Jánovi išlo len o niekoľko pečienok! Preto ale urobil zadosť právu a spravedlnosti, vzal korbáčik a vyšiel, aby dal psom dobré naučenie. Babička zapchávala si uši, keď počula vonku ten vreskot, ale myslela: „Čo je platno, to musí byť, nech si to zapamätajú.“ Keď ale celú hodinu, ba ani dve, psi zo svojho brloha nevyliezali, musela ísť pozreť, či sa im priveľmi neublížilo. „Čo je tam, to je tam, a je to predsa len nemá tvár,“ hovorila sama sebe, keď nazerala do búdok. Psi začali skučať, žalostne na ňu pozerali a plazili sa temer po bruchu ku jej nohám. „Hľa, však vám je teraz ľúto? Vidíte tak sa stáva nezdarníkom! Zachovajte si to.“ Psi si to zapamätali. Kedykoľvek sa húsatá, alebo kačičky na dvore batolily, obrátili radšej svoje zraky na stranu, alebo odišli a tak nadobudli si zase náklonnosť babičkinu.

Keď babička obstarala hydinu, zobudila, jestli už nevstaly slúžky. Len po šiestej hodine pristúpila k Barunkinej postele, poklopkala jej zľahka na čelo, — to, vraj, sa duša najskorej zobudí — a šepkala: „Vstávaj, dievčička, vstávaj, je čas,“ pomohla jej pri obliekaní, potom šla pozreť, či je malý drobizg už hore; jestli sa jeden, alebo druhý na posteli povaľoval, poplackala ho po chrbtíku, hovoriac: „Hore, hore kohútik už deväť razy obišiel smetisko a ty ešte spíš, či sa nestydíš?“ Pri umývaní im ešte pomohla, ale s obliekaním jej to dajako nešlo; v tých gombíčkach, háčikoch a tkaničkách na kabankách a šatočkách sa nevyznala, obyčajne to obrátila napred, čo malo ísť nazad. Keď boly deti ustrojené, pokľakla s nimi pred obraz Krista Pána, žehnajúceho maličkých, pomodlila sa Otčenáš, a potom sa šlo k raňajkám.

Keď nebolo práve dôležitého zamestnávania v domácnosti, sedela babička v zime vo svojej izbičke pri kolovrátku, v lete ale so svojim vretienkom pod lipou na dvore, alebo v sade, alebo si vyšla s deťmi na prechádzku. Pri tom sbierala byliny, ktoré doma potom sušila a schovávala pre potrebu. Zvlášte chodievala do Jána Krstiteľa na zelinky za rosy, tie že sú najlepšie. Keď dakto ochorel, to babička mala hneď daktoré zelinky na porúdzi, horkú ďatelinu na trovenie, repík na bolesť hrdla a iné. Lekára ona jakživa nemala.

Mimo to prinášala liečivé zelinky do domu jakási stará žena z Krkonošských hôr — a tie mala babička vo zvláštnej opatere — a vždy hodne odkúpila. Tetka zelinárka prichodila každú jaseň v určitú dobu a to sa na Starom bielidle usalašila, kde ju častovali všetkým dobrým cez deň a cez noc. Každý rok dostaly deti od babky balík čemerky od kýchania, domáca pani rozličné voňavé zelinky ku kädeniu a moch; a mimo to rozprávala deťom celý večer o Ribrcôlovi, aký je to furták — a čo on vystrája na tých horách. Líčila deťom hrúzy, keď sa prenáša Ribrcôl ku svojej Kačenke princezne, tam kdesi na Kačenkinom vrchu, kde ona prebýva. Ale tá istá princezna ho vraj, dlho netrpí u seba, zase ho odháňa — vtedy on tak preukrutne plače, že sa všetky potoky v horách rozvodnia. A keď ho zase k sebe volá, tak sa preváža s takou radosťou, že všetko, čo mu do cesty príde, povaľuje, vyvracia a strechy snáša, slovom, na ceste, kade tiahne, tam býva všetko ako božím dopustením na vnivoč obrátené.

Zelinkárka prinášala každý rok také isté zelinky a tiež také isté rozprávky, ale deťom zdaly sa byť vždy novými a vždy sa na babku tešily. Ako sa ukázaly na lúke nahulce, to si už rozprávaly: „No, už skoro príde babka z vrchov“ — a ak sa jeden dva dni opozdila, riekla babička: „Čože sa tej žene stalo, snáď pán Boh nedopustil na ňu nemoc, alebo napokon aj zomrela?“ I rozprávali si o nej, až sa zase našla s košom na chrbte vo dvore.

Často chodila babička s deťmi na ďalšie prechádzky, čo aj do horárni, alebo do mlyna, alebo si zašly do hory, kde vtáčky milo spievaly, kde boly pod stromami nastlané mäkké podušky a kde riastlo toľko vonných konvaliniek, žlté kašky, pľúcovník, celé kríčky lýkovca — dievského dreva — a ten prekrásny zlatohlav (lilium martagon). Ten im prinášala bledá Viktorka, keď videla, že trhajú kvetiny a viažu ich do kytiek. Viktorka bývala vždy bledá, oči jej svietily ako dva uhlíky, čierne vlasy mala vždy strapaté, nikdy nemala pekných šiat a nikdy neprehovorila. Na úpätí hory bol veliký dub, tam stávala Viktorka celé hodiny a uprene dívala sa dolu ku hati. Za podvečera sišla až ku samej hati, sadla na zarostený parez, dívala sa do vody a spievala až dlho, dlho do noci. „Ale babička,“ spytovaly sa deti babičky, „prečo nemá Viktorka aspoň v nedeľu pekné šaty? A prečo nehovorí?“

„Keď je bláznivá.“

„A ako je to, keď je bláznivý?“ tázaly sa deti.

„Nuž, keď človek nemá dobrý rozum.“

„A čo to robí, keď nemá dobrý rozum?“

„Na príklad, Viktorka sa s nikým neshovára, chodí strhaná, býva v hore v jaskyni v lete i v zime.“

„Aj v noci?“ spýtal sa Vilko.

„Pravdaže aj v noci; veď ju počujete, že spieva do noci pri hati — a tak ide do jaskyni spať.“

„A nebojí sa svetlonosov a vodníka?“ spýtaly sa deti s veľkým udivením.

„Ale veď vodníkov vôbec niet!“ odpovedala Barunka, „tatík to povedal.“

V lete prichodila Viktorka málokedy prosiť ku Proškovskému staväniu, ale v zime prišla ako tá vrana, zaťukala na dvere, alebo na okno — a len ruku natiahla — a akonáhle dostala kus chleba, alebo niečo inšieho, mlčky odchodila. Deti, keď videly krvavú stopu jej nohy na snehu, bežaly za ňou a volaly: „Viktorka poď k nám, mamička ti dá kapce, môžeš u nás bývať,“ ale Viktorka sa ani neobzrela, len utekala do hory.

Za letných krásnych večerov, keď bolo nebo jasné a krásne, hviezdy sa trblietaly (požáre házely), rada si sadla babička s deťmi pod lipu. Pokým bola Adelka maličká, posadila si ju na kolená, Barunka a chlapci stáli pri nej. To ani inakšie byť nemohlo; akonáhle babička dačo rozprávať začala, musely sa jej dívať všetky priamo do tvári, aby im ani slovíčko neušlo.

Babička im rozprávala o svetlých anjeloch, ktorí tam hore bývajú a zapaľujú ľuďom svetielka; o anjeloch strážcoch, ktorí ochraňujú dietky na všetkých cestách života, radujú sa, keď sú deti dobré — a plačú, keď neposlúchajú. Deti obracaly svoje zraky k jasným nebesiam, kde sa trblietaly tisíce tisícov svetiel, malých, mihotavých a veľkých lesknúcich sa v najkrajších barvách. „Ktorá z tých hviezdičiek je moja?“ spýtal sa jednoho večera Janko.

„To len pán Boh vie! Ale pomysli si len, či by bolo možno ju nájsť medzi tými miliony hviezdičiek?“ odpovedala babička.

„Čie sú asi tie krásne hviezdy, ktoré sa tak ligotajú?“ povedala Barunka ako pre seba.

„To sú tých ľudí, ktorých si Boh zvlášte zamiloval, vyvolených to božích, ktorí mnoho dobrých skutkov vykonali, pána Boha nikdy nerozhnevali,“ odpovedala babička.

„Ale babička,“ spýtala sa Barunka zase, keď zavznely od hati žalostné zvuky nesúvislej piesne. „Či Viktorka má tiež svoju hviezdu?“

„Má, ale je zakalená; a už poďte, že vás uložím, je čas na spanie,“ dokladala, keď sa už hodne sotmilo. Pomodlila sa s nimi: „Andeličku můj strážničku, opatruj mou dušičku!“ pokropila ich svätenou vodou a uložila na hniezdatko. Tie malé pospaly hneď, ale Barunka mnoho razy ešte privolala babičku ku posteli a prosila: „Sadnite si ku mne, babička, ja nemôžem usnúť.“ A babička vzala vnučkinu ruku do svojej ruky a začala sa s dievčatkom modliť a modlila sa, až dievčatko zaspalo.

Babička chodila spať až o desiatej, to bola jej hodina, tú ona cítila na očiach. Do tej doby mala úkol, ktorý si ráno dala, vykonaný. Prv, než šla spať, popozerala, či je všetko pozatvárané, svolala mačky a zavrela na pôjd, aby sa nedostaly do izby k deťom a ich neudusily; zaliala v peci ostatnú iskierku, uchystala si na stole kresivo a fakličku. Ak bola obava pred búrkou uchystala si hromničnú sviečku, do bielej šatočky zaobalila bochničku cheba a položiac ju na stôl, riekla služobným: „… To si zachovajte, v čas ohňa má byť chlieb to prvé, čo človek má vziať k sebe, potom sa nezmatie.“

„Ale babička, veď neudre!“ povedaly služobné, ale to jej neprišlo vhod.

„Len pán Boh je všemohúci, čo vy môžete vedieť? Opatrnosti nikdy nezbýva, to si pamätajte!“

Keď bolo všetko v poriadku, kľakla si pred krucifix, pomodlila sa, pokropila seba i Barunku ešte raz svätenou vodou, klokočový ruženec položila si pod hlavu a v mene božom usnula.

3. kapitola

Keby človek, zvyknutý na hlučný život veľkých miest, putoval údolím, kde stojí osamelé stavänie, v ktorom Prošekovská rodina bývala, pomyslel by si: „Ako tu môžu žiť tí ľudia celý rok? Ja by som tu nechcel byť, najviac len vtedy, keď ruže kvitnú. Bože, akých tu jesto radostí? A predsa, tam bolo veľmi mnoho radostí v zime, v lete! Pod nízkou strechou prebývala spokojnosť a láska, ktorú len okolnosti niekedy zakalily, napríklad keď odišiel pán Prošek do hlavného mesta, alebo choroba niekoho v dome.

Bolo to stavänie nie veľké, ale peknučké. Okolo oblokov obrátených k východu, ťahala sa vinná réva, pred oblokami bola malá záhradka, plná ruží, fialiek, resedky, ako i šalátu, petržlenu a inej drobnej zeleniny. Na severovýchodnej strane bol ovocný sad — a za ním ťahala sa lúka až ku mlynu. Veľká, stará hruška stála pri samom staväní, rozkladajúc svoje ratolesti na šindlom pokrytej streche, pod ktorou hniezdilo mnoho lastovičiek. Na prostriedku neveľkého dvora stála lipa a pod ňou lavička. Na juhozápadnej strane bola menšia budova hospodárska a za tou sa tiahla chrastina a krovie až hore ku hati. Okolo domu viedly dve cesty. Jedna vozová, ktorou sa išlo nahor podľa rieky k Riesenburskému dvorcu a na Červenú Horu, alebo dolu ku mlynu a vždy vedľa rieky až do najbližšieho mestečka malú hodinku cesty vzdialeného. Rieka tá je divoká Úpa, ktorá beží s hôr Krkonošských, vrhajúc sa cez sráze a skaly, prepletá sa úzkymi dolinkami až po rovinu, kade sa už bez prekážky ponáhľa do Labe — ustavične medzi zelenými brehami, majúc s jednej strany vysoké stráne porastlé rozličným stromovím.

Na predku stavänia, tesne vedľa záhrady bol chodník vedľa jarku, ktorý si viedol mlynár od hati na mlyn. Od domu ponad jarok viedol mostík na stráň, kde bola pec a sušiareň. V jaseni, keď boly v peci lesice plné hrušiek, slivák a sušienok, to prebehúvali chlapci, Janko a Vilko veľmi často mostíkom; ale dávali pozor, aby ich babička nevidela. Ale čo to platilo, keď babička, ako len do sušiarni vošla, už videla, koľko slivák chybí a kto na nich bol! „Janko, Vilko, poďte sem!“ volala hneď, ako sišla dolu. „Mne sa vidí, že ste mi na lesicu slivák priložili?“ „O nie, babička,“ zapierali chlapci — a líčka sa im zapálily.

„Nevykrúcajte!“ hrozila babička, „neviete, že vás pán Boh počuje!“ Chlapci mlčali a babička už vedela koľko bilo. Deti sa tomu divily, ako to tá babička hneď zvie, keď dačo vykážu — a ako to môže byť, že im to na nose pozná? A preto sa neodvážili pred ňou niečo tajiť. V lete, keď boly horúčosti, svliekla babička deti do košieľky, a viedla ich do jarku kúpať; ale vtedy muselo byť vody tak málo, že im siahala len po kolienka, ináč sa bála, žeby sa detičky neutopily. Alebo si sadla s nimi na lávku, ktorá bola vo vode na plákanie prádla pripevnená a dovolila im nôžky kúpať a zahrávať si s rybkami, ktoré sa ako strely mihaly vo vode. Nad vodou klenuly sa temnolisté jelše; deti rady trhaly prútky, hádzaly ich do vody a dívaly sa, ako ich voda unáša ďalej a ďalej.

„Musíte hodiť prútik pekne do prúdu, pri brehu ako zastane, zachytí sa naň každá trávička, každý korienok a trvalo by to dlho, veľmi dlho, kým by sa dostal ku cieľu,“ poučovala babička pri tom.

„Ale ako to bude potom, keď pripláva ku hati, nebude môcť ďalej?“ ozval sa Vilko.

„Môže…“ tvrdil Ján, „nevieš, ako som nedávno hodil prútik do vody pred samú hať, točil sa, točil — a naraz bol pod ňou, sišiel cez žľaby na kolesá a pokým som ja prebehol mlynicou, on už bol v potoku a tonúl do rieky.“

„A kam potom pláva?“ spýtala sa Adelka babičky.

„Od mlyna pláva ku Zličskému mostu, od mostu popod stráne ku požieradlu, od požieradla cez splav dolu okolo Barviarskeho kopca k pivovaru; pod skalou prevlečie sa ponad hrubé kamene pod školu, kam budete na takto rok chodiť. Od školy preplave cez hať k veľkému mostu medzi lúky a ku Zvoli, od Zvole k Jaromeri do Labe.“

„A kam potom ešte pláva, babička?“ spýtalo sa dievčatko.

„Ďaleko tonie po Labi, až príde do mora.“

„Ach, jé, do mora! A kde je, a aké je to more?“

„Ach, more je široké, ďaleké, storazy ďalej, je k nemu, ako do mesta,“ odpovedala babička.

„A čo sa tam stane s mojím prútikom?“ smutne spýtalo sa dievčatko.

„Bude sa kolísať na vlnách a ony ho vyhodia na breh; na brehu sa bude prechádzať mnoho ľudí a detičiek a dáky chlapček zodvihne prútik a pomyslí si: „Odkiaľ ty, prútik malý, asi prichodíš? Kto že ťa pustil po vode? Zaiste, tam, kdesi ďaleko, sedelo dievčatko pri vode a ťa odtrhlo a pustilo po vode.“ A chlapček donesie si prútik domov, zasadí do zemi, z prútika vyrastie pekný stromček, priletia vtáčky a budú na nom spievať a stromček sa bude radovať.“

Dievčatko vydýchlo si zhlboka, upustilo vo svojom zamyslení vykasané sukničky do vody — a babička musela ich žmýkať. Pán horár šiel práve tade a prezýval Adelku, že je malá „hastrmanka“. Adelka pokrútila zlatovlasou hlavičkou a povedala: „Však nie, veď hastrmanov niet!“

Keď pan horár šiel tade, tak babička vždy povedala: „Pristavte sa, pane kmotre; sú doma!“ a chlapci vzali ho za ruky a viedli ku staväniu. Dakedy sa pán horár spieral — a vyhováral sa, že musí dozerať na mladé bažanty, ktoré sa mu práve liahnu, alebo že musí do hory a kto vie čo ešte, ale tu zazrel ho pán Prošek, alebo pani a či chcel, alebo nechcel, musel sa zastaviť.

Pán Prošek rád mal pohárik dobrého vína pre milých hostí a k tým patril aj pán horár. Babička hneď doniesla na stôl chlieb a soľ a čo ešte tak práve bolo a pán polesný rád zabúdal na to, že sa mu liahnu bažanty. Keď sa mu to stalo, zahrešil si pre svoju zábudlivosť, rýchle prehodil pušku na plece a šiel. Na dvore nevidel psa. „Hektor!“ zakričal, ale psa nebolo. „Po ktorých pekliech zase lieta!“ hneval sa pán polesný a chlapci ochotne odbehli, že ho privedú, že akiste sa preháňa niekde so Sultánom a Tyrlom. Chlapci šli, pan horár sa posadil pod lipu na lavičku. Konečne, keď už bol na ceste, zastavil sa ešte a volal na babičku: „Dajte sa už raz vidieť tam hore, u nás, moja stará odkladá vajíčka od tyroliek k násade.“ Pán polesný znal slabé stránky gazdiniek! — Babička hneď prisvedčila: „Pozdravte doma, že prídeme.“ Takto rozchádzali sa priatelia za každým.

Pán horár chodieval, keď nie každý deň, ale aspoň každý druhý okolo Starého bielidla, celý rok a od roka zase.

Druhá osoba, ktorú mohol každý vídať deň čo deň na chodníku u Starého bielidla — tak okolo desiatej pred poludním, bol pán mlynár. To bola jeho hodina, keď chodil dozerať ku stavidlu nad staväním u splavu. Babička hovorila o pánu mlynárovi, čiže lepšie rečeno o pánu otcovi, ako ho každý nazýval, že je rozšafný človek, ale že je furták.

A to preto, lebo pán otec každého škádlil, rád si zažartoval; ale on sa málo kedy usmial, len sa tak „uškrnul“. Oči ale zpod visutého obočia dívaly sa veselo do sveta. Bol strednej postavy, zavalitý — a celý rok nosil popolavé nohavice, čomu sa raz chlapci čudovali, až im pán otec povedal, že je to mlynárska farba.

V zime nosil dlhý kožuch, ťažké čižmy, v lete modravú kamizolu, biele kapce a pantofle. Na hlave nosil všedný deň nízku čapicu s barančinou; nohavice mal vždy vyhrnuté, či bolo sucho, či bolo blato a bez piksľy nevidel ho ešte nikto nikdy. Ako ho deti zazrely, bežaly mu naproti, privolaly mu dobré ráno a šly s ním ku hati. Na ceste dráždil obyčajne pán otec Janka a Vilímka, opytujúc sa jedného: „či vie, kam penkava nosom sadá?“ druhého: „či vie, kde je z vola hospoda?“[1] Alebo sa spýtal Janíka: že či už vie počítať, začo bude krajciarova žemľa, keď bude korec pšenice desať rýnskych platiť. Keď mu chlapec so smiechom dobre odpovedal, riekol pán otec: „No, už vidím, že si šibal. Mohli by ťa už na Kramolne[2] postaviť za rychtára. Vždy dával chlapcom šňupať a keď začali hodne kýchať, tak sa škľabil. Adelka akonáhle videla pána otca, vždy sa skryla za babičkine sukne; ona ešte nevedela dobre rozprávať a pán otec ju za každým zlobil, aby odriekala za ním: „Naša lomenica je medzi všetkými lomenicami tá najlomenicovatejšia!“ a to hodne rýchlo, tri razy jedno za druhým. Veru, bolo to malej chudinke často do plaču, že ju ten pán otec takto hneval. Za to dostala od neho začasto košíček jahôd, alebo mandlové oriešky, alebo inú paškrtu a keď jej pán otec chcel hodne polichotiť, povedal jej „ty malá čečetka“!

Tiež tak chodil denne za súmraku okolo Starého bielidla dlhý Mojžiš, panský dohliadač. Bol veľmi vysoký ako štiap, zamračený a nosil cez rameno vrece. Slúžka Betka rozprávala deťom, že do toho vreca sbiera neposlušné deti — od tej doby, ostaly deti, akonáhle zazrely Mojžiša, ako by ich krvou polial. Babička síce také tláchaniny Betke zakázala, ale keď povedala druhá slúžka Vorša, že je Mojžiš „Poberto“, že mu ostane všetko pod prstom, nepovedala babička na to ani slova. Musel to byť predsa nekalý človek ten Mojžiš, a deťom ostal hrozným, čo aj neverily, že má vo vreci deti.

V lete, keď boli páni na zámku, vídavaly deti často krásnu kňažnú jazdiť na koni a v jej sprievode aj iné panstvo. Pán mlynár keď ju raz videl, povedal babičke: „Mne to tak prichodí, ako keď vynde metla božia (hviezda, kometa) a vlečie za sebou chvost.“

„To je rozdiel, pane otče, lebo metla božia svetu zlé zvestuje, to panstvo ale, keď sa tu ukáže, býva ľuďom k radosti,“ odpovedala babička.

Pán otec točil piksľou medzi prstami ako mlynským kolieskom, čo bolo jeho zvykom, škľabil sa, ale nepovedal už ani tak, ani tak.

Pred večerom prichádzala babičku a deti navštíviť Krista, dcéra z hostínca u mlyna, dievča ako kalina, čerstvá, čiperná ako veverička, veselá ako škovránok; babička ju vždy rada videla a nazvala ju smieškou, preto že sa Kristinka veľmi rada smiala.

Kristla pribehla vždy na skok, na slovíčko sa zastavil pán horár, pán mlynár prichodil len na okamih, pani mlynárka, keď za dlhší čas jeden raz sa vybrala na Staré bielidlo, prišla s vretienkom na priadky; pani horárka chodila si pobesedovať, lebo mávala so sebou malé decko; ale keď pani správcová zo zámku poctila svojou prítomnosťou Proškovie domácnosť, tu povedala pani Prošková: „Dnes dostanem visitu.“

Vtedy babička s deťmi odišla, ona nemala srdce, aby dakoho nenávidela, ale pani správcová nebola jej miláčkom — a síce preto, že sa niesla vyššie, ako nariastla. Prvý čas, keď babička prišla k dcéri bývať a v domácnosti, ani s okolnými ľuďmi oboznámená nebola, prišla jedného dňa pani správcová aj so dvoma druhými paniami na visitu. Pani Prošková bola práve kdesi na stráni. — Babička dľa svojho obyčaja ponúkla hostí, aby sa posadily a priniesla chlieb a soľ, podala s celou úprimnosťou, aby si vzácne panie ukrojily. Vzácne panie sa ale s pohrdlivým vyhrnutím svojich noštekov poďakovaly, že nebudú jesť, potom sa posmešne na sebe podívaly, ako by chcely povedať: „Ty sprostáčka, čo si myslíš, že sme dajaké ledačo!“ Pani Prošková, ako prišla domov, videla hneď, že babička chybila proti panským obyčajom a keď panie odišly povedala babičke, aby takým paniam chlieb nepredkladala, lebo tie sú na iné veci privyknuté.

„Vieš ty čo, Terinka,“ povedala jej babička popudená, „kto u mňa neprijme chlieb a soľ, ten nie je hoden, aby som mu stoličku podala. Ale rob si ako ty chceš, ja vašim novotám nerozumiem.“

Z výročných hostí, ktorí prichodili na Staré bielidlo, bol samý prvý kupec Vlach; prišiel s vozíkom o jednom koni, na vozíku mal plno sladkého tovaru, mandle, hrozienky, figy, voňavky, pomaranče, citrony, drahé mydlo a podobné. Pani Prošková z jara a v jaseni mnoho kupovala, začo on deťom vždy škarniclu s cukríkami podstrčil. Babička sa tomu potešila a riekla: „To je zdvorilý človiečik, ten Vlach; len to sa mi nepáči pri ňom, žeby vymámil aj od jalovej kravy teľa.“

Babička radšej kupčila s olejkárom, ktorý tiež dva razy do roka prišiel; babička kúpila vždy od neho fľaštičku jerusalemského balsámu na rany a pridala k platu ešte kus chleba.

Taktiež privítala drotára a žida vždy s laskavou úprimnosťou; boli to vždy tí samí a tak teda známí a akoby spriatelení s Proškovou rodinou. Len keď sa raz do roka prihodilo, že sa túľaví cigáni v sade ukázali, tu sa babička naľakala. Rýchlo im vyniesla ta von jesť a povedala: „s úžitkom býva, keď ich človek až na cestu vyprevadí.“

Najmilší zo všetkých tých výročných hostí bol deťom a celej rodine pán Beyer; lesný z krkonošských vrchov, ktorý prichodil každú jar dolu, lebo bol dozorcom pri plavení dreva, ktoré sa po Úpe dolu spúšťalo.

Pán Beyer bol človek vysoký, suchý, samý sval a kosť. Mal ohorelú dlhú tvár, veliké jasné oči, ohnutý, podlhovatý nos, gaštanové vlasy a velikánske fúzy, ktoré si hladil dolu.

Riesenburský polesný bol zavalitý, červený v tvári, mal malé fúziky, a bol vždy pekne učesaný; pán Beyer mal vlasy rozdelené nad čelom a vzadu mu visely ponad límec. Deti to hneď vybadaly.

Riesenburský chodil vždy krokom pohodlným, pán Beyer akoby ponad priepasti kráčal. Tiež nenosil Riesenburský také vysoké ťažké čižmy až nad kolená; mal krajšiu flintu i remeň a kapsu, nosil čiapku a na nej perá zo sojky; pán Beyer mal vyšedivené šaty, na flinte silný remeň a na zelenom plstenom klobúku perá s jastraba, haji a orla.

Tak vyzeral p. Bayer. Deti ale ako ho po prvý raz videly, maly ho rady a babička poznamenala, že deti a psi hneď poznajú, kto im je dobrý. Tento raz to babička potrafila. Pán Bayer mal deti veľmi rád; jeho miláčkom bol Janko, rozpustilý Ján, o ktorom všetci vraveli, že je lucifer; pán Bayer ale tvrdil, že bude z neho hodný chlapec a keď by sa mu zapáčilo horárske remeslo, že by si ho sám vzal na starosť. Riesenburský pán jáger, ktorý tiež tam bol, kým sa pán Beyer na Starom bielidie zdržoval, hovoril: „No, keby na to prišlo a zachcelo by sa mu byť jágrom, vezmem si ho ja k sebe; môj Frantík beztoho tiež musí byť jágrom.“

„Nič, pán brat, u vás by mal domov pod nosom a za druhé vždy je lepšie, keď sa mladý človek naučí znať aj ťažkosti svojho stavu — a vám, vy jágri tu dolu, je hej, vy neviete nič, čo je zlé.“ A tu začal lesník vylíčovať ťažkosti svojho stavu zvlášte času zimného; rozprával o víchriciach a fujaviciach, o príkrych cestách, o priepastiach, závejoch a hmlách. Vypravoval, koľko rázy bol v nebezpečenstve života, keď sa mu skĺzla noha na strmej ceste; koľko rázy zablúdil a o hlade dva, tri dni sa túlal v horách, nevediac kadiaľ sa dostane z toho labyrintu von. „Zato ale,“ dokladal, „vy dolinci neznáte, ako krásne je byť v horách v lete. Ako sa sneh topí, zazeleňajú sa dolinky, kvietky úprkom rozkvitajú, lesy sú plné vône a spevu, všetko to je naraz ako očarované — a vtedy je radosť chodiť horou, chodiť na postriežku. Vtedy si dva razy do týždňa zajdem na Snežku; keď vidím slnce vychodiť a ten boží svet mi leží rozprestrený pod nohami, tu si myslím, že by som predsa nešiel dolu, tu zabúdam na všetky príkrosti môjho stavu.“

Pán Beyer prinášal deťom pekné kryštály, rozprával im o horách a jaskyniach, kde sa nachodia; priniesol im mach voňavý ako fialky — a rád im vyprával o Ribrcôlovej záhradke, ktorá je prekrásna, do ktorej pán Beyer, keď zablúdil za hroznej povíchrici a fujavici, nevdojak prišiel.

Celý deň, čo býval lesný u nich, chlapci nepohli sa od neho. Chodili s ním ku splavu, dívali sa, ako sa drevo plaví, a viezli sa na pltiach. Keď sa potom druhého dňa pán Beyer rozlúčil, plakali a šli ho i s babičkou na kuse vyprevadiť. Pani Prošková dala mu na cestu jedla toľko, čo len uniesť mohol. „No, na takto rok, ak pán Boh dá, uvidíme sa zase; buďte zdraví!“ Tak sa lúčieval a odchádzal dlhými krokami preč. Deti ale rozprávaly si o hrúzach v Krkonošiach, o pánu Beyerovi a tešily sa na budúcu jar.

___

[1] Zvol je dedina a je tam hospoda.

[2] Kramolna je malá pustatina, pozostávajúca z niekoľko domkov a tak tam rychtára niet.

4. kapitola

Mimo výročitých sviatkov bola to každá nedeľa, na ktorú sa deti tešievaly. V nedeľu ich babička nebudila, keď maly vstávať, to bývala už dávno v mestečku v kostole na rannej, na ktorú omšu ona, ako stará gazdinká, navyknutá bola. Matka a keď bol aj otec doma, chodili na „hrubú“ — a vtedy, ak bolo pekné počasie, išly i deti s nimi, babičke naproti. A keď ju z ďaleka videly, volaly na ňu, rozbehly sa oproti nej, akoby ju aspoň rok neboly videly. V nedeľu sa im zdala babička vždy trochu inakšia, tvár jasnejšia, láskavejšia; tiež bývala krajšie pristrojená. Na nohách mala nové čierne pantofličky, na hlave biely čepiec s holubičkou zo škrobených bielych šnúrok: tak jej sedela v tyle ako opravdová holubička. Deti povedaly medzi sebou, že je babička v nedeľu „hrozne pekná“! — Obyčajne, keď k babičke prišly, chcel každý dačo niesť. Jedon dostal teda ruženec, druhý ručníček, Barunka ale ako najstaršia, vždy niesla taštičku. Z toho ale povstaly vždy nechvalné kriky, lebo chlapci ako takí všetečníci, chceli nazrieť do taštičky, Barunka to ale dovoliť nechcela. Ale babička miesto hrešenia siahla do tašky, podelila deti, lebo jablkami, alebo niečim iným a bol hneď svätý pokoj. Pani Prošková povedala síce každú nedeľu: „prosím vás, babička, nenoste im ničoho viac,“ ale babička odpovedala jej každú nedeľu: „Ako by to bolo, aby som im z kostola nič nedoniesla. Veď sme ani my nebývali lepší!“ Ostalo teda pri starom.

S babičkou prichodila zároveň i pani mama, to jest pani mlynárka a kedy-tedy ešte daktorá kmotra zo Žernova, dedinky, ktorá leží najbližšie nad mlynom. Pani matka z mlyna nosila dlhé šaty s kabátikom a strieborný čepec. Bola to ženička nízka, oberučná s čiernymi, veselými očami, mala krátky, akoby rozplasknutý noštek, prívetivé ústa, malú briadku a pod ňou ešte druhú. Na hrdle nosievala v nedeľu drobné perličky, vo všedný deň granáty. Na ruke mala košík, v ktorom bolo trochu toho krámskeho korenia, čo pani matka doma potrebovala.

Za ženskými chodieval pan otec, obyčajne s daktorým kmotrom. — Keď bolo horúco, niesol si svoj popoľavý kabát na španielke cez plece. V nedeľu mal vyleštené boty do pol kolena a hore strapce na nich, čo sa chlapcom veľmi páčilo. Nohavice mal úzke do čižiem. Na hlave vysokú čiernu barančicu, na ktorej boly po jednej strane od hora až dolu prišité modré mašličky. Druhý kmotor bol tiež tak ustrojený ako pán otec, lenže mal jeho dlhý kabát na chrbte faldy a veľké olovené gombíky a bol zelenej farby, nie popoľavej, akú farbu pán otec, ako mlynár miloval.

Ľudia, ktorí šli na hrubú, vítali ich od slova božieho — a oni ku slovu božiemu. Dakedy sa zastavili, pospytovali sa jedni druhých ako sa majú tu, ako tam, čo sa prihodilo na Žernove — a čo vo mlyne. V zime bolo málo kedy stretnúť dakoho zo Žernova, aby šiel do mestečka do kostola, cesta bola po strmej stráni nebezpečná, v lete si ale z toho nič nerobili, zvlášte mládež. V nedeľu dopoludnia sa cesta na lúkach k mestu temer nepretrhla. Tu ide voľným krokom starena v kožuchu a plachtičke a vedľa nej podpierajúc sa o palicu starý muž; veru, musí byť starý, veď nosí na hlave hrebeň; tej módy držia sa už len starčekovia. Ženy v bielych čepcoch s holubičkami, chlapci v barančiciach a niektorí vo furiantských vydrovkách ich predbehúvajú a ženú sa na dlhú lávku ku stráni. Od hora prichodia tancujúcim krokom dievčatá ako srnky a za nimi ponáhľajú sa bujní chlapci ako jeleni. Tu prezerá stromovým nadýchaný biely rukávec, tu zachytí sa na krovinách červený vlajúci stuheľ, tu strakatí sa vyšívaná kamizolka chlapca, až konečne celý veselý sbor vyženie sa na zelenú pažiť.

Ledva prišla domov, preobliekla sa babička zo sviatočných šiat, vzala na seba kanafasku a kutila po dome. Po obede bolo jej to najmilšie si sadnúť, položiť hlavu Barunke na kolená a nechať si hľadať živé vlasy, ktoré ju vraj, veľmi svrbia. Obyčajne pri tom iskaní usnula, ale nie na dlho. Keď sa prebudila, vždy sa divila tomu, že zaspala, vyhovárajúc sa: „Inu, ani neviem, ako sa mi oči tak zatvorily.“

Odpoludnia chodievala s deťmi do mlyna; to bolo už ako vyjednané, deti sa na to veľmi tešily. Mlynárovci mali tiež dcérku, Barunkinu vrstovnicu, volali ju Mančinkou a to bolo dievča dobré a ihravé.

U mlyna pred vrátmi stála socha Svätého Jána Nepomuckého medzi dvoma lipami, tam sedávala v nedeľu po obede pani matka, dakedy aj Žernovská kmotra, čo bývala na stráni a Mančinka. Pán otec stál pred nimi, pohrával si so svojou piksľou a rozprával čosi ženám. Akonáhle zazreli babičku s deťmi, ako obchádzajú spust, bežala im Mančinka v ústrety a pán otec, ktorý si natiahol zase pantofle, a vyhrnul nohavice a vzal na seba sivú kamizolu, priplietol sa pomaly za ňou i so Žernovskou kmotrou. Pani mama ale obrátila sa do mlyna, aby tým „detičkám“ dačo prichystala, žeby to dalo pokoj. A ako tie detičky prišly, už bol prichystaný stolík buď pod oblokom, v záhrade, lebo na ostrovčeku, alebo v zime v izbe; na stolíku boly dobré buchty, med, chlieb s maslom, smotana a ešte na ostatok priniesol pán otec v košíku čerstvo naoberané ovocie, alebo pani matka priniesla slamienku sušienok a slivák. Káva a podobné panské nápoje — to nebolo vtedy ešte medzi ľudom v móde.

„To ste hodná, babička, že ste prišli,“ privítajúc pani matka, podávajúc hosťovi stoličku; „ja neviem, keby ste k nám neprišli v jednu nedeľu, mne by sa nezdala ani nedeľou. Teraz ale prijmite vďačne čoho pán Boh udelil.“

Babička málo jedla, taktiež prosievala, aby pani matka deťom nedávala také veľké porcie, ale tomu sa okrúhla pani matka len smiala. „Vy ste stará, nedivím sa, že mnoho nejete, ale deti, oj, tie majú žalúdočky ako kačice! Pozrite si len našu Manču, kedy chcete, ona sa vám vždy prizná, že je lačná.“ Deti sa škľabily a dávaly pani mlynárke za pravdu.

Keď im pani matka naložila po buchtách, odprataly sa za stodolu; tam o ne babička starosti mať nemusela, tam si hádzaly s lobtou, hraly sa na kone, na slepú babu — a podobné hry prevádzaly. Tam už čakaly na ne vždy jedni a tí istí spoločníci, šestoro ich bolo, jedno menšie ako druhé, ako píšťale na organe. Boly to deti zo sušiarne, kde sa ľan sušil nad krčmou; ich otec chodil po okolí s verklíkom, matka na ne prala a plátala a nádeničila za kúsok živnosti. Nemali nijakého majetku, len tých šesť „pandúrov“, ako ich pán otec žartovne pomenoval a trochu tej muziky. Navzdor tomu nebolo vidieť ani na deťoch, ani na verklikárovi a jeho žene dáky nedostatok; deti maly líčka ako šlabikáre a nejeden deň vychádzala z „pazdierni“ vôňa, že sa okoloidúcim sliny v ústach sbiehaly a keď deti s mastnými ústami von vybehly, mysleli si susedia: „Čo to len tí Kudrnovci zase pečú?“

Raz prišla Mančinka od Kudrnov domov a rozprávala pani matke, že jej dala Kudrnová kus zajačka, ale že to bola taká dobrota, že to nevie ani vypovedať, celkom ako mandle.

„Zajaca,“ myslela si pani matka, „kde že ho vzali, azda len nechodí Kudrna do hory strieľať zverinu; ten by si posvietil!“

Prišla Cilka, najstaršie dievča od Kudrnov na posiedku; to dievča malo čo varovať, lebo u Kudrnov mali temer každý rok maličké a pani matka sa hneď opýtala: „Čo dobrého ste mali k obedu?“

„I nič; len „bandory“ (zemiaky).

„Čože nič, čo bandory; veď Mančinka rozprávala, že jej dala vaša mama kus zajačka, a že bol taky dobrý?“

„I, pani matka, to nebol zajačok, to bol kúsok mačky. Tata ju dostal na Červenej Hore, bola tučná ako bravec, maminka vypražila z nej sadlo a tata sa bude ním mazať. Kováčka mu to radila, že je to dobre od kašľa, aby nedostal suchoty.“

„Spaste dušu! ono to pojedá mačky!“ zvolala pani majstrová a odpľula si od ošklivosti.

„Och, keby ste vedeli, pani mama, to je dobrota! A veveričky sú ešte lepšie. Dakedy prinesie tata aj vrany, ale na tých si nepochutnáme. Nedávno sme mali hostinu; dievka vo dvore zahrdúsila hus — a potom nám ju dali. O mäso nám je nie zle; dakedy dostaneme ovcu, dakedy i prasa, keď dostane závrať a musí to šafár dať zabiť, len to je škoda, že sa k tomu tata vždy nedostane, oni to…“ Ale pani matka pretrhla dievčaťu prúd reči a povedala: „Iď mi, iď mi, fi, až ma triaška chytila! — Mančo, ty bezbožné dievča, jestli mi ešte budeš jesť zajačinu u Kudrnov! Hneď sa mi choď umyť, žeby si mi nič do ruky nevzala!“ Tak sa rozhorlila pani majstrová a vystrčila Cilku zo dvier.

Mančinka plakala a tvrdila, že zajačok bol veľmi dobrý, ale pani matka len ďalej odpľúvala. Pán otec prišiel a ako počul čo sa stalo, zatočil piksľou v prstoch a povedal: „Čo sa durdíte, pani matka, kto zná od čoho dievča bude tučné. Proti gustu žiadon dišputát. Kto vie, či sa i ja sam daraz nepozvem na dobrú veveričku!“ uškrnul sa pán majster, pán mlynár.

„S takými vecmi mi ostaňte za dvermi, pántáta, prestaňte mi s tou tláchaninou!“ hnevala sa ináč krotká pani mlynárka a pán mlynár žmurkal očima a usmieval sa potutelne.

Nie len pani majstrová, ale i druhí ľudia sa štítili prijať dačo od Kudrnov, ba, ešte aj podať im ruku a to jedine preto, že jedli mačky a všeličo takého, čo by žiadon človek nejedol. Deťom Proškovie ale to bolo všetko jedno, či Kudrnovie deti jedli na obed paštéty z bažantov, alebo z vrán, len či sa prišly za humno s nimi poihrať. Verne podelily s nimi buchty a čo ešte maly, len aby deti maly radosť. Cilka, dievča už desať ročné, strčila malému decku, ktoré mala varovať, do rúčky kus buchty, posadila decko do trávy a ihrala sa s druhými, alebo plietla zo stebiel kolocieru chlapcom čapice, dievčencom košíčky. A keď sa do sýta nabavily a nanaháňaly, tiahol celý kŕdel do dvora a Mančinka zvestovala pani matke, že majú všetky velikánsky hlad! — Pani matka sa tomu pranič nedivila a nakŕmila všetky, i tie, ktorých úst sa štítila. Pán otec ju ale vždy škádlil a keď sa deti prihnaly, začal: „Ja neviem, ale mám akúsi ťažobu na prsiach; čo, Cilka, nemáte doma zajačka, mohla by si…“

Ale pani matka si vždy odpľula a šla preč, a babička pohrozila pánu mlynárovi prstom a rieka: „Ale, ale, aký ste vy šelma, pán otec, keby ja bola vašou pani mamou, upiekla by som vám, na môj veru hodnú vranu na hrachu.“ Pán otec otočil v prstoch piksľu, žmurknul a šklabil sa potmehúdovsky.

Keď tak sedávali starí v záhradke, prisadnul k nim najstarší tovaryš v mlyne — čili stárek a to sa pretriasalo o rannom výklade a kázni, potom aké boly vyhlášky, za koho sa v kostole modlili, s kým sa pred kostolom sišli; z toho došlo na úrodu zvlášť a vôbec, na povodeň, búrky a krupobitie, na tkanie a na bielenie plátna, ako sa ľan ukazuje a konečne prišlo na kramolenských zlodejov a na kriminál. Stárek bol veľmi zhovorčivý, ale k večeru, keď sa schodili mletiari a mletiarky, pamätajúc na porekadlo: „Kto skorej príde, ten skorej mele,“ musel stárek do mlyna, pán otec sa šiel tiež podívať, ale aj do hostínca, čo je tam nového, až ostaly pani kmotry samé a sdelily si ešte jedno-druhé, čo ich zanímalo.

V zime bývaly deti skoro celé odpoludnie na peci za kochom; pec bola veliká; tam bolo slúžkino lôžko — a Mančinka mala tam všetky svoje hračky a bábiky. Keď sa tam deti usalašily, bola ich plná pec a na prípecku si sadol ešte i domáci pes. Na tej peci slávila sa každú nedeľu svadba niektorej bábiky. Mladý zať bol kominár a Mikuláš bol ako pán páter. A potom sa jedlo, pilo a tancovalo, pričom obyčajne niektorý zo svadobníkov stúpil psovi na nohu až zaskučal a spoločnosť v izbe bola v rozpravách vyrušená. Pani matka skríkla na deti: „Hej, vy čeliadka tam, hore, prosím vás nesrúcajte mi tú pec, lebo chcem zajtra chleba piecť.“ Ale na peci bolo zase ticho; deti hraly sa na tatinka a maminku a tej mladej maminke doniesol bocián dieťatko a Adelka, ktorá ešte nič nevedela, musela byť ako pani baba a Vilko a Janko boli kmotrovia — a dali mu meno Honziček. A bola zase hostina, jedál bolo hodne a prepodivných a pes bol tiež hosťom, aby sa udobril. Honziček aj hneď vyriastol a tatínek ho odviedol do školy — a Janko bol pánom rechtorom a učil ho šlabikovať. Ale čo jeden žiak, to nešlo, musely sa všetky učiť i bolo rozhodnuté: „budeme sa hrať na školu.“ Chodily teda k Jánovi do školy, ale žiadon nepriniesol úlohu, pán učiteľ sa rozhneval a každý musel dostať dve ťapky na ruky; keď už inak nebolo, tak musely pristať, ale psíkovi, ktorý bol tiež žiakom, ale ničoho nevedel, len na peci chrápať, usúdil pán učiteľ k tým dvom packám ešte zavesiť čiernu tabulku na krk a to sa na ňom aj vykonalo. Zavesily mu na krk dosku a rozhnevaný chlpáč skočil s hrozným krikom s pece dolu a trhal hanlivé znamenie zúrive so seba. Stárek skočil naľakaný s lavice, babička si odpľula a pán otec pohrozil piksľou smerom ku peci a volal: „Sak na ryby, vrece na raky, ak pôjdem na vás!“ A zatočil zase piksľou v prstoch, usmial sa, ale tak, aby to deti nevidely.

„To vykonal najskorej náš Lucifer!“ hádala babička; „najlepšie bude, keď sa poberieme domov, tie deti by ešte celý mlyn obrátily hore nohami!“

Ale mlynárovci bránili; ešte nebolo ukončené vypravovanie o tej francúzskej vojne a o tých troch potentátoch. Babička ich znala všetkých troch, ona mala mnoho zkúseností, znala vojenský stav a jej každý veril.

„A ktorí to boli, tí traja ľadoví páni, ktorých poslal Rus na Bonaparta?“ spytoval sa mladý tovaryš, pekný veselý chasník.

„Čo ti to nemôže napadnúť, že to boly tri mesiace: december, január, február,“ vysvetlil mu stárek. „To je v Rusku taká zima, že ľudia musia nosiť futrále na tvárach, aby im nosy neomrzly. Francúzi nie sú zvyknutí na zimu, ako tam prišli, hneď to všetko pomrzlo. A Rus, ten to dobre vedel, že to tak bude, preto ich zdržoval. Ach to bol figeľ!“

„A cisára Jozefa ste osobne znali?“ opýtal sa jeden z mletiarov babičky.

„Akoby som ho neznala, veď som sa s ním shovárala, veď mi tento toliar svojou vlastnou rukou daroval,“ odpovedala babička, berúc na granátoch zavesený toliar do ruky.

„I prosím vás, ako sa to stalo, kde vám to dal?“ spytovali sa mnohí. Deti na peci trocha ztíchly a ako počuly tú otázku, sbehly s pece a prosily babičku, aby to rozprávala, že to ony tiež ešte nepočuly.

„Ale pani matka a pán otec to už počuli,“ odhŕňala sa babička.

„Pekný výklad môže človek dva razy, trebars i koľko ráz počúvať a neomrzí ho, len rozprávajte,“ ponúkala pani mlynárka.

„No, tak vám to poviem, len vy, deti sadnite a seďte mi ticho.“ Deti sa hneď usadily a boly ticho ako mušky. „Keď sa budoval Nový Ples (Jozefov), bola som ešte malá. Ja som z Olešnice, viete kde je Olešnica?“

„Vieme, vieme, to je za Dobruškou v horách na sliezskych hraniciach, nie?“ ozval sa stárek.

„Tam odtiaľ. Tam vedľa nášho majetku, v malom domčeku bývala vdova Novotná. Živila sa tkaním vlnených pokrovcov; keď mala trochu tej práce pohromade, niesla to do Jaromere, alebo do Plesu na predaj. Bývala u nebožkej našej matky varená, pečená a my, deti sme boly u nej viac razy cez deň. Náš otec bol jej synovi krstným otcom. Keď som už i ja vládala pracovať a keď som k nej prišla, povedala mi Novotná: „Poď, sadni si za krosná a uč sa, bude ti to dakedy k osohu. Čomu sa človek za mladi naučí, v starobe ako by našiel.“ Ja som bola od jakživa do práci ako oheň, nedala som sa do žiadnej nútiť; poslúchla som a skoro som sa tomu remeslu tak naučila, že som ho dobre zastať mohla. V ten čas býval cisár Jozef veľmi často na Novom Plese; rozprávalo sa všade o ňom, a kto ho videl, vážil si toho, ako neviem čoho.

Raz, keď šla Novotná s tovarom, prosila som našich, aby mi dovolili ísť s ňou, že by som sa rada podívala do Plesu. Maminka vedela, že má kmotra ťažké bremeno a povedala: „Choď si, môžeš pomôcť kmotre dačo niesť.“ Druhý deň za chladu sme šly a pred poludním prišly sme pred Ples na lúky. Ležalo tam mnoho stavebného dreva poukladaného; sadly sme si na jedno brvno a obúvaly sme sa. Kmotra práve to povedala: „Kde že ja, zarmútená žena, tie koberce zaniesť mám?“ Tu prichodí od Plesu jakýsi pán a rovno k nám. V ruke mal čosi podobného flaute; chvíľku po chvíľke kládol si to ku tvári a začal sa pomaly do okola točiť. „I, podívajte sa, pani kmotra,“ povedala som ja, „to je dáky muzikant, on píska na flautu a sám sa k tomu točí.“

„Sprosté dievča, to je nie flauta, ani muzikant, to bude dáky veľký pán, čo dohliada ku staväniu, veď ich tu vídavam chodiť. To má takú rúrku, v nej je skielko a cez to sa díva, a to že je ďaleko vidieť. To vidí všade kde a kto čo robí.“

„Ale, kmotra, jestli nás videl, keď sme sa obúvaly?“ spytujem sa.

„No — a čo potom? Veď je to nič zlého,“ smiala sa mi kmotra Novotná. Medzi tou rečou prišiel pán až k nám. Mal na sebe sivý kabát, malý klobúk na tri rohy, vzadu visel mu cop s mašlou. Bol ešte mladý a krásny pán, ako by ho bol namaľoval.

„Kam idete — a čo to nesiete?“ opýtal sa a ostal u nás stáť. Novotná povedala, že nesie do Plesu na predaj hotovú prácu. „Jaká je to práca?“ opýtal sa ďalej.

„Vlnené pokrovce, drahý pánko, na prikrývanie, snáď by sa vám daktorý zapáčil?“ pokračovala Novotná, rozviazala rýchle uzel a rozložila jeden po drevách. Novotná bola poriadna žena, ale keď sa dala na predávanie, tak nebolo reči konca kraja.

„To robí tvoj muž?“ opytuje sa zase pán.

„Robil, robieval, zlatý pánko, ale o žatve je už dva roky, čo dokonal. Dostal suchoty. Ja som sa mu dakedy pri krosnách prizrela, naučila som sa tkať — a teraz mi je to k dobrému. Ja tiež hovorím tuto Madlene: „Len sa uč, Madla, čo sa naučíš, o to ťa ani dráb neolúpi.“

„Je to tvoja dcéra?“ opýtal sa zase pán.

„Nie je moja, to je kmotrina. Ale pomáha mi dakedy. Nepozerajte na ňu, že je malá, za to je sporá a do práce ako hrom, tento pokrovec utkala sama, samotinká.“ Pán mi poklepal na ramená a pekne sa na mňa podíval; nikdy som nevidela takých pekných modrých očí, nie inak, ako samá nevädza.“

„A ty nemáš žiadnych detí?“ obrátil sa pán na kmotru.

„Mám jedného chlapca,“ odpovedala kmotra; „dala som ho do Rychnova do školy. Pán Boh mu dáva dar Ducha Svätého, učenie mu ide akoby hral, spieva za organom ako slávik, rada by som teda ešte dáky groš obetovala, aby z neho bol pán páter.“

„A čo, keď nebude chcieť byť páterom?“ opýtal sa pán.

„Oj, bude, drahý pánko, Jurik je dobrý chlapec!“ chválila sa kmotra.

Zatiaľ som sa ustavične dívala na tú trúbku a myslela, že ako to ozaj cez ňu pozerá, ten pán. Ale on mi to musel zrovna na nose vidieť, zrazu sa obrátil ku mne a rečie: „Ty by si asi rada vedela, ako sa cez ten ďalekohľad hľadí, čo?“ Ja som sa začervenala a nemohla som ani očí zdvihnúť k nemu, ale kmotra vyhrkla: „Ona myslela, Madla, že je to flauta a že ste vy muzikant! Ja som jej ale povedala, kto ste.“

„A ty to vieš?“ smial sa pán.

„Inu, ja neviem, aké je vaše meno, ale vy ste istotne jeden z tých, čo chodia dozerať na tých ľudí — a cez tú trubeľku sa na nich dívate, či áno?“

Pán sa smial, až sa za boky chytal. „No,“ povedá, „to poslednie si, matko, trafila. Ak sa chceš cez tú trúbičku podívať, tak sa podívaj!“ obrátil sa ku mne, keď sa bol poriadne vysmial a pekne mi priložil trúbičku k oku. To som vám, ľudkovia moji, divy uvidela; v Jaromeri som ľuďom zrovna do oblokov hľadela, a každého pekne pozorovala, čo robí, akoby som bola stála u neho, a ďaleko, až na poliach, čo ľudia pracovali, videla som ich ako pred sebou. Chcela som to dať i kmotre, aby sa podívala aj ona, ale ona sa tomu bránila: „Čože si ty myslíš, to by sa pekne svedčilo pre mňa, starú ženu, aby som sa zabávala.“

„Ale, to je nie zábava, to je k potrebe, matko!“ riekol pán.

„Nedbám, nech si je, ale pre mňa sa to nehodí,“ odpovedala kmotra a na žiadon pád sa podívať nechcela. Mne tak napadlo, že keby som videla tým skielkom pána Jozefa cisára — a dívala som sa na všetky strany a že bol ten pán taký veľmi prívetivý, povedala som mu, koho by som rada videla.

„Čo ti toľko na cisárovi záleží, máš ho rada?“ spýtal sa ma pán.

„Akoby som ho nemala!“ hovorím „keď ho každý človek pre jeho dobrotu a statočnosť chváli. Veď sa za neho každý deň modlíme, aby mu dal Pán Boh dlhé panovanie a tej jeho pani mame tiež!“

Pán sa usmial a hovorí: „Chcela by si sa s ním i shovárať?“

„Jaj, Bože chráň, kde by som oči dala?“ odpovedala som ja.

„A mňa sa tiež nehanbíš — a cisár je predsa taký človek ako som ja.“

„Ale ono je to predsa nie to isté, drahý pánko,“ ozvala sa Novotná, „pán cisár je pán cisár a to je dosť povedané. Ja som počula, že keď sa človek podíva cisárovi do očí, že ho zima prechodí a horúčosť rozpaľuje. Náš konšel už dvarazy s ním hovoril a preto o tom rozpráva.“

„Váš konšel akiste nemá dobré svedomie a preto nemôže sa nikomu smele podívať do očí,“ povedal pán a písal pri tom dačo na malý lístok. Ten lístok dal potom kmotre a naložil jej, aby šla do Plesu do zásobárni a na tú kartičku že jej koberce zaplatia. Mne dal ten strieborný toliar a povedal: „Nechaj si ten peniaz na pamiatku, aby si nezabudla na Jozefa cisára a jeho pani matku. Modli sa za neho, modlitba vrúcneho srdca je Bohu milá. Keď prídete domov, môžete povedať, že ste sa shováraly s cisárom Jozefom!“ Dopovedal a odišiel.

My sme si pokľakly a ani jedna sme nevedely, čo robíme ľaknutím a radosťou. Kmotra ma začala hrešiť, že som sa toľko opovážila — a sama sa opovážila tiež dosť. Ale ktože by si to bol pomyslel, že je to pán cisár! Tešily sme sa z toho, že snáď predsa nemusel sa mrzeť, keď nás obdaroval. V zásobárni vyplatili Novotnej tri razy toľko, čo si žiadala. Domov sme zrovna letely a keď sme domov prišly, nebolo rozprávania konca kraja a všetci nám to závideli. Moja mama mi dala toliar prevrtať a od tej doby ho nosím na hrdle. Už mi bolo koľkorazy zle, a predsa som sa ho nevzdala. Škoda, večná škoda, že toho pána zem kryje!“ dokončila babička svoje rozprávanie a vzdychla si zhlboka.

„Veru, škoda,“ dotvrdili ostatní. Deti, ako poznaly historiu toliara, chcely ho vidieť a so všetkých strán ho obracaly a len teraz sa im stal vzácnym. A babička dostala sa do svetla ešte vyššieho od tej doby, čo zvedely, že sa shovárala s cisárom Jozefom.

Nedeľným večerom započínal sa v mlyne už nový týždeň. Mletiari sa schodili, mlyny začaly pomaly svojím obyčajným taktom hrkotať, stárek chodil po mlynici, prezeral znaleckým okom, čo kde chybí, či je všetko, ako má byť, mladý tovaryš si spieval a behal hore dolu od koša ku košu a pán otec stál pred mlynicou, veselou tvárou vítal svojich ľudí, ktorí mu prinášali zárobok a vďačil sa im šňupcom tabaku.

Pani matka s Mančinkou vyprevadily letného času babičku až ku hostíncu. Ak bola tam práve muzika, zastavily sa troška pri plote, kde sa sišly s niekoľkými kmotrami, ktoré sa prizeraly, ako mládež tancuje. Ta dnu dostať sa nebolo možno, bolo tam ako nabito; sama Kristinka, keď niesla pivo von do sadu, kde páni sedeli, musela niesť hoľby nad hlavou, aby jej ich z rúk nevyrazili.

„Vidíte ich, pánov,“ hovorievala pani matka, ukazujúc hlavou ku sadu, kde sedeli zámockí páni a kedykoľvek sa Kristla ukázala, chceli ju zadržať. „Vidíte ich! To by bolo za dievča, také hneď nenajdete. — Ale nemyslite si, že ho nechal pán Boh schválne pre vás nariasť a vy aby ste mu svet zkazili!“

„Niet sa čoho báť, panimama, že sa dá Kristla obalamutiť,“ mienila babička. „Tá im ukáže, kde je cesta zo dvier.“

Zdalo sa tak. Jeden z tých pánikov, ktorí na desať honov zaváňali pižmom, šopkal dievčaťu čosi do ucha, ale ona mu so smiechom odsekla: „Len složte, pánko, složte, nekúpime.“ Skočila do sieni a s veselou tvárou položila rúčku do mozolovitej pravice vysokého šuhaja, nechala sa objať a viesť ku tancu, — nedbala na to, že za ňou volajú: „Kristinka, poďte nalievať!“

„Ten jej je milší ako celý zámok so všetkými pánmi a pokladmi,“ usmiala sa babička, dala pani matke dobrú noc a poberala sa s detičkami domov.

5. kapitola

Raz za dva, alebo tri týždne, keď bol práve krásny deň, riekla babička: „Dnes pôjdeme do horárni na priadky.“ Deti sa tešily od rána až do tej chvíli, keď babička vzala vretienko a vydala sa na cestu. Za splavom viedla cesta pod príkrou stráňou k mostu, za mostom potom šlo sa topoľovým stromoradím ustavične až do Riesenburku. Babička ale volila cestu pod stráňami popri rieke až k pile. Nad pilou bol holý vrch, na ktorom riastla vysoká devana (volov chvost), za ktorou sa Barunka rada driapala. Za pilou sa dolinka viac a viac úžila — a rieka vtesnaná v úzkom koryte bystrejšie utekala po velikých kameňoch, ktoré jej v ceste ležaly. Vrchy porastlé boly jedlinami a smrekami, ktoré svojím tieňom skoro celú šírku dolinky zatemňovaly. Tým údolím šly deti i s babičkou, až došly pod zboreniny hradu Riesenburského, ktoré mochom zarastené čnely z temného stromovia.

Obďaleč hradu, nad starým sklepením, ktorým sa vraj mohlo chodiť tri míle cesty popod zem, kam ale pre vlhkosť a zkazený vzduch nikto pristúpiť nemohol, vystavený bol altán s troma špicatými oknami. Panstvo, keď tu polúvalo, držalo tam svoje druhé raňajky. Deti zamerily k tomu altánku a liezly po príkrom svahu ako kamzíci. Babička chudina, starká, horko ťažko sa vyškriabala; chytala sa vpravo a vľavo stromovia tam rastúceho. „No, vy ste mi daly, sotva, že dýcham.“ Povedala, keď sa konečne dostala hore.

Deti ale vzaly babičku za ruky, viedly ju do altánku, kde bolo príjemne chladno a pekný výhľad a tam ju posadily na stoličku. Na pravej strane altána videly deti srúcaniny hradu; pod hradom točila sa do polokruhu dolinka, ktorú pri dolnom a hornom konci uzavieraly vršky zarastené jedľami. Na jednom z týchto vrškov stál malý kostolík, šum vody a spev vtáctva bolo to jediné, čo oživovalo do okola panujúcu tichosť.

Janko si spomenul na silného Ctibora, valacha pána Riesenburského; tam dolu na lúke to bolo, kde ho pán pristihol, ako niesol na rukách celú, i s koreňami vytrhnutú jedlu, ktorú bol v panskej hore ukradol. Keď sa ho pán spýtal, kde ju vzal, valach priznal sa úprimne zo svojej viny. Pán mu to odpustil, ba ešte ho i na hrad pozval — a doložil, aby si vzal so sebou vrece, že mu dá toľko poživnosti, koľko odnesie. Ctibor, ako taký neogabaný, vzal žene deväťrifový osovok a šiel do zámku, kde mu hrachu a údeného mäsa (kýt) do neho nasypali. Pre jeho silu a usilovnosť si ho rytier zamiloval — a keď v Prahe vypísaný bol veliký turnaj, vzal Ctibora so sebou. Ctibor svojou silou premohol jedného nemeckého rytiera a zvíťazil nad tým, nad ktorým dosiaľ nikto zvíťaziť nemohol, a kráľ ho spravil tiež rytierom.

Deťom sa táto rozprávka veľmi páčila — a od tej doby, čo im ju starý pastier rozprával, bol pre ne zámok a lúky omnoho zanímavejšie.

„A ako sa to tam volá, kde je ten kostolík, babička?“ spytoval sa Vilko.

„To je na Boušíne. Ak nám dá pán Boh zdravia, i tam sa raz podívame, keď tam bude odpust,“ odpovedala babička.

„A čo sa tam stalo, babička?“ spytovala sa Adelka, ktorá by bola babičku poslúchala od rána do večera.

„Zázrak sa tam stal. Neviete, ako vám to raz Vorša rozprávala?“

„Nevieme už nič. Rozprávajte nám to vy, pekne vás prosíme,“ žebronily deti a babička sa nedala dlho prosiť.

„Tak si sadnite pekne na lavicu a nevyhýbajte sa von z okna, aby ste nevypadly a nezlomily väzy. Za týmto vrchom a za tými horami sú dediny: Turyň, Litobor, Slatina, Mečov, Boušín; tie všetky patrily pred dávnymi časy jednému rytierovi, ktorý sa menoval Turynský a býval na Turyni na svojom hrade. Pán ten mal paniu a jedinú dcérku, krásne dievčatko, ale bohužiaľ, ona bola hluchonemá, čo pôsobilo rodičom nesmierny žiaľ.

Raz sa malá dievočka prechádzala po hrade a tu si zamyslela, že pôjde pozreť, čo robia tie malé barančeky v Boušínskom dvorci a ako asi nariastly od tých čias, čo ich nevidela. — Musím vám povedať, že v ten čas ten kostolík ešte tu nebol, ani dedina, len dvorec, alebo majer, v ktorom bývala čeľaď p. Turinského a kde sa chovaly jeho stáda. Do okola všade boly len samé hory a v hore mnoho divej zvere.

Dcéruška Turynských bola už viac razy vo dvorci, ale to šla vždy s otcom; ona, nezkúsená, myslela, že keď sa tam rozbehne, že aj hneď tam bude. Šla teda, šla, kam ju oči viedly; myslela si, že cesta ako cesta, bola ešte mladá, nerozumná, ako ste vy. Keď ale už dlho šla a ešte nevidela biely dvorec, začínalo jej byť clivo; len teraz jej napadlo, čo povie otec a matka, že ušla zo zámku, dostala strach a chcela sa vrátiť nazpäť. Ale keď je človek v strachu, tak sa skoro splaší, nie to ešte také dieťa. Dievčatko si splietlo cestu a neprichodilo ani domov, ani do dvorca, ale dostalo sa do hustej hory, kde nebolo ani stopy, ani svetla. Len teraz poznalo, že zablúdilo!

Môžete si pomysleť, ako jej bolo! — Vám by ale predsa tak zle nebolo, lebo máte sluch a reč, ale toho dievčatko nemalo. Behala v zmätku krížom krážom a tým viac sa plietla. Na ostatok ju trápil i smäd, i hlad sa dostavil, nohy ju tiež bolely, ale to všetko nebolo tak hrozné, ako strach, ktorý malo dievča pred nocou a divou zverou a ešte najviac ju desila obava, že sa rodičia hnevať budú. Ustrašená, uplakaná ocitla sa zrazu pri jednej studničke; dychtive kľakla si ku nej a napila sa; keď sa potom okolo seba obzrela, videla dva ušlapané chodníčky. Ale nevedela, ktorým má ísť, lebo blúdenie ju prestrašilo a naučilo, že nie každá cesta vedie domov. Tu si spomnela, že jej matka, keď je v strachu a úzkosti, vždy uchýli sa do svojej komôrky a že sa modlí; kľakla si teda na zem a modlila sa, aby ju pán Boh vyviedol z tej hory.

V tom počuje divný zvuk, hučalo a znelo jej to v ušiach viac a viac, jasnejšie a jasnejšie, dievčatko nevedelo, čo sa to s ním robí, aké sú to zvuky; a tu hľa, beží k nej z hory po chodníčku biela ovečka a za ňou druhá, tretia, štvrtá, piata a šiesta a viac ešte viac ich bolo, až bol pri studničke celý kŕdeľ. Každá ovca mala na krku zvonec, tie zvonce zvonia — a dievčatko ich počuje! To sú otcove ovce a tu beží pastierov biely pes a tu prichodí tiež pastier Barta a dievčatko vykríkne: „Barto!“ — a beží k nemu. Zaradoval sa Barta, keď počul, že slečna hovorí a počuje, vzal ju na ruky a ponáhľal sa ku dvorcu, od ktorého neboli ďaleko vzdialení. Bola tam pani Turynská, celá skleslá; nevedeli rodičia, kam sa im dcérka náhle z hradu podela a čo sa s ňou stalo. Rozoslali po horách kde koho, otec tiež hľadal a pani čakala v bielom dvore. Môžete si myslieť, akú radosť mala tá maminka, keď jej Barta priniesol dcérku — a nadovšetko ešte aj uzdravenú! Keď sa aj otec vrátil a dcéra im všetko vyrozprávala, usniesli sa vďační rodičia, že na poďakovanie pánu Bohu vystavia pri studničke kostolík. Ten kostolík, ktorý tamto vidíte, to je ten istý a tá studnička u neho tá istá, kde sa dievčatko napilo a modlilo a tu v tých horách blúdilo. Ale to dievčatko už dávno, dávničko zomrelo, pán Turynský tiež zomrel aj pani Turynská a Barta podobne zomrel a zámok na Turyni je zborený.“

„A kam prišly ovce a pes?“ spýtal sa Vilem.

„Nuž, i psík sa pominul, staré ovce zkapaly, mladé vyriastly a maly zase ovečky. A tak to ide na tom svete, milé deti, že jeden odíde, druhý príde.“

Deti obrátily zraky do údolia; v mysli videly rytiera jazdiť, dievčatko blúdiť — a tu, hľa, vychodí z hory pani na krásnom koni, nesie sa údolím dolu a za ňou štolba. — Pani má tmavý kabátik, dlhá tmavá sukňa visí jej cez stremene dolu, na hlave čierny klobúčik, z ktorého vlaje závoj okolo gaštanových vlasov.

„Babička, babička, rytierka, podívajte sa,“ vykríkly deti.

„I čo vám to napadá, či sú dáke rytierky? To je pani kňažná,“ riekla babička, dívajúc sa z okna dolu.

Deti sa skoro mrzely, že to nebola rytierka, ako si to ony namyslely.

„Pani kňažná ide hore k nám,“ volaly všetky.

„Kto vie, čo vy vidíte; akože by sem kôň vyliezol?“ poznamenala babička.

„Na môj’ pravdu, Orland beží hore ako mačka,“ tvrdil Janko.

„Daj mi pokoj, nechcem to ani vidieť. Tie panstvá majú čudné záľuby,“ riekla si babička a zdržovala deti, aby sa nevyhýňaly z obloka.

Netrvalo to dlho, kňažná bola tam hore. Ľahko sa spustila s koňa, prehodila dlhú sukňu cez rameno a vošla do altánku.

Babička vstala a úctive ju vítala. „To je rodina Proškovská?“ opýtala sa kňažná, hľadiac na tváre detí.

„Áno, milostivá pani, to sú Proškovi,“ odpovedala babička.

„Ty si iste ich stará mama?“

„Áno, milostivá pani, som matka ich matky.“

„Môžeš mať radosť, máš to zdravé vnúčatá. Či ale, vy deti, poslúchate vašu babičku?“ opytovala sa kňažná detí, ktoré z nej oka nespustily. Na jej otázku ale sklopily oči a šeptaly: „Poslúchame.“

„No, ujde to ešte; niekedy však, — ale čo mám robiť, veď sme ani my neboly lepšie,“ povedala babička.

Kňažná sa usmiala; videla na lavici položený košíčok plný jahôd, pytala sa, či to snáď deti nasbieraly. — Babička hneď napomenula Barunku, hovoriac: „Choď dievčička, podaj milostivej kňažne. Sú čerstvé, deti ich po ceste nasbieraly, azda si milostivá pani pochutná na nich. Keď som bola mladá, tiež som rada jedla jahody, ale ako mi decko zomrelo, nevzala som žiadnu viac do úst.“

„A prečo?“ opýtala sa kňažná a prijala od Barunky košíčok s jahodami.

„To je tak medzi nami, milostivá pani, ako umrie matke dieťa, nejie do Svätého Jána Krstiteľa ani čerešne, ani jahody. Lebo vraj chodí Panna Mária po nebi a rozdáva to ovocie tým malým dietkam. Ktorého dieťaťa matka nezdržala sa a toho ovocia jedla, tomu povie Panna Mária: „Vidíš, dieťatko, tebe sa málo dostalo, lebo to ti matka zjedla.“ Preto sa matky zdržujú od požitia toho ovocia. No, a keď sa zdržia do Jána, zdržia sa aj po Jáne,“ doložila babička.

Kňažná držala v prstoch jahodu, sladkú, červenú, ako jej krásné ústa, ale pri babičkinej reči položila ju mimovoľne nazpäť do košíka, hovoriac: „Teraz nemôžem jesť — a vy detičky, nemaly by ste ničoho na cestu.“

„I to nič nerobí, pani kňažná, len jedzte, lebo si ich vezmite domov i s košíčkom, my si nasbierame druhých,“ rýchle nadhodila Barunka, odstrkujúc podávaný košík.

„Prijímam teda váš darček,“ riekla kňažná, usmievajúc sa prostosrdečnému dievčatku, „zajtra ale príďte si pre košíčok do zámku a priveďte aj babičku so sebou, rozumiete?“

„Prídeme, prídeme,“ prisvedčily deti, práve tak, ako keď ich pani mama zvala, aby prišly do mlyna. Babička chcela čosi podotknúť, ale už nebolo nič platno, kňažná sa zľahka babičke uklonila, usmiala sa na deti a vystúpila z altánu. Košík podala štolbovi, vyšvihla sa na Orlanda a čoskoro zmizla medzi stromovím ako krásna vidina.

„Babička, ja sa teším na ten zámok! Tata hovorí, že má pani kňažná tam krásne obrazy!“ povedala Barunka.

„A je tam, vraj, papagáj — a ten vie vraveť. Počkajte, babička, to sa budete dívať!“ zvolal Janko a tľapkal si rukami.

Malá Adelka sa poobzerala po sebe a povedala babičke: „Ale ja si nenechám tieto šaty, však nie, babička?“

„I pre pána kráľa, veď som si ja toho dievčaťa ani nevšimla. Ty si mi pekná, čože si robila?“ krížovala sa babička, keď videla, aké je to dievča zamazané.

„Ja nemôžem za to, Janko ma strčil a ja som upadla do jahôd,“ vyhovárala sa maličká.

„Vy dvaja sa vždy kočkujete. Čo si pani kňažná asi pomyslela o vás, iste to, že ste malí čertíci. Teraz ale poďte, aby sme prišli do horárne. To vám ale napred vravím, vy, chlapci, ak budete samopašní, ako sa to stáva, nevezmem vás druhý raz so sebou,“ vyhrážala babička.

„My budeme dobrí, babička,“ uisťovali chlapci.

„Uvidíme!“ dotušila si babička a kráčala za deťmi hôrnym chodníkom ku horárni.

Nešly ďaleko — a octly sa medzi listnatým stromovím, cez ktoré videly už belieť sa dvorec a horáreň pred sebou. Pred staväním bolo priestranstvo zelené, ohradené, na ňom lipy a gaštany, pod ktorými bolo niekoľko lavičiek a stolíkov v zemi upevnených. Po tráve prechádzaly sa pávi, o ktorých babička povedala, že majú anjelské perie, diaboľský škrek a zlodejský krok; kŕdlik jarabích, kapravých perličiek — a biele zajačky sedely v tráve, strihaly ušima a akonáhle zočuly dáky hluk, naraz rozprchly sa na všetky strany. Pekná srna s červeným obojkom ležala pod stenou a niekoľko psov tmolilo sa po dvore. Sotva deti na nich zavolaly, psi radostne zabrechali a priskákali k deťom a začali do okola behať, div ich so samej radosti na zem nepovalili. I srna pribehla na Adelkino zavolanie a svojím múdrym okom pozrela na dievčatko tak milo, ako by jej chcela povedať: „Ach to si ty, čo mi také dobré kúsky nosíš, vítam ťa!“ Adelka jej to musela vidieť na očiach, pretože si hneď siahla do kapsíčky a podala srnke kúsok žemle — ktorú srnka hneď vzala a potom bežala za dievčatkami.

„Kde sa tu beriete, vy banda!“ volal odkiaľsi hlas a o chvíľu vyšiel z komory pán horár v ľahkom zelenom kabáte, domácu čiapočku na hlave. „I to sú milí hostia!“ zvolal ako videl babičku „vítame, — len ďalej, Hektor, Diana, Amina iďte preč! Veď človek ani svoje vlastné slovo nepočuje!“ oboril sa na psov.

Babička vošla do stavänia, nad ktorého vchodom boly veliké jelenie parohy. V pitvore viselo niekoľko pušiek, ale tak vysoko, aby ich dieťa dočiahnuť nemohlo. Babička sa veľmi bála pušky, i vtedy, keď nebola nabitá — a keď sa jej pán horár vysmieval, povedala: „Kto že ho môže vedieť, čo sa stane? Čert nespí!“ „Pravda,“ odtušil horár „keď pán Boh dopustí, aj motyka vystrelí.“

Babička odpustila pánu horárovi, keď ju začasto poškádlil, len keď v jej prítomnosti nebral meno božie nadarmo — a keď nehrešil; to babička počúvať nemohla, hneď si uši zapchávala — a riekla: „No, načo je to potrebné, také neomalené ústa, aby človek po vás vykropil.“ Pán horár mal babičku rád a preto sa mal pred ňou na pozore, aby nezavadil o čerta, ktorý, ako on hovoril, nevdojak sa mu do reči pletie.

„A kde máte pani kmotru,“ pýtala sa babička, keď vošli do izby a nikoho tam nebolo.

„Len si sadnite, hneď ju zavolám; to viete, že ona len ako kvočka trmolí sa pomedzi kurčatá,“ povedal horár a šiel zavolať ženu.

Chlapci sa postavili pred skryňu, v ktorej sa leskly flinty a lovecké nože — a dievčatá sa ihraly so srňou, ktorá vbehla s nimi aj do izby; babička ale prehliadnuc jedným pohľadom celý ten prívetivý, čiste upravený priestor si pomyslela: „To je pravda, nech človek sem príde vo sviatok, alebo v piatok, vždy je všetko ako sklo,“ — a keď jej padla do oka priadza, ktorá sviazaná a znakom opatrená pri peci na lavici ležala, prikročila bližšie a prezerala pradivo.

V tom sa otvorily dvere a do nich vkročila pani, ešte dosť mladá v čistom domácom obleku, na hlave biely čepček; na ruke niesla malé, plavovlasé dievčatko. Srdečne vítala babičku a deti — a na jej jasnej, prívetivej tvári bolo vidno, že sa skutočne teší. „Bola som polievať plátno. Mám radosť, toho roku bude bielučké ako labuť,“ hovorila domáca pani, ako by sa vyhovárala zo svojej neprítomnosti.

„To je poznať pilnosť,“ povedala babička, „kus na bielidle — a tu sa už zase chystá pre tkáča. Toto tu bude plátenko ako pergament. Len aby vám ho dobre otkal a žeby vás neoklamal. Ste spokojná so svojim tkáčom?“

„I, to môžete vedieť, že každý oklame,“ odpovedala horárka.

„Ach, vy ženské, to by ja rád vedel, ako by vás mohol tkáč oklamať, veď vy to máte všetky na vlas vypočítané,“ smial sa horár. „A predsa si sadnite a nestojte!“ ponúkal babičku, berúc za ruku malú Aničku, ktorú bola pani horárka postavila k lavici, aby nespadla, lebo začínala len teraz bežkať.

Ako domáca pani odstúpila od dvier, objavili sa za jej chrbtom dvaja ohorení chlapci, jeden plavovlasý po matke, druhý počerný po otcovi. Boli by sa síce s matkou s celou chuťou prihnali do dvier, ale keď sa matka pustila s babičkou do reči, nevedeli napochytre, ako a čo majú povedať, začali sa hanbiť a schovávali sa za mamine sukne.

„Čo že vy, kompani,“ začal otec, „či je to móres, vliezť materi za chrbát, keď máte vítať hostí? Hneď podajte babičke ruku.“

Chlapci ochotne postúpili k babičke, podávajúc jej ruky, do ktorých babička naložila jabĺk. „Tu máte a ihrajte sa a druhý raz sa neokúňajte; to sa na chlapcov nesvedčí, aby sa držali maminej sukne,“ napomínala babička a chlapci sklopili oči a dívali sa na jabĺčka.

„A teraz, alou, von,“ rozkázal tata; „ukážte deťom výra a hoďte mu sojku, čo som dnes zastrelil, ukážte im mladé šteniatka a mladé bažanty. Ale žeby ste mi medzi tou drúbežou nelietaly ako jastrabi, síce vás.“ — Tento dodatok chlapci už nečakali, lebo sotva, že otec vyslovil: „alou von!“ už sa to hrnulo valom zo dverí.

„To je shon!“ smial sa horár, ale bolo vidieť, že mu ten shon nebol proti mysli.

„Deti sú deti, mladá krv!“ povedala babička.

„Len keby tí chlapci neboli takí diví. Ale verte mi, babička, že mi sedí strach celý deň na chrbte. To vám len po kadejakých kotrčkách lezie, po stromoch robí kotrmelce, nohavice trhá, až hrôza len vraveť o tom. Ďakujem Hospodinu za to dobré dievča, to je dar boží,“ hovorila pani horárová.

„Čo chcete, pani kmotra, dcéra po matke, syn po otcovi sa poznáva,“ nadhodila babička.

Domáca pani s úsmevom podala dcérušku manželovi, aby ju trocha povaroval: „Len čo prinesiem niečo pod zuby, hneď budem tu.“

„Dobrá žena,“ povedal horár, keď vyšla zo dvier: „hriech by bol jej ublížiť, len keby nemala ustavičný strach, že sa tí šarvanci zabijú; čo je z chlapca, keď niet v ňom ohňa?“

„Všetkého moc škodí, pane kmotre, keby sa im všetko dalo na vôľu, oni by po hlavách chodili,“ povedala babička, ačkoľvek sa aj ona nie vždy dľa tých slov zachovala.

Netrvalo dlho a do dvier vošla domáca pani s plnýma rukama. Na dubovom stole octnul sa biely obrúsok, majolikové taniere, nože s črenkami zo srňacích parohov; octly sa tam jahody, praženica, smotana, chlieb, med, maslo a pivo.

Gazdinka vzala babičke vretienko z ruky a riekla: „Teraz nechajte pradenie, babička, a berte si. Ukrojte si chlebíčka, namažte. Maslo je dnes mútené, pivo je nekrstené. Praženica je nie práve podarená, upražila som ju na obed na zdarboh, ale keď príde dačo človeku z nenazdania, tak to aj chutná. Jahody vy nejedzte, ale deti budú rady, keď im ich polejem smotanou.“ Tak ponúkala horárová a pri tom krájala krajec za krajícom, natierala maslom, nakapkala medom.

Babička náhle, ako by si bola na niečo spomenula, tľapla si do čela, hovoriac: „To je stará hlava, nepamätlivá! Vidíte, ani mi ešte nenapadlo, sdeliť vám, že sme sa v altánku shováraly s pani kňažnou.“

„Niet divu, veď tie deti svojim krikom človeka zbalamutia,“ podotkla pani horárka. On ale sa hneď spytoval, čo hovorila pani kňažná.

„Nerozprávajte, babička, kým sa nevrátim,“ prosila horárka, „musím ešte skorej tie deti uspokojiť, aby trošku posedely.“

Deti pobehaly medzi tým kde-kade a chlapci z horárne, Frantík a Bertík, všade napred a všetko im vykladali. Práve stáli pred domom na tráve a malá Amina ukazovala pred nimi svoje kumšty, skákala ponad palicu a prinášala hodené jej veci v pysku, keď sa na prahu zjavila matka a volala deti ku svačine. Nedaly sa dvarazy volať. „Sadnite si pekne popod stromy, jedzte a neumažte sa priveľmi,“ napomínala, rozkladajúc im pochútky na stolíky. Deti si posadaly a okolo nich postavili sa psi a pozerali im do tváričiek.

Keď prišla pani horárová zase do izby, prosila babičku, aby rozprávala o pani kňažne a babička povedala od slova do slova, ako a čo to bolo v altánku.

„Vždy to hovorím, že má dobré srdce,“ ozvala sa horárka. „Kedykoľvek sem príde, za každým sa opytuje, čo robia deti a malú Anušku pobozká na čelo. Kto má deti rád, je dobrý človek. Ale to služobníctvo ju roznáša, ako by kto zná, aká bola.“

„Urob čertu dobre, odmení sa ti peklom,“ ozvala sa babička.

„Tak, tak, babička,“ povedal horár „pravdivé je to príslovie. To je moja mienka, nemuseli by sme si priať lepšiu paniu, keby ona nemala tých drábov okolo seba, tí ju štvú a klamú ju. A tá čeliadka je k ničomu na svete, ako pánu Bohu deň kradnúť. Keď to tak všetko na svete pozorujem, myslím často: keby do vás tisíc — karlátok uhodilo! — Nie je to k zlosti, keď si pomyslím, že taký darebák, ktorý nič nevie, na nič je nie súci, len aby za vozom stál ako drevený panák a v izbe drepenel, že ten toľko dostane, ako ja, že ten viac platí, ako ja, ktorý musím v dáždi, v blate, v snehu brodiť po horách, vo dne v noci so záškodníkmi, pytlákmi sa hrdlovať a za všetko tu stáť a všetko obstarávať. — Nemám sa načo ponosovať, som spokojný, ale keď mi príde sem taký nafúkanec a hľadí na mňa z vysoka, tu by som mu na môj veru — ale darmo sa zlostiť“ a pán horár vzal pohár a napil sa na tú zlosť.

„Ale či tá pani vie o všetkom, čo sa robí — a prečo si nevezme dakto to srdce a nepovie jej, keď sa mu krivda stala?“ dopytuje sa babička.

„Kýho šľaka, kto že sa bude páliť? Ja sa s ňou často shováram a mohol by som povedať jedno druhé, ale vždy si myslím: „Fraňo, mlč, aby sa to na teba nesviezlo!“ A konečne ona by mi to nemusela veriť, opýta sa tých vyšších — a tu to máte, je po všetkom. Tí držia spolu, ako ruka ruku. Hovoril som s ňou pred niekoľko dňami, chodila po hore s tým cudzím kniežaťom, čo je tu s ňou. Postretli Viktorku a spytovali sa ma o nej; kňažná sa jej zľakla.“

„A čo ste jej povedali?“ opýtala sa babička.

„Inu, čo som mal povedať; povedal som, že je bláznivá, ale že nikomu neublíži.“

„A čo povedala na to?“

„Sadla do trávy, knieža si sadol k jej nohám a mne kázala, aby som tiež sadol a rozprával o bláznivej Viktorke a ako sa to stalo, že sa zbláznila.“

„A ty si rád rozprával, že áno?“ usmiala sa pani horárová.

„To vieš, žena; kto že by nebol rád k službám krásnej panej. Naša kňažná je už síce nie tak mladá, ale je šľakovite krásna pani. Ostatne, čo som mal robiť, musel som rozprávať.“

„Vy ste furták, pane kmotre, dva roky tomu, čo som tu a to mi sľubujete podrobne vyprávať, ako sa to s tou Viktorkou prihodilo a posiaľ to neviem len tak dve na tri. Krásna pani som nie, rozkázať vám nemôžem, tak sa toho asi nikdy nedozviem, viďte?“

„Oh, babička, vy ste mne milšia, ako tá najkrajšia pani na svete — a ak vám ľúbo počúvať, poviem tú históriu trebárs aj hneď.“

„Keď pán kmotor chce, vie podložiť hodvábny polštárik, to je pravda,“ usmiala sa babička. „Ak je to i pani kmotre vhod, berem vás za slovo. Starý človek podobá sa dieťaťu, a deti, ako viete sami, rady majú povesti.“

„A ja tiež nie som ešte stará a tiež rada počúvam. Len rozprávaj tatíčko, pekne nám ujde chvíľka,“ odpovedala pani horárka.

„Mamička, prosím ťa, daj nám ešte chleba, my nemáme už ani kúska,“ ozval sa vo dverách Bertíkov hlas.

„To je nie možné, kde by to tie deti boly podely?“ divila sa babička.

„Polovic zjedly, polovicu daly psom, srne a vevericiam; to máte vždycky tak. Och, ja mám s nimi celé peklo!“ vzdychla horárová a krájala znovu chlieb. Kým druhý raz deti vonku podelila a malú dcérušku pestúnke sverila, pchal si pán horár fajočku.

„Môj nebožtík, daj mu pán Boh nebe, mal tiež taký zvyk; kým začal dačo vyprávať, musela byť fajka prichystaná,“ podotkla babička a odblesk blaženej rozpomienky zasvietil jej v očiach.

„To ja neviem, tí muži ako by sa zriekli, všetci majú ten ošklivý zvyk,“ vravela pani horárová, počujúc odo dverí, čo povedala babička.

„Len sa takou nerob, ako by si to nemala rada; sama mi z mesta tabák prinášaš,“ odpovedal jej muž a zapálil si.

„Nuž, aká pomoc. Ak človek chce mať od vás pekné oko, musí vám dačo k vôli urobiť; začni teda rozprávať!“ pobídla domáca pani a sadla si so svojim vretienkom vedľa babičky.

„Som hotový, teda počúvajte!“ To povedal, vypustil horár prvý obláčok dymu ku povale, položil nohy na kríž, oprel sa pohodlne o opierku stolca a začal rozprávať o Viktorke.

6. kapitola

Viktorka je sedliakova dcéra zo Žernova. Jej rodičia sú už dávno pochovaní, ale brat a sestra žijú podnes. Pred pätnástými rokami bola Viktorka dievča ako malina; ďaleko-široko nebolo jej páru. — Svižná ako srnka, pracovitá ako včielka, nikto by si nemohol žiadať lepšej ženy. Také dievča a ešte keď má výhľad na podiel z hospodárstva, nezostane pod pokrievkou, to sa rozumie. O Viktorke šla povesť po celom okolí a vohľači podávali si kľučky na dverách. Tatíkovi a matke by sa nejeden bol zapáčil, nejeden z nich bol hospodár zámožný a dcéra by bola prišla, ako sa hovorí do plného, ale ona tomu nechcela rozumeť; len ten mal u nej dobré oko, kto najlepšie tancoval, a len pri muzike.

Niekedy to predsa vŕtalo otcovi v hlave, že dcéra len tak hocjako vohľačov odbavuje, raz spustil na ňu zhurta, aby sa už pre jedného rozhodla, lebo ak nie, že jej on sám muža vyberie a prinúti, aby sa za neho vydala. Dievča ale pustilo sa do plaču, prosila, aby ju z domu nevyháňali, že nemá premeškané, že jej je len dvadsať rokov, že neužila sveta a že bohvie, komu sa dostane a ako sa jej bude vodiť. Otec mal dievča veľmi rád — a keď počul túto lamentáciu, bolo mu jej ľúto — a najmä keď pozrel na jej krásnu tváričku, pomyslel si: „Tebe je dosť času, ty muža ešte dostaneš!“ Ľudia si to ale všetko ináč vykladali; povedali že je Viktorka hrdá, že čaká až pre ňu prídu na koči, prorokovali, že pýcha predchodí pád, kto dlho vyberá, že si preberie a podobné pranostiky.

Toho času ležalo v dedine vojsko — jágri; — jeden z nich začal chodiť za Viktorkou. Ak išla do kostola, šiel za ňou, v kostole stál zaiste neďaleko nej, a miesto toho, čo mal hľadeť na oltár, pozeral na ňu. Ak išla na trávu, zaiste sa objavil v blízkosti, slovom kamkoľvek šla, všade ju nasledoval ako tieň. Ľudia začali hovoriť o ňom, že nemá dobrý rozum — a Viktorka, keď prišla medzi kamarátky a prišla reč na neho, povedala: „Čo ten vojak za mnou chodí? Ani nehovorí, ako ten priepasník. Ja sa ho bojím. Keď ho cítim na blízku, ako by po mne mráz liezol a od tých očí sa mi krúti hlava.“

Tie oči, tie oči, každý povedal že tie na nič dobrého nepoukazujú, v noci mu vraj i svietily — a tie čierne obrvy, ktoré nad nimi roztiahnuté boly, ako havranie krýdla v prostredku boly spojené, tie boly patrným znamením, že sú to oči uhrančivé. Niektorí ho ľutovali, hovoriac: „Môj ty Bože, kto že za takú chybu môže, keď sa s ňou narodil? A také oči majú moc len na niektorých ľudí, každý sa nemusí pred nimi báť.“ Pri tom všetkom súsedky, kedykoľvek im pozrel na deti, sa zľakly a úprkom bežaly pretrieť ich bielou šatou a kedykoľvek daktoré dieťa v dedine ochorelo, už povedali: „Že mu prišlo z očí od čierneho jágra.“ Konečne ľudia privykli na tú zasmušilú tvár a medzi dievčaty ozvaly sa hlasy, žeby nebola ošklivá, keby len prívetivejšia bola. Všeobecná ich mienka ale bola tá: „Čo s takým podivínom? Boh zná, kto a odkiaľ je; možno, že je to nie ani človek; skoro aby človek urobil pred ním kríž a povedal: „Pán Boh s nami a zlý preč! Veď netančí, nehovorí, nespieva, nechajme ho!“ A nechaly ho. Ale čo to bolo všetko platné! Im bolo ľahko povedať: nechajme ho, keď za nimi nechodil; ale Viktorka s ním mala peklo.

Už ju mrzelo vychádzať, kam práve nemusela, len aby sa na chvíľu sprostila tých očí, ktoré ju všade prenasledovaly. Už ju prestala tešiť aj muzika, pretože vždy z niektorého kúta izby díval sa na ňu ten zachmúrený obličaj. Už nechodila tak rada na priadky, lebo nevedela iste, že ak nesedí v izbe, že stojí u okna čierny jáger a dievčaťu viazol hlas v hrdle a nitka sa jej trhala. Trápilo ju to. Každý pozoroval zmenu na nej, ale nikto si nepomyslel, žeby tomu bol jáger príčina; považovali ho za blázna a myslelo sa, že ho Viktorka necháva za sebou chodiť preto, lebo si práve inej pomoci nevie.

Raz povedala Viktorka kamarátkam: „To mi verte, dievčatá, keby teraz práve prišiel pre mňa dáky vohľač, či chudobný, či bohatý, hneď by sa za neho vydala, len keby nebol odtiaľto.“

„Čo ti to vliezlo do hlavy? Máš sa vari doma zle, že si tak zbrklá a že by sa ti už ani u nás nepáčilo?“ ozvaly sa dievčatá.

„Nemyslite si to o mne. Ale ja tu nemôžem vydržať, dokiaľ tu bude ten čierny vojak. Vy si to nemôžete ani predstaviť, ako mňa ten dotieravý človek trápi a hnevá. Už sa ani pokojne vyspať, ba ani pomodliť nemôžem, všade ma tie oči prenasledujú!“ žalovala sa s plačom Viktorka dievčatám.

„Ale božíčku, prečo že mu nezakážeš, nech za tebou nechodí? Prečo mu nepovieš, že ho nemôžeš vystáť, že ti je soľou v očiach?“ radily jej kamarátky.

„Či som to neurobila? S ním som sa neshovárala; ako ho mám osloviť, keď ide za mnou, ako tieň? Ale odkázala som mu to po jeho kamarátovi!“

„No — a neposlúchol?“ opýtaly sa dievčatá.

„Veru nie; povedal tomu istému, že mu nemá nikto čo rozkázať, že si on môže chodiť kam chce a ku komu chce. Ostatne, že mne ešte nepovedal, že ma rád má, aby som mu teda neodkazovala, že ho nechcem!“

„Považme grobiana!“ durdily sa dievky, „čo si on o sebe myslí? Maly by sme sa mu pomstiť za to!“

„Len si s takým nič nezačínajte, mohol by vám porobiť,“ ozvaly sa rozvážlivejšie.

„Lárifári, čo nám môže spraviť? K tomu by musel mať niečo, čo sme na tele nosily, a to si žiadna z nás nedá a od neho tiež nič neprijmeme, aké teda strachy? Len sa ty, Viktorka, nič neboj, však my budeme s tebou chodiť a raz toho čerta predsa vyplatíme,“ kričaly smelšie z dievčat.

Ale Viktorka sa len bojazlive obzerala a ich domluvou nepotešená vzdychla: „Keby mi len pán Boh z toho kríža pomohol!“

To, čo Viktorka dievčencom sverila, neostalo tajnosťou, roznieslo sa to dosť skoro až pozachotár do druhej dediny.

O niekoľko dní octnul sa akýsi úslužný človek zo súsednej dediny vo dvore Viktorkinho otca. Hovorilo sa o tom a onom, sem a tam, až vyšiel von s farbou, žeby totiž súsed svojho syna rád oženil a ten syn žeby rád Viktorku, že ho poprosili za starosvata, aby im vyjednal, či by nemohli prísť na pýtanku.

„Počkajte chvíľku, ja sa opýtam Viktorky, nech vám ona povie. Čo sa mňa týka, ja znám Šíma a jeho syna Tondu a nemám nič proti tomu; majú poriadny majetok,“ povedal starý vohľačovi a šiel zavolať dcéru do komory, aby sa s ňou poradil.

Ako to Viktorka vypočula, bez všetkého rozmýšľania riekla: „Nech prídu!“

Otcovi sa to zdalo divným, že sa tak naraz rozhodla, opýtal sa jej, že či azda Tondu pozná, aby ich darmo neunúvala; ale Viktorka ostala na svojom slove a ešte i to povedala otcovi, že ona Toníka Šímovie zná a že je hodný mládenec.

„Ja mám radosť z toho,“ povedal otec; „ostatne, ako si urobila, tak máš. Tak s pánom Bohom, nech že prídu!“

Keď otec odišiel, aby vohľača uspokojil, prišla matka k Viktorke do komory, urobila jej križík na čelo a želala jej šťastie.

„Čo mňa pri tom najviac teší je to, že neprídeš ku testinej ani ku švagrinej, ale že budeš sama gazdinou,“ dodala.

„Oj, mamička moja, ja by som šla, čoby mal aj dve testinie,“ odpovedala Viktorka.

„Tak je tým lepšie, keď sa máte tak radi!“

„To nie, mamička, ja by som aj inému poriadnemu mládencovi bola slovo dala.“

„Prosím ťa, čo to hovoríš! Veď sa ich dosť hlásilo a žiadneho si nechcela.“

„Vtedy ešte nechodil za mnou ten vojak s tými zlými očami,“ šepkala Viktorka.

„Ty nemáš všetkých päť pohromade; čo to vravíš o vojakovi, čo je teba do neho, nech si chodí kde chce, nechaj ho, ten ťa predsa nevyženie z domu!“

„Ba, mamička, ten, len ten, ja sa trápim, sužujem, nemám nikde stania ani pokoja!“ zaplakala dcérka.

„A prečo si mi to už dávno nepovedala, bola by som s tebou išla ku kmotre kováčke, tá vie pomáhať od takýchto vecí. Len to nechaj, zajtra sa k nej vyberiem,“ potešila matka dcéru.

Na druhý deň išla matka s dcérou ku starej kováčke. Ona že zná mnoho vecí, čo iní ľudia neznajú. Keď sa niekomu niečo ztratí, keď kravy nedávajú mlieka, keď od dakoho z očí príde, od všetkého kováčka pomôže, ona všetko uhádne. Viktorka povedala kováčke dôverne všetko, ako a čo jej je.

„A ty si nikdy s ním nehovorila, ani jediného slovíčka?“ vyzvedala na nej kováčka.

„Ani slovíčka.“

„Nedal ti, alebo neposlal po vojakoch ničoho k jedeniu, jablko, alebo medovník?“

„Nič, kmotra, nič, tí ostatní vojaci ani s ním nedržia, on že je veľmi pyšný — a večne taký samotár. Rozprávali to u nás.“

„To je už ten pravý mosúr,“ s istotou tvrdila kováčka, „ale ty sa nič neboj, Viktorka, však ti ja pomôžem, dosiaľ je ešte nie zle. Zajtra ti prinesiem niečo a to budeš nosiť ustavične pri sebe. Ráno, keď vyndeš z komory, nikdy nezapomni pokropiť sa svätenou vodou a vzdychni si: Pán Boh so mnou a zlý preč! Ked ideš poľom, nedívaj sa ani za seba, ani okolo seba, — a akby ťa vojak aj oslovil, nič nedbaj, čoby hovoril ako anjel. On môže i hlasom počariť; radšej si hneď zapchaj uši. Zachovaj si to. Ak nebude o niekoľko dní lepšie, musíme sa pokúsiť o niečo inšie, len ty ku mne prijdi zase.“

Viktorka odišla s radostnejšou mysľou a dúfala, že jej bude zase dobre a ľahko, ako jej bývalo predtým. Druhý deň jej priniesla kováčka niečo v červenej handričke zašitého a zavesila to sama dievčaťu na hrdlo a prikázala jej, aby to od seba nedávala, ani to dakomu ukazovala. Pred večerom, keď žala trávu, zhliadla síce, že tam neďaleko za stromom ktosi stojí, cítila, že sa jej krv ženie do tvári, ale sa zmužila, neobzrela sa ani raz a ako bola hotová s prácou, chvátala domov, ako by za ňou horelo. Tretí deň bola nedeľa. Matka piekla koláče, tatík šiel pozvať pána kantora a niekoľkých starých súsedov na odpoludnia a po dedine ľudia sostrkovali hlavy, a sdeľovali si: „U Mikšov bude pýtanka!“

Odpoludnia prišli do dvora traja mužskí vo sviatočných kabátoch, dvaja mali rozmajrín na rukávoch. Hospodár ich privítal na prahu a čeliadka stála pod stenou a želala:

„Daj vám pán Boh mnoho šťastia!“

„Daj to pán Boh!“ odpovedal pytač za otca a za syna.

Ženích vošiel posledný cez prah a tam von ozývaly sa ženské hlasy: „Poriadny to mládenec, ten Toník, hlavu nesie ako jeleň a aký to má krásny prút rozmajrínu na rukáve, len kde ho kúpil?“ A zase mužské hlasy odpovedaly: „Čo len to, ten si môže hlavu vypínať, keď si odvedie z dediny najlepšie dievča, najlepšiu tanečnicu, dobrú gazdinú a k tomu i zámožnú. Tomu je hej!“ Tak si mysleli v dedine i mnohí rodičia a hnevali sa, prečo Viktorka volila práve z druhej dediny, prečo jej nebol ten a ten dosť dobrý, načo tá náhlosť a tie vrtochy a všeličo, ako to už pri takých príležitostiach býva.

Do večera bolo po námluvách. Pán kantor napísal svadobnú smluvu a rodičia podpísali ju troma krížikami miesto mien, ktoré pán kmotor pripísať musel a Viktorka dala Toníkovi ruku na to, že o tri týždne bude jeho ženou. Druhý deň prišly kamarátky, aby jej vinšovaly šťastie a keď vyšla Viktorka na rad, všade ju pozdravovali: „Daj ti pán Boh šťastie, mladá nevesta!“ Ale mládež, keď začala: „Škoda ťa, Viktorka, bude od nás, prečo odchodíš, Viktorka?“ tu jej vstúpily slzy do očí.

Niekoľko dní bola Viktorka veselšia a keď musela ísť von z dediny, šla bez bázne, ktorou bola dotedy obkľúčená, dokiaľ ešte škapuliar od kováčky nemala a nebola zasnúbená. Zdalo sa jej, že všetok strach z nej spadol, a ďakovala za to pánu Bohu a kováčke, ktorá jej tak dobre poradila. Tá jej radosť ale nemala dlhého trvania.

Jedného dňa sedela so svojím snúbencom podvečer v sade. Rozprávali si o svojom budúcom hospodárení spolu a o svadbe. Tu sa náhle Viktorka zamlčala, oči mala uprené do krovia pred sebou a ruka sa jej triasla. „Čo ti je?“ opytuje sa ženích zadivený.

„Pozri medzi tie ratolesti naproti, nevidíš tam ničoho?“ šepkala Viktorka.

Mladý zať sa podíval a riekol: „Ja nevidím ničoho a čo si ty tam videla?“

„Mne sa zdalo, že sa na nás díva ten čierny vojak,“ šepkala Viktorka ešte tichšie.

„No, počkaj, tomu urobíme koniec!“ — vykríkol Toník, vyskočil a prehľadal všetko, ale darmo, nevidel nikoho. „Ja mu to ale nedarujem, ak sa bude naveky na teba dívať, zasolím mu to!“

„Nezačínaj s ním žiadne hádky, Anton, za to ťa prosím, to vieš, vojak je vojak. Sám otec bol na Červenej Hore a bol by za to i niečo dal, keby ho tamojší dôstojník z našej dediny odoslal, ale on povedal, že to urobiť nemôže, ani keď by to chcel, a že je to vôbec nie priestupok, keď sa mužský zahľadí na dievča. Tam počul otec medzi vojakmi i to, že je vraj, ten vojak z rodu veľmi bohatého a že sa dal sám medzi vojakov — a že môže ísť preč, kedy chce. To by si pekne pochodil, keby si chcel s takým niečo započať!“ Tak hovorila Viktorka Toníkovi a on jej sľúbil, že nechá vojaka byť vojakom.

Na Viktorku ale prichodily od toho večera zase predošlé ťažké chvíle a akokoľvek s dôverou pritiskla ochranný škapuliar k srdcu, predsa kedykoľvek boly tie nešťastné oči na blízku, ono, to srdce neprestávalo jej nepokojne biť. Viktorka šla zase na radu ku kováčke. „Ja neviem, to je azda už trest od pána Boha na mňa uložený, že mi to, čo ste mi dali, nič neplatí. Veď som vás predsa vo všetkom poslúchla,“ nariekala Viktorka.

„Nechaj len, dievčička, nechaj, veď mu ja posvietim — a že by hneď bol sám ancikrist. Musím ale skorej mať od neho dve veci. Kým si ich opatrím, chráň sa ho, ako len môžeš. Modli sa ku anjelovi strážcovi a za tie duše v očistci, za ktoré sa nikto nemodlí. Keď niektorú vykúpiš, bude za teba orodovať.“

„Však to je najhoršie, kmotra, že sa nemôžem už pokojnou mysľou ani pomodliť!“ plakalo dievča.

„Vidíš, dievka moja, vidíš, prečo si to tak dlho nechala, až ťa tá zlá moc premohla. No, ale dá pán Boh, že toho diabla premôžeme.“

Viktorka sobrala všetku svoju silu, modlila sa vrúcne a keď chcely myšlienky inam zabiehať, hneď si myslela na umučenie Pána, na pannu Máriu, aby len tá zlá moc odstúpila. Chránila sa jeden, dva dni; tretí deň ale vyšla si na najzadnejší koniec otcovho poľa na ďatelinu; parobkovi prikázala, aby skoro prišiel za ňou, že sa s kosením poponáhľa. Šla tam, kráčala ako srnka ľahkým krokom, až sa ľudia zastavovali — a dívali sa, ako pekne jej to sluší. Tak šla tam a domov priviezol ju sluha na zelenej ďateline bledú, poranenú. Mala nohu zaviazanú tenkou, bielou šatočkou a museli ju zniesť dolu s voza a do stavänia. „Rodička Svätohorská!“ bedákala matka, „dievča, čo sa ti stalo?“

„Zabodla som si do nohy tŕň, hlboko, prišlo mi od toho zle. Doneste ma do komory, ja si ľahnem,“ prosila Viktorka.

Doniesli ju na lôžko a otec bežal hneď pre kováčku. Kováčka pribehla ako na koni a s ňou húf nezvaných kmotričiek, ako to už býva. Jedna radila materie líčko, druhá rutu, tretia zariekať, štvrtá kädiť, kováčka ale sa nedala mýliť a prikladala na opuchnutú nohu zemiakový škrob. Potom poslala všetky preč, uvoľujúc sa, že bude sama Viktorku liečiť a že bude zase onedlho všetko v poriadku.

„Povedz mi, dievča, ako to bolo, ty’s dáka zľakaná? A kto ti, hľa, zaviazal nohu tým bieluškým tenunkým ručníčkom? Ja som ho radšej schovala, aby ho tie treperendy nevidely,“ povedala opatrná kováčka, ukladajúc jej nohu do postele.

„Kam ste ho dali, kmotra?“ rýchlo spýtala sa Viktorka.

„Máš ho pod poduškou.“

Viktorka siahla pre šatočku, prezerala krvavé škvrny na nej, dívala sa na vyšité meno, ktoré neznala a tvár sa jej menila z bleda do červena.

„Dievča, dievča, ty sa mi nepáčiš, čo si mám o tebe myslieť?“

„Myslite si, že ma pán Boh opustil, že som ztratená na veky vekov, že mne niet pomoci.“

„Iste má horúčosť a balušé,“ myslela si kováčka a siahla Viktorke na tvár. Ale jej líčka boly studené a ruky boly tiež studené a len oči dievčaťa horely, obrátené na ručníček, ktorý pred sebou oboma rukama držala.

„Počujte, kmotra,“ začala ticho, „ale nikomu to nehovorte, poviem vám všetko. Po tie dva dni som ho nevidela, veď viete, koho myslím — ale dnes, dnes mi od rána v ušiach znelo: „Iď na ďatelinu, iď na ďatelinu,“ ako by mi to niekto pošepkával. Ja som vedela, že je to nejaké pokušenie, lebo on tam najviac býva, blízko poľa, sedáva pod stromom na stráni, ale predsa mi to nedalo pokoja, až som vzala plachtičku a kosu. Na ceste mi prišlo na um, že som sama svojim škodníkom, ale v ušiach mi to šepkalo: „Choď len, choď na ďatelinu, kto vie, či tam bude; prečo by si sa bála, veď príde za tebou Tomeš.“ Tak mňa to popoháňalo až na pole. Pozrem ku stromu, nikto tam. „No, keď je tam nie, tak je vyhrané,“ myslela som, vzala kosu a chcela som kosiť. Tu mi napadlo, aby som zkusila svoje šťastie. Chcela som najsť štvorku — ďatelinku a pri tom som myslela: „Ak ju najdeš, tak budeš s Antonom šťastná.“ Hľadám, hľadám, div, že som na ďateline oči nenechala, ale nič som nenašla. Tu mi prišlo podívať sa na stráň a koho tam pod stromom vidím — vojaka! Rýchle sa obrátim preč, ale v tom okamihu stúpila som do tŕnia, čo u cesty ležalo a nohu som si poranila. Nekričala som, ale od boľasti mi v očiach mrkalo a ja som klesla na zem. Ako vo sne som videla, že ma bral niekto na ruky a odnášal, až mňa potom silná bolesť prebudila. U potoka kľačal vojak, smáčal v ňom svoj biely ručníček a ovinul mi ho okolo nohy. Pane Bože, čo bude s tebou ďalej, teraz nemôžeš tým očiam ujsť. Najlepšie, keď sa nebudeš do nich dívať! Dosť ma bolesť trápila, hlava sa mi až motala, ale ani som nešpetla, oči neotvorila. Kládol mi svoju ruku na čelo, bral ma za ruku; mňa prechádzal mráz, ale som mlčala. Potom ma pustil a začal ma kropiť vodou do tvári, dvíhal mi hlavu; čo som mala robiť, musela som predsa otvoriť oči. — Ach, moja milá kmotra, tie jeho oči na mňa zasvitly ako to božie slnko; ja som musela svoje zakryť! A čo to všetko pomohlo, keď začal ku mne hovoriť! — Och, vy ste mala pravdu, milá kmotra, že očaruje i hlasom; mne zaznieva ustavične v ušiach jeho hlas, jeho slová mi znejú, keď mi riekol, že ma miluje, že som jeho blaho, jeho nebo!“

„Aké sú to hriešne slová, to je vidieť diabolské osídla, ktorému človeku by také reči napadly! — Nešťastná dievka, čo si to myslela, že’s mu uverila!“ bedákala kováčka.

„Bože, akože mu neuveriť, keď vám povie, že vás miluje!“

„Leda povedali, čo je ale do toho, samé balamutenie. Chce ťa pripraviť o rozum!“

„Ja som mu to tiež povedala, ale on sa mi Bohom a dušou veril, že mňa miloval hneď od prvého videnia a že sa len preto vyhýbal hovoriť so mnou a povedať mi to, preto že ma nechcel pripútať ku svojmu nešťastnému osudu, ktorý ho všade prenasleduje, ktorý mu nedovolí šťastie jeho požívať. Oh, ja neviem, čo mi všetko rozprával, bolo to až do plaču. Ja som mu všetko verila, povedala som mu, že som sa ho bála, že zo samého strachu som sa s druhým zasnúbila, sverila som sa mu, že nosím na srdci škapuliar a keď ho žiadal, dala som mu ho,“ dokončila Viktorka.

„Ó, ty môj Spasiteľu!“ bedákala kováčka, ona mu dá svätený škapuliar, ona mu dá vec na svojom tele sohriatu! Už si v jeho moci, už ti ani pán Boh z jeho drápov nepomôže, už ti počaril dočista!“

„On povedal, že to kúzlo je láska a inšie aby som neverila,“ ozvala sa zase Viktorka.

„Áno, áno, hovoria — láska; ja by som mu povedala čo je láska; ale už je všetko darmo, čo si to len urobila; veď je to priepasník, a on ti bude teraz krv z tela ssať až ti ju všetku vyssaje, zadlávi ťa a duša tvoja nebude mať ani po smrti pokoja. A aká si mohla byť šťastná!“

Viktorka sa kmotriných slov zdesila, o chvíľu ale povedala: „Už je darmo; ja pôjdem za ním a keby ma aj do pekla zaviedol. Už je darmo; prikryte ma, zima mi je!“ žiadala po krátkom pomlčaní.

Kmotra nahádzala na ňu perín, kde aká bola a Viktorke bola len zima a už ani slova nepovedala.

Kováčka mala Viktorku skutočne rada — a čo sa aj bola na ňu rozhnevala, že dala škapuliar z rúk, predsa ju osud dievčaťa, ktoré držala za ztratené, zarmucoval. O všetkom tom, čo jej Viktorka sdelila, nesverila sa nikomu.

Viktorka ležala od toho dňa ako zabitá. Nehovorila, len ako vo sne slová nesrozumiteľné, nežiadala si ničoho, nevšímala si nikoho. Kováčka sa od nej ani nepohla a vynaložila všetko svoje umenie na to, aby dievčaťu pomohla. Ale nič nepomohlo a rodičia boli každým dňom smutnejší a snúbenec odchádzal každým dňom tesklivejší. Kováčka krútila hlavou a myslela si: „Toto je nie samo sebou; ako by to bolo, žeby žiadon z tých prostriedkov nepomohol, čo už koľkým pomohlo. Ale ten vojak jej to porobil a to je to!“ Také boly jej myšlienky vo dne, v noci — keď raz v noci náhodou vykukla z okienka na komore a videla v sade pod stromom stáť zahaleného mužského, ktorého oči obrátené k nej svietily ako dva žeravé uhlíky — ona sa aspoň dušila, že tak bolo, — bola istá, že jej mienka je pravdivá.

Mala teda veľkú radosť, keď jedného dňa Mikeš priniesol domov tú zprávu, že jágri dostali rozkaz k odchodu. „Pre mňa mohli si tu ostať všetci, ale že ten jeden odíde, mi bolo milšie, ako čo by mi dakto stovku vysádzal. Toho nám tu bol čert dlžen. Mne sa všetko zdá, čo je u nás, že Viktorka nie je ako bývala — a že jej predsa porobil!“ hovoril otec a matka, i kováčka prisvedčila. Kováčka sa úfala, že po odstránení tej diaboľskej moci sa všetko k dobrému obráti.

Vojaci odišli. Tú samú noc bolo Viktorke tak zle, že kováčka chcela poslať pre kňaza; ale k ránu jej bolo lepšie a vždy lepšie a lepšie, až o niekoľko dní sama vstala z lôžka. Kováčka si ovšem sama sebe pričítala to zlepšenie, že sa zbavila diaboľskej moci, ale predsa rada počúvala, keď ľudia povedali: „Tá kováčka, to je rozum; keby tej nebolo, už by Viktorka viac nechodila.“ A keď to už tak všade počula, uverila konečne i sama, že svojím umením dievča zachovala.

Ale nebolo ešte vyhrané. Viktorka síce chodila, šla už i na dvor, ale každému zdala sa byť cudzou. Posiaľ nehovorila a nikoho si nevšimla — a jej pohľad bol zkalený. Kováčka ale všetkých tešila tým, že sa to podá a neuznávala za potrebné, aby sa u nej bdelo. Marienka spala s ňou v komore zase ako predtým.

Prvú noc, keď boly dievčatá samé, sadla si Marienka ku Viktorke na posteľ a milým hlasom — je to veľmi dobrá duša, — spýtala sa jej, prečo je taká divná a či jej dačo chybí? Viktorka sa na ňu zahľadela a nepovedala nič.

„Vidíš, Viktorka, ja by som ti rada voľačo povedala, ale bojím sa, aby si sa nenahnevala.“

Viktorka pokrútila hlavou a riekla: „Len povedz, Marienka!“

„Večer, prv, ako vojaci odišli,“ začala Marienka; sotva ale dopovedala, chytila ju Viktorka za ruku, a strmo sa spýtala: „Vojaci odišli? a kam?“

„Preč, to neviem.“

„Chvála Bohu!“ vzdychla si Viktorka a položila sa nazpäť do podúšok.

„Tak počúvaj, Viktorka, ale sa mi nenahnevaj; ja viem, že si ty toho čierneho vojaka nemohla vystáť! a že mi to budeš zazlievať, že som sa s ním shovárala.“

„Ty si sa s ním shovárala?“ spurne na ňu dorážala.

„Nože, ako som mu mohla odopreť, keď ma tak prosil; ale ja som sa naň neohliadla, bála som sa ho. On často obchádzal okolo stavänia, ale ja som ušla, až ma v sade dostihol. Dával mi akési zelinky a prosil, žeby som ti ich uvarila, že ti bude lepšie; ja som mu ale povedala, že od neho nič neprijmem; bála som sa, aby ti neposlal laskavca. Keď som zelinky vziať nechcela — a nechcela, povedal: „Tak mi aspoň to sprav k vôli a povedz Viktorke, že odchodím, ale že nikdy na svoj sľub nezabudnem; tak aj ona nech nezabudne, že sa sídeme!“ To som mu sľúbila a teraz ti to sdeľujem. Ale nič sa neboj, však on viac nepríde a budeš mať pokoj od neho,“ mienila Marienka.

„Dobre, Marienka, dobre, si dobrá; zdravas’ vykonala. Choď teraz spať, choď!“ povedala jej Viktorka a pohladila okrúhle ramienko. Marienka urovnala jej pod hlavou podúšku, dala dobrú noc a ľahla si.

Ráno, keď sa Marienka prebudila, bola Viktorkina posteľ už prázdna. I myslela si, že šla do izby po svojej obyčajnej práci, ale ona nebola ani v izbe a vo dvore jej tiež nebolo. Rodičom to bolo divné, poslali hneď ku kováčke, či snáď s tou nešla, ale ani tam jej nebolo. „Tak, kde sa podela?“ spytoval sa jeden druhého — a prehľadávali každý kút. Poslali sluhu i ku ženíchovi. Keď nikde nebola a keď aj ženích prišiel zo súsednej dediny — a tiež o nej nevedel, len vtedy vyrukovala kováčka von s farbou a povedala: „Ja myslím, že ušla za vojakom!“

„To je nie pravda!“ kričal Toník.

„To sa mýlite,“ mienili rodičia, veď ho nemohla vystáť, ako by to mohlo byť?“

„No, už je to tak — a nie inak,“ tvrdila kováčka a rozprávala zväčša, s čím sa jej bola Viktorka sverila.

I Marienka začala rozprávať, čo bola sestre včera večer sdelila a konečne, keď sa pridalo jedno ku druhému, vysvitlo všetkým, že Viktorka šla za vojakom, lebo nemohla odolať tajnej diabolskej moci, ktorá nad ňou vládla. „Jej vinu nedávajme, ona za to nemôže, len to, že sa mi mala skorej zdôveriť, dokiaľ som jej mohla ešte pomôcť. Ale už je pozde, on jej porobil — a dokiaľ on bude chcieť, musí za ním chodiť. A keby ste teraz pekne za ňou šli a domov ju priviedli, musí zase za ním,“ tak rozhodla kováčka.

„Ja predsa len pôjdem za ňou, ako je tak je. Azda si dá povedať, ona bola vždy dobré dievča,“ umienil si otec.

„Ja pôjdem s vami, otec!“ zvolal Toník, ktorý všetko počúval, ako bez seba.

„Ty ostaneš doma!“ určite rozhodol sedliak. „Keď je človek v hneve, neradí sa s rozumom, snadno by si sa mohol dostať do chládku, alebo do bieleho kabáta. K čomu by to viedlo; ty si dosť zkúsil ten posledný čas i s nami, nespor si väčšie bolesti. Tvojou ženou už byť nemôže, to vypusť z hlavy. Ak chceš počkať rok na Marienku, dám ti ju, je to dobrôtka. Rád by som ťa mal za syna, ale nútiť ťa nebudem, urob si, ako ti rozum káže.“ — Všetko to plakalo, otec ale ich tešil. „Neplačte, už je darmo, ak ju neprivediem nazpäť, musíme ju poručiť pánu Bohu.“

Tatík vzal na cestu niekoľko rýnskych na trovy, poručil domácim čo sa má robiť a vydal sa na cestu. Po ceste dopytoval sa všade, či ľudia videli takú a takú osobu, opísal dcéru od hlavy po päty, ale nikto podobnej nevidel. V Jozefove mu povedali, že streľci odišli do Hradca, v Hradci mu sdelili, že ten čierny vojak sa dostal ku druhému oddeleniu, ba že chcel aj vystúpiť. Kam šiel, to povedať nemohol ten vojak, bol to práve ten, ktorý býval v Mikšovom dome. To ale istil, že Viktorku nikto nevidel. Mnohí mu radili, že bude najlepšie, keď pôjde na úrad, ale gazda nechcel mať s úradmi do činenia. „S úradmi nechcem začínať,“ hovoril, „nechcem, aby mi ju priviedli šupom ako pobehlicu a aby prstom na ňu ukazovali. Tú hanbu jej neurobím. Nech je, kde je, všade je v rukách božích, bez jeho vôle nespadne jej ani vlas s hlavy. Ak sa má vrátiť, vráti sa, poručeno pánu Bohu. Roztrubovať po svete ju nedám.“

Na tom sa rozhodol. Vojaka poprosil, aby Viktorke, keby ju videl, alebo o nej dačoho vypátral, dal vedieť, že on, otec, ju hľadal a keby chcela prísť domov, aby jej za dobré slovo a za peniaze zaopatril človeka, ktorý by ju domov doviedol. Jáger mu všetko prisľúbil, veď užil u neho dobrých časov a sedliak sa vrátil domov, upokojený vo svojom svedomí, že všetko vykonal, čo mohol.

Plakali všetci pre Viktorku, dávali na omše, i na modlenie, ale keď prešlo polroka, trištvrte roka a ešte nebolo o nej ani chýru, ani slychu, hovorilo sa o nej, ako o nebohej. Uplynul i rok!

Jedného dňa priniesli pastieri do dediny novinu, že videli v panskej hore ženu, ktorá je práve tak veľká a také čierne vlasy má, ako Viktorka. Hneď bežala čeliadka od Mikšov do hory, prebehali ju krížom-krážom, ale o podobnej osobe ani pamiatky.

Bol som vtedy prvý rok mládencom tu u môjho predchodcu, nebožtíka testa. Počuli sme tiež o tom a starý mi povedal, keď som šiel druhý deň do hory, aby som sa poobzeral, či by som nevidel takú osobu. A v skutku, ešte ten istý deň videl som na stráni, práve nad Mikšovým poľom, pod dvoma jedľami, ktoré sa dovedna spletajú, sedeť prostovlasú ženskú. Viktorku som skorej znal, ale v tej spustošenej, zvlčenej postave som ju ťažko poznať mohol. Ale bola to ona! Jej šaty maly panský kroj a musely bývať pekné, ale teraz boly už sodrané. Z jej postavy som usúdil že je matkou! Tíško som odišiel so svojho miesta a ponáhľal sa domov ku svojmu starému. Ten to zase šiel zvestovať na Žernov. Rodičia náramne plakali a radšej by ju boli poručili pánu Bohu. Ale čo robiť! Ostali sme na tom, že budeme pátrať, kam chodí, kde spí, aby sme ju ukrotili. Jedného dňa prišla pred večerom na Žernov až ku otcovmu majetku do sadu. Sadla si pod strom, kolená objala rukami, bradou sa o ne oprela a tak sedela, dívajúc sa uprene na jedno miesto. Matka chcela k nej pristúpiť, ale ona sa rýchlo vzchopila, preskočila plot a hajde, do hory! Môj starý radil, aby sa jej položilo jedlo a nejaké šaty do hory k jedliam, že to zbadá, a Mikšovci priniesli hneď čo uznali za potrebné. Ja sám som to tam položil. Druhý deň idem pozrieť — chybelo tam z jediva len chlieb a zo šatstva sukňa, lajblík a košeľa. Ostatné tam bolo ešte i na tretí deň. Vzal som to preč, aby to iný nepovolaný neodniesol.

Dlho sme nemohli vyskúmať, kde nocuje, až som vyčíhal, že pod troma jedľami v malej jaskyni, snáď tam niekdy kamen lámali. Vchod je zarastený chrastím, že by to neznámy nenašiel a ešte ho zatarasila chvojinou. Raz som tam vliezol. Jeden, alebo dvaja ľudia sa tam zmestia — a Viktorka nemá tam ničoho, než suchého steliva a machu. To je jej posteľ. Známi i neznámi, ba i otec a Marienka, ktorá bola už Toníkovou verenicou, číhali na ňu kade-kde, radi by sa jej boli prihovorili a ju priviedli do domu, ale ona vyhýbala sa príliš ľuďom a vo dne jej málo kedy bolo vidieť.

Keď zase raz pred večerom prišla ku domu si sadnúť, pristúpila Marienka tichúčko ku nej a svojim lichotivým hláskom prosila: „Poď, Viktorka, poď so mnou do komory spať, už si dávno so mnou nespala; cnelo sa mi po tebe a všetkým!“ Viktorka sa na ňu podívala, dala sa vziať za ruku, nechala sa viesť až do pitvora, zrazu ale sa vytrhla a preč. Zatým ju niekoľko dní nevideli na blízku.

Raz v noci stál som na postriežke na stráni nad Starým bielidlom; mesiac svietil ako vo dne. Tu vidím vychádzať z hory Viktorku: Ide a nesie ruky pod prsami založené, hlavu schýlenú a beží tak ľahko, až sa človeku zdá, že sa zeme nedotýka. Tak isto utekala z hory a zrovna k splavu. Ja som ju vtedy často vídával u vody sedeť, alebo na stráni pod tým veľkým dubom a tak som si toho hneď nepovšimnul. Ale keď som sa dobre prezrel, vidím, že čosi do vody zahadzuje a počujem, ako sa divoko zasmiala, až sa mi vlasy ježily. Môj pes začal hrozne zavýjať. Ja som sa vtedy hrúzou triasol. Viktorka si sadla na parez a spievala; nerozumel som ani slova, ale nóta bola k ukoliembavke, čo spievajú matky deťom:

Spi, dieťatko, spi, zažmúr očičky, Pán Boh bude s tebou spati, anjelíčky kolembati — spi, dieťatko, spi!

Tá nóta tak žalostne zaznievala v noci, že som zdesený sotva na mieste vydržal. Dve hodiny sedela a spievala. A od tej doby je každý večer až do noci pri splave a spieva vždy tú ukolembávku. Ráno som to môjmu starému sdelil, ale tomu hneď napadlo, čo asi hodila do vody — a vskutku tak bolo. Keď sme ju zase videli, bola postava zmenená. Matka sa desila, i ostatní, ale čo platno! Nevedomosť hriech nečiní! — Pomaly sa navykla chodiť i k naším dverám, obyčajne keď ju hlad dohnal; ale, ako teraz robí, tak i vtedy: prišla, postavila sa statne — a nič. Ale moja žena — vtedy ešte bola dievčina — hneď jej dala niečo zajesť; vzala to mlčky a utekala do hory. Keď idem horou a stretnem sa s ňou, podám jej chleba, ona ho vezme, ale keby som sa chcel s ňou shovárať, utečie a nevezme ničoho. Kvetiny má zvlášte rada, jestli nenesie kytku v ruke, má ju za lajblíkom, ale keď vidí dieťa, alebo niekam príde, rozdá ich. Či vie čo robí? — Kto to môže vedieť? Sám by som rád vedel, čo sa v tej poblúdilej hlave deje, ale kto by to mohol vysvetliť — a ona ťažko kedy!

Keď mala Marienka s Toníkom svadbu a na sobáš šli na Červenú Horu, pribehla Viktorka — Boh zná, či náhodou, alebo o tom počula — do domu. Mala v zástere kvetiny; ako prišla k prahu, rozhodila kvetiny po dvore. Matka sa pustila do plaču, priniesla jej von koláče a čo dobrého mali, ale ona sa obrátila a ušla.

Otec sa nad tým veľmi trápil; mal ju rád. Tretí rok umrel. Ja som bol práve v dedine, Toníkova žena i on s plačom sa ma opytovali, či som nevidel Viktorku. Radi by ju boli dostať do domu, ale nevedeli ako. Otec, vraj, nemôže skonať a všetci súdili, že ona mu dušu drží. Vrátil som sa do hory, že ak by som ju kde videl a myslel som, že jej to poviem, či mi rozumie, či nie. Sedela pod jedľami; ja okolo nej, akoby nič — a len tak mimochodom, aby som ju nesplašil, hovorím: „Viktorka, tatík umiera, mohla by si ísť domov.“

Ona nič, ako by nepočula; darmo je, myslím si a idem to povedať do dediny. Ešte sa shováram s Marienkou na prahu, volá sluha: „Viktorka ide naozaj do sadu!“

„Toník vyvolaj kmotry a schovajte sa, nech ju nesplašíme,“ povedala Marienka a šla do sadu.

O chvíľku viedla Viktorku mlčky do izby. Tá si hrala s vesienkou (kaška) — a tie krásne ale zmútené čierne oči z kvietka ani nepozdvihla. Marienka ju viedla ako slepú babu. V izbe bolo ticho. S jednej strany postele kľačala matka, pri nohách jediný syn; starý mal ruky složené cez prsá, oči boly obrátené už do neba, zápasil so smrťou. Marienka priviedla Viktorku až ku samej posteli; umierajúci obrátil oči po nich a blahý úsmev prelietol mu tvárou. Chcel ruku zodvihnúť, ale nemohol. Viktorka azda myslela, že dačo chce, položila mu do ruky vesienku. Ešte raz pozrel chorý na ňu, vzdychol a bolo po ňom. Priniesla mu šťastnú hodinku. Matka sa pustila do náreku; a ako Viktorka počula toľko hlasov, dive sa do okola obzrela a hybaj von dvermi.

Neviem, či ešte bola kedy v rodičovskom dome. Za tých pätnásť rokov, čo tu v hore býva, počul som ju len raz hovoriť. Nezabudnem to do smrti. Raz som šiel dolu ku mostu, po hradskej šli panskí paholci s drevom, po lúke vidím ísť Zlatohlávka. To bol pisár zo zámku, dievčatá prezývaly ho tak, preto, že jeho nemecké meno pamätať nechcely a že mal veľmi krásne polodlhé vlasy, zlatistej farby. Bol Nemec. Šiel po lúke a že bolo teplo, sňal čiapku a šiel prostovlasý.

Tu naraz, ako by s neba spadla, vyrúti sa naň odnekiaľ Viktorka, siahla mu do vlasov, začne ho trhať a lomcovať ním, zrovna akoby to bol panák z marcipánu. Nemec kričal, čo mu hrdlo stačilo, ja letím s kopca dolu, ale Viktorka len soptila, hrýzla ho do rúk a hlasom plným besnoty kričala: „Teraz ťa mám v moci, ty hade, ty diable! Ja ťa roztrhám! Kam’s dal môjho milého, ty diable? Diable, daj mi ho! a tak sa rozbesnila, že len sípala, že ju ani rozumeť nebolo. Nemec jej nerozumel, bol ako zmámený. Ale neboli by sme ju ani dvaja zdolali, keby nebolo paholkov. Videli tú ruvačku, pribehli na lúku a len vtedy sme jej chudáka pisára vyrvali z rúk. Keď sme ju ale chceli chytiť, vytrhla sa nám veľkou silou, utekala k lesu a odtiaľ hádzala skalami po nás a zlorečila, až sa oblaky otriasaly. Potom som ju viac dní nevidel.

Nemec od toho ochorel a tak sa Viktorky bál, že radšej odtiaľto odišiel. Dievčatá sa mu vysmialy, ale čože, kto ujde, ten vyhrá — a i bez neho sa bude rodiť na poli. Nezacnelo sa nám ešte po ňom.

No tak, babička, tu máte celú históriu o Viktorke, ako som to počul z čiastky od nebohej kováčky, z čiastky od Marienky. Čo sa okrem toho dialo kto to vie, ale podľa všetkého sa muselo zle diať a kto tú dušu na svedomí má, ten si to odpyká.“

Babička si utrela uslzenú tvár a povedala s prívetivým úsmevom: „Tak vám pekne ďakujem; zdraví rozprávali. To sa musí dať, že pán kmotor vie rozprávať ako dáky pismár, človek by ho počúval a počúval a zabudol by, že je slnce za horami.“

Pri tom ukázala babička na tiene, ktoré sa izbou stlaly a skladala vretienko.

„Zdržte sa malú chvíľku, kým nasypem drôbeži, aby som vás mohla s kopca vyprevadiť,“ prosila horárka a babička vďačne počkala.

„A ja pôjdem s vami až ku mostu, musím ešte do hory,“ riekol horár, vstávajúc od stola.

Pani horárka bežala pre zrno a po malej chvíľke ozvalo sa na dvore hlasité volanie: „Na, puť, puť, puť, puť, puť“ a hydina slietala so všetkých strán. Najprvší bol kŕdel vrabcov, ako by to volanie im platilo. A pani horárka tiež podotkla: „No vy ste najprednejší,“ ale oni si z toho nič nerobili.

Babička stála na prahu a držala deti pri sebe, aby drôbež nesplašily, na ktorú sa ona s patrnou záľubou dívala. Čo tu bolo toho drobizgu! Biele i sivé husi s húsatkami, kačice s kačičkami, čierne kačice turkine, krásne sliepky doma vychované i tyrolky na vysokých nohách, chocholaté s rozšuchoreným náhrdelníkom. Pávi, perličky, morky s moriakom, ktorý hudrkoval a sa nadúval, ako by na ňom kto vie čo záležalo, holubi obyčajné a kostrbaté. Všetko sa to strkalo na jednu hromadu, hnalo sa to po zrnu, šlapali si na päty, jeden skákal cez druhého, podliezal a preliezal, kde sa dalo a vrabci, tí uličníci, keď mali plné žalúdky, skákali hlúpym husám a kačiciam po chrbtoch. Neďaleko sedely zajačky, krotká veverička dívala sa s gaštanového stromu, majúc chvostík nad sebou prehrnutý ako prilbicu. Na plote zase sedela mačička a dívala sa chtivým okom na vrabcov. Srna sa nechala od Barunky škrabať po hlave, psi ale sedeli tíško okolo detí, lebo pani horárka držala v ruke prútik. Predsa ale, keď sa čierny kohút rozohnal po húsati, ktoré mu vzalo zrno zpred samého zobáka — a húsa utekajúc okolo samého čumáku Hektorovi prebehlo, nemohol sa zdržať, aby nechňapol po ňom.

„Viďme ho,“ skríkla gazdiná, „starého osla, ako si bude zahrávať. Tu máš na pamiatku!“ a šibla ho prútikom.

Zastydel sa Hektor pred svojimi mladšími druhmi za to zahanbenie a so sklopenou hlavou utiahol sa do pitvora. Ani je nie lepší ako je táta. Hektor bol totiž táta Sultánov, ktorý zadrhol babičke toľké krásne káčatká.

Bolo po kŕmení. Drôbež odobrala sa na pánty. Deti dostaly od Frantíka a Bertíka krásne pávie perá, pani horárka dala babičke násadky od tyroliek, vzala Anušku na ruky, pán horár si prehodil pušku cez plece, zavolal na Hektora a vybrali sa z prívetivého stavänia. Srna šla s nimi ako psík.

Pod kopcom dala pani horárka všetkým dobrú noc, šla s deťmi nazpäť, pri moste podal horár babičke svoju opálenú pravicu a šiel do lesa. Ján díval sa za ním chvíľku, potom riekol Barunke: „Keď budem troška väčší, budem chodiť s pánom Beyerom a tiež budem chodiť na postriežku.“

„Ale to aby s tebou ešte niekoho poslali, veď sa ty bojíš lesných žien a ohnivých mužov!“ vysmiala ho Barunka.

„Ach, čože ty vieš,“ durdil sa Janko na ňu, „keď budem väčší, nebudem sa báť!“

Babička ale, ako šla okolo splavu, obzrela sa na obrastlý parez, pomyslela si na Viktorku a vzdychla: „Úbohé dievča!“

7. kapitola

Druhý deň pred poludním vyhrnula sa babička s deťmi zo dverí. „Žeby ste sa mi slušne chovaly,“ prikazovala matka vyprevádzajúc deti cez prah. „žeby ste mi v zámku na nič nesiahaly a pani kňažne pekne bozkajte ruku!“

„Veď mi to dáko spravíme,“ uisťovala babička.

Deti boly ako kvietky a babička tiež mala sviatočný oblek; mezulánku hrebíčkovej farby, bielu zásteru ako ľad, damaškový kabátik nebovej farby, čepec s holubičkou, na hrdle granáty s toliarom. Pod pazuchou si niesla plachietku so sebou.

„Načo máte plachietku so sebou, pršať nebude, je vyjasnené,“ mienila pani Prošková.

„Človek je jako bez ruky, keď nieto čo držať, je to už zvyk, aby som si niečo niesla,“ riekla babička. — Zatočili okolo záhradky úzkym chodníkom.

„Teraz kráčajte pekne, jeden za druhým, aby ste sa v tráve nezarosili. Ty Barunka, choď napred, Adelku povediem ja, ona nevie dávať pozor na cestu!“ rozkazovala babička, berúc Adelku za ruku, ktorá sa s veľkým zaľúbením po sebe obzerala. V sade skákala Čierna, Adelkina to sliepočka, jedna z tých štyroch, čo babička priviezla deťom z pohorskej dediny. Babička ju tak ochočila, že zobala deťom z ruky — a vždy, keď sniesla vajíčko, pribehla si k Adelke pre kúsok žemle, ktorý jej dievča od svojich raňajok nechávalo.

„Choď si k maminke, Čierna, ja som ti tam nechala žemľu, ja idem k pani kňažne!“ volala Adelka na kuričku, tá ale, akoby nerozumela, hnala sa úprkom k nej a chcela ju zobákom ťahať za šaty.

„Či nevidíš, hlúpa, že mám biele šaty? Heš ššš!“ odháňalo ju dievčatko, ale sliepka nechcela odíst až babička plachtičkou plácla po krýdlach.

Šli zase kúsok ďalej. Tu, nástojte, nová nehoda hrozila bielym šatám. So stráni ženú sa oba psi, prebrodia jarok, na brehu sa trocha otrepú a jedným skokom sú u babičky.

„I, vy zatrolenci, kto po vás poslal? Hneď sa mi practe!“ hnevala sa babička a pohrozila sa im. Psi, ako počuli hnevivý hlas babičkin a vystretú ruku s plachtičkou, zarazili sa, mysliac: čože to má byť? — Deti tiež tak na nich šomraly a Janko zodvihol si skalku a chcel medzi nich hodiť, ale skalka zalietla do vody. Psi uvyknutí prinášať hodené im veci aj z vody, domnievali sa, že sa deti chcú s nimi zahrávať, hnali sa radostne do vody, v okamihu ale boli zase vonku, veselo začaly okolo detí obehúvať. Deti kričaly a skrývaly sa za babičku a babička nevedela si rady. „Ja pôjdem domov a zavolám Betku!“ navrhla Barunka.

„Nevracaj sa, neprináša to, vraj, šťastie na cestu,“ riekla babička.

Tu na šťastie prichodil pán otec a ten psov zahnal. „Kam že sa ženiete, na svadbu, či na hody?“ spýtal sa pán otec a točil piksľu v prstoch.

„Neni komu, pán otec, zatým len do zámku,“ odpovedala babička.

„Do zámku, to je už dačo. Čo tam?“ divil sa pán otec.

„Pani kňažná nás pozvala,“ vykríkly deti a babička vyprávala hneď, ako sa sišla s pani kňažnou v altánku.

„Tak je to teda,“ riekol pán otec a šňupol, „no, teda choďte a potom mi Adelka povie, čo tam videla. A čo ty, Janík, ak sa ťa pani kňažná opýta kam penkava nosom sadá, ty to nebudeš vedieť, čo?“

„Však sa ona to nebude spytovať,“ odvetil Janko a zaberal napred, aby ho pán otec už nezlobil. Pán otec sa uškľabil, pozdravil babičku a šiel ku hati.

Pri hostínci sa ihraly Kudrnovie deti, robily si mlynky a Cilka varovala malé dieťa.

„Čo tu robíte?“ pýtala sa ich Barunka.

„Nič,“ odpovedaly a obzeraly si vystrojené deti.

„My ideme do zámku,“ chválil sa Ján.

„Hm, čo je na tom,“ hodil hubou Vavrínek.

„A budeme tam vidieť papagája,“ riekol zase Vilko.

„Až ja budem veľký, budem ho tiež vidieť; tatík mi povedal, že pôjdem do sveta,“ zase na to odsekol rozpustilý Vavrínek, ale druhý chlapec a Cilka povedali: „Keby sme sa mohli i my tam podívať!“

„No, mlčte, ja vám niečo prinesiem,“ povedal im Janko, „a poviem vám, ako to tam bolo.“

Konečne sa predsa dostala babička s deťmi až k parku, kde na ne pán Prošek už čakal.

Kniežací park bol každému prístupný, ani nebol tak veľmi vzdialený od Starého bielidla, ale babička s deťmi zriedka kedy tade šla, zvlášte, keď bolo panstvo doma. Obdivovala sa síce vkusnej úprave všetkého, prekrásnym kvetinám, vzácnemu stromoviu, vodometom, i zlatým rybičkám v rybníku, predsa radšej šla s deťmi na lúku, alebo do hory. Tam sa mohli smele prevalovať na mäkkom zelenom koberci, tam mohly privoňať ku každému kvietku, trebárs i natrhať si ich na kytice a vence. V poli síce neriastly pomaranče, ani citrony, ale kde-tu stála košatá čerešňa vtáčnica, alebo planá hruška, ovocia bolo na nej ako blata a mohol si každý nabrať, koľko chcel. V hore zase bolo jahôd, húb a lieskovcov dosť a dosť. Vodometov síce nebolo, ale rada zastavila sa babička s deťmi pri splave. Dívaly sa, ako vlny po splave prudko dolu stekajú, na hor sa dvíhajú — a v miliony kvapák roztrieštené — zase nazpäť padajú; ešte raz prevalia sa v penivom kotle a tak zase spojené v jednom prúde tíško plynú na dol. Nad splavom neboly žiadne zlaté ryby, naučené na žemľové omrvinky, ale ako šla babička okolo, siahla do vrecka, vyprázdnila Adelke do zásterky chlebové omrvinky a ako ich deti hodily do vody, vyhrnulo sa z hlbokej žompy množstvo rýb. Najvyššie k povrchu vyplávaly striebrolesklé belice (klen) a naháňaly sa po otruskách, medzi nimi prebiehali bleskurýchle boleni (okúni) s natiahnutým chrbtom, opodiaľ sa prešmykla sem a tam štíhla parma s dlhými fúzami; taktiež bruchatých kaprov a pleskohlavé mníky bolo vidieť.

Na lúke stretávala sa babička s ľuďmi, ktorí sa zdravili: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ alebo: „Daj pán Boh dobrý deň!“ Ktorí sa zastavili, spytovali sa: „Kdeže, babička? Ako sa máte? Čo robia vaší?“ A hneď sa od nich tiež niečo dozvedela.

Ale v zámku? Tam nebolo žiadneho dorozumenia. Tu bežal premovaný sluha, tu komorná v hodvábe, tu pán a zase pán, a každý niesol hlavu vyššie ako mu nariastla a vyšľapovali si ako tie pávy, ktoré jedine maly právo prechádzať sa po trávniku. Jestli daktorý babičku pozdravil, povedal len tak zbežne: „Guten Morgen!“, alebo „Bon jour!“ a babička sa začervenala a nevedela, či má povedať: „Až na veky“, alebo „Daj to pane Bože!“ Vždy hovorila doma: „Tam v tom zámku je pravý Babylon!“

Pred zámkom sedeli dvaja premovaní sluhovia, s každej strany dverí jeden, ten vľavo mal složené ruky na kolenách a „chytal lelky“, ten vpravo mal složené ruky cez prsia a zevloval pánu Bohu do okien. Keď pán Prošek k ním došiel, pozdravili ho po nemecky, každý iným prízvukom. Predsieň bola vyložená bielymi mramorovými dlaždicami. Okolo stien stály na zelenomramorových podstavcoch biele sádrové sochy, predstavajúce mytologické osoby. Štvoro dvier viedlo do panských izieb. U jedných sedel vo foteli komorník v čiernom fraku; spal.

Do tej sieni viedol pán Prošek babičku s deťmi. Komorník počul šuchot, trhol sebou; vidiac ale pána Proška, pozdravil a spýtal sa, aká záležitosť priviedla pána do zámku.

„Pani kňažná priala si, aby ju moja testiná s deťmi dnes navštívila. Prosím, pane Leopold, ohláste ich,“ povedal pán Prošek.

Pán Leopold vytiahol obočie, pokrčil ramenami a riekol: „Neviem, či ich bude chcieť prijať, je vo svojom kabinete, pracuje. Ale môžem ich ohlásiť.“

Vstal a voľným krokom vošiel do dvier, u ktorých sedel. Za chvíľku sa vrátil, nechal dvere otvorené, pokynul milostive tvárou, aby vošli.

Pán Prošek šiel nazpäť a babička s deťmi vstúpila do skvostného salónu. V deťoch sa tajil dych, nôžky sa im kĺzaly na podlahe hladkej ako ľad. Babička bola ako očarovaná, rozmýšľala, či má stúpiť na tie pretkávané koberce. „Je toho večná škoda!“ povedala si pre seba. Ale čo robiť, ležaly všade a pán komorník tiež po nich chodil.

Viedol ich cez koncertný salón a knižnicu až ku kňažninemu kabinetu, potom sa vrátil do svojej lenošky a šomral si pod nos: „Tie panstvá majú čudné ľúbostky, aby človek bol k službe sprostej babe a deťom.“

V kňažninom kabinete boly tapéty (čalúny) svetlozelené, zlatom pretkávané, tiež také boly i záclony na dverách a na jedinom obloku, ktorý bol skoro taký veľký ako dvere. Na stenách viselo mnoho väčších a menších obrazov, predstavujúcich len samé podobizne.

Proti obloku bol krb zo šedého, bielo a čierno žilkovaného mramoru, na ňom stály dve a dve vázy z japonského porcelánu a v nich boly prekrásne kvetiny, ktorých vôňa naplnila celý kabinet. Po oboch stranách boly priehradky z drahého dreva, vkusne pracované a na nich vyložené boly rozmanité veci, vzácne jednak umelou prácou, jednak drahocennosťou, i prírodniny, ako krásne lastury, korale, kamene a pod. Boly to samé pamiatky z ciest a darky drahých osôb. V jednom rohu u okna stála socha Apollova z kararského mramoru, v druhom rohu jednoduchý, ale veľmi vkusne pracovaný stôl k písaniu. Pri stole v lenoške zeleným aksamietom obtiahnutej sedela kňažná v bielom rannom obleku. Práve odložila pero z ruky, keď babička s deťmi do dverí vstúpila.

„Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravila, úctive sa pokloniac.

„Na veky! Vítam ťa, starenka, i s deťmi!“ odpovedala kňažná.

Deti boly celé omámené, ale babička na ne mihla a hneď išly pobozkať ruku pani kňažnej. Ona ich pobozkala na čelo a pokynula na krásnu stoličku, aksamietom obtiahnutú, zlatými strapcami zdobenú, zvala babičku, aby sa posadila. „Ďakujem milostivá pani, nie som unavená,“ zdráhala sa babička a to len preto, že sa bála na stoličku sadnúť, aby s ňou neušla, alebo sa nepreborila. Pani kňažná ale určite ponúkla: „Sadni len, starenka!“ a babička, prestrúc si plachtičku cez stolček, opatrne sadla, hovoriac: „Aby sme milostivej panej spania neodniesly.“

Deti stály ako peny, ich oči ale skákaly s jednej veci na druhú, kňažná sa na ne podívala a s úsmevom sa ich opýtala: „Páči sa vám tu?“

„Áno,“ prisvedčily všetky naraz.

„Čo len to, im by sa to tu pekne cválalo a nedaly by sa prosiť, aby tu ostaly,“ riekla babička.

„A tebe by sa tu nechcelo páčiť?“ spýtala sa kňažná babičky.

„Je tu ako v nebi, ale bývať by som tu predsa nechcela,“ zakrútila babička hlavou.

„A prečo nie?“ pýtala sa kňažná s podivením.

„A čo by som tu robila? Hospodárstva nemáte, s pierim, alebo s kolovratom by som sa tu rozložiť nemohla, čo by som si tu počala?“

„A nechcela by si bezstarostne žiť a na starosť pohoveť?“

„Však to bude skorej, ako nie, že bude slnce nad mojou hlavou vychodiť a zapadať a ja budem bezstarostne spať. Ale dokiaľ žijem a pán Boh mi zdravia dopraje, náleží, aby som pracovala. Lenoch je darmo drahý. A zcela bez starosti nie je žiadon človek; jedného tlačí to, druhého ono, každý nesie svoj krížik, lenže každý pod nim neklesá,“ vravela babička.

V tom rozhrnula biela rúčka ťažkú záclonu u dvier a medzi ňou objavila sa rozkošná tvár mladého dievčaťa, ovinutá svetlogaštanovými pletencami. „Smiem?“ spýtala sa príjemným hlasom.

„Len ďalej, Hortensia, najdeš milú spoločnosť,“ odpovedala kňažná.

Do kabinetu vstúpila komtessa Hortensia, chovanica to kňažniná, ako sa hovorilo; postava jej bola štíhla, ešte nevyvinutá. Oblečená bola v bielych jednoduchých šatoch, okrúhly slamený klobúk niesla si na ruke, kyticu ruží držala v hrsti. „Ach, aké to roztomilé detičky!“ zvolala; „zaiste sú to Proškovie, od ktorých si mi priniesla tie dobré jahody?“

Kňažná prisvedčila. Komtessa sa shýbla, podala každému dieťaťu po ruži, jednu podala babičke, jednu kňažne a poslednú zastrčila si za pás.

„To je taký čerstvý púček, jako vy, milosťslečno,“ riekla babička a privoňala k ružičke. „Pán Boh vám ju, milostivá pani, zachovaj!“ dodala, obrátiac sa ku kňažne.

„To je aj moja najvrúcnejšia žiadosť,“ riekla kňažná a pobozkala jasné čelo milenej chovanici.

„Smiem tie detičky trochu odviesť?“ spýtala sa komtessa kňažny a babičky. Kňažná prisvedčila, ale babička myslela, že budú milosťslečnu obťažovať, tí chlapci že sú ako kopovy a Ján, že je to ten pravý. Ale Hortensia sa usmiala, podala obe ruky deťom a opýtala sa ich: „Chcete so mnou?“ „Chceme, chceme,“ zaradovaly sa deti a hneď chopily sa jej rúk.

Poklonila sa kňažne a babičke, zmizla s deťmi vo dverách. Kňažná ale vzala strieborný zvonček a zazvonila; v okamihu sa ukázal vo dverách komorník Leopold. Kňažná mu rozkázala, aby kázal prichystať v salóne raňajky a odovzdala mu balík listov k ďalšiemu obstaraniu. Leopold sa uklonil a odišiel.

V ten čas, čo hovorila kňažná s komorníkom, obzerala sa babička po podobizňach v čele kabinetu visiacich. „Ty môj pane Bože!“ riekla, keď komorník odišiel, „akých tu prepodivných krojov a obličajov. — Tu hľa tá pani je zrovna tak oblečená, ako nebožka Halašková, daj jej pán Boh nebo. Tá sa tiež nosila na vysokých špaličkách, sukne vyduté, v poly ako by ju bičom preťal a na hlave kokrheľ. Jej pán bol v Dobruške radným pánom a keď sme tam prichodily niekdy na púť, vidávali sme ju v kostole. Chlapci naši povedali na ňu, že je „maková panenka“, preto že tak vyzerala v tých sukniach a s tou napudrovanou hlavou, ako keď makovičke prehrnie sukienky. Vravia, že je to francúzsky kroj.“

„Tá pani je moja babička,“ poznamenala kňažná.

„Prečo nie, to je veľmi pekná pani,“ odpovedala babička.

„Vpravo to je ded, vľavo, to je otec,“ ďalej ukazovala kňažná.

„Čistí ľudia; milostivá pani otca nezaprie. A kde je pani mama?“

„Tamto je moja matka a sestra,“ riekla kňažná, ukazujúc na dve podobizne nad stolom.

„Pekné to panie, radosť je na ne sa dívať,“ usúdila babička; „ale sestrička nie je podobná ani otcu ani matke, to už niekedy býva, že sa deti zvrhnú po niekom zo starších pokolení. Ale ten mladý pán tuto, prichodí mi známym, nemôže mi ale zísť na um odkiaľ.“

„To je ruský cár Alexander,“ rýchle odpovedala kňažná, „toho si ty nepoznala.“

„Áno, ako by som ho neznala? Stála som od neho asi dvadsať krokov. To bol krásny človek, len že tuto je mladší, ale predsa som ho poznala. Ten a cisár Jozef, to bolo pár čistých ľudí.“

Kňažná ukázala na stenu naproti, kde visel obraz, poprsie to životnej veľkosti.

„Jozef cisár!“ spráskla ruky babička, „jako by mu z oka vypadol! Viďme, ako ich tu máte pekne pohromade. To som si nemyslela, že uvidím dnes Jozefa cisára. Pán Boh mu daj večnú slávu, bol to dobrý pán, zvlášte na chudobný ľud. Tu tento toliar dal mi svojou vlastnou rukou, hovorila babička a vytiahla toliar. Pani kňažnej zapáčila sa babičkina prostosrdečnosť a trefné nápady i požiadala ju, aby rozprávala, ako a kde ju cisár tým toliarom obdaroval. Babička sa nedala prosiť a rozprávala pani kňažne, čo sme my v mlyne už počuli. Pani kňažná sa tomu srdečne zasmiala. — Keď sa tak babička rozhliadla po izbe, vidí podobizňu kráľa Bedricha. „Aj’, veď je to pruský kráľ!“ zvolala; toho potentáta som ja dobre znala. Môj nebožtík Juraj slúžil v pruskom vojsku a ja som strávila v Sliezsku pätnásť rokov. Dal si Juríka nejedon raz z rady vyvolať a obdaroval ho. Mal rád veľkých mužských a môj Jurko bol najvyšší v celom pluku, a urastený ako panna. Nenazdala som sa, že sa jemu do hrobu dívať budem; taký človek ako skala — a už je dávno na večnosti — a ja som ešte tu,“ vzdychla starenka a slza splynula po vráskovitej tvári.

„Padol tvoj muž v boji?“ opýtala sa kňažná.

„Nie práve, ale zomrel od streľnej rany. Keď vypukla tá rebélia v Poľsku a pruský kráľ s Rusom tam vtrhli, bol náš pluk pri tom. Ja som šla tiež i s deťmi. Mala som dve a to tretie narodilo sa mi v poli. Je to Johanka, čo je teraz vo Viedni — a snáď preto je taká kurážna, že od narodenia všetkému privykať musela ako vojak. Bola to nešťastná patália. Z prvej bitky priniesli mi Juríka do tábora na nosítkach. Delová guľa odtrhla mu nohu. — Odrezali mu ju. Ja som ho ošetrovala, čo som vládala. — Keď sa z toho trochu vykresal poslali ho nazpäť do Nisy. — Ja som sa tešila, dúfala som, že sa uzdraví, že ho ako mrzáka nebudú chcieť a že sa budeme môcť vrátiť do Čiech. Ale nádej ma sklamala. Odrazu začal chradnúť a nebolo ani rady, ani pomoci, musel zomreť. Kde aký groš bol, dala som za lieky a predsa to nič nepomohlo. Vtedy som myslela, že prídem o rozum, že mi srdce pukne od žiaľu. Ale človek mnoho vydrží, milostivá pani!

Ostaly mi tri siroty, na peniazoch ani haliera, len trocha tých hábov. V tom samom pluku, kde slúžil Juraj, bol šikovateľom istý Lehotský — a to bol Jurkov najmilší priateľ, ten sa ma ujal, zaopatril mi krosná, keď som sa zmienila, že by som tkala koberce a všetko ostatné, čoho som potrebovala k tomu. Pán Boh mu to zaplať! Hodilo sa mi dobre, čomu som sa v mladosti od nebohej svokry naučila. Práca mi šla dobre na odbyt a onedlho som zaplatila Lehotskému dlh a ešte som sa s deťmi poriadne živila.

Musím podotknúť, že v tom meste boli dobrí ľudia, ale mne sa predsa prenáramne cnelo; od tej doby, čo Juraja nebolo, cítila som sa tak opustená a osamelá ako hruška v poli. Pozdávalo sa mi, žeby mi predsa lepšie bolo doma ako v cudzine a požalovala som sa Lehotskému. On ma ale zrážal z toho a uisťoval, že dostanem iste nejakú penziu a že sa kráľ postará o deti. Bola som tomu povďačná, ale umienila som si, že sa predsa len vrátim domov. — I nemecká reč mi prekážala. Pokiaľ sme boli v Kladsku, bolo mi lepšie, to som bola jako doma, tam sa hovorilo viac česky ako nemecky, ale v Nise prevládala nemčina a ja som sa nijak nemecky naučiť nemohla.

Sotva som si trochu pomohla, prišla na nás povodeň. Je to zlý živeľ tá voda, keď sa rozbúri a človek mu ani na koni neujde. Prišlo to tak náhle, že ľudia sotva životom ušli. Ja som sobrala v spechu, čo najlepšie bolo, vzala batoh na chrbát, najmladšie dieťa na ruky, staršie dve za ruky a tak som s nimi utekala, brodiac vyše členky vodou. Lehotský nám prišiel na pomoc a vyviedol nás do horného mesta, kde nás dobrí ľudia pod strechu prijali.

Roznieslo sa to hneď po meste, že som skoro o všetko prišla a tu mi dobrí ľudia hneď prispeli ku pomoci; i ten pán generál si ma dal zavolať a povedal mi, že budem dostávať ročne niekoľko toliarov a stálu prácu z milosti kráľovskej; chlapec že príde do vojenského ústavu a dievčatá že môžem dať do ústavu kráľovského pre ženské. To mňa nepotešilo, i prosila som, aby mi radšej dali pár zlatých hotových, ak mi chcú dáku milosť preukázať a že pôjdem domov, do Čiech. Deti ale že si nedám, že si ich vychovám dľa svojej viery a vo svojej reči. To mi ale nechceli dovoliť a povedali, že keď tam neostanem, že nedostanem nič. „Keď nič, tak nič, veď mi pán Boh nedá hladom zomreť,“ myslela som a poďakovala sa pánu kráľovi za všetko.“

„Myslím ale, žeby tvoje deti tam boly dobre zaopatrené bývaly?“ nadhodila kňažná.

„Dosť možná, milostivá pani, ale boly by sa mi odcudzily. Kto by ich tam bol učil milovať svoju otčinu a svoju materinskú reč? — Nikto. Boly by sa naučily cudzej reči, cudzím mravom a konečne by boly docela zabudly na svoju krv. Ako by som sa mohla pred Pánom Bohom zodpovedať? Nie, nie, kto z českej krve pochodí, nech ostane pri českom jazyku. — Žiadala som o prepustenie, sobrala tých pár hábkov, čo mi ostaly, vzala deti a rozlúčila sa s mestom, kde som zakúsila toľko trpkých i šťastných dní. Gazdiné naložily deťom plné zásterky pečiva a mne daly niekoľko toliarov na cestu. Pán Boh zaplať tým ľuďom na deťoch, čo mi dobrého urobili. Lehotský, chudák, odprevadil ma na mílu cesty a Johanku mi niesol. Nebol rád, že som odišla. Plakali sme obidvaja, keď sme sa lúčili. Dokiaľ bol v Nise, chodieval sa modliť na Juríčkov hrob Otčenáš, oni sa mali radi ako rodní bratia. Vo francúzskej vojne zahynul. Pán Boh mu daj ľahké spočinutie!“

„A ako si sa dostala s tými deťmi do Čiech?“ pýtala sa kňažná ďalej.

„Mnoho som zakúsila, milostivá pani, po ceste. Cestu som dobre neznala, a tak sme blúdením mnoho času zmarily. Nohy sme maly plné krvavých otlakov, deti a ja, a často plakaly hladom, umdlením a boľasťou, keď sme dlho na miesto dôjsť nemohly. Šťastne som sa dostala s nimi do Kladských hôr a to som bola ako doma. Ja pochodím z Olešnice zo Sliezskych hraníc, ale milostivá pani nebude beztoho znať, kde je Olešnica. Keď som sa ale blížila k domovu, tu mi padol iný kameň na srdce. Myslela som, či ešte rodičov živých zastihnem a ako ma asi prijmú. Dali mi so sebou peknú výbavu a ja sa vraciam skoro s holýma rukama a vediem tri sirôtky. Čo mi povedia? To mi celou cestou znelo v ušiach. I toho som sa bála, že sa stala smutná zmena za tie dva roky, čo som o nich nepočula.“

„A či ste im nikdy nepísali, aspoň tvoj muž, keď ty nie?“ divila sa kňažná.

„Toho spôsobu medzi nami niet, aby sme si posielali listy. Spomíname sa, modlíme sa jeden za druhého a pri príležitosti, keď sa trafí známy človek, pošleme odkaz ako sa komu vedie. Taký lístok, človek nevie, komu sa do rúk dostane a kde sa zastaví. Môj tatík písaval niekedy listy vojakom, čo ležali kdesi až ďaleko za hraniciami, keď sa chceli rodičia dozvedieť, či ešte žijú, alebo nie, alebo im pár zlatých na peniazoch poslať. Ale keď sa potom vrátili, vraveli, že ničoho nedostali. A tak to je milostivá pani, keď príde list od sprostého človeka, to hockde uviazne.“

„To si nemysli, starká,“ vskočila jej do reči kňažná, „každý taký list buďsi od kohokoľvek, musí prísť do rúk toho, na koho je nadpísaný. Nikto iný nesmie ho podržať, ani ho otvoriť, je na to veľký trest.“

„To je slušná vec — a ja milostivej panej verím, ale čo je z toho všetkého, keď sa my radšej sveríme dobrému človeku. Na taký kúsok papieru nedá sa všetko dôkladne napísať, človek by sa ešte rád vypytoval na to, alebo na ono — nemá koho; ale keď príde taký handlovný človek, alebo tí pútničkovia, tí už povedia všetko spravodlive od slova do slova. I ja by som sa bola o našich viac dozvedela, ale že boly tie nepokoje, prechádzalo málo ľudí sem a tam.

Zvečerilo sa, keď som došla s deťmi do dediny; bolo to v lete a v tú dobu vedela som, že jedia. Šla som poza humná sadmi, aby ma ľudia nestretávali. Z nášho stavänia vybehli psi a brechali na nás. Volala som ich, ale oni ešte viac brechali. Slzy ma zalialy, tak mi bolo ľúto. — Ja, blázonko, som si nespomnela, že je tomu pätnásť rokov, čo som z domu odišla, a to že už nie sú tí psi, ktorých som krmila. — V sade bolo mnoho mladých štepov vysadených, plot bol opravený, stodola bola novo pokrytá, ale hrušku, pod ktorou som s Jurkom sedávala, zasiahol posol Boží (blesk), mala srazenú korunu. Na vedľajšej chalupe sa nič nezmenilo; tú prevzal tatík od nebožkej Novotnej za vymienok. Novotná bola tá, čo tkala tie koberce a môj nebožtík bol jej syn. Pri chalúpke bola maličká záhradka, nebožká mávala vždy hriadku petržeľu, cibuli, nejaký kríček kaderavej balzámky, šalviu a ako toho bolo treba v domácnosti, a ona bola milovnica zelinôk ako ja. Jurko uplietol jej plot z prútiny okolo tej záhradky. Ešte to bol ten istý plot, ale záhradka bola trávou zarastená, len trochu tej cibule tam bolo. Z búdy vyliezol starý, na polo slepý pes. „Chlupáčko, znáš ma?“ volám na neho a on sa mi počal obtierať okolo nôh. Myslela som, že sa mi srdce pukne ľútosťou, keď ma tá nemá tvár poznala a vítala. Deti, chudiatka sa na mňa dívaly, prečo plačem, ja som im totiž nepovedala, že ideme k ich starej matke, myslela som, jestli by sa predsa na mňa hnevali, aby to deti nevedely. Gašpar, najstarší, povedal: „Prečo plačeš, maminka, či nedostaneme tu nocľah? Sadni si a odpočiň, my počkáme a ja ponesiem ti uzlík. Nie sme lační.“ Johanka a Terezka prisvedčily, že nemajú hlad a maly, lebo sme šly viac hodín horou a nenatrafily sme na žiadne stavänie. „Nie, deti,“ hovorím, „tu v tom domčeku narodil sa váš otec a tu vedľa narodila sa vaša matka a tu býva vaša babička a váš dedeček. Pomodlime sa pánu Bohu, že nás šťastne až sem doprevadil a poprosme ho, aby nám tu dopriali otcovského uvítania.“ Pomodlily sme sa Otčenáš, potom som šla k chalupe ku dverám. Tatík a matka boli na vymienku, gazdovstvo mal brat, to som vedela. Na dverách bol prilepený obrázok, ktorý bol Jurko matke doniesol z Vamberíc: panna Mária a štrnásť pomocníkov. Ako by mi zo srdca odpadlo, keď som ich videla. „Vy ste ma vyprevadili, vy ma zase vítate,“ myslím si a s celou dôverou vošla som do izby. Tatík, matka a stará Betka sedeli pri stole, jedli polievku z jednej misy, — bola to hladká „ančka“,[3] viem to, ako by to dnes bolo. „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravím. — „Až na veky,“ odpovedali. — „Prosila by som vás, gazdičko o nocľah s tými deťmi. Ideme z ďaleka, sme lační a unavení,“ hovorím, ale hlas sa mi triasol. Nepoznali ma. V izbe bolo pritma. — „Odložte si bremeno a posaďte sa za stôl!“ povedal otec a odložil lyžicu. „Betka,“ kázala matka, „choď a uvar ešte trocha polievky. Zatým si sadnite, matko a ukrojte si chleba a dajte deťom. Potom vás uložíme na podvrch. Odkiaľ že idete?“ „Až zo Sliezska, z Nisy,“ hovorím. — „Tam je naša Madlena,“ zvolal tatík. — „Prosím vás, osoba, nepočula ste o nej?“ opýtala sa maminka a pristúpila bližšie ku mne. „Madlena Novotná, jej muž je vojak. Je to naša dcéra a už dva roky, čo sme o nej nič nepočuli. Mám stále ošklivé sny, nedávno sa mi snívalo, že mi zub vypadol a bolelo ma to, tak mám len tú dievku a tie deti na mysli a jestli sa Jurkovi dačo nestalo, keď sú naveky tie patálie, že si tí ľudia nedajú pokoja!“ Ja som plakala, ale deti, keď počuli starú matku tak hovoriť, potiahly ma za sukňu a opýtaly sa: „Mamička, či je to naša babička a náš dedeček?“ Ako to povedaly, tu mňa hneď mama poznala, vzala okolo krku a tatík vzal deti do náručia a tu sme si len povedali čo a ako. Betka bežala hneď pre brata a pre sestru, švagrinu a švagra a netrvalo to dlho, bola celá dedina pohromade a nielen moji príbuzní a vrstovníci, ale každý ma vítal, ako by mu bola rodná sestra. „Dobre si urobila, že si prišla s tými deťmi domov,“ povedal tatík; „je pravda, všade je zem Pána, ale svoja vlasť je každému najmilšia a nám naša, tak to má byť. Dokiaľ nám pán Boh chleba dáva, nebudeš ani ty, ani tvoje deti núdzu trpeť — aj keby si pracovať nemohla. To ostatné, čo ťa zastihlo, je ťažká rana, ale i to odlož na vrchnú poličku. Mysli si: „Koho pán Boh miluje, krížikom ho navštevuje!“ — Tak som bola zase medzi nich prijatá ako ich vlastná. Brat mi chcel postúpiť izbičku, ale radšej ostala som s rodičmi v chalúpke, kde dakedy Juraj prebýval. Deti boly hneď ako doma a rodičia mali s nimi radostí dosť. Posielala som ich pilne do školy. Za mojej mladosti sa dievčatá v písme nevyznaly, dosť bolo na tom, keď vedely trocha čítať a to tiež len mestské dievčatá. Ale je to predsa len škoda a hriech, keď má človek dar Ducha Svätého a necháva ho bez úrokov. Ale keď nieto k tomu príležitosti, čo si človek môže pomôcť. Môj nebožtík, to bol človek sveta zkúsený, vyznal sa i v písme, slovom ten sa hodil i do voza i do koča. A to je dobre; mohol by každý taký byť!

Ja som tkala koberce ako predtým a pekný groš som zarobila. Boly vtedy zlé časy, vojny a nemoce i hladu dosť. Korec žita stál sto zlatých na bankoceduliach. To je dosť povedané. Ale pán Boh nás miloval, že sme všetko ako tak prestáli. Tak bolo zle, že ľudia chodili s peniazmi v ruke a nemohli nič kúpiť. Náš tatík, to bol človek, akého treba hľadať, ten pomohol každému, kde a ako len mohol; k nemu preto každý prišiel, keď nevedel kde sa podieť. Keď prichodili chudobnejší súsedia a prosili: „Prepusťte nám korec žita, nemáme ani zrna na chlieb,“ povedal: „Dokiaľ mám, rád dám; keď ja nebudem mať, dá iný,“ a hneď musela matka namerať do vreca obilia. Peniaze ale nevzal za to. — „Veď sme súsedia,“ hovoril, „ak si my nevypomôžeme, kto nám má pomôcť? Ak vám pán Boh požehná, splatíte mi zrnom a budeme vyrovnaní.“ A tak to bolo. Za to mal tatík tisícero „Zaplať pán Boh“; matka, jestli neprišiel jeden deň žobráčik, bola by ho išla hľadať na rozcestie, to bola jej radosť. Prečo by neboli pomáhali ľuďom; najedli sme sa do sýta, bolo aj v čom chodiť, prečo by sa z toho prebytku nebolo iným udelilo? To je ešte nie tak veľká zásluha, len kresťanská povinnosť; ale keď si od úst odtrhne a dá, to je pekná cnosť. Však to prišlo i s nami tak ďaleko, že sme jedávali raz cez deň, aby iní ľudia mali čo jesť. No, i to sme prestáli a zase slnce zasvietilo. V krajine bol pokoj, bolo vždy lepšie a lepšie.

Keď Gašpar školu odbavil, chcel sa učiť tkáčstvu a ja som mu nebránila. Remeslo je pán. Vyučil sa a musel do sveta. Jurko vždy hovoril, že remeselník na peci váľaný nestojí ani babku. O niekoľko rokov sa vrátil, usadil sa v Dobruške a dobre sa mu vodí. Dievčatá pridržala som ku každej domácej práci, aby sa mohly dať do poriadnej služby; tu ale prišla moja sesternica z Viedne do našej dediny, Terezka sa jej zapáčila a hneď že si ju vezme a o ňu sa bude starať. Bolo mi dosť ťažko, ale myslela som, že by som nedobre urobila, keby som jej bránila v šťastí, keď má chuť do sveta. A Dorotka je dobrá žena, mali poriadny obchod vo Viedni a žiadnych detí! Starala sa o Terezku ako matka a pekne ju vybavila, keď sa vydala. Mrzelo ma trochu, že si to dievča vyvolilo Nemca, ale teraz si z toho nič nerobím; Ján je človek na mieste, dobrý a rozšafný, teraz si už dobre rozumieme. No — a vnúčatá, tie sú moje. — Na miesto Terezky šla do Viedne Johanka. Páči sa jej tam a že sa dobre má. — Ten mladý svet má už iný rozum, mne sa nikdy z domu nechcelo, najmä medzi cudzí ľud.

O niekoľko rokov zomreli mi rodičia, v šiestych týždňoch jeden za druhým. Tíško išli so sveta, ako by sviečku vyhasil. Pán Boh sa im trápiť nedal a nemuseli sa jeden druhého oplakávať; boli spolu šesťdesiat rokov. Mäkko si ustlali, mäkko budú spať. Pán Boh im daj večnú slávu!“

„A nebolo ti clivo za deťmi, keď ti všetky tri odišly?“ opýtala sa kňažná.

„Nuž, milostivá pani, krv je nie voda. Dosť som sa aj naplakala, ale nezmienila som sa deťom, aby som im šťastie nekalila. Sama som nikdy nebola, deti sa rodiť neprestávajú — a tak má človek vždy čím sa zaoberať. Keď som to videla u súsedov vyrastať od kolísky a kaše, zdalo sa mi, že sú to moje vlastné. Človek musí mať k ľuďom srdce, tak ho majú tiež radi. — Naprosili sa ma dosť, aby som išla do Viedne; nuž, ja viem, že by som i tam bola našla dobrých ľudí, ako inde a že by som i tam bola bývala dobre opatrená, ale je to kus zeme a so starým človekom je zle cestovať, ten je ako para nad hrncom. Mohol by pán Boh na mňa spomenúť a ja by som predsa rada kosti svoje v rodnej zemi složila. — Ale, milostivá pani, ja som sa pustila do vyprávania, ako by som bola na priadkach, odpusťte mojej sprostnosti,“ doložila babička, keď dokončila svoje rozprávanie a vstala so stoličky.

„Tvoje rozprávanie, starenka, bolo mi veľmi milé, nevieš ani, aká som ti za to povďačná,“ povedala kňažná, položiac ruku na babičkino rameno. „Teraz ale poď so mnou k raňajkám, myslím, že už i deti dostaly chuť na jedenie.“ To povedajúc, vyviedla babičku z kabinetu do salónu, kde bola prichystaná káva, čokoláda a rozličné lahôdky. — Komorník čakal na pokynutie; na kňažnín rozkaz hneď bežal pre komtessu a pre deti. O chvíľu sa to prihnalo, komtessa ako dieťa sa s nimi rozihrala. — „Pozrite, babička, čo nám slečna Hortensia dala!“ volaly všetky naraz a ukazovaly rozličné drahé podarúnky. „I, považme, čo som na svoje nohy vstala, som to nevidela; či ste sa aj pekne poďakovaly?“ Deti prisvedčily.

„Čo ale povie na to Mančinka, keď to uvidí a Cilka a Václav?“

„Kto sú to tá Mančinka a Cilka a Václav?“ opýtala sa kňažná, ktorá chcela vedieť všetkému koniec a začiatok.

„To ti ja poviem, milá kňažná; viem to od detí,“ rýchlo povedala komtessa. „Mančinka je mlynárovie dcérka a tá Cilka a Václav sú deti istého verklikára a má ešte štyri. Barunka mi rozprávala, že jedia mačky, veveričky a vrany, že nemajú čo jesť a žiadneho odevu a že sa ich ľudia štítia.“

„Či preto snáď, že sú chudobní?“ opýtala sa kňažná, „či že jedia mačky a veverky?“

„Preto,“ dosvedčila babička.

„No, veverička je nie špatné jedlo, sama som to okúsila,“ mienila kňažná.

„Ono je to, milostivá pani, iné, jesť niečo z púhej rozkoše a jesť z hladu. Kudrna je od pána Boha obdarený zdravým žalúdkom, deti samo sebou sa rozumie, že mnoho spotrebujú a to má všetko tou muzikou zarobiť. Kam by sa podeli, niet na seba, ani do seba mnoho a v staväní ako na dlani!“

Medzi rečou sadla kňažná ku stolu, Hortensia posadila deti okolo seba a babička si musela tiež sadnúť.

Komtessa jej chcela naliať kávy, alebo čokolády, ale babička ďakovala, hovoriac, že nepije ani jedno, ani druhé.

„A čo raňajkuješ?“ opýtala sa kňažná.

„Od malička som naučená na polievku, najviac „kyselo“,[4] na to my v horách držíme. Kyslú polievku a zemiaky na ráno a k večeri tiež; v nedeľu kúsok ovosného chleba. To je strava chudobného ľudu v krkonošských horách celý rok a ďakujú pánu Bohu, keď o to núdzu nemajú. Ale býva často, že sa ani otrúb nenajedia. Trocha ďalej na dol, to má už každý po troške hrachu, bielej múky, kapusty, všeličo inšie, ba i kúsok mäsa do roka. Tým je už hej. Ale na panské jedlá sa sprostý človek navykať nesmie, to by skoro vyšiel na psí tridsiatok. I tak by mu tie lahôdky nedodaly sily.“

„To sa mýliš, starká, takéto jedlá sú veľmi silné a keby tí ľudia mohli mať každý deň kus mäsa a dobrého nápoja, myslím, že by im to viac sily dodalo, než všetko, čo za jeden deň požijú,“ riekla kňažná.

„No, vidíme, človek sa vždy dačomu priučí; ja som si myslela, že sú tí veľkí páni len preto takí bledí a často i chudí, že jedia také lahôdky, ktoré nepridávajú žiadnej sily.“

Kňažná sa usmiala, nepovedala nič, ale podala babičke malý kalíštek naplnený sladkým vínom, a riekla: „Pi, starenka, to bude tvojmu žalúdku na osoh.“

Babička, pozdvihla kalíštek, povedala: „Na zdravie milostivej panej,“ a trochu sa napila; i kúsok pečiva prijala, aby neurazila pohostinnosť.

„Čo je to v tých škrupinkách, čo pani kňažná jie?“ opýtal sa po šepky Janko Hortensie.

„To sú morské zvieratká tak zvané ústrice,“ odpovedala komtessa nahlas.

„To by Cilka nejedla,“ mienil Janko.

„Rozličných je na svete pokrmov, rozličných chutí, milý Janík,“ odpovedala slečna.

Čo sa tak hovorilo, Barunka sediaca vedľa babičky, strkala jej dačo do vrecka a šepkala: „Odložte to, babička, to sú peniaze; slečna mi ich dala pre Kudrnovie deti a ja by som ich mohla ztratiť.“ Pani kňažná ale začula, čo Barunka šepkala, jej oči s nevýslovnou radosťou spočinuly na spanilej tvári komtessy. Babička nemohla svoju radosť utajiť, pohnutým hlasom povedala: „Pán Boh vám to, milostivá slečna, zaplať!“ Slečna sa zapálila a pohrozila Barunke prstom, ktorá sa zase nad tým začervenala.

„To bude radosti!“ riekla babička; „teraz sa to bude môcť ošatiť!“

„A pridáme ešte niečo k tomu, aby si aj ináče pomohli,“ určila kňažná.

„Urobili by ste dobrý skutok, milostivá pani, keby ste tým ľuďom pomohli, ale nie almužnou,“ odpovedala babička.

„Ako teda?“

„Tak, aby mal Kudrna, pokiaľ sa bude pekne správať, istú prácu, a to myslím, aby bolo u neho stále, lebo je človek statočný a pričinlivý. Zaplať pán Boh za všetko, ale almužna milostivá pani takým ľuďom pomôže len na čas. Kúpi sa to a to, často i nepotrebná vec, keď sú peniaze v rukách, a keď sa to zje a roztrhá, sedia zase na holičkách, po druhý raz prísť sa už neopováži. Ale keď má denne svoj istý zárobok, tu mu je zpomožené, a milostivej panej tiež, keď získa pracovitého robotníka alebo verného sluhu a ešte k tomu urobí milostivá pani dobrý skutok.“

„Pravdu máš, staričká; ale akú službu mu dám, muzikantovi?“

„I milostivá pani, to sa ľahko najde. Ja viem, že by rád bol dohliadačom alebo poklasným. Keď by tak po tých poliach chodil, mohol by si vziať sebou i svoju muziku, bez toho, keď ide cestou, zahrá si dakedy. Je to veselý chlapík,“ doložila babička s úsmevom.

„Tak sa o neho postaráme.“

„Ty moja, drahá, milá kňažná!“ zvolala komtessa a vstala, aby pobozkala kňažninu prekrásnu ruku.

„Len pri dobrých ľuďoch zvykli anjeli stáť!“ povedala babička a pozrela na kňažnú a na jej chovanku.

Kňažná sa na chvíľku odmlčala, potom tíško povedala: „Že mi ju pán Boh dal, za to mu neprestanem ďakovať“ — a hlasnejšie doložila: „Takého priateľa, ktorý by mi vždy pravdu priamo a úprimne povedal, ako ty starká, by som si žiadala mať.“

„I milostivá pani, keď budete chceť, najdete ho. Priateľa ľahšie najde, ako udrží.“

„Ty si myslíš, že by som si ho nevedela vážiť?“

„Prečo by som si to o milostivej panej myslela, to sa tak vôbec stáva; niekdy býva úprimný rozhovor milý, ale dakedy príde nevhod a je po priateľstve.“

„Máš zase pravdu. Ty ale máš od dnešného dňa právo prísť ku mne kedykoľvek a povedať mi čokoľvek, vždy ťa rada vypočujem — a ak prídeš s prosbou a bude v mojej moci, buď istá, že ti ju vyplním.“

Tak hovorila kňažná a vstala od stola. Babička jej chcela ruku pobozkať, ona ale sa sohla a bozkala starenku na líce — ruku ale pobozkať si nedala. — Deti sobraly svoje krásne darčeky, ale im sa od komtessy odísť nechcelo.

„Príďte i vy k nám, milostivá slečna,“ zvolala babička a vzala Adelku za ruku.

„Príď, príď, slečna Hortensia,“ prosily deti; „my ti nasbierame zase jahody.“

„Prídem na isto,“ usmiala sa slečna.

„Ďakujeme za všetko, milostivá pani a buďte tu s Pánom Bohom!“ lúčila sa babička.

„Choď s Bohom!“ pokynula kňažná a slečna šla s nimi až cez prah.

Komorník, keď prišiel spratať so stola, ohrnul nos a myslel si: „Divný to rozmar od takej dámy, že sa baví so sprostou babou.“

Kňažná ale stála u okna a dívala sa za odcházajúcimi, dokiaľ len bolo vidno biele šaty dievčat a bielu holubičku babičkinu zeleňou prekmitať. Ako odchádzala do kabinetu, šepkala si: „Šťastná to žena!“

___

[3] ančka — polievka z mlieka, zatrepaná múkou a vajíčkom

[4] kyselo — polievka z kvasu i parovec

8. kapitola

Panská lúka strakatí sa od kvetov, na prostriedku lúky je medza, na medzi materinej dúšky toľko, ako by jej nasial. V materinej dúške ako na poduške, sedí Adelka; díva sa na malú lienku (beruška), ktorá jej behá po zásterke sem a tam. Zo zásterky na nôžku a na zelenú botku. „Neutekaj, malá, ostaň u mňa, veď ti ja nič neurobím,“ prihovára sa dievčatko lienke, berúc ju do prštekov a posadiac ju zase na kolená.

Neďaleko Adelky, pri mravenisku kľačia chlapci, Janko a Vilko. Dívajú sa, ako sa hemžia splašené mravce. „Viď, Vilo, ako to behá, a vidíš, ten mravec ztratil vajíčko a ten druhý ho vzal a beží s ním do hromady.“

„Počkaj, ja mám kúštik chleba vo vrecku, ja im dám omrvinku, čo ozaj budú robiť?“ Vzal z vačku chlieb a kúštiček položil na cestu. „Pozri len, pozri len, tí sa okolo toho hrnú a myslia si, že kde sa to tu naraz vzalo. A hľa, hľa, oni strkajú ten kúsok ďalej a ďalej; vidíš, ako sa to ženie so všetkých strán; ale ako to len vedia, tí druhí, že tu dačo je?“

Vo svojom pozorovaní boli zrazu vyrušení jasným hlasom: „Čo tu robíte?“

Bola to komtessa Hortensia, ktorá sa niesla na bielom koníku skoro až k nim, a nebolo ju počuť.

„Ja mám lienku!“ chválila sa Adelka, ukazujúc zavretú päsť komtesse, ktorá bola s koňa sliezla a k nej pristúpila. „Ukáž mi ju!“ Adelka otvorila rúčku, ale bola prázdna. „Oh, jé, ona mi ušla,“ zamračilo sa dievčatko. „Počkaj, ona ešte neušla, ale chce,“ povedala slečna a vzala opatrne lienku s holého ramienka. „A čo s ňou budeš robiť?“ „Nechám ju uleteť. Počkaj, ako poletí, pozri!“ Adelka položila lienku na plochú dlaň, zdvihla ruku hore, hovoriac: „Pinka, lienka, pinka, lienka, uletela pánu Bohu do okienka.“ — „Rozliala tam hrniec mlieka!“ doložil Janko a klepnul Adelku zľahka do ruky. V tom pozdvihla lienka svoj čierny červenobodkavý pláštik, rozhrnula pod nim složené hebunké krýdelká a uletela do povetria.

„Počkaj, ty, prečo si ju postrčil,“ hnevala sa Adelka.

„Aby skorej uletela,“ smial sa chlapec a obrátil sa k Hortensii, vzal ju za ruku, hovoriac: „Poď, slečna Hortensia, poď pozreť, ja som dal mravcom kúsok chleba a to ti ich je na ňom, — jé“ — doložil s posunkom veľkého údivu.

Komtessa siahla do vačku čierneho aksamietového kabátu, vytiahla kúsok cukru a podala Vilkovi: „Ten im polož tu do trávy a budete vidieť v okamihu, čo sa ich naň sosype. Sladké veci oni radi majú,“ hovorila slečna Hortensia.

Vilko poslúchol a keď videl, že o malú chvíľku mravce pribehujú so všetkých strán, na cukre leptajú a omrvinky ako bodky malé odnášajú si do hromady, svojho to stavänia, bolo mu to divné a opýtal sa komtessy: „Ale povedz mi, slečna, ako to tí mravčekovia vedia, že je tu niečo dobrého — a čo to robia s tými vajíčkami, že ich ustavične vynášajú a odnášajú?“

„To sú ich detičky a tí, čo ich nosia, sú ich pestúnky a opatrovnice. Keď slnce svieti a deň je horúci, vynášajú ich z tmavých komôriek na slnce, aby sa vyhrialy a lepšie riastly.“

„Kde sú ich maminky?“ opýtala sa Adelka.

„Sú doma v domčeku, sedia a snášajú vajíčka, aby mravčekovia nevymreli. A tatínkovia chodia okolo nich, všeličo im rozprávajú a ich rozveselujú, aby im nebolo clivo a tí ostatní mravci, čo vidíte tu behať, to sú pracovnice.“ — „A čo robia?“ opýtal sa Janko. — „Snášajú pokrm, stavajú, opravujú stavänia, opatrujú pupy, tie dieťatká, čo rastú, čistia dom; keď daktorý mravec umre, odnesú ho, dávajú pozor, aby ich nepriatelia nenapadli — a keď by sa to stalo, bránia proti nim svoju spoločnú obec; to všetko musia konať pracovnice.“ — „A ako si rozumejú, keď vraveť nevedia?“ divily sa deti. „Trebárs aj nevedia takú reč ako rozumnejšie tvory a zvlášte ľudia, predsa sa medzi sebou rozumejú. Videli ste, ako ten prvý, čo našiel cukor, bežal hneď ostatným sdeliť — a ako sa to sbehúvalo; vidíte, ako sa jeden s druhým zastavuje, ako sa tykadlami dotkýňajú, ako by si mimochodom chceli pohovoriť a kde tu postávajú, kto zná, o čom sa radia.“ „A či majú v tých hromádkach aj izby a kuchyňu?“ „Kuchyne nepotrebujú, pretože nevaria, ale komôrky majú v tých hromádkach pre detičky a pre maminky, sály pre pracovnice a majú dom na viacero poschodí rozdelený a zdnuká chodby z jedného poschodia do druhého.“ — „Ale ako si to tak vystavia, že sa im nesosype?“ opytovaly sa zase deti. „Veď ony pevne stavajú — a ak im to silnejšia moc nezkazí, tak snadno sa im stavba nesrúti. Steny a krovy si urobia, a všetko z drobulinkých triesočiek, stebiel, ihličín, suchých lístočkov, z trávy a zo zeme, ktorú spracujú na malinké guľočky a ak je suchá, slinami ju svlažia ako murári maltou tehly. Najradšej budujú pri drobnom dáždi, keď je zem vlhká.“

„Ale kto tie zvieratká tomu naučil?“ opýtal sa Vilko.

„To už Pán Boh dal zvieratám od prirodzenosti taký pud, že vedia hneď od malička, ako sa majú živiť, že vedia, čoho im je k záchrane treba a niektoré zvieratká dobývajú s takou umelosťou a chytrosťou svoje potreby a domácnosť svoju si zariaďujú, že sa to skoro ľudskému rozumu podobá. Keď budete chodiť do školy a budete rozumieť knihám, tak dozviete sa mnoho o živobytí zvierat, ako som sa ja dozvedela,“ doložila komtessa.

Medzi tou rečou prišla babička s Barunkou, niesly plné zástere kvetín a plné náručie zelinôk, ktoré boly na lúke natrhaly. Deti hneď babičke rozprávaly, čo im komtessa o mravcoch rozprávala, tá sa ale opýtala babičky, že načo sú jej všetky tie zelinky.

„I, milosťslečna, to je kmín (rasca) a trochu repíku. Rasca sa usuší, semienko upotrebí sa v domácnosti do pokrmov a do chleba, steblo deťom do kúpeľa; repík poslúži výborne, keď koho hrdlo bolí; musí si vyplakovať. Okolitý ľud vie, že ja vždy troška tých zelinôk mám a tak si pošlú. Dobre je, keď človek taký liek v dome má, trebárs ho pre seba nepotrebuje, trafí sa pre druhého.“

„A či tu niet v mestečku lekárne?“ spýtala sa komtessa.

„V mestečku nie, ale hodinu odtiaľto. Ale čo je z toho, keby aj v mestečku bola; latinská kuchyňa je drahá kuchyňa — a prečo by sme draho kupovali, čo si sami uvariť môžeme.“

„A to vám lekár napíše recept a poradí, ako to máte variť?“

„I, to, to, milosťslečna, kam by človek prišiel, aby hneď pri každom stonku mal doktora! On je odtiaľto hodinu cesty, trvá to pol dňa, než sa ho človek dočká, zatiaľ by mohol dakedy aj umrieť, keby nebolo domácej pomoci. A keď príde, to je toho: hneď lieky — a flajstre a pijavice čo toto a ono, že nevie človek, kde mu hlava stojí, a chorý často ešte z toho najviac ochorie. Ja, milosťslečna, nič na nich neverím a keď mi je niečo, alebo tým deťom, dostačia moje zelinky. Preto ale, keď sa ľudia rozchorejú, radím: „Pošlite si pre doktora.“ Ale čo, keď si spomnie Pán Boh s ťažkou chorobou, tu sú doktori so svojim rozumom u konca a prenechajú to náture, aby si pomohla. Pán Boh ostane predsa len najlepším lekárom, ak má človek žiť, uzdraví sa i bez doktora, ak má umrieť, nepomôže mu ani celá apatieka.“

„A to si nesete v zástere samé zelinky?“ opýtala sa komtessa.

„Ach nie, slečna Hortensia,“ rýchle odpovedala Barunka. „To nesieme na vence. Zajtra je Božieho Tela, a ja a Mančinka budeme družičkami.“

„A ja tiež, ja pôjdem s Helou,“ doložila Adelka.

„A my budeme sedliačkovia!“ vykríkli chlapci.

„Kto je tá Hela,“ opýtala sa komtessa. „To je Hela pani kmotry z mesta, z toho velikého domu, čo je na ňom lev.“ — „Musíš povedať z hostínca,“ poučovala babička dieťatko.

„Pôjdeš tiež na procesiu?“ opýtala sa Barunka komtessy.

„Ovšem, že pôjdem,“ prisvedčila táto, sadla si do trávy a pomohla babičke a Barunke kvetiny srovnávať.

„Ty, slečna, nebola si ty nikdy za družičku na Božie Telo?“ opýtala sa Barunka.

„Nikdy; ale keď som ešte bývala u svojej pestúnky vo Florencii bola som raz na slávnosti Madonny za družičku, niesla som Madonne ružový veniec.“

„Kto je tá Madonna?“

„Madonna sa povie v Itálii Panne Marii,“ odpovedala komtessa.

„A milosťslečna pochodí z Itálie? To je tam, kde naši vojaci ležia?“ opytuje sa babička.

„Ano, lenže v tom meste, odkiaľ ja pochodím, vo Florencii sú nie. Ale tam pletú tie krásne klobúky, čo máte, z ryžovej slamy. Tam rastie na poli ryža a kukurica, na pahorkách sladké gaštany a olivy, sú tam cyprusové a vavrínové háje, krásnych kvetín a nebo bez oblakov.“

„Ach, ja už viem,“ skočila jej Barunka do reči, „to je to mesto, čo máš namaľované v tvojej izbe, áno, slečna? V prostred je široká rieka a nad riekou je do vrchu vystavané mesto. Ach, babička, tam sú vám krásne domy a kostoly! Na druhej strane sú samé záhrady a domčeky a pri jednom domčeku ihrá sa krásne dievčatko a vedľa nej sedí stará pani — to je slečna Hortensia so svojou pestúnkou; však slečna, ty si nám to rozprávala, keď sme boly v zámku?“

Slečna hneď neodpovedala; sa zamyslela, ruky jej ležaly nepohnuté na kolenách, len po chvíli vzdychla z hlboka: „Oh, bella patria! Oh, cara amica“ a krásne jej oči zvlhly.

„Čo si to povedala, slečna Hortensia?“ spýtala sa zvedave Adelka a pritúlila sa lichotive k nej.

Hortensia oprela hlavu o hlavičku dievčatka a nebránila slzám, ktoré jej tiekly po tvári na šaty.

„Milosťslečna si spomenula na svoj domov a na svojich priateľov,“ riekla babička; „to vy, deti ešte neviete, ako je to, keď človek musí opustiť to miesto, kde vyriastol. Keby sa mu napotom aj dosť dobre vodilo, predsa naň zabudnúť nemôže. A milosťslečna má tam zaiste svojich príbuzných?“

„Nemám na svete príbuzných, o ktorých by som vedela,“ smutne odpovedala komtessa, „moja dobrá pestúnka, moja priateľka Giovanna, žije vo Florencii a po tej často zatúžim a po mojom domove. Ale kňažná, moja dobrá matka, mi sľúbila, že sa ta skoro vyberieme.“

„A kde vás milosťslečna tam ďaleko pani kňažná našla?“ opýtala sa babička.

„Pani kňažná znala dobre moju matku, boly si priateľky; môj otec bol u Lipska ťažko ranený — a keď sa na svoju vilu do Florencii vrátil, o niekoľko rokov zomrel následkom tej rany; Giovanna mi to často rozprávala. Matka sa nad tým trápila — a umrela tiež. Mňa, malú sirotku tu zanechali. Keď sa o tom pani kňažná dozvedela, prišla tam, a bola by si ma hneď so sebou vzala, keby ma Giovanna nebola milovala ako vlastná matka. Nechala ma u nej, zámok a všetko, čo je v ňom, dala jej pod moc — a ona ma vychovala a vo všetkom vyučila. Keď som nariastla, vzala si ma pani kňažná k sebe. Oh, ja ju veľmi ľúbim, tak, ako by som bola svoju maminku milovala!“

„Však i vás, pani kňažná, nie inak miluje, len ako svoju vlastnú dcérušku,“ povedala babička, „ja som to dobre videla, keď som v zámku bola — a to sa mi od tej panej veľmi páčilo. Áno, aby som nezabudla milosťslečne povedať o Kudrnovcoch. Keď im Barunka peniaze od vás odovzdala, div, že radosťou až do povaly neskákali; ale keď dostal starý službu za dohliadača panských polí a dvojnásobný deputát sa mu vykázal, to bolo také prekvapenie a radosť, že je to nie k vypovedaniu. Do smrti nezabudnú sa modliť za pani kňažnú a za milosťslečnu.“

„To majú len tebe čo ďakovať, babička, tvojmu dobrému slovu,“ odpovedala slečna.

„I, milosťslečna, čo by to bolo platné keby to dobré slovo nebolo padlo na dobrú pôdu, nebolo by zišlo z neho božie požehnanie,“ dodala babička.

Kytice boly urovnané, babička sobrala sa s deťmi na cestu domov.

„A ja pôjdem s vami až na cestu,“ riekla slečna a vzala koníka, ktorý sa bol dobre napásol, za uzdu. „Či chcete, chlapci, posadím vás každého na kúsok cesty na koňa?“

Chlapci podskočili od radosti a Janko bol v okamihu na koni.

„Čo len to, to je koňfaktor,“ usmiala sa babička, keď videla ako smelo sa drží Janko v sedle. Vilko sa tiež robil takým, ako by sa nebál, ale začervenal sa až po uši, keď ho slečna vysadila — a len keď sa mu Janko začal vysmievať, vzmužil sa a držal sa hrivy. I malú Adelku vysadila komtessa na poníka, ale pri tom ju držala; dievčatko malo radosť, chlapci ale sa jej smiali, že sedí tam hore malá opica so zvonci, ako žabka zelená a kto vie, čo by ešte boli vymysleli, ale babička im to zakázala.

Na rozcestí vyšvihla sa komtessa sama na svojho bieleho koníka, spustila módnu sukňu na strmene dolu, pripevnila si čierny klobúčik, pokynula ešte raz deťom bičíkom a ako koník počul hlasitý rozkaz: „Avanti!“ letel s ňou stromoradím ako lastovička hore k zámku. Babička s deťmi pomaly kráčala k Starému bielidlu.

Druhý deň bolo krásne ráno, obloha čistá ako by vymietol. Pred staväním stojí kočiar, na kočiari stojí Janko a Vilko v bielych nohavičkách v červených kamizolkách, na rukách vence. Pán Prošek obchodí si krásne kone, potľapkáva ich po lesklých stehnách, preberá bujnú hrivu a prezerá znaleckým okom ich telá a náčinie. Chvíľkami popojde k staväniu a volá do okna: „Ešte ste nie hotové? Ponáhľajte sa už!“

„Hneď, tatičko, hneď!“ ozvaly sa hlasy z domu.

To hneď trvá ešte hodnú chvíľu, ale konečne vyhrnú sa zo stavänia dievčatá, medzi nimi i Mančinka, za nimi pani Prošková, babička, Betka a Vorša.

„Dajte na všetko pozor, obzrite sa po drôbeži!“ prikazuje babička.

Sultán sa chce Adelke zalichotiť, čuchá ku vencom, ktoré nesie v ruke, ale ona dvíha obe ruky hore a babička ho odháňa a hreší: „Nevidíš, ty sprostý, že je Adelka družičkou?“

„Ako anjelíky sú,“ vraví Betka ku Vorši, keď dievčatká do voza posadaly.

Pán Prošek sadá na kozlík vedľa kočiša Václava, vezme opraty do ruky, mľaskne jazykom, kone pyšne vyhodia hlavy do povetria a vozík hrkoce ku mlynu, ako by ho vietor unášal. Psi pustili sa za ním, ale keď im pán pohrozil, vrátili sa nazpäť, mrzute si ľahli na slnce pod stenou a pustili sa konečne do chrápania.

Aká to krása v mestečku! Na domkoch ratolesti pod výklenkami, okolo námestia ako v háji. Po hradskej a po všetkých cestách nastlané je zeleného rákosia. Na štyroch stranách námestia oltáre, jeden krajší, ako druhý. Na prostriedku, kde stojí socha svätého Jána Nepomuckého, pod zelenými lipami prichystaný je mažiar, okolo neho húf chlapcov a učňov.

„Z toho budú strieľať!“ ukazuje pán Prošek deťom.

„Ale ja sa budem ľakať!“ starala sa Adelka.

„Ach, čo by si sa mala ľakať, to buchne len asi tak, ako keď spadne hrniec s police,“ tešila ju Mančinka.

Taký hrmot slýchala Adelka doma často, to ju uspokojilo.

Pred veľkým domom, na ktorom visel štít s bielym levom a veľký strapec hrozna, ostal kočiar stáť. Na prahu sa ukázal pán kmotor Stanický a sňal s prívetivým pozdravom aksamietovú čiapočku s dlhým strapcom. Pani kmotra v striebornom čepci a v krátkom kabátiku nie menej vľúdne na prichodzích sa usmievala a keď sa malá Hela chcela za ňu schovať, vzala ju za ruku, Adelku za druhú, postavila ich vedľa seba a povedala: „No, tak sa ukážte, ako vám to sluší!“

„Ako dvojčatká,“ usúdila babička.

Dievčatká po očku kukaly na seba, potom zase stydlive klopily hlavy.

Pán Stanický chytil pána Proška pod pazuchu — a obrátil sa do stavänia, ponúkal aj druhých, aby išli ďalej.

„Kým sa začne procesia, pohovoríme si niečo pri poháriku vína,“ doložil veselo.

Pani Prošková šla, babička ale ostala s deťmi vonku — a povedala paniam: „Vy máte ešte vždy dosť času, keď idete pri pánstve, ale ja by som sa medzi ľuďom do kostola pozdejšie nedotlačila. Ostanem tu pri deťoch.“ Ostala s nimi stáť na prahu.

Zanedlho otočili okolo rohu z ulice dvaja chlapci v červených kamizolkách, za nimi zase dvaja a dvaja a Janko vykríkol: „Už idú!“

„Adelka a ty, Helenka,“ napomínala babička, „keď pôjdete s procesiou, dávajte pozor na cestu, aby ste nespadly. Barunka, ty sa na to obzri. Vy, chlapci, kráčajte slušne, aby ste s tým svetlom nezapríčinili nešťastie. A tiež v kostole pred oltárom sa modlite, aby pán Boh mal z vás radosť.“

Medzi týmto napomenutím došiel učiteľ so školskými deťmi.

„Pozdrav pán Boh, pán učiteľ, priviedla som vám ešte trocha chasy, majte už s tými malými trpezlivosť!“ oslovila babička starého učiteľa.

„Ej, veď je dobre, pani babička, mám to tu ako stádo beží, veľké, malé,“ smial sa učiteľ, stavajúc chlapcov k chlapcom, dievčatá k dievčatám.

Babička ostala v kostole pri dverách medzi starými súsedkami, deti rozostavily sa okolo oltára. Začali zvoniť po tretie a ľud hrnul sa do kostola, kostolník priniesol chlapcom rozžaté trojnožky, malý zvonček zavznel — kňazi vstúpili k oltáru — začala sa omša. Dievčinky sopäly ruky a dívaly sa dlho uprene na oltár; keď sa ale dosť vynadívaly, zatočily hlavy vľavo, v pravo — a tu utkvely ich zraky na spanilej tvári komtessy, ktorá sedela hore v oratóriume. Musely sa na ňu usmiať, ako by nie. Ale za komtessou sedela matka a otec tiež tam stál a ten dievčatám prísne pokynul, aby sa obrátily k oltáru. Adelka tomu nerozumela, ešte sa i na tatíka usmiala, len keď ju Barunka potiahla za šaty a šepkala: „Dívaj sa na oltár!“

Bolo po pozdvihovaní. Kňaz vzal do ruky velebnú sviatosť, ľud začal v chóru: „Beránku Boží, smiluj sa!“ a zvony slávne prizvukovaly.

Napred šly deti, sedliačkovia s horiacimi trojnožkami, ovenčené dievčatká o závod sypaly kvety po ceste. Za nimi duchovenstvo, predstavenstvo mesta, honorácia celého okolia, za tými meštiansky i sedliacky ľud obecný; medzi tými šla babička. Prápory, zástavy — rozličných cechov šumely nad hlavami ľudu, vôňa kadidla miešala sa s čerstvou vôňou chvojiny a rozhádzaných kvetín, zvuk zvonov roznášal sa povetrím. Tí, ktorí na procesiu ísť nemohli, stavali sa na chodníky a do oblokov, aby ju aspoň videli.

Aká to paša pre oči, ten strakatý sprievod. Čo je tu krojov, čo je tu nádhery! Tu vystrojené deti, tu skvostný ornát kňazský, tu pán v modrom fraku, tu poctivý súsed v päťdesiatročnom kabáte, tu junák vo vyšívanej kamizoli, tam tatík v kabáte po päty. Panie jednoducho, ale elegantne oblečené, vedľa vyšperkovaných, nevkusne vyfintených. Meštianky v čipkových čepcoch, ale i strieborných a zlatých; sedliačky v škrobených čepcoch a v bielych plachietkach, dievčatká vo venčekoch ale i v šatkách.

Ako každý poznal, že je Stanických dom hostínec podľa štítu, tak bol oblek toho ľudu vývesným štítom jeho smýšľania a čiastočne i zamestnania. Na isto bol k rozoznaniu kapitalista a remeselník od úradníka, sedliak od želiara a dľa kroja bolo vidieť, kto pridržuje sa starých mravov a obyčajov a kto sa chytá nového sveta, ako poznamenala babička.

Pri oltárikoch hľadela babička, aby prišla deťom na blízko, aby im bola pri ruke, keby sa niečo prihodilo. Ale všetko sa dobre skončilo, ačkoľvek Adelka pri každom vystrelení trhla sebou a po každom prvom výbuchu zapchala si uši a zavrela oči.

Po slávnosti sobrala babička deti a viedla ich do hostínca, kde ich čakal kočiar. I Kristinka išla z kostola a babička jej nabídla, aby išla s nimi. „Naši tu ostanú na obed — a tak máme miesta dosť.“

„Rada by som sa s vami viezla, — ale rada by som šla i s dievčatmi,“ odpovedala Kristinka a oko jej zablúdilo do skupiny junákov, ktorí stáli na cintoríne, aby počkali na dievčatá.

Jeden bol medzi nimi urastený ako jedľa, tvári veľmi peknej a milého pohľadu. Zdalo sa, že aj on sa po niekom obzerá a keď sa — náhodou — stretly jeho oči s očami Kristinkinými, zapálili sa obaja.

Babička zaviedla Helenku k pani kmotre a pani kmotra zdržala hneď babičku a deti a počastovala ich pečivom a babičku vínom. Že Kristinka nechcela ísť do izby, kde sedeli samí páni, vyniesla jej babička na pouctenie, ale omnoho rýchlejší ako babička bol ten štíhly mládenec. Vkĺzol do šenkovni, dal si naliať sladkej rosolky a priniesol Kristinke na prípitok. Dievča sa okúňalo, ale keď mládenec temer smutne poznamenal: „Tak ty nechceš odo mňa prijať pouctenie?“ vzala rýchle kalíštek a chlipla na jeho zdravie.

V tom prišla babička — a museli si obaja i od nej pripiť. „Prišiel si ako by ťa bol zavolal, Míla,“ riekla babička a okolo úst pohrával jej dobromyseľný úsmešok; „ja som sa práve starala, ktorému z tých chlapcov by som povedala, aby šiel s nami. Ja sa bojím pustiť s tými divými koňmi, keď je nie s nami pán Prošek, alebo niekto rozumný. Kočiš Václav nerozvážne poháňa.“

„Ej, s radosťou,“ odpovedal Míla a obrátil sa na opätku, aby zaplatil.

Deti sa rozlúčily s Helenkou, s pani kmotrou a s rodičmi, sadaly do kočiara; Kristinka prisadla k nim. Míla vyšvihnul sa k Václavovi na kozlík a kone už aj pohli.

„Vidíte Mílu, akého pána hrá!“ volali chlapci, ktorí šli chodníkom vedľa cesty.

„To verím, veď mám byť na čo pyšný!“ zvolal Míla rozjarený a hodil okom nazpäť do vozíka. Mládenec, ktorý na Mílu zavolal, jeho najmilší kamarát, vyhodil čiapočku do povetria a zanótil: „Láska bože, láska, kde ťa ľudia berú, na hore nerastieš, v poli ťa nesejú.“

Ostatok piesni v kočiare už nedopočuli, lebo kone uháňaly rýchlym cvalom domov.

„Či ste sa vy aj modlily?“ opýtala sa babička malej chasy.

„Ja som sa modlil, ale Vilko, myslím, sa nemodlil,“ ozval sa Janko.

„Neverte mu, babička, ja som sa ustavične modlil Otčenáš, ale on ma šťuchal, nedal mi na ceste pokoja!“ vyhováral sa Vilko.

„Janičko, Janičko, ty si predsa bezbožný chlapec, toho roku budem predsa museť svätému Mikulášovi žalovať na teba!“ kývla babička prísne na chlapca.

„A nedostaneš nič od Mikuláša, počkaj,“ hrozila Adelka.

„Veď je pravda, o niekoľko dní máme tu Jána Krstiteľa, váš sviatok,“ ozvala sa Kristinka.

„A čo mi dáš na meno?“ opýtal sa Janko, akoby sa nič nebolo prihodilo.

„Dám vám viazaného povriesla, keď ste taký neposeda,“ smiala sa Krista.

„To nechcem,“ zamračil sa Janko a deti ho vysmialy.

„Čo ty dostávaš ,viazaného‘?“ opýtala sa Barunka Kristly.

„Nič; ten zvyk je nie medzi nami, len u pánov. Raz ale dostala som vinš od jedného perceptora, čo bol v zámku u správcov. Mám ho tu v knižkách“ — a vyňala z knižky složený list, na ktorom bol vinš napísaný vo veršoch, okolo ktorých bol namaľovaný venček z ruží a nezábudky, vypichaný špendlíkom. „Odložila som si ho k vôli tomu venčeku, tomu vinšu bez toho nerozumiem.“

„A či je nie český?“ opytuje sa babička.

„Je to česky, ale hrozne učene. Počujte, ako to začína: „Slyš mne drahá krasotinka, Lady schovanka!“ Prosím vás, ja tomu nerozumiem ani ako mak — a také hamonenie máte ustavične. Ja som nie schovanka, veď mám, chvála Bohu mamu; ten človek mal z tých kníh rozum všetok zmodrchaný.“

„To si nemusíme mysleť, milá Kristinka, to bol človek vytríbeného rozumu, v školách zbehlý, taký sa ovšem s naším rozumom neshodne. Keď som bola ešte v Kladsku, býval vedľa nás tiež taký majster pismár; jeho gazdiná — oni sa, vraj, takí pismári odriekajú ženenia, — chodievala často k nám a rozprávala nám o ňom aký je dudravý podivín. Celý deň bol zahrabaný v knihách ako krtica; keby mu nebola Zuzanka povedala: „Pane, poďte jesť,“ nebol by jedol celý deň. Zuzanka mu musela všetko pripomenúť; keby jej nebolo bývalo, boly by ho mole sožraly. Každý deň šiel na hodinu na prechádzku, ale sám a sám, lebo spoločnosť nemiloval. Keď odišiel, zaskočila som niekedy k Zuzanke, ona milovala sladkú rosolku a ja, ačkoľvek o to pálené nestojím, musela som jej to k vôli urobiť a vypiť kalíštek. To mi vždy povedala: „Náš starý to nesmie vidieť, on pije len vodu, najviac, ak si kvapne do nej troška vína; mne vždy vraví: „Zuzanka, voda je najzdravší nápoj, ostala vždy pri vode, bude zdravá a šťastná“ — a ja si myslím: Veď je dobre, ale mne rosolička dobre padne. On by chcel, aby som žila ako vtáča, jesť a piť mu je nič, len tak, aby bol človek živý. On má žalúdok zasýtený tými knihami, ďakujem pekne za takú stravu!

Tak húdla Johanka svoju nótu. Raz ma zaviedla i do jeho izby; čo žijem nevidela som toľko kníh, čo ich tam bolo na hromade. „No, vidíte, Madlenka,“ vravela mi vždy, „toto všetko má náš starý v hlave, divím sa, že sa z toho ešte nezbláznil. — To máte tak: Keby nebolo mňa, ktorá dám pozor naň, ako na malé dieťa, pán Boh zná čo by bolo z neho; ja musím mať rozum na všetko, on nerozumie ničomu, len tým svojim lajstrom. A svätú trpezlivosť musíte mať s ním. No, niekedy na neho skríknem a to je ako by ho pes uhryzol, ani nemukne, tak mi ho je až ľúto. Ale ho treba tu i ta aj vyhrešiť, keď je s ním nie na vydržanie; pomyslite si, Madlenka, mal vám v tej svojej izbe toľko prachu ako na prostred dediny a pavučín všade, ako v starej zvonici — a myslíte si, že som mu smela prísť so smetárom? Nie. I myslela som si: počkaj, veď ťa ja vyčíham; čo tam do neho, ale šlo tu o môj dobrý chýr, moja to hanba, keď dakto vošiel k nemu a videl ten poriadok. Poprosila som raz jedného známeho pána, s ktorým on najradšej býva, aby ho zdržal — a za tým som všetko umyla, vydrhla, že to bolo už na svet súce. A vidíte Madlenka, aký je to človek! Ani nepoznal, že je umyté, len na tretí deň. To sa mu, vraj, zdalo, že je v izbe svetlejšie, bodaj ho, ako by nebolo svetlejšie. Tak vám človek musí vedieť s tými podivínmi zaobchodiť.“

Zakaždým, keď som k nej prišla, alebo ona k nám, mala čo na starého žalovať, ale za celý svet by sa nebola od neho pohla. Raz ale jej nahnal strachu. Vyšiel si na prechádzku a tu sa stretnul s tým svojím známym, ktorý bol na ceste do Krkonošských hôr. Volal ho so sebou, že sa skoro vráti a milý pán šiel s ním tak, ako bol. — Zuzanka čaká, pán nechodí; noc prišla — on nikde. Pribehla k nám celá poplašená, plakala — a mali sme s ňou dosť práce. Len ráno sa dozvedela, že odcestoval; to vystrájala a hrešila až hrôza. Asi na šiesty deň prišiel a ona pre neho každý deň varila obed a večeru. — Keď už bol doma, pribehla k nám a povedala: „No, vidíte, to máte tak, keď som sa do neho pustila, povedal mi: „No, no, nekričala, šiel som na prechádzku a stavil som sa na Snežke, preto som nemohol hneď prísť.“

Raz nám priniesla niekoľko kníh a rozprávala, že to ten jej starý napísal, aby sme to čítali. Môj nebohý Jurko bol dobrý čitateľ, čítal teda, ale my sme tomu pranič nerozumeli; i verše vedel skladať, ale ani tým sme nerozumeli, bolo to všetko strašne učené. Zuzanka ale hovorila: „No to stojí za to, že si tým hlavu láme!“ Ale u ľudí v meste bol vo veľkej vážnosti a každý hovoril, že ten jeho rozum je nie k pochopeniu.“

„Ja som ako tá Zuzanka,“ podotkla Kristinka; „pranič mi na tej učenosti nezáleží, keď tomu rozumeť nemôžem. Keď počujem pekne spievať a vás, babička, rozprávať, to mi je milšie ako hocjaký výklad. — Ale či ste počuli tú pieseň, čo složila Barla z Červenej Hory?“

„Milá dievčička, mne tie svetské piesne už teraz nejdú do hlavy, ani sa moc o ne nestarám; tie časy, keď som pre pesničku kus cesty bežala, už pominuly, teraz ja len tie moje nábožné spievam,“ povedala babička.

„Aká je to, Kristinka?“ opýtala sa Barunka a Mančinka.

„No, počkajte, veď ja vás ju naučím, začína sa: Čo ten vtáčik povedá, čo na dube sadá?“

„Tú mi, Kristinka, musíš dnes zaspievať, keď prídem k vám,“ obrátil sa Míla do vozíka.

„Trebárs aj dvaraz. Boly sme na robote na pánskom hrabať, Barla tiež prišla a keď sme odpočívali pod stranou, hovorí Anča Tichánkovie: „Barla, slož nám pesničku!“ Barla sa chvíľu rozmýšľala, potom sa usmiala a začala spievať: „Čo ten vtáčik povedá, čo na dube sadá, ktorá panna chlapca má, že je vždy bledá!“ Anča sa na to skoro rozhnevala, lebo si myslela, že to na ňu padá, to viete, že má Tomáša, že je mladou nevestou. Ale Barla, ako to na nej spozorovala, len to fíklo, urobila druhý verš na smierenie: „Mlč ty vtáčku, mlč, ty lžeš, nehovoríš pravdu: lebo i ja chlapca mám, a mám predsa farbu!“ — Páčila sa nám dosť a dosť, a nótu tak pekne k nej vzala, až milá vec. Žernovské dievčatá ju budú počúvať, ony ju ešte neznajú,“ doložila Kristinka.

Mančinka a Barunka si novú pesničku nótily — a v tom už aj šli okolo zámku. Pred vrátami stál najmladší komorník v čiernom obleku, chlapisko neveľké, vyziable; jednou rukou prečesával si čiernu bradu, druhá ruka bola palcom zavesená v zlatej retiazke, ktorá mu na hrdle visela, aby bolo vidieť ligotajúce sa prstene na ruke.

Keď voz išiel vedľa neho, zasvietily mu oči ako mackovi, keď vidí vrabca, usmial sa zaľúbene na Kristlu a pokývol rukou. Ale ženské sotva sa po ňom obrátily, a Míla s nevôľou posunul svoju vydrovku.

„Veru, radšej by som čerta videla, ako toho Taliana,“ povedala Kristla. „To už zase číha, až by šlo niekoľko dievčat samotných, aby medzi ne vletel ako jastrab.“

„No, nedávno v Žliči dostal na chrbát,“ začal Václav; „prišiel si tam k muzike a hneď k tým najkrajším dievčencom, ako by ich tam pre neho bol dakto postavil; a chlap nevie ani slova po česky, ale ,esky olka, mám rád‘, to si hneď zapamätal.“

„To mne tiež stále repetí, keď príde na pivo,“ skočila do reči Kristinka „a keby som mu desať razy jedno za druhým povedala: ,Ja vás nerada‘, predsa nejde s krku ako tá zimnica.“

„No, chlapci mu dobre vyprášili kanduš — a keby mňa nebolo bývalo, bol by vraj zvedel, po čom perník v Pardubiciach.“

„Nech si dá pozor, aby mu to na inom mieste nepovedali,“ poznamenal Míla a pohodil hlavou.

Kočiar zastavil pred hostíncom. „No, zdraví ste doviezli,“ ďakovala Kristinka, podávajúc ruku Mílovi, ktorý jej pomáhal s vozíka.

„Ešte slovíčko,“ zadržala ju babička. „Nevieš, kedy pôjdu Žernovskí a kedy z Červenej Hory do Svätoňoviec?“

„Snáď ako obyčajne Červeno-Horskí medzi matičkami a Žernovskí na prvý Mariansky sviatok po sv. Jáne. Ja pôjdem tiež.“

„Aj ja to chcem,“ mienila babička.

„Toho roku pôjdem i ja s vami,“ smiala sa Barunka.

„Ja tiež,“ prisvedčila Mančinka.

Ostatné deti volaly, že i ony pôjdu, ale Barunka ich odbavila, že aj tak by nevládaly ísť tri míle pešky. Zatým šibol Václav do koní a išly ku mlynu, kde složili Mančinku a kde nechala babička niekoľko svätených venčekov pre pani mamu prichystaných.

Keď sa blížili k domu, pribehli im Sultán a Tyrl veľkými skokami naproti a nemohli sa veľkou radosťou ani uspokojiť, že majú babičku zase doma. Babička ale ďakovala pánu Bohu, že sa šťastne domov dostali, ona storazy radšej šla pešky, ako sa viezla, lebo na tom voze a keď tie bujné kone v jednom cvalu uháňaly, zdalo sa jej ustavične o rozbití hlavy.

Betka a Vorša čakaly pri dome. „Čo vy, Václav, kde máte venček?“ opýtala sa shovorčivá Betka kočiša, keď babička s deťmi odišla do izby.

„I, dievočka, to som dávno zabudol kde som ho nechal“ uškrnul sa potuteľne Václav — a otočil povoz k hradskej.

„Nehovor s ním,“ potiahla Vorša Betku: „veď vieš, že si ten nevidí do huby ani na Božie hody!“

Václav sa zasmial, šibol do koní a už ho tam nebolo. Babička zavesila čerstvé venčeky medzi okno a na obrázky a lanské hodila „božiemu ohníčku“.

9. kapitola

V babičkinej izbe je ako v záhrade, kam sa človek obráti, všade plno ruží, rezedy, vetvičky tŕpky i iného rozmanitého kvietia — a medzi tým celé náruče dubového listia. Barunka, Mančinka viažu kytice a Cilka vije veľký veniec. Na lavici pri peci sedí Adelka s chlapcami a polohlasne učia sa vinše.

Je predvečer svätojanský, druhý deň je otcovo meno, slávny to rodinný deň. Na ten deň pozval si pán Prošek svojich najmilších priateľov na hostinu; to bol už obyčaj. Preto bol taký rámus po celom staväní. Vorša drhla a splakovala, aby nebolo ani prášku nikde. Betka parila a šklbala drôbež, pani piekla koláče a babička dohliadala tu k cestu, tu k drôbeži, ona bola všade potrebná. Barunka prosila, aby babička zavolala Janka von, lebo že im nedá pokoja a keď bol tam von, žalovala na neho Betka a Vorša, že sa im všade popod nohy pletie. Vilko chcel, aby ho babička vypočula, Adelka ju chytala za sukne a žebronila o koláč, a na dvore krákorily sliepky, dávajúce na známosť, že už chcú ísť na pánty. „Pre pána kráľa, veď vám nemôžem všetkým odrazu poslúžiť!“ horekovala úbohá babička. Tu volá Vorša: „Pán ide domov!“ Kvetinárky sa zamknú, pani upratúva, čo má ostať ešte tajnosťou a babička prikazuje deťom: „Ale potom, aby ste tatinkovi všetko nevybľabotaly.“ — Otec prichodí na dvorec, deti mu idú v ústrety, ale keď im on dáva dobrý večer a po matke sa pýta, ostanú zarazené stáť, nevedia, čo majú povedať, aby nevyzradily tajomstvo. Adelka ale, tatinkov maznáčik, ide predsa k nemu a keď ju bere na ruky, šepká mu: „Maminka pečie koláče, aj babička, zajtra bude tvoj sviatok.“ — „No, počkaj,“ pretrhnú jej chlapci slovo: „ty dostaneš, čo si to povedala —“ a bežia žalovať maminke. Adelka očerveneje, zarazená sedí na otcovom rameni, až konečne pustí sa do plaču. „No, neplač,“ chlacholí ju otec, „veď ja to viem, že je môj sviatok a že mamička pečie koláče.“ Adelka si utre rukávom slzy, díva sa ale so strachom na matku, ktorú chlapci vedú. Ale ono sa to všetko vyrovná a chlapci sa dozvedia, že Adelka vlastne ničoho nevyzradila. Tá tajnosť ale všetkých tak tlačí, že otec počujúc nesmie počuť a vidiac nesmie vidieť. Barunka musí pri večeri ustavične na deti mihať a ich štochať — aby sa predsa ešte neprezradili a Betka sa im posmieva, že sú „slepačie papučky“.

Konečne je všetko urobené, prichystané, i vôňa koláčov sa rozišla; slúžky šly spať, len babička ešte klopká ztichučka po staväní. Zatvára mačky, zalieva iskry v peci a keď si spomnela, že sa dnes kúrilo i v peci na stráni a že by tam bola mohla ostať nejaká iskrička, neverí ani svojej vlastnej opatrnosti a ide sa radšej presvedčiť.

Sultán a Tyrl sedia na lávke; keď vidia babičku, akosi prekvapení na ňu pozerajú; v tú dobu ona nebýva tu von; ale keď ich pohladí po hlave, začnú sa lichotive okolo nej otierať. „No, už ste zase číhali na myši, vy hastrmani? To vám je dovolené, len sa mi do chlievikov nedobývajte,“ hovorí im a ide na stráň. Psi v zápäť za ňou. Otvorí pec, opatrne šťúra kutáčom v popole, ak neuvidí ani iskry, zavrie pec a ide nazpäť. U lávky stojí vysoký dub; v jeho rozložených konároch sedáva v lete drôbež. Babička pozrela hore, počula v ratolestiach ako vzdych, tichučké šepotanie a ťopkanie. „Sníva sa im dačo,“ pomyslela si a šla ďalej. — Čo ju zase pri záhradke zastavilo? Či načúva ľúbeznému klokotaniu dvoch slávikov v záhradnom kroví, či nesúvislej piesni Viktorkinej, ktorá smutne zaznieva od splavu. Či sa babička zahľadela na stráň, kde toľko svätojanských mušiek, tých živých hviezdičiek sa kmitá? — Pod stráňou nad lúkou vznášajú sa ľahké obláčky v ustavičnom kolotaní. To sú nie hmly, rozpráva si ľud — a snáď babička tiež verí, že v tých priezračných striebrošedých závojoch zahalené sú lesné žienky a díva sa pri svitu mesiaca na ich divý tanec? — Nie, ani tak, ani tak; babička díva sa na lúku, ktorá vedie ku mlynu. Tam, od hostinca cez potok vbehla na lúku ženská postava, v bielej plachtičke zahalená. Stojí tíško, počúva ako srna, keď z lesného zákrytu vybehne na širokú pláň, aby sa popásla. Nič nepočuje, len tiahlé zvuky slávika, temné hrkotanie mlyna a ševelenie vĺn pod temnými jalšami. Otočí bielu šatu okolo pravej ruky a trhá s ňou kvety, kvieťa devätoro, každé iné. Keď má kyticu hotovú, shýbne sa ešte, umyje sa čerstvou rosou a neobzerajúc sa ani vľavo ani vpravo, ponáhľa sa nazpäť k hostíncu. „To je Kristla! vije si svätojanský venček; myslela som si to, že má toho Mílu rada,“ hovorila babička pre seba, nespúšťajúc oči s dievčaťa. Už ju ani nevidela a predsa ešte stála zamyslená. Jej duša kochala sa v rozpomienkach! Videla pred sebou lúku, videla pohorskú dedinku, nad sebou čistý mesiac a hviezdy, — bol to ten samý mesiac i hviezdy, večne krásné, nestarnúce, ale ona bola vtedy mladá, svieža dievčina, keď v svätojánskej noci na osudný venčok trhala devätoro kvietkov. Ako by to práve teraz bolo, tak cítila babička strach, ktorý mala, aby jej nikto v cestu neprišiel a kúzlo neprekazil. Vidí sa v komôrke, vidí na lôžku tie kvetované podúšky, pod ktoré kladie uvitý venčok. Spomína, ako vrúcne sa modlila, aby jej pán Boh dal sen, v ktorom by sa jej zjavil ten, ktorého si duša obľúbila. Dôvera, ktorú kládla na osudný venčok, ju nesklamala; videla vo sne muža vysokého vzrastu, jasného a úprimného pohľadu, toho, ktorému pre ňu v svete rovného nebolo. Usmieva sa babička tej detinskej túžbe, s akou pred východom slnka ponáhľala sa do záhrady, aby cez jabloň prehodila svoj venčok nazpäť, aby sa dozvedela, či svojho Jurka skoro, alebo dlho neuvidí. Pamätá sa, ako ju vychádzajúce slnko plačúcu zastihlo, preto, že jej venčok ďaleko cez jabloň preletel a tak nebolo úfnosti, že sa s Jurkom tak skoro uvidí. V zamyslení stojí babička dlhú chvíľu, mimovoľne sopne ruky, jej mierny, dôverný zrak obráti sa hore k žiariacim hviezdam a z úst vyplynie tichá otázka: „Kedy sa asi, Juričko, sídeme?“ — Tu preveje vetrík ľahúčko bledou tvárou starenky, ako by ju bozkával duch zvečnelého. Starenka sa zachveje, urobí kríž a dve slzy padnú na sopäté ruky. Po chvíli vojde tíško do stavänia.

Deti vyzeraly von oblokom, kedy prídu rodičia; boli v mestečku v kostole. Otec dal v ten deň na svätú omšu a babička dala na modlenie za všetkých Jánov svojho rodu, počínajúc od niekoľko pokolení. — Krásny veniec, vinše, dary, — všetko ležalo prichystané na stole. Barunka vypočúvala jedného i druhého vinšovníka, ale samým chvatom vynechalo sa tu slovo, tam slovo a preto muselo sa všetko znovu opakovať. Babička mala plné ruky práce, ale po chvíľkach otvorila dvere, nakukla do izby a s napomenutím: „Aby ste tu dačo nevyparatily!“ — zase odišla.

Práve šla babička narezať čerstvého petržlenu do záhradky, keď beží Kristinka po stráni a nesie dačo v šatke zaviazaného. „Pán Boh vám daj dobré ráno, babička!“ pozdravuje s tvárou veselou, žiariacou, že sa babička na ňu až zahľadela.

„Ty vyzeráš, dievča, ako by si sa bola na ružiach vyspala,“ hovorí babička k nej a usmieva sa.

„Uhádli ste, babička, moje hlavníčky sú samý kvet,“ odpovedala Kristinka.

„Ty figliarka, nechceš rozumeť, ale nech je tak, alebo tak, len keď bude dobre; či áno, dievčinka?“

„To, to, babička,“ prisvedčila Kristla, ale hneď aj dovtípila sa smyslu babičkiných slov a zapálila sa.

„Čože to nesieš?“

„Nesiem podarúnok Janíkovi; vždy sa mu páčili naše strapaté holubi, priniesla som mu párik mladých, nech si ich chová.“

„Ale, čo si si robila škodu, veď ono to nemuselo byť,“ povedala babička.

„Rado sa stalo, babička; ja rada mám deti a deti majú radosť z takýchto vecí, nuž, nechajme im to. Ale mne sa zdá, že som vám nepovedala, čo sa u nás na včerajšok v noci prihodilo?“

„Včera bolo u nás ako na pražskom moste; neprišly sme ani k slovu, ale viem, že si mi chcela dačo rozprávať o tom Talianovi. Tak rozprávaj, ale musíš vziať z každého verša po jednom slove, čakám našich z kostola a hostia budú onedlho tu,“ povzbudila babička Kristlu.

„Tak si pomyslite: on, ten tulák, ten Talian, prichodil k nám každý deň na pivo, — to by nevadilo, lebo je hostínec pre každého človeka, ale nie, aby ako poriadny človek sedel za stolom, on pozametal ako pometlo celý dvorec, i do maštale vliezol, zkrátka, kam som sa zvrtla, tam mi bol za pätami. Tatík sa snažil, ale znáte ho, je dobrý človek, nerád ublíži ani kurčaťu, a nerád si odpúdi hostí, najmä zo zámku. Spoľahnul sa teda na mňa; ja som Taliana niekoľko razy z hruba odpravila, ale on, ako by som mu najkrajšie veci vravela, a viem, že rozumie česky, trebárs aj hovoriť nevie. On len svoje opakoval: „esky olka, mám rád“, ruky predo mnou spínal, ba i kľakol.“

„To je lotor!“ povedala babička.

„A už to máte tak, babička, tí páni, tí vám toho nahamonia toľko, až vás uši zbolia; kam by človek zašiel, keby im to veril, také reči sa mne v hlave ani neobrátia. Ale ten Talian ma omrzel. Predvčerom sme boly na lúke hrabať, tu sa tam nadhodil Míla — (babička sa tomu nadhodeniu usmiala) — prišlo všeličo do reči, i spomla som, že aký kríž máme s tým Talianom. „No, len to nechaj, veď sa ja postarám, aby k vám nechodil.“ — „Ale aby ste tatíka nerozhnevali, lebo ja znám žernovských mládencov, to sú prešívané podšívky.“ — Večer príde milý Talian zase; ale za malú chvíľku prihrnuli sa mládenci, boli štyria, medzi nimi Míla a jeho kamarát Tomáš, — znáte Tomáša, nie? Dobrý chlapec, bude si brať Anču Tichánkovie, moju kamarátku. Tešila som sa, že prišli, ako by mi bol dakto daroval na nové šaty. Bežím s radosťou nalievať a každému som pripila. Talian sa zamračil; jemu ja nikdy nepripijem, aby mu šľak veril, žeby človeku dačoho nedal. Chlapci si posadali za stôl a začali hrať v karty, ale len tak, na oko, pri tom sa ustavične Talianovi poškľabovali. Vitkovie mládenec vraví, „pozrite na neho, díva sa ako sova z nudlí“. Tomeš zase na to: „Ja sa tiež ustavične naň dívam, či si skoro neodhryzne od zlosti nos. Mnoho práce by mu to nedalo, siaha mu beztak až na bradu.“ — Tak vám to šlo. Talian menil všetky farby od zlosti, ale ani necekol. Konečne predsa hodil peniaze na stôl a bez pozdravenia odišiel. Ja som urobila za nim krížik, ale chlapci povedali: „Keby nás bol mohol pohľadom prebodnúť, bolo by po nás.“ Keď odišiel, šla som po svojej práci, to viete, ako mamička prechorieva, na mne sa všetko zaviera a otvára. — Chlapci tiež odišli. — Možno, že bolo už po desiatej, keď som šla do komory spať. Začnem sa vyzliekať, tu na oblôčok: ťuk, ťuk, ťuk. Myslím si, to je iste Míla, azda si niečo zabudol; on vždy dačo zabudne, ja mu hovorím, že si raz u nás hlavu nechá!“

„Už sa stalo,“ prikývla babička na dosvedčenie.

„Prehodím si šatku,“ pokračovala Kristinka s úsmevom — „a idem skoro otvoriť okienko; a hádajte, kto tam bol? — Talian! Buchnem oknom a od ľaku som si odpľula. On ma vám začne prosiť a hovoriť, — a vie, že mu nerozumiem, potom mi podával zlaté prstene s prstov. Ja som sa dopálila, vezmem krčah s vodou, idem k obloku a vravím: „Iď odtiaľto, ty pozitúra a hľadaj si frajerku tam u vás, nie tu, lebo tú vodu vychrstnem na teba!“

Trocha odstúpil od okna, ale v tom vyskočili z húšťavy chlapci, popadli ho do hrsti a zapchali mu ústa, aby nemohol kričať. „Počkaj, ty Talian taliansky, teraz ti dám na príučku,“ ozval sa Míla. Ja som ale prosila Mílu, aby ho nebili a zatvorila som okno, — vlastne len privrela, nedalo mi, aby som sa nepodívala, čo budú s ním robiť. — „No, Míla, čo s ním, ako by mal klepavku.“ — „Vyšľahajme ho prhľavou,“ navrhoval jeden. — „Namažme ho kolomažou,“ druhý. — „Nič to,“ rozhodol Míla, „Tomšu, ty ho drž, a vy, chlapci, poďte so mnou!“ — Odbehli.

O malú chvíľu sa vrátili, priniesli tyčku a kolomažnicu. „Chlapci, zobujte mu boty a vykasajte nohavice!“ rozkazoval Míla. Chlapci poslúchli; keď ich začal kopať, chlácholili ho ako zlého koníka: „Hahó, malý, hahó!“ — „Nedostaneš podkovky, neboj sa!“ povedal mu Míla; „len ti nožičky namažeme, aby sa ti lepšie domov kráčalo!“ — „Aspoň napáchneš zdravou vôňou,“ smial sa Tomeš, „beztak smrdíš tou voninou, ako by facky rozdával.“ — Keď mu namazali nohy, ako by mal topánky, položili mu tyčku na plece, ruky mu roztiahli a priviazali ho na ňu ako na kríž. Talian chcel kričať, ale Tomáš mu položil ruku na ústa a držal ho ako v škripci. „Takým leňochom, ako si ty, neškodí troška hnáty ponaťahovať, beztoho sa ti žily skrátia!“ „Chlapci,“ rozkazoval zase Míla, sviažte mu topánky, hoďte mu ich na ruku a vyvedieme ho na hradskú, nech tajde, odkiaľ prišiel.“ — „Počkajte, dáme mu kytku za gombík, aby predsa videli, že ide od dievčaťa,“ riekol Vítkovie, odtrhol prhľavu a bodliak a zastrčil mu to za frak. — „Tak, teraz to máš, si celý pekný, môžeš ísť s darmi!“ smial sa Míla; vzali ho s Tomášom medzi seba a ťahali ho tíško, i vyviedli zo sadu.

O chvíľku prišiel Míla ešte k oblôčku, rozprával, akú mal ten chlapík zlosť a ako s bidlom utekal. „Ale ako ste ho vyčíhali?“ opytujem sa Mílu. — „Nuž,“ povedal, „ja som ti chcel dať dobrú noc, povedal som chlapcom, aby na mňa počkali vo mlyne, sám som stál v sade. Tu vidím, ako sa stranou niekto plazí ako zlodej — a ako sa kradne k tvojmu okienku. Akonáhle som ho poznal, tichučko vyndem zo sadu a pre chlapcov. Tak sa nám to dobre podarilo. Mne sa zdá, že sem viac nepríde.“

Včera som sa tej pozitúre celý deň smiala, ale večer, bol u nás hlásnik Kohútik, on je u nás každý deň, lebo si rád chlipne — a potom všetko, čo vie vykikiríka. Ten nám začal rozprávať, ako prišiel Talian v noci domov. „To boly nejaké šelmy, čo ho tak doriadily,“ hovoril a začal ho popisovať, až hrôza; môžete si mysleť, že spravil z komára ťavu. Psi sa vraj na neho oborili, taký bol hrozný — a žena mala vraj do rána čo drhnuť, aby mu kolomaž smyla. Dal im strieborný toliar, aby nič nepovedali v zámku a zastrájal sa strašne, že sa tým chlapcom pomstí. Teraz sa bojím o Mílu; hovorí sa, že sú tí Taliani zlí ľudia. A ešte to povedal Kohútik tatovi, že ten Talian chodí k Marianke od správcov a že si starí myslia, keď ho pani kňažná rada vidí, že mu dá dobrú službu na panstve a potom že by si mohol vziať ich dcéru. No a vidíte, babička, Míla sa chcel dať do dvora za paholka na rok, aby nemusel byť vojakom; to viete ako to ide, — ale keď by na neho Talian štval, správca ho nevezme a tak je v kaši. To som si všetko rozmyslela — a už ma to nič neteší, čo tí chlapci vyviedli; dnešný sen ma zase potešil, ale čo je to platné; čo vy na to, babička?“

„Múdre to nebolo od tých chlapcov, ale dajme chase rozum, a ešte keď sa do toho zapletie láska. Môj Jurko tiež vyviedol taký kúsok a trpel za to.“

„Čo, babička?“

„Nuž, snáď by si nechcela, aby som sa pustila do rozprávky; až pri príležitosti ti to poviem. Beztoho sme sa zabudly, zdá sa mi, že počujem dupot koní; to sú iste naši. Poďme! Ja si to musím všetko rozmysleť, čo si mi sdelila, snáď budem potom vedieť nejakej rady,“ doložila babička a vošla do domu.

Deti počuly Kristinkin hlas, vybehly do pitvora a keď Janko dostal krásné holúbky, schytil dievča okolo krku a radosťou ju tak silne stískal, že jej ostal na bielom hrdle červený pruh. Bol by si ich najradšej hneď odniesol do holubníka, keby Barunka nebola zvolala: „Už je tatík tu!“ Skoro naraz s kočiarom došli k Starému bielidlu i pán otec a pán horár. Pán Prošek, octnúc sa v kruhu milých priateľov a rodiny, ktorú on tak vrúcne miloval a ktorej sa do roka tak málo mohol venovať, bol veľmi dojatý — a keď začala Barunka blahoželať, začal i on slziť. Deti, ako videly otca plakať, i matku a babičku, zajakaly sa v reči a pustily sa tiež do plaču. Betka a Vorša naslúchaly u dvier odriekanie vinšov, prikryly si oči modrými zásterami a plakaly jedna nad druhú. Pán otec otočil piksľou ako mlynským kolesom, pán horár trel o dušu svoj krásny lovecký nôž rukávom sviatočného kabáta (lebo bol v celej paráde), aby zakryli svoje pohnutie, Kristinka ale stála u okna a ani najmenej sa nehanbila za svoje slzy, až pán otec k nej pristúpil, piksľou jej poklepal na rameno a pošepkal: „Rozmýšlaš azda o tom, ako to bude, keď mne budú takto vinšovať?“ —

„Vy, pán otec, vždy musíte človeka prekárať!“ povedalo dievča a utrelo slzy z očú.

Slzy v oku, ale radosť a spokojnosť v srdci, pristúpil pán Prošek ku stolu, nalial do pohára vína. „Na zdravie všetkých!“ povedal a vyprázdnil prvý pohár. Na to pili všetci na zdravie domáceho pána a skoro žiarily im tváre veselosťou. Janík bol najblaženejší: on dostal od horára dva domáce zajačky, od pani matky zo mlyna veľký koláč mazaný všetkým korením, taký, ako on rád jedol, od babičky jeden z tých dvadsiatnikov, ktoré mala ukryté v plátenom vrecúšku v truhle, od rodičov dary, a po obede sa tu znenazdania dostavila i pani kňažná s komtessou a keď pán Prošek i jeho pani s babičkou a s deťmi von vybehli, aby ich privítali, dostal Janko krásnu knihu od komtessy, v ktorej boly rozličné zvieratá namaľované.

„Prišla som sa podívať, ako sa dnes veselíš, Jano,“ prívetive oslovila kňažná svojho štolbu.

„Pri mojej rodine a s niekoľkými dobrými priateľmi, vždy dobre, vaša osvietenosť,“ odpovedal pán Prošek.

„Kto je u teba?“

„Moji súsedia, mlynár so svojou rodinou a riesenburský horár.“

„Nedaj sa zdržovať, vráť sa medzi nich, ja tiež hneď odídem.“

Pán Prošek sa poklonil; netrúfal svoju veliteľku zdržovať, ale prostoreká babička hneď začala: „I, to by bolo pekné, aby sme milostivej pani kňažnej a milosťslečne ani koláč nepodali. Choď, Terezka, choď, prines; čo príde znenazdania, príde k chuti. Barunka, ty odbehni pre košíček, naoberám trochu čerešieň. Alebo by milostivá pani užila trochu smotany, alebo vína?“

Ján i Terezka boli v rozpakoch, báli sa, že to prosté nabídnutie pani kňažnu urazí, ale naopak, s prívetivým úsmevom skočila s koňa, podala uzdu Jánovi a sadnúc na lavičku pod hrušku, povedala: „Vaše pohostínstvo bude mi milé, ale nechcem, abyste vašich hostí zanedbali, nech prídu teda i oni medzi nás!“

Pani Prošková odbehla, pán Prošek uviazal koňa ku stromu, doniesol von stolík a o chvíľu prišiel pán horár s veľkou poklonou a za ním pán mlynár s veľkým shŕdaním; ale keď sa pani kňažná opýtala, ako sa mele, či mu mlyn dobrý úžitok donáša, dostal sa do svojho živlu a tak ďaleko sa osmelil, že podal kňažne šnupec tabaku. Keď bola s každým vľúdne prehovorila, prijala od pani Proškovej koláč a od babičky za pohár smotany.

Deti zatiaľ obklopily Janka, ktorý im ukazoval svoje zvieratá a komtessa stála pri nich, tešila sa z radostí a obdivu detí a ochotne odpovedala na každú ich otázku.

„Maminka, podívajte sa, to je naša srňka!“ volal horárovie Bertík na matku, keď mu Janík ukazoval srnu a matky i deti naklonily hlavy do knihy.

„Sultán, to je Sultán!“ zvolal Vilko a keď na ten výkrik skutočný Sultán sa medzi deti postavil, ukazoval mu Janko knihu a povedal: „Vidíš, to si ty.“ Bol tam aj velikánsky slon, ktorého sa Adelka chcela naľakať, tam bol i kôň, i kravy, zajačok, veveričky, sliepky, jašterky a hadi, ryby, žaby, motýle, lienky i ten mravec; to všetko deti znaly — a babička si povedala: „Čo tí ľudia všetko neurobia, ešte i tú háveď vymaľujú.“ Pod tou háveďou rozumela babička jašterice a hadov.

Keď ale pani mlynárka chcela vidieť zlého šarkana, ktorému z pysku oheň srší, povedala komtessa, že takého zvieraťa niet, že je to len vymyslená potvora. Pán mlynár to dopočul, zatočil piksľu v prstoch, uškľabil sa a zamiešal sa do reči:

„Ej, milosťslečna, nie je to vymyslenosť, takých jedovatých potvôr s ohnivými jazykami je dosť na svete, ale patria k človečímu pokoleniu, preto sú nie medzi týmito nevinnými zvieratkami,“ povedal.

Komtessa sa usmiala, ale pani matka, klepla pána otca po ruke a poznamenala: „Mnoho rečí, pán tato.“

Medzitým kňažná shovárala sa s Jánom a s horárom o bežných veciach, až prišla na tú otázku, že či jesto v okolí mnoho zlodejov, alebo pytlákov.

„Ešte mám dvoch takých šibalov; boli traja, ale toho najhlúpejšieho som dakoľko razy pokutoval, teraz sedí doma, ale tí dvaja sú po šľaku opatrní, neni možno ich dostihnúť, len ak by som im niekoľko brokov vohnal do tela. Pán nadlesný mi to ovšem zakaždým radí, ale je to na rozváženie, k vôli zajacovi zmrzačiť človeka.“

„Nechcem, aby ste to dakedy urobil,“ povedala knažná.

„I ja si tak myslím, že pre túto maličkosť milostivá vrchnosť nezchudobnie a na vysokú zver sa pytlák neodváži v revíre.“

„Ale počula som, že mi ľud v horách mnoho kradne,“ vyšetruje kňažná.

„Nuž,“ riekol horár, „ja slúžim milostivému panstvu už pekných pár rokov, ale škoda, ktorú mi ľud za ten čas v horách urobil, nestojí za mnoho. Ono sa toho mnoho hovorí; na príklad, ja by som mohol do roka dať soťať mnoho stromov a predať a keďby som to nemohol s fortieľom vyúčtovať, mohol by som povedať: ukradlo sa. Ale k čomu si obťažovať svedomie luhaním a podvodom? Na podzim, keď prídu hrabáčky na opadlé lístie, chudobný ľud po drevo, som vždy v blízkosti, hromujem až sa hora trasie, aby mali strach a nerobili mi škodu, ale či mám takú starú babku na polo zabiť, keď si dakedy dáke hrubšie polienko priberie, ako to niektorí robia? Preto milostivá kňažná bude žiť, myslím si a ten úbohý ľud sa tiež poživí a vzdychne tisíc razy, zaplať pán Boh. To všetko ja nepočítam za škodu.“

„To dobre robíte,“ prisvedčila kňažná. „Ale predsa tu na blízku musia byť zlí ľudia. Predvčerom v noci šiel Piccolo z mestečka a v bažantnici ho chceli obrať; keď ale sa bránil a kričal, zbili ho, až ostal ležať; dosiaľ je chorý. Tak mi to povedali.“

„To sa mi vidí viere nepodobné, osvietená pani,“ krútil hlavou pán Prošek.

„Čo žijeme sme nepočuli, aby tu, v bažantnici bolo zbojníkov, ale ani na blízku,“ ozval sa mlynár a horár.

„Čože sa to malo stať?“ opýtala sa babička a pristúpila bližšie.

Horár jej to povedal.

„I, to je prehnaná koža,“ horlí babička a podoprela si v spravodlivom hneve ruku o bok. „Že sa nebojí pána Boha. Sdelím to milostivej panej inak.“ A tu začala rozprávať, čo jej bola Kristinka ráno sverila. „Nie za to, žeby som chválila, čo tí chlapci vykonali, ale čo je platné, každý háji svoje. Keby bol dakto videl toho vetroplacha stáť pod oblokom dievčaťa v noci, roznieslo by sa ako po trúbach a dievča by malo zkazené i šťastie i dobré meno; už by sa hovorilo o nej: „I, čože tá, k tej chodili páni, tá nehodí sa medzi nás.“ A dievča sa bojí, že sa mu bude ten človek chcieť pomstiť.“

„Nech sa nebojí, ja to vyrovnám,“ rozhodla kňažná; na to kývla na komtessu, že odídu, obe vysadly na kone a vľúdne pozdraviac spoločnosť, rýchlym cvalom ušly k zámku.

„To je pravda, že by sa málo kto odvážil s pani kňažnou tak hovoriť, ako naša babička,“ poznamenala pani Prošková.

„I, ono je dakedy lepšie hovoriť s cisárom ako s pisárom. A dobré slovo najde dobrého miesta. Keby som sa nebola o tom zmienila, kto vie, čoby bolo z toho pošlo,“ povedala babička.

„Ja to vždy vravím, že je tá pani nebárs na tom, že ju obolhávajú, kde kto môže,“ podotknul horár, idúc s pánom Proškom a mlynárom nazpäť do izby.

Pred samým večerom prišiel Kudrna a ako deti počuly verklík, pustily sa s Kristinkou, Betkou a Voršou do tanca. I šampanské sa pilo, pani kňažná ho poslala domácemu pánovi, aby pili na jej zdravie. Ani na Viktorku sa nezabudlo, babička jej odniesla, keď sa zmrklo, ku splavu na parez dobrú výslužku.

Druhý deň ráno žalovala pani matka babičke, že pán tata mal mnoho rečí a že po ceste domov „cestu sošíval“, ale babička jej s úsmevom povedala. „Ale, pani matka, veď je to len raz do roka a nieto takej kapličky, aby sa v nej raz do roka nekázalo,“ (aby nebolo v nej aspoň raz do roka kázaníčko).

10. kapitola

Žernovským kopcom nahor kráča päť pútnic; je to babička a pani matka, Kristinka, Mančinka a Barunka. Prvé dve majú biele plachtičky cez hlavu nad tvárou ako strieškou stiahnuté; dievčatá maly okrúhle klobúky. I ony si vykasaly sukienky tak, ako Kristinka a obe staršie ženy a na chrbtíkoch niesly si malé batôžky, v ktorých maly potravu.

„Mne sa vidí, že počujem spev,“ hovorí Kristla, ked došly na vrch kopca.

„Ja tiež počujem!“

„Ja tiež,“ ozvaly sa dievčatá „poďte rýchle, babička, aby nám neušli,“ náhlily babičku a chcely sa pustiť do behu.

„Aj, vy blázonkovia, keď vodca vie o nás, nepôjde bez nás,“ zadržala ich babička a dievčatá uspokojené kráčaly s ostatnými rovnakým krokom.

Na vrchu pásol pastierik ovce a z ďaleka ich pozdravoval.

„Nezmokneme, Jozef?“ opýtala sa ho pani matka.

„Buďte bez starostí, do pozajtra to vydrží. Rozpomeňte sa i na mňa s Otčenášom — a šťastlivú cestu!“

„Dajže pane Bože, spomenieme!“

„Ale, babička, ako to ten Józa vie, keď má pršať a keď má byť pekný čas?“ opytuje sa Barunka.

„Keď má pršať, tu lezú červíci von zo zeme na povrch a vyrývajú búdky; mloci vykukujú z dier, jašterička sa schováva i pavúk — a lastovičky lietajú ponad samú zem. Pastieri sú celý boží deň tu von — keď nemajú inej práce, pozorujú tie zvieratká, ako žijú a tyjú. Najlepší môj kalendár sú hory a obloha. Podľa jasnosti vrchov a farby oblohy poznám, kedy nastáva pekný, kedy špatný čas, kedy prídu vetry, krúpy a snehy,“ doložila babička.

U žernovskej káplnky stojí húf pútnikov; chlapi, ženy i deti, nejedna matka nesie si dieťa v perinke so sebou, aby ho obetovala matke Božej a buď zdravie alebo šťastie preň vyprosila.

Vodca Martinec stojí na prahu káplnky a jeho postava vyniká nad všetky ostatné, tak že môže jedným pohľadom prezreť sverený mu húfik. Ako videl babičku i s ostatnými prichodiť, povedal: „Teraz sme už všetci a môžeme sa teda na cestu vydať. Skorej ale pomodlíme sa Otčenáš za šťastlivú cestu.“ — Pútnici pred kapličkou si pokľakali, modlili sa a dedinčania stojaci okolo, modlili sa s nimi. Po modlitbe pokropili sa svätenou vodou, jeden mladý chasník vzal vysoký kríž, na ktorý Tomášova mladucha zavesila veniec a Kristla červený fábor obetovala; chlapci sostavili sa s vodcom okolo neho, za nimi ženy, spolčujúc sa k sebe dľa veku. Ale ešte sa nepohli, ešte maly gazdinie niečo k vybaveniu, hospodári napomínali čeľaď, aby dala pozor na oheň a na statok, deti žuhrily a dodievaly: „Prineste nám dačo!“ Babičky prosily: „Obetujte za nás zdravásek!“ — tu zaspieval Martinec zvučným hlasom: „Zdravás, dcéra Boha otca!“ pútnici vpadli plným chórom do jeho nóty, mládenec vyzdvihol vozvýš ovenčený kríž — a húf putoval za ním na ceste k Svatoňoviciam. Pri každom kríži, alebo kapličke držalo sa zastavenie, obetoval sa Otčenáš a Verím ku cti a chvále Božej! — u každého stromu, na ktorý zbožná ruka obraz Panny Márie zavesila, u každého kríža, kde sa nejaké nešťastie stalo, sa pomodlili.

Barunka a Mančinka dávaly dobrý pozor na Martinca a spievaly spolu s druhými. Ale keď prišly za Červenú Horu, začne sa odrazu Barunka dopytovať: „Prosím vás, babička, kde bola Turyň, kde bolo to nemé dievčatko?“ Tento raz ale Barunka nepochodila dobre; babička jej odpovedala: „Keď ideš na púť, musíš mať myseľ obrátenú k Bohu a nemyslieť na iné veci. Spievajte, alebo sa potíšku modlite!“

Dievčatá zase chvíľku spievaly, ale tu prišly do hory, kde tu červenaly sa medzi trávou ešte jahody — a tých by bolo škoda tu nechať; radšej si ich obtrhaly i pri tom sa im pošinuly klobúčiky, vykasané sukničky spadly, bolo čo naprávať a konečne si spomla jedna i druhá na buchty v kapse a po kúsku ich vyťahovaly. Babička a pani mlynárka boly pohrúžené vo svoju pobožnosť a tak sa valne na dievčatká neobzeraly, ale Kristinka s Ančou sa kedy-tedy po nich obzrely a ich pokarhaly: „No, vy ste mi veru mnoho platné na púti a získate si veľkú zásluhu, to je pravda,“ usmiala sa im.

Pred večerom došli pútnici k Svatoňoviciam, pred mestečkom sa zastavily, ženské sa obuly, doniesly si šaty do poriadku a len tak šly do mestečka. Najprv sa šlo pod kostol k studničke, ktorá vyteká siedmymi prameňami zpod stroma, na ktorom je obraz Panny Márie. Pri tej studničke pokľakajú si pútnici a modlia sa; potom sa každý z prameňa napije a tri razy pretre si oči a líca. Tá čistá, studená voda je zázračná, jej moci ďakujú tisíce ľudu za svoje uzdravenie.

Od studničky šli pútnici nahor do osvetleného kostola, z ktorého sa ozýval hlahol rozličných melodií, lebo prichádzaly procesie z rozličných strán a každá mala inú pieseň.

„Ach, babička, tu je krásne!“ šepká Barunka.

„Ako by nebolo; kľakni si a modli sa,“ odpovedala jej babička.

Dievča kľaká k starene, ktorá kloní hlavu až k zemi, posiela vrúcnu modlitbu k najsvätejšej rodičke božej, ktorej obraz skvie sa na oltári ožiarený veľkým počtom svetiel, ozdobený vencami a kyticiami. Tieto obetovaly nevesty a panny, aby požehnala a dala zdaru láske; drahé rúcho a skvostné šperky, ktorými obraz bol ovešaný obetovali tí, ktorí postižení chorobou, hľadali a našli u jej nôh pomoc a úľavu.

Po skončenej modlitbe usporiadal si vodca u sakristiana to, čo mal k usporiadaniu a potom viedol svoje ovečky na odpočinok. Objednávať nocľah nemusel. Ako lastovičky, keď z jari priletia a vracajú sa do svojich starých hniezd, tak šli aj pútnici tam, kde našli s roka na rok, čo i nie štedré pohostenie, ale predsa prívetivú tvár, chlieb a soľ a čisté lôžko. Pani matka a babička bývávaly u správcu uhoľných baní; boli to starí ľudia, babička poznamenala, že „zo starého sveta,“ — a cítila sa u nich ako doma. Pani správcová, ako počula, že prišli žernovskí pútnici, už k večeru čakala na nich na lavičke pred domom, aby si ich do domu zaviedla. Pred spaním ukázala im svoje poklady, celé vrchy plátna, kanafasu a priadze, čo najviacej sama napriadla a s roka na rok rozmnožovala.

„Pre koho, drahá pani, to chystáte, keď máte vašu dcéru už vydatú?“ divila sa pani matka.

„Ale mám tri vnučky a to viete, že plátno a vinutí, je základ vybytí.“

S tým boly pani matky úplne usrozumené, keď sa ale k tomu priplichtil pán správca, poznamenal: „No, maminka, vykladáte už zase; mám nechať vybubnovať na trh?“

„Oh, pantáto, to je ako bľach, z toho nebude trh[5] ani za päťdesiat rokov.“

Správcová ľutovala len to, že babičku nemohla dačím lepším uctiť, ako chlebom a vodou, lebo babička, keď putovala, žila len na chlebe a vode. Taký sľub ale bol svätý a nedalo sa proti nemu ničoho urobiť. Pani matka si tiež veľmi pochvaľovala pobyt u správcov a keď sa ukladala do páperových perín, hovorila si s rozkošou: „Ach, ty poleženíčko, človek ako by do snehu zapadol.“

Kristinka s Ančou boly u jednej vdovy, želiarky; spávaly na podvrchu na sene, kde im gazdinka popravila. Ony by sa boly i na skale dobre vyspaly. Tú noc ani neostaly na podvrchu, ale sliezly po rebríku dolu do sadu.

„Či je tu nie tisíc razy lepšie, ako tam hore? Záhrada je naša komora, hviezdičky naše sviece a zelená tráva naša perina,“ nótila si Kristinka, zabaľujúc sa do sukne a líhajúc pod strom.

„Tam budeme spávať, dievča rozmilé,“ odpovedala jej Anča, vystierajúc sa vedľa nej. Ale len počúvaj, stará Fousková chrápe, ako keď kamením sype,“ smiala sa.

„Ba to je roztomilé spanie vedľa nej. Ty, Frantina, čo myslíš, prídu zajtra?“ opýtalo sa dievča a obrátilo sa ku svojej družke.

„Ako by neprišli?“ tvrdila s istotou Anča; Tomáš je tu ako na koni a Míla, že by ten neprišiel — to je nie k uvereniu, veď ťa má rád.“

„Kto zná, o tom ešte nebola reč medzi nami.“

„A na čo by tu bola reč, to sa i tak pozná; ani neviem, či mi Tomeš dakedy povedal, že ma rád vidí a máme sa radi dosť a sme už pred svadbou.“

„A kedy bude na isto svadba?“

„Tatík nám chce prenechať hospodárstvo a chce ísť do chalupy, keď ju bude mať vystavanú — a potom bude svadba, asi na Katarinu. — To by bolo pekné, keby sme obe maly svadbu v jeden deň.“

„Ach, iď mi, ty hovoríš, ako by už bola ruka v rukáve — a ono je to ešte za horami.“

„Čo je nie, to môže byť. Mílovi rodičia budú radi, keď sa Jakub k vám prižení a tvoj tatík by dostal šikovného syna; lepšie by sa nikto k vášmu obchodu nehodil — a k tebe obzvlášte nie. Čo je pravda, to je pravda. Jakub je najkrajší mládenec z celej dediny a Lucina rychtárovie by nebodaj nariekala za nim.“

„Vidíš, to je tiež jeden kameň, čo nám v ceste leží,“ vzdychla Kristinka.

„Dievčička, to je viac, ako jeden kameň. Či myslíš, že Lucina málo váži? Tá je dosť výdatná sama o sebe, a jej tatík jej prihodí na váhu ešte vrecko rímštiakov.“

„Tým horšie.“

„Preto si ty hlavu nelám, čo je aj jej otec rychtárom, za to je ešte nie pán Boh. A Lucina so všetkým jej bohatstvom tebe vody nepodá. Veď Míla má zdravé oči a vidí.“

„Ale ak to na neho shrnú a ak ho neprijmú do dvora a on bude museť byť vojakom!“

„Nemysli si na také veci; keď bude pán správca zle hľadeť, zamažú sa mu oči, rozumieš?“

„Čo len to, to by sa spravilo, ale vždy sa to tiež nepodarí. Pravda, v svätojánskej noci sa mi snívalo, že Míla prišiel ku mne a dľa toho by sme sa mali sísť, ale sen je sen a babička hovorí, poverám nesmieme prikladať viery a že sa nemáme dozvedať od pána Boha, ako s nami naloží.“

„Ale i babička je nie evanjelium.“

„Ja verím babičke ako zákonu, ona človeku úprimne poradí a každý o nej to hovorí, že je žena dokonalá; čo ona povie, to je pravda sväto-svätá.“

„Veď ja ju tiež za to mám, ale chcela by som sa staviť o tento malík, že keď bola mladá, verila to, čo my. To už tých starých ľudí takých máš; naša matka ustavične nad nami horekuje, aká je teraz tá mládež, že to teraz len do radosti, do tanca a do veselosti a rozumu ani za mak. To že za jej mladosti nebývalo a ja viem bezpečne, že naša pramati v jej mladosti nebola ani o vlas lepšia, a my, keď budeme staré baby, budeme tiež takú nótu húsť. Ale teraz už poručme sa do ochrany božej,“ doložila, stúlila sa do sukni a o chvíľku, keď jej Kristinka nakukla do tvári, bola už božia.

Na podvrchu tiež ešte čičíkala jedna žena, ktorá tam spala, svoje choré dieťa — a nemohla ho utíšiť.

„Či vám to dieťa, ženička, každú noc toto vystrája?“ opýtala sa druhá, keď sa zo sna prebudilo.

„Ba, od dvoch týždňov každičkú noc. Varila som mu kto čo radil, to makovice, to božcovník — a to nič neosoží. Kováčka povedala, že sa mu hampora (úročky) vrazila na črievka. Umienila som si obetovať ho na oltár matky božej, lebo sa uzdraví, alebo nech si ho pán Boh k sebe vezme.“

„Položte ho zajtra pod pramene, aby sa voda trirazy cezeň prehrnula, to pomohlo aj môjmu dievčaťu,“ poradila žena, obrátila sa na druhú stranu a zaspala.

Ráno, keď si pútnici shromaždení pred kostolom ruky podávali s obvyklými slovami: „Odpusťme si“ — lebo šli ku stolu Pána, — ozvaly sa za Kristinkou a za Ančou dva známe hlasy: „I nám nech je odpustené!“

„Aj bez spovedi vám dávame rozhrešenie,“ odpovedala Anča a podala Tomášovi ruku. Krista, zapálená až po uši, podala svoju pravicu Mílovi. Potom sa dali chlapci pod vodcovstvo Martincovo a šli s ostatnými do kostola. Po kostole išli všetci do kúpeľov, aby sa okúpali, pritom si staršie ženy a mužskí dali pijavice sádzať, lebo to patrilo k celku. Po kúpeli išlo sa kupovať rozličné darky na pamiatku. Pani matka nakúpila celé balíky obrázkov, ružencov, figúrok a rozličných iných podarúnkov. „Mám tú čeliadku, pridú i mletiari, každý hľadí, aby mu dala darček z púti.“

Vedľa babičky stála stará Fousková, tiež už stará mať — a rada by bola kúpila klokočový ruženec, ale keď jej povedal kupec, že stojí dvadsať krajciarov dobrých peňazí, smutne ho položila zase na krám a povedala, že je drahý.

„Drahý?! Ten, drahý!“ rozhorlil sa kupec; „to ste nemala, osoba, ako žijete klokočový ruženec v ruke. Kúpte si perníkový!“

„Ale, pán otec, inému nebude drahý, ale mne je, lebo nemám viac ako pol zlatého šajnu na mojom bydle.“

„Za to nekúpite klokoč,“ povedal kupec.

Fousková odišla, ale babička išla za ňou a povedala jej, aby šla k inému kupcovi, ten že má veľmi lacný tovar. A vidíme — ten kupec dával všetko odpoly darmo, ako sama babička chcela, takže Fousková za pol zlatého dostala nielen klokočový ruženec, ale i obrázky a iné drobnosti.

Keď ale odišly od krámu, povedala Barunka: „Však hej, babička, vy ste tomu kupcovi zaplatili, čo chýbalo; však som ja dobre videla, ako ste na neho mrkali, aby Fousková nevidela.“

„Keď si videla, tak si videla, ale ďalej to nedávaj; čo dáva pravica, nech to nevidí ľavica,“ odpovedala babička.

Kristinka si kúpila striebornú obrúčku, na ktorej boly dve horiace srdcia. Míla si tiež hneď kúpil obrúčku, na ktorej boly dve v jedno složené ruky. Všetky tie darky dali pútnici dotýkať a svätiť a ruženec, obrúčku, obrázok, alebo knižku posvätenú, držal a uschoval každý ako relikviu.

Keď už to mali pútnici všetko vybavené, poďakovali sa svojim hostiteľom, ešte raz pomodlili sa pri divotvornej studničke a do ochrany matky božej sa odporúčajúc, vydali sa na cestu domov. V Rtinskej hore, neďaleko deviatich krížov, pri studničke si odpočinuli, boli smädní, shrnuli sa okolo prameňa a keď videli, že Míla pije z Kristinkinej dlani, prišli aby aj im naliala, čo ona vďačne vykonala. Na to si starí posadali do trávy, rozprávali si, čo a začo nakúpili pamiatok a o tých procesiách, čo tam zároveň s nimi boly. Dievčatá sa rozišly po lese trhať kvety na vence a chlapci opravovali zatým veľký hrob a drevené krížiky na ňom.

„Povedzte mi, Anička, prečo je tu tých deväť krížov?“ opýtala sa Barunka, rovnajúc kvietky a podávala ich Anče, ktorá ich vpletala do jedného venca.

„Počúvajte, ja vám to poviem. Neďaleko odtiaľto je starý hrad, ale už rozborený, na Vizmburku to menujú. Pred dávnymi časy žil na tom hrade panoš a ten sa menoval Herman. Mal on rád jedno dievča z neďalekej dediny. Chodil za ňou aj iný, ale ona toho nechcela, ale dala svoje slovo Hermanovi. Mala byť svadba. Ráno toho dňa prišla Hermanova matka k nemu a priniesla červené jablká a opýtala sa ho, prečo je taký zamyslený — a on na to, že sám nevie. Matka ho prosila, aby nešiel, že sa jej zle snívalo, ale on vyskočil, dal matke s Pánombohom a vyskočil si na vraníka. Ale kobylka nechcela s ním z brány; matka ho zase prosí: „Syn môj, ostaň doma, to je zlé znamenie, nedobre sa ti povodí.“ On ale neposlúchol, bodnul koňa a vyšiel cez most. Tam sa koník zase zopnul a nechcel ďalej a matka ho do tretice prosila; ale Herman nedbal na nič a predsa len šiel k mladej neveste. A keď išli na svadbu a došli na toto miesto, zaskočil ich ten druhý, čo sa o dievča uchádzal so svojimi kamarátmi. Začali sa tí dvaja protivníci biť — a Herman bol zabitý. Keď to mladá nevesta videla, vrazila do seba nôž, svadobníci zabili toho soka a tak tu zahynulo, vraj, deväť ľudí. Pochovali ich všetkých do jedného hrobu a dali im na pamiatku deväť krížov. Od tej doby sa tie kríže vždy opravujú a keď ideme tadiaľto letného času, zavesíme niekedy venček na ne a každý obetuje jeden Otčenáš za ich duše.“

Tak dokončila Anča; ale stará Fousková, ktorá bola na blízku, hľadala hríby, a rozprávku čiastočne počúvala, pokrútila hlavou a povedala: „Tomu je nie tak, Anča; Herman bol panoš z hradu Litoborského a nie z Vizmburského a nevesta bola zo Svatoňoviec. A to bol zabitý skorej, než prišiel k mladej neveste s družbom a so starosvatom; nevesta ho čakala, ale nedočkala sa ho. Sadli ku stolu a tu zvonili verše; mlaďucha sa po tri razy matky opýtala, že komu to zvonia, matka sa ale vyhovárala, že tomu, alebo tomu, až nevestu doviedla do komory, kde ležal Herman zabitý. Keď to mladá nevesta videla, prebodla si srdce. Pochovali ich tu všetkých. Tak som ja to počula,“ doložila Fousková.

„Ktože to môže rozsúdiť, ktorá z nás má pravdu, keď sa to stalo pred pradávnymi časy. Konečne či sa stalo tak, alebo tak, dosť zle, že sa stalo. Lepšie by bolo bývalo, keby sa boli mohli vziať a šťastne žiť,“ usúdila Anča.

„Tak by ale nebol nikto o nich vedel, nespomínali by sme ich, ani hrob by sme im neovenčili,“ ozval sa Tomeš, opravujúc jedľový krížik, ktorý bol značne porušený.

„Čo je to všetko platné, ja by som veru nechcela byť takou nešťastnou nevestou,“ prehodila Anča.

„Ó, ja tiež nie,“ dosvedčila Kristinka, prichodiac zo zástromia s hotovými venčekami.

„Čo sa toho týka, ani ja by som nechcel byť v svadobný deň zabitý,“ povedal Míla, „ale predsa bol Herman šťastnejší, ako ten jeho nepriateľ. Veľké to musely byť muky, keď videl, že tú, ktorú miloval, iný si domov vezie. Za toho sa nám patrí modliť tým vrúcnejšie, lebo umrel so zlom a v nešťastí. Herman v šťastí a v milosti Božej.“

Dievčatá povesily vence na kríže, ostatné kvety rozhádzaly po hrobe machom zarastenom a keď sa pomodlily, vrátily sa k pútnikom. O chvíľu vzal vodca svoju bakuľu, chlapec zdvihol kríž a so spevom poberali sa pútnici k domovu. Na rozcestí neďaleko Žernova čakali na nich domáci ľudia; ako začuli spev a z ďaleka videli viať červenú stuhu, bežaly deti úprkom matkám v ústrety, lebo sa ich už dočkať nemohly. Prv, ako došla procesia do dediny, trúbili si už chlapci na nových trúbkach, dievčatá si niesly bábiky, košíčky, obrázky a srdiečka z marcipánu. Po modlení v kaplnke, poďakovali sa pútnici svojmu vodcovi, parobček postavil sverený mu kríž do kaplnky, veniec i so stužkou zavesili na oltár a potom sa rozišli všetci, každý do svojho príbytku.

Keď Kristinka pri odchode podávala Anči ruku, podívala sa Anča na strieborný krúžok, ktorý sa na Kristinkinom prste ligotal a s úsmevom poznamenala: „To je nie ten, čo si kúpila?“

Kristla sa trochu zapálila, ale skorej, ako by bola odpovedala, pošepol Míla Anči: „Ona mi dala srdce a jej ruku.“

„Slušná to výmena, daj Pán Boh zdaru!“ prisvedčila Anča.

U sochy pod lipami pri mlyne sedela Proškovie rodina a pán otec, čo chvíľa dívali sa na žernovský kopec. Čakali pútnikov. A tu, keď slnko posledný papršlek poslalo za horu a oblialo zlatistým svojim svetlom koruny širokých dubov a mohutných jaseňov, zabelely sa medzi nižšie rastúcimi krovinami biele plachtičky a mihaly sa rýchle biele klobúčiky medzi sviežou zeleňou. „Už idú!“ zvolaly deti, ktoré najpilnejšie na stráň pozeraly, a všetky tri sa ponáhľaly k lavičke, ktorá viedla ponad rieku k stráni. Proškovci a pán otec, ktorý si točil piksľou a očima žmurkal, šli za nimi naproti babičke a pani matke. Deti babičku objímaly a okolo nej obskakovaly, ako by ju už rok neboly videly. Barunka ale chválila sa rodičom, že ju ani trochu nohy nebolely. Babička sa opýtala detí, že či ju spomínaly a pani matka sa opýtala pána otca: „Čo je nového?“

„Že ostrihali holého, bola to rana, milá pani mama,“ odpovedal pán otec a urobil veľmi opravdovskú tvár.

„Od vás sa človek nikdy pravdy nedozvie,“ zasmiala sa pani matka a capla pána otca po ruke.

„Keď ste doma, to vás škádli a keď ste preč, chodí zachmúrený a nemá nikde posedenia,“ povedala pani Prošková.

„To je tak, pani kmotra, naši mužovia nás len vtedy vedia oceniť, keď sme nie s nimi.“

Tak sa hovorilo sem tam a rozprávaniu nebolo konca. Svatoňovský odpust bol obyvateľom malej dolinky čo aj nie vzácnou udalosťou, lebo sa s roka na rok opakoval, ale vždy tak znamenitý, že bolo čo spomínať a pretriasať za celé dva týždne. Jestli sa niekto zo súsedstva vypravil do Vamberíc, hovorilo sa o tom štvrť roka predtým a štvť roka za tým a o odpuste Mária-Celskom rozprávali si ľudia od leta do leta.

___

[5] Hra je v slove trh (trhanie, roztrhovanie).

11. kapitola

Pani kňažná odcestovala, s ňou i komtessa Hortensia; odišiel i otec, švitorivé lastovičky zpod strechy sa tiež odsťahovaly. V Starom bielidle bolo po niekoľko dní ako po vyhorení; matka plakávala a deti, keď ju videly plakať, plakaly tiež.

„No, Terezka, neplač!“ napomínala babička, „čo ti to pomôže, to si mohla vedieť, čo ťa čaká, keď si sa zaňho vydávala, tak musíš trpezlive znášať. A vy, deti, mlčte; modlite sa za tatíka, aby ostal zdravý a dá pán Boh, keď príde jar, vráti sa aj on zase k nám.“

„Vtedy, keď priletia lastovičky, áno?“ opýtala sa Adelka.

„To môžeš vedieť,“ dosvedčila babička a malé dievčatko si utrelo slzy.

I v okolí domu začínalo byť smutno a ticho. Hora bolo svetlejšia; keď prichodila Viktorka s vrchu na dol, bolo ju už z ďaleka vidieť. Stráň ožlkla, vietor a vlny odnášaly chomáče suchého listia, Boh zná kam; ozdoba sadu bola uschovaná v komore. V záhradke kvitly už len astre, mesiačky a umrlčie kvietky, na lúke za splavom ružovely sa jasienky a v noci prevádzaly tam svetielka svoje tance. Keď išla babička s deťmi na prechádzku, nezabudli chlapci vziať svoje papierové draky, ktoré potom na vrchu spúšťali. Adelka rozbehúvala sa za nimi a chytala na prútik hebunké vlákna babieho leta v povetrí poletujúceho. Barunka sbierala babičke po stráni červené kaliny a trnky, ktoré potrebovala na lieky, alebo trhala šípky pre domácu potrebu, alebo triasla jarabinu, z ktorej urobila koralky pre Adelku na hrdlo a na ruky. Rada sedela babička s deťmi na vrchu nad zámkom; odtiaľ bolo vidno do doliny na zelené lúčiny, kde sa páslo panské stádo; videly odtiaľ až k mestečku a zámok na malom návrší na prostred doliny a pekný park okolo neho ležal im pod nohami. Zelené žaluzie na oblokoch zámku boly pozatvárané, na balkóne nebolo kvetín, ruže okolo bieleho kamenného zábradlia povädly, na miesto premovaných slúžobných a pánstva chodili po záhrade robotníci, prikrývali chvojinou záhony, na ktorých nebolo pestrofarebného kvietia, ale semeno odpočívalo tam ku krajším ešte kvetom jara, ktoré maly tešiť oko veliteľkino, až by sa zase k nim navrátila. Vzácne cudzokrajové stromy, zbavené svojho zeleného rúcha, ovinuté boly do slamy, fontána, ktorá vysielala strieborné prúdy do vzduchu, zakrytá bola doskami a machom a zlaté rybky ukryly sa na dno rybníčka, ktorého hladina, inokedy tak čistá, všetka bola pokrytá listím, žabincom a zeleným šliamom. Deti dívaly sa dolu, spomínaly si na ten deň, keď s Hortensiou po záhrade chodily, keď v salóne raňajky dostaly, ako to všetko bolo krásne a myslely si: „Kde asi je ona teraz?“ Babička ale rada sa dívala ponad Žlickú stráň, ktorá sa práve naproti rozprestierala, ponad dediny, obory, háje, rybníky a lesy, k Novému Mestu, k Opočnu až k Dobruške, kde býval jej syn a za Dobrušku, medzi hory, kde bola malá dedinka a v nej toľko jej milých duší. A keď zraky obrátila k východu, tu ležal pred ňou krásny poloveniec krkonošských hôr, od dlhého hrebeňa Hejšoviny až k vrcholu do oblakov čnejúcej Snežky, pokrytej snehom. Babička ukazovala deťom ponad Hejšovinu a povedala im: „Tam znám každý chodník, tam v tých horách leží Kladsko, kde sa vaša matka narodila, tam sú Vamberice a Varta, tam v tom kraji ztrávila som niekoľko šťastných rokov.“

Zamyslela sa; Barunka ale vytrhla ju otázkou: „Tam, vo Varte sedí tá Sybilla na tom mramorovom koni, či áno?“

„Rozpráva sa, že neďaleko Varty na jednom vrchu. Sedí vraj, na mramorovom koni, sama tiež z mramoru vytesaná a drží ruku zdvihnutú k nebesiam. A že keď sa celá do zemi prepadne, že nebude vidieť ani konce prstov, vtedy len, že sa jej proroctvo vyplní. Môj otec rozprával, že ju videl a vtedy že bol už koň po prsia v zemi.“

„A kto to bol, tá Sybilla?“ opýtala sa Adelka.

„Sybilla bola múdra žena, ktorá vedela predpovedať budúcnosť.“

„A čo predpovedala?“ pýtali sa chlapci.

„Už som vám to neraz rozprávala,“ odpovedala babička.

„My sme to už zabudli.“

„To si ale máte zapamätať.“

„Ja som si z toho, babička, mnoho zapamätala,“ povedala Barunka, ktorá babičku veľmi pozorne počúvávala; „všakver, Sibylla prorokovala, že príde na českú zem mnoho biedy, že budú vojny, hlad, mor; najhoršie ale že bude vtedy, keď nebude rozumieť otec synovi, syn otcovi, brat bratovi, keď nebude platiť ani slovo, ani sľub, potom že bude najhoršie, potom že má byť česká zem na koňských kopytách roznesená.“

„Dobre si si to zachovala. Ale nedaj to pane Bože, aby to dakedy bolo!“ vzdychla babička.

Barunka kľačiac pri babičkiných nohách, mala ruky sopnuté na jej kolenách, jasné oči uprené dôverným pohľadom na vážnu tvár stareninu, opytovala sa ďalej: „Aké je to proroctvo, čo ste nám rozprávala, viete, o Blanických rytieroch, o svätom Václavovi a o svätom Prokopovi?“

„To je zase proroctvo slepého mládenca,“ odpovedala babička.

„Ach, babička, ja mám niekedy taký strach, že vám ho ani vypovedať nemôžem; všakver, vy by ste tiež nechcela, aby česká zem na koňských kopytách roznesená bola?!“

„Blázonko, ako by som mohla chcieť také nešťastie, veď sa každý deň modlíme za zdar českej zemi, veď je to naša matka. No, teda keby som videla matku upadúvať do zkazy, malo by mi to byť ľahostajné? Čo by ste vy robili, keby vám chcel dakto maminku zabiť?“

„Kričali by sme a plakali,“ ozvali sa chlapci a Adelka.

„Ste deti,“ usmiala sa babička.

„To by sme jej museli pomáhať, či áno, babička?“ povedala Barunka a oko jej zahorelo.

„Tak, dievča, tak, to je to pravé, krik a plač nič nepomáha,“ povedala starena a položila ruku na vnučkinu hlavu.

„Ale, babička, my sme malí, ako by sme my mohli pomáhať?“ ohlásil sa Janko, ktorého zamrzelo, že babička málo o ňom súdi.

„Neviete, čo som vám rozprávala o malom Dávidkovi, ktorý zabil Goliáša? Vidíte, i ten malý mnoho môže, keď má pevnú dôveru v Boha — zachovajte si to. Keď narastiete, prídete do sveta, poznáte zlé i dobré, budú vás svádzať, prídete do pokušenia. Vtedy si spomeňte na svoju babičku, čo vám rozprávala, keď s vami chodievala. Viete, že som zanechala dobré živobytie, ktoré mi pruský kráľ podával, ale ja som radšej pracovala do úpadu, ako by som si bola dala deti odcudziť. Milujte i vy teda svoju českú zem, ako svoju matku nadovšetko, pracujte pre ňu, ako hodné deti a proroctvo, ktorého sa bojíte, sa nevyplní. Ja sa nedočkám vášho mužného veku, ale úfam, že na babičkine slová budete pamätať,“ dodala babička pohnutým hlasom.

„Ja ich nikdy nezabudnem,“ šepkala Barunka schovávajúc tvár v lone babičkinom.

Chlapci tu stáli mlčky; oni slovám babičkiným nerozumeli tak, ako Barunka. Adelka sa pritúlila k babičke a plačlivým hlasom povedala: „Ale, babička, vy neumriete, však nie?“

„Všetko je len do času, milá dievčička, aj na mňa pán Boh zavolá,“ odpovedala babička — a vrúcne privinula malú Adelku k sebe. Tak ostaly na chvíľku a mlčali všetci; babička sa zamyslela, deti nevedely ako majú začať. Tu počuly nad sebou šumot krýdel a keď pozdvihly zraky hore, videly povetrím veslovať kŕdeľ veľkých vtákov.

„To sú divé husi,“ povedala babička, „tých neletí nikdy mnoho, len jedna rodina a majú v letení istý poriadok; pozrite, dve letia napred, dve vzadu, ostatné vždy jedna vedľa druhej, na diaľku, alebo na šírku, najviac že sa niekedy do polkola zatočia. Kavky, vrany, lastovičky, letia vo veľkých kŕdľoch, niekoľko ich letí napred, tie hľadajú miesta k odpočinku pre druhých vzadu a po stranách letí stráž, ktorá v čas nebezpečia háji samičky a mláďatá, lebo sa pridá, že sa postretnú s nepriateľským kŕdľom a potom začne sa vojna.“

„Ale, babička, akože môžu viesť vtáci vojnu, keď nemajú rúk, aby mohli držať šable a flinty?“ opýtal sa Vilko.

„Tí vedú vojnu svojím vlastným spôsobom a prirodzenou im zbraňou. Zobákami sekajú, a krýdlami útočia tak krute, ako ľudia ostrou zbraňou; zakaždým ich po takých vojnách mnoho spadne.“

„To sú hlúpi,“ poznamenal Janko.

„Nože, milý synku, ľudia majú rozum a bijú sa tiež a to pre málo, alebo pre nič a ubijú sa do smrti,“ odpovedala babička, vstala s lavičky a napomenula deti k odchodu.

„Pozrite, slnko je na sklonku a zachodí v šarláte, zajtra bude pršať,“ potom obrátila sa k horám a dodala: „a Snežka má čepiec.“

„Chudák pán Beyer, ten zase vystojí, keď musí chodiť do lesa,“ riekol útrpne Vilko, keď si spomenul na krkonošského horára.

„Každý stav má svoje ťažkosti a kto si aký zvolí, musí už znášať zlé s dobrým i vtedy, keby išlo o krk,“ povedala babička.

„Ja predsa len budem horárom a pôjdem k pánu Beyerovi vesele,“ povedal Janko, a pustiac do vetra draka, hnal sa dolu vrchom a za nim Vilko, lebo sa ozvaly zvuky zvoncov stáda, ktoré kraviar hnal s lúky domov a deti maly radosť z tých krásnych kráv, zvlášte z tých, čo išly napred a čo maly na červených kožených obojkoch mosadzné zvonce, každý iného hlasu. Veď to bolo na nich aj vidieť, že tomu vyznamenaniu rozumejú, pyšne pohadzovali hlavami so strany na stranu a rozkolembané zvonce si milo prizvukovaly. Adelka, ako ich videla, začala si nótiť: „Hou a hou, krávy jdou, nesou mléko s smetanou,“ a ťahala babičku s vrchu; babička ale obzerala sa po Barunke, ktorá stála ešte na vrchu. Ona sa bola zahľadela na oblohu, na ktorej sa tvorily blízko západu tie najkrajšie obrazy. Tu vystupujú na svetlej pôde tmavé hory a vrchy v ohromných tvaroch, podivných foriem, tu dlhé hrebene lesov, tu malé kopce, na nich hrady a kostolíky; tu na rovine dvíhajú sa štíhle stĺpy a oblúky brán, ako grécke stavby a rudá žiara západu je lemovaná zlatými hieroglyfami a arabeskami. Dievčaťu sa to tak páči, že volá babičku hore, babičke sa však nechce ešte raz na vrch, hovorí, že nemá už mladé nohy a dievčatko musí sísť dolu k ostatným.

O Všech Svätých ráno šly deti ako obyčajne babičke v ústrety a rozprávaly si po ceste: „Dnes nám prinesie babička z kostola sviečočky.“ A ona ich skutočne priniesla. „Keď nemôžeme ísť na cintorín obetovať za dušičky, rozsvietime ich doma,“ povedala. Tak slávila každý rok slávnosť za zomretých s deťmi len v domácnosti. Na Dušičky večer prilepila rozžaté sviečočky po stole, pri každej pomenovala dušičku, za ktorú ju rozsvecuje. Napokon prilepila ešte niekoľko bez mena, hovoriac: „Tie nech horia za tie, na ktoré nikto nepamätá.“

„Babička, ja tiež jednu rozsvietim za tú nešťastnú svadbu v Hertinskom lese!“

„Rozsvieť, rozsvieť, dievčatko, modlitba naša im bude azda milá.“ Rozžaly ešte jednu, babička prikľakla s deťmi ku stolu a modlily sa, dokiaľ sviečky horely. „Svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji,“ dokončievala babička modlenie, a deti musely povedať: „amen“.

O týždeň na to, keď babička deti budila, oznamovala im, že prišiel svätý Martin na bielom koni. Deti rýchle vyskočily z postielok bežaly k obloku — a hľa, všade bielo. Na stráni o zelenom listu ani pamiatky, ani na vrbách u rieky, na jalšách u potoka. V lese sa zelenaly jedine jedle a smreky, ale ich konáre boly pod ťarchou snehu nadol sohnuté. Na jarabine, ktorá stála blízko stavänia a na ktorej viselo niekoľko zamrznutých strúčkov, sedela vrana, drôbež na dvore stála tíško a dívala sa s prekvapením na tú novotu. Len vrabci vesele skákali po dvore a sbierali zrnká, čo sliepky nechaly. Mačka, ktorá sa vracala z lovu, za každým krokom otrepávala tlapky a rýchle sa ponáhľala na pec. Psi ale, zamáčaní po kolená, vesele sa preháňali po snehu.

„Sneh, sneh, to je dobre, budeme sa sánkovať,“ zavýskly si deti, vítajúc zimu, ktorá im prinášala toľké radosti. Svätý Martin im priniesol dobré rožteky — a po svätom Martine začaly sa páračky. Deti maly, pravda, priadky omnoho radšej, lebo maly pri priadkach viac voľnosti. Keď páračky zasadly v kuchyni okolo dlhého stola — na stole bola vysoká hromada peria, ako závej snehu, tu odháňala babička Adelku a chlapcov ustavične od stola ďalej. Ono sa totiž raz prihodilo, že Janko sa priplichtil medzi páračky a spadol do tej hromady; aký to bol krik a hluk, môže si každý predstaviť. Od tej doby hovorievala babička o tých malých, že neradno to vziať ku stolu. Ba ani poriadne zabaviť sa nesmely okolo stola, ani fuknúť, ani dvere strmo otvoriť, hneď dostaly hrešenie. Jediná ich radosť pri tých páračkách bola tá „pučálka“[6] (pochútka) a tie povesti o strašidlách a zbojníkoch, o svetlonosoch a ohnivých ľuďoch. Za dlhých, hmlistých večerov, keď páračky z chalupy do chalupy, alebo z dediny do dediny prechádzaly, bývalo často slýchať, že tú postrašilo niečo tam, tú zase tam a ako sa raz začalo o tom rozprávať, nebolo konca, lebo každá vedela niekoľko podobných príkladov. I kramolenskí zlodeji, ktorí šli z jari do kriminálu a na zimu prichádzali domov — ľudia si rozprávali, „že idú zo štúdií“, lebo sa tam vždy dačomu priučili — často zavdali príčiny, že ľudia o nich hovorili. A keď sa hovorilo o nich, začalo sa hovoriť o zbojníkoch vôbec a potom sa rozprávaly povesti o hôrnych chlapcoch, alebo o naozajstných lúpežníkoch. Deti sedely ako pena, ani sa nepohly, ale ani za svet by neboly išly von za dvere, tak sa bály. Preto babička nerada mala, keď sa podobné rozumy vykladaly, ale nikdy nebola vstave prúd rečí zastaviť.

Po Martine bol v meste zimný jarmok; to šla pani Prošková s Betkou a s Voršou do mestečka nakúpiť potrebného riadu a rozličných potrieb na celú zimu. Deti sa sotva mohly dočkať matky, lebo im vždy priniesla nejakú hračku a dobrý marcipán a babička dostala každý rok vlnené punčochy, kapce a pol tucta šnúr na kolovrat ako „jarmočné“.

Keď si ich ukladala do zásuvky, povedala Jankovi: „Keby nebolo teba, mala by som jednej dosť!“

Adelka dostala tentoraz na jarmočné drevenú doštičku, na ktorej bola abeceda. „Keď príde zajtra pán učiteľ, môžeš sa začať učiť; i tak máš dlhú chvíľku, kým sa ostatní učia. A keď si zapamätáš Otčenáš a pesničky, budeš si pamätať i abecedu,“ povedala matka.

Dievča podskočilo od radosti a hneď prezeralo bedlive písmenky; ochotný Vilko sa jej ponúkol, že ju naučí: i, e, a, o, u, ale ona skryla tabuľku za chrbát a odbavila ho: „Ja nechcem od teba, ty to tak nevieš, ako pán učiteľ.“

„Vari by som abecedu nevedel, keď už čítam z knihy,“ horšil sa urazený braček.

„Ale v knihe je to nie tak,“ uháňala sa sestrička.

„Jej, jej, ty si hlúpa,“ spraskol ruky chlapec.

„Nech som,“ pohodila Adelka hlavou a šla s tabuľkou ku svetlu.

Kým sa tí dvaja o učenosti hádali, prevádzal Janko v kuchyni Sultánovi a Tyrlovi koncert, trúbil na trúbke a súčasne bubnoval na bubníku, čo mu maminka z jarmoku doniesla. Psom nemusela byť tá hudba veľmi prijemná; maly čumáky zdvihnuté, Sultán brechal a Tyrl zavýjal, až hrôza počúvať. Babička bola s pani Proškovou v komore, kde ukladaly nakúpené veci a ako tú muziku počuly, úprkom pribehla. „Veď som si hneď myslela, že je to ten lucifer; v tebe niet dobrej žily, chlapče! Či ho budeš čušať?!“

Janko vyňal trúbku z úst, ale akoby nebol počul, čo babička povedala, pustil sa do smiechu a povedal: „Len pozrite na tých psov, ako sa hnevajú, že im robím muziku!“

„Keby mali tí psi rozum, tak by ti povedali, aby takú muziku kozel počúval, rozumieš? Hneď mi to ulož! Veru, ak budeš taký nezbeda, poviem Mikulášovi, aby ti ničoho nenadelil,“ hrozila babička, ukazujúc Jankovi cestu do izby.

„No, to bude pekná vec; a v meste sa rozprávalo, že svätý Mikuláš nakúpil plný voz darov a že bude toho roku štedrý, ale len tomu, kto je poslušný!“ zamiešala sa Vorša, keď vo dverách počula babičkine slová.

Akonáhle druhý deň pán učiteľ prišiel, vytasila sa Adelka so svojou tabuľkou a prisadla k druhým; dávala dobrý pozor, a po hodine pribehla k babičke s veľkou radosťou, že už zná všetky písmenky na prvých riadkoch a hneď ich aj babičke predriekala i so známkami, aké im pán učiteľ privesil, aby si ich lepšie zapamätaly. Matka a babička boly s ňou spokojné, zvlášte keď ich ešte i druhý deň dobre vedela; ale že ich často babičke ukazovala a chcela byť od nej zkúšaná, vedela ich konečne babička nazpamäť, tak ako i vnučka. „Pozrime sa, čo žijem, som si nemyslela, že by som sa ešte i ja abecede učiť mala a teraz na staré kolená sa mi to stáva. Veru, človek, ak chce byť s deťmi, musí sa stať niekedy dieťaťom s nimi.“

Jedného dňa vrazil Janko do izby s krikom: „Deti, deti, poďte pozreť, babička si sniesla s pôjdu kolovrat!“ — „Akýže je to div?“ karhala matka deti, keď videla, že sa všetky hrnú dvermi von, ešte i Barunka. Pravda, div to nebol žiadon, ale matka si nespomnela, že akých radostí priniesla babička so svojím kolovrátkom do izby. S kolovrátkom prišly priadky a s tými krásne povesti a veselé piesne. Matku pravda, netešily ani tie povesti, ani tie piesne, ona radšej sedela vo svojej izbičke a čítala z knihy zo zámockej knižnice a keď babička žiadala: „Rozprávaj nám niečo z tých kronik!“ — a matka rozprávala, nezaujímalo to deti ani ostatných tak, ako keď začala popisovať viedenský život; to sa všetkým páčilo a ak riekly priadky: „To musí byť krása v takom veľkom meste,“ bez toho, aby si viac žiadaly, deti si doista myslely: „Keby sme už boli veľkí a mohli by sme sa tam podívať!“

Ale nadovšetko bolo im všetkým milé — okrem matky, ktorá ich nerada počúvala, — keď babička začala rozprávať povesti o princeznách so zlatými hviezdami na čele, o rytieroch a princoch zakliatych do levov a psov, alebo ešte viac do kameňov, o orieškoch, v ktorých boly složené celé drahé obleky, o zlatých zámkoch a moriach, na ktorých dne bývajú krásné vodné panie. Matka netušila, že sa Barunka pri pletení často zamyslela a oblokom sa dívala na holé stráne a zasneženú dolinku, že tam vidí rajskú záhradu, palác z drahého kamenia, vtákov ohnivých farieb, panie, ktorých zlaté vlasy splývajú dolu — a zamrznutá rieka že sa jej premenila v modravé, vlniace sa more, a že na jeho vlnách krásne víly v perlových lasturách sa kolembajú. Sultánovi, ktorý vystretý na podlahe chrápal, nesnívalo sa o tej cti, ktorú mu chlapci dakedy preukazovali, keď ho zamyslení držali za dákeho zakliateho princa. — A ako milo bolo v izbe, keď sa zmrklo! Vorša zatvorila okenice, v peci práskaly smolné polená, do prostred izby sa postavil vysoký drevený svietnik, do jeho železných ramien sa zastrčily plápolajúce fakličky a dovôkola porozkladaly sa lavice a stoličky pre priadky; pre týchto hostí zakaždým prichystala babička na slinky za slamienku sušienok a slivák. S akou dychtivosťou čakaly deti, či skoro vrznú dvere na pitvore a vo dverách sa ukážu priadky! Lebo keď bývaly priadky, babička nezačala skorej rozprávať, len keď sa všetky sišly. Cez deň si prespevovala adventné piesne.

Pokiaľ deti babičku ešte dobre nepoznaly, jej dobré a zlé chvíle, mysleli si, že musia a musia na nej vymoriť povesti. Ale babička hneď bola s nimi hotová. Alebo začala im rozprávať o pastierovi, ktorý mal tristo oviec a keď ich hnal na pašu, prišiel k lávke, ktorá bola tak úzka, že nemohly ovce inakšie prejsť len jedna za druhou. „Teraz musíme počkať, kým prejdú,“ doložila a umlkla; keď sa deti po chvíli ozvaly: „Babička, a či už prešly?“ povedala: „Ech, čo vás napadá, to bude dobré dve hodiny trvať, kým prejdú.“ Deti vedely už, čo to znamená. Alebo začala: „No, keď už nechcete inak, tak vám budem rozprávať. Myslite si, že mám sedemdesiatsedem vačkov a v každom vačku jednu rozprávku; z koľkého vačku chcete, aby som vám povesť rozprávala?“ „Čo aj z desiateho!“ volaly deti. — „Tak z desiateho; v desiatom vačku je povesť takáto: Bol jeden kráľ, ten mal na peci vál, na tom vále kocúra, počúvajte, bude dlhá.“ A bolo zase po rozprávke.

Ale najhoršie bolo, keď sa babička zmienila o červenej čiapočke. To deti počuť nemohly, hneď ušly; pri každej inej by boly mohly babičku uprosiť, ale to nesmely ani ceknuť, ak nechcely počúvať opakovanie vlastných slov. Keď poznaly babičku, že nepovolí, čakaly trpezlive na priadky. Najskorej prišla vždy Kristinka, za ňou Míla, potom Kudrnovie Cilka zo dvora, Betkine i Voršine známe; dakedy prišla i pani matka s Mančinkou a pani horárka a raz do týždňa priviedla Kristinka so sebou aj mladú Tomšovú, pre ktorú obyčajne prišiel si jej manžel.

Kým sa ženské sohrialy a ku kolovratom zasadly, shováraly sa za chvíľu o všeličom. Ak sa prihodilo daktorej niečo nového, rokovalo sa o tom; ak bol nejaký sviatok a s ním spojená daktorá národná obyčaj, alebo povera spojená, alebo keď to bol sviatok zasvätený, zavdalo i to príčinu k rozprave. Na príklad večer pred svätým Mikulášom, opýtala sa Kristla Adelky, či už má za oblokom punčochu, lebo že sa už Mikuláši po okolí potĺkajú. „To mi babička dá, keď pôjdem spať,“ odpovedalo dievča. „To si ale nedávajte svoju malú punčošku, poproste babičku, aby vám dala veľkú,“ pokúšala Kristinka. — „To nejde,“ ozval sa Janko, „to by sme boli my oklamaní.“ — „Vám beztoho nadelí Mikuláš len metlu,“ škádlila Kristla. — „Však on vie svätý Mikuláš, že babička má ešte od vlani metlu schovanú a že nás nikdy nebije,“ povedal Janko, babička ale sa ohlásila, že by to Janík dakedy aj zaslúžil.

Deň Lucie bol deťom veľmi nemilý. Bola povera, že v tú noc chodí Lucia celá biela, dlhá rozcuchaná žena a ňou strašené bývaly deti, že ich poberie, ak sú neposlušné.[7] „Bojacnosť je pravá nemúdrosť,“ poznamenala babička a nemala rada, keď sa deti niečim strašily. Ona ich učila nebáť sa ničoho, len hnevu Božieho, ale vybiť im z hlavy niektoré povery, ako to otec vždy robil, keď mu začaly rozprávať o vodníku, o prašivci, svetlonosoch, o ohnivých chlapoch, ktorí sa dakedy pred človekom kotúľajú ako snop slamy, a ktorým sa za takú poctu na ceste ďakovať musí a p. — to nevedela, lebo viera vo všetko toto bola v nej príliš zakorenená. U nej bola všetka príroda oduševnená dobrými i škodlivými duchami; ona verila i v zlého ducha pekelného, ktorého Boh na svet posiela, aby zkúšal ľud boží; ona to všetko verila, ale sa nebála, lebo mala v srdci pevnú, nezvratnú dôveru v Boha, v jehož moci je celý svet, nebo i peklo a bez jeho vôle sa človeku ani vlas na hlave nepohne.

Tú dôveru hľadela vštepovať aj do detských srdiečok. Preto, keď Vorša na deň Lucie začala rozprávať o bielej žene, babička ju hneď zahriakla a doložila, že Lucia len noci upije. Najlepšie robil Míla; on vždy vyrezával chlapcom alebo sanky, pluhy, vozíčky, alebo chystal fakle a chlapci sa od neho ani nepohli. Keď bola reč o dačom strašnom a Vilko sa k nemu túlil, povedal Míla: „Nič sa nebojte, Vilko! Na čerta vezmeme kríž, na strašidlá palicu a vymlátime ich!“

To sa chlapcom veľmi páčilo a s Mílom by boli šli, trebárs aj o polnoci kamkoľvek; a babička súhlasila s ním a povedala:

„Veru, to je predsa len pravda, muž je len muž!“

„To je skutočne tak, a Jakub nebojí sa ani čerta, ani pána správcu, ktorý je horší ako čert,“ povedala Kristla.

„No, ako že je,“ spomnela babička, „keď hovoríme o pánu správcovi, či máš, Jakub, nádeju prísť do dvora?“

„I myslím, že z toho nič nebude, ženie sa to na mňa so dvoch strán a pletie sa do toho mnoho zlých ženských — a tie mi odspievajú.“

„Ach, nehovor tak, snáď sa to ešte dá napraviť,“ podotkla zarmútená Kristinka.

„Prial by som si to, ako ty, ale neviem. Slečinka správcovie sa preukrutne hnevá na mňa, že sme ten kúsok vyviedli tomu Talianovi. Ona si, vraj, na neho myslela — a keď ho pani kňažná k vôli tomu na rýchlo preč poslala, zkazila sa jej všetka osnova. Ustavične hučí správcovi do ušú, aby mňa do dvora nevzal. To je jedna. Druhá je rychtárova Lucia. Tá si vzala pred seba, žeby som ja bol jej kráľom pri „dlhej noci“, a že jej tú poctu urobiť nemôžem, bude sa rychtár zlostiť a ako dá pán Boh jar, budem si, myslím, spievať: „Háj — háj — háječku zelený — už som ja na vojnu chytený,“ — a Míla začal spievať, dievčatá vpadly do toho tiež, len Kristinka sa pustila do plaču.

„No, neplač, dievča, do jari ešte ďaleko, kto vie, čo pán Boh dá,“ tešila babička.

Kristinka si síce oči utrela, ale predsa bola len smutná.

„Nemysli na to, však to tatík snáď dajako spraví,“ povedal Míla a prisadol si k nej.

„A či by si nemohol predsa byť tým kráľom bez akýchkoľvek záväzkov?“ opýtala sa babička.

„Nuž, áno, babička, oni chodia niektorí chlapci u nás ku dvom, aj k trom dievčencom, kým si naostatok jednu vezmú, a dievčatá to robia práve tak. Nebol by som ja Luciin prvý švihák a nemusel by som byť ani posledným, ale u nás nebolo počuť, aby mládenec svádzal dve dievčence naraz a keď ide za kráľa, ako by šiel na svadbu.“

„Tak, pravda, dobre robíš, že nejdeš,“ prisvedčila babička.

„Čo len tú Lucku napadlo, že zrovna len teba chce, ako by nebolo dosť iných mládencov u vás,“ durdila sa Kristinka.

„Na to by pán otec povedal: „proti gustu žiadon dišputát,“ usmiala sa babička.

Pred vianočnými sviatkami striedalo sa rozprávanie povestí a spievanie piesní s rozprávaním o pečení vianočiek a ktorá akú má bielu múku, či dáva mnoho masla, dievčatá sa chystaly, že budú liať olovo a deti sa tešily na vianočky, na spúšťanie sviečočiek, na Jezuliatko a na koledu.

___

[6] Hrach „na zobky“ varený, alebo šošovica.

[7] I na Slovensku je povera známa, že Lucia rozcuchaná, v plachte zaobalená žena, má rešeto na hlave a tak chodí po dedine.

12. kapitola

Bolo to zvykom ako v mlyne, tak v horárni, i na Starom bielidle, že ktokoľvek prišiel na Štedrý deň a Vianoce, jesť a piť dostal do sýtosti a keby nikto nebol prišiel, babička by bola šla hľadať hosťa na rozcestie. Ale akú radosť mala v ten čas, ked znenazdania pred Štedrým dňom prišiel jej syn Gašpar a bratov syn z Olešnice! Celého pol dňa od radosti plakala a každú chvíľu odbehúvala od pečenia vianočiek do izby, aby sa na syna podívala, aby sa bratovca poopytovala, ako sa tomu alebo tej vodí v Olešnici a deťom nejeden raz opakovala: „Vidíte, ako tu hľa strýčko, taký bol i váš dedeček, lenže vzrast nemá po ňom.“ Deti si obzeraly oboch strýčkov zo všetkých strán a veľmi sa im páčili, zvlášte preto, že ochotne na každú ich otázku odpovedali.

Každý rok sa chcely deti postiť, aby videly zlaté prasiatko, ale nikdy k tomu nedošlo; vôľa bola dobrá, ale telo slabé. Na Štedrý deň bol štedre obdarovaný každý domáci i prezpoľný, i drôbež a dobytok dostaly vianočky a po večeri vzala babička od všetkého, čo k večeri bolo, po kúsku, hodila polovičku do potoka, polovic zahrabala do sadu pod strom, aby bola voda čistá a ostala zdravá a zem aby bola úrodná; omrvinky tiež sobrala a hodila do ohňa, aby „neškodil“.

Za maštaľou triasla Betka bazičku a volala: „Trasiem, trasiem bazičku, povedz ty mi pes, kde môj milý dnes,“ a v izbe lialy dievčatá olovo a vosk, a deti spúšťaly sviečočky v orechových škrupinkách na vodu.

Janko tajne postrkoval misu s vodou, aby sa hnula a škrupiny sa kolembaly; potom volal radostne: „Hľaďte, ja sa dostanem ďaleko, ďaleko do sveta!“

„Ach synku, ak sa dostaneš do prúdu života, medzi víry a úskaliny, keď budú vlny loďkou tvojho života zmietať, vtedy ty len budeš spomínať túžobne na tichý prístav, z ktorého si vyplával,“ povedala si tíško matka a rozkrojila jablko chlapcovo „na šťastie“ na priečne polovice. Jadrá tvorily hviezdu, tri čisté papršleky, dva boly neúplné, od chrobákov sožrané. Odložiac ich stranou vzdychla si mamička, potom rozkrojila druhé jablko pre Barunku — a ako videla zase hviezdu zatemnenú, povedala si: „Teda ani jeden, ani druhý nebude úplne šťastný.“ Rozkrojila ešte i pre Vilka a Adelku — a v tých boly hviezdičky zdravé o štyroch papršlekoch. — „Tie snáď,“ myslela matka a Adelka ju vytrhla z myšlienok a žalovala sa práve, že jej lodička nechce sa pohnúť od kraja a že sviečočka už dohorieva.

„Však i moja zhasína a neprišla ďaleko,“ povedal Vilko.

V tom postrčil dakto misku znova, voda sa rýchlo pohýbala a lodičky na prostriedku plávajúce sa potopily.

„Hečte, hečte, vy skorej umriete, ako my!“ zvolala Adelka s Vilkom.

„Čo za to, len keď sme ďaleko boli,“ odpovedala Barunka a Janko jej prisvedčil; matka ale smutne dívala sa na tie zhasnuté svetielka a predtucha zmocnila sa jej duše, či je tá nevinná detinská hra nie predsa vešťbou ich budúcnosti.

„Či nám Jezuliatko prinesie dačo?“ opýtaly sa deti potajmo babičky, keď začala so stola upratúvať.

„To ja nemôžem vedieť; počujete, keď zazvoní,“ odpovedala babička. Menšie deti postavily sa k obloku, lebo si myslely, že Jezuliatko musí ísť okolo okien a že ich počuje. — „Či neviete, že Jezuliatko nemožno vidieť ani počuť?“ upozornila ich babička. „Jezuliatko sedí v nebi na jasnom tróne a posiela darky po anjeloch, ktorí ich prinášajú na zlatých oblakoch. Nepočujete nič, len zvuky zvončeka.“

Deti sa dívaly do oblokov a nábožne počúvaly, čo hovorí babička. V tom kmitla okolo okien svetlá žiara a z vonku zavznel hlas zvonka. Deti sopäly ruky, Adelka ale tíško šepkala: „Babička, to svetlo bolo Jezuliatko, či áno?“ Babička prisvedčila; v tom vkročila i matka a oznámila deťom, že v babičkinej izbe im Jezuliatko nadelilo. To bol shon, to bolo radosti, keď videly osvetlený, okrášlený strom a pod nim krásnych darov! Babička síce neznala ten spôsob, medzi ľudom sa to nerobilo, ale ľúbil sa jej, dlho pred Vianociami vždy už pamätala na stromček a pomáhala dcéri pri okrašľovaní. „V Nise a v Kladsku panuje všade ten zvyk; či vieš Gašpar, vtedy, keď sme tam boli, bol si už hodný chlapec,“ povedala babička synovi, nechajúc deti, aby sa tešily so svojimi darčekami — a sadla si k synovi ku peci.

„Ako by som sa nepamätal; je to pekný zvyk — a dobre, Terezka, že si ho zaviedla; budú to deťom dakedy krásné rozpomienky, keď sa octnú v trudoch života. Na ten deň si človek aj v cudzine najradšej spomína, ja som to zkúsil po mnoho rokov, keď som bol vo svete. Často som sa dobre mal u majstra, ale vždy som si myslel: Keby som radšej sedel doma pri matke a mal kašu s mädom, buchtičky s makovou plnkou a hrach s kapustou, všetky tie dobré jedlá by som vám za to dal!“

„Naše jedlá,“ usmiala sa babička a prikývla hlavou; „ale ešte si zabudol sušenú miešaninu“ (ovocie).

„To viete, že o to som veľmi nedbal; v Dobruške to pomenovali muzikou. Ale na niečo iného som spomínaval, čo sme všetci radi počúvali.“

„Však ja viem, čo myslíš; pastiersku koledu; to je tu tiež, počkaj, počuješ to hneď,“ povedala babička a sotva to dopovedala, ozvala sa zvonku pri okne pastierska trúba. Vopred odtrúbil pastier melódiu pastierskej piesni koledovej, potom začal spievať: „Hore vstaňte pastierkovia, hlasná novina, Spasiteľ sa nám narodil v Betleheme v chlieve“ atď. — „Máš pravdu, Gašpar, keby som nepočula tú pieseň, ani by mi Vianoce neprichodily také veselé,“ riekla babička a počúvala s potešením. Potom vyšla von a nakládla pastierovi do vreca výsluhu.

Na Štefana šli chlapci na koledu do mlyna a do horárni; keby neboli prišli, bola by si pani matka myslela, že sa na nich srútila povala a sama by bola pribehla na Staré bielidlo. Bertík a Frantík prišli zase navzájom dolu koledovať.

Ubehly vianočné sviatky; deti sa už zase tešily na tri Krále — a pán učiteľ že príde napísať na dvere tri Krále a koledovať; a po troch kráľoch maly priadky sláviť „dlhú noc!“ Pravda, na Starom bielidle a v mlyne to nebolo tak ako na dedine, kde bolo mnoho mladej chasy; tam si volili kráľovnú a kráľa, bola muzika, strojila sa praslica a dával sa vrkoč. Na Starom bielidle vystrojila sa dobrá večera, priadky sa sišly, spievalo sa, jedlo, pilo — a keď tu odrazu za dvermi ozval sa verklík, začalo sa v kuchyni tančiť. Prišiel aj Tomeš, pán otec, i pán horár, prišli ešte poniektorí a zábava bola hotová. Kuchyňa bola síce tehlami dláždená, ale dievčatá si z toho nič nerobily a ktorým bolo ľúto obuvi, tancovaly bosky.

„No, akože, babička, mohli by sme spolu trochu faldy prevetrať?“ uškľabil sa pán otec, keď prišiel z izby, kde sedeli starí, do kuchyne medzi tancujúcich a videl v kuchyni i babičku, lebo musela dohliadať na tú malú drôbež, ktorá sa plietla na prostriedku kola spolu i so Sultánom a Tyrlom.

„I, pane otče, boly časy, keď som nedbala, trebárs boly nohy plné krvavých otlakov, len keď som tančila. Ako som sa v hostínci, alebo na mlate ukázala, už kričali chlapci: Madlena je tu, hrajte kalamajku, vrtáka! Hajdy, Madlena letela do kola. Ale teraz, ty môj milý Bože, som ako para nad hrncom.“

„Čo je po tom, vy ste ešte ako prepelička, babička, mohli by sme predsa zkúsiť jeden tanček,“ pokúšal pán otec a točil svoju tabačnicu v prstoch.

„Tu hľa, máte tanečnicu, pán otec, tá sa vie točiť ako vreteno,“ smiala sa babička a vzala mladú Tomšovú za ruku, ktorá práve stála za pánom otcom a ich rozhovor počula.

Veselo vzala mladá žena pána otca za ruku, povedala Kudrnovi, aby hral tú prvú zvoľna. Kudrna držal v jednej ruke kus jahelníka, z ktorého si pre ukrátenie času ujedal, spustil súsedskú a pán otec chcej nechcej musel do kola a mládež začala tľapkať, takže pani matky vyšly z izby pozreť, čo sa to v kuchyni robí. Keď už tam boly, pochytil Tomeš pani mlynárku do tanca, pán otec, keď sa roztancoval, zaviedol domácu paniu a tak si za chvíľku i tí starí zaskočili a babička sa pánu otcovi smiala.

A sotva bolo po „dlhej noci“, už boly zase hody v mlyne, zabíjali brava, smažily šišky, buchty, pri čom musely byť zase priatelia zo Starého bielidla a pán horár; pán otec poslal po nich sane. Neskoršie bola tá sláva v horárni a najpozdejšie u Proškov. A tu zase prišli jedného dňa s Dorotou. Kráľom Diokleciánom bol Kudrnov Václav. Dorota panna bola jeho sestra Lída, dvaja dvorania, sudca, kat a jeho holomci boli chlapci, možno, zo Žernova. Holomci a dvorania niesli kapse na dary. Pred Proškovie bola dlhá kĺzanka, tam sa obyčajne páni herci zastavili — a trochu sa kĺzali; Dorota panna sa skrúšene na nich dívala a triasla sa zimou. Napomínala ich síce, aby už išli, ale jej hlas proti toľkým hlasom neprerazil a musela byť svedkom ich hrudovania sa, keď sa im pridalo, že jeden druhého strčil. Konečne vošli do stavänia, kde ich vítali psi s náramným brechotom a deti s veľkou radosťou. Pri peci si napravili šaty a složili kapsy. Oblek bol jednoduchý. Dorota panna mala bratove čižmy, cez svoje sukne biele kamrtuchové šaty, vypožičané od Mančinky, na krku korale, miesto závoja maminu bielu plachietku a na nej papierovú korunku. Chlapci mali na svojom obleku ešte biele košele, okolo pásov strakaté šatky, papierové čiapky. Dioklecián mal tiež korunu a plášť cez rameno, matkinu kvetovanú nedeľnú zásteru, ktorú mu zo zvláštnej ochoty požičala. Keď sa trocha sohriali, postavili sa do prostred izby a začali svoj kus prevodzovať; deti to počuly každičký rok, ale vždy sa im veľmi páčil. Keď potom kráľ Dioklecián, pohan, Dorotu pannu kresťanku odsúdil, aby umrela rukou katovou, vezmú ju holomci pod ruky a vedú na popravište, kde na ňu čaká kat s vytaseným mečom a s hrozným pathosom volá: „Dorota, panna, kľakaj, nič sa môjho meča neľakaj, skloň len hlavu hrdinsky, sotnem ja ti ju majstrovsky!“ Dorota panna si kľakne, skloní hlavu a kat jej sotne korunku s hlavy, ktorú holomci sodvihnú. Potom sa všetci poklonia, Dorota panna položí si korunku zase na hlavu a postaví sa ku dverám do kúta.

„Viďte len, ako to tie deti pekne vedia, až milo je počúvať,“ usúdila Vorša.

I babička ich pochváli a hojne obdarovaní vyhrnú sa herci von dvermi. Za staväním si prezerajú, čo dostali; potravu kráľ hneď aj rozdelí, ale peniaze strčí do svojho vrecka, poneváč on ako riaditeľ celej výpravy mal k tomu jediné právo, keďže on znášal i zodpovednosť i všetky výlohy sám jediný. Po tomto spravodlivom rozdelení pustili sa hneď do Riesenburku. Proškovie deti si prípovede opakovaly za viacej dní a z tých deklamácií prevádzaly Dorotu. Jediná matka nemôže pochopiť, ako sa taká hlúposť dakomu páčiť môže.

A tu už boly zase „ostatky“ a v nedeľu prišly z mesta pekné sane, na koňoch hrkalky, ktoré na dvorku tak silne zazvonily, kedykoľvek kone sebou pohly, takže vrana, zimná to navštevovateľka Proškovie dvora, chytro vyletela na jarabinu a kury i vrabce s veľkým údivom sa dívaly na záprah; mysleli si asi: Pre pána kráľa, čože to má byť? Prišli po rodinu Proškovskú, aby išli na fašiangy ku kmotrovi Stanickému do mestečka. — Babička ale nikdy nechcela ísť; hovorila: „Čo tam? Nechajte ma doma, ja sa medzi panstvo nehodím.“ Stanickovci boli hodní a vľúdni ľudia; ale že tam bol hostínec, prišlo rozličných hostí i na niekoľko míl a to nebola spoločnosť pre skromnú babičku. Keď večer prišly domov, rozprávaly deti babičke, čo maly dobrého, priniesly jej výslužku, chválily hlučnú muziku, ktorú počuly a rozprávaly, kto tam všetko bol. „A hádajte, koho sme tam ešte videli?“ zahádal Janko.

„No, kohože?“ babička na to.

„Kupca Vlacha, čo k nám chodieva a čo nám dáva figy. Ale vy by ste ho nepoznali, nebol taký špinavý ako vždy, keď k nám príde; bol ustrojený ako knieža pán a mal zlatú retiazku na hodinkách.“

„Čoho je dosť, ľahko s tým plýtvať,“ povedala babička; „ostatne,“ doložila, „vy tiež nejdete medzi ľudí v šatách, v ktorých sa doma povaľujete, to je človek spoločnosti i sebe dlžen, aby chodil v čistých šatách, keď to môže byť.“

„Ale ten musí byť bohatý, že áno?“ mienily deti.

„Neviem, nebola som v jeho truhle, ale môže byť, vie on dobre predávať.“

Posledný deň fašiangový prišly ešte s veľkým hurtom maškary, vpredu sám mäsopôst, bol celý ovešaný hrachovinou ako medveď. V každom staväní utrhli gazdinky z neho kúsok a schovaly. Ten kúsok hrachoviny z ostatného fašiangu dávaly husám do hniezd, keď nasádzaly, aby, vraj, dobre sedely.

Pochoval sa i fašiang a s ním bol urobený koniec zimným radovánkam; babička spievala pri kolovrátku pôstne piesne, keď si deti k nej sadly, rozprávala im o živote a utrpení Krista Pána a na prvú pôstnu nedeľu obliekla smútočné šaty. Dni boly dlhšie a slnko mocnejšie, teplý vietor sožieral sneh na stráni. Sliepky zase vesele krákorily po dvore, gazdinky, keď sa sišly, začaly rokovať o nasádzaní vajíčok, o siatí ľanu, gazdovia chystali pluhy a brány. Pán horár, keď chcel z tamtej strany, z hory priamo na Staré bielidlo, nemohol už cez rieku, ľad práskal a pomaly sa kus po kuse odporúčal, ako to pán otec poznamenal, keď za rána prichodil dozrieť ku stavidlu a na priedomí u babičky si chvíľku postál.

Prišla nedeľa Čierna, Družebná, Kýchavná a piatu nedeľu, Smrtnú, zaradovaly sa deti: „Dnes budeme vynášať smrť,“ a dievčatá dodaly: „Dnes je naša koleda!“ Babička urobila Adelke líto (prútik), na ktoré shromažďovala po viac dní vyfúkané vajíčka, výdušky, navesila ich na ne, naviazala červených stužiek, aby bolo veselé. Dievčatá šly koledovať. Odpoludnia sa všetky dievčatá sišly vo mlyne, kde sa strojila smrť. Cilka urobila slamenú otiepku, každá z dievčat dala niečo zo šatstva na ňu; čím krajšia bola Morena, tým väčšia chvála. Keď bola ustrojená, vzaly ju dve dievčatá popod ruky, ostatné do páru sriadily sa za nimi a lítami točiac spievaly: „Smrť nesieme zo vsi, nové leto do vsi,“ idúc od mlyna ku hati. Staršia chasa išla opodiaľ za nimi, chlapci ale s posmešnými posunkami ich obskakovali a chceli Morene strhnúť čepec s hlavy; dievčatá ju ale bránily. Ako prišly ku hati, rýchle smrť odstrojily a s veľkým jasotom hodily otiepku do vody; na to sobrali sa chlapci a dievčatá a spoločne začali spievať: „Smrť pláva po vode, nové leto k nám ide, s červenými vajci, žltými mazanci.“ Na to zase dievčatá začaly: „Líto, líto, líto, kdes tak dlho bolo? Pri studienke u vody, mylo ruky i nohy. Fiala, ruža, kvitnúť nemôže, až jej Pán Boh spomôže.“ A zase zanótili chlapci: „Svätý Peter z Ríma, pošli fľašu vína, aby sme sa napili, Pánaboha chválili.“

„No, poďte ďalej, koledníci,“ volala pani Prošková, počúvajúc pod stenou chasu, „poďte ďalej, víno vám nedáme, ale niečo predsa, aby ste sa obveselili.“

Mládež vošla s domácimi dievčatmi do izby a Kristinka i ostatní šli za nimi, veseliac sa a spievajúc s nimi.

Na Kvetnú nedeľu ráno bežala Barunka ku rieke natrhať púzalky (kočičky); ony vždy už kvitly, „ako by vedely, že ich na ten deň treba,“ myslelo si dievča. Keď šla s babičkou do kostola na hrubú, niesly si ich každá za hrsť k sväteniu.

Na Škaredú stredu, keď dopriadla babička svoj úkol a kolovrat vynášala na pôjd, volala Adelka: „Oh, jé, už ide kolovrat na podvrch, babička bude priasť na vretienko!“

„Ak dá pán Boh zdravia do zimy, tak si ho zase snesieme,“ povedala babička.

Na Zelený štvrtok vedely deti, že na ráno nedostanú inšie len jidášky (pečivo) s mädom. Na Starom bielidle nebolo včiel, ale pán otec poslal vždy plásť mädu, keď prezeral úle. Pán otec bol včelár a mal mnoho úľov; sľúbil i pani Proškovej, ak sa mu podarí roj, že dostanú, lebo neraz počul od babičky, že by si ničoho tak nežiadala u stavänia, ako včely; že je veselo človeku, keď vidí tie včeličky celý deň lietať z úľa do úľa a celý deň pracovať.

„Barunka, vstávaj, slniečko hneď vynde!“ budila babička na Veľký piatok ráno vnučku, a ľahúčko jej poklopala na čelo. Barunka mala ľahký spánok, hneď sa prebudila a keď videla stáť babičku pri posteli, spomnela si, že večer prosila, aby ju zobudila k rannému modleniu. Vyskočila, prehodila na seba sukničku a šla za babičkou. Voršu a Betku tiež zobudila; „deti necháme ešte spať, ešte tomu neporozumejú, budeme sa modliť za ne,“ povedala. Ako dvere na pitvore vrzly, hneď sa ozývala drôbež i dobytok a psi vyskočili z búdy. Babička ich prívetive odstrčila a ostatným zavolala: „Majte strpenia, kým sa pomodlíme!“ Barunka sa na babičkin príkaz v jarku umyla, potom šly na stráň modliť sa „deväť Otčenášov a Zdraváskov, aby im pán Boh poprial celý rok čistotu tela,“ ako to už bolo zvykom. Stará babička si kľakla, vrúcne sopäla scvrklé ruky cez prsia, jej mierne oči obrátily sa dôverne k ružovým zorám, ktoré na východe zvestovaly východ slnka. Barunka kľačala vedľa nej, čerstvá, ružová ako púčok. I ona sa modlila nábožne, ale potom jej jasné, veselé oči od východu sa obrátily k hore a točily okolo po stráni a po lúke. Mutné vlny plynuly pomaly, so sebou unášaly vždy ešte kusy ľadu a sneh, ale sem tam zelenala sa už tráva, ranné iskierky sa rozvíjaly, stromy, kroviny začínaly pučať, príroda sa prebúdzala k radostnému životu. Ružové zore rozchodily sa po oblohe, zpoza hôr vystupovaly zlaté papršleky vyššie a vyššie, pozlacovaly vrcholky stromov až pomaly ukázalo sa slnko v celej svojej velebnosti a svetlo svoje rozlialo po stráni. Stráň na druhom boku bola ešte v polosvetle, za haťou padala hmla nižšie a nižšie a nad jej vlnami bolo vidieť na vrchu nad pílou kľačať ženské z piliarovej rodiny.

„Pozrite len, babička, ako krásne vychodí slniečko!“ upozornila Barunka babičku celá pohrúžená v obdive svetla nebeského: „keby sme teraz kľačaly na Snežke!“

„Ak chceš Pána Boha vrúcne vzývať, máš na to miesta všade dosť, zem Pána celá je krásna,“ riekla babička, urobila kríž a vstala so zemi. Ako sa obzrely, videly nad sebou najvyššie na stráni Viktorku opretú o strom. Jej kučeravé vlasy boly od rosy zvlhlé a visely jej do tvári a okolo tvári, šaty mala rozcuchané, hrdlo obnažené, čierne oči divým ohňom planúce, uprené boly k slnku, v ruke držala rozkvitnutý petrklíč (kašku). Nebolo badať, že babičku vidí. „Len kde tá úbohá zase chodila!“ poznamenala babička.

„A hľa, kde ona našla už ten kvietok!“

„Niekde na vrchu, veď ona tam schodí každý kút.“

„Ja ju oň poprosím,“ povedalo dievča a už bežalo na stráň; tu sa Viktorka zo svojho zadumania prebrala a obrátila sa rýchlo k odchodu, ale keď Barunka zavolala: „Prosím ťa, Viktorka, daj mi ten kvietok!“ ostala stáť a zrakom k zemi obráteným kvietok jej podala. Hneď sa ale ztrhla a ako blesk letela po stráni dolu. Barunka sbehla k babičke.

„Už dávno, čo si neprišla pre potravu,“ preriekla babička.

„I včera, keď ste boly v kostole, bola u nás, maminka jej dala bochník chleba a jidášky,“ sdelila Barunka.

„Teraz jej bude, chuderke, zase lepšie v lete; ale Boh zná, ako by ona nemala ani citu. Celú zimu len v ľahkom odeve a bosá; nie div, že krvavé stopy ostávajú po nej na snehu a ona ako by nič. Ako rada by jej bola pani horárka udelila každý deň teplého jedla do sýtosti, ale ona neprijme ničoho, len ak kúsok pečiva. Nešťastné stvorenie!“

„Ono jej je snáď nie zima v tej jaskyňke, babička, ináče by niekam išla; veď sme ju mnohoráz prosily, aby ostala u nás.“

„Pán horár povedal, že je v takých podzemným dierach v zime teplo, a keď je Viktorka nie zvyknutá na vykúrenú izbu, tak zimu veľmi necíti. To už Pán Boh tak spravuje; on posiela anjelov-strážcov dietkam, aby ich varovali od zlého a Viktorka je tiež také úbohé dieťa,“ dokončila babička a vošla s Barunkou do domu.

Inokedy zavznievalo zvonenie na večer a na poludnie so žernovského vrchu s vežičky nad kaplicou; v ten deň ale vybehol Janko a Vilko s rapčadlami do sadu, a rapčali, až vrabce so striech rozplašili. Odpoludnia šla babička do mestečka k božiemu hrobu, stavila sa pre pani matku a Mančinku. Pani mlynárka vždy zaviedla babičku do komory a ukazovala jej plnú slamienku farebných vajec pre koledníkov, ukazovala celý rad mazancov (koláče) a tučného barančeka. Tiež podala deťom po „hnetanke“ (koláč), ale babičke nie, lebo vedela, že starenka od rána na Zelený štvrtok až do večera po vzkriesení nič do úst nevezme; ona sama postila sa na Veľký piatok, ale prísny pôst, ako babička, to by vraj nevydržala. „Každý dľa svojho svedomia, milá pani matka; ja myslím, že keď má byť pôst, nech je pôst.“ Popozerala pani mlynárkino umenie, pochválila ho a doložila: „My sa len zajtra pustíme do pečenia, prichystané je už všetko; dnešný deň nech je obetovaný modlitbe.“ A taký poriadok bol v Proškovie domácnosti, lebo babičkino slovo platilo ako zákon.

Na Bielu sobotu bolo ale na Starom bielidle od včasného rána ako na Pražskom moste; v izbe, v kuchyni, vo dvore, pri peci, všade sa striedaly pracujúce ruky — a keď sa deti ku hocktorej zo ženských so svojimi záležitosťami obrátily, všade počuly sťažovať sa, že nevedia, kde im hlava stojí, ešte i Barunka mala toľko práce, že zabúdala jedno pre druhé. Za to ale bolo k večeru v dome všetko a všade v poriadku, a babička i s Barunkou a s matkou šly na vzkriesenie. Keď potom v osvetlenom, nábožným ľudom naplnenom chráme zavznelo so všetkých úst slavné: „Vstal tejto chvíle náš Vykupiteľ! Hallelujah!“ tu sa cítilo dievča unesené mocným citom, prsá sa jej dmúly, púdilo ju to von do šíreho priestoru, kde by mohla dať priechod nevýslovnému jasotu, ktorý jej v duši hlaholil. Celý večer jej bolo neobyčajne milo — a keď jej babička dávala „dobrú noc“, vzala ju okolo hrdla a pustila sa do plaču.

„Čo ti je, prečo plačeš?“ opýtala sa babička.

„Nič mi je, babička, len radosť mám v sebe, takže musím plakať,“ odpovedalo dievča. A starenka sa sohla, pobozkala vnučku na čelo a pohladila ju po líčku, ale nepovedala ani slova. Znala ona svoju Barunku!

Na prvý sviatok vzala babička k sväteniu so sebou do kostola mazanec (koláč), víno a vajíčka. Keď to domov doniesla, rozkrájalo sa posvätené, každý z domácich dostal z obojeho po kúsku a trochu vína. Drôbež a dobytok dostal tiež ako na Vianoce, že aby boly domu príchylné a donášaly hojný úžitok; tak to chcela babička.

Pondelok ale bol na ženské zlý deň, bola dynovačka a koleda. Sotva boli Proškovci ráno vstali a sa poobliekali, už sa ozývaly hlasy za dvermi: „Ja som malý koledníček“ atď. a tu naraz zaklepal ktosi na dvere; Betka šla otvoriť, ale otvárala opatrne, mohli to byť aj chlapci, lebo to bolo isté, že žiadon zo známych nedaroval šľahačku. A najrannejší bol pán otec z mlyna. Prišiel ako svätúšok, vinšoval „šťastné a veselé hody,“ ale pod kabátom mal schovanú vŕbovú „dynovačku“ (korbáčik); tú odrazu s uškľabnutím vytiahol a začal ženské šibať. Dostaly všetky, i pani, i Adelka, ba i babičku šibnul cez faldy, „aby blchy neštípaly,“ dodal so smiechom. A ako každý iný koledník, dostal i pán otec po vajíčku, po jabĺčku. „Čo, chlapci, ako ste koledovali?“ opýtal sa pán otec chlapcov.

„To sú tiež pekní, inokedy sa im nechce s postele, dnes ale sotva som vstala, už boli v izbe, aby ma vyšľahali,“ žalovala Barunka a pán otec i chlapci ju vysmiali.

Prišiel i pán horár dolu šľahať, i Míla, i Tomáš, slovom, nebolo pokoja celý deň, a dievčatá ako len zazrely chlapcov, už schovávaly holé ruky pod zásteru.

13. kapitola

Jari skokom pribúdalo, ľudia pracovali už na poliach; hore na stráni vyhrievali sa jašteričky a hadi, že sa ich deti, ktoré išly na podzámocký vrch hľadať fialky a konvalinky, vždy naľakaly; babička im ale hovorila, že sa nemajú čoho báť, že do Ďura žiadne zviera je nie jedovaté, že sa môže vziať i do ruky, „ale keď je už slnko vysoko, tak je v nich už jed,“ dokladala. Na lúke za splavom rozkvitalo hojne kvieťa, blyskač a žabie očko, na stráni modral sa pľúcovník a zlatom sa odievaly kašky a púpava. Deti sbieraly mladé výhonky dobrých zeliniek do polievky, prinášaly pŕhľavu húsatkám a kedykoľvek šla babička do maštale, sľubovala Stračke, že už onedlho pôjde na pašu. Stromy úprkom obalovaly sa listom, konáre veselo ihraly sa v povetrí, škovránok vznášal sa vysoko vo vzduchu, deti ho i počuly, ale málokedy videly toho malého speváčka, i kukučka sa už ohlasovala a deti kričaly do hory: „Kukučka, povedz nám, ako dlho budeme žiť?“ Dakedy zakukala, dakedy ale sa Adelka na ňu hnevala, že schválne nechce zakukať. Chlapci učili Adelku krútiť píšťalky z vŕby; ale keď jej píšťalka nechcela pískať, dávali jej vinu, že pri krútení nedobre odriekala. „Vy, dievčatá, neviete ani píšťalku urobiť,“ vysmieval sa Janko.

„To je nie naša vec, ty ale zase neurobíš takýto klobúčik!“ povedala Barunka, ukazujúc chlapcom klobúčik z jelšových listov, okrášlený iskierkami, ktorý bola celý ihličím sošpendlila.

„Hm, to je kunšt!“ pohodil chlapec hlavou.

„Pre mňa nie, ale pre teba,“ smiala sa Barunka; potom išla ešte hotoviť šaty ku klobúčiku a telo panenky z bazovej duše.

Janko ale položil prútik cez koleno a povedal Adelke: „Teraz počúvaj a dívaj sa, ako to budem robiť!“ a začínajúc otĺkať, vravel: „Otĺkaj sa, píšťalečko, keď nebudeš sa otĺkať, budem na teba žalovať kniežaťu pánu, a on ti dá ranu, až odletíš k zlatému džbánu. Huš, huš, huš, vrazím do teba nôž, vrazím do teba kudličku, vyrazím ti dušičku, vrazím do teba zavieráčik, budeš spievať ako vtáčik.“

Píšťalka bola otlčená, urobená a pekne pískala. Vilko ale tvrdil, že predsa tak pekne nepíska, ako Václavova pastierska; omrzelo ho robiť píšťalky, spravil si z prútov vozík, pripriahol sa k nemu a začal cválať po lúke a psi za ním.

Barunka, podávajúc sestričke panenku, povedala: „No, ale uč sa to spraviť sama! Kto sa s tebou bude hrať, keď my začneme chodiť do školy? Budeš tu sama.“

„Bude tu babička,“ odpovedalo dievča s tvárou, na ktorej bolo vidieť, že jej tá samota bola nemilá vec, ale že keď jej ostane babička, že jej ostane všetko.

V tom šiel tade pán mlynár, a podávajúc Barunke list, povedal: „Bežte s ním k maminke, povedzte, že bol prášek v meste, a že mu ho na pošte dali.“

„To je od tatíka!“ zajasaly deti, a bežaly do domu. Pani Prošková čítala s radostnou tvárou list; keď ho dočítala, sdelila deťom, že tatík príde v polovici mája, i pani kňažná.

„Koľkokrát sa to ešte vyspíme?“ opýtala sa Adelka.

„Myslím, že asi štyridsaťkrát,“ povedala Barunka.

„Oh je, to ešte dlho nebude,“ mračilo sa dievča.

„Vieš čo,“ radil Vilko, „ja si urobím na dvere štyridsať čiarok a vždy, keď ráno vstanem, jednu smažem.“

„To vykonaj, ubehne ti čas,“ smiala sa matka.

Pán mlynár šiel od hati a stavil sa. Tvár jeho bola starostlivá, nesmial sa ani očima nežmurkal, piksľu držal v ruke, ale netočil s ňou, len tu i tu klepnul na vrchnáčik. „Či viete, čo je nového, ľudkovia?“ povedal, keď vošiel do dverí.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa babička i pani jednohlasne, lebo videly, že je pán otec nie ako býva.

„Máme tu vodu s hôr.“

„Bože, ráč chrániť, aby nebola náhla a zlá,“ riekla preľaknutá babička.

„Bojím sa toho,“ povedal mlynár, „mali sme po niekoľko dní poludnie vetry, na to prišly dážde, v horách, ako to mletiari, ktorí odtiaľ prišli, rozprávajú, je odmäk. Bude to toho roku nedobré. I ja idem teraz domov a odpraceme hneď všetko tomu zlému hosťovi z cesty. Radím vám, aby ste sa tiež prichystali, opatrnosti nikdy nezbýva. Odpoludnia vás prídem pozrieť. Dávajte pozor na stúpanie vody — vy ale, malé čečetky, nechoďte k vode!“ doložil pán otec a uštipol Adelku do tvári; potom odišiel z domu.

Babička sa išla podívať k splavu; po stranách hati boly hrádze stavané z dubových driev, medzi ktorými riastlo kapradie. Na stenách hrádze videla babička, že vody pribudlo, najnižšie trsy kapradín boly už vo vode. Kusy dreva, trávnika a konáre stromov unášal špinavý prúd rieky cez splav. Starostlive vrátila sa babička domov. Keď šly kere, sopäly sa dakedy na splave a prúd rieky, ženúci sa jarkom, zaplavil stavänia; vždy býval strach, keď začaly ľady pukať, mlynárovci chodievali ustavične na stráži, aby sa kde možno, predišlo nebezpečenstvu, roztrhali kroviny, ktoré sa tam hore zastavily. Ale proti vrchovej povodni nebolo obrany. Ako na divom koni prihnala sa s vrchov, vzala na ceste všetko so sebou, čo sa jej v cestu postavilo, roztrhala hrádze a brehy, vyvrátila stromy i stavänia, a to všetko v takej rýchlosti, že sa ľudia ani zpamätať nemohli. Preto aj babička zkúsená toho, ako prišla domov, radila, aby sa dialy prípravy k odprataniu vecí z izieb na podvrch, čo sa hneď robilo.

Medzitým prišiel pán horár, ktorý idúc z hory okolo píly, tiež počul, že ide veľká voda, pozoroval stúpanie vody. „Tie deti by vám len prekážaly — a keď by bolo zle, čo s nimi; ja ich poberiem so sebou ta hore,“ povedal a panie boly jeho nabídnutiu rady. Odnášalo sa, upratúvalo, drôbež sa odsťahovala na stráň, kravička sa odviedla k horárovcom.

„A vy iďte teraz za deťmi, aby tá pani nemala všetko na starosti,“ povedala babička dcére a Betke, keď bolo všetko usporiadané; „ja ostanem tu aj s Voršou. Ak príde voda do stavänia, vylezieme na pôjd — a tak zle snáď, dá Pán Boh, nebude, aby nás vzalo i so staväním, sem je nie tak spádno, ako ku mlynu, tí chudáci sú horšie na tom.“

Pani Prošková nechcela dlho privoliť, aby matka tam ostala, ale keď si babička nedala povedať, musela ísť. „Aby vám psi nezabehli,“ upozornila, keď odchodila.

„Neboj sa o to, tí vedia dobre, kde majú hľadať ochranu, tí sa nás nespustia.“ Vskutku chodil Sultán a Tyrl babičke všade za pätami — a keď si sadla s vretienkom k obloku, z ktorého bolo vidno na rieku, ľahli si k jej nohám. Vorša, ktorá bola zvyknutá na ustavičné umývanie, drhnutie a upratovanie, dala sa do čistenia chlievikov, aby si čas krátila, ako povedala, nepomyslela, že možno za hodinu, za dve čisté chlievky naplnené budú vodou a bahnom.

Zmrklo sa, vody pribúdalo viac a viac, tak že koryto potoka už sotva stačilo, lúky za splavom boly už pod vodou a kde tomu vrbina neprekážala, videla babička z obloka, ačkoľvek bolo stavänie nízko a breh bol vysoký, kolísanie mohutných vĺn. Odložila vretienko, složila ruky a začala sa modliť. I Vorša prišla do izby. „Voda hučí, až je človeku strašne počúvať; zver, ako by cítila, že sa niečo bude diať, je skrytá, ani vrabca nevidno,“ povedala a oprášila lavicu pri okne.

V tom sa ozval koňský dupot, po ceste od splavu cválal jazdec; u stavänia zastal a skríkol: „Chráňte sa ľudia, voda ide!“ a s tým uháňal jedným cvalom pozdĺž brehu ku mlynu a od mlyna k mestečku.

„Pán Boh s nami, tam hore je zle, poslali vešťbu,“ povedala zblednutá babička. Ale predsa ešte Voršu tešila, aby sa nebála; šla ešte raz, aby sa presvedčila, či je všetko v bezpečnosti a voda sa ešte nevylieva. Zastihla pri rieke pána otca. Mal vysoké čižmy ponad kolená a ukazoval babičke, že sa voda vylieva i z rieky, ale i z jarku.

Prišiel tiež Míla a Kudrna, a ponúkli sa babičke na pomoc, aby sama v staväní neostala. Babička ale poslala Kudrnu domov. „Vy máte deti, keby Pán Boh dopustil nešťastie, robila by som si z toho svedomie. Ak má dakto s nami ostať, nech zostane Jakub, jemu to lepšie pristane — a v hostínci ho nepotrebujú, tam nieto strachu, najviac, ak by sa im voda do maštale dostala.“ Rozišli sa.

Do polnoci bolo stavänie už obklopené vodou.

Po žernovskej stráni chodili ľudia so svetlami; pán horár prišiel tiež k staväniu na stráň a že vedel, že babička sotva bude spať, volal a hvízdal, aby sa dozvedel, ako je. Jakub sa mu ozval z okna z izby, že bdie, aby sa pani Prošková o matku nestarala, na to pán horár odišiel. Len ráno bolo vidieť, že je celá dedina jedno jazero. V izbe museli chodiť už po doskách — a Míla len s veľkou ťažkosťou dostal sa na stráň k drôbeži. Voda sa hnala cestou s takou prudkosťou, že mu div nohy nepodrazila. Cez deň sa prišli všetci z horárni podívať dolu. Deti, keď videly stavänie vo vode a babičku chodiť v izbe po doskách, pustily sa na stráni do takého plaču a kriku, že sa sotva uspokojiť daly. Psi sa dívali z horného obloka a keď na nich Janko zavolal, brechali a zavýjali a boli by dolu skočili, keby ich Míla nebol držal.

Kudrna prišiel a rozprával, aké zpustošenie je ďalej dolu. V Žliči že vzala voda dvoje stavänia, v jednom že bola stará žena, ktorá nechcela poslúchnuť volanie posla, aby sa vysťahovala, otáľala, až bolo pozde. Mosty, lávky, stromy že berie voda, slovom všetko, čo jej v ceste leží. V mlyne že sú už v horných izbách.

Kristinka prišla pozrieť, či by mohla babičke a jej spoločníkom priniesť niečo teplého k jedlu, ale nebolo možno a keď smelý Míla predsa k nej prebrodiť sa snažil, sama ho prosila, aby ostal tam, kde je.

Dva dni trval ten strach, až tretí deň začala voda opadávať. Ako sa čudovaly deti, keď sa z horárni vrátily; záhrada bola zaplavená, v sade bolo vysoko nánosu, miestami hlboké výmoly, vŕby a jalše boly do polovice obalené bahnom. Lávka ztrhnutá, chlieviky podomleté, psie búdy odnesené. Chlapci s Adelkou sa šli podívať za stavänie. Mali tam posadené stromky, ktoré si boli vlani z hory priniesli a ktoré babička posadila, brezy dievčatám a chlapcom jedle. Stály tam bez škody. Pod hruškou si boli vystavili malinkú chalúpku, pri nej záhradku a plot, jarček a na ňom mlynky, ktoré sa točily, keď pršalo a keď sa jarček naplnil vodou. Bola tam i piecka, do ktorej dávala Adelka koláče a buchty z hliny ucapkané. Po celom malom hospodárstve nebolo ale ani pamiatky. „Detváky,“ usmiala sa babička, keď počula, ako toho ľutujú; „ako by mohla obstáť vaša hračka pred prúdom rozzúreného živlu, ktorý stoveké stromy a pevné domy vyvracal!“

Za krátky čas vysušilo slnko pole, lúky i cesty, vietor rozniesol nánosy, tráva sa ešte sviežejšie rozzelenala, škoda sa všetka napravila a málo pamiatok ostalo po záhubnej povodni; len ľudia si o nej dlho ešte rozprávali. Lastovičky zase priletely; deti ich vítaly s radosťou, tešily sa už, že skoro príde pán Beyer a potom otec že príde. Bol večer Filipo-Jakubský. Babička, keď bola urobila trikráľovou kriedou na všetky dvere — zvonku u stavänia, na chlieviku a kurníku — tri krížiky, šla s deťmi na zámocký holý vrch. Chlapci niesli na pleciach staré metly. Na vrchu už bola Kristinka, Míla, všetka čeľaď zo dvora, z mlyna, tiež i Mančinka. Kudrnov Václav s bratmi pomáhal Mílovi smoliť metly a ostatní ukladali do hranice drevo a chvojinu k zapáleniu ohňa. Noc bola krásna; teplý vetrík vlnil zelené osivo a roznášal vôňu kvetov z parku a z rozkvitnutého sadu po celom vrchu. Z lesa ozývalo sa húkanie sovy, na vysokom topole u hradskej spieval drozd a z krovín v parku zanášaly sa ľúbezné zvuky slávikovej piesni. Tu naraz vyšľahol plameň na žlickom kopci, v okamihu na to na žernovskom vrchu, a po stráňach začaly sa mihať a skákať menšie a väčšie plamene. A ďalej na vrchoch náchodských, novomestských vzplanuly ohne, tancovaly svetlá. I Míla rozžal smolou napustenú metlu, hodil ju do hranice, ktorá v malej chvíli vzplanula. Chasa začala výskať, každý uchvátil nasmolenú metlu, zapálil a ako len mohol, tak vysoko do povetria ju vyhodil. Pri tom zavolal: „Leť, čarodejnica, leť!“ Potom sa do radu postavali a začali s horiacimi fakľami tance prevádzať, dievčatá sa držaly za ruky, spievaly a točily sa okolo horiacej hranici; keď spadávala, rozhádzaly oheň a začaly cezeň skákať, ako ktorá ďaleko mohla.

„Pozrite, táto stará čarodejnica musí najvyššie vyleteť!“ zvolal Míla a popadnúc metlu, tak prudko ju vyhodil, že v letku až zafičala, vysoko vyletela a skoro k zelenej ozimine zaletela, kde stáli diváci.

„Tá prská!“ smiala sa čeľaď a rozbehla sa po praskajúcu nasmolenú metlu. Chlapci tľapkali chválu. I so žernovského a žlického vrchu ozýval sa smiech, výskot a spev. Okolo rudého ohňa kmitaly sa v divom kolovaní postavy ako fantastické; chvílu po chvíli z ich stredu vyletel diablik do výšky, zatriasol v povetrí ohnivou palicou, až tisíc iskier spŕchlo dolu a zase padal dolu pri jasote vďačného obecenstva.

„Hľa, tá vysoko letela!“ zvolala Mančinka, ukazujúc prstom na žernovský vrch. Jedna zo žien jej ale ruku stiahla a napomínala, aby neukazovala na strygy, že by jej mohla pustiť daktorá strelu do prsta.

Bolo už pozde, keď sa babička s deťmi domov vracala. „Babička, nepočujete nič?“ šepkala Barunka, zastaviac babičku na postred kvitnúceho sadu, blízko stavänia; „ako by niečo šumelo.“

„Nič, to je nič, len vetrík zahráva s listím,“ odpovedala starenka a doložila: „Ten vetrík dobre robí.“

„Prečo dobre?“

„Preto, že stromy k sebe skláňa. Hovorí sa, že keď sa stromy v kvete bozkávajú a objímajú, že bude hojná úroda.“

„Oh, babička, to je škoda, teraz, keď už budú čerešne, jahody, keď tu bude veselo, musíme celý deň sedeť v škole,“ smutne povedal Janko.

„To ináč nejde, chlapče, vždy doma sedeť nemôžeš, ani vždy sa ihrať. Teraz vám nastanú iné starosti a iné radosti.“

„I ja rada budem chodiť do školy,“ povedala Barunka, „len po vás, babička, sa mi bude cnieť, že vás celý deň nebudem vidieť.“

„I mne budete chýbať, milé deti, ale čo je to platné, stromček kvitne, dieťa rastie, odkvitá strom, ovocie odpadne, odrastie dieťa, rodičom odbehne. Tak to chce Boh. Dokiaľ je strom zdravý, dáva úžitok, ale keď uschne, vytnú ho, dajú na oheň, boží oheň ho strávi, popolom zmrví sa zem, na ktorej budú vyrastať zase nové stromy. I vaša babička úkol svoj dopradie a uložíte ju k večnému spánku,“ polohlasite dodala starenka.

V krovinách pri záhradke začal slávik klokotať; deti si povedaly, že je to ich sláviček, lebo že každý rok na staré miestočko prichodí a hniezdo si tam stavia. Od splavu zavznievala smutná melodia ukolembavky Viktorkinej. Deti chcely ešte tam von ostať, babička ich ale nútila domov: „Viete, že zajtra už nastane škola a včasné vstávanie; poďte spať, aby sa maminka nehnevala,“ povedala a núkala jedného za druhým cez prah.

Ráno pri raňajkách kázala matka deťom, vyjmúc Adelky, ktorá ešte spala, ako sa majú učiť, pána učiteľa počúvať, na ceste ako sa majú slušne chovať; dávala im samé dobré naučenia, takže bolo deťom do plaču.

Babička im chystala potravu. „Tu máte každý svoju porciu,“ hovorila a kládla na stôl tri velikánske krajce chleba, „tu máte každý svoj nožík (kudličku), ktoré som vám schovávala; vidíš, Janíčko, ty by si ho bol dávno ztratil a teraz by si nemal, čím by si si chlebíka ukrojil,“ povedala a vytiahla z vrecka tri nožíky s červenými črenkami. Potom urobila do každého krajíčka jamku, napchala do nej masla, prikryla to vydlabanou striedkou a položila jeden krajec do Barunkinej rohožovej tašky, druhé dva do kožených kapsičiek chlapcom. Ku chlebu pridala ešte i sušeného ovocia. Sotva sa deti najedly, vydaly sa na cestu.

„Iďte teda s Kristom Pánom a nezabúdajte, čo som povedala,“ napomínala matka ešte na prahu. Deti bozkávaly matke ruku a do očí tiskly sa im slzy. Babička im nedávala s Bohom, ona ich vyprevádzala cez sad — a Sultán s Tyrlom bežali tiež s nimi. „Chlapci, počúvajte Barunku, keď vás napomenie, ona je staršia od vás,“ prikazovala babička; „nebuďte nezbední na ceste, aby ste si neublížili. V škole neseďte nadarmo, lebo toho budete dakedy ľutovať. Každého slušne pozdravte; vozom a koňom sa vyhnite. Ty, Vilko, neobjímaj kde jakého psa, niektorý je zlý, mohol by ťa uhryznúť. Ty, Janíček, nezjedz si chlieb pred časom a potom od ostatných nedrankaj. A teraz choďte už s Pánom Bohom, na večer vám prídem s Adelkou naproti.“

„Ale, babička, nezabudnite nám nechať obed a zo všetkého, čo budete mať,“ prosil Janko.

„Ale, choď, blázonko, akoby sme to zabudli,“ usmiala sa babička. Potom požehnala deti svätým krížom — a už chcely ísť, keď si ešte spomnela na niečo. „Keby mala prísť búrka, myslím ale, že nepríde, teda sa nebojte, kráčajte ticho svojou cestou, modlite sa, ale nestavajte sa pod strom, lebo do stromov radi hromy bijú, rozumiete?“

„Rozumieme, babička, tatík nám to ráz tiež povedal.“

„No, teda choďte s Pánom Bohom a oddajte pánu učiteľovi pekné pozdravenie.“

Na to sa babička rýchle obrátila, aby deti nevidely slzy, ktoré sa jej mimovoľne do očí tisly. Psi obskakovali deti veľkými skokmi, v tej mienke, že pôjdu s nimi na prechádzku, ale Janko im povedal, kam ide a ukázal im cestu nazpäť k domovu. Na babičkine zavolanie vrátili sa s ňou, obzerali sa ešte, že či ich daktorý z nich nezavolá. I babička sa obzrela a len keď videla, že deti zachodia už za mostík, kde na nich Mančinka už čakala, kráčala bez zastania domov. Bola celý deň akási zamyslená, chodila po dome, ako by niekoho hľadala. Sotva kukučka v izbe odkukala štvrtú hodinu, vzala vretienko pod pazuchu a povedala Adelke: „Poď dievčička, pôjdeme žiačkom naproti; počkáme na nich pri mlyne.“ Šly.

Pri soche pod lipami sedela pani matka, pán otec a dakoľko mletiarov tam stálo. „Idete naproti chase, či áno?“ volala pani mlynárka z ďaleka; i my čakáme na našu Manču. Posaďte sa medzi nás, babička! Babička si sadla.

„Čo máte nového?“ opýtala sa pána otca a ostatných.

„Práve tu rozprávajú, že musí chasa ten týždeň k odvodu,“ ozval sa jeden z mletiarov.

„No, poteš ich Pán Boh!“ povedala babička.

„Ba, milá babička, bude to dosť náreku; myslím, že je i v Mílovi malá dušička,“ podotkla pani matka.

„Tak to býva, keď je človek na svet súci,“ uškľabil sa pán majster, a žmurknul očima; „keby to u Mílu nebolo, bol by od vojny slobodný, ale tá šľakovitá žehravosť rychtárovej Lucie a zlosť správcovie slečinky mu posvietily.“

„Snáď to jeho otec dáko napraví,“ mienila babička. „V to aspoň Jakub dúfal, keď mu na Vianoce pán správca službu odriekol.“

„Veru,“ ozval sa jeden z mletiarov, „on by starý Míla jednu, alebo dve stovky za to dal.“

„Dve stovky, milý brachu, je ešte málo,“ povedal pán otec, „a toľko Míla dať nemôže, gazdovstvo je nie veľké a detí na ňom dosť. Najlepšie by si, rozumie sa, pomohol, keby rychtárovu dievku chcel, ale proti gustu žiadon dišputát. Ja viem, ak bude musieť Míla ísť k odvodu a bude mať ešte na voľbu, že radšej bude vojakom, ako že by sa stal rychtárovým synom.“

„Nuž, bič ako bič,“ hodil hlavou jeden z mletiarov; „kto Luciu dostane, nemusí povedať: „Bože, netrestaj ma,“ ten bude už dosť potrestaný!“

„Ja ľutujem najviacej to dievča, Kristlu,“ povedala babička; „tá bude nariekať!“

„Čože dievča,“ žmurknul pán otec, „poplače si, ponarieka a dosť; Jakubovi bude horšie.“

„To je isté, kto je nerád vojakom, ťažko privyká, ale konečne by predsa privykol, ako každý iný. Viem ja dobre, pane otče, ako to chodí; nebožtík môj Jurko, daj mu pán Boh nebo, musel horšiemu zvykať a ja s ním, ale u nás to bolo inakšie a s Kristinkou je to tiež iné. Juro dostal dovolenie k ženbe, sobrali sme sa a žili sme spokojne. Tu ale to nemôže byť; a nie je div, že Míla ide s nechuťou, keď si tí dvaja pomyslia, že majú štrnásť rokov na seba čakať! No, snáď sa predsa podarí, že tomu ujde,“ dodala starenka a celá tvár sa jej naraz vyjasnila, lebo zazrela z ďaleka prichodiť deti. Tie opäť ako videly babičku, pustily sa do behu.

„No, Manča, nie si hladná?“ opýtal sa pán otec, keď ho dcérka pozdravila.

„Ba, veru som, tatíčku a všetky máme hlad, veď sme neobedovaly,“ odpovedala.

„A ten krajec chleba, krížaly, buchty, to bola rosa?“ žmurknul pán otec a zatočil piksľou.

„Čože, tatíčko, to je predsa nie obed,“ usmialo sa dievča.

„A taký kus cesty bežať a toľko sa učiť, či je pravda, deti, to sa dostaví hlad?“ zasmiala sa babička a položiac vretienko pod pazuchu, dodala: „Pôjdeme teda, aby som si vás zachovala a aby ste mi od hladu neumrely.“ Dali si dobrú noc. Mančinka sdelila Barunke, že bude zase ráno čakať na mostíku, potom sa ponáhľala za matkou do mlyna; Barunka chytila sa babičkinej ruky. „Rozprávajte mi teda, ako sa vám vodilo, čomu ste sa v škole učili a ako ste sa chovali?“ opytovala sa babička po ceste.

„Pozrite, babička, ja som bankaufsir,“ chválil sa Janko a podskakoval pred babičkou.

„Prosím ťa, chlapče, čo je to?“ pýtala sa starká.

„Viete, babička, kto sedí na kraji v lavici, ten dáva na ostatných pozor, čo vedľa neho sedia a ktorý sa neporiadne chová, toho si zapíše,“ vysvetľovala Barunka.

„Mne sa zdá, že tomu u nás vravia dohliadač, ale to musel dávať pozor vždy ten najhodnejší a najpilnejší chlapec z celej lavici a pán učiteľ ho neurobil hneď dohliadačom.“

„Však nám to Koprivovie Toník vyčítal, keď sme šli zo školy, že vraj keby sme neboli od Proškovcov, že by, vraj, pán učiteľ s nami také nerobil.“

„To si nemyslite!“ povedala babička, „pán učiteľ nebude robiť s vami výnimky; keď toho zaslúžite, potresce vás ako Toníka! On to preto koná, aby ste si tej pocty vážili, radi do školy chodili a hľadeli byť vždy dobrými. A čo ste sa učili?“

„Diktando,“ odpovedala Barunka a chlapci.

„Čo je to vlastne?“

„Pán učiteľ nám predriekáva z knihy, my píšeme a potom to musíme prekladať z nemeckého do českého a z českého do nemeckého.“

„A čo rozumejú tie deti nemecky?“ opýtala sa babička a utvorila si pri tom svoju vlastnú mienku, ona všetko rada chcela vedieť tak, ako pani kňažná.

„Veru, babička, ani jeden nevie nemecky, len my trochu, pretože sme sa už doma učili a tatík k nám nemecky hovorí; ale to nič neškodí, trebárs tomu nerozumely, len keď dobré úlohy prinesú,“ vykladala Barunka.

„No ale ako že ich urobia, keď nevedia na ne nemecky ani hľadieť?“

„Však oni sú dosť trestaní za to, že ich nevedia dobre urobiť. Pán učiteľ im hneď napíše čiarky do čiernej knihy, alebo musia stáť na mieste hanby a dakedy dostanú i fláky po ruke. Dnes mala tiež stáť pri čiernej tabuli tá, čo vedľa mňa sedí, rychtarovie Anina, ona nikdy nevie nemecké diktando. Ona sa mi na poludnie ponosovala, keď sme pred školou sedely, že nevie úlohu urobiť. Ani nejedla od strachu. Ja som jej to teda napísala a dostala som od nej dve homolky.“

„To si ale nemala vziať,“ riekla babička.

„Veď ja som ich ani nechcela vziať, ale ona povedala, že má ešte dve; bola tak rada, že som jej úlohy napísala a sľúbila mi, že mi prinesie každý deň dačo, len aby som jej s tou nemčinou pomohla. Prečo by som jej to nespravila, či áno?“

„Pomôcť jej môžeš, ale nie urobiť, lebo sa to nenaučí.“

„A čo je z toho, to nemusí vedieť, to sa učíme len tak, že to pán učiteľ chce.“

„Pretože pán učiteľ chce, aby z vás niečo bolo, a čím viac viete, tým snadnejšie svetom prejdete. A nemecká reč je predsa len potrebná; vidíte, ja ani nemôžem s vašim tatíčkom si pohovoriť.“

„Ale tatík vám predsa všetko rozumie a vy tatínkovi a nehovoríte nemecky. Ale v Žliči hovoria len česky, teda nemusí Anina vedieť nemecky, povedala, že keď bude chcieť vedieť po nemecky, že pôjde do Nemecka. Pán učiteľ ale od toho neupustí. A veru, babička, žiadon sa rád neučí nemecké diktando, je to ťažké; keby to bolo české, oh je, to by šlo ako Otčenáš.“

„Ale, keď vy na to nemáte ešte rozum, ale máte počúvať a všetkému sa radi učiť. Či ale chlapci počúvali?“

„Oj, áno, len že Janík začal, keď pán učiteľ z izby odišiel, s chlapcami šantovať, až skákali po laviciach. Ja som ale povedala…“

„Ty si mi povedala, ty, ja som sám od seba prestal, preto, lebo som počul pána učiteľa.“

„To sa dozvedám pekných vecí, máš dohliadať na iných a sám tropíš; ako to?“ povedala babička.

„Počuj, babička,“ ozval sa Vilko, ktorý bol doteraz tichý, ukazujúc Adelke veľký kus sladkého dreva a knižočku pozlátky, čo vymenil v škole od akéhosi chlapca za krajciar, „počuj, babička, to sú rozpustilí tí chlapci v tej škole, až hrôza. Keby ste videli, oni skáču po laviciach a bijú sa a dohliadači s nimi.“

„Pre pána kráľa, čo na to povie pán učiteľ?“

„To keď pán učiteľ vynde von zo školy. Keď má prísť, to hneď skákajú na svoje miesta, dajú ruky na písanku a je ticho.“

„Nezbedníci!“ poznamenala babička.

„A dievčatá sa zase hrajú s bábikami v škole, však som ja to dobre videl,“ žaloval Janko.

„Ste vy to kvietky z raráškovej záhrady, aby mal pán učiteľ s vami svätú trpezlivosť,“ hovorila babička. Deti jej ešte mnoho rozprávaly o škole a ako sa im po ceste darilo; bola to prvá cesta, a nemálo boly pyšné na svoju samostatnosť, akoby sa boly z Paríža domov vrátily. „A kde máš homolky, zjedli ste ich?“ opýtala sa babička, lebo chcela vedieť, čo všetko deti jedly, keďže mala starosť o ich zdravie.

„Jednu sme zjedli, druhú som si chcela nechať domov, ale keď som u tabuli písala, vyšantročil mi ju Kopřiva z taštičky. On sedí za mnou. Keby som mu bola dačo povedala, on by ma bol, až by sme išli zo školy, vybuchnátoval; ten je pekný!“

Babička nedala deťom za pravdu, ale v duši si pomyslela; „Veď sme ani my lepší neboli!“ Deti dobre vedely, že je babička shovievavejšia ako matka, ona ku mnohému detskému šelmovstvu, čo chlapci previedli, oko zažmúrila, nebránila, keď niekedy Barunka samopašstvo zrobila, preto sa jej tiež skorej so všetkým zdôverily, ako matke, ktorá dľa svojej prísnej povahy brala všetko prísnejšie, ako babička.

14. kapitola

Bolo to o niekoľko dní po prvom máji; bol štvrtok, deti nemaly školu a pomáhaly babičke v záhradke polievať kvetiny a hrozno, ktoré sa už po múre zelenalo. Šly si zaliať i svoje stromky; ony maly v ten štvrtok vôbec mnoho práce; lebo už tri dni, čo neprezeraly svoje bábiky, chlapci nemohly prehnať koníky, vozy, flinty a lobty ležaly v kútiku. Ani v holubníku neboli a králiky krmila Adelka. Vo štvrtok sa to všetko muselo vynahradiť. Babička, keď bola hotová s polievaním, nechala deti hrať sa, sadla si na travnaté sedadlo pod orgovánom a pustila sa do plátania, lebo nebola zvyknutá záhalke ani na malú chvíľu. Bola smutná, ani si nespievala, ani si nevšímala čiernej sliepočky, ktorá sa vkradla otvorenými dvierkami do záhradky — a keď nikto nebránil, počala si na hriadočke hrabať. Sivá húska pásla sa pri plote, jej žlté húsatká prestrkovaly hlavičky plotom a všetečne nakukovaly do záhrady; babička ich mala veľmi rada, tie húsatká, ale teraz si ich ani nepovšimla. Jej myšlienky zalietaly na niekoľko strán. Prišiel posol z Viedne od Jána, že neprídu v polovici mája, lebo že komtessa Hortensia ťažko ochorela. Ak jej dá Pán Boh zase zdravia, potom, možno, že príde pani kňažná pozreť na svoje panstvo, ale isté je to nie. Pani Prošková, keď ten list čítala, plakala a deti plakaly tiež. Vilko mal na dverách k sotretiu len niekoľko čiarok a tu naraz bolo všetko daromné. A tá dobrá, milá Hortensia aby mala umrieť, to im nešlo do hlavy; nezabudly pri každom modlení pomodliť sa Otčenáš za jej uzdravenie. Ale deti uspokojily sa zase, pani Prošková bývala bez toho málomluvná, hovorila ešte menej — a keď prišla babička do izby, našla ju vyplakanú. — Radšej ju teda posielala niekam na návštevy, aby sa zabavila; ona, babička bola rada, keď pani Terezka dakam vyšla, lebo vedela veľmi dobre, že je dcéri v tom osamelom dome predsa len smutno, a žeby radšej žila v hlučnom svete, na ktorý si bola po toľké roky už zvykla. Vo svojom manželstve bola veľmi šťastná, ale neprijemné pri tom bolo to, že jej manžel musel najväčšiu časť roku tráviť vo Viedni a ona o samote v strachu a obavách musela žiť bez neho. A teraz nemala vidieť manžela, deti otca, možno, i celý rok. „Pre život zas život,“ povedala si babička. S Jánom chcela prísť Johanka, babičkina druhá dcéra; chcela prísť vidieť matku, s ňou sa i potešiť, i poradiť, lebo sa mala vydávať. Tomu sa babička už veľmi tešila a teraz mala zase nádeju. Okrem toho trápil ju Mílov odvod. Míla bol švarný, úprimný chlapec. Kristinka bola poriadna dievčina, babička ich oboch mala rada a bola by si žiadala, aby sa mohli sobrať. „Keď sa síde rovný s rovným býva shoda, a pán Boh sám má radosť z takého manželstva,“ poznamenala. Avšak i tej radosti hrozila ťažká rana, Míla šiel ráno s ostatnými k odvodu. To všetko ležalo babičke v hlave a preto bola smutná.

„Babička, pozrite, čierna vám tu hrabe. Počkaj, ty opica! Heš, heš!“ ozval sa Barunkin hlas a keď babička sodvihla hlavu, videla sliepku leteť zo záhrady a na hriadočke vyhrabanú jamku.

„To je potvora, ako si chytro prišla. Vezmi hrable, Barunka, a oprav tú hriadočku. Len ju viďme, a husi sú tiež tu. Ono ma to volá, je čas, šlo by to sedeť, ja som sa troška pozabudla. Musím im nasypať.“ To povediac, odložila babička prácu a šla si nakŕmiť drôbež. Barunka ostala v záhradke a zahrabávala záhon.

O chvíľu prišla Kristla. „Ste tu sama?“ opýtala sa, nazerajúc cez plot.

„Len pod ďalej, babička príde hneď, šla nachovať drôbež,“ zvala Barunka.

„A kde je maminka?“

„Šla do mesta naštíviť kmotričku; vieš, maminka plače, lebo tatík snáď ani toho roku nepríde; preto babička maminku radšej posiela, kde by sa troška zabavila. My sme sa všetci tak tešili na tatíčka a na komtessu tiež a všetko nás sklamalo. Chuderka Hortensia!“ Pri tých slovách Barunka, ako kľačala na chodníku na jednom kolene, oprela lakeť o druhé koleno a položiac si hlavu do dlaní, zvážnela a zamyslela sa. Kristinka si sadla pod orgován, sopäté ruky položila na kolená a hlava jej klesla na prsia. Bola všetka zarmútená, jej oči boly od plaču opuchnuté.

„To musí byť zlá choroba, tá horúčka (týfus); ona zomrie, ach, Bože! Kristinka, či si ty už mala chorobu?“ opýtala sa Barunka po chvíľkovom pomlčaní.

„Nie, ja som, ako žijem, nebola chorou; ale teraz už bude po mojom zdraví!“ smutne odpovedala Kristinka.

Len teraz sa Barunka Kristinke dobre prizrela a videla, že je jej tvár zmenená, vyskočila, popošla k nej a opýtala sa: „Čo ti je? Či je Míla už odvedený?“ Kristinka na miesto odpovedi pustila sa do usedavého plaču.

V tom prišla babička nazpäť. „Už sa vrátili?“ opýtala sa rýchle.

„Nevrátili ešte,“ zakrútila Kristla hlavou, „ale veď je i tak darmo robiť si nádeje. Lucka sa, vraj, zaprísahala, že keď Mílu nedostane, že ho ani ja nemám dostať. Čo ona chce, to rychtár urobí, on je na ňu veľmi pyšný a pán správca urobí rychtárovi mnoho po vôli. Správcová slečinka nemôže zabudnúť, že jej milovník bol od Jakuba pohanený, tak aj ona prilieva žlči a ešte je všeličo, milá babička, čo ma oberá o posledné nádeje.“

„Ale veď že Mílov tatík bol v kancelárii a ako som počula, niesol so sebou pekných pár zlatých; bola by predsa len dáka úfnosť.“

„Pravda, to je ešte jedna naša nádej, keď ho vypočuli, že snáď i pomôžu; ale stalo sa to už nejeden raz, že vypočuli a nepomohli; odbavia nakrátko, že to nešlo a človek musí byť spokojný.“

„Azda sa to Mílovi nestane; a keby predsa, myslela by som, aby jeho otec tie peniaze, čo by obetoval na úplatky, keď by sa nepodarilo, sobral, tvoj otec aby ostatné pridal a aby Mílu vykúpili podľa práva. Mali by ste pokoj.“

„Keby nebolo keby, milá babička. Za jedno sú tie peniaze, ktoré starý Míla obetoval už tam, za druhé môj otec nemá na hotovosti nič viac, ako čo potrebuje do obchodu a čoby Jakuba dosť rád videl a nebránil by nám, aby sme sa sobrali, predsa by mu bolo oveľa milšie, keby mu zať do domu doniesol a nie odniesol. A konečne, pripusťme, žeby ich aj chcel sohnať. Míla je hrdej nátury, nechce odo mňa nič prijať a nedopustil by, aby ho môj otec vyplatil.“

„On si snáď myslí: „Keď dostaneš veľkého vena, bude ti mužu, rozkazovať žena,“ a tomu sa každý hrdý muž vyhýba, milá Kristinka; tu by mu ale povoľnosť neslúžila k necti. Ostatne načo o dačom hovoriť, čo azda vykonať nebude potrebné a keby bolo, s ťažkosťou sa dá previesť.“

„Chyba, veľká chyba, že sa to stalo s tým Talianom; ja som sa tomu vtedy smiala, ale teraz nad tým plačem,“ povedala Kristla. „Keby to nebolo bývalo, bol by sa Míla dostal do dvora, dva roky by tam slúžil a bol by sa sprostil vojny. To ma najviac trápi, že tomu všetkému som len ja sama príčinou.“

„Blázonko, prečo by si sa vinila, ako by tu, hľa, táto stokráska za to mohla, keby sme ju obe mať chcely a pre ňu sa pohádaly. Tak by som sa musela i ja viniť, že som priviedla môjho nebožtíka do podobnej nesnádze; bol to skoro podobný prípad ako pri tebe. Milá stvorička, či človek, keď ho hnev, žehravosť, láska alebo akákoľvek vášeň uchváti, má toľko sily, aby sa s rozumom poradil? V tej chvíli čoby hneď po ňom bolo, nebude dbať. A čo je to všetko platné, keď i ten najdokonalejší človek podlieha slabostiam.“

„Babička, vy ste už vlani na deň pána Proškovho mena povedali, že váš nebožtík dokázal niečo podobného, prečo potom trpel — a teraz zmienili ste sa zase o tom. Zabudla som ako na smrť opýtať sa vás dosiaľ, ako to bolo, povedzte mi to teraz. Ujde mi čas, prídem na iné myšlienky a sedí sa tu pod tým orgovánom až milá vec,“ prosila Kristinka. „Nedbám,“ povedala babička; „ty, Barunka, choď, daj mi na tie deti pozor, žeby mi to neišlo k vode!“

Barunka odišla a babička začala:

„Bola som dievčina odrastená v tú dobu, keď Maria Terezia začala s Prusom vojnu. O niečo sa nedohodli.[8] Cisár Jozef pritiahol s vojskom k Jaromeri a Prus položil sa pri hraniciach. V celom okolí bolo vojsko rozložené aj po dedinách. V našom gazdovstve sme mali niekoľkých prostých vojakov a jedného dôstojníka. Bol to človek ľahkej mysli, jeden z tých, ktorí si myslia, že každé dievča vpletú do svojich osídiel ako pavúk muchu. Ja som ho zkrátka odbavila, ale on si z mojich slov nič nerobil, striasol ich ako rosu. Keď mi reč nespomohla, zariadila som si všetky obchádzky tak, aby som sa s ním samotná nikde stretnúť nemusela. Vieš ako je to, že dievča musí koľkorazy cez deň bežať tu na pole, tu na trávu, zase domáci odídu a nechajú ju samotnú, slovom, že je nie zvykom, ani potrebou, aby dakto dal pozor na dievča; dievčatá musia samé seba chrániť — a tu naskytne sa dosť príležitosti pre svodného človeka, keď chce dievča prenasledovať. Ale pán Boh ma chránil. Na trávu som chodievala veľmi zavčas rána, keď ešte všetko spalo. Od malička som včas ráno vstávala, matka mi vždy hovorila: „Kto zavčasu stáva, tomu Pán Boh dáva.“ A mala pravdu. Keby som z toho nebola mala ani úžitok, ale mala som radosť. Keď som vošla za rána do sadu alebo do poľa a videla trávičku pekne zelenú, porosenú, srdce sa mi na ňu smialo. Každý kvietok stál ako panna, s pozdvihnutou hlavičkou, s vyspatými očkami. Všade sa stlala vôňa, z každého lístočka, z každej trávičky. Vtáčky, chudiatka, maličké, vznášaly sa nado mnou a spevom svojím chválily pána Boha; ináč ale všade ticho. A keď začalo slnko nad horami vychodiť, bývalo mi vždy ako by som v kostole stála, spievala som si a práca mi šla od ruky, ako by hral.“

„Raz teda za rána žniem, bolo to v sade, tu počujem za sebou: „Pán Boh pomáhaj, Madlenka!“ Obzrem sa, chcem povedať: „Daj to pane Bože,“ ale ľaknutím som nemohla prehovoriť, srp mi vypadol z ruky.“

„Bol to ten dôstojník, nie?“ skočila jej do reči Kristla.

„Počkaj len, pomaly,“ pokračovala babička; „nebol to dôstojník, lebo by som srp nebola vypustila. To bolo radostné preľaknutie. Jurko stál predo mnou! Musím ti podotknúť, že som ho tri roky nevidela. To vieš, že bol Jurko synom našej súsedky Novotnej, tej istej, čo so mnou bola, keď sme s cisárom Jozefom hovorily?“

„Áno, to viem; i to ste nám o ňom rozprávali, že miesto kňaza stal sa tkáčom.“

„No áno, to zavinil jeho strýko; chlapcovi šlo učenie ako by hral, kedykoľvek otec šiel po neho do Rychnova, vždy počul len chvály o ňom. V nedeľu, keď bol na vakácie doma, čítal miesto môjho tatíka, ktorý bol predsa výborný čitateľ, súsedom z biblie a tak mu to šlo, že sme všetci s radosťou počúvali. Novotná hovorievala: „Ako by som toho chlapca už počula kázať.“ Všetci sme sa k nemu tak chovali, ako by už bol vysväteným býval. Ktorá čo dobrého pripravovala, poslala mu, a keď sa Novotná vyhovárala: „Ale, Bože, čo my vám za to dáme?“ povedali: „Až bude Jurík pánom páterom, dá nám požehnanie!“

Spolu sme riastli, čo jeden to druhý, ale keď prišiel na druhé, tretie vakácie, nemala som už tej smelosti, hanbila som sa ho, a keď často prišiel za mnou do sadu a nasilu mi pomáhal trávu niesť, robila som si z toho hriech, že mu v tom povoľujem, opakovala som mu to, že sa to pre pána pátera nesluší, ale on sa mi smial; to že ešte veľa košov vody utečie, kým on kázať bude! Býva to tak, že človek mieni a pán Boh mení. Raz, keď bol na tretích vakáciach doma, prišiel z Kladska odkaz od strýka Jurkovho, aby tam k nemu prišiel. Ten strýko bol tkáčom — a tkal veľmi krásné činovatné veci; tým si zarábal pekných pár zlatých, a že nemal žiadnych detí, spomnel si na Jurka. Kmotra ho nechcela pustiť, ale môj otec jej sám dohováral, aby ho nechala ísť, že to môže byť k jeho šťastiu a že je otcov brat, že má akési právo na neho. Šiel; kmotra a môj tatík ho odprevadili až do Vamberíc, kde išli na odpust. Oni prišli nazpäť, Jurko ostal tam. Bolo nám všetkým smutno za nim, ale mne a kmotre najviacej, len že ona o tom hovorila, ale ja som sa nikomu nepochválila. Strýko sľúbil, že sa bude o Jurka starať, ako o svojho syna. Kmotra myslela, že chodí v Kladsku do škôl; tešila sa už, že čochvíľa dostane prvé posvätenie a medzitým — Jurko o rok prišiel domov na návštevu už ako vyučený tkáč. Kmotra plakala až hrôza, ale čo mala robiť. Jurko ju prosil a priznal sa, že nemal pražiadnej chuti na kňazský stav, ačkoľvek by bol rád ďalej študoval. Ale strýko že mu to vyhovoril, že mu predstavil ako dlho ešte by sa musel potĺkať po školách, po úradoch, kým by došiel ku kúsku chleba, radil mu, aby sa radšej chopil remesla, to že ho skorej uživí, remeslo že je zlaté dno, a že je tým lepšie pre neho, keď bude aj inak vycvičený. Slovom Juraj si dal povedať, učil sa tkáčskemu remeslu a že sa všetkého chopil s celou chuťou, napredoval i v remesle. Strýko ho po roku prepustil; potom ho poslal do sveta na vandrovku a to najsamprv do mesta Berlína ku svojmu známemu, kde sa mal ešte zdokonaliť. Jurko ale stavil sa skorej u nás, v Čechách. Vtedy mi priniesol tento ruženec z Vamberíc.“ To povedala babička, vytiahla zpod životka klokočový ruženec, ktorý nikdy neodložila; chvíľku sa naň s pohnutím zahľadela, potom ho bozkala a skryla na predošlé miesto. „Môj otec nemal Jurkovi za zle,“ pokračovala babička, „že sa dal na remeslo; i Novotnej dohováral, aby si z toho nič nerobila, že ju nádej sklamala.“ „Kto zná, k čomu je to dobré,“ hovoril; „nechajte ho, ako si urobil, tak bude mať. Trebárs aj klky prepriadal, len keď sa bude do svojho diela rozumeť a ostane statočným, hodným človekom, tak zaslúži takú česť ako bársktorý pán.“ Jurko bol rád, že sa jeho krstný otec na neho nehneval, lebo ho poslúchal ako vlastného otca. I Novotná si dala povedať, ako by si nedala, ved to bolo jej dieťa, ktoré milovala, nemohla teda chceť, aby sa v svojom stave cítilo nešťastným. Pobudnul u nás dakoľko dní, potom odišiel do sveta a tri roky sme ho nevideli, ani dosť málo o ňom nepočuli, až keď sa v jedno ráno predomnou postavil. Môžeš si mysleť, akú radosť som mala. Hneď som ho poznala, ačkoľvek sa veľmi zmenil; bol neobyčajne vysoký, pri tom tak pekne narastený, že by mu ťažko rovného bol našiel. Sohnul sa ku mne, vzal za ruku a povedal, že prečo som sa ho tak zľakla? „Ako sa nezľaknúť,“ hovorím, „veď si sem rupnul, ako by si bol s oblakov spadol. Odkiaľ si prišiel a kedy?“

„Idem rovno z Kladska, strýko sa bojí, poneváč tam všade verbujú, aby ma niekde verbunkoši nesobrali; poslal ma, sotva som sa z vandrovky vrátil do Čiech a myslí, že sa tu ľahšie môžem ukryť. Pretĺkol som sa šťastne horami a teraz som tu.“

„Ale pre Pána Boha,“ hovorím mu, „len aby ťa nesobrali; čo vraví matka?“

„Ja som ju ešte nevidel. O druhej po polnoci som došiel na miesto. Nechcel som maminku budiť. Ľahneš si na trávu pod Madlenino okno, ona je ranná, počkáš, keď vstane, potom pôjdeš, myslel som si a ľahol som si na zelenú perinu. Pravda je, že sa o tebe nedarmo hovorí v dedine: Sotva škovránok začne spievať, Madlena už nesie trávu domov. Sotva svitá, a ty už vyžínaš. Videl som ťa pri studni sa umývať, česať a sotva, že som sa mohol zdržať, aby som k tebe nepriskočil; keď si sa ale modlila, nechcel som ťa vytrhovať. Ale teraz mi povedz, či ma ešte rada máš?“

„Takú reč viedol; ako som mu mohla inakšie povedať, ako to, že mám, veď sme sa radi videli od malička a ako som živá bola, mi iný ani na myseľ neprišiel. — Trochu sme si pohovorili, a potom vkĺzol Jurko do chalupy ku matke, ja zase som išla povedať otcovi, že prišiel. Môj otec bol múdry človek, jemu sa nepáčilo, že Jurko prišiel v taký nebezpečný čas. „Neviem,“ povedal, „či tu ujde bielemu kabátu; čo bude možné, to vykonáme, aby sme ho zachránili; len nikomu nič nehovorte, že je tu.“

Novotná, ačkoľvek sa veľmi potešila, mala pri tom predsa veľký strach, lebo bol Jurko k rekrutýrke vypísaný — a len tým ušiel, že nikto nevedel, kde je. Tri dni sedel ukrytý na kôlni v sene. Za dňa bola u neho matka, večerom som vkĺzla i ja k nemu a potom sme si všeličo spolu rozprávali. Bála som sa o neho a od strachu som chodila ako zmámená ovca a zabudla som vyhýbať dôstojníkovi, takže som mu niekoľko razy prišla do cesty. On si myslel, že sa chcem udobriť, preto hneď začal spievať starú nótu; nechala som ho vraveť, ani som nebola tak hrubá k nemu ako inokedy, lebo som sa bála o Jurka. Ako som povedala, Jurko bol ukrytý; okrem mňa, jeho matky a mojich rodičov, nevedel nikto o ňom. Tretí večer idem z chalupy, trošku dlhšie som sa u Jurka zdržala, bolo už všade ticho a hodne tma, tu mi vbehne do cesty dôstojník. Vysliedil, že chodím večer ku kmotre a tu si pri sade na mňa počkal. Čo urobiť? Mohla som len zvolať, ale Jurko by bol na vrchu každé slovo počul a zavolať som sa ho bála. Spoľahla som sa na svoju vlastnú silu a keď si dôstojník nedal povedať po dobrom, pustili sme sa spolu na päste. Nesmej sa, dievča, nesmej, nepozeraj na mňa, aká som teraz; bola som pravda neveľká, ale sporá, ruky moje, zvyknuté na ťažkú prácu, boly tvrdé. Bola by mu dobre odolala, keby vo vzteku nebol začal mne nadávať a hrešiť. Tým sa prezradil a naraz, ako hromová rana octnul sa medzi nami Jurko — a lapil ho za hrtan. Počul hrešenie, vyzrel z okienka a hneď aj dolu skočil, divže si hlavu nesrazil. Ale čo on myslel na to; nedbal, a keby bola pod nim i hranica horela.“

„Či je to spôsob s poctivým dievčaťom sa tu v noci prať, pane?“ kričal Jurko.

„Ja som ho chlácholila, prosila, aby pomyslel v čom je, ale on držal pána ako v kliešťach, a triasol sa od zlosti. Ale predsa si dal povedať.“

„V druhej chvíli a na inom mieste by sme si niečo iného povedali, ale teraz k tomu niet času, tak počujte a zapamätajte si to! Toto dievča je mojou mladuchou; ak nebude mať napotom od vás pokoj, prehovoríme si ináč. A teraz iďte!“

„Po týchto slovách prehodil pána ponad vráta ako hniličku; mňa ale vzal okolo hrdla a povedal: „Madlenka, pamätaj na mňa, pozdrav mi matku a buďte tu zdraví, musím v túto chvíľu preč, lebo ma chytia. Nebojte sa o mňa, ja poznám každý chodník a iste sa prebijem do Kladska, kde sa predsa akosi ukryjem. Prosím ťa, príď do Vamberíc na odpust, tam sa uvidíme!“

„Kým som sa mohla zpamätať, už bol preč. Ja bežím hneď k Novotnej, povedať čo sa stalo; ideme k našim, všetci sme boli ako bez smyslu. Každého šuchotu sme sa ľakali. Dôstojník rozposlal vojakov na všetky strany; nepoznal Jurka, myslel si, že je prespoľný a že ho niekde natrafí, ale ten im šťastne ušiel. Vyhýbala som sa pánovi, ako som len mohla, on ale, keď sa nemohol na mne ináč pomstiť, ohováral ma po dedine, ako by som kto vie, aká špatná bola. Znali ma všetci, to sa mu nepodarilo. Na šťastie prišiel rozkaz, aby sa vojsko hnulo nazpäť, lebo Prus vtrhol cez hranice. Ono z celej tej vojny nič nebolo, sedliaci povedali, že je „koláčová“, preto, že vojaci, keď po dedinách pojedli koláče, vrátili sa domov.“

„A čo sa stalo s Jurkom?“ opýtala sa Kristinka, ktorá s napätím počúvala.

„Nevedeli sme o ňom ničoho až do jari, lebo v tých nepokojných dňoch nikto neprichodil. Boli sme ako na tŕni. Prišla i jar — a ešte nič; vypravila som sa na púť, ako som to bola Jurkovi prisľúbila. Išlo viacej známych a naši ma im dali na starosť. Náš vodca bol viacrazy v Kladsku, a otec mu naložil, aby ma tam zaviedol, lebo on tam znal každý kút.“

„Stavíme sa u pani Lidušky, aby sme sa trochu do poriadku doniesli,“ povedal vodca, keď sme prišli do mesta.“

„Vošli sme do malého hostinca v predmestí. K pani Liduške zachodili všetci, ktorí prišli z Čiech; ona bola z našej krajiny. Vtedy sa po Kladsku hovorilo všade ešte česky; ale to býva tak, že sa rodáci z jedného kraja radi vyhľadávajú. Pani Liduška nás prijala s veľkou radosťou a museli sme ísť do jej izbičky.“

„Len si sadnite, ja som hneď tu, len trochu vínovej polievky vám donesiem,“ povedala ochotne a ztratila sa zo dvier.“

„Ja som mala srdce ako v kliešťach, bola to radosť, že Jurka uvidím, ale i strach, že sa mu odvtedy, kým sme o ňom nepočuli, dačo zlého prihodilo. Tu naraz počujem z vonku známy hlas, ako pozdravuje Lidušku a ako ona odpovedá: „Len ďalej, pane Juríčko, sú tam pútnici z Čiech.“

„Dvere sa rýchlo otvorily a v nich sa ukázal Jurko, ale, ako som ho zazrela, ostala som ako hromom omráčená. Bol vo vojenských šatách. Mne sa tma robila pred očima; Jurko mi podal ruku, vzal do náručia a skoro s plačom hovoril: „Vidíš, Madlenka, ja som nešťastný človek; sotva, že som sa chytil remesla a striasol to, čo sa mi nepáčilo, so seba, už mám zase nové jarmo na krku. Z dažďa som ušiel a dostal som sa pod odkvap. Keby som bol v Čechách, bol by som slúžil svojmu pánu cisárovi a tu musím slúžiť cudziemu.“

„Pre Boha ťa prosím, čo si vykonal, že ťa vzali?“ opytujem sa.

„Nuž, milá, mladosť, nerozum. Neveril som zkúsenému strýkovi, keď som od vás ušiel, všade mi bolo otupno, všetko mi bolo proti mysli. Šiel som v jednu nedeľu i s niekoľkými kamarátmi do krčmy, napriek tomu, že ma varovali. Pili sme, až sme sa opili; tu prídu do krčmy verbunkoši!“

„Tí lotri,“ zamiešala sa do reči pani Liduška, ktorá práve priniesla polievku; „keby pán Jurík u mňa bol býval, nebolo by sa mu nič stalo; ja tie ich klamy-mamy netrpím u mňa; však pán strýko nejde inde, len ku pani Liduške. Hej, človek má svedomie, ten mladý ľud — nuž čo robiť, keď to nemá rozum. Už si z toho nič nerobte, pán Jurko, vy ste hodný chlap, náš kráľ má rád veľkých vojakov, nenechá vás dlho bez vyznačenia.“

„Už nech je to ako chce,“ začal Juraj, „čo sa stalo, stalo sa. My sme neboli svoji, verbunkoši nás obalamutili a keď som vytriezvel, boli sme ja a Lhotský, môj najlepší kamarát, vojakmi. Myslel som, že si hlavu odtrhnem, ale čo robiť. I strýko dosť bedákal, konečne premýšľal, ako by sa tá celá vec dala aspoň zlepšiť, keď sa napraviť už nedá. Šiel ku generálovi a toho uprosil, že som tu ostal, že sa čoskoro stanem kaprálom — a — no, to si ešte povieme. Len mi teraz nerob ťažké srdce, som rád, že ťa vidím.“

„Museli sme sa potešiť, ako sa dalo. Neskoršie doviedol ma Jurko ku strýkovi, ktorý nás rád videl. Večer prišiel i jeho kamarát Lhotský, hodný to človek. Veď si aj zostali s Jurkom verní až do smrti.“

„Vy ste sa už domov nevrátili, babička, však hej, starý otec si vás vzal?“ vytrhla Barunka, ktorá sa bola už dávno vrátila, babičku z myšlienok, do ktorých upadla pri rozpomienke na tie blažené strávené chvíle pri tom podivnom shliadaní.

„Nuž áno, nechcel ináč pristať. Dovolenie k ženbe to bolo, čo mu ešte strýko vymohol. Čakali len, keď prídem na odpust. Jurko na noc odišiel, ja som nocovala u strýka. Bol to dobrý starík, Pán Boh mu daj slávu večnú!“

„Za včas rána druhého dňa pribehol Juraj a dlho sa radil o niečom so strýkom. Potom prišiel ku mne a povedal: „Madlenka, povedz mi úprimne na dobré svedomie, či ma máš tak rada, žeby si chcela so mnou znášať zlé i dobré a mne k vôli že by si opustila otca i matku?“ Ja, že áno, že mám.“

„„Keď áno, tak ostaň tu a buď mojou ženou,“ povedal a uchopil ma za hlavu a bozkával ma.“

„Nikdy ma nebozkával, ten zvyk je nie medzi nami, ale od samej radosti nevedel, čo robí. „Ale čo povie matka, čo povedia naši?“ hovorím ja a srdce sa mi triaslo radosťou.“

„Čo by povedali, veď nás majú radi, veď azda nebudú chcieť, aby som sa usúžil.“

„Ale Bože môj, Juríčko, predsa nám musia rodičia dať svoje požehnanie!“

„Juraj na to nič nepovedal, ale strýko pristúpil k nám, poslal Jurka von a hovorí: „Madlena, tys nábožná dievčina, ľúbiš sa mi, vidím, že Juro bude šťastný — a že nie nadarmo po tebe túžil. Ja by som mu bránil, keby to bol iný človek, ale on má svoju hlavu. Keby mňa nebolo, bol by si zúfal, keď ho vzali, mne sa podarilo ho potešiť a to tým, že som mu vymohol dovolenie k ženbe. Nemôžem ostať v lži. Do Čiech nesmie; a keby si ty zase domov šla, kto vie, či by ťa tí tvoji neprehovorili. Keď budete svoji, potom pôjdeme spolu do Olešnice a rodičia ti svoje požehnanie neodoprú. Pútnikom dáme list. Napozajtra budete mať sobáš vo vojenskej kaplnke, ja budem na miesto vašich rodičov a beriem si tú zodpovednosť na svedomie. Madlenka, pozri na mňa, mám hlavu ako sneh; myslíš, že by som niečo vykonal, z čoho by som sa nemohol zodpovedať pred Bohom?“ Tak mi to povedal strýko a slzy mu tiekly po lícach. Svolila som ku všetkému.“

„Juro sa div nezbláznil od radosti. Nemala som viac šatstva, len to, čo som mala na sebe. Jurko mi hneď kúpil sukňu, kabátik a granáty na hrdlo k sobášu, ostatné zaopatril strýko. To sú tie isté granáty, čo mám; mezulánka ružovej a kabátik oblakovej farby. Pútnici odišli, strýko im dal list, že tam niekoľko dní ostanem a že s ním prídem, viac nepísal. „Lepšie bude, keď si to ústne sdelíme,“ poznamenal. Tretí deň ráno sme mali sobáš, oddával nás vojenský kňaz. Pani Liduška bola starejšia, Lhotský bol družbom, jeho sestra družkou, strýko a ešte jeden mešťan svedkami. Pani Liduška nám vystrojila raňajky a tak sme ten deň v bázni božej a v radosti strávili, pri tom spomínali sme našich doma. Pani Liduška doberala si pri stole Jurka a ustavične mu vravela: „Vy, vy, pán ženích, ani vás nepoznávam, to je nie ten zamračený pán Juraj, ale nie div, že vám tvár žiari!“ Hovorilo sa sem a tam, ako to už býva. Jurko chcel hneď, aby som s ním bývala, ale strýko tomu nedovolil, že až potom, keď sa vrátime z Čiech a z vamberickej púti.“

„O niekoľko dní sme odišli do Olešnice, ja a strýko.“

„To prekvapenie, že som ženou a matkin plač, že je Jurko vojakom, nemôžem opísať. Moja mamička lomila rukami a ustavične nariekala, že ju chcem opustiť, ísť do cudziny — a to za vojakom, — až mi pri tom vlasy dúpkom vstávaly. Otec ale vždy rozumný a múdry rozhodol. „Teraz koniec,“ žiadal; „ako si ustlali, tak budú spať. Majú sa radi, nech spolu zkúšajú; ty, matko, vieš, že si pre mňa opustila tiež otca a matku a to je určenie každého dievčaťa. Kto za to môže, že Jurka stihla tá nehoda? Ostatne tam je služba nie dlhá; keď si tú robotu odbaví, môže prísť sem. A vy, kmotra, uspokojte sa; Jurko je múdry chlapec a že mu clivo nebude, o to sa už postaral. Ty, Madla, neplač. Pán Boh ti daj šťastia a s kým si šla k oltáru, s tým aby si šla i do hrobu.“ Tými slovami dal mi otec požehnanie a slzy ho zalialy. Obe matky plakaly.“

„Moja mamička, vždy starostlivá o všetko, mala plnú hlavu. „To je rozum od teba,“ karhala ma, „nemá tam kúska perín, ani náradia, ani šiat a vydá sa. Čo som na svoje nohy vstala, nevidela som ešte taký obrátený svet.“ Dostala som poriadnu výbavu a keď som mala všetko v poriadku, vrátila som sa k Jurkovi a neopustila som ho až do smrti. Tá nešťastná vojna, keby tej nebolo, mohol by ešte tu byť. Vidíš, dievča, že viem, čo je mladosť a nerozum,“ dokončila babička — a s miernym úsmevom položila svoju suchú ruku na okrúhle ramienko Kristinkino.

„Mnoho ste zkúsili, babička, ale bola ste predsa šťastná, dostala ste to, čo srdce žiadalo. Keby som vedela, že i ja po všetkom tom trápení budem šťastná, rada by znášala — a čo by som mala za Mílom čakať hoc i štrnásť rokov,“ hovorila Kristla.

„Budúcnosť má Boh v rukách. Čo bude, to bude, tomu sa, dievča, nevyhneš — a najlepšie spravíš, keď sa oddáš v pevnej dôvere do vôli Božej!“

„Akože ináč; ale človek sa často nemôže spamätať — a ak mi Jakuba odvedú, budem nariekať. S ním odíde všetka radosť, s ním je ztratená moja jediná podpora.“

„Ako to hovoríš, Kristla, veď máš otca!?“

„Mám otca dobrého, Pán Boh mi ho zachovaj, ale je predsa starý, dudravý. Už toho roku ustavične žiadal, aby som sa vydala, že by dostal pomoc; čo budem robiť, keď mi Jakuba odvedú? A ja predsa druhého nechcem a čoby sa všetci na hlavu postavili, budem pracovať do úpadu, aby nemal otec čo šomrať a ak to ani tak nepôjde, nuž nepôjde a vydávať sa nebudem. Ach, babička, vy ani neviete, aké ja mám trápenie v tom hostínci! Nemyslite, že na prácu, Bože chráň, z tej si ja málo robím, ale to, čo musím často počúvať, to ma mrzí.“

„A od toho si nemôžeš pomôcť?“

„Prosím vás, ako? Koľkorazy som povedala otcovi: „Vidíte, tatíku, tak a tak to je, netrpte takých hostí, ale on nerád komu dačo povie, nerád si odpúdi hostí a vtedy mi vždy povie: „Prosím ťa, dievča, povedz, čo chceš, len nebuď hrubá, aby sa hostia neodradili, vieš, že je to naša živnosť.“ Nemám byť hrubá a nevľúdna; ak som prívetivá, tak sa stanem zase v hocakej hube ohryzkom; veselá, spevavá, akou som predtým bývala, už sotva budem, čo si teda počnem? Keby to boli len dajakí darmotlachovia, ja by som ich skoro odbavila, ale pán správca a pisár zo zámku to sú horkí hostia, tých mám plný žalúdok. Ja sa vám to hanbím povedať, ako ma ten starý cap prenasleduje — a ako by mi to niekto šepkal, že si on dá záležať na tom, aby dostal Jakuba s krku preto, že vie, že je to môj ochranca, že sa bojí, aby sa mu nestalo to isté, čo Talianovi. Tak sa robí, ako by chcel rychtárovi vďačnosť preukázať, ba i za dcéru sa pomstí, vždy ale, lišiak, myslí na seba. Otec sa ho bojí a mamička, chuderka, to viete, ako by už ani na tomto svete nebola, viac leží, ako chodí, tej nemôžem s takouto vecou život ztrpčovať. Keby som bola vydatá, všetko by to bolo inakšie; keď sa mi dakto nepáčil, povedala som len Mílovi a jestli ho nemohol vystrnadiť, pozoroval ho, že si ten človek netrúfal nekale na mňa pozreť. Ach, babička, keby som vám ja to mohla všetko vypovedať, ako ma on rád má a ja jeho, ale to sa nedá,“ a dievča, podoprúc ruky o kolená, vložilo tvár do dlaní a zamlčalo sa.

V tom samom okamihu vstúpil tíško nepozorovaný Míla do záhradky. Jeho krásna tvár bola bolesťou ztrhaná, jasné oči zakalené; tmavogaštanové kučery, ktoré sa mu predtým okolo čela točily, boly ostrihané, na miesto furiantskej vydrovky mal na hlave vojenskú čiapku, na nej malú jedľovú vetvičku. Barunka sa Mílu zľakla, babičke sklesly ruky do lôna, tvár jej zbledla a tíško zašepkala: „Poteš ťa Pán Boh, mladíku!“ Keď ale Kristinka hlavu sodvihla a Míla ruku jej podávajúc smutne, skoro bezzvučným hlasom povedal: „Som vojak, o tri dni musím do Hradca,“ padla mu bez seba do náručia.

___

[8] Spor o bavorské dedičstvo 1777.

15. kapitola

Druhého dňa, keď išla babička, ako obyčajne naproti deťom, bolo jej prvé slovo: „Hádajte deti, kto je u nás?“ — Deti sa trochu zarazily, nenapadlo im hneď, až Barunka zvolala: „Pán Beyer, či áno, babička?“

„Uhádla si — a priviedol so sebou i svojho synka.“

„Oj, je, to som rád, pobehnime k nemu!“ vykríkol Janko a už utekal a Vilko za ním, len tak im vačky od bokov odskakovaly.

Babička volala, aby šli ako ľudia a neleteli ako zvery, ale kdeže chlapci už boli! Skoro bez dychu vrazili do izby, matka ich chcela pokarhať, ale pán Beyer natiahol svoje dlhé ruky, vyzdvihol jedného po druhom a pobozkal im líčka. „A čo ste celý rok robili, ako ste sa mali?“ opytoval sa hlbokým hlasom, ktorý sa v malom priestore len tak ozýval. Chlapci hneď neodpovedali, ich zraky utkvely na chlapcovi asi tak veľkom, ako bola Barunka, ktorý stál pri pánu Beyerovi. Bol to pekný chlapec celkom ako otec, pravda, údy jeho nemaly tej hranatosti, ako otcove a líčka mal červené a z očí mu žiarila detinská radosť. „Aha, vy kukáte na môjho synka no, tak sa len podívajte a podajte si ruky, aby ste boli dobrí kamaráti. To je ten môj Orol.“ Tak hovoril a strčil synáčka vopred, ktorý bez ostýchania podal chlapcom ruku. V tom prišla babička s Barunkou a s Adelkou. „No, a tu vidíš Barunku, o ktorej som vám doma rozprával, že mi vždy prvá príde dať dobré ráno, keď tu nocujem. Toho roku, ale, ako vidím, je to ináč, chodíte už do školy a tu musí Janík vstávať zároveň s Barunkou. A ako sa vám v tej škole páči, nechcel by si, Janko, radšej do hory? Vidíš, môj Orlík musí chodiť so mnou na postriežku do hôr, on pomaly bude vedieť tak strieľať ako ja,“ vypytoval sa a spolu i rozprával pán horár obklopený načúvajúcimi deťmi.

„O, ani im to nehovorte,“ povedala babička, „Janík sa hneď poplaší a bude chceť Orlovu flintu vidieť.“

„No, čože, nech si ju poobzerá; choď, Orlíku, prines mu ju, veď je nie nabitá.“

„Nie je, tatíčko; posledným nábojom strelil som, ako vieš, po tom mladom káčati,“ povedal chlapec.

„A dobre si trafil, tým sa môžeš pochváliť. Choď ho chlapcom ukázať.“ Chlapci vybehli s radosťou aj s Orlíkom von, babička ale nemala pokoja, ačkoľvek pán Beyer uisťoval, že Orlík dá pozor, predsa šla za nimi.

„Ale ty sa voláš ako vták?“ opýtala sa Adelka Orla, keď boli všetci tam von a Janko i Vilko zastrelenú kačicu obzerali.

„Ja sa vlastne volám Aurel,“ usmial sa Orlík na Adelku, „ale tatíčkovi sa lepšie vidí, volať ma Orlom a mne tiež; orol je pekný vták. Náš tatíčko zastrelil raz aj orla.“

„To si myslím,“ povedal Ján; „ja ti ukážem orla a mnoho zvierat, mám ich namaľovaných v knihe, čo som dostal vlani na meno; poď so mnou!“ Pri tom ťahal Orla do izby, kde mu hneď knihu ukazoval.

Orlovi sa zvieratá veľmi ľúbily a pán Beyer s veľkým záujmom prezeral list za listom. „To si ešte vlani nemal?“ opýtal sa Janka.

„To som dostal na meno od komtessy a ešte som dostal párik holubov od Kristinky a králičky od horárov, a od babičky dvadsiatnik a od rodičov na šaty!“ chválil sa a vyratoval Janko.

„Ty si šťastný chlapec,“ začal pán Beyer a díval sa do knihy a ako zazrel líšku, usmial sa: „Ako živá; počkaj, mršina, tebe musím posvietiť!“ Vilko myslel, že táto hrozba platí namaľovanej, preto sa divne obzrel na pána Beyera, ale ten sa usmial a povedal: „Neboj sa, tejto líške nič nespravím, ale jednej v horách, ktorá sa jej podobá, tú musíme ulapiť, robí nám mnoho škody.“

„Azda ju Peter chytí, ja som bol s ním klásť klepce, predtým, než sme odišli,“ ozval sa Orol.

„Nože, chlapče, líška je desaťrazy chytrejšia ako Peter, tá má spády, že by si to človek ani nepomyslel, najmä ak už bola raz v klepci, ako tá, čo na ňu čihám. Mršina, nastavili sme na ňu pečeňu, nazdali sme sa, že ju musíme dostať; bola hladná — a čo neurobila, šelma? odhryzla si pricviknutú nohu a ušla. Teraz ju sotva dostanem, človek na vlastnej škode zmúdrie a líška má veru toľko rozumu ako človek,“ rozprával horár a ustavične obracal listy v knihe.

„Nedarmo sa povie: „chytrý ako líška“,“ podotkla babička.

„Tu je, to je orol, tu!“ volali chlapci a hľadeli na krásneho vtáka s roztiahnutými krýdlami, ako sa vrhá na korisť.

„Práve takého som zastrelil; bol to krásny vták, skoro mi ho bolo ľúto, ale čo robiť, taká príležitosť sa človeku hneď nenaskytne. Dobre som ho trafil, a to je hlavná vec, len nie zviera moriť.“

„To ja tiež vravím,“ ozvala sa babička.

„Ale, že vám je nie ľúto tej zvere, pán Beyer, ja by som nemohla zviera zastreliť,“ povedala Barunka.

„Ale zarezať môžete,“ usmial sa pán horár, „a čo je lepšie, keď zviera netušiac nebezpečenstvo, jednou ranou padne, alebo, keď ho skorej chytaním uplašíte, prípravami ustrašíte a potom podrežete, často tak nešikovne, že vám polozabité uletí.“

„My nezarezujeme drôbež,“ bránila sa Barunka, „to Vorša, tá to neľutuje a aj hneď je po ňom.“

Chvíľku ešte bavily sa deti so zvieratkami, potom ich volala matka k večeri.

Predtým dopytovaly sa deti pána Beyera na hory, chcely vedieť, či nezablúdil do Ribrcôlovej záhrady a všeličo iného, tentoraz ale opytovaly sa ustavične len Orla a načúvaly ho s veľkým podivením, keď im mladý chlapec rozprával o nebezpečenstvách, ktoré už s otcom prestál, o zvieratách, ktoré už zastrelil, keď im popisoval ohromné balvany snehové, ktoré na vrchoch ležia, ako zasypávajú celé dediny, takže sú ako pohrobené pod nimi — a ľudia, ak chcú na povrch, komínom vyliezajú a každý si musí cestu kliesniť od svojho domu ďalej ku druhému.

Všetko to ale Janka neodstrašilo, on si predsa len želal byť už v tom veku, kde by mohol ísť k pánu Beyerovi.

„Keď ty budeš u nás, potom mňa dá tatík na výmenu k Riesenburskému horárovi, aby som i ľahšieho poľovníctva zakúsil.“

„To je škoda, že nebudeš doma,“ mrzel sa Ján.

„Nebude ti smutno, máme ešte dvoch mládencov, brat Čenek je taký veľký ako ty, a sestra Marienka ťa bude rada vidieť,“ povedal Orol.

Čo deti sediac na dvore, počúvaly Orlove zkúsenosti a nazeraly cez kryštále, ktoré im priniesol, do svetla, počúval pán Beyer babičku, ktorá rozprávala o povodni a o všeliakých novinkách, ktoré sa boly v posledné časy prihodily.

„A rodina môjho pána brata na Riesenburku je zdravá?“ opýtal sa horár.

„O, zdravá,“ povedala pani Prošková. „Anuška hodne rastie; chlapci chodia do školy na Červenú Horu, majú tam bližšie, ako do mesta; divno mi je, že pán horár ešte neprišiel, povedal, že sa staví a že vás príde privítať, až pôjde na postriežku. Bol tu ráno a doniesol mi zprávu zo zámku, že došiel z Viedne list. Šla som hneď do zámku a dozvedela som sa, že je komtesse už lepšie, že snáď kňažná príde na obžinky, zabaví sa tu asi za dva týždne a potom, že pôjde do Florencie. Mám teda nádej, že nám tatík cez zimu tu ostane; lebo vraj kňažná nevezme komonstvo so sebou. Za niekoľko rokov zase aspoň raz budeme dlhšie pospolu.“

Dávno už bola pani Prošková toľko nevravela, dávno nebola tak spokojná, ako v ten deň, keď dostala tú radostnú zprávu, že jej manžel príde.

„Chvála Pánu Bohu, že tá slečinka z tej choroby vyviazla, večná škoda by bola toho mladého, dobrého stvorenia. Všetci sme prosili Pána Boha, aby jej pomohol; včera tu ešte Cilka Kudrnovie pre ňu plakala.“

„Mala by prečo plakať,“ podotkla pani Prošková.

Pán Beyer sa pýtal ako to myslí a babička mu rozprávala svoju návštevu v zámku, pri čom, rozumie sa, pripísala komtesse zásluhu, ktorú o dobrobyt rodiny Kudrnových mala.

„Ja som počul,“ opýtal sa horár, „že je komtessa dcéra —“

V tom zaklopal niekto na oblok.

„To je pán kmotor, znám ho po tom klopaní, len ďalej,“ hodne hlasite zvolala pani Prošková.

„Ľudia majú zlé jazyky,“ odpovedala babička na horárovu poznámku; „a kto v slnku chodí, tiene ho nasledujú, to ináč nemôže byť; čo je na tom, nech je, čia je.“

Pán kmotor Riesenburský vošiel do dvier a obaja horári sa srdečne vítali.

„Kde ste sa bavili, že tak dlho nejdete?“ opýtala sa babička, bojazlivo hodila okom po puške, ktorú pán horár na klinec vešal.

„Mal som premilého hosťa, pána správcu, prišiel po drevo; predal si deputát a teraz by rád dostať drevo vopred a chcel by človeka svádzať k machlom. Ten by mi vypadol. Hneď som cítil, že ide s niečim podobným, lebo prišiel ako samý mäd. Ale povedal som mu do pravdy! I za Mílu som mu dal šnupec; toho chlapca mi je ľúto a Kristinky tiež. Dnes ráno, keď som sa stavil u nich na holbičku, zľakol som sa jej, ako vyzerá. To má ten sa — fraport —“ pán horár sa plesol po ústach, lebo zbadal, že sedí pri babičke — „na svedomí.“

„Čo sa stalo?“ opýtal sa pán Beyer a babička, ktorá rada rozprávala, rozpovedala mu o Mílovom odvode a o jeho príčinách.

„Tak je to na tom svete, kam sa človek obráti, všade najde trápenie a biedu, medzi veľkými i malými a kto nemá trápenie, narobí si ho sám,“ povedal pán Beyer.

„Nešťastím a bolesťou očisťuje sa človek od všetkej trosky, ako zlato ohňom. Bez bolesti niet radosti. Keby som vedela ako, tak rada by som pomohla tomu dievčaťu, ale nemožno. Predbežne musí znášať, ako sa dá. Najhoršie jej bude zajtrá, keď Míla odíde.“

„Teda zajtrá už odíde?“ divil sa horár; „no, tí majú naponáhlo. Kam pôjde?“

„Do Hradca.“

„Konáme teda tú samú cestu, lenže ja s plavci na pltiach po vode a on po zemi.“

Chlapci pribehli do izby; Ján a Vilko ukazovali pánu horárovi kačicu, ktorú zastrelil Orlík. Orlík zase rozprával otcovi, že boli pri hati a tam že videl bláznivú Viktorku.

„Ešte žije tá osoba?“ divil sa pán Beyer. „Ba žije, úbohá, lepšie by jej bolo v zemi, ako jej je na zemi,“ odpovedala babička. „Ale slábne už, stárne; málokedy ju už počuť spievať, najviac za mesačných nocí.“

„Ale pri splave predsa sedí, hľadí do vody, často i cez polnoc,“ povedal horár. „Včera som išiel okolo nej, ona trhala vŕbové prúty, hádzala ich do vody, bolo už pozde. „Čo tu robíš?“ opýtal som sa jej. Ona nič, opýtam sa druhý raz, tu sa na mňa obráti, očima zaiskrí; myslel som si, že do mňa skočí, ale možno, že ma poznala, alebo kto zná, čo jej hlavou preletelo, obrátila sa zase k vode a prútik za prútikom hádzala cez hať. Dakedy človek nemôže s ňou ničoho vykonať. Ľúto mi jej, prial by som jej, aby už bol koniec tomu biednemu životu, ale zase, keby som ju nevidel sedeť pri hati, keby som dakedy, keď stojím na postriežke nepočul jej smutnú pesničku, chýbalo by mi čosi, clivo by mi bolo,“ povedal horár a vždy ešte držal kačicu v rukách.

„Keď človek dačomu zvykne, ťažko odvykať,“ riekol Beyer, položil horiace práchno na hlinenú, drôtovanú fajočku — a keď si niekoľko razy bafnul, pokračoval: „Či je to na človeka, či na zviera, alebo vec. Tak som zvyknutý, keď idem na cestu, na túto fajočku; moja matka tiež z takej fajčievala, ako by ju teraz videl sedeť s ňou pod stienkou.“

„Čože, vaša matka fajčila?“ s veľkým podivením zvolala Barunka.

„Vo vrchoch ženské zväčša fajčia, zvlášte staré babičky, lenže miesto tabaku fajčia zemiakovú vňať — a ak ho dostanú, tak i višňový list.“

„Nemyslím, že je to chutné,“ povedal horár, zapaľujuc si tiež, ale do maľovanej porcelánky.

„Tak mám rád aj isté miesta v hore,“ začal zase Beyer, „na ktorých sa vždy mimovoľne zastavím; ktoré som si zamiloval, že ma upomínajú buď na isté osoby, alebo na milé, i nemilé okolnosti môjho života. Keby na tých miestach chýbal len jediný strom, jediný ker, chýbalo by mi čosi. Na jednom mieste je to strmá výška, stojí osamelý smrek, je to starý strom, jeho ratolesti chýlia sa z jednej strany ponad hlbokú priepasť; v rozpuklinách strmých stien sem a tam zachytilo sa kapradie alebo kríčok jalovca a tam živorí — a tam dolu hrčí potok cez skaliská a tvorí samé vodopády. Neviem sám, ako sa to dialo, ale k tomu stromu som vždy zablúdil, keď ma niečo súžilo a nejaké nešťastie stihlo. Tak keď mi umrel najstarší synček, i keď mi moja matka, vtedy už stará, zomrela. Vždy som vyšiel z domu, šiel som bez cieľa, neobzeral som sa ani na pravo, ani na ľavo a mimovoľne niesly ma nohy do divokej doliny — a keď som sa našiel nad priepasťou pri zasmušilom smreku, keď som videl vrcholce hôr, jeden nad druhým, ako by bola so mňa spadla ťarcha, ja som sa nehanbil plakať. Keď som objal drsné telo smreku, zdalo sa mi, že je v ňom život, že rozumie mojím žalobám a konáre jeho chvíľami nado mnou zašumely, ako by so mnou vzdychaly a chcely mi rozprávať o podobných bolestiach.“

Beyer sa zamlčal, veľké jeho oči boly obrátené na svetlo, horiace na stole, z jeho úst hrnuly sa miesto slov ľahučké obláčky dymu ku povale, sprevádzané jeho myšlienkami.

„Ba veru, človeku sa niekedy vidí, ako by tie stromy živé boly,“ poznamenal Riesenburský horár. „Viem to zo zkúsenosti. Raz — je tomu už niekoľko rokov — vykázal som stromy k rúbaniu. Horár nemohol ísť, musel som ísť ja k rúbaniu dozerať. Rubári prídu a hotujú sa soťať samú prvú krásnu brezu, ani najmenšej chyby na nej nebolo, stála pekne, ako panna. Zahľadel som sa na ňu a tu sa mi zdalo, — je to smiešne, ale bolo mi tak, ako by sa mi k nohám skláňala, ratolestmi ako by ma objímala a v ušiach mi znelo: „Prečo chceš zkaziť môj mladý život, čo som ti urobila?“ V tom zaškrípalo ostrie veľkej píly na kôre a vbehlo jej do tela. Ja neviem, či som nevykríkol, ale to viem, že som chcel drevorubačov zadržať, aby ďalej nerezali, ale keď sa na mňa s podivením pozerali, zahanbil som sa, nechal som ich pracovať, ale ušiel som do hory. Celú hodinu som blúdil a ustavične ma prenasledovala tá myšlienka, že ma breza prosí, aby som jej daroval život. Keď som sa konečne premohol a na miesto došiel, bola soťatá, ani lístoček sa na nej nepohol, ležala ako mrtvé telo. Mňa sa zmocnila ľútosť, ako keby som bol spáchal vraždu. Viac dní ma to prenasledovalo, ale nezmienil som sa nikomu, a keby práve dnes nebola o tom zmienka, nebol by som sa nikdy k tomu priznal.“

„I mne sa raz podobne vodilo,“ začal pán Beyer svojim hlbokým hlasom. „Mal som odovzdať zver k dôchodku. Idem na lov. Tu mi príde na dostrel srňa. Pekné zvieratko, ako by ho bol vytočil. Veselo sa obzeralo po hore a popásalo. Napadla ma ľútosť; i myslím si: Či si ty nie blázon? Načo to? Strelím, ale ruka sa mi triasla, trafil som srňu do nohy, sklesla, nemohla ujsť. Pes sa k nej hnal, ja som mu ale nedal, čosi mi bránilo dať jej ublížiť. Išiel som k nej, ale nemôžem vypovedať, ako bolestne to zvieratko na mňa hľadelo, prosebne a žalostne. Vytrhol som nôž, vrazil jej do srdca; jej údy sa zatriasly, bolo po nej. Ja som sa pustil do plaču a od tej doby, — no, čo by sa mal za to hanbiť.“ —

„Tatíček nechce streliť na srnu,“ rýchle riekol Orlík.

„Dobre si povedal. Kedykoľvek mierim, vidím pred sebou ranenú srnu, jej žalobné oči, bojím sa, že chybím, že zviera poraním; radšej nechám tak.“

„Mali by ste len tú zlú zver zastreliť a tie dobré zvieratká nechať, tých je škoda,“ ozval sa Vilko.

„Ono je nie ani jedno zviera tak dobré, aby nebolo i zlé, ako zase nieto takého zlého zvieraťa, čo by nebolo dobré, ako to býva medzi ľudmi. Je to mýlka, keď si myslíme, že to zviera, ktoré má peknú miernu tvár, musí byť aj dobré a ktoré sa nám nepáči, že je zlé. Tvárka je často lhárka vo svete. Býva tak, že človek to, čo sa mu protiví, čo ho nedojíma, ľahšie oželie, ani tak neľutuje, ako to krásné, čo sa mu ľúbi a preto býva často k tomu prvému nespravodlivý. Raz som bol pred popravou dvoch zločincov v Hradci. Ten jeden bol krásny človek, druhý ale bol škaredý, nevľúdny, divoký. Prvý zabil svojho kamaráta, lebo si domýšľal, že mu sviedol milú. Druhý bol rodák z nášho kraja; šiel som k nemu, keď už bol odsúdený, do žalára, aby som sa ho opýtal, či si nežiada odkázať domov, že by som veru to milerád obstaral. Pozrel na mňa, divoko sa zasmial, potom potriasol hlavou a povedal: „Ja, odkázať, pozdraviť, koho? Ja nepoznám nikoho!“ Odvrátil sa odo mňa, položil tvár do dlaní a chvíľu ostal sedeť; potom vyskočil, postavil sa so založenými rukami predo mňa a opýtal sa: „Človeče, urobíš mi to, o čo ťa požiadam?“ — „Urobím, milerád,“ hovorím ja a podal som mu ruku. V tom okamihu bola v jeho tvári taká prenáramná bolesť, že by som bol pre neho všetko vykonal, tvár jeho ztratila všetku odpornosť — a vzbudzovala len útrpnosť a účasť. Musel mi dobre nazrieť do srdca, lebo mi ruku prudko schytil, stisol ju a pohnutým hlasom povedal: „Keby ste mi boli pred troma rokami mohli takto ruku podať, nebol by som tu. Prečo sme sa nesišli? Prečo ma stretávali len ľudia, ktorí ma do prachu šliapali, ktorí si z mojej tvári posmech robili, ktorí ma peluňkom a jedom krmili. Matka ma nemilovala, brat ma vyhnal, sestra sa za mňa hanbila, a tá, o ktorej som myslel, že ma rada vidí, pre ktorú by som bol život obetoval, za jej jediný úsmev by som jej bol hviezdu s neba sniesol, pre ktorú som ľutoval, že nemám desať životov, aby som ich mohol obetovať za jej lásku, tá si len blázna robila zo mňa a keď som chcel počuť z jej úst, čo si všetci rozprávali, vyštvala ma zo dvier psom, —“ a divoký ten človek plakal ako dieťa. O chvíľu sotrel slzy, vzal ma za ruku a tíško doložil: „Až prídete do Maršovského revíru, choďte do divokého dolu, nad priepasťou stojí osamelý smrek, tomu doneste moje pozdravenie a tým dravým vtákom, čo okolo neho lietajú a tým vysokým horám. Pod jeho konármi spával som celé letá, jemu som povedal, čo nikto nevie, pod nim nebol som takým biednym lazárom, bol som —.“ Zamlčal sa, sadol si zase na lavicu a viac neprehovoril, ani sa na mňa neobzrel. S ľútosťou som odišiel od neho. Ľudia hrešili, preklínali ošklivého, že zaslúži smrť, že mu lotrovstvo už i z očí vyzerá, že nechce ani kňaza, ani koho iného vidieť, že na ľudí jazyk vyplazuje a že ide na smrť ako na hody. Toho krásneho ľutovali, drali sa o pesničku, ktorú složil v žalári, a každý mu prial, aby dostal milosť, pretože zabil len zo žiarlivosti kamaráta, ten ale že z púhej zlomyseľnosti zastrelil dievča, ktoré mu, vraj, nič neurobilo a že zabíjal ľudí. Tak súdil každý podľa svojho citu; koľko hláv, toľko rozumov. Každému oku vec iná, preto je to tak ťažko určovať: toto je také a nesmie byť inakšie. Jedine Boh zná svet, on nahliada v najtajnejšie skrýše ľudského srdca a súdi ho; on rozumie reči zvierat, pred nim je svetlý kalíštek každej bylinky, on zná cestičky každého chrobáčika, šum vetra riadi sa jeho rozkazom, vody prúdia, kam im on vykázal cestu.“

Horár sa zase zamyslel; fajočka mu vyhasla. Jeho oko krásne svietilo, jeho tvár podobala sa hôrnej dolinke, osvetlenej miernym svitom podzimného slnka, na ktorej ešte zelene dosť i kvietkov, bárs na vrchoch už snehu napadlo.

Všetci sa na pána Beyera zahľadeli, až sa babička ozvala: „Máte pravdu, pán Beyer, milo vás je počúvať, vaša reč je ako svätý výklad. Ale čas je, aby sa chasa uložila. Po tej dlhej ceste bude váš synček unavený a vy tiež. To ostatné sdelíme si zajtra.“

„Ale tú mladú kačicu mi daj, Orlíčko, pre nášho výra,“ prosil horár, berúc flintu na plece.

„S radosťou vám ho dám.“

„My vám ju včas ráno donesieme,“ ponúkli sa chlapci s ochotou.

„Vy ale musíte ísť do školy.“

„Ja som im na zajtrajší deň školu odpustila, nech užijú milého hosťa,“ povedala matka.

„No, tak i ja mojich šarvancov nechám doma, aby mali dobrý deň. Tak len príďte; dobrú noc! Ostávajte zdraví!“

Prívetivý pán brat dolňan, ako mu pán Beyer hovoril, podal priateľom ruku, zavolal Hektora, ktorý sa Orlíkovi zvlášte zapáčil a vyšiel zo dvier.

Ráno, ešte sa deti ani neobliekly, už Orlík stál na plti, s ktorou sa k brehu priplavil. Po raňajkách išiel pán Beyer s chlapcami do horárni, babička s Barunkou sa vybraly do hostínca, aby daly Mílovi s Pánom Bohom. Izba v hostinci bola ako nabitá; matky a otcovia lúčiacich sa vojakov, kamaráti, sestry i známi boli tam. Akokoľvek tešili jedni druhých a dohovárali im, akokoľvek Kristinka i jej otec nalievali, akokoľvek si mládenci spievali vojenské i veselé piesne, len aby si srdca dodali, predsa to nič nespomáhalo; ani jeden sa neopil, ako vtedy, keď išli k odvodu. Vtedy si natrhali zelených halúzok jedľových na čiapky, výskali rozpustile, pili, spievali, aby zatopili, ohlušili strach a bázeň. Veď vtedy ešte mal hrstku nádeje i ten najrovnejší, ten najkrajší chlapec. Potom im lichotil žiaľ dievčenec, tešila ich láska rodičov, ktorá v podobných chvíľach ako vrúci prúd z útrob zemi na povrch vyviera, pýšili sa úsudkami známych: „Oh, ten sa navráti, taký šuhaj, narastený ako jedľa, — celý ako by ho ulial — z takých vojakov páni majú radosť.“ Takými sladkými kvapkami miernila marnosť horký ten nápoj, ktorý nutná povinnosť pred nich postavila; a naopak to, čo osladzovalo zdravým, pekným mládencom trpkú tú cestu, to ju strpčovalo tým, ktorým sa nebolo treba báť, ktorí si boli vedomí telesnej chyby; mnohý marnivý ju ale za to tak ťažko niesol, že by sa bol radšej vojakom stal, ako také poznámky počúvať: „Nemusí pre teba tvoja mať nariekať, však ty na bubon prisahať nebudeš, si psovi až po podväzok,“ alebo: „Chlapče, daj sa k rajtárom, máš nohy, ako rohy“ a podobné žihľavy, ktorými ich šľahali.

Babička vošla len do sadu, nešla do izby; nie preto, že tam bol vzduch dusný, ale ťažké mračno bolesti, ktoré srdcia všetkých prítomných dusilo a ako povlak na tvárach sa javilo, to ju zastrašilo. Ona cítila, ako je tým zarmúteným matkám, z ktorých tu jedna v nemej bolesti rukami lomila, tu iná tíško plakala, alebo hlasite nariekala; ako je tým dievčencom, ktoré sa hanbia zármutok svoj dať na javo, a predsa bez plaču sa nemôžu podívať na tých bledých mládencov, ktorí pitím sa ešte smutnejšími stávajú a keby si aj zaspievať chceli, hlas z hrdla vydať nemôžu. Ona cítila, ako je tým otcom, ktorí sedia zasmušile za stolom, ktorí o ničom nehovoria, o ničom nerozmýšľajú, len že kde vziať vynáhradu za pracovitých chlapcov, ktorí im boli ako pravá ruka, ako sa bez nich zaobísť, neželieť za nimi na celých štrnásť rokov. Babička s deťmi sadla si do sadu blízko rozkvitnutej jabloni.

O chvíľku prišla ta i Kristinka, usúžená, uplakaná, bledá ako stena. Chcela dačo povedať, ale na prsiach ležal jej kameň a hrdlo mala ako stiahnuté, nemohla slova povedať. Podoprela sa o peň rozkvitnutej jablone. To bola tá istá jabloň, cez ktorú vlani venček prehadzovala. Prelietol — a teraz, keď sa jej mala vyplniť nádej, že s miláčkom spojená bude, musela sa lúčiť. Zakryla si tvár bielou zásterkou a pustila sa do usedavého plaču. Babička jej nebránila.

Prišiel Míla. Kam sa podela tá kvetúca tvár, tá živosť očí! Ako by ho z mramoru vytesal. Mlčky podal babičke ruku, mlčky objal milenú devu a vytiahnuc z vrecka vyšívaný ručníček, ktorý každý mládenec ako dôkaz lásky od svojej milenky dostáva, utieral jej ním oči. — Nepovedali si, aký hlboký je ich zármutok, ale keď zavznela z hostínca sloka piesne:

Keď sa my dvaja rozlúčime, dve srdiečka zarmútime, dve srdiečka, štyri oči budú plakať, vo dne v noci,

objala Kristinka prudko svojho milého a fikajúc ukryla svoju tvár na jeho prsiach. Starena položila ruku na Mílovo rameno a povedala pohnutým hlasom: „Boh ťa sprevádzaj a poteš, Jakub! Konaj, čo konať musíš rád a tak ti to nepadne ťažko. Ak dá Pán Boh zdaru môjmu predsavzatiu, nebude vaše rozlúčenie dlhé. Dúfajte; ty Kristinka, keď ho máš rada, nepriťažuj mu ešte i tvojim nárekom. S Pánom Bohom!“ riekla, urobila Mílovi znak kríža, podala mu ruku, rýchle sa odvrátila, vzala dievčatká za ruky a odchádzala domov s tým sladkým povedomím, že potešila dvoch zarmútených.

Milenci cítili, ako by do ich sŕdc babičkine slová padly ako rosička na vädnúci kvietok, kriesiac ho k novému životu; držali sa v objatí pod kvitnúcou jabloňou, ktorej kvety vetríkom striasané padaly na mladé tie hlavy. Pred hostíncom zarachotil rebrinový voz, ktorý prišiel, aby vojakov odviezol. Zo dvora počuť bolo volať: „Míla, Kristla!“ Ale oni to nepočuli. Držali sa v náručí, — čo im bolo do sveta, jeden v druhom objímal celý svoj svet. —

Odpoludnia rozlúčil sa pán Beyer s priateľskými hostiteľmi. Pani Prošková, ako obyčajne, naložila otcovi i synovi plné kapsy pokrmu na cestu. Chlapci dali Orlovi každý niečo na pamiatku, Barunka stužku na klobúk, Adelke poradila babička, keď sa jej pýtala, čo mu má dať, aby dala ružičku, ktorú dostala od komtessy.

„Ale vy ste povedali, že ju budem nosiť za pásom, keď budem veľká,“ povedalo dievčatko. „Je taká krásna.“

„To, čo ti je milé a vzácne, musíš dať milému hosťu, ak ho chceš poctiť. Daj mu ju, i tak dievčatám prislúcha najlepšie podať chlapcovi kvietok.“

Adelka zastrčila peknú ružičku Orlovi za klobúk.

„Oh, milá Adlo, neviem, ako dlho tá ružička podrží svoju krásu. Orol je divoký vták, celý deň lieta po skalách a vrškoch, v dáždi a vo vetre,“ povedal pán Beyer.

Adelka spýtave obrátila očká po Orlovi. „Nestaraj sa, tatíčko,“ odpovedal chlapec a s potešením sa díval na ružičku; „však si ju ja vo všedný deň, keď budem v horách, dobre odložím — a len vo sviatok sa budem s ňou honosiť, tak mi ostane vždy pekná.“

Adelka bola rada. Žiadon netušil, že ona sama je tá ružička, po ktorej dakedy Orlík zatúži, ktorú si odnesie na snežné hory a v lesnom úkryte chovať bude k svojmu potešeniu — a že jej láska bude svit a blaženosť jeho života.

16. kapitola

Bolo už po svätodušných sviatkoch, ktoré babička pomenovala „zelenými“, možno že preto, že májami z brezy okrášlila celé stavänie, zvonku i zdnuka, takže i pri stole i v posteli boli všetci pod zeleným. Sláviček už nespieval v krovinách, lastovičky vyvádzali mláďatá zpod strechy, na peci pri mačkách ležalo májové mačiatko, s ktorým sa Adelka rada poihrala. Čierna jej sliepočka vodila už odrastené kuriatka a Sultán a Tyrl zase každú noc skákali do vody za myšami, čo zavdalo starým práčkam príčinu ku strašidelným rozprávkam, že na lavičke pri Starom bielidle straší „hastrman“.

Adelka chodila s Voršou vyháňať Stračku na pašu, chodila i s babičkou za zelinkami, alebo sedela pri nej na dvore pod lipou, ktorej kvety babička už tiež sušila — a odriekala jej z knihy. A večer, keď šly naproti deťom, zašly si poľom; babička si išla obzrieť ľan — a pri tom sa rada rozhľadela po šíroširých panských poliach, kde bohaté klasy úprkom žlkly — a keď vietor po nich vlnky hádzal, nemohla z nich oka odtrhnúť. Dakedy oslovila Kudrnu, ktorý obchádzal polia a k nej sa pripojil: „Radosť je z toho božieho požehnania; nedopúšťaj, Bože, pohromy!“

„Ba máme veľké sparná,“ hovoril Kudrna, obracajúc oči na oblohu.

Keď išli okolo hrachu, neopomenul natrhať Adelke do zásterky mladých strúčkov a vždy upokojil si svedomie tým, že by ani kňažná proti tomu nič nemala, „pretože má babičku i detičky rada.“ Barunka už nenosila sestre kúsky sladkého dreva, alebo sladkej smoly, čo si alebo za krajciar kúpila, alebo dostala od dievčat za vypracovanie nemeckých úloh. Akonáhle sa pred školou rozložila predavačka s čerešňami, pravidelne každé odpoludnie za ne krajciar utratila. Keď deti šly domov dubinou, sbieraly jahody; Barunka spravila z brezovej kôry kabelku a tú plnú nasbierala jahôd a — keď nebolo jahôd, nasbierala aspoň kvietkov, krasotínky, neskoršie borovnice a lieskové oriešky. Babička zase prinášala z hory hríby, pri tom učila deti rozoznávať jedlé od jedovatých. Slovom, bol už koniec júla a začiatkom augusta mala prísť pani kňažná i otec — a okrem toho sa tešily deti, že už bude koniec školy. Pani Prošková dozerala zase celé dni v zámku, aby i ten najmenší kútik bol umytý, oprášený, vyleštený — a pán záhradník si temer nohy uchodil po záhrade, dávajúc pozor na každú hriadočku, či mu kvietky rastú tak, ako on chce, prezeral trávničky, či niektoré stebielko nerastie bujnejšie ako druhé, aby ho mohol s druhými zároveň zastrihať, preliezal ker za kerom, či tam niekde nájomnice nezabudly prhľavu, aby ju vytrhol a cez plot prehodil. Všade boly prípravy k príchodu veliteľky. Mnohí, ktorým príchod panej donášal úžitok, tešili sa na ňu; mnohí sa mrzeli a správca i jeho rodina sa každý deň o piaď hlavy ponižovali — a keď sa vo dvore hovorilo: „Zajtra sú tu,“ sa pán správca tak snížil, že i na ponížené pozdravenie poklasného poďakoval, čoho v zime nikdy neurobil, lebo bol vtedy prvou osobou v zámku. Babička želala pani kňažnej všetko dobré, modlila sa za ňu každodenne; keby ale s jej príchodom nebol býval spojený i príchod zaťov, bolo by jej to ľahostajné bývalo vidieť ju alebo nevidieť. Ale tentoraz sa i babička nevedela dočkať príchodu pani kňažnej; mala čosi pred sebou, o čom ale nikomu nehovorila.

Začiatkom augusta začala sa i žatva a pani kňažná vskutku prišla prvé dni a to s celým komonstvom. Slečna, dcéra správcova, čakala Taliana, avšak sa hneď musela dozvedieť, že toho nechala pani kňažná v hlavnom meste. Pani Prošková žiarila radosťou, deti maly svojho milého tatíčka; babičke sa pravda tvár trochu zamračila, keď nevidela prichodiť s Jánom i svoju dcéru Johanku. Priniesol jej ale list, v ktorom jej dcéra odkazovala tisiceré pozdravy od tety Doroty i od strýka a na vedomie dávala, že pre strýkovu chorobu prísť nemôže, lebo teta hospodárstvo a svojho chorého nemôže opustiť, preto by od nej, od Johanky, bolo neláskavé, aby tetu samotnú nechala. — Písala, že je jej snúbenec dobrý človek, že je teta dorozumená, aby si ho vzala, a že im chce na Katarinu svadbu vystrojiť, že čakajú len na babičkino svolenie. „Keď budeme svoji, akonáhle to bude možné, prídeme do Čiech, aby ste nám dali, mamička, svoje požehnanie a poznali môjho Juríčka, ktorého ale Jurom voláme. On je tiež nie Čech, je kdesi až z tureckých hraníc, ale sa s ním dobre srozumiete, lebo som ho naučila skorej česky, ako Terezka svojho Jána. Rada by som sa bola za Čecha vydala, ja viem, že by vás to bolo viac potešilo, ale čo robiť, mamička, srdce si nedá rozkázať, mne sa zapáčil ten môj Krobot.“ Tak list končil.

Terezka list predčítala, Ján bol prítomný a podotknul: „Ako by ju počul, tú veselú Hanu; ale hodná dievčina a Juro je poriadny človek, znám ho, on je prvým tovaryšom u strýka, kde je Hana — a kedykoľvek som k nim do vyhni vošiel, mal som z Jura radosť. Chlap ako jedľa a remeselník, treba mu páru hľadať.“

„Ale jedno slovo tam bolo, Terezka, tomu som nerozumela, niekde tu dolu, to mi ešte raz prečítaj.“ A babička ukazovala v liste na koniec.

„To je Krobot, nie?“

„Čo je to, prosím ťa?“

„To tak prezývajú vo Viedni Horvatov.“

„Teda je to také. No, pán Boh jej daj šťastia! Ale kto by si to bol pomyslel, z akých to končín sa tí ľudia k sebe dostanú. A Jurko sa volá, ako nebožtík jej otec!“ S tými slovami složila babička list, utrela slzu z oka a šla si list odložiť do priečinku.

Deti boly nevýslovne blažené, že maly otca doma. Nemohly sa dosť naňho nahľadieť a jeden cez druhého dral sa o slovo, aby mu sdelily, čo sa za celý rok prihodilo, čo mu ale všetko z matkiných listov už známe bolo. „Ale teraz ostaneš u nás cez celú zimu, či áno, tatíček?“ opytovala sa líškave Adelka, hladiac otcove fúzy, čo vždy s úľubou robila.

„Všakver, tatíčko, keď bude sanica, tak nás presankuješ na tých krásnych saniach a na kone zavesíš hrkálky? Pán kmotor z mesta poslal raz v zime po nás, boly sme tam s maminkou, babička nechcela ísť, ale to sa ti letelo a to zvonilo a každý v mestečku vybehol na ulicu, aby videl, že kto sa tu sankuje,“ rozprával Vilko; otec ale nemohol prísť k odpovedi, preto, že zase začal Janko: „Či vieš, tatík, že ja budem horárom? Keď vychodím školu, pôjdem k pánu Beyerovi na vrchy a Orol pôjde na Riesenburk.“

„Dobre, len sa skorej pilne uč v škole!“ usmial sa otec a ponechal chlapcovi voľnosť v rozhodnutí.

Prišli i priatelia, pán horár a pán mlynár privítať milého hosťa. Neveľký dom sa obveselil i Sultán a Tyrl hnali sa akousi neobyčajnou divou radosťou naproti Hektorovi, ako by mu chceli sdeliť veselú novinu. Veď ich pán rád videl, od tej doby, čo kačičky poškrtili, výprask vôbec nedostali a kedykoľvek mu prišli naproti, pohladil ich po hlavách. Babička, keď videla radosť tých dobrých psov, poznamenala, že si zviera dobre zachová, kto ho má rád a že to tak skoro nezabudne.

„A je komteska úplne zdravá?“ opýtala sa pani horárka, ktorá prišla i s deťmi, aby uvítala pána kmotra.

„Hovorí sa, že je, ale ja myslím, že je nie. Niečo ju musí trápiť. Ona bola vždy subtilná, ale teraz je celá zduchovnelá, a tie oči dívajú sa ako z neba. Keď ju takú vidím, zaplakal by som nad ňou. Veď je i pani kňažná všetka utrápená a ako komtessa ochorela, prestaly v našom dome radovánky. Práve pred chorobou mala byť zasnúbená jednému grófovi. Je z bohatého rodu, pani kňažná je zadobre s jeho rodičmi a hovorí sa, že si ten sňatok veľmi praje. — No, neviem,“ doložil pán Prošek a nedôverive pokrútil hlavou.

„A čo na toto hovorí gróf?“ opýtaly sa ženské.

„Čo by hovoril? Musí byť spokojný a čakať, kým sa dievča uzdraví; a jestli umrie, môže nosiť smútok, ak ju opravdove miluje. Že vraj pôjde za kňažnou do Talianska.“

„Ale či slečna grófa miluje?“ opýtala sa babička.

„Ktože to môže vedieť! Ak nemá iného v srdci, mohol by sa jej zapáčiť, je pekný človek,“ odpovedal Ján.

„Veď to je to, či sa jej druhý nepáči,“ povedal pán mlynár a podal pánu Proškovi otvorenú tabačnicu; „proti gustu žiadon dišputát.“ Bolo to jeho obľúbené príslovie. „Tu, hľa, naša krčmárka mala by už dávno po svadbe, keby jej rarášky neboli odviedli to, čo sa jej páčilo,“ dokončil pán mlynár a keď už všetkých poponúkal, šňupol si i sám výdatne a žmurknul stranou po Kristinke, ktorá tiež tam stála.

„Ľutoval som vás obidvoch, keď mi to pani písala,“ povedal pán Prošek a pozrel na bledé dievča.

„Či sa už Míla vpravil do svojho stavu?“

„Čo má robiť, chudák! Musí, ačkoľvek mu je dosť ťažko,“ odpovedala Kristinka, a obrátila sa k obloku, aby zakryla slzy.

„To verím,“ ozval sa horár, „zavrite vtáka trebárs aj do zlatej klietky, les mu bude predsa len milší.“

„Najmä vtedy, keď tam samička po ňom túži,“ uškrnul sa pán mlynár.

„I ja som bol vojakom,“ začal pán Prošek; úsmev pohrával okolo pekných úst, keď to povedal a jeho modré oči obrátily sa k pani Terezke.

Usmiala sa tiež a povedala: „Ty si bol hrdina, ty!“

„Len sa nesmej, Terezka; keď si sa chodila dívať na hradby i s tetou Dorotkou, ako sa execírujem, plakaly ste obidve.“

„A ty s nami!“ zasmiala sa pani. „Vtedy nám ale ani jednému nebolo do smiechu, len ak tým, čo sa na nás dívali.“

„Musím sa priznať,“ pokračoval dobrosrdečný hospodár, „že som si pranič z toho nerobil, či ma dakto držal za babu, alebo za hrdinu, — nebol som žiadostivý tej cti. Celých tých štrnásť dní, čo som bol vojakom, prevzdychal a preplakal som, takmer ani nejedol, ani nespal, takže som bol len tieň, keď som bol prepustený.“

„Tak len štrnásť dní ste boli vojakom, — no, s tým by bol i Míla spokojný, keby sa mu počítaly dni za roky.“

„Veď by sa ja nebol trápil, keby som to bol vo vedel, že dobrý priateľ pracuje v môj prospech a za moje vyplatenie — a že môj brat za mňa stojí. Prišlo mi to z čista jasna. Bratovi sa vojenský stav páči a všetko vo všetkom sa k nemu lepšie hodí ako ja. Ale za to si nemyslite, že som zbabelec. Keby treba bolo hájiť rodinu a domov, bol by som v prvom rade. No, nie sme všetci ľudia rovnakí, jeden sa hodí k tomu, druhý k inému stavu. Či áno, Terezka?“

To povedal, položil ruku na rameno ženino a úprimne sa na ňu zahľadel.

„Áno, áno, drahý Ján, vy patríte len medzi nás,“ odpovedala babička namiesto dcéry a všetci jej v duchu prisvedčili, lebo znali útlocitnú povahu domáceho pána.

Keď sa priatelia rozchádzali, vkĺzla Kristinka do babičkinej izbičky, vytiahla zpoza živôtka listoček, na ktorého pečati bol odtlačok vojenského gombíka, a povedala ticho: „Od Jakuba!“

„No, to je pekné, čo píše?“ opýtala sa babička, tešiac sa s dievčaťom.

Kristinka rozvinula list a pomaly čítala: „Moja drahá Kristinka! Nastokrát ťa pozdravujem a bozkávam. Ach, Bože, čo je to platné! Ja by som ťa radšej jeden raz opravdove pobozkal, ako tisíc razy na papier, ale medzi nami leží cesta tri míle dlhá a nemôžeme jeden k druhému. Viem, že si viac razy cez deň myslíš: Čo asi Jakub robí? Ako sa mu vodí? Roboty mám dosť, ale aká je to práca, telo pri diele, ale myseľ ďaleko od toho! Zle sa mi vodí. Keby som bol slobodný, ako je Tonda Vítkovie, možno, že by sa mi vojenský stav lepšie pozdával; kamaráti zvykajú, a pomaly im nebude nič ťažké. Ja sa tiež všetkému učím, nerepcem, ale ma nič neteší a namiesto aby som privykal mi je so dňa na deň krušnejšie… Od svitu do mraku myslím na teba, moja milá holubienka a keby som len vedel, že si zdravá, keby som len jedno, jediné pozdravenie dostal od teba, bol by som spokojný. Keď stojím tam von na stráži, a vidím vtákov leteť k vašej strane, myslím vždycky, prečo nemajú reč, aby ti môj odkaz odovzdali, alebo sám by som bol radšej vtáčkom slávičkom, aby som k tebe zaletel. — Nepovedala ti Proškovie babička nič? Čo len myslela, že naše lúčenie snáď nebude na dlho? Nevieš? Ja si, keď mi je najhoršie, vždy na jej posledné slová spomeniem a ako by Pán Boh do mňa vstúpil, tak ma občerství nádej, že ona poradí, čo a ako robiť? Ona nehovorí nadarmo. Len mi pošli pár riadočkov, aby som sa potešil, veď ti to dakto napíše; píš mi všetko, rozumieš? Sobrali ste seno za sucha? A čo žatva? Tu už začínajú žať. Keď vidím žencov ísť na pole, praštil by som všetkým a ušiel. Prosím ťa, nechoď sama na robotu, ja viem, oni sa ťa budú dopytovať, budú ti robiť ťažké srdce — nechoď; — a ten darmotlach, ten pisár —“

„To je blázon, on sa bojí, že by som ja azda —“ nahnevala sa Kristinka, ale hneď čítala ďalej: „— nedal by ti pokoja. Drž sa len Tomša, ja som ho prosil, aby ti bol pravou rukou. Pozdravuj ho, i Anču. Zajdi aj k našim a oddaj im pozdravenie a vašich tiež že pozdravujem nastokrát i babičku, i detičky i všetkých známych a priateľov. Mal by som ti ešte toľko čo povedať, že by sa to nespratalo ani na taký kus papieru, čo by s ním žernovský kopec obtiahol, ale už je čas na stráž. Keď v noci chodím na stráži, spievam si: „Vy krásné hvězdičky, což jste vy maličky.“ Spievali sme si ju spolu v predvečer nášho lúčenia; ty si pri tom plakala. Ba, Bože, tešievaly nás tie malé hviezdičky, tešievaly, ale Boh sám vie, či budú tešiť ešte dakedy. Ostávaj s Pánom Bohom!“

Kristinka složila list a spýtavým okom pozrela na babičku.

„No, môžeš mať radosť, dobrý šuhaj; oddaj mu moje pozdravenie, aby dúfal v Pána Boha, že nebolo tak zle, aby nebolo dobre; i jemu slnko zasvieti. Aby som ti ale určite povedala: tak a tak je to, to nemôžem, dokiaľ nemám istoty. Na robotu ale choď, keď bude treba; rada by som bola, keby si na obžinky ty podala pani kňažnej veniec, beztoho druhá ho nepodá, keď budeš chodiť na panské, ako ty.“

Kristla bola týmito slovami dosť potešená a sľúbila, že sa vo všetkom podrobí babičkinej rade. Ako sa pán Prosek vrátil, opýtala sa ho babička viac razy, kedy asi je pani kňažná doma a kam chodí, až to Proška prekvapilo. „Babička nebola nikdy zvedavá, zvedieť, čo sa v zámku robí; zámku pre ňu akoby nebolo — a teraz sa vypytuje a zase opytuje. Čo chce?“ Ale babička nepovedala, opytovať sa nechceli, tak sa ničoho nedozvedeli a pripísali to jej zvedavosti.

Minulo niekoľko dní; pán Prošek s paňou a so všetkými deťmi vybrali sa do mestečka; otec chcel deťom urobiť dobrý deň. Vorša a Betka šly na pole, babička vartovala dom. Sadla si s vretienkom pod lipu na dvorec, ako to bývalo jej zvykom. Premýšľala o niečom, ani si nespievala. Chvíľkami vrtela hlavou, zase si na niečo prikývla, až konečne, ako by rozhodnutá si povedala: „Tak to urobíme.“ V tom videla po stráni okolo pecí ísť dolu ku lavičke komtessu. Mala biele šaty, na hlave okrúhly slamený klobúk, ľahúčko sa vznášala po ceste dolu, ako víla, jej nôžka, obutá v atlasové črievičky sa sotva zeme dotýkala. Babička rýchle vstala a vítala ju s veľkou radosťou; ale srdce ju zabolelo, keď pozrela na tvár dievčaťa, videla ju bledú, priesvitnú s výrazom takým dojímave miernym a spolu bolestným, že bez útrpnosti nikto nemohol na ňu pozrieť.

„Sama, a tak ticho u vás?“ opýtala sa Hortensia, keď bola babičku srdečne pozdravila.

„Sama, sama, odviezli sa mi do mestečka. Deti sa nemôžu otca nabažiť, keď ho tak dlho nevidely,“ hovorila babička a utrela zásterou lavičku, prvej, než by bola slečnu k posedeniu ponúkla.

„Veru dlho, toho som ja vina.“

„Ale nie, milosťslečna, keď Pán Boh chorobu dopustí, čo si môže človek pri tom pomôcť? Ľutovali sme všetci a modlili sme sa, aby Pán Boh milosťslečne zdravie prinavrátil. Je to veľký poklad a človek si ho len vtedy váži, keď ho ztratí. Bolo by vás škoda, milosťslečinka, ste mladušká a milostivá pani kňažná by mala veľký žiaľ.“

„Ja to viem,“ vzdychla komtessa — a položila sopäté pekné svoje ruky na album, ktoré si na kolená položila.

„Ste bledušká, milosťslečna, čo vám je?“ opýtala sa s úprimnou účasťou babička dievčaťa, ktoré sedelo vedľa nej ako stelesnená žalosť.

„Nič, babička,“ odpovedala slečna s núteným úsmevom, s úsmevom, ktorý práve vyjadroval hlbokú bolesť duševnú. Babička si netrúfala viacej sa opytovať, ale že je slečna nie telesne chorá, to spozorovala.

Po chvíli sa začala komtessa vypytovať, ako sa všetkým v tom malom staväní darí, či ju deti spomínaly a iné; babička jej na všetko milerada odpovedala a navzájom sa opýtala, ako sa má pani kňažná a čo robí.

„Pani kňažná šla do horárne,“ odpovedala komtessa, „ja som ju prosila, že tu ostanem, aby som si túto dolinku odkreslila a vás navštívila. Pani kňažná staví sa tu pre mňa.“

„Hľa, to je, ako by ju Pán Boh poslal,“ zaradovala sa babička, „musím si ísť pre čistú zásteru, človek sa od toho pazderia všetok zapráši. Poshovte, milosťslečna, v okamihu som tu.“

S tými slovami vošla babička do stavänia a netrvalo dlho, prišla v čistej zástere, v čistej šatočke na hlave i na hrdle a niesla so sebou biely chlieb, mäd, maslo a smotanu. „Snáď ma milosťslečna neohrdí — a ukrojí si kúsok chleba, je včera pečený. Ale sadnime si do sadu, je tam zelenejšie. Lipa síce dáva tieň, rada pod ňou sedávam, už i preto, že tu vidím tú drôbež hrabať, behať a batoliť.“ — „Tak teda len tu ostaňme, dobre sa mi tu sedí,“ pretrhla jej reč komtessa, odoberajúc prinesené jedlo. Nezhŕdala sa ani najmenej, ukrojila si chleba, jedla i pila; vedela už, že by babičku zamrzelo, keby ničoho nepožila. Medzitým ale roztvorila knihu a ukazovala babičke, čo nakreslila.

„Hľa, pane božíčku, ved je to celá dolinka nad splavom, lúky, stráne, hora, splav, a na môj veru, je tu aj Viktorka,“ zvolala babička v udivení.

„Ona sa hodí do tej samoty. Stretla som ju na stráni, je strašne upadnutá. Čo, či sa jej vôbec nedá pomôcť?“ s útrpnosťou opýtalo sa dievča.

„Oh, milosťslečna, telu by sa dalo pomôcť, ale čo je z toho, keď tu chybí hlavná vec a to je rozum. Duša jej zablúdila, čo koná, to koná ako vo snách. Možno, že je to milosť od Pána Boha, že jej vzal pamäť na bolesť, ktorá istotne bola veľká; keby prišla k povedomiu, snáď by v züfalstve svoju dušu zatratila, ako —, no, Pán Roh jej odpustí, ak zhrešila, tak za to aj trpela,“ pretrhla babička svoju reč, lebo obrátila list. Nové podivenie! „Spasiteľu, veď je to Staré bielidlo, dvorec, lipa, — to som ja, deti, psi, všetko, všecičko; ty môj Spasiteľu, čoho som sa tu nedočakala. Keby to naši videli!“ úryvkovite vykrikovala babička.

„Nezabudnem nikdy,“ hovorila komtessa „na ľudí, ktorí sú mi milí, ale aby mi ich podoby jasnejšie v duši ostaly, vykreslím si ich tváre. Tak i krajiny, kde som strávila milé dni, rada prenášam na papier pre milú pamiatku. A tá dolinka tu je rozkošná. Keby si k tomu privolila, rada by som ťa, babička, vymaľovala, aby deti maly pamiatku.“

Babička sa začervenala, zakrútila hlavou a riekla s istým zdráháním: „Mňa, starú osobu; to by sa ani, milosťslečna, nehodilo!“

„Len nechaj, babička, keď zase budeš sama doma, prídem sem a odmaľujem ťa; urob to pre vnúčatká, aby maly tvoju podobu.“

„Keď už tak chcete, milosťslečna, tak nech bude,“ odhodlala sa babička, „ale za to prosím, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo by sa povedalo, že sa babička chytá márnosti. Kým žijem, netreba im obraz; keď ma nebude, nech sa robí, čo chce.“

Slečna privolila.

„Ale len kde sa milosťslečna tomu naučila? Ja som jakživ nepočula, aby ženská maľovala,“ opýtala sa babička a obrátila nový list.

„V našom stave musíme sa mnohým a mnohým veciam učiť, aby sme vedely, čím ukrátiť dlhý čas. Mne sa maliarstvo obzvláštne zapáčilo,“ odpovedala slečna.

„Krásna to vec,“ pochválila babička, hľadiac na maľovaný obrázok, ktorý bol do knihy vložený. Na obrázku bola stromovím obrastená skala; na jej upätí odrážaly sa vlny mora. Na skale stál mladý muž, držal v ruke ružový púček a díval sa do mora, na ktorom v diaľke vidno bolo ako loď s roztiahnutými plachtami.

„To tiež milosťslečna maľovala?“ pýtala sa babička.

„Nie, maliar, od ktorého som sa učila maľovať, dal mi ten obraz,“ polohlasne odpovedala slečna.

„To je on sám?“

Komtessa neodpovedala; jej bledá tvár náhle zružovela, povstala. „Zdá sa mi, že pani kňažná už ide.“

Babička sa dovtípila, ona už vedela, čo slečne chýba. Pani kňažná tu ešte nebola. Komtessa sa zase posadila a babička obratne zaviedla reč na Kristlu a Mílu, sverila sa komtesse, že by v tejto veci rada prehovoriť s pani kňažnou. Komtessa jej úmysel schválila a ochotne sľúbila, že sa Kristinky zaujme.

Kňažná sa vrátila; prišla po chodníčku, prázdny koč šiel po hradskej. Veľmi srdečne pozdravila babičku; Hortensii podala kytku a povedala: „Ty miluješ divoké klinčeky! Natrhala som ti ich po ceste.“

„To sú slzičky,“ poznamenala babička pozrúc na kvietky.

„Slzičky?“ divily sa dámy.

„Áno, slzy Panny Márie. Tak sa rozpráva o tom kvietku. Keď Krista Pána viedli židia na Kalváriu, Panna Mária ho nasledovala, ačkoľvek jej srdce pukalo. Keď videla na ceste krvavé stopy rán Kristových, horko zaplakala, a z tých sĺz Matky Božej a z krvi jej Syna vyrastaly, vraj, po ceste na Kalvárii takéto kvietky,“ povedala starká.

„Je to teda kvieťa bolesti a lásky,“ poznamenala kňažná.

„Milenci netrhajú jeden druhému slzičky, myslia, že by museli plakať,“ začala zase babička a podávala kňažne pohár smotany; pritom prosila, aby prijala vďačne. Pani kňažná babičke neodoprela. „Ty môj Bože,“ pokračovala babička v predošlej reči, ono je vždy prečo plakať, i vtedy, keď by sa slzičky netrhaly, pri láske býva zármutok a radosť. Ak sú milenci šťastní, to im iní ľudia paliňa prisypú.“

„Drahá kňažná, babička chce tiež orodovať za nešťastných milencov, vypočuj ju, a prosím ťa, drahá kňažná, pomož!“ Komtessa složila ruky a prosebne pozrela na kňažnú.

„Hovor, starenka, ja som ti už raz povedala, aby si sa obrátila ku mne, že rada vypočujem tvoju žiadosť; poznám ťa, žeby si za nehodných neprosila,“ povedala kňažná, pri tom hladila bohaté vlasy milovanej chovanke a prívetive sa dívala na babičku.

„To by som sa neopovážila, milostivá pani, keby som vedela, že toho nezasluhujú.“ A babička začala rozprávať o Kristinke a o Mílovi, ako prišiel k odvodu, jedine to zamlčala, že pán správca ustavične dievča prenasleduje. Nechcela mu škodiť viac, ako bolo treba.

„To je to isté dievča a ten istý mladík, čo mali s Piccolom hádky?“

„Tí istí, milostivá pani.“

„Či je taká pekná, že sa pre ňu mužskí perú?“

„Dievča ako jahoda, milostivá pani; pri obžinkách ponesie veniec, tak ju milostivá pani uvidí. Pravda, bolesť krásy nepridá; keď láska dievča trápi, sklopí hneď hlavičku ako uvädnutý kvietok. Kristinky je teraz len tieň, ale jediné slovíčko je vstave ju vzkriesiť, že o kratučký čas bude, ako bývala. Milosťslečna je tiež bledušká; ale dá Pán Boh, keď uvidí svoj kraj a čo srdcu milé, že jej líčka rozkvitnú ako ružové lístočky,“ dodala babička a na slová „čo srdcu milé“ schválne položila taký prízvuk, že dievčatko prišlo do rozpakov. Kňažná bystre pozrela na komtessu, potom na babičku, ale tá posledná tvárila sa, ako by nič, chcela kňažnu len upozorniť, o iné jej tu nešlo.

„Jestli jej záleží na šťastí toho dievčaťa, ľahko sa ostatné dovtípi a dľa toho bude konať,“ myslela si v duchu.

Kňažná po krátkom pomlčaní vstala, položila ruku na babičkino rameno a povedala svojim prijemným hlasom: „O milencov sa postaráme. Ty ale, starenka, príď zajtra v túto dobu ku mne!“ doložila polohlasne.

„Milá kňažná,“ začala komtessa, a vzala knihu pod pazuchu, „babička svolila, aby som ju maľovala, ale chce, aby to ostalo tajné kým ona žije. Ako to urobiť?“

„Príď ty len do zámku, starenka, Hortensia ťa vymaľuje a obraz ostane u mňa, kým ty budeš žiť. Vymaľuje ti aj vnúčatá a ten obraz si necháš ty, až ti odrastú, budeš mať pamiatku.“

Tak rozhodla kňažná, poklonila sa prívetive a vstúpila s Hortensiou do koča.

Babička celá potešená išla do stavänia.

17. kapitola

Ráno bolo sparné, kto len mohol, starí, mladí, pracovali na poli, aby sa sviezlo aspoň to, čo bolo sožaté. Hospodári museli noce nadstaviť, aby stačili gazdovstvu i robote. Slnko len pražilo, divže pod jeho horúcimi lúčami zem nepukala. Ľudom bolo dusno, kvieťa vädlo, vtáctvo lietalo ponad samú zem a zvieratá hľadaly tieň. Už od rána vystupovaly na oblohe mráčky, zpočiatku len maličké, šedivé, belavé, sem tam roztrúsené; čím ďalej pribúdalo ich, kopily sa, do výšky vystupovaly, srážaly sa a tvorily dlhé pásy; farba bola vždy tmavšia a tmavšia a pred samým poludním bola celá obloha na západe zastretá ťažkým mrakom, ktorý sa k slnku tiahol. So strachom dívali sa ženci na oblohu; ačkoľvek sotva dýchali, predsa každý hnal sa do práce, čo by aj pisár nebol ustavične kričal a nadával. Bolo to už jeho zvykom, hulákal, aby nezabudli ľudia, že im má právo rozkazovať a aby mali i pred nim rešpekt.

Babička sedela na podstienke; úzkostlive sa dívala na oblaky, ktoré sa sniesly temer nad samé stavänia. Chlapci s Adelkou sa ihrali za domom, ale tak horúco im bolo, že by boli všetko so seba poshadzovali a keby im babička bola dovolila, boli by sa šli do potoka ochladiť. Adelka, vždy švitorná, pohyblivá ako čečetka, zívala, nechcelo sa jej ani do hrania a konečne sa jej očká zavrely. I babička cítila, ako jej víčka oťažely. Lastovičky lietaly nízko ponad zem, ba skrývaly sa do hniezd; pavúk, na ktorého sa babička ráno dívala, ako muchy opriada a dusí, zaliezol do pavučiny; drôbež staväla sa v hromádkach po dvore do chládku, psi ležali pri babičkiných nohách — a ako by boli po divom hone bývali, s vyplazenými jazyka mi rýchle oddychovali. Stromy stály nehybné, ani lístoček sa nepohol.

Pán Prošek s paňou prišli zo zámku. „Ľudia boží, ide hrozná búrka, či je všetko doma?“ opýtala sa pani už zďaleka. Plátno z bielidla, drôbež, deti, všetko sa bralo domov a upratalo; babička položila na stôl chlieb, uchystala hromničnú sviečku, obloky sa pozatváraly. Mrtvo bolo, slnko bolo zakryté mrakom. Pán Prošek stál na hradskej, obzeral sa kolom dookola. V lese pod stromom videl stáť Viktorku. Tu prudko zavial vetrík, z hlboka zahrmelo, čiernym mrakom preletel blesk. „Bože, tá osoba; ona stojí pod stromom!“ povedal Prošek sám sebe a začal volať na druhú stranu a kývať, aby odišla. Viktorka ale pri každom zablysnutí zatlieskala rukami a príšerne sa smiala, ale pána Proška si ani nevšímala. Veľké kvapky dažďa začaly padať, blesky križovaly sa v čiernych mračnách, hrom začal burácať, búrka rozpustila sa s celou zúrivosťou. Pán Prošek vošiel do domu. Babička mala rozžatú hromničnú sviecu; modlila sa s deťmi; ktoré pri každom blesku a zadunení hromu, zbledly. Pán Prošek chodil od okna k oknu, aby sa podíval von. Lialo sa ako z konve, nebo bolo ustavične otvorené, blesk za bleskom, hrom za hromom, akoby povetrím vzteklice lietaly. — Okamženie ticho — tu zase modrožlté svetlo zakmitlo sa v oknách, blesk krížom a diaľkou preletel oblohou a — prask — prask — zrovna nad staväním. Babička chcela povedať: „Pán Boh s nami!“ ale slovo uviazlo jej v hrdle; pani Prošková sa chytila stola, pán Prošek zbledol. Vorša a Betka padly na kolená a deti pustily sa do plaču. Búrka, ako by tým uderením bola vztek svoj ochladila, pomaly prestávala. Slabšie a slabšie zavznievalo rachotenie hromu, mraky sa rozchodily, menily farbu a kde tu medzi šedivými obláčkami prezerala modrá obloha. Blesky sa tratily, i pršať prestalo, búrka tiahla ďalej.

Aká zmena tam von! Zem, ako zomdlená, ešte odpočíva, údy sa jej dosiaľ ešte trasú a slnko díva sa na ňu zaroseným ešte, ale žiarivým okom, tu i tam vidno ešte na jeho tvári mráčok, pozostatok to vášnivého rozhárania. Tráva, kvietky, všetko, ako by bolo k zemi pribité, po cestách tečú potôčky, v potoku je voda mutná, stromy striasajú so seba tisíce kvapočiek, ktoré sa trblietajú na ich zelenom odeve. Vtáčky už zase krúžia povetrím, husi a kačice tešia sa z mlák a potôčkov, ktorých im dážď narobil, sliepky ženú sa po chrobáčkoch, ktorých je zase hojnosť po zemi sa plaziacich, pavúk vylieza zo svojej skrýši, všetko čo je živé, zotavené ponáhľa sa k požívaniu rozkoší, k novému zápoleniu a vraždeniu.

Pán Prošek vyšiel von, obišiel stavänie dookola — a tu hľa! stará hruška, ktorá svojimi konármi po toľko rokov prikrývala strechu, bola roztrieskaná bleskom. Polovica ležala jej na streche, polovica schýlená bola k zemi. Nerodila už viac rokov tá stará plánka, ovocie jej nebolo valné, ale mali ju radi, lebo strechu od jari do zimy krášlila svojou zeleňou.

Na poliach natropil lejak tiež dosť škody, ale predsa si ľudia pochvaľovali, že je nie tak zle; horšie by bolo bývalo, keby bol padal ľadovec. Odpoludnia už zase usychaly cestičky; pán otec šiel ku hati ako obyčajne v pantofliach, babička ho stretla, keď išla do zámku. Sdelil jej, že mu lejak trocha škody narobil, zvlášte ovocine; dal babičke šňupnúť, opýtal sa, kam ide, a keď počul, že do dvora, pobral sa svojou cestou a babička šla svojou.

Pán Leupold musel dostať rozkaz, aby babičku doviedol ku kňažnej, keď príde, lebo jej hneď bez všetkých rozpakov a preťahovania, sotva sa v predsieni ukázala, otvoril dvere do malého salónku, kde kňažná sedávala.

„Tvoja prostosrdečnosť a úprimnosť mi je veľmi milá; verím v nej s celou dôverou a myslím, že mi úprimne povieš, čo sa ťa opytovať budem,“ začala kňažná.

„Akoby inakšie, milostivá pani, len sa opytujte,“ odpovedala babička a nemohla sa dovtípiť, čoby asi kňažná od nej zvedieť chcela.

„Ty si včera povedala: až slečna do svojho kraja príde a uvidí, čo srdcu milé, že jej líčka zružovejú. Na tie slová si položila taký dôraz, že mi to bolo napadné. Mýlila som sa, či si to zúmyselne povedala?“

Kňažná toto hovoriac bystre pozerala na starenu.

Babičku to nezmiatlo. Chvíľku premýšľala, potom úprimne povedala: „Schválne som to povedala; čo mi na mysli ležalo, padlo mi na jazyk; chcela som milostivej panej niečo nadštrknúť. Niekedy býva slovo včas a k miestu prospešné,“ odpovedala babička.

„Povedala ti to komtessa?“ vyzvedala kňažná.

„Bože chráň, milosťslečinka je nie z tých, ako vidím, ktorí slzy na ulicu nosia, ale kto sám zažil, rozumie. Nedá sa to vždy utajiť, čo človekom hýbe; ja som sa sama dovtípila.“

„Čoho si sa dovtípila, čo si počula? Povedz mi, nie je to zvedavosť, ale starosť o moje dieťa, ktoré milujem ako svoje vlastné, čo mňa núti, aby som to zvedela,“ starostlive hovorí kňažná.

„Môžem vám to sdeliť, čo som počula, nie je to dačo zlého, ani som sa na pomlčanie zapánbovať nemusela,“ povedala babička a rozprávala, čo počula o zasnúbení a chorobe komtessinej. „Myšlienka priťahuje myšlienku,“ dokladala; „nač sa človek zďaleka díva, zdá sa mu ináč, ako z blízka a čo hlava, to rozum. Tak, milostivá pani, i mne prišlo na rozum, žeby snáď milosťslečna nechcela sa vydať za toho pána grófa, ak áno, snáď len z povoľnosti k milostivej panej. Včera som pozorovala milosťslečnu — a bola by som zaplakala nad ňou. Dívaly sme sa na tie pekné obrazy, čo maľovala, — je to ku podivu — a tu mi prišiel do ruky obrázok, ktorý, ako milosťslečna povedala, maľoval jej učiteľ a jej ho dal. Opýtala som sa, že či ten pekný pán je on sám — starý človek, ako dieťa všetko chce vedieť, — začervenala sa ako ruža, vstala, nepovedala tak, ani tak, ale oči sa jej zalialy. Však mi toho dosť bolo a milostivá pani bude najlepšie vedieť, či stará babička mala pravdu.“

Kňažná vstala, prechádzala sa po izbe a ako pre seba hovorila: „Nespozorovala som ničoho, vždy veselá, povoľná. Nikdy o ňom nehovorila.“

„Veru,“ ozvala sa na toto hlasité myslenie babička, „každá nátura je iná. Daktorý človek by nebol šťastný, keby každú radosť, každú žalosť nemohol svetu na obdiv postaviť; iný ju nosí za ňádrami po celý život a vezme ju so sebou i do hrobu. Ťažko získať takých ľudí, avšak láska rodí lásku. Mne to prichodí s ľuďmi tak, ako s tými bylinkami. Pre niektorú nemusím ďaleko chodiť, všade ju nájdem, na každej lúke, na každej medzi. Pre daktorú musím do tieňu lesa, musím ju hľadať pod lístočkami, nesmiem si sťažovať za ňou loziť po vrchoch a skalinách, nesmiem sa ohliadať po tŕni a bodliači, ktoré mi bráni cestu. Za to mňa tá bylinka stonásobne odmení. Babka zelinárka, čo k nám chodí s vrchov, vždy vraví, keď nám donesie vonný mach: „Mnoho práce mi dá, kým ho najdem, ale odplatí sa to.“ Ten mach vonia ako fialky a tá vôňa v zime pripomína vesnu. Odpusťte, milostivá pani, ja vždy odbočím. Chcela som ešte to povedať, že milosťslečna snáď preto bývala taká veselá, že mala ešte úfnosť, ale potom, ako tú ztratila, poznáva dvojnásobne svoju lásku. Býva tak, že nevieme, čo máme, len vtedy, keď to ztratíme.“

„Ďakujem ti za pravdu, starenka,“ povedala kňažná; „že či ja pri nej získam, to neviem, ale len keď ona bude šťastná. Tebe bude mať čo ďakovať, bez teba by som nebola prišla na pravú stopu. Nebudem ťa ďalej zdržovať. Zajtra chystá sa komtessa k maľovaniu, príď sem i s deťmi!“

Týmito slovami prepustila kňažná babičku, ktorá si odnášala v srdci to vedomie, že prispela dobrým slovom k blahu človeka.

Ako sa blížila ku staväniu, postretla babička horára, bol poľakaný, krok chvatný. „Počujte, čo sa stalo!“ povedal pohnutým hlasom k babičke.

„Neľakajte ma, ale povedzte rýchle, čo?“

„Viktorku zasiahol Boží posol!“

Babička spráskla ruky, zachvíľku nemohla ani prehovoriť, až sa jej slzy ako hrachy z očí vyhrnuly. „Pán Boh ju mal rád, doprajme jej ten večný pokoj!“ povedala ticho.

„Mala ľahkú smrť,“ poznamenal horár.

V tom deti, pani a pán Prošek vyšli von a keď počuli od horára smutnú novinu, ostali všetci ako omráčení. „Veď som sa pred búrkou o ňu bál, keď som videl, že stojí pod stromom. Volal som, kýval som, ale ona sa len smiala. Tak teda videl som ju naposledy. Dobre jej je už.“

„A kto ju našiel, kde?“

„Išiel som,“ začal horár, „keď búrka prestala, obzreť sa po hore, či nieto veľa škody; prišiel som až na vrch k tým dvom srasteným jedlám, viete, čo stoja nad Viktorkinou jaskyňkou, vidím tam čosi pod chvojím ležať. Zavolám — ono nič, pozrem hore, kde sa tá chvojina vzala, obe jedle na vnútornej strane ako by im konáre i s kôrou dolu stiahol od vrchu až do spodku. Odhrnem rýchle chvojinu, pod ňou leží Viktorka zabitá. Hýbem ňou, bola už studená. Od ramena až k nohe na ľavej strane šaty opálené. Najskorej, že mala z búrky radosť — ona sa vždy smiala, keď sa blýskalo, — že vybehla na vrch, od jedlí je pekný rozhľad, pod ne si sadla a tam ju zasiahla smrť.“

„Ako našu hrušku,“ podotkla babička. „A kam ste ju dali?“

„Nechal som ju odniesť do horárni, je to najbližšie; ja sám jej vystrojím pohreb, ačpráve jej priatelia tomu bránia. Bol som na Žernove, oznámil som to. Nemyslel som, že ju tak skoro ztratíme. Bude mi clivo za ňou,“ hovoril horár.

V tom zavznel od Žernova k nim hlas zvona. Prežehnali sa, začali sa modliť. Bol to umieračok za Viktorku.

„Pôjdeme ju pozreť,“ prosily deti rodičov a babičku.

„Až zajtra príďte, keď bude ležať v rakvi ustrojená,“ rozhodol horár, pozdravil a smutne odišiel.

„No, už nebude Viktorka k nám chodiť, už nebude viac pri splave spievať; už je v nebi!“ rozprávaly si deti, odchádzajúc po svojom zamestnaní bez toho, aby sa pre samé prekvapenie, boly opytovaly na komtessu.

„Ba iste, že je v nebi, veď zažila dosť na zemi,“ myslela si babička.

Zpráva o Viktorkinej smrti rozniesla sa rýchle ako po trúbach v celom údolí; každý ju znal, každý ju ľutoval a preto doprial ten pokoj. Zvlášte smrť takúto, ktorú, vraj, Pán Boh len málo ľudom dopraje. Hovorievalo sa predtým o nej s útrpnosťou, teraz sa spomínala s úctou.

Keď babička druhý deň s deťmi šla do zámku, aby sa nechaly od komtessy nakresliť a maľovať, začala pani kňažná tiež rozhovor o Viktorke. Komtessa, keď počula, ako ju mali v horárni i na Starom bielidle radi, sľúbila, že odkreslí ten obrázok, ktorý babička už videla, kde Viktorka stojí pod stromom, pre pána horára a pre Proškovie rodinu.

„Ona by každého rada potešila, prv, než odíde; všetkých by vás rada so sebou odviedla,“ usmiala sa kňažná.

„A kde je lepšie, ako medzi ľudmi, ktorí nás milujú; a môže byť väčšia radosť, ako pripraviť radosť iným?“ povedala babička.

Deti sa veľmi tešily svojim podobizniam, o babičkinej nevedel nikto, — tešily sa i darom, ktoré im komtessa sľúbila, ak budú pokojne sedeť a tak sedely, ako pena. Babička dívala sa s radosťou, ako pod umelým štetcom dievčaťa ťahy milovaných tváričiek vždy živšie a živšie vystupujú, a sama napomínala vnúčatá, akonáhle chcely hoveť svojim zvykom: „Poseď, Janík, neprešľapuj, aby ťa milosťslečna dobre trafila. Ty, Barunka, nekrč nos ako zajaček, načo by si potom bola; Vilko, nedvíhaj ustavične ramená, ako hus krýdla, keď jej brko vypadne.“ A keď sa Adelka tak ďaleko pozabudla, že vopchala ukazováček pravej ruky do úst, tak ju babička pokarhala: „Hanbi sa, taká panna, že by si mohla už chleba odkrojiť, ja jej musím raz na ten prst papriky nasypať.“

Komtessa mala pri tom maľovaní veľkú radosť a často sa deťom i zasmiala. Ona vôbec bola každým dňom ružovejšia; babička mienila, že jej milosťslečna pripadá nie ako ružička, ale ako zaružovelý kvet jablone. I veselšia bola, oči mala jasnejšie a krásne jej svietily; na každého usmievala sa milo a s každým sa shovárala len o tom, čo ho tešilo. Dakedy zahľadela sa na babičku, oči jej zvlhly a vtedy odhodila štetec, vzala babičkinu hlavu do svojich rúk, pobozkala jej vráskavé čelo, hladila biele vlasy. Raz sohla sa po jej ruke a bozkala ju.

To babička nečakala, ostala, ako by ju oparil. „Čo to robíte, milosťslečna, to sa pre mňa nepatrí!“

„Ja viem, čo robím, staričká, začo ti mám ďakovať, ty si bola mojím anjelom,“ — a komtessa kľakla k nohám starej babičky.

„Tak vás Boh žehnaj a daj vám šťastie, akého si prajete!“ povedala babička a položila svoje ruky na čelo kľačiaceho dievčaťa, čelo biele a čisté, ako list ľalijový.

„Budem sa modliť za vás i za pani kňažnu. Je to dokonalá pani.“ —

Pán horár stavil sa druhého dňa po búrke na Starom bielidle; oznámil, že sa môžu prísť s Viktorkou rozlúčiť. Pani Prošková nemohla vidieť mrtvého človeka, ostala doma, pani mlynárka sa štítila, alebo, ako mlynár nešetrne vyzradil, sa bojí, aby sa jej v noci nezjavila. Kristinka bola na panskom, tak nešiel nikto s babičkou a s deťmi, ako Mančinka. Na ceste trhaly kvietky a z domácej záhradky vzaly so sebou rezedky, chlapci vzali svätené obrázky, čo im babička zo Svatoňoviec priniesla, babička ruženec, Mančinka tiež niesla obrázky.

„Kto by sa bol ponazdal, že budeme strojiť pohreb, či nie?“ Riekla pani horárka, keď uvítala babičku na prahu.

„Sme tu všetci na čas; ráno vstávame — či budeme večer líhať, nevieme,“ odpovedala babička. Srna pribehla, strkala oči Adelke do zásterky, chlapci z horárne a psi obskakovali hostí.

„Kde ju máte uloženú?“ opýtala sa babička, keď vkročila do sieni.

„V záhradnom domku,“ odpovedala horárka, vzala Anušku za ruku a viedla hostí do záhradného domčeka.

Domček, vlastne malý letohrádok, bol zdnuká vyložený chvojím, na prostriedku na márach z neotesaných brezových driev stála jednoduchá otvorená rakev a v nej ležala Viktorka. Pani horárka jej dala biely rubáš. Čelo ovinula jej vencom z klinčekov, pod hlavu ustlala jej zeleného machu. Ruky složila jej cez prsia jednu cez druhú, tak, ako ich za živa rada nosila. Rakev a vrchnák boly otočené chvojím, pri hlave horela malá lampa, pri nohách v kalíšteku svätená voda a v nej kropáčik zo žitných klasov. Pani horárka všetko sama ustrojila, prichystala, viac razy cez deň šla do domčeka, jej to už zovšednelo; ale babička, ako prišla k rakvi, urobila kríž nad mrtvou, kľakla si na zem a modlila sa. Deti robily všetko za ňou.

„Tak mi povedzte, či sa vám to páči a či sme to dobre urobili!“ opýtala sa pani horárka starostlive, keď babička vstala od modlitby.

„Dobre ste to urobili, pani kmotra, dobre,“ pochválila babička domácu paniu.

Pani horárka vzala od detí kvety a obrázky a poobkladala nimi telo zosnulej. Babička otočila ruženec okolo ztuhnutých rúk mrtvej Viktorky, a dívala sa jej dlho do tvári. To už nebola tá divoká tvár! Čierne, palčivé oči boly zatvorené, ich svit vyhasol. Čierne strapaté vlasy boly začesané a okolo čela, chladného ako mramor, vinul sa červený venček ako páska lásky. Na tvári nebolo vidieť divoké trhanie, čo ju v hnevu tak zohyzďovalo, ale na ústach ležala posledná jej myšlienka, akoby zaľaknutá bola zomrela — trpký úsmešok.

„Čože ťa asi bolelo, ty úbohé srdce? Čo ti urobili?“ hovorila babička ako pre seba tichým hlasom. „No už ti nikto nenahradí, čo si vytrpela. Kto je vinný, toho bude súdiť Boh, ty si už v svetle a na pokoji.“

„Kováčka chcela, aby sme jej dali pod hlavu stružliny, muž ale dal jej mach; len sa bojím, aby nás ľudia neohovorili a jej príbuzní zvlášť, že sme si ju vzali na starosť a len tak hociako odbavili,“ starala sa pani horárka.

„Nič nepomôže maľované lože. Milá pani kmotra, nemajte žiadnu starosť a nechajte ľudí vraveť. Po smrti zaobalili by do zlatohlavu a za živa sa neopýtajú: Človeče, čo ti je? Nechajte jej len ten zelený podhlavník, veď pätnásť rokov na inakšom nelíhala.“ To povedala, babička vzala kropáčík, pokropila ju od hlavy do päty tri razy svätenou vodou, urobila kríž, kázala deťom, aby taktiež urobily a tíško opustili záhradny domček.

Za Riesenburkom v romantickej dolinke pri Boušínskom kostolíčku, ktorý voľakedy Turynský pán za uzdravenie svojej nemej dcéry dal vystavať, je hrobitov; tam pochovali Viktorku. Na jej hrob zasadil pán horár jedľu. „Tá je v zime i v lete zelená a ona ich mala rada,“ povedal babičke, keď ju spolu spomínali.

Nezabudlo sa na Viktorku, hoci neznela viac jej pieseň pri splave, hoci jaskyňka prázdna ostala — jedle vyrúbané; Viktorkino nešťastné meno znelo v okolí dlhé roky v smutnej piesni, ktorú o nej složila Bára Žernovská.

18. kapitola

Komtessa podržala si babičkinu podobizňu a podobizne vnúčat jej odovzdala; rodičia mali z nich veľkú radosť, ale babička najväčšiu; komtessa vedela vložiť do tých tváričiek dušu a bola to pravda, čo babička každému, komu ich ukazovala — a museli ich vidieť všetci známi — povedala: „Len ústa otvoriť a prehovoriť.“ Často hovorila i po rokoch, keď už vnúčatá von z domu boly: „Je to pravda nie spôsob medzi ľuďom, aby sa dávali maľovať, ale nadarmo je to nie. Ja si pravda dobre pamätám, ako ktorý vyzerá, ale prídu roky, pamäť bledne, podoba sa z mysli tratí. Potom je to radosť, keď sa môžem na ten obrázok podívať.“

Vozily sa posledné pšeničné kríže (mandele) z panského poľa. — Poneváč vedelo sa, že pani kňažná nemieni sa dlho zdržovať na svojom panstve, lebo chce čo najskorej s komtessou odísť do Talianska, preto určil pán správca, aby sa obžinky slávily ku koncu pšeničnej žatvy.

Kristinka bola najkrajšie dievča v celom okolí — a vôbec k tomu celá spôsobná; babička dobre hádala, že ju zvolia, aby podala pani kňažnej veniec.

Za dvorcom bol velký priestor čiastočne porastlý trávou, čiastočne boly na ňom narovnané vysoké stohy slamy. Na trávnik vztýčili chlapci vysokú žrď, okrášlili ju chvojinou, stužkami, vlajúcimi červenými šatkami ako zástavkami. Medzi chvojinou bolo plno poľných kvetín a obilných klasov. Okolo stohov narobili lavice, s chvojiny vystavili besiedky, okolo okrášleného stromu udupalo sa kolo k tancovaniu.

„Babička, babička,“ povedala Kristla, „vy ste ma po celý čas tešili, ja som len vo vašom slove žila; Mílovi som poslala plnú náruč úfnosti, máme už obžinky a posiaľ nevieme, na čom sme. Povedzte mi, prosím vás, či to neboly len tešínské jablká, ktoré ste nám ukazovali, aby sme ľahšie odvykli?“

„Bolo by nemúdre, keby som vás chcela týmto spôsobom tešiť, blázonko. Čo som povedala, v tom stojím. Zajtra sa pekne pristroj, pani kňažná to má rada. Beztak, ak budem živá a zdravá, prídem sa tam podívať, potom keď sa ma budeš opytovať, budem ti už môcť povedať pravdu,“ odpovedala babička dievčaťu a usmiala sa.

Pravda, ona vedela, ako sa s Mílom ustanovilo, a keby nebola sľúbila kňažne, že bude mlčať, nebola by nechala Kristinku v trapných pochybnostiach.

Všetci, ktorí chodili na robotu a čeľaď zo dvora, shromaždili sa druhého dňa sviatočne ustrojení na zelenom trávniku. Na voz naložilo sa niekoľko hŕbok pšenice, kone samé stužky sa zapriahly, jeden z mládencov sadol na koňa, na vrchu pšenice posadila sa Kristinka a ešte niekoľko dievčeniec, ostatná mládež sa usporiadala po páre okolo voza, starí za nimi. Chlapi niesli srpy a kosy, žnice srpy a hrable. Každá mala za šnúrovačkou kyticu z klasov, z nevädze a iných poľných kvetov, chlapci podperili si klobúky a čiapky. Paholok praskol bičom, kone sa pohly, ženci pustili sa do spevu a spievajúc poberali sa k zámku. Pred zámkom zastal voz stáť, dievčatá sliezly, Kristinka vzala na červenej šate položený veniec z klasov, chasa rozostavila sa za ňou a spievajúc vošli do predsieni, kam aj kňažná zároveň s nimi vstúpila. Kristla sa triasla bázňou, studom sa červeňala, so sklopeným zrakom a zajakavým hlasom odriekala svoj vinš k hojnej a šťastnej žatve, želajúc spolu bohatú žatvu na budúci rok a s poklonou kladúc veliteľke veniec k nohám. Chlapci zodvihli klobúky, vyvolávali panej, aby ju Pán Boh dlho živil v dobrom zdraví a v čerstvosti, za to im pani kňažná prívetive ďakovala a ponúkla ich k hojnému užívaniu prichystaného jedla a nápoja, ktoré mal pán správca na starosti. „Tebe ale, milé dievčatko, som za pekný vinš a za veniec zvlášte povďačná,“ obrátila sa ku Kristinke, pri čom si zavesila veniec na rameno; „vidím ale, že všetci stoja v páru, len ty si sama, azda sa ti najlepšie zavďačím, keď ti zaopatrím tanečníka!“

Usmiala sa, otvorila dvere salónu, a z nich vyšiel Míla v sedliackom obleku.

„Ježiš Mária, Jakub!“ vykríklo dievča a bolo by radostným ľaknutím prekonané na zem padlo, keby ho nebol Míla ulapil pod pazuchy.

Kňažná vošla ticho do salóna. „Poďte, poďte,“ ponúkal Míla, „pani kňažná nechce, aby sme jej ďakovali,“ a keď boli už vonku, zdvihol plný mešec do výšky a zvolal: „To mi dala milosťslečna, aby som vám rozdelil. Vezmi, kamarát a rozdel sám!“ dodal a podal peniaze Tomášovi, ktorý udivený, tak ako aj ostatní pozeral na Mílu. Len za zámkom výskli si z plného hrdla a Jakub objal úprimne svoju dievčinu a rozprával všetkým, že za svoje vykúpenie ďakuje pani kňažnej.

„A babičke,“ doložila Kristinka, „keby jej nebolo, nebolo by ničoho.“

Šlo sa k tancu. Prišli medzi žencov i úradníci so svojimi rodinami, Proškovie, horárovci, i mlynárovci; babička ale bola najprvšia, radosť nad sídením sa dvoch milých jej ľudí popoháňala ju tam. Kristinka a Míla divže ju neobjímali.

„Mne neďakujte; ja som sa len zmienila, pani kňažná pomohla. Pán Boh dal svojho požehnania.“

„Ale vy, babička,“ hrozila žartovne Kristla „vedeli ste už včera, že Míla prišiel, že je u Václava skrytý a nepovedali ste!“

„Nesmela som. Ostatne malo ti moje slovo dostačiť, že ho skoro uvidíš. Pamätaj, dievča, že trpezlivému všetko vynde na dobre.“

Hudba, výskot, spev a smiech ozýval sa okolo okrášleného stromu. Páni pisári brali k tancu sedliacke dievčatá a dcérky úradníkov nehanbili sa ísť do kola so sedliackymi mládencami, jedni i druhí boli spokojní so svojimi tanečnicami a tanečníkmi. Hojnosť piva, sladkej rosolky a tanec rozohnilo hlavy všetkých a keď prišla pani kňažná i s komtessou, aby sa podívala na zábavu a chasa prevádzala národné tance, dosiahla radosť najvyššieho stupňa, prestala všetka hanblivosť, čiapky, klobúky letely do povetria, kričal každý: „Nech Pán Boh živí našu pani kňažnu na dlhé roky!“ pilo a pilo sa na jej zdravie do nekonečna. Kňažná a komtessa tešily sa tomu, prehovorily s jedným a druhou niekoľko slov; komtessa priala Kristinke, keď jej táto ruku bozkala, šťastie k sňatku, oslovila pána mlynára a horára, dôverne sa obrátila k babičke, nad čím pani správcová od zlosti ožlkla i s dcérou, lebo obe nemohly vystáť babičku, ktorá im všetky ich zámysly prekazila. Keď ale pri stole sediaci tatíčkovia, ktorí mali už veľmi ťažké hlavy, začali nadávať najviac pisárom a správcovi, a keď jeden chytil holbu s tým úmyslom, že pripije pani kňažnej, a keď mu Tomáš bránil, tomuto začal nadávať, pani kňažnej a komtessy už tam nebolo.

O niekoľko dní po obžinkách odcestovala pani s komtessou do Talianska; pred svojim odchodom odovzdala komtessa babičke krásne granáty pre Kristlu k svadbe.

Babička bola spokojná, všetko podarilo sa jej podľa jej úmyslu. Ešte jedna starosť ju znepokojovala a to bol list dcére Johanke. Terezka by to bola tiež vybavila, ale by to nebolo bývalo tak, ako to chcela babička. A preto zavolala jedného dňa Barunku do svojej izbičky, zatvorila dvere, ukázala na stôl, kde bol prichystaný hárok papieru, černidlo a pero a povedala: „Posaď sa, Barunka, budeš písať tetke Johanke.“ Barunka sa posadila, babička ku nej, tak aby videla na papier a začala diktovať: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“

„Ale, babička,“ nadhodila Barunka, „to sa tak list nezačína, to sa musí na vrch napísať: „Milá Johanka!“

„Nič to, dievčička, tvoj prastarý otec, aj tvoj starý otec tak písavali a ja som svojim deťom ináč nepísala. Keď prídeš k dakomu do dverí, tak daj najsamprv pozdravenie. Tak len začni: Pochválen buď Ježiš Kristus! Nastokrát ťa pozdravujem a bozkávam, milá dcéra Johanka a na vedomie ti dávam, že som chvála Pánu Bohu zdravá. Trochu ma síce kašel morí, ale to je nie div, veď pomaly budem počítať veku môjho osem krížikov. Je to pekný vek, milá dcéra, a je zač Pánu Bohu ďakovať, keď ho kto v takom zdraví dožije ako ja; počujem dobre, vidím a mohla by som si aj poobšívať, keby mi to Barunka neurobila. Na nohy som tiež dosť čerstvá. Úfam sa, že i teba tento môj list najde pri dobrom zdraví, tiež tak i Dorotku. Ako som z tvojho listu vyrozumela, je strýko chorý; ľúto mi ho, ale sa úfam, že to nebude dlho trvať. On často chorľavel a tak sa vraví: „časté stonky neprivádzajú zvonky.“ — Medzi iným mi píšeš, že sa budeš vydávať a žiadaš moje svolenie. Milá dcérka, čo môžem povedať, keď si už podľa srdca svojho zvolila, nič inšie, len aby ti Pán Boh dal šťastia a požehnal vás oboch, aby ste ku cti a chvále Božej živí boli a svetu k prospechu žili. Prečo by som ti bránila, keď je tvoj Juraj poriadny človek a ty ho rada vidíš; nebudem s ním žiť ja, ale ty. Myslela som si, pravda, že si aspoň ty vyvolíš Čecha, svoj k svojmu sa najlepšie hodí, ale nebol ti súdený, nevyčítam ti to. Sme všetci deti jedného otca, jedna matka nás živí a tak máme sa milovať, čo by sme ani neboli krajanmi. Pozdrav si svojho Jurka a ak vám Pán Boh dá zdravia, až si domácnosť usporiadate — a nič vám prekážať nebude, príďte nás pozreť. Deti sa tiež tešia na tetku. Daj vám Pán Boh zdravia všetkým a Božieho požehnania. S Pánom Bohom!“

Ešte raz musela Barunka babičke list prečítať, potom ho spolu složily, zapečatily a babička si ho schovala do priečinka dovtedy, kým nepôjde do kostola; potom že si ho sama na poštu odnesie.

Niekoľko dní pred svätou Katarínou k večeru schodila sa do hostinca mladá čeľaď, dievčatá a chlapci. Celé stavänie zvonka i zdnuká sa len ligotalo; okolo dverí vence z chvojiny, za každým obrázkom zelený konárik, záclonky na oknách ako sneh a podlaha ako krieda. Dlhý lipový stôl bol pokrytý bielym obrusom, na ňom bolo plno rozmarínu, bielych a červených stužiek, okolo neho plno družičiek, ako by nasadil ruží a karafiatov. Sišly sa, aby vily venčeky Kristinke, mladej neveste, ktorá sedela za vrch stolom v kútiku medzi svojimi družičkami, najpeknejšia od všetkých. Bola oslobodená od všetkých domácich povinností, bola daná pod poručenstvo pytača a starejšej, ktoré čestné úrady sverené boly jeden vodcovi pútnikov Martincovi a druhý babičke. Babička, ačkoľvek sa podobným verejným úkolom vyhýbala, tento raz nemohla to Kristinke odoprieť. Pani matka z mlyna prevzala povinnosti chorej matky, ktorej choré nohy vypovedaly službu; jej ku pomoci a k posluhe bola určená Kudrnová a jej dcéra Cilka. Babička sedela medzi družičkami a čo aj nemala čo viť a viazať, predsa jej pomoc a rada bola i tu potrebná. Mladá nevesta uvazovala stužku na rozmarínový prútik pre družbu — a druhý pre pytača. Mladšia družička mala na starosti venček pre mladú nevestu, staršia pre mladého zaťa, ostatné družičky každá pre svojho družbu. Zvyšný rozmarín upotrebil sa na pierka pre hostí, ktoré viazaly sa tiež červenými a bielymi stužkami, ba i pre kone, ktoré mladú nevestu viezť maly, chystaly sa pierka na ozdobenie hláv a koňských postrojov.

Kristinkine oči žiarily láskou a radosťou, kedykoľvek zaletel ich pohľad k statnému Mílovi; on, ako mladý zať držal sa medzi mládencami a prechodil s nimi okolo dievčeniec. Všetci mládenci mali viac slobody ako on, jedenkaždý sa mohol slobodne so svojou milou poshovárať, len on musel zďaleka pozerať na svoju a nemohol k nej slovo — dve povedať. Mladú nevestu obsluhoval družba a mladý zať musel byť v blízkosti staršej družičky. Všetkým bolo dovolené, aby boli veselými, mohli spievať, žarty vystrájať, čoho sa predovšetkým požadovalo od pytača. Len tí najhlavnejší nesmeli ukázať, akí sú šťastní; preto sedela Kristinka zamlklá a oči upierala na stôl, na ktorom roztrúsené boly ešte rozmarínové pierečká. Keď dievčatá vily venčeky a pri tom si spievaly:

„Kde’s, holubička, lietala, ach, lietala, že’s biele pierečko zmáchala, ach, zmáchala —“

tu si prikryla tvár bielou zásterkou a pustila sa do plaču.

Mladý zať sa na ňu smutne obzrel a opýtal sa pytača: „Prečo tak plače?“

„To vieš, braček,“ odpovedal mu tázaný vesele, „radosť a žalosť spia v jednom lôžku, preto často jedno druhé budí. Len ju nechaj, dnes plač, zajtra radosť.“

Po tejto úvodnej piesni nasledovala pieseň za piesňou, smiešne i vážne jedna za druhou; spievala sa chvála mladosti, krásy a lásky, chvála slobodného stavu junáckeho, konečne ale predsa mládenci a panny začali prespevovať, aký krásny je stav manželský, keď sa dvaja milujú, ako tie hrdličky, keď svorne žijú, ako zrnká v jednom klásku. Do ich chválospevu sa im miešal posmešný hlas pytačov.

Keď začali o manželskej svornosti, tu nato ešte si rozkázal solo sám pre seba, lebo že im on zaspieva cele novú. „Odo mňa samého na svetlo vydanú, po tme vytlačenú,“ dodal.

„Teda kikiríkajte!“ kričali chlapci, „počujeme, čo viete!“

Pytač sa postavil do prostriedku izby, spustil posmešným hlasom, ktorý mu bol pri svadbe taký prirodzený, ako počas púti vážny:

„Ó anjelská radosť, Nieto nad manželskú svornosť! Poviem jej: Uvar hrach, Uvarí krúpy; Poviem jej o mäse, Uvarí z múky. Ó anjelská radosť, Nieto nad manželskú svornosť!“

„Za tú pesničku spolu i so spevákom nedáme ani deravý halier!“ volaly dievčatá a hneď začaly samé spievať, aby prekazily chlapcom radosť, ktorí si žiadali, aby pytač pokračoval. Pri ustavičnom speve a žartovaní, boly kytice a vence hotové, dievčatá vstaly od stola, pochytaly sa za ruky a točiac sa v kole spievaly:

„Už je to urobené, Už je to hotové, Koláče sú napečené, Vence sú uvité.“

A v tom sa už do dverí prihnala aj pani matka mlynárka, za ňou ženská čeliadka, všetky maly plné ruky jedenia. Pán otec a družba prinášali pivo. Sadlo sa zase ku stolu, na ktorom v okamihu bolo miesto rozmarínu plno varených a pečených pokrmov. Mládenci sedeli vedľa družíc, mladý zať medzi staršou družicou a starosvatkou, mladá nevesta medzi družbom a druhou družicou, ktorá jej i jedlo predkladala, i krájala, ako prvý družba mladému zaťovi. Pytač ustavične stôl obskakoval, dal sa kŕmiť od družíc, prijal i keď ho hrešily, ony ale musely tiež prijať od neho každý žart, čoby bol i hrubší býval. Konečne, keď sa všetky misky odprataly so stola, priniesol pytač tri misy na stôl, ako dar mladej neveste od neho podaný. V prvej bola pšenica, ktorú jej podával a prial aby bola „úrodná“, v druhej bolo trochu popola pomiešaného s prosom, ktorý mala vyberať, aby sa cvičila v „trpezlivosti“, a tretia bola misa „tajná“, celá zakrytá. Mladá nevesta, rozumie sa, nemala byť zvedavá, mala misu prijať a nedívať sa do nej, ale ktorá by to bola vydržala, Kristinke to tiež nedalo pokoja; poľahúčky, keď ju nikto nepozoroval, odkryla rožtek bieleho ručníka, ktorým bola misa prikrytá — a frrnk — vyletel odtiaľ vrabec a rovno do povaly.

„Vidíš, milá panna nevesta,“ povedala babička a klepla jej na rameno, „tak je to s tou zvedavosťou. Človek by radšej zomrel, ako by nezkúmal, čo je pred nim zakryté a keď pod rúšku nahliadne, vidí, že nechytil nič.“

Pozde do noci bola mládež pohromade, lebo sa po večeri ešte tancovalo. Mladý zať s družbom odprevadili starosvatku domov a pri rozchode pripomneli, že sa včas ráno zase dostavia.

Ráno boli obyvatelia dolinky a Žernova zavčasu na nohách. Jedna čiastka išla do kostola, iní len ku stolu a k tancu a ktorí nešli, nemohli predsa odolať zvedavosti, aby sa nepodívali na svadbu, o ktorej sa už niekoľko týždňov hovorilo, že aká bude hlučná, a že sa mladá nevesta povezie na panskom koči, na panských koňoch do kostola, že bude mať drahé granáty na hrdle, vyšívanú bielu zásteru, kabátik z ružovej dykyty, sukňu farby oblakovej, to všetko vedeli už na Žernove, možno, že ešte skorej, kým mladá nevesta o tom ani nepomyslela. Oni vedeli všetko dopodrobna, koľko a aké jedlá prídu na stôl, akým poriadkom ich budú nosiť, koľko košiel, koľko perín, aké náradie dostane nevesta venom, všetko vedeli, ako by im to bola napísala. Na takú hlučnú svadbu a neísť sa podívať — a nevidieť ako mladej neveste veniec sluší, či mnoho sĺz vyleje, ako sú hostia ustrojení, to by si nikto neodpustil.

Veď je to kus deja v historii tohoto zákutia, to zavdalo látky k rozprávkam najmenej na pol roka; ako by sa to mohlo zameškať?

Keď Proškovci a horárovci, ktorí sa na Starom bielidle stavili, k hostíncu prišli, museli si na dvore pomedzi stojaci ľud cestu kliesniť. V hostínci boli už hostia z nevestinej strany shromaždení; pán otec bol vyfintený, čižmičky sa mu svietily ako zrkadlo a v ruke mal striebornú piksľu. Bol mladej neveste starejší. Pani matka bola v hodvábe, pod briadkou belely sa jej drobné perličky, na hlave trblietal sa jej zlatý čepiec. I babička mala svoje sviatočné šaty na sebe a na hlave sviatočný čepec s bielou holubičkou. Družičky, družbovia, tlampač (pytač), neboli v hostínci, tí šli pre mladého zaťa na Žernov, a nevesty tiež nebolo v izbe, tá bola ukrytá v komore.

Odrazu bolo počuť na dvore krik: „Už idú, už idú!“ a od mlyna zaznievaly tóny klarinetu, flaut a huslí. Priviedli mladého zaťa. Medzi divákmi nastal šepot. „Hľaďte, hľaďte!“ strkal jeden druhého. „Mílová Tera je mladšou družičkou, Tichánkovie je prvou. Nuž, to je pravda, keby Tomšová bola slobodnou, nebola by druhá bývala družicou, len ona!“

„Tomáš je mladému zaťovi svedok.“

„A kde je Tomšová, nevidno jej.“

„Pomáha mladuche pri obliekaní. Do kostola nepôjde, lebo čakajú každú chvíľu,“ sdeľovaly si ženy jedna druhej.

„No, môže mladá nevesta chystať hneď do krstu, veď i tak nebude iná kmotrou, ony sú nerozdielna ruka.“

„To je istá vec.“

„Hľa, hľa rychtár ide tiež; to je ale divná vec, že ho Mílovci pozvali, veď len on bol príčinou, že ho odviedli,“ čudovali sa ľudia.

„Čože rychtár, rychtár je nie taký zlý človek; Lucka ho navádzala, pán správca prisoľoval, tak nebol div. Ale dobre spravil Jakub; takto ho najlepšie potrestal keď mu zlým neplatí, ale Lucka, tá pukne od zlosti.“

„Ale, veď má po pytačkách,“ ozval sa iný hlas.

„Akože by to bolo? Veď som ja o tom nepočula!“ ozvala sa zase iná.

„Predvčerom s Jozefom Nývltovie.“

„Veď už dávno za ňou chodí.“

„To sa vie, len že ho nechcela skorej, dokiaľ si myslela, že dostane Jakuba.“

„Ale je to chlapák, ten mladý zať, sakulajda, milo je na neho sa podívať.“

„A krásny ručník mu dala tá mladá nevesta, to je pravda, iste aspoň desiatka naň praskla,“ usúdily ženské.

Také a podobné hlasy sa ozývaly na dvore, keď mladý zať prichodil ku prahu, kde ho svadobný otec s plnou sklenicou vítal. Keď si mladý zať svoju mladú nevestu v komore našiel, kde plakať musela, predstúpili pred rodičov, pytač v ich mene držal dlhú reč, tiež poďakovanie za výchovu a prosbu o požehnanie. Všetko to plakalo. Keď snúbenci dostali požehnanie, vzal družba mladú nevestu za ruku, mladšiu družičku za druhú, mladý zať staršiu družičku, svedkovia pripojili sa ku starejšej, družice k mládencom a tak pár za párom, len pytač vopred sám a sám, vystúpili pred stavänie k vozom a kočom, ktoré na nich čakaly. Družice točily šatkami, spievaly, chlapci im prizvukovali, len mladá nevesta tíško plakala, chvíľkami ale obzerala sa za seba, kde v druhom voze sedel Míla so starosvatkou a so svedkami. Diváci sa rozbehli a izba ostala na chvíľku prázdna, len stará, chorá matka sedela pri obloku, dívala sa za odchádzajúcimi, modlila sa za svoje dieťa, ktoré už viac rokov jej miesto zastávalo a so svätou trpezlivosťou znášalo jej mrzuté vrtochy a rozmary, ktoré pričítala len matkinej nepremožiteľnej a dlhotrvajúcej chorobe. Avšak izba skoro oživla: zjavily sa kuchárky i kuchtičky, stoly začaly sa sostrkovať a prikrývať. Medzi tými, ktorým táto dôležitá práca sverená bola, prvá bola mladá Tomšová. Prijala starosť nahradiť domácu gazdinu mileráda na seba, ako to pani mlynárka pri chystaní venčekov bola urobila. Keď sa svadobníci z kostola vrátili, privítal ich hospodár zase s plným pohárom. Mladá nevesta sa preobliekla do iných šiat a sadlo sa ku stolu. Na prvom mieste sedel mladý zať, pri ňom mladá nevesta, družba staral sa o družice, ktoré mu chystaly na svojich tanieroch výsluhu, okrem toho mu predkladaly najlepšie kúsky. Pytač mu beztak vyhodil na oči, že sa má ako „Pán Boh v raji“. Babička bola tiež veselá a nejedným slovom odsekla pytačovi, ktorý na všetky strany uši nastavoval, všade sa plietol a všade svojou veľkou hranatou postavou zavadzal. — Doma by bola babička nepripustila, aby sa zrnko hrachu na zem hodilo, ale keď hostia začali hádzať pšenicou a hrachom, sama vzala za hrsť pšenice a hodila na mladoženicha so slovami: „Aby ich Pán Boh tak obsypal Božím požehnaním.“ — A ten hrach a tá pšenica nebola rozšľapaná, babička videla dobre, ako krotké holuby slietly dvermi do izby a popod stoly si pohodené zrnká vyzobávajú.

Bolo po obede, nejedna hlava ťažká od pitia kľuckala so strany na stranu, každý mal pred sebou veľkú výslužku vyrovnanú a kto by si ju nebol urobil, zaiste by mu ju bola Tomšová vyrovnala, veď by sa to hanbe rovnalo, aby dakto odišiel zo svadby bez výsluhy. Veď bolo všetkého dosť a každý, kto šiel popri hostínci, dostal jesť a piť, všetky tie deti, čo prišly na „čumendu“, niesly plné zásterky a vrecká pečiva domov. Po obede sa dávaly mladej neveste dary „na kolísku“ — a ona sa až ľakala, keď jej i krížové toliare do zásterky padaly. Mládencom zase, keď priniesli na misách vodu a biele ručníky, aby si dievčatá ruky umyly, hodila každá družička do vody peniaz. Rozumie sa, že sa ani jedna nechcela dať zahanbiť, preto sa vo vode ligotalo len samé striebro. To zase chlapci na druhý deň s dievčenci pretancovali a prepili.

Na to sa šla mladá nevesta zase preobliecť do iných šiat — a tak i družice, lebo mal nastať tanec. Babička použila toho času a odviedla si domov deti, ktoré hodovaly v Kristinkinej izbičke; ona sama sa musela ku svadobníkom vrátiť, lebo pozdejšie, v noci nastalo „čepčenie“ a pri tom ona bola potrebná. Vzala hneď z domu i čepec, ktorý s dcérou Terezkou spoločne pre Kristinku kúpily, ako to povinnosť starejšej so sebou donáša. Keď sa už všetci dosť vytancovali a družice, i mladá nevesta sotva vydychovaly — lebo „mladú“ musel každý vykrútiť, čoby sa bol len jedinký raz zvrtol, pokývla babička ženám, že je po polnoci, že mladá nevesta patrí „ženám“. Začaly sa trochu hádať, trochu naťahovať o ňu, mladý zať a družba stavali sa na odpor, nechceli pripustiť, aby mladuchu zbavili krásneho venca, ale to neosožilo, ženy si ju vydobyly a odviedly do izbičky. Dievčatá za dvermi spievaly smutným hlasom, aby si nenechala brať vienok zelený; ak si ho raz nechá sosňať, že sa viacej s ním nesíde.

Ale darmo. Už sedela nevesta na stoličke, už jej Tomšová rozpletala vrkoče, už ležala kvetinová koruna aj zelený venček na stole a babička chystala čepec s partami. Plakala mladá nevesta; ale bolo už darmo. Ženy spievaly, výskaly, len babička ostala vážna a chvíľkami preletel jej miernou tvárou blažený úsmev, oči jej zvlhly, spomnela si na dcéru Johanku, ktorá snáď práve tiež slávila svoju svadbu.

Mladá nevesta mala čepček na hlave, pristal jej výborne, pani mlynárka tvrdila, že vyzerá v ňom ako „míšanské jabĺčko“.

„A teraz pôjdeme k mladému zaťovi; ktorá z vás ho pôjde pohnevať?“ opýtala sa babička.

„Tá najstaršia,“ rozhodla pani matka.

„Počkajte, ja mu jednu privediem,“ rýchle sa ozvala Tomšová, vybehla von a priviedla mu starú práčku, ktorá v kuchyni umývala. Prehodily jej bielu plachietku na hlavu, starosvatka ju vzala pod pazuchu a viedla k ženíchovi, „aby si ju kúpil“. Ženích ju obchodil, prezeral tak dlho, až sa mu pošťastilo zodvihnúť plachietku, videl starú, smraštenú tvár, všetku zapopolenú. Bolo smiechu dosť; ženích sa takej mladuchy nechcel priznať; starosvatka sa teda pobrala s ňou zo dvier. Priviedla mu druhú. Tá pozdávala sa i ženíchovi i pytačovi „onakvejšou“, už ju chceli kúpiť, tu ale pytač rozhodne sa ozval: „Eh čo, ktože bude kupovať zajaca vo vreci?“ zodvihol plachietku — a ukázala sa im tučná tvár pani mlynárkina, ktorej čierne očká sa na pytača potuteľne smialy.

„Kupte ju, kupte, dám vám ju lacno,“ škľabil sa pán otec a točil piksľu v prstoch, ale zvoľna; alebo mu bola ťažká, alebo mal neohebné ruky.

„Ale mlčte, pán tata,“ smiala sa oberučná pani matka, „dnes by ste predali, zajtra by ste rád kúpili. Kto haní, rád má.“

Do tretice všetkého dobrého. Tá tretia bola štíhla vysoká postava mladej nevesty. Pytač dával za ňu starý „dantes“, ale ženích hneď sypal striebro a dostal ju. Ženy prihrnúly sa do izby, zatiahly kolo, ženícha vzaly medzi seba a vesele začaly spievať: „Už je to urobené, už je to hotové, nevesta je očepená, koláče sú zjedené,“ atď. Kristla patrila ženám. Peniaze, ktoré mladý zať za ňu dal, ženy prehodovaly na druhý deň pred poludním, keď sa ku „stlaní postele“ sišly, pri čom, rozumie sa, bolo zase mnoho spevu a žartov. Pytač povedal že „poriadna svadba má do týždňa trvať“ — a ono to obyčajne pri každej hlučnej svadbe tak bolo. Vitie venčekov pred svadbou, svadba, stlanie postele, priateľský obed u nevesty, druhý zase u ženícha, prepíjanie venčeka — a tak sa pomaly minul i týždeň, kým prišli mladí manželia k oddychu, aby mohli povedať: „Konečne sme sami.“

O niekoľko týždňov po Kristinkinej svadbe, dostala pani Prošková list z Talianska od komornej, v ktorom jej sdelila, že komtessa Hortensia bude sláviť svoj sňatok s mladým maliarom, jej niekdajším učiteľom, že je veľmi blažená, že je krásna ako ruža a pani kňažná že je nad ňou celá vytešená.

Keď babička počula túto radostnú novinu, prikývala hlavou a poznamenala: „Chvála Pánu Bohu, všetko sa to dobre usporiadalo!“

*

Cieľ tohoto spisku je nie opisovať život mládeže, ktorá okolo babičky žila, ani ten, aby som nudila čitateľa vodením ho od horárni ku mlynu a zase nazpäť malou dolinkou, v ktorej panoval život vždy rovnaký. Mladí dorastali a doriastli; niektorí ostali doma, vydaly sa, oženili a starší im ustúpili miesta, tak ako na dube starý list opadáva, keď vyráža mladý. Niektorí opustili tichú dolinku, hľadali šťastie svoje inde, tak ako semienka od vetra zaviaté, vodou ďaleko odnesené, aby na iných poliach, brehoch svoje korienky založily.

Babička neopustila malú dolinku, kde našla druhý domov. Pokojným duchom hľadela na to, ako to všetko okolo nej rastie a kvitne, radovala sa zo šťastia svojho bližného, tešila zarmútených, pomáhala komu pomôcť bolo možné a keď ju vnúčatá jedno po druhom opúšťaly, ako keď odchované lastovičky uletajú zpod strechy, vyprevádzala ich zaslzenými očami a tešila sa pri tom: „Azda sa ešte uvidíme.“ A uvideli sa. S roka na rok prichodili deti domov, aby navštívili svojich a tu babička stará radostným pohľadom svojich láskavých očí hľadela na mladých junošov, keď rozkladali pred ňou obrazy sveta, prisviedčala ich plánom, ktoré maľoval ohnivý duch mladosti, ktoré pred ňou netajili a oni, keď aj nie vždy zachovali sa podľa jej rady a naučení, predsa vďačne ju poslúchali a ctili babičkino slovo i názor na život. Dospievajúce dievčatá sverovaly babičke svoje tajnosti, svoje tajné sny a vzdychy, lebo vedely, že u nej najdú porozumenie a vrelé slovo. Tak i Mančinka z mlyna hľadala u babičky útočište, keď jej pán otec bránil milovať chudobného, ale poriadneho tovaryša. Babička vedela zručne nasadiť pána otcovu „hlavu na pravý toporec“, ako sa on sám vyjadril a keď po rokoch poznal, že aká šťastná bola dcérina voľba a že pod správou milovaného zaťa rozkvitalo ich remeslo a živnosť, vďačným srdcom spomínal babičku: „Babička mala pravdu, za chudobným chodí sám Pán Boh s pokladničkou.“ I deti známych mladých žien milovala babička, akoby boly jej vlastné vnúčatká — a ony ju tiež ináč nevolaly, ako babičkou. A keď dva roky po svadbe Kristinkinej vrátila sa pani kňažná zase na svoje panstvo, dala babičku zavolať k sebe — a s plačom ukázala jej krásneho chlapčeka, pamiatku po komtesse, ktorá po roku svojho manželstva zomrela, zanechala zarmútenému manželovi a kňažne to malinké decko. Babička vzala na ruky to panské dieťa, z jej očí padly dve slzy na hodvábnu prikrývku a potom riekla svojim miernym hlasom: „Neplačme, dožičme jej nebo: pre ňu svet nebol, preto si ju Pán Boh k sebe vzal. Toho má Boh zvláštne rád, koho vezme k sebe vtedy, keď je najšťastnejší.“

Ľudia ani nebadali, ako babička stárne a slabne, ale ona sama to cítila. Často povedala Adelke, z ktorej sa stalo pekné dievča, keď videla v sade starú jabloň, ktorá s roka na rok viacej schla a sporejšie sa odievala zeleňou: „My sme si rovné, akiste pôjdeme zároveň spať.“ A jednej jari zazelenaly sa všetky stromy v sade, len stará jabloň smutne stála, suchá, bez listu. Museli ju vykopať a spáliť. Babička v tú samú jar veľmi kašľala, nemohla už ísť do mestečka do božieho kostolička, ako hovorievala. Ruky jej čím ďalej tým viacej schly, hlava bola ako sneh, hlas slabší a slabší.

Jedného dňa rozoslala pani Terezka listy na všetky strany, aby sa deti sišly. Babička obľahla, nemohla už vretienko udržať. Z horárni, z mlyna, z hostínca i zo Žernova chodili viacrazy cez deň spytovať sa, ako je babičke; nebolo jej lepšie. Adelka sa s ňou modlievala; musela jej rozprávať každé ráno a každý večer, ako je v sade, v záhrade, čo robí drôbež a čo Stračka, ďalej musela babičke rátať, o koľko dní by mal prísť pán Beyer. „Azda príde s ním i Janko,“ hovorila pritom. Pamäť ju opúšťala. Často volala namiesto Adelky Barunku a keď jej Adelka pripomnela, že je Barunka nie doma, rozpamätala sa a vzdychla: „Veru je nie, tú ja už neuvidím. Len či je šťastná?“ Ale i tých sa babička dočkala.

Prišiel pán Prošek a s ním aj študent Vilko, i dcéra Johanka; prišiel syn Gašpar a z Krkonošských hôr priviedol starý pán Beyer statného mládenca Jána. Prišiel aj Orlík z lesníckej školy, kde ho poslala pani kňažná, keď poznala v ňom znamenité vlohy pre lesníctvo. I toho počítala medzi svojich vnukov, veď poznala zmáhajúcu sa lásku medzi ním a Adelkou a ušľachtilosť jeho smýšľania i konania.

Všetci sa sišli okolo babičkinho lôžka, ale najprvšia z nich bola Barunka; tá prišla zároveň so slávikom; on sa usadil vo svojom hniezdočku blízko babičkinho okna. Barunka sa ubytovala v babičkinej izbe, kde dakedy stávala jej postielka, kde spolu načúvaly milostným spevom blízkeho speváčika, kde ju babička vstávajúc líhajúc prežehnávala. Boly zase spolu, tie samé tóny zavznievaly k ním, boly to tie isté hviezdičky, na ktoré sa predtým dívaly, tie isté ruky spočívaly na Barunkinej hlave, bola to tá istá hlava — ale iné myšlienky rojily sa v nej a tie slzy boly inými citmi vyronené, ktoré videla babička tiecť po tvári svojej milovanej vnučky, ako tie slzičky, ktoré s milým úsmevom sotierala dakedy s ružových líčok, vtedy, keď ešte malé dievčatko v malej postielke spávalo. Tie slzy len zrosily, ale nezkalily oči.

Babička dobre cítila, že jej života ubýva, preto si ako dobrá gazdiná všetko do poriadku doviedla. Najskorej smierila sa s Pánom Bohom a s ľuďmi. Potom rozdelila svoj skromný majetoček. Každý dostal pamiatku. Pre každého, kto k nej prišiel, mala dobré slovo, každého, kto ju opúšťal sprevádzal jej zrak, a keď i pani kňažná s Hortensiiným synom boli u nej a odchádzali, dívala sa dlho za nimi; ona vedela, že sa s nimi na tomto svete už nesíde. I tú nemú tvár, mačky a psov k sebe zavolala, pohladila ich a dovolila, aby jej Sultán ruku lízal. „Pozrite,“ povedala Adelke a slúžkam, „každé zviera, keď ho má človek rád, je vďačné.“ Voršu ale zavolala k sebe a prikazovala jej: „Keď zomriem, Voršulka, — viem, že to už nebude so mnou dlho trvať, lebo sa mi tej noci prisnilo, že môj Juraj prišiel po mňa, — keď umriem, nezabudni sdeliť to včeličkám, aby vám nepomrely. Ostatní by možno zabudli na to.“ Babička vedela, že Vorša to urobí, lebo verila, na čo druhí neverili a preto by i ľahko zabudli urobiť to zavčasu, i vtedy, keby chceli babičke po vôli urobiť.

Bolo to druhý deň k večeru po návrate detí, keď babička tíško skonávala. Barunka jej predriekala modlitbu umierajúcich, babička modlila sa s ňou, keď odrazu jej ústa sa nehýbaly, oči ostaly opreté na krucifix, ktorý visel nad jej posteľou, dýchanie sa zatajilo. — Plamienok jej života zhasol, ako zhasína pomaly dohorievajúci kahanec, v ktorom je všetko palivo ztrávené.

Barunka jej zatlačila oči, mladá Mílová otvorila oblok „aby duša mala voľnosť k odleteniu“. Vorša nemeškala medzi plačúcimi, ponáhľala sa k úlu, ktorý pán otec babičke pred niekoľkými rokmi postavil, zaklepala naň, volala trirazy: „Včeličky, včeličky, babička nám umrela.“ Len potom si sadla na lavičku pod orgován a pustila sa do plaču. Pán horár kráčal k Žernovu, aby dal zvoniť umieračkom; sám sa k tej službe ponúkol. Bolo mu smutno v dome, musel ísť von, aby sa vyplakal. „Bolo mi clivo za Viktorkou, akože zabudnem na babičku!“ hovoril si cestou. Keď zavznel umieraček, hlásajúc všetkým ľuďom, že niet viacej babičky, zaplakala celá dolinôčka.

Tretí deň ráno, keď sa pohrebný sprievod, záležajúci z veľkého húfu ľudu, lebo každý kto znal babičku chcel ju odprevadiť ku hrobu, poberal okolo zámku, rozhrnula biela ruka ťažké záclony na obloku a medzi nimi objavila sa pani kňažná. Kým len bolo vidieť sprievod, tak dlho jej smutný zrak ho sprevádzal, potom pani kňažná spustila záclonu a s hlbokým vzdychnutím zašepkala:

„Šťastná to žena!“